načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Winston: Kocúr detektívom - Frauke Scheunemannová

Winston: Kocúr detektívom

Elektronická kniha: Winston: Kocúr detektívom
Autor:

Kira sa so svojou rodinou a kamarátmi vyberie na výletík do zábavného parku a prepašujú tam aj Winstona. Všetky zábavky sa však pre nich skončia vo chvíli, keď sa Winston stratí. Pre ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 224
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-000-4945-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Kira sa so svojou rodinou a kamarátmi vyberie na výletík do zábavného parku a prepašujú tam aj Winstona. Všetky zábavky sa však pre nich skončia vo chvíli, keď sa Winston stratí. Pre svetáckeho kocúra nie je problém uplatniť sa v novom prostredí. Okamžite začne zaskakovať za účinkujúcich. Prihára mu až vtedy, keď musí preskočiť cez horiaci kruh. Ako si uchráni svoju drahocennú kožušinku? Váhať nemôže. A nie je na vážkach ani vtedy, keď treba ochrániť jeho človečieho spoluúčinkujúceho, neprávom obvineného z krádeže. Kocúrí detektív je vo svojom živle a na vlastnú päsť sa ujíma vyšetrovania.

Zařazeno v kategoriích
Frauke Scheunemannová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Winston:

Kocúr detektívom

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.albatros.sk

www.albatrosmedia.sk

Frauke Scheunemannová

Winston: Kocúr detektívom – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


3

Frauke Scheunemannová

W

i

n

s

t

o

n

Kocúr detektívom

Albatros

n

s

t

o

n


4

Venujem Sofii.

Title of the original German edition:

Winston – Kater undercover

© 2016 Loewe Verlag GmbH, Bindlach

Lic.: Agentur Ivana Beil, Schollstr. 1, D-69469 Weinheim

Translation © Anna Lackovičová, 2018

ISBN 978-80-00-04945-8


5

O magických slovách,

vynervovaných dospelákoch

a špičkových nápadoch

Prázdniny. Prázdniny. PRÁZDNINY! Kira vyslovuje

toto slovo, akoby to bolo zaklínadlo. Začnem judetailne pozorovať. Vari sa nejako zmenila? Alebo jej

narástla srsť? Či zmenila farbu? Nie, nič také. Vyzerá

stále rovnako – stále je to trinásťročné dievča, ktoré

je mojou najlepšou kamarátkou.

„Prázdniny!“ povie ešte raz. Nie, nepovie, ale priam skríkne a celá tvár sa jej rozžiari. Potom sa ku mne zohne, vezme ma na ruky a poškrabká za mojimikocúrími ušami.

„Prázdniny, Winston! Dnes sa nám začnú jarné prázdniny. Nie je to skvelé?“

Nuž, ako sa to vezme. Presnejšie povedané: mne je to fuk. Napokon, ja si predsa môžem pospaťkaždý deň. Dodať musím len to, že istý krátky čas, keď som po údere blesku zostal uväznený v Kirinom tele,

O magických slovách,

vynervovaných dospelákoch

a špičkových nápadoch


6

musel som tiež chodiť do školy a mám na to veľmi

zlé spomienky. Najmä preto, lebo ma tam šikanovala

tá superkrava Leona a jej kamarátky. Dokonca som

sa ich vinou pre akúsi hlúpu skúšku odvahy dostal

na políciu. A pokiaľ ide o učiteľov, ani oni neboli vždy

milí. Takže potiaľto musím dať Kire za pravdu: je veru

dobrá vec také školské voľno, čiže na pár dní pokoj so

školou. Také malé prázdniny. Hurá, prázdniny!

„Čo? Prázdniny? No hrôza!“ Kirina matka Annavojde do izby a posadí sa na Kirinu posteľ. „Stále samé

prázdniny. Letné, zimné, jarné, vianočné,veľkonočné! Už je ich skoro viac než dní normálnehovyučovania. Ako sa potom môžete dačo naučiť? A čím ťa

mám teraz zamestnať, Kira? Ja predsa musímpracovať! Zakaždým je tu znova a znova ten istý problém,“

hundre si Anna pod nos.

Mňau, ja to teda vidím takto: to, či sú prázdniny,

alebo iné školské voľno dobrá vec, závisí od toho,

koho sa na to pýtame. Anny teda radšej nie.

„Ale, mami, nie som už predsa malé decko! Mňanetreba ničím zamestnávať. Veď ja si urobím program

sama.“

„Áno? A aký, preboha? Asi by si vymyslela lennejakú hlúposť. Nie, to rozhodne nie. Uvažujem nad tým,

že by som ťa prihlásila na rýchlokurz angličtiny.Lacný síce nie je, ale niečo by si sa za ten čas naučila,“

vyhlási Anna energicky.


7

„Čože?“ zalapá Kira po vzduchu. „Aký rýchlokurz

angličtiny? A prečo vlastne? Potrebujem predsatro

cha vypnúť, a nielen sa stále učiť.“

Teraz sa pre zmenu rozchichoce Anna.

„Veď ja ti to uznám. Lenže ako viem, týždeň pojar

ných prázdninách ťa z angličtiny čaká písomka, apo

kiaľ si pamätám, pri tej minulej to veru nebola nijaká

veľká sláva.“

„To nie je pravda! Dostala som trojku – a to predsa

nie je také zlé!“

„Ale ani dobré. Takže na tom trvám – pôjdeš na

kurz. Bude to od deviatej do druhej. Popritom ti ešte

zostane aj dosť voľna.“

Po týchto slovách sa Anna zdvihne z postele a vyjde

z izby. Kira zostane pri mne ležať s otvorenýmiústa

mi. Nakoniec pokrúti hlavou a zahromží.

„Počul si to, Winston? To je priam pohroma! Každý

deň sa päť hodín učiť angličtinu? Riadny trest.Chce

la som niečo podniknúť s Pauli a Tomom. Keby bolo

pekne, išli by sme k rieke a opekali by sme sišpe

káčiky. Alebo by sme mohli aj stanovať. Na to teraz

už môžem rovno zabudnúť... Mama je skrátkanefé

rová!“ Vzápätí tak tresne rukou do podušky, až sa

od nej radšej kúsok odtiahnem.

Chúďa Kira! Takú dobrú náladu mala – a zrazu toto!

Veru, nie je ľahké byť dieťaťom. Najmä keď má niekto

takú matku, ako je Anna, ktorá je síce celkom milá,


8

ale dcérinu školu berie smrteľne vážne. Tútovlastnosť má Anna zrejme zdedenú po svojej matke –Kirinej starej mame. Teda po babuške. Pokiaľ ide o školu,

známky a domáce úlohy, v týchto veciach nie sú sbabuškou nijaké žarty. Babuška je z Ruska, ale istý čas

už býva u nás. Odkedy to tak je, všetci sme dosťpribrali, pretože skvele varí. Okrem toho Kira máva

vždy dôkladne vypracované úlohy a nadrvené všetky

slovíčka. To totiž babuška kontroluje zvlášť prísne.

„Odkedy u nás býva tvoja matka, všetko tu klape

ako hodinky,“ povedal raz Werner Anne. Trochu som

sa tomu čudoval, veď hodinky má každý, a keď niekto

niekedy niečo nestihne, svet sa preto ešte nezrúti. No

potom som pochopil – ide o to, že babuška každýpríadný odklon od normálu okamžite uvedie nasprávnu mieru, nech ide o čokoľvek a kohokoľvek z rodiny.

Takže Werner to vlastne vystihol.

Čože, neviete, kto je Werner? Werner, tedapresne: profesor Werner Hagedorn, je môj človečíotvárač konzerv, s ktorým som si tu celé roky nesmierne

harmonicky spolunažíval. Prednáša na hamburskej

univerzite fyziku a tu na Hornej aleji, v našejparádnej mestskej štvrti, býva v dome číslo 106a, a to spolu

so mnou, ako aj s Annou, Kirou a babuškou. Anna

je jeho domáca. A nielen taká obyčajná. Z Wernera

a Anny sa totiž medzičasom stal párik. Teda chcem

povedať: sú to milenci.


9

A keď už spomínam tie nežné vzťahy... Kiramedzičasom prestala zlostne mlátiť do podušky, takže už sa k nej smiem bez obáv pritúliť a trochu ju utešiť. Pradiem, ako len vládzem, a namokro, teda priamo jazykom jej oliznem líčko. Tým z nej vymámim úsmev, pričom ma okamžite schmatne a začnehladkať po brušku. Vŕŕŕŕŕ... Takto je to oveľa lepšie!

„Ten intenzívny kurz angličtiny je taká sprostosť,“ zašepká mi do uška. „Nejako by som to malazažehnať. Hádam mi dačo príde na um.“

Potom si ľahne na chrbát a zahľadí sa na deku.

„Ach bože! Urob niečo, aby som nemusela ísť na ten kurz angličtiny! Sľubujem, že odteraz si budempravidelne upratovať izbu a čistiť Winstonov záchodík. A častejšie ako doteraz mu hodím do misky nejakú maškrtu.“

Mňau! To znie sľubne! Opatrne sa k tomu pripájam vlastnou modlitbou. „Nuž teda, Veľká Cica, milé moje mačacie božstvo, nože nejako znemožni ten kurz angličtiny, nech sa mi ujdú nasľubované dobroty od Kiry. A ja ti zasa sľubujem, že... – rozmýšľam, čo by

som tak mohol do budúcna sľúbiť, že urobím – okej...

sľubujem, že sa vynasnažím sem-tam uloviť nejakú

myš. Aj keď to vlastne vôbec nerobím rád.

Naše modlitby však pravdepodobne aj tak ničnezmenia, lebo keď si raz Anna niečo zaumieni, sotva

jej to už niekto vyhovorí...


10

„Winston, zlatko!“ Je to Werner a práve sa ku mnezvalil na pohovku. Tu si pred večerou zvyknem trochu

zdriemnuť, presnejšie: práve som sa chystalzdriemnuť si tu, keď ma zrazu profesor Hagedorn zobudil,

bohužiaľ, dosť necitlivo. Čo to má byť? Keď somnevyspatý, neviem sa poriadne sústrediť na žrádlo.Vyčítavo sa zahľadím na Wernera, on si však môj pohľad

vôbec nevšíma, ale siahne si do vrecka a vzápätí mi

rovno pred nosom zašibrinkuje akousi škatuľkou.

„Vieš, čo je vnútri?“

Bohužiaľ, nie. Nie som predsa jasnovidec. Takúto

hlúpu otázku môžu položiť len ľudia. Stručnemňauknem. Werner sa sám pre seba zasmeje a pohladí ma

po hlávke.

„Teraz už si zvedavý, však, zlatíčko?“

Blbosť! Vôbec nie som. Jasnovidec síce nie som,jasnoňuchač však áno.

Tým chcem povedať len toľko, že keby tam bolahydinová paštéta alebo sardinka, už by som to bol pred

dobrou chvíľou vyňuchal. Inak ma ten tajomnýobsah nijako zvlášť nezaujíma.

Werner sa pohráva so škatuľkou v rukách.

„Veď len počkaj, zlatko, počkaj,“ zamrmle vzápätí.

„Neboj sa, dozvieš sa to práve včas. Rozhodne to bude

dačo, čo nám úplne zmení život. Aspoň dúfam. Teraz

tomu len treba vytvoriť perfektný rámec, ver mi.“

Sardinkáňoš! Čo za zázrak to už len bude? A čo má


11

na mysli tým perfektným rámcom? Obrazový rám?

A načo? Nechápem ani jediné slovko.

„Jesť!“ zakričí z kuchyne babuška, a tým ukončuje

všetky moje ďalšie úvahy o obrazovom či inom ráme.

Keď totiž babuška uvarí niečo pre dvojnožcov, čosi

z toho sa vždy dostane do misky aj mne. Sprvoti jej

Werner za to dohováral, ale časom sa s tým už zmieril.

Nuž teda – teraz do kuchyne! Pažravo sa napchávam

lahodným morčacím perkeltom a do toho začujem,

ako Werner pri stole lyžičkou alebo vidličkou štrngoce

o pohár. Vzniká tým jasný a príjemný tón, akobyzvonil zvončekom. Ale čo to má tentoraz byť? Tento rituál

síce poznám, no len z rodinných osláv. Keď Werner

takto zaštrngoce o pohár, značí to, že má v úmysleniečo oficiálne oznámiť ostatným. Pri normálnej večeri

ešte nikdy nič také nerobil. Nechám morčacinumorčacinou a zvedavo sa dotiahnem do jedálne.

Aj Anna, babuška a Kira sledujú Wernera sozatajeným dychom. Werner si odkašle.

„Nuž teda. Nemám v úmysle nijako zdĺhavo rečniť.

Ale vymyslel som pre vás všetkých maléprekvapenie na nadchádzajúce dni školského voľna. Svojím

spôsobom vlastne pre celú rodinu.“ Nato sa Werner

usmeje a pôsobí pritom trocha nervózne. Babuška

zdvihne obočie.

„Prekvapenie? Pre rodinu?“

„Áno. Počuli ste správne, pani Kovalenková.Prekva>


12

penie. A pre celú rodinu. Dlho som rozmýšľal, čo by sa

tak mohlo všetkým páčiť, a prišiel som na toto.“Trochu sa odmlčí a opäť vyťahuje čosi z vrecka. Bude to

škatuľka? Dobre sa na to zahľadím. Nuž, toto teraz nie

je škatuľka, ale vyzerá to ako papierová obálka.

„Tuhľa,“ vraví, pričom otvára obálku a vyberá z nej

akýsi papier, „toto som pre nás všetkých objednal.“

A položí papier na stôl. Kira ho vzápätí schmatne,

preletí cezeň pohľadom a spustí radostný pokrik.

„Hurá! Trojdňový pobyt v lunaparku! S celourodinou! Aj s kamarátmi! A ešte aj s nocľahmi priamo

v tamojšom hoteli Luna! Super! Srdečná vďaka, milý

Werner! Predpokladám, že tým je to vybavené aj

ohľadne kurzu angličtiny!“ Radostne sa rozchichoce,

kým Anna, naopak, pôsobí naštvano.

Lunapark? O takom čomsi som ešte nepočul. Ale

podľa nadšenia usudzujem, že to bude niečo fajn.Určite nejaký raj plný škrabacích stromov. Zamyslím sa

nad možnými človečími obmenami tohto mačacieho

potešenia. Čo by mohlo človeku urobiť radosť, aby to

bolo na úrovni mačacieho škrabacieho stromu? Vari

televízor? Veď pri televízore ľudia trávia čas radi.Nebude lunapark nejaké miesto s kopou televízorov?

A ešte aj pohoviek?

Ako sa zdá, túto istú otázku si práve kladie ajbabuška.

„Lunapark? A čo je to?“


13

Anna si povzdychne a začne jej to vysvetľovať. „Lunapark je obrovský zábavný oddychový park, rozsiahly zážitkový areál blízko Hamburgu. Asihodinu autom. Sú tam rôzne atrakcie: horské dráhy, ruské kolá, vodné atrakcie, napríklad ,divoká voda‘. Aj rozličné show. A je to dosť drahé. V areáli parku sú i všakovaké stánky.“

Čo? Spomínala vodné atrakcie? Sardinkáňoš! To mi

veru neznie práve najlepšie. Ba znie to priam desivo.

Vodu nenávidím. A divoká voda, tá to celé uždefinitívne zabíja. Nie je to ľahké, ale dúfam, že tenrodinný výlet nezahrnuje štvornožce. Veď ja by som ich

prázdninový či dovolenkový čas, alebo ako to volajú,

mohol tráviť u Wernerovej matky, u paniHagedornovej. A keď sa tak zahľadím na Annin výraz tváre, je

mi zrejmé, že výletom do lunaparku tiež nie je práve

uchvátená.

Babuška si však mädlí ruky.

„Zábavný park! Úžasné! Bude nám tam fajn. Ruské

kolo máme síce aj v Omsku, ale toto tu je iste lepšie.“

„A to tam naozaj pôjdeme všetci?“ pýta sa Kira Wernera. Werner jej prikývne.

„Teda my všetci? Mama, babuška, ja a ty? A EŠTE AJ

Pauli a Tom?“

Opäť prikývne.

Kira sa nesmierne teší. „Werner, si ten najlepšíčlovek na svete!“


14

V tom má úplnú pravdu. Ale zrazu len miernezneistie.

„A čo Winston? Veď aj on bude určite chcieť ísť

s nami!“

Ja? Ale kdeže! V nijakom prípade. Najlepší mačací

hotel na svete je u pani Hagedornovej. So mnou si

nerobte nijaké starosti, mám v tom jasno.

Werner teraz nesúhlasne pokrúti hlavou.

„Nie, Kira, Winston musí ostať tu. V hoteli Luna nie sú povolené žiadne zvieratá. Na nejaký čas sompreňho zabezpečil pobyt v mačacom penzióne. Mojamatka bude, bohužiaľ, tiež niekde preč, ale taký penzión, kde bude výlučne s inými mačkami, mu asi celkom dobre padne.“

Sardinkáňoš! Počul som dobre? S nejakými inými mačkami? CUDZÍMI? A deliť sa s nimi o pohovku či o misku? Všetko sa vo mne odrazu búri. Werner, to predsa nemôžeš myslieť vážne! Prisahám teraz na môj škrabací strom: Ja veru v žiadnom prípade nebudem dovolenkovať v dákom mačacom penzióne!


15

Dvorné dámy a srdcové dámy

Teraz sa jednoducho musím niekde skryť. Zmiznúť.

Zašiť sa. A von vyleziem, až keď sa celá rodina vráti

z lunaparku. A čo tak napríklad stráviť nejakétri-šty

ri dni vonku, na čerstvom vzduchu? Napokon, aj moji

mačací priatelia Odeta, Karamel a Drsniak sa denne

zdržiavajú väčšinou vonku, najmä na zadnom dvore

nášho domu. To predsa nemôže byť až také náročné

a azda by som sa na ten nie veľmi dlhý čas mohol

pridať k ich dvornému spoločenstvu. Myslím, že je to

dobrý nápad. Hneď to tým trom pôjdem navrhnúť.

Skôr než by ma Werner nasledujúce ráno stihol

strčiť do mojej prepravnej mačacej klietky,prešmyk

nem sa bytovými aj domovými mačacími dvierkami

a o pár minút už som na kontajnerovom stojiskuzad

ného dvora. Tu je naša dvorná mačacia centrála, naše

stanovište, kde sa Odeta, Karamel a Drsniak motajú

najviac. Nie div: strecha stojiska je viac-menejjedi

né slnečné miesto na dvore. A keďže tam ani nefúka

Dvorné dámy a srdcové dámy

Dvorné dámy a srdcové dámy


16

vietor, býva tam príjemne teplo, môžem si tamna

tiahnuť všetky labky, jednoducho si užívať pohodlie

a zotavovať sa. Prečo takto trávievajú toľko času azo

tavujú sa aj Odeta a spol., to mi aj napriek nášmu

priateľstvu nie je celkom jasné. Nuž hej, niekedyspo

lu so mnou lapajú kriminálnikov. Ale čo robiaino

kedy?

Teraz tu však nie sú. Vyskočím na strechukontaj

nerového stojiska a rozhodnem sa počkať na nich.

Medzitým sa trochu vyhrejem na slnku. Slnečné lúče

mi dopadajú rovno na nos a svrbí ma to. Určite to tu

však tie najbližšie dni vydržím.

Zisťujem, že som unavený. Nečudo, mám za sebou

dosť rušný deň: najprv správa o výlete, potomplá

ny na pobyt v mačacom penzióne a potom... ehm...

mňau, no, dobre, dnes sa ešte nič iné neprihodilo. Ale

unavený som aj tak. Je čas zdriemnuť si. Onedlho ma

čosi jemne pošteklí na nose a opäť som hore.Pootvo

rím oči – a hľadím rovno do prekrásnych čiernych očí

Odety. Zapradie a tým sa mi vlastne prihovára.

„Ahoj, Winston, vďaka čomu máme teraz česťpri

vítať ťa tu?“

Odeta si drží odstup, no inak je to najfantastickejšia

mačacia dáma na svete a ja mám neuveriteľné šťastie,

že sa s ňou kamarátim. Hoci takmer celé dni trávieva

na ulici, prípadne na dvore, má hodvábnejemnulin

kú bielu srsť a celkove je nádherná. Spočiatku o mňa


17

nejavila veľký záujem. Časom však pochopila, že nie

som nijaký úbohý izbový tigrík, ale že vo mne drieme

pravá šelma, vlastne priam lev.

„Ahoj, Odeta, som rád, že ťa vidím. Nebudeš mi

veriť, ale ja skutočne uvažujem o tom, že by som sa

na pár dní presťahoval sem k vám, na dvor.“

Odeta sa k tomu nevyjadrí, len sa na mňa zahľadí

svojimi veľkými očami. Kdesi za ňou sa vzápätí ozve

hlasité prskanie. To sa sem dotiahol Drsniak a prská

tak, až sa celý trasie. Zdá sa, že ten tučný tigrovaný

kocúr sa celkom dobre baví. Na čom asi?

„Ahoj, kamoško. Čo si si to zmyslel? Že tu budeš s nami pár dní bývať? Dobrý vtip!“

Trochu ma to podráždi a zlostne naňho zagánim.

„Hej? A čo je na tom, prosím ťa, také smiešne?“

Drsniak sa zatvári pohŕdavo, potom si ku mneprisadne a bez okolkov zívne.

„Veď to je celkom jasné: Jeho Veličenstvo Winston Churchill na stojisku kontajnerov – a ešte k tomu vo dne v noci? To je predsa nielen smiešne, ale priam komické!“

Drzosť! Obrátim sa k Odete. Mala by sa terazpredsa postaviť na moju stranu. Ale ona si len polihuje a k týmto nehoráznym urážkam sa vôbecnevyjadruje. Vtom sa odkiaľsi vynorí ešte aj Karamel, aby tiež prilial trochu oleja do ohňa.

„Drsniak má pravdu. Si široko-ďalekonajvznešenej>


18

ší kocúr – a zrazu chceš podstúpiť divoký život anebezpečenstvo. To je ako humorná vložka v programe.“

„Neznižuj sa k takým nízkym spôsobom, Winston,“

poznamená potom ešte aj Odeta. To sa ma teraznakoniec predsa len akože „zastala“. Vyznieva to však

trochu mdlo a nie celkom presvedčivo. Uvedomujem

si, že toto mi teraz stačí ako posledná kvapka.

Bez slova sa otočím a poberám sa preč. Keď si ma

tu mienia všetci doberať, nuž potom tu ani nemusím

byť. Zoskočím zo stojiska a rozbehnem sa k východu

zo dvora.

„Hej!“ volá za mnou Odeta. „Kamže si sa tak zrazu

vychytil?“ Ignorujem ju a bežím ďalej. No ona savzáätí rozbehne za mnou.

„Winston, veď nebuď taký vzťahovačný. My sme

to nemysleli v zlom. Musíš predsa uznať, že ten tvoj

nápad vyznieva dosť nezvyčajne. Doposiaľ si nikdy

nechcel na dvore tráviť dlhší čas, vždy ťa to pokaždom dobrodružstve ťahalo domov.“

Zastanem.

„Čo tým chceš povedať? Aké ťahalo? Ja tu predsa

bývam!“

„Veď dobre, nenamietam. Ty sa skrátka odtiaľtozakaždým vraciaš domov. To len posilňuje môj dojem:

život doma je pre teba čosi, čo máš podstatne radšej.

Lepšie ti je, keď nemusíš chytať myši a máš kdispozícii pohovku.“


19

Mňau! Teraz sa ma vážne dotkla. Jasné. Nebyť toho hroziaceho pobytu v mačacom penzióne, nič také ako dovolenka na dvore by mi ani len na um nezišlo. To však teraz určite nebudem Odete vešať na nos.Namiesto toho sa zhlboka nadýchnem a teatrálne jejodovedám: „To len ukazuje, ako zle ma poznáš, Odeta! Už by som naozaj rád strávil zopár dní iba s vami, ale ty si mi nič také ešte nenavrhla, a aby som savnucoval – nuž také čosi predsa Winston Churchill nerobí!“

Pri posledných slovách si dávam záležať, aby sa mi dramaticky zachvel hlas a aby v ňom zaznelavýčitka. Napokon, útok je najlepšia obrana.

Odeta prižmúri oči a zahľadí sa na mňa. No,ktohovie, čím ma teraz ohúri.

„Ty občas naozaj bohapusto trepeš do vetra,Winston.“ Po tejto hláške sa opäť vráti ku Karamelovi a k Drsniakovi a mňa tam necháva stáť ako nejaký kôl v plote. Sardinkáňoš! Teraz mi teda riadne naložila! S pocitom krivdy sa ťahám nazad domov. V ústrety mi práve kráča Werner, popiskuje si, zastane aprikľakne si ku mne. Vôbec sa nenamáham zdvihnúť k nemu pohľad. To, že ma mieni pokojne odložiť domačacieho penziónu, je mi teraz celkom jedno. Na mne aj tak nikomu nezáleží. Ani len mojim domnelým mačacím priateľom zo zadného dvora.


20

„Winston, kamarát, je všetko v poriadku? Vyzeráš nejaký... sklesnutý,“ usúdi Werner rozhodným

tónom. Až teraz k nemu zdvihnem hlavu a žalostne

zamňaukám.

„Ach, to veru znie hrozne! Budem hádať, dobre?

Vari nezhody s istou mačkou? S istou bieloumačacou dámou? Podľa všetkého s tvojou dvorovou,vlastne dvornou dámou. Presnejšie: s tvojou srdcovou dámou? Či ešte presnejšie: s mačacou dámou tvojho srdca?“

Jasné. Môjmu najlepšiemu otváračovi konzerv,samozrejme, neuniklo, že moje srdce patrí Odete. Veď

zopárkrát už aj bola u nás. Ale bohužiaľ, zdá sa, že

napriek všetkým našim dobrodružstvám som pre

Odetu stále iba akýsi rozmaznaný bytový kocúrik.

Keďže mám teraz stále zvesenú hlavu, Werner ma

berie na ruky a hladí po šiji.

„Ach, môj úbohý kamarát, strasti lásky sú naozaj

zlá vec! Ale myslím, že si to ešte dáte do poriadku.

A keď nie, tak ti to vyjde s dákou inou!“

Mňau! Také dačo nechcem ani len počúvať! Chcem

byť hrdinom pre Odetu – a nie pre nejakú inú mačku!

Werner ma neprestáva hladkať.

„Pozri, aj ja som sa už dávno vzdal nádeje, že sinájdem dámu svojho srdca. No môžem ťa upokojiť: teraz

som síce starý chren – no predsa som sa bezhlavozamiloval. Anna je naozaj žena mojich snov!“


21

Povzbudivo sa na mňa usmeje, ja však, bohužiaľ, nezdieľam jeho radosť. Napokon, ja predsa nie som nijaký starý chren, ale kocúr v najlepších rokoch. No ani tak si nerobím žiadne nádeje, že by Odeta vdohľadnom čase zistila, že som pre ňu ten pravý.Nespokojne si len tak sám pre seba pomňaukávam, ale Werner ma ďalej chlácholí.

„Veď to pekné ešte len príde, kamoško. Teraz sinajrv zopár dní pobudneš v mačacom penzióne, ahádam ti to aj prospeje. Potom uvidíš: keď pre ňu budeš nedosiahnuteľný a vzácny, ono sa to medzi vami zvrtne.“

Sardinkáňoš! Čo tým vlastne chce povedať? Ja sa predsa tými ich človečími hláškami riadiť nemôžem, to by som sa ako kocúr celkom domotal. Čo sa má kam zvrtnúť a čo mi v tom môže pomôcť mačacípenzión? Pohodím chvostom na jednu i druhú stranu a pokúšam sa dať Wernerovi na vedomie, že munerozumiem. On ma opäť pohladí po hlave.

„Pozri, Winston – keď tu zopár dní nebudeš, určite

budeš Odete chýbať a ona si to uvedomí. No a keď sa

potom vrátiš, bude nesmierne šťastná, že ťa opäť vidí.

Určite! Trochu uber z cieľa a dosiahneš veľa.“

Zamyslene sa zahľadím na Wernera. To, čo teraz povedal, má istú logiku. Až na takú maličkosť, že ja do toho mačacieho penziónu v žiadnom prípade nepôjdem. Niekde však musím tie najbližšie dni


22

prečkať. Azda sa mi podarí dostať sa s nimi do toho

zábavného parku. No a keď sa potom vrátime,Odeta si možno uvedomí, ako veľmi som jej chýbal. Je to

dobrý plán!

„A teraz ti ešte poviem jedno tajomstvo,“ otvorízrazu Werner pošepky a sprisahaneckým tónom novú

tému. „Ale nesmieš to nikomu prezradiť!“

Ha-ha-ha! Smiešne, Werner! Vari si zabudol? Ja som

predsa kocúr. Ako by som už len ja mohol niekomu

prezradiť tvoje tajomstvo?

Werner znova vytiahne z vrecka tú mne už známu

čiernu škatuľku a tentoraz mi ju strčí priamo pod

nos.

„Hádaj, čo je to!“ vyzve ma. Opäť hľadím naškatuľku. Tentoraz je mi už jedna vec jasná: nie je tamukrytá nijaká maškrta, ktorú by som mohol vyňuchať.

„Okej, trochu ti napoviem,“ veľkoryso mi vychádza

v ústrety Werner. „Má to niečo spoločné s tou našou

témou. Láska.“

Sardinkáňoš, Werner asi blúzni. Veď čo už môže

mať nejaká čierna škatuľka spoločné s láskou? Noteraz začínam byť trocha zvedavý a opäť k tej vecipričuchnem. V tej chvíli Werner počuteľným kliknutím

škatuľku otvorí a odhalí mi jej obsah. Vnútri je prsteň

s jagavým očkom. Nechápavo sa otočím k Wernerovi.

A čo už má prsteň spoločné s láskou? Werner vzápätí

zavrie škatuľku a usmieva sa na mňa.


23

„To žasneš, čo? Týmto prsteňom, kamarát,požiadam Annu o ruku.“

Čo to má Werner vlastne za lubom? Nerozumiem

ani slovo.

„Až budeme všetci v tom oddychovom parku,vyčkám si na mimoriadne romantický okamih. Možno

pôjdem s Annou na ruské kolo. No, a keď budemecelkom navrchu, zrazu len vytiahnem tento šperk,pokľaknem pred ňou na kolená a opýtam sa jej, či chce

byť mojou ženou. Potom z nás konečne bude riadna

rodina. Anna, Kira, babuška, ty a ja. Čo ty na to?“

Aha, toto teda Werner zamýšľa? Má v úmysle takto

si Annu označkovať, aby každý hneď poznal, že je

jeho. A čo ja na to? Celkom jednoducho:

MŇAU! Skvelý nápad. Ale teraz je už úplne jasné,

že s nimi musím ísť aj ja do toho lunaparku. Keď už sa

máme stať jednou rodinou, tak ja ako rodinný kocúr

pri tom rozhodnutí v žiadnom prípade nemôžemchýbať...


24

Čierny pasažier, čudný

personál a čertovská jazda

Mnoho kadejakých ľudí. Veľmi veľa. Mišmašvšako

vakých hlasov ako v pondelok ráno počas školskej

prestávky. Decká, tínedžeri, ba aj zopár dospelákov,

tých však pravdepodobne menej. Nie som si celkom

istý. Veď ako by som mohol? Teraz sa orientujemvý

lučne čuchom a sluchom, pretože som skrytý vruk

saku a Tom ma takto niekam tajne vlečie.

Ako k tomu došlo? Celkom jednoducho. Predplá

novaným odvozom do mačacieho penziónu sompod

stúpil vážny rozhovor s Kirou. Teda – nie že by sme

sa, samozrejme, boli naozaj zhovárali, ale od tejna

šej pamätnej výmeny tiel sa s Kirou zväčša dokážeme

dorozumieť našimi zabehanými spôsobmi. Stačilo mi

len zopárkrát prskajúc obehnúť okolo mojejpreprav

ky položenej na chodbe. Kira hneď vedela, čo máro

biť – konkrétne: má Wernerovi a Anne povedať, že

ona a jej priatelia by ma chceli sami dopraviť doma

Čierny pasažier, čudný

personál a čertovská jazda

Čierny pasažier, čudný personál

a čertovská jazda


25

čacieho penziónu. Je to predsa hneď za rohom a im

je nesmierne ľúto úbohého kocúrika, ktorý tak veľmi

nenávidí prevážanie v klietke. A ďalšia vec, ktorú tie

decká urobili hneď potom, bol telefonát domačacieho penziónu, ktorým oznámili, že úbohý kocúrik,bohužiaľ, ochorel a že ho tam teda neprinesú. A potom

ma aj so zásobou mačacej potravy ukryli doTomovho veľkého čierneho ruksaku.

Prvú prekážku sme zdolali priam hravo. Keď po nás

prišiel Werner s mikrobusom, zapožičaným výlučne

na túto dovolenku, usadili sa v ňom nielen Anna,babuška, Kira, Pauli a Tom, ale aj moja maličkosť, dobre

maskovaná ako batožina. Pravdupovediac – jaWinston Churchill s nimi teraz cestujem ako čiernypasažier, a to doslova – obklopuje ma úplná čierňava,

pretože v Tomovom ruksaku nevidieť naozaj nič. Len

sa mi zdá, že v plastovej škatuli, do ktorej maposadili, je ešte aj chlieb so salámou. Rozvoniava naozajlákavo a chvíľu mám aj pokušenie pomôcť si pazúrikmi

a dostať sa k nemu. Samozrejme, neurobím to. Zožrať

desiatu Tomovi, to by bola naozaj neokrôchanosť.

Podľa všetkého sme v tejto chvíli už namieste,pretože Tom aj s ruksakom vystúpil z auta a všetciostatní tiež. Teraz sa nachádzame na akomsi hlučnom

mieste plnom ľudí. Cez otvor vo vrchnej častiruksaku sa pokúšam trochu porozhliadnuť po okolí. Tom

totiž zipsový uzáver na ruksaku celkom nedotiahol,


26

a tak tam zostala malá štrbinka, cez ktorú môžem

čo-to vidieť. Skutočne stojíme v hale. Nie však takej,

ako je tá v škole. V školskom vestibule nie je nábytok,

na vybielených stenách sú vývesky s množstvom listín

a na veľkej čiernej tabuli sú umiestnené suplovacie

rozvrhy i rozličné iné oznamy vedenia školy. Tu je to

inak. Tabule na stenách sú drevené, navôkol súpohodlné stoličky a pohovky a priamo pred nami je čosi,

čo pripomína dlhočizný stôl. Je to vraj pult. Za ním

sedí niekoľko uniformovaných mladých dám,zhovárajúcich sa s ľuďmi na opačnej, teda našejzákazníckej strane stola. Zdá sa, že aj my smerujeme k tomuto

stolu, lebo ho vnímam čoraz zbližša. A hľa, Werner

už stojí pred mladou dámou, ktorá ho srdečne víta.

„Vitajte v hoteli Luna! Čím vám môžeme poslúžiť?“

Aha! Už sme teda v hoteli. Som celý napätý. Hotel

som vo svojom kocúrom živote ešte naozaj nezažil.

Werner, ten áno, a už viackrát, ale nikdy somnemohol ísť s ním. Hotely zrejme nepatria medzi miesta,

kde by radi vídali nás, hebkolabké tvory. Je mi to až

nepochopiteľné, veď sme na okrasu, pre potešenie

ľudí a na pohovkách sa správame slušne.

Werner stručne informuje mladú dámu, že tu

máme objednané izby. Recepčná nahliadne doakejsi obálky a dáva komusi pokyn, aby nás tamodviedol. Neviem, kto to je, lebo cez tú malú štrbinku veľa

nevidím. Podľa všetkého teraz Kira zboku vrazila


27

do Toma, pretože sa mierne zatackal – a spolu s ním

sa rozhojdal aj celý môj ruksak.

„Juch, nie je to tu super? Pozri na ten hotelovýper

sonál! Poobliekaní sú ako cirkusanti! Super! Som

rád, že som tu.“

„Áno, skvelé! Pripadám si naozaj ako v nejakej

show. Pozri, tam je aj klaun a žongluje s dákymilop

tičkami.“

Mňau! To by som aj ja rád videl, musím všakzo

stať v ruksaku a výhľad z jeho otvoru je zrejmeprá

ve na opačnú stranu. A tak nevidím nijakého klauna,

len upratovaciu čatu, ktorá sa akurát dala do roboty

a utiera drevom vykladané steny sály.

„Hej, ja ješčo nevidela ľudí, čo by niečo čistili tak

zle,“ rozkričí sa babuška na upratovací personál,

na ktorý sa práve zamerala. Len ťažko potláčam

kocúrí smiech. No, toto je naša typická babuška. Keď

ide o upratovanie či o poriadok, vtedy je naozajne

kompromisná. Škáročkou sledujem, ako babuška

pobehla za dvoma mužmi v bielych plášťoch aoslo

vuje ich. Žiaľ, pre hluk v hale nerozumiem ničom

z toho, čo im vraví. Zdá sa, že ide o úvod do správnej

teórie upratovania, pričom výklad dopĺňa pohybmi

imaginárnou prachovkou pozdĺž dreveného oblo

ženia stien. Obaja muži na ňu len zízajú, no čušia

a slušniacky pokyvkávajú hlavami. Potom však zrazu

naskočia na svoje čistiace vozíky a uháňajú preč,pri


28

čom babuške už nevenujú žiadnu pozornosť.Nazlostená babuška sa vráti nazad k nám.

„To je hrozná bezočatosť. Čo to dovoľovať?Nechorošo robená čistota! A pritom taký drahý hotel!“

„Mamuška!“ Annu síce nevidím, len počujem a je mi jasné, že jej slová znejú vyčítavo. „Tešila som sa, že si užijem voľné dni v tomto peknom hoteli. Prosím ťa, prestaň sa správať tak nemožne!“

„Ha!“ Babuškina reakcia vyznieva urazene a mám dojem, že teraz by Anne najradšej vykričala svoju mienku – ibaže sa do toho práve zamiešava Werner.

„Tak, a nech teraz zavládne mier na svete, moje drahé! Chceme si tu predsa užiť pekné dni, a niehlúo premárniť čas. Navrhujem, aby sme si rýchloodniesli batožiny do izieb a okamžite vyrazili do parku. Slnko svieti a cukrová vata aj horská dráha násvolajú. Počujem ich volanie celkom jasne...“

Takže cukrová vata aj horská dráha volajú? Čo tým chce povedať? Som priam napätý. O hodinu nato sa to dozvedám. Chvíľku si môžemodočinúť od pobytu v ruksaku. Sme v hotelovej izbe, kde sa s Kirou, Pauli a Tomom zložíme, ba môžem si aj uľaviť na mačacom záchodíku, ktorý mi sem ako batožinu pribalili. A teraz som opäť vo svojomprenosnom úkryte, v ktorom ma Tom vlečie dozábav>


29

ného oddychového parku. Werner tam potom kúpi

všetkým tú sľúbenú cukrovú vatu a decká mi potajme

umožnia aj okúsiť trošičku z tej sladkej lepkavejdob

roty. Je dosť zvláštna, ale nesmierne lahodná. Dobrý

vynález!

Dobrým vynálezom sa však rozhodne nedá nazvať

horská dráha. Najprv si musíme spolu s množstvom

iných ľudí vystáť dlhočizný rad, až kým sa ocitneme

v centre hlasitého revu a vzrušeného vreskotu, čo je

neklamným znakom toho, že sa tu deje čosimimo

riadne. Odrazu znenazdania ktosi šklbne Tomovým

ruksakom.

„Hej, mladý pánko,“ počujem hlboký hlas, „tenruk

sak musíš odložiť, s ním nemôžeš ísť na horskúdrá

hu.“

„No, počkať,“ zamieša sa do toho Kira. „Môj brat

tam má životne dôležité lieky. Ani na chvíľkunemô

že zostať bez nich.“

„Jazda trvá iba dve minúty. S ruksakom by to bolo

jednoducho nebezpečné,“ trvá ten hlas na svojom.

„Naozaj! Som alergik. Keby ma náhodou uštipla

osa, hneď musím dostať injekciu. Okamžite!“ pokúša

sa Tom dotyčného prehovoriť. Ten si len povzdychne.

„No keď je to s tebou až také zlé, vlastne by si na túto

jazdu ani nemal ísť.“

„Lenže my sme tu na to čakali takmer hodinu,“roz

čúli sa vzápätí Pauli. „Keď budeme musieť teraz odísť,


30

hneď sa tu rozrevem! Tom si predsa môže ruksak

pripnúť na brucho. Potom mu nebude môcť odletieť

a v prípade potreby sa rýchlo dostane k lieku.“

Nasleduje krátka pauza.

„No, dobre teda. To len preto, lebo ste si to taktrpezlivo odčakali. Dnes ešte spravím výnimku, ale viac

vás tu s tým ruksakom už nechcem vidieť. Chápete?“

„Chápeme!“ odpovedajú decká trojhlasne. Postúpia

ďalej a onedlho Tom už nasadá do akéhosiklietkového vozíka s kovovými tyčami na každej strane –asoň z môjho pohľadu to tak vyzerá – a položí si ho

pred seba, čím ma na chvíľu celého riadnerozkníše. Vzápätí prichádzajú najhoršie dve minúty môjho

života. Po krátkom kliknutí to nami prudko trhne

a potom sa čosi rozbzučí. Cez štrbinu zipsovéhouzáveru vidím, že sme sa pohli dopredu, no v okamihu

zrejme prudko stúpame nahor. Medzitým som vdôsledku pohybu strmhlav zaľahol na Tomovo brucho

a potom znenazdajky ma to bralo kamsi strašnedovysoka. Kam vlastne, to som nevidel. Potom akoby

sme na moment zastali – a odrazu sa valíme doakejsi hroznej hlbiny. Padáme? MŇAU! Nie. RÚTIME SA!

Do čohosi bezodného. Uvedomujem si, že mipovyskočil žalúdok a od hrôzy sa mi skrútili hmatovéfúziky. Čo sa to deje? Je to strašné! A zaiste aj nevýslovne

nebezpečné. Sardinkáňoš, do čoho som sa to len

dostal!?


31

Znova sa pokúšam mrknúť cez okraj ruksaku, ale

v tom momente sa naša jazdecká klietka aj s nami, jej

pasažiermi, obráti dolu hlavou a mňa to priamsurovo zatlačí Tomovi do lona.

Žalúdok sa mi oprávnene búri a cítim sa akoobnosený pulóver v žmýkačke. Pomóc, chcem odtiaľto

preč! Razom sa to dvíha strmo nahor, obratom to

padá zasa prudko dolu. A hneď nato nasledujeniekoľkonásobná rotácia okolo osi. Počujem, ako Kira

a Pauli vreštia, ale ich hlasy neznejú ustráchane,dokonca z ich vreskotu cítiť zábavu a zážitokpríjemného dobrodružstva. Zato však mne je nekonečne zle

a cítim sa, akoby som práve prichádzal o sedem zo

svojich povestných deviatich mačacích životov.Prudkým trhnutím sa konečne naša jazda končí. Žiada sa

mi poriadne sa pootriasať, aby som sa presvedčil,

že ešte žijem. Ani to však nejde, lebo ruksak jepriúzky.

„Bože, to bolo skvelé!“ jasá Pauli. „Musíme si to ešte

zopakovať!“

„Áno!“ zvolajú Kira a Tom jednohlasne.

„Nie,“ zakričal by som najradšej svoj názor i ja.Tieto decká sa asi celkom zbláznili. Ďalšiu takú pekelnú

jazdu by som už neprežil.

Na to, že deti hneď po vystúpení chceli nastúpiť

na novú jazdu, som zareagoval tak, že som sa začal

zmätene trepať a mykať, aby som ich na sebaupozor>


32

nil. Tom otvorí ruksak a ja hneď začnem prskať, čo

mi len sily stačia.

„Ojojoj, povedala by som, že Winstonovi sa tieto premety vôbec nepáčili,“ konštatuje Kira a zdá sa, že je z toho trochu nesvoja. Potom ma pohladí pohlávke.

„Mrzí ma to, Winston. Ale možno zábavný park

naozaj nie je to pravé potešenie pre mačky. Čo teda

s tebou urobíme? V hoteli ťa nemôžeme nechať, lebo

tam sú zvieratá prísne zakázané, a keby sme ťa stále

vláčili v ruksaku na všetky atrakcie, začalo by to byť

pre teba dosť nudné.“

Na svoj škrabací strom vyhlasujem, že radšejvydržím trochu nudy, než by som mal ešte raz podstúpiť toto utrpenie. Vymotám sa z ruksaku a labkouukazujem tam, kde je podľa mňa ten hrozitánsky kolotoč, a najenergickejšie, ako len viem, krútim hlavou.

Kira, Tom a Pauli prepuknú do rehotu.

„Nože pozrite, Winston jednoznačne odmietahorskú dráhu!“

No, ha-ha-ha, strašne smiešne! Ale fajn, že aspoň vy máte z toho srandičku! Rozhorčene zaprskám a urazene sa stiahnem do hlbín ruksaku. Kirina ruka ma tam okamžite nasleduje a začne ma štekliť na brušku.

„Ale no tak, kamoško, nemrač sa, my ťa lennechceme nechávať samého. No ak ti looping nerobí dobre,




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist