načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Ženy z Rijádu (2. vydanie) – Soňa Bulbeck

Ženy z Rijádu (2. vydanie)

Elektronická kniha: Ženy z Rijádu (2. vydanie)
Autor: Soňa Bulbeck

– SEX V MESTE V ARABSKOM SVETE. – Niekedy začiatkom nového milénia sme mali možnosť v populárnom americkom seriáli „Sex v meste“ sledovať osudy štyroch priateliek v New Yorku. V roku 2012 sa náhodou stretnú ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  269
+
-
9
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma ELEKTRONICKÁ
KNIHA

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 176
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0482-4
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

SEX V MESTE V ARABSKOM SVETE.

Niekedy začiatkom nového milénia sme mali možnosť v populárnom americkom seriáli „Sex v meste“ sledovať osudy štyroch priateliek v New Yorku. V roku 2012 sa náhodou stretnú štyri „expatriantky“ v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, a príbeh ich priateľstva a zaujímavých osudov sa začína odvíjať práve tu, v arabskom svete...

Spisovateľka Soňa Bulbeck je slovenská autorka, ktorá sa môže pochváliť tým, že v tajomnej a pre turistov neprístupnej Saudskej Arábii prežila niekoľko rokov. Nevšedné spojenie exotického arabského sveta s autentickými udalosťami v jej knihách vás doslova „vtiahne“ do deja a je zárukou pútavého čitateľského zážitku...

Zařazeno v kategoriích
Soňa Bulbeck - další tituly autora:
Ženy z Rijádu Ženy z Rijádu
Z Rijádu do sveta Z Rijádu do sveta
 (e-book)
Denník saudskej manželky Denník saudskej manželky
Deník saúdské manželky Deník saúdské manželky
Zaviate pieskom Zaviate pieskom
 (e-book)
Zaviate pieskom Zaviate pieskom
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

5

© Soňa Bulbec, 2013, 2019

© Marenčin PT, spol. s r. o., 2019

Jelenia 6, 811 05 Bratislava, Slovaia

www.marencin.s marencin@marencin.s

Cover & layout © Marenčin Media, s. r. o.

777. publiácia, 2. v ydanie

ISBN 978-80-569-0482-4 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0483-1 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0484-8 (ePub)


5

ÚVOD

Prvé podovolenové stretnutie „dámseho lubu“, ao ho zvyli priateľy volať, sa onalo ao obyčajne u Nory na terase pri bazéne pred jej príjemným dvojizbovým apartmánom v compounde, čo je strážené, múrmi ohradené sídliso s bytovými jednotami, s obchodmi, bazénmi, telocvičňou... Nora bola silná fajčiara a nájsť v ijáde – aj eď momentálne tamer šesťmiliónovom veľomeste – reštauráciu s otvorenou „family section“ terasou, de si mohli priateľy spolu posedieť a Nora zafajčiť, nebolo jednoduché. V podstate poznali iba dve – pomerne drahú libanonsú reštauráciu blízo ingdom Tower a francúzsu aviareň v populárnej štvrti Olaya, ale eď si chceli nerušene polebetiť a vypiť si popritom pohár vína či nejaý otail, riešili to obyčajne stretnutím u Nory. Vďaa práci na obchodnom oddelení česej ambasády mala pomerne dobre zásobený bar a vysoé palmy v črepníoch, umne rozostavené oolo terasy, toré bránili zvedavcom sledovať, čo sa na nej deje. Samozrejme, väčšina obyvateľov compoundu boli expatriati, cudzinci, torí vycestovali do rajiny ao experti. Alohol ao taý je, samozrejme, v Saudsej Arábii prísne zaázaný, a ta si vyrábali vlastné víno alebo upovali od Filipíncov tzv. sadii, toré pripomínalo našu domácu lavórovicu, ale pri zmiešaní s olou či džúsom to bolo celom piteľné.

Prvá prišla na stretnutie Naďa. Na tamer päťdesiatniču ráčala svižným room a už zďalea sa usmievala na Noru, fajčiacu na terase. „Ach, ao si schudla!“ bola prvá Norina reacia. Nadina tvár sa ešte viac rozžiarila: „No, samozrejme, na teba stále nemám, ale robila som, čo som mohla,“ odpovedala s hrdosťou v hlase. „A naoniec, nebolo to taé ťažé – trochu zmena stravy a trirát do týždňa zumba a za dva mesiace som išla dole osem íl. A verím, že už ich nenaberiem – nesmiem, úpila som si v Dubaji nové šaty aj nohavice a chcem sa do nich aj naďalej zmestiť,“ stále so smiechom hovorila, bozajúc Noru na obidve líca a popritom si vyzlieala čiernu abayu. Nora sa usmievala tiež a tešila sa s priateľou. Jej štíhla postava aj v štyridsiatich deviatich rooch bola neustálym zdrojom závisti žien a obdivu mužov, ale máloto vedel, že je dôsledom raoviny žalúda, torú pred desiatimi romi preonala. „Ao sa má Ivan?“ opýtala sa Nora na Nadinho manžela. „Dobre – ao vždy, vďaa nášmu stretnutiu som sa vyvarovala ďalšej nudnej párty na ambasáde a on sa aspoň nemôže sťažovať, že som ho nechala samého doma.“ Nadin manžel bol us a pracoval na onzulárnom oddelení rusej ambasády. Účasť na párty, organizovanej ambasádou, patrila  jeho pracovným povinnostiam a Naďa ho obyčajne sprevádzala, nemajúc v ijáde veľa príležitostí na ontat s inými ľuďmi. Sama bola napoly usa – jej otec bol Slová, torý pôsobil v Mosve 7 v diplomaticých službách a oženil sa tam s Nadinou mamou, pôvabnou usou, po torej Naďa zdedila husté svetlé vlasy a hnedé zasnívané oči.

Veselé „holá“ im obidvom prezradilo, že prichádza Maréta. S jamami na lícach, večne usmievavá, typicý „pini“. Na rozdiel od Nade si zo svojich nadbytočných ilogramov nerobila ťažú hlavu a saudsá strava jej evidentne prospievala – zahalená v abayi pripomínala saudsé ženy, z torých väčšina trpí nadváhou. S buchotom zhodila na zem cestovnú tašu – cez voľné víendy využívala Norino pohostinstvo a užívala si bazén a iné výhody života v compounde. „Ach, chýbali ste mi, aj eď prázdniny boli fajn.“ „Už funguješ?“ spýtala sa Naďa, pohodlne uvelebená v resle s vínnym streom v rue. „Od soboty,“ priývla Maréta s povzdychom, vyzlieajúc si abayu. Maréta pracovala ao vychovávateľa v bohatej saudsej rodine. Mala na starosti štyri deti – dvoch chlapcov 10- a 12- a dve dievčatá 6- a 14-ročné. odina si ju našla cez prestížnu agentúru v Londýne, de bola Maréta zaregistrovaná. odená Pardubičiana sončila učiteľstvo angličtiny pre záladné šoly a po siedmich rooch učenia sa začala cítiť vyhorená. A ta sa zbalila a odišla do Londýna, de si našla prácu ao vychovávateľa a po dvoch rooch prijala ponuu zo Saudsej Arábie. Bola slobodná a o svojich predchádzajúcich nevydarených vzťahoch veľmi nehovorila. Vyzerala zmierená s osudom „spinster“ – ao hovoria Angličania starým dievam – a vôbec nepôsobila dojmom, že by jej to lámalo srdce.

„Príde aj Alena?“ spýtala sa, eď prijala od Nory pohár červeného.

„Príde, hádam aždú chvíľu, vieš, že ončí nesoro a v stredu večer sú vždy na cestách zápchy.“ Alena bola posledná zo štvorice, a najmladšia. Bola povolaním rehabilitačná zdravotná sestra a do Saudi prišla pred tromi romi spolu s manželom, torý bol ortopéd. Zobrali sa po sončení jeho štúdia a presťahovali sa do Piešťan, de pracovali v úpeľoch. Zhodou oolností Alena dostala ao pacienta mladého Sauďana, ťažo dochrámaného po dopravnej nehode. Saudsá Arábia vedie svetový rebríče úmrtnosti pri dopravnýh nehodách. Po pol rou tvrdej driny ho postavila na nohy. Vplyvná rodina im z vďačnosti ponúla pomoc pri vybavení práce na prestížnej rehabilitačnej linie v ijáde a eďže finančná situácia dotorov a zdravotných sestier na Slovensu naozaj nebola ružová, ponuu prijali. Po nejaom rou sa vša rozpory medzi Alenou a jej manželom prehĺbili a naoniec sa minulý ro počas dovoleny na Slovensu rozviedli. Obidvaja vša ostali naďalej pracovať v Saudsej Arábii, aurát Alena odišla do nemocnice Al Habib. Držali svoj rozvod v tajnosti, hlavne vôli Alene – v Saudi nie je jednoduché byť rozvedenou ženou – a aj eď bývali oddelene, Peter ju občas prišiel zobrať autom do práce alebo sa objavil s ňou na nejaej párty. Priateľy vša o tom, samozrejme, vedeli a boli jej v tom čase veľou oporou. Štíhla, vyšportovaná Alena milovala tanec a bola hviezdou všetých večierov, tváriac sa, že si 7 nič nerobí zo zlomených – hlavne arabsých – sŕdc. V sutočnosti vša bola veľmi citlivá, vždy ochotná pomôcť a jej nevyčerpateľná energia doázala nabudiť aj ostatných. eď naoniec dobehla a hodila sa do resla, z hrude sa jej ozval povzdych: „onečne, babeny, chýbali ste mi! Cheers! Do roa a do dna!“ a zdvihla pohár s vínom a spolu s ostatnými si štrngli na spoločné stretnutie...

1.

eď Naďa prišla domov, bolo už dosť nesoro. Oná v apartmáne tmavé a dvere zamnuté. Tíšo vošla dnu, v úpeľni sa vyzliela a svietiac si mobilom vĺzla do spálne, aby nezobudila Ivana. Natiahla sa do postele a tu zistila, že je prázdna. Zapálila si nočnú lampu. Pozrela na hodiny – boli soro dve. Párty na ambasáde musela stritne ončiť o polnoci a aj eď bolo treba ešte niečo nieedy zariadiť, vždy boli naspäť pred jednou – z Diplomaticej štvrte do ich compoundu to bolo najviac pätnásť minút. Automaticy siahla po mobile a stisla Ivanovo pracovné číslo. Ozval sa po dlhom zvonení. „Áno?“ „No, prišla som domov a teba nide. Niečo sa stalo?“ Nadin hlas znel nervózne.

„Ale, nič zvláštne, mali sme tu menší incident, veď vieš, nieedy ľudia nemajú mieru, ale už je to v poriadu, do hodiny som doma, poojne choď spať,“ jeho hlas znel upoojujúco. Naďa položila a vzdychla si. Ivan mal zase vypité a vedela, že eď príde, bude sa chcieť s ňou milovať ao vždy, eď príde trochu pod parou. Už si za tie roy zvyla, aurát nemala rada, eď zaspala a on prišiel s hrmotom a zobudil ju. „Nuž čo, eď príde, ta príde...“ povedala si, zhasla svetlo, otočila sa nabo a zaspala.

Prebrala sa nadránom na to, že jej bolo chladno. Natiahla sa za plachtou a pocítila Ivanovo telo. Automaticy sa pritúlila – mala rada teplo, toré z neho vyžarovalo. V spánu sa otočil a objal ju a ona si položila hlavu na jeho plece. Zrazu jej do nosa udrela neznáma vôňa. Parfum. V Saudi používal parfum aždý a výber bol neuveriteľne rozmanitý a Naďa poznala svoj aj Ivanov. Tento nepoznala. Bol nový, cudzí a v hlave jej zablialo ontrolné svetielo – že by nesorý Ivanov príchod súvisel s inou ženou? Za tie roy spoločného manželstva si nerobila ilúzie, že jej bol vždy verný, hlavne v obdobiach, eď bol vyslaný niede do zahraničia a ona nemohla ísť na misiu s ním vôli deťom. Ale nidy nemala strach, že by ju opustil. Možnosť prísť teraz do Saudi prijala, lebo chlapci onečne stáli na vlastných nohách a slnečný ijád bol v ostrom ontraste so studenou Mosvou. Sami dvaja si užívali ao eby druhú mladosť a Naďa nemala žiadne pochybnosti o Ivanovej láse. Na druhej strane, počula už dosť o chlapoch, torým sa v päťdesiate zapálili lýta.

áno vyzeralo všeto v poriadu. Pri raňajách Ivan farbisto líčil problémy s opitým rajanom, torý urazil jedného zo saudsých obchodných

8 9

partnerov, a následné úsilie prítomných o diplomaticé urovnanie. Vyzeral

uvoľnene a v pohode zvládli rutinný štvrtový potravinový náup a ľahý

obed. Jediné, čo Naďa zaregistrovala, bola aási nová opatrnosť, s torou

držal pri sebe pracovný mobil, torý ina bežne nechával hocide pohodený

a nieedy doonca musel naň prezvoniť zo súromného, aby ho našiel. Počas

obeda Ivan nadhodil, či má Naďa popoludní angličtinu s Emou. Naďa vedela

perfetne po francúzsy – v Mosve ju dlhé ruy učila – ale po anglicy nie.

Ema bola príjemná Angličana, bývajúca so svojím manželom len o zopár

apartmánov ďalej, a eďže ovládala aj francúzštinu, bola schopná sa s Naďou

dohovoriť. Cez týždeň učila na medzinárodnej šole, ale štvrty mala voľné

a počas šolsého rou u nej mávala Naďa pravidelne dvojhodinovu. Naďa

priývla a ao obyčajne o druhej odišla  Eme. eď sa vrátila, Ivan ležal na

gauči a hneď bol ochotný ísť s ňou do bazénu, hoci inoedy vyjednával, že

príde nesôr alebo nešiel vôbec. Naďa nenašla nič podozrivé na jeho správaní

– ani večer, eď išli s priateľmi na večeru, ani v piato – až na ten neustály

pocit, že si veľmi pozorne stráži mobil. V piato, eď prišli  bazénu, sa

chvíľu motal, a eď už Naďa bola vo vode, zrazu sa otočil a zamrmlal, že si

zabudol plavecé ouliare a zmizol, vrátiac sa za viac ao pol hodiny – s mo

bilom stále vo vrecu. Naďa sa cítila trápne, že ho podozrieva a povedala si,

že sa nezníži  tomu, aby urobila tú istú chybu ao mnohé ženy pred ňou

a bude mu ontrolovať mobil. eď vša v sobotu podvečer nečaane zalopal

na ich dvere compoundový šéf údržby a zavolal Ivana riešiť nejaé technicé

problémy s odtoom, Naďa sa podvedome vrhla na mobil zabudnutý na

gauči. Medzi volanými číslami bol ontat, torý sa volal „Girl“ a Ivan jej

volal trirát – vo štvrto – v čase, eď bola Naďa u Emy, v piato – eď bola

v bazéne a dnes cez obednú pauzu v práci. ýchlo prelila na esemesy

– medzi prijatými bola jedna od „Girl“ vo štrvto dopoludnia. Bola v ang

ličtine, ale Naďa porozumela, že dotyčná v nej ďauje Ivanovi za rásny

večer a chce ďalšie stretnutie. Ivanova odpoveď bola laonicá – odpísal,

že jej zavolá popoludní... ýchlo položila mobil na miesto a vrátila sa do

uchyne doončiť večeru. eď sa Ivan vrátil, bola si istá, že nič nezbadal.

Večerali ao zvyčajne – vonu na terase – a Ivan nadhodil tému budúcej

dovoleny – počas hadž púte mal týždeň voľno a už predtým sa bavili, že

by mohli ísť do Ománu alebo do Dubaja, alebo niede nie veľmi ďaleo – na

Blízom východe bolo príjemne teplo aj v otóbri či v novembri. Naďa sľúbi

la, že urobí priesum cien letenie a hotelov a zdvihla sa s tým, že si ide ešte

zaplávať – večerné plávanie jej pomáhalo zaspať. Ivan sa ponúol, že umyje

riad a nechal ju odísť. Pri bazéne nebol nito. V teplej vode sa Naďa uvoľnila

a snažila si utriediť rozhádzané myšlieny. to je to dievča? de sa s ňou Ivan

stretol? Čo vlastne od Ivana chce? Čo chce Ivan? Nezáväzný románi alebo

naozaj má dosť vyše dvadsaťpäťročného vzťahu? Jedno bolo isté – určite nie 9 je usa, eďže si s ňou píše po anglicy. Naďa si premietala v hlave všety duše, toré stretla na ambasáde. Nebolo ich veľa – diplomati boli poväčšine muži a ženy tu boli ao ich manžely. Že by bola vydatá? To by ju nevolal girl. Naďa si nemohla spomenúť ani na jedno slobodné dievča, toré by tu stretla – orem česých zdravotných sestier na párty na česej ambasáde, ale nejao podvedome si myslela, že eďže tam bola spolu s Ivanom, že by si žiadna s ním nezačala. Nie, to musí byť nieto iný. Snažila sa rozplávať svoje obavy, ale ani táto osvedčená medicína jej dnes jednoducho nepomohla...

2.

eď Naďa a Alena po polnoci odišli, očaávala Maréta, že ostanú ešte s Norou na terase a budú poračovať v dôvernostiach – zajtra mali predsa voľno a mohli spať. Nora sa vša zdvihla a zahlásila, že je unavená. Popriala Maréte dobrú noc s tým, že izbu má nachystanú a že to ráno prvý vstane, urobí ávu.

eď už ležala v posteli, trochu ľutovala, že s Marétou neostala. Bolo si vša istá, že eby ostala, ta sa neubráni poušeniu a povie jej, že sa stretla v Prahe s Pavlom. Nechcela o ňom hovoriť, rozchod s ním ju ešte stále bolel, aj eď to bola ona, torá ho poslala preč – a predsa dúfala, že sa vráti...

Zoznámili sa zhruba pred dvomi romi. Nora robila na obchodnom oddelení ministerstva zahraničných vecí. Atratívna, rozvedená, s dospelou dcérou a chutným domčeom na tichom predmestí Prahy bola vítaným objetom záujmu všetých mužov naoolo. Ignorovala ich a dávala neporyte najavo, že jej vysoé nároy len ta ľaho nieto nesplní. S Pavlom sa zoznámili náhodou, eď prišiel vybavovať nejaé papiere pre svoju automobilovú firmu. Norina práca nespočívala v sedení pri oienu, na to boli iní, v útulnej ancelárii omuniovala so zahraničnými firmami a riešila aurát problematicé auzy. Pavlova firma potrebovala špeciálne povolenie na dovoz a vývoz preteársych áut a motoár a dotyčný pracovní si s tým nevedel rady, ta jej ho posunul. Sympaticý štyridsiatni ju na prvý pohľad zaujal a venovala mu viac času ao zvyčajne. eď si o týždeň prišiel po vybavené doumenty, pre obrovsú yticu tamer neprešiel cez dvere. Začali sa stretávať. Nore imponoval jeho rozhľad a rozhodnosť a, samozrejme, aj to, že bol o deväť roov mladší. Nemal núdzu o peniaze a zahŕňal ju darčemi a pozornosťou. Pomaly sa stotožnila s myšlienou na spoločný život s ním. Jeho rozvod sa vša neustále naťahoval a hystericé záchvaty jeho sedemnásťročnej dcéry, torá odmietala myšlienu, že by jej „papa“ žil s nieým iným, ju vša postupne presvedčili o tom, že až taý rozhodný nie je. Jeho – nesôr po rozvode už bývalá manžela naďalej ostala pracovať u neho vo firme a robila si na neho finančné aj osobné nároy. Nora trpela. Nebola zvynutá hrať 0 11 druhé husle a už rozhodne nie ta dlho. Pri jednom výlete mimo Prahy sa ho v aute rovno opýtala, ao si to ďalej predstavuje. Že ona nemieni strácať čas s nieým, to si rieši omplexy a nevie, čo od života chce. Jeho mlčanie považovala za dostatočnú odpoveď. Po návrate sa odmietala viac s ním stretnúť, darmo naliehal. „Nemáme si už čo povedať,“ vyhlásila raz, eď ju čaal pred úradom. „Chcem muža na celý uväzo, ty chceš ženu na polovičný. Choď a hľadaj inde.“ Večer potom plaala, a eď jej o pár dní nato ponúli možnosť ísť pracovať do Saudsej Arábie, oamžite prijala, presvedčená, že je to v danej situácii to najlepšie, čo môže urobiť.

Teraz sa v Prahe stretli náhodou. Nora vybavovala pre seba a pre dcéru dovolenu na Malore a vrazila do neho, vychádzajúc z dverí jednej z cestovie v centre. Nevedel, čo má povedať. „Ty si tu?“ zajachtal. „Iba na dovolene, vraciam sa do Saudi oncom mesiaca,“ odpovedala Nora sucho. „Ach, ta,“ poračoval, evidentne v rozpaoch, nevediac, čo povedať. Nora chvíľu čaala – možno na slová, ao mu chýba, ao nemôže bez nej žiť a podobne. Nič taé sa neonalo, a ta sa otočila a odišla. Zastavila sa v prvej aviarni za rohom a objednala si ávu. Zapálila si cigaretu a pozorovala turistov, rozmýšľajúc, prečo je  nej osud taý rutý a ona nemôže nájsť muža, torý by ju jednoducho ľúbil, večer by ju pritúlil a povedal jej: „Moja drahá, neboj sa, spolu to zvládneme, uvidíš, všeto bude v poriadu, som tu pri tebe, ochránim ťa, ľúbim ťa...“ Čašní jej doniesol apučíno. So srdiečom na bohatej pene. Pozrela naňho a poďaovala sa s úsmevom. „Teším sa, že sa usmievate,“ povedal, „úsmev vám pristane viac ao slzy.“

3.

Maréta sa zobudila nesoro. Zdola počula Noru, ao s nieým telefonuje a do nosa jej udrela vôňa ávy. Slastne sa natiahla. Milovala tieto rána u Nory, eď sa cítila voľná a slobodná. Niežeby ju jej domáci v rodine, de žila, nejao obmedzovali, ale vždy sa tešila na víend a na zmenu prostredia.

Saudsé vily sa trochu líšili od našich či anglicých. Boli ohradené vysoým múrom, nemali žiadnu záhradu – len aýsi vydláždený dvor – a mali dve vstupné brány – jednu pre domácich, duhú pre hostí. Brány boli rásne, obyčajne ručne ované a vyjadrovali honor obyvateľov domu. Maréta mala možnosť navštíviť aj iné domácnosti, nielen tú, v torej žila, väčšinou ao sprievod obidvoch dievčat na rôzne párty či návštevy. Všade to bolo tamer rovnaé – veľá vstupná hala s dverami do obývačy, jedálne a úpeľne pre hostí. Všeto honosne zariadené a sterilne čisté – Marétini domáci mali dve slúžy, tazvané maid, a väčšina rodín mala aspoň jednu, taže sa mal to starať o poriado. Maréte vša chýbali živé vety a aspoň aý-taý pracovný 0 11 neporiado, torý by doazoval, že tam nieto žije. Po rou fungovania si už vedela definovať, že jej chýba, že ten priestor „nemá dušu“.

Maréta bývala v jednom z pavilónov obrovsého domu jej domácich. Mala tam spálňu a obývaču s uchynsým útom, de si mohla urobiť čaj, ávu alebo zohriať jedlo, eď tam bola cez víend a, samozrejme, úpeľňu. Moslimsé náboženstvo vyžaduje, aby si veriaci pred aždým modlením, toré pratizujú päťrát denne, umyli nohy po členy, ruy po late a tvár, a ta všety domy boli vybavené nadštandarne veľým počtom úpeľní. V pracovné dni sa jej denné povinnosti začínali o druhej poobede, eď deti prišli zo šoly a ona sa im venovala s úlohami a hrami na vyplnenie voľného času, a ončili sa o desiatej večer, eď išli spať. odina sa  nej správala milo a aj oteco aj mamiča radi využívali príležitosť zadarmo s ňou onverzovať po anglicy. Otec bol významný podniateľ, torý študoval v Londýne, preto si ju aj vybral. Mata učila výtvarnú a ručné práce na prestížnej súromnej dievčensej šole v ijáde. Maréta milovala najmenšiu Salmu, torá  nej veľmi priľnula a viedla neonečné rozhovory so 14-ročnou Fatimou, torá jej pomáhla pochopiť rozdiely medzi životom v Európe a v Saudsej Arábii. Chlapci boli svojsí, ale rýchlo pochopili, že vďaa Marétinej pomoci lepšie zvládnu súšy v šole a budú si môcť potom môcť za odmenu od rodičov nároovať najnovšie typy I-Phonov či Playstation.

„Mieniš vylihovať v posteli celý deň alebo si pôjdeš aj zaplávať?“ ozval sa zrazu zdola Norin hlas a Maréta sa rýchlo pozviechala z postele a bežala dolu. Na terase bolo prestreté na raňajy a nietorí obyvatelia compondu sa už čvachtali v bazéne, využívajúc, že nebolo ešte ta horúco – začiatom septembra sa tu teploty cez deň stále šplhali nad štyridsať stupňov. „Volala som s Martinom,“ povedala Nora, „poriada večer na ambasáde rozlúčovú párty. Budúci týždeň sa vracia do Česa. Budeš mi robiť spoločnosť?“ Maréta priývla s plnými ústami. Martin bol príjemný mladý muž, odrútil si dva roy na česej ambasáde v Saudi a teraz sa tešil späť do Prahy, sade – ao dúfal – sa po povinnom ročnom pobyte na ministerstve možno dostane na nejaú slobodnejšiu misiu. „Bude to veľmi oficiálne?“ spýtala sa Maréta. „Mám so sebou len raťasy a tie letné šaty, v torých som včera prišla.“ Nora porútila hlavou. „Nie, len taé súromné, pre olegov a priateľov, maximálne tridsať ľudí, tie červené šaty sú O. . Ale rada by som mu dala niečo na pamiatu. Vieš o nejaom vhodnom suveníre?“ Maréta sa zamyslela. „Pamätáš si tú saudsú matriošu, čo dostala Naďa na narodeniny? Saudsý oteco a v ňom mamiča a potom dve deti a najmenšie bábäto, to bolo chutné a originálne. Viem, de to majú, nie je to ďaleo, môžeme sa tam zastaviť.“

Na ambasádu prišli oolo ôsmej večer. Záhrada bola vysvietená a obvešaná balónmi. Pred barom sa ao vždy tiesnila supina, torá čaala na namiešanie drinu a po mostíu ponad bazén sa premávali ľudia s taniermi, 2 13 smerujúci od bufetového stola v rohu. Martin ich privítal s úsmevom a s nesrývanou radosťou prijal darče. „Bude mi to pripomínať všetých tých Sauďanov, torých víza som tu musel riešiť,“ zavtipoval. „Verím, že nejaej pôvabnej čínsej alebo japonsej bábie by si sa potešil viac, ale čo už, možno nabudúce,“ v podobnom duchu odpovedala Nora a zamierila pozdraviť ostatných.

Maréta sedela pri stole a s chuťou sa ŕmila čerstvým hummusom, šalátom a plnenými vínnymi listami, typicým saudsým predjedlom. Zrazu ju zamrazilo. Vo dverách stála vysoá štíhla blondína a obzerala sa naoolo, ao eby nieoho hľadala. Vzápätí  nej pristúpil Martin, podal jej ruu a spolu prešli  baru. eď prechádzali oolo Marétinho stola, vydýchla si. Nie, nebola to Sylvia.

Naposledy ju stretla v júni na veľej párty na ambasáde pri príležitosti Mesiaca európsej ultúry v Saudi. Poznala ju už predtým a vždy mala v jej prítomnosti nepríjemný pocit vlastnej neforemnosti a neatratívnosti. Sylvia bola rásna a prezývali ju Barbie pre pravé blond vlasy a dlhé nohy. obila v nemocnici Al Habib ao detsá zdravotná sestra a deoľve sa objavila, automaticy pritiahla pozornosť všetých mužov. Vo februári naoniec dala svoje srdce mladému učiteľovi angličtiny z Johannesburgu a vyzerali spolu veľmi šťastne. V ten večer vša prišla nečaane za Marétou. „Vylož mi arty!“ povedala naliehavo a bez aéhooľve úvodu. Maréta bola prevapená. Vyladala občas arty svojim priateľám, ale brala to sôr ao záľubu – nie ao veštenie, aj eď sa obyčajne nemýlila. Samozrejme, niedy za ňou prišli česé alebo slovensé zdravotné sestry, toré sa nedali poučiť a zaplietli sa s nejaým Arabom a chceli vedieť, čo môžu od vzťahu očaávať, obyčajne to nebolo nič dobré. Maréta vša nidy neveštila za peniaze alebo neznámym ľuďom. Pozrela na Sylviu. Bola bledá a v očiach mala nástojčivosť, na torú Maréta nebola pripravená. „Počaj ma v altánu, budem tam o päť minút,“ odpovedala. Altáno bol obľúbené miesto zaľúbencov, de sa schovávali pri väčších podujatiach, a teraz tam určite nito nebude. Maréta zamiešala arty a požiadala Sylviu, aby si jednu vytiahla. Sylvia trasúcimi ruami podala artu Maréte. Tú striaslo. Z arty sa na ňu šerila smrta s osou. „Chcem vedieť, čo ma čaá,“ zašepala Sylvia. „Povedz mi pravdu.“ Maréta zamiešala arty a znovu ju požiadala, by si potiahla. arta bola tá istá. eď sa to zopaovalo tretírát, Maréta pomalým pohybom artu otočila a uázala ju Sylvii. Chvíľu ani jedna z nich neprehovorila. „Sú to len arty,“ prvá prerušila ticho Maréta. „Ja viem,“ odpovedala Sylvia a zdvihla sa. „Ďaujem.“ Asi o dva týždne nato im Alena povedala, že Sylvia odišla naspäť do Česa, eďže jej našli cystu na vaječníu a musia ju operovať. Včera večer na jej otázu smutne odpovedala, že Sylvia sa už nevráti – pri operácii zistili, že cysta je 2 13 zhubná a že má už napadnuté aj iné orgány – jej život vyhasol nečaane a predčasne...

„Si v poriadu?“ opýtala sa Nora, pristúpiac  stolu s pohármi v rue, zarazená Marétiným neprítomným pohľadom. „Hm, áno, len tamtá blondína mi pripomenula Sylviu...“ Nora sa otočila v smere Marétinho pohľadu. „To je Johana,“ povedala, „pracuje v náborovej agentúre, torá sem dováža zdravotné sestry. Prišla sa na vlastné oči presvedčiť, ao to tu vyzerá,“ s trochou irónie v hlase poznamenala Nora. „Poď, predstavím vás.“

4.

„Yassar, yassar!“ jačala Alena zo zadného sedadla na Mohameda, svojho paistánseho šoféra. Mala ho iba od onca ramadánu a síce už ovládal cestu z Aleninho compoundu do nemocnice, de pracovala, ale cestou z Norinho compoundu išiel prvýrát. Alena mala našťastie mapu ijádu v hlave a hovorila trochu po arabsy – v robote sa jednoducho musela naučiť. Mohamedov strieborný Chevrolet sa preplietal pomedzi ďalšie autá. Tisíce červených zadných svetiel sa rozmazávali v tme pred nimi na ing Abdulah oad a Alena si mimovoľne spomenula na pesniču Chasing cars, torá bola populárna ešte počas jej pobytu na Slovensu. V Saudi sa jazdilo strašne a sama považovala za zázra, že pri dennom cestovaní bola účastníčou iba dvoch menších nehôd. Podvedome zavrela oči, zazrúc nebezpečne blízo veľú cisternu s vodou. eď bola onečne doma, uľahčene si vydýchla. Hodila tašu na gauč a ani si neumyjúc zuby, zatiahla závesy a nahá sa hodila do postele...

Zobudila sa napoludnie. Bývala v tichej časti compoundu a nito ju nevyrušoval. Slastne sa natiahla na posteli a pomaly sa pozbierala do uchyne. So šálou harmančeového čaju si sadla na fotelu v obývače a hlboo si vzdychla. V izbe bol bordel ao v tanu. V jednom úte stáli ešte nevybalené ufre zo služobnej cesty do Franfurtu, torú absolvovala v čase, eď si ostatní užívali Eid holiday. V druhom úte sa vŕšili špinavé zdravotné uniformy a všade naoolo papiere, nihy, ozmetia. Z uchynsého drezu trčal špinavý riad a dlaždice vo vstupnej hale volali po umytí. Všade bolo vidno, že Alena počas ramadánu musela ťahať aj za moslimsé olegyne, toré sa postili, a ta pracovali len šesť hodín. Alena chodila iba do práce a domov sa vyspať, nič iné nevládala. Opäť si vzdychla a radšej išla do záhrady. Malá zadná záhrada so stolíom a s jednou stoličou bola pre ňu oázou zelene v tomto svete betónovej džungle. Položila si šálu s čajom na stôl a vybrala z vreca obidva mobily – služobný aj súromný, stále ešte v tichom režime. Služobný, bol, našťastie, bez odazu. Na súromnom svietili nejaé správy. Alena rozmýšľala, de pôjde večer. Štvrto večer bol v Saudi vyhradený zá

14 15

bave – vždy mal nietorý z priateľov alebo priateľov ich priateľov narodeniny,

vždy bola v nejaom compounde párty, vždy sa dalo ísť na večeru alebo na

film na nietorú z ambasád. Alena prechádzala správami a rútila hlavou:

„Nie, nie,“ na nič z toho dnes nemala chuť. Zastavila sa pri poslednej správe.

Bola od Pierra, francúzseho amaráta. Ponúal jej výlet do púšte a noc

pod hviezdami spolu so Jeanom a s Michaelom, ďalšími dvomi Francúzmi,

s torými sa poznala od pamätného futbalového zápasu medzi Čechmi

a Francúzmi, eď Alena pohotovo ošetrila zraneného francúzseho bran

ára a pomohla ta Francúzom  víťazstvu. Usmiala sa. „Áno, presne toto

potrebuje, vypadnúť z rušného ijádu a užiť si trochu voľnosti a slobody.“

ýchlo vyťuala, že prijíma a pustila sa do upratovania...

O piatej už stála pri bráne, v jednej rue spacá a v druhej malá prenosná

chladniča s dvomi fľašami vlastného červeného domáceho vína a plastovým

boxom s grécym šalátom – vedela, že chalani prinesú veci na barbecue, ale

zelenina nebola ich silná strána. Pierrove veľé čierne GMC jej zastalo tesne

pri nohách a Jean vysočil, aby jej pomohol nastúpiť – všetci traja boli veľmi

galantní a vyslovene sa predbiehali v pozornosti. Cesta ubiehala v pohode

a Alenina nálada sa zlepšovala aždým ilometrom, torým sa vzdaľovali

od ijádu. eď odbočili do púšte, magicý západ slna mali priamo pred

očami a Alena sa cítila uvoľnená a šťastná. Vôbec nebrala do úvahy, že eby

ich chytili policajti, môžu ísť všetci do basy – v Saudi bolo zaázané, aby sa

spolu niede stretávali alebo cestovali slobodní muži a ženy, aj manžely

mohli cestovať iba so svojím manželom alebo s plateným šoférom. eď

zaparovali, Alena s nadšením zhodila zo seba abayu a v šortách a triču

vybehla na najbližšiu dunu a s nadšením ujúala do vetra. eď sa vrátila

 chalanom, z očí jej žiarila nespútaná radosť. „Teším sa, že ťa vidím taú

pohodovú,“ povedal Michael, „naposledy si bola ao zvädnutá vetina.“

Viezol ju z letisa po návrate z Franfurtu, eď pre štraj Luhansy strávila

deň a noc na letisu a prišla v strašnom stave, nehovoriac o predchádza

júcej únave z ramadánových nadčasov. „Hej, už som v pohode,“ priývla,

„doonca som dnes už aj upratala, taže vás môžem pozvať na návštevu.“

Barbecue bolo svelé a Alenino víno tiež, a ta sa príjemne unavení uložili

na obrovsú, ručne tanú deu, torú Sauďania používajú na empovanie

a torú si chalani úpili na populárnom Janadriyah festivale. Zo spacáov im

trčali len hlavy. Vychutnávali si hviezdy a ticho, aé vie byť len na púšti. „Na

čo myslíš?“ ticho sa opýtal Pierre, ležiaci vedľa. Strhla sa. Podľa pravidelného

oddychovania si myslela, že všetci traja už spia. „Na Malého princa,“ odpo

vedala po chvíli, „a na jeho hviezdu... A na to, aý sa musel cítiť na púšti

osamelý.“ „Osamelí sme aj medzi ľuďmi,“ zacitoval Pierre vetu z Malého prin

ca. „Hej,“ súhlasila Alena, „snažíme sa byť neustále vyťažení, zamestnaní,

dôležití, potrební a robíme množstvo vecí, len aby sme si vlastnú osamelosť 4 15 neuvedomovali. A potom, eď už nevládzeme, ta nám zrazu chýba ten pocit byť niede aspoň na chvíľu sami.“ „A ta sa vyberieme do púšte...“ doplnil ju Pierre. „Áno, ďaujem ti za pozvanie, som rada, že som tu...“ „Aj ja som rád, že si tu...“ Alena neodpovedala. Pozerala na hviezdy a rozmýšľala, torá je tá jej a de ju až zavedie...

5.

Zhruba týždeň po Martinovom odchode na pravidelnej porade predstavil šéf diplomaticého zboru jeho náhradnía. Vysoý, štíhly, do bronzova opálený, mladistvo pôsobiaci pán. „Volám sa Jiro Nová, som z Prahy a eď Boh dá – Inšalláh – doplnil s úsmevom po arabsy – oslávim vo vašom ruhu v novembri päťdesiatu.“ Fuj, Šorpión,“ prebleslo Nore hlavou. Jej exmanžel bol Šorpión a aj desať roov po rozvode mala ešte v živej pamäti všety jeho jedovaté ostne, torými ju doázal raniť – vždy na tom najcitlivejšom mieste. „Som slobodný a nidy som nebol ženatý, eďže sa netajím tým, že sa mi páčia všety ženy a jednoducho si neviem vybrať iba jednu. Ale som romanticý a milujem noci pod hviezdami.“

„Hm, toho musím predstaviť Alene,“ opäť si pre seba povedala Nora.

„Pred príchodom do Saudi som pôsobil tamer dva roy v Sýrii, odiaľ som bol pre nepooje odvolaný a tu si plánujem odrútiť zvyšo do troch roov. Predtým som pôsobil v Zimbabwe a Izraeli. To je všeto.“

Po porade požiadal šéf Noru, aby ostala. „Nora, ao ste ďaleo s tou stratenou zásielou z Brna?“ Nora si zhlboa vzdychla. Už druhý deň zúfalo omuniovala so všetými možnými dušami v prístave Jeddah, de záhadne zmizli tri ontajnery s muníciou zo Zbrojovy. Jednoducho – podľa papierov prišli do prístavu, z lode sa vyložili, ale eď prišli do prístavisa amióny saudsej obchodnej firmy Saudi Salem, torá si nálad objednala, ontajnerov zrazu nebolo. Predstava, že by sa pri nejaom teroristicom útou nedajbože zistilo, že bola použitá česá munícia a následný možný medzinárodný onflit, nebolo nič príjemné. Saudi Salem bola renomovaná obchodná firma a Nora mala s nimi zatiaľ iba dobré súsenosti. Prvýrát sa ich šofér onesoril do prístavu pre nehodu na diaľnici a hneď taéto čosi. „No, Nora, nedá sa nič robiť, objednajte leteny a choďte to do Jeddah riešiť. Jiro pôjde s vami. Vie výborne po arabsy a predsa, je to chlap...“ Nora si zahryzla do jazya, aby nevybuchla. Túto vetu tu počúvala často. Teraz vša vedela, že šéf má pravdu.

Letiso ráľa háleda v ijáde nie je veľé. Má len tri terminály – jeden príletový a dva odletové – pre medzinárodné a vnútroštátne lety. Saudsá Arábia je obrovsá rajina a ľudia tu lietajú často – jediná vlaová trať funguje medzi ijádom a Dammámom na pobreží Perzsého zálivu plus exis-6 17 tujú nejaé ráte, toré slúžia pútniom, prichádzajúcim na hadž v Mee a Medine. Do Jeddah, toré leží na pobreží Čereveného mora, sa iba lieta – je to vyše tisíc ilometrov. V stredu ráno bolo letiso plné hlavne biznismenov, cestujúcich za obchodom. Vďaa diplomaticým pasom im pracovní Saudi Airlines nerobil nijaé problémy, aurát sprisahanecy mrol na Jira. Pri bezpečnostnej ontrole musela Nora Jirovi vysvetliť, že ona musí ísť špecialne upraveným tunelom, torý je len pre ženy a že sa stretnú na druhej strane. Jiro počas čaania galantne objednal ávu a nechal Noru, aby mu vysvetlila celú auzu. Nora sa netajila tým, že podozrieva šéfa prístavného sladu, že zásielu stopil a poúša sa ju dobre speňažiť – a to už aj neurobil. Naprie všetým možným antiorupčným opatreniam, orupcia v Saudi len ta vitla. Samozrejme, neoznámila mu dopredu, že prídu, dúfajúc, že predsa len ešte niečo budú schopní poriešiť...

V Jeddah prevzal iniciatívu Jiro. Po arabsy sa handroval s húfom čaajúcich taxiárov, ým so spoojným úsmevom neotvoril dvere na jednom z nich a pomohol Nore nasadnúť. Vzduch v Jeddah bol horúci a vlhý a Nore sa abaya lepila na spotené telo. eď prišli do prístavu, muezín práve ohlasoval poludňajšiu modlitbu. Šéf prístavisa bol územčistý chlapí s lišiacym výzorom a ich nečaaný príchod ho evidentne zasočil. Červený v tvári jachtal niečo po anglicy na privítanie a ponúol im reslá vo svojej zaslenej „uani“, aú Nora doteraz poznala iba z filmov. Úvodná debata neviedla  ničomu. Omar opaoval Nore len to, čo do telefónu, uazujúc papiere: „Aha, Cargoship z Port Saidu, príchod nedeľa 23.15, všeto tovar vyložený. Príchod amióna Saudi Salam pondelo o pol druhej ráno. ontajnery nenájdené.“ Omar vysvetľoval. „aždý prichádzajúci amión je na bráne ontrolovaný a musí mať papiere v poriadu, nemôže sem prísť nito, to nemá vstupné povolenie.“

„A odchádzajúce?“ spýtal sa Jiro.

„No, tie nito,“ porčil plecami Omar, snažiac sa vyvolať dojem, že a žeriav naložil hľadané ontajnery na iný amión, on s tým nič nemá.

„de sa usladňujú ontajnery, toré si nito nepríde vyzdvihnúť?“ spýtala sa Nora. „No, máme na ne špeciálny slad, ale ten je zamnutý a pustia do nich šoféra, iba a sa preuáže, že jeho firma zaplatila poplato za usladnenie, torý je pomerne vysoý.“

„Môžeme vidieť ten slad?“ spýtal sa Jiro. Omar zdvihol telefón a po arabsy nieomu niečo hovoril a potom ich pohybom ruy vyzval, aby ho nasledovali. Pred budovou nasadli do chutného otvoreného golfového autíča, toré ich odviezlo do spomínaného sladu. Po dvojhodinovej ontrole – Nora mala ópiu doumentov s registračnými číslami – nenašli nič. Slamaní sa vracali naspäť, eď si Nora všimla nieoľo ontajnerov v rohu prístavisa, len ta vonu položených, s veľmi ledabolo nabielo pomaľovanou polovicou. 6 17 Drgla do Jira a ten priývol. „Môžeme zastaviť, prosím?“ opýtal sa. Omar očividne znervóznel a odmietavo porútil hlavou. Nato Jiro spustil po arabsy. Nora presne nevedela čo, ale bolo jej jasné, že sa Omarovi vyhráža a arabsé nádavy ovládala aj ona. Po rátej háde, torá vyvrcholila tým, že Jiro vytiahol mobil a tváril sa, že ide nieomu zavolať, Omar povolil. Autíčo zastalo a Nora vysočila. Nemýlila sa. Evidenčné čísla hľadaných ontajnerov sa dali rozoznať pod bielou farbou. Dva našli hneď, tretí bol naspodu pod nejaými inými, tiež zjavne údajne stratenými.

„Volajte Saudi Salam, budeme tu čaať, ým si po ne neprídu,“ povedal jej Jiro. „A sľúbil som mu, že ho neudám, ale a sa to ešte raz zopauje, rovno ho dám zatnúť.“

Nora sa unavene usmiala: „Cítim sa ao Dempsey a Maepeaceová,“ zaspomínala na dvojicu populárnych detetívov z televízneho seriálu z osemdesiatych roov. „A dala by som si fernet a cigaretu...“

6.

Naďa tlačila svojho vyše osemdesiatročného otca na invalidnom vozíu. Naproti jej prichádzala rstná mama a vrúcne ju objala. Jej mladší syn sa o niečom dohadoval s jej mamou. Zrazu prihučal vla a Naďa si uvedomila, že sama nedoáže nastúpiť. Zúfalo sa obzerala, de je Ivan a snažila sa ričať jeho meno...

Nato sa zobudila. Prepotená nočná ošeľa sa jej lepila na telo. Zúrivo ju zo seba strhla. Ivan sa prebral na hlu a automaticy sa prisal na jej obnaženú ľavú bradavu. Nemal problém vzrušiť sa v torúoľve dennú či nočnú hodinu a miloval, eď si ju mohol zobrať teplú a rozospatú. Po sexe rýchlo zaspal, pravidelne oddychujúc, stále majúc ruu na jej bruchu, torého veľosť jej neustále žartom vyčítal. Naďa nemohla zaspať. Návaly horúčavy sa vracali a ona si zúfalo želala nebyť ženou po päťdesiate. Orem návalov ju už tamer ro prenasledovalo aj silné rvácanie, toré ju znervózňovalo a vyčerpávalo. Vracala sa jej anémia, preonaná v mladosti a celová nevoľnosť, spôsobená silnými liemi na zmiernenie rvácania jej znepríjemňovala život, nehovoriac o problémoch s Ivanom, torý nebol veľmi nadšený sutočnosťou, že rváca desať až štrnásť dní do mesiaca. Jeho poznámy, že si najme nietorú z malých, chutných filipínsych maid, torých bolo v Saudi plno, predtým nebrala vážne. Po nájdení esemesy minulý týždeň vša začala byť opatrná, aj eď sa na Ivanovom správaní nič nezmenilo a odvtedy nezaregistrovala nič podozrivé, predsa si len zaumienila, že sa hneď zajtra objedná  svojej gyneologiče.

áno sa prebrala oťapená a unavená. Pozviechala sa z postele a zapla ávovar v uchyni. Vôňa ávy ju prebrala. Zapla televízor a počítač. Mala vo zvyu si pri rannej áve prečítať maily a správy z usa a popritom jedným 8 19 očom sledovala BBC a snažila sa rozumieť po anglicy. Ao vždy bola na programe Sýria, občas popretávaná teroristicými útomi v Paistane či nepoojmi v Jemene, alebo správami z Egypta. Saudsý anál v compounde nemali, čo sa dialo v Saudi vedela iba zo Saudi Gazette, v angličtine vychádzajúcom denníu, a od svojich študentov na multijazyovom inštitúte, de učila ruštinu a francúzštinu štyri poobedia v týždni. Mala svoju prácu rada a tešila sa, že čo-to zarobí – synovia vždy niečo potrebovali a občas im poslala niečo boom bez toho, žeby Ivan o tom vedel. Predsa – mama je len mama...

Dnes nemala na pláne nič špeciálne, aurát si spomenula, že má poslať email priateľovi do otunda compoundu, či chce orem vína priniesť na štvrtovú párty aj nejaé jedlo. Otvorila compoundový magazín a hľadala telefónne číslo. Prešla bez povšimnutia inzeráty – to, že jej zumba sa začína 17. septembra, vedela už dopredu od svojej trénery, príjemnej anaďany, a celom sa tešila. Zrazu jej do očí udrelo telefónne číslo na fitnes cvičenie, na toré pár týždňov pred ramadánom chodil aj Ivan a toré viedla vychrtlá Američana africého pôvodu, pracujúca ao profesionálna fitnes trénera v Al Manahal, prestížnom žensom fitnescentre v Diplomaticej štvrti. Siahla po svojom diári. Áno, nemýlila sa, telefónne číslo v novinách bolo presne to, toré si odpísala z Ivanovho mobilu ao „Girl“. Taže „čierna gazela“, ao taýto typ žien nazývali športoví omentátori, eď dievčatá z ene či onga vyhrávali svetové šprinty, má románi s jej manželom. Zhlboa sa nadýchla. Nevedela, či sa má smiať, či plaať, v aždom prípade sa jej žensá samoľúbosť cítila hlboo urazená. Nevyzerala na päťdesiat, obyčajne jej hádali o desať menej, bola šarmantná, vtipná, oblieala sa s vusom a, samozrejme, bola svelá gazdiná i uchára. Jej mama ju naučila „byť do oča i do voza“ a ona sa toho držala. Cez leto pár íl schudla a bola ta aurát. Vychrtlá Muriel „nemala ani cici, ani rici“, ao zvyla hovorievať jej stará mama o nietorých jej spolužiačach, toré boli enormne chudé. Bola vša o dvadsať roov mladšia a pravdepodobne nemala gyneologicé problémy. Naďa si vzdychla. Bolo jej jasné, že naozaj nechce Ivana stratiť. Orem toho, že bol otcom jej synov, ho stále milovala a cítila sa pri ňom bezpečne. ozhodne nedovolí nejaej vysušenej čiernej hube, aby jej ho odláala. Mala pocit, že si nezaslúži, aby ju len ta odložil ao nepotrebný a použitý tovar. ozcítila sa. Návaly rozporuplných pocitov ju premohli a lesla na gauč, prerývane vzlyajúc...

7.

 Marétiným povinnostiam patrila raz do týždňa účasť na spoločnej rodinnej večeri. onverzovalo sa vtedy iba po anglicy a jej úlohou bolo učiť deti správnemu stolovaniu a slušnému správaniu pri stolovaní. Väčšina 8 19 Sauďanov jedla lyžicou a výhradne pravou ruou – ľavá bola určená na osobnú hygienu. Samozrejme, príslušníci tzv. strednej vrstvy pravidelne chodili na dovoleny do zahraničia, a ta chceli vedieť aj primerane stolovať. A ta Maréta fungovala aj ao učiteľa dobrých spôsobov a učila deti, ao jesť príborom, nepiť či nerozprávať s plnými ústami a ao používať servítu.

V bežné pracovné dni rodina spolu nejedávala. Deti jedli, eď prišli zo šoly a mama o pol štvrtej, eď prišla z práce. Po obede obyčajne spala a vstala až o piatej, eď prišiel manžel, aby mu naservírovala obed. Otec po obede chvíľu oddychoval, a eď zaznel z najbližšieho minaretu hlas muezína, zvolávajúceho  modlitbe pri západe slna, odobral sa do mešity. Odtiaľ išiel rovno navštíviť svoju matu, torá bývala o tri domy ďalej. V Saudi je povinnosťou synov aždý deň navštevovať rodičov, a väčšina to rieši postavením svojho domu v blízosti rodičovsého – na tej istej ulici býval aj jeho brat a staršia sestra. Po vypití arabsej ávy s matou sa vybral znovu do mešity na poslednú večernú modlitbu Isha a domov prišiel oolo pol deviatej. Zvyčajne potom oddychoval v obývače na gauči a pozerajúc telu, maznal sa s nietorým z detí a mašrtil datle alebo iné ovocie.

Nieedy na „anglicú večeru“ – ao to volali deti, prišiel aj mamičin mladší brat Mohamed. Bol to osemnásťročný, trochu obézny a trochu hanblivý mladí, torý plánoval ísť študovať do Anglica a využíval večere na rozhovory s Marétou na obohatenie si svojich vedomostí. Jeho angličtina bola výborná, ale jeho informácie o svete oolo boli pomerne chabé, a eďže IELTS test, potrebný na prijatie na aúoľve zahraničnú univerzitu, bol tvorený pre všetých – teda aj pre Japoncov, Francúzov či Afričanov, otázy sa týali všeobecných tém a zahŕňali históriu, politiu, eológiu, medicínu, životný štýl a podobne. V tomto študenti v Saudi zjavne porivávali. eď sa Maréta raz ontrolne opýtala Mohameda, čo by navrhol vedeniu svojej šoly na zlepšenie životného prostredia v šole, po chvíľe rozmýšľania odpvedal: „No, aby zriadili viacej parovacích miest, nieedy sa mi stane, že eď prídem nesôr, nemám de zaparovať.“

Na prvú anglicú večeru v polovici septembra vša neprišiel Mohamed. Domáca pani jej hrdo predstavila vysoého tmavého štyridsiatnia s miernym brušom, oblečeného v lasicej saudsej bielej thóbe, ale bez šaty na hlave a bez brady, aou sa honosil domáci pán alebo väčšina miestnych. „Môj najstarší brat Abdullah, doteraz si robil dotorát v anade a teraz sa vrátil domov...“ žiarila domáca pani. „Teší ma,“ podal jej ruu, „veľa som už o vás počul.“

„Potešenie je na mojej strane,“ usmiala sa Maréta, prevapená, že jej podal ruu, čo v Saudi nie je bežné medzi príslušními opačného pohlavia. Sadla si na svoje miesto oproti nemu, registrujúc vôňu jemného parfumu. Večera prebiehala v príjemnej nálade. Abdullah bol svelý rozprávač a deti sa 0 21 predbiehali v otázach. „Strýčo Abdullah, a je pravda, že v anade je stále zima? A edy nás tam vezmeš? A edy? A prečo?“ až ich musela Maréta zahrianuť, aby Abdullah vôbec niečo stihol dať do úst. Na večeru boli na jeho počesť tradičné saudsé jedlá, ao absah – dusená ryža s uracím mäsom, ešte teplý arabsý chlieb, hummus – cícerová nátiera, hustá šošovicová polieva a plnené vínne listy, ale na záver sa podával údený losos, torého Abdullah priniesol z anady. Maréta sa zasnívala. Presne taéhoto doniesla aj ona zo svojej návštevy pred piatimi romi...

„Boli ste v anade?“ spýtal sa jej Abdullah, eď deti boli zamestnané zmrzlinou a onečne sa dostal  slovu. „Áno, ale len na dovolene, v Ontariu. Mám tam veľmi dobrú priateľu a strávila som tam úžasné dva týždne. Nádherná rajina.“

„No vidíte, zato ja som v Londýne ešte nebol,“ usmial sa, uázajúc pravidelné biele zuby. „Musíte ma tam nieedy zobrať, aby som nebol menej ao oni,“ mrol na deti, toré strávili dovolenu v Londýne minulé leto.

„Vďačne vám budem robiť sprievodcu,“ poračovala v ľahom tóne rozhovoru Maréta. „Chystáte sa už usadiť v Saudi?“

„Hej, plánujem si tu otvoriť vlastnú právnicú anceláriu, momentálne hľadám vhodné priestory a vybavujem si licenciu. Zatiaľ bývam u maty, ale rozmýšľam aj o vlastnom apartmáne.

„Hm, a nemali ste po návrate ultúrny šo?“ usmiala sa Maréta šibalsy a Abdullah sa potešil, že znovu vidí dve jamy, toré sa jej pri úsmeve vždy zjavili na lícach.

„Viem, čo myslíte, ale v podstate som chodil domov obyčajne aspoň raz – dvarát do roa, taže som celom nevypadol, aj eď je pravda, že na veľa vecí si musím znovu zvyať – sedem roov je sedem roov...“

Maréta priývla a rada by bola v rozhovore poračovala, ale vtom jej pohľad padol na malú Salmu, driemajúcu na stoliče, a ta sa ospravedlnila, vzala malú do náručia a odišla ju hore uložiť. eď sa vrátila, jedáleň už bola prázdna – mamiča už medzitým uladala chlapcov a oteco s Abdullahom sa odobrali na ávu a „shishu“ – vodnú faju – do hosťovsej izby, bohužiaľ, určenej len pre pánov. Maréta si vzdychla a odobrala sa do Fatiminej izby doončiť si večerné povinnosti...

8.

Poslednú septembrovú stredu zobrala Alena priateľy na „hot-pot“. Ani jedna z nich nevedela, čo to je, a od zvedavosti dobre že nepuli. Vedeli, že Alena má priateľov všade a vybaví aj čerta, ale aj ta si neodpustili omentáre, sediac vzadu v aute Aleninho šoféra. „No, len aby sme nesončili niede, de je výnosný obchod s bielym mäsom,“ omentovala Nora.0 21

„Alebo v nejaom hoteli v Bahrajne,“ pridala sa Naďa, torá v Bahrajne bola a vedela, že hneď po alohole sú hotely druhým najväčším láadlom expatriatsej aj saudsej lientely.

„Zatiaľ to vyzerá ao miesto, de líšy dávajú dobrú noc,“ dodala Maréta, pozerajúc z ona, ao miznú osvetlené hlavné ulice ijádu a nastupujú tmavé bočné uličy. Alena sa len potuteľne usmievala a navigovala Mohameda, ým nezastali pred veľým domom, torý mal na prednej bráne nápis Private apartment.

„Vysadať, sme na mieste,“ zavelila veselo. Smelo zalopala na bránu, a eď sa otvorilo malé oieno, podala dnu malú popísanú artiču. O chvíľu sa brána otvorila a vysušený Číňan ich hlboým úlonom pozval dnu. Dlhá chodba bola vyzdobená fotami čínsych cisárov. Číňan otvoril jedny z mnohých dverí a uviedol ich do malej izby, de bol v prostriedu orúhly stôl, majúci v strede niečo ao plechový lavór. Oolo stola boli štyri pohodlné stoličy a na stole bolo prestreté pre štyroch – malé tanieriy, misy a čínse paličy. „Fíha,“ zahlásila Nora, obzerajúc sa oolo. „A môže sa tu fajčiť?“

„Samozrejme,“ odpovedala Alena, „ina by som ťa sem nevolala. A môžete si dať dole aj abayu, je to tu len pre nás.“ ým sa priateľy vyzlieali a usádzali, nenápadne sa do miestnosti vplížili dvaja Číňania a stále s hlboým úlonom inštalovali v strede plechového lavóra ovovú nádobu, v torej zapálené uhlie udržiavalo oheň. O chvíľu doniesli čajní s čínsym čajom a malú fľašu, v torej bolo „čínse víno“ – ao nesôr priateľy zistili, bola to veľmi silná ryžová pálena. Vzápätí doniesli tácy s narájanými tenulinými ružovými plátami surovej hovädziny, úsami rýb, čiernymi čínsymi hubami a listami čínsej apusty. „No, a teraz si aždá vezmete do paličie, čo chcete a vložíte do tejto horúcej polievy, a eď to bude uvarené, ta to namočíte do nietorej z omáčo a jednoducho zjete. Volá sa to ‚hot-pot‘ a je to výborné.“

„No, tebe sa to povie, ale ja paličami jesť neviem,“ hundrala Maréta, ým Naďa pomerne šiovne hodila do hrnca na svojej strane úso hovädziny. „Mňam, to je dobré,“ zalizovala sa Nora, opatrne oštujúc čínsu apustu uvarenú v štipľavej polieve.

„To je moja huba, ja som si ju tam hodila,“ priečila sa Alena s Marétou, naháňajúc paličami šmýajúcu sa pochutinu. Za hodinu si užili zábavy aj dobrého jedla a naoniec sa Maréta hodila na stoliču a povedala: „Jaj, už nemôžem, ale je to neuveriteľne dobré.“ Nora si zapálila cigaretu a s chuťou vydýchla. „Ty si zázračnica,“ povedala na Aleninu adresu.

„Ao si  tomu prišla?“

„Jeden čínsy amarát ma sem zobral pred dvomi týždňami a hneď som si povedala, že sa vám tu bude páčiť. Ta, čo máte nové?“ poobzerala sa oolo. Chvíľu bolo ticho, potom Naďa vyhŕla:2 23

„Ivan má milenu.“

„Čože? Ao? oho? Ao si na to prišla? Neverím...“ preriovali sa priateľy jedna cez druhú. Naďa si vzdychla a sucho im vyrozprávala faty. eď sončila, chvíľu bolo ticho, potom sa ozvala Nora: „No,predpoladám, že sa nechecš priznať, že to vieš a že sa ani nechceš rozviesť.“

Naďa priývla. „Taže ti neostáva nič iné, len o neho bojovať. Ja by som v prvom rade na tvojom mieste nedala nič znať, bola milá a prítulná a snažila sa, aby nemal dôvod sa na niečo sťažovať alebo uteať z domu.“

„Na druhej strane musíš zistiť, de sa schádzajú a ao často,“ dodala Maréta. „Ja osobne si myslím, že ho má určite len pre zábavu a že s ním nemá vážne úmysly, ale vieš, chlapi sú chybní a nidy nevieš, čo im v hlave presočí,“ dodala Alena. „A orem toho – načo by jej bol päťdesiatročný us? Podľa toho, ao si ju opísala, môže mať na aždý prst desať a mladých a slobodných a Američanov alebo Angličanov. „Súhlasím,“ povedala Nora. „Alena má pravdu, ale možno ani vôbec nevie, že je ženatý alebo že je us.“ A ta zosnovali plán – Alena sa pôjde do Al Manahal nenápadne informovať, aé hodiny Muriel vedie, pod zámienou, že by ju mohla odporúčať svojim pacientám. Nora pôjde na pracovnú návštevu usej ambasády a zistí, ao to tam funguje, doedy Ivan musí byť v práci a či môže len ta nieedy zmiznúť a Maréta sa osobne s Muriel stretne pod zámienou súromných fitnes hodín a bude ju psychologicy súmať. Naďa mala za úlohu predstierať, že jej zmenili na inštitúte vyučovacie hodiny a prehlásiť sa vôli tomu z hodín zumby na hodiny fitnes spolu s Ivanom a pozorovať ho tam. eď sa na všetom dohodli, Nadi sa evidentne uľavilo.

„Ďaujem vám, babeny,“ povedala, „naozaj ste priateľy. A čo máte nové vy?“ Nora sa ozvala prvá: „No, volá sa Jiro, je Čech a neviem, čo s ním...“ Nato sa pridala Alena s úsmevom: „No, volajú sa Pierre, Michael a Jean, sú Francúzi a tiež neviem, čo s nimi...“ „To je nič,“ šibalsy dodala Maréta, „môj sa volá Abdullah, je odtiaľto a vedela by som presne, čo s ním, eby... sme neboli v Saudi... “

9.

Nora si vychutnávala svoju ávu v pohodlnom resle Costa Cafe v Mamlaa Mall a čaala na Alenu. Plánovali ísť spolu na náup šiat na narodeninovú oslavu česého veľvyslanca. Nora neznášala upovať šaty bez súšania a všety ostatné obchodné domy v ijáde jednoducho súšacie abíny nemali. Bolo to v rámci bezpečnosti – prevažne zahraniční, výhradne mužsí predavači by mohli náhodou sliediť a nedajbože vidieť úso obnaženého žensého tela v súšobnej abíne. A ta, eď ste si chceli niečo na seba v Saudi úpiť, museli ste to najprv zaplatiť, potom s tým odpochodovať na záchod, tam si 2 23 to vysúšať, a eď to nebolo dobré, opäť na seba navrstviť oblečenie a abayu a vrátiť sa do príslušného butiu a vymeniť to za menšie alebo väčšie číslo. Brrrr! Mamlaa Mall mal dve čisto žensé poschodia, de bol mužom vstup zaázaný, a ta aj čašníčy, aj predavačy tu boli ženy a boli tu aj súšobné abíny. Pre ľudí zo Západu to bola samozrejmosť, v Saudi to bol luxus.

Alena doletela ao veľá voda a hneď sa hnala  pultu, objednajúc si veľý urací sandvič a ovocný oláč. S úľavou sa hodila do resla oproti Nore a – ao to zvyla hovoriť – prepla sa z roboty. „Bude tam aj ten tvoj Jiro?“ opýtala sa priamo. Nora priývla. „Určite. A vôbec, nie je môj,“ dodala urazene.

„Ale veď sa hneď nečerti,“ poračovala Alena, „povedz mi o ňom viac.“

„Poviem, eď mi ty povieš o tvojich Francúzoch,“ zasmiala sa Nora.

„No, povedala som pravdu, neviem, čo s nimi, všetci traja sú rovnao šarmantní, milí, amarátsi a predbiehajú sa v pozornostiach. Myslím si, že sa páčim všetým trom, ale ani jeden z nich nemá odvahu pozvať ma na rande za chrbtom tých ostatných dvoch. Taže uvidíme, ao sa to vyvinie.“

„No, S Jirom je to iné. Vieš, eď som ti vtedy volala z Jeddah a chcela telefónne číslo na toho tvojho amaráta, čo tam vlastní ten compound na pláži, ta som tam bola s ním. Boli sme služobne v Jeddah a ja som bola príliš unavená cestovať naspäť, ta sme tam ostali celý víend. Bývali sme v dvojizbovom bungalove priamo



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.