načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Záhrada horúceho piesku - Corban Addison

Záhrada horúceho piesku

Elektronická kniha: Záhrada horúceho piesku
Autor:

Mladá americká právnička Zoe Flemingová spolupracuje s mimovládnou organizáciou v boji proti sexuálnym útokom na deti v Južnej Afrike. Životným postojom sa odcudzila svojmu bohatému ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost


hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Fortuna Libri SK
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 384
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-814-2106-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Mladá americká právnička Zoe Flemingová spolupracuje s mimovládnou organizáciou v boji proti sexuálnym útokom na deti v Južnej Afrike. Životným postojom sa odcudzila svojmu bohatému otcovi, nádejnému kandidátovi na prezidenta Spojených štátov amerických. Jednej noci sa do nemocnice v zambijskej Lusake dostane znásilnené dievčatko, ktoré je v šoku a jeho totožnosť je záhadou. Keďže aj Zoe v minulosti zažila obrovskú zradu a bolesť, utrpenie neznámeho dievčatka prežíva veľmi intenzívne a je odhodlaná odhaliť páchateľa. Počas náročného vyšetrovania sa spriatelí so zambijským policajtom Josephom Kabutom. Dôkazy ich zavedú k rodine mocného priemyselného magnáta s konexiami v zambijskej vláde.

Související tituly dle názvu:
A písal prstom do piesku A písal prstom do piesku
Moore Thomas
Cena: 250 Kč
Chrám z piesku je búrka Chrám z piesku je búrka
Skoulding Zoë
Cena: 273 Kč
Okrasná záhrada Práce podľa mesiacov Okrasná záhrada Práce podľa mesiacov
Hričovský Ivan, Harničárová Lucia
Cena: 178 Kč
Ovocná záhrada Práce podľa mesiacov Ovocná záhrada Práce podľa mesiacov
Hričovský Ivan, Harničárová Lucia, Horák Boris
Cena: 154 Kč
Dom a záhrada Dom a záhrada

Cena: 103 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

ZÁHRADA

HORÚCEHO

PIESKU


Corban Addison

ZÁHRADA

HORÚCEHO

PIESKU


Original title: Corban Addison: THE GARDEN OF BURNING SAND

Copyright © 2013 by Regulus Books, LLC

Sunset photo © ISIFA/Gettyimages Creative RF

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013

Translation © Zuzana Kamenská, 2013

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.

www.fortunalibri.sk

Redakčná a jazyková úprava Katarína Vilhanová

Zodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanie

Táto kniha je fikcia. Mená, postavy, miesta a udalosti

sú buď výtvorom autorovej fantázie, alebo sú použité fiktívne,

a preto akákoľvek podobnosť so skutočnými živými alebo mŕtvymi osobami,

obchodnými spoločnosťami, udalosťami či miestami je úplne náhodná.

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať

do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom,

či už elektronicky, mechanicky, fotografickou reprodukciou, alebo

inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-255-3


Pre deti Afriky,

ktoré utrpeniu čelia piesňou.

w

A ľuďom dobrej vôle z celého sveta,

ktorí na ne nezabudli.



Človek je človekom vďaka iným ľuďom.

D e s m o n d Tu t u

Vyschnutá zem bude jazerom.

I z a i á š ( 35,7)



Prológ

Som koniec tunela stratený vo svojom začiatku.

Dambudzo Marechera



Africká noc

Lusaka, Zambia

august 2011

Dievčatko kráčalo domov tmavou ulicou. Okolo neho sa mihali svetlá oko­

loidúcich áut a  osvetľovali prašnú cestu, no dievčatko si nikto nevšímal,

nikoho nezaujímalo, že je samo. Išlo rovnomerným tempom, hoci trochu

nepravidelným krokom, pretože jednu nohu malo kratšiu ako druhú. Ten­

ké šatočky ho len slabo chránili pred chladom neskorej zimy. Cítilo ho na

pokožke, no trápilo ho to menej ako prázdny byt, z ktorého odišlo.

Obzrelo sa k domu, v ktorom bývalo. V oknách sa svietilo. Aj napriek hluku premávky počulo rev televízorov. V ruke držalo bábiku a na tetin byt hľadelo cez hrubé sklá okuliarov. Nechápalo, kam sa podeli Bright s Giftie, a nevedelo, prečo ho nechali samo. Nešlo mu do hlavy, že zabudli zavrieť dvere.

Znova sa otočilo k  ceste a  pokračovalo. Hompáľajúca sa bábika pri­ pomínala metronóm. V diaľke počulo hudbu a to ho na chvíľku rozptýli­ lo. Potom zbadalo na druhej strane cesty skupinku mladých ľudí. Fajčili a nahlas debatovali. Spomenulo si na Bright a Giftie, podišlo k vozovke, aby sa spýtalo fajčiarov, či o nich niečo nevedia. No zastavilo ho trúbenie prechádzajúceho auta.

Pritislo si bábiku k hrudi a poobzeralo sa. Takmer nebadane sa kní­ salo. V tme vyzeralo všetko cudzo. Niekedy ho Giftie so sebou zobrala


12 CORBAN ADDISON

hrať sa do iného domu, no nevedelo si spomenúť, kadiaľ sa tam šlo. Ulica

nevyzerala tak, ako si ju pamätalo. Rozplakalo sa. Chcelo, aby vyšlo slnko

a cudzota vecí sa rozplynula. Bálo sa noci. Ľudia neboli v tme takí láskaví.

Vtedy v  uličke zbadalo chlapca hrajúceho sa s  loptou. Sústredilo sa naň ho a  znova vykročilo. Bright s  Giftie mali veľa kamarátov. Možno k nim patril aj tento chlapec. Kráčalo popri stene lemovanej ostnatým drô­ tom, nohami šúchalo po prašnej zemi. Blížilo sa k uličke, no vtom za sebou počulo zapraskanie, ako keď sa vyprážajú fritas. Pozrelo sa ponad plece a zbadalo, že za ním zastavuje dodávka. Kolesá zaškrípali. Dodávka za­ brzdila pri múre a jej predné svetlá dievčatko oslepili. Otočilo sa, hľadalo chlapca s loptou. Zmizol.

Dievčatko vošlo do uličky a počúvalo ozvenu chlapcovho hlasu odráža­ júcu sa od stien. Začulo aj iný hlas, ženský. Bol silnejší ako chlapcov a znel nahnevane. Dievčatko na chvíľku zazrelo bežiaceho chlapca. O niekoľko sekúnd zmizol a ženino dohováranie sa skončilo. Dievčatko zašlo hlbšie do tieňov, držalo bábiku a hľadalo v stene akúkoľvek štrbinu – hocičo, čím mohol prejsť ten chlapec. Potklo sa o hromadu kameňov a do očí mu vbehli slzy. Dokonca aj zem bola v noci nepriateľská.

Pozrelo sa na budovy za stenou. Všetky boli vysoké ako dom, v ktorom bývalo, ale zdali sa mu čudné. Odrazu ho premkol strach a rozhodlo sa ísť späť do bytu. Teta sa čoskoro vráti a prídu aj Bright s Giftie.

Práve sa chcelo otočiť, keď znova začulo pukanie. Odrazu uličku za­ plavilo svetlo. Potom sa rovnako rýchlo zotmelo. Dievčatko sa zadívalo smerom k ulici a zočilo dodávku, čo zaparkovala pri stene. Pomaly jazdila po ulici s vypnutými svetlami. Vystúpil z nej muž a hľadel na dievčatko. Niečo v mužovej tvári ho upokojovalo aj znervózňovalo zároveň.

Muž si kľakol a vystrel ruku. Dievčatko na jeho dlani zbadalo cukrík. Mama mu dávala cukríky vždy, keď muselo spať v kúpeľni. Po chvíli sa dievčatko načiahlo a vložilo si cukrík do úst. Usmialo sa na muža, lebo usúdilo, že je to priateľ.

To, čo nasledovalo, mu nedávalo zmysel. Netušilo, prečo sa mu pod­ lomili kolená a z rúk mu vypadla bábika, prečo sa noc okolo neho začala bláznivo krútiť a v hlave mu vybuchla ostrá bolesť. Padli mu viečka, po­ tom sa znova roztvorili. Videlo, ako sa nad ním vznáša tieň muža. Zohol sa a  zdvihol ho zo zeme. Dievčatko stratilo okuliare, ale keď ho niesol, uvidelo zblízka jeho tvár aj oči. Boli veľké a okrúhle ako oči mačky. Mama


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 13

dievčatku rozprávala príbehy o mačkách – o divokých mačkách žijúcich

v Afrike.

Počulo cvaknutie pripomínajúce zámok dverí a  cítilo mužove ruky,

ako ho tlačia do úzkeho priestoru temnejšieho ako noc. Jeho posledná spo­

mienka bola na hučanie vychádzajúce odkiaľsi zdola, ktoré  silnelo, kým

svet okolo nezmizol a noc sa nerozplynula v čierňave.



Vypočúvanie pred senátom

Washington

máj 2012

Svetlá nad pódiom Zoe oslepovali. Zhora na ňu zízala šnúraminiatúrnych sĺnk odhaľujúcich každú nedokonalosť jej tváre – jej trochuodstávajúce uši, znamienko nad ľavým obočím, pehy na bledej pokožke

okolo nosa – a usilujúcich sa dosiahnuť ešte hlbšie, akoby chceliobnažiť aj jej myšlienky. Keďže Zoe sledovala najprv otcovu volebnúkamaň do Senátu a teraz jeho útok na Biely dom, vedela, že politika jedivadlo a súkromie nemá na javisku miesto.

Prižmúrila oči pred ostrou žiarou a vybavila si maminu tvár, ako sa jej pri úsmeve objavili jamky na lícach a vejáriky vrások okolo očí, spomenula si na výraz jej úprimného a  veľkého potešenia meniaci po  celom svete skeptikov na prívržencov. Catherine Sorensonová-Flemingová bola vždy neodolateľná, predstavovala silu neúnavnej viery vo svet, ktorý by mohol byť, svet, v ktorom sa na chudobu nemyslelo len dodatočne. Zamilovala sa do Afriky a túto lásku preniesla aj na Zoe. Bola to vlastne súčasť jej dedičstva.

Ako by si to urobila ty, mami? pomyslela si Zoe zápasiaca s dilemou, ktorú mala pred sebou. Spomenula si na vetu, čo často počula z jej úst: Hovor pravdu a kašli na následky. No to nebola odpoveď na jej otázky. Pravda tvorila len časť príbehu.


16 CORBAN ADDISON

Zoe otvorila oči a  premerala si senátora Paula Hartmana, predsedu Komisie pre zahraničné vzťahy, ktorý sa posadil za vrchstola napódiu pod veľkú pečať Spojených štátov. Okolo neho v drevom obloženej miestnosti pobiehali poradcovia oháňajúci sa papiermi. Hartman pred seba položil fascikel a  obzeral sa okolo, kým pohľadom nenašiel Zoe. Pousmial sa, akoby sa delili o nejaký žart, a Zoe pocítila, ako v nej praská ľad, čo ju dovtedy znehybňoval. Jeho láskavosť len prehlbovala jejdilemu. Nemal ani tušenie o tajomstve, čo v sebe ukrývala, ani o jej hneve.

Senátor Hartman bol dôvod, prečo sa tam ocitla. Prečítal si jejčlánok v novinách New Yorker a pozval ju k sebe. Bola zvedavá a zároveň nedôverčivá.

„Vie o tom môj otec?“ opýtala sa, keď spolu prvý raz telefonovali.

„Nie, ešte som sa s  ním nepodelil o  svoje myšlienky,“ odpovedal Hartman.

„Je šanca, že príde na pojednávanie?“

„Voľby sú blízko, takže si tým nie som istý. No vaša prítomnosť by mohla zavážiť.“

„Inými slovami, pojednávanie je len šou,“ zhrnula, aby zistila jeho motívy. „Politická hra na podporu prezidenta ani nie dva mesiacepredtým, ako sa otvoria volebné miestnosti.“

Hartman zaváhal. „Aj vás článok bol len šou?“

Otázka ju zastihla nepripravenú. „Napísala som ho, lebo to bolo p ot r e bné .“

„Pokojne si myslite, že som staromódny,“ odpovedal Hartman, „ale ja mám rovnaký pocit. Ako ste uviedli, na pranieri je sama veľkorysosť.“

„Myslíte si, že pojednávanie pred Senátom urobí nejaký rozdiel?“

„Verejnosť miluje kontroverziu. Či ste to tak už mysleli, alebo nie, spôsobili ste rozruch. Ak to využijeme, ľudia sa možno niečo naučia.“

Je to risk, pomyslela si Zoe, ale možno to vyjde – preňho aj pre mňa.

„Hovoril som s Friedou Carawayovou,“ pokračoval.

„Je na vašom zozname svedkov?“ opýtala sa Zoe. Carawayovábola jedna z  momentálne najslávnejších hollywoodskych hviezd, legenda humanitárnych kruhov. Aids, obchod s bielym mäsom, konfliktné minerály, slobodný Tibet – zoznam vecí, za ktoré bojovala, bol taký dlhý ako zoznam filmov, v ktorých účinkovala, no jej úmyslyspochybňovali len tí najcynickejší. Jej starí rodičia umreli v Osvienčime.


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 17

„Ešte nie,“ odvetil Hartman, „ale pracujem na tom.“

Senátorove slová Zoe nadchli aj vydesili. Táto príležitosť bola príliš lákavá na to, aby ju odmietla. „Ak sa vám podarí dostať Friedua niekoľko expertov z komunitného rozvoja na lavicu svedkov, budem tam.“

Hartman sa zachechtal a  zložil. O  týždeň neskôr jej zavolal, aby jej oznámil dobrú správu a dátum pojednávania. Dal jej aj e-mailovú adresu Friedy Carawayovej.

„Prečítala si váš článok,“ prezradil Zoe. „Nemôže sa dočkať, kedy sa s vami stretne.“

„S kým? S právničkou neziskovej organizácie alebo s dcérou Jacka Fleminga?“

Hartman sa zasmial. „Jazyk ste zdedili po matke. Chce sa stretnúť so Zoe Flemingovou, ktorá sa pustila za pasy s africkým súdnictvom a zmenila život dievčatka s Downovým syndrómom.“

O  päť týždňov neskôr Zoe nastúpila na let z  Johannesburgu do Washingtonu. Do Spojených štátov sa vracala po troch rokoch.

w

Zoe začula hlasy pred pojednávacou miestnosťou a  otočila sa. Diváci zízali s  otvorenými ústami a  fotografi sa usilovali všetko nafotiť

z  čo najlepšieho uhla, keď do miestnosti vkráčala Frieda Carawayová s  ochrankou v  pätách. Rovnako ako Zoe, aj herečka mala oblečený konzervatívny nohavicový kostým a blúzku s výstrihom, aleHollywood sa ligotal v jej diamantoch – jej náušnice a náramok mali spolu

najmenej desať karátov.

Zoe sa postavila a prešla k lavici svedkov. Friedine mandľovohnedé oči sa rozžiarili. „Moja drahá Zoe, som taká šťastná, že sme sa konečne s t r e t l i .“

Hoci si vymenili niekoľko e-mailov a rozprávali sa cez skype,objatie, ktoré nasledovalo po Friedinom pozdrave, Zoe prekvapilo.

„Zdá sa, že žraloky sa už zhŕkli,“ zašepkala Frieda. „Si pripravená?“

Zoe sledovala fotografov, ktorí zaujali svoje miesta medzi pódiom a lavicou svedkov. Senátori za nimi dôležito šuchotali papiermi, ale oči fotografov boli upreté na herečku, ich skutočný cieľ. Len jedno miesto ostávalo prázdne – miesto jej otca.


18 CORBAN ADDISON

„Je to tu trochu ako v  cirkuse,“ odpovedala Zoe v  snahe pôsobiť nonšalantne, hoci sa tak necítila.

„Nevšímaj si to,“ poradila jej Frieda. „Záleží jedine na tom, pre čo sme sem prišli.“

Zoe znovu zaujala svoje miesto a  Frieda sa zoznamovala s ostatnými svedkami pri stole – s  Bobom Tillerom, počítačovým magnátom, filantropom a  hlavným pilierom najväčšej svetovej nadácie, so Susan Moorovou, predsedníčkou Organizácie pre medzinárodnýrozvoj, celosvetovej mimovládnej organizácie. Bola to hviezdami nabitá lavica svedkov. V roku prezidentských volieb sa Hartmanovi podarilo nemysliteľné.

Zoe nahliadla do poznámok a potom sa zadívala na otcovoprázdne miesto. Pozrela na hodinky. Boli štyri minúty po  druhej. Pojednávanie bolo naplánované na druhú. Keby sa neukázal, dilema by sa vyriešila sama a pravda, ktorá formovala jej život od sedemnástich, by ostala pochovaná. Odrazu sa jej uľavilo. Chvíľami samu sebapresvedčila, že pravda musí vyjsť na povrch, no pomyslenie na to, že by ju mala vysloviť nahlas, Zoe napĺňalo neistotou.

Rýchlo pozrela na svojho staršieho brata Trevora sediaceho vovyhradenom priestore. Kývol jej hlavou, ale tváril sa ambivalentne. Znova sa otočila k pódiu a cítila, ako sa jej v žalúdku usádza pocit viny. Trevor bol jeden z jej najobľúbenejších ľudí na svete a až donedávna aj jediný muž, ktorému úplne dôverovala. Mal len o  rok viac,  preto si navzájom rozumeli tak ako s nikým iným. Počas rokov, keď ich vychovávali pestúnky, lebo Jack dobýjal Wall Street a Catherine sa túlala po svete, bol Trevor jej útočiskom. No nevedel o duchovi, čo mátal v dome na Vineyarde. Odišiel na Harvardovu univerzitu a ona mu o ňom nikdy nepovedala.

Zoe sa sústredila na senátora Hartmana, ktorý buchnutímkladivka začal pojednávanie. Odrazu sa za ním otvorili dvere v  drevenom obložení a zjavil sa Jack Fleming. Z oboch strán ho obklopovali jeho poradcovia. Zoe sa prudko nadýchla, ledva si uvedomovala šum, čo sa prehnal miestnosťou, či otáčanie fotoaparátov snažiacich sa zachytiť kandidáta na prezidenta, ktorý sa práve vrátil zo svojej kampane v  Ohiu. Otca nevidela osem mesiacov. Vyzeral starší, vlasy mal šedivejšie, tvár tučnejšiu a pásikavý oblek mu bol na bruchu pritesný. Vždy


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 19

sa hrdil svojou dobrou kondíciou, ale nekonečné kampane ho zjavne

zmohli.

Predklonil sa a  zašepkal Hartmanovi niečo do ucha – Zoe predokladala, že ospravedlnenie –, potom si sadol na ľavú stranu pódia. Nezobral si ani hárok papiera. Napriek všetkému sa Zoe takmerusmiala. Keď boli s Trevorom deti, niekedy im dovolil, aby sa zúčastnili na poradách predstavenstva vo Fleming Randall, investičnej spoločnosti, z ktorej vybudoval giganta na Wall Street. Hoci nesmeli byť pri ničom, čo bolo príliš tajné, videla toho dosť, aby pochopila dôvody úspechu svojho otca. Okrem energickej povahy a neotrasiteľnej sebadôvery mal aj fotografickú pamäť.

„Veľmi pekne ďakujem senátorovi Flemingovi za jeho účasť,“ začal Hartman a umlčal divákov. „Viem, že má veľmi náročný harmonogram. Čakajú nás svedectvá významných ľudí, ale predtým, než im dáme slovo, dovoľte mi povedať niekoľko slov o dôvode dnešného stretnutia.“

Pozrel sa na Zoe, potom na Friedu a  pokračoval vo svojej úvahe. „Uprostred Veľkej hospodárskej krízy Franklin Delano Roosevelt sformuloval víziu americkej spoločnosti, ktorá platí už celé generácie. Tvrdil, že skúška nášho napredovania nespočíva v tom, že pridáme viac k majetku tých, čo majú veľa, ale v tom, či sa dokážeme postarať o tých, ktorí majú primálo. Teraz, uprostred toho, čo niektorí nazývajú Veľká recesia, je táto vízia ohrozená.“

Body sporu, ktoré Hartman odriekal, Zoe poznala naspamäť. Upierala oči na jeho tvár, nútila sa pozrieť do očí svojmu otcovi. Počula Trevorov hlas a jeho slová, čo zazneli pri raňajkách: Ľúbi ťa, Zoe. Na­ ozaj mu chceš ublížiť? Na  túto otázku nevedela odpovedať. Ich odcudzenie bolo ako gordický uzol. Nikdy mu neodpustila, čo urobil. No on ju o to ani nežiadal.

V  jednej chvíli zdvihla zrak k  pečati za Hartmanovou hlavou  na reliéf vytesaný do bledého dreva. E Pluribus Unum, hovorievala jejmama. Je to motto pre celý svet, nielen pre jeden národ. Spomenula si na uplakanú Kuyeyu ležiacu na nemocničnej posteli v Zambii, na doktora Chulua, ako ju smutne a rozzúrene vyšetruje. V tieni omnoho väčšieho zla sa Zoe odrazu zdalo jej utrpenie malé, dokonca banálne.

Dospela k  rozhodnutiu, že Jack Fleming si zaslúži prehrať. Nie preto, lebo ju zradil, alebo preto, že nebol súci na funkciu prezidenta


20 CORBAN ADDISON

PRVÁ ČASŤ

Noc prichádza so smrtiacim dychom.

anonym

– v mnohých ohľadoch sa pre Oválnu pracovňu priam narodil –, ale

preto, lebo by v mene fiškálneho vyšetrovania nechal v núdzi deti, ako

je Kuyeya. Presne preto chcel senátor Hartman, aby jej otec sedel na

stoličke na pódiu, preto ju zavolal z Afriky, aby porozprávala svojpríbeh. Nebolo to o partizánstve ani o volebnom roku. Bolo to o svedomí.

Nakoniec sa predsa len pozrela na otca a dotkla sa prsteňa nasvojom prste. Somálčania ho zachránili z vraku lietadla, v ktoromzahynula jej mama. Vieš, na čo myslím, však? Na august roku 2000. Viem, že si to pamätáš.

Mierne naklonil hlavu a Zoe sa zazdalo, že v jeho očiach zazrela záblesk strachu. V tej chvíli spravila niečo neočakávané. Usmiala sa.

Achillova päta, otec. Ty si ma to naučil.

Nikto nie je neporaziteľný.


PRVÁ ČASŤ

Noc prichádza so smrtiacim dychom.

anonym



1. kapitola

Lusaka, Zambia

august 2011

Hudba bola ohlušujúca, ale v afrických kluboch je taká odjakživa.Dunenie bubna – základu dedinskej piesne – v mestách nahradilovytrvalé pulzovanie elektronických basov pustené tak nahlas, že všetkookolo reproduktorov sa triaslo v ich rytme – ľudia, pivové fľaše, dokonca aj

steny. Keď Zoe prvý raz cestovala do Afriky na krátku návštevuNairobi, mala šesť rokov a mama jej povedala, že Afrika je strážcompulzu ľudstva. Na túto pravdu si spomenula vždy, keď vkročila dozambijského baru.

Podnik sa volal Hot Tropic, bol to momentálne najvychytenejší klub v  meste nepretržite meniacom svoj nočný život. Všetky dekorácie boli v  štýle ohňa a  lesku. Neónové svetlá sa načerveno odrážali od  stien a  trblietavé diskogule všetko zasypávali ligotom. Podnik bol na prasknutie naplnený telami. Väčšinu tvorili Afričania po dvadsiatke natriasajúci sa do rytmu.

Zoe sedela za stolom v kúte baru, kde bola hudba o trochu tichšia. Mala oblečené džínsy a tričko s logom Hard Rock Café z Londýna.Zvlnené blond vlasy si zopla štipcom. Sedela s troma africkými kamarátmi z práce, s dvoma mužmi a so ženou. Zoe väčšinou v sobotu robievala vo svojom byte grilovačku, čiže braai, a potom tí, čo ešte nemali dosť


24 CORBAN ADDISON

piva a konverzácie, pokračovali v klube. Dnes večer boli hlavnou témou

septembrové prezidentské voľby, v  ktorých stál zambijský prezident

Rupiah Banda proti starnúcemu vojnovému veteránovi Michaelovi

Satovi a  energickému nováčikovi Hakaidovi Hichilemovi, známemu

ako H. H.

„Banda skončil,“ skonštatovala Niza Moyová. Jej tmavé oči žiarili rozhorčením. „To isté platí pre jeho stranu. Viedli krajinu dvadsaťrokov a  čo nám dali? Mobilné nemocnice, ktoré odvádzajú lekárov zo skutočných nemocníc, policajtov, ktorí nemajú vozidlá, aby mohlivyšetrovať zločiny, cesty, po ktorých môžu jazdiť len bohatí, a korupciu na každej úrovni vlády. Je to hanba.“

Niza bola rovnako ako Zoe mladšou advokátkou v Koalíciimedzinárodných právnikov (Coalition of International Legal Advocates) alebo CILA, neziskovej organizácii so sídlom v Londýne bojujúcej proti porušovaniu ľudských práv po  celom svete. Bola temperamentnejšia a výrečnejšia než väčšina zambijských žien, ale patrila ku kmeňu shona, pôvodom zo Zimbabwe, a jej otec pôsobil ako diplomat v exile známy spochybňovaním autorít.

„Sympatizujem s  tvojím názorom,“ odvetil Joseph Kabuta, dôstojník v  jednotke zambijského policajného útvaru pre pomoc obetiam. Mal pevnú postavu, nakrátko ostrihané vlasy a veľké vnímavé oči, čím Zoe pripomínal Nelsona Mandelu v mladších rokoch. „No Banda je stále obľúbený vo vidieckych oblastiach a Michael Sata má chatrné zdravie. Zambijčania nechcú, aby im v  úrade umrel ďalší pr e z id e nt .“

„Novinové správy o Satovom zdraví sú nafúknuté,“ oponovala mu Niza.

„Ja neviem pochopiť len jedno,“ zapojila sa do rozhovoru Zoe,„prečo nevyhodíte chlapov, čo sú jednou nohou v hrobe, a nezvolítenajlepšieho kandidáta? Všetci milujú H. H. Je rodený vodca a nemá politické dlhy z minulosti. Napriek tomu všetci tvrdia, že nemôže vyhrať? To je predsa nelogické.“

„No ľudia tak rozmýšľajú,“ prisvedčil seržant Zulu, ktorého všetci volali Sarge. Bol brilantný stratég, až chorobne vľúdny človek a zároveň hlavný právnik CILA a mozog kampane proti sexuálnym útokom na deti. „V Afrike sú prezidenti ako náčelníci dedín. Ľudia volia šediny.“


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 25

„Takže vravíš, že reformátori nemajú šancu, kým starci ne umrú?“ opýtala sa Zoe. „Potom sa nemôžeme čudovať, že zavádzaniepokrokových myšlienok tu ide ako v lete na saniach.“

Sarge sa sarkasticky uškrnul. „Každá generácia si musí počkať, kým na ňu príde rad.“ Zdvihol prázdnu fľašu od piva Castle. „Došlo pivo ešte niekomu alebo tu pijem sám?“

„Ja si dám Mosi,“ ozval sa Joseph, dopil pivo a posunul fľašudorostred stola. Odrazu sa zamračil a siahol do vrecka džínsov. Vytiahol mobil a pozrel na displej. „Volá Mariam,“ začudovane pozrel na Sargea.

Zoe spozornela. Mariam Changalová bola riaditeľka terénnejkancelárie CILA a matka šiestich detí. Ak volala Josephovi uprostred noci, musela mať veľmi vážny dôvod.

Zoe sledovala Josephovu tvár, keď zdvihol široké obočie. „Je na príjme doktor Chulu? Postarajte sa, aby tam bol. O  desať minút prídem.“ Odložil telefón a  prešiel pohľadom po  ostatných pri stole. „V Kanyame znásilnili dievčatko. Práve ho vezú do nemocnice.“

„Koľko má rokov?“ opýtala sa Niza.

Joseph pokrčil plecami. „Mariam len povedala, že je veľmi mladé.“

„Rodina?“ zaujímalo Sargea.

„Nevieme. Našli ho túlať sa po uliciach.“

Prehovorila Zoe: „Kto ho vyzdvihol?“

„Nejakí ľudia z ADZP.“

„Je postihnuté?“ opýtala sa Zoe. ADZP bola skratka preAdvokátov pre deti so zvláštnymi potrebami, neziskovú organizáciu pracujúcu s deťmi s mentálnym postihnutím.

„Pravdepodobne,“ odvetil Joseph a rýchlo si obliekol bundu.„Preáčte, že kazím večierok.“ Zamával im a vykročil k dverám.

Zoe sa náhle rozhodla, že pôjde za ním. Znásilnenia detí sazvyčajne zjavili na jej stole v podobe týždeň starých policajných správ. Nikdy sa o  incidente nedozvedela skôr. Narýchlo sa ospravedlnila Sargeovi a Nize a prekľučkovala sa cez dav, aby dobehla Josepha.

„Nebude ti prekážať, keď pôjdem s tebou?“ opýtala sa. „Ešte som nevidela proces prijímania.“

Zatváril sa podráždene. „Dobre, ale nepleť sa mi pod nohy.“

w


26 CORBAN ADDISON

Zoe ho nasledovala do chladnej augustovej noci. Ruky si strčila dovreciek bundy, pozrela na juh a  nad obzorom uvidela Canopus, hviezdu súhvezdia Kýl. Najjasnejšie južné hviezdy prekonali aj žiaru mestských svetiel. Joseph podišiel k hrdzavému pikapu toyota vtesnanému

medzi autá na kraji parkoviska na kuse udupanej hliny. Dostať sa dalo

len k dverám vodiča. Zoe sa musela pretlačiť okolo volantu a riadiacej

páky, aby si sadla na miesto spolujazdca.

Joseph naštartoval, auto zarevalo a  vyšlo na ulicu. Keďže Hot Tropic ležal na hranici medzi Kalingalingou, jednou z chudobnejších štvrtí Lusaky, a  Kabulongou, najbohatšou štvrťou, doprava na ulici v  sobotu večer bola ako kaleidoskop – farebná zmes chodcov, najnovších esúvéčiek a modrých taxíkových dodávok plných ľudí, čo sa boli baviť.

„Ako to dievčatko našli ľudia z  ADZP?“ opýtala sa Zoe, len čo vyrazili.

Hľadel na cestu pred sebou a  neodpovedal, preto jej napadlo, že ju možno nepočul. Chvíľu ho pozorovala v  prítmí kabíny. Nevedela o ňom skoro nič, len že viac ako desať rokov pracoval ako policajt,nenávidel korupciu a nedávno získal titul z práva na Zambijskej univerzite.

Oslovila ho, aby upútala jeho pozornosť. „Joseph.“

Trhlo ho a nadýchol sa. „Našla ju jedna z ich komunitnýchdobrovoľníčok,“ odpovedal. „Tá žena sa volá Abigail. Zbadala na nohedievčatka krv a  zavolala Joy Heraldovej.“ Joy bola riaditeľka ADZP. „Joy telefonovala Mariam domov.“

„Stalo sa to v Kanyame?“

Prikývol. „Na východ od Los Angeles Road, neďaleko Chibolye.“

Striaslo ju. Kanyama sa nachádzala juhozápadne od Cairo Road, komerčného centra mesta. Tvorila ju mozaika chatrčí a domov zoškvarových tvárnic – väčšina z  nich bez záchoda či tečúcej vody –, živná pôda pre chudobu, alkoholizmus, zlodejov a cholerové epidémie. Počas volebného roka sa zmenila na bublajúci kotol politickýchnepokojov. No Kanyama mala aspoň policajnú stanicu. Chibolya bola takým hniezdom neprávostí, že policajti sa jej úplne vyhýbali.

Opustili dobre osvetlenú štvrť Kabulonga a  vydali sa na západ po  širokej rozvetvenej hlavnej ceste nazvanej Los Angeles Boulevard. Prešli okolo Lusackého golfového klubu po  Nyerere Road cez tunel


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 27

urastených palisandrov, ktorých hrubé konáre zatieňovali mesačnú

oblohu.

„Boli nejakí svedkovia?“ spýtala sa.

Vzdychol si a zahniezdil sa na sedadle. „Nemám ani poňatia. Vždy máš toľko otázok?“

Dotklo sa jej to a pomyslela si: Pýtal by si sa ma to, aj keby som bola muž? Zvážila niekoľko štipľavých odpovedí, ale nakoniec udržala jazyk za zubami. CILA potrebovala, aby budovala dobré vzťahy s políciou, nie aby ich kazila.

w

O päť minút prešli cez hrdzavú bránu a zaparkovali predpediatrickým krídlom Univerzitnej nemocnice, najväčším lekárskym centrom

v  Zambii. Zoe vystúpila z  auta a  nasledovala Josepha do vestibulu.

Vzduch bol presiaknutý chlórom. Zbadala Joy Heraldovú,korpulentnú Britku sediacu na lavičke so staršou Zambijčankou a s dievčatkom

bledšej pokožky, čo indikovalo zmiešaný pôvod. Nevyzeralo na viac

ako desať rokov. Zoe pichlo pri srdci. Nevinné detské oči rámovali

epikanty, dievčatko malo plochý nos a maličké ušká, jasné príznaky

chromozómu navyše.

Downov syndróm.

Prvý sa ozval Joseph: „Kde je doktor Chulu?“

„Na ceste,“ odpovedala Joy.

„Vyšetril to dieťa aj niekto iný?“

Joy pokrútila hlavou. „Doktorova asistentka išla po papiere.“

Netrvalo dlho a  do vestibulu svižným krokom vošiel doktor Emmanuel Chulu. Vial za ním biely lekársky plášť. Tento obrovský muž so sovou tvárou a s hlbokým barytónom bol primáromdetského oddelenia Univerzitnej nemocnice a zároveň zakladateľomkliniky pre detské obete znásilnenia, v zambijskom žargóne nazývaného poškvrnenie.

Doktor Chulu sa najprv prihovoril starej žene zmesou angličtiny a  ňandže, najčastejšie sa vyskytujúceho pôvodného jazyka v  Lusake. „Dobrý večer, matka, muli bwange?“

Žena sa naňho pozrela, no neusmiala sa. „Ndili bwino.“


28 CORBAN ADDISON

„Ste príbuzná dievčatka?“ opýtal sa.

Žena pokrútila hlavou. „Som Abigail. Ja som ju našla.“

Doktor si kľakol pred dievčatko a zadíval sa mu do očí. Jeho veľké telo sa ani nepohlo. Dieťa sa knísalo dopredu a dozadu, potichu sihmkalo nejakú melódiu. „Volám sa Manny,“ predstavil sa a skúmavo mu hľadel do tváre, či neuvidí náznak porozumenia. „Ako sa voláš?“

Hmkanie sa zmenilo na stonanie. Oči dievčatka sa zahmlili a jeho knísanie zosilnelo.

Lekár ho oslovil niekoľkými rôznymi jazykmi, usilujúc sanadviazať kontakt, ale dievčatko neodpovedalo. „Hm,“ začudoval sa. Boločiv id ne z m ätený.

Zoe prešla prstom po  maminom prsteni. Súcitila s  dievčatkom. Nedokázala si predstaviť fyzickú bolesť, ktorú muselo pretrpieť, ale chápala jeho zdesenie.

Odrazu stonanie dievčatka trochu stíchlo a jeho pohľad sa upriamil na Zoine ruky. Zoe chvíľku trvalo, kým si uvedomila, že dieťa sa díva na Catherinine diamanty. Stiahla si prsteň a kľakla si pred dievčatko.

„Patril mojej mamičke,“ prihovorila sa mu. „Chceš sa ho dotknúť?“

Zdalo sa, že dievčatko chvíľu premýšľa. Potom sa načiahloa pritislo si prsteň k hrudi. Jeho stonanie ustalo a jeho knísanie už nebolo také rozrušené.

Doktor Chulu sa pozrel na Joy a potom na Zoe. „SlečnaFlemingová, však?“

Zoe prikývla. „Áno.“

„CILA ešte nikdy neposlala právnika. Máme šťastie, že ste tu.“Poobzeral sa. „Videl niekto moju asistentku? Nemôžem vyšetrovať bez f or mu l á r ov.“

V  tej chvíli sa z  dverí s  tabuľkou Administratíva vynorila mladá Zambijčanka. V rukách držala dosky a hŕbku papierov.

„Sestra Mbelová, idete práve včas,“ skonštatoval a  zobral od  nej dosky. Pozrel sa na Abigail. „Matka, dôstojník Kabuta vám musípoložiť niekoľko otázok, ale najprv musí byť pri vyšetrení dieťaťa. Môžete počkať?“

Abigail prikývla.

„Slečna Heraldová,“ ozval sa doktor, „predpokladám, že so slečnou Flemingovou dieťa zvládnete.“


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 29

w

Prijímacia miestnosť bola malá a nevetraná. Fluoreskujúce svetlo,ktoré vrhali dve fľakaté žiarovky, vytváralo hmlu na okraji Zoinýchkontaktných šošoviek. Doktor Chulu najprv usadil dievčatko na úzky stôl

a potom začal vyšetrenie. Jeho dotyky boli jemné a jeho správaniek pacientke bolo také nežné, akoby bol jej otcom.

Zoe sa opierala o  stenu a  sledovala lekárovu tvár pri vyšetrení. Znervózňovala ju sterilnosť prijímacej miestnosti, akoby lekárskaprehliadka vo svojej čisto vedeckej usporiadanosti dokázala dezinfikovať obscénnosť znásilnenia. Hľadala v očiach doktora Chulua tieň, mráčik na jeho profesionálnom pokoji, a súcitila s ním, keď videla, ako zaťal zuby. Vsunul vatový tampón, ktorý držal, naspäť do skúmavkya potom ju vložil do plastového vrecúška.

Tampón bol od krvi.

Zbieranie vzoriek trvalo tridsať minút. Potom sestra Mbelová pritlačila k  posteli roboticky vyzerajúci prístroj – kolposkop. Doktor Chulu použil zabudovanú kameru, aby odfotil zranenia na teledievčatka. Dieťa vydržalo kolposkopiu asi minútu, potom sa obrátilo a začalo vydávať hlasný vibrujúci zvuk – sčasti plač, sčasti ston.

Doktor Chulu sa pozrel na sestru. „Koľko fotiek sa podarilo urobiť?“

„Päť,“ odvetila. „Všetky zvonku.“

Doktor sa poradil s Josephom. „Myslíš si, že to bude pred súdom stačiť?“

„Podpíšem správu,“ potichu odpovedal Joseph. „Magistrát nás v y p o č uje .“

Doktor Chulu prikývol a obrátil sa k Joy. „Musím si ju tu nechať na noc, na pozorovanie. No nemôžem ju umiestniť na oddelenie, kým nepoznám jej HIV status. Treba ju udržať bez pohybu, kým nespravím test.“

„Máte nejakú hudbu?“ spýtala sa Joy. „To by ju mohlo upokojiť.“

Doktor sa na ňu začudovane pozrel. „V kancelárii mám CD prehrávač.“

„Mám iPhone,“ ozvala sa Zoe a vytiahla ho z vrecka. „Čopoviete na Thomasa Mapfuma?“ Thomas Mapfumo bol slávny zambijský umelec.


30 CORBAN ADDISON

„Skúste to,“ prikývla Joy. „Váš prsteň zabral hneď.“

Zoe vybrala pesničku z  albumu Rise Up a  otočila reproduktor k dievčatku. Pri zvuku kalimby, tradičného nástroja ľudí shona, stratili protesty dievčatka nástojčivosť a začalo kývať hlavou do taktu.

Joy sa pozrela na doktora Chulua. „Robte, čo musíte.“

Doktor chytil dieťa za ruku a vydezinfikoval mu prostredníkgázou. Stlačil bruško prsta a pichol ho ihlou. Dievčatko stuhlo, ale lekár ho pevne držal za prst, niekoľko kvapiek krvi utrel vatičkou a potom nabral vzorku do skúmavky. Tú podal svojej asistentke, ktorá jednu kvapku pustila na testovací papierik.

„Nereaguje,“ oznámila sestra.

„Aspoň nejaké dobré správy,“ vyhlásil doktor Chulu. „Dajte mi desaťmiligramové fľaštičky suspenzie zidovudínu, lamivudínu a loinaviru plus detský tylenol.“

Sestra Mbelová sa o chvíľu vrátila s liekmi proti bolesti a, ako sa Zoe domnievala, antiretrovirotikami, ktoré mali zabrániť prenosuvír u s u H I V.

Doktor Chulu sa pozrel na Joy. „Ak vám dám lieky, podáte ich dieťaťu?“

Joy prikývla a pomohla dievčatku posadiť sa. Potom mu potichu šepla: „Mám pre teba šťavičku. Otvor ústočká. Verím, že to vieš.“

Keď jej lekár podal kvapkadlo s  prvým liekom, Joy ho ukázala dievčatku,  potom mu ho jemne vsunula medzi pery a  vytlačila jeho obsah. Dievčatko poľahky prehltlo tekutinu. Joy zopakovalaproces aj s ostatnými troma kvapkadlami. Dievčatko bez slova užilovšetky lieky.

Chápe, že musí vziať lieky, pomyslela si Zoe a zaplavila ju vlna lásky k dieťaťu.

Doktor Chulu zobral Josepha nabok a Zoe k nim prikročila.„Ráno sa spojím so sociálkou,“ zhrnul. „Musíte nájsť jej rodinu.“

Joseph prikývol. „Zajtra pôjdem do Kanyamy. Niekto ju bude poznať.“

Zoe sa zhlboka nadýchla, bojovala sama so sebou. „Ak vám tonerekáža,“ ozvala sa, „rada by som tu s ňou dnes v noci ostala.“

Doktor sa na ňu zadíval. „To nie je nutné. V  prípade potreby jej dáme sedatíva.“


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 31

„Chápem.“ Pravda bola, že sa jej vôbec nechcelo stráviť niekoľko hodín v  prijímacom krídle, dýchajúc chorobou napáchnutý vzduch, ale zároveň si nedokázala predstaviť, že by tam dievčatko nechala samo po traume, čo zažilo.

Doktor Chulu sa unavene usmial. „Ak sa chcete vzdať spánku, nebudem vám v tom brániť.“



2. kapitola

Nočné hodiny v nemocnici sa Zoe zdali dlhé ako dni a ani na chvíľu

sa jej nepodarilo naozaj zaspať. Sedela na kovovej stoličke vedľaželeznej postele dievčatka, hlavou sa opierala o stenu a snažila saignorovať ťaživý zápach nemocnice. Dievčatko spalo nepokojne, trápili ho

nočné mory, ktoré si Zoe nedokázala ani predstaviť. Nočná sestra –

Zambijčanka v strednom veku – sa z času na čas zastavilaa priniesla Zoe pohár vody. Zoe váhavo pila, dúfajúc, že vodu predtýmprevarili alebo ju aspoň nabrali z vrtnej jamy. Ani po roku v Lusake jej

žalúdok nezvládal zmes parazitov a baktérií, ktoré sa množiliv mestskom vodovode.

O  siedmej ráno sa objavil doktor Chulu a  v ruke držal plyšovú opicu. Zoe driemala, no prebrali ju jeho ťažké kroky.

„Toto som kúpil pre svoju dcéru,“ ukázal. „Je to maličkosť, ale možno si ju obľúbi. Asi myslíte na svoj prsteň.“

„Už som si ho vzala,“ odvetila medzi zívaním Zoe a otočila sak dieťaťu. Ležalo na boku so zavretými očami a s kolenami skrčenými pod bradou. „V noci dlho stonala, no asi pred hodinou upadla do hlbokého s p á n k u .“

Doktor Chulu prikročil k  posteli a  priložil prst na krčnú tepnu dievčatka. „Pulz má slabý, ale nie natoľko, aby ma to znepokojovalo. Chvíľu sa bude cítiť nepríjemne, no uzdraví sa. Je jednou z  tých šťastnejších.“


34 CORBAN ADDISON

Zoe sa pozrela na lekára a on odpovedal na jej nevyslovenú otázku.

„Minulý mesiac som mal znásilnenie dieťaťa,“ povedal. „Obeťou bolo osemročné dievčatko s mentálnym postihnutím. Bolo vážnepodvyživené a  malo rozličné komplikácie spojené s  prijímaním potravy. Rodičia ho nekŕmili. Vídam to veľmi často. Osemdesiat percent detí s postihnutím umrie pred piatym rokom života.“ Ukázal na dievčatko. „O ňu sa aspoň niekto staral. A teraz má vás.“

Zoe prikývla. Odrazu  pocítila k  dieťaťu puto, ktoré nedokázala vysvetliť. „A čo HIV?“

Pokrčil plecami. „Je to možné, ak bol útočník pozitívny, alepravdepodobnosť nakazenia je nízka. Budeme jej podávať antiretrovirotiká a znova ju otestujeme o šesť týždňov.“ Súcitne sa pozrel na Zoe. „Určite si chcete trochu pospať. Prečo nejdete domov?“

Natiahla ruky a v každom svale pocítila bolesť. No aj tak váhala.

„Pôjdem po CD prehrávač,“ navrhol, lebo rátal s jej obavami.„Bude v poriadku.“

„Dobre,“ súhlasila Zoe. „Dám vám svoje číslo pre prípad, že by sa niečo stalo.“

Keď lekárovi nadiktovala svoje údaje, posledný raz sa pozrela naspiace dievčatko a  vykĺzla z  nemocnice. Vdýchla suchý zambijský vzduch a usmiala sa na vychádzajúce slnko. Dokonca aj po rokoch návštevafrických náhorných plošín považovala takmer dokonalé podnebie za dar.

Vytiahla telefón a zavolala Mauriceovi Issacovi, šoférovi CILAbývajúcemu neďaleko. Uistil ju, že nevyrušuje, a sľúbil, že ju vyzdvihne o  desať minút. Potom vytočila Josephovo číslo. Zdvihol po  druhom cinknutí.

„Spala si?“ opýtal sa a znel ospalo.

„Vôbec nie. Aký máme program nadnes?“

Zaváhal. „Program?“

„Chystal si sa do Kanyamy. Chcela by som byť súčasťouvyšetrovania.“ Keď sa ticho predlžovalo, rozhodla sa naňho zatlačiť. „Pozri, nie som Joy Heraldová, ale na tom dievčatku mi záleží. Ak chceš,zatelefonujem Mariam.“

„Nemusíš,“ odpovedal. „Len sa bojím o tvoju bezpečnosť. Tá štvrť je s blížiacimi sa voľbami nebezpečná.“ Nadýchol sa a potom sa vzdal. „Dobre. Vyzdvihnem ťa presne o druhej.“


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 35

w

Zoe zatiahla žalúzie vo svojej izbe a spala až do obeda. Zobudilo juzvonenie telefónu, refrén od  U2 I  Still Haven’t Found What I’m Looking

For. Potriasla hlavou a niekoľkokrát zažmurkala. Videla len šmuhusieťky proti moskytom. Krátkozrakosť bola prekliatím flemingovskýchgénov, zdedila ju po otcovi. Bez šošoviek bola takmer slepá.

Odtiahla sieťku a  na nočnom stolíku nahmatala obal na šošovky. Len čo si ich založila, skontrolovala telefón. Myslela si, že jej volal doktor Chulu, ale namiesto toho videla na displeji Mariamino číslo. Riaditeľka terénnej sekcie jej nechala odkaz.

„Dobré ráno, Zoe,“ hovoril Mariamin hlas. „Joseph mi vravel o tvojom úmysle ísť s ním do Kanyamy. Buď opatrná, prosím ťa. Ráno sa koná stretnutie zásahového tímu.“

Zoe odtiahla závesy na okne na druhom poschodí a  obdivovala červené listy prýštcov v  záhrade. Prýštec najkrajší bol maminou najobľúbenejšou africkou rastlinou, symbolom exotiky a úrodnosti tohto kontinentu. Rýchlo sa osprchovala – v nádrži nikdy nebolo dosť teplej vody na dlhú sprchu –, obliekla si džínsy a levanduľovú košeľu.

Vybrala sa do kuchyne,  na raňajky si pripravila vajíčka, hrianky a papáju a zjedla ich na terase s výhľadom na záhradu, čítajúc pritom Proustovu Swannovu lásku. Bola to jej pravidelná púť, to najbližšie k náboženstvu, čo jej ostalo po rokoch strávených na Stanforde. Ako Proustov rozprávač, aj ona videla minulosť všade, kam sa pozrela,akoby sa tesne pod povrchom prítomnej reality ukrývala ďalšia. No aj v nej bola dcérou svojho otca. Okrem slabého zraku zdedila aj jeho výnimočnú pamäť.

Esemesku od  Josepha dostala o  trištvrte na dve. Z  jedálenského stola zobrala ruksak a prešla cez dvor k bráne. Strážnik, nováčik,ktorého meno si nedokázala vybaviť, ju pustil na ulicu. Za volantom pikapu zbadala dôstojníka jednotky útvaru pre pomoc obetiam. Na tvári mal slnečné okuliare ako pilot a oblečenú mal džínsovú bundu. Keďnastúila, Joseph vyštartoval od obrubníka a rýchlo sa zaradil dotrojprúdovej premávky. Obloha bola jasná, bez jediného oblaku.

„Aké si mal ráno?“ opýtala sa Zoe.

„ D obr é .“


36 CORBAN ADDISON

„Robil si niečo zábavné?“

Zdvihol obočie. „Prečo sa toľko vypytuješ?“

Potlačila svoje podráždenie. „Myslela som si, že ak spolu budeme pracovať, mali by sme byť k sebe priateľskí. Včera si bol zhovorčivejší.“

Odkašľal si. „Ak to už musíš vedieť, tak doobedie som strávilopravovaním auta. Je to, ako sa hovorí, hotová čierna diera. Požierač peňazí. Kúpil som ho od  bratranca automechanika. Som presvedčený, že mi dal zľavu, lebo vedel, že mu bude produkovať stabilný príjem.“

Zachichotala sa. „Teší ma, že máš zmysel pre humor.“

Pozrel sa na ňu. „Mám päť súrodencov. Človek sa naučí smiať.“

Zapískala. „Tvoja mama musí byť svätica. Čo robí tvoj otec?“

„Vlastní textilnú spoločnosť.“

Zamračila sa. A teba posledných desať rokov živili omrvinky od vlády? „Prečo si sa stal policajtom?“

Dostala záhadnú odpoveď: „Človek musí niekde začať.“

V jeho slovách vycítila ukrytý hlbší význam, ale rozhodla sa nechať to tak. „Kam ideme?“

„Porozprávať sa s Abigail. Predstaví nás svojim susedom.“

w

Vyšli na Cathedral Hill a vydali sa po Independence Avenue smerom

ku Cairo Road. Nedeľná premávka bola slabá, ale všade boli chodci kráčajúci popri palisandrami obrastených cestách. Zoe sa pohodlne usadila a  sledovala, ako sa okolo nej mihá Lusaka. V  časoch

kolonializmu ju navrhli ako záhradné mesto, no jej zelené bulváre,

majestátna architektúra edwardovského štýlu a tiché bungalovypočas desaťročí od získania samostatnosti zažili prienik špinya mestského úpadku. V húfoch sa sem nahrnuli chudobní ľudia z dedína bohatí sa pred nimi zabarikádovali za múrmi lemovanými črepmi skla

a ostnatým drôtom.

Prešli križovatku s  Cairo Road, potom okolo rušného mestského trhu a  nakoniec odbočili medzi rozpadnuté domy v  Kanyame. Po oboch stranách prašnej dopravnej tepny stáli predavači ponúkajúci okoloidúcim pneumatiky, plachty a kredity na mobil. Serióznejší z nich mali stánky postavené ďalej od cesty. Zoe všade videla stopy blížiacich


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 37

sa prezidentských volieb: bannery, vlajočky, tričká a  plagáty. Takmer

všetky boli zelené, čo bola farba Patriotického frontu. Ešte aj vzduch

bol nabitý voľbami. Skupinky mladých mužov sa prechádzali popri

ceste s  vlastnoručne vyrobenými hlásnymi trúbami a  nahlas kritizovali prezidenta Bandu a jeho vládnucu stranu Hnutie za multipartajnú

demokraciu.

Jeden z mladých agitátorov sa na Zoe nahnevane pozrel a potom zakričal niečo v ňandži. „Čo vraví?“ opýtala sa, no od nervozity sa celá zachvela.

„Vytiahni si okno!“ prikázal jej Joseph a  pomaly sa dral davom vpred.

Okamžite ho poslúchla. „Hovoril o mne?“

Joseph prikývol. „Nemá rád cudzincov.“

Nakoniec odbočili doľava na vedľajšiu cestu, okolo ktorej stáli spustnuté domy zo škvarových tvárnic, ich vlnité strechy pokrývalahrdza mnohých dažďových sezón. Po okolí sa potulovalo veľa detírozličného veku. Všetky ukazovali na pikap a zízali na Zoe. Neďaleko sedelo na stoličkách zopár starých ľudí, ktorí dohliadali na deti. Na ulici však chýbali mladí dospelí – rodičia detí. Niektorí bezpochyby pracovali, ale Zoe vedela, že ich neprítomnosť prezrádza temnejšiu skutočnosť: mnohí z nich boli mŕtvi.

Odbočili a  Joseph šliapol na brzdy. Len tak-tak sa vyhol zrážke s  pikapom plným mladých Zambijčanov v  zelených tričkách. Šofér, mladý muž so zrolovanou zelenou šatkou okolo hlavy, nahlas zatrúbil, zatiaľ čo jeho spoločníci trieskali do boku auta ako na bubon. Zoezachytila nenávistný pohľad vychudnutého mladého muža na korbe auta.

„Muzungu! Muzungu!“ kričal.

Pocítila strach. „Čo urobíme?“

Joseph sa natlačil autom na okraj cesty. „Keby som bol sám, možno by som im dal príučku. No nie som sám.“

Keď autá prechádzali okolo seba, mladí výtržníci zabúchali nastrechu Josephovho auta. Čas sa uprostred trieskania rúk a výkrikovvliekol. Zoe pocítila nutkanie zarevať na nich, aby im zrazila hrebienok, ale vedela, že by tým situáciu len zhoršila. Nakoniec druhý pikap zrýchlil a nechal ich v mraku prachu.

„Bastardi!“ vykríkla Zoe. „Kto si myslia, že sú?!“


38 CORBAN ADDISON

Joseph sa na ňu pozrel, ale neodpovedal. Znova odbočil, čím ich zaviezol hlbšie do labyrintu neoznačených ulíc. Väčšina domovov, ktoré míňali, nemala ani dvere, ani okná a  mnoho ulíc, cez ktoré prechádzali, lemovali vysoké hranice horiaceho odpadu. Po niekoľkých minútach sa tam Zoe prestala orientovať. Obklopovala ju nerozpoznateľná masa chatrčí. No zdalo sa, že Joseph vie úplne presne, kam ide.

Onedlho zašiel autom do uličky neďaleko ošarpaného domu, ktorý krášlil ohňový strom rastúci v  záhrade. Zoe zobrala ruksak a vystúpila z pikapu. Okamžite ju obkľúčili deti so žiarivými očami. Ťahali ju za košeľu, žobrali od nej peniaze – tamojšiu menu kwacha – žiadali ju, aby ich odfotila. Hladkala ich po vlasoch a zdravilav ňandži. „Muli bwange? Muli bwange?“ Netrvalo dlho a  na výtržníkov v pikape zabudla.

Nasledovala Josepha k  domu po  chodbe ozdobenej kvetináčmi. Za čipkovaným závesom na nich čakala Abigail. Pozvala ich dnua naznačila im, aby sa posadili na gauč zakrytý plachtou. Abigail si sadla oproti nim do vyšúchaného kresla. Váhavo prehovorila po  anglicky a všetky slová starostlivo artikulovala.

„Ako sa má dieťa?“

„Zotavuje sa,“ prosto odvetila Zoe. „Musíme nájsť jeho rodinu.“

Joseph vybral z  vrecka digitálny fotoaparát a  ukázal jej displej. „Mám jej fotku. Možno ju susedia spoznajú.“

Abigail sa postavila a prehodila si šatku cez plecia. „Poďte,“ vyzvala ich. Vyviedla ich z domu a potom po ulici k rozpadnutej búde, ktorá ani nepripomínala dom. „Agnes!“ zavolala.

Zjavila sa stará žena s vráskavou pleťou, takmer bezzubá. S Abigail si vymenili pár slov v ňandži a Joseph jej ukázal fotku dievčatka. Agnes pokrútila hlavou. Pozrela sa na Zoe a  spýtala sa na muzungu – cudzinku.

Joseph sa zachechtal. „Hovorí, že tvoje vlasy vyzerajú ako zlato. Chce vedieť, či sú skutočné.“

Zoe sa usmiala. V krajine, v ktorej skoro všetky ženy nosiliparochne alebo mali umelo predĺžené vlasy, sa jej na to pýtali už nespočetne veľa ráz. „Povedz jej, že ich mám od narodenia.“ Predklonila sa, aby sa starena mohla dotknúť jej vlasov. „Vie niečo?“


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 39

Pokrútil hlavou. „Dievča nikdy nevidela.“

Abigail sa rozlúčila s Agnes a potom ich odviedla do ďalšiehodomu. Mohutná žena vešala bielizeň. Usmiala sa na Abigail, ale Zoe si podozrievavo premerala. Rozhovor žien sa skončil rovnako rýchlo, ako sa začal.

„Jej rodina o polnoci spala,“ vysvetlil Joseph.

Zoe si vložila ruky do vreciek a poobzerala sa po okolí. Usilovala sa predstaviť si ulicu tak, ako ju videlo dievčatko. Stavím sa, že ulica bola takmer prázdna, pomyslela si. Vonku bola noc slúžkou násilia.Rozumnejší obyvatelia ostávali vnútri.

V nasledujúcej polhodine sa rozprávali s dvoma vdovami, mladou matkou dojčiacou dieťa a so skupinkou násťročných chlapcov sediacich pod stromom. Všetci tvrdili, že dievčatko nevideli, a niekoľkochalanov si robilo žarty z jeho výzoru.

Zoe sa odvrátila. Nahnevala ju ich necitlivosť. „Poďme odtiaľto,“ apelovala.

Odrazu prehovoril jeden z chlapcov. „Hej, muzungu, prečo ťazaujíma, čo sa deje v Kanyame?“

Odpovedala mu otázkou. „Kde si bol včera o polnoci?“

Pokrčil plecami. „Pozeral som televíziu.“

„Takže si bol hore?“

Štuchol lakťom do jedného z kamarátov. „Muzungovia nebodajpozerajú telku v spánku?“

Žart vyvolal vlnu chichotu.

Ignorovala to. „Nevidel si niečo nezvyčajné? Človeka aleboneznáme auto?“

Chlapec sa pozrel na ulicu a prekrížil si ruky cez prsia. „Videl som dodávku.“

Zatajila dych. „Akej bola farby?“

„Strieborná. Ako toto.“ Siahol do vrecka a  vybral cudzokrajnú mincu, pravdepodobne darček od  nejakého turistu alebo pracovníka neziskovej organizácie na pomoc regiónu.

„Bola zaparkovaná alebo išla?“

Chlapec vyhodil mincu do vzduchu a chytil ju. „Išla.“

S Josephom si vymenili pohľady. „Ukážeš nám, kde si ju videl?“

Chlapec sa nad tým zamyslel. „Čo za to?“


40 CORBAN ADDISON

Ani nežmurkla. V Afrike nebolo nič zadarmo. „Päťdesiat pinov. No dostaneš ich, až keď nám povieš všetko, čo vieš.“

Chlapcovi sa rozžiarili oči. Päťdesiattisíc kwách bolo približnedesať dolárov. Postavil sa a kamaráti sa k nemu pridali, viacnepodpichovali. „Bwera,“ ukázal. „Tadeto.“

Odviedol ich po ceste k domu s nenatretými stenamia rozpadávajúcou sa maltou medzi tvárnicami. Pred dverami sedela vyziabnutá žena v  košeli s  prepotenými fľakmi a  v sukni chitenge, čo je tradičný zambijský odev, v podstate kus látky s typickým vzorompodobný sarongu, ktorý ženy nosia ako sukňu či šaty alebo si ho uväzujú okolo hlavy. V  ruke držala škatuľu lacného lusackého piva. Chlaec odtiahol záves a  posadil sa na potrhaný gauč v  prepchatej obývačke. Nahradil polonahé dieťa, ktoré vyskočilo, aby mu uvoľnilo miesto.

„Dodávka prešla okolo,“ rozprával chalan. „Sedel som tu. Videl som diaľkové svetlá.“

„Aká dodávka to bola?“ opýtal sa Joseph.

„Myslím si, že to bol lexus. Išiel tade.“

„Bolo to esúvéčko?“ spýtala sa Zoe, keď si uvedomila, že autosmerovalo k Abigailinmu domu.

Chlapec prikývol.

„Ktorým smerom včera v  noci kráčalo dievčatko?“ opýtala sa Abigail.

Stará žena ukázala prstom tým istým smerom.

Zoe sa znova otočila k  chlapcovi. „Vravel si, že si videl svetlá. Aj brzdové svetlá?“

Pokrútil hlavou.

„A čo šofér? Zazrel si vodiča?“

Nechápavo sa na ňu pozrel. „Nič viac som nevidel.“

Skúmavo sa mu zadívala do tváre a rozhodla sa mu veriť. Otvorila zips na ruksaku a vybrala sľúbené peniaze. „Ako sa voláš?“ opýtala sa.

„Wisdom,“ odpovedal.

„Wisdom, čiže múdrosť, je najväčšou krásou človeka. To je príslovie. Platí rovnako pre muzungu ženy ako pre dievčatká s čudnými tvárami či zambijských mužov. Porozmýšľaj nad tým.“

Podala chlapcovi peniaze.


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 41

„Musíme nájsť niekoho neďaleko Abigail, kto videl tú dodávku,“ zhrnul Joseph.

Prikývla. „Práve som myslela na to isté.“

w

Vrátili sa po svojich stopách, pýtali sa ľudí, ktorých už stretli, aj tých, čo

sa náhodou zjavili na ulici. Nikto z nich nevidel strieborné esúvéčko. Zoe

sa pozrela na hodinky. Bolo skoro päť. Abigailina ťažká chôdza zjavnedosvedčovala jej únavu. Zoe práve chcela navrhnúť, aby ju zobrali domov,

keď ich Joseph zaviedol k Agnesinej chatrči a zaklopal na dvere. Zjavila sa

starena a Joseph sa jej prihovoril v ňandži. Agnes sa poškrabala po hlave,

niekoľkokrát zažmurkala a potom odpovedala rovnakým jazykom.

„Čo vravela?“ zaujímalo Zoe.

Joseph si ju nevšímal a položil Agnes niekoľko otázok. Starenaprikývla a prešla za roh domu, aby im ukázala uličku posiatu kameňmi a odpadom. Ukázala na cestu a znova prehovorila v ňandži.

„Počula pred svojím domom auto,“ vysvetlil Joseph. „Na chvíľuzastavilo a potom odišlo. Spomenula si na to až teraz.“

Zoe prebehol mráz po chrbte. „A čo nejaké hlasy?“

Preložil otázku Agnes. „Neboli to hlasy ľudí,“ pokračoval, „no počula niečo, čo jej pripomenulo bubon.“ Žena znova prehovorila a Joseph dodal: „Dva údery na bubon. Možno to bol zvuk zatvárajúcich sa dverí.“

Zoe vyšla z  uličky a  postavila sa na cestu. Dívala sa na Abigailin dom vzdialený asi desať metrov. Predstavila si Kanyamu schúlenú v strachu pred nocou, jej úzke uličky osvetlené len žiarovkami naverandách a  svitom mesiaca. Zrazu sa v  temnote zjavili diaľkové svetlá auta, zaznel zvuk motora luxusného esúvéčka. Vodič zašiel do uličky vedľa Agnesinho domu a dievčatko tam nechal. To vysvetľuje, prečo die­ ťa ni kto predtým nevidel. Nie je odtiaľto.

Očami putovala po  okolí a  zastala na skupinke detí hrajúcich sa na prašnej zemi. Boli to tie isté deti, ktoré sa okolo nej zhŕkli, keďvystúpila z Josephovho pikapu. Niečo jej napadlo. Vypýtala si od Josepha fotoaparát a podišla k deťom. Zdvihli hlavy od hry. Bolo ich päťa sedeli okolo kruhu nakresleného v prachu. Uprostred kruhu sa vynímala hromádka kameňov.


42 CORBAN ADDISON

„Ako sa to hrá?“ spýtala sa najstaršieho chlapca a Joseph jej otázku preložil.

Chlapec jej to namiesto vysvetľovania rovno ukázal. Vyhodil loptu do vzduchu, zobral prstami niekoľko kameňov a  odtiahol ich mimo kruhu a potom tou istou rukou chytil loptu. Keď loptu vyhodil druhý raz, premiestnil všetky kamene okrem jedného naspäť do kruhua osirotenú skalku položil na kôpku pri svojom kolene.

„Chiyanto,“ prikývol Joseph. „Aj ja som ho hrával, keď som bol dieťa.“

Zoe vybrala fotoaparát a ukázala ho deťom. „Môžem si vás odfotiť? Rada by som vás ukázala svojim priateľom doma.“

Začali vzrušene džavotať. „Fotku,“ ozval sa najstarší. „Muzungu pani odfotiť.“ Objali sa rukami okolo pliec, usmiali sa a  čakali, kým necvakne spúšť.

Zasmiala sa. „Majú prax.“ Zachytila moment do digitálnehoaparátu a ukázala fotku deťom. Najstarší chlapec ju poprosil, aby odfotila len jeho samého, a Zoe to spravila. Potom sa sklonila s fotoaparátom v  ruke na úroveň najmenších a  ukázala im fotku dievčatka. Deti sa zhŕkli okolo nej a mlčky sa dívali.

„Videli ste toto dievčatko?“ opýtala sa Zoe. „Včera v noci bolo na tejto ulici.“

Najstarší chlapec naklonil hlavu a pokrčil plecami. Poobzeral sa, hľadajúc podporu u kamarátov. Všetci okrem jedného krútilihlavami. Chlapček nemal viac ako sedem rokov a na jeho malej hlavičke sa vynímali priveľké oči. Hanblivo sa usmial na Zoe. Najstarší chlapec doňho strčil a  povedal niečo v  ňandži, ale chlapča zo Zoe nespúšťalo zrak.

„Dievča,“ vyslovil a prikývol.

Zoe sa prudko nadýchla. „Budeš prekladať?“ obrátila sa k Josephovi.

„Porozprávam sa s ním,“ odpovedal.

Posadil sa k chlapcovi a nežne k nemu prehovoril. Keď dieťaodpovedalo, Joseph kývol hlavou a usmial sa. Josephovo správanie dosiahlo zamýšľaný účinok. Chlapec hovoril bez ostychu a  svoje slová zdôrazňoval gestami.

Po chvíli sa Joseph pozrel na Zoe. „Volá sa Dominic. Býva tam.“ Ukázal na neďaleko stojaci dom natretý nazeleno. „Včera v  noci bol v posteli, ale musel ísť na latrínu. Zbadal dodávku, keď zastala. Všimol


ZÁHRADA HORÚCEHO PIESKU 43

si muža s dievčatkom. Muž nastúpil späť do dodávky a odišiel. Dievča

kráčalo smerom k Abigailinmu domu. Vyzeralo, že plače.“

„Videl tvár toho muža?“ vzrušene sa spýtala Zoe.

Joseph pokrútil hlavou. „Bola tma. Tvrdil, že ten muž bol vysoký. Vyšší ako jeho otec.“

„A dodávka? Akú mala poznávaciu značku?“

Joseph preložil otázku do ňandže. Dominikovi sa rozšírili zreničky a niečo nakreslil na zem. Zoe sledovala, ako sa pred ňou vynára kresba. Chlapec načrtol niečo pripomínajúce zdeformovaný obdĺžniks písmenom X v strede.

„Čo je to?“ nechápala.

„Neviem,“ odvetil Joseph. Chvíľu sa rozprával s chlapcoma Dominic nakreslil napravo od X druhý obdĺžnik. „Niečo takéto videl vedľa poznávacej značky. Tú si však nepamätá.“

Snažila sa nepociťovať sklamanie. Dominic bol výnimočný objav, ale váhu jeho svedectva nebolo možné posúdiť na ulici. Musel by prejsť krížovým výsluchom.

Joseph vybral z vrecka džínsov pero a zápisník. Jednu stránkupoísal poznámkami a vzápätí prekreslil Dominicov obrázok. Potom so Zoe išli s chlapcom k nim domov a porozprávali sa s jeho otcom,robustným mužom so šedinami vo vlasoch. Joseph naťukal svoje číslo do mužovho mobilu a potľapkal chlapca po hlave.

„Zikomo,“ pochválil ho. „Urobil si dobrú vec.“

Dieťa sa usmialo a rozbehlo sa naspäť k rozohranej partii chiyanta.

w

Keď slnko zmizlo za zhrdzaveným kovovým obzorom, vrátili sa do

uličky, kde Joseph zaparkoval svoj pikap. Zoe sa naňho pozrela a v jeho

očiach zbadala sklamanie. Bolo zjavné, že od poobedia v Kanyame si

sľuboval viac.

„Je to zvláštny prípad,“ poznamenala.

„Každý prípad je iný,“ odpovedal.

„Jasné, ale väčšina z nich napodobňuje istý model. Vinník je sused alebo člen rodiny. Zločin sa stane blízko domova obete. Podozrivý sa ho usiluje zakryť vyhrážkami a úplatkami. Toto je však iné.“


44 CORBAN ADDISON

„Je to v niečom odlišné,“ opravil ju. „Dievčatko mohlo útočníka poznať.“

„Samozrejme, ale prečo by si dal tú námahu, aby ju o polnociodviezol do Kanyamy? Vyzerá to, že chcel,



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist