načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zákon svorky 3: Temnota padá - Erin Hunterová

Zákon svorky 3: Temnota padá

Elektronická kniha: Zákon svorky 3: Temnota padá
Autor:

- Diví a vôdzkoví psi prežili útok nepriateľa. Ich jedinou šancou je spojiť sa. Vodca divých psov Alfa súhlasil, aby sa k jeho svorke pripojila Bella a vôdzkoví psi, no Šťastka zo ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 232
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0178-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Diví a vôdzkoví psi prežili útok nepriateľa. Ich jedinou šancou je spojiť sa. Vodca divých psov Alfa súhlasil, aby sa k jeho svorke pripojila Bella a vôdzkoví psi, no Šťastka zo spoločenstva vyhnal. Samotár Šťastko by mal byť rád, že znovu získal slobodu. Zradný nový svet je však pre osamoteného psa príliš nebezpečný…

Zařazeno v kategoriích
Erin Hunterová - další tituly autora:
Zákon smečky  (1) - Mrtvé město Zákon smečky (1)
Zákon smečky 1-6 box Zákon smečky 1-6 box
Zákon smečky: Soumrak (4) - Rudý měsíc Zákon smečky: Soumrak (4)
 (e-book)
Kočičí válečníci (5) - Nebezpečná stezka Kočičí válečníci (5)
 (e-book)
Volání divočiny (1): Putování začíná Volání divočiny (1): Putování začíná
 (e-book)
Zákon smečky: Soumrak (1) - Rozdělená smečka Zákon smečky: Soumrak (1)
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Zákon svorky

Temnota padá

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatros.sk

www.albatrosmedia.sk

Erin Hunterová

Zákon svorky: Temnota padá – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.






TEMNOTA PADÁ

ÁKON SvorK

z y

Erin Hunterová


Copyright © 2013 by Working Partners Limited

All rights reserved.

Translation © Jozef Klinga, 2017

Jacket art © Julia Green, 2013

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0178-5

ISBN e-knihy 978-80-566-0236-2 (1. zverejnenie, 2017)


Venujem Isabelle Mayovej



9

PROLÓG

Vzduch preťal prenikavý praskot a v diaľke zadunel hrom. Z neba sa lial dážď a v zúrivých prúdoch stekal po tabuli z čírokameňa. Havko zakňučal a zaboril si tváričku pod teplé brucho psej mamy. Jeho sestrička Piskľa sa k nemu pritúlila a triasla sa od hlávky po chvostík.

„Tíško, šteniatka moje. Nemusíte sa ničoho báť.“ Psia mama im láskyplne oblizla ušká, aby ich upokojila.

Havko zdvihol ňufáčik, lebo keď počul mamin hlas, cítil sa v bezpečí. Ďalší záblesk bieleho svetla ho na chvíľu oslepil a vzápätí sa všetko opäť ponorilo do tmy. Havkovi vstala srsť dupkom a jeho bračekovia a sestričky kňučali jeden cez druhého a túlili sa k sebe, aby sa toľko nebáli.

Psia mama si ich privinula veľkou prednou labkou a plynulými pohybmi ružového jazyka im umývala kožúšky. „Viem, že sú to strašidelné zvuky, no je to iba búrka. Nebeskí psi sa hrajú na súboj a hašteria sa s Bleskom. Pre nich je to iba zábava.“

Zákon svorky: Temnota padá

10

Po nebi znova preskočil blesk. Zanechal za sebou ohnivú stopu a ďalší dunivý hrom. Nad hlavami im zavyl mohutný vietor. Neznelo to ako hra.

„Neublížia jeden druhému?“ Havko si spomenul, ako psia mama šteniatkam kázala, aby sa hrali pekne.

„Nie, neskrivia si ani chlp na hlave. Len sa zabávajú.“ Pohladkala ňufákom jedno šteniatko za druhým. „Nebeskí psi sa narodili v  rovnakom vrhu, presne ako vy, šteniatka moje, a  Blesk je ich priateľ. Priatelia a súrodenci si pomáhajú v dobrom aj zlom.“

„Ale mne sa zdá, že sa veľmi hnevajú,“ zakňučal Ťapko.

„Určite sa iba hrajú?“ pridala sa Jajka.

„Áno, určite,“ odvetila psia mama skalopevným hlasom. „A teraz choďte spinkať, deti. Aj Nebeskí psi pôjdu už čoskoro spať.“

Havko v  maminom hlase čosi začul, a  kým si jeho súrodenci hľadali najpohodlnejšie polohy, aby boli čo najbližšie k mame a tlkotu jej srdca, pozrel sa jej do hlbokých hnedých očí.

Uhla pred jeho pohľadom a odvrátila tvár, aby sa pozrela cez čírokameň, za ktorým sedela Mesačná sučka, kým nezmizla z tmavého daždivého neba. Zazrel azda v  maminej tvári pochybnosti alebo sa mu to iba zdalo?

Havkovi oťažela hlávka, keď sa započúval do pokojného pravidelného odfukovania a  hmkania bračekov a  sestričiek. Chcel sa mamy ešte povypytovať na Nebeských psov, no premohla ho únava. Položil si ňufáčik na labky a zatvoril očká. Keď sa Havko zobudil, z  búrky zostal už len slabý dážď. Stále bolo neslnko a súrodenci okolo neho spinkali v kôpke mäkkých, teplých telíčok. Mykol sa, lebo si všimol, že psia mama pri nich

Zákon svorky: Temnota padá

11

nie je. Zavetril vo vzduchu a zachytil jej pach tesne predtým, ako zazrel jej siluetu v tieni neďaleko pelechu.

Pozorovala bubnovanie dažďových kvapiek po čírokameni s hlavou zdvihnutou k nebu, akoby sedela na stráži. Slabo zavrtela chvostom, keď sa k nej Havko blížil, a s úsmevom na pyskoch sa k nemu otočila. Bol si istý, že tentoraz v jej očiach zazrel ustarostený pohľad.

Havko sa rozbehol, no zastal niekoľko krokov pred mamou. „Mami, oni sa iba nehrajú na súboj, však? Deje sa niečo iné. Niečo zlé.“

Sklopila hlavu. „Si vnímavý, Havko. Na šteniatko až priveľmi.“ Na chvíľu obaja zdvihli zrak k  čírokameňu, no neslnkové nebo bolo úplne čierne. „Už som videla veľa búrok. Táto by mala byť rovnaká, ale aj tak sa mi vzduch zdá akýsi... napätý. Nebeskí psi zavýjajú hlbšie ako zvyčajne. Možno sa naozaj iba hrajú, no čo ak...“

Havko ani nedýchal, keď nastražil ušká a  vyčkával, čo mama povie.

„... čo ak sa hnevajú?“

Havko sa zachvel. „Čo ich nahnevalo?“ Zamyslel sa. „Kto ich nahneval?“

Psia mama si vzdychla. „Neviem, Havko môj. Možno z  neba zbadali nejakého neporiadneho psa, ktorý ich urazil, a teraz nám všetkým chcú pripomenúť svoju moc.“

Havko vytreštil očká. „Čím mohol nejaký pes tak veľmi nahnevať Nebeských psov? A Blesk je predsa ich priateľ – je priateľ všetkých psov. Nikdy by na nás nezaútočil, alebo áno?“

„Máš pravdu. Blesk a Nebeskí psi nás ochraňujú. Možno je za

Zákon svorky: Temnota padá

12

tým niečo iné. Nikto nemá bystrejšie zmysly ako psí duchovia. Možno vycítili nejakú hrozbu a  teraz zavýjajú na celý svet, aby nás vystríhali pred nebezpečenstvom.“

„Pred nebezpečenstvom? Ale veď si vravela, že všetko je v poriadku!“ Havkovi od strachu ovisol chvostík. „Prečo si nám povedala, že sa nemusíme ničoho báť?“

„Sú to iba moje domnienky. Nemá zmysel robiť si starosti, keď je to pravdepodobne iba obyčajný vietor a  dážď.“ Psia mama sklonila hlavu a oblizla Havkovi tváričku.

Havko sa odtiahol a pozrel mame do očí. „Lenže ak sa máme niečoho báť, nebude lepšie, keď sa o tom dozvieme? Ako sa inak ubránime?“

Psia mama bola neoblomná. „Strach nijakému psovi nepomôže. Nech už sa deje hocičo, Nebeskí psi nás ochránia.“

V  tme za čírokameňom opäť zadunel hrom, zdvihol sa vietor a začalo liať ako z krhly. Havko zakňučal a skryl si tváričku medzi mamine predné labky. Odjakživa obdivoval Bleska – odvážneho, verného psa, ktorý ľúbi Nebeských psov ako vlastnú svorku. Havko odrazu nevedel, čo si má myslieť. Čo ak sa psí duch hnevá alebo sa dokonca bojí?

„Netráp sa, Havko môj. Som presvedčená, že Nebeskí psi sa iba hrajú. A ich hry nám tu dole nijako neublížia...“

Havkovi sa mamine slová zdali prázdne, no nechcel sa s  ňou hádať. Bude lepšie, keď uverí, že sú všetci v bezpečí a Nebeskí psi čoskoro pokojne zaspia. „Pri hrách narobia naozaj veľa hluku.“

Psia mama ho postrčila ňufákom. „Isteže. Sú predsa mocní Nebeskí psi. Hádam si nečakal, že sa budú hrať potichu ako myšky?“ Nežne Havka popohnala späť k súrodencom, obišla tradičný kruh

Zákon svorky: Temnota padá

pred spaním a ľahla si k svojim deťom. Havko sa ešte posledný raz pozrel von, kde dážď opäť bičoval Zemesučku. Uvelebil sa vedľa Piskle, ktorá slabulinko zavrčala, no nezobudila sa.

Vietor zavýjal a  udieral do pevného čírokameňa. Havkovi sa zježili chlpy za krkom a zatvoril očká. Striaslo ho, keď si spomenul na maminu druhú obavu – že Nebeskí psi možno zavýjajú, aby všetkých psov vystríhali pred nebezpečenstvom.

Čo by mohlo byť až také zlé, aby znepokojilo Nebeských psov?

PRVÁ KAPITOLA

Šťastko stŕpol a triasli sa mu nohy. V kruhu psov zavládlo hrobové ticho.

Alfova široká vlčia tvár bola ako kameň. Vyliezol na svoju skalu v strede čistiny a hrozivo sa týčil nad oboma svorkami. Na tráve po jeho boku vyčkávala Strela, krásna štíhla sučka s rýchlymi nohami, a uprene sa pozerala na Šťastka. On sa však na ňu nevládal poriadne pozrieť.

Krpatý Kňučo so splošteným ňufákom otváral papuľu, z ktorej mu visel ružový jazyk. „Vidíte, mal som pravdu! Mestský pes nás špehoval a donášal na nás vôdzkovým psom. V tajnosti sa stretol so sučkou, ktorá sa naňho podobá!“ Kňučo sa obrátil k  Belle. Prebodla ho nevraživým pohľadom, až sa mykol a skrčil. „Videl som ich...“

Šťastko sa nútil nezvesiť vztýčený chvost. Nesmie prejaviť podriadenosť a slabosť – v očiach neľútostnej divej svorky by to bol jeho koniec.

Všetci čakali na vysvetlenie, lenže čo by im mohol povedať?

Zákon svorky: Temnota padá

15

Presne ako žaloval Kňučo, špehoval ich. Ani vo sne by mu však nenapadlo, že Bella použije získané informácie na útok na tábor divej svorky.

Šťastko si premeriaval tváre psov v kruhu.

Čo si len teraz počnem? Ak prejavím oddanosť vôdzkovým psom, divá svorka ma zabije. Ako by som sa však mohol obrátiť chvostom vôdzkovej svorke? Bella je predsa moja sestra...

S vôdzkovými psami zažil veľa radostí a strastí. Lenže divá svorka ho prijala do svojich radov ako vlastného. Spieval s nimi počas Veľkého vytia, keď mu pred očami tancovali psí duchovia. Cítil silu ich pevného puta aj napriek tomu, že mu Alfova prísna hierarchia bola proti srsti.

Nesmel zabúdať ani na Strelu... Kradmo sa pozrel jej smerom a pohľady sa im stretli. V jej očiach videl bolesť a zmätok, no aj záblesk nádeje.

Zdvihla ňufák. „Šťastko statočne bojoval, aby ochránil šteniatka pred líškami. Nech už predtým vykonal hocičo... nie je vôdzkový pes. Teraz je členom našej svorky.“ Zašklbalo jej hebkými ušami a odvrátila zrak. Napriek jasným slovám sa jej hlas triasol.

Akoby chcela uveriť tomu, čo hovorí, pomyslel si Šťastko. Ona chce veriť, že som stále ten, za koho ma považovala...

Šťastko vďačne zaštekal, aj keď si nebol istý, kam patrí.

Pozrel sa na svoju sestru. Bella mierne nakláňala hlavu a prenikavo naňho hľadela.

Vie, že je to pravda. Polovica môjho srdca patrí divej svorke.

Na okamih sa cítil previnilo. Vtom si však spomenul, že Bella je pravý dôvod, prečo sa vôbec pridal k divej svorke! A bola to Bella, kto do tábora priviedol líšky! Určite sa zbláznila, keď sa rozhodla

Zákon svorky: Temnota padá

16

dôverovať tým prešibaným potvorám. Zradili ju, len čo im ukázala cestu do tábora, zaútočili na Lunu a vyhrážali sa, že jej zožerú šteniatka. Spomenul si, ako sa psi z oboch svoriek prestali biť, aby bránili najmenších, keď sa na nich vrhli líšky – najprv k Šťastkovi pribehla Margarétka a  Mulč a  potom všetci ostatní. Spojili sily a odrazili krvilačné líšky. Bojovali ako jedna silná svorka...

Šťastko si všimol Lunu a  Ohniváka, ktorí postávali niekoľko krokov za oboma svorkami, a ich šteniatka Mrvko a Ňufka – tie, ktoré prežili – sa k sebe túlili medzi mamou a otcom. Šťastkovi zovrelo hrudník od žiaľu, keď si spomenul na hrôzu a  rozruch, zúrivý brechot a  psov, ktorých životy nadobro vyhasli: malého, bezmocného Fúzika a chudáka Mulča.

Alfa zavrčal a prehovoril hlbokým hlasom: „Šťastko síce istý čas slúžil našej svorke, no to neospravedlňuje jeho zradu. Čo hodláš povedať na svoju obhajobu, mestský pes?“

Šťastko si oblizol nohu na mieste, kde mu líška roztrhla kožu, aby získal drahocenný čas. Jeho rýchle uvažovanie ho takmer nikdy nenechalo v úzkych, ale tentoraz nevedel nájsť nijaké slová, ktoré by ho vytiahli z kaše.

Keď som bol pes samotár, žilo sa mi oveľa ľahšie. Pes samotár sa nemusí nikomu klaňať. Lenže čo ak mi v skutočnosti nie je súdené byť samotárom?

Šťastko preglgol, lebo mu vyschlo v hrdle. „Priznávam, že som pomáhal obom svorkám,“ začal váhavo. Od štíhlej hnedo-bielej lovkyne Šípky sa ozvalo vrčanie a vzápätí splynulo s vrčaním Kriváka a  Bystriny, súrodencov s  dlhými ušami. Boli členovia jeho svorky, no teraz ho prebodávali pohľadmi a ježili srsť. Šťastko sa premáhal, aby sa nezvrtol na labke a neutiekol do lesa. Keby to

Zákon svorky: Temnota padá

17

urobil, už nikdy v živote by sa nemohol vrátiť. Musí si zachovať odvahu.

„Všetkých som vás spoznal,“ pokračoval. „A rozmýšľal som... čo ak mi moja pôvodná misia pridať sa k divej svorke bola súdená? Zemesučka zavrčala, Riečny pes mi vyjavil cestu k čistej vode, Lesopes ma ochraňoval na ceste do tohto tábora. Na každom kroku som získal priateľov... Strelu v  Dome pascí. Moju sestru Bellu v meste... dokonca sa mi zdá, že aj Slnečný pes a Mesačná sučka sa spojili, aby ma zaviedli až sem.“

Šípka naďalej vrčala, no súrodenci stíchli. Šťastkovi bolo jasné, že získal ich pozornosť.

„Videli ste, ako sa svorky zjednotili v boji proti líškam?“ oslovil všetkých psov okolo seba. „Každý mal svoju rolu – nie iba veľkí psi ako Ohnivák a Marta, ale aj malí bojovníci ako Iskra a Margarétka. Psi s  rozdielnou minulosťou, diví a  vôdzkoví...“ Odmlčal sa a pohľad sa mu zatúlal k zhromaždeným psom. „Ani sa poriadne nepoznáte, a napriek tomu ste všetci nebojácne bojovali za spoločnú vec. Čo ak ma sem psí duchovia priviedli, aby sa obe svorky mohli zjednotiť?“

Alfa sa zlovestne zachmúril, no Iskra, hnedo-biela lovkyňa divej svorky, mala zamyslený výraz. Luna a  Ohnivák stáli ako sochy zopár krokov od nej nad svojimi dvoma šteniatkami. Vymenili si pohľad a Luna predstúpila.

„Bez pomoci vôdzkových psov by sme prišli o všetky šteniatka, nie iba o Fúzika.“

Alfa ju chvíľu sledoval a  potom sa obrátil k  Šťastkovi. Polovlkove jantárové oči sa doňho zavŕtali. „Nič to však nemení na skutočnosti, že nás oklamal,“ zavrčal. „Šťastko nám do tábora

Zákon svorky: Temnota padá

18

priniesol nebezpečenstvo a smrť.“ Obrátil neľútostný pohľad na vôdzkových psov. „Moja svorka musela počas súboja s  líškami túto bandu slabochov veľakrát zachraňovať. Nikto od nás nemôže čakať, že budeme ochraňovať dospelých psov, ktorí sú slabí ako štence.“

Margarétka sa pri tej urážke zježila a Miki zahrabal v tráve vedľa rukavice od svojho dlholabého.

Bola to však Bella, kto podišiel dopredu.

Šťastkovi sa na okamih zastavilo srdce. Ak bude jeho sestra odporovať Alfovi, iba všetko zhorší. Mohol by Šťastka roztrhať na franforce a vyhnať vôdzkových psov, len aby im uštedril poriadnu príučku. Lenže Bella sklonila hlavu a oslovila Alfu so sklopeným zrakom na znak úcty. „Uverila som líškam, že sa zachovajú čestne. Bola som hlúpa a  urobila som zlé rozhodnutie. Bola to chyba, ktorú už nikdy nezopakujem. Úprimne ti vravím, Alfa, že som len chcela, aby si sa s nami podelil o svoje bohatstvo. Nechceli sme tvojej svorke ublížiť.“

Alfa zavrčal, vztýčil uši a nadvihol horný pysk, aby odhalil lesklé tesáky.

Šťastko ohromene sledoval, ako si Bella podriadene ľahla. Zakňučala a  prevalila sa na chrbát, aby odhalila brucho. „V  mene svojej svorky ti čestne prisahám, Alfa, že ak nám dovolíš zostať, vôdzkoví psi ti budú oddane slúžiť. Budeme plniť tvoje rozkazy a bojovať po tvojom boku, nech divá svorka budí ešte väčší rešpekt široko-ďaleko. Sme lepší lovci, než sa na prvý pohľad zdá, a ochotne budeme svorke pomáhať vo všetkom, čím ju poveríš. Ako odmenu žiadame iba to, aby si sa s  nami podelil o  jedlo a vodu a ušetril Šťastka. Nechcel tvojej svorke ublížiť. Nepoznal

Zákon svorky: Temnota padá

19

naše plány, to ti prisahám. Snažil sa najlepšie, ako vedel, aby ubránil šteniatka, keď líšky zaútočili – psia mama to sama povedala.“ Bella sa letmo pozrela na Lunu a sklonila ňufák.

Luna súhlasne zakňučala. Ohnivák strážil syna a dcéru, a keď sa mu opreli o predné nohy, oblizol im hlávky.

Šťastkovi sa upokojovalo rozbúšené srdce a opadal z neho strach. Vedel, čo Bella obetuje, aby sa vzdala pred očami oboch svoriek. Bol si istý, že je to to posledné, po čom jeho sestra túži – posluhovať nemilosrdnému polovlkovi. Urobila to, aby sa postarala o svoju svorku – a aby Šťastkovi zachránila kožuch.

Neopustila ma.

Spomenul si na ňu ako na šteniatko, keď ju všetci volali Piskľa a bola veselá, trochu panovačná, zvedavá a verná. Vždy bola verná.

Alfa si vytrepal strapatý sivý kožuch a poškrabal sa krivým pazúrom za veľkým špicatým uchom. Premeriaval si svoju svorku a vytriešťal oči nad jej ohlasom na Bellin prejav. Šípka neprestávala ježiť srsť, no Krivák a Bystrina vyzerali uvoľnenejší a Iskre visel ružový jazyk z  papule, lebo sa usmievala. Kňučo odvrátil tvár, kým Luna a Ohnivák stáli vzpriamení a hľadeli jasnými očami na svojho vodcu.

Šťastko zatajil dych a čakal na Alfov verdikt.

„Som ochotný prijať vás,“ prehovoril polovlk napokon, „no zaujmete nízke postavenia. Vycvičíme z vás hliadkových psov a budete sa riadiť najúmornejším rozvrhom. Ak budete presvedčení, že máte na to, aby ste sa pridali k váženejšiemu loveckému oddielu, musíte si to právo zaslúžiť usilovnosťou a čestným súbojom. Tak znejú pravidlá mojej svorky.“

Zákon svorky: Temnota padá

20

Marta, Bruno a Margarétka sa inštinktívne obrátili k Šťastkovi, lebo boli zvyknutí riadiť sa jeho radami. Šťastko si oblizol pysky. Majú azda na výber? Bez Alfovho povolenia nebudú mať prístup k jedlu ani čistej vode, ktoré sa nachádzajú na území divej svorky.

Ešte však ani nestihol poriadne otvoriť papuľu, keď Alfa opäť prehovoril. „Prečo sa naňho obraciate, vy vôdzkoví blázni? Vari neviete, že má najnižšie postavenie v našej novej svorke? Odteraz je náš Omega.“

Alfa sa prenikavo pozeral na vôdzkových psov, pobádal ich, aby niečo povedali, no nikto z  nich sa neodvážil vydať ani hláska. Šťastko si všimol, že Kňučo sa samoľúbo uškrnul a škaredú tvár mal samú vrásku. Šťastko sklonil hlavu a preglgol zavrčanie. Pridobre si pamätal poníženie, ktoré musel Kňučo znášať od svorky ako pes s najnižším postavením.

Lenže Alfa ešte neskončil. „Nový Omega navyše dostane trvalú pripomienku svojej zrady: jazvu na boku, aby nikto nezabudol, čo spáchal.“

Šťastko zakvílil. Spomenul si na Mulča, ktorého obvinili, že jedol, keď nebol na rade... lebo to naňho narafičili Šťastko s Kňučom, aby Alfa degradoval Mulča na Omegu. Alfa vtedy skočil Mulčovi po krku, rafal ho, hrýzol a  škriabal do krvi. Strela mu pomohla a  sama Mulčovi uštedrila niekoľko krutých krvavých rán.

„Ó, Alfa,“ zakňučala Marta, veľká vôdzková sučka s blanovitými labkami. „Zľutuj sa!“

Margarétka vedľa nej ostro zahavkala. „Prosím ťa. Šťastko urobí všetko, čo mu povieš, sľubujeme! Nerob to.“

Šťastko od vďaky tíško zakňučal, keď sa k zborovému protestu

Zákon svorky: Temnota padá

21

pridali aj Krivák s Bystrinou. „Súhlasíme,“ zabrechal Krivák. „Postavenie Omegu je dostatočný trest.“

Ohnivák spýtavo naklonil hlavu a ešte aj Strela váhavo prešľapovala na mieste, hoci mlčala.

Alfa zavyl, aby ho všetci počúvali, a jeho vlčí rev ukončil všetko kňučanie a  štekot. „Svorka potrebuje prísnejšie pravidlá, ak má prežiť so všetkými týmito novými psami! Bude to cena za Šťastkovu zradu a klamstvá.“

Šťastko si ani nevedel predstaviť prísnejšie pravidlá ako tie, ktoré už musela divá svorka dodržiavať – riadili sa krutou disciplínou a právo loviť a jesť bolo jasne dané. Postavenie dokonca každému psovi diktovalo, kde má spať!

Šťastko riskoval vlastný život v  boji s  líškami a  vodca divej svorky bol aj napriek tomu odhodlaný ublížiť mu a ponížiť ho. Pichlo ho v zranenej nohe a zdalo sa mu, že hlavu má ťažkú ako balvan – pochmúrna pripomienka zúrivého zápasu so sivými potvorami.

Psi vrčali, brechali, hádali sa – rozdelení názorom na Šťastkov osud.

„Počkajte!“ vyštekol pastiersky pes Miki. Stál nad rukavicou svojho dlholabého, uši mal sklopené, no hlavu hrdo zdvihnutú. „Hádkami iba márnime čas. Mali by sme vložiť sily do prežitia v tomto podivnom svete a nie do hašterenia sa o to, kto má vo svorke vyššie postavenie.“ Miki neprítomne potľapkal koženú rukavicu. „Bella a Margarétka sú dobré lovkyne. Svorka by mala úžitok z ich zručnosti. Prečo čakať, aby ju mohli využiť?“

„Lebo musíme mať poriadok,“ odpovedala mu Iskra. „Teraz nejde o to, či sa vám to páči – svorka nemôže fungovať bez po

Zákon svorky: Temnota padá

22

riadku. Platí to odjakživa.“ Hovorila rozumne, bez hnevu či zlej vôle v hlase.

Miki vztýčil uši. „Veľké zavrčanie zmenilo všetky pravidlá. Vôdzkoví psi sa pripájajú k  svorkám a  aj svorkoví psi sa musia zmeniť. Hierarchia nie je potrebná – už nie. Iba všetko zbytočne komplikuje.“

Šťastko asi ešte nikdy nepočul taký dlhý prejav z  Mikiho papule.

Iskra nespúšťala zrak z pastierskeho psa, akoby sa zamýšľala nad jeho slovami. Kým by však stihla niečo povedať, Alfa priskočil k  Mikimu. Hrozivo sa týčil nad skrčeným čierno-bielym psom a zacvakal zubami. „Veľké zavrčanie je ešte pádnejší dôvod, prečo trvať na poriadku a  tradíciách. Svet nikdy nebol nebezpečnejší. Teraz potrebujeme disciplínu, nie nejakú lenivú bandu nevycvičených domácich maznáčikov.“ Zdvihol ňufák a prebodol Mikiho mrazivým pohľadom. Potom sa obrátil k ostatným.

Väčšina psov sklonila hlavy a dávali si pozor, aby Alfovi neodvrávali. Nik neprehovoril.

Alfa si postupne premeral jedného psa za druhým a  napokon mu zrak zastal na Šťastkovi. „Nadišiel čas označiť zradcu. Pridržte mi ho.“

Šťastkovým telom sa prehnala panika, roztriasli sa mu nohy a vankúšiky na labkách mu máčal studený pot. Oči mu skákali zo psa na psa a rozmýšľal, kto sa naňho vrhne. Viacero vôdzkových psov zakňučalo, no už sa zaňho neodvážili prihovoriť. Ani len Bella, ktorá sa postavila na všetky štyri, nič nepovedala.

Strela sa vyrútila dopredu. Šťastko zdesene zjajkol, keď sa mu hodila na chrbát, položila mu labky na plecia a  prišpendlila ho

Zákon svorky: Temnota padá

23

k zemi. V zranenej nohe mu vystrelila ostrá bolesť. Telo mu trhalo od strachu a paniky. Strela bola silnejšia než vtedy, keď spolu unikali z  Domu pascí. Iskra jej priskočila na pomoc, vrazila do Šťastka a pomáhala ho držať. Šťastko zakvílil, keď mu Strela zaborila zuby do krku.

Srdce sa mu rozbúšilo ako opreteky, no na okamih zmeravel, lebo kútikom oka zazrel, ako sa vôdzkoví psi ošívajú. Zorka začala prenikavo havkať. Marta nešťastne zakňučala a odvrátila zrak.

Belle sa vrátil hlas. „Prosím vás, pustite ho – toto nie je fér! Aký má zmysel dokaličiť ho tak, že nebude vládať loviť či brániť nás pred útočníkmi? Komu to prospeje?“

Alfa netrpezlivo zavrčal. „Žiadna z Omegových povinností nie je hodná úcty. Nespôsobím mu vážne zranenie.“ Odtiahol pysky a vykročil k Šťastkovi, ktorý sa znova začal metať a vzpierať Strele s Iskrou. „Len ho poriadne rafnem. Aby na to do smrti nezabudol.“

Psi navôkol brechali divo, vystrašene a pobúrene, keď Alfa urobil ďalší krok. Naklonil sa nad Šťastka.

Alfa zavrčal. „Teraz buď statočný, zradca. Je najvyšší čas prijať, o čo si si koledoval.“ Jantárové oči sa mu zaleskli a oblizol si pysky.

Nie! Nedovolím ti to! pomyslel si Šťastko s prívalom zlosti. Nedotkneš sa ma!

Vrtel sa a driapal Strelu, kým nepovolila stisk na jeho krku. Zaprel sa do nej labkami a zavrčal. Strela odletela dozadu, spadla na chrbát, ohúrene žmurkala a Šťastko sa chytro otočil, aby zo seba zhodil Iskru. Vydriapal sa na labky a pretlačil sa cez kruh psov.

Obzrel sa cez plece a ani nedýchal. Polovlk nebol na taký odpor pripravený. Zúrivo brechal, keď Šťastko prekĺzol popri Belle

Zákon svorky: Temnota padá

24

a Margarétke, ktoré sa ho vôbec nepokúsili zastaviť. Strela sa tvárila prekvapene, ba priam rozčúlene.

Mrzí ma to, Strela. Jednoducho tu nemôžem zostať!

Šťastko zaváhal dosť dlho nato, aby naňho Iskra nanovo zaútočila. Chystal sa zhodiť ju zo seba, keď vtom naňho padla veľká váha. Zrak mu na chvíľu zastrela hustá hnedá srsť s čiernymi škvrnami, a keď sa pozrel hore, díval sa do Brunovej tváre. Jeho ťažké, mocné telo prikvačilo Šťastka k zemi a on iba zvreskol, ani nie od strachu, ako od prekvapenia.

Bruno! Ale veď on je vôdzkový pes!

Šťastko nemohol uveriť vlastným očiam. V zlomku sekundy sa k Brunovi pridala Strela a zaborila Šťastkovi do krku pazúry na predných labkách. Spod troch silných psov už nemal šancu ujsť.

Psi okolo neho horúčkovito štekali. Zorka, malá sučka s dlhou bielou srsťou, skackala a nervózne sa otáčala na mieste, kým Miki o niekoľko krokov cúvol a medzi zubami ochranársky držal vzácnu koženú rukavicu.

Na Šťastka padol Alfov tieň, keď sa polovlk priblížil a  vyceril lesklé tesáky.

„V našich radoch kráča zradca,“ spustil Alfa. „Podľa tradície ho treba označiť, aby všetci vedeli, čo spáchal. Ja som Alfa a mojou povinnosťou je urobiť to.“

Šťastko zatvoril oči. Prisahal si, že aj keby to bola tá najväčšia bolesť na svete, nikdy ju nedá najavo. Nezakňučí, nezakvíli ani nezjajkne, keď mu Alfa zaborí tesáky do boku – to potešenie polovlkovi nedopraje.

Alfa sklonil papuľu k  Šťastkovým ušiam a  potichu zavrčal. „Odteraz môžeš na slobodný život zabudnúť. Kým budeš dýchať,

Zákon svorky: Temnota padá

každý ťa bude poznať ako zradcu. Žiadna svorka už neurobí tú chybu, že ti bude dôverovať.“

Polovlk pohol hlavou a  chystal sa pohrýzť Šťastka do srsti a mäsa.

Vtom sa ozval prenikavý zvuk, ako keď sa triešti čírokameň. Vzduch bol ako ľad.

Alfa zmeravel. Záhadný zvuk silnel a zakrátko bol neznesiteľný. Trhal Šťastkovi uši aj myseľ a tuhla mu z neho krv v žilách. Cítil, ako sa Strele rozbúšilo srdce, keď ho pritláčala k zemi. Iskra ustráchane zakňučala. Ešte aj Bruno zmätene zaštekal.

Šťastko obrátil zrak k nebu. Cez prižmúrené oči videl iba bledomodrú farbu. Vzápätí vo vzduchu zaburácal iný zvuk. Prichádzal od zničeného mesta a podobal sa na hrom – ibaže bol dlhší, hlasnejší a  zlovestnejší. Skupinou psov sa niesol úzkostlivý brechot a kňučanie.

„Búrka!“ zaštekala Strela a  srdce jej išlo vyskočiť z  hrude, keď Šťastka pritlačila ešte silnejšie.

Ďalšie prenikavé trieštenie Šťastkovi rozochvelo fúzy. Zdalo sa mu, že sa na nich zrúti samo nebo! Vtom vzduch zavyl tak ostro a nahlas, že prekryl aj ten najdivokejší brechot.

Šťastkovi sa od strachu zakrútila hlava, stiahol sa mu žalúdok a bok sa mu prudko dvíhal. Nebu bolo zle a zúfalo kvílilo ako pes so silnými bolesťami. Toto nie je obyčajná búrka!

Zavýjanie vzduchu nemalo nič spoločné s Nebeskými psami.

DRUHÁ KAPITOLA

Strela pustila Šťastka a  zatackala sa dozadu. Iskra a  Bruno tiež uvoľnili zovretie. Vo vzduchu sa ďalej vznášalo prenikavé kvílenie. Šťastko si s veľkou úľavou vytrepal kožuch, no v krku a nohe mu pulzovala bolesť.

„Je to iba búrka, však?“ zakňučala Strela nervózne.

Šťastko vedel, že nie je. Nebo nad jeho hlavou bolo stále bledomodré aj napriek trieštivému zvuku a kvíleniu, od ktorého mu brneli fúzy. Nepršalo a Šťastko ani necítil vôňu blízkeho dažďa.

„Podľa mňa to nejako súvisí s  Veľkým zavrčaním.“ Šťastko nechcel Strelu strašiť, ale nemohol ju ani klamať. Dunivý rev mu pripomínal zvuk, aký vydával Dom pascí, keď sa okolo nich dvoch rúcal – lenže tento zvuk bol oveľa hlasnejší a desivejší.

Okolití psi sa naňho nervózne pozerali. Nebo opäť zaburácalo, až všetci nadskočili. Margarétka vystrašene havkala a  Šťastko sa zatiaľ snažil sústrediť, zbystril zmysly a oňuchával vzduch. Podarilo sa mu zavetriť iba podivný pach vo vetre, náznak štipľavej zeme a  pachuť pokazenej tekutiny. Pripomenuli mu otrávenú rieku

Zákon svorky: Temnota padá

27

s mazľavou zelenou hladinou, ktorá sa na svetle leskla všetkými farbami dúhy. Podišiel dopredu, pootvoril papuľu, nastražil oči a otáčal hlavu zľava doprava.

Bella pribehla k bratovi. „Cítim niečo zlé.“

„Presne tak,“ súhlasil Šťastko. V  ňufáku ho dráždila hnilobná aróma.

Aj ostatní psi to už cítili. Tí mladší sa rozštekali a začali behať v kruhu. Šťastkovi mykalo labkami, lebo aj on mal sto chutí rozbehnúť sa – lenže kam? Nebol si istý ani len tým, odkiaľ sa vlastne šíri podivný hluk a odporný smrad.

Zdesený brechot psov prehlušilo ďalšie zaburácanie v  diaľke a Šťastko sa obrátil k Alfovi. Dumal, či vodca svorku utíši. Polovlk však stál na mieste ako kus kameňa a civel na nebo.

„Čo je to?“ zhíkol Miki. Šťastko sa pozrel rovnakým smerom ako pastiersky pes a  zatajil dych, lebo nad lesom zbadal čierne mračno. Vyzeralo ako búrkový mrak, no oveľa tmavší. Väčšmi sa podobalo na oblak dymu, ktorý raz Šťastko videl v meste po tom, ako na seba zaútočila svorka hlučných klietok na ceste a vzbĺkla.

Presne odtiaľ prichádzal záhadný smrad. Z  mesta. Vari zem znova pukla ako počas Veľkého zavrčania? Pod labkami však necítil, že by sa Zemesučka triasla...

Jeden pes za druhým ohromene stíchol, keď sa všetci uprene pozerali na čierne mračno.

Miki pricapil uši k hlave. „Môže nám nejako ublížiť?“

Bella nervózne prešľapovala na mieste. „Na to je istotne priďaleko.“

„Radšej to neriskujme,“ zahavkala Zorka. „Mali by sme odísť.“

„A kam?“ spýtala sa Iskra. Pozrela sa na Lunu a jej šteniatka. „Teraz nemôžeme začať sťahovať tábor.“

Zákon svorky: Temnota padá

28

„Podľa mňa naozaj nie je bezpečné zostať tu,“ zakňučal Miki s pohľadom upretým na hustú temnotu, ktorá sa v diaľke rozrastala.

Bystrina, čierno-hnedá sučka s dlhými ušami, naňho zavrčala. „Choď si, kam len chceš, vôdzkový pes! Toto je naše územie a my ho neopustíme!“

„Ja sa nejakého mračna nebojím!“ zaštekala hnedo-biela Šípka, no hlas sa jej triasol a chvost visel nízko nad zemou.

Strela nerozhodne zahrabala po zemi. „Ešte nikdy som nič podobné nevidela. Čo si o tom myslíš, Alfa?“ Odtrhla zrak od čierneho mračna v diaľke a pozrela sa na vodcu divej svorky.

Alfa stál na rovnakom mieste, chvost mal ochabnutý a  boky sa mu prudko dvíhali. Šťastko polovlka chvíľu sledoval, lebo ho ohromila jeho náhla zmena.

On nevie, čo má robiť, uvedomil si Šťastko prekvapene. Nejaký pes by sa toho mal ujať.

Opäť upriamil zrak na nebo. V diaľke z lesa stúpali kúdoly čierneho dymu. Čierne mračno zachytil vietor, narastalo a zdalo sa, že sa stáča k psom. Ešte bolo ďaleko, no Šťastko už cítil, aké je špinavé – dokonca aj z diaľky sa mu stiahol žalúdok od pokazeného smradu, ktorý ho štípal v ňufáku. Čo sa stane, keď sa k nim dovalí? Môže im ublížiť mračno? Šťastko o tom jakživ nepočul – lenže kedysi nepoznal ani otrávenú vodu a nebolo predsa Brunovi zle z jedovatej rieky. Život ich každý deň naučil niečo nové.

„Myslím si, že by sme odtiaľto mali zmiznúť,“ povedal Strele. Niekoľko psov ho začulo a obrátili k nemu vyľakané tváre.

Krivák tvrdohlavo zavrčal. „Je to náš tábor. Nemali by sme ho opúšťať!“

Zákon svorky: Temnota padá

29

„Nájdeme si iný,“ odvetil Šťastko. „Miki má pravdu, nie je tu bezpečne.“

„Čo on o  tom vie?“ zaštekala Šípka, vycerila na Šťastka zuby a otočila sa k zvyšku svorky. „A prečo máme počúvať zradcu? Toto je náš tábor, Omega nám nemôže jednoducho kázať, nech z neho odídeme pri prvom náznaku problémov!“ Pozrela sa na Alfu, aby jej dal za pravdu, ale polovlk mlčal a hľadel na čierne mračno ako omámený.

„Miki nie je náš Alfa,“ zakňučal Krivák a otočil sa k Šťastkovi. „Ani ty nie.“

Šťastko sledoval, ako sa čierne mračno skrúca, a žmurkal, aby zahnal slzy, ktoré mu vyhŕkli od dráždivého smradu. „Mračno je plné zlého vzduchu. Ochorieme z neho.“

„Šťastko má dobrý inštinkt.“ Povedala to Strela. Potichu pozorovala záhadné mračno a prechádzala pohľadom z Alfu na Šťastka. Hovorila rozhodne a oslovila všetkých psov. „Viem to... z minulosti. Ak je podľa neho nebezpečné zostať tu, verím mu.“

Šťastko po jej slovách zdvihol chvost. Obrátil sa k  ostatným. „Krivák, Bystrina, vy predsa máte najlepšie ňufáky v celej svorke. Nezdá sa vám to mračno zlé?“

Psi sa obrátili k  súrodencom a  čakali na ich odpoveď. Alfa sa nehýbal, iba nasrdene odtiahol pysky, no nohy sa mu triasli a vytriešťal oči.

Krivák zavetril. Bystrina sa zhlboka nadýchla a okamžite zvraštila ňufák. „Áno, je to rozhodne zlý zápach. Určite ho všetci cítite alebo nie? Nepochádza to z prírody.“

Krivák opäť zavetril a ušami mu šklbalo. „Máš pravdu,“ prikývol. „Cítim nebezpečenstvo.“

Zákon svorky: Temnota padá

30

Kruhom psov sa rozľahol nový vystrašený brechot.

Šťastko súhlasne zaštekal. „Musíme si nájsť nový tábor čo najďalej od tohto. Niekde, kde budeme chránení zhora, keby sa k nám čierne mračno predsa len prirútilo. Mali by sme odísť okamžite!“

Tentoraz všetci súhlasili, dokonca aj Krivák. Šťastko si všimol, že ani jeden pes sa neobrátil s prosbou o názor na Alfu. Vedia, že ich vodca je zbabelec, pomyslel si. Vôbec ho to netešilo. Vedel iba to, že nová svorka musí stoj čo stoj prežiť. Neviem, kam máme ísť, no je mi jasné, že nie k mestu. Zahľadel sa na horu pokrytú stromami, ktorá sa týčila ďaleko od hrozných zvukov. Pod vysokými konármi a skalnými prevismi budú v bezpečí. Aspoň vo väčšom, ako sú v nekrytom tábore pri jazere.

„Všetci za mnou! Ponáhľajte sa!“ Šťastko sa rozbehol k hore za táborom, preč od čerstvo puknutej zeme a čierneho dymu, ktorý z nej unikal. Strela mu bola v pätách a Bystrina s Iskrou bežali po jej boku. Luna niesla Mrvka a Ohnivák zdvihol Ňufku. Aj vôdzkoví psi sa pohli a Bella utekala na ich čele. Šťastko sa obzrel, či Alfa nezostal na mieste, a zakňučal od úľavy, keď polovlk bežal za svorkou, ale zachovával si odstup niekoľkých krokov.

Šťastko prekľučkoval pomedzi zástup vysokých stromov na skalnatý výbežok a labky sa mu kĺzali po hladkých kamienkoch. Naľavo sa zem prudko zvažovala do hlbokej rokliny. Šťastka striaslo, keď na jej dne zazrel ostrú skalu a osamelý pokrútený peň. Začul Strelin ľahký krok, keď cupotala za ním.

„Bežte!“ zavolal na ostatných. „Na kopec – nedívajte sa dole!“

Vybehol po svahu, a keď ostro zabočil doprava, zem pod labkami trochu zmäkla. Z nízkych haluzí viseli bodliaky a Šťastko sa zohol, aby sa mu nezachytili o srsť. Vyššie sa bežalo o čosi ľahšie

Zákon svorky: Temnota padá

31

a  jeho pazúry nachádzali v  trávnatej a  machovitej pôde ideálnu oporu.

Kopec konečne vyústil do roviny. Za ňou Šťastko uvidel novú časť lesa a  cítil vábivú vôňu hustého zeleného lístia. Otočil sa a  vzrušene zaštekal. Strela s  Bellou mu dýchali na chvost, no ostatní psi zostali ďaleko pozadu. Šťastko sa o niekoľko metrov vrátil, a keď sa pozrel za ostrú zákrutu, zbadal, že Zorke sa kĺžu labky po uvoľnených kamienkoch. Aj niektorí členovia divej svorky mali ťažkosti – menší, ako napríklad Kňučo so splošteným ňufákom, a zranení, ako napríklad Krivák so zlou nohou. Šťastko zbehol zo svahu, prešiel popri Alfovi, ktorý mlčky klusal dopredu s  pohľadom upretým pred seba a  ušami pricapenými k sivej hlave.

Keď Šťastko pribehol k Zorke, videl, ako sa pošmykla k rokline, pazúrikmi škrabala po kamienkoch a  nevedela zostať stáť. Pred prednou labkou sa jej uvoľnil veľký kameň, skotúľal sa zo svahu a zahučal do hlbokej rokliny. Zorka zakňučala a driapala sa preč od okraja. Nafúkla sa a  skúsila to znova. Nešikovne sa snažila zdolať nešťastný kopec. Šťastko nežne zacvakol zuby do sučkinho zátylku a potiahol ju po najhorších kameňoch. Keď ju pustil, hrdo si vytrepala kožúšok.

„Ďakujem, Šťastko,“ zamrmlala. „Asi by som to zvládla aj sama, ale... je milé, že si mi pomohol.“

„Isteže,“ odvetil Šťastko. Ňufáčikom sa dotkla jeho ňufáka a utekala za ostatnými. Šťastko ju mlčky sledoval. Od Veľkého zavrčania naozaj dospela, napadlo mu.

Záblesk v  Krivákových očiach Šťastka varoval, aby ho radšej neskúšal potiahnuť za zátylok, a tak iba krúžil okolo psa s dlhými

Zákon svorky: Temnota padá

32

ušami a tlačil ho zozadu, kým Krivák nezvládol vyjsť zvyšok kopca sám. Ohnivák sa pozeral, čo Šťastko robí, a položil Ňufku na zem. Luna odtiahla malú sučku k bračekovi, ktorý s vytreštenými očami sledoval otca.

„Čo to robí?“ spýtal sa Mrvko.

Luna mu oblizla ušká. „Pomáha.“

Ohnivák poľahky potlačil Kňuča po najhorších kameňoch. Krátkonohý psík so splošteným ňufákom zamrmlal slová vďaky, nemotorne sa šplhal do kopca a bok sa mu prudko dvíhal.

Ohnivák zaštekal na Šťastka, vrátil sa po Ňufku a  zdvihol ju zo zeme. Obzrel sa za Lunou a  obaja pokračovali v  ceste aj so šteniatkami.

Šťastko sa otočil a pozrel sa na čierne mračno, ktoré sa rozpínalo k táboru pod nimi. Zo svojej vyhliadky videl, že vychádza z  údolia za nízkymi stromami, pravdepodobne neďaleko mesta. Vznášalo sa nízko nad zemou a vôbec nie v takej výške ako klasické oblaky či búrkové mračná. Aspoňže mu unikajú a čoskoro budú dosť ďaleko, aby si založili nový tábor.

Keď Šťastko odvrátil tvár od mračna, začul pod svahom zdesené zavýjanie.

Margarétka! Bola na mieste, kde sa svah ostro stáčal doprava. Šťastko sa rozbehol za ňou.

„Miki je v úzkych!“ zahavkala.

Pastiersky pes stratil pôdu pod nohami a kĺzal sa dozadu. Zadná labka sa mu nebezpečne hompáľala nad okrajom rokliny a druhá sa silou-mocou držala skaly.

Margarétka besne štekala. „Do toho, Miki! Zvládneš to! Len sa vydriap späť na kopec!“

Zákon svorky: Temnota padá

33

Miki sa prednými labkami držal ohlodaného kmeňa stromu. Keď začal strácať silu, od základne stromu sa dvihol oblak prašnej zeme. Strom sa vytrhával z koreňov! Odvrátil ňufák, zdesene vytreštil oči, ale ani na sekundu nepustil zo zubov koženú rukavicu.

Šťastko pribehol k  Mikimu, práve keď čierno-bielemu psovi skĺzla druhá zadná labka z okraja svahu. Šípka a Bystrina sa otočili, aby zistili, kam Šťastko odbehol, a  len čo zbadali Mikiho, panicky zaštekali.

Šťastko sa snažil zachovať pokoj. Zacvakol zuby do Mikiho obojka, dával pozor, aby priateľa nezhodil do rokliny ani nespôsobil, že Miki stratí poslednú silu v  labkách, ktorými sa držal kmeňa stromu. Šťastko z  celej sily potiahol a  odvliekol Mikiho späť na kopec. Aspoň raz bol vďačný, že vôdzkový pes si odmietal zvesiť obojok – Miki bol priveľký, aby ho Šťastko potiahol za zátylok, ako keď pomohol Zorke. Obaja spadli na prašivú zem a Šťastko odvliekol pastierskeho psa po posledných kamienkoch do bezpečia.

Miki položil rukavicu na zem a oblizol Šťastkovi tvár. „Už som si myslel, že je so mnou amen,“ zamrmlal. Šťastko cítil, ako sa sám trasie od hlavy až po chvost.

Šťastko pohladkal ňufákom Mikiho po krku a doprial mu čas, aby lapil dych. Potom vstal. „Poď,“ povedal, akoby sa nestalo nič mimoriadne. „Dobehnime ostatných.“

Keď sa vrátili na rovinu, Iskra práve pomáhala Marte vyslobodiť z hustého čierneho chvosta haluz bodliakov. Určite sa jej doň zamotali, keď zabočila do ostrej zákruty. Len čo z  nej odpadol aj posledný bodliak, Marta sklonila veľkú nežnú hlavu a oblizla Iskre ňufák. Potom sa otočila a rozbehla sa za ostatnými.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist