načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Život dlhý takmer štyri týždne - Lajos Grendel

Život dlhý takmer štyri týždne

Elektronická kniha: Život dlhý takmer štyri týždne
Autor: Lajos Grendel

- „Život je len množina spomienok. Možno najviac tak štyri týždne... Ostatné hodiny a minúty možno zahodiť do smetí...“ - Penzionovaný gymnaziálny učiteľ matematiky ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  239
+
-
8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2011
Počet stran: 200
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-811-4086-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

„Život je len množina spomienok. Možno najviac tak štyri týždne... Ostatné hodiny a minúty možno zahodiť do smetí...“

Penzionovaný gymnaziálny učiteľ matematiky strávi štyri týždne v dome na vidieku u príbuzných, ktorí odišli na dovolenku do zahraničia. V nemenovanom mestečku na juhu Slovenska sa zoznámi s bezdomovcom, bývalým potrestaným a väzneným dôstojníkom. Spovedajú sa navzájom zo svojich životných tajomstiev, výčitiek svedomia a neúspechov. Je to rozprávanie o polstoročí slovenského života. Konfrontujú sa dva životné osudy, dva údely, ktoré zároveň znamenajú dvojaké, vzájomne nezlučiteľné životné stratégie.

 

Lajos Grendel (1948, Levice), slovenský spisovateľ píšuci po maďarsky, univerzitný profesor a zakladateľ vydavateľstva Kalligram, predseda Pen klubu na Slovensku v rokoch 1997 a 2000. Je jedným z popredných autorov súčasnej maďarskej literatúry. Jeho knihy vyšli v slovenčine, francúzštine, taliančine, angličtine, nemčine a poľštine.

Zařazeno v kategoriích
Lajos Grendel - další tituly autora:
Život dlhý takmer štyri týždne Život dlhý takmer štyri týždne
Newhontská trilógia Newhontská trilógia
Odtienené oblomky Odtienené oblomky
Obsažné batožiny Obsažné batožiny
 (e-book)
Odtienené oblomky Odtienené oblomky
 (e-book)
Newhontská trilógia Newhontská trilógia
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Pamiatke Miklósa Mészölya


L GRENDEL

Život dlhý

takmer štyri týždne

Preklad Karol Wlachovský


5

Vydanie knihy a preklad podporili:

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky

Nadácia maďarskej knihy

(Magar Könyv Alapítvány, Fordítástámogatási iroda), Budapešť

Nadácia maďarského domu prekladu

(Magyar Fordítóház Alapítvány), Budapešť-Balatonfüred

© Grendel Lajos Négy hét az élet, Kalligram, Bratislava 2011

© Marenčin PT, spol. s r. o., 2011

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Translation © Karol Wlachovský 2011

Epilogue © Mihály Szegedy-Maszák 2011

Cover © Mikina Dimunová 2011

Design © Katarína Marenčinová 2011

Jazyková úprava Zuzana Pučeková

271. publikácia, 1. vydanie.

ISBN 978-80-8114-086-0 (viaz.)

ISBN 978-80-8114-262-8 (ePub)


5

Prvá časť

19

Popoludní o štvrtej už nevedela obsedieť. Kradmo podíde

k oknu, či Roland Füzély ide, a ten raz ide, raz nejde, zavše ide do

mov inokade. Uplynie desať, dvadsať minút, pol hodiny, a keď na

pokon minulo pol piatej, zaiste už nepríde, a Klementíny sa zmoc

ní iba väčší nepokoj, potom z nej nedostanú celý večer ani slovo,

len sa tu medzi nimi moce ako nejaká mátoha. A čo v prípade, ak

Roland Füzély ide? Prejde popred dom, netrvá to ani desať minút.

A Klementína je predsa šťastná, nie, možno nie je to ani šťastie,

skôr niečo také ako nádej, aj zajtra bude deň, zajtra sa hádam nie

čo stane. Teta Vilma raz o tom rozprávala Šaňovej matke, bolo to

kedysi na počiatku čias, keď Šaňo bol ešte malý školák, a dve ženy,

teta Vilma a Šaňova matka, sa usmievali, ale za ich úsmevom sa

skrývala aj akási ustarostenosť, akási zhovievavá mrzutosť alebo

sťažnosť, čosi také, akože Klementína by teda už naozaj mohla do

stať rozum. Šaňo až po rokoch pochopil, že Klementína bola vtedy

zaľúbená, ale keď sa mladý vdovec Roland Füzély znova oženil,

predsa len uznala, že je to márna láska.


6 7

Táto spomienka zišla Šaňovi na myseľ, keď postál pri tom istom okne toho istého domu; júlové slnko pražilo na chodník a múry domov na náprotivnej strane ulice, kde už dávno vyrúbali agáty a lipy; odvtedy sa „tri sestry“, teta Vilma, Klementína a Šaňova matka, odsťahovali do slzavého údolia, aj Šaňovi už minulo šesťdesiat, a akési náramné prázdno sa rozpínalo medzi vynorenou spomienkou z detstva a terajšou pominuteľnou chvíľou, akoby sa za viac ako pol storočia nebolo udialo nič podstatné, hoci sa toho udialo až priveľa, a bodaj by sa z toho nebola prihodila trebárs ani polovica. Šaňo chvíľu závidel každému, kto ľahšie zvláda minulosť. Lenže samoľúbosť nič nezmení na tom, čo sa stalo. Preto sa ešte nikomu nezmení minulosť, a koniec koncov každý má takú minulosť, akú si zaslúži. Vo vedľajšej izbe Juca už balila, Šaňov synovec Béla išiel do Tesca a chlapec zasa bohviekde labzoval. Zajtra zavčasu na úsvite odchádzajú na Jadran, celý mesiac Šaňovi bude patriť dom, kde voľakedy, keď agáty a lipy od začiatku apríla do konca októbra ešte vrhali tieň na ulicu, bývala rodina tety Vilmy s Klementínou, potom dcéra tety Vilmy, teraz zasa jej vnuk Béla, ktorého chôdza a pohyby pripomínajú skôr Klementínu ako starú matku. Aj ich vláčnosť a melancholickosť; zdá sa, že tá melanchólia je rodinná kliatba, nevyhubiteľná ako burina.

„Podľa mňa zmena vzduchu ti veľmi prospeje.“ Týmito slovami ho vítala Juca, keď sa dostavil, ba aj Béla ho prijal s tou ťažko zastieranou povýšenosťou, ako sa iba mladí ľudia vedia pozastaviť nad príbuzným, čo ho dávno nevideli, a ktorý navidomoči ozaj ostarol.

„Teraz si tu konečne môžeš odpočinúť.“ To povedal Béla. Bol lekár, z jeho úst to aj znelo ako nejaká dobrá lekárska rada.

„Netreba ma ľutovať!“ odpovedal Šaňo. „Nie je mi vôbec nič.“

„Zaiste, zaiste...“

Ten Roland Füzély nebol nejaký veľký potentát, ako si to spočiatku Šaňo myslel, iba veliteľ požiarnikov, dôležitá osoba v meste, ak niekde horí dom, ale v tomto meste od nepamäti požiar nepustošil, naposledy možno počas bombardovania, keď Šaňo ešte nebol ani na svete, bocian ho priniesol až po rokoch priamo do

6 7

vrcholiaceho komunizmu. Isteže, Roland Füzély by ani nebol zlá

partia pre Klementínu, ale teta Vilma aj Šaňova matka túžili po

urodzenejšom príbuzenstve, hoci im by po istom čase už vyhovo

val ktokoľvek, pri kom by Klementína našla šťastie. Klementína ani

v pokročilom veku nebola škaredá, okrem toho bola dobrosrdeč

ná, pracovitá a ústupčivá, mala rada vtáky, včely, lienky, psov men

šieho vzrastu, bola aj rodinne založená a bolo všeobecne známe,

že spomedzi troch sestier varí najlepšie. A predsa... Jej život bol

samý neúspech, šťastie si ju z nejakého dôvodu nikdy neobľúbilo.

Pritom dobre hovorila ešte aj po nemecky, hoci aj to je pravda, že

zo znalosti nemčiny nemala veľký úžitok, Nemci sa sem po veľkej

vojne len zriedka zatúlali, aj to nanajvýš iba tranzitne a omylom.

Budova veliteľstva požiarneho zboru stála v susednej ulici, jej veža

sa vypínala nad mestskou štvrťou a verejná vôľa vysnívala na ňu

sochu požiarnika, odvtedy tam stojí na vrchole veže, na hlave má

trochu nešikovne nasadenú helmu ako nejaký stredoveký kyrys

ník. Nedávno na temeno helmy namontovali kameru, ktorá každú

štvrťhodinu obíde celý kruh, aby socha tam nestála iba na ozdobu,

ale bol z nej aj nejaký úžitok. Podľa tety Vilmy sa socha strašidelne

podobá na Rolanda Füzélya, až tak, hovorievala, že keby si veliteľ

požiarnikov nasadil helmu na hlavu, človek by aj uveril, že socha

zostúpila medzi ľudí trochu si rozhýbať zmeravené údy. Klementí

na môže byť rada, že Roland Füzély si vzal inú ženu, lebo ako by to

vyzeralo, keby sa vydala za muža, čo pôsobí ako stredoveký rytier

alebo socha, a okrem správneho používania hasičskej striekačky sa

nevyzná v ničom inom.

Oveľa neskôr Šaňo vymyslel teóriu, čo vysvetľovala pravú prí

činu neúspechov, čo postihli Klementínu. Podľa nej Klementína

svoj neblahý údel nosí v mene. Spomedzi mien troch sestier jej

meno bolo bez pochýb najodpudivejšie. Vilma ušla ešte tak-tak...

To meno sa pred veľkou vojnou ešte nosilo, aspoň v panských do

moch. Ak sa niekto volal Vilma, dalo sa tušiť, že to nie je husiarka.

A vtedy, v päťdesiatych rokoch, keď Šaňo bol chlapec a niekoľko

týždňov prázdnin trávil u tety Vilmy, v tejto krajine žil Viliem

ešte hojný počet. Šaňova matka sa volala Angela, no meno An- 9 gela nevyšlo z módy ako Vilma. Avšak čože je už Klementína!... Meno vhodné na kráľovské dvory, ale nie sem, kde líšky dávajú dobrú noc. Arcikňažná Klementína je niečo celkom iné ako nejaká Klementína z domácnosti. To jej už pri krste mohli dať meno Popoluška alebo aspoň Priska! Pravdaže, dnes ani Šaňo už nie je nijaké veľké terno, a aj Bélovia veľa stratili zo svojho bývalého lesku. Akiste si to uvedomila aj samotná Bélova rodina, a preto svojej ratolesti dala meno Patrik. Nijaký problém! Skôr či neskôr aj toto meno vyjde z módy a Šaňo pocítil nemalú škodoradosť, keď to konštatoval takto predvídavo múdro a vecne.

Slnko ešte svietilo do zadnej časti záhrady, keď zasadli k večeri a Juca naberala gulášovú polievku každému tak, ako to voľakedy na tom istom mieste pod orechom robievala Klementína, ktorá kvôli tomu vôbec nemala pocit, že je slúžka, ako zavše máva Šaňova manželka Kata, a toto znova prinavrátilo niečo z atmosféry letných večerov dávno minulých čias, lenže tentoraz v akomsi sladkobôľnom obale a pravdepodobne najskôr iba v Šaňovej pamäti. Zaujímavé, Klementíne nikdy nehovorili teta, ani Béla jej tak nehovoril, keď bol ešte malý chlapec. Pre každého bola iba Klementína a zostala ňou do smrti. Klementína sa však nad tým nepozastavila ani raz, lebo nikto nikdy to meno nevyslovoval s urážlivým ostňom. Čo je pravda, to je pravda, záhrada za usporiadaným domom poriadne zarástla burinou, ovocné stromy sa v nej doslova dusili, Klementína a teta Vilma by naozaj nestrpeli takúto nedbanlivosť. Isteže, vtedy všetci mali o niečo viac času ako dnes, hodiny, dni a týždne sa zavše vliekli slimačím tempom a, prirodzene, podstatná časť záhradných prác napokon pripadla na Klementínu, od jari do neskorej jesene sa každý deň vďačne motala medzi ovocnými stromami a záhonmi zeleniny. Šaňo sa pamätal, že konča záhrady, kde stromy nevrhali tieň, niekoľko rokov pestovali aj dyne, ale potom s tým prestali, lebo grécke dyne nikdy poriadne nedozreli a sotva dorástli väčšie ako biliardové gule.

Veru tak, keď teraz takto sedeli spolu za prestretým stolom, na pretras sa museli dostať veci, lenže nie tie dávne, ale najnovšie, hoci im to vôbec nelahodilo, pravdaže, najmä Bélovi a Juci, lebo 9 museli prejavovať sústrasť, a navidomoči sa im to nedarilo bez premáhania. Boli mladí, síce sa už dokázali pretvarovať, ale nemali v tom ešte takú skúsenosť ako on, a tak bolo pochopiteľné, že sa uchýlili k takej taktike, aby sme to aspoň mali čím skôr za sebou. Prirodzene, celkom prvá sa dostala na pretras „teta Kata“, jej dlhá a mučivá choroba, depresia, smrť a to, ako ich veľmi mrzí, že nemohli prísť na pohreb. Dostali to zo seba s takým akýmsi dôrazom a s takým vedomím viny, že sa to javilo, akoby sa zaverovali, akoby prehovorili nejako tak, že neboj sa, napravíme to, ujo Šaňo, na tvoj pohreb určite prídeme.

„Nuž a ako sa má náš malý anarchista?“ usilovala sa Juca navodiť žoviálnejší tón.

„V poslednom čase to s ňou možno vydržať,“ odpovedal mrzuto Šaňo, ba možno mrzutejšie ako treba, a tak razom tému hneď aj uzavrel.

Nastalo ticho.Odkiaľsi zďaleka silnejúci vietor donášal piskľavý zvuk elektrickej píly a ešte z väčšej diaľky zasa hrmot vlaku. Šaňo nemusel prekypovať múdrosťou, aby uhádol, že po tom všetkom zaiste nevyrukujú s Daňovým prípadom. Už iba z ohľaduplnosti. A koniec koncov o čomsi takom sa dnes akosi ani nesluší hovoriť. Pritom niet pochýb, že celý deň im nechodí po rozume nič iné, pomyslel si Šaňo, ale zavše je lepšie, ak isté veci zostanú nevyslovené, lebo čo raz vyslovíme, to sa viac nedá vziať späť. Alebo možno čakali na jeho podnet, na to, aby otvoril tému: „Na tom si teda nepochutnáte!“

„Aj na dvore domu mojej starej matky z otcovej strany stál presne taký istý orech. Možno ešte starší ako tento,“ začal Šaňo. „A pod orechom sme zavše večerali aj my. Lenže je to už iba taký rozmazaný obraz. Už nejestvuje dom, nieže orech. Zbúrali celú štvrť.“

Len aby si to neoľutoval, chlapče, povedala Šaňova stará matka Šaňovmu otcovi pod orechom na počiatku čias, keď Šaňov otec zahlásil, že sa stal osobou, ktorá sa teší všeobecnej úcte. V meste, kde Šaňo vyrástol, každá všeobecne známa osoba sa zároveň netešila všeobecnej úcte, napríklad komunisti boli všeobecne známe osoby, ale obyčajný človek si ich nectil. Menej všeobecne vážené osoby

10 11

vopred pozdravili tie, ktoré sa tešili všeobecnej úcte, a osoby, ktoré

sa netešili všeobecnej úcte, zasa buď odzdravili, alebo nie, pritom

nemuseli odzdraviť, lebo všeobecne vážené osoby a všeobecne me

nej vážené osoby ich vopred nepozdravili. Ak osoba, čo sa netešila

všeobecnej úcte, vopred pozdravila osobu, ktorá sa tešila väčšej

alebo menšej úcte, tak jej vždy na pozdrav odpovedali, ale len tak

ponad plece, akoby jej prejavovali milosť, aby osoba, čo sa netešila

všeobecnej úcte, jednako len vedela, kde je jej miesto. Osobe, čo

sa teší všeobecnej úcte, patril pozdrav Moja poklona!, ostatným

Servus! alebo Dobrý deň!, čo sa mohlo chápať aj doslova, ale mohlo

znamenať aj niečo také ako Zgebni! V meste, v ktorom vyrástol

Šaňo, sa uplatňovala akási tajná hierarchia, čo poukazovalo na

zachovanie nezmenenej hodnotovej stupnice starých čias, darmo

sa zoštátňovalo a komunisti prebrali moc. Komunisti na stupnici

neboli nikde, ani na najnižšom šteblíku rebríčka. Stáli mimo hod

notovej stupnice, oni vládli, a to sa muselo prijať, ak sa s tým už

nedalo zmieriť, navzájom sa zdravili Česť práci!, ale aj oni povedali

Moja poklona! osobám (teda aspoň tým, čo boli na slobode), ktoré

sa tešili všeobecnej úcte, ak nablízku nebola tretia osoba.

Šaňo nevedel, prečo sa niekto stal osobou, ktorá sa teší všeobec

nej úcte. V detskej hlave si to predstavil tak, že tá osoba zrejme vy

konala nejaký hrdinský čin počas vojny, ktorej smutnú pamiatku

zachovávalo niekoľko zbombardovaných domov ešte aj na začiat

ku päťdesiatych rokov. Alebo možno zachránila malého chlapca,

keď sa topil v rieke. Prípadne rozdala svoj majetok chudobným

a odpadlíkom. Otec mu však objasnil, že to, čo si myslí v súvislosti

s osobami, ktoré sa tešia všeobecnej úcte, sú napospol samé hlú

posti. Nie je pravda ani to, že iba bohatý človek sa môže tešiť vše

obecnej úcte. Stav všeobecnej úcty pozostáva z mozaiky malých

dobrých skutkov. Čiže treba toho veľa prejsť, aby sa človek mohol

stať všeobecne uznávanou osobou. Keď sa však raz už stane oso

bou, ktorá sa teší všeobecnej úcte, potom ňou zostane až do konca

čias, ak len nespácha nejaký trestný čin, nedopustí sa sprenevery

alebo smilstva s nedospelým dievčaťom a podobne. Človek teda

dorastie do stavu všeobecnej úcty, ako nepestovaný necht vrastie 0 11 do mäsa. Človek, čo sa včera ešte všeobecnej úcte netešil, odrazu sa dnes všeobecnej úcte teší, a možno ani sám vlastne nevie prečo. Prirodzene, neprotestuje proti tomu.

Šaňo sa pamätal, že jeden taký muž, ktorý sa tešil všeobecnej úcte, sa volal ujo Laco, bol ostrihaný na ježka a mal guľatú červenú tvár s pavučinou alových vlásočnicových žíl. Po ulici chodil s paličkou, a predsa so švihom, pri každom druhom kroku paličku nadvihol, akoby chcel prizabiť muchu. V zašlom svete bol sudcom, ale keď komunisti prevzali moc, poslali ho predčasne do dôchodku. Obliekal sa elegantne, nezabudol si uviazať kravatu ani v najvšednejších dňoch týždňa, akoby demonštratívne predvádzal, že patrí do minulých čias aj v tomto novom, šlendriánskom svete. Vo vrecku saka alebo kabáta vždy nosil za hrsť cukríkov a rozdával ich deťom svojich známych.

Ďalšia osoba, ktorá sa tešila všeobecnej úcte, sa volala ujo Pišta. Na jeho plešivej hlave s hlboko zvráskaveným čelom rástlo obočie husté ako krovie. Nikdy nenosil nič na hlave, nanajvýš počas najtuhších mrazov. Budil zdanie, že je starý ako najstaršie kamenné náhrobníky na cintoríne, a predsa bol vždy veselý. Málo dbal na seba, nosil ošúchané obleky, ani nemal v poriadku všetky zuby a prihodilo sa, že ráno sa zabudol oholiť. Tieto rušivé vonkajšie znaky jeho nedbanlivosti mu však autoritu nenaštrbili. Býval v madzardke schátraného domu na spadnutie neďaleko domu Šaňovcov a zavše sa k nim dostavil len tak, bez predchádzajúceho ohlásenia, najradšej v skorých večerných hodinách. Studnica jeho vtipov nikdy nevyschla, no Šaňo ho jednako nemal rád, lebo bol vtieravo bezprostredný a vtipný a zavše sa usiloval vkradnúť do Šaňovho srdca celkom hlúpym a infantilným vtipkárčením.

„Či vieš, braček, že pápež Kliment VII. vymyslel trám?“

Zakaždým sa nahlas hahotal nad svojimi hlúposťami, Šaňovi rodičia sa smiali s ním, navidomoči sa nútili do smiechu z povinnosti, keďže ujo Pišta bola osoba, ktorá sa tešila všeobecnej úcte.

Šaňo nemal ešte ani päť rokov, keď ich zo dňa na deň deložovali z bytu. Bývali na druhom poschodí nájomného domu v centre mesta, okno jednej izby hľadelo na trhovisko, oblok druhej izby

12 13

a kúpeľne pozerali do betónového dvora štvorcového tvaru,

nerástla tam ani tráva, ani stromy a zlátaný prašiak uprostred

dvora bol jeho jedinou bezútešnou ozdobou. Mladé dvojice boli

nájomníkmi šiestich bytov v dome, dva prízemné byty si prena

jímali vodič autobusu s troma a holič s dvoma deťmi, v bytoch na

poschodí však bývali takzvané panské rodiny, kandidáti na osoby,

ktoré sa tešia všeobecnej úcte, čiže potenciálni nepriatelia režimu,

a tí, zoskupení v takom veľkom počte v susedstve, by v prípade

politickej krízy zrejme mohli ohrozovať bezpečnosť štátu, preto sa

javilo veľmi prezieravé vypratať ich z centra mesta. Pritom väčšina

obyvateľov centra mesta sa uzavrela do úzkeho rodinného a príbu

zenského kruhu a vyhýbala sa verejným miestam, aby nebodaj ani

náhodou nepadol na nich čo len tieň podozrenia, že sa spolčujú.

Mohli sa tešiť, že majú strechu nad hlavou a neobťažuje ich tajná

polícia. V prízemnej budove vedľa nájomného domu Šaňovej ro

diny fungovala veselá krčma; z jej dobrodení sa ušlo aj Šaňovcom.

Nie z hluku, hurhaja, huriavku, štrngania tanierov, pohárov a kríg

ľov, ani z hulákania opilcov, zástupcov robotníckej triedy, ktorí sa

po záverečnej tackali domov, ale zo statočných švábov, ktoré pili

pivo. Húfne napádali aj ich dom a z úkrytu sa odvážili vyjsť najmä

po večierke. Šaňova matka sa ich desila a deložovanie Šaňovcov

akiste pokladala za oslobodenie.

Okrem komunistov v tých rokoch všetci čakali na Američanov,

ktorí cez rádio aj viac ráz odkázali, že idú, ale z nejakého dôvodu

jednostaj iba meškali. Pod vplyvom rozličných útržkovitých roz

hovorov a šepkandy príbuzných Šaňo si Američanov predstavoval

tak, že americkí vojaci sú všetci do jedného statoční hrdinovia,

ktorí namiesto zemiakového cukru rozdávajú deťom pravú čoko

ládu, pozatýkajú komunistov a potom aj tu v meste začnú stavať

mrakodrapy. Všetko bude veľmi pekné a veľmi dobré. Trochu sa

obával iba bombardovania. V štyridsiatom štvrtom Rusi ich mesto

v porovnaní s inými mestami neveľmi bombardovali. Len raz, aj

to iba omylom. Ich maršala, a či kieho ďasa, ktorý vydal rozkaz

bombardovať, neskoro informovali, že na počesť Stalinových na

rodenín ruská pechota obsadila mesto už deň pred dohovoreným 2 13 termínom. Mesto Šaňovcov teda nezvyčajne poctili tým, že sa ocitlo na Stalinovej slávnostnej tabuli vedľa narodeninovej torty. Veľký muž Kremľa ako neúprosne dôsledný exekútor rekognoskoval verejné poschodové budovy, katolícky, kalvínsky a evanjelický kostol a len nedávno osihotenú synagógu, ale aj predmestské chatrče. Zahmkal, že je to naozaj skromný dar, a jednako ho neodmietol.

Šaňo mal veľa „prvých“ spomienok, ale v skutočnosti svoj život evidoval odvtedy, ako ich deložovali, keď sa museli presťahovať do dvojizbového záhradného rodinného domu starej matere, ktorý nestál ďaleko od centra mesta, a predsa akoby to bolo iné mesto, kde v noci brešú psy, na úsvite kikiríkajú kohúty, na okraji jarku serú husi, rastie tam množstvo ovocných stromov, život v zime meravo stuhne, v lete zasa vietor víri prach a ticho ulice zriedka naruší hluk motocykla alebo auta. Akoby tu bol taký svet od počiatku stvorenia a zostane taký až do jeho zániku. Nič sa nedeje, ľudia svoj život prespia. Po výdatných dažďoch voda stála v mlákach na nevyasfaltovanej ceste a blato siahalo po členky, voda z vodovodu ešte netiekla, kúpeľňu mali iba v jednej či dvoch zámožnejších domácnostiach, dvory v tieni ovocných stromov skrášľovali búdky ako nejaké osamotené hradlové domce medzi smutnými zastávkami života, kde v zime po útrapách hnačky môže nasledovať výdatné prechladnutie.

Šaňo vhupol do tohto sveta a všetko, čo bolo predtým, mu zakrátko vybledlo v pamäti. Z toho predošlého sveta sa mu v ňom čoraz častejšie vynárali iba útržky spomienok, nálad, chutí a chaoticky prelínavých obrazov. Ako plynul čas, „starý“ domov sa mu javil čoraz cudzejší, a tento nový zas hneď od prvých dní útulný. Šaňo a jeho rodina aj v novom domove neochvejne čakali na Američanov, ktorí sa práve vtedy usilovali priblížiť k ich utešenému mestu z Kórey, ale zakaždým sa zdržali, raz v horách, raz v rannej hmle; jeden deň postúpili o kilometer, na druhý ustúpili o dva; podľa Šaňovho otca celé to bolo ako nekonečné tango. Potom jedného dňa sa Američanom tango zunovalo a skončili s tancom v Kórei. No nič to, povzbudzoval Šaňovho otca sused, vedúci pošty na dôchodku, konečne prišli na to, že nasilu sa neoplatí postupo

14 15

vať cez Kóreu, jestvuje aj kratšia cesta. Medzitým sa Šaňova matka

a stará mať každý deň pustili do seba. Pohádali sa, potom sa predsa

len zmierili, aby sa opäť poharkali, o samých maličkostiach, naj

častejšie o spoločne používanej kuchyni, kde na jednom sporáku

spolu varili každá obed osobitne, alebo keď by jedna z nich mala

súrnu prácu v hradlovom záhradnom domci, akurát sa v ňom

zdržiavala tá druhá. Napokon sa hádali už o všetkom, čo si možno

predstaviť, už by bolo ozaj načase, aby Američania prišli a urobili

poriadok, lebo Šaňov otec si už so ženami nedal rady.

V týchto ťažkých časoch Šaňov otec povýšil na osobu, ktorá sa

teší všeobecnej úcte. Na ulici ho čoraz viacerí vopred pozdravili

alebo neznámi nadvihli klobúk ešte aj v daždivom počasí a za

ujímali sa o jeho zdravie, posielali bozky na ruku Šaňovej matky

a vyjadrili ľútosť nad neprávosťami, čo postihli Šaňovu rodinu.

Stalo sa, že Šaňovmu otcovi prepustili miesto v rade na pošte, Ša

ňovej matke mäsiar odložil teľacinu a Šaňo sa zasa v cukrárni na

hlavnom námestí zadarmo dostal k zákusku. Začalo sa to obracať

na lepšie. Vďaka vplyvnému miestnemu komunistovi Bundžáko

vi dostal Šaňov otec miesto účtovníka v hoteli. V zašlých časoch

Bundžák bol dopravným policajtom, ale v tejto funkcii nemal

veľa práce, lebo v tom čase po meste premávalo málo áut. Podľa

rozprávania Šaňovho otca postával uprostred križovatky na rohu

hlavného námestia a hrozne sa nudil. Skôr spomaľoval, než urých

ľoval premávku, a to už len svojou prítomnosťou, lebo vodiči sa

mu museli vyhýbať. V letných horúčavách mu dobrosrdeční okolo

idúci kupovali zmrzlinu, v zime zasa varené víno, ale iba s mierou,

aby sa neopil a nespôsobil ešte väčší zmätok, ktorý beztak narobil

už len tým, že tvrdol uprostred križovatky ako výkričník vybiele

ný vápnom.Vyskytol sa aj taký dobrodinec, ktorý sa mu usiloval

vnútiť knihu, aby si čítal, kým sa v diaľke nevynorí ďalšie nákladné

auto. Bundžák ako dopravný policajt teda nebol veľmi zapotreby,

ale otcovia mesta to videli inak. Naozaj bol potrebný ako symbol

systematizovaného miesta, lebo už samotná okolnosť, že mesto má

vlastného dopravného policajta, ho pozdvihla do vyššieho rangu

na rozdiel od dedín, kde dopravní policajti nie sú potrební.4 15

Tento Bundžák bol teraz predsedom Pracovného úradu; jedného dňa navštívil Šaňovho otca a takto sa mu prihovoril:

„Viem, že v podstate ste poriadny človek, súdruh Varga. V našom meste ste osobou, ktorá sa teší všeobecnej úcte. Viem, že žijete v ťažkých podmienkach, ale možno vám viem pomôcť.“

Večer Šaňov otec blažene referoval o šťastnom zvrate v ich údele. Večerali na dvore, slnko ešte nezapadlo, bolo teplo, tieň koruny mohutného orecha pokryl takmer celý dvor.

„Som osoba, ktorá sa teší všeobecnej úcte, mama. Už to uznávajú aj komunisti.“

Keď bola rodina pokope, Šaňov otec sa vždy prihováral svojej matke, akoby takmer kŕčovite chcel pred ňou čosi dokazovať, hoci tým nevdojak urážal Šaňovu matku, ktorá raz odôvodnene, inokedy bez príčiny mávala pocit, že je druhoradým členom rodiny. Ale tentoraz otcovo vyhlásenie nedojalo ani Šaňovu starú matku. Napokon, ju nebolo ľahké dojať, Šaňo ju zriedka videl usmievať sa a ani raz nevidel, že by sa úprimne radovala. Pred veľkou vojnou bola učiteľkou na dedine, desaťročia strávené za katedrou jej vpísali do krvi prísnosť a tvrdosť. Jej odmeravé, takmer chladné slová mohli zasiahnuť Šaňovho otca ako studená sprcha:

„Len aby si to neoľutoval, chlapče.“

„No a oľutoval to?“ ozval sa Béla. Juca a chlapec sa uchýlili do domu pred komármi, Béla zotrval zrejme iba zo zdvorilosti, prečo by ho vôbec mali zaujímať tieto staré historky; v jeho veku sa ešte zdá, že minulosť sa pominula raz navždy, prízraky v nej budú ešte dlho driemať, život má ešte výrazné kontúry, čas neúprosne postupuje a na pobreží Jadranu slnko svieti večne.

„Môj otec bol taký človek, ktorý ešte ani v hodine svojej smrti neoľutoval, že žil.“

Bélova rodina sa na úsvite vydala na cestu, spôsobili veľký hluk v druhej izbe a v kuchyni, Juca nestačila tíšiť chlapca, že zobudí strýka Šaňa, hoci chlapcov hlas bolo sotva počuť, on neplieskal dvermi. Šaňo chvíľu váhal a potom sa rozhodol, že nepôjde sa rozlúčiť ešte raz. Obával sa, že nazrú k nemu a opäť bude musieť zaželať šťastnú cestu a príjemnú dovolenku, vysloviť pekné slová,

16 17

hoci už dávno sa mu hnusili tie prázdne slová, ktoré znejú falošne,

tie plazy s drapľavou, slizkou kožou, a srdce mu začalo biť nor

málnym tepom, až keď počul, že sa zaplesla veľká, dvojkrídlová

železná brána a potom zakrátko pod oblokmi zrýchlil Volskwagen.

Znova zaspal, zobudil sa, opäť zaspal a prenasledovali ho všelijaké

zmätené sny, pokým okolo deviatej hodiny nevyšiel do kúpeľne,

potom sa naraňajkoval a zaumienil si, že bude vzdorovať útokom

spomienok, dom však akosi zaľahol taký dusný vzduch, že sa mu

to nedarilo. Ani sa nemohlo dariť, lebo jednostaj cítil nahorkastý

pach spomienok, v dome sa istotne rozťahovali jeho potuchnuté

spomienky, zbytočne sa aj osprchoval. Desil sa toho, že ak vojde do

druhej a menšej tretej izby, ktorá za starých čias patrila Klemen

tíne, zrazu ho len dakto osloví, nehmotná osoba, teta Vilma alebo

Klementína, a strhnú ho do nejakej polotmavej jaskyne, so stena

mi vytapetovanými všelijakými zožltnutými spomienkami.

Už to mohlo byť dvadsať rokov, čo s ním prišli Kata, Kristína

a Daňo. Teta Vilma vtedy už celé dni vylihovala v posteli a o nie

koľko mesiacov, čo sa už dalo čakať, sa odsťahovala na cintorín,

a Klementína zasa bola už takmer slepá. Šaňo nikdy neodpustil

Stelle, dcére tety Vilmy, že po matkinej smrti vzápätí poloslepej

Klementíne ukázali dvere. Klementína zakotvila v domove dô

chodcov zvanom Jasný súmrak a dva roky si ešte užívala jeho po

hostinnosť spolu s pachom liekov. Odvtedy sa Šaňo rozpamätával

na túto návštevu so zlým pocitom, hoci Kata bola práve v dobrej

kondícii, v tom období bola menej hysterická, obišli ju aj depresie,

nepila a mala chuť do jedla. A navyše dve deti... Neskôr s nimi

všetko dopadlo naopak, ako by to človek podľa ich vtedajšieho po

čínania predpokladal. Daňo bol trochu bezuzdný, ale inak prítulný,

zaliečavý a v zásade ovládateľný chlapec, ale jeho sestra sa nekama

rátila s nikým, odmietala ešte aj Klementíninu anjelskú vľúdnosť.

Má ťažkú povahu, ale z toho vyrastie, utešovala Klementína Šaňa.

Teta Vilma to však posudzovala s triezvejšou hlavou. Prehodila iba

toľko, že s ňou bude veľa problémov. Napokon, nebola to Kristína,

kto ich zahrnul prívalom hanby a ťažkostí.

16 17

Šaňo to ďalej vnútri nevydržal. Dvor a zaburinenú záhradu za

plavil skorý predpoludňajší slnečný svit, hoci ešte nepraží, ale už

teraz zálohuje zadúšavú horúčavu poludňajších a popoludňajších

hodín. Z pohľadu miesta, kde v tejto chvíli Šaňo stál, všetko, čo

jestvuje, čo sa minulo a čo ešte bude, tisícročia dozadu a tisícro

čia dopredu, sa javilo celkom bez významu. Zdúpnene stál mimo

svojej minulosti a predpoludňajší slnečný svit ho priklincoval do

nejakého meravého a ľahostajného prítomného času.

18 19

18

Žeby sa začalo účtovanie? Alebo skôr rozúčtovanie? A či zúč

tovanie? Šaňo urobil zopár neistých krokov po dvore, akoby mal

niečo na prácu v záhrade, napríklad skosiť chamradinu, aj by ho

to zmordovalo, ani desať minút by nevládal držať kosu. Na konci

záhrady sa zháčil a zišlo mu na um, že aj jeho život je práve taký

neusporiadaný ako táto džungľa pred jeho očami. Aké zúčtovanie

by sa mohlo začať? S čím by mohol zúčtovať, s tým už dávno zúč

toval. Účtovať? Komu a čo? A čo sa týka zúčtovania, to sa napokon

istý čas už deje. Takmer ho nutkalo zasmiať sa, že na tomto svete

zostal taký nečinný, akoby už všetko vykonal, hoci nikdy nijakú

prácu nedokončil, nechal všetko nedokončené, a keď raz zomrie,

zavŕši sa jeden neukončený život. Čo hľadal, darmo hľadal, lebo

tak sa zdá, že nikdy si nevedel presne ujasniť, čo vlastne hľadá,

možno autentickejší život, a ten zrejme hľadal na zlom mieste.

A koniec koncov aký je vlastne ten autentickejší život? Aj na tom

sa možno nanajvýš zasmiať. Veľké slová. Čím väčšie, tým bezob

sažnejšie. A neudržateľnejšie. Urobiť poriadok? Teraz už načo?

Poriadok sa nedá robiť v minulosti, lebo tú nemožno prestavať, to

nie je izba alebo kancelária, odkiaľ môže vyhodiť starý nábytok,

ak sa prestane páčiť. A v prítomnosti zasa nie je nič, čo by sa dalo

usporiadať. Nie je čo robiť.8 19

Buďme teda skromnejší, pomyslel si, zostaňme pri tom, že bude účtovať. Takto, bez slovenských predpôn a prísloviek. Nejaká veľryba zhltla slovesné predpony. Po šesťdesiatke zvýšila už len jediná príslovka, akú veľryba ešte nezmohla: spätne. Nech sa teda spätne účtuje, obíde sa to bez osobitného intelektuálneho vypätia síl, ide to samo osebe, nezávisle od vôle, kým veľryba neprehltne aj túto príslovku. Spätne účtovať, ale nie tak, ako účtuje posledné tri mesiace na vojenčine, keď na sklonku každého dňa odstrihol jeden centimeter zo stopäťdesiatich. Tu teraz nevedno, koľko centimetrov má život. Vtedy, v tej smradľavej kasárenskej spálni alebo na buzeráku, či priamo na pochôdzke v treskúcom mraze, ani vtedy nebolo čo robiť, v posledných týždňoch už vôbec nič, iba chlípali lacné jablčné víno, odstrihávali centimetre a ich netrpezlivosť sa jednostaj stupňovala, a čím netrpezlivejšie čakali na deň, keď ich prepustia, tým mučivejšie pomaly plynul čas. Lenže vtedy tá nečinnosť bola predsa len celkom iná ako teraz! Prekypovali očakávaním, ktoré v posledných dňoch ich netrpezlivosť vystupňovala až po krajnú hranicu znesiteľnosti, a tá sa vzťahovala na to, že ak raz zhodia zo seba odpornú, nenávidenú zelenú uniformu a raz navždy opustia kasárenskú bránu, potom na svete opäť budú mať čo robiť, hodiny, ktoré sa zastavili v ten deň, keď narukovali, znova začnú tikať, na rieke poľaví mráz a oni sa šťastne podvolia, aby ich unášal prúd. Šaňo sa kúpal v opojení slobodou, na sklonku prvého roku strávenom v uniforme sa pozviechal z útrap po rozchode s Katou, nemal nikoho, ale nejaký tvanlivejší pomer mu ani nechýbal, iba to netušil, že Katu nemá len za sebou, ale Katu má aj pred sebou, že zakrátko sa opäť nájdu a tentoraz únik už nebude možný. Počul Katin hlas z veľkej vzdialenosti:

„Som taká nekonečne šťastná!“

Nikdy viac od nej nepočul čosi také, a ani vtedy sa to radostné výskanie netýkalo jeho poľutovaniahodnej osoby, ale istého vyblýskaného frčkára, ktorého nejaký zlý vietor privial z Pešti do nášho mesta na príbuzenskú návštevu a na prázdniny. Tento frčkár sa zavesil Kate na krk na sobotňajšom večernom žúre, ale možno sa to stalo naopak a podnecovateľkou bola Kata. Bola z toho po-0 21 tom taká láska na jedno leto, nie celkom plytká, ale ani nie veľmi hlboká. Šaňo si zasa tĺkol hlavu o múr, lebo on vzal Katu na žúr, lenže domov ju už neodprevadil, neskoro si uvedomil, že tento utáraný a tupohlavý fešák za päť minút dokáže zamotať hlavy vidieckych pičišvoriek. Chlapcovo pešianske šamanstvo opantalo Katu a Šaňo proti tomu nemal liek. Bol urazený. V porovnaní s peštianskym chlapcom mal pocit duševnej prevahy. Kata ho zasa, pravdaže, iba v duchu, obviňovala, že je ľstivý a bezcharakterný. Avšak nebol ťulpas, ale nadutec. Tajne požadoval od Katy, aby ho obdivovala a nadchýnala sa ním a každý deň mu dala najavo svoj obdiv a nadšenie. Medzitým sa však dal unášať celkom inými typmi žien. Smilnými, skazenými, nárožnými šľapkami. Keď sa peštiansky šaman a Kata schúlili, iba slepý nevidel, že v ich stúlení sa chveje všetok prísľub telesnej rozkoše. Mrzuté leto mu teda plynulo takto: leňošil, lovil ryby, zožierala ho žiarlivosť, uzavrel sa do slonovinovej veže vlastnej nadutosti a urazenosti. Bol to ich prvý rozchod. V ďalších štyridsiatich rokoch sa rozšili aj viac ráz, ale v hĺbke svojej duše aj Kata vedela, že to ešte neznamená ich de nitívny rozchod. V prvom období ich vzťahu, keď sa Šaňo občas zmienil, že by sa mohli zobrať, Kata vždy podľahla panike. Je to ešte predčasné, povedala, a napokon nie je presvedčená, že by sa k sebe hodili. Mala pravdu.

Keď teta Vilma zomrela, Šaňo by bol rád, keby sa Klementína nasťahovala k nim aspoň na niekoľko mesiacov, ale Katu to nenadchlo, má tam sestru, nech sa o ňu stará, čo by si počali s poloslepou ženou, namietala, a v jej pohľade, v tých studených modrých očiach bolo akési neúprosnejšie odmietnutie než v jej slovách, stačia nám dve vlastné deti, nepotrebujeme ešte aj tretie. A Šaňo vedel, každá ďalšia námaha je zbytočná, zasa len ustúpi. A vtedy sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudne, na čo sa nedá zabudnúť, lebo ani úder do tváre by nebol väčšmi grobiansky ako to, čo vtedy povedala Kristína, ktorá si vypočula ich rozhovor.

„Klementína je stará a smrdí.“

A toto tu, na tomto mieste, skadiaľ pred mnohými rokmi zo dňa na deň vypšíkali vernú a nevinnú Klemetínu, vnímal, počul jasne 0 21 a nahlas, akoby to odznelo iba pred chvíľou, akoby to Kristína neskôr na Klementíninom pohrebe nebola oľutovala, akoby nevedel, že Kristína v podstate nie je zlá duša, je iba náladová, vrtošivá, malá bosorka, ako bola jej matka. Ani ona, ani jej matka nemali rady tajnostkárstvo.

Pritom v dome tety Vilmy bolo čo tajiť, možno toho nebolo ani málo. Ale to najväčšie Klementínino tajomstvo všetci už dávno odhalili, od prvej chvíle nebolo tajomstvom, a predsa s ním museli zaobchádzať ako s tajomstvom, o tom sa nielen nepatrilo, ale nesmelo hovoriť v dome tety Vilmy, ba ešte aj doma iba šeptom alebo útržkovito, ako sa tu, pravdaže, nemohlo hovoriť ani o Daňovom tajomstve, lebo to bolo na hanbu, hoci predsa išlo skôr o chybu prírody. Šaňo to už v duchu dávno vzal na vedomie, ibaže to akurát nevedel stráviť na rozdiel od Kristíny či Katy, iba neskôr, až na smrteľnej posteli. Klementínina nehoda sa však nedala pripísať prírode. Lenže ešte aj tak je veľmi otázne, či sa jej dalo vyhnúť. Šaňo si často nad tým lámal hlavu, koniec koncov podľa čoho by to mohol posúdiť, vtedy predsa ešte ani nežil. Podľa jeho názoru pravdepodobne nie. No nie tak teta Vilma. Svedomie ju akiste do smrti trápilo kvôli tomu, prečo vtedy skôr nie ona, bol vari na Klementínu krajší pohľad? Alebo Pánboh vopred stvoril Klementínu ako obeť? Ťažké a nezodpovedateľné otázky. Alebo na dne tajomstva väzí ešte väčšie, nevysloviteľnejšie tajomstvo, ktoré už nikdy nevyjde najavo, lebo si ho Šaňova matka aj teta Vilma odniesli do hrobu? Že sa Klementína sama ponúkla? Obetovala sa za nich?

V ten decembrový deň roku 1944 sovietski vojaci poprevracali celý dom, hľadali poukrývaných Nemcov, nielen v izbách, v kuchyni, v pivnici a na povale, ale aj v kuchynskom príborníku a v zásuvkách, a že po ich návšteve to i ono dostalo nohy, nech to vezme parom! Nemci aspoň nerabovali a boli zdvorilí, povedala raz Šaňova matka, a zaradom dvorili Kelementíne, lebo nielen rozumela, ale dokonale hovorila ich jazykom. Po domovej prehliadke sa jeden ruský dôstojník ešte chvíľu zdržal. Ostatné si možno predstaviť... Vlastne si nemožno predstaviť, hoci Šaňo sa o to pokúšal viac ráz, ešte za mladi, lenže v tomto bode sa rozprá

22 23

vanie príbehu vždy prerušilo. Ruský dôstojník zrejme mal aj meno,

nie je možné, že by ho zabudla jeho matka alebo teta Vilma, ale do

mová prehliadka u tety Vilmy a to, čo po nej nasledovalo, sa dlho

pokladalo za tajomstvo pod siedmimi pečaťami, Šaňova matka

zasa spomínala dôstojníka len slovami „ten Rus“, prípadne v roz

vinutom tvare „ten prekliaty Rus“. Čo sa v skutočnosti predsa len

stalo, dlho trvalo, kým to Šaňo poskladal z mozaikovitých útržkov

udalostí a do mozaiky mu v „puzzle“ beztak chýbalo viacero ka

mienkov, ktoré sa už nikdy nenájdu. Je pravdepodobné, že ani „ten

Rus“, ani iní Rusi im neublížili. V dome nebolo chlapa, manžel tety

Vilmy a Šaňov otec niesol svoju kožu na trh niekde v severnom

Poľsku alebo vo východnom Prusku, svokor tety Vilmy bol najväč

ší posranec, akého teta Vilma poznala. Boli tam spolu „tri sestry“,

a predsa osamote, „a ostatné si možno predstaviť...“ Potom sa tri

sestry nakrátko scvrkli na dve v dome, kde ubytovali ďalšieho

sovietskeho dôstojníka, „ten bol celkom poriadny, zabezpečil istú

ochranu“. „Keď sa Klementína stratila na štyri dni...“ Takto sa to

muselo hovoriť, nikdy nie inak, zmena čo len jediného slova vo

vete by sa vyrovnala blasfémii. „Klemetína sa stratila.“ Len tak.

Ako, dajme tomu, jedna papuča. Bolo však nad slnko jasnejšie, že

„zmiznutie“ Klemetíny súviselo s osobou prekliateho Rusa, ale

bolo zakázané túto súvislosť pretriasať, a Šaňova matka mala od

vahu len potiaľ, že teda predsa len vedeli, že sa celkom nestratila,

aj to, kde sa pravdepodobne zdržiava. Šaňova matka sa navyše raz

aj preriekla. Povedala: „Klemetína sa nepriečila.“ Hneď chvatne

dodala, že by nebolo malo ani zmysel priečiť sa, možno že ten

prekliaty Rus by namieste zastrelil všetky tri. Alebo ich odvliekol.

„Klemetína nemala inú voľbu.“ Prosili, orodovali u Rusa, ktorého

u nich ubytovali, aby pre ňu niečo urobil.

Šaňo sa dozvedel toľko, že Klemetína sa „stratila“ na štyri dni

a potom, buď na intervenciu ruského dôstojníka, alebo nie, sa vrá

tila (poslali, zahnali ju?) domov k sestrám. A čo sa stalo potom?

Ani o tom veľa nevedel, lebo načože už hovoriť o tom po tom?

Ruský dôstojník prikyvoval „charašo“ a potľapkal Klementínu

po líci. Nikdy ich nenazvali Sovietmi, vždy dôsledne Rusmi, hoci 2 23 u nich ubytovaný dôstojník bol akejsi mogolskej rasy, potomok Batuchána. Ale zato treba uznať, že srdce mal na pravom mieste, pri holení si pospevoval akúsi hrozne smutnú pieseň, vždy tú istú melódiu, a rozprával nahlas, bezmála kričal. Klementína však v týždňoch a mesiacoch po návrate domov hovorila málo, bola to jej najväčšia a najdesivejšia premena. Akoby mierne zošalela, nečudo po tom všetkom, čo mohla prežiť počas tých štyroch dní. Avšak čo prežila, o tom nehovorila, ale možno si to predstaviť... Teta Vilma a Šaňova matka mali o ňu obavy. Strhla sa aj na najmenší šramot, v noci bdela a cez deň spala, ale ani vtedy nie veľa. „Klementína aj predtým bola krotká ako holub. Ale teraz je ešte krotšia.“ Šaňo sa zamyslel, ozaj, ktoré zviera môže byť ešte krotšie ako holub? Ovca? Alebo sliepka? Alebo prípadne by bolo žiaduce obrátiť prirovnanie v tom zmysle, že odteraz holuby prirovnáme ku Klementíne? „Ten holub je taký krotký ako Klementína.“ Klementínina krotkosť údajne odzbrojila ešte aj ruského dôstojníka. Podľa toho, pomyslel si Šaňo, namiesto zázračnej zbrane V-2 mali nasadiť Klementínu, aby sa zmenil konečný výsledok vojny. Klementínina krotkosť však iných frustrovala. Napríklad Katu. Kvôli tomu Kata nevedela zotrvať dlhší čas v Klementíninej spoločnosti, a zostať vo dvojici s ňou už vôbec nie. Zaiste preto sa vyhrážala, keď Šaňo po smrti tety Vilmy by rád dostal Klementínu na niekoľko týždňov do Bratislavy.

„To sa radšej odsťahujem.“

Šaňo chtiac-nechtiac uznal, že Kata má svojím spôsobom pravdu. Aj krotkosť za istú hranicu môže byť neznesiteľná ako hrubosť alebo akákoľvek iná črta charakteru, ktorá blokuje rozvinutie iných vlastností a povahových čŕt, ak opanuje človeka. Počas štyroch dní, keď sa Klementína „stratila“, prihodilo sa jej čosi osudovo rozhodujúce, čo ju zabrzdilo vo vývine. Akoby sa pre ňu zastavil čas. Zatarasil sa jej tok času, tak to asi bude, pomyslel si Šaňo. Klementína nebola infantilná, ako mu Kata chcela opísať (alebo skôr očierniť) tetu. Šaňo nevedel, či sa má tešiť, alebo ľutovať, že v jeho živote sa nevyskytla podobná osudná chvíľa ako Klementíne. Hádam aj preto jeho život možno prirovnať k hrsti 4 25 piesku, ktorého zrnká sa mu vytrúsili pomedzi prsty. Tak či onak, Klementína predsa len bola osobnosť, a možno tým nevdojak vyvolala Katinu antipatiu. A možno toto majú spoločné Klementína a Daňo napriek tomu, že inak ich od seba oddeľujú svety. Daňo nikdy nemal fóbiu z Klementíny. Daňo sa vedel rovnako dôsledne izolovať od vonkajších vplyvov ako Klementína. A to si zaslúži istú úctu, nech už akokoľvek uvažuje o Daňovi. Tie štyri dni osudnej premeny zrejme zohrali úlohu aj v tom, že Klementína sa usilovala ohradiť v priestore. Zriedka vytiahla päty z domu, nanajvýš išla do kostola. Dobrovoľne, z vlastnej vôle sa odsúdila na domáce väzenie, a bezpochyby sa vo svojom vyhnanstve cítila dobre, brány jej väznice boli predsa otvorené vo dne v noci, a keď sa jej zachcelo, kedykoľvek mohla nimi vyjsť. Ale zriedka sa jej zachcelo. Neprišla ani na ich svadbu, čo jej Kata vôbec nezazlievala. Ale niekoľko týždňov pred svadbou sa Klementína obrátila na Šaňa s obavami:

„Prospeje ti to, chlapče?“

Šiesty zmysel jej čosi našepkal a znepokojovalo ju, že Kata sa s ním už raz rozišla.

„Nie raz. Aj viac ráz.“

„Nuž to je to...“

„Ale vždy sa vrátila.“

„Áno,“ prikývla Klementína. „Aj to čosi znamená. Možno niečo dobré.“

Pravda je však taká, že na svadbe Klementína nikomu nechýbala, ani jemu, Šaňovi. Nikto ju nespomínal, ba ani teta Vilma, nikto sa na ňu nevypytoval, čo neznamenalo, že ju vyhlásili za nejestvujúcu, ako skôr, že jej životný priestor ohraničujú dom, dvor, záhrada a izba, ktoré vyplnila svojou prítomnosťou. Mimo tohto životného kruhu Klementína skutočne nejestvovala. Iné je, že na svadbe by sa Klementína necítila dobre medzi mnohými neznámymi hlučnými a hulákajúcimi ľuďmi. To nebol jej svet. Nehovoriac už o tom, že svadobný ám nepatril medzi skvelé udalosti Šaňovho života. Už pred polnocou sa Kate pripití svadobčania znudili a vytratila sa bez pozdravu. Šaňo si najprv pomyslel, že išla na toaletu, ale ako plynuli minúty a desaťminúty, začalo to byť čoraz trapnejšie. Hoci by na 4 25 tom nebolo predsa nič zvláštne. Jedna polovica mladej dvojice už netrpezlivo čaká na začiatok svadobnej noci. Aj tak by sa dal vysvetliť Katin odchod. Teraz je úlohou druhej polovice mladej dvojice plniť si povinnosti, nech už teda ide do hája a nemoce sa tu!

Kata spala. Alebo sa tvárila, že spí. Prežili už dosť svadobných nocí na to, aby mohla prespať túto úradnú. Šaňo nezažal. Cez oblok svietil mesiac nasprostastým, guľatým, slabomyseľným ksichtom, aby parom vzal takú poondenú svadobnú noc! Ale keby ju teraz vzal do Benátok! Hoci je možné, že potom by šomrala, že je tam veľa vody... Šaňo sa na špičkách došuchtal k obloku. Z náprotivnej, lepšie osvetlenej strany ulice naňho hľadela remná tabuľa pohrebného podniku. Ešte aj to.... Odstúpil od okna a potkol sa o kufor, v ktorom si Kata priniesla šaty na preoblečenie. Narazil na skriňu, ktorá nahlas zavŕzgala. Buchot zobudil aj Katu a zažala stolnú lampu. „Z teba ešte dostanem infarkt.“ Šaňo nadával na skurvený kufor. Kata sa spýtala, koľko je hodín. Bilo pol druhej. „Do prčíc! Ešte len?!“ To bol vrchol ich svadobnej noci. Šaňo si povinnosť svadobnej noci odbavil sám v kúpeľni, medzitým sa Kata opäť tvárila, akoby spala spánkom spravodlivých.

Na druhý deň Kata bola čiperná, odpočinutá, mala dobrú náladu a na poludnie vyrukovala s nezmyselným nápadom, že v najbližších dňoch sa mu patrí navštíviť Klementínu, lebo akiste smúti, že nemohla byť na ich svadbe. „Koniec koncov teba má rada ako vlastného syna.“ Šaňa hneď nezachvátil úžas, ale lámal si hlavu nad tým, aká zadná myšlienka kvasí Kate v hlave, keďže teraz sa jej správanie nezdalo falošné. Nemal námietky. Niet pochýb, že Klementína sa poteší. „Tak je to v poriadku,“ vytasila sa Kata, „hoci viem, že Klementína ma neobľubuje.“ Šaňo mal povedať, čoby nie, čoby nie, ale nemal vôľu pretvarovať sa. Poznamenal len toľko, že Klementína sa nevie hnevať na nikoho. „Nepovedala som, že sa na mňa hnevá. Povedala som, že ma neobľubuje.“ To by teda bolo ťažké poprieť.

A Klementína sa naozaj potešila, zajasala, keď ich zbadala v predsieni. Boli zafúľaní, lebo vonku lialo tak, že aj pod dáždnikom premokli do nitky, kým prišli zo stanice, a tá predsa nebola

26 27

ďaleko. Klementína sa tešila, na rozdiel od tety Vilmy, ktorá prijala

ich vopred neohlásenú návštevu s pichľavým pohľadom a nema

lým podozrením. Práve doobedovali a Kata pomohla Klementíne

umyť riad, ale tým tetu Vilmu lepšie nenaladila. Šaňo obe upo

kojil, že nezostanú dlho. Kata iba chcela vidieť Klementínu, lebo

jej chýbala medzi svadobnými hosťami, hoci teta Vilma jej určite

všetko podrobne rozpovedala. Lenže vysvitlo, že teta Vilma sa

zmienila o priebehu svadby a ámu stroho, a aj to z nej museli

ťahať kliešťami. Na Klementínine otázky odpovedala neochotne

a v titulkoch. Kata bola takmer na nepoznanie. Tvár a oči jej žia

rili, darmo, herectvo mala v krvi, Šaňo nechápal, ako je možné, že

si ju svojho času nenechali v divadle? Ale teraz neľutoval, že hrá

samu seba, ak tým raz robí radosť Klementíne. „Ujo Mikuláš, ten

starý sviniar...“ smiala sa Kata. Čím je starší, o to infantilnejšie

sa správa. Ujo Mikuláš bol Katin strýko, voľakedy bol čašníkom,

ktorý v prítomnosti manželky oblapával zadky mladých žien,

a Kata sa priznala, „tak si predstav, Klementína, ešte aj môj, keď

sa Šaňo nepozeral“. A pravdaže, aj Katin brat je pekný vták, už

pri polievke mal pod čapicou, a čo ešte neskôr! Do večera si dal

do nosa tak, že mu museli vziať izbu a uložiť ho. A títo si o sebe

myslia, že sú mešťanmi! Prídu do Bratislavy a správajú sa tak, že

slušnejší je aj nevzdelaný sedliak, ak je inteligentný. Človek sa iba

hanbí pred personálom hotela, zaiste si urobil mienku, lepšie na

to ani nemyslieť. Klementína prikývla, ešte aj slušnejší ľudia sa

takto zlajdáčia v tomto veľkom komunizme. Začína sa to tým, že

čoraz zriekavešie chodia do kostola, kým raz celkom neprestanú.

Ak takto nelamentuje Klementína, tak je to Kata, a mohli to po

kladať hoci aj za narážku, ale Klementíne ani nepreletelo hlavou,

že samy takisto nie sú veľké návštevníčky kostola.

Takto popíjali čaj a džavotali, vonku sa dážď lial po anglicky

a anglický vietor kmásal okenné tabule. Pri čaji sa uvoľnila aj teta

Vilma, už len zavše mrkla očami, keď Kata pri pokojnom chlipkaní

čaju vypustila z úst nejaké nevhodné šťavnatejšie slovo. Teraz už

Šaňo neľutoval, že prišli. Zamračil sa len vtedy, keď sa rozhovor

akosi nešťastne zvrtol na ich svadobnú noc, a úkosom si všimol, že 6 27 ani teta Vilma tento obrat neschvaľuje. Kata však týmto dvom starým ženám, ktoré otužil život, vyčarila takú svadobnú noc že ich doslova uchvátila. Podľa toho sa s Katou kúpali v šťastí, akoby sa čvachtali v termálnej vode. Ale Kata na konci rozprávky nedbalo, akoby mimochodom podhodila:

„Ale tomu ty nemôžeš rozumieť, Klementína.“

V tejto minúte sa Šaňovi všetko vyjasnilo. Teda preto sem museli tak súrne prísť! Aby túto úbohú, zlomyseľnú, zadúšavú vetu mohla prsknúť Klementíne do tváre! Videl, že aj tvár tety Vilmy potemnela. Ale Klementína buď nerozumela narážke, alebo sa tvárila, že jej nerozumie.

„Dôležité je, že ste šťastní,“ povedala a v tejto chvíli sa jej nekonečná prostota javila ako najväčšia múdrosť. Kata narýchlo dokázala vyjachtať tiež len toľko, že:

„Áno. Sme šťastní.“8 29

17

Telo starne, ale spomienky nestarnú, povedal raz krátko pred smrťou Šaňov otec. Potuteľne a samozvane sa vynárajú z tmy, kde sa uložili a driemali celé desaťročia tak, ako aj spomienka na tú dávnu večeru pod orechom. Šaňo bol voči vrtošivosti spomienok bezbranný. Nikdy nevedel rozlúštiť ich odkaz, hoci je možné, že neodkazovali vôbec nič. Tak ako vonkoncom nechápal, prečo sa v posledných rokoch v snoch tak často túla po miestach svojho detstva, v takom svete, ktorý jestvuje už iba v jeho predstave, ale inak s ním nemá nič spoločné. A akoby sa medzitým jednostaj pohyboval v kruhu. Nadchádzajúce nebytie sa k nemu navracalo tak, ako sa svojím bytím vzďaloval od tohto sveta.

Mesto sa začalo preberať v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ako by precitalo z viacročnej kómy. Zmena nebola nápadná. Skôr pomalá, ale priebežná a nezvratná. V meste vznikli nové podniky, neskôr postavili aj továreň. Zmeny boli spočiatku zjavné iba na predmestí, začas sa centra a starých štvrtí nedotkli. Kde sa predtým rozprestierali ornice a obilné lány, zaradom sa objavili nové cesty a stavali sa obytné bloky, kam sa nenasťahovali noví obyvatelia len z okolitých dedín, ale aj zo vzdialenejších končín. Komunisti sa už cítili doma a mesto formovali čoraz viac na svoj obraz. Aké ho chceli mať, to znázorňovala maketa, ktorú vystavili na obhliadanie vo výkladnom obloku knižnice. Nové mesto na 8 29 makete okrem kostolov a niekoľkých pamiatkovo chránených budov ničím nepripomínalo sídlo, v ktorom Šaňo býval. Mnohí si pozreli maketu a rýchlo odišli. Pripomínala horúčkovitú, neuskutočniteľnú vidinu. Šaňov svet bol úplne odlišný.

Jeho svet bol dokonalý a harmonický a jestvoval kdesi nad časom alebo mimo času. V jeho svete čas každý večer zanikol a na druhý deň opäť vznikol. V zime hrubá vrstva snehu pokryla strechy domov, záhrady, konáre ovocných stromov, vlažný jarný vánok sa premiešal s vôňou orgovánu a jasmínu, na to prišlo leto s neobmedzenou slobodou školských prázdnin, pestrá jeseň so zberom ovocia, varením lekváru, oberačkami, aby nadchádzajúca zima opäť zatvorila bránu uplynulého roka a otvorila bránu nového roka, ktorý beztak nebude iný ako tie predošlé. Obyvatelia tohto sveta, toho jeho sveta, boli nepominuteľní, a kto zomrel, ani ten neopustil ostatných, stal sa iba neviditeľný. Spomínali ich, hovorili o nich, z času na čas zašli na ich hrob. V jeho svete boli dobrí ľudia a boli zlí ľudia. A jednoznačne sa vedelo, kto je dobrý a kto zlý. Dobrý človek bol, napríklad, pán farár. Bol to veľmi samotársky človek, iba zriedkavo sa zjavoval mimo kostola a fary. Ale zavše, mesačne raz alebo dva razy, nevedel obsedieť, a vtedy zaradom ponavštevoval najvernejšie ovečky svojho stáda. Všetci stáli návštevníci kostolných lavíc, pobožné tetušky a ujkovia vedeli, že pán farár má rád bielu kávu a bábovku a okrem bielej kávy a bábovky radšej má iba Boha a svoje najpokornejšie ovečky. Pán farár bol málovravný človek, nemal rád utáraných ľudí a pletkárenie odsudzoval najprísnejším tónom. Okrem biblických tém si rád vymieňal názory o Kantovom lozo ckom učení, ale keďže na to v meste nenašiel vhodného partnera a klebety zasa nevedel ani vystáť, jeho návštevy u veriacich po konzumácii kávy a bábovky spravidla vyústili do úctivého mlčania. Ale spolu s ním ešte aj mlčať sa pokladalo za väčšie vyznačenie ako večerať s tajomníkmi strany alebo ministrami, keď náhodou, zrejme nejakým nedopatrením, občas šibli aj do nášho mesta.

Dobrý človek bol aj poštový doručovateľ pán Petráš. On však vášnivo zbieral rozličné pletky a vo svojom obvode pôsobil aj ako



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist