načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Život je ľahký, nerob si starosti - Agnes Martin-Lugand

  > > > > Život je ľahký, nerob si starosti  
-7%
sleva

Elektronická kniha: Život je ľahký, nerob si starosti
Autor:

Po návrate z Írska sa Diane rozhodla urobiť hrubú čiaru za búrlivým vzťahom s Edwardom a začať nový život v Paríži. S pomocou starého kamaráta Félixa oživila svoju útulnú ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  169 Kč 158
+
-
5,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Počet stran: 312
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-267-0654-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Po návrate z Írska sa Diane rozhodla urobiť hrubú čiaru za búrlivým vzťahom s Edwardom a začať nový život v Paríži. S pomocou starého kamaráta Félixa oživila svoju útulnú literárnu kaviarničku, kde našla pokoj a dokonca aj nový vzťah. Olivier bol milý a pozorný, a najmä – chápal jej odmietanie ďalšieho dieťaťa. Nečakaná udalosť však zasiahla do jej života ako blesk a spálila všetky piliere jej istoty, ktoré si tak ťažko budovala.

Zařazeno v kategoriích
Agnes Martin-Lugand - další tituly autora:
Šťastní lidé čtou a pijou kávu Šťastní lidé čtou a pijou kávu
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 211 Kč
Šťastní lidé čtou a pijou kávu Šťastní lidé čtou a pijou kávu
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 130 Kč
Šťastní lidé mají snadný život Šťastní lidé mají snadný život
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 228 Kč
Šťastní lidé mají snadný život Šťastní lidé mají snadný život
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 130 Kč
Lituji, čekají mě Lituji, čekají mě
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 254 Kč
Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu
Martin-Lugand, Agnes
Cena: 167 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Život je ľahký,
nerob si starosti
Aj v tlačenej verzii
Objednať si môžete na stránke
www.albatrosmedia.sk
Agnès Martin-Lugand
Život je ľahký, nerob si starosti – e-kniha
Copyright © Albatros Media a. s., 2016
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv















Mojim trom chlapom










Normálny smútok sa nekončí tým,
že zabudneme na toho, koho sme stratili,
ale tým, že mu dáme správne miesto
v príbehu, ktorý sa skončil, staneme
sa schopnými znova sa naplno zapojiť
do kolobehu života, do plánov a túžob,
vďaka ktorým má život zmysel.
Monique Bydlowski, Je rêve un enfant
Don’t worry. Life is easy.
Aaron, Little love










9
~ 1~
Ako som mohla znova podľahnúť Félixovmu na ‑
liehaniu? Dajakým zázrakom ma zakaždým dostal.
Vždy našiel argument a dostatočne dobrý dôvod
na to, aby ma dostal tam, kde ma chcel mať. Za‑
každým som si vravela, že sa možno nájde niečo
také, čo mi pomôže uniknúť. A zakaždým som sa
nechala napáliť. Pritom som Félixa poznala ako
svoje topánky a vedela som, že máme diametrálne
odlišný vkus. Takže keď za mňa premýšľal a roz‑
hodoval, bol úplne vedľa. Po toľkých rokoch náš‑
ho priateľstva som to už mohla vedieť. Napriek
tomu som ďalší, v poradí už šiesty sobotný večer
strávila v spoločnosti totálneho imbecila.
Minulý týždeň som mala šťastie na magora
zblázneného do bio a  zdravého životného štýlu.





10
Človek by si pomyslel, že Félix má výpadok pamä ‑
ti, pokiaľ ide o  neresti jeho najlepšej kamarátky.
Celý večer sa niesol v znamení prednášky o mojej
nadmernej spotrebe tabaku, alkoholu a  nevhod‑
nej stravy. Ten čudák mi len tak medzi rečou zves‑
toval, že môj otrasný spôsob života môže viesť len
a len k neplodnosti a že sa podvedome pokúšam
flirtovať so smrťou. Félix mu pravdepodobne ne‑
predložil techničák jeho potenciálnej partnerky.
Obdarila som ho očarujúcim úsmevom a  ozná‑
mila som mu, že o smrti a samovražedných chúť‑
kach rozhodne čo ‑to viem, a odkráčala som.
Kretén na dnes bol z  iného súdka. Celkom
pekný, z  váženej rodiny a  bez ambícií držať mi
prednášky. Mal však jednu zďaleka nie zanedba ‑
teľnú chybičku krásy. Podľa všetkého bol presved‑
čený, že ma dostane do postele pomocou výpočtu
svojich hrdinských výkonov so svojou  milenkou
menom GoPro: „V lete sme s mojou GoPro zdolali
ľadopád... Túto zimu sme s mojou GoPro zvládli
zjazd na ľadovci... Vzal som si moju GoPro do
sprchy... Minule sme s GoPro vyskúšali, aké je to
jazdiť metrom, chápeš...“, atakďalej. Po spoločne
strávenej hodine mi bolo jasné, že nie je schopný
dokončiť vetu bez toho, aby ju nespomenul. Do‑
stala som sa do štádia, keď som zauvažovala, či
s ňou chodí aj na záchod.





11
– Kam chodím s mojou GoPro? Asi som ti dob‑
re nerozumel, – zarazil sa uprostred reči.
Ups, asi som uvažovala príliš nahlas. Vyzerala
som ako otrasná ženská, neschopná prejaviť záu‑
jem o to, čo mi ten muž vykladá, a mysliaca len
na to, čo tu vlastne robím. Mala som toho po krk.
A tak som sa rozhodla rázne s tým skončiť.
– Vieš, si veľmi sympatický človek, ibaže si šia‑
lene zamilovaný do svojej kamery a  ja nemám
chuť miešať sa medzi vás. Pokojne oželiem dezert
aj kávu. Všetko mám aj doma.
– V čom je problém?
Vstala som, on tiež. Namiesto pozdravu som
mu len mávla rukou a zamierila som k poklad‑
nici. Nie som taká hyena, aby som ho necha‑
la zaplatiť účet za toto fiasko. Posledný raz som
sa naňho obzrela a pridusila som výbuch smie‑
chu. V  tej chvíli by sa mi zišla GoPro kame‑
ra, aby  som zvečnila, ako sa zatváril. Chudák
chlapec...
Na druhý deň ráno ma zobudil telefón. Kto sa
opovažuje narušiť moje posvätné nedeľné vyliho ‑
vanie? Že sa vôbec pýtam!
– Áno, Félix, – zamumlala som do slúchadla.
– And the winner is?
– Zavri zobák.
Jeho chichot ma podráždil.





12
– O hodinu ťa čakám, však ty už vieš kde, – za ‑
bľabotal a zavesil.
Natiahla som sa v posteli ako mačka, až potom
som sa pozrela na budík. Bolo dvanásť štyridsať‑
päť. Mohlo to byť aj horšie. Cez týždeň som nemala
problém vstať načas a otvoriť svoju literárnu kavia‑
reň, ale nedeľu som si nekompromisne vyhradila na
spánok. Potrebovala som si oddýchnuť a vyprázd‑
niť si hlavu. Spánok bol mojím útočiskom. Najskôr
som doň unikala od svojich veľkých smútkov, teraz
od malých problémov. Vstala som a s úľavou zisti‑
la, že vonku je krásny deň. Do Paríža zavítala jar.
Už som bola na odchode, keď som si spome‑
nula, že mám kľúče od kaviarne nechať doma,
Bola predsa nedeľa a ja som si sľúbila, že tam ni‑
kdy viac nestrávim „deň Pána“. Cestou na Ulicu
des Archives som sa neponáhľala. Podchvíľou som
sa pristavila, zapálila som si prvú cigaretu a poko‑
chala som sa výkladmi. Stretla som zopár stálych
hostí kaviarne a zamávala som im na pozdrav. Len
čo som vošla na terasu, kde sme zvyčajne trávili
naše nedele, Félix prekazil čaro pokojného dňa.
– Kde si tak dlho? Skoro ma vyhodili od náš‑
ho stola!
– Zdravím ťa, milý Félix, – s hlasným cmuk‑
nutím som ho pobozkala na líce.
Prižmúril oči.





13
– Aká si odrazu milá, za tým musí niečo byť.
– Vôbec nie! Hovor, aký bol večer? O  koľkej
si skončil?
– Keď som ti zavolal. Som hladný, objednaj ‑
me si.
Nechala som ho, nech privolá čašníka a  objedná
pre oboch brunch. Bol to jeho nový koníček. Chcel
sa učičíkať, a tak vyhlásil, že po divokých sobotných
večierkoch ho brunch postaví na nohy rozhodne
lepšie než oschnutý kus prihrievanej pizze. A  tak
si ma od istého času volal za svedka a  za môjho
obdivného pohľadu sa napchával praženicou, bage‑
tou a párkami a nalial do seba liter pomarančového
džúsu, ktorý mal uhasiť jeho smäd po opici.
Celkom ma prešla chuť do jedla, takže som ako
vždy len pozobkala zvyšky z jeho taniera. So slneč‑
nými okuliarmi na nosoch sme sa vyvaľovali na
stoličkách a fajčili.
– Pôjdeš ich zajtra pozrieť?
– Ako vždy, – odvetila som s úsmevom
– Pozdrav ich odo mňa.
– Spoľahni sa. Naozaj tam už nikdy nezájdeš?
– Nie, už to nepotrebujem.
– Nechce sa mi veriť, že som tam predtým
nechcela ani vkročiť!





14
Bol to môj pondelňajší rituál. Literárna kavia ‑
reň bola zatvorená a ja som chodila ku Colino‑
vi a  Clare. Či pršalo, dul vietor alebo snežilo,
šla som. Rada som im rozprávala, čo sa cez týž‑
deň prihodilo, všelijaké drobné kaviarenské his‑
torky... Odkedy som začala znova chodiť medzi
ľudí, zásobovala som Colina podrobnosťami o ne‑
podarených schôdzkach. Zdalo sa mi, že počujem
jeho smiech, a  smiala som sa s  ním, akoby sme
spolu kuli dajaké pikle. S Clarou to bolo zložitej‑
šie. Nedokázala som sa s ňou dôverne rozprávať.
Spomienka na dcéru ma zakaždým znova vtiahla
do víru bolesti. Podvedome som si rukou siahla
na krk. Raz som si pri rozhovore s Colinom strhla
z  retiazky obrúčku, ktorú som nosila ako príve‑
sok. Raz a navždy.
Je to už niekoľko mesiacov, čo na krku nič ne‑
nosím. Práve som Colinovi vysvetľovala, že som
premýšľala nad Félixovými návrhmi, aby som šla
na rande, a zvažovala som, že ich prijmem.
– Láska moja... si tu... vždy tu budeš... ale
odišiel si ďaleko... a už sa nikdy nevrátiš, zmierila
som sa s tým... a chcela by som to aspoň vyskú‑
šať, chápeš...
S povzdychom som sa pokúsila preglgnúť slzy.
Pritom som sa končekmi prstov pohrávala s ob‑
rúčkou.





15
– Začína ma ťažiť... Viem, že mi to nebudeš
mať za zlé... myslím, že som pripravená... dám
si ju dole... cítim, že som sa z toho dostala... na ‑
vždy ťa budem ľúbiť, na tom sa nič nezmení, ale
už je to iné... dokážem žiť aj bez teba...
Objala som pomník a s očami plnými sĺz som
si sňala retiazku. Celou silou som obrúčku stisla
v dlani. Nato som vstala.
– Takže zas o týždeň, milí moji. Clara... mama...
mama ťa ľúbi.
Odišla som a ani som sa neobzrela.
Félix ma potľapkal po stehne a vytrhol ma zo
zamyslenia.
– Poďme sa prejsť, je tak nádherne.
– Ako povieš!
Zamierili sme na nábrežie. Ako každú nedeľu,
aj dnes sa Félix dožadoval, aby sme prešli na opač‑
ný breh Seiny, prekľučkovali ku katedrále Notre‑
‑Dame a  zapálili sviečku. „Musím odčiniť svoje
hriechy,“ vyhováral sa. Lenže mňa neoblafol. Bola
to ofera za Claru a Colina, jeho spôsob, ako zo‑
stať s nimi v spojení. Kým vnútri rozjímal, čaka‑
la som ho pred katedrálou a pozorovala turistov,
ktorí to schytali od holubov. Práve som dofajčila
cigaretu, keď som sa stala divákom remaku smrti
mamy Amélie Poulainovej v podaní istého Félixa,
hodného Oscara – najmä v kategórii plač! Potom





16
ma tento úžasný herec objal okolo pliec, s pred ‑
stieraným dojatím pozdravil divákov a spolu sme
sa pomaly vydali na spiatočnú cestu do našej ob‑
ľúbenej štvrte Marais a sushi baru, kde sme trávili
nedeľné večery.
Félix popíjal saké. „Klin sa klinom vyráža,“
poúčal ma. Mne úplne stačilo jedno Tsingtao.
V prestávke medzi dvoma kúskami makis prešiel
do útoku a  dožadoval sa hlásenia. To bude raz‑
‑dva!
– Tak čo ti prekáža na tom zo včera?
– Kamera na čele!
– Wau! To je božsky vzrušujúce.
Padlo zaucho.
– Kedy ti konečne dôjde, že naše predstavy
o sexe nie sú rovnaké?
– Tvoje sú smutné, – zatiahol.
– Ideme domov? O chvíľu mi na jednotke za‑
čína film.
Félix ma ako vždy odprevadil až ku  dverám ka‑
viarne. A na rozlúčku si ma ako vždy tuho vystís‑
kal, dobre že ma nerozpučil.
– Chcem ťa o  niečo poprosiť,  – zamumlala
som z jeho zovretia.
– Hovor!
– Prosím ťa, prestaň sa hrať na zoznamku. Mám





17
plné zuby nepodarených schôdzok. Som z  toho
znechutená!
Odstrčil ma.
– Nie, neprestanem. Chcem, aby si stretla správ ‑
neho chlapa, sympaťáka, s  ktorým budeš šťastná.
– Ale ty mi zakaždým nájdeš nejakého čudáka,
Félix! Zvládnem to aj sama.
Zavŕtal sa do mňa pohľadom.
– Stále myslíš na toho svojho Íra?
– Netáraj hlúposti! Z Írska som sa vrátila pred
rokom. Spomínala som Edwarda? Nie! Nemá
s tým nič spoločné. Je to stará záležitosť. Nemô‑
žem za to, že ma zoznamuješ s takými babrákmi!
– Dobre, dobre! Nechám ťa chvíľu oddýchnuť,
ale musíš sa trochu otvoriť možnostiam. Vieš rov‑
nako dobre ako ja, že Colin by si prial, aby si si
niekoho našla.
– Viem. A to aj mám v úmysle... Dobrú noc,
Félix. Vidíme sa zajtra. Čaká nás veľký deň!
– Yes!
Pobozkala som ho na líce rovnako nahlas, ako
keď sme sa pred niekoľkými hodinami stretli,
a vošla som do domu. Napriek Félixovmu nalie‑
haniu som sa odmietala presťahovať. Páčilo sa mi
bývanie v  malom bytíku nad literárnou kaviar‑
ňou. Bola som uprostred diania a to mi vyhovo‑
valo. Najdôležitejšie však bolo, že som bola tam,





18
kde som sa celkom sama bez pomoci dala doko ‑
py. Nepoužila som výťah, radšej som sa po scho‑
doch vyštverala na piate poschodie. Zastala som
až pred dverami do bytu, oprela som sa o ne chrb‑
tom a spokojne som si vydýchla. Napriek nášmu
poslednému rozhovoru som s Félixom strávila skve‑
lý deň.
Nikdy som nepozerala film na jednotke, hoci
Félix si to myslel. Púšťala som si hudbu. V  ten
večer som siahla po Ásgeirovom King and Cross
a pripravila som sa na to, čomu som hovorila moje
večerné Spa. Rozhodla som sa, že sa budem o seba
starať, a nepoznám vhodnejší čas na pleťovú mas‑
ku, peeling a všetky tie ženské taľafatky, než je ne‑
deľný večer.
O hodinu a pol som voňavá a s hebkou pokož‑
kou konečne vyliezla z  kúpeľne. Uvarila som si
poslednú nedeľnú kávu a pohodlne som sa usadi‑
la na pohovke. Zapálila som si cigaretu a nechala
myšlienky voľne blúdiť. Félixovi som nikdy nepo‑
vedala, čo ma prinútilo navždy Edwarda uložiť do
najspodnejšej zásuvky v  mojej pamäti a  vytesniť
všetky spomienky naňho.
Po návrate z Írska som prerušila všetky kontak‑
ty s priateľmi, ktorých som si tam našla – s Abby
a Jackom, s Judith, a hlavne s Edwardom. Samo‑
zrejme, že mi šialene chýbal. Ako vlny prílivu sa





19
ku mne vracali šťastné aj boľavé spomienky na
čas, ktorý som s ním prežila. Čas však všetko vy ‑
lieči a  ako plynul, nadobúdala som čoraz väčšiu
istotu, že sa im už nikdy neozvem, a  najmä nie
Edwardovi. Uplynulo vyše roka a  po takej dlhej
dobe by to aj tak nikam neviedlo... Hoci...
Asi pred šiestimi mesiacmi, v  jednu zimnú
nedeľu, lialo ako z  krhly a  ja som trčala sama
doma. Pustila som sa do upratovania skrine a na‑
razila som na škatuľu, do ktorej som založila spo‑
ločné fotografie, čo urobil na Aranských ostro‑
voch. Otvorila som ju a pri pohľade na jeho tvár
som zostala ako obarená. Ako v ošiali som sa vrhla
k  telefónu, vyhľadala som v  zozname jeho číslo
a vytočila som ho. Chcela som, či skôr som po‑
trebovala zistiť, čo je s  ním. Pri každom zazvo‑
není som takmer zavesila. Zmietala som sa  me‑
dzi obavou z  toho, že ho budem znova počuť,
a obrovskou túžbou obnoviť náš vzťah. Ozval sa
záznamník. Svojím chrapľavým hlasom sa pred‑
stavil menom a po ňom nasledovalo už len píp‑
nutie. Zmohla som sa len na: „Ehm... Edward...
To som ja... Diane. Chcela som... chcela len ve‑
dieť... ehm... ako sa máš... Zavolaj mi... prosím
ťa.“ Len čo som položila, bolo mi jasné, že to bola
poriadna hlúposť. Chodila som hore ‑dolu po izbe
a hrýzla som si nechty. Neodbytná zvedavosť, ako





sa má a či už na mňa zabudol, ma na celý zvyšok
dňa priklincovala k telefónu. Viedlo to tak ďaleko,
že som to o desiatej večer skúsila znova. Nezdvi ‑
hol. Na druhý deň ráno som si nevedela prísť na
meno. To, čo som spravila v predchádzajúci večer,
bolo trápne. Vďaka záchvatu šialenstva z predchá‑
dzajúceho dňa som pochopila, že Edward s  ko‑
nečnou platnosťou patrí minulosti a  navždy zo‑
stane len epizódou v mojom živote. Vďaka nemu
som sa prestala cítiť povinná zostať lojálna voči
Colinovi. A v tej chvíli som sa cítila oslobodená
aj od neho. Bola som pripravená otvoriť sa svetu.





21
~ 2~
Keď som v to pondelňajšie ráno otvorila oči, za ‑
vetrila som významný deň. Dnes večer si ľahnem
do postele ako jediná majiteľka literárnej kaviarne
„Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu“.
Po návrate z Írska mi niekoľko týždňov trvalo,
kým som sa odvážila ozvať sa rodičom. Nemala
som najmenšiu chuť upriamiť na seba ich pozor‑
nosť a znášať ich poznámky na margo stavu mojej
existencie. Napokon som im zavolala, ba dokon‑
ca som prijala ich pozvanie na večeru. Vždy keď
som vošla do rodičovského domu, cítila som sa
mizerne, a  ani tentoraz to nebolo iné. Nedoká‑
zali sme spolu normálne komunikovať. Otec bol
ticho a  my s  mamou sme sa vrteli okolo sporá‑
ka a nevedeli sme nájsť spoločnú reč. Otec sa mi





22
konečne prihovoril až vo chvíli, keď sme si sada ‑
li k stolu.
– Ako idú obchody? – uškrnul sa.
Tón, akým to povedal, a jeho vyhýbavý pohľad
ma dostali do defenzívy.
– Postupne sa to rozbieha. Dúfam, že o  také
dva mesiace sa dostanem z červených čísel. Mám
nejaké nové nápady, ako tomu pomôcť.
– Netáraj a nič si nenahováraj, veď sa v tom vô‑
bec nevyznáš. Od Colinovej smrti ti hovoríme, že
on popri práci na ministerstve riadil aj celý biznis.
– Učím sa, oci. Chcem to dokázať a aj to do‑
kážem!
– Nezvládneš to, a práve preto mám v úmysle
vziať veci do vlastných rúk.
– Prezradíš mi ako?
– Keďže pochybujem o tom, že nájdeš člove‑
ka schopného spraviť pre teba všetko, najmem se‑
riózneho a  spoľahlivého vedúceho. Ak sa chceš
naďalej hrať na servírku, nebudem ti brániť. As‑
poň budeš mať čo robiť.
– Ocko, asi úplne nechápem...
– Vidím ti na nose, že tomu veľmi dobre rozu‑
mieš. Dosť bolo detských hier!
– Na to nemáš právo!
Prudko som vstala, stolička sa prevrátila.
– V kaviarni som doma!





23
– Nie, si na našom dvore!
Všetko sa vo mne vzbúrilo, ale v  duchu som
vedela, že otec má pravdu. Skutočnými majiteľ ‑
mi literárnej kaviarne boli oni dvaja. Na Colinov
podnet a  ubezpečovanie vytiahli šekovú knižku,
aby mi zabezpečili nejakú činnosť.
– Rob scény, ak ťa to baví, – pokračoval. – Dá‑
vam ti tri mesiace.
Tresla som za sebou dverami. V tej chvíli som
pochopila, že som sa zmenila, zocelila som sa.
Predtým by som odchádzala ako zbitý pes, nasle‑
dovala by ďalšia depresia. Tentoraz som však bola
odhodlaná, mala som plán. Naši v tom čase ešte
nevedeli, že som sa už pustila do práce.
Spravila som prvý krok. Začala som tým, že
som v  kaviarni zriadila bezplatné wi ‑fi pripoje‑
nie. Vďaka tomu som prilákala nových zákazní‑
kov. Začali ku mne chodiť študenti, ba podaktorí
v  zadnej miestnosti strávili pri učení aj celé po‑
poludnie. Ich vernosť som získala zavedením niž‑
šej ceny za kávu a pivo. Väčšina z nich si po čase
zvykla nakupovať u mňa knihy. Vedeli, že urobím
prvé aj posledné, len aby som vyhrabala životopis,
ktorý zachráni ich referáty. Dodržiavanie otvára‑
cích hodín kaviarne tiež prinieslo svoj efekt. Kým
Félix viedol kaviareň sám, bolo to iné. Teraz som
každý deň otvárala v rovnakom čase, a to mi po‑





24
mohlo vytvoriť pocit istoty. Už sa nestávalo, že
hostia našli zamknuté dvere.
Pokiaľ ide o množstvo roboty, každý deň mal
svoje tri vrcholy: čas na rannú kávu pred odcho ‑
dom do práce, poludňajšiu prestávku na obed –
vášniví čitatelia, ktorí popri sliedení za novým
románom zabudli aj na jedlo –, a zastávku na ve‑
černý aperitív cestou z  kancelárie. To bol čas na
pohárik pri bare a z času na čas aj na kúpu vrec‑
kového vydania knihy na večer strávený osamo‑
te. Aby som bola presná, dala som Félixovi voľnú
ruku pri organizovaní tematických večerov. Ako
animátor bol neprekonateľný. Zakaždým našiel
strešteného, pekelne kultivovaného čudáka, ktorý
bol ochotný debatovať na zvolenú, vždy poriadne
šťavnatú tému, a alkohol tiekol potokom. Fungo‑
valo to tak dobre, že hostia vždy odchádzali s nie‑
koľkými knižkami pod pazuchou, pritom často
ani nevedeli, o čom bola reč. A Félix končil večer
s prepitným v podobe prísľubov divokých nocí. Ja
som sa na večierkoch nikdy nezúčastňovala, bola
to jeho parketa. V takých chvíľach som ho necha‑
la, nech sa baví, a privierala som oči nad jeho ču‑
dáckymi zákazníkmi.
Chcela som, aby sa z literárnej kaviarne stalo
miesto otvorené pre všetkých, známe svojou po‑
hostinnosťou a srdečnou atmosférou, kde si nájdu





25
svoje miesto všetky literárne žánre. Chcela som
čitateľom radiť a umožniť im, aby si urobili radosť
a bez hanby čítali príbehy podľa vlastného gusta.
Pramálo záležalo na tom, či si vyberú dielo oven ‑
čené literárnymi cenami alebo ľudový bestseller.
Jediné, na čom záležalo, bolo to, aby moji hostia
čítali bez pocitu, že ich niekto bude posudzovať
podľa výberu knižiek. Vždy som bola nadšenou
čitateľkou a  priala som si, aby to hostia v  mojej
literárnej kaviarni vycítili, odhalili a pustili sa do
dobrodružstva pre tých najodvážnejších. Na po‑
ličkách ležala zmes najrozličnejších kníh od de‑
tektívok cez všeobecnú literatúru, sentimentálne
romány, poéziu, knihy pre mladšie ročníky, sve‑
dectvá, bestsellery, až po pikantnejšie tituly. Bol to
môj veľký bazár, v ktorom sme sa Félixom a stá‑
lymi hosťami našli. Milovala som ten pocit lovca
pokladov pri hľadaní tej správnej KNIHY. Vždy
sa našiel niekto, kto nových zákazníkov postupne
zasvätil do toho, ako to u nás chodí.
V literárnej kaviarni Šťastní ľudia som našla rov‑
nováhu. Vďaka nej som sa vynorila nad hladinu,
nanovo som sa usadila v  Paríži a  uvedomila si,
aká je práca pre mňa prospešná, a bez toho, aby
som to riešila s  mojimi rodičmi, som si dokáza‑
la, že som schopná niečo robiť. Vďaka kaviarni
som sa znova stala bytosťou schopnou nadväzovať





26
medziľudské vzťahy, pracujúcou ženou, ktorá zvlá‑
da vlastný život. Musela som stratiť to, čo mi bolo
najdrahšie, aby som pochopila, aké pevné puto
ma spája s tým miestom, s tými štyrmi stenami.
Už rok som si nevzala ani deň dovolenky, nebola
som schopná ju opustiť a nikdy viac by som ne‑
nechala Félixa, aby sa o ňu staral sám.
Jediný obchodný neúspech nespôsobil nedosta‑
tok zákazníkov, mohla som si zaň ja sama. Dosta‑
la som nápad vyhradiť stredajšie popoludnia pre
detské čitateľské krúžky. Félix vedel, že milujem
detské knižky, a podporoval ma. Rozbehli sme re‑
klamu, poroznášali sme letáky do škôl aj detských
centier v  našej štvrti. Doplnila som zásoby siru‑
pov, najmä však detských kníh. Nadišiel veľký deň.
Keď som zbadala prvé mamičky, ako prichádzajú
po špičkách v  sprievode svojho potomstva, prvý‑
krát po dlhých týždňoch som sa strhla zakaždým,
keď nad dverami zacengal zvonček. Schovala som
sa za barový pult. Len som ich privítala a  rýchlo
nasmerovala do malej zadnej miestnosti. Požiadala
som Félixa, nech dozrie na to, aby sa usadili, a vy‑
šla som na cigaretu. Trčala som vonku celú večnosť,
a tak mi prišiel oznámiť, že sa čaká už iba na mňa.
Pripadla mi úloha animátora. Dopotácala som sa
ku skupinke detí. Pustila som sa do čítania
Modrého psa a môj vlastný hlas mi znel celkom cudzo.





27
Keď ku mne podišiel asi trojročný chlapček,
zistila som, akú veľkú chybu som urobila. Pozre ‑
la som sa naňho, odtiahla som sa a  začala som
sa chvieť. V tom okamihu som si želala, aby tým
dieťaťom bola Clara. Chcela som, aby sa mi po‑
sadila na kolená, lebo si chce zblízka obzrieť kni‑
hu. Zaborila by som si nos do jej vláskov. Kniha
mi vypadla z rúk, zavolala som Félixa na pomoc.
Netrvalo dlho a pribehol. Bol nablízku a dával na
mňa pozor. Vzal to za mňa, robil deťom šaša a ja
som vybehla hore a zabarikádovala som sa v byte.
Zvyšok dňa a celú noc som preležala zachumlaná
pod prikrývkou, kričala som do vankúša a s pla‑
čom som volala Claru.
Na druhý deň knihy putovali naspäť k svojim
vydavateľom. Vďaka tej pohrome som si uvedo‑
mila, že zo straty svojej dcérky sa nikdy nespa‑
mätám. Bez Colina to išlo, bez nej nie. Pochopila
som, že nedovolím, aby sa niekedy nejaké dieťa
priblížilo ku mne či k mojej literárnej kaviarni.
Napriek tejto nepríjemnosti som dospela k isté‑
mu rozhodnutiu. Dohodla som si stretnutie v ban‑
ke a zrušila som Colinovu životnú poistku. Všet‑
ko zariadil tak, aby mi nič nechýbalo. Odmietla
som naďalej míňať jeho peniaze. Mali poslúžiť na
niečo dôležité, čo by mu urobilo radosť. Potre‑
bovala som plán hodný rozletu môjho manžela





28
a  našla som ho: odkúpim od rodičov literárnu ka‑
viareň Šťastní ľudia.
Nadišiel deň „D“, ktorý mal znamenať koniec
niekoľko mesiacov trvajúceho boja s  mojimi ro‑
dičmi. Ale ani taká významná udalosť mi neza‑
bránila zájsť za Colinom a Clarou. So vztýčenou
hlavou a úsmevom na perách som kráčala alejou
v  cintoríne. Položila som na hrob náruč bielych
ruží a kľakla som si. Aby som nevyzerala smiešne,
musela som sa celá poskrúcať. Nasúkala som sa do
čiernych šiat a obula si topánky na podpätku. To
sa mi nestalo hádam už celú večnosť. Rodičia ma
asi pred notárom opísali ako nepríčetnú depresív‑
nu ženskú, ja som im chcela dokázať opak.
– Láska, dnes je veľký deň! Dnes večer už bude‑
me vo svojom. Dúfam, že si na mňa hrdý. Robím to
pre vás dvoch. A keďže nič nerobím polovičato, po
podpise bude nasledovať fiesta s Félixom! Keď som
mu to povedala, takmer sa rozplakal od radosti. Ži‑
vot naberá nové obrátky... Je to zvláštne... Ale ne‑
smiem meškať, čakajú na moje autogramy! Ľúbim
vás, srdiečka. Clara... mama... je s tebou...
Objala som hrob a vyšla z cintorína.
U notára sme si pokojne a v tichosti vypočuli
znenie spisu. Nastal veľký okamih: podpis zmluvy.
Podarilo sa mi to až na druhý raz, chvela som sa
ako osika. Premohlo ma dojatie. Dokázala som to.





29
Myslela som len na Colina a na ženu, ktorou som
sa stala. Keď som sa vracala na svoje miesto, vstú ‑
pili mi slzy do očí. Stretli sa s maminým prázdnym
pohľadom. Notár mi potom podal list vlastníctva,
ktorý potvrdzoval môj status majiteľky. List vlast‑
níctva, na ktorom bolo čierne na bielom napísané,
že som bezdetná vdova. Zdvorilo nám oznámil, že
môžeme odísť. Ocitli sme sa na ulici. Otočila som
sa k rodičom, akoby som čosi chcela, vôbec som
však nevedela, čo by to malo byť.
– Nemysleli sme si, že to dotiahneš do konca, –
ozval sa otec. – Aspoň raz skús všetko nepokaziť.
– To nemám v úmysle.
Pozrela som sa na mamu. Podišla ku mne a ob‑
jala ma vrúcnejšie než inokedy.
– Nikdy som nebola takou matkou, akú si po‑
trebovala, – pošepla mi do ucha.
– To je smutné.
– Je mi to ľúto.
Dívali sme sa jedna druhej do očí. Mala som
chuť spýtať sa „Prečo?“. Z jej pohľadu mi bolo jas‑
né, že by neuniesla moje otázky, ani výčitky. Ma‑
min ochranný pancier dostával trhliny, akoby sa
v nej konečne pohlo svedomie. Ale nebolo na to
trochu neskoro? Otec ju vzal pod pazuchu a pove‑
dal, že je čas ísť. Namiesto slov povzbudenia po‑
vedal iba „maj sa“. Odchádzali po jednej strane





30
ulice, ja po druhej. Nasadila som si slnečné oku‑
liare a  zamierila do mojej kaviarne Šťastní ľudia
čítajú a  pijú kávu. Šla som po Sevastopoľskom
bulvári, z  neho som prešla na Ulicu Rivoli. Ne‑
krátila som si cestu úzkymi uličkami. Lákali ma
široké hlavné cesty, chcela som prejsť okolo Rad‑
nice, predierať sa popri nákupnom centre BHV.
Nakoniec som zabočila doľava do Ulice Vieille‑
‑du ‑Temple. Už len niekoľko sto metrov a budem
doma. V okamihu, keď sa ozval zvonček, pomys‑
lela som si, že ma Félix dal sledovať. Presne vo
chvíli, keď som prekročila prah, strelil šampanské
a postriekal ním bar. Vôbec sa neobťažoval s nalie‑
vaním do pohára, podal mi rovno celú fľašu.
– Si trieda!
Pila som priamo z fľaše. Bublinky mi dráždili
chuťové poháriky.
– Doriti! Práve mi dochádza, že odteraz si moja
šéfka!
– To je dobrota!
– Radšej ty než tvoj otec,  – zmäkol siahajúc
po fľaši.
– Félix, vždy budeš mojím najobľúbenejším
spoločníkom.
Tuho ma objal a odpil si poriadny dúšok.
– Ale šteklí, potvora! – uľavil si a uvoľnil zovre‑
tie. Oči mu svietili.





31
– Nauč ma znova sa tešiť a oslavovať!
Nestrácala som čas s prezliekaním. Utrela som
z  barového pultu šampanské a  zamkla som. Fé ‑
lix ma zatiahol na okružnú cestu po baroch. Jeho
povesť bieleho vlka šla pred ním, všade, kam sme
vkročili, bol za pána. Miešané nápoje boli vopred
vybrané, skrátka, môj najlepší priateľ sa na tento
večer dobre pripravil. Jeho milenci a nápadníci sa
zakaždým potisli, aby mi spravili miesto. Ak ma
Félix mal rád, musel sa o  mňa postarať. Náš zá‑
ťah sa niesol v znamení bláznivých stretnutí, čer‑
vených kobercov, flitrov, kvetov, čo mi zastoká‑
vali do vlasov. Všetko sa dialo len preto, aby som
sa cítila ako kráľovná večera. Zdalo sa mi, že viac
než všetok alkohol ma opája bláznivá atmosféra,
ktorú vyčaroval Félix.
Nadišiel čas spraviť si prestávku na večeru. Teda
ak to možno nazvať večerou. Zastavili sme sa v ta ‑
pas bare, a to nám určite nepomohlo zajesť všetko,
čo sme popili. Pri bare nám rezervovali miesta. Fé‑
lix veľmi dobre vedel, že rada sedím na vysokých
barových stoličkách s výhľadom na to, čo sa deje
v  zákulisí. Fľaša červeného vína bola pripravená
iba pre nás. Félix zdvihol pohár:
– Na tvojich rodičov, ktorí ťa už nikdy nebu‑
dú nasierať!
Bez slova som ochutnala prvý dúšok. Víno bolo





32
silné, omamné ako všetko, čo som v ten večer pre ‑
žívala.
– Stratila som rodinu, Félix...
Nevedel, čo na to povedať.
– Uvedomuješ si to? S rodičmi ma už nič ne‑
spája, nemám nijakých súrodencov. Colin a Cla‑
ra tu už nie sú. Ostal si mi už len ty. Ty si moja
rodina.
– Sme nerozlučná dvojica odvtedy, čo sme sa
na výške spoznali. A to sa nikdy nezmení.
– My dvaja sme už spolu robili všetko!
– Okrem sexu!
Strašná predstava pre oboch! Vložil si prst do
úst na znak vracania, ja som spravila to isté. Ako
dvaja pubertiaci!
– Ale keby si vo veci potomstva zmenila ná‑
zor a  nenašla toho pravého, rád poslúžim ako
spermobanka. Ja by som toho krpca naučil, čo
je život.
Vyprskla som víno späť do pohára, Félix vybu‑
chol do smiechu.
– Kam chodíš na tieto úchylné nápady?
– Začalo sa to zvrhávať na sentiment, a to ma
nebaví.
– Máš pravdu! Chcem si zatancovať, Félix.
– Tvoje priania sú mi rozkazom.





33
Félix mal všade svojich ľudí. Pri vstupe do klubu
sme za sebou nechali rad čakajúcich. Priamo pred
mojím šokovaným a  cudným pohľadom poboz ‑
kal vyhadzovača na ústa. Naposledy som ho vide‑
la v takomto stave na mojej rozlúčke so slobodou!
Vo VIP zóne na nás už čakala batéria šampanské‑
ho. Po dvoch pohárikoch som sa vrhla na par‑
ket. Privrela som oči a vlnila sa v bokoch. Cítila
som sa ako znovuzrodená, o desať rokov mladšia,
zbavená všetkých smútkov a pripravená užívať si
život.
– Niečo som pre teba vybavil, – zasyčal mi Fé‑
lix do ucha. – Chop sa príležitosti, tu ju neomie‑
ľajú dokola.
Dva páry rúk ma vyhodili na pódium. Baso‑
vé tóny a bicie ma dostali do tranzu. Na niekoľko
minút som sa s Panic Station od Muse stala krá‑
ľovnou večera. Pieseň, čo som si celé týždne opa‑
kovala dokola, Félixovi už liezla hore krkom. Raz
ma dokonca pristihol, ako si ju pri upratovaní ka‑
viarne púšťam do slúchadiel. Mala som obecen‑
stvo a prinútila som ho spievať refrén: „Óóó, 1, 2,
3, 4 fire’s in your eyes. And this chaos, it defies
imagination. Óóó, 5, 6, 7 minus 9 lives. You’ve arrived
at panic station.“
Okolo štvrtej nad ránom sme sa zhodli, že je
čas vrátiť sa domov. Cesta to bola náročná a pre





34
našich spiacich spoluobčanov aj hlučná. Ja som
na plné hrdlo vyrevovala svoje sólo, Félix s fľašou
šampanského pod bundou mi robil zbor. Odpre ‑
vadil ma až ku vchodu do kaviarne. Zaškúlil na
priečelie.
– Šťastní ľudia berú svoj život do vlastných rúk!
Vitaj doma!
– To je neskutočné!
– Hore to zvládneš sama?
– Yes!
Dlho sme sa objímali.
– Dobrú noc, rodina, – povedala som.
– Už zase začínaš?
– Ani náhodou!
Pustila som ho a otvorila dvere.
– Aby som nezabudla, zajtra ráno je zatvore‑
né. Vyspi sa.
– Ďakujem, šéfka!
Odchádzal rozjarený, akoby pri predstave, že si
ráno môže pospať, chytil druhý dych. To však ne‑
vedel, že ja som si zaumienila otvoriť načas.
Budíček bol krutý. So zalepenými očami som
siahla do lekárničky a ešte pred prvou kávou som
si vzala paralen. Za bežných okolností to bolo nie‑
čo nepredstaviteľné. Dala som si studenú sprchu,
aby sa mi rozjasnilo v hlave. Vo chvíli, keď som si
obúvala topánky, som si uvedomila, že najväčšou





chybou nebola včerajšia oslava s Félixom, ale to,
že som si celú noc nevyzula topánky na podpät ‑
koch. A tak som v ten aprílový deň šla do práce
v žabkách.
Nevynechala som ani zachádzku do pekárne.
Kúpila som si svoj každodenný croissant a čoko‑
ládovú taštičku. Potom som už otvorila kaviareň
a dvere som nechala dokorán. Svieži jarný vánok
mi pomáhal udržať oči otvorené, čo tam po zmrz‑
nutých chodidlách. Zapla som kávovar a uvarila si
trojitú dávku. Dnu sa pokojne trúsili moji ranní
zákazníci, nikam sa neponáhľali, listovali si v ran‑
ných novinách a spolu so mnou sa prebúdzali. Po
prvej vlne hostí som dala do poriadku, čo bolo
treba, skontrolovala som zásoby a  účty, tak ako
som mala už rok vo zvyku, a  preletela som po‑
hľadom knižné novinky. Vedela som, že hodnú
chvíľu bude pokoj, pretože Félix si ráno predĺžil
až do popoludnia. Nech si to užije! Nič sa nezme‑
nilo, a predsa všetko bolo iné. Zo súboja s rodič‑
mi som vyšla ako dospelá a vyrovnaná osoba. Už
som im nebola nič dlžná. A život, ten môj život,
sa bez nich nezastavil, hoci mi z toho ostalo tro‑
chu trpko.





36
~ 3~
Slnečný deň sa schyľoval ku koncu. Opierala som
sa o  výklad, pofajčievala cigaretu, keď tu do ka ‑
viarne nazrel akýsi muž. Hodila som po ňom oč‑
kom, nepovedal nič. Félix sa ho ujme. Keď som
sa vrátila dnu, môj spoločník za barovým pultom
otváral ústa ako vráta a hosť postával pred polica‑
mi s knižkami a bezradne hľadel na ich rozmarné
usporiadanie. Podišla som k nemu.
– Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?
Otočil sa ku mne a  chvíľku vyzeral zarazený.
Venovala som mu náznak úsmevu.
– Ehm... dobrý deň... myslím, že som našiel,
čo som hľadal, – oznámil mi a vzal náhodne vy‑
branú knihu. – Ibaže...
– Počúvam.





37
– Máte ešte otvorené?
– Pravdaže!
– Dal by som si pivo.
Sadol si k baru, sledoval ma, ako mu čapujem
jedno malé a  namiesto poďakovania sa usmial.
Začal ťukať do mobilu. Nenápadne som ho pozo ‑
rovala. Z  toho muža vyžarovalo čosi upokojujú‑
ce. Nechýbal mu šarm, ale nevedela som odhad‑
núť, či by som sa za ním na ulici otočila alebo nie.
Félixovo zaodŕhanie ma vrátilo do reality. Úsmev
v kútiku jeho úst ma podráždil.
– Čo je?
– Mohla by si dnes zatvoriť? Čakajú ma...
– Bez problémov, ale nezabudni, že zajtra prí‑
de tovar a ja nemám najmenšiu chuť znova si do‑
katovať chrbticu.
– O koľkej?
– O deviatej.
– Spoľahni sa.
Schmatol svoju bundu, pobozkal ma na líce
a  odišiel. O  niekoľko minút nato mal môj hosť
telefonát. Zdalo sa, že je namrzený. Počas hovo‑
ru dopil pivo, vstal a pohľadom sa ma spýtal, koľ‑
ko je dlžný. Zaplatil a  požiadal človeka na dru‑
hom konci, aby neskladal. Rukou zakryl mikrofón
a povedal:
– Príjemný večer... máte to tu pekné.





38
– Ďakujem.
Zvrtol sa na päte, a keď vychádzal, zvonček nad
dverami zazvonil. Mimovoľne som sa usmiala. Po ‑
triasla som hlavou a rozhodla sa zavrieť trochu skôr
než zvyčajne.
Samozrejme, že prijatie tovaru na druhý deň
ostalo na mne. Potrebovala som uľaviť svojej zlos‑
ti, tak som zavolala Félixovi. Ozval sa záznam‑
ník. „To si pohnojil, Félix! Zase to musím vláčiť
sama!“
Márne som prosíkala doručovateľa, aby mi po‑
mohol doniesť škatule do kaviarne. So spustený‑
mi rukami som sledovala nákladiak, až kým ne‑
zmizol za rohom. Vysúkala som si rukávy, ako
prvý som zodvihla najmenší balík a vtom som za‑
čula niečí hlas:
– Počkajte! Pomôžem vám!
Včerajší posledný zákazník ani nepočkal na
moju odpoveď a vzal mi náklad z rúk.
– Kde ste sa tu vzali? – vyzvedala som.
– Bývam v tejto štvrti. Kde vám to zložím?
Viedla som ho do kumbálu, ktorý slúžil zá‑
roveň aj ako sklad, a pritom som pokračovala vo
výsluchu:
– Nikdy som vás tu nevidela.
– To je v  poriadku. Prisťahoval som sa pred
tromi týždňami. Všimol som si vás... hneď v prvý





39
deň... ehm... teda vašu kaviareň... Skrátka, až
včera som si prvý raz našiel čas zájsť si to tu ob ‑
zrieť. Takže... zvyšné škatule takisto ponosím
sem?
– Nie, nechajte to tak, ja si poradím. Nezdr‑
žujte sa.
– Ale nehovorte,  – odvetil so širokým úsme‑
vom, nato si vyzliekol bundu a zobral ďalšiu ška‑
tuľu.
Šlo mu to pekne od ruky. O desať minút som
mala všetok tovar v sklade.
– Tak a je to! Vidíte, netrvalo to až tak dlho.
– Ďakujem. Mali by ste ešte chvíľočku?
– Áno, – pritakal a ani sa nepozrel na hodinky.
– Na minútku mi to tu postrážte.
Vybehla som do pekárne a  nakúpila o  niečo
viac než zvyčajne. Vrátila som sa do kaviarne a na‑
šla som môjho úžasného zákazníka na rovnakom
mieste, ako som ho zanechala.
– Raňajky ako drobné odškodnenie. Dáte si?
– Čo keby ste ma volali krstným menom a po‑
tykali sme si?
So smiechom som mu podala ruku.
– Diane.
– Olivier, teší ma...
– Zaslúžiš si vyznamenanie. Sadaj!
Prešla som za pult a cestou som si uvedomila,





40
že sa usmievam ako slniečko. Olivier sa usadil na
barovú stoličku.
– Kávu?
– Zdá sa, že robí ľudí šťastnými...
– Čaj môže mať rovnaký účinok, keby si chcel.
– Nie, dám si kávu, to je v poriadku.
Malé raňajky sa predĺžili. Rozhovorili sme sa
o  našej štvrti, o  počasí... Bolo to fajn. Olivier
bol naozaj šarmantný a pohľad na jeho hnedé oči
a jamky na lícach bol viac než príjemný. Práve mi
prezradil, že je terapeut, no vzápätí sa pozrel na
hodinky.
– Dočerta! Prvé sedenie.
– Och, to ma mrzí, je to moja chyba.
– Nie, sám si za to môžem, je mi tu tak dobre.
Myslím, že budem častým hosťom.
– Pre teba tu budú dvere vždy otvorené. A te ‑
raz už bež!
Vybehol z kaviarne.
Neprešlo ani päť minút, keď s nahlúplym úsme‑
vom na tvári dokvitol Félix.
– Ty zbabelec! Prichádzaš po boji!
– Ako vidím, ty si sa už z neho celkom slušne
spamätala! Okrem toho viem, že si sa pri tom prí‑
liš nenarobila.
Vyvalila som oči ako lopty a zabudla som za‑
vrieť ústa.





41
– Ako... ako... ako si...
– Kaviareň naproti je pajzel, ale mal som z neho
parádny výhľad na párik hrkútajúcich holúbkov!
– Ty si to na mňa narafičil.
– Ale veď to včera bilo do očí. Ten chlapík,
ktorého si chňapla, sa už zopár dní motal okolo
kaviarne. Dnes ráno som si to overil. Je to správ ‑
ny chlap, chápem, že sa ti páči.
– No dovoľ... To ani náhodou...
– Zaľúbená a hlúpučká, to je milé.
Padlo prvé zaucho toho dňa.
– Je mi sympatický, nič viac za tým nie je. Daj
mi s tým pokoj. A potom... možno sa tu už ni‑
kdy neobjaví.
– S tým na mňa nechoď!
V ten večer som sa pristihla, ako striehnem na
okoloidúcich chodcov. Do záverečnej som Oli‑
viera nevidela. Nechcela som si priznať, že som
sklamaná. Stav rozochvenia mi zároveň robil dob‑
re. Cítila som sa ľahučká ako pierko, vznášala
som sa, opantala ma ľahkosť, ktorá sa vrátila do
môjho všedného dňa. Ten pocit som zažívala
naozaj prvýkrát od Colinovej smrti. Bol prvým
mužom, ktorý na mňa zapôsobil a vzbudil môj
záujem.
Ubehli dva dni a ja som ho mala stále plnú hla‑
vu. Práve som v čase záverečnej otáčala tabuľku na





42
dverách, keď pribehol. Oprel sa rukami o stehná
a zalapal po dychu. Otvorila som.
– Stihol som to! – povedal.
– Je zatvorené!
– Viem, ale ešte si tu. Uplynulé dva dni som ťa
zmeškal, dnes som si povedal, že to musím stihnúť.
– A čo by si chcel?
– Zájsť s tebou na pohárik. Večer čo večer sa
dívaš na tých druhých, keď sem prídu vypnúť po
pracovnom dni. Aj ty si to zaslúžiš...
Určite si všimol, že som ostala celkom vyko ‑
ľajená.
– ... teda ak ťa niekto nečaká... prepáč, malo
mi to napadnúť... Tak fajn... ja teda pôjdem...
Zberal sa na odchod. Dostihla som ho na ulici.
Nechcela som, aby odišiel. Bolo nad slnko jasnej‑
šie, že som v jeho prítomnosti šťastná.
– Nikto ma nečaká.
– Naozaj?
– Veď ti to hovorím.
Kráčali sme hore Ulicou Vieille ‑du ‑Temple,
potom sme prešli na Ulicu de Bretagne. Po chví‑
li sme na jednej z terás našli voľné miesta. Olivier
sa ma veľa vypytoval na literárnu kaviareň, ja som
sa však vyhýbala rozhovoru o  tom, ako vznikla.
Chcel tiež vedieť, kto je Félix a čo pre mňa zna‑
mená. Z  jeho výrazu som vyčítala, že zmienka





43
o jeho homosexualite ho veľmi upokojila. Ja som
sa dozvedela, že má tridsaťsedem rokov, študo ‑
val a potom dlhší čas pôsobil v Belgicku. Približ‑
ne pred piatimi rokmi sa vrátil do Paríža. „Tu sú
moje korene,“ vysvetlil mi. Cítila som, že sa blí‑
ži okamih, keď mu budem musieť povedať o sebe
viac. A vtedy som sa rozhodla náš spoločný večer
ukončiť. Nebola som si istá, že je pripravený po‑
čúvať, kto skutočne som a čím som prešla. Bolo
mi s ním dobre a pri predstave, že nezvládne moje
bremeno a ujde, ma prepadala panika. A predsa,
ak sa malo medzi nami niečo rozvinúť, nemoh‑
la som pred ním tajiť svoju minulosť. Bolo to na
porazenie. Čínsky hlavolam bol oproti tomu det‑
ská hračka.
– Olivier, ďakujem za pozvanie, ale teraz už
musím ísť. Bolo mi s tebou príjemne.
– To je viac než vzájomné. Kde bývaš? Môžem
ťa odprevadiť?
– Bývam rovno nad kaviarňou Šťastní ľudia. Je
to od teba milé, ale nepotrebujem, aby si ma do‑
viedol k správnym dverám. Zvládnem to aj sama.
– Dovolíš mi teda, aby som aspoň na kúsok
išiel s tebou?
– Ak na tom trváš...
Vydali sme sa na spiatočnú cestu. Nebola som
vo svojej koži, nedokázala som sa s ním rozprávať





44
a uhýbala som mu pohľadom. Zostala som v roz ‑
pakoch. Tak sme spolu kráčali asi päť minút, po‑
tom Olivier zastal.
– Tu sa s tebou rozlúčim...
Pozrela som sa naňho. Ešte naposledy sa mu
podarilo vyvolať môj úsmev, hoci už hodnú chvíľu
som mlčala ako zarezaná.
– Stále platí, že môžem za tebou dobehnúť do
kaviarne? – ubezpečoval sa.
– Ak sa ti bude chcieť... Zatiaľ dovi.
Nespúšťajúc z neho oči som cúvla, nato som sa
otočila a zamierila som domov. Na prechode me‑
dzi ulicami Vieille ‑du ‑Temple a Quatre ‑Fils som
sa obzrela cez plece. Olivier stál na mieste, kde
sme sa rozlúčili, a zamával mi. S úsmevom som si
povzdychla a pokračovala som v ceste. Nevedela
som, čo si počať... Len čo som prišla domov, ľah‑
la som si, ale spánok ma dlho obchádzal.
Ak si Félix počas nasledujúcich dní všimol moju
nervozitu, nedal na sebe nič znať. Robila som si
svoju robotu ako vždy, v myšlienkach som sa však
ustavične zaoberala Olivierom a  vyhliadkou na
novú lásku. Na jednej strane som túžila znova to
zažiť a cítila som sa na to pripravená. Na druhej
strane však bola moja minulosť, zraniteľnosť a jej
vplyv na môj citový život.
Bol pokojný sobotný večer. Celý deň bolo nád‑





45
herne a naši hostia vyprázdnili kaviareň a presťa‑
hovali sa na vonkajšiu terasu. Chápala som to,
sama by som spravila to isté. Blížila sa záverečná.
Bola som za barom, Félix sedel na barovej stoličke
a kochal sa mesiacom.
– Čo máš v pláne na dnešný večer? – spýtala
som sa a naliala som nám obom po pohári červe‑
ného.
– Zatiaľ som sa nerozhodol. Všetci ma nie‑
kam volajú a ja netuším, koho mám oblažiť svo‑
jou priazňou.
Bola som šťastná, že ho mám, vždy ma doká‑
zal rozosmiať.
– A ty? – vrátil mi otázku, keď sme si štrngli.
– Uf, ja mám rande s Najväčším kabaretom.
– Tvoj obdivovateľ sa neozval?
– Nie. To som si mohla myslieť. Aj tak by vzal
nohy na plecia vo chvíli, keby sa dozvedel o Coli ‑
novi a Clare... a všetkom ostatnom...
– Čo tým myslíš? Tú príhodu s dieťaťom? To je
smiešne, skôr či neskôr to na teba príde.
– Nie, to si nemyslím.
– Ty sa do všetkého ženieš príliš strmhlavo,
Diane. Nikto od teba nechce, aby si sa namieste
vydala alebo si založila rodinu. Keď stretneš sym‑
patického človeka, uži si s  ním príjemné chvíle
a nechaj, nech sa veci vyvinú samy.





46
– Tak či tak je to už passé.
– To nie je také isté. Pozri sa, kto ide...
Zbadala som Oliviera vo chvíli, keď sa chystal
otvoriť dvere. Srdce mi bilo ako divé.
– Ahoj, – pozdravil, keď vošiel.
– Ahoj, Olivier, – veselo zaštebotal Félix. – Zlož
sa!
Félix potľapkal barovú stoličku veľa seba, aby si
Olivier prisadol. Ten opatrne podišiel bližšie a po ‑
hľadom si pýtal môj súhlas.
– Dáš si s nami? – ponúkla som ho.
– Prečo nie?
Félix sa ujal konverzácie. Vypytoval sa Olivie‑
ra na jeho život a prácu a on sa ochotne podrobil
vypočúvaniu. S humorom jemu vlastným si môj
najlepší priateľ robil obraz o  spoľahlivosti muža
sediaceho vedľa neho. Poznala som ho dosť dob‑
re na to, aby som vedela, že hoci by aj dušu za‑
predal, len aby mi niekoho našiel, nespoľahlivosť
u chlapa mu naháňala strach. Ja som sa ich roz‑
hovoru nezúčastnila, nebola som schopná zapojiť
sa. A tak som znova poumývala všetok riad. Nie‑
koľkokrát som vydrhla každučký pohár, každú šá‑
ločku, ktorá mi prišla pod ruku. Zakaždým, keď
sa Olivier pokúsil zachytiť môj pohľad, uhla som
očami. Vo chvíli, keď som zistila, že už nemám čo
umývať, oplachovať a leštiť... schmatla som spod





Toto je pouze náhled elektronické knihy.
Zakoupení její plné verze je možné v
elektronickém obchodě společnosti eReading.






       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist