načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Život medzi nebom a zemou – Marián Gavenda

Život medzi nebom a zemou
-15%
sleva

Kniha: Život medzi nebom a zemou
Autor: Marián Gavenda

Kniha rozhovorov s najrozmanitejšími osobnosťami, ktorí boli hostia kňaza, publicistu a cestovateľa Mariána Gavendu v televíznej relácii LUX. – Sú to osobnosti, ktorých ľudskou či tvorivou dominantou nebol duchovný život. Rozhovor s nimi ... (celý popis)
Titul doručujeme za 3 pracovní dny
Jazyk: slovensky
Vaše cena s DPH:  382 Kč 325
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
10,8
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 49Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
tištěná forma TIŠTĚNÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » PERFEKT
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2014
Počet stran: 260
Rozměr: 249,0x166,0x16,0 mm
Hmotnost: 0,585kg
Jazyk: slovensky
Datum vydání: 201411
ISBN: 978-80-8046-686-2
EAN: 9788080466862
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Kniha rozhovorov s najrozmanitejšími osobnosťami, ktorí boli hostia kňaza, publicistu a cestovateľa Mariána Gavendu v televíznej relácii LUX.

Sú to osobnosti, ktorých ľudskou či tvorivou dominantou nebol duchovný život. Rozhovor s nimi mal divákom ukázať, že aj všetci títo muži a ženy, mladí i starí, laici i klerici sa pohybujú niekde „medzi nebom a zemou“ a ich bežnú životnú skúsenosť pretkáva aj duchovná dimenzia, ktorá má rozmanité podoby. Tie môžu byť motiváciou, obohatením a osviežením pre všetkých.

Kniha obsahuje devätnásť rozhovorov s osobnosťami, ako sú: Ľubomír Feldek, Karol Kállay, Darina Laščiaková, Miroslav Saniga, Mária Jasenková, Lívia Rovná a iní.

Ambíciou knižky je ukázať, že duchovno sa snúbi so svetskými záujmami, že náboženská dimenzia, jej témy, životné otázniky i odpovede patria k ľudskej prirodzenosti. Každý človek sa konfrontuje s touto témou. Kniha Život medzi nebom a zemou toto všetko prirodzene zahŕňa.

Kniha je zařazena v kategoriích
Marián Gavenda - další tituly autora:
Fortes in fide Fortes in fide
V sile Slova V sile Slova
Pôst neznamená len nejesť mäso Pôst neznamená len nejesť mäso
Jednohubky I. Jednohubky I.
S Kristom po Via Dolorosa S Kristom po Via Dolorosa
Čerpajme milosť zo sviatostí Čerpajme milosť zo sviatostí
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

46

Keď sv. Cyril a sv. Metod prišli na územie našich slovenských predkov, priniesli im v prvom rade vieru. Prišli však na územie, ktoré už bolo v zásade kristianizované, neprišli medzi úplných pohanov. Počas takého krátkeho obdobia by nemohli pokresťančiť celé národné spoločenstvo. Prišli medzi ľudí, ktorí už boli kresťania, ale nemohli v plnosti prijať a žiť túto vieru, pretože sa im predkladala spôsobmi, ktoré im neboli blízke. Genialita sv.Cyrila a sv. Metoda bola v tom, že vedeli sprostredkovať vieru tak, aby ju miestni ľudia dokázali do posledných dôsledkov prijať a žiť, čomu sa dnes hovorí inkulturácia viery. O tom istom je dnešný projekt novej evanjelizácie. To znamená nájsť taký spôsob, ktorý ľudí osloví, ktorému budú rozumieť abude vychádzať z ich kultúry, zo spôsobu myslenia a z ich života.

Keď čítame Cyrilove alebo aj Metodove diela, je v nich, popri mnohých

iných, jedna základná výpoveď o súlade medzi vierou a vedou. Neexistuje protiklad medzi mysliacim a veriacim človekom, medzi obsahom jeho viery a jeho intelektu. O tomto súlade, o úcte k dôstojnosti mysliaceho rozumného človeka je ďalšia výpoveď vo filozofickom, literárnom, právnom a inom diele svätých Cyrila a Metoda. Je to čosi ako stvorené pre našu dobu, ktorá žije pochybnosťami, vytváraním umelého protirečenia medzi objektívnou, rozumovo spoznanou pravdou a obsahom viery. Žijeme v dobe, ktorá vytesňuje transcendetnú dimenziu človeka, mravný zákon, nehovoriac o Božom zákone z akademickej alebo z vedeckej oblasti.

Sv. Cyril a sv. Metod majú neobyčajnú úctu k národu. Z úcty k nemu

a k národnej kultúre svojich veriacich boli ochotní prispôsobiť im spôsob ohlasovania viery, písania svojich literárnych, vedeckých a právnych diel, obsahovo aj formou. V krásnych výrokoch sv. Cyrila a sv. Metoda pri polemike s tzv. trojjazyčníkmi v Benátkach cestou do Ríma, keď Cyril argumentuje aj biblicky, že Boh stvoril všetky národy, aby každý našiel spôsob, ako spoznať plnosť Kristovho učenia, vidieť neuveriteľnú úctu k národu. V tom by sme si mohli od nich vziať príklad, aby sme si vážili prirodzeno-právnu hodnotu národa ako Boží dar. Iba na jeho základe môžeme utvoriť aj európske spoločenstvo.

Keď sa pokúsime takýmto spôsobom si skonkretizovať posolstvo svä

tých Cyrila a Metoda, tak to už nie sú iba nejaké vzdialené duchovné osoby, ktoré poznáme z pestrofarebných obrázkov, niekedy trošku gýčových, alebo z rôznych folklórnych slávností. Sú to duchovné, intelektuálne osobnosti, ktoré nám majú celkom konkrétne čo povedať.

Odvysielané 18. 10. 2012

emília hrabovec

47

mária Jasenková

Aby sa splnil

ich posledný sen

Povolaním pediatrička – detská onkologička, vyštudovala na lekárskej

fakulte univerzity karlovej v Prahe. od roku 1996 pracuje ako lekárka na

detskej onkologickej klinike detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou

vbratislave. Jespoluzakladateľka, výkonná riaditeľka a lekárka neziskovej

organizácie Plamienok (2003), prvého detského domáceho hospicu na slo

vensku, prvého poradenského centra na pomoc deťom po strate blízkeho

človeka a rodinám po strate dieťaťa (2011). mária Jasenková spoluorganizuje

a aktívne sa zúčastňuje na vzdelávacích programoch v oblasti detskej palia

tívnej starostlivosti na sloven sku aj vzahraničí. absolvovala psychoterapeu

tický výcvik vlogoterapii avexistenciálnej analýze v brne a ročný kurz osob

nostného rastu crecimiento Personal v madride. v roku 2011 jej udelili

cenu Slovenka roka vkategórii charita a podpora mladých talentov aj špe

ciálnu cenu časopisu Slovenka .

Život medzi nebom a zemou prináša niekedy udalosti radostné, inokedy bolest

né, smutné. Niekomu sa darí, iného postihne nešťastie. MUDr. Mária Jasenková

založila v roku 2000 hospic pre malé deti s výstižným názvom Plamienok, ktorý

je skutočne plamienkom nádeje. Zalistujme si spolu v albume tohto hospicu.

(*1972, Trstená)


Navštevujeme deti v okruhu asi dvoch hodín jazdy od Bratislavy. Staráme

sa o deti s akoukoľvek nevyliečiteľnou chorobou, teda nielen s nádorovými

ochoreniami. Sú to aj vrodené vývojové vady, metabolické choroby, neuro

degeneratívne ochorenia, ťažké formy mozgovej obrny. Odborníci, ktorí sa

o dieťatko starajú, tušia, že pravdepodobne sa tieto deti nedožijú dospelého

veku. Tam, kde si nie sme istí, prijímame deti na prechodnú dobu, 3 až 6me-

siacov, počas ktorej sa ukáže, či sa dieťa zdravotne stabilizuje. Chodievame

do rodín na návštevy vždy dvaja podľa toho, čo daná rodina potrebuje, nie

kedy lekár a sestra, inokedy dve zdravotné sestry alebo lekár a sociálny pra

covník. Je to obyčajne kompromis medzi potrebami rodiny a našimi mož

nosťami. Na prvej návšteve dostanú od nás kompletné vybavenie – škatuľu

liekov, škatuľu sesterského materiálu a niektoré zdravotné prístroje, takže

majú akoby nemocničné vybavenie doma a majú nás k dispozícii 24 hodín

denne. Keď sa doma čokoľvek deje, môžu zavolať a porozprávať sa so sestrou

a s lekárom, ktorý ich dieťatko pozná. Niektoré zhoršenia stačí riešiť aj tele

fonicky, poradíme im, aký liek treba užiť. Ak je stav vážnejší, navštívime ich

v ktorúkoľvek dennú aj nočnú hodinu. Okrem týchto náhlych alebo akút

nych návštev ich navštevujeme pravidelne, čo závisí od okolností. Ak sú to

deti s onkologickými ochoreniami, navštevujeme ich raz do týždňa, ak sú

to dlhotrvajúce chronické ochorenia, je to raz za 2-3 týždne.

mária Jasenková

48

Najeho prvej strane bije do očí motto: „Život nevyliečiteľne chorých detí je ako plamienok vo vetre: krehký a odvážny. Túži sa doplaviť tam, kde sa cíti najlepšie, teda domov.“ Ako sa rodila a realizovala myšlienka zložiť takýto hospic? Hneď po skončení Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe som začala robiť v Bratislavskej detskej fakultnej nemocnici na detskej onkológii. Tu som stretávala deti, ktorým zostávalo pár dní či týždňov života a rodiny, ktoré tieto deti strácali. Hoci úspešnosť liečby je pomerne vysoká, predsa len existujú deti s nádorovými chorobami, ktoré zachrániť nemožno. Tam som prvýkrát počula nevyliečiteľne choré deti, ako ma prosili, že by chceli ísť domov. Vtedy som si povedala: čo viac môžem pre ne spraviť, než splniť ich prianie? Uvedomila som si, že to nie je celkom nemožné, že takéto deti by predsa mohli byť doma, ak by však mali okolo seba ľudí, ktorí by sa onich starali, ktorí by im ponúkli pomocnú ruku. Po ľudskej, ale aj po odbornej stránke. Ťažkosti, ktoré tieto choroby prinášajú, je možné zvládnuť aj doma tak, aby deti neznesiteľne netrpeli. Tak vznikol po štyroch rokoch mojej praxe na klinike hospic Plamienok. Z koľkých ľudí pozostáva váš tím, akú majú profesiu a čím prispievajú do chodu tohto hospicu? Musím povedať, že najťažšie je získať ľudí, ktorí sú odborníci, majú zároveň dar sprevádzania a chcú túto prácu robiť. Momentálne máme na dva a pol úväzku lekárov, tri zdravotné sestry na plný úväzok, jednu na polovičný, jednu sociálnu pracovníčku. To je tím, ktorý sa stará o deti v domácej starostlivosti, teda o tie, ktoré sú nevyliečiteľne choré a sú doma. Plamienok však pomáha aj rodinám, ktoré deti stratili, alebo deťom, ktoré stratili svojho blízkeho. VBratislave máme na Zadunajskej ulici poradenské centrum, kam môžu deti a rodiny prísť. Hľadáme spolu s nimi cestu, ako ísť vživote ďalej. Pracuje tam jedna psychologička na plný úväzok, jedna psychoterapeutka a štyria dobrovoľníci. Okrem toho máme malú skupinku ľudí, ktorá sa stará o organizačné práce, aby sme fungovali a podľa možností zohnali peniaze potrebné na to, aby sme mohli deťom a rodinám pomáhať. Starajú sa aj o prezentáciu navonok, aby o nás občas niekto niečo napísal, aby sme mali možnosť prísť do médií. Ďalšia dvojstrana albumu hovorí o tom, ako navštevujete deti doma. Ako taká návšteva prebieha, čo je na to potrebné zo strany rodičov? Koľko detí dokážete navštíviť?

mária Jasenková


51

tuje žiadna iná organizácia alebo odborníci, ktorí by sa špeciálne venovali

tejto skupine ľudí. Keď sme teda s nimi začali prichádzať do kontaktu, občas

sme si volali, občas sme ich išli pozrieť domov a zistili sme, že ich život je

oveľa bolestnejší, než kým ich dieťatko žilo. Rodiny prechádzajú veľmi ťaž

kým obdobím. Hovorí sa, že odchod z tohto sveta patrí do nášho života aže

máme prirodzenú schopnosť nejako sa s tým naučiť žiť, ale ak odíde dieťa,

je to, myslím, jedna z najťažších vecí v živote a tie rodiny potrebujú pomoc.

Na začiatku sme my chodievali za nimi domov. Pomoc je o ľudskom spre

vádzaní. Títo ľudia prechádzajú bolesťou, ktorej sa nedá vyhnúť, hľadajú

akoby nanovo život, a keď je pri nich niekto, o kom cítia, že pri nich stojí,

tak sa im tou tmou ide ľahšie a postupne sa vynára nejaké svetlo. Takýchto

rodín začalo pribúdať, nemali sme na to kapacitu. Zároveň sme cítili, že ak

by rodiny prišli k nám alebo na nejaké iné miesto, keby zmenili prostredie

a mohli by sme ísť s nimi viac do hĺbky, viac toho pre nich pripraviť, vedeli

by sme im aj viac pomôcť. To bol dôvod, prečo sme pred tromi rokmi otvo

rili toto centrum, kam môže prísť ktokoľvek zcelého Slovenska, kto pociťuje

potrebu pomoci. Niekedy prichádzajú rodičia, lebo cítia, že ich deti potre

bujú pomoc, inokedy deti, ktoré stratili mamu, otca, brata, sestru a zrazu sa

uzatvárajú alebo sú agresívne, prestávajú jesť, zhorší sa im školský prospech,

sú často choré a lekári nevedia nájsť príčinu, pretože tá príčina je v duši.

Všetci títo ľudia môžu do nášho centra prísť.

Keď ide o hru, zapájajú sa len deti?

To je rôzne. Niekedy sa dospelí a deti hrajú spolu, možno prvýkrát za veľmi

dlhé obdobie, niekedy je to zvlášť a potom sa stretnú. Raz do roka robíme

tábory pre deti, ktoré stratili blízkeho, tiež v rámci poradenského centra. Je

to terapeutický tábor. Cieľom je dať dohromady deti, ktoré prežili niečo po

dobné. Mnohokrát sa totiž tieto deti cítia samy, iné a nepochopené. Dospie

vajúci to prežívajú inak, malé deti inak. V tábore majú možnosť zažiť ra

dostné momenty, diskotéku, karneval, bazén. Zažívajú tu však aj niečo

hlbšie. Tábor pripravuje špeciálne školený tím pod vedením odborníka, aby

to bolo vyvážené, aby si deti mohli zažartovať, užiť si radosti zo života, ale

zároveň aj rozprávať o tom, čo ich bolí.

V albume čítame z hodnotenia jedného účastníka: „Tento tábor mi dal nových

kamošov (Samo Baláž, Pišta Maska), presvedčil ma, že každý sme iný a to nie

len výzorom, ale aj svojou povahou. Tento tábor ma naučil viazať uzly :).

mária Jasenková

50

O koľko detí sa vám pri takejto náročnej starostlivosti darí starať? V tejto chvíli máme 16 detí v starostlivosti, na naše pomery a na to, čo si rodiny vyžadujú, je to veľa, na hrane našej kapacity. Veľký nárast sme mali práve tento rok. Na jednej strane sa tešíme, že vďaka Plamienku môžu tieto deti ísť domov, na druhej strane bol ten nárast taký, že sme museli asi dve deti odmietnuť. Môžem povedať, že to bola asi jedna z najťažších chvíľ môjho profesionálneho života, keď som musela jednému otcovi povedať do telefónu, že mi je to hrozne ľúto, ale v týchto dňoch jeho chlapca prijať nemôžeme. Pritom som vedela, že sa tak ani nikdy nestane, lebo tomu chlapcovi zostávalo už len pár dní života. Problémy sú tu dva. Jedným sú odborníci. Zohnať, pritiahnuť lekára alebo zdravotnú sestru, ktorá by chcela robiť takúto prácu a v duši cíti, že je to jej pracovná cesta, ktorá má na to aj odborné predpoklady a ešte aj dar sprevádzania, to veru nie je jednoduché. Druhý problém je finančný: sme nezisková organizácia, ktorá je financovaná len z darov anie štátom. Jeden príspevok máme z Vyššieho územného celku na sociálne poradenstvo a sociálne služby, ale inak nás štát nefinancuje. Poradenstvo, psychologická pomoc pre deti a rodiny po strate blízkeho je ďalšia oblasť vašej služby. Áno, sú to rodičia a súrodenci. Kým som nestretávala rodiny, ktoré stratili deti, tak som ani nevedela, ako také rodiny žijú. Pokiaľ viem, zatiaľ neexis -

Chorí ľudia cítia veľa neistoty, majú otázky, na ktoré nevieme odpovedať.

Možno len tým, že ich vyslovia a niekto ich vypočuje, im pomôžeme.

Strata vlastného dieťaťa sa zaiste prežíva najťažšie, ale čas predsa len mnohé

zahojí a život sa postupne vracia do svojich koľají, najmä ak sú v rodine viaceré

deti. Rodina sa s tým postupne vysporiada. Vaši ľudia sú však nepretržite znova

a znova v takejto ťažkej situácii. Pritom sa ich pomoc nesmie stať rutinou, tí

druhí by to vycítili. Je potrebná em

patia. Ako sa však chrániť, dobíjať,

aby neustály pohľad na utrpenie ne

zničil samotného terapeuta?

Je to skutočne kráčanie po hrane.

Príde chvíľa, keď už toho máte dosť,

vyčerpá vás to tak, že nemáte viac

energiu. Najdôležitejšie je priznať si

to, lebo mnohokrát si to nepriznáva

me a potom môže človek vyhorieť.

Snažíme sa fungovať ako tím, takže

sa to delí. Napríklad vzťah k dieťatku

sa snažíme budovať nielen ako oso

ba, ale ako tím a rodina. Jeden deň

idem na návštevu ja ešte s niekým, druhý deň kolega lekár s niekým iným,

čím sa tá záťaž delí v rámci celého tímu. Základ je, že to nemôže robiť človek

sám a tá citová ťarcha sa musí deliť medzi viacerých. Okrem toho nám po

máha aj to, že žijeme aj niečím iným, než iba prácou. Mnohokrát to profe

sionálne veľmi zasahuje do súkromného života, ba niekedy ho pohltí takmer

úplne. Preto sa snažím dbať na to, aby som žila aj niečím iným ako prácou,

aby som mala svoj čas len pre seba, kde som ja tá najdôležitejšia, kde robím

veci, ktoré ma bavia, napríklad hrám na harmonike, chodím na španielčinu,

rada pestujem kvety v záhrade, navštevujem saunu a wellness, plávam. Treba

vnímať aj seba a vlastné potreby, rozpoznať, kedy už mám dosť a musím si

dať chvíľu pauzu a postarať sa o seba.

Ďalšia dvojstrana vášho albumu má nadpis Spomíname...

Raz do roka robíme stretnutie rodín, ktoré stratili deti, o ktoré sme sa starali,

čo je už takmer 160 rodín. Je to víkendovka mimo Bratislavy, kam ide celý

mária Jasenková

52

Vtomto tábore som zažil neopísateľnú atmosféru, ktorá bola vynikajúca. Zažil som nádherné momenty v prírode, ktoré si navždy zapamätám.“ Myslím, že takéto vyznanie je aj pre vás veľká odmena. Potvrdzuje, že trpiaceho pochopí trpiaci, či ide o dospelých, alebo o deti. Netreba veľa slov, takíto ľudia navzájom cítia, čo ten druhý prežíva, a deti sú na to ešte vnímavejšie. Vaša činnosť, ako možno vidieť v albume, má však aj ďalšie odvetvie a je ním vzdelávanie. Bez vzdelávania niet napredovania. Platí to v osobnom i v profesionálnom živote. Už od prvých rokov, ako Plamienok vznikol, sme sa snažili ísť dopredu, vzdelávať sa odborne, ale zároveň sa niekam posúvať aj osobnostne. Dlhodobo organizujeme tri vzdelávacie kurzy, jeden pre tých, ktorí pracujú v našom tíme – tu sa kontinuálne vzdelávajú, druhý je pre širokú verejnosť. Väčšinou sa k nám ľudia hlásia z pomáhajúcich profesií: lekári, zdravotné sestry, psychológovia, terapeuti a dokonca aj kňazi alebo študenti týchto odborov. Vzdelávací program sa volá Sprevádzanie ľudí v smútení a jeho cieľom je pripraviť absolventa na to, aby dokázal stáť a byť oporou pre niekoho, kto trpí. Dobrá vôľa je zaiste hlavný predpoklad, ale to nestačí. Človek potrebuje aj čosi vedieť, o sebe, o problematike všeobecne. V skupinovej práci sa učí tolerancii, aby si nemyslel, že čo je dobré pre neho, musí byť dobré aj pre ostatných. Tretí vzdelávací program je pre medikov Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorí majú nepovinný predmet Symptómový manažment a starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti a rodiny . Prebieha seminárnou formou jeden semester. Tu môžu medici dostať aspoň základnú orientáciu v tejto problematike. No a najviac nás vzdelávajú samotné deti a ich rodiny. V albume vidíme nadpis – Zmierňujeme utrpenie. Myslím si, že utrpenie nie je možné celkom odstrániť. Strácať blízkeho človeka, či dieťa, alebo dospelého, to je vždy utrpením. No dá sa zmierniť, aby bolo znesiteľné a aby ten človek nezúfal či dokonca neprišiel do štádia, že by on sám chcel z tohto sveta odísť. Zahŕňa to viaceré roviny. Jedna je telesná, fyzické ťažkosti, zadúšanie, kašeľ atď. Tohto sa všetci veľmi bojíme, že budeme neznesiteľne fyzicky trpieť, ale z mojej skúsenosti lekára musím povedať, že to je ten najmenší problém. Existujú lieky a prostriedky, ktorými možno fyzické utrpenie zmierniť, aby bolo znesiteľné. Utrpenie duše aducha je však ťažšia záležitosť. Ak máme vedľa seba človeka, ktorý nás má rád aktorý onás

stojí, tak sa to nesie ľahšie, trošku sa to delí, aj keď nie rovnakým dielom.

mária Jasenková


55

mária Jendruchová

Verila som,

že mám na tomto svete

ešte nejaké poslanie

narodila sa ako šiesta z trinástich detí v rodine, ktorá bývala priamo v bra

tislavskej michalskej bráne. v centre starej bratislavy a v tradičnej rodine

prežila krásne detstvo. Po maturite v Pezinku pokračovala štúdiom medi

cíny v bratislave. Po promóciách sa autostopom vybrala hľadať miesto na

vysnívanej chirurgii. Prvou zastávkou bola gelnica, kde sa stretla so svojím

budúcim manželom milanom, s ktorým sa zosobášila v roku 1975. manže

lom Jendruchovcom sa postupne narodilo deväť hudobne nadaných detí –

Tomáš, lucia, mária, matúš, ruth, Petra, alexandra, deborah a Filip. v ro

ku 1993 založili vokálnu a inštrumentálnu skupinu Jendruchovci, prešli celé

slovensko i kus sveta a vďačné publikum mohlo od koncertu ku koncertu

pozorovať postupný rast členov tohto netradičného súboru. matka mária

sa v súčasnosti na dôchodku teší nateraz piatim vnúčatám.

Medzi nebom a zemou sa dejú veci bežné i nečakané. Niekedy má človek čosi

presne vysnívané a zrazu sa všetko zmení, inokedy je úplne na dne a veci sa

obrátia na dobré. Taký je aj osud Márie Jendruchovej, matky známej spevác

kej rodiny, ktorá už takmer opúšťala tento svet, a predsa sa pre ňu otvoril

veľmi bohatý život. Čo si zažila v tajomnom priestore medzi nebom a zemou,

(*1948, bratislava)

54

tím a rodiny, ktoré chcú prísť aj s deťmi. Zmyslom tohto víkendu je, aby rodiny pocítili, že nie sú so svojou bolesťou samy, že sú tu ľudia, ktorí prešli podobnou skúsenosťou. Môžu tam zažiť aj niečo pekné, oddychové, nejaký relax, ale aj chvíle, keď môžu rozprávať o tom bolestnom, čo ich v živote stretlo a aby to bolo vyvážené, aj o momentoch radosti. Nakoniec zvykneme robiť duchovnú pobožnosť, omšu za deti. Teraz taká osobnejšia otázka, lebo je to asi cesta vášho osobného povolania: čo vás motivuje, vedie, posilňuje? Ak mám byť úprimná, neviem... Keď stretávam tieto deti a rodiny, čosi dávam, ale aj veľa dostávam. To, čo dostávam, je pre mňa také cenné, že mi to stojí za všetku tú námahu a chcem sa v tejto oblasti usilovať aj naďalej. Čo od nich dostávam? Hĺbku vzťahu, úprimnosť. Dnes mnohí ľudia hrajú divadlo a majú na sebe masky, aj my dospelí, najmä my. S týmito rodinami asdeťmi naše masky veľmi rýchlo padajú, musia padnúť, hĺbka stretnutia je potom taká silná, že mi to dodáva chuť a energiu žiť ďalej. Zdá sa mi to zmysluplné, napĺňajúce, núti ma to klásť si otázky, ktoré by som si asi bežne nekládla: na čo tu vlastne som, čo je v živote dôležité... Sú to vzťahy, aj medzi nami, aj tie vertikálne, všetko ostatné je prostriedok a nie cieľ. Život je krátky a stojí za to žiť ho, aj keď nie je vždy ľahký. Musím povedať, že aj napriek tomu, že robím v blízkosti utrpenia a smrti, prehĺbilo to moju dôveru v život. Moja známa mi raz povedala: „Život sa postará.“ Môj pocit je, že je to presne tak, čo neznamená, že nebudeme trpieť. Keď sa však človek otvorí, ukáže svoju zraniteľnosť, na nikoho sa nehrá, tak mu v ťažkej chvíli príde pomoc a mnohokrát ho tie ťažké chvíle posunú ďalej. Potom vie život prežívať krajšie a hlbšie. Asi toto ma drží... Zvyšok je asi nejaké tajomstvo, niečo, čo neviem...

Odvysielané 21. 2. 2013

mária Jasenková




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.