načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Zabudnutý vesmír - Anton Stiffel

Zabudnutý vesmír

Elektronická kniha: Zabudnutý vesmír
Autor: Anton Stiffel

- Cyklus poviedok Zabudnutý vesmír popisuje cez konkrétne ľudské osudy život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev, ktorá sa pomocou hyperpriestorovej technológie dostane do vzdialenej ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  105
+
-
3,5
bo za nákup

hodnoceni - 77.3%hodnoceni - 77.3%hodnoceni - 77.3%hodnoceni - 77.3%hodnoceni - 77.3% 95%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Hydra
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2015
Počet stran: 504
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-971-9301-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Cyklus poviedok Zabudnutý vesmír popisuje cez konkrétne ľudské osudy život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev, ktorá sa pomocou hyperpriestorovej technológie dostane do vzdialenej časti vesmíru a natrvalo tam uviazne. Ľudia sa snažia prežiť, vytvoriť si nový domov a pôvodnú kolísku ľudstva – Zem (kam sa nedokážu vrátiť) – začínajú postupne pokladať za mýtus.

Poviedky Antona Stiffela sú rozdelené na priamu líniu a voľne nadväzujúcu líniu. Osobitnou kapitolou sú samostatné poviedky, ktoré nám predostierajú farbisté, spektakulárne či katastrofické príbehy zo Zeme, Slnečnej sústavy a Mliečnej dráhy.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Hydra, Bratislava 2015

Zabudnutý vesmír

Anton Stiffel

Hydra, Bratislava 2015


Anton Stiffel

ZABUDNUTÝ VESMÍR

© HYDRA 2015

© Anton Stiffel 2015

Ilustrácie a obálka: Jakub Šimjak

Redakčná a jazyková úprava: Eva Piarová

Vydal: Vydavateľstvo Hydra

SNP 2522/19, 066 01 Humenné

www.vydavatelstvohydra.sk

Všetky práva vyhradené

ISBN 978-80-89840-00-7


Môžete si ju stiahnuť ZADARMO na našej stránke

http://www.vydavatelstvohydra.sk/item4d1sk+z_temnot-fantasy_romany

Prajeme vám príjemné hrôzostrašné čítanie!

Z TEMNÔT je zbierka hrôzyplných a čiernohumorných drabble

(príbehy do sto slov). Napísal ich Mark E. Pocha, autor hororových

poviedok, editor hororových antológií a finalista prestížnych

slovenských literárnych súťaží.


Venujem svojej rodine – skvelej manželke Tonke

a úžasným deťom Tonikovi a Marianke –, ktorá napĺňa

môj život a stojí pri mne za každých okolností.


6

Objavte Zabudnutý

vesmír

O

zbierke poviedok Antona Stiffela sa hovorí už dávno

a osobne si myslím, že túžobné čakanie nás, fanúšikov, bolo

až pridlhé. Mám však o to väčšiu radosť, že jeho poviedky

dozreli na vydanie a vďaka vydavateľstvu Hydra sa dostávajú do rúk čitateľom v súbornom knižnom diele.

Prvý raz nás Tono nechal prejsť bránou a dotknúť sa jeho duše v roku 1998 v druhom čísle časopisu Fantázia a cyklus s názvom Zabudnutý vesmír sa začal rozrastať, až sa z neho napokon stal rozsiahly a prepracovaný svet. Nech sa páči, máme ho tu.

Priznám sa, z fantastických žánrov mám najradšej práve sci-fi. Najviac takú, kde hrá svoju úlohu šíro-šíry vesmír, technika a mimozemšťania. Vychovaný seriálmi ako napríklad Star Trek, Vesmírna loď Galaktika a Babylon 5 som s očarením privítal Tonov štýl, v ktorom dáva veľký dôraz nielen na príbeh, ale aj na uveriteľnosť a presnosť techniky a vedy vesmíru, v ktorom sa jeho príbehy odohrávajú. Záleží mu na tom, aby pasovali skrutky, motory vesmírnych stíhačiek ťahali správnym smerom, dráhy planét a satelitov sa nevychyľovali, ale aj na tom, aby virtuálna realita mala svoje pravidlá a umelá inteligencia svoje hranice. Predstavuje aktuálne vedecké poznatky a rozširuje naše obzory. Robí presne to, čo pravá science fiction robiť má, a k tomu ešte niečo navyše.

Tono Stiffel do slovenskej fantastiky vrátil lásku, romantiku, vzťah muža a ženy (ba aj lásku ktorá prekonáva svetelné vzdialenosti) na pozadí veľmi dobre zvládnutých hard-SF kulís. Našej generácii pripomenul, a mladým čitateľom predstavuje, štýl slovenských románov z polovice 80. rokov, ktoré boli vydané v edícii Stopy: Koló­ nia Lambda Pí od Jozefa Repka a Drion opúšťa Zem Václava Kličku. Tono kráča v ich šľapajach, áno, doslova v ich Stopách, a keby táto edícia dodnes existovala, celkom určite by bol do nej právom zaradený. Tonove poviedky spočiatku niesli znaky young adult, vznikali však pätnásť rokov predtým, než sa u nás tento pojem vôbec objavil.

Jedným zo základných kameňov tvorby Tona Stiffela sú láska a humanizmus. Často je hýbateľom udalostí v jeho príbehoch žena, konanie mužských hrdinov väčšinou vyplýva zo stretnutia, či doslova očarenia ženskou postavou. Ostatne, tak to býva aj v reálnom živote, nie?

To, akým spôsobom prepája najdôležitejšie črty svojich textov, no zároveň také odlišné javy – lásku a techniku –, je však v slovenskom literárnom kontexte jeho originálny trademark.

Napriek tomu, že možno nie je prvým či jediným slovenským autorom sci-fi, ktorého príbehy sa odohrávajú aj vo virtuálnej realite, celkom určite je virtuálny svet, ktorý vytvoril, najprepracovanejší. To možno povedať aj o celom Zabudnutom vesmíre a jeho hlavnej i vedľajšej dejovej línii, kde sa to len tak hemží krížiacimi sa odkazmi na hrdinov a udalosti medzi jednotlivými poviedkami.

Anton Stiffel je v našom literárnom prostredí špeciálny zjav. Bol úspešný v mnohých súťažiach (Cena Gustáva Reussa, Cena Karla Čapka, Cena slovenských fanúšikov fantastiky Istron a i.), publikoval v časopisoch (Fantázia, Kométa) a čitatelia sa s každou novou uverejnenou poviedkou dožadovali ďalších a ďalších príbehov z jeho sveta. Bol zaradený aj do antológií – na Slovensku Krutohlav a Zárodky hviezd, v Česku Mlok, Fantázia – To nejlepší a ještě něco navíc či Capricorn 70 a v Poľsku Zachowuj się, jak porządny trup (Správaj sa ako poriadna mŕtvola). V roku 2002 bol spoluautorom zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest, ktorá je v súčasnosti beznádejne vypredaná.

Aj keď technika a vesmír sú vo svojej podstate studené, Tonove poviedky vás nenechajú chladných. Teplo do nich vnáša všetko to, čo robí ľudstvo ľudstvom aj vo vzdialenom vesmíre – láska, priateľstvo a porozumenie.

Teraz máte možnosť jeho Zabudnutý vesmír navštíviť, prejsť Bránou, ktorú na idylickej Letnej planéte zanechali neznámi Cudzinci, a začítať sa do najprepracovanejšieho fantastického sveta, aký ponúka slovenská sci-fi.

Ivan Aľakša, Fantázia


Obsah

Objavte Zabudnutý vesmír ..................................................................8

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše ..............................................11

Tak blízko hviezd a tak ďaleko k tebe ..............................................49

Pod mrakmi ........................................................................................67

Mrznúce slzy .......................................................................................81

Všetko sú len spomienky a zabudnutia ...........................................87

Implantori ......................................................................................... 121

Visiaci svet ........................................................................................ 145

Smutné oči plné piesku ................................................................... 167

Za hranicou návratu budem čakať ................................................ 173

Vždy budem hovoriť navždy .......................................................... 211

Vstúpim dva razy do toho istého srdca ........................................ 235

Cesta do hlbín UI mysle ................................................................. 245

Krajina za horizontom nekonečna ................................................ 257

Traja muži, UI a loď......................................................................... 317

Volanie orbity ................................................................................... 345

Nepotrebné nutnosti ....................................................................... 373

Tam, kde sa leto nikdy nekončí ..................................................... 383

Fragmenty Polysféry ....................................................................... 423

Zavri oči a rýchlo snívaj ................................................................. 461

Neistota budúcnosti ........................................................................ 473

Čo ukrýva Zabudnutý vesmír ........................................................ 483

Pár slov autora na záver .................................................................. 495




Prejdi bránou a dotkni

sa mojej duše



13

K

onrí zob bola celkom obyčajná rastlina s krátkymi, červen

kastými, trochu zvlnenými listami a malými svetlozelenými

bobuľami. Korene, stonka aj listy boli neškodné, ale bobule

obsahovali trianicín. Bola to vysokoúčinná látka, ktorá sa používala na otravu malých hlodavcov alebo ako prímes do rôznych domácich liekov.

Anyss dúfala, že keď zje dostatočné množstvo bobúľ, už nikdy sa neprebudí do toho podlého sveta, v ktorom vyhasli všetky jej nádeje. Skoro polovicu obehu netrpezlivo čakala, kým začnú bobule dozrievať a potom ich chodila v noci tajne zbierať k neďalekému močiaru.

Teraz sedela v malej komôrke svojho domčeka, ktorý jej postavil otec k štrnástim obehom. Komôrka bola presiaknutá vôňami sušeného ovocia, zeleniny a bylín na čaj. Pred sebou mala plnú misku dozretých plodov a veľký pohár vody so sladkým sirupom, ktorou sa ich chystala zapíjať. Jediné, čo jej ešte chýbalo, bola odvaha.

Bol neskorý večer a matka s otcom už dávno zaspali. Predpokladala, že až do rána ju nebude nikto hľadať.

Váhavo si do úst vložila prvú hrsť bobúľ, prehltla ich a rýchlo zapila vodou. Mali zvláštnu, spolovice horkú, spolovice kyslú chuť, ktorú však rýchlo prekryla sladká príchuť sirupu. Dlho nerozmýšľala a začala do seba hádzať jednu hrsť za druhou, až kým nebola miska úplne prázdna. Pohár s vodou vypila až do dna. V bruchu najprv zacítila slabý tlak, spôsobený množstvom vypitej vody, no onedlho ho vystriedal príjemný pocit tepla, šíriaci sa od žalúdka. Viečka sa jej začali proti jej vôli zavierať a v posledných zábleskoch stále viac a viac zahmleného vedomia si ešte stihla uvedomiť, že už nikdy nebude mať silu ich otvoriť.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Tom nesmierne túžil po spánku, ale zavrieť viečka sa neodvažoval. Keby to urobil, otvoril by ich až na druhom svete. Aby nezaspal, rozhrýzol si pery do krvi a keď sa mu do rán dostal pot, v ktorom sa doslova kúpal, štípavá bolesť ho trochu prebrala.

Ťažký útočný krížnik, ktorý ich mal už dávno vyzdvihnúť, sa niekde stratil. Možno ho dostali Sateliťania, ale možno sa ešte stále schovával v hlbinách Pásu a vyčkával. Dostať ich odtiaľto mohol iba on, pretože mal stále dostatok energie na podpriestorové spojenie s HP bránou pri základni. Tá jediná bola schopná otvoriť hyperpriestorový prienik v takej blízkosti gravitačného vplyvu Pásu. Ak padol krížnik, už teraz sú všetci pravdepodobne mŕtvi. Poznal svojho veliteľa natoľko, aby sa nemusel obávať, že tu na nich zabudol.

Niekde sa stala chyba.

V tomto kvadrante mali byť nasadení do niekoľkých rýchlych akcií a potom ich mala vystriedať ďalšia stíhacia jednotka zo základne pri Trinite. Od poslednej akcie však prešla už celá večnosť a nikto z Trinity sa neukazoval. Veliteľ tam poslal dve stíhačky, ktorým predtým do energočlánkov dotankoval trochu z energetických rezerv krížnika, aby boli schopné komunikovať so základňovou bránou. Tá im otvorila ďaleko za hranicami Pásu maličký hyperprienik. Mali pri Trinite zistiť, čo sa deje, a prísť podať hlásenie. Vrátila sa však len jedna zo stíhačiek, úplne rozbitá a s ťažko zraneným pilotom, ktorý zomrel skôr, ako stačil niečo objasniť. Veliteľ mal dosť rozumu, aby tam už nikoho ďalšieho neposielal. Nepríjemným faktom ale bolo, že skoro všetko sa minulo: palivo, energia, munícia, vzduch aj endomorfín na udržanie zvýšenej vnímavosti.

Začínal mať zlý pocit, že boli obetovaní pre nejaké vyššie ciele, ktoré nikdy nedokáže pochopiť.

Jeho stíhačka držala pohromade už iba silou vlastnej vôle – chýbal jej pravý dolný motor a ďalšie dva mala poškodené, takže štvrtý bol nebezpečne preťažovaný. Odstrelili mu tiež jedno protónové delo s úsťovým urýchľovačom, pulzátor a chladičové výmenníky. A aby toho nebolo dosť, mal poškodený aj radar a integritu plášťa. Niekde mu nenávratne unikal drahocenný vzduch a palubný počítač – PAPO – to nebol schopný opraviť.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Nemalo význam už ani plakať. Recyklátor mlel z posledného, v rezervných zásobníkoch bol kyslík na necelú hodinu a on bol stále prilepený ako mucha na jednom malom kuse skaly, ktorý sa ani nedal nazvať asteroidom. Bola to v celom okolí jediná odtienená lokalita, ktorú bol PAPO schopný nájsť v tejto časti Pásu. Bál sa z tohto krásneho miestečka vystrčiť čo len nos. PAPO síce dokázal zakamuflovať aktívnu vrstvu plášťa tak, že pre všetky okolité radary a skeny teraz vyzeral ako zmrznutá kopa prachu a plynov, ale integrita plášťa, a tým aj aktívnej vrstvy, bola niekde porušená. Prezradiť ho mohlo aj pár molekúl unikajúceho plynu. Preto radšej vypol všetky nedôležité systémy, ktoré by k nemu mohli pritiahnuť pozornosť a učupený na zvráskavenom povrchu sa tváril ako neoddeliteľná súčasť asteroidu, na ktorom bol ukotvený.

Doteraz mu to pomáhalo prežiť.

Celý tento nezmyselný konflikt so Sateliťanmi sa začal kvôli niekoľkým prekliatym artefaktom, ktoré našli blázniví prospektori práve v tomto nevysvetliteľne rozsiahlom a osamelom páse asteroidov, skrátene prezývanom Pás. Artefakty s najväčšou pravdepodobnosťou nepochádzali od ľudí, a tak mali Sateliťania aj Federáli záujem zistiť, o čo ide. Zostavili spoločný vedecký tím, ktorý ich mal podrobne preskúmať a možno by šlo všetko hladko, keby odniekiaľ nepresiakla informácia, že medzi artefaktmi sú aj zbrane. Obidve strany preto tajne vyslali do Pásu ďalšie tímy, tentoraz špecialistov, ktoré mali pár artefaktov diskrétne zaistiť. Iróniou osudu bolo, že z Pásu sa už nevrátil nikto, ani vedci, ani špecialisti. Každá zo strán to dávala za vinu tej druhej a konflikt bol na svete.

Nikdy sa to nezmení.

Teraz sú to artefakty, nabudúce možno ložiská rúd, vzácnych plynov alebo, nedajbože, planéta s dýchateľnou atmosférou. V celom Staničnom systéme taká neexistovala a keby sa niekde náhodou nejaká našla, vypukol by armagedon. Bol by to koniec Staničného systému. Obývateľná alebo aspoň terraformovateľná planéta bola snom každého.

Posledné informácie, ktoré výskumníci poslali z hlbín Pásu, hovorili o technológiách a zariadeniach, ktoré si nikto z nich ne

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

dokázal predstaviť ani v najodvážnejších snoch. Vedci neboli dokonca schopní ani určiť, aké sú tie veci staré. Možno tam ležali celé veky a možno ich Cudzinci opustili len nedávno, keď zistili, čoho sa môžu od ľudí dočkať. Doteraz nikto presne nezistil, čo sa vlastne vtedy v Páse s vedcami stalo.

Cudzinci.

Tajomní, záhadní a nepoznateľní. Natoľko odlišní, že Tom si to vedel sotva predstaviť. Možno tu ešte stále niekde boli a pozorovali, ako sa ľudia zabíjajú práve kvôli veciam, ktoré tu oni zanechali ako nepotrebný odpad. A možno navždy odišli. Niekedy mal pocit, že vesmír je až príliš zložitý na to, aby mu aspoň trochu porozumel.

Vlastne tu vôbec nemal byť. Veľké banské nešťastie na jednom malom mesiaci kdesi na konci sveta. Len zázrakom prežil. Dali ho dokopy, ale nebolo to zadarmo. Cena za nové implantáty a telovú bio- a nanotechniku sa rovnala doživotnej službe na niektorej z vojenských základní. Nebolo z čoho vyberať. Životnosť stíhacích pilotov bola v priemere päť rokov. Aj to bolo niečo.

Niekedy dokonca premýšľal, prečo sa vlastne narodil. Rodičov nepoznal, takže mu to nemohli povedať. Nepoznal vlastne nikoho, kto by mu to vysvetlil. Od detstva ťažko pracoval v hĺbkových baniach na rôznych zabudnutých mesiacoch a väčších asteroidoch. Potom havária, pri ktorej zahynuli skoro všetci jeho kamaráti, no a nakoniec drsný život na vojenskej základni, kde platili svojské zákony. Kto tam chcel prežiť, musel sa im podriadiť.

S hrôzou si uvedomil, že znova takmer zaspal. Závažia na viečkach sa zdali byť čoraz ťažšie. Na malom displeji v helme skafandra zúfalo poblikávala kontrolka zásoby endomorfínu v skafandrových zásobníkoch. Z piatich boli štyri prázdne.

Ostávala už len jediná dávka.

Nikdy v sebe nemal viac ako dve dávky za sebou. Teraz však v jeho žilách prúdili už štyri, z toho poslednú si bral len nedávno. Pri pomyslení na to, aký zmätok mu narobia v tele, mu behal po chrbte mráz. Nemohol si však pomôcť a aby nezaspal, potreboval aj tú piatu. Päť dávok bol neoficiálny limit pred ťažkým poškodením mozgu. Nikto to však pre istotu neskúšal, pretože veľa ráz to už odpísalo ľudí len so štyrmi alebo tromi dávkami.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Bolo mu veľmi smutno, keď prikázal PAPO-vi, aby mu do žily, cez trvalo nasadenú kanylu, vstriekol piatu dávku. Pohľad sa mu začal rozostrovať a prepadlo ho neblahé tušenie, že to bola posledná dávka v jeho živote.

Anyss kráčala vysokou letnou trávou, ktorá tu, na náhornej plošine, rástla v hustých trsoch. Po lícach jej stekali veľké teplé slzy, miešali sa s chladnými kvapkami rosy, ktoré sa trblietali na končekoch stebiel a máčali jej nohy. V diaľke nad východným obzorom sa začali nesmelo objavovať prvé ružové pásy. Onedlho ukáže tomuto svetu svoju starú tvár veľká červená hviezda Akron. Vždy ju fascinovala. Keď bola ešte celkom malá, myslela si, že je to veľká lampa, ktorú niekto zabudol zhasnúť, a tak od dlhého svietenia celkom sčervenela. Stále čakala, že sa vypáli a zhasne, ale Akron sa každé ráno spokojne vyhupol na oblohu a zalial túto neobyčajnú planétu ružovým svetlom. Potom, o niečo neskôr, pochopila, že to takto bude po všetky dni jej života. Vtedy však ešte netušila, že tých dní nakoniec nebude až tak veľa.

Vorky, malé chlpaté zvieratká, žijúce v jej dlhých hnedých vlasoch, splašene pobehovali po vrkôčikoch. Netušili, čo sa deje, ale cítili, že ich hostiteľka je veľmi rozrušená. Tieto tvory s veľkosťou tuskového orecha, jemnou červenohnedou srsťou a tmavomodrými očami sa nasťahovali do jej vlasov, keď mala necelé štyri obehy. Bol to zatiaľ najšťastnejší deň v jej živote. Len niekoľko dievčat malo to šťastie, že si ich vorky vybrali za hostiteľky a až do konca života sa im starali o vlasy. Zvieratká si svoje dievča vyberali podľa zvláštnych kritérií, ktoré ľudia nechápali.

Celú noc nezažmúrila oči. Jej pokus o otrávenie sa záhadne zlyhal, pretože po určitej chvíli sa prebrala a na dôvažok potom nemohla vôbec zaspať.

Nejaký čas mala ale nepríjemný pocit, akoby sa vôbec neprebudila, ale len snívala ten najživší a najfarebnejší sen.

Premýšľala o tomto zvláštnom svete a o tom, ako jej zničil život. Pred ôsmimi obehmi zomrel jeden malý chlapec. Zrútil sa zo skalnej

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

steny, keď sa pokúšal vyšplhať k štrbine, kde hniezdili dravé konry. Zlomil si krčné stavce a vo veľkých bolestiach prežil ešte niekoľko dní, kým naposledy vydýchol. Bol to jeden z jej priateľov a dlho jej bolo za ním smutno.

Vtedy ešte nič nechápala.

Netušila, že to bol práve on, kto mal s ňou o niekoľko obehov prejsť popod Bránu. Bol to práve on, s kým si mala prepojiť svoje vedomie. Smrť na tejto planéte znamenala skoro vždy nekončiace trápenie ešte pre niekoho iného. Jej kamarát zomrel a vôbec netušil, čo tým spôsobí. Od tej osudnej chvíle bol jej život nenávratne stratený. Veľa vecí bolo neistých, ale jedna bola určite každému jasná. Mala len veľmi malú nádej byť ešte niekedy v živote šťastná. Každému, kto dovŕšil najmenej šesť obehov, bol určený životný druh, s ktorým sa od malička priatelil o trochu viac ako s ostatnými. Keď potom mladší z dvojice dovŕšil sedemnásť obehov, pár prešiel popod Bránu poznania, ktorá vzájomne prepojila ich vedomie. Každý potom vo svojom vedomí vnímal aj kúsok vedomia toho druhého.

Bolo to nezvratné. Ak sa raz Brána rozhodla niekoho prepojiť, bolo to do konca života.

Anyss tak veľmi túžila po prepojení, tak veľmi túžila po tom kúsku do konalosti.

Mnoho vecí bolo príliš tajuplných. Nikto presne nevedel, ako a kedy sa dostali na túto planétu. Pravda bola pochovaná niekde hlboko v minulosti. Neexistovali žiadne záznamy ani spomienky. Rovnako nikto netušil, kto a kedy postavil Bránu poznania. Podľa vývinového stupňa technológie a spôsobu opracovania bránových oblúkov predpokladali, že to neboli ľudia. Navyše v mieste, kde stála Brána, sa stával malý zázrak a kúsok zeme sa tam dotýkal neba. Nevedeli, na akom princípe Brána prepájala vedomie muža a ženy, celkom však zmenila život v ich spoločenstve, ktoré neskôr začali nazývať Osada. Nech sa akokoľvek snažili, počet ľudí v Osade vzrastal len pomaly a aby sa mohol každý s niekým prepojiť, páry sa určovali už v rannej mladosti. Ak však niekto z páru zomrel ešte pred prepojením, ten druhý mal potom smolu, zostal sám.

Neprepojiť sa znamenalo nezakúsiť to opojné šťastie z absolútne dôvernej blízkosti druhého človeka. Pocity po prepojení sa nedali

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

nijako vyjadriť, dali sa len priamo prežiť. Po tejto súkromnej hranici dokonalosti túžil každý, no ak niekto zomrel už po prepojení, znamenalo to niekedy smrť od žiaľu a clivoty aj pre druhého z dvojice.

Spočiatku si to príliš nepripúšťala. Trápili ju len smutné pohľady jej rodičov a ľútosť niektorých priateľov. Rozhodla sa, že to vydrží, ale v kútiku duše stále dúfala, že sa to zmení. Aj keď to boli sebecké myšlienky, verila, že časom možno zomrie nejaké dievča a ona bude mať konečne voľného chlapca, s ktorým sa bude môcť prepojiť. Nikto však už nezomrel, lebo každý si svoj život strážil tak trochu aj pre toho druhého.

Postupne prišiel čas, keď si začali niektoré jej kamarátky viť vence z horských kvetov. Bol to znak, že sú pripravené a ochotné prepojiť sa so svojimi druhmi.

Ona si taký veniec nikdy nemohla uviť. Nemala naň právo. Časom sa ale prepojili všetky jej kamarátky, zostala sama. Vtedy na ňu doľahlo to smutné poznanie pravdy a beznádejnosť vlastnej existencie. Každý ďalší deň začínal byť horší, ako ten predchádzajúci. Rozhodla sa zomrieť.

Prvý pokus s otrávením nevyšiel, a tak teraz kráčala vysokou letnou trávou a po lícach jej stekali veľké teplé slzy. Bála sa smrti, no aj tak smerovala k priepasti, dostatočne hlbokej na to, aby pád neprežila. Nerozmýšľala nad tým, či bude ešte niečo potom, keď zomrie. Táto otázka bola pre jej rodný svet trochu nepodstatná. Nenávidela ho za to, čo jej spravil, nenávidela seba za to, že to musí takto riešiť, ale hlavne nenávidela tajomnú Bránu, ktorá sa nevšímavo týčila do výšky ďaleko na obzore a jej vyklenuté oblúky sa v odchádzajúcej noci matne leskli.

Priepasť už nebola ďaleko a vorky cítili jej narastajúci strach. Podvedome vytušili, že sa schyľuje k niečomu, čo nemusí skončiť dobre. Šplhali po pletencoch účesu, ktorý jej narýchlo zhotovili, keď ich ráno dosť nešetrne vyrušila z ich jednoduchých snov. Snažili sa niečo zahliadnuť, ale aj keď už bolo takmer ráno, ich malé oči toho veľa v okolitom šere nerozoznali. Keby uvideli, čo ich čaká kúsok vpredu, asi by hneď utiekli a niekde sa schovali. Takto len nerozhodne váhali, či zostať, alebo opustiť teplú domovskú hrivu svojej hostiteľky a prebehnúť sa po jej boku.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Ešte nevedela, ako to urobí s vorkami, ale nechcela, aby zahynuli spolu s ňou. Bolo jej ich ľúto. Celý čas sa jej výborne starali o vlasy, mnoho dievčat jej ich závidelo a v tých najhorších okamihoch to boli jediné spriaznené duše, ktorým mohla vyliať svoje srdce. Každé dievča nemalo vorky také usilovné a niektoré ich nemali vôbec. Niekedy sa o svojich problémoch rozprávala aj s matkou, ale tá ju nie vždy dokázala pochopiť. Matky boli so svojimi deťmi prepojené nepriamo. Cítili len ich existenciu, ale do pocitov neprenikli. Otca to trápilo snáď ešte väčšmi. Občas ho zastihla potichu plakať. Možno tušil, že raz to takto skončí. Snažil sa ju nenápadne strážiť, ale podvedome vedel, že ak sa raz rozhodne odísť, nedokáže ju zastaviť.

V diaľke konečne uvidela okraj náhornej plošiny. Za okrajom už nebolo nič, len bezodná hĺbka a tma. Tá hĺbka ju desila a priťahovala zároveň. Keď prišla až celkom k hrane a pozrela sa dole, nechtiac sa otriasla. To bola posledná kvapka do pohára trpezlivosti pre vorky. S piskotom vyskákali z vlasov a schovali sa v neďalekom trse trávy. Konečne mala po starostiach a nemusela sa o ne báť.

Bola tu už len ona a jej svedomie. Nebo na východe úplne sčervenalo. Sľúbila si, že skočí skôr, ako vyjde Akron. Dnes prvý a posledný raz nechcela vidieť jeho krvavý disk. Na západe ešte poblikávalo pár jasnejších hviezd, akoby sa nechceli rozlúčiť s čarom noci. Začala mať pocit, že celá obloha bola jedno veľké oko, ktoré sa na ňu zvedavo pozerá. Ak tam hore možno aj niekto bol a videl jej utrpenie, asi mu to bolo jedno. Nech by spravila čokoľvek, nič by sa nezmenilo. A možno tam nebol vôbec nikto a to zvláštne chvenie pochádzalo z jej vnútra. Stačilo spraviť už len jediný krok, ale strach, ktorý ju ovládal, prerástol do obludných rozmerov a úplne ju znehybnil. Nechcela si pripustiť, že by to nakoniec nedokázala. Vnútorné chvenie sa stalo takmer neznesiteľným a niečo sa v nej zlomilo.

Po tvári ju pohladil jemný ranný vánok, akoby sa s ňou lúčil.

Zaťala päste, zavrela oči a skočila.

21

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Lokálny sken v Tomovej stíhačke zíval až podozrivou prázdnotou. Naproti tomu na hĺbkovom skene sa občas mihlo pár bodov bez identifikácie. Možno odraz vzdialenej bitky niekde v hornej časti Pásu alebo nejakých aktívnych trosiek či asteroidov s vyšším podielom kovov.

Keď sa Tomovi po žilách rozbehla piata dávka, zdalo sa mu, že jeho mozog ten nápor nezvládne. Chvíľu mal nepríjemný pocit déja vu a nevedel, čo je skutočnosť a čo sen, ale potom driemoty znova odplávali na pokojných vlnách endomorfínu. Nejaký čas sa spánku nemusel obávať.

Rozhodol sa risknúť krátke spojenie s veliteľským krížnikom.

„PAPO, vysielaj kódovane na veliteľskej frekvencii plným výkonom. Ak by nás niekto zameriaval, preruš to,“ inštruoval počítač a pokračoval: „Modrá osmička volá dravca,“ hlas sa mu zachvel. Túto výzvu už opakoval príliš veľa ráz na to, aby to počítal.

„Na signál som nezachytil žiadnu odozvu,“ oznámil suchopárne PAPO.

Na lokálnom skene výrazne zablikalo niekoľko bodov. Stále bez identifikácie. Niečo sa začínalo diať.

„Zameranie z pravej strany. Máme zásielku. Smeruje k nám nepravidelná formácia ôsmych skál s priemerom tri až osem metrov. Navrhujem urýchlene opustiť momentálnu pozíciu,“ vychrlil PAPO.

Diabolský katapult, pomyslel si Tom. Schovával sa v najhustejšom úseku Pásu a striehol na podobných zúfalcov, ktorí sa snažili spojiť s krížnikom. Pracoval na princípe rotačného praku a dokázal vrhnúť tucet skál naraz v zložitých formáciách, ktoré donútili pilota uhýbať tak, že nakoniec ho niektorý kameň zasiahol. Ako projektily využíval kúsky zachytených alebo nalámaných skál, ktoré naberali kinetickú energiu rotáciou v niekoľkých vrstvách okolo pseudogravitačného jadra, vytváraného silným generátorom. Musel byť stabilizovaný sústavou aspoň troch mohutných, navzájom spriahnutých gyroskopov a ukotvený protispätnými vrhačmi. To mu dovoľovalo používať vrhacie rýchlosti na hranici súdržnosti materiálu kameňov. Všetko to prepočítaval počítač aspoň trikrát výkonnejší ako PAPO.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Tom začínal mať z týchto nových sateliťanských zbraní strach.

„PAPO, hľadaj nejaké ďalšie odtienené miesto,“ nariadil Tom a zapol spätný chod motorov s plným zrýchlením. Stíhačka sa odlepila od asteroidu a vyletela v ústrety letiacim kúskom skál.

„Z vnútornej strany Pásu som zachytil signál,“ ohlásil znova PAPO. „Na analýzu je príliš skreslený, musíme sa dostať bližšie.“

Tom sa elegantne vyhol prvým dvom formáciám, ale pri tretej začali menšie problémy. PAPO sa snažil chýbajúci motor kompenzovať úspornejšími úhybnými manévrami, a tak jeden veľký nesympatický kameň tesne olízal kabínu. Pri priamom zásahu by sklo kabíny určite puklo. Kinetická energia týchto kamienkov sa nedala s nejakým laserom ani porovnávať. Potreboval sa čo najskôr dostať z tejto začarovanej oblasti, ktorú mal pod kontrolou katapult. Vypustil niekoľko návnad na oklamanie zameriavača katapultu, pozmenil kamufláž aktívnej vrstvy a pre istotu nechal za sebou aj maketovú sondu, ktorá sa po všetkých stránkach tvárila ako jeho vlastná stíhačka. Dúfal, že katapult dostatočne zmätie.

Zamieril hlbšie do Pásu.

„PAPO, analyzuj ten signál,“ prikázal. Neodvažoval sa ani dúfať, že by to bol krížnik.

„Je to jeden z našich stíhačov. Odstránil som skreslenie, chceš si to vypočuť?“

„Už to tu malo byť.“

V slúchadlách nepríjemne zapraskalo a z diaľky k nemu doľahol zúfalý, zachrípnutý hlas, ktorý okamžite spoznal.

„Pomôžte mi! Je niekto na príjme? Počuje ma vôbec niekto? Zachráňte ma! Tak ohláste sa predsa! Potrebujem okamžitú pomoc! Dlho už nevydržím, došiel mi vzduch! Dusím sa tu! Pomôžte mi niekto, doparoma!“

Bol to Ryon, modrá sedmička. Jeho kolega z letky.

„PAPO, zameraj ho. Ako to vyzerá v okolí?“ Tom začínal byť netrpezlivý.

„Jeho stíhačka je zavesená uprostred veľkého prázdneho priestoru v dolnej rovine tejto časti Pásu. Všade je pokoj, ale je to podozrivé. Jeho volanie musí byť počuť široko-ďaleko.“

„Ako sme na tom s katapultom?“

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

„Necítim žiadne zameriavanie, asi sme sa mu stratili. Radar je príliš poškodený, nedokážem presne sledovať jeho presuny.“

„Akú má šancu zamerať ma, ak sa spojím s Ryonom?“

„Veľkú. Táto časť Pásu nie je prakticky nijako odtienená.“

Bola to dilema, ale na druhej strane záležalo na každej sekunde.

„Skús ma s ním spojiť, ale vysielaj úzkym rozptylom a malým výkonom.“

„Malý výkon k nemu nedosiahne. Je za bariérou väčších kusov kameňov s vysokým podielom kovov. Musíme sa dostať ešte bližšie.“

Tom sa nevedel rozhodnúť. Stena menších asteroidov, za ktorou bol skrytý, mu poskytovala aspoň malú ochranu. Za ňou bol obrovský kus prázdneho priestoru. Ak by ho tam zastihol nejaký katapult, bol by to jeho koniec. Nevedel, koľko katapultov je v Páse, ale nechcel riskovať.

„Dobre,“ rozhodol sa nakoniec, „vysielaj plným výkonom. Ak by sa niečo dialo, hneď ma informuj.“

V slúchadlách znova zapraskalo a ozval sa o poznanie zachrípnutejší hlas. „Počuje ma niekto...“

„Ryon, tu je Tom. Čo sa deje?“

„Tom, kde si?! Potrebujem kyslík! Rýchlo!“

„Čo sa ti stalo?“

„Dostal ma nejaký veľký kaliber, asi trojfázový laser. V strednej časti Pásu. Tom, už skoro nemôžem dýchať! Mám tu vzduch na pár minút! Rob niečo! Nechcem tu zakŕkať!“

„Si zranený?“

„Nie je to nič oproti tomu, že sa tu za chvíľu zadusím.“

„Ako si sa sem dostal, veď si celkom na okraji Pásu!“ nechápal To m .

„Neviem, bol som trochu mimo...“ V Ryonovom hlase zaznievalo zúfalstvo.

„Čože?“ Tom nechcel veriť vlastným ušiam.

„Keď ma dostal ten Sateliťan, myslel som, že je po mne, ale bol som len pekne dlho v bezvedomí. Prebral som sa práve tu. Musel som doletieť zotrvačnosťou po zásahu. Všetko je mŕtve, počítač, motory aj recyklátor. Funguje len núdzový vysielač. Neviem, čo mám robiť!“

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

„Zotrvačnosťou si tu predsa nemohol doletieť zo strednej časti Pásu!“

„Neviem, dočerta, na čo narážaš?“

„Ryon, mám taký zlý pocit, že z teba urobili návnadu.“

„Nehovor nezmysly! Potrebujem rýchlo kyslík! Alebo ma tu chceš nechať zgegnúť? Rob už predsa niečo! Kde sa schovávaš?!“

„Sám nemám kyslík na viac ako hodinu, ale trochu ti z neho prečerpám do malého zásobníka. Nebude toho veľa, získaš tým nanajvýš pár minút. To vieš, aj ja si chcem ešte trochu požiť. Zásobník ti prinesie môj opravársky robot. Ak je to pasca, robot si to odnesie, ale ty máš potom smolu. Ďalší kyslík už nebude. Je to jasné?“

„Rozumiem. Vďaka aj za to málo. Ponáhľaj sa!“

„Upokoj sa. Nerozprávaj a šetri si vzduch. Ak sa robot k tebe dostane, prečerpá ti kyslík priamo do kabíny cez núdzový ventil. Budeš mať pár minút k dobru. Môj robot potom aktivuje tvojho a spolu sa pokúsia na stíhačke opraviť, čo sa bude dať. Ja budem zatiaľ hľadať veliteľský krížnik, tam je kyslíka dosť. Ak ho do pol hodiny nenájdem, vrátim sa naspäť. Čo bude potom, neviem.“

„Vďaka, Tom.“

„Vypni si núdzový vysielač, aby nás nikto nezameral. Odteraz ho použi, len ak nebudeš mať inú možnosť. Rozumieš?“

„Rozumiem. Vypínam vysielač,“ zachrčal naposledy Ryon.

Ticho, ktoré zrazu v kabíne zavládlo, prerušil neosobne PAPO:

„Opravársky robot so zásobníkom je pripravený.“

„Ako vyzerá okolie?“

„Všade ticho, nikde žiadny pohyb. Nič sa nedialo ani počas vášho rozhovoru.“

„Mohla by to byť pasca?“ položil si ticho rečnícku otázku Tom, ale PAPO na ňu zareagoval:

„Ak je to pasca, čoskoro sa to dozvieme.“

„Z toho nie som múdrejší. Nič iné nám teda neostáva. Pošli toho robota k Ryonovi.“

Od Tomovej stíhačky sa odpútala malá lesklá guľka, obvešaná množstvom ramien, korekčných motorčekov a manipulátorov. V jednom z nich držala lesklý valec plný životodarného plynu.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Tom sledoval pohyb robota očami jeho vlastných senzorov. Robot mal autonómny rozhodovací systém, ktorý bol podriadený PAPO-vým príkazom. V kritických situáciách, keď záležalo na rýchlosti a prenos informácií medzi základňou spomaľoval jeho reakcie, mohol konať úplne nezávisle.

Robot sa na chvíľu zastavil pri okraji prázdneho priestoru a preskúmal okolie. Potom sa vydal k Ryonovej stíhačke, ktorá vyzerala uprostred tej prázdnoty ako zlý vtip.

Zatiaľ bol všade pokoj.

Tom podvedome očakával, že len čo sa robot objaví v nechránenom priestore, odstrelí ho nejaký dobre zamaskovaný Sateliťan. Tí ľudia boli šialenci a dalo sa od nich očakávať hocičo. Nič sa však nestalo a robot pokračoval ďalej k vraku stíhačky. Začínalo to vyzerať celkom nádejne. Tom uvidel cez robotove senzory Ryona, ako sa tlačí ku sklu kabíny a sleduje približujúcu sa pomoc. Mal krvou podliate oči a sklo v helme jeho skafandra bolo úplne zarosené.

Tesne pri stíhačke sa robot zastavil a znova preskúmal okolie. Stále sa nič nedialo. Robot rozkýval manipulátory a snažil sa zachytiť výstupkov na plášti, aby mohol cez núdzové ventily vpustiť do kabíny kyslík zo zásobníka.

A vtom sa to stalo.

V momente, keď sa jeden z manipulátorov dotkol plášťa stíhačky, všetko explodovalo. Robot aj stíhačka sa zmenili na obrovskú žiariacu guľu, ktorá sa rýchlo zväčšovala. Tesne predtým, ako čelná vlna explózie narazila na Tomovu stíhačku, stačil si ešte uvedomiť, že spolu s Ryonom tam na neho čakala aj širokopásmová nástražná mína. Sateliťania boli nebezpeční blázni. Stratil Ryona aj opravárskeho robota.

Nárazová vlna strhla menšie asteroidy a z väčších poolamovala všetky výčnelky. Stíhačka sa zmietala v prúde kameňov a trosiek, ktorý ju unášal k hustejšej časti Pásu. Keď sa Tom ako-tak spamätal z počiatočného šoku, snažil sa dostať divokú rotáciu stíhačky pod kontrolu. S jedným chýbajúcim a dvoma poškodenými motormi to ale bolo skoro nemožné. Okolie sa zlialo do jednofarebnej masy. Všetky kontrolky na riadiacom panely niekoľko ráz podozrivo zablikali, ale nakoniec ostali svietiť.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Tom skoro nedýchal. Začínalo mu dochádzať, že toto je tá beznádejná situácia, do ktorej sa nechcel nikdy dostať. Bezpečnostné pásy sa mu cez skafander nepríjemne zarezávali do tela. PAPO-vo hrdinské úsilie o zmiernenie rotácie spôsobilo odtrhnutie ochranných krytov z dvoch motorov.

Stíhačka sa prehnala tesne okolo obrovského neforemného asteroidu a Tom si už chcel vydýchnuť, keď vzápätí jeden z motorov mierne škrtol o nenápadný skalný výstupok a zmenil tým moment rotácie. Stíhačku to odhodilo do nehomogénnej skalnej triešte. Jeden z kameňov narazil na sklo kabíny a zanechal po sebe pavučinu prasklín. Ďalší, o niečo väčší, narazil do držiaka motora a odtrhol ho aj s kusom podporného nosníka. Vzduch z kabíny dávno unikol a Toma držala pri živote už iba núdzová záloha skafandra.

Do toho všetkého mu v slúchadlách zaznela šokujúca správa z veliteľského krížnika:

„Všeobecná výzva. Tu je dravec. Sťahujeme sa späť na domovskú základňu. Za minútu bude na sekundárnej periférii Pásu otvorený hyperprienik. Doba otvorenia bude tridsať sekúnd, dovtedy ho udržia generátory na základňovej bráne tak blízko Pásu. Kto to nestihne, ostáva tu. Neskôr sa po neho možno vrátime. Dúfam, že to stihnete všetci. Opakujem. Všeobecná výzva. Tu je dravec...“

Tomovi sa zatmelo pred očami. Z toho potvorského Pásu sa musel dostať za každú cenu. Záchrana bola na dosah. Zmobilizoval posledné zvyšky síl:

„PAPO, ako sme na tom?!“

„Ostali nám dva motory, z toho jeden takmer nefunkčný a druhý...“ PAPO sa zrazu odmlčal, aby vzápätí vychrlil: „Niekto nás odzadu zameriava. Vyzerá to na katapult.“

Neďaleko, v tmavej hĺbke za okrajom Pásu, sa rozsvietil malý, ale oslepujúco jasný bod, ktorý sa vzápätí rozšíril do kužeľa prechodovej zóny. HP prienik bol otvorený. Tridsať sekúnd.

Tom sa pokúšal vymotať stíhačku zo zhluku drobných skalných úlomkov, v ktorých uviazla. Okraj prechodovej zóny bol magicky blízko a pôsobil ako droga.

Spoza horizontu sa zrazu vynorila rýchlo letiaca formácia troch kameňov. Tom si ich nestačil všimnúť, ale v poslednej chví

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

li ich zaregistroval PAPO a natočil stíhačku tak, aby zachránil Toma. Jeden z kameňov neškodne skĺzol po boku plášťa, ale ďalšie dva, ktoré pôvodne mierili na kabínu, zasiahli jeden z motorov, a ten sa rozpadol na množstvo kúskov. Našťastie, bol to práve ten nefunkčný.

„PAPO, spoj ma s krížnikom!“ zakričal Tom. V slúchadlách zapraskalo.

„Tu je modrá osmička, volám dravca! Potrebujem pomoc! Mám tu neďaleko katapult a nemôžem sa dostať k prechodovej zóne!“ Hlas mu pretekal zúfalstvom.

„Tu je dravec. Rozumiem. Práve sme ho zamerali a posielame mu pozdrav. Snaž sa dostať do prechodovej zóny, zaviera sa za dvadsať sekúnd. Veľa šťastia modrá osmička,“ dokončil jedným dychom operátor z krížnika.

Hrubý zväzok dynamicky urýchlených častíc preletel naprieč celou šírkou Pásu a dostihol dokonale zamaskovaný katapult práve v okamihu, keď sa chystal Toma doraziť ďalšou dávkou kamenia. Častice rozkrojili extrémne pevný pancier, akoby bol z papiera a usmrtili Sateliťana, ktorý sedel v riadiacej kabíne. Prenikli aj k mohutným energetickým zásobníkom, ktoré udržovali v činnosti jadro gravitačného generátora a tam sa spojili s podobnými časticami, obiehajúcimi po viazaných dráhach zásobníka. Priestor, najprv v zásobníkoch a potom aj v okolí trosiek katapultu, sa začal rútiť do seba. Tam kde bol predtým katapult, teraz zívala bezodná gravitačná priepasť, ktorá do seba vsávala všetko, čoho sa dotkli chápadlá jej mohutného gravitačného poľa.

Kým si Tom stačil uvedomiť, čo sa vlastne deje, bolo neskoro. Jediný použiteľný motor, ktorý na stíhačke ostal, nedokázal tejto malej čiernej diere vzdorovať.

Pochopil, že všetko je stratené. Z tohto gravitačného pekla sa nedokáže nikdy dostať. Kto mohol tušiť, čo všetko už Sateliťania v tých svojich nových zbraniach používajú? Čierna diera do seba pohltila veľkú časť okraja Pásu, stovky menších aj väčších asteroidov. Neďaleko Tomovej stíhačky sa vplyvom slapových síl z malej čiernej diery rozpadla kompaktná masa zmrznutých skál a odkryla sústavu tenkých sústredených prstencov. Mali bledomodrý lesklý

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

odtieň a aj keď neboli medzi sebou spojené, udržiavali si od seba konštantné vzdialenosti.

Artefakt Cudzincov, blyslo Tomovi hlavou. Kvôli tomuto všetko začalo. Kvôli tomuto tu umierame.

Zvláštnosťou ale bolo, že aj keď čierna diera strhávala do seba všetku hmotu z okolia prstencov, prstence samotné ostávali nehybné. Museli byť v priestore ukotvené nejakým zvláštnym spôsobom.

Intenzita gravitačného poľa narastala. Tom v bezmocnom zúfalstve vysunul dlhé rameno dokového manipulátora s chápadlom a v poslednej chvíli sa zachytil najväčšieho prstenca. Gravitačné pole bolo už také silné, že začalo deformovať aj okraj prechodovej zóny. Rameno manipulátora bolo príliš tenké a vplyvom extrémnej záťaže sa začalo ohýbať. Čeľuste chápadla, zachyteného o prstenec, sa začali pomaly rozovierať.

Takto nejako vyzerá koniec, pomyslel si so všetkým zmierený Tom. Ten čertovský katapult ho nakoniec predsa len dostal.

Potom sa v zlomku sekundy stalo niekoľko vecí naraz.

Gravitáciou zdeformovaný okraj prechodovej zóny sa dotkol najväčšieho prstenca, zvyšné prstence sa vzájomne pootočili, zažiarili bledým oranžovožltým svetlom a všetko zaliala oslepujúca žiara, vychádzajúca zo stredu artefaktu. Okamžite sa zapli filtre na skle kabíny a v helme skafandra, ale neboli dostatočne rýchle a časť jasu, ktorá prenikla Tomovi do očí, ho úplne oslepila. Bolesť, ktorá mu z očí vystrelila do hlavy, bola nesmierna.

Stačil si ešte pomyslieť, že je to trochu nespravodlivé, zomrieť takto oslepený a potom, v jedinom krátkom okamihu, sa všetko zastavilo, všetko stíchlo.

Tok jeho myšlienok zamrzol.

Keď sa prehupla ponad hranu plošiny, vorky, ukryté v hustých trsoch trávy, srdcervúco zapišťali. Ich hostiteľka urobila niečo, čo svojimi malými hlavičkami nedokázali pochopiť. Celý ich svet bol posplietaný z lásky a nežnosti. Teraz však vycítili čosi úplne odlišné. Bolesť a smútok.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Jej pád pozdĺž steny priepasti sa nezadržateľne zrýchľoval. Cítila to v čoraz prudšie sa trepotajúcich vlasoch a v zosilňujúcich sa náporoch vzduchu do tváre. Nakoniec to nevydržala a trochu pootvorila viečka. To, čo uvidela, jej takmer zastavilo srdce. Mihali sa okolo nej výbežky skalnej steny a z ranného šera proti nej letelo dno priepasti.

Pochopila, že teraz je to už neodvratné.

Vysoko v stratosfére sa po nepravidelnej obežnej dráhe pohyboval starý teleport. Bol už síce poriadne nahlodaný zubom času, ale ešte stále dokázal zachytiť a zmaterializovať teleimpulz, ktorý prišiel z nejakého vzdialeného teleportu. Vykonal bleskovú diagnostiku svojej funkčnosti a aktivoval záložné systémy. Prijatú energiu presmeroval hlboko pod seba do atmosféry, a tak sa na jednom mieste vysoko v oblakoch zavlnil vzduch, ozvalo sa ohlušujúce dunenie, priestor sa prepadol a všetko dookola sa utopilo v intenzívnom bielom svetle, jasnejšom ako svetlo Akrona.

Uprostred toho bieleho pekla sa zhmotnilo torzo Tomovej stíhačky. Vákuum, ktoré tu spolu so stíhačkou preniesol teleport z vonkajšieho vesmíru, spôsobilo v tejto časti atmosféry pohromu. Do gigantickej bubliny prázdneho priestoru sa začali zo všetkých strán valiť kvantá vzduchu.

Anyss mala pocit, akoby sa otvorilo nebo. Hlboký dunivý zvuk prehlušil aj fičanie prúdiaceho vzduchu okolo uší a z rannej oblohy na ňu zažiarila nová, oslňujúco biela hviezda, mnohokrát väčšia ako Akron.

Bolo to neskutočné.

Nestačila si však presne uvedomiť, čo sa deje, pretože dno priepasti bolo už celkom blízko. Rýchlo zavrela oči a celým svojím vnútrom sa pripravila na náraz, ktorý ukončí jej smutný príbeh. Tesne predtým, než by sa telo roztrieštilo na ostrých skalách dna priepasti, ho však zachytil mohutný stĺpec vzduchu, ktorý sa predieral zo spodku priepasti ku atmosférickej anomálii vysoko na oblohe.

Nechápala, čo sa deje. Jej telo sa zmietalo v prudkých vzdušných víroch a letelo teraz pre zmenu nahor. Silný nápor vetra jej vyrazil dych a začala sa dusiť. Stratila orientáciu, nevedela, kde je hore a kde dole, nevedela, čo sa robí. Všade naokolo burácal chladný ranný vzduch a krajina bola ožiarená prízračným svetlom z neba.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

V jednom krátkom okamihu zahliadla hranu, odkiaľ ešte pred chvíľou skočila. Stĺpec vzduchu ju vyniesol späť na náhornú plošinu a unášal ju stále vyššie. V určitej výške nad plošinou sa ale zrazil s podobným stĺpcom, ktorý stúpal z priľahlého kaňonu a ich účinky sa navzájom oslabili. Telo stúpajúce k oblohe začalo znova padať, tentoraz však už nie do priepasti, ale na náhornú plošinu. Keď sa konečne ako-tak zorientovala, uvidela pod sebou skupiny vysokých, hustých trsov vysušenej trávy. Snažila sa zmierniť dopad a inštinktívne sa stočila do klbka, ale náraz tela o zem z takej výšky bol príliš tvrdý a ona stratila vedomie.

Vorky sledovali celé toto neskutočné divadlo z bezpečného úkrytu vo svojom trse. Vôbec nič nechápali a od strachu stále pišťali. Keď potom ešte na dôvažok neďaleko nich dopadlo telo ich hostiteľky, chceli sa v panike rozutekať na všetky strany. Nakoniec však predsa len zvíťazil pevne zakorenený inštinkt a oni sa k nej rozbehli a rýchlo naskákali do rozstrapatených vlasov. Domov bol predsa len domov.

PAPO sa snažil v tejto chaotickej situácii zorientovať. Tom bol v bezvedomí a nedokázal ho prebudiť. Ešte pred chvíľou sa nachádzali v hlbokom vesmíre, potom sa ale všetko zastavilo, dokonca aj pohyb elektrónov v jeho čipoch. Nevedel, ako a prečo sa to stalo, ani ako dlho to trvalo. Predpokladal, že s tým majú niečo spoločné tie bledomodré prstence, ktoré našli v Páse.

Zrazu sa objavili tu a všetko sa znova rozbehlo. Ani pomocou svojej rozsiahlej databázy nedokázal určiť, kde sa nachádza. Nijaká podobná planéta, dokonca s atmosférou, a ani hviezda, okolo ktorej planéta obiehala, v Staničnom systéme neexistovala. Súhvezdia a hviezdne konfigurácie, ktoré si stačil všimnúť na rozjasňujúcej sa oblohe, boli preňho úplne neznáme.

Bolo to na neho trochu priveľa.

Najväčší problém predstavovala stíhačka. Bola stavaná len pre pohyb vo voľnom kozmickom priestore a v hustej atmosfére sa správala ako ryba na suchu. Žiadne krídla, vztlakové plochy ani

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

smerové klapky, len hrubé nosníky, ťažké zbrane a mohutné motory, z ktorých ostal už len jeden. Takéto monštrum nemohlo v hustom vzduchu nikdy lietať. Vrak stíhačky nemohúcne padal k povrchu planéty a PAPO sa snažil nájsť nejaké riešenie, ktoré by zachránilo Toma.

Mal na to už len pár sekúnd.

Nakoniec jediné, čo prichádzalo do úvahy, bolo odstrelenie kabíny, aby vektor jej zrýchlenia pôsobil proti príťažlivosti planéty a zmiernil tak jej pád. Pomocou posledného motora natočil stíhačku kabínou hore, počkal na najvhodnejší okamih a tesne predtým, ako sa jeden z nosníkov dotkol zeme, odpálil explozívne nálože po jej obvode.

Pád kabíny sa podstatne zmiernil. Motorová časť stíhačky dopadla do vyschnutého jazera a vybuchla. Kabínu, ktorá letela za ňou, výbuch motorov ešte viac pribrzdil a odhodil do neďalekého močiara. Puknuté sklo na kabíne nevydržalo preťaženie a rozprsklo sa na tisíc malých črepín. Bezvládne Tomovo telo sa v skafandri divoko zmietalo v pilotnom kresle, kým nepovolil jeden bezpečnostný pás. Telo sa zotrvačnosťou vymrštilo, narazilo na riadiaci panel a sklo v helme sa rozbilo. Toma to zachránilo pred zadusením, pretože núdzová záloha skafandra sa dávno vyčerpala.

Nakoniec sa všetko upokojilo a bolo počuť iba vydesené krákavé zvuky z močiara a bublanie riedkeho bahna, vtekajúceho do rozbitej kabíny.

Na Letnej planéte sa začínalo ďalšie nové ráno.

Precital veľmi pomaly. Zdalo sa mu, že sa márne pokúša zozbierať kúsky svojho vedomia, roztratené po obrovskej prázdnej púšti jeho vnútorného sveta. Stále sa mu tam plietol akýsi nepríjemný pocit a ako sa postupne prenášal viac a viac do prítomnosti, začínal si uvedomovať, že je to bolesť. Bola v každom kúsku jeho tela, taká intenzívna, že mu miestami nedovoľovala ani dýchať. Chcel kričať, no nemal na to silu.

Otvoril oči, ale nič nevidel.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Všade bola tma, ktorá ho začínala desiť. Prstami sa chcel dotknúť očí, ale jeho ruku niekto zadržal a nad ním zaznel mladý ženský hlas:

„Lež pokojne, si v bezpečí.“

Slovám ledva porozumel. Slabiky mali netypický prízvuk a konce slov boli useknuté. Nechápal to.

„Kde som?“ zaškrípal jeho hlas, ktorý vôbec nespoznával.

Dievčina sa na chvíľu zarazila, akoby ju tiež prekvapil spôsob jeho reči, ale potom pokračovala:

„Tu si v bezpečí, nemusíš sa ničoho obávať,“ upokojovala ho neznáma.

„Som na Nemocničnej stanici?“

Po krátkom zaváhaní prisvedčila: „Áno, si na Nemocničnej stanici.“

„Ako som sa sem dostal? Kto ma zachránil?“

„Našli sme ťa.“

„Našli? Kto?!“

„Nuž, my. Potreboval si pomoc.“

Bol z nej zúfalý.

„Čo je s ostatnými? Zachránili sa? Kde je veliteľ?“ spýtal sa nedočkavo.

„Sú tu všetci, buď pokojný,“ ubezpečila ho znova po krátkom zaváhaní.

Nezdalo sa mu to.

„Musím hovoriť s veliteľom. Je to dôležité. V Páse som našiel artefakt!“ naliehal.

„Veliteľ teraz odpočíva, budeš s ním hovoriť neskôr.“

„Ale ten artefakt...“

„Tak dosť,“ prerušila ho, „všetko je zariadené. Teraz len pokojne lež a oddychuj.“

„Čo sa stalo s mojimi očami?“ opýtal sa so zlou predtuchou.

„Máš ich len obviazané.“

„Budem vidieť?“ Vo svojom hlase cítil napätie.

„Áno, ale nesmieš sa dotýkať obväzu,“ vystríhala ho.

„Prečo hovoríš tak zvláštne?“

„Myslím si, že hovorím normálne. Ako všetci ostatní.“

„Takže potom asi zvláštne hovorím ja,“ skonštatoval sarkasticky.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

„Tiež mám ten pocit. Ledva ti rozumiem,“ uzemnila ho jej šokujúca odpoveď.

„Kto vlastne si? Ošetrovateľka alebo pomocný personál?“

„Starám sa o teba. Ak by si niečo potreboval, budem nablízku.“

„To nebola odpoveď na moju otázku. Nepoznám žiadnu nemocničnú stanicu, kde by bola takáto starostlivosť.“

„Tak potom je toto nejaká iná stanica,“ odvetila s jemným nádychom smiechu v hlase.

Toma v okamihu oblial studený pot. S priškrteným hlasom sa opýtal:

„Si Sateliťanka? Som v zajatí na Satelite?“

„Sateliťanka? Nie!“ Tentoraz sa neskrývane smiala. „Nie si zajatý. Povedzme, že si na... relaxačno-liečebnom pobyte.“

Bol z toho úplne dopletený, ale z intonácie jej hlasu vedel, že hovorí pravdu. Srdce mu začalo biť pokojnejšie.

Načiahol sa za hlasom a natrafil na jej ruku. Bola prekvapivo malá, jemná a príjemne tvarovaná. Fascinovala ho. Zosobňovala pre neho jej hlas a všetko, čo sa doteraz o nej dozvedel. Opatrne skúmal štíhle prsty, dlhé nechty a zamatovú pokožku. Vychutnával si každý dotyk. Na jeho prekvapenie to neznámej nebolo nepríjemné a neodtiahla sa.

„Komu teda patrí ten príjemný hlas a táto starostlivá ruka?“ Začínal byť zvedavý.

„Niekomu, komu na tebe záleží.“

V duchu sa už aj on usmieval a prijal hru.

„A ako sa volá tá, ktorej jej na mne záleží?“ opýtal sa ticho.

„Anyss.“

„Anyss,“ zopakoval si pomaly pre seba. Zvuk toho mena v ňom vyvolal nedefinovateľný pocit déja vu.

„Také meno som ešte nikdy nepočul,“ zadivil sa.

„Mne sa celkom páči,“ dodala rozpačito.

„Aj mne,“ rýchlo dosvedčil a vedel, že je to pravda.

„A ako sa volá ten, čo sa mu páči moje meno?“

„Tom.“

„Tom,“ povedala si pre seba a veselo dodala: „Také meno som tiež nikdy nepočula, ale páči sa mi.“

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

Zvedavosť ho umárala.

„Kedy si môžem dať dole obväzy, aby som ťa vidiel?“

„Ak sa to bude dobre hojiť, možno už za dva, tri dni.“

„To je dlhý čas,“ skonštatoval sklamaný.

„Môžeš si zatiaľ predstavovať, ako vyzerám, ale nepopúšťaj uzdu fantázii. Som úplne obyčajná...“

Na chvíľu zavládlo ticho. Nakoniec ho prerušil Tom. Hlas sa mu chvel.

„Anyss, nikomu na mne nikdy nezáležalo.“

„No vyzerá to tak, že odteraz sa to zmení,“ povedala zastretým hlasom a jej jemné prsty ho pohladili po nose a brade. Ten dotyk ho elektrizoval. Zároveň si uvedomil, že má už poriadné strnisko.

„Ako dlho som bol v bezvedomí?“

„Celú večnosť. Už som myslela, že sa nikdy neprebudíš.“

„Bola si celý ten čas pri mne?“ opýtal sa neveriacky.

Anyss dlho nič nevravela a potom ho namiesto odpovede zľahka pobozkala na čelo.

„Už žiadne otázky. Teraz sa poriadne vyspíš,“ prikázala rázne a miernejšie dodala, „aby sa ti rýchlo uzdravili oči.“

Znova vyhľadal jej ruku a jemne ju stisol. Stisk mu opätovala. V tom stisku bolo všetko, túžba, nádej, prísľub... Takmer mu to vyrazilo dych. Do spánku sa prepadal s pocitom, že to nemôže byť pravda, že všetko sa mu len sníva. Bolo to príliš neskutočné, aby to bola pravda. A príliš krásne.

Keď sa po čase znova prebudil, bol sám. Stále mal v živej pamäti ten zvláštny rozhovor, hrejivý hlas a dotyk jemnej ruky. S panikou si začal uvedomovať, že nedokáže rozoznať, či to bola skutočnosť. Jeho mozog sa vznášal na vlnách upokojujúcich liekov. Bolesť, ktorú ešte stále cítil, sa nedala s tou predošlou vôbec porovnávať. Oveľa viac mu vadil obväz na očiach. Netušil, či už uplynul potrebný čas na vyliečenie, no na skúšku niekoľko ráz zažmurkal. Zdali sa byť v poriadku. Započúval sa do zvukov, ktoré k nemu prenikali z okolia. Chýbala tu tichá hlboká vibrácia, typická pre každú stanicu, ktorá

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

si udržovala pseudogravitáciu rotáciou obytných častí. Namiesto toho začul úplne nepochopiteľný zvuk.

Z diaľky prenikal do ticha miestnosti detský smiech. Nepočul ho už veľmi dlho a kedy naposledy videl nejaké dieťa, si už nepamätal vôbec. Ako v neskutočnom sne sa posadil, opatrne si z očí odmotal obväz a váhavo otvoril oči.

To, čo uvidel, mu spôsobilo šok.

Neležal v žiadnej nemocničnej izbe plnej prístrojov, ale v akejsi jednoduchej miestnosti plnej kvetov a farebných obrázkov na stenách. Za malými oknami uvidel krajinu, ktorú by si nedokázal predstaviť ani v najlepšej fantázii. Rozľahlé trávnaté pláne, mierne pahorky a skupiny pestrofarebných stromov. Všetko to bolo ožiarené úžasným načervenavým svetlom.

Bolo mu jasné, že to nie je žiadna fikcia, premietaná niekde za oknami pre jeho oklamanie. Ako v mrákotách prišiel až k obloku a otvoril ho. Ovanul ho svieži vzduch, presýtený neznámymi, ale príjemnými vôňami. Okno nebolo vysoko, a tak ho preliezol a skočil do chladnej mäkkej trávy. Všade dookola, až po obzor, to vyzeralo ako krajina z rozprávky.

Neďaleko šantila skupina detí, ktoré sa hrali nejakú hru. Fascinovane prišiel k nim. Jedno z detí sa naňho usmialo a podalo mu niekoľko farebných kamienkov. Z toho jediného úsmevu pochopil, že sa dostal niekde, kde končia všetky predstavy.

Bočným pohľadom zaregistroval zvláštnu stavbu. Ďaleko na obzore sa čneli do výšky nejaké stenčujúce sa, mierne zalomené, polparabolické oblúky. Vyzeralo to ako nejaká brána. Keď si uvedomil monumentálnosť tej stavby, v úžase padol na kolená.

Toto všetko nemohla byť pravda. Muselo sa mu to snívať.

„Vítam ťa u nás,“ prehovoril hlboký hlas za ním.

Obzrel sa a uvidel priateľskú tvár staršieho muža. Mal husté čierne vlasy, kde-tu pretkané šedinami, úprimné oči a trochu primalý nos. Naopak, široké ústa a ostro rezané lícne kosti vytvárali dojem neurčitého úsmevu.

„Čo je toto za svet?“ spýtal sa stále ešte užasnutý Tom.

„Predstihne tvoje predstavy. Voláme ho Letná planéta,“ odpovedal muž s úsmevom.

Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše

„Takýto svet nikde v Staničnom systéme neexistuje. Dokonca ani planéta s dýchateľnou atmosférou,“ odporoval márne Tom.

„Ja zase nič neviem o Staničnom systéme. Takže sme na tom rovnako.“

„Staničný systém pozná predsa každý.“

„Chlapče, ver mi, tu ho určite nepozná nikto,“ oponoval pokojne muž.

„Ako som sa sem dostal?“ preberal sa pomaly Tom zo šoku.

„Ak mám byť úprimný, spadol si z neba. Priznám sa, že mi to tiež vŕta v hlave. Narobil si nám pritom poriadnu škodu na úrode, zničil pár obydlí, ale nikoho pritom našťastie nezranil.“

„To ma mrzí, ja... som...“

„No zachránil si aj jeden život, to sa cení.“

„Zachránil život? Ako? Komu?“

„Mojej dcére Anyss. Tým vzdušným vírom, ktorý sprevádzal tvoj pád z neba.“

„Tej Anyss, ktorá sa o mňa starala? Takže to nebol sen?!“ vykríkol.

„Môžeš si byť istý, že sa ti to nezdalo. Prebdela pri tebe niekoľko dní a nocí. Tera



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist