načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zlato Arkony -- Kniha druhá - Juraj Červenák

Zlato Arkony -- Kniha druhá

Elektronická kniha: Zlato Arkony -- Kniha druhá
Autor:

Nad Rujanou hučia vojnové rohy. Vojská z Volynu a Štetína smerujú na posvätný ostrov, aby ho ohňom a oceľou očistili od cudzej zberby. Démonickí potomkovia severských ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  146
+
-
4,9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 300
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4167-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Nad Rujanou hučia vojnové rohy. Vojská z Volynu a Štetína smerujú na posvätný ostrov, aby ho ohňom a oceľou očistili od cudzej zberby. Démonickí potomkovia severských bohov však sú odhodlaní udržať Rujanu v područí a Ránov v otroctve, aj keby si mali na pomoc privolať skazonosné záhrobné mocnosti. Černokňažník a jeho vlčí sprievodca zbierajú odvahu a silu na boj s nevídaným protivníkom. Do útesov Arkony búši krvavý príboj, vo vodách vnútorného zálivu sa čosi prebúdza a vysoko nad ostrovom krúži tajomný biely krkavec. Schyľuje sa k vojne bohov.   Zlato Arkony 2 je epické vyvrcholenie dvojdielneho románu, ktorým pokračujú dobrodružstvá Čierneho Rogana a vlka Goryvlada. Juraj Červenák, najúspešnejší autor historickej fantasy na Slovensku a v Čechách, vás pozýva na ďalšiu výpravu do sveta slovanských hrdinov, bohov a démonov.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Juraj Červenák

Artis Omnis

Čierny Rogan

Z

A

R KO

N

Y

L

A

T

O

kniha druhá


Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Tlač: CORETA, s.r.o., Bytča

Redakčná a jazyková úprava: Ivana Horecká, Andrea Harmanová

40. publikácia, prvé vydanie

© Juraj Červenák, 2013

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2013

Bonus: © Věra Mertlíková, 2013

Typography: Artis Omnis

ISBN 978-80-89341-Đĉ-2


ekera tresla do štítu tak mocne, že sa rozsypali nity,

vo vzduchu zavírili triesky a tretina kruhu ovisla na

dotlčenom kovaní. Thorgeir zafufňal – akiste to bola kliatba –

a zapotácal sa. V úpornej snahe zostať chodidlami na volskej koži

však stratil rovnováhu a spadol na pravý bok.

V kruhu stojaci muži zahučali – niektorí víťazoslávne, iní

sklamane či zlostne.

„Bohovia rozhodli!“ zvolal striebrovlasý starec a udrel o zem

vyrezávanou palicou, až amulety a liatovce na nej hlasno

zahrkotali.

Thorgeir pozrel dolu. Pravý lakeť mal zaborený v tráve sotva

piaď od okraja kože. Vyceril zuby a tentoraz zaklial celkom

zrozumiteľne.

Otrygg sklonil sekeru i štít. Na rozdiel od svojich prívržencov

nehol brvou a pery zohavené jazvou neskrivil posmech.

„Uznávaš porážku, alebo chceš pokračovať? Do krvi, na

smrť?“

Thorgeir sa rýchlo, bez slova pozviechal a namosúrene šmaril

zlomený štít na zem. Potom sa zahnal svojou sekerou.

3

KAPITOLA PRVÁ

HÓLMGA NGA

S


Zhromaždenie zamrelo. Otrygg ukročil pravou nohou, znovu

zdvihol štít a tuhšie zovrel porisko.

„Bodaj ti riť zhnila v Helheime!“ zrúkol Thorgeir a hodilši

ročinu.

Na volskú kožu, k Otryggovým nohám.

Na opačnom konci ostrova s krikom vzlietlo vodné vtáctvo.

Inak nikto nemukol.

„Pomýšľal som skôr na Valhallu,“ uvoľnil sa Otrygg. Nedbal

na urážku, ktorú by prchkejšie povahy brali ako zámienku na

ďalší súboj. „Ale k jagavému mostu ešte dlhá cesta. Čakajú nás iné

plavby a boje. Prijmeš miesto po mojom boku?“

„Čo keď odmietnem?“ zavrčal Thorgeir. „Vyženieš ma ako

prašivého niddingra?“

„Vidíš dôvod? Prehra v hólmgange z teba nerobí vyvrheľa.

Súboju si sa nevyhýbal. Tri hrivny si doniesol. Bojoval si čestne.“

„Môžem teda odísť? Bez straty cti, so svojou družinou, ako

náčelník?“

Otryggovi zreteľne potemneli oči. „Musíš ale odplávať hneď.

Jedna loď je tvoja. Chlapi! Kto sa pridá k Thorgeirovi?“

Kruhom prebehla šomravá vlna, no nikto nezdvihol ruku ani

hlas, nevystúpil z radu. Thorgeir vyhľadal očami niekoľko tvárí.

Odvrátili pohľady.

„Ako inak,“ crkol cez žlté zuby do trávy. „Stačí sa raz potknúť

a otočíte sa mi zadkom ako vendská fľandra.“ Pozrel na Otrygga.

„Striebro je tvoje. Aj právo obetovať býka. Ale pamätaj, že ak

nebudeš dobrý hofding, znovu rozprestrieme kožu.“

„Teda zostávaš.“

Thorgeir takmer nebadane prikývol a zvrtol sa.

„Odprisahaj mi vernosť,“ prikázal nový vládca Herborgu.

Thorgeir sa zarazil, pomlel štetinatou čeľusťou a pomaly sa

zvrtol naspäť. Nepokľakol, hrdosť nepustila, no zložil si prilbicu

a sklopil zrak k zemi.

„Na Odina, Thóra a všetkých mocných Asgardu! Tvoja vôľa,

moja oceľ!“

Dav zašumel hlasnejšie. Otrygg spokojne pokýval hlavou a až

teraz celkom sklonil štít a sekeru.

„Menujem ťa mojím pobočníkom. Patria ti dva diely koristi

a právo vybrať si otrokov hneď po mne. Keď nebudem nablízku,

tvoj rozkaz platí ako môj.“

4


Thorgeir sa tentoraz uklonil hlbšie. Otrygg cez plece pokynul

mužom zo svojej družiny. Prikročili, prevzali štít a prilbicu,

zrolovali kožu a priviedli na povraze býka. Zviera bučalo a triaslo

hlavou v nedobrej predtuche.

„Bohovia!“ zvolal hofding a zdvihol k chmúrnemu nebu zrak

i obe ruky. V pravej pästi stále zvieral sekeru. „Dopriali ste mi

víťazstvo a ustanovili ma nástupcom Brynjara Svartssona. Za to

prijmite túto krv. Mocní na Yggdrasile, obetujem vám...“

Huuuuuuuuuuuuuuuum!

Vikingovia stŕpli. Otryggove ruky klesli. Býk znovu zabučal,

zagúľal očami.

Hu-huuuuuuuuuuuuum!

Fúzaté tváre sa zvrtli na sever. Zátoka mala tvar podkovy –

piesčité výbežky na jej koncoch zvierali úzky prieliv, za ktorým sa

rozprestieral Veľký záliv. Na úžinu dozerala hliadka na posede,

ktorý sa skrýval medzi borovicami na východnom cípe. Práve

odtiaľ priletelo trúbenie. Poplašné, zvestujúce nebezpečenstvo.

Také tu počuli zriedka – málokto sa odvážil vniknúť doviking

ského prístaviska s nepriateľským úmyslom. Hoci, pravda, toho

roku už dvakrát priplávali čierne veslice s nezvyčajnou posádkou.

Huuuuuuuuuuuuuum!

Všetky pohľady sa otočili k Otryggovi. Rozhliadol sa pokru

hu, akoby si nevedel rady. Trvalo to však sotva tri údery srdca.

„Do člnov!“ Žilami sa rozliala vodcovská rozhodnosť.„Na

späť do osady! Rýchlo!“

Hukot hlasov sa prelial do dupotu nôh. Vikingovia sana

hrnuli k plavidlám na plytčine. Liezli do nich bez sácania či

škriepok, každý presne poznal svoje miesto. Muži brodiaci sa

v gejzíroch vody odstrčili člny od brehu. Veslá rozťali hladinu.

Na malom ostrove uprostred zátoky, kde sa zvyčajne konali

hólmgangy, zostal iba býk. Opäť zmätene zabučal, akoby sa

ponosoval, že ho tam vliekli nadarmo. Oblohu križovali kŕdle

vyplašených vtákov.

„Bieli?“ zavolal Thorgeir na novopečeného náčelníka.

„Víťazstvo v hólmgange nedáva veštecké schopnosti,“odse

kol Otrygg.

Breh na južnom konci zátoky lemovala široká plytčina, preto

z pláže vybiehalo dlhé drevené mólo. Bolo oň uviazaných päť

veľkých veslíc. Člny sa vklinili medzi ne, prirazili k lávke, povrazy

5


sa ovinuli okolo kolov. Muži sa driapali hore a s dupotom a krikom

sa hrnuli k osade. Na miernom úbočí sa to hemžilo ako v mrcine

po pár dňoch na slnku. Z chatrčí a stanov vybiehali chlapi so

zbraňami v rukách a napochytre si zapínali remene, popruhy

a spony.

Otrygg práve došiel na koniec móla, keď zacvendžali kopytá

a z východu sa prihnali dvaja jazdci – hliadka z vartovky pri

prielive. Trhli uzdami pred Otryggom a Thorgeirom a zmätene

preskakovali očami z jedného na druhého, odhadujúc víťaza

hólmgangy.

„Vravte!“ rozhodol za nich Otrygg.

„Veľa lodí. Z východu. Zrejme Vendi.“

Hofding a pobočník sa obzreli na sever. Hoci to bolo vyše

míle, zazreli štvorcové plachty, množiace sa v úžine.

Huuuuuuuuuuuuum!

Prekvapene zvrtli pohľady do vnútrozemia. Toto trúbenie

doľahlo od lesom lemovaného hrebeňa nad osadou. A určite to

nebol vikingský roh.

„Do zbrane!“ zrúkol hofding z plných pľúc a rázne vykročil.

„Útočia od lesa!“

Z húštia na vŕšku vystúpil dlhánsky šík ozbrojencov.

Otrygg nasledovaný Thorgeirom a družinou sa náhlil knáčel

níckemu zrubu uprostred úbočia. Okolo sa formovali bojové

oddiely, spájali rady štítov, dvíhali lesy kopijí a mečov. Strelci

napínali do lukov tetivy.

„Odvahu!“ kričal hofding. „Sú to len larvy z Volynu a Štetína.

Uctievači dubových hláv, slepačie srdcia, lebky plné trusu.“

Šík na hrebeni sa nehýbal. Plavovlasí muži sa mračili na

osadu spoza okrúhlych štítov, hroty kopijí zdvihnuté k nebu a šípy

síce na tetivách, no luky zatiaľ sklonené.

„Pri Jednookom, na čo čakajú?“ zavrčal Thorgeir. „Kým sa

ozbrojíme a preskupíme?“

„Len čo dorazia lode,“ odvetil mu jeden z bojovníkov, „udrú

na nás súčasne z dvoch strán.“

„Ale prečo sa tamtí z lesa ukazovali tak skoro?“ dumal nahlas

Otrygg. „Mohli počkať na vylodenie a až potom nás prekvapiť od

chrbta. Šípim za tým niečo iné.“

„Alebo sú jednoducho sprostí ako kláty,“ mykol Thorgeirple

com. „Otáľajú, lebo majú scvrknuté gule ako všetci Vendi...“

6


„Asi si zabudol, koho gule sa scvrkli, keď sme sa stretlinapo

sledy.“

Vikingovia gánili striedavo na návršie a na zátoku. Vendských

lodí pribúdalo, už sa rojili okolo ostrova hólmgangy.

Od lesa sa ozval výkrik. Otrygg zúžil oči. Zo šíku na hrebeni

vystúpil plecnatý bojovník s kopijou v ruke. Hrot sa blýskal ako na

slnku, hoci oblohu od obzoru po obzor zakrývali mračná.

„Jarovííít!“ zakričal muž a tresol násadou do štítu. Ostatní ho

napodobnili, zbrane zarinčali na pukliciach a kovaniach. Údery

nabrali spoločný rytmus.

Otrygg ohrnul pery.

„Ukážme im, ako hrmí vikingské železo!“ zrúkol nabojov

níkov, zdvihol sekeru vysoko a tupou stranou hlavice udrel do

štítu. Muži sa ihneď pridali.

„Odin!“ zareval Thorgeir.

„Odin!!!“ zopakoval zbor.

Zo svahu sa k mólu a nad zátoku rinul lomoz, akoby užvy

pukol boj. Huriavk sa stupňoval a každú chvíľu mohol prejsť do

útočného pokriku a rachotu skutočného stretu.

Potom ale zavyl vlk.

Nebol to obyčajný hlas, čo vnikne do hlavy ušami – vytryskol

rovno z mozgu ako plameň z rozdúchanej pahreby, naplnil lebku

a vyslal triašku po chrbtici do srdca a žalúdka.

Bojovníci zmĺkli ako pod dotykom Moreny – tí na hrebeni

i v osade. Ozveny kriku a hrmotu sa potrhali nad hladinou zátoky.

Ruky so štítmi a zbraňami poklesli.

„Čo, doriti...“ zachripel Thorgeir, ale vzápätí to zbadal.

Od nepriateľského šíku sa oddelila veľká čierna škvrna apu

stila sa dolu kopcom.

„To je on,“ vydýchol jeden z Vikingov. „Démon z aelfskej lode.

Prišiel sa pomstiť.“

„Fenrir!“

„Garmr!“

„Hovno,“ uťal Otrygg. „Nie je náš. Je vendský. A dá sapre

môcť a lapiť. Ten bielovlasý hltač semena to dokázal, prečo nie

my? Pripravte sa! Luky!“

Strelci zodvihli zbrane, natiahli tetivy k čeľustiam.

7


„Len čo vkročí medzi chyže...“

Ozrutný vlk zastal pred prvou drevenicou na hornom konci

osady. Tam si sadol, natrčil uši a chvostom dvakrát omietol zem.

Lukostrelci po očku pozreli na hofdinga. Akoby na nich

zabudol, nuž pomaly sklonili hroty šípov k zemi.

- Hádam prejdime k veci.

Mykli sa, niektorí dokonca ustúpili a prikrčili sa za štítmi.

Viacerí sa obzreli v domnienke, že im do ucha vrčí duch.

- Brynjar je za horami za dolami. Tak skoro sem nepáchne. Isto

ste sa podľa toho zariadili. Kto je nový náčelník?

Otrygg sa hodnú chvíľu mračil ponad okraj štítu. Muži na

ňom viseli nervóznymi pohľadmi. Napokon sa zhlboka nadýchol

a vykročil zo šíku.

„Ak sa pohne, prešpikujte ho šípmi. To na tú prašivú kožu

platí.“

Nikto neodvetil, len tuhšie stisli rukoväte, poriská a násady.

Otrygg v hrobovom tichu stúpal miernou uličkou.Neponá

hľal sa. Vlk ho uprene sledoval a oči mu zvláštne žiarili. Jazyk visel

z papule.

Novopečený náčelník zastal na polceste medzi húfmi

spolubojovníkov a obludou.

„Čo chceš?!“ zavolal.

- Koryto čerstvej diviny.

„Čože?!“

- Ale nič. Čo chcem ja, je teraz vedľajšie. Som posol. Ty si

Brynjarov nástupca?

„Zvíťazil som v hólmgange. Muži z Herborgu terazposlú

chajú moje rozkazy. Akú zvesť mi nesieš?“

- Vidíš toho chlapa na kopci? Toho s Jarovítovou kopijou v ruke?

To je Ogneslav, knieža Volyňanov.

Otrygg fľochol na statnú postavu.

- Ľahko si domyslíš súvislosti. Skyndilovi sa nepodarilo dobyť

Volyn. Skončil hore bradou, tak ako jeho muži. Aj Halldor padol

a v sieni bohov si s ním pripije viac ako polovica jomskallskej

posádky. Ostatní pokľakli pred Ogneslavom. Sú na lodiach, čo

práve pristávajú tamto za tebou. Velí im Asvard. Poznáš Asvarda?

Otrygg sa neobzrel. „A Brynjar?“

- Žije. Ak sa jeho bielovlasí kumpáni nerozhodli inak. Zdupkal

s nimi na Rujanu. Aj my tam máme namierené.

8


„Chcete bojovať s bielymi?“

- Vidím, že náčelníkom nie si len vďaka svalom.

„Zato Ogneslav musel zošalieť. Aelfov nemožno poraziť.“

- Hocijakú vojnu vyhráš, ak máš dostatočnú presilu. A to nás

privádza sem.

„Máme sa s vami plaviť na Rujanu?“

- Áno, tak sa dá zhrnúť Ogneslavov odkaz.

„Mám pred ním pokľaknúť?“

- Stačí obrazne.

„Čože?“

- Nemusíš naozaj drať kolená. Len dáš slovo, že sa podriadiš

jeho veleniu.

„A ak odmietnem?“

- Zabije ťa. A každého s rovnako tvrdou kotrbou.

Otrygg zdvihol štít a pohupol sekerou v ruke. Vlk sa vztýčil na

štyri.

- Dobre si to rozmysli. Aby si sa nepreslávil ako chumaj, čo nebol

hofdingom ani celý jeden deň.

„Nemusím jeho výzvu prijať. Je Vend. Naše zákony preňho

neplatia.“

- Tak čo urobíš? Schováš sa za svojich mužov a zavelíš do útoku?

Poriadne sa poobzeraj. Máš tu tak... dvestopäťdesiat mužov?

„Skoro tristo.“

- Takže nás je sedem na jedného. Pobijeme vás do nohy.

Otrygg vrhol krátky pohľad cez plece. Nie na svojich mužov;

na lode a člny, ktoré už začierali kýly do plytčiny. Všetky sa hemžili

mužmi. Nechýbali vikingské veslice s fúzatými, v oceli zakutými

posádkami – chlapi z Jomskally.

- Pochop jedno.

Hofding sa obrátil naspäť k vyjednávačovi.

- Nemôžeme vás obísť. Mohli by ste si zmyslieť, že poza nášchr

bát vydrancujete Štetín alebo Volyn. Alebo sa pridáte k nepriateľom

a zaútočíte na naše tylo. Buď sa pridáte, alebo vás vykynožíme.

„Koľko životov ste ochotní položiť za našu skazu?“

- Koľko bude treba. Ale odpovedz mi: máš rozumný dôvod

vzdorovať?

„Prieči sa mi slúžiť vendskému psovi.“

- Mysli na korisť. Na Rujane sa jej povaľuje habadej pre

všetkých.

9


„Lenže striehnu tam aelfi. Dobre opevnení v Rugarde aďal

ších hradiskách.“

- Vieme, ako ich vyduriť.

Otryggovými očami preletel prúd obrazov, dôsledkovrôz

nych rozhodnutí. Požiare, krviprelievanie, krik, bolesť...

„Nezáleží len na mojej vôli,“ povedal zmierlivejšie. „Musím

zvolať thing. Najstarší a najmúdrejší z nás rozhodnú, či pôjdeme

do vojny.“

- Na zdĺhavé porady niet času.

„Do večera vám dáme vedieť, či s vami ráno vyplávame na

Rujanu.“

Vlkove oči tentoraz zažiarili celkom jasne – plamene mali

krvavú farbu. Otrygg cítil démonovo vedomie v mysli, prehŕňalo

ju ako varecha kotol varenej baraniny. Hľadalo skryté, ľstivé

zámery.

Žiadne nenašlo. Otrygg bol stelesnená česť.

- Dobre teda. Do súmraku. Potom sa buď pridáte, alebo sa toto

miesto zajtra premenuje. Mám viac nápadov. Pustý prístav. Krvavé

pobrežie. Zátoka lebiek. Čo sa ti najviac pozdáva?

Podvečer na ostrove hólmgangy znovu rozprestreli volskú

kožu. Ogneslav si ju prezeral so zdvihnutou obrvou a opovržlivo

skrivenými perami.

„Posratí Vikingovia,“ šomral, kým si vyzliekal šupinovýpan

cier. „To sme sa nemohli biť dakde na brehu? Stačí predsa kruh zo

štítov...“

- Urobme to podľa nich,- prerušil ho Goryvlad. - Nech si

zachovajú česť. Budú spoľahlivejší, ak spojenectvo neukujeme pod

nátlakom.

„Na tú zberbu platí iba sila. Hrubá, krutá sila. Pred ničím

iným hlavu nesklonia.“

- Nuž, ty o tom niečo musíš vedieť.

„Tým chceš povedať, že som rovnako tupý, krvilačnýhrdlo

rez?“

Goryvlad k nemu úkosom vzhliadol. - Nechajme to. Pristal si

na súboj, darmo sa teraz vykrúcaš.

„Ako si prišiel na to, že sa vykrúcam?“

10


Ogneslav si pritiahol šnurovanie na plátených nohaviciach

a prezrel zapínanie na nátepníkoch, do ktorých mal zastrčené

rukávy haleny. Potom v sprievode vlčieho besa podišiel ku koži.

„To musela byť ozruta. Koštiale z takého býka by sineroz

drúzgal ani ty.“

- Nepodceňuj moje odhodlanie, keď ide o čerstvý hovädzí špik.

„Ale aj tak je na koži málo miesta. Nemáš kde uhnúť,odsko

čiť, pobehnúť...“

- O to predsa ide. Zbabelec a váhavec nemá šancu. Akonáhle sa

nejakou časťou tela dotkneš miesta mimo kože, prehral si. Môžeš

iba útočiť.

„Iné nemám v úmysle.“

Z druhej strany prikročil ku koži Otrygg. Tiež sa zbavilvšet

kých zbraní a zbroje.

„Porušujeme pravidlá,“ zašomral. „Hólmganga sa môžeko

nať najskôr tri dni po výzve.“

„Toľko času nemáme,“ odsekol Ogneslav.

„Som v nevýhode. Dnes už som jeden súboj vybojoval.“

- Čo je tvoja únava proti jeho čerstvo zošitým ranám? - hodil

Goryvlad ňufákom na knieža.

„Na pár potrhaných stehoch nezáleží,“ zavrčal Ogneslav.

„Ak treba roztrepať jednu tvrdú lebku, aby Herborg uznal moje

velenie, s chuťou to urobím. Stačilo výhovoriek!“

Otrygg doňho začieral pohľad a snažil sa zachovať svoju

povestnú rozvahu. „Ak vyhráš, Volyňan, odovzdám meč dotvo

jich služieb. Lenže ak víťazstvo pripadne mne...“

„Cha!“

„...potiahneme na Rujanu ako rovnocenní spojenci. Napora

dách bude mať môj hlas rovnakú váhu ako tvoj. Dostanemro

vnaký podiel z koristi, žiadne zvyšky.“

Kniežaťu myklo kútikom úst, no pokrčil plecami na znak

ľahostajného súhlasu.

„Odin!“ zvolal Otrygg k nebu a vkročil na kožu.

Ogneslav bez slova nasledoval jeho príklad. Hoci bola koža

naozaj rozmerná a súperi stáli na najvzdialenejších koncoch,

predsa ich delilo len pár krokov.

Na zátoku padal súmrak, v oblačnom počasí rýchly akoka

pucňa stiahnutá do očí. Na brehu horeli ohne. V diaľke rozčúlene

škriekali vtáky, akoby nadávali dňu, že skončil priskoro.

11


„Čo teraz?“ spýtal sa Ogneslav netrpezlivo.

„Teraz rozhodnú bohovia,“ sykol Otrygg, prudko vykročil

a zahnal sa päsťou.

Volyňan, hoci plecnatý a samý sval, bol od Vikinga o pol hlavy

nižší. Bleskurýchlo sa prikrčil a vyrazil s útočne sklonenou hlavou

ako rujný jeleň.

Otryggova päsť sa len ošuchla o Volyňanovo temeno, načo

mu súperovo čelo vrazilo do hrude. Hofding zaspätkoval –cho

didlo, ktorým sa proti kniežaťu zaprel, sa zastavilo na palec od

okraja kože. Zdvihol obe ruky a lakťami vrazil do Ogneslavovej

hlavy a pliec. Volyňan klesol na kolená, ale rukami stále zvieral

súperov trup.

Ďalší úder lakťom smeroval na zátylok. Kniežaťu by však šiju

závidel aj ten bujačisko, na ktorého koži zápasili.

„Jarovít!“ Nedbajúc na Otryggove zlostné buchnáty vstal,

čím Vikinga zdvihol zo zeme. V tuhom zovretí sa zapotácali

a chvíľu sa nedalo odhadnúť, na koho stranu spadnú.

Potom sa hofding zvalil na chrbát. Do trávy vedľa kože.

Vládca Volynu pristál na ňom. Obom unikol z hrdla vyrazený

dych.

- Je rozhodnuté! - rafol Goryvlad.

Otrygg zlostne zahromžil a snažil sa protivníka striasť.

Ogneslav sa s chechtaním zdvihol na kolená.

„Odprisaháš mi vernosť. Pred zrakmi všetkých mužov.Počúv

neš každé moje slovo, aj keby som ti kázal vylízať svoju vlastnú...“

„Počkať!“ zvolal šedivý Viking, patriaci k poltuctuOtryggo

vých sprievodcov.

Všetci naňho pozreli. Buchol obradnou palicou do zeme,

amulety zaštrkotali.

„Nevideli ste to? Oblapil ho okolo trupu. Keď spadli, Volyňan

mal ruku pod hofdingovým chrbtom.“

Ogneslav sa okamžite prestal smiať. „Čo to bľaboceš?“

„Tvoja ruka sa dotkla zeme skôr než Otryggove lopatky.Pre

hral si!“

„Si plný hován. Nepočujem slová, len starecké prdy!“

„Pozor na jazyk, Volyňan,“ snažil sa Otrygg pozviechať. „Keď

staršina Grimwulf vraví, že videl tvoju...“

Ogneslav sa pohol tak rýchlo, že to ani celkom nepostrehli,

tobôž aby stihli včas zasiahnuť.

12


Ľavačkou siahol na Otryggov zátylok a zdrapil ho za vlasy.

Pravú dlaň mu zboku zaprel do brady. Prudko, celou silou zatlačil

a zvrtol hlavu tvárou k plecu.

Chrup!

Viking ani nehlesol. S vypúlenými očami a rozďavenými

ústami sa skydol na zem, akoby bol už dávno bez života. Hlava na

handrovom krku pri náraze poskočila. Nohavice zvlhčil moč.

Nikto sa nepohol, nevydal hláska. Ogneslav vstal a začrel

zrak do Grimwulfovej ohúrenej tváre.

„Čo vravíš na moje ruky teraz? Boli na správnom mieste? Je

víťaz súboja jasný?“

Starec zaspätkoval, oči vytreštené.

„Znesvätenie,“ vysúkal zo seba. „Podvod. Víťazstvo bez cti!

Sám seba si odsúdil na niddingr!“

„Aj keby som vedel, čo to znamená, seriem na to,“ odsekol

Volyňan. „Vyhral som, padnite na kolená! Hneď!“

Vikingovia siahli po zbraniach. Poltucet Ogneslavových

sprievodcov okamžite urobil to isté. Ostria zasyčali na kovaniach

pošiev.

- Tak dosť!

Až sa im skrútili črevá. Goryvlad vyceril tesáky a s horiacimi

očami vykročil proti Vikingom. Cúvli, len Grimwulf si zachoval

dôstojnosť, hoci sa viditeľne chvel.

- Bohovia rozhodli. Ogneslav stojí, Otrygg leží mŕtvy. Chce

niekto spochybňovať víťaza?

Nik sa neozval, hoci starcove fúzy sa triasli, akoby sa cez ne

cedili nečujné slová.

- Podľa zákona hólmgangy je Ogneslav vládcom Herborgu.

Bude však veľkorysý a zverí velenie nad vašimi loďami jednému

z vás. Súhlasíte?

Opäť žiadna odpoveď.

- Súhlasíte, alebo sa chcete vrátiť na breh po kusoch?

„Nemal si Otrygga zabiť,“ zachripel Grimwulf. „Bol najlepší

z nás, možno lepší ako Brynjar. Pochádzal z urodzeného rodu,

česť preňho znamenala všetko, dokázal prejaviť milosrden

stvo...“

„Urodzený, čestný, milosrdný,“ prerušil ho Ogneslav súš

kľabkom. „Načo sú také cnosti na vojnovej výprave?“

- Isto máte dosť mužov, ktorí nimi neoplývajú. Kto bude veliť?

13


Grimwulfovi spľasla hruď a poklesli plecia. „Thorgeir.“

Goryvlad schoval zuby a oči mu pohasli.

- Otrygg zahynul v poctivom boji. Ak niekto vyriekne čosi iné, bude mať na rováši množstvo životov. Vrátane svojho vlastného, pretože mu rozdrapím krk.

Zarazení, mĺkvi Vikingovia zdvihli Otrygga, zabalili ho doposvätnej kože a zamierili s ním k lodi. Vlk ich vyprevadil pohľadom a otočil sa k Volyňanom.

- Chcel som si ich nakloniť nekrvavou cestou!

„No a?“ odfrkol si Ogneslav a sklonil sa po pancier a zbrane.

„Neprelial som ani kvapku.“

14


otmelo sa. Západný obzor ešte lemujú zvyšky denného

svetla, ale z východu už kypí tma, akoby sa tam zvíjal

Černohad a dávil prúdy čierňavy. Neprekáža mi to, skôr naopak.

Slnko ma len oslepuje, v šere či potme vidím stokrát lepšie. Toto je

môj čas. Môj živel.

Letím pozdĺž pobrežia. Na severe, po mojom ľavom krídle, sa

rozprestiera Biele more. Napriek bezmesačnej noci sa matne

mihoce. Vpravo sa černejú ostrovy Orzna a Volyn, oddelené úzkym

kľukatým prielivom Svina. Jeho ústie sa zjaví predo mnou.

Pristanem na vysokej borovici nad plážou a odpočívam – moje telo

nie je stavané na dlhý let.

Pri úžine stojí osada, tri zruby a hŕstka chyží a stanov. Na

pobrežnom štrku spočívajú dve dlhé vikingské lode a zopár menších

člnov. Nebadať nič nezvyčajné. Z prostých príbytkov občas vyskočí

ohnivý záchvev, vzlietne útržok piesne alebo sa vytacká pripitý muž,

aby uľavil mechúru.

Po chvíli pokračujem na juh. Podo mnou sa kľukatí Svina,

podobná rieke. Vľavo i vpravo sa tiahne nedozerná rovina – lúky,

lužné lesy, mokrade, ostrovčeky vykrojené potokmi a riečkami.

15

KAPITOLA DRUHÁ

Z

KR Á L'OVNÁ RUJA NY


Cestou zazriem dve osady – chatrče na koloch, rybárske člny, temné

okná. Títo ľudia po celodennej lopote padajú na lôžka už sosú

mrakom.

Letím ďalej. Všade vládne tma, pohyb zachytím len kde-tu –

zvyčajne zviera, čo sa prišlo napiť k úžine.

Na polceste medzi Bielym morom a Veľkým zálivom sa Svina

prudko zvrtne na východ. Na trávnatom výbežku v ohybe horia

ohne. Veľký tábor, mnoho mužov, stany a prosté prístrešky. Na

brehu ležia lode a člny. Dve z nich sú nevídane mohutné, čierne,

s dračími lebkami na čeleňoch.

Jeden oheň je iný. Planie na kraji tábora, ďaleko od ostatných.

Nešľahá z pahreby, ale rovno zo zeme. Pri zdroji kľačí tmavá

postava. Halia ju krvavočervené plamene.

Premáha ma únava. Mám pocit, že sa zrútim z oblohy ado

lámem si krídla. Vedomia v mojej mysli sa začínajú trhať. Rýchlo

pristanem na jedli blízko tábora a zatnem pazúry do kôry...

Kuiii!

Milada sedela na pätách, no mala čo robiť, aby sa nezvalila na

prikrývku rozprestretú v tráve. Dych mala zrýchlený, ako keď

spáča kvári zlý sen. Vlasy jej padali do očí, ale na to nikdy nedbala.

Nebol dôvod.

Nahmatala torbu ozdobenú bronzovými špirálami, rozopla ju

a siahla dnu. Niečo sa tam hýbalo. Vytiahla ropuchu a nechala ju

vykĺznuť z dlane do trávy. Nato zdvihla tvár k stromom a ešte raz

siahla do vtáčej mysle.

Kuiii!

Malý dravec sa s trepotom krídel zniesol rovno na žabu.

Začrel do nej silné pazúry, zobák neľútostne zaťal do hlavy.

Darmo sa krútila, kmásal ju a hltal rovno tam, na zemi, medzi

koreňmi jedle.

„Len si daj,“ šepla Milada. „Zaslúžiš si. Odpusť, že som ťa

vláčila tak ďaleko.“

Znovu sa zhlboka nadýchla a skúsila vstať. Stuhnuté telo ju

však zradilo a len rýchlo natiahnuté ruky zabránili pádu.

Premáhala mrákoty. Kroky začula, až keď už boli tesne za ňou.

Kuiii!

16


Kuvik vzlietol so zvyškom ropuchy v pazúroch a zmizol vko

runách stromov.

„Ty si?“ zachripela vedma.

„Ja. Žiješ?“

„Ledva.“

Kľakol si a podoprel ju. Neodolala a schúlila sa mu do náručia.

Na okamih stuhol, akoby sa chcel odtiahnuť, ale potom ju objal.

„Dlhý let?“ spýtal sa.

„Hnala som toho chudáka až k ústiu Sviny.“

„Dočiahla si na pobrežie?“

„Tiež sa čudujem. Ale ku koncu som už mala čo robiť, aby som

ho udržala. Bol zmätený a snažil sa ma striasť. S Pierkom by som

zaletela ešte ďalej.“

„Po týchto náhodných spojeniach si vždy ako zbitý pes.

Potrebuješ trvalejšiu náhradu.“

„A nielen za Pierka,“ vzdychla si.

Opäť trochu zmeravel.

„Len sa neboj,“ skrivila ústa. „Nie som veverica, čo jednostaj

skáče z konára na konár. A vonkoncom sa ti nemienim vnucovať.“

„Milada...“

„Hlavne ma neutešuj. Môžem si za to sama, že som podľahla

takému odroňovi. Teraz vidím, že to ani nemohlo skončiť inak.“

„Mohlo. Ešte horšie. Nič si nevyčítaj. Urobila si, čo bolo

treba. Okrem toho, ešte nie je celkom koniec. Divorad...“

„Prosím. To meno vôbec nevyslovuj. Akoby ma zakaždým

preskočil jeho duch. Zabila som ho, mal by sa utopiť v minulosti

ako vodná obeť s balvanom na nohách...“

Miladin hlas sa zlomil. Objal ju pevnejšie; tak vrúcne, ako za

týchto okolností dokázal.

„Ešte si ma celkom neodvrhol?“ šepla po chvíli.

„Nie. No bola si s iným. A nebol to obyčajný človek. Čosi

z neho v tebe zostalo. Stále to vnímam.“

„Snažím sa to vypudiť. Zo všetkých síl.“

„A práve preto to nejde. Potrebuješ si oddýchnuť. Aspoň pár

dní nečarovať, od všetkého sa odpojiť...“

„Nedá sa. Keď zostanem v tme... jeho prízrak je tam so

mnou.“

„Tak mu vzdoruj. Sústreď sa len na to. Prieskum môžem robiť

ja.“

17


„Tvojou silou nesmieme plytvať. Sme čoraz ďalej od svätyne

Krvavého ohňa. Navyše mierime na more, na ostrov. Čo ak ti

nezostane sila ani na spojenie s Gorjom?“

„Zatiaľ to ide.“

Smrkla, hánkami si pretrela oči a odtiahla sa. „Potrebujem sa

zohriať. Poďme k ohňu.“

„Poďme.“ Pomohol jej vstať. „Knieža čaká na novinky.“

„Isto? V poslednej dobe mám dojem, že ho zaujíma iba stav

medoviny v mechoch.“

Rogan sa ešte viac zamračil.

Kuiii!

„Zlé znamenie.“ Kručina zdvihol k ústam čutoru, akoby to bol

zaručený liek na nepriazeň osudu. Vladykovia a družinníci pri

najväčšej vatre siahli po amuletoch, väčšinou trojhlavýchlipo

vých modlách, čo sa zmestili do dlane.

„Čožeby znamenie,“ povedal Rogan. „Obyčajný kuvik.“

Prudko sa obzreli. Stále si nezvykli na černokňažníkove

nečujné príchody. Priam sa zhmotnil z pruhu tmy medziškvr

nami chvejivého svetla a za ním sa šuchtala bledá vedma. Muži im

rýchlo uvoľnili miesto na vývrate, podali pečenú rybu, volavčie

stehno, mech s pitím.

„Milada ho vyslala na prieskum Sviny,“ dodal Rogan aza

hryzol sa do mäsa.

„Čo si videla?“ spýtal sa Tverjan. Kručina s odvrátenou tvárou

natŕčal uši k lesu, akoby ho viac zaujímala kuvikova neblahá

veštba.

„V úžine nám nič nehrozí. Pri ústí je vikingský tábor, alene

zazrela som tam nič, prečo sa znepokojovať.“

„Čo loď s utečencami?“ nadhodil vladyka Moguč.

„Niet po nej ani chýru, ani vidu.“ Strčila si do úst kus ryby.

„Zrejme zamierili rovno na Rujanu.“

„Bol by som prisahal,“ mračil sa Tverjan, „že Brynjar zose

veru obopláva Volyn a cez Svinu sa vráti do Herborgu po svojich

mužov.“

„Keby to bolo len na ňom...“ pritakal Rogan. „Lenže on na tej

lodi nevelí.“

„Kto teda? To biele ucho?“

18


„Kerrelas chce Vladu čo najskôr dopraviť Ormskaldovi.

Poplávame za nimi. Popri Orzne na severozápad a potom rovno

hore k rujanským brehom.“

„Nepočkáme na Ogneslava v ústí Peny?“

„Poradí si aj bez nás. Musíme sa čo najskôr dostať na Arkonu.

Keď ju oslobodíme, vyrazíme na juh.“

„Útok na Rugard musí byť jednotný. Určite sa dokážeš spojiť

s Goryvladom?“

„Pred chvíľou to šlo.“

„Kde vlastne je?“ opýtal sa náhle Kručina. Pozreli naňho.Stá

le zízal kamsi do tmy.

„Nocuje v Herborgu,“ odvetil černokňažník.

„Vikingovia sa pridali?“

„Pridali.“

„Bez boja?“

„Nie celkom. Ogneslav musel zabiť nového náčelníka.“

„Mizerný základ pre vojnové spojenectvo,“ špáral si Moguč

nechtom medzi riedkymi zubami. „Pri najbližšej príležitosti sa

k nám herborgská zberba otočí zadkom. Alebo ešte horšie,

zahryzne sa do nášho.“

Černokňažník hodil volavčiu kosť do ohniska. „Ogneslav

ráno vypláva k Pene a Volgostu. Všetko ide podľa plánu.“

„Len to nezakríkni.“ Kručina si znovu riadne prihol z čutory.

„Bohovia vedia byť škodoradostní. Chvíľu sa ti zdá, že všetko ide

hladko...“ Vládca Štečanov zmĺkol, zaťal zuby a pošúchal si pravý

bok. Muži naňho úkosom zazerali.

„Daj si povedať.“ Rogan bol ako zvyčajne jediný, kto sa

osmelil knieža poúčať. „Pi s mierou. Pár dní si sa držal, ale od

Volynu...“

„Už som povedal, že o tvoje rady nestojím, Čierny. Je mi

dobre.“

„Nevyzeráš tak,“ zdvihla Milada hlavu. „Ak už ti na ničom

inom nezáleží, mysli na svojich synov.“

Kručina sa prudko zvrtol k ohnisku. Oči mu potemneli,

vrásky sa prehĺbili, žuvacie svaly zdurili. Väčšina mužov radšej

odvrátila zrak.

„Vedma,“ vydral sa z kniežacej hrude temný chrapot,„ne

uplynie deň, aby som na chlapcov nemyslel. Prebúdzam sa iza

spávam s myšlienkou na nich, ako je Triglav nado mnou.“

19


„Tak prečo potom...“

„Čuš,“ zahriakol ju, až Rogana trklo. „Nedávaj mi rozumy.

Mňa bude až do Navu prenasledovať spomienka na to, ako som

obetoval synov. Lebo keď sa Ormskald dozvie, že Štečania a ďalšie

kmene vytiahli pod znakom krvavej sekery, začne kántriť

rukojemníkov.“

„Nezmysel,“ namietol černokňažník. „Nechá si chlapcov,

kým nepritiahneš k hradbám Rugardu. Až vtedy im priloží ostrie

na krk.“

„Potom by bolo lepšie, keby ich zabil hneď.“

Muži na knieža prekvapene pozreli.

„Nechcem sa dívať, ako ich podreže,“ dodal Kručina.

„Ak nám budú bohovia naďalej priať,“ povedal Rogan,

„vôbec k tomu nedôjde. Sľúbil som ti, že sa o chlapcov postarám.“

Kručina skrivil pery, akoby sa mu v ústach nahromadil hlien.

„Sľubov si mi dal vyše hlavy, Čierny. Koľko z nich si naozaj

splnil?“

„Už mi nedôveruješ?“

„Zaujíma ťa iba vlastný prospech. Nám pomôžeš, len keď ti to

pasuje do plánov.“

Temnota v černokňažníkových očiach sa prehĺbila. „Také je

každé vojnové spojenectvo.“

„Iste. Ale potom mi nesiahaj do svedomia. Ty dupľom nie,

vedma. Konám, ako konám.“ Na dôkaz svojej zaťatosti Kručina

znovu zdvihol čutoru a na dúšok ju vyprázdnil. Odgrgol si,

spakruky utrel fúzy a vstal. Čo ako sa snažil, trochu sa zatackal.

„Beztak už nemám synov,“ dodal ponuro. „Od chvíle, keď

som sa rozhodol plaviť na Rujanu, sú vlastne mŕtvi.“

Kuiii!

Bažen uchopil vybíjané sedlo a vyložil ho na konský chrbát.

Už dočiahol. Mal dvanásť, v tomto veku rástol, akoby ho chovali

mliekom a medovinou, čo sa zrážali na listoch Veľdubu. Síce sa

v poslednej dobe živil zvyškami zo stolov, no boli to bohato

prestreté tabule a aj to, čo z nich padalo psom a otrokom, by

mnohí považovali za kniežaciu hostinu. Baženove kosti rýchlo

opletali svaly, hornú peru vrúbili prvé fúziky a po nociach sa mu

20


snívalo o dievčenských vnadách, takže sa ráno budil taký tvrdý, že

to až bolelo.

Krasnomir zapol podpinku pod konským bruchom. Nemusel

sa veľmi zohýnať, staršiemu bratovi nebol ešte ani po plece. Bažen

prehodil uzdu žrebcovi cez hlavu a koniec omotal okolo hrušky.

S rukami na sedle sa zadumane sklonil k strmeňu. Krasnomir

si to všimol. „Braček?“

„Stačí len vyskočiť a kopnúť tátošíka do slabín...“

Mladšiemu kňažicovi sa rozšírili oči. „Pri bohoch, Bažen, nie.

Nenechávaj ma tu!“

„Spochabel si?“ zagánil naňho Bažen. „Pravdaže by sme

odcválali obaja.“

„Ale ja nechcem,“ stlmil Krasnomir hlas a vyplašene saroz

hliadol. Osada na miernom kamenistom brehu sa hemžilabielo

vlasými a ich ohavnými poskokmi. „Zmárnia nás.“

„Len sa pozri ešte raz. Vidíš? Nikto si nás nevšíma.“

Krasnomir mu musel dať za pravdu. Odkedy sa nadvnú

torným zálivom rozľahlo trúbenie, všetci z Ralsviku sa hrnuli

k prístavu a zvedavo vyzerali ohlásenú loď.

„Kým precitnú, budeme tamto pri lese, “ obzrel sa Bažen do

vnútrozemia.

„Prosím,“ zavesil sa Krasnomir na bratovu ruku. „Nerob to.

Nie sú k nám až takí zlí. Aj bitku už dostávame len raz za deň...“

„Sme zajatci,“ zachmúril sa Bažen. „Otroci. Psi spod stola.

Začul som, že Štečania vytiahli do boja. Rozumieš? Ormskald si

môže kedykoľvek zmyslieť, že nás zakole ako prasce.“

„Otec nás oslobodí. Vypáli Rugard a zabije všetkýchbielo

hlavých.“

„Naozaj tomu veríš? Tých pľuhákov je ako ovadov nasmrad

ľavej krave.“

Mladšiemu chlapcovi vykrivilo ústa, zvlhli kútiky očí. „Sme

na ostrove. Nemáme kam ujsť.“

„Niekam zalezieme. V južných lesoch sa vraj skrývajúRáno

via, čo sa nenechali zotročiť. Prichýlia nás, kým nepríde otec...“

„Vy hnidy!“

Vyľakane sa prikrčili a vrhli cez plecia nesmelé pohľady. Zo

zrubu, v ktorom voľakedy sídlil vikingský náčelník prístaviska –

vraj ho vlastnoručne rozpáral Ormskald – vyšiel Borgar. Zveli

teľa dwergov sa chlapcom podlamovali kolená. Pokožku maltma

21


vú, akoby trávil všetok čas na slnku – pritom dwergovia saden

ného svetla stránili a najradšej žili v jaskyniach a hlbokýchle

soch. Namiesto fúzov a vlasov mal tvrdé čierne štetiny, podobné

diviačím. Ruky dlhé, svalnaté, nohy krátke, hrubé. Odev vybíjaný

bronzovými nitmi a bodcami. Plášť z vlčích koží, náhrdelník

z ľudských kostí.

„Nestojte ako polená!“ vyceril tesáky chované človečinou.

„Zasrani špinaví! Vidím, ako sa ukradomky obzeráte. Dačo

kujete. Hádam vám nenapadlo, že by ste mohli zdúchnuť? Háveď

prašivá. Váš starigáň sa plahočí na Rujanu. Ak sa náhodoudotr

máca až k Rugardu, pozdravíte ho z hradieb. Ako dobrí synovia si

ho uctíte vlastnou krvou. Požiadam Ormskalda, aby som vás ja

osobne mohol vyzliecť z tej mäkkej bielej kože a ušiť si z nej nové

krpce!“

Krasnomir v sebe zadusil vzlyknutie, Bažen zlostne stisolzu

by. Už Borgara poznal. Dwerg bol zvyčajne prvý poruke, keď si

Ormskald potreboval schladiť záhu. Borgar sa potom ešteukrut

nejšie vyvŕšil na tých, čo stáli pod ním.

„Čo zízate?“ štekol na nich a v drobných očiach bez beľma,

inokedy temných ako noc, sa zlovestne zablyslo. „Sedlajte ďalšie

kone! Ešte dnes sa vraciame do hradiska!“

Prebehli k druhému tátošovi a siahli po prikrývke a postroji,

prevesených pri napájadle. Dwerg si pohŕdavo odfrkol a,opiera

júc sa o oštep s hákmi na hrote, vykročil dolu svahom k zátoke.

Nasledovalo ho niekoľko zhrbených postáv so štítmi na chrbtoch.

Na brehu spočívalo desať mohutných čiernych lodí anajme

nej trikrát toľko vikingských veslíc i menších člnov. Práve sa

medzi ne vklinila ďalšia loď; kýl sa zaboril do štrku, ktorý dal

prístavisku meno. Veslári vyskočili, na povrazoch vytiahli loď

vyššie a priviazali ju k hrubiznému kolu, akých bolo do pláže

zatlčených zo dva tucty.

Borgar sa predral hustnúcim zástupom k Ormskaldovi. Na

nevraživé pohľady aelfov z kráľovej družiny nedbal. Keby saurá

žal na každý prejav opovrhnutia od bielovlasých, musel by každý

deň vyzvať na súboj tucet z nich.

Samozvaný kráľ Rujany stál so striebornou prilbicou pod

pazuchou, dlaňou na rukoväti honosného meča a plavou hrivou

rozsypanou po pleciach zakrytých zeleným plášťom. Postavou by

zahanbil aj najrobustnejších Vikingov – medzi aelfami sa týčil

22


ako modla nad zhrbenými vyznavačmi, dwergovia sa okolo neho

hemžili ako šváby. Zo vznešene tesanej, hladko oholenej tváre –

bieli považovali fúzy za znak podradných rás – hľadeli zlatozelené

dračie oči. Zvyčajný chlad a krutosť v nich vzácne vystriedala

zvedavosť.

Od lode sa blížila rôznorodá skupinka. Viedol ju Kerrelas.

Pred vladárom padol na kolená a sklonil čelo až k zemi.

„Môj vládca!“

„Kde je Skyndil?“

Keby to bolo možné, Kerrelas by sa zavŕtal medzi pazúrikové

skaly. „Odpusť mi, vznešený! Povolala ho k sebe Hel.“

„Prečo prosíš o milosť? Zavinil si jeho smrť?“

Mladík zaváhal len na okamih. „Zabil ho vendský šíp. Pri

Volyne sa strhol krutý boj. Čelili sme obrovskej presile...“

„Kde je vojsko, ktoré som Skyndilovi zveril?“

„Odprevadilo ho do Helheimu. Prežili sme len my traja.“

Ďalší dvaja aelfi pokľakli a hlboko sa uklonili.

„A lode?“

„Jedna je vážne poškodená. Ostatné padli do rúk Vendov.“

Hoci Ormskald dopredu poznal odpovede, očité svedectvo ho

primälo zaškrípať zubami. „Za také neslýchané straty musínie

kto zaplatiť.“

„Pán môj, som pripravený...“

„Nie ty! Vidím, že si prevzal Skyndilovo poslanie a priviedol

cennú zajatkyňu.“ Kráľ obrátil pohľad k Vlade. Bola bledá, priam

sivá, oči mala vodnaté, rysy strhané, ledva stála. Napriek tomu

pozbierala silu, hrdo sa narovnala a pozrela Ormskaldovi do očí.

„Prejav úctu, špina!“ zavrčal Brynjar Svartsson, schmatol ju

za plece a prinútil pokľaknúť.

„Ty pes!“ brechol Ormskald. „Ako sa opovažuješ?!“

Brynjarovi zmizla krv z tváre. „Pes? Som hofding z Herborgu!

Len vďaka mne ti tvoj sluha mohol priviezť otrokyňu...“

„Tá otrokyňa,“ precedil Ormskald cez zuby, „je budúcakrá

ľovná Rujany. Ak sa jej ešte raz dotkneš, stiahnem ti z lebky tú

oškvarenú kožu a moja nevesta ňou bude utierať zadky našich

synov, ktorých čoskoro porodí.“

Viking pudovo mykol rukou k pošve pri boku, ale mečnezo

vrel. Včas zachytil varovné hadie pohľady a všimol si pästezvie

rajúce luky a násady kopijí. Zhlboka sa nadýchol.

23


„Môj brat padol vo Volyne pri plnení Skyndilovýchrozka

zov...“

„A ty skapeš tiež, ak to bude moja vôľa. Na kolená, prasa!“

Brynjar sa mierne zachvel, akoby bojoval s vlastným telom,

ktoré chcelo zaútočiť. S meravým pohľadom pokľakol a sklopil

zrak, najmä preto, aby aelfi nevideli zúrivosť v jeho očiach.

Ormskald pozrel na Vladu. „Vstaň. Pristúp.“

Pozviechala sa a šuchtavým krokom podišla bližšie. Oči mala

vo výške aelfovej hrude, zakrytej blýskavým šupinovýmpancie

rom. V skutočnosti však neprítomne zízala kamsi za Ormskalda.

„Pozoruhodné,“ chytil ju za bradu a zdvihol tvár k sebe. „Čo

môže spôsobiť jedna smrteľná fľandra. Aj bohovia musia závidieť

tie potoky krvi, ktoré boli v tvojom mene preliate. Larvy zVol

gostu, Volynu a Štetína ťa musia do kosti nenávidieť. Priniesla si

im len utrpenie. Si stelesnená kliatba.“

Konečne mu pozrela do očí. „Len preto som si dosiaľ nesiahla

na život. Chcela som záhubu zavliecť aj sem.“

Vyceril ostré očné zuby. „Nebojím sa. Ani teba, ani zlých

znamení. Viem o hlupákoch, čo sa proti mne spojili. Aj keby mali

trojnásobnú presilu, nebude to stačiť. Som pripravený.“

„Nič nevieš. Netušíš, čo sa na teba chystá. Dopadne to na teba

ako Perúnova sekera na práchnivý strom.“

„Môj pane,“ zdvihol Kerrelas hlavu, „majú mocnéhočaro

dejníka. Sprevádza ho...“

„Démonický vlk. Aj to viem. Seidra ich videla. Nemôžu nás

prekvapiť. Na každú zbraň, ktorú proti mne vendské červy

vytasia, mám dosť hrubý štít.“

„Navyše,“ povedal ktosi, „dnes dostaneš užitočného spo

jenca.“

Ormskald prekvapene pozrel na kľačiacich mužov. Zdalo sa

mu, že hlas zaznela spoza nich, ale nikto tam nestál – ostatní

Vikingovia z lode sa držali v úctivej vzdialenosti. Zreničky hadích

očí sa stiahli do tenučkých škár. Kráľ aelfov odstrčil Vladu, urobil

krok dopredu a naklonil hlavu. Vyzeral, akoby sa z odrazu na

sčerenej hladine snažil určiť tvar veci na brehu.

„Ukáž sa,“ zavrčal.

Tri kroky za Kerrelasom sa zavlnil vzduch a objavila sa

nezreteľná silueta. Aj aelfi a dwergovia, zvyknutí na nezvyčajné

úkazy, užasnuto zašumeli.

24


„Nemám náladu na hry,“ ucedil Ormskald podráždene.

Prízrak prešiel pomedzi kľačiacich mužov. S každým krokom

bol hmotnejší – pod chodidlami zaštrkotalo kamenie. Predvoj

vodcom zastal bradatý muž s haďou čelenkou a jelenicovýmka

bátcom. Ormskald si ho premeral a ohrnul pery.

„Čo si zač?“

Neznámy sa sebaisto uškrnul. „Tvoj kľúč od Arkony.“

Cestu z Volynu na Rujanu si Vlada pamätala len ako hmlistý

sen. Akoby ju prinútili vypiť veľa vína alebo makového odvaru,

ktorým vedmy otupovali ranených, keď im rezali zmrzačené údy.

Záchvevy triezvosti prichádzali zriedka a zakaždým ju opanovala

taká úzkosť a beznádej, že sa radšej ponorila naspäť donevedo

mia.

Nadobro precitla až vo chvíli, keď položila nohu na rujanský

breh. Spomenula si na černokňažníka, ktorý sa tiež cítil na vode

nesvoj a ožil až na pevnej pôde. Teraz mu rozumela. Ostrovmož

no zamorili a znesvätili prisluhovači cudzích bohov, ale podpovr

chom stále tepala stará sila. Mocnosti Ránov – i tých, čo tu sídlili

pred ich príchodom – sa nenechali tak ľahko zastrašiť a zadusiť.

Striehli na svoju príležitosť.

Nastane s návratom ich dcéry?

Kráľovský sprievod putoval po širokej, dobre vychodenej

ceste z Ralsviku na juh. Vľavo sa ako zájdené strieborné zrkadlo

tiahlo tŕstím lemované Kňažkino jazero, ako Ránovia nazývali

rozľahlú zátoku, spojenú úžinou s veľkým vnútorným zálivom.

Vpravo sa rozprestierali lesy a mokrade.

V čele sa na koňoch pyšne niesla kráľovská družina. Za nimi

po vlastných kráčali otroci, vikingskí žoldnieri a početná skupina

dwergov so štítmi na chrbtoch a oštepmi na pleciach. Vlade

patrilo miesto tesne za Ormskaldom. Po kráľovom bokunapre

doval Divorad.

„Vardoger?“ zašomral vodca aelfov pochybovačne.„Rozdvo

jený muž?“

„Už nie,“ zavrtel čarodejník hlavou. „Moje ľudské ja zabili pri

Volyne. Tá slepá vedma, čo sa spriahla s černokňažníkom.“

„Takže si duch.“

25


„Duch, čo sa dokáže kdekoľvek zjaviť, chopiť sa zbrane,

podrezať hrdlo a zase zmiznúť. A túto schopnosť môžeš mať na

povel.“

Ormskald o tom chvíľu rozmýšľal. „Červy z Arkony saob

klopili čarami. Skúšali sme všetko možné. Vrhali kliatby, pod

rúškom noci posielali zručných vrahov, Seidra dokonca ovládla

myseľ zmije a pokúsila sa prostredníctvom nej zabiť veľkňaza.

Všetko márne. Včas odhalili každý náš plán.“

„Môj nie, za to ti ručím. Ani černokňažník to nedokázal.“

„Černokňažník,“ ucedil kráľ otrávene. „Všetci bľabocú len

o ňom. V Rugarde si sadneme k čaši vína a rozpovieš nám, čo

o ňom vieš.“

„Hlavne je to odhodlaný sukin syn. Má schopnosti, ktoré

neradno brať na ľahkú váhu. A zrejme mu nejde len o korisť.“

„Čo ho teda zaujíma? Moc?“

„Chce Vendom pomôcť.“

Ormskald pozrel na Divorada, akoby čosi také jakživ nepočul.

„Pomôcť?“

„Vraj je z rodu splodeného samotným Černobohom a zdedil

akési veľké poslanie. Chráni smrteľníkov pred démonmi. Najmä

tými, čo sem prenikli z iných rovín bytia.“

Ormskald sa uškrnul. „To bude Seidru ohromne zaujímať.

S chuťou niekoho takého obetuje a vypije mu krv a dušu. Ale späť

k tvojej ponuke. Čoho všetkého si schopný?“

„Záleží na tom, čo si budeš priať. Môžem v noci vniknúť do

hradiska, pobiť stráže a otvoriť vám bránu. No aj tak si budete

musieť Arkonu vybojovať a prídeš o ďalších mužov. Čo vzhľadom

na blížiacu sa vendskú hordu nie je dobré riešenie.“

„Mám iné. Zabiť Pravoslava.“

„Myslíme rovnako. Bez veľkňaza sa odhodlanie Arkonských

zlomí. Ak spolu s ním zmárnim ďalších hodnostárov, na druhý

deň tí smradi sami otvoria bránu a sklonia šije pred vašimi

mečmi. Získaš svätyňu bez boja, bez ďalších strát.“

„To znie dobre. Až príliš dobre. Čo žiadaš za svoje služby?

Zaujímajú ťa ešte pozemské potešenia? Zlato, ženy... moc?“

„Pomsta. Chcem si urobiť hračku z tej bosorky, čo mi

podrezala krk. Nesmie zomrieť predčasne. Keď ju zajmete, bude

iba moja.“

„To ti rád sľúbim. Nič viac ťa nezaujíma?“

26


„Uvidíme. Najprv dobyme Arkonu a rozdrvme vendskúvoj

novú výpravu.“

„My?“ Hadie oči sa zlovestne zablysli. „Opatrne, rozdvojený.

Zatiaľ si mi poskytol len sľuby. Až keď mi dobre poslúžiš, budeš si

môcť nárokovať postavenie môjho spojenca.“

„Iste,“ sklonil Divorad hlavu. „Odpusť.“

„Nebudeš na svoju príležitosť čakať dlho. Čo najskôr

vyrazíme na severný polostrov. Mám tam tristo bojovníkov, držia

Arkonu odrezanú od sveta. Je načase zavŕšiť obliehanie víťazným

úderom. Ale predtým konečne zmiešam svoju krv s krvouru

janských vládcov. Vladársky stolec v Rugarde bude môj nielen

právom silnejšieho, ale aj dedičným právom. Na Arkonu vyrazím

hájiť záujmy svojej kráľovskej manželky.“

Vlada zdvihla hlavu.

„Svadbu vystrojíme zajtra, načo otáľať? Len sa musímpo

starať,“ dodal Ormskald so syčivým smiechom, „aby jej tá žiarlivá

striga namiesto privítania nevyrezala srdce.“

Vlada zbledla ešte viac, hoci sa to zdalo nemožné. Vládca

aelfov popchol koňa do klusu a družina sa mu okamžitepri

spôsobila. Pešiaci bežali za jazdou a hltali zvírený prach.

Z roviny pred nimi vypučilo nevysoké, ale rozľahlé návršie

pokryté mladým lesom. Temeno vrúbili valy, proti chmúrnemu

nebu sa týčili zrubené veže a palisády.

Vlade sa chtiac-nechtiac rozbúšilo srdce. Vracala sa domov.

Slina, ktorú pretisla zovretým hrdlom, však bola horká ako

blen.

27


eď prešli rozľahlým rugardským podhradím, vztýčil sa

pred nimi masívny val s palisádou. Nad ňou vyčnievali

vysoké zahrotené koly. Boli ich zo dva tucty a z vrcholku každého

sa škľabila ľudská hlava. Vrany sa už o ne nezaujímali – mäkké

časti boli dávno preč, z lebiek oblepených šúplatami suchej kože

viseli iba chumáče vlasov a fúzov.

Vlada bola presvedčená, že jedna z hláv patrí jej otcovi. Už sa

ale nedalo rozoznať, ktorá to je.

Sklopila zrak a stisla zuby. Oči jej však nezvlhli. V uplynulých

mesiacoch sa za otcom a ostatnými blízkymi naplakala dosť. Mala

dojem, že už jej nezostala jediná slza.

Tmavým bránovým prejazdom vstúpili do hlavného

hradiska. Po niekdajšom čulom ruchu nebolo ani pamiatky.

Rugard sa zvykol hemžiť cudzími kupcami, vyslancami amo

replavcami. Vlada nevidela ani jediného – len novýchsamo

zvaných krutovládcov a ubitých, ľakavých ránskych otrokov.

Zazrela zo dve známe tváre, no privítali ju skľúčenými výrazmi,

akoby jej návrat v pomyselných putách znamenal koniec

všetkých nádejí.

28

KAPITOLA TRETIA

NARODENÝ V ZÁ HROBÍ

K


Kniežací dvorec bola jediná poschodová stavba na ostrove.

Zdanlivo sa tu nič nezmenilo, no zo žrdí zmizli pestré vlajky

ránskych kniežat a zrub akoby halil tieň – všetko zmatnelo, farby

zosiveli. Vlade sa zdalo, že je v akomsi prízračnom záhrobnom

svete, ktorý márne napodobňuje ten skutočný. Takto musel

vyzerať Hulduland. Len odraz v krivom, dávno nevyleštenom

zrkadle.

Z koňa jej pomohli zosadnúť dve mladé otrokyne.

„Umyť, ošetriť, prezliecť do čistého,“ rozkázal im Ormskald.

„Zoškrabte z nej všetku vendskú špinu a smrad. Ktovie, koľko

všivavých divochov na ňu položilo paprče.“

Vlade ani nenapadlo vzdorovať. O rugardskom kúpeli vpo

slednej dobe často snívala.

Otrokyne si dali záležať. V kadi ju vydrhli, v pare vyšibali

brezovými metličkami, potom znovu opláchli teplou i studenou

vodou a napokon jej votreli do kože voňavý cudzokrajný olej,

spomienku na cenné tovary, čo donedávna prúdili Rugardom.

Kňažná sa nadobro vynorila z otupenosti. Akoby bola dosiaľ

bludná duša a obrad v kúpeli ju privolal naspäť medzi živých.

Jedna otrokyňa vyšla z kúpeľa nachystať jej nové šatstvo.Dru

há jej rozčesávala mokré vlasy. Vlada k nej vzhliadla. „Poznám ťa.“

„Aj ja ťa poznám, pani.“

„Pregval si ťa doviezol z nájazdu na Stargard, od Vagrov.Bo

žedara mu kvôli tebe skoro zodrala tvár z lebky.“

Dievča sa neveselo pousmialo. „Tá si veru nedala skákať po

hlave. Párkrát mi dala riadny výprask. A predsa za ňou terazsmú

tim.“

Vlade stuhla tvár. „Čo jej spravili?“

„Keď bieli prvýkrát vošli do nášho zrubu, Božedara ichna

miesto chlebom pohostila sekerou. Kričala, že im nedá deti, že ich

radšej sama pobije. Jedného aelfa počastovala po kotrbe, až mu

jedno hadie oko vyčvrklo. Lenže ostatní ju premohli, zbili do krvi

a odvliekli. Odvtedy som ju nevidela. Vraj ju obetovali svojej

strašnej bohyni dole pri Kňažkinom jazere.“

„Čo zvyšok Pregvalovej rodiny?“

„Zo žien sú súložnice kráľových strážcov. Deti... sú preč.“

„Kde preč?“

Ruka s hrebeňom sa zastavila. „Nezbadala si to, pani? Vhra

disku okrem štetínskych kňažicov niet detí. Bieli si zaumienili

29




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist