načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vytie vlka - Martina Miková

Vytie vlka

Elektronická kniha: Vytie vlka
Autor:

Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  151
+
-
5
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2013
Počet stran: 320
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-895-1560-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Cedric Darx sa každú noc mení na zúrivého vlka, túžiaceho po krvi a love.
Nikto a nič, čo sa po západe slnka nachádza v horách, nie je pred jeho zúrivosťou v bezpečí.
Až do dňa, keď natrafí na záhadnú Shine Carterovú. Shine je presvedčená, že je blázon.
Vo sne ju prenasledujú príšerné vidiny a nedovolia jej spať. To sa však zmení, keď sa začne stretávať s krásnym a dokonalým Cedricom. A ešte je tu aj vlk, ktorý zaháňa hrôzy jej nocí.
Nájdu si Cedric a Shine k sebe cestu? Kto je vôbec Shininým záhadným prenasledovateľom?
Pomôže im láska zbaviť sa toho najhoršieho v ich životoch? A je vôbec možné, aby niekto miloval vlkolaka?

Zařazeno v kategoriích
Martina Miková - další tituly autora:
 (e-book)
Vôňa oceánu Vôňa oceánu
 (e-book)
Volanie krvi Volanie krvi
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

VYTIE VLKA

Grafická a technická spolupráca: Labai Emil, Franko Štefan

Edícia: Mladá Éra Autorov nového tisícročia - / MEA 2000 o. z/

Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0136-3


2

Venovanie

„Venujem mojej dcérke Viktórii,

za trpezlivosť s večne píšucou mamou

a tiež preto, že som jej to sľúbila

a sľuby dané deťom sa majú plniť.“

(autorka)

3

OBSAH

Kapitola 1 ...................................................................................... 4

Kapitola 2 ..................................................................................... 21

Kapitola 3 ..................................................................................... 35

Kapitola 4 ..................................................................................... 61

Kapitola 5 ..................................................................................... 94

Kapitola 6 ................................................................................... 127

Kapitola 7 ................................................................................... 145

Kapitola 8 ................................................................................... 168

Kapitola 9 ................................................................................... 206

Kapitola 10 ................................................................................. 230

Kapitola 11 ................................................................................. 253

Kapitola 12 ................................................................................. 291

Epilóg ......................................................................................... 315

4

Kapitola 1

Celou cestou nepadlo v novučičkom Mercedese ani

jediné slovo. Meredith Carterová, ktorá výzorom aj

správaním pripomínala neurotického vtáčika, pozorovala

svoju dcéru nervóznym, opatrným pohľadom a James

Carter hľadel na cestu tak uprene, že aj blbcovi by bolo

jasné, že sa odmieta obzrieť dozadu.

Shine si nečujne vzdychla.

„Tak toto bude ťažké.“ - pretože ak sa takto správajú jej

vlastní rodičia, malomestskí obyvatelia Reaganu to budú

brať ešte horšie.

Áno, pokus o samovraždu sa obyčajne nestretáva

s pochopením, ale vo chvíli keď ho podnikla to vyzeralo

ako dobrý nápad. Dopredu jej však bolo jasné, že ju čaká

veľa opatrných pohľadov, kradmého šepkania za jej

chrbtom a vyhýbanie sa jej, akoby mala nákazlivú

chorobu.

5

„Bláznivá sa vracia domov, hurá!“

„ Zlatko, sme doma.“ – povedala Meredith rýchlo,

keď zastali pred ich veľkým bielym domom v najkrajšej

časti Reaganu.

Od snehovo bielej fasády až po ručne kovanú bránu

kričal: - „Pozrite, my na to máme!“

Meredith si nesmierne zakladala na ich peniazoch

a chcela, aby o nich vedel každý, kto sa pozrie na ich

dom. Shine sa v duchu prikrčila.

„ Mami, som cvok, nie slepec.“

V Meredithiných očiach sa objavilo zdesenie, len čo

zaznelo slovo cvok.

„Panebože!“

„ Shine, nikto nepovedal, že si ...cvok. Doktori vravia, že

si úplne zdravá, veď ťa pustili domov.“ – povedala

matka nepresvedčivo s poriadnou dávkou neistoty

v hlase.

Shine porazenecky zvesila plecia. Prečo si všetci myslia,

že totálne šialenstvo sa dá liečiť?! Pretože ona je blázon.

6

V jej živote plnom neistoty bola toto jediná skutočne istá

vec. Shine otvorila dvere na aute a vystúpila. James ešte

chvíľku váhal, no potom vystúpil spolu s Meredith a

nápadne sa začal zaoberať Shininou batožinou.

Shine bez slova vstúpila do domu, ktorý nevidela osem

mesiacov. Keď sa to tak vezme, celých osem mesiacov

videla len hrôzu, ľahostajnosť, strach a beznádej. Radšej

si nahovárala, že vlastne nevidela vôbec nič.

„Bola som slepá. Bola som slepá. Bola som slepá a teraz

už zasa vidím.“ – opakovala si to celou cestou po

schodoch.

Zamierila do svojej izby. Nemusela sa obzrieť aby

vedela, že má matku v pätách. Nervózne klopkanie jej

podpätkov po dlaždiciach znelo Shine takmer

za chrbtom. Na jednoducho zariadenej izbe sa čosi

zmenilo a Shine najskôr nedošlo čo. Všetko bolo na

svojom mieste. Veľká drevená posteľ, skriňová zostava,

písací stôl. Na dlážke ležal svetlomodrý koberec a na

stenách viselo množstvo zarámovaných fotografií, ako

vždy.

7

Shine ich tam navešala schválne, akoby dúfala, že

zabránia hlasom a obrazom aby vystupovali z bielych

stien a každým dňom ju presviedčali, že naozaj stratila

rozum. A potom si to všimla. Kovové pásy na obloku

boli nádherne a umelecky zdobené, ale boli to

jednoznačne mreže. Neveriacky na ne hľadela. Kedy sa

jej izba zmenila na väzenie? Boja sa, že by sa pokúsila

vyskočiť z okna? Potlačila pocit pobúrenia a sklopila

oči. No, vlastne sa to dalo čakať. Po tom, čo vyviedla...

Hodila krátky pohľad na svoje zápästia na ktorých sa

jasne črtali kľukaté a hrboľaté jazvy. Keby mala istotu,

že sa jej to na druhý pokus podarí, iste by to skúsila

znova. Ale ak by to nevyšlo – čo je pri jej šťastí viac ako

pravdepodobné – skončila by znova na tom príšernom

mieste, kde strávila posledné mesiace.

Meredith si všimla, kam sa dcéra pozerá a striaslo ju.

Rýchlo začala tárať, aby odvrátila jej pozornosť od

chmúrnych myšlienok.

„ Prepásla si kopu vecí, Shine. Za tie mesiace sme mali

v Reagane dosť veselo.“

8

„ Veselo?“ – spýtala sa bez záujmu.

Miestne klebety boli to posledné, čo ju zaujímali.

„ No, tak v prvom rade, mali sme tu pár zmiznutí. Turisti

a tak. Hovorilo sa o obrovských vlkoch. Aj Claire ich

videla.“ – spustila Meredith, akoby tú reč mala

nacvičenú a Shine pritom uvažovala, či by aj ona raz bola

schopná podobnú situáciu označiť ako: – bolo veselo.

„ Ktorá Claire?“ – spýtala sa ľahostajne, aby matku

potešila.

„ No, to je tá druhá zaujímavosť. Aidan Darx sa oženil,

verila by si tomu?!“

Meredith trochu sklamane pokrútila hlavou, akoby si aj

ona bola robila zálusk na nádherného správcu, hoci bola

od neho o dvadsať rokov staršia a navyše vydatá. Shine

to nijako neprekvapilo, správu prijala ľahostajne. Aidan

Darx bol krásny, ale bol to muž a ona voči mužom bola

vždy plachá. Delila ich na dve skupiny: – prvých sa bála,

druhí jej boli ľahostajní. Správca parku patril do druhej

skupiny, čo bolo ďalším znakom jej šialenstva.

9

Nijaká normálna žena nemohla byť ľahostajná voči

takému nádhernému mužovi.

Meredith trkotala ďalej.

„ Claire prišla pôvodne navštíviť sestru.“

„ Koho?“ – spýtala sa Shine bez záujmu.

„ Denny Creganovú. No a potom to bolo všetko také

zamotané... ani neviem, ako k tomu vlastne prišlo, ale

jedného dňa sa tí dvaja vyparili a Denny oznámila len

toľko, že sú na svadobnej ceste. To bol pre celé mesto

šok!“

Meredith pokrútila hlavou, akoby tomu ešte stále

nemohla uveriť.

„ Je pravda, že Claire je veľmi pekná, ale ja by som bola

radšej...“ – zašepkala závistlivo a zmĺkla.

Shine ju nevyzvala, aby hovorila ďalej. Bolo jej celkom

jedno, čomu by mama bola radšej.

„ Chcem si oddýchnuť, mami. „

Meredith splašene pozrela na dcéru, akoby čakala, že sa

zrúti. Napokon rýchlo pokývla hlavou hore a dolu,

smiešne pripomínajúc postavičku z kresleného filmu.

10

„ Dobre, zlatko. Uvidíme sa pri obede.“

„ Hm, vlastne.... ani veľmi nemám chuť.“

Meredith rýchlo súhlasila. S bláznom sa netreba hádať,

pomyslela si Shine.

„ Ako chceš, moja.“ – vycúvala z izby bez toho, aby sa

dcéry dotkla.

Žiadne pohladenia, žiaden bozk. Dvere sa za Meredith

zatvorili a Shine osamela. Potom podišla k obloku a

zatiahla tmavomodré závesy, aby nevidela ozdobné

mreže. Keď sa odvrátila od obloka, zazrela svoj odraz

v zrkadle toaletného stolíka a mimovoľne k nemu podišla

o dva kroky bližšie. Hľadela na svoj obraz, na veľké

hnedé a podivne smutné oči, tuho zovreté pery, fádne

svetlohnedé vlasy siahajúce po plecia a kriedovobielu

pokožku. Zvláštne, nespomínala si, že by bola taká bledá.

V zrkadle sa už nevidela celé mesiace, no svoj vlastný

obraz by si mala pamätať. Vtedy jej došlo, že to bude

následok príliš dlhého pobytu medzi štyrmi stenami,

mimo slnečných lúčov.

11

Skvelé. Teraz sa jej odlišnosť prejavila aj navonok.

O dôvod viac, aby ju ohovárali a častovali súcitnými

pohľadmi. Zaletela pohľadom dolu na toaletný stolík.

Meredith jej nakúpila hory kozmetiky, boli tu rúže vo

všetkých mysliteľných odtieňoch, makeupy, očné tiene,

linky, maskary, laky na nechty a niekoľko ďalších, ktoré

Shine nevedela identifikovať. Na chvíľku zauvažovala,

že by chorobnú bledosť svojich líc mohla zamaskovať

líčidlami, no potom zavrtela hlavou. Mohla si na tvár

nababrať čokoľvek, v malom meste aj tak všetci vedeli,

čo urobila. Nikdy v živote sa nemaľovala a nemienila

s tým začínať teraz. Nechala zrkadlo tak a otvorila dvere

na chodbu. Tak trochu ju prekvapilo, že nie sú zamknuté,

od splašenej Meredith a panovačného otca by čosi také

pokojne vystalo. Zišla po niekoľkých schodoch, keď

začula hlasy z jedálne a zachytila svoje meno. Zastala a

načúvala.

„ Už to bude v poriadku, aj doktor vravel, že sa jej veľmi

polepšilo.“ – začula svoju mamu, jej hlas bol stále

rovnako nepresvedčivý.

12

„ Došľaka, Meredith! Uvedomuješ si, ako ma tým

strápnila pred mojimi klientmi?!“ – zahrmel otcov

hlas, až sa Shine prikrčila.

„ Veď to nerobila tebe naschvál!“ – neisto ju

obhajovala Meredith.

„ Tak to by som netvrdil! Snažila sa na seba strhnúť

pozornosť, je to typické a nájdeš to v každej odbornej

literatúre. Samozrejme, keby si sa so svojím slepačím

mozgom naučila čítať.“ – dodal sarkasticky a potom

zbliakol.

„ Kristepane, kto by už len šiel k súkromnému

psychológovi, ktorého vlastná dcéra sa pokúsila

o samovraždu?!“

Shine cúvla po schodoch nazad do svojej izby. Nehlučne

za sebou zatvorila dvere a oprela sa o ne chrbtom.

Z rozhovoru rodičov počula práve dosť. Roztrasene si

prikryla rukou ústa a zatvorila oči. Prineskoro si

uvedomila, že to nemala robiť. V tom okamihu začula

hlasy, mnoho hlasov, ktoré sa jej pošepky prihovárali.

13

Nerozumela ich čudnej, akoby rozmazanej reči, no videla

obrazy. Záblesky obrazov, ktoré jej ukazovali desivé

veci, postavy s krídlami, iné postavy, ktorých obrysy sa

zvláštne rozmazávali, aby nakoniec zistila, že to nie sú

obrysy človeka ale zvieraťa a ďalšie postavy, ktoré sa

rozplynuli vo vzduchu priamo pred jej očami.

Ale najhoršie z tých príšerných vidín boli tie príšerné oči,

bez dúhovky a zreničky, vyžarujúce neónovo modré

svetlo. Shine udusila zdesený výkrik rukou, ako už

mnohokrát predtým a doširoka otvorila oči. Obrazy

zmizli, hlasy prestali šepkať. Vydýchla si. Nech už lekári

hovorili čokoľvek o depresiách a skratovom konaní, ona

poznala svoju diagnózu celkom presne: – bola blázon.

Možno naozaj patrí na kliniku. Ale nie je natoľko silná,

aby tam vydržala. Pretože za tých osem mesiacov videla,

čo by sa z nej napokon stalo. Videla mužov a ženy, ktorí

omámení liekmi sedeli v kreslách ako handrové bábiky,

pohľady mali neprítomné a z kútikov úst im vytekali

sliny. Znudené sestry ich občas poutierali, no obyčajne

im iba vymenili plienku priamo pred všetkými

14

v spoločenskej miestnosti, veď väčšina z nich aj tak

nijaké poníženie nevnímala, takí boli otupení a

dezorientovaní.

Psychiatrická klinika bola miestom beznádeje, miestom,

kde ľudská bytosť strácala svoju dôstojnosť a stal sa z nej

len kus nábytku, ktorý nemá vlastné myšlienky a

z ktorého sa z času na čas poutiera prach. Shine sa

hrozila takéhoto osudu. Preto sa aj tak veľmi snažila.

Tabletky vždy poslušne prehltla a o päť minút ich

vyvrátila na toaletách. Predstierala chuť do života,

neposedávala zamyslene v kresle, neustále sa niečím

zamestnávala, venovala sa kvetom v miniatúrnej

záhradke, maľovala, čítala, dokonca pomáhala sestrám

starať sa o pacientov. Nútila sa do rozhovorov

s personálom i s lekármi, dávala pozor, aby každé jej

slovo bolo racionálne a neprezrádzalo to otupenie a

ľahostajnosť, ktorú pociťovala. Presviedčala ich krok

za krokom, až to napokon dokázala : – lekári usúdili, že

depresie pominuli a samovražda bezprostredne nehrozí a

prepustili ju do domácej liečby.

15

Ale samú seba nepresvedčila. Ona bola blázon.

Ježišmária, ukážkový, učebnicový príklad blázna, ktorý v

hlave počuje hlasy a zakaždým keď zavrie oči má

halucinácie!

Shine sa odlepila od dverí a podišla ku skrini. Vytiahla

odtiaľ staré džínsy a obľúbené sivé tričko. Sivá je dobrá.

Nepriťahuje pohľady. Pomáha splynúť s okolím.

Obliekla sa a tentoraz sa prinútila zbehnúť po schodoch

až dolu. Meredith bola ešte stále v jedálni a dojedala

obed, otec bol zrejme už zasa v práci , Shine nevidela

oknom jeho auto.

„ Mami, idem sa prejsť.“

Meredith nerozhodne položila vidličku.

„ Zlatko, nemyslím si, že....“ – povedala s obavami.

Shine sa prinútila k úsmevu.

„ Nebudem dlho. Len sa potrebujem trochu nadýchať

čerstvého vzduchu. A musím nachytať aj trochu slnka,

pozri, som biela ako stena.“ – otrčila jej bledú ruku.

Nemala to robiť, lebo do Meredithinho zorného poľa sa

tak dostala aj jej škaredá jazva.

16

Shine počula, ako zalapala po dychu.

„ Mami, neplánujem sa zabiť, naozaj.“ – zahundrala a

očervenela.

Minimálne nie dnes. Matka vyvalila oči a Shine si

vzdychla.

„ Tak dobre.“ – pristala napokon Meredith.

„ Ale nebuď dlho. A kam vlastne ideš?“

„ Do lesa. Len kúsok, neboj sa. Myslím, že ešte nie som

pripravená na ostatných ľudí.“ – priznala sa Shine.

Meredith prikývla, predstierajúc pochopenie, hoci chápať

to nemohla. Pre Meredith Carterovú tvorili ľudia a

spoločnosť podstatnú časť existencie.

„ Dávaj si pozor.“

„ Jasné.“

Keď Shine vyšla von, neobzerala sa vpravo ani vľavo a

so sklopenými očami prebehla do garáže. Džíp stál

na svojom mieste a tak doň nasadla a naštartovala.

Nádrž bola stále plná, tak, ako ju nechala. Akoby sa

za posledných osem mesiacov nič nezmenilo.

17

Širokým oblúkom sa vyhla centru Reaganu a zamierila

do lesov. Nemierila vysoko do hôr, držala sa v doline

a lesnou cestou sa presúvala trochu hlbšie do lesa, až

kým sa cesta nestratila. Keď už nemohla pokračovať

autom, nechala ho na konci cesty a pokračovala ďalej

pešo. Džíp zanechala ďaleko za sebou.

Tu, len kúsok od mestečka, začínala pravá divočina.

Kroviny sa tlačili pomedzi husté stromy, z niektorých

visel v hustých chumáčoch mach. Vládlo tu absolútne

ticho. Shine mierila k miestu, ktoré bolo kedysi jej

úkrytom pred svetom. Napokon sa dostala tam, kde

mohla byť v bezpečí pred ľuďmi, pretože tam nik

nechodil. Žiaden div, bola to tmavá húština a na kríkoch

bolo plno tŕňov. Slnko sem presvitalo pomedzi husté

lístie len sporadicky a Shine si mohla byť istá, že ju tu

nikto neuvidí. Uprostred húštiny bolo malé voľné miesto,

okrúhla čistinka práve taká veľká, aby si tam stredne

vysoký človek mohol sadnúť bez toho, aby ho z niektorej

strany odieralo tŕnie, ktoré sa ako nepreniknuteľná

hradba týčilo všade okolo nej.

18

Shine si sadla a konečne po dlhých a dlhých mesiacoch

sa rozplakala úľavou, že je z toho príšerného miesta preč.

Celý čas na klinike sa neodvážila vyroniť ani slzičku

z obavy, že lekári by si to vyložili ako vracajúce sa

depresie. Plač jej vôbec neubral na kráse. Nevraštila tvár

v zúfalých vzlykoch, ale vynaložila všetky zvyšky svojej

vôle, aby udržala oči doširoka otvorené, kým sa z nich

valili slzy. Len nezatvoriť oči ani na sekundu. Tie

príšerné hlasy a postavy by sa objavili znova. Urobila by

čokoľvek, len aby sa ich zbavila! Najradšej by si naliala

do hlavy kyselinu aby jej rozpustila mozog, také boli tie

vidiny desivé. Už ju raz priviedli na pokraj smrti.

Keby si len bola istá, že sa jej podarí zabiť! Ale zdalo sa,

že tie strašné vidiny jej vlastne akýmsi záhadným a

hrôzostrašným spôsobom bránili zomrieť, chceli sa

vyžívať v jej mučení a tak sa neodvážila zopakovať svoj

nevydarený pokus. Nehovoriac o tom, aké to bolo desivé,

desivejšie než všetko čo v živote zažila. Vo chvíli, keď si

kusom rozbitého skla prerezala zápästia, hmlisté vidiny

sa zhmotnili okolo nej, hoci oči mala doširoka

roztvorené.

19

A v tej chvíli si šokovaná uvedomila, že z rán sa nevalí

krv. Ani kvapka. Videla, že zasiahla žily, s úžasom

hľadela do vnútra svojej ruky, videla prerezanú pulzujúcu

cievu, červené tkanivo i kúsok bielej, zakrvavenej kosti.

Ale ruka nekrvácala a prízraky sa nad ňou skláňali čoraz

bližšie a bližšie, mrmlali svojimi nezrozumiteľnými

slovami stále hlasnejšie, až vydesená s krikom vybehla

z kúpeľne. Hneď za dverami vrazila do Meredith, ktorá

takmer omdlela, keď videla čo sa stalo. Len čo sa Shine

vzdialila od prízrakov, z rán sa jej začala valiť krv a

hysterická Meredith okamžite zavolala otca – nie

záchranku, otca!!! – ktorý prerušil terapiu a privolal

lekára.

Po tejto desivej skúsenosti už nemala najmenšiu chuť

vystrájať podobné kúsky, hoci po smrti túžila.

Shine si utrela slzy z líc a zahľadela sa na zapadajúce

slnko. O chvíľu bude tma. Mala by sa vrátiť, no nemala

najmenšiu chuť počúvať matkine vyplašené a nervózne

táranie a otcove obvinenia.

20

Bol skalopevne presvedčený, že Shine robí „tieto veci“

len preto, aby upútala ich pozornosť, alebo sa im

pomstila za nejaké vymyslené príkoria. Mať Carterovcov

za rodičov ozaj nebolo najväčšie požehnanie pod slnkom.

Slnko sa ukrylo za horizont a oblaky na západe sa

rozžiarili jeho poslednými lúčmi. Shine nemohla tento

obraz vidieť, zakrývali ho pred ňou húštiny, no postrehla,

že svetlo prenikajúce pomedzi lístie sa zmenilo z jasno

žltého na oranžové a pomaly bledlo. Vtáky utíchli a v

húštine bolo ticho ako v hrobe.

Ako v jej hrobe. Pretože práve tak sa cítila zničená,

mŕtva a pochovaná v hlbinách svojej šialenej mysle.

Lenže akýmsi šiestym zmyslom cítila, že v tom

hrobovom tichu nie je sama. Nijako ju to však

nevystrašilo. Čoho by sa tak mala obávať?

Zakrádajúceho sa vraha? Takmer sa zasmiala. Privítala

by ho s otvoreným náručím. Obrátila sa a zahľadela sa na

prišelca úplne zlomeným pohľadom.

21

Kapitola 2

Keď sa slnko sklonilo k obzoru, Cedric Darx potichu

vykĺzol zo svojho domu na samote za mestečkom

Greenville a pobral sa do hôr. Mal to načasované

dokonale, ako vždy. Keď posledný lúč zhasol, bol už

hlboko v lesoch na polceste medzi Greenvillom

a Reaganom, ďaleko od ľudí.

Nahnevane odfrkol. Inštinkt mu kázal nenávidieť ľudské

bytosti a vrhať sa na ne, kdekoľvek na ne natrafí. Lenže

rozum i cit mu diktovali čosi iné. Kedysi bol človekom.

Človekom, ktorý mal svoj život, svoju rodinu a svoje

sny. Kým mu ich ten okrídlený smrad nezničil. Preklial

ho tak hrozne, že so svojou sestrou a bratom sa môže

stretávať iba v jedinú noc v mesiaci. A ten odporný

hajzel Azazel sa ešte odváži nazývať sa anjelom. Padlým,

ale predsa anjelom. Fuj!

22

Cedric zavrčal a zrazu ucítil, ako sa jeho telo mení. Už aj

tak obrovské svaly navreli v ohromné uzly, po vyše

dvojmetrovom tele mu vyrazila hustá biela srsť. Tvár sa

menila, línie jeho mocných čŕt sa predlžovali. Ruky

a nohy sa zmenili na laby so silnými pazúrmi. Klesol na

všetky štyri a čakal, kedy sa premena skončí.

Celé to trvalo asi minútu a miesto urasteného mladého

obra tu stál obrovský biely vlk, tri krát väčší, než najväčší

jedinec tohto druhu. Zaňuchal a srsť na šiji sa mu zježila.

Svojím neomylným čuchom ucítil známu vôňu, vôňu,

ktorá tak hlboko v lesoch nemala čo hľadať, vôňu, ktorá

ho dráždila a vybičúvala v ňom inštinktívnu túžbu

zaútočiť, kým malá časť jeho mysle sa z úzadia so

zhrozeným znechutením prizerala, ako sa vlkolačie telo

pripravuje na trhanie a ničenie. Inštinkty sa nedali

potlačiť a Cedric sa so zúrivým zavrčaním rozbehol

za tou vôňou – vôňou koristi, vôňou človeka.

Predieral sa hustými, tŕnistými kríkmi a tá istá malá časť

jeho mozgu – ľudská časť, ktorá bola sama sebou taká

23

zhnusená sa nestačila čudovať, prečo dočerta by sa

nejaký človek rozhodol stráviť večer medzi pichľavými

tŕňmi, keď je tu navôkol toľko čistiniek.

Zbadal ju pomedzi kríky v tom istom okamihu, keď sa

ona obrátila a pozrela na neho. V prvej chvíli ho to iba

prekvapilo. Jeho krok bol úplne nehlučný a ľudia ho

obyčajne zbadali až vtedy, keď už sa na nich vrhal.

Od tejto mladej ženy bol však vzdialený dobrých dvadsať

metrov, keď ho zaregistrovala. Ale nie preto prekvapenie

zastal tak prudko, až si sadol na zadné. To pre jej oči.

Nebolo v nich ani za mak strachu, nerozšírili sa hrôzou

keď sa približoval. Hľadeli na neho s ľahostajnou

rezignáciou, takmer bez záujmu. Dievča nevyzeralo ani

len prekvapené tým, že sa na ňu ženie obrovský netvor.

Čo to dočerta, znamená?

Vlkolak a Shine na seba bez pohnutia hľadeli dlhé

sekundy. Cedrica celkom prešla zúrivá túžba zabíjať, to

sa mu ešte nikdy nestalo. Obyčajne v takýchto situáciách

pach adrenalínu naplnil ovzdušie a keď divé zviera

vycítilo strach, odpoveďou bol vždy útok.

24

Lenže toto dievča nevyzeralo, že sa bojí. A potom urobila

čosi, čo Cedrica úplne odrovnalo. Otočila sa mu chrbtom

a zadívala sa kamsi do neznáma, akoby tam ani nebol!

Nikto, kto ho kedy uvidel v tejto podobe sa mu neobrátil

chrbtom! Nikto na svete nemohol ignorovať obludu,

ktorou bolo! Každý sa s krikom pokúsil ujsť, hoci to bolo

zbytočné. Zmätený Cedric celkom zabudol vrčať.

Sústredene nasal do seba vzduch, ňuchal po ľudských

hormónoch, ktoré by mu pomohli analyzovať situáciu.

Každý z nich mal svoj vlastný pach a znamenal čosi iné.

Najčastejšie sa stretával s vôňou adrenalínu. Adrenalín

znamená strach. Jeho čuch bol na hormóny citlivejší, ako

ten najmodernejší prístroj. Lenže po adrenalíne nebolo

vo vzduchu ani stopy. Necítil žiaden strach, necítil šok,

necítil prekvapenie. To, čo cítil okolo toho dievčaťa, bola

úplná ľahostajnosť a kapitulácia. S totálnym úžasom

zaznamenal dokonca stopu endorfínov. Ježišikriste! Ona

sa teší, že ju zabijem. Cedric zakňučal a na ten zvuk sa

dievča znova obrátilo tvárou k nemu. Absolútne bez

záujmu, bol to len podmienený reflex.

25

Nastražil uši, aby zachytil tlkot jej srdca – bilo úplne

pokojne, akoby spala. Zahľadel sa do veľkých hnedých

očí, kde sa zračilo prázdnota, apatia a príšerná únava.

Taká strašná únava až sa Cedricovi podlomili kolená a on

sa zviezol bruchom do lístia. Pre Kristove rany, čo jej to

urobili?! Koľko si musí človek vytrpieť, aby mal takéto

oči?! Shine sa ustato dívala na obrovského vlka, ktorý sa

zvalil do lístia len kúsok od nej.

„ Tak si už po mňa poď.“ – zamrmlala.

Bola taká unavená predstieraním a bojom o zdravý

rozum, že nebola schopná báť sa, alebo sa pýtať, čo je to

za obludu. Naopak, pocítila pokoj, istotu, že tento vlk to

všetko ukončí. Nerozplakala sa, ani nezatvorila oči. To,

čo sa odohrávalo za spustenými viečkami, bolo tisíckrát

desivejšie, než hocijaký skutočný vraždiaci netvor.

Zdalo sa, že vo vlkolakových očiach sa zablysol šok.

Pomaly natiahol predné laby a po kúskoch sa prisúval

bližšie. Uši pricapil k hlave, ukázal zuby ostré ako

žiletka. Shine ľahostajne pozerala, ako sa blíži.

26

Zastal asi päť metrov od nej a inteligentnými čiernymi

očami jej hľadel do tváre. V tých očiach už nebolo ani

zamak zúrivosti, len zmätok.

„Takže ani ty ma nezabiješ?“ – skonštatovala apaticky.

„Čo ma smrť nenávidí, že si ma nechce vziať?! Alebo si

len ďalší výplod mojej fantázie?! Nie si skutočný!

Nie si!“ – zvrieskla odrazu.

Potom si dlaňami prikryla tvár, no neplakala, oči mala

naširoko roztvorené. Cedric ani nevedel ako a ležal v

machu len na krôčik od nej. Bruchom sa pritláčal k zemi,

akoby s ňou chcel splynúť a ostražito vetril. Vôbec však

nepociťoval túžbu vrhnúť sa na ňu. Očividná únava a

zúfalstvo, ktoré z dievčaťa vyžarovali, akosi schladili aj

jeho vrodenú zúrivosť. Zdalo sa, že by v tej chvíli mohol

okolo prejsť hoci aj jeho brat Aidan a Cedric by zostal

pokojne ležať, hoci pach upírov nenávidel ešte viac, ako

ľudský. Preto ich aj ten sadistický okrídlenec premenil

na rôzne druhy nesmrteľných, aby sa rodovou nenávisťou

kajali za matkin hriech.

27

Ani len pomyslenie na Azazela tentoraz nevedelo

Cedrica naštvať. Čo sa to s ním deje? Prečo tu leží a zíza

na svoju zákonitú korisť, ako domáci psík na svojho

pána? Shine zamrmlala do dlaní.

„Prečo ma preboha nezabiješ?! Panebože, neverila by

som aké ťažké je umrieť!“

Cedricovi sa zježila srsť na šije a tlmene zavrčal.

Čo sa jej len mohlo stať?! Koľko toho musí človek

prežiť, aby takto hovoril a cítil?! Citlivým čuchom

zachytil jej pocity tak jasne, akoby jej čítal myšlienky.

To dievča bolo totálne zmučené, také zmučené, že by

privítalo smrť. Mal sto chutí zakloniť hlavu a zavyť,

akoby mučili jeho. Pocity, ktoré vyžarovala a ktorých

pach cítil, akoby mu zaliezali do vlastného tela.

Shine pozerala na obludu ležiacu v machu tak ticho,

akoby ani neexistovala. Pri tej myšlienke sa zarazila.

„No jasné. Neexistuješ. To moja šibnutá myseľ ťa

stvorila.“

Vyrazila zvuk, ktorý by pri veľkej dávke fantázie mohol

pripomínať zúfalý smiech a Cedric sa striasol.

28

„Ak si skutočný, prečo si na mňa neskočil?“ – spýtala sa

ticho a...obviňujúco.

Tak to bola dobrá otázka a netrápila len ju. Ľudský pach

ho dráždil, no jej pocity boli na jeho zúrivosť ako studená

sprcha. A on si myslel, že to on v podstate trpí! Ani jeho

trápenie, ani trápenie všetkých členov jeho Bohom

prekliatej rodiny sa nedalo porovnať s tou ubíjajúcou,

zničujúcou apatiou, ktorá z nej vyžarovala. Ešte chvíľu

jej hľadel do široko roztvorených očí, z ktorých sa liali

slzy. Ani raz nežmurkla, aby sa ich zbavila.

Zrazu to už nevydržal. S príšerným zavrčaním od nej

odskočil, akoby sa popálil žeravým železom a

zo všetkých síl sa rozbehol preč, krížom cez najhustejšie

tŕnie. Len preč, preč od toľkého zúfalstva! Preč od tej

strašnej agónie, ktorá z nej vyžarovala tak mocne až sa

sám cítil pod psa. Čím ďalej od tejto bytosti, takej

unavenej životom, že nie je schopná ani strachu z neho!

Zastal až ďaleko v hore, dobrých desať kilometrov od

miesta, kde nechal to dievča.

29

Svaly na mocných nohách sa mu chveli únavou.

Zvláštne, doteraz únavu nepoznal. Mohol bežať, loviť či

bojovať nepretržite hoci celú noc a neunavil sa. Teraz

akoby mu únava toho dievčaťa presiakla až do krvi a

vysala z neho všetky sily. Oprel sa bokom o hrubý strom

a ťažko dychčal. Potom sa zvalil do machu, schúlil sa do

klbka a citlivý ňufák si prikryl chvostom, akoby spal.

Čo je to za dievča? Kto je to? Tichučko zakňučal. Zajtra

v noci je spln. Stretne sa so svojou rodinou. Brat, alebo

prekrásna švagriná už pre neho zistia, čo potreboval

vedieť. Cedric vstal a otriasol sa, aby si z kožucha

povytriasal ihličie a mach. Natiahol nos proti vetru a

sústredil sa na vôňu, ktorú mu vánok prinášal. Treba ísť

na lov a to hneď. Zavetril medveďa. Fajn. Ani nie

kilometer od neho. To by mohlo na čas stačiť.

Nehovoriac o tom, že maco je takmer rovnocenným

protivníkom, pri ktorom bude musieť vynaložiť mnoho

loveckej obratnosti, to by ho mohlo dnes v noci udržať

od ľudí.

30

Znova do seba sústredene nasal vzduch a začal sa

prikrádať tam, kde tušil korisť. No aj pri tejto činnosti

mu pred očami prebleskovala bledá tvár s veľkými,

unavenými očami, ktoré sa napĺňali slzami.

Shine prišla domov krátko po zotmení. Meredith sa zo

všetkých síl snažila nepôsobiť hystericky, no veľmi sa jej

nedarilo. James sedel v kresle a keď vošla dcéra, veľmi

zaujato sa zahľadel do novín. Odkedy sa vrátila z kliniky,

precízne ju ignoroval. Shine sa v centre Meredithinej

pozornosti cítila ešte horšie.

„Idem si ľahnúť. Dobrú noc.“ – oznámila monotónnym

hlasom a pozrela na otca.

Spoza novín sa ozvalo strohé.

„Fajn. Dobrú.“

„Pekne sa vyspi, zlatko.“ – zašvitorila Meredith a

s prehnaným nadšením ju bozkala na líce.

Uľavilo sa jej, že Shine sa vrátila. Preboha, snáď si

nemyslela, že si znova podreže žily?!

„Sme radi, že si už doma.“

31

Shine vyšla po schodoch a vošla do svojej izby. Chvíľku

váhala, potom si obliekla sto krát vyprané tričko neurčitej

farby a šortky a ľahla si do postele. Asi pol hodinu

hľadela uprene na strop a pripravovala sa na to, čo má

prísť, až zatvorí oči. Bola na smrť unavená a túžila len po

tom, aby mohla pokojne spať, no to jej už roky nebolo

dopriate. Zaspávala vždy až absolútnym vyčerpaním,

vlastne to bolo viac bezvedomie, než spánok. A trval len

tak dlho, kým ju nezobudila nejaká polo skutočná nočná

mora. Vzdychla a zatvorila oči, pripravená na to

najhoršie. Vidiny sa znova objavili, no s údivom zistila,

že sa zmenili. Desivé postavy boli oveľa ďalej, takmer na

hranici viditeľnosti. Neskláňali sa nad ňou a ich šepot bol

taký vzdialený, že ho takmer nevnímala. Príšerné modré

oči sa tentoraz neobjavili.

Objavili sa však iné oči – hnedé, plné hnevu, no akosi

cítila, že sa nehnevajú na ňu. Obraz sa rozostril a hnedé

oči sa začlenili do pozadia tváre, zvieracej tváre

porastenej hustou snehobielou srsťou.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist