načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zlato Arkony -- Kniha prvá - Juraj Červeňák

Zlato Arkony -- Kniha prvá

Elektronická kniha: Zlato Arkony -- Kniha prvá
Autor:

Na Rujane odjakživa vládli žreci z Arkony. Túžba po pokladoch svätyne však priviedla na ostrov cudzích hrdlorezov. Ich lode s dračími lebkami sa vynorili zo severných hmiel, z ríše ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 264
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4137-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Na Rujane odjakživa vládli žreci z Arkony. Túžba po pokladoch svätyne však priviedla na ostrov cudzích hrdlorezov. Ich lode s dračími lebkami sa vynorili zo severných hmiel, z ríše skrytej pred pohľadmi smrteľníkov. Zaútočili, naplnili pobrežné vody telami rujanských obrancov a obsadili ostrov. Arkona zatiaľ odoláva. Kúzla, ktoré ju chránia, však postupne slabnú. Cudzinci medzitým rozširujú hrôzovládu – dobyli už Volgost a takmer sa zmocnili štítu boha Jarovíta, v Štetíne potupili Triglavovu svätyňu a teraz vycierajú tesáky chované ľudským mäsom smerom k Volynu. Slovanskí žreci a vládcovia volajú o pomoc. Povodím Odry z ďalekého juhu prichádza pán Radhostovho meča a jeho démonický vlčí sprievodca…
Juraj Červenák sa vracia k svojim najpopulárnejším hrdinom, Čiernemu Roganovi a Goryvladovi. V prvom zo série nových príbehov ich púť zavedie na sever, až na jantárové pobrežia, kde slovanskí bohovia čelia krvilačným dobyvateľom.

Související tituly dle názvu:
Zlato Arkony Čierny Rogan Kniha prvá Zlato Arkony Čierny Rogan Kniha prvá
Červenák Juraj
Cena: 307 Kč
Zlato Arkony 1 Zlato Arkony 1
Červenák Juraj
Cena: 149 Kč
Zlato Arkony 2 Zlato Arkony 2
Červenák Juraj
Cena: 239 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vydal:

© Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava:

Ivana Horecká, Andrea Harmanová

7. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

© Juraj Červenák, 2012 (www.cervenak.sk)

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2012 (www.michalivan.net)

DTP: Peter Dlhopolček a Zuzana Vimczeova (www.atelier314.eu)

e-book spracovanie: Artis Omnis, 2012 (www.artisomnis.sk)

ISBN: 978-80-89341-50-4


 


4

NÁVR AT

ČERNOKNAzNÍKA

Príbehy o slovanskom čarodejníkovi Roganovi a jeho vlčomspoločníkovi Goryvladovi som začal písať v roku 1998. Prvé poviedky

vyšli v sci-fi/fantasy časopise Fantázia, neskôr v Pevnosti a Ikarii, ich

preklady sa objavili v poľskej Nowej Fantastyke či americkom Weird

Tales a vo viacerých antológiách. Poviedkam, ktoré neskôr vyšlisúhrnne v zbierke Vojna s besmi, chronologicky predchádzalarománová trilógia Vládca vlkov, Radhostov meč a K rvavý oheň.

Už po dopísaní cyklu Černokňažník mi bolo jasné, že Rogan aGoryvlad nepovedali svoje posledné slovo. Trilógia popisovala ich stretnutie

a cestu k vláde nad Krvavým ohňom v svätyni na Kančej hore. Zakončil

ju Roganov „nástup do funkcie černokňažníka“. Jeho ďalšie pôsobenie

síce mapovali poviedky vo Vojne s besmi, v antológiách Kámen a krev i Čas

hrdinov, ale boli to len akési útržky dobrodružstiev, len náznaky toho, čo by

Rogan a Goryvlad mohli ešte zažiť.

V rokoch po prvom vydaní Černokňažníka som sa venoval iným

hrdinom a cyklom, ale tieň tých dvoch som stále cítil za chrbtom,

čitatelia sa na nich neustále pýtali a vo mne dozrievalo odhodlanie

napísať o nich ďalšie knihy. Príbehy, v ktorých by som ich osudy

rozprestrel do výrazne epickejších rozmerov. Na začiatku 9.sto>




ročia bolo v slovanských (a priľahlých) krajoch rušno, nuž som si

zaumienil, že Rogan a Goryvlad sa zúčastnia všetkých zásadných

dejinných udalostí toho obdobia. Veľké ťaženie Frankov protičeským kmeňom, vojna Bulharov s Byzanciou, prvé konflikty Moravy

a Nitry... Ako by to bolo, keby Rogan a Goryvlad nepriložili ruku

k dielu?

Vhodný čas na ich návrat nastal po vydaní novej,prepracovanej verzie Černokňažníka. Cyklus Čierny Rogan tak v slovenčine,

ale i v upravenom českom a poľskom preklade plynulo nadviaže

na pôvodné časti. Spočiatku som plánoval trilógiu, ale nakoniec

bude mať séria voľnejšiu štruktúru, pôjde o niekoľko samostatných

príbehov, z ktorých niektoré (tak ako Zlato Arkony) vyjdú v dvoch

dieloch.

Zlato Arkony je príbeh, ktorý mal pôvodne slúžiť len ako úvod

k celkom inému dobrodružstvu, konkrétne k zmienenej vojnečeských kmeňov s Franskou ríšou. Lenže z kapitoly sa stala novela a tá

rýchlo „vykypela z hrnca“ a nabrala rozmery románu. Krátko po

tom, ako som ho začal písať, som si uvedomil, že ten príbeh je príliš

epický a nakoniec vyjde v dvoch dieloch.

Samozrejme, za tie roky sa zmenil nielen štýl môjho písania

a komponovania príbehov, ale iní sú aj Rogan a Goryvlad. Vobdobí medzi pôvodným Černokňažníkom a Čiernym Roganom som

napísal niekoľko knižných cyklov (Bohatier, Bivoj, Dobrodružstvá

kapitána Báthoryho), v ktorých som sa od čistej fantasy priklonil

viac k historickému románu. Preto aj Zlato Arkony je omnoho viac „historickejšie“ ako staršie Roganove príbehy. Iste, nechýbajú čary, bohovia a démoni, taktiež príbeh a postavy sú čisto vymyslené, ale

prostredie je v rámci možností maximálne realistické.

Znalci raného stredoveku a slovanskej histórie budú,prirodzene, namietať, že som si mnohé dejové prvky prispôsobil a posunul

v čase. Svätyňa na Arkone v čase nášho príbehu ešte nemala takú

vážnosť a Volyn (legendárna Vineta, resp. Jomsburg) nabralpodobu opisovanú na nasledujúcich stránkach až o dobrých 150 rokov

neskôr. Mojím zámerom však bolo pestro a výdatne predstaviťprostredie polabských Slovanov. Väčšina toho, čo dnes vieme o starých Slovanoch, totiž pochádza zo záznamov dobových kronikárovpráve o polabských, resp. pobaltských kmeňoch. Mená bohov, opisy

sídlisk a kultových miest, zvyky, obrady, vojnové ťaženia atď. Bola




by škoda, keby sa Rogan a Goryvlad pohybovali len v presnehistoricky vymedzenom časopriestore. Veď pohanská kultúra rozkvitala

v končinách na brehoch Odry a Labe až do 12. storočia, teda ešte

dobrých 300 rokov potom, čo napríklad Veľká Morava oficiálne

prijala kresťanstvo a slovanskú kultúru v nej takmer zadusili cudzie

vplyvy.

Zlato Arkony nie je historický román. Je to historickáfantasy. Narába preto s niektorými údajmi voľne a snaží sa do jedného

príbehu skoncentrovať väčšinu toho, čo som si o pobaltskýchSlovanoch naštudoval. Černokňažníkovi čitatelia sú pozorní a často

ide o ľudí, ktorí o „slovanských záležitostiach“ vedia viac ako ja.

Predpokladám teda diskusie typu „tento archeologický nález, na ktorý je v románe odkaz, pochádza až z 11. storočia, a ty ho dávaš do obdobia krátko po roku 800“. Na tieto debaty sa vopred teším, ale zároveň musím upozorniť, že tieto „odchýlky“ nie sú spôsobené neznalosťou, ale snahou vyťažiť z daného prostredia maximum pre príbeh.

Dnes už píšem inak ako v dobách práce na prvýchčernokňažníkových dobrodružstvách. Viac sa venujem prekresleniu postáv

a splietaniu zložitejších dejových línií. Na Zlate Arkony je topoznať, má o čosi prepracovanejší príbeh ako predchádzajúce časti.

Takisto sa zmenili Rogan a Goryvlad. Už to nie sú iba potulní lovci

démonov. Pokúsil som sa ich posunúť ďalej, do drsnejšej polohy,

a načal som i tému „skorumpovania mocou“. Rogan sa tak zpôvodného „slovanského Geralta“ posúva k zákulisnémumanipulátorovi Merlinovi. Bude to s ním ešte zložité.

No napriek všetkému vyššie uvedenému, cyklus Čierny Rogan

pokračuje v tradícii oddychového čítania. Nemá v úmysle dávať

lekcie z dejepisu a archeológie a ohromovať zložitými dejovými

štruktúrami. Je to stále predovšetkým jednohubka, ktorá mápobaviť, poskytnúť zážitok čítania na jeden dúšok a popri tom preniesť

čitateľa do dôb našich dávnych predkov. Bez prikrášľovania, no

predsa s nádychom tradičnej dobrodružnej romantiky.

Nech je vám v Roganovej a Goryvladovej spoločnosti naďalej

príjemne.

Ďuro Červenák, 3. septembra 2012, Banská Štiavnica






KAPITOLA PRVÁ

JAROVÍTOV ŠTÍT

Rohy zahučali nad Volgostom práve vo chvíli, keď sa

Vlada pritisla lonom k Bratimírovmu stehnu a jemnýmipohybmi bokov sa ho snažila zobudiť a primäť k troške vášne, než

sa vonku rozvidnie.

Huuuuuuuuum!

Bratimír zaraz rozlepil oči, odstrčil Vladu, strhol zo seba hune zohriate nahými telami, vyskočil z lôžka a nabosoprebehol k dverám. Závoru v tom chvate takmer odlomil. Prísvit skorého rána vrúbil urastenú postavu na prahu.

Vladu prudká reakcia kniežaťa nezaskočila. Hoci našlaútočisko vo Volgoste iba nedávno, už rozoznala zvuk tunajšieho rohu, ktorý zo zrubenej strážnej veže nad prielivom ohlasoval blížiace sa lode.

A toto nebol roh Volgostu.

Huuuuuuuum!

Svoj príchod oznamovali cudzinci. Bezočivo, panovačne, výhražne.

„Vrátili sa,“ otočil Bratimír pohľad k Vlade.

Akoby ju hodili do ľadovej vody.

„Tak skoro?“ Plesla chodidlami na borovicovej dlážke,




schmatla halenu a vstala. Vlasy sa jej v zlatistej riave rozliali

po pleciach, prsiach a chrbte. „Nemali sa ukázať až podožinkoch?“

Bratimír zachmúrene prikývol a začal zbierať ošatenie, rozhádzané okolo lôžka.

„Možno len prechádzajú,“ pretiahol si cez hlavu suknicu.

„Na ceste za novou korisťou.“

„Kam by šli? Štetín už zlomili a na Volyn sa neosmelia.“

„Čo ak našli odvahu?“

Vlada pomohla kniežaťu navliecť pancier z kože pobitejželeznými doštičkami. K boku si pripol meč, za opasok zastokol

bradaticu, cez plece prevesil okrúhly štít, pod pazuchu strčil

prilbicu a do ruky zobral kopiju.

„Jarovít,“ vydýchol, keď pred ním Vlada otvorila dvere, „vieš, že nemám zbabelé srdce. Neraz som k tvojim nohámpoložil vojnové trofeje, napojil ťa býčou i ľudskou krvou. No ak môžeš, dnes moje železo nechaj suché.“

Sklonil hlavu pred nízkym prekladom a vyšiel zo zrubu. Vlada ho nasledovala. Kiežby o svojom srdci mohla tvrdiťniečo podobné. *

Lode naháňali strach. A nielen kvôli čiernym plachtám

a ohromným zubatým lebkám nasadeným na čeleňoch. Boli

skoro dvakrát väčšie ako veslice kmeňov v ústí Odry – každá

viezla sedemdesiat až sto mužov. Na dôvažok vyzerali, akoby

sa po zahmlených polnočných moriach plavili už od čias obrov

– ich trupy dávno sčerneli a stvrdli tak, že obšívka pripomínala

železné či kamenné šupiny.

Ozajstné dračie lode.

Huuuuuuuuuuuuuuuum!

Vlada sa z priedomia kniežacieho dvorca dívala, ako prvá loď mieri k prostému drevenému mólu. Spomenula si na deň, keď čierne veslice prvýkrát vplávali do srdca Rujany. Vtedy ich bol tucet, dnes iba tri. No tentoraz vedela, kto sa z nich vylodí a čoho je schopný. Striasla sa, akoby okolo nej precválala jazda duchov.


0

„Pri Peruničovej piatej hlave!“

Hlas dávno ochripel od povelov, bojových pokrikov, divých piesní a potokov piva a medoviny. No stále z neho sršalaautorita, takže zmätenú vravu na nádvorí rozsekol ako širočina

práchnivý klát.

„Čo tu stváraš, pani?“

Vlada sa obzrela. Pregval kríval, pretože zamlada mu úder dánskej sekery dochrámal stehennú kosť. Pravé plece držal vyššie ako ľavé, lebo mu lopatku roztrieštil obodritský šíp. Na ľavej ruke mu chýbal ukazovák a kus prostredníka –pamiatka na ostrie franského meča. Šedivý porast na tvári pretínala škaredá, zdurená jazva, ktorá len zázrakom nepoškodila oko. To spôsobil nôž jeho prvej ženy. Zbesnela od žiarlivosti, keď si Pregval z nájazdu na Stargard privliekol mladú vagrijskúotrokyňu.

No hoci mrzák, práve Pregval zachránil Vladu predzradcami i požiarom, čo zhltol polovicu Rugardu. On dopravil dievča

z Rujany na pevninu a do bezpečia.

Zdanlivého, ako práve vysvitlo.

„Nepretŕčaj sa tu!“ schmatol ju za lakeť. „Ak ťa zazrú, beda nám!“

„A všetkým vo Volgoste,“ dodal temne Bratimír, okoloktorého sa už zbiehala kniežacia družina. Muži si náhlivo zapínali opasky, uťahovali šnurovania, nasadzovali prilbice. Do lukov napínali tetivy. Buchot, cvengot a dupot sa niesli k opevneniu, ktoré oddeľovalo dvorec od široko roztrúseného osídlenia na brehu Peny. V podhradí, ako inak, vládla panika a zhon. Už

prvé zahrmenie rohov vydurilo ľudí z obydlí. Len čo zbadali

čierne lode, rozbehli sa k hradbám na úbočí alebo knajbližšiemu lesu.

„Schovaj sa v svätyni, Vlada,“ nakázal Bratimír.„Neukazuj sa, kým čierne obludy neodrazia od brehu, aj keby to malo trvať dni.“

„Som cudzinka, nemôžem vstúpiť na posvätnú...“

„Môžeš. Musíš. Odkáž žrecovi, že je to môj rozkaz.Zaplatím Jarovítovi vlastnou krvou, ak ťa prichýli a schová.“

Vrhla ešte jeden pohľad ponad val a palisádu. Mólo sa už hemžilo ozbrojencami z prvej lode. Zvyšné veslice začreli kýly




do pobrežného štrku a muži skákali cez obruby na plytčinu.

Muži. Kiežby.

Otočila sa k Bratimírovi, rýchlo mu ovinula ruky okolo

krku a vtisla bozk na ústa lemované pichľavým strniskom.

Áno, pôvodne sa mu votrela do priazne z čírej vypočítavosti,

opantala ho vôňou lona a obratnosťou na lôžku. Vedela, že len

s pomúteným rozumom ju prijme a vystaví tak Volgostprípadnej nevôli jej prenasledovateľov. Ale ani on nebol naivný –dobre vedel, prečo s ním tak ochotne zaliezla pod hune. Neskôr ju

chcel poslať kade ľahšie, možno použiť namiesto tribútu... no

zrazu sa od seba nevedeli odtrhnúť a všetky bočné úmysly sa

vyparili v horúčosti milovania.

„Utekaj,“ pozrel jej do očí. „Nedovolím, aby sa k tebe čo

i len priblížili.“

„Poďme, pani,“ zavrčal Pregval a znovu ju schmatol za rameno. Vykĺzla pohľadom z Bratimírových očí, zvrtla sa

a v sprievode siedmich Ránov, posledných bojovníkov zotcovej družiny, vykročila hore úbočím.

Na návrší stála v tieni starých dubov Jarovítova svätyňa. Uctievali ho aj na Rujane, ale tam bol dosiaľ duchomplodnosti a dažďa, ktorý pokrýval lúky trávou a lesy lístím. Tunajší ho povýšili na hlavné božstvo a dali mu kopiju, štít a bielehotátoša, symboly bojovníka.

Vlada sa v duchu modlila, aby volgostský Jarovít nebolpríliš hrdý a prijal ju pod svoju ochranu. *

Huuuuuuuuuuum!

Tentoraz zarevali rohy Volgostu. Bojovníci vybiehali po trávnatom vale, prúdili po ochodzách, stavali sa k strieľňam v medzerách kolovej hradby, štverali sa po rebríkoch na veže.

„Zavrite bránu!“ zakričal jeden z Bratimírových pobočníkov.

„Nie!“ sekol mladý vládca. „Nech nás z ničohonepodozrievajú. Ak ukážeme strach, vycítia, že niečo skrývame.“ Pobočník vypúlil oči. „Knieža, vystavíme sa tým...“

„Treba si zachovať chladnú hlavu. Inak nám ju schladiaželezom.“




„Odrazíme ich. Je ich menej ako minule...“

„No stále priveľa. Nedáme im zámienku na útok. Pretože ak dôjde k bitke, Jarovít nám pomáhaj.“ Bratimír sa nadýchol a cvengol okovanou pätkou kopije do brvna pod nohami.

„Pripravte sa, bratia! Zbrane do strehu, oči na stopkách! Ale pamätajte – bez môjho pokynu nikto nepustí tetivu,nepovie slovo, ani sa len škaredo nepozrie!“

Hemženie na hradbách ustalo, vrava stíchla. Podhradie sa medzitým celkom vyľudnilo. Bránou sa práve prešmykliposlední utečenci.

„Tucet mužov so mnou!“ prikázal Bratimír a vošiel dotieňa prejazdu. Najstatočnejší bojovníci ho nasledovali. Pohľady, v ktorých sa miešala nevraživosť s obavami, napoly skryli za kovanými obrubami štítov. Päste zvierali rukoväte a poriská ako v poslednom kŕči.

Zvonka bol hradištný val spevnený kamennou plentou, z ktorej trčali špicaté koly. Bratimír zastal pár krokov pred bodcami – tak, aby cudzincov prinútil podísť na dostrel lukov. Posádky čiernych veslíc sa nezdržiavali snorením v podhradí. Stúpali širokou, štiepami dláždenou ulicou rovno k hradisku. Kniežaťu nevdojak skrivilo ústa. Dračie lode zvyčajneprivážali Vikingov zo západu alebo Varjagov zo severu. Lenže čierne plavidlá nemali zvyčajné posádky.

Na čele kráčali vojvodca a jeho družina – sebaistí, nadutí, opovrhujúci všetkým okolo. Sami seba nazývali aelfi – bieli,zjavne kvôli bezkrvnej pokožke a plavým, takmer bielym vlasom. Boli

vysokí a šľachovití, s úzkymi dravčími tvárami a žltozelenými

očami so zvislými zrenicami. Každý z nich niesol nezvyčajne dlhý

luk, siahajúci až po bradu. Ich meče mali len jedno ostrie amierne zakrivenú čepeľ. Sekery vôbec nepoužívali, tobôž štíty, pretože

im bránili v hybkom, mačacom pohybe, vďaka ktorému sa priam

zázračne vyhýbali nepriateľským zbraniam. Zopár z nich malo

krúžkový pancier a niektorí špicaté prilbice s chocholmi. Väčšina

však zbrojou pohŕdala, vrátane aelfa na hrote sprievodu.

Mal dva meče, dlhší pri boku, kratší na chrbte, rukoväť čnejúca nad ľavým plecom. Vpravo vykúkali belostné letkyšíov. V ľavačke zvieral skvostný tisový luk, vykladanýrohovinou a striebrom.


15

Bratimír tú zbraň nevidel prvýkrát. Prešiel si jazykomsuché pery.

„Vitajte!“ zavolal. „Nečakali sme vás tak skoro.“

Vodca zastal a zdvihol zaťatú päsť. Svetlovlasí lukostrelci sa tesne za ním rozostúpili do šíku. Za ním sa rozliala šomrúca tmavá masa.

Aelfskí páni ich nazývali slovom dwerg. Vrajznamenalo skaza. Dwergovia veslovali a robili najšpinavšiu prácu.

Územčistí, nahrbení, s krátkymi krivými nohami a dlhými

svalnatými paprčami, so širokými papuľami a počernoupokožkou, o ktorej už obrancovia Volgostu vedeli, že ju ťažko

prestreliť šípom, ba preťať sekerou. Oblečené mali hune,

kožušiny a nahrubo zošnurované kože, kabátce pobitéželeznými a bronzovými nitmi, bodcami naježené nátepníky

či prilby zdobené rohmi a diviačími klami. Ich výzbroj tvorili

sekery, mlaty, budzogáne a ťažké oštepy so spätnými hákmi

na hrotoch.

Šepkalo sa o nich, že majú slabosť pre ľudské mäso amnoho zajatcov z Volgostu a ďalších pobrežných osád skončilo na ich ražňoch.

Bratimír tomu veril. Videl tie ražne na vlastné oči.

Vodca sklonil ruku a podišiel bližšie ku kniežaťu. Dávalnajavo, že sa strelcov za palisádami nebojí.

„Pamätáš si ma?“ ohrnul pery a ukázal špicaté očné zuby.

Pravdaže si ho pamätal. Šíp z toho nádherného luku preklal srdce Bratimírovho mladšieho brata. Niežeby sa maliktovieako v láske, odjakživa spolu súperili o následníctvo... no boli

jednej krvi a tú krv preliala ruka cudzinca.

„Skyndil,“ prikývol vládca Volgostu. „Pobočník mocného Ormskalda. Alebo sa niečo zmenilo? Postúpil si vyššie?“

„Nie. Ormskald stále neochvejne vládne. Vyhlásil sa za kráľa Rujany.“

„Konečne mu patrí celá? Dobyl Arkonu?“

Skyndil mykol kútikom úst. „To potkanie hniezdo stále odoláva. Ale moc tamojších bosorákov slabne. Onedlho bude svätyňa naša. Modly zvrhneme z útesov.“

Kniežaťu sa uľavilo. Svetovítov chrám vzdoroval. Dobré znamenie.


14

„Čo vás privádza?“ spýtal sa. „Ormskald sľúbil, že si prvú daň vyberie až na jeseň. Teraz nič nemáme. Zvyšky zimných zásob ste vymietli a leto sotva začalo, úroda bude až...“

„Nepriplávali sme kvôli dani.“

„Tak putujete za ďalšou korisťou vo vnútrozemí? Žiadate o bojovníkov?“

„Dobre vieš, po čo sme prišli,“ uťal Skyndil. Zelenkasté oči uprene zízali kniežaťu do tváre, akoby do nej chcelivyrezať nové vrásky – čo sa očividne darilo. „Lepšie povedané, po koho.“

Bratimír zaváhal len na okamih. „Nemám poňatia...“

„Neklam, pes,“ zavrčal Skyndil výhražne.

Volgostskí družinníci sa prikrčili za štítmi a pevnejšiezovreli zbrane. Zberba pod hradiskom sa zavlnila, zamrmlala, zalomozila zbraňami.

Bratimír nehol brvou, len rysy mu stvrdli a zosiveli. Kopiju stále opieral pätkou o zem, hrot zdvihnutý k nebu.

„Kde je?“ spýtal sa Skyndil. „Ak nám ju vydáš, nikomuinému neublížime. Možno vôbec nevstúpime do hradiska.Prenocujeme na brehu a ráno odplávame.“

Bratimír stál bez pohybu. Po chvíli sa naklonil dopredu, akoby aelfovi dobre nerozumel. „Aj keby som vedel, o čomhovoríš, tvojim hadím sľubom by som neveril.“

Skyndil zúžil oči. „Darmo zatĺkaš. Vieme, že si Vladuschoval. Máme prehľadať hradisko?“

„Vladu? Pátrate po dcére rujanského kniežaťa? Počul som, že ušla z ostrova...“

„Nájdeme ju. Presnoríme každý kút, vrátane tvojichkomnát a tej chajdy na kopci.“

„Do Jarovítovej svätyne nesmie vstúpiť cudzinec. Postihol by ho hnev bohov.“

„Na vašich bohov,“ vyceril bielovlasý zuby, „zvysokaseriem.“

Rozhostilo sa ticho. Bratimír rozvážne pokýval hlavou, o krok cúvol, zdvihol štít a sklonil hrot kopije proti aelfovi.

Skyndil sa zaškľabil ešte hnusnejšie. „Vážne? Obetuješ súkmeňovcov kvôli jednej ránskej suke? Preleješ potoky krvi len preto, že ti vyprázdňuje gule šikovnejšie než ženy z Volgostu?“




Bratimír sa mierne rozkročil a zaujal bojový postoj. Muži pred bránou nasledovali jeho príklad. Na hradbách zavržďali napínané luky.

„Takže je to tak,“ prikývol Skyndil. „Súložíš s ňou.Prešibaná fľandra. Vravel som Ormskaldovi: Dolgoživovu hlavu sme napichli na oštep, čo tam po dcére? Lenže on ju aj tak kázal priviesť. Vraj aby neroztiahla nohy pred nejakým smradľavým pobrežným vládcom a nepreniesla naňho nárok na rujanský stolec. Mal pravdu, ako vždy. Treba to zadusiť v zárodku...“

„Do nich!“ zreval Bratimír, až sa prekvapene mykli aj jeho muži.

Zároveň švihol rukou, vyhodil si kopiju kúsok nad plece a schmatol ju malíčkom k hrotu a palcom k pätke. Vystrel sa,

poskočil a z celej sily hodil.

Na tú vzdialenosť by trafil srdce muchy.

A predsa minul.

*

Hoci navonok pripomínali ľudí, v skutočnosti nemohli byťcudzejší. Pochádzali z iného sveta a času. Možno zavrhnutí dávni

bohovia, ktorí bez sily vyznavačov upadli a zmenili sa nadémonov. Pyšné prastaré vedomia uväznené v telách z mäsa a kostí.

Vraj priplávali zo severu, zo skrytého kráľovstva, ktorénašiel iba ten, čo sa odvážil do zakliatej hmly. Zvyšky hrdej rasy, ktorej už nemal kto krvavo obetovať, nuž si brala krv sama.

Po vznešených predkoch zdedili bieli čosi čarodejné. Časakoby im plynul pomalšie, takže sa v boji pohybovali omnohorýchlejšie než obyčajní smrteľníci. Bolo v tom čosi hadie, možnohmyzie... démonické. Niektorí o nich tvrdili, že vedia čítať myšlienky.

Vytušia, čo chystá ich protivník, a vyrazia do protiútoku ešte skôr,

než on podnikne svoj úmysel. Predbehnú tok udalostí.

Preto nepotrebovali panciere a štíty. Boli rýchlejší než šípy,tobôž bodné či sečné zbrane v rukách zúfalo pomalých smrteľníkov.

Bratimír to vedel. Napriek tomu to skúsil. Nazdal sa, že tých pár krokov, ktoré ho od Skyndila delia, bude stačiť kzasadeniu smrteľného úderu.

Mýlil sa.




V okamihu, keď hrot hodenej kopije doletel ku Skyndilovejhrudi, plavovlasý vojvodca tam už jednoducho nestál. Bratimír hozbadal o pol siahy vedľa, ešte prikrčeného v skoku, s rozviatymi vlasmi

a pravačkou nad plecom, tenké prsty siahajúce po šípe.

Kopija tesne minula aj aelfa za Skyndilom a zaborila sa pod

bradu prvému dwergovi. Tí boli vedľa svojich pánov smiešneťažkopádni. Ohava sa s prasacím zachrochtaním skydla na chrbát.

Bratimír sa zmätene zatackal a fľochol na Skyndila. Šíp sa ako lusknutím prstov presunul z tulca k tetive. Bratimír pozrel pozdĺž násadky do zeleného oka.

Luk vymrštil strelu.

Vládca Volgostu trhol štítom. Hrot šípu škrtol do kovanej obruby. Vychýlená strela po nej skĺzla, škrabla knieža do ucha a zapichla sa pod nohy jeho družinníkov.

„Sukin syn!“ zaklial Bratimír a siahol po meči.

Na hradbách zadrnčali tetivy. Nevítaných hostí zasypalo skazonosné krupobitie, no veľa skazy nerozsialo – z aelfov klesli traja či štyria, aj to len ranení. Tmavé húfy za nimibolestne zaskučali, no neubudlo z nich, len sa podráždenezavlnili a vzkypeli.

Zaraz vzlietol druhý smrtiaci roj, tentoraz z úbočia khradbám. Strely akoby mali vlastný rozum – takmer každá našla medzeru v palisáde či tvár vyzerajúcu nad hrotmi kolov. Nad ochodzami sa rozľahol rev a buchot padajúcich tiel.

„Jarovííít!“

Bratimír sa zahnal mečom a pokúsil sa štítom vraziť do Skyndila. Prepadol sa do prázdna. Kútikom oka zazrel súpera vedľa seba. Aelf vychmatol z tulca ďalší šíp. Neunúval sanasadiť ho na tetivu, rovno ním bodol ponad Bratimírovo plece.

Hrot vnikol kniežaťu pod ucho a vyšiel na druhej strane pod ohybom čeľuste.

Vlada... Pri bohoch, utekaj...

Skyndil šíp ihneď vytrhol, priložil ho k tetive a v spŕške

kniežacej krvi sa zvrtol k Bratimírovej družine. Prvý pobočník

sa s pomstychtivým krikom rozbehol proti nemu.

Skyndil mu strelil šíp do oka. Muž sa zrútil na chrbát aMo>




rena ho objala, ešte než sa chrčiaci Bratimír zviezol na cestu.

Neľudské vojsko pod hradbami zavylo a vyrazilo kotvorenej bráne.

Huuuuuuuuuuuuuuum! *

Traja žreci hlasno bedákali a sťa mory pomátané plameňom poletovali okolo Jarovítovej modly uprostred svätyne.Dymiacimi zväzkami bylín črtali do vzduchu znamenia a snažili sa tak vyčistiť znesvätený priestor. Plamene v ohnisku sa zmietali a veľký pozlátený štít pri nohách sochy rozsieval nepokojné odlesky.

Vlada na žrecov nedbala. Stála pri odchýlených dverách a s narastajúcou úzkosťou počúvala krik a lomoz, čo sa drali hore úbočím. Na priedomí nervózne prešľapovali Ránovia.Nevydržala to, roztvorila dvere a vyšla von. Strážcovia ju počastovalinesúhlasnými pohľadmi, no žiadny sa neopovážil zahriaknuť ju.

Na to tu bol Pregval.

„Pani!“ kríval k svätyni. „Nakázal som ti predsa...“

„Vrav, čo sa deje?“ dupla si. „Počujem boj.“

„Zle je. Zaútočili.“

„Bratimír...“

„Zrejme už kľačí pred Velesom.“

Stŕpla. Nemala sa kedy spamätávať – Pregval ju bezohľadne posotil k dverám. „Ak sa nepoponáhľame, pôjdeme za ním.“

V nezmyselnom vzdore uskočila z dosahu skaličenej ruky. „Neprišli len tak. Nerozpútali by ďalšie jatky, keby nevedeli...“

„Ktovie, ký bes ich priviedol. No ak sa nezastavili pred kniežaťom, sotva ich zastraší Jarovít. Bratia, odchádzame! Za kopcom je druhá brána. Vy štyria, bežte tam a zaistite kňažnej bezpečný priechod. Chytro!“

Vybraní bojovníci si bez otáľania prehodili štíty na chrbty a obehli svätyňu. Huriavk na svahu zosilnel. Cudzinciprelomili obranu a rinuli sa do hradiska.

„Poď,“ zavelil Pregval a nakoľko mu to čaptavá nohadovolila, rázne vošiel do svätyne. Bledá Vlada ho nasledovala.

Kňazi znovu zakvílili a zašermovali čmudiacimi viazaničkami.




Pregval pokrútil hlavou a zvesil z trámu striebrom vybíjané

sedlo a postroj.

„Nedotýkaj sa ich!“ zajačal veľkňaz Hranibor. „Privšetkých bohoch na Veľdube...“

„Čuš!“ osopil sa naňho Pregval a zamieril k bočnémuvýchodu.

„Len Jarovít môže nasadnúť na...“

„Zadok ako zadok.“ Pregval kopol zdravou nohou do dverí a vyšiel do svetla.

V ohrade za zrubom chovali posvätného koňa.Bieloskvúci žrebec erdžal, dupal, pohadzoval bujnou hrivou a nervózne

behal dookola – akoby vedel, že krik a rámus zvestujú boj,

a dožadoval sa sedla, aby naňho mohlo nasadnúť božstvo.

„Hóóóu!“ zhúkol Pregval.

Tátoš splašene odskočil, vzopäl sa a zabubnoval kopytami.

„Prekliata prašina! Nestrečkuj, inak ťa...“

„Nechytaj ho!“ Z dverí vyšiel rozhorčený Hranibor.„Nesmieš...“

Pregval sa zvrtol a preklal veľkňaza takým pohľadom, že ten o krok cúvol.

„Dobre ma počúvaj, starý! Prišli si po ňu. Zabijú každého, kto sa im postaví do cesty. Mňa, teba, hocikoho. Jediné, čomôžeme urobiť, je prekaziť im plány. Nech nedostanú, kvôli čomu pritiahli. Pomôžeš mi?“

Hranibor vypúlil oči, preskočil pohľadom z Pregvala na

Vladu a späť.

„Zachránime aj posvätného žrebca,“ dodal Pregval.„Pretože, to mi ver, prídu aj sem. Zmocnia sa všetkého cenného

v svätyni.“

Žrec sa zhlboka nadýchol, kývol hlavou, bez slova prešiel pomedzi kňažnú a bojovníka a natiahol ruky k belkovi. Ten

ešte dvakrát pohodil hlavou a dupol veľkým kopytom do zeme,

no potom pokorne sklonil pysk. Hranibor si vzal od Pregvala

ohlávku a šikovne ju nasadil na hlavu gúľajúcu čiernymiokáľmi. Nato pokynul Ránovi. Pregval prehodil cez konský chrbát

prikrývku a sedlo.

„Otvorte vráta!“ nakázal trom bojovníkom na priedomí.

Veľkňaz opäť zahorekoval a vbehol naspäť do svätyne.




„Čo máš v pláne?“ vydýchla Vlada.

„Kôň je mocný, poletí s vetrom opreteky.“ Pregval sasklonil pod konské brucho, aby utiahol podpinku. „Dávaj si alepozor, cesta sa vinie cez močiare...“

„To mám ísť sama?!“

„My zadržíme tú čvargu.“

„Potrebujem ťa, Pregval! Kôň nás unesie oboch.“

„Nie. Usporiadajú štvanicu, takže sa ich pokúsime...“

„Prikazujem ti to! Sama to nedokážem. Aj keby som ušla, čo potom? Kam sa podejem?“

Pozrel na ňu, zachmúril sa.

„Ak ma necháš bez pomoci,“ preskočil jej hlas, „akoby si ma zabil.“

„Dievčisko pochabé,“ zašomral, vzal koňa za uzdu azamieril k otvoreným vrátam ohrady.

„Počkajte nás!“ Zo svätyne vyšli žreci. Veľkňaz niesolJarovítov štít, jeho pomocníci menšie idoly z pozláteného apostriebreného dreva. „Nesmú skončiť v paprčiach inovercov.

Ideme s vami, skryjeme sa v mokrinách.“

„Na nikoho nečakáme,“ sykol Pregval, strčil nohu dostrmeňa a vysadol na belka. Žrebec ešte raz spupne zatancoval,

no družinník pritiahol uzdu a prinútil ho podvoliť sa. Nato sa

sklonil, natiahol ruku, a keď mu Vlada zovrela predlaktie,trhnutím ju zdvihol za seba.

„Drž sa.“

Zálivu ukázali chrbát a pustili sa dolu riedko zastavaným svahom k vnútrozemskej bráne. Traja Ránovia bežali zakoňom, za nimi sa potkýnali žreci.

Brána bola dokorán, no po vyslanej štvorici ani vidu, anislychu. Vlade zovrela hrdlo nedobrá predtucha. Pregvalnasmeroval koňa do prejazdu pod bránovou vežou. Len čo sa na druhej strane vynorili z tieňa, šklbol uzdou. Belko zaerdžal a poskočil – Vlada len-len že sa nezošuchla zo svalnatého zadku.

Ránovia ležali na priestranstve pred bránou, oči vypúlené do neba, ústa krvavé, hrude a bruchá prešpikované šípmi.

„Ó, bohovia,“ zaúpel Hranibor, ktorý sa práve vypotácal z brány a zastal vedľa belka.

Spoza balvanov a borievok pri ceste vystúpilo sedemštíh>


0

lych svetlovlasých postáv s lukmi v rukách. Ďalšie sa mohli

skrývať v poraste.

„Kerrelas,“ hlesla Vlada.

U aelfov sa ťažko hádal vek – nezarastali, nešediveli a tváre mali ako z vosku, takže vyzerali, akoby na úsvite času vedno vyliezli z jedného slizkého lona. Vodca skupiny však pôsobil dojmom mladíka. Vlasy na spánkoch mal spletené do vrkočov a v nich nastrkané havranie perie. Hore krkom sa mu až na líca plazilo tetovanie podobné spleti hadov.

„Hádam ste si nemysleli, že nevieme o druhej bráne?“ uškrnul sa.

Traja Ránovia sa prikrčili za štítmi, odhodlane zovreli oštepy a sekery. Pregval vytiahol meč – pomaly, akoby sa nechumelilo.

„Takže útoku velí Skyndil,“ utrúsil. „Svojho milenca má stále nablízku.“

Kerrelas sa prestal usmievať. „Ste v pasci. Zložte zbrane. Kňažná, zosadni a poď ku mne.“

Pozrela naňho spod vlasov padajúcich do očí.

„Neublížime ti,“ sľuboval aelf. „Ormskald nakázal priviezť ťa živú. Je veľkorysý. Urobí z teba kráľovnú a založí s tebou rod, ktorý bude vládnuť Rujane.“

Vlada stále neodpovedala.

„Neláka ťa to viac ako život na úteku?“ pokračovalKerrelas. „Dokedy sa chceš plahočiť divočinou, doprosovať sa ucudzích a privolávať na nich kliatbu našej pomsty? Maj rozum

a skonči to. Môže to prebehnúť bezbolestne, bez kvapky krvi.

Prinajmenšom pre teba.“

Aelfi zdvihli luky.

Vlada mala pocit, že sa jej srdce zošmyklo do žalúdka. Vždy mala silný pud sebazáchovy a v uplynulých dňoch bolaochotná obetovať veľa, aby si zachránila krk. Za trochu inýchokolností by jej Kerrelasova ponuka znela lákavo.

No nech sa snažila akokoľvek, musela myslieť naBratimíra. Bieli mohli zlomiť obranu hradiska len tak, že kniežazmárnili. Nadýchla sa.

„Nikam s tebou nejdem, hadie oko. Radšej skapem tu a teraz, ako byť kurva toho červa a vrhať na svet hnusných miešancov.“

„Znelo to, že ti dávam na výber?“ Kerrelas natiahol tetivu so šípom k čeľusti. „Pôjdeš s nami tak či onak.“




Pregval vyceril štrbavé zuby a zdvihol meč. „Dosť rečí,riťoich. Prac sa nám z cesty, alebo rob, čo musíš.“

Kerrelas napol luk ešte viac, akoby mienil prestreliť Rána skrz naskrz.

„V mene vznešeného Jarovíta!“

Dokonca aj Pregval zaskočene zvrtol pohľad za hlasom.

„Neopovážte sa!“ Hranibor predstúpil pred belka azdvihol pozlátený štít. „Sme pod ochranou samotného boha!“

Kerrelas sa zarazil, akoby naňho hrozba zaúčinkovala, no potom sa zachechtal. „Máme sa báť vašich falošných modiel? Nejakého smradľavého, zahnojeného bôžika z močiarov? Sme z plemena bohov, ktorí strážili brány Helheimu, keď on ešte žral divé huby a potom pomätene krepčil s vílami na čistinách!“

„Bojte sa Jarovítovho hnevu!“ skríkol žrec.

„Čo je jeho hnev proti našej zlobe?“ odsekol Kerrelas a pustil tetivu.

Zablyslo sa, akoby mračná rozpáral slnečný lúč a šľahol rovno do štítu. Belko zaerdžal, žreci a Ránovia sa vyľakaneprikrčili, aelfi bleskovo odvrátili tváre a ohúrene sa zapotácali.

Nezaznelo cvengnutie kovu o kov. Šíp nemieril na štít, ale

tesne popod jeho okraj na žrecove slabiny. Hranibor, starý

a ťarbavý, ho nemohol včas zachytiť.

Napriek tomu sa strela odrazila, zatočila vo vzduchu aklepla do cesty.

Zmätený Kerrelas vypúlil oči, nabral rovnováhu a znovu siahol do tulca.

„Bite ich!“ zrúkol Preglav.

Traja bojovníci duchaprítomne vyrazili. Aelfi sa spamätali,natiahli tetivy a vystrelili. Jeden mladší žrec a rujanský družinník svýkrikmi spadli. Druhý Rán sa zapotácal, keď mu šíp vykresal spŕšku

iskier na prilbici. Tretí zachytil štítom dve strely, vpadol medzineriateľov a jedného počastoval sekerou, až lebka hlasno druzgla.

Kerrelas vystrelil druhýkrát. Tentoraz mieril na Pregvala. Predbránou sa opäť zamihotala zlatá žiara. Strela neškodne spadla na zem.

„Čary! Chránia ich čary!“ Kerrelas sklonil luk a tasil meč.

Jeden z Ránov sa zrútil so šípom v hrdle, ale vzal so sebou

i svojho vraha, ktorému ešte vládal odfakliť mečom ruku. Všetko

skropil červený lejak, v ušiach zavibroval príšerný škrek.




Kerrelas švihol mečom do Jarovítovho štítu. Opäť sazablyslo, čepeľ sa s prenikavým zarinčaním zlomila. Aelf i žrec sa

zapotácali. Pregval popohnal koňa medzi nich a zo sedla celou

silou udrel mečom. Kerrelas ho v poslednej chvíli zachytilpahýľom svojej zbrane, no nadobro stratil rovnováhu a zrútil sa na

cestu.

Šípy sykotali. Najmladší žrec a posledný z rujanskýchbojovníkov padli, rúcho a zbroj zafŕkané krvou.

„Vezmi ho!“ zvolal Hranibor a zdvihol štít k Pregvalovi.

„Nesmie im padnúť do rúk.“

Pregval nezaváhal. Myslel len na záchranu Vlady. Strčilľavačku do popruhov na vnútornej strane štítu, narovnal sa akool belka pätami. Posvätný žrebec s erdžaním vyrazil.

„Zastavte ich!“ štekol vstávajúci Kerrelas.

Napli luky. Pregval švihol mečom a jedného aelfa zrazil na

zem. Ostatní sa za ním otočili a vystrelili. Zázračné svetlo sa

zatrepotalo ako odraz slnka na sčerenej hladine. Šípy popadali

na zem.

„Špiny...“ zavrčal Hranibor a zohol sa po sekeru mŕtveho

Rána. Narovnať sa už nestihol. Kerrelas ho zlomenou čepeľou

zlostne sekol do tváre. Rozfŕkli sa žlté zuby. Veľkňaz sa schraotom a bľabotom zvalil na tvrdú zem.

Kerrelas pustil zničenú zbraň, zodvihol luk a priložil ktetive šíp. Kôň s dvoma jazdcami sa rýchlo vzďaľoval kzahmlenému lesu v úvale.

Hrot skĺzol až k pästi, zvierajúcej driek luku. Hadia zrenica

sa rozšírila.

Prsty s ostrými nechtami pustili tetivu. Zvučne šľahla donátepníka. Operenie šípu sa mihlo šerom ako brucho lastovičky.

Prítmie na kraji lesa rozpáral zlatý záblesk. Dvojica vsedle sa prihrbila. Belko zaerdžal, ešte zrýchlil a stratil sa medzi

stromami.

Kerrelas sklonil luk a zaklial v rodnej reči. Chcel zrúknuť

na ohúrených pobočníkov, aby zohnali kone, no začul blížiace

sa hlasy a kroky. Zvrtol sa.

„Iného by som za také zlyhanie okamžite vyvrhol a jeho

črevami nakŕmil dwergov,“ povedal Skyndil. Vyšiel z brány

v sprievode niekoľkých aelfských družinníkov. Tváre, ruky


25

a odevy mali zababrané od krvi. Skyndil zvieral v ľavačke svoj

skvostný luk. Natiahol tetivu so šípom k tvári. Kerrelas vypúlil

oči, zaspätkoval a sklonil hlavu.

„Odpusť...“

Tetiva cvengla. Hranibor, pokúšajúci sa vstať, bucholtvárou do zeme. Šíp ho doslova pribil k zemi.

Vodca došiel k mladému milencovi. Kerrelas sa naňhoneodvážil pozrieť, ba aj sklopený zrak mu prišiel nedostatočný. Klesol na kolená.

„Mali štít,“ jachtal. „Neobyčajný. Sálalo z neho svetlo.Odrazil naše šípy...“

„Mlč,“ zavrčal Skyndil. „Nemôžeme sa na Rujanu vrátiť bez koristi. Ormskald neodpúšťa – na rozdiel odo mňa. Dám ti ešte jednu možnosť.“

Kerrelas opatrne, spod obočia, vzhliadol k veliteľovi.

„Čo čakáš?“ oboril sa naňho Skyndil. „Bež si zaobstarať koňa. Dostaneš tucet najlepších mužov.“

Mladík rýchlo vstal. „Ale ten štít...“

„Prinesieš mi ho. No suka je prvoradá. Ja ťa s loďamipočkám v ústí Peny do prielivu, poniže Steneringu.“

„Ako vieš, že pôjdu na juh? Môžu zamieriť do vnútrozemia.“

„Pustia sa pozdĺž pobrežia. Budú sa chcieť dostať naopačný koniec Veľkého zálivu.“

„Do Štetína? Alebo Volynu? Prečo by...“

„Zdá sa ti, že je čas na zbytočné otázky?“

Kerrelas sa opäť uklonil, cúvol, otočil sa k zvyšnýmdružinníkom a brechavými rozkazmi hodil lajno, čo naňho práve

spadlo, svojim podriadeným.

Nad Volgost stúpal dym z horiacich hradieb. Skyndilneznášal, keď sa mu niečo stavalo na odpor. Najmä tu, v svete

podradných ľudských prasiat, ktoré boli dobré akurát ako

žrádlo pre dwergov.


24

KAPITOLA DRUHÁ

MEČ A ROH

Medovina bola stuchnutá a pivo horké ako blen.

Kručina na to nedbal. Dokonca mal pocit, že to tak má byť.

Spočiatku sa skúšal otupiť, odtrhnúť rozum od sveta azabudnúť. Nedarilo sa, nuž zmenil taktiku a snažil sa potrestať. To mu šlo lepšie – dopracoval sa k tomu, že mu bolo neustále zle a útroby kvárili bolesti, akoby mu ktosi začieral do bruchahrdzavý nebožiec.

Cieľavedome sa spíjal už mnoho dní. Možno mesiac.Možno... Ktovie. Stratil prehľad. Dnes začal skoro ráno a už okolo

obeda bol ako cep. Zasadol s pohľady odvracajúcimi ženami

k ohnisku, no už po pár sústach sa zošúveril v kŕčoch a vyvrhol

zmes medovej kaše a pečenej husaciny na podlahu paloty. Od

vyčerpania sa mu zatmelo pred očami a zvalil sa rovno tam,

medzi psy drúzgajúce husacie kosti a chľamcúce jeho zvratky.

Precitol až podvečer – na svojom lôžku, oriadený len zbežne.

S grganím chutiacim žlčou vstal a vymočil sa do kúta. Potom

odhrnul kožušinu vo dverách a vtackal sa do siene. Nebolo tam

nikoho okrem mladej Ukranky. Rozkázal si ďalšiu pijatiku.Otrokyňa sa mu, na rozdiel od jeho žien, neodvážila odporovať.




S rohom medoviny a korbeľom piva v rukách sa posadil na kožušinami zakrytý stolec a začal druhé kolo.

Otrokyňa sa kamsi vytratila. Dokonca ani psov nebolo. Kručina ich nevolal. Sedel sám, neogabaný, naďalekopáchnuci, s neprítomným výrazom. Kedy-tedy zaodŕhal a fľusol na podlahu. Svetlo, padajúce vetracím otvorom v zlome krovu,

zosivelo. Plamene v ohnisku sa skrátili a napokon zhasli,akoby ich zadusil chlad vkrádajúci sa do zrubu.

Vtedy sa z prítmia vynorili duchovia.

Postavy s čiernymi dierami namiesto očí a úst vystúpili z modiel predkov po obvode siene. Kručina si pomyslel, že udrela jeho posledná chvíľa. Zažmúril na zjavenia, či s nimi

neprišla aj čiernovlasá.

„Knieža?“

Naklonil hlavu. Prízraky sa rozplynuli; len jedenprikročil bližšie a nabral tvar statnej postavy v prepásanej suknici a plášti zopnutom striebornou sponou.

„Tverjan?“

„Spoznal si ma. To je dobre.“

„Čo chceš?“

„Je najvyšší čas.“

„Veru. Krehnú mi kosti. Zavolaj ženy, nech priložia na oheň. Treba dačo upiecť, zohriať pivo...“

„O tom nevravím.“

Kručina zaostril zrak. Veliteľ kniežacej družiny sa tváril vážne, ostré rysy sa splietali s jazvami a budili dojem bojového

pomaľovania, s akým chodili do vojny diví Poľania a Opolania

z juhovýchodných lesov.

„Tak o čom?“ Kručina zdvihol korbeľ k ústam. Zistil, že je prázdny. Hodil ho na zem.

„Je načase skončiť to.“

„Čo? Vrav jasne, hrom ti do matere!“

„Skončiť toto všetko. Stačilo.“

Kručina sa narovnal na stolci a odhrnul si z tváre riedke mastné vlasy. „Nemám potuchy...“

„To teda nemáš. O ničom. Už dlho. Čakali sme, že ťa to omrzí, spamätáš sa, pozviechaš. No je to čoraz horšie. Keby si sa videl. A cítil. Smrdíš ako psie hovno.“




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist