načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zločinecký gang penzistov - Catharina Ingelmanová-Sundbergová

Zločinecký gang penzistov

Elektronická kniha: Zločinecký gang penzistov
Autor:

BIZARNÝ A VTIPNÝ PRÍBEH, V KTOROM SA ODVÁŽNI DÔCHODCOVIA ROZHODNÚ PORUŠIŤ VŠETKY PRAVIDLÁ, ABY USKUTOČNILI SVOJE SNY. Sedemdesiatdeväťročná Martha Anderssonová sníva o úteku z ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  240
+
-
8
bo za nákup

hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1%hodnoceni - 61.1% 65%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 352
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2293-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

BIZARNÝ A VTIPNÝ PRÍBEH, V KTOROM SA ODVÁŽNI DÔCHODCOVIA ROZHODNÚ PORUŠIŤ VŠETKY PRAVIDLÁ, ABY USKUTOČNILI SVOJE SNY. Sedemdesiatdeväťročná Martha Anderssonová sníva o úteku z domova dôchodcov a o bankovej lúpeži. Zvyšok svojho života nemieni stráviť v kresle a je rozhodnutá získať financie, ktoré jej dovolia viesť luxusnejší život. Spolu so svojimi štyrmi starými priateľmi, známymi ako Liga penzistov, sa rozhodne vzbúriť sa proti všetkým pravidlám. Bojkotovaním skorej večierky a mrazených jedál spôsobia chaos. Postupne sú čoraz odvážnejší a naplánujú útek z pochmúrneho domova dôchodcov. Neskôr sa presunú do oveľa atraktívnejšieho obydlia v Štokholme. Pomocou chodúľok a odhodlania obraňovať všetkých penzistov sa stanú novodobými Robinmi Hoodmi. A práve vtedy sa začne to pravé dobrodružstvo...

Zařazeno v kategoriích
Catharina Ingelmanová-Sundbergová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Original title: Catharina Ingelman-Sundberg: KAFFE MED RÅN

Copyright © 2012 by Catharina Ingelman-Sundberg,

by Agreement with Grand Agency, Sweden

and Andrew Nurnberg Associates International Limited.

Graphic design © bürosüd, München

Illustration © Oliver Wetter

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2014

Translation © Mária Holečková, 2014

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Jarmila Antolová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať,

ukladať do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou,

alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-293-5


Mojim neteriam a synovcom:

Fredrikovi, Isabelle, Simonovi, Hanne, Marii,

Henrikovi, Catrin, Hampusovi, Susanne, Christianovi,

Catharine, Helene, Fredrike, Anne a Sophii



„Kradni ako lotor, vyhne sa ti doktor.“

Christina, 77 rokov



9

Predslov

Malá stará pani pevne uchopila rúčky na chodúľke, vy

chádzkovú palicu si zavesila vedľa nákupného košíka a veľmi sa

usilovala pôsobiť asertívne. Napokon, zo sedemdesiatdeväťročnej

ženy, ktorá sa chystá spáchať svoju prvú bankovú lúpež, musívy

žarovať autorita. Vystrela sa, klobúk si stiahla do čela a prudko

otvorila dvere. Podopierajúc sa pomaly a rozhodne vošla do banky.

Bolo päť minút pred záverečnou a v rade stáli traja klienti.Cho

dúľka slabo zaškrípala. Namazala ju olivovým olejom, ale odkedy

sa v domove dôchodcov zrazila s vozíkom s čistiacimi potreba

mi, jedno koleso bolo trocha vratké. Nie že by na tom záležalo.

Najdôležitejšie bolo, že chodúľka mala veľký košík, do ktorého sa

vmestilo veľa peňazí.

Martha Anderssonová zo Södermalmu v  Štokholme kráčala

mierne zhrbená. Na sebe mala jednoduchý kabát nevýraznej farby,

aby nepútala pozornosť. Bola nízka, pevnej postavy, no nie tučná.

Obula si praktické tmavé vychádzkové topánky, ktoré boli ideálne

v prípade, že by musela rýchlo ujsť. Samozrejme, za predpokladu,

že sa jej podarí rozbehnúť sa. Už roky to neskúšala, takže samož

no bude musieť uspokojiť so svižnejším poklusom. Žilnaté ruky

ukrývala v obnosených kožených rukaviciach a krátke strieborné

vlasy jej zakrýval hnedý klobúk so širokou strechou. Okolo krku si

uviazala žiarivú šatku. Ak by ju odfotili pomocou blesku, zatienila

by zvyšok fotografie a črty jej tváre by sa stratili. Šatka bola vlastne


10

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

len doplnkové bezpečnostné opatrenie, keďže ústa a nos jejzakrýval klobúk. Bola síce stará, ale bystrá.

Pobočka banky na Götgatane vyzerala ako väčšina dneš ných bánk vo  Švédsku. Za pultom stála len jedna pokladníčka, steny boli nudnej neutrálnej farby, podlaha vyleštená a  malý stolík sa prehýbal pod ťarchou brožúrok, ktoré informovali o  výhodných pôžičkách na začiatok podnikania. Ach, drahí autori brožúrok, ja viem o  lepšom spôsobe, ako prísť k  peniazom, pomyslela si Martha. Zamýšľala usmievať sa celou cestou k okienku a späť.

Posadila sa na gauč pre zákazníkov a  tvárila sa, že si prezerá plagáty o  sporiacich účtoch, mala však problém ovládať si ruky. Diskrétne siahla do vrecka a vybrala ovocnú pastilku. Bola tojedna z tých sladkých pochúťok, pred ktorou lekári varujú a zubári ju tajne zbožňujú. Usilovala sa poslúchať a nepodľahnúť pokušeniu, ale ak už mala byť rebelantkou, tak dnes. Jednu zakázanú radosť si hádam len môže dopriať.

So zacinkaním sa zmenilo číslo klienta, ktorý bol na rade, a  k  pultu sa ponáhľal nejaký štyridsiatnik. Všetko vybavil veľmi rýchlo, rovnako ako tínedžerka za ním. Žiaľ, posledným v rade bol postarší pán, ktorému to trvalo dlhšie, lebo veľa mrmlal a nešikovne sa prehrabával v kope papierov. Martha začala byť netrpezlivá.Nesmie v  banke stráviť priveľa času. Niekto by si mohol všimnúť jej gestikuláciu alebo iný detail, ktorý ju prezradí. Pokúšala sa pôsobiť ako stará pani, ktorá si chce vybrať hotovosť. Iróniou bolo, že presne to sa stalo, hoci pokladníčku šokovala suma, ktorú Marthapožadovala, a tiež fakt, že tie peniaze nepatrili jej. To sú však len drobné detaily... Martha vylovila z  vrecka novinový výstrižok. Písalo sa v  ňom, koľko peňazí z  bánk ukradli zlodeji. Vlastne ju k  tomuto činu inšpiroval práve názov článku – Toto je prepad.

Postarší džentlmen pri pulte už takmer skončil, preto Martha vstala z  gauča a  vystrela sa. Celý život bola príkladom čestnej a dôveryhodnej osoby, na ktorú sa všetci spoliehali, v škole


11

Zločinecký gang penzistov

ca pôsobila ako prefektka. Teraz sa z nej mala stať kriminálnička.

Ako inak by prežila vo svojom veku v  tomto svete? Potrebovala

peniaze, aby si zaobstarala slušné miesto, kde by mohla aj sosvojimi priateľmi žiť. Už pred tým nemohla cúvnuť. Zabezpečia sipohodlný tretí vek. Potrebujú trocha oživiť jeseň svojho života. Ona

sa o to postará.

Muž pri okienku sa neponáhľal, ale nakoniec sa na displeji nad pokladníčkou so zacinkaním zmenilo číslo a Martha bola na rade. Pomaly a  dôstojne kráčala k  pultu. O  chvíľu zničí svoju dobrú reputáciu, ktorú si po celý život budovala. Čo iné sa však dá podniknúť v dnešnom svete, kde tak zle zaobchádzajú sostaršími členmi spoločnosti? Buď to znášate a poddáte sa tomu,alebo sa situácii prispôsobíte. Martha sa prispôsobila.

Keď ju od pokladníčky delilo len zopár metrov, dobre sa okolo seba poobzerala a  nakoniec zastala pred okienkom. Priateľsky kýv la hlavou žene za ním a podala jej novinový výstrižok.

Toto je prepad!

Pracovníčka banky si nápis prečítala a  s  úsmevom vzhliadla k Marthe.

„A ako vám môžem pomôcť?“

„Tri milióny – a švihom!“ zvolala Martha.

Pokladníčka sa so širokým úsmevom opýtala: „Chceli by ste si vybrať peniaze?“

„Nie, vy ich vyberiete pre mňa, a hneď!“

„Aha. Váš dôchodok však ešte neprišiel. Chodieva až v polovici mesiaca, viete?“

Martha zostala zaskočená. Vôbec to neprebiehalo tak, ako si predstavovala. Najlepšie bude konať rýchlo. Schmatla svoju palicu, vopchala ju cez otvor v okienku a zamávala ňou. „Chcem svoje tri milióny! Okamžite!“

„Dôchodky však...“

„Urobte, čo vám hovorím! Tri milióny! Do košíka – hneď!“


12

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

Pracovníčka banky toho mala dosť. Otváracie hodiny saskončili a ona už chcela ísť domov. Martha sledovala, ako vstáva a ide po dvoch kolegov. Obaja boli pekní a zdvorilo sa usmievali. Ten, ktorý stál bližšie k Marthe, vyzeral ako Gregory Peck. Alebo že by Cary Grant?

„Situáciu s vaším dôchodkom vyriešime, nebojte sa. Mojakolegyňa vám s radosťou objedná taxík, ktorý vás odvezie domov,“ povedal.

Martha nazrela cez sklo. Videla, že pokladníčka drží v  ruke slúchadlo.

„Dobre teda. Zdá sa, že vás budem musieť okradnúť inokedy,“ pripustila Martha.

Vytiahla svoju palicu z otvoru v okienku a v ruke zovrelanovinový výstrižok. Všetci sa na ňu milo usmievali, podržali jej dvere a odprevadili ju až k taxíku. Dokonca jej poskladali chodúľku.

„Domov dôchodcov Diamantový dom. Poprosím seniorskú zľavu,“ oznámila Martha vodičovi a pracovníkom banky zamávala na rozlúčku.

Výstrižok opatrne vložila do kabátového vrecka. Všetko išlo podľa plánu. Malá stará pani s chodúľkou dokáže veľa vecí, ktoré iní nezvládnu. Z  vrecka vytiahla ďalšiu ovocnú pastilku a spokojne si hmkala. Aby jej zámer vyšiel, potrebovala už len pomoc svojich priateľov zo zboru. Boli to jej najbližší a najdrahší ľudia, s  ktorými sa poznala a  spievala viac ako dvadsať rokov. Samozrejme, nemohla sa ich priamo spýtať, či sa chcú staťkriminálnikmi. Bude ich k  tomu musieť rafinovane donútiť. No potom – a o tom bola presvedčená – sa jej poďakujú, že im navždyzmenila životy k lepšiemu. Marthu zobudil vzdialený hukot a cinknutie. Otvorila oči asnažila sa zorientovať. Ach, pravdaže, nachádza sa v domovedôchodcov. A to, čo počula, bol jej priateľ Bertil Engström, ktorého všetci


13

Zločinecký gang penzistov

prezývali Hrabľoš. Vždy v noci precitol zo spánku a išiel sa najesť.

Mal vo zvyku zohrievať si jedlo v mikrovlnke a pravidelne naň

zabúdal. Martha vstala z postele a s pomocou chodúľky zamierila

do kuchyne. Otvorila mikrovlnnú rúru a vytiahla z nej cestoviny

s mäsovými guľkami v paradajkovej omáčke, zabalené v plastovom

obale, pričom si nespokojne mrmlala. Zasnene sa zadívala nabu

dovy na opačnej strane cesty. Vonku svietilo niekoľko pouličných

lámp. V tých domoch majú iste poriadnu kuchyňu, pomyslela si. Aj

v domove kedysi mali jednu plne vybavenú, ale noví majiteliazni

žovali náklady a zrušili stravovaciu sekciu. Predtým akoDiaman

tový dom prebral vedenie nad domovom dôchodcov, bolo jedlo

vrcholom dňa. Jeho vôňa sa vznášala po celej klubovni. Teraz je

to inak. Martha zazívala a oprela sa o linku. Všetko sa zhoršilo

a situácia bola taká zlá, že Martha často unikala z reality do snov.

A aký krásny sen sa jej sníval predtým, ako ju zobudili. Malapo

cit, akoby skutočne bola v banke, jej podvedomie prevzalo vedenie

a usilovalo sa jej čosi naznačiť. Keď chodila do školy, vždyprotes

tovala proti nespravodlivosti. Aj v priebehu roka, počas ktorého

učila, bojovala proti nezmyselným nariadeniam a hlúpyminová

ciám. Zvláštne bolo, že v domove dôchodcov všetko znášala. Ako

sa stala takou ústupčivou a letargickou? Ľudia, ktorí nebolispo

kojní so svojimi vodcami, začali revolúciu. Aj tu by to mohliuro

biť, ak by mala oporu v podobe svojich priateľov. Banková lúpež...

to by už bolo asi príliš, či nie? Krátko sa nervózne zasmiala, pre -

tože práve to bolo trocha strašidelné – jej sny sa takmer vždy

splnili.


14

1

V nasledujúci deň, kým hostia (alebo klienti, ako sa im

teraz hovorieva) Diamantového domu pili v klubovni rannúkávu, Martha si premyslela, čo by mala urobiť. Doma v Österlene

na juhu Švédska, kde žila ako dieťa, nik nevysedával a nečakal,

kým niekto iný čosi podnikne. Ak bolo treba odniesť seno dostodoly alebo kobyla sa chystala ožrebiť, jednoducho ste sa do toho

dali a urobili, čo bolo nutné. Martha sa zadívala na svoje ruky.

Pri pohľade na ne cítila hrdosť – boli spoľahlivé a ukazovali, že si

svoje odpracovala. Obzerala si zanedbanú klubovňu a okolo nej sa

rozprávali ľudia. Pach, ktorý sa vznášal v miestnosti, pripomínal

Armádu spásy a nábytok vyzeral, akoby ho priviezli zo skládky.

Starodávna sivá budova zo štyridsiatych rokov minulého storočia,

s azbestom v obložení, pôsobila ako kombinácia starej školy ačakárne u lekára. Takto si nepredstavovala miesto, na ktorom mala

dožiť - so šálkou instantnej kávy a s jedlom v plastovom obale.

Nie, dopekla, to vôbec nie! Zhlboka sa nadýchla, odložila šálku anaklonila sa ku skupine svojich priateľov.

„Ľudia, poďte so mnou,“ zavelila a naznačila im, aby junasledovali do izby. „Musím s vami o niečom hovoriť.“

Všetci vedeli, že Martha má odloženú tajnú zásobu morušového likéru, takže prikývli a  ihneď vstali. Štýlový Hrabľoš kráčal na  čele skupiny, za ním išiel Génius – vynálezca – a dve Marthine priateľky – Christina, ktorá zbožňovala belgickú čokoládu, a Anna-Greta, čo


15

Zločinecký gang penzistov

pôsobila tak staro, že všetky ostatné staré dámy hravo prekonala.Pozreli sa na seba. Martha mala pripravené čosi špeciálne vždy, keď ich

pozvala na likér. Už dlho tento rituál nevykonali, a teraz očividne

nastal ten správny čas.

Keď boli v  izbe, Martha vytiahla fľašu, odložila z  gauča svoje pletenie a  vyzvala priateľov, aby si posadali. Šibla pohľadom po mahagónovom stole s čerstvo vyžehleným kvetovaným obrusom. Už dlho ho plánovala vymeniť, bol však veľký a pevný a všetci sa zaň vmestili, takže nateraz poslúži. Položila fľašu na stôl a nabielizníku si všimla staré rodinné fotografie z Österlenu. Zo skleného rámu sa na ňu usmievali jej rodičia a sestra, stojaci pred domom v  Branteviku. Keby ju teraz videli, netvárili by sa spokojne. Boli abstinenti. Vzdorovito prichystala likérové poháriky a naplnila ich po okraj.

„Na zdravie!“ zvolala a pozdvihla pohár.

„Na zdravie!“ veselo odpovedali jej priatelia.

„A teraz pijanskú pieseň,“ nástojila Martha. Všetci potichuartikulovali slová piesne Helan går. V domove dôchodcov bolonevyhnutné zachovať počas takýchto akcií ticho, aby ich pri pitílikéru nik neprichytil. Martha ešte raz nehlučne zopakovala refrén a  spoločne sa zasmiali. Doteraz ich nepristihli a  oni sa na tom dobre bavili. Martha položila pohár na stôl a kútikom oka siostatných premerala. Mala by im povedať o  svojom sne? Nie, najprv musia byť naladení na rovnakú vlnu. Potom ich hádam presvedčí, aby pristali na jej plán. Keď boli päťdesiatnici, rozhodli sa, žev starobe budú žiť spolu. Teraz by teda mohli urobiť kolektívnerozhodnutie. Napokon, mali veľa spoločného. Po tom, čo sa z nich stali penzisti, vystupovali ako Vokálny zbor v nemocniciacha cirkevných komunitných centrách a  presťahovali sa do rovnakého domova dôchodcov. Martha sa ich dlho usilovala presvedčiť, aby radšej spojili svoje úspory a  kúpili si veľké staré panské sídlo na vidieku na juhu krajiny. Myslela si, že je to vzrušujúcejšia voľba


16

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

ako domov dôchodcov. V novinách čítala, že takéto staré sídla sú

veľmi lacné a niektoré z nich majú aj vodnú priekopu.

„Ak by sa k nám pokúšal dostať nejaký nepríjemný štátnyorgán alebo si naše deti budú nárokovať na dedičstvo predčasne,jednoducho zdvihneme most,“ presviedčala ich. Keď zistili, že na opravu sídla a pomocnú pracovnú silu by potrebovali priveľapeňazí, vybrali si Domov dôchodcov Údolie ľalií. Ich milovanézariadenie však odkúpili hrozní noví majitelia, ktorí ho premenovali na Diamantový dom.

„Chutila vám večera?“ spýtala sa Martha. Hrabľoš dopil poslednú kvapku likéru. Vyzeral ospalý, ale, samozrejme, stihol si na fazónku pripnúť ružu a uviazal si čerstvo vyžehlenú kravatu. Bol už postarší, no udržal si mladícky šarm a obliekal sa tak elegantne, že sa za ním obzreli aj mladšie ženy.

„Večera? Trocha som zahnal hlad. Veľmi mi to však nepomohlo. Varia tu horšie ako na lodi,“ rozhorčil sa a položil pohárik na stôl. V  mladosti strávil veľa času na mori, ale keď zostal natrvalo na pevnine, vyučil sa za záhradníka. Teraz sa staral o niekoľko kvetín a byliniek na balkóne. Najviac ho hnevalo, že ho všetci prezývali Hrabľoš. Prácu v záhrade mal skutočne rád, a hoci sa raz potkol o hrable a spôsobil si zranenie, podľa jeho názoru to neboldostatočný dôvod, aby mu do konca života prischlo také meno. Navrhol iné prezývky, no nik ho nepočúval.

„Prečo si nepripravíš syrový sendvič? Niečo, čo sa dá urobiťpotichu a nevydáva rušivé zvuky,“ zamrmlala Anna-Greta, ktorú tiež zobudila mikrovlnka a nemohla potom zaspať. Bola to asertívna žena, ktorá vedela, čo chce, a bola taká vysoká a štíhla, že Hrabľoš hovorieval, že sa určite narodila v odkvape.

„Áno, ale vždy cítim koreniny a to lahodné jedlo, ktoré varia na prvom poschodí. Potom som ešte hladnejší,“ vyhováral sa Hrabľoš.

„Máš pravdu. Aj pre nás by mali variť podobné jedlá. To, čo nám dovážajú a servírujú zabalené v celofáne, nie je veľmi


17

Zločinecký gang penzistov

júce,“ poznamenala Christina Åkerblomová a diskrétne siopilovala nechty. Modistka, ktorá v mladosti túžila stať saknihovníčkou, bola z nich najmladšia – mala len sedemdesiatsedem rokov.

Chcela prežiť pokojný a príjemný život, jesť chutné jedláa maľovať svoje obrazy. Nesnívala o nezdravej strave. Po rokochstrávených v Östermalme, najsnobskejšej časti Štokholmu, bolazvyknutá na určitý štandard.

„Zamestnanci nedostávajú rovnaké jedlo ako my,“ vysvetlila Martha. „To, čo cítime, je určené len novým majiteľomDiamantového domu, ktorí majú na prvom poschodí kanceláriu a kuchyňu.“

„Tak by sme si mali nainštalovať výťah, čo by k nám prevážal ich stravu,“ rozmýšľal nahlas Oscar „Génius“ Krupp, ktorý vždy prišiel s nejakým riešením a bol o rok starší od Christiny.

Génius bol vynálezca a  kedysi vlastnil dielňu v  Sundybergu. Tiež mal rád dobré jedlo, čo dokazovala aj jeho oblá postava.Cvičenie považoval za činnosť pre tých, ktorí nemajú čo robiť.

„Spomínate si na brožúrku, ktorú sme dostali, keď sme sem prišli po prvý raz?“ zisťovala Martha. „Písalo sa v nej o chutnom reštauračnom jedle. Hrdili sa aj každodennými prechádzkami, návštevami estrádnych umelcov, pedikúrou a kaderníckymislužbami. Po príchode nových majiteľov nič z  toho nie je pravda. Je načase, aby sme zakročili.“

„Rebélia v domove dôchodcov!“ zvolala Christinamelodramaticky a divoko si ovievala tvár rukou, až jej z nej vyletel pilník.

„Presne tak. Malá vzbura,“ súhlasila Martha.

„Vzbura?“ odfrkol si Hrabľoš neveriacky.

„Možno majú noví majitelia finančné problémy. Nakoniec sa to zlepší. Len počkajte a uvidíte,“ navrhla Anna-Greta a napravila si okuliare z päťdesiatych rokov minulého storočia. Celý životpracovala v banke a chápala, že podnikatelia potrebujú byť ziskoví.

„Zlepší? To určite,“ zamrmlal Hrabľoš. „Tí bastardi užniekoľko ráz zvýšili poplatky a nijaké zlepšenie sme nevideli.“


18

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

„Nebuď taký pesimista,“ napomenula ho Anna-Greta a opäť si napravila okuliare. Boli staré, opotrebované a stále sa jej šmýkali z  nosa. Menila len dioptrie, nikdy nie rám. Považovala ho za nadčasový.

„Čo tým myslíš, pesimista? Musíme požadovať zlepšenie! Vo všetkom! No začneme jedlom!“ tvrdila Martha. „Teraz počúvajte. Majitelia určite majú v kuchyni niečo dobré. Napadlo mi, že keď zvyšok zamestnancov odíde domov, mohli by sme...“

Martha rozprávala a svojím entuziazmom všetkých nakazila. Netrvalo dlho a päť párov očí sa lesklo ako voda na jazere v letný deň. Pozreli sa na seba a ukázali zdvihnuté palce.

Keď priatelia odišli, Martha schovala morušový likér hlboko do skrine a veselo si hmkala. Jej sen o bankovej lúpeži ju nabilenergiou. Nič nie je nemožné, pomyslela si. Ak však chcela uspieť,musela premyslieť alternatívy. A na to sa práve chystala. Ostatnípotom budú presvedčení, že sa rozhodli úplne sami.


19

2

Keď všetci vystúpili z výťahu a stáli pred kanceláriou

Diamantového domu, Martha zdvihla ruku a utíšila ich.Preskúmala obsah skrinky s kľúčmi a vybrala jeden v tvare trojuholníka,

ktorý zámočníci nedokážu skopírovať. Vložila ho do zámky,otočila ním a dvere sa otvorili.

„Presne ako som si myslela. Univerzálny kľúč. Skvelé, ideme dnu, ale buďte ticho.“

„Ty si tá, čo rozpráva,“ zamrmlal Hrabľoš, ktorý bolpresvedčený, že Martha vždy zbytočne veľa reční.

„Čo ak nás tu niekto nájde?“ obávala sa Christina.

„Neboj sa, budeme ticho ako myšky,“ vyriekla nahlas Anna-Greta, ktorá dobre nepočula, a preto, podobne ako iní ľudias rovnakým problémom, priveľmi zvyšovala hlas.

Keď sa všetci piati pomaly a opatrne presúvali dnu, chodúľky nepríhodne škrípali. Vo vzduchu sa vznášala vôňa typická pre kancelárie a čerstvo vyleštený nábytok a na stole stáli vzorneusporiadané zakladače.

„Hm, kuchyňa bude asi za tými dverami,“ ukázala Martha prstom na opačnú stranu miestnosti.

Martha vošla prvá a zatiahla závesy.

„Teraz môžeme zažať svetlo.“

Keď kuchyňu zaplavil jas zo žiarovky, zistili, že sa nachádzajú v obrovskom priestore s chladničkou, mrazničkou a veľkými


20

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

stennými skrinkami. V strede stál prepravný vozík na kolieskach

a pod oknom bol jedálenský stôl so šiestimi stoličkami.

„Tomu teda hovorím kuchyňa,“ vyhlásil Génius a  pohladil chladničku.

„Tu určite bude dobré jedlo,“ povedala Martha a otvorila ju. Na poličkách boli uložené kuracie a hovädzie steaky, jahňacie stehno a niekoľko druhov syra. V zásuvkách ležal šalát, paradajky, červená repa a ovocie.

Mrazničkové dvere sa otvárali ťažšie.

„Bože môj! Losie steaky a  homár!“ zvolala Martha a  ukázala všetkým obsah boxu. „Je tu hádam všetko okrem torty! Asi často oslavujú!“

Dlho tam stáli a bez slova zízali dnu. Génius sa škrabal nahlave, Hrabľoš si položil ruku na srdce a vzdychol, Christina lapala dych a Anna-Greta reptala.

„Toto muselo stáť majetok!“ mrmlala.

„Ak si z toho po troške vezmeme, nik si to nevšimne,“ navrhla Martha.

„Nemôžeme im predsa ukradnúť jedlo,“ protestovala nábožná Christina.

„Nebude to krádež. Čo myslíš, za čie peniaze to nakúpili?Jednoducho si vezmeme, čo je naše. Tu máš, podrž to.“

Martha vytiahla kura a Hrabľoš, ktorý vždy navečer trpelhladom, ho ovoňal.

„Potrebujeme aj ryžu, korenie a múku, aby sme si mohlipripraviť omáčku,“ poznamenal Génius, ktorý sa už úplne prebral.Nebol len vynálezca, ale aj dobrý kuchár. Keďže jeho exmanželka varila len nejedlé veci, naučil sa kuchárskemu umeniu sám. Časom zistil, že jeho žena je nanič nielen v kuchyni, ale aj v živote, a tak sa s ňou rozviedol. Dodnes ho trápili nočné mory, v ktorých stála pri jeho posteli, zaháňala sa váľkom na cesto a sťažovala sa. Dala mu však syna, za čo jej bol vďačný.


21

Zločinecký gang penzistov

„Do omáčky musí ísť víno.“ Génius sa poobzeral a zbadalstojan s fľašami. „Nemôžem tomu uveriť, pozrite sa sem.“

„Tie nesmieme vziať. Prišli by na to,“ nesúhlasila Martha. „Ak si nevšimnú, že sme tu boli, môžeme sa sem ešte zopár ráz vrátiť.“

„Pche! Jedlo bez vína je ako auto bez kolies,“ vysvetlil Génius. Podišiel k stojanu a vytiahol dve fľaše s lahodným mokom.„Otvoríme ich, vypijeme a potom do nich nalejeme šťavu z repy,“ navrhol.

Martha naňho uprela obdivný pohľad. Vždy mal na všetkoodoveď. Bol večný optimista, ktorý žil v presvedčení, že problémy sú na to, aby sa riešili. Pripomínal jej rodičov. Keď sa so sestrou poobliekali do ich šiat a narobili neporiadok, vždy ich vyhrešili, ale nakoniec sa na tom zasmiali. Mysleli si, že je lepšie mať doma neporiadok a šťastné deti ako dokonale upratané a smutnýchpotomkov. V živote sa riadili mottom: Všetko sa vyrieši samo. Martha s tým súhlasila. Bola to pravda.

Doštičky na krájanie, panvice a hrnce boli čoskoro na svojich miestach a všetci spoločne pripravovali jedlo. Martha vložila kura do rúry, Génius pripravil lahodnú omáčku, Hrabľoš urobil chutný šalát a Christina sa snažila pomáhať. V škole vyučovali aj domáce práce, no odvtedy mala v  kuchyni vždy výpomoc, a  tak zabudla všetko, čo sa naučila. Jediné, na čo si trúfla, bolo šúpanie uhorky.

Anna-Greta prestrela stôl a dohliadla na ryžu.

„Čo jej človek prikáže, to urobí. Je dobrá,“ zašepkala Martha a pohodila hlavou k Anne-Grete. „Je však aj veľmi pomalá a musí všetko počítať.“

„Mne to neprekáža, pokiaľ teda nezačne rátať zrnká ryže,“odovedal Génius.

V  kuchyni to začalo lahodne rozvoniavať. Hrabľoš ponalieval víno. Táto úloha mu veľmi sedela, keďže mal na sebe modré sako a naškrobenú kravatu, bol slušne učesaný a voňal vodou po holení. Christina si všimla, že sa obliekol elegantne, a  tak si potajomky naniesla na tvár púder a na pery rúž.


22

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

V  miestnosti sa ozýval hrkot panvíc a  tanierov, rozhovory a smiech. Trvalo dosť dlho, kým všetko uvarili, ale čo na tom, keď popíjali skvelé víno a dobre sa bavili? Nakoniec sa posadili za stôl, šťastní ako zamladi.

„Komu ešte nalejem?“

Hrabľoš doplnil do pohárov a cítil sa ako za starých čias, keď pracoval ako čašník na výletných lodiach, ktoré sa plavilipo Stredozemnom mori. Teraz bol trocha pomalší, no zachoval sirovnakú dôstojnosť. Žuli, pripíjali si a nahlas spievali piesne zo svojho repertoáru. Génius objavil fľašu starého šampanského a  tá tiež kolovala. Christina do seba naliala víno.

„Husté,“ povedala. Ten výraz pochytila od svojich vnúčat.Usilovala sa ísť s dobou. Položila pohár na stôl, poobzerala saa vyhlásila: „Drahí moji, musíme si zatancovať!“

„Ja nevládzem,“ vzdychol Génius a položil si ruku na žalúdok.

„Jasné, ide sa,“ zvolal Hrabľoš a  vstal, no nebol schopný ani rovno stáť, a tak Christina musela tancovať sama.

„Je odvážnejšie riskovať ako vyhasnúť,“ zarecitovala a rozpažila. Hoci sa nikdy nestala knihovníčkou, ako snívala, lásku k literatúre si zachovala. To, čo zo švédskej klasiky neovládala, nestálo za prečítanie.

„Zasa cituje tie svoje obľúbené stariny. Dúfam, že nezačne aj s Odyseou,“ zašepkala Martha.

„Alebo so Ságou Göstu Berlinga,“ dodal Génius.

„Je krajšie počuť zvuk praskajúcej tetivy, ako nikdy neohnúť luk,“ pokračovala Christina.

„To by mohlo byť naše motto!“ navrhla Martha.

„Čo? Praskajúca tetiva?“ prerušil ju Hrabľoš. „Nie, mali by sme mať takéto: Lepšie ležať v zlomenej posteli, ako spávať sám.“

Christina sa začervenala a zmĺkla uprostred vety.

„Hrabľoš! Musíš mať vždy nemiestne poznámky? Správaj sa slušne!“ vyhrešila ho Anna-Greta a ohrnula pery.


23

Zločinecký gang penzistov

„My sme však ten luk už ohli, nemám pravdu?“ spýtala saChristina. „Odteraz sem musíme chodiť aspoň raz týždenne.“ Schmatla svoj pohár a pozdvihla ho.

„Na zdravie! A na našu najbližšiu návštevu tejto kuchyne!“

Všetci si navzájom pripili a  pokračovali v  zábave, až kým im neoťaželi viečka a  nezačali nezrozumiteľne bľabotať. Martha sa rozhovorila v starom južanskom dialekte, ku ktorému sa uchýlila vždy, keď bola veľmi unavená. Bol to akýsi varovný signál a ona ho zachytila.

„Priatelia moji drahí, teraz musíme poumývať riady a  upratať kuchyňu,“ zavelila.

„Pokojne začni,“ odpovedal Hrabľoš a  opäť naplnil Marthin pohár.

„Nie, musíme tu upratať, aby si nik nevšimol, že sme tu boli,“ trvala na svojom a pohár odstrčila.

„Ak si unavená, môžeš sa o mňa oprieť,“ navrhol Géniusa priateľsky ju tľapol po líci.

Martha to urobila a zaspala. V nasledujúce ráno, keď Ingmar Mattson, riaditeľ Diamantového domu, prišiel do práce, začul zo svojich súkromných obytných priestorov zvláštny hluk. Čudné zvuky akoby vydávala skupina medveďov. Poobzeral sa po pracovni. Nič nezvyčajné nevidel, len to, že kuchynské dvere sú otvorené.

„Čo, dopekla, to má...“ zamrmlal a vzápätí narazil do chodúľky a spadol na zem. Zanadával, vstal a s úžasom sa díval na výjav pred sebou. Digestor bol zapnutý a okolo stola sedelo päť spiacichpenzistov. Na stole ležali špinavé taniere, prázdne vínové poháre a dvere na chladničke boli dokorán otvorené. Riaditeľ Mattson na ten neporiadok neveriacky zízal. Klienti domova dôchodcov majú evidentne viac slobody, ako si myslel. Rozhodol sa, že požiadasestru Barbaru, aby sa o to postarala.


24

3

Na nejakom aute na ulici sa spustil alarm a kdesi v diaľke

hučal ventilátor. Martha zažmurkala a potom otvorila oči,privykajúc si na jas, ktorý vytvárali slnečné lúče, čo prenikali do izby.

Okná boli špinavé, zišlo by sa ich umyť, a kvietkované záclony,

ktoré si sama zavesila, aby rozžiarila miestnosť, treba vyprať.Poriadok tu očividne nikoho nezaujímal a ona také práce už nezvládla. Schuti zazívala. Myšlienky mala popletené a nedokázala

sa sústrediť. Ach jaj, aká som unavená. Od toho večierka mala pocit,

akoby jej hlava bola plná lepkavej žuvačky. Samozrejme, že víno

a lieky, ktoré každý deň brala, sa navzájom neznášali najlepšie. No

aká to bola zábava! Keby len bol zostal čas upratať a vrátiť sa do

izieb! Keby len neboli bývali zaspali...

Martha sa posadila na okraj postele a pomaly zasunula nohy do papúč. Bolo to hrozne trápne a riaditeľ Mattson na nich zlostne kričal. Pohľadom preskočila na nočný stolík. Ležal na ňom otvárač na fľaše, ktorý jej dal Génius s venovaním – na ďalšie večierky. Žiaľ, tie sa už asi neuskutočnia. Po tom poslednom ich sestra Barbara zamkla do izieb a  poschodie pre obyvateľov domova dôchodcov mohli opustiť len v sprievode zamestnanca Diamantového domu. Navyše museli užiť malé červené tablety, ktoré ich mali upokojiť. Život sa stal takým nudným!

A  tie lieky – prečo ich starí ľudia musia konzumovať tak veľa? Dostávajú ich viac ako jedla. Možno preto sú takí otupení. Predtým


25

Zločinecký gang penzistov

hrávali karty a navštevovali sa v izbách aj po ôsmej večer. Odkedy

však vznikol Diamantový dom, všetko sa skončilo. Teraz nerobievali

nič, a ak sa dostali ku kartám, buď zaspali, alebo zabudli, čo vlastne

robia. Christina, ktorá zbožňovala klasickú literatúru, nemala silu

ani listovať v  časopisoch a  Anna-Greta, čo počúvala koncerty pre

lesný roh a niekoľko švédskych populárnych spevákov, teraz lenhľadela na prehrávač a nevládala si vybrať z poličky nijakú nahrávku.

Génius už roky nič nevynašiel a Hrabľoš sa viac poriadne nevenoval

svojim rastlinám. Väčšinou len pozerali televíziu. Niečo nebolo

v poriadku.

Martha vstala, chytila sa chodúľky a prešla do kúpeľne. Kým si umývala tvár, čistila zuby a venovala sa rannej toalete, nad všetkým premýšľala. Nebola to práve ona, kto zamýšľal protestovaťa uskutočniť revolúciu? A nerobila nič. Hľadela na svoj obraz v zrkadle a všimla si, že vyzerá vyčerpaná. Tvár mala bledú a vlasy jejodstávali na všetky strany. Zhlboka si vzdychla a natiahla sa po hrebeň, pričom prevrhla fľaštičku s červenými tabletami. Rozsypali sa po podlahe kúpeľne a ležali tam ako malé nahnevané bodky. Nemala chuť zbierať ich. Odfrkla si a jednoducho ich nohou zamietla do odtoku v podlahe.

Zbavila sa aj iných liekov a  o  niekoľko dní sa už cítila oveľa veselšia. Opäť začala pliesť, a keďže vždy obľubovala trilerys kriminálnou zápletkou, znova sa pustila do čítania kopy kního hrozných vraždách, ktoré ležali na nočnom stolíku. A tak sa vrátila aj jej túžba po revolúcii. Keď Génius začul klopanie, vedel, že to bude Martha. Trivýrazné údery na dvere hneď vedľa kľučky a potom ticho.Jednoznačne ona. S námahou vstal z gauča a napravil si sveter na okrúhlom bruchu. Už dávno ho nenavštívila a premýšľal, či je v poriadku. Každý večer za ňou plánoval zájsť, ale vždy zaspal pred telkou. Rýchlo pohľadal prázdnu škatuľu, uložil do nej kôpku nákresov,


26

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

dlát a skrutiek, ktoré sa povaľovali na konferenčnom stolíku, azastrčil ju pod posteľ. Dve modré košele a deravé ponožky schoval

za vankúše na gauči a omrvinky zo stola zmietol na zem. Keď bol

hotový, vypol televízor a išiel otvoriť.

„Ach, to si ty, poď ďalej!“

„Génius, musíme sa porozprávať,“ oznámila mu Marthaa rázne vošla do izby. Prikývol a  zapol rýchlovarnú kanvicu s  vodou. V skrinke ho od dózy s instantnou kávou delilo niekoľkoobvodových doštičiek, káblov a kladivo. Keď voda zovrela, zalial jua pridal do nej zopár celých kávových zrniek.

„Obávam sa, že nemám nijaké keksy, ale...“

„To je v poriadku,“ odvetila Martha, vzala si šálku a posadila sa na sedačku. „Vieš čo, možno to bude znieť šialene, no myslím si, že nás otupujú liekmi. Dostávame ich priveľa. Preto sme takí letargickí.“

„Naozaj? Myslíš tým...“ začal Génius a nohou potajomkyzastrčil rozobrané rádio značky Grundig pod kreslo, dúfajúc, že si to nevšimla.

„Nemôžeme to nechať tak!“

„To je pravda! Chceli sme predsa protestovať, nuž sme to aj mali urobiť.“

Vzal ju za ruku a jemne ju potľapkal.

„Drahá, ešte predsa nie je neskoro.“

Marthine oči zažiarili a celá ožila.

„Vieš čo? Nad niečím som premýšľala. Vo väzení môžeš ísť raz za deň na čerstvý vzduch, ale odtiaľto nás pustiť nechcú.“

„Neviem, či vzduch v okolí väznice možno nazvať čerstvým, no chápem, čo tým chceš povedať.“

„Väzni sa každý deň na hodinu dostanú von, dostávajú výživné jedlo a môžu sa zúčastniť na rôznych remeselných kurzoch.Vlastne sa majú lepšie ako my.“

„Remeselné kurzy?“ zaujímal sa Génius.


27

Zločinecký gang penzistov

„Vidíš? Túžim žiť čo najdlhšie, ale želám si, aby to bolvzrušujúci čas.“ Naklonila sa k nemu a niečo mu pošepla do ucha.Génius nadvihol obočie a pokrútil hlavou. Martha sa však nevzdala.

„Génius, veľmi dobre som si to premyslela.“

„Dobre. Áno, prečo nie,“ odpovedal, oprel sa a  vybuchol do smiechu.


28

4

Zdravotná sestra Barbara sa ponáhľala a po chodbe sa

ozýval zvuk jej podpätkov. Otvorila dvere skladu s liekmi, vytiahla

vozík a tablety uložila na tácku. Každý z dvadsiatich dvochklientov užíval určité liečivá a ona ich mala na starosti. RiaditeľMattson bol v tomto úzkostlivý a každý postarší klient mal svoj vlastný

lekársky predpis. Niektoré tablety, ako tie červené, dostávali všetci.

Rovnako aj svetlomodré, ktoré začali podávať len nedávno.Spôsobovali, že ľudia strácali chuť do jedla.

„Skonzumujú menej a  nebudeme musieť toľko nakupovať,“ tvrdil riaditeľ.

Sestra Barbara premýšľala, či je to etické, ale neodvážila sa o tom hovoriť, keďže si nechcela Mattsona pohnevať. Túžilav živote niečo dosiahnuť. Jej matka pracovala ako chyžná v snobskej štvrti Djursholmu a  vychovala ju sama. Nikdy veľa nezarábala a  boli dosť chudobné. Keď ju raz Barbara sprevádzala do práce, uvidela drahé maľby, lesknúce sa striebro a  vzorované podlahy. Boháči, pre ktorých mama pracovala, nosili nádherné oblečenie a kožuchy. Doteraz na tento zážitok z iného sveta nezabudla. Aj doktor Mattson patril k  takým úspešným ľuďom. Bol od nej o dvadsať rokov starší, energický, inteligentný a disponovalskúsenosťami v obchodovaní. Mal vplyv a moc a uvedomila si, že by jej v živote mohol pomôcť. Lipla na každom jeho slove a obdivovala ho. Možno mal zopár kíl navyše a priveľa pracoval, ale bol bohatý


29

Zločinecký gang penzistov

a hnedými očami, tmavými vlasmi a šarmom jej pripomínalTaliana. Netrvalo dlho a zaľúbila sa doňho. Samozrejme, bol ženatý,

ona však dúfala v  niečo viac a  čoskoro sa medzi nimi rozvinul

vzťah. Chystali sa na spoločnú dovolenku.

Ponáhľala sa po chodbe a rozdávala lieky. Potom odtlačilavozík do zásobárne a vrátila sa do kancelárie. Zostávalo už lenupratať dokumenty na pracovnom stole, aby Katja, jej náhradníčka počas dovolenky, mala všetko pripravené. Sestra Barbara sedela za počítačom a zasneno sa dívala do diaľky. Zajtra, pomyslela si, už zajtra. Nakoniec sa im podarí od všetkého odísť a budús Ingmarom sami. V nasledujúci deň si Martha všimla, že Mattson prišiel autom po sestru Barbaru. Šípila, že medzi nimi niečo je. Riaditeľ išiel na konferenciu a bral ju so sebou. Výborne. To nám vyhovuje,pomyslela si Martha. Počkala, kým auto zmizlo z dohľadu, zašla za priateľmi a porozprávala im o tabletách, ktoré potom všetci rýchlo vyhodili.

O niekoľko dní neskôr sa klubovňou opäť niesol smiech. Génius a Hrabľoš hrali backgammon, Christina sa venovala svojim maľbám a Anna-Greta počúvala hudbu alebo si vykladala pasians.

„Táto hra udržiava mozog vo forme,“ zaštebotalaAnna-Greta a položila na stôl karty. Nepodvádzala a vždy každémuoznámila, keď hru úspešne ukončila. Vďaka pretiahnutej chudej tvári a vlasom zopnutým do uzla pôsobila viac ako učiteľka než ako bývalá pracovníčka banky. Niekoľko ráz dobre investovalaa zbohatla, a  bola hrdá, že dokáže rýchlo počítať z hlavy. Keď sa jej zamestnanci domova ponúkli, že jej pomôžu so starostlivosťou o účty, tak na nich zazrela, že sa viac spýtať neopovážili.Vyrastala v  Djursholme a  spoznala hodnotu peňazí. V  škole vynikala v matematike. Martha ju kútikom oka sledovala a premýšľala, či by sa jej túto spravodlivú a poriadnu osôbku podarilo presvedčiť,


30

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

aby sa zúčastnila na spoločnom dobrodružstve. S  Géniom zosnovali plán a čakali už len na vhodnú príležitosť, aby ho mohli

uskutočniť.

Dni počas neprítomnosti sestry Barbary boli tichom predbúrkou. Naoko vyzeralo všetko ako zvyčajne, ale vnútri každého

z nich sa čosi zmenilo. Piati priatelia spievali Šťastný ako vták

a prvé verše z Larssonovej lyrickej kompozície Förklädd gud,

presne ako predtým, než ich prevzal Diamantový dom. Po prvý

raz po dlhom čase sa zamestnanci usmievali a tlieskali.Devätnásťročná Katja Eriksonová z Farsty, dočasná náhrada za sestru

Barbaru, napiekla k popoludňajšej káve koláčiky, zohnala Géniovi náradie a nechala všetkých robiť, čo chceli. Hostia Diamantového domu tak nadobudli ešte viac sebavedomia, a keď

nastal čas, aby Katja odišla domov a vrátila sa sestra Barbara,

vzklíčilo v nich semienko vzdoru.

„Nuž, myslím, že sa musíme pripraviť na najhoršie,“ povzdychol Génius, keď zbadal, ako sa cez sklené dvere blíži obávaná zdravotníčka.

„Pravdepodobne je pripravená kvôli Mattsonovi uplatniť nové obmedzenia,“ premýšľala nahlas Martha. „Na druhej strane to však môže pomôcť našej veci,“ dodala a nebadane žmurkla.

„Áno, je to pravdepodobné,“ súhlasil Génius a  zopakoval Marthino gesto.

Sestra Barbara bola v  budove len niekoľko hodín, no už sa chodbami ozývalo trieskanie dverí a  klopkanie podpätkov. Pooludní všetkých požiadala, aby sa zhromaždili v klubovni. Keď tam konečne boli, odkašľala si a na stôl položila hŕbu papierov.

„Žiaľ, budeme musieť zaviesť určité obmedzenia,“ začala. Vlasy mala pekne vyčesané dohora a na ruke sa jej leskol nový náramok. „V ťažkých časoch je nutné prispôsobiť sa. Mrzí ma to, ale sme nútení prepustiť niekoľko zamestnancov, takže od budúceho


31

Zločinecký gang penzistov

dňa tu budú okrem mňa len ďalší dvaja pracovníci. To znamená,

že na prechádzku pôjde každý z vás raz do týždňa.“

„Väzni chodia von každý deň! To predsa nemôžete urobiť!“zarotestovala nahlas Martha.

Barbara sa tvárila, že ju nepočuje.

„Musíme znížiť aj náklady na stravu,“ pokračovala. „Odteraz budete dostávať jedno hlavné jedlo, po zvyšok dňa vás nasýtia sendviče.“

„Len cez moju mŕtvolu! Potrebujeme poriadne potraviny a mali by ste kupovať viac ovocia a zeleniny,“ zaburácal Hrabľoš.

„Myslíte si, že horná kuchyňa je zamknutá?“ zašepkala Martha.

„Och, nie opäť to miesto,“ zaprotestovala Christina a z ruky jej vypadol pilník na nechty. Večer, keď zamestnanci odišli domov, Martha sa vybrala dokuchyne na poschodí. Hrabľoš sa poteší, ak mu zoženie šalát. Bol trocha skľúčený, pretože sa mu neozýval syn, a potreboval sa rozveseliť. Aj Martha si želala mať rodinu, no láska jej života ju opustila, keď mal ich syn dva roky. Jej malý anjelik mal jamky na lícach akučeravé blond vlásky a päť rokov bol stredom jej vesmíru. V posledné leto na vidieku sa boli pozrieť v stajni na kone, zbierali v lesečučoriedky a chytali ryby v jazere. V jedno nedeľné ráno, kým spala, si vzal rybársky prút a vybral sa k mólu. Tam, pri jednom zo stĺpov, ho aj našla. Život sa jej zastavil a keby nebolo rodičov, nedokázala by v ňom pokračovať. Po smrti milovaného dieťaťa mala niekoľko vzťahov, no keď sa jej podarilo počať, zakaždým potratila.Napokon bola pristará a myšlienky na rodinu sa vzdala. Bezdetnosť ju veľmi trápila, hoci to nedávala najavo. Svoju bolesť ukrývala azistila, že smiech je dobrá kamufláž. Ľudia sa dali ľahko obalamutiť.

Vyhnala tieto myšlienky z hlavy, vkradla sa do kancelárie sestry Barbary a otvorila skrinku s kľúčmi. Spomenula si na vôňu jedla a s očakávaním schmatla univerzálny kľúč. Keď však vyšla na prvé


32

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

poschodie, jej plán stroskotal. Namiesto kľúčovej dierky bolo vo

dverách jedno z tých zvláštnych zariadení na umelohmotné karty.

Diamantový dom urobil z kuchyne nedobytnú pevnosť! Zaplavilo

ju sklamanie a trvalo jej niekoľko minút, kým sa pozbieralaa vrátila sa naspäť. Nevzdala sa však a odviezla sa výťahom do suterénu.

Možno bude v pivnici nejaká komora alebo sklad zásob.

Keď sa dvere otvorili, chvíľu váhala, pretože si nebola istá, kde sa nachádza. Na konci chodby videla slabé svetlo a  staromódne dvere so sklenou výplňou v hornej časti. Aj tie boli zamknuté, ale univerzálny kľúč fungoval. Opatrne otvorila a  ovial ju studený, osviežujúci vzduch. Úžasné! Cesta von! Chlad jej pomohol opäť triezvo rozmýšľať a zrazu si spomenula na starý kľúč odrodičovského domu. Veľmi sa podobal na univerzálny. Ak by ichzamenila, nik by si nič nevšimol. Martha zatvorila dvere, zažala a vošla do inej chodby. Bolo tam niekoľko vstupov, na jednom stál nápis TELOCVIČŇA – LEN PRE ZAMESTNANCOV. Odomkla a nazrela dnu.

Miestnosť nemala okná a chvíľu jej trvalo, kým našla vypínač. Neónové svetlá zablikali a  Martha uvidela švihadlá, malé činky a cyklistické trenažéry. Steny lemovali lavičky a dookola bolirozmiestnené bežecké pásy a  zvláštne zariadenia, ktoré nepoznala. Takže Diamantový dom zrušil profylaktické cvičenia pre svojich obyvateľov, prevádzkoval však telocvičňu pre zamestnancov!Opakovane žiadali, aby im vyhradili miestnosť na cvičenie, ale noví majitelia to zamietli. Martha mala chuť kopnúť do dverí, čo bolo v jej veku dosť namáhavé, a tak namiesto toho šťavnato zahrešila, prehla chrbát ako mačka a  pohrozila päsťou: „Za toto zaplatíte, len počkajte!“

Vrátila sa do izby, kľúč od rodného domu podložila pod dvere a ťahala ich k sebe dovtedy, kým sa neohol. Potom ho zavesila do skrinky. Nikoho neznepokojí, že nebude sedieť do zámky, keďže jepoškodený. Univerzálny kľúč si schovala do podprsenky, ľahla si do


33

Zločinecký gang penzistov

postele a zakryla sa až po bradu. Prvým revolučným krokom bola

možnosť voľného pohybu. A presne to budú odteraz robiť.Zatvo

rila oči a s úsmevom na perách zaspala. Snívalo sa jej o gangudô

chodcov, ktorí vykradli banku a  vo väznici ich oslavovali ako

hrdinov.


34

5

Plány do budúcnosti, ktoré Martha a Génius snovali,boli čoraz odvážnejšie. Spoločná vízia im dodala novú energiu a boli

aj trúfalejší. Domov dôchodcov zatiaľ zaviedol ďalšie obmedzenia.

Ku káve, ktorej spotrebu stanovili na tri šálky denne, už popoludní

nedostávali žemľu. Keď sa obyvatelia zišli, aby ozdobili vianočný

stromček, zostali v šoku. Vedenie viac neposkytovalo ozdoby.

„Stavím sa, že vo väzení majú ozdobené stromčeky!“ kypela Martha hnevom.

„A nielen to. Počas Vianoc umožnia väzňom vychádzku po meste s prehliadkou výkladov,“ rozčúlil sa Génius, vstala rozzúrene odišiel. O chvíľu sa vrátil s betlehemskou hviezdou, ktorúvytvoril pomocou striebornej pásky.

„Táto hviezda je rovnako dobrá ako iné,“ vyhlásil, vystužil ju kefkami na čistenie fajky a prilepil ju na vrchol stromčeka. Všetci zatlieskali a Martha sa usmiala. Génius mal síce osemdesiat rokov, ale stále v ňom bol kus malého chlapca.

„Taká hviezda predsa nestojí veľa,“ poznamenala Anna-Greta.

„Sú to lakomci, ktorí nikomu nechcú nič dať. Tu sa ničnezlepší, práve naopak. Včera sme s Géniom stretli niekoľko ďalšíchčlenov vedenia a podali sme im zopár návrhov, ale nepočúvali nás. Ak chceme niečo zmeniť, musíme to urobiť sami,“ oznámila Martha a prudko vstala, až pri tom prevrhla stoličku. „S Géniom smerozhodnutí zabezpečiť si lepší život. Pridáte sa k nám?“


35

Zločinecký gang penzistov

„Presne tak!“ zvolal Génius a tiež sa postavil.

„Áno, stretnime sa v tvojej izbe a dajme si pohárik morušového likéru,“ navrhla Christina. Cítila, že na ňu niečo lezie, a chcela si dopriať čosi chutné.

„Opäť morušový likér? No, asi nám to bude musieť stačiť,“zamrmlal Hrabľoš.

O niekoľko minút spoločne vošli k Marthe a usadili sa na gauč. Okrem Hrabľoša, ktorý si radšej vybral kreslo. V predchádzajúci deň si náhodou sadol na Marthino pletenie a nechcel si tenzážitok zopakovať. Martha vybrala likér, ponalievala ho a  debata sa začala. Ustavične zvyšovali hlas, až musela nakoniec pobúchaťpalicou po konferenčnom stolíku.

„Teraz ma počúvajte! Nič nedostaneme zadarmo, veru nie,budeme si to musieť vybojovať,“ vysvetlila. „Aby sa nám topodarilo, potrebujeme si zlepšiť kondičku. Tu je kľúč od telocvične pre zamestnancov. Každý večer sa tam môžeme vkradnúť a  cvičiť.“ Trium fálne im ho ukázala.

„Je to dobrý nápad? Veď nás tam nájdu,“ protestovalaChristina, ktorá radšej držala diétu, ako by sa mala pohybovať.

„Ak vždy upraceme, nik si nič nevšimne,“ odpovedala Martha.

„To si hovorila aj o  kuchyni. A  polámem si pri tom nechty,“ sťažovala sa Christina.

„Myslel som si, že keď budem na dôchodku, oddýchnem si,“ zastonal Hrabľoš.

Martha sa tvárila, že nepočuje, ale s Géniom si vymeniliniekoľko významných pohľadov.

„Zopár týždňov cvičenia a budeme schopní čohokoľveka pochytí nás aj lepšia nálada,“ oduševnene pokračovala. Bola to však iba časť pravdy, pretože v tej chvíli im nemohla prezradiť svojnázor, že ak je človek kriminálnik, musí byť vo forme, aby mohol páchať zločiny. V  predchádzajúci deň zaspala pred televízorom, a keď otvorila oči, práve bežal dokumentárny film o väzení. To ju


36

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

prebralo. Schmatla ovládač a stlačila nahrávanie. V nemom úžase

sledovala reportéra v  dielni, v  práčovni a  v  izbách väzňov. Keď sa

zišli v jedálni, mohli si vybrať rybu, mäso alebo vegetariánske jedlo,

a  dokonca k  nemu dostali aj hranolčeky. Mali aj šalát a  ovocie.

Martha potom zašla za Géniom. Spoločne si záznam pozreli

a rozprávali sa až do polnoci.

Martha zvýšila hlas, aby zdôraznila, o  čo jej ide, ale zároveň nepritiahla pozornosť jedného z troch zamestnancovDiamantového domu.

„Chystáme sa zlepšiť svoje životné podmienky, a preto musíme byť fit, a to hneď! Čas je luxus, ktorý nemáme!“

Vedela, aké dôležité je byť vo forme. V päťdesiatych rokochminulého storočia, keď sa s rodinou presťahovali do Štokholmu,pridala sa ku gymnastickej skupine Idlaflickorna. Niekoľko rokov pravidelne cvičila, aby si zlepšila kondíciu, koordináciu a aby bola rýchlejšia a  silnejšia. Napriek tomu, že nikdy nepôsobila žensky zvodne, cítila sa zdravá. Potom to však zanedbala, pribrala, a hoci držala diéty, vždy mala zopár kíl navyše. Teraz sa naskytlapríležitosť niečo s tým urobiť.

„Cvičenie v telocvični! Ty otrokárka!“ zvolal Hrabľoša prevrátil do seba pohárik morušového likéru, akoby to bola vodka.Rozkašľal sa a nahnevane pozrel na Marthu, no tá malá okrúhla dáma sa naňho len usmiala a vyzerala tak priateľsky a milo, že sazahanbil. Nie, nebola otrokárka, len im chcela dobre.

„Počúvajte! Myslím, že by sme mali dať Marthe šancu,“zasiahol Génius, pretože hoci nebol veľmi naklonený fyzickej námahe v telocvični, vedel, že bez zlepšenia kondície sa od Diamantového domu ďaleko nedostane. Martha naňho povzbudzujúco hľadela.

„Dobre, ale čo teda urobíme?“ spýtali sa Christina a  Hrabľoš jednohlasne.

„Staneme sa tými najproblémovejšími dôchodcami na svete,“ odpovedala Martha. Svetová revolúcia ešte musí počkať.


37

6

Hrabľoš si vybral z úst cigaretu a urobil ďalšiu sériu

s čin kami. Bolo to čoraz ľahšie, veď už cvičili vyše mesiaca každý

večer, dokonca aj cez víkendy. Christina sedela na cyklistickom

trenažéri a Anna-Greta a Génius trénovali na zariadeniach, ktoré

pomáhajú posilniť prsné svalstvo.

„Ako ti to ide, Hrabľoš?“

Martha sa naňho milo usmiala a  priateľsky ho potľapkala po pleci.

„Fajn,“ zadychčal, červený v tvári. Odložil činky a unavene sa na ňu pozrel. V sedemdesiatich deviatich rokoch prechádzala od jedného cvičebného zariadenia k druhému a vôbec sanezadýchala. Bol presvedčený, že keď nastane jej posledná hodina, sama podí de k hrobu, ľahne si do rakvy a zaklapne nad sebou veko.

„Ešte jedna séria, zvládneš to?“ pokračovala. „Potom všetkopoodkladáme a upraceme.“

Hrabľoš vystrúhal grimasu.

„No tak, chápeš predsa, že tu nemôže zostať nijaký dôkaz našej prítomnosti. A, prosím, prosím, nefajči. Ten zápach nás prezradí.“

Hrabľoš si pomyslel, že Martha mu pripomína tetuz Göteborgu. Tá stará dáma je už dávno mŕtva, ale bývala učiteľkou a vážila aspoň stopäťdesiat kíl. Keď niektorý žiak neposlúchal, vyhrážala sa mu: „Ak nebudeš ticho, sadnem si na teba.“ Rozumeli by si. No Martha mala aj kladné vlastnosti. Záležalo jej na ľuďoch.


38

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

dala sa z domova do obchodíka na rohu, aby pre všetkých nakúpila

ovocie a zeleninu, a neprijala od nich za to nijaké peniaze.

„Zelené potraviny sú zdravé,“ vyhlasovala, víťazoslávne sa usmievala a  oči jej žiarili. Tieto tajné výlety sa pre ňu stali hrou a vždy po nich mala dobrú náladu. Niekedy ich dokoncapovzbudzujúco potľapkala po líci. Ak by bol malý chlapec, ktorý spadol z  bicykla, pravdepodobne by sa jej bol dal objať, aby sa cítil lepšie.

„Čoskoro sa objavia výsledky našej ťažkej práce,“ hovorila Martha. „Vitamíny, trocha uhľohydrátov a potom, priatelia,dobyjeme svet.“

„Len do toho,“ zamrmlal Hrabľoš, keď ho opäť prepadolpesimizmus. Na tom celom bolo niečo podozrivé. Martha pôsobila veľmi cieľavedome. Inštinkt mu našepkával, že má niečo za lubom, čosi väčšie, ako si dokáže predstaviť.

„Dobre, to je nadnes všetko,“ zvolala. „Nezabudnite umyť podlahy a poutierať cvičebné zariadenia. O pol hodiny sastretneme v mojej izbe.“ Keď sa osprchovali a osviežili, zišli sa u Marthy. Ponúkla ichchutným chlebom a ovocím a Génius priniesol niekoľko fliaš senergetickým nápojom. Na stole bol nový obrus s červenými a bielymi kvetmi.

„Ešte mesiac tréningu a budeme v dostatočne dobrej kondícii,“ oznámil Génius.

„Áno, do marca sa rozpustí sneh. Potom môžeme vyraziť,“dolnila Martha.

„Čože? Vyraziť?“ čudoval sa Hrabľoš. „Sme hádam na mori? A kam by sme išli? Preboha, už nám prezraď, čo chystáš!“

„Želám si, aby ste boli šťastnejší a  veselší, a  keď budete fit, potom...“

„Čo potom?“


39

Zločinecký gang penzistov

„Potom, a ani o minútu skôr, sa dozviete to veľké tajomstvo,“ odpovedala.

Bolo dôležité, že zatiaľ o pláne vedela len ona a Génius.Nechcela, aby sa veci vymkli spod kontroly. Ako hovorievala jejmama: „Priveľa kuchárov presolí polievku.“ Okrem toho sa jej páči lo, že majú s Géniom spoločné tajomstvo. Bolo príjemné maťvýhovorku, aby mohli spolu tráviť čas bez ostatných. Nebol to tennajkrajší muž, akého kedy stretla, no uvedomila si, že inteligencia je skutočne niekedy viac ako krása. Sestra Barbara odložila činky a napravila si čelenku. Zvláštne, v telocvični bolo trocha cítiť cigaretový dym. Prešla k bežeckému pásu a zapla ho. Najsilnejší pach bol práve tam a v skrinke scvičebným náradím. Postavila sa na pás a rozbehla sa. V miestnosti neboli okná, takže dym nemohol preniknúť zvonka, ak teda nebol na vine ventilačný systém.

Vlastne jej to bolo jedno, v telocvični sa nachádzala len preto, lebo chcela urobiť dojem na Mattsona, riaditeľa Diamantového domu. Povedal jej, že má nádherné telo a  ona si ho chcela také zachovať. Ak si zamýšľa toho muža udržať, musí byť pekná a mať pevné stehná. Zatiaľ išlo všetko hladko, hoci v poslednom čase sa stretávali potajomky. Kvôli jeho rodine sa väčšinou schádzali v  práci. Barbara však bola presvedčená, že skôr či neskôr svoju ženu opustí. Napokon, priznal, že jeho manželstvo sa skončilo a so ženou sú spolu len na papieri. „Odkedy som ťa stretol, drahá, po prvý raz v  živote som šťastný,“ vyznal sa. Sestra Barbara sa usmiala. Riaditeľ Mattson, alebo Ingmar, ako ho oslovovala, keď boli spolu sami, ju presvedčil, že k sebe patria. Ach, keby sme opäť išli spolu na dovolenku alebo ešte lepšie, keby sme spolu žili. Možno by som sa stala jeho obchodnou partnerkou. Nateraz jej však muselostačiť niekoľko chvíľ osamote v práci a obchodné cesty, na ktoré spolu chodili. Keby však zabezpečila, aby bol Diamantový dom


40

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

vejší, hádam by si uvedomil jej cenu a rozviedol by sa rýchlejšie.

Ľahla si na karimatku a želala si, aby bol pri nej. Ona a on.Ofi

ciálny pár. Urýchlim to.

Keď sa postavila, čosi uvidela. Biely vlas? Čudné. Nijaký zoza

mestnancov nemá také vlasy, dokonca ani upratovačky. Nik iný predsa

do telocvične nechodí. Nechýbalo veľa a bola by sa nad tým hlbšie

zamyslela, ale zasa pokračovala v snívaní o spoločnom životes ria

diteľom Mattsonom.


41

7

Na druhý deň sa priatelia vybrali k Marthe, aby si vypili

jednu z pridelených káv. Odkedy mal Diamantový dom len troch

zamestnancov, ľahšie sa im prešmyklo poza ich chrbty. Keď prišli,

bol zapnutý televízor. Vzali si šálky, posadali si na gauč a Génius

pustil nahrávku.

„Tento program musíte vidieť,“ vyhlásil. „Je to dokumentárny film o švédskych väzniciach.“ Zatiahol závesy.

„Uf, nie,“ zaprotestovala Anna-Greta. To nebola jej obľúbená relácia.

Piati priatelia popíjali kávu so zvyčajnou dávkou morušového likéru, keď sa zrazu krátko po úvode atmosféra zmenila a v  ich hlasoch znel hnev.

„To je neuveriteľné!“ vykríkla Christina a  zašermovala pilníkom. „Len sa na to pozrite – kriminálnici sa majú lepšie ako my!“

„A všetko im platíme z našich daní,“ odfrkla si Anna-Greta.

„Časť peňazí ide aj na starostlivosť o starých ľudí,“ informoval Génius.

„Veľa to nie je. Mestské rady by radšej budovali športové haly ako domovy dôchodcov,“ namietla Anna-Greta.

„Politici by mali skončiť v base,“ vyhlásila Martha a vynechala očko. Bolo ťažké pliesť a zároveň sledovať televízor.

„Veď tam sa chystáme my,“ zvolal Génius a Martha hopohotovo kopla do holene. Dohodli sa predsa, že sa s tým nebudú


42

Catharina Ingelmanová-Sundbergová

náhľať. Ostatní by sa k nim nepridali. Počas programu sa ozývali

štipľavé poznámky a Anna-Greta už dlhšie nevydržala byť ticho.

Napravila si uzol, do ktorého mala zopnuté vlasy, ruky si zložila na

kolená a prísne sa okolo seba poobzerala.

„Ak sú na tom väzni lepšie, doparoma, prečo tu ešte stále sedíme?“

Nastalo hrobové ticho. Martha na ňu v úžase hľadela, alerýchlo sa prispôsobila situácii.

„Presne tak. Uskutočnime malú lúpež a  dostaňme sa do väzenia.“

„Teraz žartuješ, však?“ spýtala sa Anna-Greta a zvláštne sazachichotala. Nebol to jej typický erdžavý smiech.

„Lúpež? Len cez moju mŕtvolu!“ hlasno zaprotestovalaChristina, ktorú vychovali v  kresťanskej viere. „Nepokradneš, amen a hotovo!“

„Zamysli sa nad tým. Prečo nie?“ nabádala ju Martha, vstala a vypla televízor. „Čo už len môžeme stratiť?“

„Si pomätená. Najprv chceš, aby sme cvičili, a  teraz sa z nás majú stať kriminálnici? Toto bláznovstvo nemá konca!“ rozčuľoval sa Hrabľoš.

„Iba som chcela vid



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist