načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zrkadlo – Valéria Osztatná

Zrkadlo

Elektronická kniha: Zrkadlo
Autor: Valéria Osztatná

– "Oh, zrkadlo mojej duše… . – Vidím sa v tebe, ty vidíš sa vo mne. – Ukáž obraz reálny, zbav moju dušu bolesti! – Obrazce budúcnosti vidieť v tebe môžem len… – Oh, zrkadlo mojej duše, si iba sen?"
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  162
+
-
5,4
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2013
Počet stran: 330
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-560-0241-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

"Oh, zrkadlo mojej duše… .
Vidím sa v tebe, ty vidíš sa vo mne.
Ukáž obraz reálny, zbav moju dušu bolesti!
Obrazce budúcnosti vidieť v tebe môžem len…
Oh, zrkadlo mojej duše, si iba sen?"

Zařazeno v kategoriích
Valéria Osztatná - další tituly autora:
 (e-book)
Ako to vidíme my iní – Tempo slimáka v. s. rýchlosť vetra Ako to vidíme my iní – Tempo slimáka v. s. rýchlosť vetra
 (e-book)
Michael Michael
 (e-book)
Zrnká prachu  I. Zrnká prachu I.
 (e-book)
Návrat Návrat
 (e-book)
Tupá bolesť Tupá bolesť
 (e-book)
Stratený svet Stratený svet
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

VALÉRIA OSZTATNÁ

ZRKADLO

Technická spolupráca: Špacír Stanislav, Labai Emil

Jazyková korekcia: Mária Ballová

Fotografia obalu: Attila Slama

Obal upravil: Juraj Bako

Obrázky v knižke: Silvia Veszprémiová

Edícia: MEA 2000 o. z. - Mladá Éra Autorov nového tisícročia

© Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0244-5


2

OBSAH

SARAH(v dnešných časoch)............................................7

SARAH(pohľad späť tam, kde sa to všetko začalo).......14

PATRICK(pohľad späť).................................................86

SARAH(v dnešných časoch)........................................162

MARTIN THOMPSON(a jeho život).........................214

PATRICK(späť k príbehu)...........................................227

SARAH A PATRICK

(ich spoločný život tam... niekde)................................251

REALITA(alebo sen?).................................................312

SARAH(dnešný deň)...................................................328


3

Prechádzajúc sa neznámou krajinou,

uvidela ho.

Nádej priniesla šancu na nový život,

ktorý by mohla prežiť s ním.

V každom úsvite ho mohla vidieť,

osvetlil jej dni,

láska bola všemohúca,

nezabili ju ani nočné mory,

ktoré prišli, aby udupali ju,

nútili zabudnúť na krásu,

ktorú venovala.

Prechádzajúc sa neznámou krajinou,

stala sa jej domovom,

videla sa jeho očami,

v odlesku svojich očí uvidel seba.


4

Leteli do raja držiac sa za ruky,

okovy, ktoré ich pútali, upustili,

s rachotom opadli.

Prechádzajúc sa neznámou krajinou,

pocítila dotyk jeho ruky,

pozrela sa mu do očí,

slnko osvetlilo jeho tvár

a ona sa stratila naveky.

Žili v snoch na mieste zvanom Láska,

svet stvorený iba pre nich,

kde vládne pokoj a krása.

Svet bez vojen a tlaku,

kde miera je daná vánkom letného času.


5

Kde ho bozkáva sladkými bozkami,

opiera hlavu o jeho ramená,

kde je iba on, kde je iba ona,

svet stvorený iba pre nich.

Láska volaná: Ty.

Láska volaná: Ja.

Prechádzajúc sa neznámou krajinou,

zrazu ju spoznáva,

je z jej detských snov,

je to jej rozprávka.

Vidí ho očami svojej duše,

miluje ho na večné časy.

I keď sen sa zdá byť niekedy ako údel,

bude mu patriť už naveky.


6

Keď ho potrebuje,

iba zatvorí oči.

Je v jej dni, v jej noci,

tam, kde sa jedného dňa prebudil a uvedomil si,

že tam vždy patril, že tam zostane už naveky.


7

SARAH

(v dnešných časoch)


8

Už dlhý čas mala halucinácie. Teda ona ich tak

nenazývala, ale neodvážila sa o nich nikomu povedať.

Začalo sa to pred pár mesiacmi znova. Najprv počula

čudné zvuky, akoby z iného sveta. Nebála sa ich. Skôr sa

divila ich nadpozemskému zvoneniu. Akoby zvony

nebies, anjelov. Najprv si myslela, že sa ozývajú

z vedľajšej ulice od kostola, ktorý bol poblíž jej domu,

ale skoro si uvedomila, že ten zvuk nepochádza z náradia

vyrobeného ľudskou rukou a nie je dotknutý ľudským

hlasom. Nadpozemský. To slovo sa jej silno blúdilo

do mysle.

Potom to boli obrázky. Obrázky vynárajúce sa v mysli,

keď snívala. Pred pár dňami sa zobudila s kropajami potu

na čele a silne búšiacim srdcom. Ten sen bol zvláštny.

Taký živý a predsa neskutočný.

Nevidela nič, iba azúrovo modré nebo. Takú krásnu

modrú jej oči nikdy predtým nevideli. A potom tie biele

mramorové schody.


9

Boli také čisté, akoby cez ne ešte nikto nebol prešiel,

a predsa vedela, že tade už prešlo milióny duší. Duše.

Prečo jej to slovo prišlo na rozum? Cítila neskutočný

pokoj, ako pomaly vystupovala po schodoch,

neuvedomujúc si, že sú tam nádherne vyrezávané dvere

z dreva. Vnímala iba tie prekrásne kvety vedľa schodov.

Žiarili farbami. Farbami sveta. Ako dúha, a predsa sa

dúhe ani zďaleka nepodobali. Nozdrami pocítila ich

príjemnú vôňu. Pomaly dýchala ten neurčitý parfum,

zmes vôní celého sveta, do pľúc a oddala sa tej nádhernej

pokojnej chvíľke. Až vtedy uvidela tie dvere a v minúte

začula hlas:

„Ty sem ešte nepatríš!“

Obrázok sa rozsypal ako črepy zrkadla a na ich rinčanie

sa prebudila čudujúc sa, kde sa nachádza. Keď si

uvedomila, že je doma v posteli, nedalo sa povedať, že

by jej odľahlo, lebo sa nebála. Ešte stále nie. Pocítila iba

čudný pocit, akoby ju niekto sledoval.


10

Zažala nočnú lampu na stolíku vedľa postele. Miestnosť

osvietilo svetlo. Bledofialové steny, veľká ťažká komoda,

v ktorej uchovávala svoje drahocennosti, spomienky

zakotvené do vecí, pre cudzieho pozorovateľa také

nepotrebné. Ťažká čalúnená posteľ zapraskala, ako sa

posadila. Bol teplý augustový večer, biele záclony

ofukoval jemný vánok spoza otvorených dverí terasy.

Za nimi tma, ale vedela, že je tam krásne udržiavaná

zelená záhrada v strede s malým jazierkom a vedľa

železnou lavičkou, ktorú jej zhotovil majster z druhého

domu.

Vstala z postele, na nohy si obula letné papuče, prehodila

tenký župan a míňajúc toaletný stolík, vedľa ktorého

stálo obrovské zrkadlo, taktiež s dreveným tmavým

rámom, aby sa hodilo k zariadeniu izby, otvorila terasové

dvere dokorán. Postavila sa do ich stredu, aby si nechala

vlasy postrapatiť ľahkým vánkom. Dlhý župan sa akosi

zasekol o rám zrkadla a zadrapil sa do spojovacieho

materiálu, na ktorom stál.


11

Urobila krok vpred a začula trhnutie látky. Obzrela sa

a uvidela vinníka. Keď sa jej po chvíľke podarilo

vyslobodiť župan, aby sa neroztrhol ešte viac, vánok

zosilnel a záclona sa dotkla jej tváre. Takmer skríkla.

„Oh!“ - zvolala, keď si uvedomila, čo to bolo

a privrela dvere s odhodlaním vrátiť sa do postele.

A vtedy to uvidela. Obrázok, ktorý sa objavil v zrkadle.

A potom ďalší a ďalší. Pribudli slová. Slová, ktoré cítila,

že boli písané láskou.

Nevedela, ako dlho to trvalo, ale zrazu zrkadlo stmavlo,

zostal iba odraz nočnej lampy, ktorý doteraz nevidela.

Bolo to tak dávno... Spomenula si na niečo. Pokrútila

však hlavou, akoby sa netúžila oddať spomienkam.

Vonkajší pozorovateľ by nemohol povedať, či to bolo

kvôli smútku, alebo radosti, či iba z úsmevu alebo

strachu nad videným.

Ľahla si do postele a zatvorila si oči. Iný by si myslel, že

spánok nepríde tak ľahko, ale už o pár minút ju objal


12

a zahalil závojom zabudnutia, aby jej v tej krajine, kam

sa dostala, znova prebudil dušu, jej skryté ja. Akoby

chcel čosi naznačiť.

Videla iba azúrovo modré nebo. Znova. Tento krát však

tam neboli schody a dvere, ale dlhý rebrík staršieho

dreveného typu tmavo krvavej farby. Niekto išiel pred

ňou po tom rebríku. Ktosi driečny. Vysoký muž.

Na konci rebríka dvojité dokorán otvorené okno. Neznámy,

to ešte videla, preložil jednu nohu, potom pomaly druhú a už

bol na druhej strane za oknom. Ako tam stál, opierajúc sa

rukami o okno, stál vlastne vo vzduchu. Prázdnota, nebo.

Nadnášal sa?

Keď dosiahla vrchol a túžila si preložiť nohu i ona cez okno,

pretože to už vedela, nasledovala toho muža, začula hlas,

teraz úplne iný, ale taký známy, až ju striaslo. Nemohla to

však cítiť, bola akoby sa odbremenila od fyzického tela tam,

vo sne. Stále snívala.

„Ty sem ešte nepatríš!“


13

A sen sa rozplynul. Zachytila iba obraz tváre muža, ale

na to otvorila oči a zabudla ho. Zapla svetlo a v zrkadle

sa ligotali slová ako hviezdy:

„Chcem späť svoju rozprávku!“

A vtedy si spomenula, ako tam nesmelo stála pri zrkadle,

neschopná pohnúť sa, iba sledovala tie obrázky a slová.

Neskutočný pocit. Vedela, že patria iba jej, ale odkiaľ sa

tam vzali, kto ich poskladal, nevedela. Vlastne, nebola si

istá. Pamätala sa však na časy, keď mohla vidieť omnoho

viac. Časy, keď mohla hovoriť a počuť, ale nikdy sa

nemohla dotknúť. Nikdy viac po tom, čo porušila sľub...

Pozrela sa na hodiny. Päť hodín ráno. Bol čas vstávať.

I tak by nemohla dlhšie spať. Dnes mala ešte toľko

povinností... Pohľad jej zabehol späť k zrkadlu. Slová sa

stratili. Znova bola sama.

„Možno staré kliatby ešte existujú?“ - zrodila sa

myšlienka, keď schádzala po schodišti do suterénu.


14

SARAH

(pohľad späť tam, kde sa to všetko začalo)


15

Detstvo? Prečo si želáme tak skoro dospieť? Mala ho

krásne. Nie! Jej detstvo bolo úžasné, bezstarostné,

usmievavé. Mala mnoho priateliek, hrali sa naháňačku,

schovávačku, preskakovali cez gumu, neskôr stavali

bunkre. Jej matka sa išla z toho zblázniť, ale boli to jej

detské časy, do ktorých sa neskôr tak veľmi túžila vrátiť.

Možnosť však nebola. Všetko čo zostalo, boli iba

spomienky.

Po celý čas sa snažila byť vzorom pre iných, ale akoby

osud sa s ňou naschvál zahrával. Rodičia jej vybrali

správneho manžela, ako to oni radi nazývali, ale ona sa

zaľúbila do iného. Vybraný sa jej vôbec nepozdával.

Niežeby nebol driečny, ale necítila k nemu nič. Už dlhé

mesiace vedela, že si boli rodičmi súdení od narodenia.

Ich rodičia sa stýkali, pochádzali z rovnakej spoločenskej

vrstvy, ale Sarah sa zdalo, akoby to bol iba čistý obchod,

akoby ju predali. Keď ho spoznala, myslela si, že našla

toho pravého, ale čoskoro sa ukázalo, že to tak nie je.


16

Po toľkých hádkach s rodičmi, ktorí ju upozorňovali na

jeho rozvrátenú povahu, po čase, keď sa takmer všetky

priateľky od nej otočili, si uvedomila, že to nestálo za to.

Láska bola klamlivá, fyzicky bolestivá. I dnes, ako sedela

vo veľkej obývacej miestnosti, cítila jeho drsné ruky na

svojich ramenách. Ich stisk. Ich silný stisk. Keď potiahla

rukávom, uvidela jeho prsty.

„Zaslúžim si to.“ - vyslovila šeptom, ale vedela, že to

nie je pravda.

Nik si nezaslúžil byť takto týraným. Kde sa pominula

láska? Bola medzi nimi niekedy alebo to bol iba klam,

ktorý si myslela, že je skutočnosťou, keď sa mu tajne

oddávala pred svadbou a myslela si, že jej šťastie nikdy

nebude mať konca?

Po svadbe sa začal meniť. Nebola to náhla zmena. Jeho

zmenenú náladu pripisovala jeho ohnivej povahe, tej povahe,

do ktorej sa zaľúbila. Keď prišiel domov prvýkrát opitý a

ona sa mu nechcela oddať, začal vrieskať a vystrelil jej facku.

Zostala stáť ako obarená, neschopná slova.


17

Premýšľala, či je to ten istý muž. Vzal si ju tam na dlážke

medzi vchodom do obývačky a uličkou, ktorá viedla do

kuchyne. Nezáležalo na tom, že služobníctvo bolo doma.

Spali, a i keby neboli spali, neodvážili by sa pozrieť von

zo svojich skromných izieb, nieto ešte zasiahnuť. Každý sa

ho bál. Najprv tomu nerozumela, ale nakoniec pochopila až

príliš dobre.

Facka bola silná, až s ňou zatriaslo a hodilo o stenu.

Vzápätí padla na čisto vyleštenú studenú podlahu. Vrhol

sa na ňu. Darmo prosila, kričala. Nemohla zvrátiť sled

udalostí. Roztrhol jej šaty. Šaty, ktoré jej dal ušiť na

narodeniny a ona si ich obliekla, aby sa mu zapáčila,

odvďačila. V tej chvíli cítila všetko, iba vďaku nie.

Pokúšala sa odsunúť jeho ruky od svojho tela, kopnúť ho,

ale všetko bolo márne. Bol vyšší, silnejší. Ľahol si na ňu

celým telom a ona pocítila závrat, keď jeho vôňa jej

vošla do nozdier. Pot, parfum, ktorým sa zľahka navoňal

ešte ráno, cigary a whisky. Smrad. To už nebola vôňa

muža, po ktorom kedysi túžila. Tento ju odpudzoval.


18

Jednou rukou jej chytil obe ruky, zopäl nad hlavu a silno

držal, aby sa nemohla ani čo len pokúsiť ho od seba

odsotiť. Pod roztrhnutými šatami sa jej vynorila čipkovaná

podprsenka. Druhou rukou ju dychtivo odhrnul a ...

Pohryzol ju. Až jej z očí vytryskli slzy. Stiahol si zips na

nohaviciach, vyhrnul sukňu, odhrnul nohavičky a potom...

Doteraz nevie, čo sa presne stalo. Jej poslednou myšlienkou

bola vyslaná prosba k Bohu, aby to urýchlil, aby čosi urobil.

Z očí jej prúdom tiekli slzy, srdce búchalo rýchlosťou, akou

ešte nikdy.

Našla sa až o pár minút na dlážke. Alebo to boli hodiny?

Prebudila sa na horkú chuť v ústach. Čosi ju tlačilo, chladilo

zo spodku. Pomaly otvárala oči, akoby premýšľajúc, či je to

správne, či by tak mala urobiť. Nechcela zazrieť jeho obraz.

V skutočnosti ho už nikdy viac nechcela vidieť. Pomaly,

akoby ju ovalili bucharom, sa pozviechala zo zeme

obzerajúc sa, či ju niekto videl. Naokolo nebolo ani živej

duše. Ako len vládala, ponáhľala sa do spálne. Pred dverami

sa náhle zastavila, akoby tam bola akási neviditeľná stena.


19

Bude vnútri? Dlho sa rozhodovala, čo urobiť. Nemohla

však zostať stáť na jednom mieste po celý čas, i keby si to

bola veľmi želala. Pomalým pohybom otočila kľučkou na

dverách. Takmer bez zvuku za sebou zatvorila dvere

v domnení, že ak jej manžel spí, neprebudí sa. V posteli

však nebol nik. Vydýchla si.

Tak ako bola, si ľahla do postele a horko zabedákala.

Celú noc nemohla zažmúriť oči. Čo ak sa vráti?

Nevrátil sa. Na ďalší deň sa všetko zmenilo. Už sa

nemohla pozrieť na neho ako na muža, ku ktorému

kedysi čosi cítila. Svoje tajomstvo uchovávala hlboko

v srdci po celé tie roky, ktoré nasledovali po tomto

incidente. Vždy to bolo rovnaké, iba nie vždy stratila

vedomie ako prvýkrát. Vyhýbala sa mu, ak mohla. Ak

nemohla, naučila sa tíško trpieť.

Nevedela, čo to vyvolalo, ale od toho dňa s ňou manžel

odmietal spať v jednej posteli. Aspoň malý plamienok

v beznádeji, v ktorej sa nechtiac ocitla.


20

Ani sama nevedela, ako to tie dlhé roky zvládla a ako

sa nestala tehotnou. Boh predsa držal nad ňou svoju

ochrannú ruku. Nechcela priniesť do tohto sveta,

do domova, ktoré už dávno nepredstavovalo pokojne

praskajúci krb, pohár vína a náručie milovaného

človeka... nemohla tam doniesť, porodiť dieťa. Vypočula

si množstvo nadávok od manžela, že je neplodná. Ani raz

sa nepozastavil nad tým, že možno je ním on. Jej to bolo

však jedno. Už jej bolo všetko jedno. Jej život nemal

cenu, ale predsa si ho nebola schopná vziať. Rodičia ju

učili k čomusi inému... Aká to malomyseľnosť! Prečo si

myslela, že práve ona by mohla byť tá vyvolená, že by

mohla byť princeznou z rozprávok a prežiť nádherný

život s princom, ktorého si vybrala? Rozprávky

neexistujú, ako náhle človek dospeje. A zázraky? Načo

by jej boli? Načo by jej čokoľvek ešte bolo?


21


22

Ten deň podišla ku komode a otvorila ju. Vybrala malého

skleneného anjela, ozdobu na vianočný stromček. Jej

pohľad zabehol kdesi do diaľky. Nepamätala sa na

šťastné Vianoce. Poslednú spomienku, ktorú mala, už

takmer zahladil čas. Bolo to tak dávno, keď túto ozdobu

sama vešala na stromček a tešila sa príchodu večera,

sviatočnej večere, keď celá rodina si sadne spolu za stôl

a oddá sa tej láske a mieru, ktorá panovala v srdciach.

Panovala. Minulý čas. Tie časy dávno pominuli. Láska

neexistovala. Mier? Čo to slovo vlastne v sebe obnášalo?

Bola taká smutná. Z očí jej vytryskli slzy. Bol deň

vianočný a sedela sama v tichu svojej spálne, kde akoby

zázrakom sa všetko zahladilo, postálo na jednom bode,

aby zostalo navždy nedotknuté nevinnosťou, ktorú

milovala, ale bola o ňu obratá.

Pohľad uprela na zrkadlo. Nevedela prečo. Akoby nejaký

hlas v jej vnútri sa jej prihováral, aby tak urobila. A vtedy

to uvidela prvýkrát. Žiadny hlas či zvuk nepočula. Bolo

ticho. Až mŕtvo. Necítila teplo či náhly chlad.


23

Iba otočila pohľad k zrkadlu a videla obrázok západu

slnka. Potom ďalší a ďalší. Nakoniec rovnaké obrázky

a pod nimi zvláštne texty o láske, realite a pravde.

Až nakoniec pozdĺž celého zrkadla uvidela slová:

„Realita pre každého znamená čosi iné. Čo znamená

pre teba?“

Poobzerala sa. Nič sa nezmenilo. Stále bola sama.

Položila anjela, postavila sa a podišla bližšie k zrkadlu.

Prečo nemala strach? Cítila akýsi zvláštny pokoj a lásku

vychádzajúcu z neho.

„Realita?“ - vyslovila nahlas.

Obrázok nezmizol. Slová bili do očí.

„Čo je skutočné a čo nie je? Vieš to? Ja neviem. Vyber

si, čo ti robí radosť! To je moja realita.“ Ďalšie slová.

Nebola schopná čosi vyrieknuť, nieto sa ešte pohnúť. Iba

nemo civela na napísané riadky, ale vedela, že by mala

čosi urobiť.

„Nik nemôže odpovedať na otázku, čo je skutočné. Pre

niekoho je to reálny život, pre niekoho sen.“ - vyriekla

v nemom úžase, keď počula vlastný hlas.


24

„Stále strieľaj na mesiac! Ak ho minieš, ešte stále môžeš

padnúť medzi hviezdy. Som na ceste. Si dostatočne

odvážna, aby si išla so mnou?“ Obrázok mesiaca, hviezd.

„Daj mi ruku! Idem s tebou!“ Čo to robí?

Žena a muž tancujúci pred splnom mesiaca. Slová:

„Nenechám ťa odísť. A čo ty?“

„Nikdy.“

„Sny sa splnia, stačí iba veriť. Ja verím! Ty veríš?“

„Neverím.“

Obraz sa stratil spolu s písmenami a zrkadlo potemnelo.

Prešiel ňou chlad. Čo to bolo? Čo sa to dialo?

Halucinácie?

Darmo obišla tisíckrát zrkadlo, akoby hľadala akýsi

dôkaz, že je niekto za ním, niekto kto sa s ňou zahráva.

Nenašla nič. Dotkla sa ho. Nežne ho pohladila a v tom

znova uvidela slová:

„Iba ver!“

„Ja... Nemôžem! V čo by som mala veriť?“

„V rozprávky, v magickosť.“ Videla znova slová.


25

„To existuje iba pre deti.“

„Si rovnako dieťaťom vo svojom srdci. Nájdi ho!

Nepozeraj sa očami! Viď srdcom!“

Pozrela sa zahanbene do zeme. Mlčala.

„Sarah?“

Zvrtla sa, keď v mysli počula svoje meno. Pozrela sa do

zrkadla a jej meno sa tam jasne ligotalo. Kto to mohol

byť? Ako mohol vedieť jej meno?

„Kto si?“

„Som zrkadlom tvojej duše.“

„Zrkadlo mojej duše?“

Zrazu ktosi zakričal zdola:

„Pani! Pani! Rýchlo!“

Na to sa slová stratili, zrkadlo stmavlo.

Sarah sa pozrela na dvere, potom znova späť na zrkadlo.

V tej sekunde akoby premýšľala, kam patrí. Či do toho

sveta, ktoré jej ponúkalo zrkadlo alebo do bytu, kde sa

naliehavo ozývali hlasy a násilné konanie takmer deň čo

deň.


26

Vložila anjela späť do komody, zavrela ju, nežne

pohladkala a ponáhľala sa dole schodišťom za hlasom,

ktorý ju volal.

Pohŕdavo sa na neho pozrela. Vedela si živo predstaviť,

ako sa spitý dostal domov, oprel sa o dvere hlavou a rukou

udieral, kričal, aby mu služobníctvo otvorilo. Zadivila sa,

že do izby nič nepočula, akoby ju tá izba bola ochraňovala,

nedovoľujúc vstup niekomu, kto by ju mohol zraniť.

Pokrútila hlavou. Služobníctvo predpokladalo, že nad

pánovým stavom.

Ležal na dlážke neschopný vstať a odháňal podávajúce

pomocné ruky. Chcela ho podržať, keď sa zdalo, akoby

sa na chvíľku bol postavil, ale zapotácal sa.

„Ty suka! Myslíš si, že to nezvládnem sám?“ - vyštekol,

zdvíhajúc ruku na facku, ale zakopol o vlastnú nohu a padol

tvárou na podlahu.

Sarah sa prichytila, že sa usmieva. On však zostal

nepohnuto ležať. Zmocnila sa jej panika. Čo ak umrie?

Akoby ho bola zabila úsmevom. Cítila by sa byť vinnou.


27

„Doktora! Zavolajte doktora!“ - skríkla.

Trvalo takmer večnosť, kým lekár prišiel. Manžel sa stále

nehýbal. Prezrel ho a skonštatoval, vylučujúc akékoľvek

vážne zranenie, že upadol do spánku.

Sarah zatajila dych. Dúfala... Preboha! V čo dúfala?!

Poprosila služobníctvo, aby ho vzali do postele a pobrala

sa do izby. Rozplakala sa. Už za samotné myšlienky sa

cítila byť vinnou. Chcela predsa jeho smrť!

„Sarah!“

Zdvihla pohľad. Vedela kam ho zamieriť.

„Nie si vinná!“

Ten hlas bol taký milý, plný lásky. Prvýkrát ho počula,

ale podmanil si ju svojou láskyplnosťou.

„Kto si?“ - spýtala sa znova.

„Už som ti povedal. Som zrkadlom tvojej duše.“

Výstižné. Akoby ten muž, pretože bol to mužský hlas,

vedel presne, čo sa odohrávalo vo vedľajšej miestnosti,

ale hlavne v jej mysli. Oči mala plné sĺz, ruky zopnuté na

lone, ako tam sedela.


28

„Prečo ťa nemôžem vidieť?“

„Vidíš ma.“

„Nie, nevidím!“

„Vidíš ma očami svojej duše.“

Pokrútila hlavou.

„Sarah.“ - vzdychol si.

„Ako ťa môžem volať?“

Nastalo ticho. Už si myslela, že sa hlas znova vytratil,

keď počula:

„Patrick.“

Zrazu to meno sa zdalo byť akoby nebeské. Hladilo jej

dušu.

„Prečo si tu? Ako?“

„Všetko sa dozvieš v pravý čas.“

Patrick nebol zhovorčivý. Odpovedal úsečne, ale milo,

láskou.

Sarah sa ešte viac rozplakala. Zaplavil ju prekrásny pocit

až nadpozemskej lásky, ktorú ešte nikdy nepocítila. Prečo

sa cítila byť milovaná neznámym mužom?


29

Pretože nebola milovaná nikým. Rodičia umreli, súrodencov

nemala. Na jediného najbližšieho človeka sa nemohla

spoliehať. S rodinou sa nestýkala. Iba služobníctvo, ktoré ju

malo rado.

„Prečo neveríš na rozprávky?“

„Už dávno nemôžem. Stratili, vyparili sa jedného dňa.“

„Tvoje srdce je plné lásky. Túži ju rozdávať a tiež

prijímať. Nezatrať ju! V žiadnom prípade, čokoľvek by

sa udialo, nezatrať lásku!“

„Každý, koho som milovala, už umrel.“

„Nemusí ísť o lásku človeka k človeku. Ja vidím, že láska je

v tebe. Láska k prírode, k veciam, čo ti prirástli k srdcu.

Láska je vždy hodná všetkého. Tá skutočná nikdy nesklame,

a ak sa sklame, potom to nebola láska v pravom zmysle

slova. Ver v rozprávky, splnia sa aj tebe! Nie si výnimkou.

Ver mi!“

Akoby videla jeho úsmev. Myšlienka sa zhmotnila.

„Vidím ťa očami svojej duše.“

Patrick sa usmial. Pochopila.


30

„Táto izba...“

„Áno, to je mágia. To je miesto, kde sa tie rozprávky

plnia aj pre teba. Miesto také posvätné, osvetlené tvojou

láskou a nevinnosťou. Tam za dverami je krutý život, ale

tu... tu je tvoj splnený sen.“

Až ňou prešli zimomriavky. Mal pravdu. Cítila to už

oddávna.

„Je to správne?“

„Čo či je správne?“

„Je správne sa skrývať pred realitou?“

„Kto povedal, že je to skrývanie?“

„Keď som tu, preciťujem lásku, dobro, svätosť. Akoby

som bola spojená s Bohom. Ale tam vonku... Ten svet je

zlý. Zatrácam ho! Nenávidím! A predsa... Ten svet je

reálny, nie tento.“

„Odkiaľ vieš, že tento svet nie je reálny?“

„Pretože je príliš krásny, aby sa jedného dňa nerozplynul.“

„Ak ho prežívaš, žiješ ním, vytváraš deje, prítomnosť,

minulosť, budúcnosť, spomienky, pocity. Spoznávaš,

učíš sa a rastieš. Tak čo to je, ak nie realita?“


31

Sarah premýšľala nad Patrickovými slovami. Mohla byť

rozprávka, sen živý? Mohla vystriedať realitu, nabrať jej

prvky, ožiť? Veď iba tu mohla byť sama sebou. Tak čo

bolo skutočnosťou? Ktorá bola realita?

„Patrick?“

Bolo ticho. Hlas sa znova vytratil.

Keď sa ráno prebudila, mala v mysli iba jedno slovo:

„Verím!“

Verila. Verila, že ktosi vyšší jej musel poslať akéhosi

anjela, spoločníka, vďaka ktorému mohla znova žiť,

prekvitať vo svojej najväčšej kráse. Vďaka ktorému

mohla znova spoznať, čo je to pocit slobody, utiekať sa

kamsi, do iného sveta, sveta za zatvorenými dverami,

zanechávajúc skazu, nenávisť a hnev tam vonku, akoby

sa jej nikdy nebola týkala. Žiť vo svete, ktorý mala rada

a naplňoval ju. Premýšľala nad svojimi pocitmi, keď sa

zrazu v zrkadle objavili slová:

„Vezmem ťa na tú cestu, ak mi to dovolíš.“

Slová sa vynárali ďalej.


32

„Bude to bláznivá jazda, ale dá ti veľa. Ožiješ, vyrastieš,

budeš slobodná! Nikdy však nemôžeš porušiť sľub, ktorý

mi dáš, ak súhlasíš.“

„Chcem počuť tvoj hlas!“ - riekla.

„Prečo?“ Slová v zrkadle.

„Pretože ma upokojuje. Pretože vyžaruje lásku.“

Bolo chvíľku ticho, žiadne slová. Potom začula hlas:

„Budem k tebe hovoriť nie iba písmenami, ale slovami.

Budem tu, keď ma budeš potrebovať, aby som dával

pozor na teba, aby som povzniesol tvojho ducha. Nikdy

sa ma však nedotkneš.“

„Prečo?“

„To je ten sľub, ktorý mi musíš dať.“

Nevedela, akoby sa ho mohla dotknúť, ak by sa jej sám

nechcel ukázať, teda si nemyslela, že by to bol nejaký

vážny sľub. Túžila po ňom. Túžila byť s ním každú

chvíľku, pretože čím viac sa s ním rozprávala, tým viac

sa cítila byť akosi spätá s ním v nejakej nadpozemskej

svätosti, o ktorej nikde nemohla čítať, nikdy ju nemohla




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.