načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Záhrada motýľov - Dot Hutchison

Záhrada motýľov
-11%
sleva

Elektronická kniha: Záhrada motýľov
Autor:

„Krása ešte nikdy nebola taká desivá... Prvý diel oceňovanej trilógie.“ Izolovaná záhrada, kvitnúce rastliny a... zbierka nádherných motýľov – mladých žien, ktoré boli ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  229 Kč 204
+
-
6,8
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 360
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0324-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

„Krása ešte nikdy nebola taká desivá... Prvý diel oceňovanej trilógie.“

Izolovaná záhrada, kvitnúce rastliny a... zbierka nádherných motýľov – mladých žien, ktoré boli unesené. O to všetko sa stará Záhradník, zvrhlý muž posadnutý uchovávaním krásnych dievčat. Jedna z tých, čo prežijú, Maya postupne odkrýva podrobnosti o tomto desivom mieste aj o svojom väzniteľovi. Ako sa jej napokon podarí utiecť? Prežijú aj ďalšie dievčatá? Agenti FBI Victor Hannoverian a Brandon Eddison musia vyriešiť najotrasnejší prípad svojej kariéry.

Zařazeno v kategoriích
Dot Hutchison - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Záhrada motýľov

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.sk

www.albatrosmedia.sk

Dot Hutchisonová

Záhrada motýľov – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Dot Hutchisonová

ZÁHRADA MOTÝĽOV

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 3


ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 4


DOT HUTCHISONOVÁ

Preložila Marta Gergelyová

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 5



Mame a Deb.

Pretože ste tú otázku už skoro zodpovedali,

než ste si uvedomili, aká je znepokojivá.

A pre všetko ostatné.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 7


ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 8


I

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 9

I


ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 10


Technici mu vravia, že dievčina za sklom nepreriekla, odkedy

ju tam posadili. Najprv ho to neprekvapí, uvedomuje si, aké

ohavnosti prežila, no keď ju teraz spoza jednostrannepriehľadného skla pozoruje, stráca istotu. Mladá žena vyčerpane sedí na

kovovej stoličke, brada jej klesla na obviazanú ruku, druhou

kreslí na nerezový stôl nezmyselné symboly. Oči má napolyprivreté, pod nimi sa vynímajú tmavé kruhy, čierne neumyté vlasy

má vzadu ledabolo zviazané do uzla, pôsobia nevýrazne.Očividne je vyčerpaná.

No nevidí sa mu traumatizovaná.

Špeciálny agent FBI Victor Hanoverian chlipká kávu a upre - ne pozoruje dievča, kým čaká na ostatných členov tímu. Vlastne aspoň na svojho kolegu. Tretí najdôležitejší člen tímu jemomentálne s ďalšími dievčatami v nemocnici, pokúša sa od le - károv získať správy o ich zdravotnom stave a, ak je to vôbec možné, ich mená a odtlačky prstov. Ďalší agenti a technici sú v tom dome; pre to málo, čo sa od nich dosiaľ dozvedel, bynajradšej zavolal domov a porozprával sa so svojimi dcérami, uistil sa, že sú v poriadku. Lenže on vie, ako zaobchádzať s ľuďmi, najmä s deťmi, ktoré prežili traumu. Takže je rozumné, aby zo - stal tu a počkal na ten správny čas, keď sa s ňou bude môcťpozhovárať.

Aj odtiaľto rozoznáva tenké ružové ryhy, čo jej okolo úst anosa vytvorila kyslíková maska, všimne si šmuhy od hliny a sadzí, ktoré má na tvári a na požičaných šatách. Vidí obväzy na rukách i ľavom ramene; spod tenučkého tielka, ktoré jej dal

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 11


niekto v nemocnici, zreteľne rozoznáva ďalšie. Dievčina má na

sebe zelenkavé sanitárne nohavice, je bosá, z chladnej podlahy

dvíha chodidlá. Napriek tomu sa nesťažuje.

Agent nevie ani len to, ako sa volá.

Nepozná mená väčšiny dievčat, ktoré zachránili, ani mená tých, ktorým už nedokázali pomôcť, lebo prišli neskoro. Veľmi neskoro! Túto mladú ženu počul hovoriť len s dievčatami, no ani vtedy nepadli žiadne mená; agenti sa nedozvedeli nič.Situácia teda nie je najlepšia. „Buď zomriete, alebo prežijete. Teraz však len pekne počkajte na lekárov a nechajte ich robiť, čo treba.“ Táto veta neznela veľmi povzbudzujúco, no zdá sa, že presne tak sa k tomu ostatné dievčatá postavili.

Mladá žena sa zrazu vystrie, pomaly natiahne ruky ponad hlavu, až kým sa jej neohne chrbát. Pôsobí ako tetiva. Mikrofóny zachytia bolestivé zapraskanie stavcov. Nato pokrúti hlavou a klesne späť na stôl – lícom sa opiera o kovový povrch, položí si naň aj dlane. Díva sa opačným smerom od agenta, nie ku sklu, hoci zaiste vie, že tam je a že možno nie je sám. Jej poloha mu však umožní všimnúť si ešte niečo, niečo zaujímavé: línie.

V nemocnici získal ich fotografiu; teraz vidí len obrysy tých nádherných farieb, všimne si, ako sa jej vynímajú vzadu na pleci. Zvyšok kresby sa dá už ťažšie rozoznať, no jej tielko je tenučké, takže cezeň predsa len čo-to zazrie. Vytiahnefotografiu z vrecka, zdvihne ju hore tak, že je za ňou sklo a za ním tá dievčina; díva sa na lesklý papier i na skutočný obrazec, ktorý jej vidieť na chrbte. Možno by tomu neprikladal až takývýznam, no podobnú kresbu majú na sebe všetky dievčatá. Všetky okrem jedného. Rôzne farby, rôzne vzory, no v princípe to isté.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 12


„Pane, myslíte si, že im to urobil ten chlap?“ pýta sa jeden z technikov, sledujúc dievčinu na obrazovke. Kamera juzachytáva z opačnej strany výsluchovej miestnosti, ukazujezväčšeninu jej tváre; má privreté oči, dýcha pomaly, zhlboka.

„To musíme zistiť.“ Nerád vyslovuje domnienky, najmä ak toho ešte veľa nevedia. V jeho kariére ide o ojedinelý prípad – skutočnosť je oveľa horšia než predstava. Victor je zvyknutýpriraviť sa na najhoršie. Ak zmizne dieťa, pracuje na stodesaťpercent, aj keď si myslí, že to úbožiatko napokon nenájde živé. Nádej v sebe možno živí, to áno, no zázraky nečaká. Videl už telíčka také drobné, že ani neveril, ako môže jestvovať taká malá truhlička; videl deti, ktoré znásilnili, ešte skôr než sanaučili rozprávať, dokázali rozmýšľať. Tento prípad je však taký ohromujúci, že stráca pôdu pod nohami.

Nevie dokonca ani to, koľko má tá dievčina rokov. Podľaodhadu lekárov šestnásť až dvadsaťdva. To mu však veľminepomôže. Keby mala šestnásť, asi by ju mal zastupovať niekto zo sociálky. Ľudia od nich sa však už do nemocnice aj tak nahrnuli a všetko sťažili. Áno, disponujú neoceniteľnýmia prepotrebnými službami, no napriek tomu mu momentálne stoja v ceste! Snaží sa pripomenúť si svoje dcéry – čo by ony robili, keby ich niekto uväznil ako túto dievčinu. Napokon však usúdi, že ani jedna z nich by sa nesprávala takto uzavreto a sebestačne.Znamená to vari, že táto mladá žena je staršia než jeho dcéry? Alebo prežila toho toľko, že už pôsobí apaticky?

„Dostali sme správy od Eddisona alebo Ramirezovej?“ Victor sa pýta technikov, nespúšťajúc z dievčiny oči.

„Eddison je už na ceste; Ramirezová je ešte v nemocnicis rodičmi najmladšieho dievčaťa,“ hlási mu jedna zo žien. Yvonne

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 13


sa na dievčinu v miestnosti nedíva, dokonca ani na obrazovku.

Doma má bábätko, dievčatko. Victor zvažuje, či by ju nemal

z prípadu odvolať – veď sa práve vrátila z materskej! –, no

potom usúdi, že ak na to nebude mať žalúdok, sama mu tonavrhne.

„Vyšetrovanie teda spustila tá najmladšia?“ spýta sa Yvonne.

„Bola nezvestná len niekoľko dní. Zmizla z nákupného centra, bola tam s kamarátkami. Povedali, že vyšla zo skúšobnej kabínky, aby si vzala inú veľkosť, no nikdy sa už nevrátila.“

Takže teraz treba nájsť o jednu nezvestnú menej.

V nemocnici vyfotografovali všetky dievčatá, dokonca i tie, ktoré zomreli cestou alebo hneď po príchode. Potom fotkyporovnávali s fotografiami v databáze nezvestných. Kým príduvýsledky, chvíľu to potrvá. Keď sa agenti či lekári spýtali dievčat, ktoré na tom neboli až tak zle, ako sa volajú, všetky sa obrátili na dievčinu, ktorá je teraz vo výsluchovej miestnosti – zjavne na svoju vodkyňu – a väčšina z nich potom nič nepovedala. Zdalo sa, že zopár sa nad otázkou aj zamyslelo, no napokon sa rozplakali. Len tým vyplašili sestričky; tie sa potom rozbehli po lekárov.

No dievčina vo výsluchovej miestnosti takto nereagovala. Keď sa jej spýtali na meno, jednoducho sa odvrátila. Skutočne sa zdá, že nemá záujem, aby zistili jej pravú identitu.

Preto niektorí polemizujú o tom, či vôbec ide o obeť.

Victor povzdychne, dopije kávu do poslednej kvapky, skrčí pohárik a hodí ho do koša na odpadky pri dverách. Radšej by počkal na Ramirezovú; prítomnosť ďalšej ženy v takýchtopríadoch vždy pomôže. Lenže – môže si na ňu dovoliť čakať? Nedá sa odhadnúť, ako dlho bude s rodičmi toho dievčaťav neZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 14


mocnici, alebo či sa do nemocnice neprihrnú aj ďalší rodičia.

Teda v prípade, ak sa fotografie zjavia v médiách. Ak sa teda

mediám vôbec poskytnú, poopraví vlastnú myšlienku. Toto

vskutku nenávidí. Nenávidí zverejňovanie fotiek obetí natelevíznej obrazovke a v novinách, pretože tak sa im nikdy nepodarí

zabudnúť na to, čo sa im stalo! Mohli by počkať aspoň dovtedy,

kým sa o nezvestných nedozvedia viac.

Dvere za ním sa otvoria a následne silno pribuchnú.Miestnosť je zvukotesná, no sklo troška zarinčí. Dievčina si bleskovo sadne a zúženými očami naň pozrie. A, domyslíme si, aj na tých, o ktorých vie, že sú za ním.

Victor sa neobráti. Nik predsa netrieska dverami tak ako Brandon Eddison. „Niečo nové?“ spýta sa ho.

„Porovnali zopár relatívne čerstvých správ. Rodičia sú už na ceste. Zatiaľ ide len o Východné pobrežie.“

Victor zloží fotografiu zo skla a vloží si ju späť do saka. „Anaša dievčina? Nič nové?“

„Keď ju sem priviezli, niektoré dievčatá ju oslovovali Maya. Ale bez priezviska.“

„Môže to byť jej skutočné meno?“

Eddison zafuní. „Pochybujem,“ odvetí, pasujúc sa so zipsom bundy. Pod ňou má tričko futbalového tímu Redskins. Keďjednotka rýchleho nasadenia našla obete, ktoré ešte žili, privolali Victorov tím, aj keď nemali práve službu. Keďže Victor pozná Eddisonov vkus, je nesmierne vďačný, že dnes nemá na tričku nahé ženy! „Hlavný dom práve prečesáva jeden z tímov – či tam ten bastard nenechal niečo osobné.“

„Obaja sa nepochybne zhodneme na tom, že si z tých dievčat ponechal niečo veľmi osobné.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 15


Keďže Eddison neprotestuje, pravdepodobne si spomenul na hrôzy, čo v tom dome videl. „A prečo si priviedol práve túto?“ pýta sa Victora. „Ramirezová vraví, že je tam pár dievčat, čonemajú až také vážne zranenia. Skôr sú vystrašené. Možno z nich niečo dostaneme. Táto však vyzerá ako tvrdý oriešok.“

„Ostatné na ňu zbožne hľadia, a ja chcem vedieť prečo. Mali by sa predsa zúfalo snažiť dostať domov, nie? Prečo potom pri každej otázke, ktorú dostanú, pozrú práve na túto dievčinu a napokon nič nepovedia?“

„Myslíš, že by v tom mohla mať prsty?“

„Presne to chcem zistiť.“ Victor zdvihne z pultu fľašu vody a zhlboka sa nadýchne. „No dobre. Poďme sa teda s ňoupozhovárať, poďme sa pozhovárať s Mayou.“

Keď vojdú do výsluchovej miestnosti, dievčina sa opiera ostoličku, prsty má ofačované gázou, prepletené, položené na bruchu. Victor očakával obrannejší postoj. Zo zachmúreného výrazu svojho kolegu je zrejmé, že aj jeho to zaskočilo. Dievčina si ich premeria, spracováva detaily, v mysli si o nichnepochybne utvára obraz. Jej tvár však neprezrádza nič, celkom nič.

„Ďakujem, že ste s nami šli,“ pozdraví ju Victor,bagatelizujúc skutočnosť, že jej vlastne nedali na výber. „Toto je špeciálny agent Brandon Eddison. Ja sa volám Victor Hanoverian a som hlavný špeciálny agent, ktorý má tento prípad na starosti.“

Na okamih jej mykne kútikom úst, no nedá sa to nazvať úsmevom. „Hlavný špeciálny agent Victor Hanoverian,“zopakuje chrapľavým hlasom, aký mávajú fajčiari. „Dosť ťažko sa to vyslovuje.“

„Dali by ste prednosť Victorovi?“

„Nedala by som prednosť ničomu, ale vďaka.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 16


Victor odkrúti zátku a podá jej fľašu vody. Zároveň to využije a odkloní sa od pôvodnej stratégie. Usúdi, že nie jetraumatizovaná a už vôbec nie plachá. „Zvyčajne sa predstaví aj druhá strana.“

„Nápomocná informácia?“ odvetí Maya. „Akože vy radipletiete košíky a veľa plávate a Eddisona teší, keď sa môže prejsť ulicami v štekloch a v minisukni?“

Eddison zamrmle a buchne päsťou do stola. „Ako sa voláte?“

„Len žiadne hrubosti...“

Victorovi sa chce usmiať, no zamaskuje to hryznutím do pery. Lenže mu to nepomôže a situácii to neprospeje. A už vôbec nie psychickému rozpoloženiu jeho kolegu! „Povedali by ste nám, prosím, ako sa voláte?“

„Ďakujem, ale nepoviem. Nemyslím totiž, že by ste moje meno mali vedieť.“

„Niektoré z dievčat vám vraveli Maya.“

„Prečo sa ma teda silou-mocou pýtate na meno, keď ho viete?“

Victor začuje, ako sa Eddison prudko nadýchne, no ignoruje to. „Radi by sme sa dozvedeli, kto ste a ako ste sa tu ocitli. Chceli by sme vám pomôcť vrátiť sa domov.“

„A keby som vám povedala, že vašu pomoc nepotrebujem?“

„V tom prípade by som si kládol otázku, prečo už dávno nie ste doma, prečo ste zostávali tam, kde ste boli.“

Na tvári sa jej zjaví čosi ako náznak úsmevu. Mykne obočím, naznačuje súhlas. Je krásna, má zlatistú pokožku a bledohnedé, skoro jantárové oči. No je aj tvrdá. Jej úsmev si treba zaslúžiť. „Myslím, že odpoveď na tú otázku obaja poznáme. Lenže už tam nie som, však? A odtiaľto sa domov viem dostať.“

„No a kde to je? Kde je váš domov?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 17


„Neviem, či tam stále je.“

„Toto nie je hra!“ zasyčí Eddison.

Dievčina sa naňho ostro pozrie, trocha pohrdlivo. „Nie,pravdaže nie. Mŕtvi ľudia, zničené životy... Okrem toho som si istá, že vám vôbec nehralo do karát, keď vás vyrušili a museli steprerušiť sledovanie futbalového zápasu.“

Eddison sa začervená a zips na bunde, pod ktorou má košeľu fanúšika, si potiahne vyššie.

„Nevyzeráte veľmi nervózna,“ poznamená Victor.

Dievčina pokrčí plecami a chlipne si vody, v obviazanýchrukách drží fľašu veľmi opatrne. „A mala by som byť?“

„Pri rozhovore s FBI väčšina ľudí je.“

„Nie je to až taký rozdiel, ako hovoriť s...“ No v tom sizahryzne do popraskanej spodnej pery a pri pohľade na kvapky krvi, čo jej presiaknu cez dopukanú kožu, zvraští tvár a hlavu zakloní dozadu. Potom sa znova napije.

„Hovoriť s...?“ Victor ju jemne nabáda k odpovedi.

„No s ním,“ odvetí, „so Záhradníkom.“

„Ten chlap, ktorý vás držal proti vašej vôli – hovorili ste s jeho záhradníkom?“

Dievčina pokrúti hlavou. „Nie. On je ten Záhradník.“

Aby ste mi rozumeli, to meno som mu nedala zo strachu alebo

preto, že by som k nemu cítila prehnanú úctu. A už vôbec nie

pre pomýlený vlastnícky komplex! Vôbec som mu ho nedala.

Presne tak ako všetko ostatné na tom mieste, aj to meno bolo

vymyslené, vykonštruované na základe našej vlastnejnevedoZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 18


mosti. Každá neznáma sa nahradila nejakým výmyslom, a čo sa

nevykonštruovalo, to napokon ani vlastne nezavážilo. Povedala

by som, že šlo o akúsi formu pragmatizmu. Prívetiví ľudias veľkým srdcom, ktorí zúfalo bažia po odobrení svojich činov inými,

sa stanú obeťou štokholmského syndrómu, zatiaľ čo my ostatní

sa riadime pragmatizmom. Keďže som to i ono zaznamenala

u iných, hlásim sa k pragmatizmu.

To meno som začula prvý deň, čo som sa ocitla v Záhrade.

Keď som sa prebrala z bezvedomia, príšerne ma bolela hlava. Bolo to stokrát horšie než po opici; nikdy som nič podobnénezažila! Zo začiatku som nemohla ani len otvoriť oči. Pri každomnádychu ma strašne bodlo v hlave, o pohybe nevraviac. Musela som vykríknuť, pretože som na čele i očiach odrazu pocítila chladnú vlhkú handričku. Potom mi nejaký hlas oznámil, že je to len voda.

Nevedela som, čo ma vystrašilo viac: či skutočnosť, že sa tá osoba s týmto zrejme často stretávala, či to, že ide o ženu.

Ani jeden z dvojice, ktorá ma uniesla, nebol žena, toľko som vedela.

Vzadu na pleciach som pocítila rameno, jemne mavyrovnalo. Potom mi jej ruka o pery pritisla pohár. „Je to len voda, naozaj,“ zopakovala.

A tak som sa napila. Vlastne bolo jedno, či ide „len o vodu“ alebo o niečo iné.

„Dokážeš prehltnúť tabletky?“ spýtal sa ten hlas.

„Áno,“ šepla som; dokonca i ten nepatrný zvuk mi spôsobil nevýslovnú bolesť, akoby mi niekto vrazil do hlavy klinec.

„Otvor teda ústa.“ Keď som to urobila, žena mi na jazykpoložila dve ploské pilulky a znova mi k perám priložila pohár svodou. Poslušne som ich prehltla. Keď ma potom jemneuloZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 19


žila späť na chladivú plachtu a pevný matrac, snažila som sapilulky nevyvrátiť. Nato žena dlho mlčala. Ozvala sa až vtedy, keď

mi za viečkami prestali tancovať farebné svetlá a dokázala som

sa trochu pohnúť. Potom mi sňala handričku, ktorou som mala

zakrytú tvár, a pred svetlom hore mi tienila oči, až kým somnerestala žmurkať.

„Takže – nerobíš to prvý raz,“ zachraptila som.

Podala mi pohár vody.

Aj keď bola na stolčeku vedľa postele zohnutá, nebolo ťažké uhádnuť, že je vysoká. Vysoká a pevná, s dlhými nohamia vyracovanými svalmi. Ako Amazonka. Alebo vlastne ako levica – keď sa prikrčila, vyzerala, akoby nemala kosti. Presne tak, ako pôsobia mačky. Žltohnedo zlatisté vlasy mala hore na hlave zviazané do akéhosi trendy chvosta, vyzeral však čudne. Jej tvár mala jasné, nápadné črty, oči boli hlboké, hnedé, so zlatými škvrnkami. Mala na sebe hodvábne čierne šaty, ktoré sazaväzovali až vysoko pod krkom.

Môj úprimný obdiv prijala s niečím, čo by sa dalo nazvať úľava. Asi to takto bolo lepšie, lepšie ako hystericky jačať; také reakcie už predtým pravdepodobne okúsila.

„Hovoria mi Lyonette,“ povedala, keď som si ju užpoprezerala, a zadívala sa na pohár vody. „Ani sa nenamáhaj povedať mi, ako sa voláš. Aj tak ťa tak nebudem môcť volať. Najlepšie bude, ak na svoje meno zabudneš.“

„Kde sme?“

„V Záhrade.“

„V Záhrade?“

Pokrčila plecami. Ešte aj to pôsobilo takmer étericky,pôvabne a ladne. „Na mene nezáleží. Chceš si to tu poprezerať?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 20


„Predpokladám, že nepoznáš skratku, ktorou by som saodtiaľto dostala von, však?“

Len sa na mňa zahľadela.

Dobre teda. A tak som si prehupla nohy cez hranu postele, zaprela sa o matrac a – bože, až vtedy som si uvedomila, že som, ako ma boh stvoril! „Kde mám šaty?“

„Tu,“ odvetila a podala mi čosi čierne z hodvábu. Vykľuli sa z toho priliehavé šaty po kolená až celkom ku krku, nos hlbokým výstrihom na chrbte, s neskutočne hlbokým výstrihom... Keby som mala jamky na zadku, potom by ich určite videla!Pomohla mi zaviazať opasok okolo bokov – pripomínal lano – a jemne ma potisla k dverám.

Miestnosť bola strohá, príliš strohá – nebolo v nej nič okrem postele a malej toalety a umývadla v rohu. V druhom rohu sa zas nachádzalo čosi ako malilinká otvorená sprcha. Steny boli z hrubého skla, namiesto dverí bol len otvor, na každej strane skla som si všimla koľajničky.

Lyonette neušlo, že sa na ne dívam a zamračila sa. „Spúšťajú sa tadiaľ nepriehľadné steny. To aby sme sa zdržiavali vo svojich izbách a neboli na očiach,“ vysvetlila.

„Často?“

„Občas.“

Cez otvor v stene, nazvime to dverami, sa napravovchádzalo do úzkej chodby. Naľavo chodba pokračovala len kúsok, potom nasledoval ďalší roh. Takmer hneď oproti otvoru –dverám bol ďalší vstup s ďalšími koľajničkami. Viedol do jaskyne, vlhkej astudenej. Celkom vzadu som zbadala otvorenú klenbu, spopod ktorej vial vetrík. Osviežil tmavý kamenný priestor a prepustil trocha svetla. To sa odrazilo vo vodopáde, ktorý sa

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 21


penil ažblnkotal vonku pred jaskyňou. Lyonette ma spozavodnej clony vyviedla do záhrady. Bola neskutočne nádherná,pohľad na ňu ma takmer zabolel. Medzi množstvom bujných listov

a stromov kvitli úžasné kvety všakovakých farieb, pomedzi ne

poletovali mračná motýľov. Nad nami bol umelý útes, na ňom

plno zelene a stromov, ich koruny sa celkom hore dotýkalisklenej strechy. Týčila sa rovno nad našimi hlavami, zdala sa veľmi

ďaleko. Cez nižšiu zeleň som zbadala vysokánske čierne steny.

Boli také vysoké, že nebolo vidieť, čo je za nimi. Ďalej som si

všimla malé čistinky obkolesené viničom. Napadlo mi, že by sa

z nich mohlo vchádzať do chodieb, ako je tá, ktorou sme prešli.

Bolo to obrovské átrium, už len jeho veľkosť pôsobilaimpozantne, až človeku vyrážalo dych, o hýrivých farbáchnehovoriac! Vodopád padal do úzkeho potôčika, ten vytváral meandre a vlieval sa do neveľkého jazierka posiateho leknami. Pomedzi zeleň sa prepletali pieskové chodníčky, viedli k ďalším dverám.

Svetlo, ktoré k nám prenikalo cez sklený strop, malo odtieň tmavej levandule, akoby bolo počmárané ružovou a modrou – zvečerievalo sa. Keď ma uniesli, bolo jasné odpoludnie. Teraz sa mi zdalo čudné, že ide o ten istý deň. Pomaly som prešladookola, snažila som sa to všetko pochopiť, no bolo toho priveľa. Nevidela som ani polovicu všetkého, čo tam bolo, môj mozog nedokázal spracovať ani polovicu toho, čo som videla.

„A ten hnusák?“

Lyonette sa vlastne zasmiala, bol to však ostrý, krátky smiech; akoby sa zľakla, že ju môže niekto začuť. „Hovoríme mu Záhradník,“ odvetila stroho. „Výstižné, však?“

„A toto miesto?“

„Vitaj v Záhrade Motýľov.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 22


Obrátila som sa k nej, chcela som sa spýtať, čo to znamená, no potom som to zbadala. Dievčina sa poriadne napije vody, fľašou si prechádza podlaniach. Keď sa zdá, že nemieni pokračovať, Victor jemnepoklepká po stole, aby na seba upozornil.

„Zbadali ste to? Čo ste zbadali?“ nabáda ju, aby im to hneď vysvetlila.

Ona však mlčí.

Victor vytiahne z vrecka saka fotku a položí ju na stôl medzi nich.

„Čo ste zbadali?“ zopakuje otázku.

„Pozrite, keď sa ma vypytujete na veci, ktoré už dávno viete, nevyznieva to veľmi dôveryhodne.“ Dievčina však nepôsobínaäto. Znova sa oprie, tak ako predtým.

„Sme FBI; ľudia nás teda zvyčajne vnímajú ako týchdobrých.“

„A čo, vari si Hitler o sebe myslel, že je zlý?“

Eddison sa ihneď posunie celkom na kraj stoličky.„Porovnávate FBI s Hitlerom?“

„Nie, debatujem o perspektíve a morálnej relativite.“

Keď prebrali ten telefonát, Ramirezová sa bez meškaniavybrala do nemocnice a Victor prišiel sem, aby koordinovalmnožstvo informácií, ktoré prichádzali. Eddisonovi teda zostala návšteva toho domu. Pokiaľ ide o šokujúce prípady, Eddison ich vždy rieši s horúcou hlavou. Keď si to Victor uvedomí, znova prejde očami na dievčinu na druhej strane stola. „Bolelo to?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 23


„Veľmi,“ odvetí ona a prstami prejde po líniách na foto grafii.

„Lekári tvrdia, že to tam máte už niekoľko rokov?“

„Hovoríte to ako otázku.“

„Oznamovacia veta, ktorú treba potvrdiť,“ objasní Victor a tentoraz sa už usmeje.

Eddison sa naňho zamračí.

„V nemocniciach sa toho veľa urobí i narozpráva, nonepovedala by som, že sú celkom nekompetentné.“

„A to má zas čo znamenať?“ zasyčí Eddison.

„Áno, mám to už niekoľko rokov.“

Victor vie, ako to funguje; má predsa toľko skúseností!Nazbieral ich, keď sa svojich dcér vypytoval na hodnoteniaučiteľov, na výsledky skúšok, na frajerov. Minútu či dve nechá ticho dominovať, sleduje, ako dievčina tú fotku opatrne obracia. Keby mal k dispozícii väčší tím, a teda aj psychiatrov, tí by mu o jej správaní iste čo-to povedali. „Koho na to mal?“ pýta sa Victor.

„Toho, komu bezhranične dôveroval.“

„Muž so všestranným nadaním,“ utrúsi Victor.

„Vic–“ začne Eddison, no hneď stíchne.

Victor nespúšťa z dievčiny oči, kopne do nohy stoličky, na ktorej sedí jeho kolega, a ten sa trochu zatrasie. Odmenou mu je nepatrný náznak úsmevu. Nie úsmev ako taký, nie zreteľný náznak, no niečo tam je.

Dievčina zaškúli cez okraje gázy, ktorou má obviazané prsty – pripomína to skôr celé rukavice než rukavice bez prstov. „Ihly narobia veľa hluku, však? Ak teda nemáte na výber. Lenže vy máte na výber, jestvuje istá alternatíva.“

„Smrť?“ háda Victor.

„Ešte horšie.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 24


„Ešte horšie ako smrť?“

Eddison zbledne a dievčaťu to neunikne. Nevysmeje sa mu však, len vážne prikývne. „On vie, o čo ide. Lenže vy, vy ste tam neboli, však? Prečítať si o tom je celkom iné, ako vidieť to na vlastné oči.“

„Maya, čo môže byť ešte horšie ako smrť?“

Dievčina strčí necht pod jednu z čerstvých chrást naukazováku a zoškrabne ju. Na gáze sa zjavia červené bodky. „Čudovali by ste sa veru, ako ľahko sa dá zohnať všetko, čo treba natetovanie.“ Počas prvého týždňa mi vždy niečo prepašovali do večere, aby som bola poddajná. Cez deň mi robila spoločnosť Lyonette. Ostatné dievčatá – a nebolo ich zrejme málo – sa so mnounestretávali. Keď som jej to pri obede spomenula, odvetila, že tak to obyčajne chodí.

„Nariekanie totiž vyvoláva v ľuďoch stres,“ utrúsila s ústami plnými šalátu. Nech by som už o tom záhadnom Záhradníkovi povedala to či ono, strava tam bola vynikajúca! „Väčšina z nás sa tomu preto radšej vyhne, stretne sa s novou až vtedy, keď vieme, ako si zvyká.“

„Okrem teba, Lyonette.“

„Niekto to musí robiť. Ak sa inak nedá, viem sa so slzamivysporiadať.“

„Potom mi musíš byť veľmi vďačná, že som ťa ich ušetrila.“

„Keď sme už pri tom...“ Lyonette napichla na vidličku kúsok grilovaného kurčaťa a pokrútila ňou. „Plakala si vôbec?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 25


„A malo by to zmysel?“

„Či si plakala alebo nie, nezmení to nič na tom, ako sa budem k tebe správať.“

„Daj mi vedieť, ako sa mám správať, a ja to urobím.“

Zaškerila sa na mňa, videla som jej všetky zuby. „Správaj sa, ako uznáš za vhodné, no naňho nič neskúšaj.“

„Prečo chce, aby som v noci spala?“

„Preventívne opatrenia. Koniec koncov, len kúsok odtiaľto je útes.“

A tak som dumala, koľko dievčat už z neho skočilo, kýmnezaviedol preventívne opatrenia. Snažila som sa odhadnúť, aké vysoké je to umelé monštrum. Sedem a pol, možno až deväť metrov? Stačí to, aby sa niekto po dopade na zem zabil?

Keď lieky prestali účinkovať, zvykla som si prebúdzať sa v tej prázdnej izbe; Lyonette vždy sedela na stolčeku vedľapostele, na ktorej som ležala. Lenže koncom prvého týždňa som sa zobudila na bruchu. Ležala som na lavici s tvrdýmmatracom, vzduchom sa šíril silný dezinfekčný zápach. Bola som v inej izbe, väčšej, namiesto sklených stien tu boli steny z kovu.

A bol v nej ešte niekto.

Najskôr som dobre nevidela, lebo som mala od spánkuspôsobenom liekmi zalepené oči, no cítila som, že tam niekto je. Pokúšala som sa dýchať rovnomerne, potichu, naťahovala som uši. Potom však na moje nahé lýtko dopadla čiasi ruka. „Viem, že si hore,“ začula som.

Bol to mužský hlas, ani nie hlboký, ani nie vysoký, no celkom určite šlo o niekoho so stredoatlantickým prízvukom. Bol topríjemný hlas. Niečia ruka mi prešla hore po nohe, potom po

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 26


zadku, zastala vzadu na drieku. Aj keď bolo v izbe teplo, pridotyku tej ruky mi naskočila husia koža.

„Bol by som radšej, keby si sa nehýbala, inak to obajaoľutujeme.“ Keď som skúšala obrátiť hlavu k tomu hlasu, ruka sapresunula na môj zátylok a zamedzila mi v pohybe. „Bol by som radšej, keby som ťa na tento akt nemusel zviazať; ničí to totiž línie mojej práce. Ak si však myslíš, že sa nedokážeš nepohnúť, dám ti niečo, čo ti v pohybe zabráni. Opakujem však – radšej by som to robil bez toho. Vydržíš bez pohybu?“

„O čo ide?“ spýtala som sa takmer šeptom.

Do ruky mi strčil kus lesklého jemného papiera.

Pokúšala som sa otvoriť oči, no po práškoch na spanie ich mám ráno vždy hrozne zlepené. „Ak nezačneš hneď, smiem si, prosím, sadnúť?“

Rukou ma pohladkal po vlasoch, nechtami mi zľahla prešiel po hlave. „Smieš,“ povedal. V jeho hlase som začulaprekvapenie. Napriek tomu mi pomohol sadnúť si. Popretierala som si oči, zbavila sa drobných kryštálikov, čo sa v nich vytvorili,a pozrela dolu na obrázok. Cítila som, ako ma rukou neprestajne hladká po vlasoch. Pomyslela som si na Lyonette i na ostatné dievčatá, ktoré som zatiaľ spozorovala len z diaľky. Nedá sapovedať, že som bola prekvapená.

Vystrašená a nervózna, to áno, ale prekvapená nie.

Stál za mnou, okolo neho sa vznášala vôňa korenistejkolínskej. Nie vyzývavej, no asi drahej. Predo mnou bolo všetko, čo treba na tetovanie; atramenty ležali na tácke na stojane. „Dnes neurobíme celý dizajn,“ oznámil.

„Prečo to robíš?“

„Pretože žiadna záhrada nemôže zostať bez motýľov.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 27


„Nemohli by sme sa zhovárať bez metafor?“

Zasmial sa, bol to plný, prirodzený smiech. Tento muž sa veľmi rád smial a zrejme nenachádzal dosť príležitostí na to, aby sa mohol schuti zasmiať. Vždy vyzeral nadšený, keď sa mu naskytla príležitosť. Veci sa učíte postupne, a toto bolo jedno z najdôležitejších zistení, na aké som v súvislosti s ním prišla. Chcel v živote nájsť viacej radosti, ako skutočne nachádzal. „Vôbec ma neprekvapuje, že sa mojej Lyonette páčiš. Podobne ako ona, aj ty máš silného ducha.“

Na to som odpoveď nemala, nedokázala som povedať nič zmysluplné.

Opatrne sa mi prstami ponáral do vlasov, krútil ich, ťahal na plecia. Potom zdvihol kefu. Česal ma, až kým som ich nemala celkom hladučké, dokonca pokračoval aj potom. Myslím, že aj toto mu robilo nevýslovný pôžitok. Česanie vyvolávajednoducho radosť. Ide o to, že vám to ten druhý dovolí. Napokon mi vlasy stiahol do chvosta, zviazal obyčajnou gumičkou a vypol do ťažkého drdola. Ten zaistil ozdobnou textíliou a sponkami s gumenými guľôčkami na konci.

„A teraz si, prosím, znova ľahni na brucho.“

Poslúchla som. Keď odo mňa odstúpil, zazrela som vyžehlené kaki nohavice a košeľu na gombíky. Potom mi obrátil hlavu tak, aby som sa naňho nedívala. Lícom som sa opierala o kožu, ramená a ruky mi ležali voľne pri tele. Nemôžem povedať, že by som sa cítila pohodlne, no dalo sa to vydržať. Keď som dokázala ležať bez pohnutia, jemne ma ťapol po zadku. „Uvoľni sa,“ prikázal mi. „Ak budeš napätá, bude ťa to viac bolieť a dlhšie sa to bude hojiť.“

Zhlboka som sa teda nadýchla, nútila sa uvoľniť. Zatínala som a rozovierala päste, s každým otvorením som si trochu

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 28


uvoľnila chrbát. Sophia nás naučila, že ak nechceme, aby sa

Whitney pravidelne nervovo zrútila a...

„Sophia? Whitney? Ďalšie dievčatá, ktoré tam boli s vami?“Eddison jej skočí do reči.

„Áno dievčatá. Hoci Sophiu by som skôr nazvala ženou.“ Dievčina si znova chlipne a pozrie, koľko vo fľaši zostalo. „Vlastne aj Whitney. Takže ženy.“

„Ako vyzerajú? Ich mená môžeme porovnať s...“

„Nie sú zo Záhrady.“ Je naozaj ťažko posúdiť, čo sa skrýva v jej pohľade, ktorý hodí na Eddisona – rovnakým dielom sa v ňom mieša ľútosť, pobavenie i výsmech. „Viete, predtým som mala vlastný život. Nezačalo sa to pre mňa v Záhrade. Aspoň nie v tej Záhrade.“

Victor obráti fotku, snaží sa zistiť, koľko musí čosi takéto trvať. Čosi také monumentálne, také detailné!

„Neurobil to všetko naraz,“ vraví dievčina a sleduje ho, ako si prezerá vzor. „Začal hrubými líniami, náčrtkom. Potom sa k tomu nasledujúce dva týždne vracal, dorábal farby, venoval sa detailom. Keď skončil, bol zo mňa ďalší Motýľ v Záhrade. Bol ako Boh vytvárajúci si vlastný malý svet.“

„Porozprávajte nám o Sophii a o Whitney,“ vraví Victor, nemá problém s tým, že na chvíľu prestanú hovoriť o tetovaní. Má pocit, že vie, čo sa stalo po dokončení vzoru a je ochotný si priznať, že má z toho strach. Takže to celkom rád odloží.

„Bývala som s nimi.“

Eddison vytiahne z vrecka zápisník značky Moleskine. „Kde?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:11 Stránka 29


„V našom byte.“

„Musíte...“

Victor mu však skočí do reči. „Porozprávajte nám o tom byte.“

„Victor,“ protestuje Eddison. „Veď nám vlastne nedáva žiad - ne informácie!“

„Niečo nám povie,“ odvetí Victor. „Keď bude na topripravená.“

Dievčina ich v tichosti sleduje, fľašu s vodou si premiestňuje z ruky do ruky, akoby bola hokejovým pukom.

„Porozprávajte nám o tom byte,“ zopakuje Victor. Bývalo nás tam osem, všetky sme pracovali v istej reštaurácii. Šlo o obrovský podkrovný byt, tvoril ho jeden priestor, postele a truhlice boli zoradené ako v barakoch. Na jednej strane každej postele stáli vešiaky na šaty, na druhej strane a dolu pri posteli zase tyčky na závesy. Nemali sme úplné súkromie, ale dalo sa to vydržať. Za normálnych okolností by ste platili nehorázne nájomné, lenže šlo o príšernú štvrť a bývalo nás tam veľmi veľa, takže sme si na nájomné dokázali zarobiť za večer či dvaa zvyšok výplaty sme mohli považovať za vreckové.

Niektoré z dievčat k tomu presne takto pristupovali.

Tvorili sme pračudesný koktail – študentky plus pobehlice plus bývalá prostitútka. Niektoré mali rady takúto slobodu len preto, aby si mohli predstavovať, kým všetkým chcú byť. Iné zas preto, aby mali pokoj. Spolu sme chodievali do prácev reštaurácii a bývali, to je všetko.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 30


Ak mám byť úprimná, bol to malý raj.

Ale pravdaže, niekedy sme sa pohádali; škriepky a bitky a občasné malichernosti sa vyskytli, to áno. No zvyčajne ako prišli, tak aj odišli. Vždy sa našlo dievča, ktoré vám bolo ochotné požičať šaty, topánky či knižku. Pracovali sme, poniektoré z nás študovali, no nedostatkom peňazí sme inak netrpeli; celé mesto nám ležalo pri nohách. Ešte aj mne, čo som vyrastala bezvýraznejšieho usmerňovania, sa takáto sloboda videla báječná.

V chladničke boli vždy žemle, pijatika, voda vo fľašiach; v skrinkách zas kondómy a acylpyrín. Niekedy ste v chladničke našli zvyšky objednaného jedla. Zakaždým, keď mali prísť ľudia zo sociálky skontrolovať Sophiu, presvedčiť sa, že sa jej stav zlepšuje, zabehli sme nakúpiť do potravín, schovali sme alkohol i kondómy. Zvyčajne sme jedli vonku alebo nám jedlo priviezli. Keďže sme každý večer pracovali s jedlom, vo všeobecnosti sme sa kuchyni v našom byte vyhýbali. Ako keby v nej vyčíňal mor!

A aby som nezabudla, bol tam aj jeden opilec. Nikdy sme s určitosťou nevedeli, či v tom dome naozaj býval, alebo nie, no popoludní sme ho zvyčajne videli popíjať na ulici a potom každú noc skončil na zemi pred naším vchodom. Nie preddverami toho domu, pred našimi dverami! Iste bol úchylák! Takže keď sa po zotmení vrátil – čo bolo skoro každú noc –, vybehli sme po schodoch až na strechu a potom zišli po požiarnom schodisku o poschodie nižšie a vliezli dnu cez okná. Náš domáci nám dal vyrobiť zvláštnu zámku na dvere. Všetko preto, že So - phia toho opitého úchyláka ľutovala a aj sa zaňho hanbila.V každom prípade ho nechcela udať policajtom. Vzhľadom na jej rozpoloženie – bývalá prostitútka a narkomanka, ktorá sa snaží prestať, aby jej vrátili deti – sme to aj my ostatné nechali tak.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 31


Tieto dievčatá sa stali mojimi prvými priateľkami. Asi som typy ako ony už stretla, lenže to bolo iné. Nemala som problém strániť sa ľudí a zväčša som to aj robila. Lenže s týmitodievčatami som pracovala i bývala, takže to bolo... iné.

Bola tu Sophia, ktorá robila každej z nás náhradnú mamu a ktorej, keď som ju stretla, sa už tristo šesťdesiatpäť dní darilo nebrať drogy. Po dvoch rokoch márnych pokusov! Mala dveprenádherné dcérky, ktoré zatiaľ žili spolu v náhradnej pestúnskej rodine. Ba čo viac, pestúni plne podporovali Sophiu v jej snahe získať dievčatká späť. V podstate jej dovolili vídať sa s nimi, kedy sa jej zachcelo. Keď to s ňou začalo ísť dolu z kopca,pretože zas dostala chuť niečo si dať, jedna z nás ju naložila dotaxíka a zaviezla za dievčatkami, aby si pripomenula, pre koho na sebe tak ťažko pracuje.

No a potom tam bola Hope a jej malý slepý nástroj, Jessica. Hope dostávala nápady, bola energická, plná entuziazmu, no a Jessica súhlasila so všetkým, čo Hope povedala či urobila. Hope naplnila byt smiechom a sexom a ak Jessica použila sex na to, aby mala o sebe samej lepšiu mienku, nuž potom jej Hope aspoň ukázala, ako sa dá poriadne si užiť. Keď som sa k nimnasťahovala, boli to vlastne decká – šestnástka a sedemnástka.

Aj Amber mala síce len sedemnásť, no na rozdiel od tých dvoch si dokázala veci plánovať. Nechala sa prehlásiť zaemancipovanú mladistvú, aby sa dostala zo systému náhradných pes - túnskych rodín, urobila si skúšky zo všeobecného vzdelania a začala študovať na miestnej strednej škole, aby získalapotrebnú kvalifikáciu v humanitnom smere a mohla pokračovať ďalej, vybrať si nejakú špecializáciu. Tiež sme tam mali Kathryn, o pár rokov staršiu, ktorá nám nikdy ani slovkom nespomenula,

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 32


ako žila predtým. Nehovorila vlastne o ničom. Niekedy sme ju

dokázali presvedčiť, aby sa k nám v niečom pripojila, no sama

nikdy nič nepodnikla. Keby nás osem niekto postavil k stene

a spýtal sa, ktorá z nás pred niečím či niekým uteká, vždy by

niekto namieril prst na Kathryn. Nikdy sme sa jej však na tonespýtali. Jedným zo základných pravidiel v byte bolo, že sme

jedna druhú nenútili hovoriť o vlastnej minulosti. Všetky sme

totiž mali dačo na rováši.

Whitney som už spomenula, a to v súvislosti s pravidelnými

nervovými zrúteniami. Študovala na vysokej psychológiu, no

bola hrozne nervózna. A citlivka! Nie síce v negatívnom zmysle

slova, skôr čosi ako „nezvládam stres“. V prestávkach medzisemestrami bola super. Počas študijných týždňov sme sas dievčatami striedali a pomáhali jej trocha sa upokojiť. Aj Noémie

bola študentka. Lenže to, čo študovala, bolo tounajnepotrebnejšou vecou na svete! Fakt by som povedala, že šla na výšku

len preto, lebo dostala štipendium. A že jej vysokoškolský dip -

lom z angličtiny poskytne výhovorku, aby mohla veľa čítať.Našťastie nám hojne a bez problémov požičiavala knihy.

Bola to práve ona, ktorá mi druhý týždeň v reštauráciispomenula ten byt. Bola som vtedy v City tretí týždeň, ešte som

bývala v hosteli, každý deň som si brala so sebou do práce

všetko, čo som mala. Práve sme boli v malilinkej miestnosti pre

zamestnancov, kde sme sa zvykli prezliekať z uniforiem. Tú

svoju som si nechávala v reštaurácii – pre prípad, že by mi

niekto potiahol veci, kým spím. Tak aspoň budem môcť ďalej

chodiť do práce! Každá z nás sa tam prezliekala. Naša uniforma –

dlhé šaty a vysoké podpätky – totiž nebola vhodná na cestu

domov.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 33


„Takže... dá sa ti teda veriť, áno?“ spýtala sa ma Noémie bez okolkov. „Čiže – neokrádaš pomocníkov v reštaurácii, anihostesky, ani nikomu nič nešlohneš z miestnosti pre zamestnancov a k drogám ani nepáchneš...?“

„Kam mieriš?“ Natiahla som si podprsenku, vzadu ju zapla a ponaprávala, aby mi dobre sedela. Život v hosteli vás naučí veľmi sa neokúňať. A to ešte utuží tá malilinká miestnosť pre zamestnancov a počet žien, čo tu robia, a musia sa tamprezliecť.

„Rebekah povedala, že si vlastne prišla z ulice. Vieš, že nie - ktoré z nás bývame spolu, však? Nuž teda, máme ešte voľnúposteľ.“

„To je pravda, nežartuje!“ zvolala Whitney, uvoľňujúc si hrdzavozlaté vlasy zo zapleteného drdola. „Máme posteľ.“

„A aj truhlicu na veci,“ zachichotala sa Hope.

„Už sme o tom raz hovorili. Rozmýšľame, či by si sa nechcela k nám nasťahovať. Nájomné je za tri stovky mesačne vrátane plynu a elektriny a všetkého ostatného.“

Nebola som v City až tak dlho, no toľko som vedela, že je to celkom nemožné. „Tri stovky? Čo sa dá prenajať za tri stovky?“

„Celkové nájomné je dvetisíc,“ vysvetlila Sophia. „Tri stovky sú podiel na nájomnom. Zvyšok je na účty za teplo, svetlo a tak.“

To sa mi už pozdávalo viac. Teda okrem toho, že... „No a – koľko vás tam býva?“

„Bola by si ôsma.“

Čo vlastne nebude až také odlišné od bývania v hosteli. „Môžem s vami zostať túto noc, aby som videla, aké to je,a rozhodnúť sa zajtra?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 34


„Jasné!“ Hope mi podala džínsovú sukňu, ktorá mi lentak-tak zakryla nohavičky.

„To nie je moja sukňa,“ povedala som jej.

„Viem, no myslím, že v nej budeš na zjedenie!“ Aj tak už mala jednu nohu v mojich nadrozmerných menčestrákoch a tak namiesto toho, aby som sa hádala, som vkĺzla do jej suknea povedala si, že sa nesmiem priveľmi predkláňať. Hope bola samá oblinka, možno až príliš kyprá, takže som si mohla sukňupotiahnuť nižšie, až na boky, a tak jej trocha pridať na dĺžke.

Keď majiteľ reštaurácie videl, že odchádzam spolus dievčatami, rozžiarili sa mu oči. „Takže teraz bývaš s nimi, áno? Čo znamená, že si v bezpečí, je tak?“

„Zákazníci už odišli, Guilian.“

Potľapkal ma po pleci, tentoraz sa vzdal talianskehoprízvuku. „Sú to dobré dievčatá. Som rád, že budeš bývať s nimi.“

Jeho názor mi veľmi pomohol pri rozhodovaní, dokonca ešte predtým, než som ten byt videla. Keď som Guiliana uzrela prvý raz, pôsobil na mňa ako prísny, no férový chlapík. A ukázalo sa, že som sa nemýlila – veď ponúkol skúšobný týždeň dievčaťu, ktoré si nosí veci vo vaku a na pracovný pohovor príde s kufrom! Predstieral, že je Talian, pretože si vraj potom zákazníci myslia, že jedlo je lepšie.

Lenže bol to vysokánsky zavalitý ryšavec s rednúcimi vlasmi a fúzmi, ktoré mu celkom zhltli hornú peru a teraz sa chystali aj na zvyšok tváre. Veril, že je lepšie utvoriť si o človeku mienku nie podľa slov, lež činov, a podľa toho ľudí aj hodnotil. Na konci môjho prvého týždňa v reštaurácii mi jednoducho podal rozpis šícht na ďalší týždeň. Atramentom napísané som tam zbadala aj moje meno!

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 35


Keď sme odchádzali, boli tri ráno. Naučila som sa naspamäť názvy ulíc i odchody vlakov. Keď sme sa ocitli v štvrti, v ktorej bývali, nebola som až taká nervózna, aká by som mala byť. Boli sme na nohách celé hodiny, navyše na vysokých podpätkoch. Teraz sme sa museli vyštverať po schodoch až na vrchnépodlažie a na strechu, prepliesť sa pomedzi terasový nábytok,zakryté grily, a dokonca aj cez bujnú záhradku v kúte, kde, ako sa zdalo, niekto pestoval marihuanu! Potom sme zas popožiarnych schodíkoch museli zostúpiť o poschodie nižšie. Ocitli sme sa pred množstvom okien. Sophia vsunula do zámky kľúč aHope mi porozprávala ságu o večne opitom úchylákovi na chodbe, celý čas sa pri tom chichotala.

Aj v hosteli sme mali zopár takých...

Bol to obrovský, otvorený a jasne definovaný priestor so štyrmi posteľami pozdĺž každej bočnej steny, s niekoľkými gaučmi uprostred, jedným vedľa druhého, zoskupenými do štvorca.V kuchyni stál ostrovček, ktorý ju oddeľoval od izby. Boli tam aj dvere do kúpeľne s veľkou otvorenou sprchous desiatimi hlavicami natočenými rôznymi smermi.

„Nevypytujeme sa veru na ľudí, čo tu žili pred nami,“povedala opatrne Noémie, ako ma tadiaľ prevádzala. „Je to len sprcha, žiadne orgie.“

„Naozaj?“

„Ale čo! S tými hlavicami si užívame! O to predsa ide!“

Napriek svojmu rozpoloženiu som sa usmiala. S dievčatami

bola v práci zábava, v kuchyni vždy vtipkovali, doberali sa,hádzali jedna druhej komplimenty, odventilovávali sa, pokiaľ šlo

o otravných zákazníkov, flirtovali s kuchármi a umývačmi riadu.

Za posledné dva týždne som sa usmievala viac, než si kedypaZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 36


mätám. Každé dievča si do truhlice hodilo peňaženku a tašku

a viaceré sa prezliekli do pyžama alebo čo už mali na noc, no

spať sa ešte nešlo. Whitney si vytiahla skriptá s psychológiou,

Amber zas vyrukovala s dvadsiatimi likérovými pohárikmia naliala do nich tequilu. Načiahla som sa po jeden, no namiesto

neho mi Noémie podala pohár bez stopky. Bola v ňom vodka.

„Tequila je na štúdium,“ utrúsila.

A tak som si sadla na jeden z gaučov a sledovala, ako Kathryn kontroluje Amber úlohu; za každú otázku dostala jednéhopanáka. Ak však Amber otázku zodpovedala nesprávne, musela pohárik vypiť. Ak bola jej odpoveď správna, mohla prikázaťniekomu inému, aby ho vypil. Prvého panáka podala mne. Zovšetkých síl som sa snažila nerozkašľať nad zmesou tequily a vodky, ktorá chutila odporne.

Ešte ani na svitaní sme nespali. Noémie, Amber a Whitney sa pobrali do školy, zatiaľ čo my ostatné sme napokon zalomili. Keď sme sa niečo po obede zobudili, podpísala som nájomnú zmluvu a zo sprepitného za posledné dva večery som zaplatila za prvý mesiac. Malina! Viac veru zo mňa bezdomovkyňanebola! „Vraveli ste, že šlo o váš tretí týždeň v City, áno?“ pýta sa Victor a prezerá zoznam miest, ktoré mohla mať na mysli. Nemá silný prízvuk. Napovedá to asi toľko, že mohla žiť v tom či onom meste, tej či onej oblasti, že sa jej pôvod podľa tohto skrátka nedá identifikovať. Okrem toho si je takmer istý, že tak rozpráva náročky.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 37


„Áno, tretí týždeň v City.“

„A kde ste žili predtým?“

Dievčina namiesto odpovede dopije vodu. Prázdnu fľašu opatrne položí na roh stola, oprie sa a pomaly si o ramenápošúcha obviazané ruky – hore a dolu, dolu a hore.

Victor vstane, vyzlečie si sako, prejde okolo stola a prehodí jej sako cez plecia. Keď je blízko nej, dievčina očividne stuhne. On si však dá pozor, aby medzi nimi nedošlo k najmenšiemutelesnému kontaktu. Keď sa vráti na miesto, dievčina sa uvoľní a sako si oblečie. Je jej veľké, visí na nej, vytvára záhyby.Nariek tomu si ho nechá a spopod manžiet vystrčí ruky; užpôsobí uvoľnenejšie.

Victor usúdi, že musí ísť o New York City. Mohla žiťv nejakom bytovom dome, ktorý vznikol zmenou funkcie bývalých skladov na obytné priestory. V takých štvrtiach reštaurácie otvárajú veľmi neskoro. Okrem toho spomenula vlaky, nie metro alebo podzemnú dráhu – to už o niečom svedčí, nie?Zaamätá si teda, že sa musí spojiť s kolegami v New Yorku, či oni náhodou nemajú niečo o nej vo svojich záznamoch.

„Študovali ste?“ spýta sa.

„Nie, len som chodila do roboty.“

Vtom niekto poklepká na okno a Eddison vyjde von.Dievčina s istou dávkou uspokojenia sleduje, ako odchádza. Potom prejde pohľadom na Victora, na tvári má neutrálny výraz.

„Prečo ste prišli do City?“ spýta sa jej. „Nezdá sa predsa, že by ste tu niekoho poznali, ani to, že by ste vedeli, čo budete robiť ďalej. Prečo teda?“

„A prečo nie? Bolo to čosi nové, čosi iné.“

„Čosi vzdialené?“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 38


Dievčina zdvihne obočie.

„Ako sa voláte?“ pýta sa Victor.

„Záhradník ma volal Maya.“

„Ale predtým ste neboli Mayou.“

„Viete, občas bolo jednoduchšie na minulosť zabudnúť.“Pomädlí lem manžiet, rýchlo ich vyhrnie, potom dá späť. Keď sme už pri tom, možno je to podobné, ako keď sa do obrúskovzakrúca strieborný príbor. „Bola som tam, utiecť sa nedalo,nemohla som sa vrátiť do života, ktorý som viedla predtým, takže prečo by som mala na ňom lipnúť? Prečo by som si malaspôsobovať ešte viac bolesti spomienkami na to, čo už nemám?“

„Hovoríte teda, že ste na minulosť zabudli?“

„Hovorím, že ma volal Maya.“ Kým mi nedokončil tetovanie, bola som od ostatných dievčat zväčša izolovaná. Výnimkou bola Lyonette; každý deň sa prišla so mnou pozhovárať a do boľavého chrbta mi vtrieť hojivú masť. Nechala ma, aby som sa dosýta vynadívala, ako Záhradníkoznačil ju; nepôsobila, že by sa za to hanbila alebo to považovala za niečo nechutné. Bolo to jej súčasťou rovnako ako dýchanie či podvedomá elegancia, ktorá vyžarovala z jej pohybov.Detailnosť jej tetovania bola ohromujúca a mne napadlo, či sa tieto komplikované, precízne prevedené vzory pri potrebe obnovy azjasnenia atramentu nepoškodia. Niečo mi však bránilo spýtať sa jej na to. Kvalitné tetovanie vydrží pekné celé roky, netreba ho často obnovovať. A o tom, čo by znamenalo byť v Záhrade tak dlho, som radšej nechcela polemizovať.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 39


Alebo, ešte horšie, čo by znamenalo tam nebyť...

Do večere mi stále pridávali lieky; Lyonette mi ju prinášala na tácke spolu so svojím jedlom. Niekedy som sa v noci zobudila a zistila, že nie som v posteli, ale na tvrdej koženej lavici.Záhradník bol pri mne, prstami sa dotýkal najčerstvejšíchtetovaní, skúšal, ako sa mi hojí koža, či je stále citlivá. Nikdy mi nedovolil, aby som ho uzrela. Navyše, v mojej izbe bol dostatok skla, v ktorom sa veci čiastočne odrážali, no tu sa nachádzali len matné kovové steny, ktoré mi neumožnili Záhradníkazazrieť ani na okamih!

Pri práci si pospevoval. Keby som počula len pohmkávanie, videlo by sa mi príjemné, no v kombinácii s mechanickýmzvukom ihiel pôsobilo príšerne. Zvyčajne šlo o staré šlágre zlatej éry: Elvis, Sinatra, Martin, Crosby, dokonca i čosi z repertoáru Andrews Sisters. Bola to čudná bolesť, čudné bolo najmä to, že som tam bezmocne ležala a nechala si do tela vpichovať ihly, dovolila mu vyrývať mi do kože jeho nárok na mňa! Cestu von som však nevidela. Od Lyonette som vedela, že Záhradník ostáva s každou z nás, až kým krídla celkom nedokončí. Záhradu som dovtedy ešte nepreskúmala, takže na útek som aninepomyslela. Dokonca som netušila ani to, či Lyonette vie, že cesta von nejestvuje, alebo či je už taká letargická, že ju to prestalo zaujímať. A tak som ho nechala urobiť mi tie prekliate krídla! Nikdy som sa nikoho nespýtala, čo by sa stalo, keby som sa zdráhala, bojovala, odmietla...

Už-už som to jedného dňa načala, no Lyonette tak zbledla, že som tú otázku zmenila na inú.

Usúdila som, že to má niečo spoločné s tým, prečo ma ešte nepreviedla chodbami. Vždy sme šli len do Záhrady, a to cez jas -

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 40


kyňu za vodopádom. Nech už bolo čokoľvek, čo nechcela, aby

som videla – alebo čo mi nechcela ukázať; čo vôbec nie je to

isté – to alebo ono, rada som počkala. Zbabelé, pýtate sa?

Možno pragmatické...

Keď sa môj tretí týždeň v Záhrade chýlil ku koncu, Záhradník dokončil tetovanie. Celé ráno sa mi zdal napätejší,sústredenejší, doprial si menej prestávok, boli kratšie. Prvý deň minanášal atrament okolo chrbtovej kosti a načrtol obrysy krídel, žilky i väčšie vzory. Potom začal pracovať na špičkách krídel, pokračoval dozadu k chrbtovej kosti, pohyboval sa medzi štyrmi segmentmi môjho chrbta tak, aby žiadnu časť nepreťažil, aby ma priveľmi nebolela, pretože tak by na nej nemoholpokračovať. Bol až prehnane dôkladný.

Odrazu si však prestal pohmkávať, dych sa mu skracoval, potom zas predlžoval, z chrbta mi poutieral krv i nadbytočný atrament. Pri tetovaní mal ruky ako z ocele, teraz sa mu triasli. Nato som na pokožke pocítila chladnú a klzkú masť, asi hojivú, ktorú mi opatrne vmasíroval do každého centimetra. „Sivýnimočná,“ povedal chrapľavým hlasom. „Dokonalá. Nefalšovaný a nesmierne cenný prírastok do mojej Záhrady. A teraz... teraz ti musím vymyslieť meno.“

Palcami mi prešiel po chrbtovej kosti, a to na mieste, kde mi prvý raz naniesol na kožu atrament, a ktoré sa mi už skorozahojilo. Pokračoval nahor, až k zátylku, tam mi potom rozstrapatil vypnutý drdol. Na prstoch mal zvyšky masti, ktoré sa mi takdostali do vlasov – pramene sa zlepili, oťaželi. Zrazu ma z ničoho nič potiahol po lavici, až som sa chodidlami dotkla zeme; vrchnú časť tela som mala naďalej na koženom poťahu. Nato somzačula, ako baštrnguje s opaskom a zipsom. Silno som zavrela oči.

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 41


„Maya,“ zastenal a dlaňami mi prešiel po bokoch. „Teraz je z teba Maya. Moja Maya...“ Niekto silno zabúcha na dvere, a dievčina tak nedopovie, čo sa dialo potom. Vyzerá vyplašene, no zároveň vďačne.

Victor ticho zahreší, vyskočí k dverám a trhne nimi. Eddison mu naznačí, aby vyšiel do chodby. „Čo blázniš?“ sykne Victor. „Práve začala hovoriť.“

„Ľudia, ktorí prezerajú pracovňu podozrivého, niečo našli.“ Eddison zdvihne veľkú tašku plnú dôkazov – vodičskéa občianske preukazy. „Vyzerá to tak, že si ich všetky ponechal.“

„Chceš povedať, že podľa tohto sa dozvieme o týchdievčatách, ktoré nejaký preukaz mali, nie?“ Nato Victor vezmeEddisonovi tašku – bože, toľko dokladov! – a trocha ňou zatrasie. Chce vidieť, čo je pod prvou vrstvou mien a fotografií. „Našiel si tam aj jej doklady?“

Nato mu Eddison podá inú tašku, menšiu. Vnútri je jedna jediná plastová kartička, občiansky preukaz z New Yorku. Podľa fotografie dievčinu okamžite spozná. Na fotke je o čosi mladšia, má jemnejšie črty tváre, no jej výraz je ten istý. „InaraMorrisseyová,“ prečíta, no Eddison krúti hlavou.

„Prebehli zvyšok a hľadajú ich v databázach. Ale začali práve touto. Inara Morrisseyová ešte pred štyrmi rokmi nejestvovala. Číslo zo sociálky sa zhoduje s číslom dvojročného dieťaťa, ktoré zomrelo v sedemdesiatych rokoch. Newyorská kancelária posiela svojho človeka k jej poslednému zamestnávateľovi. Ideo reštauráciu menom Večerná hviezda. Podľa občianskeho má dievča

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 42


adresu v obytnom dome, ktorý bol vyhlásený za neobývateľný

a okoliu nebezpečný. Volali sme však na číslo reštaurácie a tam

nám dali adresu bytu, v ktorom žila. Agent, s ktorým somhovoril, pri udávaní tej adresy hvizdol; zrejme vyhlásená štvrť!“

„To nám povedala aj ona,“ utrúsi Victor neprítomne.

„Pravdaže, hodno jej vo všetkom veriť! Všetko námpekne-krásne rozpovie!“

Victor nezareaguje hneď, pohrúži sa do štúdia jejobčianskeho. Pokiaľ ide o nepravosť toho preukazu, kolegovi verí. Lenže, dopekla, aký dokonalý falzifikát! Musí priznať, že zanormálnych okolností by naletel. „Kedy prestala chodiť do práce?“

„Podľa jej šéfa pred dvoma rokmi. A potvrdzujú to ajinformácie z daňového.“

„Dva roky...“ Victor vráti Eddisonovi väčšiu tašku, plastovú taštičku obmotáva okolo občianskeho preukazu, až kým sa mu nezmestí do zadného vrecka. „Nech tie doklady čo najrýchlejšie porovnajú s informáciami v databázach; ak sa dá, nech sipožičajú technikov z iných oddelení. Našou prioritou jeidentifikovať dievčatá v nemocnici. A prines slúchadlá s mikrofónom, aby mohli technici porovnať najnovšie výsledky z newyorskejkancelárie.“

„Rozumiem.“ Eddison sa zamračí na zavreté dvere. „Naozaj sa rozhovorila?“

„Problém nebol v tom, že by nechcela hovoriť,“ Victor sazasmeje popod fúzy. „Ožeň sa, Eddison. Alebo, ešte lepšie,zadováž si dcéry v tínedžerskom veku. Ona je síce prefíkanejšia ako priemerná tínedžerka, ale isté podoby správania tam sú. Musíš ztých informácií jednoducho vybrať to podstatné. A počúvaj aj to, čo sa nevysloví.“

ZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 43


„Mám dobrý dôvod na to, aby som dával prednosť rozhovoru s podozrivými, nie rozhovoru s obeťami.“ Nato Eddison odfrčí do kancelárie technikov, na odpoveď nečaká.

Keďže je Victor vonku z výsluchovej miestnosti, pomyslí si, že by si mohol urobiť prestávku. A tak prejde cez halu avojde do hlavnej pracovne svojho tímu. Prepletie sa pomedzi stolya čiastočne oddelené boxy a zamieri do rohu, ktorý slúži ako kuchynka alebo oddychový kút. Z kávovaru vezme nádobu s kávoua s výrazom naslovovzatého odborníka ju ovonia. Káva už síce nie je horúca, no nezdá sa, žeby bola celkom nanič. A tak naleje do dvoch hrnčekov, ktoré sa mu zdajú čisté. Potom ich strčí domikrovlnky. Kým sa káva ohrieva, v chladničke hľadá niečo pod zub.

Narodeninová torta nie je práve tým, čo si predstavuje, no momentálne postačí. Takže o chvíľu má už na papierovýchtanierikoch dva hrubé rezy i niekoľko vrecúšok cukru a smotany. Prevlečie si prsty cez ušká hrnčekov a vráti sa do kancelárie technikov.

Eddison sa zamračí, no Victorovi tanieriky podrží, aby si mohol vložiť do ucha malé slúchadlo. Victor sa drôtik zoslúchadla nepokúša skryť, dobre vie, že tá mladá je príliš bystrá a inteligentná na to, aby ju takto ponížil. Keď už má slúchadlá pohodlne v ušiach, vezme si od Eddisona tanieriky a vojde do výsluchovej miestnosti.

Koláč dievčinu očividne prekvapí. Victor starostlivo skryje úsmev a jeden z tanierikov spolu s hrnčekom posunie ponerezovom stole k nej. „Napadlo mi, či nie ste náhodou hladná.Neviem, čo si dávate do kávy...?“

„Nič, nemám ju rada, ale aj tak vďaka,“ odvetí. Potom si uchlipne z kávy, nedá si do nej ani cukor, ani mlieko, avyZAHRADA_sazba 12/12/17 16:12 Stránka 44


strúha grimasu. A znova sa napije z hrnčeka. Zvraští pri tom

tvár.

Victor počká, kým si do úst nevloží červenú cukrársku ružu z torty, ktorá tróni na poleve. „Inara, povedzte mi o Večernej hviezde.“

Nezabehne jej, nestrhne sa, len sa trošku zháči. Ideo mizivý moment, sekundu sa vôbec nehýbe. Keby to Victorneočakával, ani by nemal čas si to všimnúť. Inara vzápätí prehltne a z pier si oblíže zvyšky polevy; na ústach jej ostanú úžasné červené pásiky. „Večerná hviezda je reštaurácia, ale veď to už viete.“

Victor z vrecka vytiahne občiansky preukaz a spolu s taškou ho položí na stôl. Ona po ňom poklopká prstom, podchvíľou si zakryje tvár. „Mal ich?“ spýta sa neveriacky. „To sa mi vidí...“

„Nerozumné?“

„Áno, pravdaže.“ Zvraští obočie, vidieť, že premýšľa. Potom roztiahne prsty, prikryje nimi plastovú kartičku. „A sú tam všetky?“

„Pokiaľ vieme tak áno.“

Dievčina rozvíri kávu v pohári, uprene hľadí, ako sa jejpovrch čerí.

„Lenže Inara je rovnako vymyslená ako Maya, však?“ jemne sa spýta Victor. „Vaše meno, váš vek, nič z toho nie je pravé.“

„Sú pomerne pravé,“ mierne ho poopraví. „Pravé na účel, na ktorý majú slúžiť.“

„Pravé na to, aby ste si našli prácu a ubytovanie. Ale čo sa dialo predtý



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist