E-kniha: Zvierací záchranári – Jazvecov zlý deň – Sarah Hawkins

Zvierací záchranári –

Jazvecov zlý deň

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Sarah Hawkinsová

Zvierací záchranári – Jazvecov zlý deň – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.

Napísala Sarah Hawkinsová

Ilustroval Jon Davis

Zvierací záchranári

5

1

„Akú to chceš hru?“ spýtal sa otec, keď sa blížili do mesta.

„Ľadovú búrku,“ zaškeril sa Lewis. „Hral som ju u Maddy. Je bombová. Musíš pozbierať všetky hviezdy, aby si nadobudol rôzne superschopnosti. A nepriatelia pritom po tebe hádžu cencúle a snažia sa ťa zmraziť.“

Otec si vzdychol: „Nechápem, prečo nemôžete robiť niečo užitočnejšie. Napríklad čítať knihy.“

Lewis prevrátil očami. Vždy keď mama odišla na obchodné rokovanie alebo k babke a dedkovi na Jamajku, trávil celý víkend s otcom. Ten ho mal síce rád, no jediné, čo poznal, bola práca, a zdalo sa, že si prial, aby bol v tomto Lewis po ňom!

Mama im včera, skôr než odišla, navrhla, aby šli do mesta a zohnali hru, ktorú Lewis celý ten čas ospevoval. Ibaže otec to všetko kazil.

Lewis si vyložil nohy na palubnú dosku auta a letmo pozrel na otca. Bol vysoký a chudý rovnako ako on, ale to bolo asi jediné, čím sa na seba ponášali. Lewis sa podobal skôr na mamu. Mal čokoládovú pokožku, tmavé oči a afro účes. Rád chodieval v rifliach a teniskách, zatiaľ čo jeho otec sa obliekal elegantne, a to aj cez víkendy. Otcova pokožka bola bledá a posiata pehami a vlasy mal hnedé. Lewis vedel, že za slnečnými okuliarmi skrýva svetlomodré oči, ktoré zažiaria, vždy keď sa usmeje. No to sa často nestávalo.

Otec si ho premeral pohľadom. „Nohy!“ okamžite ho zahriakol. Lewis prehnane vzdychol a zložil si ich.

Aspoňže zajtra pôjdu navštíviť dedka. S dedkom, ockovým ockom, bola ozajstná zábava. Vždy rozprával Lewisovi vzrušujúce príbehy z čias, keď slúžil v námorníctve, alebo ako sa hrával so svojím starým anglickým chrtom. Bol asi taký zábavný, ako bol otec vážny.

Dedko niekedy vyzerá ako mlaďas, kým ocino ako mrzutý starý chlap! pomyslel si Lewis a uškrnul sa.

Keď prechádzali malou veternou cestičkou z oboch strán obkolesenou poľami, stiahol okienko. Slnko jasne svietilo a vzduch zaváňal čerstvo pokosenou trávou a prázdninami. Aj keď sa onedlho mala opäť začať škola, počasie ešte stále nehlásilo jeseň. Lewis mal veru úžasné leto. S mamou navštívili v Cornwalle jeho najlepšiu priateľku Maddy s jej rodinou – mamou a bratom Stephanom. Každý deň spolu chodili na ryby či kraby a vyjedali zmrzlinu. Ocko však s nimi nešiel, lebo nedostal dovolenku.

Lewis hľadel z okna a spomínal na prázdniny. Ako tak premýšľal, zrazu sa mu v očiach zablyslo čosi čierno-biele. Voľačo ležalo na krajnici. „Oci, zastav!“ zakričal zo sedadla a celkom sa vyklonil z okna.

„Čo sa deje?“ Otec ihneď zahol ku krajnici. „Si v poriadku?“

„Videl som zviera,“ hlesol a odopol si pás. „Bolo tam na ceste, možno je zranené.“

„Lewis, tu nemôžeme len tak zastaviť...“ začal otec, no Lewis už otváral dvere.

Uistil sa, že nič nejde, a prešiel cez cestu. Za zaparkovanými autami celkom nehybne ležalo drobné zvieratko.

Len aby bolo v poriadku, pomyslel si Lewis, keď sa k nemu prikrádal. Bola to mačka či pes? Malo tmavosivé telíčko a hrubý chvost. Zastal si bližšie. To sivé čudo sa naňho pozrelo a Lewis si zhlboka vydýchol.

Celý jeho chlpatý ňufáčik pokrývali čierne a biele pásiky. Oči malo čierne ako trnky a labky boli tiež čierne, so silnými pazúrikmi.

„Je to jazvec!“ nadšene zavolal Lewis na otca v aute. „Ešte nikdy som jazveca nevidel.“

„Určite má blchy,“ zahriakol ho otec. „Poďme preč.“

„Nemôžeme len tak odísť.“ Podišiel k jazvecovi bližšie. Bol maličký a vystrašene naňho hľadel svojimi drobnými čiernymi očkami. No len čo sa k nemu Lewis priblížil, stiahol sa pod najbližšie auto a zadnú labku si pritiahol k sebe.

„Aha, oci, je zranený,“ všimol si Lewis. „Musíme mu pomôcť.“

„Dobre teda,“ vzdychol si otec a Lewis počul, ako vychádza z auta. Buchol dverami, čo malého jazveca vyľakalo. Skôr než sa Lewis stihol pohnúť, jazvec zaliezol pod neďalekú dodávku.

„Och, nie!“ vzdychol Lewis. „Vyplašili sme ho.“ Kľakol si na zem a nazrel pod dodávku. Jazvec vykukol. „Neboj sa, moja,“ tíšil ho Lewis. „Pomôžeme ti.“

„Lewis, buď pôjdeme, alebo nedostaneš tú novú hru,“ rázne vyhlásil ocko. „Vyjde, keď na to bude pripravený. Je to divé zviera, nie domáci miláčik. A dokonca ani nemôžeš vedieť, či je to samček, alebo samička.“

„Vyzerá ako samička. A čo tam po hre!“ naliehal Lewis. „Musí existovať niečo, čo môžeme spraviť. Čo tak záchranná stanica, kam dal dedko Alfieho? Pomáhajú predsa zvieratám, nie?“

„Máš na mysli zvieracích záchranárov?“ spýtal sa ocko. „To vlastne nie je zlý nápad. Počkaj, zavolám im.“

Otec odkráčal späť k autu a Lewis si s úľavou vydýchol. „Budeš v poriadku,“ sľúbil vystrašenému zvieratku. Hľadelo naňho a opäť zafunelo noštekom.

Lewis sa poobzeral, čo by mu mohol dať. Zbadal trs trávy a za hrsť z nej doniesol.

„No tak, poď sem,“ chlácholil ho Lewis, ako tak kľačal na kolenách a držal pod dodávkou dlhé steblá trávy.

Jazvec popoťahoval ňufáčikom, oňuchal trávu, ale nevyšiel.

„Poď, daj si,“ prehováral ho Lewis.

No jazvec sa naňho len prekvapivo díval. Lewis skúmal jeho hlávku. Nemohol uveriť, že je tak blízko divého zvieratka. Malo svetlé a bystré oči, akoby rozumelo všetkému, čo mu povedal. Z tmavého ňufáčika mu z každej strany vytŕčali pevné biele fúziky. Pásiky po jeho tele boli tak dokonalo rovné, akoby ich niekto namaľoval pravítkom. Bolo nádherné!

„Jazvece nežerú trávu,“ prezradil mu otec, keď sa znovu objavil s telefónom v ruke. „Živia sa červíkmi, slimákmi a podobnou háveďou.“

„Och,“ vzdychol Lewis, ktorý štvornožky vyliezol spod dodávky.

„Čo povedali zvierací záchranári?“

Otec držal v rukách telefón a ukázal mu ich webovú stránku.

„Volal som na tiesňovú linku a povedali, že vyšlú pracovníka. Záchranná stanica je hneď za mestom. Ani som netušil, že tam sídlia.“

„Vedel som, že nám pomôžu!“ naradostene zvolal Lewis. Znovu si sadol a na jeho prekvapenie si otec kľakol vedľa neho. Obaja nakúkali pod dodávku. Jazvec ich pritom zvedavo skúmal.

„Myslím, že ho začnem volať Trnka,“ rozhodol sa Lewis.

„Trnka?“ prekvapene sa pozrel otec. „To je pekné meno. Ako si naň prišiel?“

Lewis sa usmial. „Dedko povedal, že je september, a to je čas ísť na trnky. Minulý rok Archie uviazla v trnkovom kríku. Trvalo celú večnosť, kým sme ju stadiaľ dostali.“

Otec sa zasmial a potriasol hlavou: „Ten pes je teda lapajisko!“

Lewis nakukol pod dodávku. Jazvec naňho pozrel a vystrčil fufnavý ňufáčik.

„Neboj sa, Trnka,“ tíšil preľaknutého jazveca, „o chvíľu príde pomoc.“

2

„Mám ťa!“ zasmial sa otec.

Lewis sa hral na otcovom mobile. Žasol, koľko super hier tam oco mal.

Keď ho ocko už štvrtýkrát porazil, zrazu sa na ceste objavila biela dodávka. Lewis zbadal na boku modré logo zvieracích záchranárov a od samého nadšenia si poskočil.

„Dávaj pozor,“ zahriakol ho otec, keď skočil doprostred cesty a začal mávať. „Nemusel by si sa aj ty zraniť.“

Dodávka zastavila pred otcovým autom a vystúpil z nej muž. Mal na sebe bielu

16

košeľu s dlhým rukávom a čiernymi

fazónkami na pleciach, tmavomodrú kravatu

a čiernu vojenskú čiapku. „Dobrý deň!“

zvolal a zložil si slnečné okuliare. „To vy ste

volali kvôli jazvecovi?“

Otec vstal a podal záchranárovi ruku:

„Som Alex Riley.“

„Ja sa volám Ray,“ predstavil sa záchranár.

„Ja som Lewis a jazvec, ten sa volá Trnka,“ vyhŕkol Lewis jedným dychom.

„Ó, vážne?“ zachichotal sa Ray a oči mu zaiskrili. „Ako si môžeš byť taký istý, že je to samička? Musíš byť na jazvece odborník, však?“ zažartoval.

„Nikdy predtým som žiadneho nevidel,“ priznal sa Lewis zahanbene. „Ale vyzerá ako samička. A tuším je ranená.“

Ray zrazu zvážnel. Otvoril kufor na dodávke a vybral z nej veľkú kovovú klietku s dvierkami na konci. „Nuž, pozrime sa na ňu.“

Lewis ukázal Rayovi dodávku, pod ktorou sa ukrýval jazvec, a obaja pod ňu nazreli. Lewis sa na chvíľu preľakol, že Trnka utiekla, no vzápätí zazrel jej čierne očká hľadiace veľmi bojazlivo. Zaliezla ešte hlbšie pod auto a ukryla sa do škáry nad kolesom.

„Ahoj, Trnka,“ jemne ju oslovil Ray. Obrátil sa na Lewisa. „Asi je to mláďatko,“ zašepkal. „Nechápem, čo tu robí sama. Zvyčajne sa mláďatá zdržiavajú blízko nory, kde žijú.“

Ray si kľakol a potom si ľahol na zem. „Zistím, či na ňu dočiahnem,“ prezradil im svoj plán, keď sa načahoval pod dodávku.

„Výborne!“ uškrnul sa Lewis.

Vybral sa za Rayom, no otec ho zastavil. „Nechaj ho, nech si robí svoju prácu,“ povedal.

„Podržal by si mi čiapku?“ spýtal sa Ray s úsmevom. Podal ju Lewisovi a opäť zmizol pod dodávkou. Lewis počul, ako sa potichučky prihovára Trnke. „Čo tu robíš?“ spýtal sa. „Dovoľ mi, nech ťa vyberiem a vrátim, kam patríš.“

Lewis sa skrčil, aby na všetko videl. No len čo sa Ray načiahol, Trnka sa v medzierke nad kolesom zastrčila ešte hlbšie.

Ray sa posunul a snažil sa ju vytiahnuť. Prihováral sa jej pokojným a jemným hlasom. Avšak nepomáhalo to. Napokon teda vyliezol, krútiac pritom hlavou. Sadol si a chrbtom ruky si pretrel tvár. „Vyliezla na záves kolesa,“ zamračil sa.

Lewis sa stále díval pod dodávku. Trnku už takmer vôbec nebolo vidno, vytŕčali jej iba biele pruhy a konček ňufáčika.

„Možno má len rada tmu. Jazvece sú nočné zvieratá,“ vyhlásil Ray.