načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Winston: Agent Tichá labka - Frauke Scheunemannová

Elektronická kniha: Winston: Agent Tichá labka
Autor:

Winston zo všetkého najradšej polihuje na pohovke, pradie a nechá sa hladkať Kirou. Kiežby to tak navždy zostalo! Vyjde však najavo, že Kirinu spolužiačku Emíliu uniesli. Vydierač žiada ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  101
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  108 Kč
6%
naše sleva
3,4
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia s.r.o.
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 256
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-000-4302-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Winston zo všetkého najradšej polihuje na pohovke, pradie a nechá sa hladkať Kirou. Kiežby to tak navždy zostalo! Vyjde však najavo, že Kirinu spolužiačku Emíliu uniesli. Vydierač žiada od prestrašených rodičov výkupné. Polícia stále tápa v tme. Keď príde na lov zločincov, Winston – agent Tichá labka – nepozná strach.

Zařazeno v kategoriích
Frauke Scheunemannová - další tituly autora:
Z pohledu jezevčíka Z pohledu jezevčíka
Scheunemannová, Frauke
Cena: 199 Kč
Winston: Kocourova tajná mise Winston: Kocourova tajná mise
Scheunemannová, Frauke
Cena: 169 Kč
Jezevčíkova kocovina Jezevčíkova kocovina
Scheunemannová, Frauke
Cena: 199 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Winston
Agent Tichá labka
Vyšlo také v tištěné verzi
Objednat můžete na
www.albatros.cz
www.albatrosmedia.cz
Frauke Scheunemannová
Winston Agent Tichá labka – e-kniha
Copyright © Albatros, 2016
Všechna práva vyhrazena.
Žádná část této publikace nesmí být rozšiřována
bez písemného souhlasu majitelů práv.





Frauke
Scheunemannová
Albatros





Title of the original German edition:
Winston – Agent auf leisen Pfoten
© 2014 Loewe Verlag GmBh, Bindlach
Lic.: Agentur Ivana Beil, Schollstr. 1, D-69469 Weinheim
Translation © Anna Lackovičová, 2016
ISBN tištěné verze 978-80-00-04302-9
ISBN e-knihy 978-80-00-04339-5
Starým mamám tohto sveta.
Čo by sme si počali bez vás?





Prológ
Som hrdina. Či nie?
„Veď ja ti ukážem, ty potvora prašivá!“ Muž naťahuje
obrovské paprče po Odete. A ona sa vyľakaná stiahne
až celkom do kúta, pokiaľ to len ide. Zbytočne, lebo
ten nespratník sa vzápätí chystá uchopiť ju za šiju.
Teda: rád by to urobil. Lenže to ešte neráta so mnou,
Winstonom Churchillom, kocúrom bez bázne a hany!
V rýchlosti odhadnem vzdialenosť – a potom naňho
skočím. Nebojácne a odhodlane! Je to zlomok
sekundy – a už pristávam na pleciach ukrutníka. Zapácha.
V jeho pachu sa mieša cigaretový čmud a čosi, čo
pripomína vianočný stromček. Fakt, skutočne smrdí tak
ako tá vec, ktorú Werner vždy na Vianoce dovlečie do
bytu. Čudné! Na ďalšie úvahy o ihličnanovej vôni
vianočného stromčeka tu nemám čas, lebo ten ničomník
sa teraz ozlomkrky myká, len aby ma zo seba nejako
striasol. Rázne mu pazúrmi prejdem po líci.
„Aááá! Čo to malo byť?“ Muž okamžite pustí Odetu
a pokúša sa zaútočiť na mňa. Ale nezasiahne ma, lebo
som, jednoducho, šikovnejší. Z kúta vzápätí vyskočí
Odeta, najkrajšia biela mačka na svete.
„Bež, Odeta, uteč odtiaľto!“ kričím jej. „Ja si s ním už
dáko poradím.“
„Nie, Winston, bez teba nejdem!“





„Len bež, tak to bude lepšie!“ zakričím ešte raz. Ale
moje malé mačacie srdce radostne poskočí, pretože
Odeta chce zostať so mnou. Prv než sa mi podarí toho
naničhodníka striasť, uštedrím mu ešte úder labou. Za -
jajká a znova sa po mne rozoženie.
„Ach, Winston,“ zašepká Odeta, „ty si taký...
... tlstý! Nože nezavadzaj!“
TLSTÝ? Odeta!!! Vypleštenými očami sa zahľadím na
Odetu. Čo to do nej vošlo, keď ma takto uráža? Som
predsa jej hrdina a ochranca!





7
Dovoľte mi predstaviť sa:
Kocúr Winston.
Dôverný radca dievčaťa.
Žiadny izbový tiger!
Túto nesmierne hlbokú urážku mi však
neuštedrila Odeta, ale dopustil sa toho teraz môj člo -
večí spolubývajúci – profesor Werner Hagedorn,
ktorý mi dáva najavo, že teraz si sem chce sadnúť
on. Konkrétne: na pohovku, kde práve polihujem
a na ktorej sa mi sníva o tom, ako zachraňujem
Odetu pred útokom toho zlosyna. Bŕ, hrozné! Bol to
pôsobivý sen a skutočne by som rád vedel, čo mi to
v ňom Odeta práve chcela povedať. V reálnom
živote sme sa totiž ešte spolu dôvernejšie nebavili.
Koniec koncov ja bývam hore na druhom poschodí
na Hornej aleji číslo 106 a, kým ona sa zväčša
potuluje po zadnom dvore nášho domu. Ale namiesto
toho, aby som sa dozvedel, čo mi to Odeta chcela
pošepkať, musím sa nechať od Wernera hrubým
spôsobom zahnať z môjho obľúbeného odpočinkového
miestečka. A potom sa sám zvalí na pohovku. Drzosť!
Urazene zoskočím na zem. Ak si Werner myslí, že sa
teraz od neho dám hladkať, veľmi sa mýli. Pokiaľ ide





8
o takéto nežnôstky, nie som vôbec odkázaný na neho.
Pch! Rozhodne aspoň teraz už nie, lebo od istého času
s Wernerom v tomto štandardnom nájomnom dome
v pomerne elegantnej hamburskej mestskej štvrti
nebývame len my dvaja. Máme totiž dve milé
spolubývajúce – Annu a Kiru. Pôvodne sa tu Anna mala
zdržiavať len cez deň, lebo pracuje u nás ako gazdiná, ale
odvtedy, ako bola nútená ujsť od svojho expriateľa,
u nás aj býva, a to aj so svojou dcérou Kirou.
Kira a ja sme spolu zažili priam neuveriteľné
dobrodružstvo, a hoci som bol vždy presvedčený o tom,
že deti neznášam, stali sme sa najlepšími priateľmi.
A práve vďaka tomu si môžem dovoliť nechať toho
drzáňa Wernera, nech si teraz pekne sám vysedáva
na jeho pohovke – ja si pohľadám Kiru.
Prebehnem až na koniec dlhej bytovej chodby. Tam
je naša niekdajšia hosťovská izba, v ktorej teraz býva
Kira. Dvere sú len privreté. Nosom si ich ešte trocha
poodchýlim a vhupnem do izby. Kira sedí pri
písacom stolíku pod oknom. Pravdepodobne si práve píše
úlohu. Dvojskokom som pri nej – najprv vyskočím
zo zeme na posteľ a z postele potom na písací stôl. Je
to tak, ako som predpokladal: Kira si práve píše čosi
do zošita.
„Ahoj, Winston,“ uvíta ma a natešene poškrabká
za ušami. Mňau, to je predsa pozdrav, ako sa patrí!
Ja sa zo stolovej dosky nenápadne presuniem Kire
do lona a začínam priasť. Keďže som si nemohol





9
dosnívať svoj pekný sen, aspoň si teraz výdatne uži -
jem Kirino hladkanie. Začnem priasť hlasnejšie.
„Áno, zlatko. Páči sa ti to, však?“ privráva sa mi Kira
s úsmevom. „Mimochodom, pýtali sa na teba Tom
a Pauli. Boli zvedaví, ako sa ti vodí.“
Pauli, ktorá sa vlastne volá Paula, a Tom sú Kirini
spolužiaci. Tiež chodia do 7. B toho istého
evanjelického gymnázia a sú to jej najlepší priatelia. Ani oni
nie sú tie nijaké tuctové decká, o čom som mal
možnosť presvedčiť sa aj osobne. Ako sa to mne
kocúrovi podarilo? Veľmi jednoducho: bolo to vtedy, keď sa
nám s Kirou vymenili telá a začal som ako
dvanásťročné dievča drať školské lavice. VYLÚČENÉ? Nie, to
sa naozaj stalo. A kým sme uskutočnili spätnú
zámenu, podarilo sa nám dokonca dať príučku jednému
ničomníkovi a s pomocou polície ochrániť Kirinu
mamu. Sardinkáňoš, to teda bol vzrušujúci príbeh!
Ale poďme po rade. Pred niekoľkými týždňami som
sa s Kirou počas búrky motal po stavenisku a udrel
do nás blesk. A bolo to presne vo chvíli, keď si jeden
aj druhý z nás želal byť niekým iným. No, a naše
želania sa splnili, lebo keď sme sa po údere blesku
prebrali, nič už nebolo tak ako predtým. Ja Winston som
sa ocitol v Kirinom dievčenskom tele, kým z Kiry sa
zrazu stal britský krátkosrstý kocúr Winston. A
zároveň sme si vedeli navzájom čítať myšlienky. Pokiaľ by
išlo len o to, bolo to pomerne praktické, ale celkove
nám táto zámena veľmi nevyhovovala. Najmä mne





10
nie, a to preto, lebo ako Kira som každé ráno musel
ísť do školy – a to mi hneď od samého začiatku
pripadalo priam strašné. Odporná Leona a jej vyrývačná
dievčenská banda sa ma dokonca pokúšali celkom
znemožniť. Azda by sa im to aj bolo podarilo – nebyť
Toma a Pauli. Vďaka nim som tú šikanu ustál. Dosť
hrdý som na to, že som tých dvoch dokázal získať ako
priateľov pre Kiru. Samotnej Kire by totiž nebolo
napadlo začať sa s nimi priateliť. Vďaka tomu sa viem
vžiť do duše dievčaťa a som Kiriným dôverníkom.
Napriek tomuto vzrušujúcemu zážitku som nemal
chuť zotrvať v Kirinom tele. V hĺbke srdca som predsa
len štvornožec, a nie dvojnožec. Mojou dilemou
vtedy bolo: Ako len, dočerta, dosiahnuť spätnú zámenu?
Keď to už vyzeralo tak, že niet východiska, dostal Tom
spásonosný nápad, že aj obrátený proces by mohol
ísť pomocou blesku... Už to skrátim: príbeh sa
skončil happy endom – Kira sa znovu stala dievčaťom a ja
znova kocúrom. Žiaľbohu, odvtedy si už nevieme
navzájom čítať myšlienky. Aspoň nie doslova. Ale dobre
si rozumieme aj tak. A aj vďaka tomu teraz Kira vie,
že by ma naozaj potešilo znovu uvidieť Toma a Pauli.
„Napadlo mi, že ťa na našu stretávku
jednoducho vezmem so sebou. A čírou náhodou to bude už
dnes popoludní v našej zmrzlinárni. Ale ešte
predtým by sme si mohli dožičiť jedno potešenie – prejsť
sa na zadný dvor a navštíviť tvojich priateľov. Alebo
aspoň jednu konkrétnu priateľku.“ Kira sa uškrnie.





11
Samozrejme, Kira vie o tom, ako zbožňujem Odetu.
Napokon, o tom sme sa často spolu dosť bavievali,
takže tu si ešte stále do istej miery vieme čítať
myš-lienky. Odeta je najkrajšia mačka, akú poznám. Má
snehobielu hodvábnolesklú srsť a hlboké čierne oči,
v ktorých sa kocúr ako ja môže až utopiť. A hoci žije
ako potulná mačka, je to naozajstná mačacia dáma.
Bohužiaľ, dlho ma pokladala za nafúkaného,
arogantného a rozmaznaného izbového tigríka. To je,
samozrejme, úplný nezmysel. Som kocúr premýšľavo
nastavený, nie však domýšľavý. To je obrovský
rozdiel. Vďaka tomu mi Kira mohla dať zopár dobrých
rád, ako u Odety zabodovať. A neboli to zlé rady. Tak
sme sa s Odetou prirodzene spriatelili, a kedykoľvek
sa stretneme na dvore, príjemne sa porozprávame aj
o malichernostiach, ako je počasie či aké bolo práve
skonzumované jedlo. Za hrdinu – takého, akým som
bol vo svojom sne – ma však Odeta určite
nepokladá. Zatiaľ. Som však pevne rozhodnutý, že sa to musí
zmeniť.





12
Môžeme mať rovnaké sny?
A prečo si nevyberáme
spolužiakov?
O hodinu nato má už Kira úlohy hotové, nuž
sa poberieme na tú zmrzlinu. Samozrejme, nie
bez sľúbenej zachádzky cez zadný dvor. Kira ide aj
s obligátnym hosťovským balíčkom – s miskou
kuracej pečienky, čo je nielen moje, ale aj Odetino
najobľúbenejšie jedlo. A najmä, keď ho Anna práve uvarí.
„Ci-ci-ci,“ zvoláva Kira mojich dvorových parťákov
a potom zamieri priamo k prístrešku na kontajnery,
čo je naše obvyklé mačacie stanovište. Plochá strecha
prístreška je asi jediné miesto na dvore, kam po celý
deň svieti slnko. Je tam teplučko a zväčša aj bezvetrie.
Perfektné miesto na mačací relax.
Dnes je tu však pusto. Nie je tu ani Odeta, ani jej
kamaráti Karamel a Drsniak. To, že tu ona nie je, ma
mrzí, pokiaľ však ide o tamtých dvoch, celkom mi
vyhovuje, že tu nie sú, lebo ich neznášam. Už do seba
nezapárame tak ako pred pár týždňami, keď som si s
Kirou prvý raz vyšiel na dvor. Dobrí kamaráti sa z nás
však nestali, lebo sme skrátka veľmi rozdielni. Kým ja





13
Winston Churchill som nesmierne ušľachtilý čistokrv -
ný kocúr, pocházajúci z plemena britských
krátkosrstých mačiek, s pestovanou tmavočiernou kožušinkou
a dobrými spôsobmi, Drsniak a Karamel sú dvaja
tuctoví tuláci. Drsniak je dosť tučný a má tigrovanú srsť.
Karamel ju má zasa strapatú a vonkoncom
neupravenú. A obaja sú spoločensky neohrabaní. Je to dosť
divné, že taká dáma, ako je Odeta, s nimi celkom dobre
vychádza. Ale to práve svedčí o jej dobrých spôsoboch:
aj keď má nesporne urodzený pôvod, nespráva sa
nijako povýšenecky. Odeta je nielen urodzená, ale aj
veľkodušná. Inak povedané: úžasná kočka, ako sa vraví;
viem, nespisovne. Ibaže práve teraz tu nie je.
„Ci-ci-ci,“ zvolá opätovne Kira, potom položí misku
na stupienok a pátravo sa rozhliada po dvore. „No,
kde sú tvoji kamaráti?“
Vyskočím zo zeme na prístrešok a otočím krk.
Potom sa len pozriem na Kiru – a ona môj pohľad
pochopí okamžite správne.
„Si sklamaný, však? Rád by si opäť videl Odetu,
že?“ Nahlas zamňaukám a Kira sa usmeje. „Nuž teda
chvíľku počkáme. Keď ucíti túto dobrotu, určite sem
príde. Ešte máme chvíľu čas, do cukrárne to
stihneme.“ Zohne sa ku mne celkom dolu a poškrabká ma
za ušami. Mňau, to je úžasné. Po celej dĺžke sa
natiahnem a schúlim si hlavu.
Onedlho začujem nejaký šuchot zo zadnej časti
dvora. To je Odeta. Okamžite cítim jej pach. Rýchlo vysko-





14
čím a snažím sa zaujať takú pózu, aby som sa ukázal
v čo najlepšom svetle. Vystriem sa a predvádzam, aký
som veľký, a pritom vypnem hrudník. Teraz určite
vyzerám dosť elegantne. Aspoň dúfam, že tak vyzerám.
„Ahoj, Winston,“ zdraví ma Odeta priateľsky. „Čo,
necítiš sa dobre?“
„Ahoj, Odeta! Nie, prečo sa pýtaš?“
„Tak je teda všetko v poriadku. Si skrútený v takej
kŕčovitej polohe, nuž som sa nazdala, že ťa niečo
bolí.“
Chŕŕŕ. Takže ja teraz vyzerám kŕčovito? A tak veľmi
som sa snažil! Sklamane uvoľním postoj a otrasiem sa.
„Naopak. Je mi skvele a som rád, že ťa vidím.“
„Áno, aj ja som rada, že sa stretáme. Aká náhoda!
Predstav si: minulú noc sa mi o tebe snívalo.“
Naozaj? Je to vôbec možné? Aj jej sa snívalo o mne?
„Skutočne? A čo?“ vyzvedám sa.
„Hm, veľa si z toho už presne nepamätám, ale
myslím, že si ma nejako zachraňoval. Pred akýmsi
nespratníkom. Alebo grázlom. Určite to bolo niečo
v tom zmysle, že som sa ocitla v nebezpečenstve a ty
si mi pomohol. Celkom veselé, nie?“
Veselé nie je to správne slovo. Mne sa to zdá až
neuveriteľné!
„Predstav si, Odeta, že aj mne sa...“ Ale prv než by
som jej stihol vysvetliť, že mne sa snívalo to isté,
odsunie ma Kira bokom a vezme na ruky Odetu.
„Nože pozri, Odeta, priniesli sme nejakú dobrotu.





15
Je to čerstvé, moja mama to dnes uvarila. A
samozrejme, opäť toho navarila priveľa.“ Prosím ťa, Kira, nie
tak hŕ, máme tu teraz dôležitejšiu tému než jedlo!
Ale ten rozhodujúci moment je už preč a Odeta Kire
spôsobne ďakuje – spustí v jej náručí jemné pradenie.
Potom sa však zrazu opäť otočí ku mne.
„O čom sme to...?“
„O tom tvojom sne!“
„Aha – ale ja som to opäť zabudla. Vlastne to ani
nebolo nič až také dôležité.“ No, do čerta! „To, že ste mi
teraz priniesli nejaké žrádielko, je od vás veľmi milé.
Bohužiaľ, vôbec nemám teraz na nič chuť. Pred
chvíľou som si totiž ulovila dosť tučnú myš.“
Čo? To je hrôza! Ako interiérová mačka viem o
myšiach len z počutia a nemyslím si, že by na ich lovení
mohlo byť niečo zábavné. Mimochodom. Ako treba
dochutiť ulovenú myš, aby bolo jedlo naozaj
lahodné? Petržlenom? Mne by ju musela Anna uvariť. Ale,
samozrejme, nechcem Odete znechutiť jej potravu,
a tak radšej čuším.
„Dám to vedieť Drsniakovi a Karamelovi, určite sú
hladní.“
Ach, nie, tým dvom nie! Kým sa však zmôžem na
odporovanie, Odeta už zoskočí z prístreška a zmizne
v zadnej časti dvora. Mňau! Dnes to dáko
nevychádza. A vôbec nemám náladu vyčkávať tu na Drsniaka
a Karamela. Zošuchnem sa tiež na zem a poberám sa
k východu z dvora. Kira beží za mnou.





16
„Hej, Winston! Prečo sa tak ponáhľaš preč? Veď
Odeta ešte vôbec nič nezjedla. Určite sa sem o chvíľu
vráti. Ešte trošku tu pobudnime!“
Kirine slová prezrádzajú sklamanie, veď
napokon – chcela mi touto hostiteľskou akciou urobiť
radosť. Veľmi sa mi žiada vysvetliť jej, prečo mám
teraz chuť odtiaľto odísť. Ako som už spomínal, v čase,
keď sme boli vymenení, to nebýval nijaký problém
a vedeli sme spolu komunikovať aj v mysli. Teraz to
už nejde. Škoda, nuž ale – čo už? Dievčaťom by som aj
tak už nechcel byť, pretože to bolo naozaj namáhavé.
Na kocúra ako ja toho bolo až priveľa.
„No, konečne ste tu!“ Bolo zrejmé, že Tom a Pauli
na nás čakajú. Už vysedávajú v prútených kreslách
našej obľúbenej zmrzlinárne, ako toto miesto
volajú žiaci a žiačky priľahlého gymnázia. Pauli vstane
a ide nám v ústrety, potom sa zohne ku mne a vezme
ma na ruky.
„Vitaj, Winston, náš starý kocúr! Teba som teda už
poriadne dlho nevidela. Takmer som už na teba aj
zabudla.“
Vŕ-vŕ-vŕ. Aj mne to tak pripadá. A je to dosť
zarážajúce. Ešte pred pár mesiacmi som vyhlasoval, že
žiadnemu decku nedovolím, aby ma bralo na ruky – a
teraz sa z toho dokonca teším a užívam si to. Predtým,





17
ako som poznal Kiru, som deti absolútne neznášal.
Pripadali mi príliš hlučné a divoké. Teraz však musím
pripustiť, že život bez detí bol riadne nudný. Taký...
POKOJNÝ.
„No, vy dve cicušky maznavé,“ zamiešal sa Tom,
hľadiac na nás ponad svoje tmavé okuliare s kosteným
rámom a krčiac svojím pehami posiatym nosom. „Už
stačilo tých vašich nežnôstok. Ja teraz súrne
potrebujem porciu špagetovej zmrzliny s množstvom
strúhanej čokolády. Objednajme si už konečne. Dnešok mi
totiž dal v škole riadne zabrať.“
„Prečo? Čo až také zlé si tam dnes zažil?“ pýta
sa súcitne Kira. „Podľa mňa tam dnes bolo všetko
v poriadku.“
„Nuž, veď na to, že som z matiky dostal dvojku, a nie
štvorku, si ani ja nesťažujem. Ide najmä o to,“
sťažka si povzdychne Tom, „že ma dorazil ten Pretoriov
nový tandemotvorný nápad. To mi je teda idea!“
Pretorius je učiteľ biológie a zároveň aj triedny
týchto deciek. Je to veľmi milý človek a veľký milovník
mačiek. Prekvapuje ma, že by mohol mať nejaký nápad,
ktorý sa Tomovi zdá strašný. Ale hoci si vôbec neviem
predstaviť, čo by sa tak asi mohlo skrývať pod tým
tandemotvorným nápadom, niečo mi vraví, že by mohlo
ísť o dobrú vec. A takto tu zrejme uvažujem nielen ja.
„Čo máš proti tomu jeho nápadu? Mne sa celkom
pozdáva,“ čuduje sa Pauli a hrabne si rukami vo
vlasoch, havraních a divo odstávajúcich na všetky





18
strany. Pauli svojím účesom dáva svetu najavo, že je
pankáčka. Preto sa musí takto česať. A k tomu
patria aj ďalšie veci – roztrhané džínsy a tričko, ako aj
čierno orámované oči. „Keď je jasné, kto má na
starosti tvoje pracovné listy a domáce úlohy v prípade
tvojej absencie, máš aspoň istotu, že sa ti o ne naozaj
postará. To je predsa dobrá osvedčená vec, ibaže
pomerne často nefunguje.“
„Máš pravdu,“ súhlasí s ňou Tom. „Proti tomu
nemám nič ani ja. No keď sa partneri losujú, to mi
pripadá dosť uletené. Nazdávam sa, že toho, kto by mal byť
jeho tandemovým parťákom, by si mal každý vybrať
sám. Tak by sa každému ušiel taký parťák, ktorý mu
je aspoň ako-tak po vôli.“
Kira a Pauli takmer súčasne myknú plecami.
„To predsa nie je až také zlé,“ povie nato Kira. „Tá
absencia nebýva až taká častá a netreba si z toho robiť
ťažkú hlavu. A každý môže pokojne prevziať aj
pracovný list niekoho, kto mu nie je práve sympatický.“
„Hej?“ Tom sa tvári skôr skepticky. „Koho si si teda
vylosovala ty?“
Kira chvíľku váha s odpoveďou, potom to prizná.
„Ach, ja som si vytiahla Pauli.“
„Tom vypleští oči. „To vážne?“
„Áno, predstav si – taká náhoda!“
„Ako? Je nás v triede dvadsaťosem žiakov, to
značí, že v losovacom bubne bolo štrnásť mien, ktoré si
tí druhí štrnásti museli vytiahnuť. A ty si si vytiahla





19
práve lístoček, na ktorom bola Pauli? Tomu neverím!
Iste si švindľovala.“
Kira čuší, no Pauli sa rozchichoce.
„Nuž, trochu sme tomu dopomohli. Kira si najprv
vytiahla Emíliu, ale potom hodila lístoček nazad
do bubna.“
Tomu celkom rozumiem. Emília a jej kamarátka –
odporná Leona – sú najobávanejšie dievčatá v triede.
Nie sú priateľské, sú arogantné. Nič lákavé, pokiaľ ide
o kombináciu ich vlastností. Ani ja by som nemal
veľkú chuť nosiť im v čase choroby úlohy domov.
„Pri druhom pokuse som mala viac šťastia,“
konštatuje Kira. „A teraz je mojou tandemovou parťáčkou
Pauli. Dobré, však?“
Tom sa opäť zhlboka nadýchne.
„A ty si si koho vytiahol?“ vyzvedá sa Pauli. Tom sa
opäť zhlboka nadýchne a odvetí.
„Emíliu. Ja som si vytiahol Emíliu.“
Mňau. Ako kocúr nie som, samozrejme, nijaký
odborník na záležitosti losovania, ale myslím, že
obidve dievčatá sa pričinili o to, že sa Tomovi teraz ušla
VEĽMI veľká porcia špagetovej zmrzliny.





20
Dáko sa nám zhudobnieva.
A aj muži sú ľudia.
„Ďakujem, pán profesor. Srdečná vďaka!“
Pánabeka, čo sa to tu deje? Kira, Pauli a ja
vchádzame do bytu práve v momente, keď sa Anna
Wernerovi nadšene hádže okolo krku. Pritom nič také
bežne nerobieva. Werner a Anna sa za normálnych
okolností správajú voči sebe dosť rezervovane. Nie
až tak, aby mohol vzniknúť dojem, že sa neznášajú.
Naopak, mám dojem, že si rozumejú priam skvele.
Ale pokiaľ poznám svojho starého Wernera, keď má
niekoho veľmi rád, býva skôr plachý. A pritom si
myslím, že Annu má veľmi rád. Odvtedy, čo u nás býva
Anna s Kirou, sa rozhodne správa inak ako celé tie
roky predtým. Napríklad dbá o svoj vzhľad. Vždy sa
o seba staral, no v poslednom čase trávieva podozrivo
viac času pred zrkadlom. Hnedé kadere so šedivými
prameňmi si sčesáva raz na jednu, inokedy na druhú
stranu. A pritom to nemá vonkoncom nijaký zmysel,
lebo pri jeho účese je jedno, či má cestičku vpravo
alebo vľavo. Vždy to totiž vyzerá pomerne rovnako.





21
Okrem toho sa v poslednom čase Werner zamýšľa aj
nad tým, čo si obliecť. A keď sa potom sám sebe v
zrkadle nepáči, prezlečie sa. To je v jeho prípade čosi
celkom nové. Kým bola našou gazdinou Oľga,
Annina sestra, rozhodne to nerobieval. To som si všimol
presne.
Teraz by som však rád vedel, prečo teraz Anna
Wernera tak nadšene objala. Anna má ešte stále
rozjasnenú tvár, kým Werner je trocha rozpačitý.
Priplichtím sa bližšie k nim a nastražím uši.
„Rado sa stalo, Anna. Bola by to škoda, keby tu toto
krásne krídlo stálo nevyužité len ako obyčajný
nábytkový kus. Keď si na ňom sem-tam zahráte, budem
mať veľkú radosť.“
Aha. Ide teda o ten smiešny klavír, ktorý nám
najnovšie zavadzia v obývačke. Vraj krídlo. Smiešne označenie
klavíra, však? Pokiaľ som to celé dobre pochopil, keď sa
Wernerova matka Erika zo svojho veľkého domu
presťahovala do menšieho bytu, nechcela si tam prenášať
toto hebedo, ako klavíru občas vraví Werner. Keďže
Werner má na rozdiel od svojich súrodencov
podstatne väčší byt, zdedil obrovskú časť jej nábytku. Klavír je
zjavne cenný kus, ale zavadzia tu (podobne ako ostatný
nábytok). No čo už. Teraz predstavuje zátarasu v našej
peknej obývačke. Je to predsa bezpochyby kvalitný
hudobný nástroj, no Werner je celkom nemuzikálny.
Kira si odkašle. „Ahoj, mami, a dobrý deň, pán
Hagedorn. Dúfam, že nenamietate, keď som si sem





22
priviedla Pauli. Asi pred hodinou si zabudla kľúče
a mamu nemá doma.“
„To je v poriadku,“ zamumle Werner. Anna len
súhlasne prikývne.
„Aj tak som toho opäť priveľa navarila,“ poznamená
so smiechom. „Zíde sa, keď nám s konzumáciou dakto
vypomôže.“
„To je super, ďakujem!“
A už sa premiesťujeme do Kirinej izby. Keď sa
k nám Kira s Annou nasťahovali, spočiatku sa delili
o hosťovskú izbu. Po tom, ako bolo jasné, že tu
zostanú, Werner si vypratal svoju veľkú pracovňu a
pracovný stôl si presťahoval do menšej izby pri kuchyni.
Doteraz to bol taký kumbál s oknom, ale odkedy sa
odtiaľ odstránili rárohy a vymaľovalo sa, nevyzerá to
tam zle. Kira je zložená v povodnej obývačke a Anna
zasa v pôvodnej Wernerovej pracovni. A Werner,
keď pri riešení nejakého komplikovaného
fyzikálneho problému súrne potrebuje jogurt alebo salámovú
žemľu, meria teraz kratšiu cestu k chladničke. Len
pre mňa sa tu nič nezmenilo: môj koterec je naďalej
na dlhej chodbe oproti bytovým dverám.
Zaráža ma, že Werner si nijako neťažkal, keď
opúšťal svoju pracovňu. Naopak, keď bol všetok nábytok
presťahovaný, spokojne zahlásil: „Pre jedného to bolo
aj tak priveľké. Teraz je to tu akurát.“ Kto by si to bol
pomyslel, že Werner bude na staré kolená obklopený
rodinou!





23
Vojdeme do Kirinej izby a dievčatá sa hneď hodia
na posteľ. Ja chvíľu vyčkám, potom šup k nim a
usalaším sa medzi nimi.
„Nože povedz, tvoja mama a profesor Hagedorn
teraz nejako spolu paktujú?“ vypytuje sa Pauli Kiry.
„Ale čoby! Ako ti to mohlo napadnúť?“ čuduje sa
Kira.
„Nuž, zdalo sa mi, že sa k sebe nejako majú. Ako
dvaja ľudia, medzi ktorými to iskrí.“
„Áno, znášajú sa. Mama má rada profesora ako
človeka. Nie ako muža.“
Sardinkáňoš! Opäť tá typická človečia reč! Aký je
v tom rozdiel, či sa povie muž alebo človek? Aj muži
sú predsa ľudia. Či nie? Nájsť rozdiel medzi
týmito dvoma slovami je problematické aj pre Pauli. Iba
zvraští čelo a zahlási: „Aha.“
Kira si povzdychne. „Nuž, Pauli, ono je to tak: po
rozchode s Vadimom má moja mama mužov až po krk.
Myslím, že je naozaj celkom rada, že opäť nemá
nikoho.“
Wernera s Vadimom vôbec nemožno navzájom
porovnávať – ten prvý je milý a starostlivý a ešte aj
profesor, kým ten druhý nesympatický a
nebezpečný kriminálnik. Ale odhliadnuc od toho, za úvahu
to stojí. Koniec koncov, aj Annina sestra Oľga od nás
odišla len preto, lebo sa zamilovala do akéhosi
Dietra, s ktorým sa potom kamsi ďaleko presťahovala, až
do Kolína. Iba preto sa potom mohla stať Wernerovou





24
novou gazdinou Anna. Ale keby sa teraz do
nejakého muža zamilovala aj Anna, znamenalo by to, že my
by sme sa bez nej museli zaobísť. A to by bolo veru
zlé. Po prvé preto, lebo Anna a Oľga nemajú už nijakú
ďalšiu sestru. A po druhé preto, lebo potom by sa
musela odsťahovať aj Kira, čo by bola pre mňa úplná
katastrofa. Veď medzičasom sa z nás stali najlepší
priatelia. Potom je teda celkom dobre, že Anna už nechce
o mužoch ani počuť. Celkom iné by to však bolo, keby
sa do nej Werner zamiloval. To by sa odtiaľto
nemuseli odsťahovať. No ak má Kira pravdu s tým vyhlásením
o mužoch, aj tak tu zostane všetko po starom.
Výborne. Pokiaľ ide o mňa, aj tak nemám rád veľké zmeny.
Pauli sa zachichoce. „To znamená, že všetci muži sú
svine?“
Čože? Svine? Také so štyrmi nohami a rypákom?
Ako tie zvieratá k tomu prídu? To, že dievčatá môžu
byť kravy a kozy, som sa už medzičasom dozvedel.
Ale že by muži boli svine? To sa zrejme tiež myslí ako
nadávka. Keď ide o nejaké nedobré ľudské vlastnosti,
prečo si to musíme vždy odniesť my zvieratá? To je
naozaj drzosť!
Kira nesúhlasne krúti hlavou. „Nie, to zas nie! Ako
som už povedala, Wernera ako človeka má mama
rada. A ani proti mužom vo všeobecnosti nemá nič.
Len proti mužom ako chlapom.“
Ach, opäť tá zložitá ľudská logika! Veď aj muži sú
ľudia, mňau!





25
„To moja mama, tá by zasa už radšej nebola sama,“
vraví Pauli. „Ona o tom síce otvorene nehovorí, ale
ja viem, že je to tak. Zakaždým, keď sa vynorí
nejaký súci typ, venuje zvýšenú pozornosť obliekaniu
a maľuje sa. Okrem toho sleduje zoznamky na
internete, kde sa môže skontaktovať s inými nezadanými
ľuďmi.“ Pauli sa chichoce. „Je to však prísne tajné.
Nikdy mi o tom nič nepovedala, ale ja to už teraz
poznám. Už podľa otvárania počítača.“
Zoznamovanie cez internet? O čo to ide? Vždy som si
myslel, že internet je nejaké miestečko v malej
obrazovke, nazývanej počítač. Kira mi to raz ukázala, keď
si robila úlohy pri Anninom pracovnom stole. Vtedy
si vyhľadávala na internete nejaké matematické
výsledky. Pokladám internet za akýsi lexikón. Teda nie
za miesto, kam by sa naozaj dalo ísť. Ako sa tam môže
niekto s niekým zoznámiť?
„Fakt?“ Teraz sa chichoce Kira. „Tvoja mama si
niekoho hľadá?“
Pauli prikývne. „Áno, a mám dojem, že je na
najlepšej ceste opäť sa do niekoho riadne zamilovať.“
Zaujímavé. Podstata ľudskej lásky je pre mňa stále
zahalená tajomstvom – tak ako doposiaľ. Keď chce byť
niekto s niekým spolu, je zjavne dôležité zamilovať sa.
Inak – aj Werner a Anna pradsa môžu byť spolu.
Bývame všetci v jednom byte, rozumieme si – a prečo to
nestačí? Ako sa môžu niektorí zoznámiť cez počítač
a potom sa do seba zamilovať? Bez toho, že by sa boli





26
predtým videli? Nechápem. Ale, úprimne povedané,
som vcelku rád, že Werner na tie veci okolo lásky
takto rafinovane nejde. Zdá sa, že láska je čosi veľmi
zložité, čo nám tu absolútne netreba. My si tu na
Hornej aleji pokojne naďalej spolunažívame. Mňau.
„Najmä odvtedy, čo sa môj otec znova oženil, je táto
téma pre moju mamu dôležitá,“ vykladá Pauli ďalej. „To
ju vtedy naozaj naštvalo a pravdepodobne mu závidí.“
„Hm.“ Kira sa k tomu bližšie nevyjadruje.
Pauli ju zvedavo pozoruje. „A ako je to vlastne s
tvojím otcom? Tiež býva v Hamburgu?“
Kira sa odvráti a mykne plecami. „Nemám tušenie.
No myslím, že nie. Mama o ňom nikdy nerozpráva.
Opustil nás, keď som bola ešte celkom malá. Neviem
si naňho spomenúť.“
„Chýba ti?“ zvedavo sa vypytuje Pauli.
Kira pokrúti hlavou. „Nie. Môžem povedať, že o ňom
viem len málo. Asi ako keď sa ráno pokúšaš spomenúť
si na sen. Vieš, že bol, ale to je tak všetko, čo vieš.“
„Veď to napokon ani nie je až také dôležité.
Niekedy si myslím, že by aj tak bolo jednoduchšie mať už
od samého začiatku iba jedného rodiča. Keď je niekto
sám, nemá sa s kým hádať. To by sa teda stále žilo
pokojne. Bola by to výhoda.“
„Áno.“ Kira to už ďalej nekomentuje a ja mám
pocit, že jednoducho už nemá chuť baviť sa na túto
tému. Prečo asi? Veď bežne nebýva taká mĺkva. Som
teraz skutočne zvedavý a pokúšam sa predstaviť si,





27
ako asi Kirin otec vyzeral. Kira sa zrejme dosť podo -
bá na mamu. Je drobná, blond a má modré oči. To
je tá veselá časť spomienky na časy, keď sa ukrývala
v mojom tele a ja som bol uviaznutý v jej tele, pričom
som mal napodiv stále svoje winstonovské zelené oči.
Museli sme si dávať strašný pozor, aby si to Anna
nevšimla. To by sa bola hneď dovtípila, že tu niečo
nesedí. Preto som sa občas pri raňajkách objavil (teda
„objavila“; navonok som totiž bol Kira) so slnečnými
okuliarmi. Ale to len tak mimochodom... V čom by tak
teda mohla byť Kira po otcovi? Možno v spôsobe
držania hlavy. Tak trochu nabok. Anna ju tak nenakláňa.
Alebo jej otca pripomínajú tie mierne vlnky na
dlhých vlasoch? Anna má vlasy celkom rovné.
„A teraz by sme sa mali pustiť do domácich úloh,“
mení zrazu Kira tému. „Najmä angličtinu by sme si
mali oprášiť, lebo budúci týždeň píšeme písomku.“
Pauli prikývne. „Áno, máš pravdu. Tú minulú som
nenapísala nijako skvelo. Takmer tak zle ako Emília –
a tá robí všetko s úplne vygumovanou hlavou.“
Zachichoce sa.
„To veru nebude nijaká zábava pre Toma, ktorý je
teraz spoluzodpovedný za jej domáce úlohy.“
„Nuž, pravdupovediac, trochu ma pre to teraz
hryzie svedomie. Losovanie neprebehlo celkom
korektne a Tom má za to na nás ťažké srdce.“
Pauli mykne plecami. „No čo, veď on to už dáko
prežije.“





28
„Ale aj tak. Mám z toho dosť zlý pocit, ako sme ho
obabrali.“
„No, dobre, keď dôjde k jeho prvému nasadeniu,
pôjdeme s ním. Dúfam, že to tak skoro nebude.“
Kira sa zasmeje. „Nie, určite nie. Veď Emília vlastne
nebýva chorá. Vieš: zlá burina dobre rastie.“
Ďalšiu hodinu trávia dievčatá tým, že sa vzájomne
skúšajú anglické slovíčka. Nuuuuda. Baví ma na tom
len to, že daktoré slovíčka i ja poznám – pamätám
si ich z čias, keď som bol v Kirinom tele. Ako človek
som zvládal také blbôstky, ako je čítať, písať, počítať
– no, a teraz sa podržte: tieto zručnosti som si udržal
aj po spätnej zámene. A tak si dovoľujem vyhlásiť, že
som asi jediná mačka na svete, ktorá vie čítať. Žiadnu
z mojich schopností nikto neoceňuje, lebo moju
mačaciu spoločnosť to nezaujíma a s ľuďmi sa zasa
neviem zhovárať. Ani len s Kirou nie, lebo sme, ako som
už spomínal, spätnou zámenou prišli o schopnosť
navzájom si čítať myšlienky. Mňau! Je kruté byť géniom,
keď o tom nik nevie.
O kúsok sa posuniem a ľahnem si na okenný
parapet. Tu si môžem vychutnať posledné lúče horúceho
letného popoludnia. Okno je pootvorené a zvonka
dovnútra prúdi teplý vzduch. Úžasné! Kto by už chcel
byť človekom, keď môže byť mačkou?!
Berie ma na spánok, ale zrazu ma hluk zvonka
vrátil do tvrdej reality. Čo je to? Čo sa deje? Hneď potom
nasleduje bedákavé mňaukanie a mačacie vrčanie.





29
Znie to priam desivo. Bojazlivo sa zahľadím cez okno
do dvora. Nepozorujem tam nič, ale žalostné vrčanie
a mňaukanie je čoraz hlasitejšie. Záchodkáňoš! Mu -
selo sa tam stať niečo hrozné. Dúfam, že nemá nejaké
problémy práve Odeta.
Priložím ucho na spodnú okennú dosku, nech
lepšie počujem. A skutočne – je to Odetin hlas.
Okamžite sa mi naježia chlpy na šiji a chrbtom až po špičku
chvosta mi prebehnú zimomriavky. Hoci nemôžem
zachytiť, čo vraví, zvuk jej hlasu prezrádza
nesmiernu vyľakanosť. Je mi to jasné: treba jej ísť pomôcť.
A preto musím ísť teraz dolu na dvor. A to OKAMŽITE!





30
O tom, ako som urobil
dobrú vec, a napriek
tomu som skončil
v kontajneri.
Okamžite zoskočím z okna a mierim k dverám.
Potom rýchlo vybehnem do predsiene a odtiaľ
nazad do izby ku Kire a Pauli. Prskám a vrhám sa ku
Kiriným nohám: Dievčatá, otvorte mi dvere. A hneď
teraz!
Ale Kira mi, ako viete, už nielenže nevie čítať
myšlienky, ale vôbec nie je schopná chápať moju
vysokointeligentnú znakovú reč. Namiesto toho, aby so
mnou okamžite bežala k dverám, zohne sa ku mne
a berie ma na ruky. „Ako je to, Winston, možné, že si
znova hladný? Okrem toho: nesmieš žobrať!“
Mňaumňaumiaimiooooo! NEmám hlad a
NEžobrem. Musí ti to predsa, Kira, byť jasné. Potrebujem,
aby si mi pomohla. A to BEZODKLADNE! Zopakujem
svoje naliehanie. Snažím sa uvoľniť z Kirinej náruče
a pritiahnuť ju k dverám. Vyzerá to beznádejne. Ale
veď nejako musím dosiahnuť, aby pochopila, čo od nej
chcem!
Márne. Kira sa chichoce a zovrie ma ešte o čosi pev-





31
nejšie. Pauli ma zvedavo pozoruje. „Nuž, keby to bol
pes, povedala by som si, že chce ísť von.“
Tak po prvé: toto je totálna bezočivosť. Ja predsa nie
som pes! A po druhé: celkom správne! Kira, počúvni
teraz svoju priateľku a pusť ma von!
Kira mykne plecami a zloží ma dolu. „No, keď
myslíš...“
Ešte ani nie som labkami celkom na zemi, a už
vyrážam von. Zastanem až pri dverách bytu. Kira s Pauli
pobehnú za mnou, zdá sa, že tentoraz moje znamenia
skutočne pochopili. No, konečne! Len čo mi Kira
otvorí dvere, rútim sa ozlomkrky dolu schodmi. Na
prízemí mám šťastie. Domové dvere sú dokorán otvorené,
lebo Klaus-Dieter, fúzatý zubár z tretieho poschodia,
práve veľmi dômyselne postavil medzi dvere tašky
so svojím celotýždenným nákupom a teraz
vťahuje do chodby bicykel. A ja – šup von. A už mierim
na zadný dvor nášho domu.
Keď som tam, okamžite sa obzerám po Odete. No
nevidím ju ani nepočujem. Bezradne sa posadím doprostred
dvora a znova sa obzerám navôkol. Nikde nikoho.
Alebo že by predsa len? Nevychádza to tlmené
kňučanie náhodou spod prístreška na kontajnery?
Pobehnem tam a počujem to zreteľne. Áno, je to tak.
„Odeta,“ kričím. „Si to ty?“
Od prístreška na kontajnery preniká rachot, potom
z medzery medzi dvoma kontajnermi vylezie
Odeta. Vyzerá hrozne – bielu srsť má zlepenú, umazanú





32
a okrem toho tak silno zapácha, až to vyráža dych.
„Odeta! Sardinkáňoš! Čo sa stalo?“
Odeta si prisadne ku mne a je zjavne celkom
vyčerpaná. „Winston, teba sem zosielajú samotné nebesá!“
No, takéto privítanie je mi celkom pochuti.
Nahodím dôležitý výraz. Keď už byť hrdinom, nuž teda
správnym!
„Ako ti môžem pomôcť?“ pýtam sa čo najpevnejším
hlasom.
„Karamel padol do kontajnera a uviazol tam. Už
som sa ho pokúšala vyslobodiť, ale nemohla som sa
dostať až k nemu. Zostal uviaznutý medzi vnútornou
stenou kontajnera a ovocinárskou debničkou.
Nemôže sa ani pohnúť a sotva sa mu dostáva vzduchu. Je
to jednoducho hrozné. Ale možno keď na to budeme
dvaja, podarí sa nám zachrániť ho.“
Ach tak! Ide tu o sprostého Karamela. Uvedomujem
si, ako moja hrdinská odvaha okamžite vyšumieva.
Nuž, ak by išlo o Odetu, jej by som pomohol
kedykoľvek a kdekoľvek. Ničoho by som sa nebál. Lenže
zachraňovať Karamela? Kvôli nemu by som mal liezť
do tmavého a smradľavého kontajnera? Mňau, také
čosi som si veru nepredstavoval!
„Hm, a kde trčí Drsniak?“ pokúšam sa presmerovať
Odetinu pozornosť na iného potenciálneho
záchrancu. „Mal by predsa prísť na pomoc svojmu druhovi.“
„Netuším. Nie je tu. Možno ho jeho panička vzala
k zverolekárovi.“





33
„Aha. Nuž, to sa určite čoskoro vráti. Ja totiž...
Ach...“ Nedokážem sa zmôcť na odpoveď, lebo
premýšľam, ako dať Odete na vedomie, že nemám nijakú
chuť vrhať sa do kontajnera za Karamelom.
„Nechceš vari povedať, že tu teraz mám vyčkávať
na Drsniaka? Prečo vlastne nechceš Karamelovi
pomôcť?“ Odetine slová prezrádzajú nesmierne
sklamanie.
„Ach, to nie... len som sa nazdával... Ach... “
„Winston, Karamel potrebuje pomoc hneď TERAZ,
nie dakedy potom. A Drsniak je pritučný, tomu by
sa aj tak nepodarilo dostať dnu. Poď, skočme spolu
do kontajnera a pokúsme sa odtiahnuť od Karamela
tú debničku.“
Hľadím chvíľku na Odetu a chvíľku na kontajner
a stále ešte váham.
„WINSTON!“ zafučí Odeta pohoršene. „Náš druh je
teraz v núdzi. Karamel sa už takmer dusí a je na tom
naozaj zle. Viem, že si spolu bohvieako
nerozumiete. Ale keď je niekto v úzkych, treba mu pomôcť. Nie
z nejakej lásky k nemu, ale jednoducho preto, lebo by
sme mali robiť to, čo je správne. Chápeš?“
Povzdychnem si, ale len tak opatrne, sám pre seba,
aby som ešte viac nerozčúlil Odetu. Okej, ide sa teda
do kontajnera. Urobil som k nemu už prvý krok, ale
vtom mi príde na um čosi lepšie.
„Počúvaj, Odeta, už to mám! Kira a jej priateľka
Pauli sú v našom byte. Pred chvíľou ma pustili von; keď





34
som ťa totiž začul, vymohol som si to. Možno si aj tak
kladú otázku, prečo som asi musel ísť von tak súrne.
Rýchlo teda vybehnem hore a privediem ich sem. Ony
Karamela iste vyslobodia, je to pre ne len vec
šikovnosti. Budeme tu musieť vyvolať taký menší rozruch,
aby išli k tomuto kontajnerovému prístrešku. Dobre?
Ty medzitým vysvetli Karamelovi, že mu dievčatá
prídu na pomoc. A ja už bežím po ne.“
Odeta sa na mňa najprv len skepticky zahľadí,
potom sa postaví. „Dobre, asi máš naozaj pravdu a
potrebujeme ľudskú pomoc. Ja medzitým zleziem dolu
ku Karamelovi a vysvetlím mu to. Potom pri ňom aj
zostanem; myslím, že teraz potrebuje mať nablízku
niekoho, kto je mu naklonený.“
„Jasné. Urob to. A ja už bežím.“
Ženiem sa rýchlo k východu z dvora, aby sa mi
podarilo opäť dostať do domu. Azda pri domových
dverách ešte stále zápasí s bicyklom Klaus-Dieter.
Nie – žiaľbohu, nie je to tak. Dvere sú zavreté, iba
zubárove nákupné tašky tam ešte stále stoja. Po Kire
a Pauli tu niet ani stopy. Fuj! Ako sa teraz vlastne
dostanem do domu? Rozhodnem sa, že si najsamprv
ľahnem na rohožku. Určite to nepotrvá dlho – a
Klaus-Dieter sa odniekiaľ vynorí, aby si vzal svoje tašky.
Dobre, Karamel je naozaj v nezávideniahodnej
situácii, nuž ale nejaký ten čas si aj taká záchranná akcia
vyžaduje.
Približne o dve sekundy zisťujem, že už nie je čas





35
vyčkávať. Usudzujem tak pri pohľade na obrovské
smetiarske auto, ktoré práve vchádza do dvora
susedného domu. Keď tam skončia, určite pôjdu rovno
na náš dvor, aby aj tu vyprázdnili odpad z
kontajnerov. Aj s úbohým Karamelom a... ODETOU!
Od hrôzy mi celým telom prejdú zimomriavky,
vzápätí vyskočím, pregúľam sa cez nákup Klausa-Dietera
a na chlp presne preletím cez vchodové schody. Uháňam
na náš zadný dvor rovno k prístrešku na kontajnery
a následne skočím rovno do kontajnera. Okolo mňa je
nesmierny zápach, ale aspoňže som mäkko dopadol
na akýsi vankúš.
„Au!“ Dobre, nie je to vankúš, ale Odeta. „Ako to,
že si už tu? A kde je Kira? Myslím, že Karamel je už
v bezvedomí.“
„Odeta, my už vôbec nemáme čas! Onedlho sú tu
smetiari, ktorí všetok tento odpad kompletne
vyklopia do smetiarskeho auta. Na to, ako to robia, som sa
dosť často pozeral z môjho okna – a ver mi, tam by sa
ani jeden z nás nechcel ocitnúť!“
„Lenže čo urobíme s Karamelom? Ešte stále visí
dolu hlavou pri prepravke na ovocie a ja ho odtiaľ
neviem uvoľniť.“
„Počkaj, pozriem sa na to.“ Pretlačím sa popri Odete
a ponorím sa hlbšie do kontajnera. Kdesi pod sebou
počujem Karamelovo stenanie. Je tu tma ako v rohu,
ale len čo sa rozhľadím, poznávam obrysy
Karamelovho zadku. Je naozaj zaseknutý medzi zeleninárskou





36
prepravkou a stenou kontajnera a celý dofŕkaný
niečím, čo by mohol byť starý šalát alebo zvädnuté kvety.
A zodpovedajúco tomu aj zapácha. Fuj! Prevalím sa
k nemu a začnem ním triasť. Nereaguje. Sardinkáňoš!
Nepomáha to. Preber sa! Opäť ním potrasiem, a opäť
nič. Vzopriem sa proti debničke, ale tá sa nepohne ani
o milimeter. Dofrasa!
„Tak ako? Môžeš ho odtiaľ vytiahnuť?“ kričí Odeta,
nakláňajúc sa ponad mňa.
„Nie, nemám šancu. Ako sa mu vôbec podarilo
dostať dnu? Kde prišiel na taký šibnutý nápad – skákať
dolu hlavou do odpadkového kontajnera?!“
„Chcel si odtiaľ vytiahnuť salámový rožok, čo tam
niekto hodil. Veľmi lákavo mu voňal.“
„Lákavo mu voňal? Čudujem sa, ako tu mohol pri
tom celkovom smrade vôbec čosi vyňuchať. Ale to je
jedno, teraz musím niečím pohnúť a posunúť tú
haldu, a to prv než...“
V tej chvíli čosi strašne zarachotí a kontajner sa
pohne. Odeta i ja sme sme úplne zababraní nechutným
obsahom.
„Odeta, to sú smetiari! Okamžite vyskoč von!“
„Ale čo bude s Karamelom?“
„Ja sa oňho postarám. A ty odtiaľto rýchlo vypadni!“
Odeta váha.
„Odeta, mne tu teraz pomôcť nemôžeš, nuž aspoň
neprekážaj! Padaj!“ Viem, je to síce celkom
slabomyseľná hláška (veď ako by mi tu už mohla prekážať?!),





37
ale predstava, že by mohla skončiť v smetiarskom
aute, je pre mňa celkom neznesiteľná. To sa už teda
radšej zahrám na hrdinu a zahyniem tu spolu s
Karamelom. Odetine zadné labky, ktoré sa ma ešte pred
chvíľou zboku dotýkali, zrazu už necítim.
„Hej, čo robíš tam vnútri?“ náhle začujem
prekvapený mužský hlas. Smetiar zrejme reagoval na
vyliezajúcu Odetu. „Asi ti šibe. Ešte dve minúty, a môžeš
skončiť v drviči odpadkov. Prac sa odtiaľto!“
MŇAU! V drviči odpadkov? To vôbec neznie dobre!
Uvedomujem si, že ma chytá panika. „Rozvahu,
Winston,“ pokúšam sa upokojiť sám seba, „teraz musíš
urobiť správnu vec.“ Znova sa rozbehnem, ponorím sa
bližšie ku Karamelovi a mykám debničkou tak silno,
ako sa len dá. Nedeje sa nič. Nemám dosť síl v
predných labkách. Keby som mal teraz ruky smetiara,
potom by som...
To je ono! Ruky smetiara! Vyhrabem sa z odpadkov
von a vyleziem na okraj kontajnera. Len čo zazriem
denné svetlo, ocitám sa zoči-voči človeku, ktorý s
námahou ťahá kontajner spod prístreška.
„Pozri sa, Gerd,“ skríkne, „je tu ešte jedna mačka.
To je šialené! Čo robili tie mačky medzi
odpadkami?“ Chce ma chytiť, ale vyšmyknem sa mu a nahlas
prskám. „Hej, cica, vylez von. Nechceš vari skončiť
ako zlisované vlnené klbko v zošrotovanom odpade?“
Potom ma chytí za šiju, lenže mne sa medzitým podarí
dostať k hornému okraju prepravnej debničky a pev-





38
ne sa oň zadrapiť pazúrmi. Odtiaľto ma teraz tak ľahko
nedostane! Na svoje pazúriky sa jednoducho môžem
spoľahnúť, už som nimi predsa roztrhal aj celý
záves; bolo to v sebaobrane, vlastne na úteku pred tými
malými ničomníkmi – pred Wernerovým synovcom
a neterou.
„Len sa, Gerd, na toto pozri. Tento kocúr sa
rozhodne snaží dostať dnu do kontajnera. Nemôžem ho
stadiaľ dostať.“
„Hm,“ ozve sa druhý smetiar, „možno je v
kontajneri ešte niečo. Ak sa tá mačka nechce dostať von, musí
mať na to nejaký dôvod.“
Výborne, ten chlap má ale intuíciu! Sto bodov! Čo
najnápadnejším mňaukaním, pradením a vrčaním,
jedno cez druhé, sa snažím dosiahnuť, aby
pochopil, že tipuje správne. Skokom sa vnáram ešte hlbšie
do kontajnera. Prosím, nasleduj ma, aj ty sa ešte
pohrab tam kde ja!
Obaja muži prekvapene hľadia do kontajnera.
Popri ovocnej debničke sa vnáram hlbšie a pokúšam sa
potiahnuť nahor Karamelov chvost, aby ho tí dvaja
smetiari mohli vidieť. Musím si síce nosom odsunúť
nabok nahnitú hlávku šalátu – ale nič to.
Superwinstona, ktorý chce zachrániť iného kocúra, predsa
nemôže niečo len tak zastaviť!
„Pozriže, Murat – tu je naozaj ešte čosi. Ďalšia
mačka, už tretia. Vidím jej chvost.“ Snažím sa
uvoľniť kúsok miesta, aby Gerd a Murat mohli lepšie ro-





39
zoznať, čo tam je. Gerd opatrne odsunie debničku
a dostáva sa ku Karamelovi. „Ach, je pevne
zaseknutá. Nože odtiaľ vytiahni tú debničku! Nasleduje jediné
myknutie, a debnička je vonku. Je úžasné, čo všetko tí
ľudia dokážu svojimi rukami. Aj mne sa to páčilo, keď
som mal telo vymenené s Kirou. Počuteľne zavrčím.
„Dofrasa, mám dojem, že ten čierny chcel toho
druhého kocúra zachrániť.“ Murat sa poškrabe na
zátylku. „Aké statočné! Veď to s ním mohlo dopadnúť aj
zle. Hľa, aké hlboké priateľstvá môžu byť medzi
zvieratami!“
Gerd súhlasne prikývne. „Áno, je to naozaj pekné.“
Potom ma pohladká po hlave. „Naozaj si svojho
priateľa zachránil. Asi ho máš veľmi rád.“





40
Niekedy si možno nájsť
priateľa aj cestou
do kúpeľne.
Okej, asi som sa doma hneď po tejto
kontajnerovej záchranárskej akcii nemal rovno hodiť
na biely vankúš, ale som taký unavený, že si okamžite
potrebujem zdriemnuť. Navyše také veci ako vankúš
sa určite dajú vyprať a potom vyzerajú ako nové. A aj
odpadkový zápach sa dá celkom odstrániť. Keď sa to
tak vezme, podľa mňa rozhodne nie je nijaký dôvod
zaujať k tejto záležitosti taký postoj, aký práve
zaujala Anna. Stojí pred pohovkou a šibrinkuje mi
ukazovákom priamo pred nosom, akoby som bol po celom
byte poroznášal nejaký ten môj zvierací odpad.
„Teda, Winston! Ako to vyzeráš? Čo ti to vôbec napadlo
– vyváľať sa v špine a potom vyskočiť na peknú
pohovku?“ Nakláňa sa ku mne. „FUJ! A ako len smrdíš! Akoby
si sa prehrabával v kontajneri. To hádam nie je možné!“
No dobre, ľahnem si teda niekde inde. Nie som
predsa odkázaný na ich hlúpu pohovku. Práve sa chystám
zoskočiť dolu, no Anna ma pevne uchopí za šiju. AU!
Nie takto surovo!





41
„Zostaneš pekne tu, môj milý! Ak si myslíš, že môžeš
zasviniť celý byt, veľmi sa mýliš. Teraz sa musíš
vykúpať. Takže šup, ide sa do vane!“
MŇAU! Ja – a kúpať sa? Dúfám, že to Anna nemyslí
vážne! Werner ma nekúpal nikdy a bolo dobre. Vodu
nenávidím. Srsť sa mi od nej celá zmáča a cítim sa
hrozne. Vaňu som si užil jeden jediný raz a mám na to
desnú spomienku. Vtedy ma do nej strčila Wernerova
mama, pretože som sa ako malé mača oboznamoval
s vedrom zeminy na kvety a vyzeral som potom ako
viedenský rezeň. Nie ten natenko vyklepaný, ale
obaľovaný. Rozhodne som sa vo vani cítil bezmocne a po
kúpeli som smrdel ružovým sprchovacím gélom pani
Hagedornovej. No, skrátka je to zážitok, ktorý nemám
chuť si zopakovať, a preto sa zo všetkých síl bránim.
„Winston Churchill, buď taký láskavý a správaj sa
pokojne!“
Ojojoj! Keď ma Anna oslovuje celým menom, značí
to, že situácia je vážna. Dokonca veľmi vážna. Vzápätí
počujem jej vyhrážky a podrobujem sa starej
mačacej múdrosti: S osobou, ktorá sa ti stará o žrádlo, buď
zadobre!
Odovzdane a so zvesenou hlavou sa nechám niesť
do kúpeľne, keď nám zrazu za dverami niekto zazvoní.
„Kto tam?“ Anna ma položí na zem a otvára dvere.
Som zvedavý a spoza Anniných nôh sledujem, čo sa
deje. Predo dvermi stoja Gerd s Muratom. Nesú
Karamela, ktorý je ešte stále trochu mimo.





42
„Dobrý deň,“ vraví Gerd a znie to trocha neisto.
„Volám sa Köster a toto je môj kolega Ciftci. Vo dvore
vášho domu sme v odpadkovom kontajneri našli
doráňanú mačku. Zdá sa, že tam padla a nevedela sa
odtiaľ sama dostať von. Teraz hľadáme jej majiteľa. Vaša
horná suseda nám povedala, že vy máte mačku.“
Anna otvorí dvere a zbadá Karamela, ktorý
ochabnuto leží v Muratovom náručí.
„Juj, tá je ale zúbožená! Ale naša mačka to nie je, tá
je totiž...“
Ešte to ani nedopovedala a Gerd natiahne hlavu cez
dvere a ukáže na mňa.
„Tento tu! Toto je ten kocúr, čo zachránil svojho
druha! Som si tým celkom istý: je to on!“
Anna je z toho celkom zmätená a ja sa pokúšam
ukryť za jej nohami. Zbytočne, Annine nohy sú na
tento účel jednoznačne pritenké.
„Áno,“ potvrdí jeho slová Murat. „Ide tu totiž o toto:
Práve sme sa chystali kontajner vyklopiť, a zrazu sme
v ňom zbadali túto čiernu mačku. No ona nie a nie
vyliezť z kontajnera von a nedala sa nijakovsky odohnať.
Pevne sa pridŕžala pazúrmi, takže sa nedalo nič robiť.
A potom sme zbadali, že tam drepí pri tej mačke,
zapadnutej hlboko v odpadkoch.“ Gerd prikyvuje.
„Len čo sme tú hnedkastú mačku odtiaľ uvoľnili, táto
čierna šup – okamžite vyhupla von a poďho preč.“
To sedí. Po Karamelovej záchrane som už tam
nemal prečo trčať. Mal som potom vari Karamela ešte





43
držať za labku? Radšej som teda hneď vzal nohy
na plecia, aby niekomu náhodou nezišlo na um vziať
ma spolu s Karamelom zverolekárovi alebo nebodaj
do útulku.
Mačací boh mi bol naklonený a náhody mi žičili –
Klaus-Dieter práve položil svoje nákupy do
vchodu a Kira s Pauli mi zasa nechali pootvorené dvere
do bytu. No a ja šup do nášho útulného a
bezpečného domova – a rovno na peknú a pohodlnú pohovku.
A potom prišla Anna s nápadom okúpať ma. Mňau.
Ostatné už viete: teraz tu drepím na chodbe nášho bytu
s dvoma smetiarmi a Anna na mňa hľadí, akoby som
mal dve hlavy.
„Ty si zachraňoval inú mačku?“ pýta sa ma
nedôverčivo, takže ani nemám istotu, či sa mi tón jej hlasu
páči. Áno, a prečo by nie? – odvetil by som jej, keby
som vedel rozprávať. To však neviem, a tak sa
obmedzím na čo najdôstojnejšie zamňaukanie.
„Ách,“ zhlboka si povzdychne Gerd. „A čo teraz
urobíme s tou hnedastou mačkou? Keď vám nepatrí,
najlepšie asi bude, keď ju odnesieme do zvieracieho
útulku.“
FŔŔ. Už zo samotných slov zvierací útulok sa mi
ježí srsť od hlavy až po špičku chvosta. Nikdy som
tam síce nebol, ale všetko, čo som sa o tom
dozvedel, znelo jednoducho: HROZNÉ. Je to obrovský dom
s množstvom mačiek. Zdravých aj dožívajúcich.
A žiadna z nich nemá sama pre seba pohovku. Ani





44
škrabací strom. Ani misku. So všetkým sa treba deliť
s ostatnými mačkami, stále sa tam ozýva neuveriteľne
hlučné mňaukanie a každú chvíľu sa objavujú celkom
cudzí ľudia, ktorí si jednu z tej mačacej masy chcú
vziať domov. Nie je to až nepochopiteľne strašné? To
by som nežičil ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi.
A tým zas Karamel nie je, nech už je akýkoľvek.
Takou nepriateľkou by mohla byť, povedzme, odporná
Leona, Kirina spolužiačka, ktorá sa však z
pochopiteľných dôvodov do zvieracieho útulku nedostane. Aj
keď je to taká krava!
Karamel rozhodne tiež nepatrí do útulku, a tak
začnem riadne nahlas prskať, vyleziem spoza Anny
a pribehnem k Muratovi, ktorý ešte stále drží
Karamela na rukách.
„Hej, ty malý, to s tým útulkom ti zrejme tiež
nevonia,“ usúdi rázne Murat a usmeje sa. Neviem, čo je
na tom také smiešne. FŔŔ!
Anna natiahne ruku a pohladí Karamela po hlave.
„Hm, aj teba odniekiaľ poznám. Viem, že sa vždy
potuluješ po dvore.“ Potom sa obráti ku Gerdovi
a Muratovi. „Moja dcéra Kira nosieva občas žrádlo
dvorovým mačkám. Predpokladám, že aj ona by
postrehla, že toto zúbožené zviera je z niektorého
z okolitých domov. Mohla by som sa na to Kiry spýtať,
ale práve má na návšteve priateľku. Čo by ste
povedali na toto? Nechajte tú mačku tu, ja s ňou skočím
k zverolekárovi a potom sa spýtam dcéry, či ju po-





45
zná. Ak nie, mohla by Kira po okolí vyvesiť jej fotky.
Určite sa niekto ozve. Zatiaľ môže zostať tu.“
Smetiari prikývnu. „To znie ako dobrý nápad.“
Anna sa usmeje. „A čo na to ty, Winston? Súhlasíš
s tým aj ty?“
Súhlasne zapradiem.
Murat a Gerd si idú oči vyočiť. „To je šialené! On
vám rozumel?“
Anna prikývne. „Jasné, Winston je nesmierne
múdry kocúr. Som si istá, že nám rozumie každé slovo.
Hádam vie aj čítať a písať,“ dodá so smiechom.
Bárs by Anna aj vedela, koľko pravdy teraz mala!
„Tak si to chúďa vezmite.“ Murat opatrne odovzdá
Karamela do Anniných rúk. Karamel urobí
slabulinký pohyb a žalostne zakňučí. Sardinkáňoš! Dúfam, že
sa mu naozaj nič vážne nestalo. Smetiari sa rozlúčia
a Anna potom zavrie dvere a poberie sa s Karamelom
k obývačke.
„Nuž, môj milý, pohovka je teraz i tak zamazaná,
môžeš si tu teda trocha oddýchnuť.“ Podloží pod neho
jednu z podušiek, na ktorú práve vábne dopadajú
slnečné lúče. Vynikajúci nápad! Oveľa lepší ako ten
s vaňou. A už sa vedľa Karamela rozkladám i ja.
Nádhera!
„Zadrž! To neplatí pre teba, Winston. My sme sa
predsa dohodli na kúpeľni. Tak teda poď.“
Čooo? Pri svojich hmatových fúzikoch vyhlasujem:
toto je donebavolajúca nespravodlivosť! HENTEN TAM





46
môže ležať na mojej pohovke, kým ja sa musím kúpať?
Keby som to bol tušil, nebol by som ho veru
zachraňoval pred útulkom. Rozhorčene lapám vzduch a dúfam,
že Anna si moje pobúrenie všimne.
Ju to však nezaujíma. Namiesto pochopenia ma
zloží dolu z príjemného vankúša a strčí si ma pod
pazuchu. Odporovať jej by bolo zbytočné. Preklínam fakt,
že vzhľadom na svoju prirodzenosť britskej
krátkosrstej mačky som taký drobný a bezbranný. Aspoň
v porovnaní s našou navonok energickou gazdinou.
„Hej, kamoš!“ Čo to? Otočím hlavu – to ma oslovil
Karamel. Vlastne ešte leží skrútený do klbka na
pohovke, ale už zdvihol hlavu. „Zo srdca ti ďakujem!
Zachránil si ma. Najprv pred odvozom do drviarne
odpadu a potom pred zvieracím útulkom. Cením si
to, si ozajstný kamarát.“ Potom mu hlava opäť kvacne
dolu a zavrie oči.
Neviem, čím to je, ale zrazu sa mi po celom brušku
rozlieva pocit príjemného tepla. Cítim sa dobre.
Naozaj dobre. Dnes je úžasný deň. Myslím, že mám
nového priateľa. Sardinkáňoš, čo všetko môže taký výlet
do kontajnera spôsobiť! Pokojne ma teraz môže Anna
vykúpať. Je mi to ukradnuté. Nie, viac: mne to za to
stojí!





47
Vstupujem na dosky,
ktoré znamenajú svet.
„Hurá, podarila sa mi písomka z angličtiny!“
Kira príde domov zo školy a povznesene hodí
do kúta školskú tašku. Len-len, že ma ňou zboku


       

internetové knihkupectví - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.