načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zlato predátora – Philip Reeve

Zlato predátora
-35%
sleva

Elektronická kniha: Zlato predátora
Autor: Philip Reeve

– Zlato predátora je druhá časť fenomenálnej steampunkovej fantasy série Smrteľné stroje! Dva roky po katastrofálnom zničení Londýna cestujú Tom Natsworthy a Hester Shawová krížom-krážom po obývanom svete, obchodujú s inými vzducholoďami a ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189 Kč 123
+
-
4,1
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » COOBOO
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 336
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0965-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Zlato predátora je druhá časť fenomenálnej steampunkovej fantasy série Smrteľné stroje! Dva roky po katastrofálnom zničení Londýna cestujú Tom Natsworthy a Hester Shawová krížom-krážom po obývanom svete, obchodujú s inými vzducholoďami a zažívajú dobrodružstvá v exotických končinách Vtáčích ciest. Čaká ich však krutá skúška... Keď ich vzducholoď na úteku pred Zelenou búrkou, fanatickou odnožou Ligy antimobilistov, núdzovo pristane v spustošenom polárnom mestečku Anchorage, nájdu na jeho palube len hŕstku zbedačených obyvateľov v čele s mladou markgrófkou Freyou. Neskúsená panovníčka uverila rozprávkam o stratenom zelenom kontinente a vydá sa ho so svojím mobilným mestom hľadať. Je to však nebezpečná cesta – kurz namierila priamo na mŕtvu Severnú Ameriku. Netušia však, že sa im v pätách valí nenásytné veľkomesto Archangeľsk. Maj sa na pozore, ulicami mestečka totiž kráča nečakaný zradca.

Zařazeno v kategoriích
Philip Reeve - další tituly autora:
Tajemství saténových klobouků Tajemství saténových klobouků
Smrtelné stroje Smrtelné stroje
 (e-book)
Smrtelné stroje Smrtelné stroje
Potemnělá pláň Potemnělá pláň
 (e-book)
Zaslepené vojská Zaslepené vojská
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Zlato predátora

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Philip Reeve

Zlato predátora – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


PHILIP REEVE

z lat o

Pre át o r a

Z angličtiny preložil Jozef Klinga


Venujem Sarah a Samovi


OBSAH

PRVÁ ČASŤ

1. Ľadový sever 9

2. Hester a Tom 15

3. Pasažier 25

4. Domov ušľachtilých divochov 36 5. Líščie duše 42 6. Nad ľadom 52 7. Mesto duchov 58 8. Zimný palác 67 9. Vitajte v objekte 76 10. Wunderkammer 83 11. Nepokojní duchovia 93 12. Nezvaní hostia 99 13. Kormidelňa 108 14. Predmestie 114 15. Hester 126 16. Nočný let 138 17. Za Hester 143 18. Dravcovo zlato 151

DRUHÁ ČASŤ

19. Mnemosála 163

20. Nový model 172

21. Lži a pavúky 177

22. Strečok 192

23. Skryté hlbiny 201

24. Strýko 207

25. Kabinet doktora Pobehaya 218

26. Širší kontext 227

27. Schody 231

28. Kto seje vietor 244

TRETIA ČASŤ

29. Žeriav 259

30. Anchorage 267

31. Zásuvka s nožmi 279

32. Valentinova dcéra 288

33. Tenký ľad 307

34. Zem hmly 318

35. Ľadová archa 324

Poďakovanie 330 PRVÁ ČASŤ

1

ĽADOVÝ SEVER

Freya sa zobudila zavčasu, no ešte chvíľu zostala ležať. V tme zreteľne cítila, ako pod ňou mesto vibruje v rytme pohybu, ktorým ho silné motory ženú po hladkom ľade. Rozospato čakala, kým jej slúžky prídu pomôcť so vstá­ vaním. Až po niekoľkých minútach si spomenula, že sú všetky mŕtve.

Zhodila zo seba prikrývky, zažala argónové lampy a zaprášenými haldami porozhadzovaných šiat sa pre­ brodila do kúpeľne. Už niekoľko týždňov zbierala od­ vahu, aby sa osprchovala, ale aj dnes ráno stačil jediný pohľad na zložité ovládacie páčky v sprchovacom kúte a vzdala sa bez boja. Nevedela, ako zariadiť, aby tiekla teplá voda. Nakoniec sa uspokojila s tým, že si ako zvy­ čajne napustila vodu do umývadla a trochu si ošpliechala tvár a krk. Kúskom mydla, ktorý jej zostával, si namydli­ la vlasy a vzápätí strčila celú hlavu pod vodu. Jej kúpeľ­ níčky by nešetrili šampónom, vodičkami s výživnými látkami, balzamami, zábalmi a voňavými prostriedkami od výmyslu sveta, ale teraz boli na onom svete a Freyi naháňali vyrovnané rady fľaštičiek v ohromnom prísten­ ku kúpeľne strach. Mohla si vyberať z toľkých, že si rad­ šej nevybrala nič.

Našťastie už prišla na to, ako sa sama obliecť. Z kopy na zemi vytiahla pokrčené šaty, rozložila ich na pos­ teľ a dolným otvorom sa do nich šuchla. Pod látkou sa potom vrtela a posúvala tak dlho, kým sa jej nepodarilo trafiť hlavu a ruky do tých správnych otvorov. Dlhá vesta lemovaná kožušinou, ktorá sa nosila cez šaty, sa oblieka­ la oveľa ľahšie, ale opäť tu boli ťažkosti s gombíkmi. Ko­ morné boli vždy so zapínaním hotové raz ­dva, a pritom ešte stíhali so smiechom trkotať o všetkom, čo sa v ten deň bude diať. Freya si nikdy nepamätala, že by im nie­ ktorý gombík ušiel do nesprávnej dierky, lenže teraz boli všetky mŕtve.

Freya sa s nadávkami nemotorne lopotila dobrú štvrť­ hodinu, kým sa odvážila skontrolovať výsledok v zrkadle opradenom pavučinami. Ujde to, usúdila, keď zobrala do úvahy všetky okolnosti. Keď však vošla do klenotnice, zistila, že tie najkrajšie kúsky zmizli. V poslednom čase sa veci záhadne strácali. Freya nechápala, ako je to mož­ né. Ale čo už, vlastne je úplne fuk, či si na tie zlepené, mydlom umyté vlasy nasadí diadém alebo či bude mať na špinavom krku zlatý náhrdelník s jantárom. Mama by jej, samozrejme, nedovolila ukazovať sa na verejnosti bez šperkov, ale mama bola mŕtva rovnako ako ostatní.

V tichých, opustených chodbách paláca ležala ako jemný sneh hrubá vrstva prachu. Freya zazvonila na lo­ kaja a s pohľadom upretým z okna čakala, kým príde. Na zľadovatených strechách mesta sa matne odrážal sivas­ tý polárny prísvit. Dlážka sa chvela, keďže kdesi v hĺbke strojovne kmitali piesty a ozubené kolesá, ale tu hore bol pohyb sotva badateľný, lebo na najvzdialenejšom seve­ re, v Ľadovej pustatine, sa oko nemá podľa čoho oriento­ vať – všade navôkol sa v nesmelom svite oblohy trblieta nekonečná biela pláň.

Lokaj si ešte počas behu narovnával napudrovanú pa­ rochňu.

„Dobré ráno, Chochlačka,“ pozdravila ho.

„Dobré ráno, Vaša Jasnosť.“

Na okamih mala chuť pozvať Chochlačku do svojich komnát a prikázať mu, aby sa postaral o všetok ten prach, rozhádzané šaty a stratené šperky. Mohol by jej ukázať, ako sa púšťa sprcha. Lenže Chochlačka bol muž, a pus­ tiť muža do súkromných priestorov samotnej markgróf­ ky by bolo neslýchané porušenie všetkých tradícií. Na­ miesto toho povedala len to, čo opakovala každé ráno: „Môžeš ma odprevadiť do rannej jedálne, Chochlačka.“

O chvíľu, kým ich výťah viezol na dolné poschodie, sa jej pred očami vynorila predstava jej mesta, ktoré upa­ ľuje po ľadovci ako čierny chrobáčik cupitajúci po obrov­ skom bielom tanieri. Otázka však bola, kam sa vlastne ženú? Chochlačka by to veľmi rád vedel, hovoril o tom výraz na jeho tvári a spoznala to i podľa toho, ako k nej čochvíľa zablúdil spýtavým pohľadom. Aj Riadiacu ko­ misiu by to náramne zaujímalo. Kľučkovať, aby unikli hladným dravcom, bola jedna vec, ale pomaly nastal čas, aby sa Freya rozhodla, čo bude s jej mestom ďalej. Už po tisíce rokov hľadeli obyvatelia Anchoraga s úctou na príslušníkov rodu Rasmussenovcov a očakávali od nich zásadné rozhodnutia. Ženy z tejto pokrvnej línie mali odjakživa zvláštny dar. Nevládli vari mestu ony od prvých dní po Šesťdesiatminútovej vojne? V spán­ ku sa im prihovárali Ľadové božstvá a radili im, kam sa s mestom vybrať, aby našlo dobrých obchodných partnerov a vyhlo sa ľadovým úžinám a koristníckym mestám.

Freya však bola posledná svojho rodu a Ľadoví bo­ hovia s ňou nehovorili. Nehovoril s ňou vlastne takmer nikto, a keď už sa na ňu predsa len obrátili, tak len preto, aby sa so všetkou slušnosťou vypytovali, kedy už koneč­ ne vytýči nejaký smer. Prečo sa pýtate mňa? mala sto chutí rozkríknuť sa na nich. Som len malé dievča! Nepro­ sila som sa o to, byť markgrófkou! Lenže okrem nej nezo­ stával už nik, koho by sa mohli spýtať.

Dnes ráno im prinajmenšom dokáže odpovedať. Ne­ bola si však istá, ako jej návrh prijmú.

Sadla si na čiernu stoličku s vysokým operadlom a pri dlhom čiernom stole sa osamote naraňajkovala. Vždy, keď zavadila nožom o tanier, keď zamiešala lyžičkou v šálke, zvuk sa v mĺkvej sieni rozľahol stonásobnou ozvenou. Z tieňov na stenách na ňu klopili zrak portréty jej bož­ ských predkov a aj oni vyzerali trochu netrpezlivo, ako­ by ju vyzývali k rozhodnutiu.

„Len pokoj,“ prihovorila sa im Freya. „Už som sa roz­ hodla.“

Keď dojedla, vkročil do siene komorník.

„Dobré ráno, Chochlačka.“

„Dobré ráno, Svetlo Ľadových Plání. Riadiaca komi­ sia čaká, kým sa Vašej Jasnosti uráči.“

Freya prikývla a komorník otvoril dvere jedálne doko­ rán, aby mohla komisia vstúpiť. Pôvodne mala dva dsaťtri členov, ale teraz z nej zostal len pán Skabius a slečna Ply­ mová.

Vindolína Plymová bola vysoká, pomerne nevýraz­ ná dáma v strednom veku. Svetlé vlasy nosila zvinuté do pevného drdola, ktorý jej balansoval na vrchu hlavy ako vyprážaná šiška. Kedysi pracovala ako sekretárka te­ raz už zosnulého vrchného navigátora a podľa všetkého sa v jeho mapách a tabuľkách vyznala viac než slušne, no v prítomnosti markgrófky sa jej zmocňovala horúč­ kovitá nervozita, takže kedykoľvek Freya čo i len potiah­ la nosom, odpovedala slečna Plymová úctivým puker­ líkom.

Jej kolega Søren Skabius bol jej pravý opak. Úrad vrch­ ného technika sa v jeho rodine dedil takmer tak dlho, od­ kedy bolo mesto mobilné, a spomedzi všetkých, čo prežili, stál v otázke postavenia k Freyi najbližšie. Za normálnych okolností by sa budúce leto vydala za jeho syna Axela. Nebolo nezvyčajné, že markgrófka si vybrala manžela z kruhov riadiacich strojovňu, lebo to prispievalo k har­ monickému vzťahu medzi panovníckym rodom a ľuďmi, ktorí obhospodarujú motory mesta. Okolnosti však nor­ málne neboli a Axel bol mŕtvy. Freyu v hĺbke duše teši­ lo, že z toho prísneho, melancholického starého muža sa nestane jej svokor. V čiernom smútočnom háve dokona­ le splýval s temnotou rannej jedálne, takže sa zdalo, ako­ by sa jeho biela tvár podobná posmrtnej maske vznášala vo vzduchu.

„Dobré ráno, Vaša Jasnosť,“ poklonil sa meravo, kým slečna Plymová po jeho boku zapýrene vystrúhala ner­ vózny pukerlík.

„Kde presne sa nachádzame?“ spýtala sa Freya.

„Ideme takmer dvesto míľ severne od Tannhäusero­ vých hôr, Vaša Jasnosť,“ ozvala sa slečna Plymová horli­ vo. „Máme pred sebou pevný morský ľad a široko ­ďaleko nevidno nijaké mesto.“

„Strojovňa očakáva vaše pokyny, Svetlo Ľadových Plá­ ní,“ prehovoril Skabius. „Želáte si, aby sme sa otočili späť na východ?“

„Nie!“ Freya sa zachvela, keď si spomenula, ako ich v minulosti takmer prehltli iné mestá. Keby sa vrátili na východ alebo skúsili obchodné šťastie južným smerom, archangeľskí Lovci by sa o tom nepochybne dopočuli, a keď teraz motory obsluhuje len zlomok potrebných strojárov, nerobila si Freya nádeje, že by sa im podarilo obávanému dravcovi ujsť.

„Možno by sme to mohli skúsiť na západ, Vaša Jas­ nosť,“ navrhla slečna Plymová neisto. „Na východnom pobreží Grónska prezimúvajú niektoré menšie mestá. Možno by boli ochotné obchodovať.“

„Nie,“ zopakovala Freya rozhodným tónom.

„Vaša Jasnosť má teda na mysli nejaký iný cieľ?“ zaují­ mal sa Skabius. „Prehovorili k vám vari Ľadoví bohovia?“

Freya vážne prikývla. V skutočnosti sa však s touto myšlienkou pohrávala už vyše mesiaca a nemyslela si, že by jej ju vnukol nejaký boh. Jednoducho jej nenapa­ dala iná možnosť, ako svoje mesto naveky ochrániť pred dravcami, morom a vzdušnými špiónmi.

„Nastavte kurz k Mŕtvemu kontinentu,“ prikázala. „Vra­ ciame sa domov.“

15

2

HESTER A TOM

Hester Shawová si začínala zvykať na to, aké je byť šťast­

ná. Po všetkých tých rokoch, keď hladovala v blate na

dne priekop a v úbohých odpadkárskych osadách v Lo­

visku, si konečne našla vo svete svoje miesto. Mala vlast­

nú vzducholoď Jenny Haniverovú (keď natiahla krk, vide­

la nad nákladnou loďou s korením zo Zanzibaru hornú

krivku jej červeného plášťa) a mala Toma, milého, pek­

ného, múdreho Toma, ktorého ľúbila z celého srdca a kto­

r ý, akokoľvek nepravdepodobné sa to mohlo zdať, mal

naozaj rád ju.

Dlho bola presvedčená, že im to nemôže vydržať. Boli

každý celkom iný a Hester bola navyše všetko, len nie

krásna: dievčisko samá ruka, samá noha, ryšavé vlasy

zapletené do dvoch prísnych vrkočov a tvár rozťatú na­

poly jazvou po seknutí mečom, ktorá ju pripravila o jed­

no oko a väčšinu nosa a nechala ústa pokrivené do več­

ného zubatého úškľabku. To nemôže vydržať, opakovala

si stále dokola, keď na Čiernom ostrove čakali, kým im

v dokoch opravia chuderku dochrámanú Jenny Hanive­

rovú. Zostáva so mnou iba zo súcitu, pripomínala si, kým

odlietali na juh do Afriky a odtiaľ do Južnej Ameriky. Čo

na mne môže vidieť? pýtala sa v duchu po celý čas, keď

im zásobovanie veľkých aglomerácií v Antarktíde vy­

nášalo kopy peňazí, a aj potom, keď v jedinom okami­

hu o všetky prišli, lebo museli na úteku pred vzdušnými pirátmi vyhodiť nad Sierra del Fuego celý náklad cez pa­ lubu. Ešte keď sa s kupeckou karavánou vracali cez belasý Atlantický oceán, šepkala si: Toto predsa nemôže vydržať.

Ale bolo to tak: žili spolu už viac ako dva roky. A v hre­ jivom svite septembrového slnka na terase pred Vzácnou Chvíľou, jednou z nespočetných kaviarní na hlavnej trie­ de Prístavu, začínala Hester veriť, že im to možno vy­ drží naveky. Stlačila pod stolom Tomovi ruku, usmiala sa svojím krivolakým úsmevom a on jej ho oplatil lásky­ plným pohľadom, rovnakým, aký v jeho očiach zazrela, keď ho v mihotavom svetle Medúzy prvý raz pobozka­ la – v tú noc, keď zahynulo jeho mesto.

S príchodom tohtoročnej jesene sa Prístav vydal na sever a teraz visel niekoľko tisíc stôp nad Ľadovou pusta­ tinou, kde sa podeň zišli maličké odpadkárske mestečká, ktoré sa v období polnočného slnka preháňali po neko­ nečnom ľade a teraz prichádzali ponúknuť svoje nálezy. Ku kotviacim kójam verejného prístaviska stúpal balón za balónom a z ich košov sa valili svojrázne postavičky kšeftárov so Startechom. Len čo vysokou čižmou vstú­ pili na odľahčené pláty paluby, začali na plné hrdlo vy­ chvaľovať svoj tovar. Mrazivý sever bol pre lovcov sta­ rovekých vymožeností techniky bohatým náleziskom, takže šťastní majitelia ponúkali súčiastky zo Stopárov, akumulátory k Teslovým puškám a divokú zmes praču­ desných dielov z prístrojov, ktoré tu zostali po takmer desiatke zaniknutých civilizácií. Na predaj boli okrem iného aj úlomky historického lietajúceho stroja, ktorý v pevnom ľade bez najmenšej ujmy prečkal stáročia od Šesťdesiatminútovej vojny.

Ľadové pláne sa pod nimi ťahali na juh, východ aj západ a potom mizli kdesi ďaleko v hmlistom opare – chladná, kamenistá zem, kde osem mesiacov v roku vlád­ li Ľadové božstvá a kde v pavučine stôp po pásoch miest už teraz ležali ostrovčeky snehu. Na severe sa týčila čier­ na čadičová hradba Tannhäuserových hôr, čo bola sopeč­ ná reťaz vytyčujúca severnú hranicu Loviska. Niekoľko sopiek ešte soptilo a na nebi nad nimi sa ako stĺpy zdví­ hali do výšky kúdoly sivého dymu. Cez závoj popola me­ dzi nimi Hester s Tomom sťažka rozoznávali belavú roz­ lohu Ľadovej pustatiny, na ktorej sa čosi pohybovalo, čosi obrovské, špinavé a neúprosné – ako nejaká zvrhlá hora.

Hester vytiahla z vrecka kabáta ďalekohľad, priložila si ho k oku a otáčala zaostrovacím kruhom, dokým roz­ mazaný predmet nezískal pevné črty. Mala pred sebou mesto: osem poschodí tovární a ubikácií pre otrokov, ko­ míny chrliace sadze, lanová dráha poháňaná odporom vzduchu, parazitné vzducholode filtrujúce pri výfukoch dym, aby získali zvyškové minerály, a celkom dole, za­ halené clonou snehu a drveného kameňa ako nejakí du­ chovia, obrovské otáčajúce sa kolesá.

„Archangeľsk!“

Tom sa načiahol po ďalekohľad v jej ruke. „Máš prav­ du. V lete sa vždy drží na severnom úpätí Tannhäusero­ vých hôr a loví pri priesmykoch odpadkárske mestá. Ľad okolo pólu je síce oveľa silnejší než kedysi, ale aj tak by takto koncom leta nemusel na niektorých miestach váhu veľkého mesta uniesť.“

Hester sa zasmiala: „Náš pán Vševed.“

„Vari za to môžem?“ ohradil sa Tom. „Bol som predsa učňom histórie, pamätáš? Museli sme sa naučiť naspa­ mäť zoznam najväčších mobilných miest na svete a Ar­ changeľsk bol na samom začiatku, takže naň len tak ne­ zabudnem.“

„Keby si sa len nepredvádzal,“ hundrala Hester. „Ško­ da, že to nie je Timbry alebo Xanne ­Sandansky, potom by si aj ty so svojím rozumom bol v koncoch.“

Tom sa opäť zahľadel do ďalekohľadu. „Podľa toho, čo som sa dočítal v Almanachu mobilných miest, čoskoro vysunie pásy, spustí železné skĺznice a vyrazí hľadať ľa­ dové mestá a eskimádske odpadkárske osady, ktoré by zožral.“

V tejto chvíli sa však Archangeľsk podľa všetkého uspokojil s obchodovaním. Mesto bolo také obrovské, že neprichádzalo do úvahy, aby sa pretiahlo niektorým z priesmykov v Tannhäuserových horách, ale z kotvísk mu už vyletovala jedna vzducholoď za druhou a v dl­ hom sprievode mierili zahmleným nebom k Prístavu. Prvá už sa odvážnou kľučkou prešmykla medzi vírom balónov obklopujúcich lietajúce mesto a strmhlav za­ mierila ku kóji číslo šesť, ktorá ležala priamo pod bal­ kónom, kde sedeli Hester a Tom. Jasne zacítili slabé zachvenie, keď sa upevňovacie svorky prichytili ku kot­ visku. Bola to štíhla útočná loď na kratšie lety a na jej čiernom plášti zazreli červeno vyfarbenú kresbu vlka, pod ktorou stálo švabachom napísané meno: Blesk z jas­ ného neba.

Z pancierovanej gondoly sa vyhrnuli urastení hrmot­ ní chlapi v huňatých plášťoch a čiapkach a ťažkým kro­ kom sa vybrali po prístavisku k schodom na Hlavnú trie­ du. Spod halien im občas chladne zasvietili drôtené košele a jednému vyrastali z oceľovej helmy dva ohrom­ né lieviky gramofónových trúb. Od helmy viedol ká­ bel k mosadznému mikrofónu, ktorý zvieral v päs ti jeho sused. Bok po boku stúpali po schodoch a hlas muža s mikrofónom sa dunivo rozliehal po celom meste.

„Pozdravujem vás, vzduchoplavčíci, menom veľké­ ho Archangeľska, kladiva najvzdialenejšieho ľadu a biča severu, v ktorého útrobách našli svoj koniec statické Špicbergy. Zdravím vás a prinášam zlato, ktoré môže do­ stať každý, kto nám povie, kde nájdeme niektoré polárne mesto! Tridsať zlatých sovereignov za každú informáciu, ktorá nás privedie ku koristi!“

Razil si cestu medzi stolíkmi v Kozom chrbte a ne­ prestával rozhlasovať svoju ponuku bez ohľadu na to, že piloti navôkol skrúcali tváre do kyslých úškľabkov, krú­ tili hlavami a odvracali sa. Korisť už bola taká vzácna, že väčšina ohromných metropol z celého sveta ponúka­ la informátorom slušné balíky, ale málokto to robil takto nehanebne. Počestní obchodníci sa už pomaly začínali obávať, že ich zo všetkých miest nadobro vykážu: veď ktorý starosta by len tak riskoval, že dovolí pristáť nieko­ mu, kto na druhý deň odletí a vyzradí pozíciu jeho mes­ ta obrovskému, večne hladnému mestožravcovi, ako je Archangeľsk? Aj pri najvyššej opatrnosti sa však vždy na­ šli pašeráci, poloviční piráti a kšeftári, ktorým obchody nešli tak, ako by si želali, a tí všetci k dravcovmu zlatu ochotne natiahli ruku.

„Kto z vás v tomto lete obchodoval v mestách, ako je Kvitoo, Breidhavik či Anchorage, a viete, kde hodlajú tráviť zimu, nájde ma U Plášťa a Gondoly!“ vyzýval všet­ kých, ktorí prišli do Kozieho chrbta až po ňom. Bol mla­ dý a už na prvý pohľad bolo vidno, že mu príroda veľa rozumu nenadelila, ale je bohatý a dobre živený. „Tridsať zlatých, priatelia, dosť na to, aby ste si celý rok nemuseli robiť starosti, kde vziať na palivo a luftgas.“

„To je Piotr Masgard,“ začula Hester od vedľajšieho stolíka, kde sedela vzduchoplavkyňa z kmeňa Dinka so svojimi priateľmi. „Najmladší syn direktora Archangeľ­ sku. Stojí na čele bandy, ktorá sa nazýva Lovci. Nielen­ že si nechávajú donášať, ale robia vraj aj to, že so svo­ jou vzducholoďou pristanú na nejakom mierumilovnom mestečku, ktoré je také rýchle, že by ho Archangeľsk ne­ dohnal, dajú starostovi meč na krk a prinútia ho zastať alebo otočiť, takže tým chudákom nezostane iná mož­ nosť, len naviesť svoje mesto Archangeľsku priamo do čeľustí.“

„Ale to je nespravodlivosť!“ neudržal sa Tom. Aj on počúval, o čom sa hovorí za susedným stolom, a jeho slová sa nešťastnou náhodou rozľahli priestorom práve vo chvíli, keď sa Masgard na okamih odmlčal. Lovec sa otočil akoby ho uštipla zmija a s úsmevom na mäsitej, príťažlivej tvári sa zahľadel priamo naňho.

„Vravíš nespravodlivosť, vzduchoplavčík? Čože sa ti na tom nezdá? Silnejšie mesto vždy prehltne slabšie, tak to už na svete chodí.“

Hester zmeravela. Nikdy jej nešlo do hlavy, prečo si Tom myslí, že je na svete nejaká spravodlivosť. Asi to bude tým, v čom vyrastal, vravela si. Keby sa musel nie­ koľko rokov starať o holé živobytie v nejakej odpadkár­ skej osade, rýchlo by ho to prešlo, lenže doňho cech his­ torikov odmalička hustil pravidlá a zvyky dobré len na to, aby sa ho náhodou nedotkol skutočný život. Síce už od tých čias zažil všeličo, ale aj tak ho ľudia ako Masgard dokázali vykoľajiť.

„Chcel som tým len povedať, že je to proti všetkým pravidlám urbanistického darvinizmu,“ zdvihol Tom oči k mohutnému mužovi. Ani keď sa postavil, nijako extra si nepomohol, lebo lovec bol prinajmenšom o hlavu vyš­ ší než on. „Rýchle mestá prehĺtajú pomalé a silné mestá slabé, tak je to v poriadku, lebo v prírode to chodí rovna­ ko. Ale ponúkať nálezné a nútiť korisť meniť smer narúša rovnováhu,“ vysvetľoval, akoby Masgard bol len oponen­ tom v debatnom krúžku učňov histórie.

Masgard roztiahol pery do úsmevu od ucha k uchu, odhodil cíp kožušinového plášťa nabok a vytasil meč. Všade navôkol sa ozvali prekvapené, zdesené výkriky a o zem zarachotili prevrátené stoličky, ako sa všetci chvatne pratali preč. Hester schmatla Toma, a ako ho ťa­ hala dozadu, nespúšťala pritom oko z lesknúcej sa čepe­ le. „Prestaň, Tom, neblázni!“

Masgard na ňu na okamih vypleštil oči a potom s hu­ rónskym smiechom vrátil meč do pošvy. „No to sa pozri­ me! Že ale má ten náš vzduchoplavčík prekrásnu ochran­ kyňu!“

Jeho posádka sa rozchechtala spolu s ním. Hester na­ skákali na tvári nepravidelné škvrny rumenca a rýchlo si cez ňu pretiahla svoju starú červenú šatku.

„Keď budeš mať chvíľku, zastav sa za mnou, diev­ ča!“ zaujúkal Masgard. „Pre krásnu dámu si vždy nájdem čas. A nezabudni, keby si mi chcela zveriť kurz nejakého mesta, dám ti tridsať zlatých. Môžeš si za ne kúpiť nový nos!“

„Budem si to pamätať,“ sľúbila Hester, kým rýchlo tisla Toma na odchod. Hnev sa jej trepotal v hrudi ako uväznená vrana. Najradšej by sa obrátila a vrhla na toho bezočivca. Aj tak by sa stavila, že Masgard s tým me­ čom, na ktorý je taký pyšný, ani nevie narábať. V posled­ nom čase si však dávala záležať, aby temná, pomstychti­ vá strana jej povahy zostávala čo najviac skrytá, a tak sa uspokojila s tým, že vytiahla nôž a nenápadne prereza­ la kábel Masgardovho mikrofónu. Až bude chcieť opäť vyhlasovať svoju ponuku, stane sa pre zmenu terčom po­ smechu on sám.

„Prepáč,“ hlesol Tom skrúšene, keď bežali po schodoch ku kotvisku. Oproti nim mierili nahor davy obchodníkov a zvedavcov z Archangeľska. „Nechcel som... len som si vravel...“

„Nič sa nestalo,“ upokojila ho Hester. Najradšej by mu povedala, že keby z času na čas nerobil takéto bláz­ nivé, odvážne hlúposti, ani by to nebol on a možno by ho nemala tak rada. Nenapadali jej však tie správne slo­ vá, a tak ho len postrčila do kútika pod pilierom medzi poschodiami, chytila ho chudými rukami okolo krku, stiahla si z tváre šatku a pobozkala ho. „Poď, poletíme preč.“

„Ale veď ešte nemáme nijaký náklad. Chceli sme sa tu najskôr poobzerať po nejakom dobrom obchodníkovi s kožušinou alebo...“

„Tu nikoho takého nenájdeme. Sem ľudia vozia naj­ mä Startech a s tým predsa nechceme mať vôbec doči­ nenia, nemám pravdu?“ Nevyzeral práve najpresvedče­ nejšie, a tak ho radšej, kým by sa stihol hocičím ohradiť, ešte raz pobozkala. „Už ma to v Prístave nebaví. Radšej by som už bola späť na Vtáčích cestách.“

„No dobre,“ pritakal Tom. Usmial sa a prešiel jej prsta­ mi po perách, po tvári a po hrbolčeku v mieste, kde jej jedno obočie pretínala jazva. „Ako chceš. Severnej oblo­ hy sme už videli až ­až. Poletíme.“

Lenže také jednoduché to nebolo. Keď dorazili k se­ demnástej kóji, sedel vedľa Jenny Haniverovej na veľkom koženom batohu akýsi človek. Hester, ktorú Masgardovo posmievanie predsa len vyviedlo z miery, si rýchlo zaha­ lila tvár. Tom pustil jej dlaň a ponáhľal sa k neznámemu.

„Dobrý deň!“ volal muž a vstával z batoha. „Pán Nats­ worthy? Slečna Shawová? To vám s najväčšou pravdepo­ dobnosťou patrí táto úžasná vzducholoď, je to tak? No to ma podrž, v prístavnej kancelárii mi vraveli, že ste mla­ dí, ale nečakal som, že až takí mladí. Veď ste pomaly ešte deti!“

„Mám už takmer osemnásť,“ ohradil sa Tom.

„Ale to nič, na tom nezáleží,“ usmieval sa na nich chla­ pík od ucha k uchu. „Vek je nepodstatný, keď sa človek ni­ čoho nezľakne, a to o vás dvoch nepochybne platí. ‚Ktože je ten sympatický mládenec?‘ pýtam sa svojho dobrého priateľa prístavného kapitána a on na to: ‚To je Tom Nats­ worthy, pilot Jenny Haniverovej.‘ ‚Pennyroyal,‘ hovorím si, ‚presne takého mládenca práve hľadáš!‘ A tak ma tu máte!“

A tak ho tu mali. Ich nový známy bol neveľký pleša­ tý mužíček s miernou nadváhou a starostlivo zastrih­ nutou bielou briadkou. Podľa oblečenia by ho človek ti­ poval na typického odpadkára zo severu – mal na sebe dlhý kožuch, kožušinovú čiapku, halenu s kopou vreciek, teplé nohavice a kapce vystlané kožušinou –, ale všetko to vyzeralo nezvyčajne draho, akoby si nechal od prvo­ triedneho krajčíra ušiť kostým do nejakej divadelnej hry z prostredia Ďalekého severu.

„Takže čo vy na to?“ spýtal sa.

„Čo my na čo?“ odsekla Hester, ktorej sa tento okázalý cudzinec od prvého pohľadu nepáčil.

„Prepáčte, pane,“ pridal sa Tom podstatne zdvorilej­ ším tónom. „Nechápeme tak celkom, čo si vlastne že­ láte...“

„Ale no nie, pardon, hlboko sa ospravedlňujem,“ sú­ kal zo seba neznámy opreteky. „Dovoľte, aby som vám

všetko objasnil! Pennyroyal meno moje, Nimrod Beau­

regard Pennyroyal. Trochu som teraz skúmal oblasť tých­

to desivých ohnivých hôr a chystám sa letieť domov.

Rád by som si zaplatil cestu vo vašej skvostnej vzducho­

lodi.“

3

PA S A Ž I E R

Meno Pennyroyal bolo Tomovi vzdialene povedomé, aj keď si nevedel vybaviť, o koho ide. Určite o ňom počul ešte ako učeň histórie na niektorej z prednášok, ale čo presne Pennyroyal vykonal alebo povedal, aby si vydo­ byl miesto v osnovách, už si nespomínal. Väčšinu vyučo­ vania vtedy trávil snívaním o fantastických dobrodruž­ stvách, takže učiteľom nevenoval veľa pozornosti.

„My cestujúcich nevozíme,“ odmietla Hester mužíčka rázne. „Chystáme sa na juh a letíme iba vo dvojici.“

„Juh je však priam ideálny!“ rozžiaril sa Pennyroyal. „Pochádzam z plťového letoviska Brighton a to sa túto jeseň plaví po Stredozemnom mori. Rád by som bol doma čo najskôr, slečna Shawová. Moji vydavatelia, páni Weeckal a Smradt, chcú vydať moju novú knihu do Me­ sačných sviatkov a zaprisahávajú ma, aby som sa pustil do písania. Musím sa čo najskôr zatvoriť do pracovne a v pokoji si utriediť poznámky.“

Počas reči sa nervózne obzeral cez plece, skákal po­ hľadom po tvárach ľudí v kotvisku a mierne sa potil. Hester sa nevedela zbaviť dojmu, že za jeho túžbou byť čo najskôr doma sa ukrýva ešte nejaký ďalší, podozrivý motív. Toma však jeho slová zaujali. „Vy ste spisovateľ, pán Pennyroyal?“

„Profesor Pennyroyal, ak smiem prosiť,“ opravil ho mu­ žíček so stále rovnako žiarivým úsmevom. „Som objaviteľ, dobrodruh a priekopník alternatívnej histórie. Možno ste natrafili na niektorú z mojich prác, napríklad Stratené pie­ sočné mestá alebo Prekrásna Amerika – pravdivá správa o Mŕtvom kontinente...“

V tej chvíli si Tom spomenul, kde profesorovo meno počul. Chudley Pomeroy sa o Nimrodovi B. Pennyroya­ lovi raz zmienil v súvislosti s najnovšími trendmi v poní­ maní histórie. Pennyroyal ani v najmenšom nerešpektu­ je skutočnú vedeckú prácu, vyhlásil vtedy starý historik. Jeho odvážne expedície sú len prešibaný reklamný ťah a jeho knihy predstavujú súbor divokých teórií a za vlasy pritiahnutých dobrodružných a romantických histo riek. Tomovi sa divoké teórie a za vlasy pritiahnuté historky celkom páčili a pokúšal sa potom nájsť Pennyroyalove zväzky v knižnici Múzea, ale staromilský cech historikov im nedoprial miesto medzi skutočne vedeckými diela­ mi, a tak sa Tom nikdy nedozvedel, kam všade sa dob­ rodruh na svojich cestách pozrel.

Obrátil sa na Hester. „Jeden cestujúci sa nám dovnút­ ra vojde, Het. A nejaké peniaze by nám prišli vhod.“

Hester sa zachmúrila.

„Iste, o peniaze si nerobte starosti,“ vytiahol Penny­ royal napchatý mešec a potriasol ním, až mince vnút­ ri zacinkali. „Povedzme päť zlatých sovereignov teraz a päť, keď pristaneme v Brightone? S Piotrom Masgar­ dom by ste si určite zarobili viac, keby ste mu vydali na­ pospas nejaké nešťastné mesto, ale až taký zlý obchod to zasa nie je a navyše preukážete veľkú službu litera­ túre.“

Hester zabodla pohľad do kotúča lana v kóji. Bolo jej jasné, že prehrala. Tento prehnane srdečný cudzinec ve­ del, čo na Toma platí, a navyše sama musela uznať, že sa im desať zlatých bude hodiť. Ešte posledný raz sa pokú­ sila odvrátiť neodvratné. Štuchla nohou do Pennyroya­ lovho batoha. „Čo v tom máte? Startech rozhodne nevo­ zíme. Videli sme, čo všetko dokáže.“

„Nebesá, to mi hovoríte z duše!“ zvolal Pennyroyal. „Som síce alternatívny historik, ale nie som blázon. Sám som videl, ako sa to končí s tými, ktorí celý život vyhra­ bávajú staré stroje. Buď ich otrávi nejaké záhadné žia­ renie, alebo vyletia do vzduchu, keď niektorá tá rároha vybuchne. Kdeže, ja so sebou nosím len spodky a niekoľ­ ko tisíc strán poznámok a nákresov k mojej novej knihe. Ohnivé hory – prírodný úkaz alebo chyba dávnych ved­ cov?, tak sa bude volať.“

Hester kopla do batoha ešte raz. Pomaly sa prevalil na bok, ale neozval sa z neho kovový štrngot, ktorý by profesora usvedčil z klamstva. Zišla pohľadom na svoje nohy a potom ešte nižšie. Cez dierované pláty podlahy bolo vidieť až dolu, kde sa akési mesto pomaly vlieklo smerom na západ a ťahalo za sebou po zemi dlhokán­ sky temný tieň. No tak dobre, pomyslela si. Stredozem­ né more bude teplé a modré, pravý opak tejto bezúteš­ nej pustatiny, a do týždňa by tam mali byť. Týždeň sa hádam vydrží o Toma deliť. Veď ho bude mať pre seba celý život.

„Tak dobre,“ povedala nahlas. Vytrhla bádateľovi me­ šec a odrátala päť zlatých, skôr ako si svoju ponuku sti­ hol rozmyslieť. Tom po jej boku zatiaľ hovoril: „Ustelie­ me vám v prednej kabíne, pán profesor, a keď budete chcieť, môžete si z ošetrovne urobiť dočasnú pracovňu. Cez noc ešte zostaneme tu a na svitaní vyrazíme.“

„Ak na to nemáte nejaký závažný dôvod, Tom, radšej by som vyrazil ihneď.“ Pennyroyal opäť preletel po celom kotvisku splašeným pohľadom. „Nerád by som nechával svoju múzu čakať.“

Hester pokrčila plecami a opäť zalovila v mešci. „Po­ letíme, len čo dostaneme od prístavného kapitána povo­ lenie,“ povedala. „Ale bude vás to stáť o dva sovereigny viac.“ Slnko podobné žeravému uhlíku sa skláňalo do hmlisté­ ho oparu nad západným pásom Tannhäuserových hôr. Z trsu obchodných mestečiek pod nimi sa ešte stále zdví hali balóny a cez pás čadičových vrcholcov nepre­ stávali prilietať vzducholode všetkých tvarov a veľkostí sme rujúce z Archangeľska na juh. Jedna z nich patrila prívetivému postaršiemu starožitníkovi menom Widge­ ry Bukanier. Okrem obchodovania so Startechom si pri­ vyrábal prenájmom miestností nad svojím obchodíkom v Archangeľsku a poskytovaním informácií každému, kto za ne bol ochotný zaplatiť.

Nechal manželky, aby sa o ukotvenie vzducholode postarali samy, a rovno sa rozbehol do prístavnej kan­ celárie. „Nevideli ste tohto chlapa?“ vyštekol na mužov za stolom.

Prístavný kapitán sa pozrel na fotografiu, ktorú pred neho pán Bukanier položil. „Ale to je predsa profesor Pennyroyal, ten ctihodný historik,“ odpovedal nevzru­ šene.

„Ctihodný, moju riť!“ rozkríkol sa starožitník nahne­ vane. „Býval u mňa v podnájme šesť nedieľ a len čo bol na dohľad Prístav, zobral nohy na plecia a nezaplatil mi ani cent! Kde je? Kde toho lotra nájdem?“

„To idete s krížikom po funuse, človeče,“ zaškľabil sa kapitán, ktorého bohvieprečo tešilo oznamovať zlé správy. „Priletel v jednom z prvých balónov z Archangeľska a vy­ pytoval sa na vzducholode, čo majú namierené na juh. Poslal som ho za tou mladučkou dvojicou, čo lieta s Jen­ ny Haniverovou. Vyrazili pred necelými desiatimi minú­ tami niekam k Stredozemnému moru.“

Bukanier zastonal a unavene si prešiel dlaňou po veľ­ kej bledej tvári. Tých dvadsať sovereignov, čo mu Penny­ royal sľúbil, mu bude sakramentsky chýbať. Prečo, pre­ čo len toho darebáka nedonútil, aby mu zaplatil vopred? Natoľko mu zalichotilo, že mu profesor daroval výtlačok Prekrásnej Ameriky s vlastnoručne písaným venovaním („Môjmu drahému priateľovi Widgerymu“) a sľúbil mu, že sa o ňom zmieni vo svojom ďalšom diele, až mu nepri­ šlo vôbec podozrivé ani to, keď Pennyroval začal k účtu pripisovať dlhy u obchodníkov s vínom. Dokonca sa ani neohradil, keď začal otvorene flirtovať s jeho mladšími manželkami! Dočerta s tou zberbou spisovateľskou!

Vtom k nemu však cez hmlu sebaľútosti a začínajúcej migrény, ktorá mu kalila myšlienky, doľahla zaujímavá informácia, ktorú kapitán mimochodom vypustil z úst. Bolo to určité meno, povedomé meno. A nanajvýš cen­ né meno!

„Hovorili ste Jenny Haniverová?“

„Presne tak.“

„Ale to nie je možné! Tá predsa zanikla, keď bohovia zničili Londýn!“

Prístavný kapitán pokrútil hlavou. „Ale vôbec nie, dra­ hý pán, ani náhodou. Posledné dva roky sa potuluje po cudzích oblohách. Počul som, že obchoduje s nuevo­ ­mayskými zikkuratovými mestami.“

Pán Bukanier mu poďakoval a rozbehol sa ku kot­ visku. Vzhľadom na svoje dôstojné rozmery nebehával často, ale toto mu za trochu pohybu stálo. Odstrčil kŕdeľ detí, ktoré sa striedali pri ďalekohľade pripevnenom k zá­ bradliu, a porozhliadol sa po oblohe. Zopár stupňov na západ od priameho juhu sa v lúčoch zapadajúceho sln­ ka zaleskli zadné okná akejsi vzducholode, maličkej čer­ venej lode s drevenou, ledabolo opláštenou gondolou a párovými motormi Jeunet ­Carot.

Chvatne zamieril späť k svojej lodi Časové znamenie, kde naňho čakali ťažko skúšané manželky. „Rýchlo!“ za­ velil, keď sa vrátil do gondoly. „Zapnite vysielačku!“

„Takže Pennyroyal mu opäť prekĺzol pomedzi prsty,“ poznamenala jedna zo žien.

„To sa pozrime,“ zaškľabila sa druhá.

„V Archangeľsku to bolo presne také isté,“ pridala sa k nim tretia.

„Ticho, manželky!“ zhúkol pán Bukanier. „Toto je dô­ ležité!“

Štvrtá žena sa zatvárila kyslo. „Ten lotor Pennyroyal ani za toľko starostí nestojí.“

„Chudáčik profesor,“ povzdychla si piata plačlivo.

„Na Pennyroyala zabudni!“ okríkol ju manžel. Strhol z hlavy klobúk, nasadil si slúchadlá vysielačky a preladil na tajnú vlnovú dĺžku. Netrpezlivo mávol rukou na pia­ tu ženu, aby prestala fňukať a spustila vysielanie. „Viem o niekom, kto mi za túto informáciu slušne zaplatí! Ten podvodník Pennyroyal práve odletel vo vzducholodi, kto­ rá predtým patrila Anne Fangovej!“ Až teraz si Tom uvedomil, ako mu chýba spoločnosť ko­ legov historikov. Hester si síce vždy rada vypočula naj­ rôznejšie príhody a myšlienky, ktoré mu utkveli v hlave z učňovských čias, ale sama toho veľa na rozprávanie ne­ mala. Odmalička sa musela starať o holé živobytie a ve­ dela síce vyskočiť na palubu uháňajúceho mesta, chytiť a vypitvať mačku a kopnúť vreckára, ktorý by ju chcel o niečo pripraviť, presne tam, kde to najviac bolí, ale v ži­ vote jej nenapadlo zaujímať sa o dejiny sveta, v ktorom žije.

Teraz mal spoločnosť bodrého profesora Pennyroya­ la, ktorého bolo na palube všade plno, na všetko vytiahol svoju teóriu a chrlil zo seba jednu anekdotu za druhou. Keď ho Tom počúval, občas sa mu takmer zacnelo za rok­ mi, ktoré trávil v londýnskom Múzeu obklopený kniha­ mi, údajmi, exponátmi a vedeckými diskusiami.

„Pozrite sa napríklad na tieto hory,“ ukazoval práve Pennyroyal z okna na pravoboku. Po ceste na juh míňa­ li dlhý výbežok Tannhäuserových hôr a na cestovateľo­ vej tvári sa mihali odlesky žeravej lávy z krátera aktív­ nej sopky. „Hodlám im venovať svoju najnovšiu knihu. Kde sa tu vzali? Ako vieme z máp, ktoré sa zachovali, v staroveku tu ešte neboli. Ako je možné, že z ničoho nič takto vyrástli? Čo k tomu viedlo? A pre Šan Guo platí to isté. Žan ­Šan je najvyššia hora na zemeguli, ale v sta­ rovekých záznamoch o nej nenájdete ani jedinú zmien­ ku. Naozaj má všetky tie hory na svedomí prirodzená sopečná činnosť, ako nám odmalička tvrdili? Nemôžu byť dôsledkom nejakej nedozernej chyby, keď sa na­ šim predkom vymkli technické vynálezy z rúk? Naprí­ klad nejaký experimentálny zdroj energie alebo ničivá zbraň? Umelé sopky! Len si predstav, Tom, čo by to bolo za objav!“

„Nás Startech nezaujíma,“ poznamenala Hester auto­ maticky. Snažila sa práve určiť podľa máp najlepší kurz a Pennyroyal jej začínal neznesiteľne liezť na nervy.

„Isteže nie, moja milá!“ zvolal Pennyroyal s pohľadom upretým na okienko vedľa nej (ešte stále sa jej nevedel po­ zrieť do znetvorenej tváre priamo). „Isteže nie! Nanajvýš rozumný a ušľachtilý predsudok. Ale na druhej strane...“

„To nie je nijaký predsudok,“ vyštekla Hester a namie­ rila naňho špičky odpichovadla s takým výrazom, až sa vyľakal, že mu ublíži. „Moja mamička bola archeologič­ ka. A aj bádateľka, výskumníčka a historička, rovnako ako vy. Cestovala až do mŕtvej Ameriky a niečo tam vy­ kopala a priviezla to domov, akýsi prístroj menom Me­ dúza. Vládca Londýna sa o tom dopočul a poslal k nám Valentina, svojho človeka. Ten mamičku zabil, Medúzu jej ukradol a pri tej príležitosti mi takto poznačil tvár. Po­ tom Medúzu odviezol do Londýna, miestni inžinieri ju sprevádzkovali a prásk! Obrátila sa proti nim a bolo po Londýne.“

„Áno, to je pravda,“ odpovedal Pennyroyal krotko. „Všet ci vieme, ako sa to vtedy s Medúzou skončilo. Do­ konca si presne spomínam, čo som v tom čase robil. Pre­ býval som práve na palube mesta Cittàmotore v spo­ ločnosti istej očarujúcej mladej dámy menom Margot Mascarpone. Videli sme, ako sa na východe celá obloha sčista ­jasna rozsvietila ako za bieleho dňa, a to sme boli takmer na druhom konci zemegule...“

„Tak vidíte, a my sme boli priamo pri tom. Preleteli sme cez tlakovú vlnu a na druhý deň vlastným očiam ne­ verili, čo z Londýna zostalo. Celé mesto zhorelo na uhoľ, Tomovo rodné mesto, a to len kvôli niečomu, čo mamič­ ka vykopala a priviezla. Preto teraz Startech nechceme ani vidieť.“

„Ehm... isteže,“ podotkol Pennyroyal, teraz už dočista vyvedený z miery.

„Idem si ľahnúť,“ povedala Hester. „Bolí ma hlava.“ Bola to pravda. Stačilo len zopár hodín Pennyroyalovho trkotania, aby sa jej za slepím okom usadila bodavá bo­ lesť. Prešla k sedadlu pilota a chcela Toma pobozkať na dobrú noc, ale keďže z nich Pennyroyal nespúšťal zrak, len sa letmo dotkla jeho ucha. „Keď si budeš chcieť od­ dýchnuť, zavolaj ma,“ povedala len a zamierila ku kabí­ ne na korme.

„Fíha!“ vydýchol si Pennyroyal, keď sa stratila z do­ sluchu.

„Niekedy je trošku nedotklivá,“ pripustil Tom v roz­ pakoch z jej výstupu, „ale inak je veľmi milá, len mierne plachá. Stačí ju dobre spoznať...“

„Ale iste, samozrejme,“ ponáhľal sa Pennyroyal. „Člo­ vek na prvý pohľad vidí, že ak si odmyslíme ten trochu nezvyčajný zovňajšok, je celkom... ehm...“ Keďže však nemohol prísť ani na jeden klad, ktorý by Hester prisú­ dil, nechal radšej vetu nedokončenú. Vstal a zahľadel sa z okna na mesačným svitom zaliate hory a drobulinké svetielka miest, ktoré sa posúvali po pláni pod nimi.

„S tým Londýnom však nemá úplnú pravdu,“ pove­ dal po chvíli. „Myslím to, že zhorel na uhoľ. Hovoril som s ľuďmi, ktorí tam boli. Zostala po ňom kopa trosiek. Vo Vonkajšom kraji na západ od Batmunk Gompy dodnes ležia celé kusy Brucha. Len si predstav, poznám dokonca istú archeologičku, okúzľujúcu mladú dámu menom Har­ pya Morchardová, ktorá tvrdí, že osobne navštívila vnút­ ro jednej takej obrovskej sekcie. Rozprávala mi nesku­ točné veci: všade vraj ležia obhorené kostry a ohromné kusy budov a strojov. A zvyškové žiarenie z Medúzy vraj dodnes rozsvecuje medzi troskami farebné bludielka ako svetličky... chcem povedať farebné svetielka ako bludičky.“

Teraz sa cítil nesvoj pre zmenu Tom. Skazu rodného mesta v sebe ešte stále nosil ako nezahojenú ranu a aj po dva a pol roku mu do snov prenikala vtedajšia smrtonos­ ná žiara. Nechcel už o vraku Londýna počuť ani slovo, a tak radšej namieril rozhovor na profesorovu obľúbenú tému, čiže profesora samotného.

„Určite ste navštívili veľa zaujímavých miest, však?“

„Zaujímavých? To si ani nevieš predstaviť Tom, čo som ja všetko videl! Až pristaneme v Brightone, sko­ čím do najbližšieho kníhkupectva a kúpim ti svoj výber z tvorby. Dosť ma prekvapuje, že sa s mojimi knihami taký bystrý mládenec ako ty ešte nestretol.“

Tom pokrčil plecami. „V knižnici Londýnskeho mú­ zea ich bohužiaľ nemali...“

„To ma neprekvapuje! Ten ich takzvaný cech histori­ kov, pche! Skostnatení plesnivci! Len si predstav, raz som dokonca požiadal o prijatie, ale vrchný historik Thad­ deus Valentine ma bez pardonu odmietol! Len preto, že sa mu nepáčilo, čo som objavil pri ceste do Ameriky!“

Toto Toma zaujalo. Nepáčilo sa mu, keď niekto roz­ prával o jeho bývalých učiteľoch ako o skostnatených plesnivcoch, ale s Valentinom to bolo čosi iné. Valentine sa ho pokúsil zabiť a zavraždil Hesteriných rodičov. Ak sa teda niekto Valentinovi nepáčil, musel to podľa Toma byť slušný človek.

„A čo ste v tej Amerike našli, pán profesor?“

„To je dlhý príbeh, Tom. Chceš si ho vypočuť?“

Tom prikývol. Tak či tak nemôže odísť od riadenia, dokým z juhu takto fúka, a zaujímavé rozprávanie ho aspoň udrží v bdelosti. A navyše v ňom Pennyroyalo­ ve reči prebudili dávnu spomienku na časy, keď život plynul v pokoji a on sa po večeroch mohol v spoločnej

spálni schúliť pod prikrývku a vo svetle baterky si čí­

tať príbehy slávnych objaviteľov a historikov, ako boli

Monkton Wylde, Čung ­Mai Spoffortová, Valentine alebo

Fishar s Comptonom Clarkom.

„Veľmi rád, pán profesor,“ prikývol.

36

4

DOMOV UŠĽACHTILÝCH

DIVOCHOV

„Severná Amerika,“ spustil Pennyroyal, „je Mŕtvy konti­

nent, to vie každý. Objavil ho v roku 1924 Krištof Kolum­

bo, slávny cestovateľ a detektív, a neskôr tu vznikla ríša,

ktorá svojho času ovládala celý svet, ale bola nadobro

zničená v Šesťdesiatminútovej vojne. Dnes sa tam dajú

nájsť len strašidelné červené púšte, otrávené močiare,

krátery po atómových bombách, hrdza a pusté skaly. Sú

to kraje, kam sa odvážia len tí najsmelejší bádatelia, me­

dzi nimi archeológovia ako Valentine alebo tá nebohá

matka tvojej mladej priateľky, ktorí chcú zo starovekých

bunkrov zachrániť zvyšky Startechu.

Ale aj tak sa toho veľa povráva. Povesti. Príbehy, ktoré

rozprávajú v ošumelých vzdušných oázach opití vzdušní

vlci. Historky o vzducholodiach, ktoré v prudkom vetre

stratili smer a odrazu sa ocitli nad celkom inou Ameri­

kou – nad lánmi zelených lesov a pastvín a obrovskými

belasými jazerami. Povráva sa, že niekedy pred päťdesia­

timi rokmi istý letec menom Snøri Ulvaeusson dokonca

v podobne zelenom kraji pristál. Dal mu údajne meno

Vinland, zakreslil ho do mapy a priviezol ju starostovi

Reykjavíku. Keď však po nej súčasní vedci pátrali, nena­

šli v reykjavíckej knižnici pochopiteľne vôbec nič. A po­

kiaľ ide o tie ostatné historky, končí sa to vždy rovna­

ko: vzduchoplavec sa celé roky snaží nájsť to zázračné

miesto znova, ale nikdy sa mu to nepodarí. Alebo možno aj podarí, ale keď potom zletí nižšie, zistí, že to, čo zhora považoval za lákavú zeleň, sú v skutočnosti toxické riasy pokrývajúce hladinu jazera vnútri krátera.

Skutoční historici, ako sme my dvaja, Tom, však ve­ dia, že každá legenda v sebe ukrýva zrnko pravdy. Zo­ zbieral som všetky dostupné svedectvá a na ich základe som usúdil, že by nebolo úplne od veci zistiť, ako sa veci majú. Je Amerika skutočne mŕtva, ako nás o tom oddáv­ na presviedčali múdri muži ako Valentine? Alebo sku­ točne existuje ďaleko na severe kraj, kam lovci Startechu nezablúdili, lebo je príliš vzdialený od mŕtvych miest a kde vody z topiacich sa okrajov Ľadovej pustatiny od­ plavili všetok jed, takže sa tu Mŕtvy kontinent opäť pre­ budil k životu?

A tak som sa ja, profesor Pennyroyal osobne, rozho­ dol odhaliť pravdu. Vyrazil som na jar roku ’89 a nemal som ani najmenšiu predstavu, čo vlastne čakám. Letel som spolu so štyrmi spoločníkmi svojou vzducholoďou menom Allan Quatermain. Prekonali sme Severný atlan­ tický oceán a zakrátko sme pristáli na brehoch Ameriky neďaleko miesta, kde sa podľa starovekých máp kedysi nachádzalo mesto New York. Kraj to bol skutočne mŕt­ vy, tak ako sme počúvali od svojich predchodcov: všade len rady obrovských kráterov, ktorých úbočia sa v desi­ vej žiare boja, čo sa odohrával pred tisíc rokmi, spiekli do hmoty známej ako liate sklo.

Opäť sme vzlietli k výšinám a pokračovali na západ, zo samého srdca Mŕtveho kontinentu, keď vtom nás za­ stihla osudná katastrofa. Búrka besnejúca takmer nadpri­ rodzenou silou šmarila mojím chudákom Allanom o zem práve uprostred nedozernej divočiny presýtenej jedom. Traja z mojich spoločníkov zahynuli pri strašnom náraze a ďalší skonal o niekoľko dní na otravu, keď sa napil z ja­ zierka, ktoré na prvý pohľad vyzeralo priezračne čisté, ale bolo s najväčšou pravdepodobnosťou zamorené akousi starovekou chemikáliou, lebo ten chudák celý zmodrel a smrdel ako staré ponožky.

Sám som sa potom vliekol ďalej na sever. Prešiel som Kráterovú nížinu, kde kedysi stávali legendárne mestá Chicago a Milwaukee. Už som stratil akúkoľvek nádej, že by som niekedy mohol dosiahnuť zelené pláne. Upínal som sa len na to, že sa mi hádam podarí doraziť na okraj Ľadovej pustatiny, kde ma možno zachráni skupinka ko­ čovných Eskimádov.

Postupom času však vyhasla aj táto nádej. Vyčerpaný dlhým putovaním a nedostatkom vody som zostal ležať vo vyschnutom údolí medzi rozoklanými čiernymi ho­ rami. ‚Takto teda končí Nimrod Pennyroyal?‘ zvolal som v zúfalstve, a ohromné kamenné špice akoby odpoveda­ li: ‚Presne tak.‘ Stratil som všetku nádej, chápeš? Ponú­ kol som dušu bohyni smrti a zatvoril som oči. Bol som presvedčený, že až ich opäť otvorím, budem už jedným z prízrakov v Ríši tieňov. Potom už si spomínam len na to, že som ležal na dne kanoe zababušený v kožušinách a akýsi okúzľujúci mladí ľudia ma viezli ďalej na sever.

Neboli to však kolegovia, ktorí sem zablúdili pri ob­ javiteľských výpravách z Loviska, ako som sa spočiatku domnieval. Boli to domorodci! Skutočne, v najsevernej­ šom cípe Mŕtveho kontinentu naozaj žije akýsi domoro­ dý kmeň! Dovtedy som nepochyboval o tradičnom vý­ klade, ktorý cech historikov neochvejne vtĺkal do hlavy aj tebe a podľa ktorého sa tých zopár zúfalcov, ktorí pád Ameriky prežili, uchýlilo na ľadové pláne severu a zmie­ šali sa s Inuitmi, čím vznikla dnešná rasa Eskimádov. Vtedy som však pochopil, že niektorí zostali, primitívni, divošskí potomkovia národa, ktorého chamtivosť a se­ bectvo kedysi privodili skazu celému svetu – a napriek tomu mali v sebe dostatok ľudskosti na to, aby zachrá­ nili zúboženú trosku, akou bol v tej chvíli Pennyroyal.

Zakrátko som sa so svojimi záchrancami naučil po­ sunkami a gestami dorozumieť. Bol to mladý pár, chla­ pec a dievča, a volali sa Prací Cyklus a Doporučená Zá­ sielka. Podľa všetkého boli práve na vlastnej výprave, keď ma našli, a hľadali v rozvalinách mesta Duluth liate sklo. (Mimochodom som zistil, že si príslušníci tohto di­ vošského kmeňa cenia náhrdelníky z liateho skla rovna­ ko, ak nie dokonca viac, ako hociktorá elegantná dáma z Paríža alebo Trakciogradu. Obaja moji mladí priatelia boli vyzdobení aj náramkami a náušnicami z rovnakého materiálu.) Dokonale ovládali umenie, ako v hrozivých amerických púšťach prežiť. Vedeli pod kameňmi nájsť jedlé larvy a podľa rozšíreného typu riasy rozoznali pit­ nú vodu. Napriek tomu však nepochádzali z tejto pusta­ tiny. Nie, ich domov ležal kdesi ďalej na severe, a teraz sa tam podľa všetkého aj so mnou vracali!

Iste si vieš predstaviť, čo to pre mňa znamenalo, Tom! Plavili sme sa proti prúdu rieky, ale zároveň to bola ces­ ta proti prúdu času, až k samotným počiatkom života na Zemi. Sprvu som vôkol seba videl len holé skaly, z kto­ rých sem ­tam vyčnievali vekmi ohlodané kamene ale­ bo poskrúcané nosníky niektorej z ohromných stavieb, na ktoré boli naši predkovia takí hrdí. Potom som však zbadal chumáčik zeleného machu a po ňom ďalší. A keď sme smerovali na sever ešte niekoľko ďalších dní, obja­ vila sa tráva a papraď a oba brehy boli porastené hustý­ mi trsmi sitiny. Rieka tu bola neporovnateľne čistejšia a Prací Cyklus chytal ryby, ktoré potom Doporučená Zá­ sielka večer piekla na brehu na ohni. A tie stromy, Tom! Buky a duby a borovice, kam až oko dovidelo, a potom sa rieka roztvorila do ohromného jazera, na ktorého bre­ hu stáli jednoduché príbytky domorodcov. Pre historika to bol hotový raj! Po dlhých tisícročiach Amerika opäť ožila!

Strávil som u tých pohostinných ľudkov celé tri roky, ale podrobnosťami ťa nebudem unavovať. Koho by na­ pokon zaujímalo, ako som zachránil náčelníkovi dcéru Doručovaciu Adresu priamo z pazúrov hladného med­ veďa, ako sa do mňa zaľúbila a ako som nemal na vý­ ber a musel som ujsť pred jej zúrivým snúbencom. Ne­ budem ťa nudiť rozprávaním, ako som po strastiplnej ceste ďalej na sever cez Ľadové pláne dorazil po mno­ hých dobrodružstvách späť do Loviska. Až pristaneme v Brightone, môžeš sa o tom všetkom dočítať v mojom medzimestskom bestselleri Prekrásna Amerika.“ Tom dlho mlčky sedel a hlavou sa mu preháňali úžas­ né predstavy krajov, ktoré mu Pennyroyal práve vykres­ lil. Ani sa mu nechcelo veriť, že o profesorovom objave ni kdy predtým nepočul. Toto predsa bola prevratná no­ vina! Neslýchaná! Ako mohol byť cech historikov taký zadubený, že tohto skvelého muža neprijal do svojich radov?

„A to ste sa tam nikdy nevrátili, pán profesor?“ spý­ tal sa po chvíli. „Druhá expedícia s lepším vybavením by predsa...“

„Bohužiaľ, Tom,“ povzdychol si Pennyroyal. „Nepoda­ rilo sa mi nájsť nikoho, kto by bol ochotný financovať ďalšiu výpravu. Nezabúdaj, že môj fotoaparát a výbava

na zber vzoriek sa zničili pri stroskotaní Allana Quater­

maina. Na odchode som si síce vzal zopár drobností do­

morodej výroby, ale počas tej dlhej cesty som o všetky

prišiel. Nemal som dôkazy, tak ako som mohol dúfať, že

niekoho presvedčím, aby mi poskytol peniaze? Ako sa

ukázalo, slovo alternatívneho historika nemá dostatoč­

nú váhu. Len si to predstav, Tom,“ pokrútil smutne hla­

vou. „Do dnešného dňa sa nájdu ľudia, ktorí neveria, že

som v tej Amerike vôbec dakedy bol.“

5

LÍŠČIE DUŠE

Keď sa Hester na druhý deň ráno zobudila, z pilotnej ka­ bíny sa ešte stále ozýval Pennyroyalov prenikavý hlas. Azda tam sedel celú noc? Asi nie, usúdila, kým si oplacho­ vala tvár nad maličkým umývadlom v kuchynke vzducho­ lode. Na rozdiel od chudáka Toma sa stihol vyspať a zišiel dolu až teraz, keď ho prilákala vôňa Tomovej kávy.

Počas čistenia zubov sa zahľadela z okienka – už dáv­ no sa naučila vyhýbať pohľadu na vlastnú tvár v zrkad­ le nad umývadlom. Žltkastý odtieň oblohy pripomínal stuhnutý puding s rebarborovou šmuhou oblakov. Pria­ mo uprostred sa vznášali tri nehybné čierne bodky. Škvrn­ ky špiny na skle, pomyslela si Hester, ale keď sa ich pokú­ sila zotrieť, ukázalo sa, že sa mýlila. Zamračene siahla po ďalekohľade a pozorne sa na škvrnky zahľadela. Mračila sa pri tom čoraz viac.

Keď prišla do palubnej kabíny, Tom sa práve chystal spať. Vietor stále nepoľavoval, ale už sa dostali z dosahu vrcholcov hôr, takže síce spomaľoval ich postup, no nehro­ zilo, že by ich zvrtlo do oblaku sopečného prachu alebo šmarilo do rozoklanej skaly. Tom vyzeral unavene, ale keď sa Hester objavila v nízkom prieleze, spokojne sa na ňu usmial. Pennyroyal sedel na sedadle druhého pilota a dr­ žal hrnček najlepšej kávy, aká bola na palube k dispozícii.

„Pán profesor mi rozprával o svojich expedíciách,“ ob­ rátil sa Tom k Hester nadšene, kým ju púšťal na svoje miesto pri kontrolnom paneli. „Neverila by si, čo všet­ ko zažil.“

„V tom máš asi pravdu,“ prikývla. „Ale momentálne by ma zo všetkého najviac zaujímalo, prečo nás prena­ sleduje letka stíhačiek.“

Pennyroyal zjajkol od strachu a vzápätí si rýchlo za­ kryl ústa dlaňou. Tom podišiel k oknu na ľavoboku a Hes­ ter mu ukázala, kam sa má pozrieť. Bodky už boli bliž­ šie a ľahko v nich rozoznal vzducholode: boli tri a leteli v jednom rade.

„Možno sú to iba kupci na ceste do Prístavu,“ pozna­ menal s nádejou.

„Toto nevyzerá na konvoj,“ pokrútila Hester hlavou. „Letia v bojovej formácii.“

Tom zvesil z háčika pod kontrolným panelom ďale­ kohľad. Vzducholode od nich boli vzdialené asi desať míľ, ale leteli rýchlo a boli, ako videl, dôkladne vyzbro­ jené. Na plášťoch rozoznával akési zelené znaky, ale inak boli všetky tri čisto biele. Na počudovanie vyzerali o to hrozivejšie – pripomínali mu prízraky vzducholodí že­ núcich sa plnou rýchlosťou svitaním.

„Sú to bojové lode Ligy,“ povedala Hester. „Poznám to podľa tých plameňov na krytoch motorov. Murasakiho Líščie duše.“

Z jej priškrteného hlasu znel strach, a nebolo sa čomu čudovať. V posledných dvoch rokoch sa Lige antimobi­ listov ostražito vyhýbali, lebo Jenny Haniverová pôvod­ ne patrila agentke Ligy Anne Fangovej, a hoci sa nedalo jednoznačne povedať, že by Tom s Hester vzducholoď po Anninej tragickej smrti ukradli, príslušníci Ligy na to mohli mať odlišný názor. Dalo sa však predpokladať, že tu na severe budú v bezpečí, lebo od zničenia statickej osady Špicbergy sa tu ich ozbrojené sily priveľmi neuka­ zovali.

„Radšej sa im vyhnime,“ podotkla Hester. „Obrátime sa po vetre a hádam im unikneme alebo sa ich skúsme striasť medzi horami.“

Tom váhal. Jenny bola oveľa rýchlejšia, než prezrá­ dzala jej drevená gondola a motory zo smetiska, ale ne­ veril, že by predbehla Líščie duše. „Keď budeme unikať, bude to vyzerať, že máme niečo na svedomí,“ oponoval. „Nič zlé sme neurobili. Porozprávam sa s nimi, zistíme, o čo im ide...“

Načiahol sa za vysielačkou, ale vtom ho chytil za ruku Pennyroyal. „Tom, nerob to! Ja som o tých bielych lo­ diach počul. S vojskom Ligy nemajú nič spoločné. Patria Zelenej búrke, fanatickej skupine, ktorá sa odčlenila od Ligy a má vlastné tajné základne práve na severe. Sú to extrémisti, ktorí chcú zničiť všetky mestá aj s ľuďmi na palube. Bohovia s nami, ak nás lapia do pazúrov! Všet­ kých by nás na mieste pozabíjali.“

Slávnemu bádateľovi sa tvár sfarbila do odtieňa lu­ xusného tvarohu, na čele a nose sa mu leskli kvapôčky potu a ruka, ktorá zvierala Tomovo zápästie, sa mu zre­ teľne triasla. Tom v prvej chvíli nechápal, čo sa to s ním deje. Keď má niekto za sebou toľko dobrodružstiev ako pán profesor, nemôže mať predsa strach, alebo vari hej?

Hester sa obrátila späť k oknu práve včas, aby vide­ la, ako jedna z lodí vypálila k ich náveternej strane rake­ tu a zároveň dala Jenny znamenie, aby zastala a nechala druhú posádku nastúpiť. Nebola si istá, či Pennyroyal hovorí pravdu, ale biele lode nesporne pôsobili zlovest­ ne. A rozhodne nenatrafili na Jenny len náhodou, o tom bola presvedčená. Niekto ich vyslal, aby ich našli.

Dotkla sa Tomovej ruky. „Rýchlo preč.“

Tom potiahol páky kormidla a nasmeroval Jenny späť na sever tak, aby ju poháňala sila vetra v chrbte. Potom prepol niekoľko menších páčok dopredu a motor sa roz­ burácal na vyššie otáčky. Ďalšou páčkou vyklopil ma­ lé plachty, polkruhy s



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.