načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Žila som s Hviezdoslavom – Jana Juráňová

Fungujeme! Vážení zákazníci, nařízením vlády jsou od 22. 10. 2020 z preventivních důvodů zavřeny některé naše pobočky. Knihy si ale můžete nadále objednávat s doručením Českou poštou, GLS, Zásilkovnou či s vyzvednutím na některých našich výdejnách. Tyto objednávky vyřizujeme v běžném režimu, stejně tak nákup e-knih a dalších elektronických produktů. Bližší informace naleznete zde
Žila som s Hviezdoslavom
-4%
sleva

Elektronická kniha: Žila som s Hviezdoslavom
Autor: Jana Juráňová

Kniha bola v roku 2009 vo finále Ceny Anasoft litera. Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  149 Kč 143
+
-
4,8
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma ELEKTRONICKÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Aspekt
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 195
Rozměr: 18 cm
Vydání: 2. vyd.
Skupina třídění: Slovenská literatura
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 2.1
PDF velikost (MB): 0.69
MOBI velikost (MB): 0.33
Nakladatelské údaje: [Bratislava], Aspekt, 2010
ISBN: 978-80-8554-984-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Kniha bola v roku 2009 vo finále Ceny Anasoft litera.
Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: "A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo."


Další popis

Jana Juráňová síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať."


Zařazeno v kategoriích
Jana Juráňová - další tituly autora:
Žila som s Hviezdoslavom Žila som s Hviezdoslavom
Dobroš sa nemusí zastreliť Dobroš sa nemusí zastreliť
Lásky nebeské Lásky nebeské
 (e-book)
Utrpenie starého kocúra Utrpenie starého kocúra
Mojich 7 životov -- Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou Mojich 7 životov
 (e-book)
Mojich 7 životov Mojich 7 životov
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

ASPEKT

knižná edícia

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


Jana Juráňová sa narodila v roku 1957, v roku

1980 ukončila štúdium na FFUK (ruština – ang

ličtina). Je jednou zo zakladateliek ASPEKTU,

v ktorom pôsobí dodnes. Je autorkou divadel

ných hier Salome (1989), Misky strieborné, nádoby

výborné (1997, knižne 2005). Napísala niekoľko

kníh pre deti (Iba baba 1999, Bubliny 2003, Babe

ta ide do sveta 2003, Ježibaby z Novej Baby 2006)

a je autorkou prozaických kníh pre dospelých:

Zverinec (1904), Siete (1996), Utrpenie starého ko

cúra (2000); román Orodovnice (2006) sa dostal

do finále Ceny Anasoft Litera a autorka zaň zís

kala Cenu Bibliotéky. Viaceré jej poviedky vyšli

v angličtine, nemčine, poľštine, češtine; román

Utrpenie starého kocúra. Mor(t)alitka bol prelože

ný do maďarčiny a próza Do siete odetá z knihy

Siete vyšla v nemeckom preklade. Píše pre roz

hlas, prekladá z angličtiny a venuje sa aj publi

cistike.

Román Žila som s Hviezdoslavom vychádza v dru

hom vydaní, v roku 2009 bol vo finále Ceny

Anasoft Litera.

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


jana juráňová

žila som s

Hviezdoslavom

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


Jana Juráňová Žila som s Hviezdoslavom Vydalo Záujmové združenie žien ASPEKT roku 2010 ako svoju 101. publikáciu. www.aspekt.sk Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Dielo vzniklo v rámci štipendia Literárneho informačného centra. V knihe sú použité citáty z týchto diel – William Shakespeare: Skrotenie čertice. Bratislava

1964 (preklad Stanislav Blaho). – Korešpondencia: Pavol Országh Hviezdoslav – Ilona

Országhová. Archív literatúry a umenia Slovenskej

národnej knižnice. – Vajanský zblízka. Výber z listov. Zostavil Pavol Petrus.

Bratislava 1987. Copyright © Jana Juráňová 2008 Cover design © Layout JS. 2008 Elektronické formáty Dagmar Wankowska, LiamART

Druhé vydanie

ISBN 978-80-8151-058-8 (pdf)

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 7 —

List

Ilona stojí pri okne. Je jeseň, lesy sú bláznivo

farebné. Z kopcov sa leje červená, žltá, oran

žová a kde-tu aj zelená. Všetko je také pestré,

len Ilonine vlasy, kedysi tmavohnedé, sú šedi

vé. V ruke drží malú zelenú plechovú krhlič

ku a polieva kvety. Niekoľko kvetináčov má

poukladaných na okenici zvnútra, aby mohla

vetrať. V lete visia z okien muškáty – krásne,

červené. No tie sú teraz schované na chodbe,

dobre opatrené v chládku, aby do jari nevy

háňali nové lístky a nevyčerpali sa. Ilona o ne

dbá, opatruje ich, aby mohli na jar znovu

ožiť a v lete vykvitnúť. Budú zasa jej pýchou,

tak ako po mnohé roky.

Muškáty jej zostali z mladších, šťastnejších

rokov. Vtedy mávala na verande aj exotické

rastliny – oleander a palmu. A v záhrade ru

že. Veľa ruží. Vždy bolo u nich všade veľa

kvetov, aby jej muž mohol spočinúť svojím

okom básnika na ich kráse. Kde sú tie časy?

Zostali len muškáty. Stará sa o ne ako o deti.

Lebo sú to živé bytosti, potrebujú opateru,

potrebujú jej jemnú, láskavú ruku.

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 8 —

Teraz však nepolieva milované muškáty, ale izbové rastliny na okne. Aj tie potrebujú svetlo, trochu vlahy a z času na čas obštipkať suché lístky. Nesmie ich preliať a nesmie ich zabudnúť poliať. Ilona celý život vedela, čo, ako a kedy treba, a ani teraz na to nezabúda. Odmenou jej je, že plynutie času je predsa len vyplnené nejakou činnosťou.

Kvety vždy polieva opatrne a starostlivo, dáva si pritom pozor, aby voda nestekala, kam nemá. Za tie roky to už má nacvičené, je to rutina. No aj rutine treba pomáhať, treba ju udržiavať v dobrom stave. Lebo rutina pomáha žiť, pomáha prekonávať neprekonateľné. Je ako pokožka: pot, slzy, odreniny, krv, a potom sa všetko zahojí. Ochranný obal, aj keď nie celkom nepriepustný. Červená niť Iloninho osudu. Nesmie sa pretrhnúť ani vytratiť.

Nacvičeným pohybom skontroluje krhličku a kvetináče. Prihladí si vlasy. Odjakživa boli neposlušné. Keď si niekedy nedá pozor, vyzerá neupravene, ba až neporiadne. A preto si ich z času na čas uhládza. Terajšie šedivé sú ešte neposlušnejšie, než boli za mladi tmavohnedé. Trsy šedín jej lemujú hlavu, musí si

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 9 —

ich prihládzať častejšie. Keď tak trčali za

mladi, bolo to veselé. Muž jej občas povedal

„ty moje rešeto“. Nespratné vlasy plné ener

gie mávala často rozstrapatené, lemovali jej

úzku tvár ako neskrotné vejáriky. A teraz –

prenikavé oči, výrazné zošpúlené ústa, strapa

té šedivé vlasy ako vyhasnutá svätožiara – to

je Ilona. Staré rešeto. No už ju tak nikto ne

nazve.

Za mladi mávala občas taký nástojčivý až

rozčúlený výraz. Ktosi ju na to raz v dobrom

upozornil. Ľudia vedia všeličo povedať v dob

rom. Začala si dávať pozor. Zaujatá nejakou

činnosťou, pohltená myšlienkou, zastavila sa

hocikedy a pozrela sa do zrkadla. Keď zbada

la na svojej tvári ten výraz, hneď sa spamäta

la. Veď komu sa môže takto páčiť? Pohľad

plný rozčúlenia aj tak ešte občas prenikol až

celkom na povrch, no už to bolo len podriek

nutie. Mimika a reč tela boli zvládnuté, nič

nehrozilo. Mala samu seba pod kontrolou.

Oči sú vraj zrkadlom duše, to ju učili odma

lička. Ilonin pohľad je dávno zameraný do

vnútra. Jej oči sa naučili byť krotké, akoby si

pýtali dovolenie. Nie vždy zrkadlia dušu.

A prečo by aj mali? Načo a pre koho?

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 10 —

Jej telo sa načahuje za lístkami rastlín. Je tu, ešte stále je tu. Sama, bez neho. Vyšmykol sa jej. Tak ako vždy. Do pracovne, na prechádzku, do kúpeľov. A napokon na cintorín.

Vykláňa sa z okna, vetrá izbu. Je príjemne chladno, svieži vzduch jej omýva tvár. Opatrne vyzrie na ulicu, nikde nikto. V rukách drží vankúš, poobzerá sa a potom vankúš ponatriasa, aby sa prevetral a nabral do seba niečo z toho čerstvého jesenného vzduchu. Jej pohyby sú pokojné, nič nenasvedčuje tomu, že by tento deň mal dopadnúť inak ako doteraz mnohé iné dni. Lebo odkedy je vdovou, jej dni sú ešte jednotvárnejšie. No už si zvykla. Dnes bude nádherne. Lístie v okolitých lesoch čoskoro opŕchne. Októbrové hry farieb sa pominú a jeseň sa posunie k striedmosti, pozhadzuje všetko zbytočné, aby mohla na jar prísť nová bujarosť zelene. Ktovie, či sa jej to ešte bude týkať.

Ilona ešte raz pootvorí okno a vykloní sa, aby jej čerstvý vzduch osviežil čelo. Okná jedálne smerujú na námestie. Mesto ešte drieme, akoby sa bálo odplašiť dávnu, zašlú spomienku. Krížom cez námestie kráča poštár, ako vždy o takomto čase. Je mladý, poštu

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 11 —

roznáša len odnedávna. Pamätá si ho ako malého chlapca. Nie je to jeden z tých, čo ako deti číhali na briežku na jej muža, keď sa každé popoludnie zadumane vracal z prechádzky? Niekedy sa pri nich pristavil, občas im aj rozdal cukríky, inokedy si ich ani nevšimol. Podľa toho, akú mal náladu.

Cudzia mladosť je taká krátka v porovnaní s tou jej, dávno zašlou. Koľké detstvá a mladosti sa vmestia do jedného dospelého života. Niektorí ľudia sa rokmi zmenia na nepoznanie. Ona sa nezmenila, len sa zahalila do sivého závoja staroby. Jej črty tváre sa nerozmazali v lalokoch tuku a v záhyboch ovisnutej kože. Zato farby sa kamsi nenávratne podeli. Keď sa zadíva do zrkadla, preblesne jej mysľou, že tú sivú pavučinu možno ešte niekedy zo seba zhodí. Tvár sa jej poskladala do jemných vrások. Výrazné a našpúlené pery má pevne stisnuté. Už nie je svieža a plná života. Ktorá z jej doterajších podôb je tá pravá? Pričasto musí odháňať plazivé myšlienky, čo jej rozkladajú vnútro.

Ilona sa poštárovi lepšie prizrie, nepozná ho. Od istého času si prestala pamätať mená detí v mestečku, už nerozpoznáva, ktoré je

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 12 —

z ktorej rodiny a ktoré sa na koho podobá. Všetky jej splývajú do masy cudzích, neznámych tvárí. Dôverne pozná už len starecké tváre zmenené vráskami. Hľadá v nich črty, ktoré poznala za mladi, a čuduje sa, aká je staroba zlomyseľná. Keď ju niekto z mladších pozdraví, odzdraví, no nepátra márne v pamäti. Aj teraz sa to chystá urobiť, lebo poštár zdvihne hlavu k jej oknu a Ilona chce nezáväzne kývnuť a skryť sa do prítmia izby. Poštár si posunie čiapku na pozdrav, usmeje sa a hlasno povie:

„Dobrý deň prajem. Mám pre vás list.“

Ilone sa rozbúcha srdce.

„Zídete dolu, teta Ilonka?“

Trochu v nej hegne. Ktorý je to, že ju takto oslovuje?

„Áno, áno, pravdaže,“ odpovedá ochotne. Veď sa unúval, doniesol jej list, čo v ňom len môže byť? Narýchlo si uhladí vlasy a zhodí domácu zásteru. Opatrne schádza po schodoch, musí si dať pozor, aby sa nepotkla, ale čo ak je ten poštár už netrpezlivý? Ktovie, koľko listov musí ešte poroznášať, a ona ho zdržuje. Ale keby spadla, to by bolo... opatrne sa pridŕža steny, už len pár schodov. Otvorí

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 13 —

bránu. Ostré jesenné slnko jej prenikne pod viečka, privrie oči, no už ju oslepilo. Zacláňa si čelo rukou. Áno, presne tak to robia staré ženy. Za mladi sa vedela pozrieť aj slnku do očí, alebo aspoň šikovne uhnúť pohľadom. Teraz ju všetko mätie. A stále si to všetko uvedomuje, všetko, všetko.

„Dobrý deň, teta. Ale je dnes krásne, čo? Slniečko je ostré, ale ešte hreje. No, tu je ten list. Rekomando z Prahy. Sem vás poprosím jeden podpis. Pridržím vám to. Nech sa vám páči. Dúfajme, že niečo dobré.“

Odišiel, ešte jej zakýval na pozdrav.

„Ďakujem. Zbohom,“ povedala, ale neskoro. Možno ju už ani nepočul. Aj tak sa ponáhľal. Teraz sa asi v duchu čuduje, že je nevychovaná, alebo popletená, nevie sa ani poďakovať a pozdraviť.

Stojí vo dverách a v ruke stíska list. Je chladno, rýchlo vojde dovnútra. Pamätá si všetkých poštárov, odkedy sa vydala. Vždy ju oslovovali úctivo a priezviskom. Keď prišli, prebrala zásielku, najčastejšie pre svojho muža, poďakovala sa, prehodila slovko, dve. Dnes je z nej teta Ilonka. Poštár ju poznal. Poštári poznajú ľudí, na tom nie je nič čud

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 14 —

né. Pomaly kráča hore schodmi, musí si dávať pozor. Zle vidí, mohla by sa potknúť, opiera sa rukou o stenu. Vyjde do izby a opatrne si sadne s listom v ruke. Na obálke je jej meno a adresa. Celkom v rohu akási úradná pečiatka. Hádam jej len nezrušia penziu, ktorú jej dali po mužovi? Koľko sa chudák na staré kolená natrápil myšlienkami, z čoho bude ona žiť po jeho smrti. Obaja boli uzrozumení, že ho prežije. Veď ho musela doopatrovať a pochovať. Čo by tu on bez nej robil? Ona sa už do tej smrti nejako pretlčie. Starala sa o neho za života, aj po smrti sa postará. Celý život od dospelosti až do staroby sa o neho starala. Už toho nestihne veľa odjesť, hádam jej tú penziu nevezmú. Hnevá sa na svoje ruky, že sa tak veľmi trasú:

Velevážená paní Ilono Országhová-Hviezdoslavová, Dolný Kubín.

To som ja, pomyslí si. Kedysi jej hovorili Helena alebo Elena, no on ju volal len Ilonka. A keď sa zaňho vydala, vystavila sa celému svetu na obdiv pod jeho menom. Aká len bola pyšná! Pani Ilona Országhová, manželka... Netrvalo dlho a on ju odbehol do hviezdnych diaľav, bol čoraz menej Orszá

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 15 —

ghom a čoraz viac Hviezdoslavom. No ľudia to chápali a začali ju oslovovať pani Hviezdoslavová. Nielen on má dve mená, aj ona ich má. Patrí predsa viac k básnikovi než k advokátovi. A keď ju v tom liste takto slávne titulujú, hádam to nebude zlá správa.

Drahá Paní Ilono, přijměte, prosím, naše pozvání na slavnost odhalení busty Vašeho manžele, kteráž bude umístněna v Pantheonu Národního musea. Slavnost tato sa bude konat ve výročný den jeho narození dne 2. února 1930 v Praze...

S uctivým pozdravem...

Keby sa toho dožil jej muž, ako by sa tešil – že na neho nezabudli, že si ho takto chcú uctiť. Ako rád by pri tom bol! Škoda, že bustu môže mať človek až po smrti. Bude sa tá busta na neho podobať? Vždy sa tak pekne upravil. Pohľad zameraný do diaľav, mašlička pod krkom. Ktovie, či aj jeho busta bude mať mašličku, ktorou skrýval chorobu hrdla. Busta už bude celkom bez chorôb. Bude z bronzu, alebo z kameňa? Aký bude mať výraz tváre? Podľa čoho ju urobia? Podľa fotografie? Podľa posmrtnej masky? Jeho tvár odliata po smrti do sadry bola taká smutná, bez ducha,

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 16 —

opuchnutá, už sa na seba nepodobal. Ale veď oni už vedia, ako to majú urobiť. A oči? Ako sa bude na ňu dívať z toho kameňa či bronzu? Alebo sa bude jeho pohľad upierať len tak do diaľav, ponad ňu?

Konečne by raz a navždy uveril, že je slávny. Za živa si nikdy nebol istý, či si ho ľudia dosť vážia a či ho aj naozaj čítajú. A aj keď ho všetci utešovali, skutočne odpovedať na túto otázku nevedel nikto, lebo veď – čo je to dosť a čo je to naozaj.

Ilona si sadne k stolu, roztvorí list tak, aby naň dobre videla, znovu si ho celý prečíta, potom ešte raz a ešte dva razy. Sedí bez pohnutia, myšlienky jej kamsi odleteli. Celý život sa učila strážiť si ich a v tejto chvíli za nimi nestačí. Možno práve klopú na nebeskú bránu, aby jej starinkému oznámili tú radostnú novinu.

Bustu budú v Prahe odhaľovať až vo februári. Píšu jej v predstihu, potrebujú sa dobre pripraviť. Musí im odpísať čo najskôr, nebude predsa robiť problémy. No najprv zájde za švagrinou. Aká škoda, že sa brat toho nedožil. Ako rád by išiel s ňou. Veď čo už ona sama, stará žena. Po sedemdesiatke to s ňou

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 17 —

ide dolu vodou. Ale môže tam nejsť? Niekto

z rodiny sa hádam dá nahovoriť. A myšlienky

len letia. Nestačí za nimi.

Do Prahy chodieval bez nej. Len keď už

nevládal a bolo sa treba o neho postarať, išla

aj ona s ním. Boli to slávne návštevy. On bol

slávny a ona sa skvela v jeho sláve. Nestávalo

sa to až tak často, najprv musel vážnejšie

ochorieť. No aj tak – bolo to krásne. Vítanie

pri vlaku, kvety, oslavy. Posledný raz ho už

sprevádzala do sanatória. Aj keď tam pobu

dol, už sa nevyliečil. Aj sám už vtedy cítil, že

sa blíži koniec. Premýšľal, či by ho nemohli

pochovať na Vyšehrade. Ilona sa zhrozila

myšlienky na hrob, no ešte viac sa zhrozila

toho, ako a kedy sa ona za ním vyberie do ta

kej diaľky. Potom aj sám ten nápad zavrhol

a viac to už nespomínal. Bol priskromný.

Vtedy sa naposledy rozlúčil s Prahou. A teraz

tam pôjde ona, no už bez neho, za ním,

aj nie za ním. Aké zvláštne sú cesty osudu.

Nejako sa tam len dostane, hoci aj v zime

a pľušti. Veď on tam bol naposledy už chorý.

Ale milé od nich, že si na ňu spomenuli. Ur

čite sa tam vyberie. Sľúbi im to, nech s ňou

počítajú.

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 18 —

Dni sa jej vyplnili premýšľaním. Život plynul ako doposiaľ, mechanicky, presne podľa odbíjania hodín. A hoci Ilonin život po smrti muža stratil náplň, nestratil význam. Odkedy sa pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať. No a teraz mala ešte jednu úlohu – vyprevadiť do sveta jeho bustu. Toto ešte vykoná a potom... Mužova sláva si bude žiť vlastným životom, tak ako jeho básnické skladby, články o ňom, a teraz ešte aj tá jeho busta.

Hneď v ten deň zašla na cintorín a všetko mu to vyrozprávala. Ako dobre, že jej ho pochovali tu, v Dolnom Kubíne, a nie kdesi v horách, ako pôvodne chceli. Architekt Jurkovič hneď po jeho smrti vybral miesto pre mohylu. Vraj tam, kde básnik rád chodieval na prechádzku. Lenže ona by sa tam za ním nedostala. Ani nikto z rodiny, alebo len zriedkakedy. Iste, mal rád samotu, ale nie vždy. Veď aj teraz – ako by mu to povedala? Bol by tam opustený.

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 19 —

Pantheón

Deň plynie za dňom. Ilona polieva kvety, vy

prašuje raz obrúsok, inokedy prachovku. Po

krája cibuľu do polievky, ktorú sama zje,

a musí si dávať pozor, aby jej neuvarila prive

ľa. Popoludní si trošku pospí a potom na

priek boľavej nohe pozhŕňa lístie v záhrade,

aspoň toľko, koľko ešte vládze. Čuduje sa, čo

všetko jej za deň zíde na um.

Keď mu rok po smrti odhaľovali pamätnú

tabuľu v Prešove, jej smútok bol ešte veľmi

čerstvý. Ale tá slávnosť bola taká krásna! Mra

morová tabuľa s reliéfom jeho obličaja a s ná

pisom Na pamäť študijných liet básnika Pavla

Országha Hviezdoslava. Keď on tam študoval,

ona bola ešte len taká osem, deväťročná žab

ka. Možno ani nevedela, že na svete existuje

nejaký Paľko Országh. Keby jej to niekto bol

povedal! Vtedy v Prešove bola nedeľa, nádher

ný deň, slnko svietilo, všetko kvitlo. Mala

takmer o desať rokov menej než dnes. Konal

sa tam promenádny koncert, muzikanti pre

krásne hrali a potom cez Prešov prešli ozdob

né alegorické vozy. Jeden z nich znázorňoval

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 20 —

Hviezdoslava. Aké ohromné zástupy boli vtedy na tej manifestácii v Prešove. Vraj sa počet ľudí odhadoval až na desaťtisíc. Také voľačo.

Aj vtedy jej podchvíľou vhuplo do mysle, že mu to bude musieť celé opísať, a vzápätí ju pichlo pri srdci. Stála na prvom kvetinovom voze. Ľudia jej mávali z chodníkov – bola pre nich pani Hviezdoslavová. Započula aj také lichôtky, vraj, aká milá osôbka je to, aká je pekná, pravá dáma, ani sme nevedeli, že má takú milú žienku.

Kým muž žil, držala sa pravidla, že žena má radšej stáť v úzadí, lebo nepatrí sa jej drať dopredu. Keď ju potom vyzvú, je to o to väčšia česť. Aj keď, veľmi ju tešilo byť s ním v Prahe, v Martine na slávnostiach, všade tam, kde bol slávny a kde všetci uznávali, že jeho sláva je aj jej zásluhou.

Vlastné deti nemali, a tak ho po smrti zastupovala ona. Vlastné deti. Čakala na ne, neprišli. Čakala veľmi dlho. Čakali spolu, aj oddelene. Roky plynuli a deti neprichádzali. Len cudzie, niektoré blízke, iné vzdialenejšie, aj neznáme, celkom ľahostajné. Prichádzali deti v rodine, rástli, dorastali, dospievali. Ich

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 21 —

deti zostávali len vysnívané. A tie cudzie, blízke i vzdialené – niektoré milovala a niektoré ju unavovali. A čím dlhšie žila, tým menej ju zaujímali. No žena sa má zaujímať o deti. Má vždy pritúliť dieťa, keď treba, napomenúť, vždy vedieť, ako sa prihovoriť.

Čím je Ilona staršia, tým menej má rada, keď kričia a pištia, nevládze ich počúvať. Nie vždy má pre ne niečo v zástere, ani zásteru nemá vždy. Deti to vedia, pekne pozdravia, skúmavo sa pozrú a tíško ju obídu. A ju potom pichne osteň pochybnosti, či to je tak v poriadku. Je zlá? Človek by nemal byť zlý, tobôž nie žena, a ešte stará žena. No je unavená, nevládze byť stále milá a zvedavá, ako sa ktoré dieťa vyvíja a aké je milučké a múdre. Ťažko vo svojom vnútri hľadá miesto, aby mohla prijímať do náručia menšie a menšie deti.

Možno keby všetko bola prežila so svojimi deťmi, mala by to raz a navždy prežité, mala by v sebe čosi ako teplé hniezdo, do ktorého by vedela prichýliť ďalšie deti, lebo by tak prichyľovala spomienky na svoje vlastné. Vracali by sa jej a hriali by ju. No ona také spomienky nemá. Všetko, čo prežila, prežila s cudzími

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 22 —

deťmi. Neboli jej vlastné, aj keď ich za vlastné prijala.

Vtedy v Prešove si ju tak veľmi uctili, ach, ako si ju len uctili. Bol tam minister Šrobár, prešovský župan, o mužovi rečnil Krčméry a potom aj minister, a ten napokon vlastnými rukami odhalil pamätnú dosku a odovzdal ju do opatery županovi a župan sľúbil, že ju bude chrániť a opatrovať. A potom spieval spevokol. Ilona bola veľmi dojatá a veľmi šťastná a veľmi smutná. Prečo sa nemožno takejto slávy dočkať za živa.

Pamätná tabuľa s reliéfom, to už je voľačo. No busta je ešte viac. Socha je najviac, najmä ak je v nadživotnej veľkosti. Ktovie, aké by to bolo, keby jej mužovi postavili sochu? Raz mu ju iste postavia. Veď všetci hovoria, že je najväčším básnikom, tak prečo by mu nepostavili sochu. Ona sa toho možno už nedožije.

Zasníva sa. V myšlienkach zašla priďaleko. Aj busta je dosť. Možno je lepšia než socha, lebo busta zobrazí človeka sotva potiaľ, kde bilo srdce. Zato socha... Telo už tlie v hrobe, a zrazu je znovu tu, v nejakej póze, v nejakom geste, raz a navždy, z kameňa alebo z kovu, to telo, čo žilo vedľa nej, spávalo ved

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 23 —

ľa nej, drahé, aj obyčajné. Zamarí sa jej, že na

ňu padá obrovská socha. Má tvár jej muža,

sedí na vysokom podstavci, v ruke má brko

a na kolene drží knihu. Celý on. A socha pa

dá. Ona nemôže ujsť. Socha ju privalí, no ne

zabije, len ju celú, celučičkú skryje, pochová,

a Ilona nemôže tú ťažobu nadvihnúť. To nie

je jej muž. To na nej leží kus kovu. Možno

kameňa. Nemôže ho nadvihnúť, je celkom

stratená. Nikto nevie, že pod sochou je ona,

možno aj dochrámaná. Ale hádam si aspoň

všimnú, že socha velikána nestojí tak, ako

má, a keď ju zdvihnú, zachránia ju. Čo sú to

za hlúpe myšlienky? Len ako sa im ubrániť.

Ako sa neraz rozčuľoval nad mužmi, čo

prelietali z jednej lásky na druhú. „Ako to

môžu, veď keď sa oženia, nebudú vládať

uspokojiť ženu!“ Ktovie, prečo si na to teraz

spomenula. Už tie dotieravé myšlienky ani

neodháňa. Zamaria sa jej prvé roky manžel

stva, spoločné noci, také krásne. Boli koneč

ne spolu, hanbliví aj dychtiví, nadšení aj pre

kvapení. Niekedy aj zaskočení, no drobné

trpkosti vyliečil kolobeh ďalšieho dňa. Ilona

zrazu patrila k ženám, ktoré vedeli, čo zna

menajú slová „jedno telo a jedna duša“. Ako

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 24 —

to myslel s tým uspokojením ženy? Je ona ne

jaká taká, ktorú treba uspokojovať? Možno

to len muži sa takto rozprávali medzi sebou

a s ňou to nemalo nič spoločné. Radšej nech

sa nedožije toho, že by mu raz odhaľovali so

chu. Namiesto jeho tela, kedysi mladého

a potom takého vetchého, by tu zrazu bola

studená socha. Jej muž si iste zaslúži, aby mu

postavili sochu. Raz určite nastane čas, keď

mu ju postavia. Možno nielen jednu. No

ona... nie, všetkého sa naozaj nemusí dožiť.

Ktovie, čo by jej chodilo po rozume, keby tú

sochu odhaľovali. Možno to s tým uspokojo

vaním ženy. S vlastnými myšlienkami už nič

nenarobí. Môže ich len odháňať. Nie, nie. Aj

busta bude celkom stačiť.

V Pantheóne už bola. S ním. On tam reč

nil, všetci ho s obdivom počúvali. Bude ho

tam mať pred očami, aj keď už uplynulo viac

ako desať rokov. Ale v jej veku je to jedno, de

sať rokov alebo jeden. Predstaví si, ako asi

bude vyzerať tá oslava. Aké to bude veľkole

pé. Čo si oblečie, kde bude sedieť... Nie, ne

smie si to predstavovať. Bude myslieť len na

to, čo bolo, aj keď spomienky sa používaním

ošúchajú, alebo aj pomaličky pozmenia. No

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 25 —

ale aj tak sú to stále ešte jej spomienky. A veď, kto skontroluje, či sú presné? Keď si niečo vopred predstavuje, nesplní sa to. Mohla by ochorieť, zlomiť si nohu alebo ruku, a nikam by nešla.

Pamätná tabuľa v Kubíne, v Prešove, a teraz busta v Prahe. Veľký básnik musí byť mŕtvy. Človek sa stratil, sláva zostala. Nikdy si nemyslela, že sa z tej jeho slávy toľko ujde aj jej. Keď sa po smrti muža prehŕňala v jeho korešpondencii, našla medzi papiermi aj kópiu listu, ktorý písal svojmu redaktorovi:

... a keby pritom človek ešte i nejakej tej pochvaly, za ktorou veru všetci bez rozdielu tak úprimne dychtíme, si vôkol svojej čupriny k ovinutiu nadobudol, verím, že by sme z tejto dnešnej kože naisto vyskočili...

Nikdy nevedela, že aj nad takými vecami premýšľal. Nad jeho zamyslenou tvárou sa často vznášali kúdoly dymu. Posvätné kúdoly. Ako clona. Nerušiť. Vtedy sa ho nepýtala, nad čím premýšľa. Buď by otázku nepočul, alebo by sa len neprítomne pousmial. A niekedy jej aj láskavo vysvetlil, nad čím sa chmúri jeho čelo. Veď sa bolo nad čím trápiť. Ná

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 26 —

rod nedovzdelaný, roboty veľa, slávy málo. Ilona to chápala a chcela mu byť čo najviac nápomocná. No to, o čom písal v liste, mu nemohla pomôcť vyriešiť.

List bol datovaný 17. 12. 1879 a písal ho ešte v Námestove. Čo vtedy robila? Pred Vianocami asi upratovala a piekla ako každý rok o takom čase a pritom premýšľala, či sa cez záveje dostanú aj do Kubína k otcovi a bratovi. Keď žili v Námestove, dostali sa tam raz za rok. A to boli pre ňu veľké sviatky. Premýšľala, aké cukrovinky upečie a ako sa im podarí dopraviť sa s tým všetkým do Kubína. On premýšľal nad iným. Ako vždy. Mal svoje myšlienky, svoje písačky. Tak ho s nimi nechala a piekla vianočné pečivo.

Odháňa myšlienky – heš, heš, občas ich vypšiká ako dobiedzavé kury, ako vrany z plota, ako vrabce z dvora, ako... A musí to robiť čoraz častejšie. Deň plynie za dňom a ona polieva kvety, vyprašuje obrúsok, potom prachovku. Kedy sa to stretli po prvý raz? U nich doma, keď prišiel za otcom? Človek si z vlastného života pamätá tak málo. Kedy to bolo? V Spevokole? Vtedy, keď nacvičovali to divadlo?

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 27 —

Divoška skrotená

Sála sa plní ľuďmi a Ilonka sa cez škárku dí

va, kto všetko sa usádza na stoličkách. Opo

na je stará a zaprášená. Prach ju pošteklí

v nose, namáhavo potláča kýchnutie – všetci

v sále by hneď zaostrili na škárku. V prvom

rade sedí otec. Tvári sa dôstojne, dôstojný

pán senior evanjelickej cirkvi v Kubíne Sa

muel Novák. V tvári má napätý výraz plný

očakávania a potláčaných obáv, ale aj výraz

žičlivosti. Akoby sa hanbil a bol zároveň hr

dý. Mamička sedí vedľa neho. O koľko je

menšia. Aká je útla vedľa rozložitej a výz

namnej otcovej postavy. Primkýna sa k nemu

celým telom, takže aj neznámy by si všimol,

že je to jeho žena. Tu však nie je nikto nezná

my. Všetci sa poznajú. Mamička je pekne

upravená, má oblečené sviatočné čierne šaty.

Vidno na nej, aká je rada, že sedí v prvom ra

de a nikto jej nevidí do tváre. Možno by sa

chcela obzrieť, aby videla, kto všetko sa pri

šiel pozrieť na jej Ilonku, no bojí sa, hoci je

šero. Veď čo ak na nej naozaj veľmi vidno, že

je na svoju dcéru veľmi hrdá a že sa aj veľmi

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 28 —

bojí? Vedľa mamičky sedí brat Paľko, na tvári

dychtivý výraz. Aj on chcel hrať v tejto hre,

aspoň malú rolu. Chodil na skúšky a aj sa

ponúkal. Paľko sa zadíva na miesto, za kto

rým stojí Ilonka, lebo práve tam sa opona

trochu pohla, nakloní sa k otcovi, niečo mu

pošepká. Aj otec sa pozrie na škáročku. Vedľa

otca sedí biskup Geduly, superintendent

evanjelickej cirkvi, veľmi dôležitý človek.

V Kubíne sa v týchto dňoch koná dištriktuál

ny konvent. Pravdaže, kubínski ochotníci pri

pravovali túto slávnu premiéru tak, aby ju

biskup mohol vidieť. Otec sa nakláňa k bis

kupovi, mamička chce otcovi čosi povedať,

nahne sa cez Paľka, ale všimne si, že otec sa

zhovára s Gedulym, a tak sa radšej odtiahne.

Medzitým sa Paľko otočí k mamičke. O chví

ľu sa k nej nakloní aj otec a potľapká ju po

ruke. Sála sa plní, ľudia si čosi pošepky roz

právajú. Miško Lauko usádza oneskorencov:

„Sem si sadnite, nech sa páči, miestečko pre

vás.“ Celý Kubín je tu, všetci významní páni,

všetky významné panie. Niektorí budú mož

no aj stáť. Čo len budú o mne hovoriť, pre

behne jej mysľou, no myšlienku odoženie. Čo

by hovorili. Že pekne hrala. Obzrie sa, za ňou

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P


— 29 —

stojí sám Plukovník Hromový, vidno na ňom, že má trému. Ilonka odstúpi, aby sa aj on mohol pozrieť cez škárku. „Čo myslíte, dobre to dopadne?“ spýta sa jej priduseným hlasom. Nevie, čo povedať, tak len prikývne, aby ich nebolo počuť. Domyslí si, čo potrebuje počuť jej krotiteľ. Keby hrali pôvodnú hru od Shakespeara, bol by teraz z neho Petruccio, šľachtic z Verony. No v tomto prepise nemeckého autora Schinka je to Plukovník Hromový. Je trochu smiešny, keď tak stojí vedľa nej a dychčí od trémy.

Svetlá v sále zhasli, Ilonka odskočila od opony a stúpila Hromovému na nohu. Zamotala sa pritom do sukne, bože, ten kostým, takmer spadla, no on ju prichytil. Je tma, nevidno, či sa niekto z nich začervenal. Rýchlo sa poberú preč, predstavenie sa o chvíľu začína.

Ktovie, prečo jej nedali hrať tú dobrú, nežnú, pokornú a milú. Vybrali ju do úlohy papuľnatej divošky, ktorú treba krotiť. Nesťažuje sa. Musela sa naučiť veľa textu, ale teší ju to – tá jej Kata je taká živá. Hru skúšali niekoľko týždňov. Teraz v lete, keď všetci študenti prišli domov na prázdniny, sa to naj

juranova_zila_som_s_hviezdoslavom_lom_2010.qxd 23. 2. 2010 15:28 P




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.