načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Výkrik (SK) – Nicolas Beuglet

Výkrik (SK)

Elektronická kniha: Výkrik (SK)
Autor: Nicolas Beuglet

- Fascinujúci triler o ľudskom šialenstve a nebezpečnosti vedy, ktorá sa v nepovolaných rukách mení na smrtiacu zbraň. - Na prvý pohľad rutinný prípad úmrtia v psychiatrickej nemocnici ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  239
+
-
8
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 432
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0631-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Fascinujúci triler o ľudskom šialenstve a nebezpečnosti vedy, ktorá sa v nepovolaných rukách mení na smrtiacu zbraň.

Na prvý pohľad rutinný prípad úmrtia v psychiatrickej nemocnici sa razom zmení na sled dramatických udalostí, keď inšpektorka Sarah Geringënová zistí, že vedenie ústavu sa pokúša čosi utajiť. Prečo sa chcel mŕtvy uškrtiť a čo znamená jazva na jeho čele? Čo predstavujú záhadné kresby na stenách pacientovej cely? Postupné odhaľovanie temných súvislostí zavedie Sarah až k otázkam o zmysle ľudskej existencie a posmrtnom živote. Odpovede, ukryté v útrobách tajných laboratórií, sú však nepredstaviteľne desivé...

Zařazeno v kategoriích
Nicolas Beuglet - další tituly autora:
Křik Křik
Spiknutí Spiknutí
 (e-book)
Spiknutí Spiknutí
 (e-book)
Komplot Komplot
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Výkrik

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Nicolas Beuglet

Výkrik – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


INŠPIROVANÉ SKUTOČNÝMI UDALOSŤAMI

NICOLAS

BEUGLET





Mojim trom láskam – Caroline, Eve a Juliette.

Odjakživa a navždy.



„... Priatelia sa mi vzďaľovali

a ja som tam zostal,

chvel som sa úzkosťou a pocítil som

nekonečne veľký výkrik prírody.“

Edvard Munch o chvíli, ktorá ho inšpirovala k namaľovaniu Výkriku.

La Revue Blanche, zväzok IX, 1895



11

1.

S

arah za sebou zabuchla dvere. Zastala, znehybnela a zalapala po dychu,

o ktorý sa pripravila vlastným krikom.

Ticho chodby rušilo už len tlmené vrčanie televízora, ktorý v túto ne

skorú nočnú hodinu ešte bežal.

Srdce jej stále bilo príliš rýchlo, keď pomaly vykročila smerom k  vý

ťahovej šachte, presvedčená, že on každú chvíľu otvorí dvere a  bude jej

tvrdiť, že ju miluje a že vždy miloval len ju a tá nevera bol omyl, slabosť,

ktorá sa už nezopakuje.

Automatické osvetlenie sa po nastavenom intervale vyplo a chodba sa

ponorila do tmy. Stŕpla. Musí počkať ešte pár sekúnd a on napokon vyjde

von a bude sa jej zajakavo ospravedlňovať, čo ona prijme akože len naoko,

a potom sa všetko vráti do starých koľají.

No nepokoj vystriedala úzkosť. Dvere bytu zostali zatvorené, chodba

bola temná a  tichá. Sarah sa oprela o  stenu, tvár jej jemne osvetľovalo

mihotavé oranžové svetlo vypínača.

Ešte pred pár minútami sa snažila vymaľovať miestnosť, z  ktorej sa

jedného dňa mala stať izba pre bábätko, akoby dúfala, že takto ovplyvní

beh osudu. Nemohla tam zostať, vyzerala ako zmätená obeť dopravnej

nehody.

Uchýlila sa do polotieňa a  čakala. Predstavovala si, že on sa bojí jej

hnevu, a preto čaká, kým sa ona upokojí. No lúč svetla, ktorý až doteraz

prenikal spod dverí ich bytu, zmizol. Už nevyjde von.

Zmocnil sa jej závrat, a tak sa oprela o stenu chodby, aby nabrala silu

poslepiačky urobiť tých pár krokov ku schodisku.


12

NICOLAS BEUGLET

Na prízemí vietor v  silných poryvoch búšil do sklených tabúľ vchodo

vých dverí. V sinavej žiare pouličných lámp bolo vidieť šikmo padajúci sneh.

Sarah sa zhlboka nadýchla, vyhrnula si kožušinový golier na bunde

a osušila slzy, ktoré jej stekali po pehavých lícach.

Potom prekročila prah. Chlad jej rozprúdil krv a vietor jej fúkal do očí

ryšavé kučery.

Chodník pokrývala hrubá vrstva snehu, do ktorej sa na konci ulice

pustila snehová fréza. Na okraje vozovky navršovala prachový sneh, čím

z bielej masy vznikala stena. V Osle sa začala zima.

Cez vlhký závoj, ktorý jej bránil vo výhľade, sa Sarah snažila nájsť svoje

auto – vytušila, že je pár metrov ďalej. Z úst jej unikol obláčik pary a ona sa

začala predierať k svojmu SUV. Kráčala nešikovne, zabárala sa do čerstvé

ho snehu, ktorý sa jej pod nohami vŕšil a vŕzgal pri každom kroku.

Myslela na to, že Erika asi netrápi, kam ide uprostred noci, keď za ňou

nevyšiel na chodbu a  neospravedlnil sa. Akoby sa už v  jeho očiach oni

dvaja stali cudzincami a  každý si žil svoj život. Akoby udalosti dnešné

ho večera len urýchlili odcudzenie, ktoré dozrievalo už dlho. Ako sa to

mohlo stať? Po tom všetkom, čo spolu preskákali?

Spomienky ju zadúšali, zbavovali ju síl. Pred očami jej defilovali posled

né roky ich života. Deň, keď jej v tej miestnosti s bielymi stenami oznámili,

že je neplodná. Kolaps, potom slová plné nádeje a odvahy z úst jej manžela

Erika, prvé dávky Clomidu stimulujúceho ovuláciu, ktoré zároveň spôso

bovali zahanbujúce úniky moču, opakujúci sa plánovaný sexuálny styk bez

vášne, čo viedol až k odporu, trýznivé a stresujúce rodinné stretnutia: „Tak

čo, ako ste na tom s  bábätkom?“ Po roku stále nič. Ani za mak nádeje.

Prvé Erikove pochybnosti, ktoré zaznievali z tónu jeho hlasu, prechod na

bolestivé injekcie s  názvom Gonalfu, narodenie sestrinho druhého die

ťaťa, rozhodnutie vyskúšať umelé oplodnenie, zásah do súkromia, ktorý

bol čoraz neznesiteľnejší, tá studená, maličká miestnosť, kde o ôsmej ráno

čakávala s  roztiahnutými stehnami, kým manžel domasturbuje vo vedľaj


13

VÝKRIK

šej kutici a kým jej prídu injekčne vstreknúť jeho vybrané spermie. Nová

nádej, strach a znovu sklamanie. Slzy. Nervové vyčerpanie. Strata zmyslu

života. Tie absurdné rady, ktoré všetci neustále omieľajú, že stres a obavy

majú negatívny vplyv na oplodnenie, ako keď sa dieťaťu, ktoré má hrôzu zo

psov, hovorí, že zvieratá cítia strach a využívajú ho na útok.

A  potom nutkavá potreba kupovať tie rozkošné vecičky, miniatúrne

topánočky a  plyšové hračky, na ktoré v  prázdnej izbe bez života padá

prach. A najmä strach, že už nenájde silu začať všetko odznova, ak sa celý

proces nebodaj nepodarí.

Sarah sa učupila v  snehu, ruky si prekrížila na bruchu a  svoje telo

vydala napospas zime, akoby pichľavá ostrá bolesť spôsobená chladom

mohla umŕtviť jej utrpenie.

Práve vtedy nočné ticho prerušila elektronická melódia.

Sarah zdvihla hlavu, mrazivý vzduch jej vyštípal tvár do červena. Se

kundu verila, že jej volá Erik. No jej naivná nádej zhasla, keď rozoznala

zvonenie svojho pracovného telefónu.

Dívala sa naň a po prvý raz za svoju kariéru ho nezdvihla.

Postavila sa, podišla k autu a nastúpila, rozhodnutá okamžite vyraziť

k sestre, skôr než ju opustí odvaha, premôže ju zima a ona zaspí.

Ale sotva otočila kľúčom v zapaľovaní, jej telefón zazvonil znovu. Ak

sú takí vytrvalí, znamená to, že sa muselo stať niečo závažné. No čo môže

byť závažnejšie ako jej vlastná situácia?

Vyzváňanie opäť ignorovala. Melódia telefónu sa ozvala nanovo.

Sarah sa predlaktiami oprela o  volant. V  hlave jej vírili protichodné

rozhodnutia, ruky sa jej chveli od vzrušenia, hrdlo mala stále zovreté.

Zodvihla.

„Počúvam.“

Tak veľmi sa usilovala pôsobiť normálne, až sa jej zdvihol žalúdok.

Hlavu si oprela o sedadlo a zavrela oči.

„Inšpektorka Geringënová?“


14

NICOLAS BEUGLET

Mužský hlas hovoril rýchlo a znepokojene.

„Áno.“

„Pri telefóne strážmajster Dorn zo sagenského obvodu. Mrzí ma, že

vás ruším v takúto hodinu a že volám opakovane, ale... zavolali nás k jed

nému úmrtiu, napohľad banálnemu, no vzhľadom na to, čo sme našli na

mieste, si myslím, že budeme potrebovať vaše znalosti.“

Sarah policajta sprvu počúvala len na pol ucha. Vnímanie jeho rozprá

vania bolo o to nepríjemnejšie, že jej pripadal znepokojený, takmer zmätený.

„Zopakujete mi, prosím, kde sa to stalo?“

Pri počúvaní jeho odpovede zavrela oči. Posledné miesto, kde dnes

mala chuť ísť.

„Dobre, upokojte sa a podrobne mi opíšte, čím sa líšila výpoveď nočné

ho strážnika v telefóne od toho, čo ste skonštatovali na mieste.“

Informácie si uložila do pamäti a myslela pri tom na jedinú vec: nájsť

dôvod, ktorý by jej prítomnosť umožnil posunúť na neskôr.

„Okej, čím presne sa vám tie stopy zdali podozrivé?“

Keď jej policajt v skratke opísal „bizarnú“ značku a zmätené rozpráva

nie zamestnancov, Sarahin inštinkt sa prebudil.

Telefón položila na stehná a dlaňami si prešla po tvári. Keď ho znovu

zobrala do ruky, hlas sa jej triasol trochu menej.

„V poriadku, počúvajte. Zabezpečte priestor a zalarmujte technikov. Ja

upovedomím súdneho lekára.“

Až keď zložila, oprela sa o sedadlo a vzdychla si. Ozaj bude mať dosť

síl na túto úlohu? Fyzická odolnosť jej nerobila problém. No zvládne šok

duševne? O tom viac než pochybovala. Najmä tam, kde ju čakali.

***

Sarah sa zbežne pozrela na displej palubného počítača svojho auta: –4

stupne, 5.56 ráno, 36 km/h. Ulice pokryté snehom sa podobali bielym


15

VÝKRIK

kaňonom, z  ktorých trčali len spätné zrkadlá áut zaparkovaných popri

chodníkoch. Von sa ešte neodvážil ani jediný chodec a  len ojedinele sa

začali zasvecovať okná bytov. Vo svetle reflektorov auta si Sarah všimla

tabuľu ukazujúcu smer na osloskú hlavnú stanicu. Prichádzala na miesto

dohodnutého stretnutia so súdnym lekárom.

Uvedomila si, že ani netuší, ako teraz vyzerá. Niežeby si potrpela na

svoj výzor, práve naopak – kozmetiku zvyčajne nepoužívala, najmä nie

v  práci. Ani červeň na líca, ani podkladový krém pod mejkap, ani rúž,

nenosila ani prstene, len obrúčku. Zato si dávala pozor, aby jej tvár nepre

zrádzala nijaké výrazné pocity. Červenú na križovatke využila na to, aby

sa na seba pozrela v spätnom zrkadle.

Zdalo sa jej, že zostarla o  desať rokov. Oči, červené od plaču, mala

opuchnuté, čo zvýrazňovalo vrásky okolo nich. Jej mliečne biela pokožka

nadobudla bledý, priam chorobný odtieň. A tak sa tentoraz rozhodla pre

menší podvod. Zdvihla opierku na ruku a z odkladacieho priestoru pod

ňou vybrala gumičku na vlasy, lesk na pery a ceruzku na oči, ktoré tam

mala len pre prípad núdze.

Na viečka si nakreslila tenkú linku, ktorá podčiarkla jej modré oči,

a potom si istou rukou naniesla na pery diskrétnu vrstvu ružového lesku,

a  keď jej na semafore naskočila zelená, skončila tým, že si vlasy stiahla

gumičkou.

Keď sa točila na poslednom kruhovom objazde pred stanicou, oranžo

vá žiara pouličných lámp ustúpila mdlému svetlu. Veľmi rýchlo identifi

kovala súdneho lekára, ktorý do prostredia nezapadal.

Vonkajšie priestranstvo pred stanicou bolo známe tým, že sa tu stretá

vali opilci a narkomani s pochybným správaním. Postavu súdneho lekára

ľahko rozoznala, lebo ako jediný dokázal stáť vzpriamene. Bol neveľkej

postavy, v ruke držal kufrík a na hlave mal natiahnutú kapucňu, prešľapo

val z nohy na nohu a pozorne sledoval sporadické okoloidúce autá. Odza

du sa k nemu blížila skupina hlučných indivíduí.


16

NICOLAS BEUGLET

Sarah prudko spomalila a naklonila sa cez sedadlo spolujazdca, aby

mohla otvoriť dvere. Keď sa chystala znovu vzpriamiť, všimla si, že je

den z tulákov sa oddelil od skupiny a buchol súdneho lekára do chrbta.

Ten sa zakolísal a ozvali sa salvy smiechu. Sarah na priehradke vyťukala

kód, vybrala odtiaľ služobnú zbraň a vystúpila z auta. Lekár sa narovnal

a  pokojným krokom sa k  nej blížil, akoby sa nič nedialo. Nadávky sa

stupňovali a na zem tesne vedľa neho dopadla fľaša. Prečo sa nepoponáh

ľa? pýtala sa v duchu Sarah, keď obchádzala auto, pričom zbraň držala

vo výške stehna. Nikto nevedel lepšie ako ona, kam až sú páchatelia

schopní zájsť.

Chrapľavý hlas agresívne zareval na „starca“, aby im hodil tašku, inak

ho zarežú ako sviňu. V tej istej chvíli uvidela Sarah tvár súdneho lekára

osvetlenú žiarou pouličnej lampy. Bol to muž už dosť po päťdesiatke, tvár

mal červenú od zimy, no jej okrúhle tvary prezrádzali, že ide o bonvivána.

Pokojne jej naznačil, že už ide, a  ďalej prechádzal cez priestranstvo bez

náhlenia. Uvedomil si vôbec tú vyhrážku?

„Koledoval si si o  to, debil!“ zakričalo to isté indivíduum, ktoré mu

predtým nakazovalo, aby im hodil kabelu.

A so zúrivým krikom sa hodilo na lekára. Sarah mala pocit, že v ruke

sa mu zaleskla čepeľ. Inštinktívne si pri boku odistila zbraň. Lekár svoj

vychádzkový krok nijako nezmenil. Sarah vystrela ruku, zadržala dych

a namierila útočníkovi na nohy. Bola pripravená strieľať, keď sa muž s no

žom pošmykol a spadol naznak na zľadovatenom povrchu priestranstva.

Súdny lekár pokojne nasadol do auta. Sarah nasadla tiež a naštartovala.

„Dobrý deň, inšpektorka Geringënová,“ ozval sa súdny lekár, keď si

dával dolu rukavice. „Doktor Thobias Lovsturd.“

Sarah ignorovala podávanú ruku, letmo kývla hlavou, skontrolovala

spätné zrkadlá a  otočila auto do protismeru. Lekár pokrčil plecami, dal

si dole kapucňu a snažil sa zachytiť inšpektorkin pohľad, zatiaľ čo sa od

okien auta odrážali nadávky tulákov.


17

VÝKRIK

„Prepáčte, že som vám spôsobil tie chvíľky napätia, no ak by som sa bol

rozbehol, zakrátko by som mal nohy vo vzduchu a tí chlapi by si s mojou

hlavou zahrali futbal. A tak som len ďalej kráčal a spoliehal sa na to, že

pôsobenie alkoholu mi zachráni kožu. A ako som predpokladal, tí ožratí

kreténi zabudli na ľad a začali bežať. Koniec koncov ak ma mala stihnúť

smrť, asi to tak malo byť!“

A lekár skončil svoj prejav tým, že po očku skúmal tichú inšpektorku.

„Takže je to pravda, čo sa o vás hovorí... Ste mlčanlivá. Ale to nevadí,

ja často hovorím aj za dvoch. Ak vás to však ruší, pokojne mi to povedzte,

mŕtvi ma naučili mnohým zlozvykom.“

A pokýval hlavou, spokojný so svojím vtipom.

„Skrátka, ďakujem pekne, že ste si urobili zachádzku a prišli po mňa. Je

to jednoznačne rýchlejšie, odkedy treba vyplniť tony papierov, ak si chce

človek požičať služobné auto!“

Pošúchal si temeno holej hlavy. Potom otvoril kufrík a vybral vreckov

ku. Sarah zacítila charakteristický pach gáfru. Niečo ako balzam, ktorý si

súdni lekári natierajú pod nos, aby tým prekryli pach pitvaných tiel.

Pootvorila okno a  zapla smerovku, aby sa mohla napojiť na Ring 3,

rýchlostnú cestu vedúcu na sever Osla.

„Viete, som veľmi rád, že sa s vami konečne stretávam. Toľko som už

o vás počul! A ak môžem byť úprimný, vôbec nezodpovedáte obrazu, kto

rý som si o vás vytvoril.“

Svoju reč zakončil sprisahaneckým smiechom. S menom Sarah Gerin

gënová sa po prvý raz vo svojej službe stretol, keď dostala za úlohu pre

vziať vyšetrovanie sériového vraha Ernesta Jangera, ktorého neskôr začali

prezývať Sanitár. Vyšetrovanie dva roky prešľapovalo na mieste a  počet

obetí – žien – sa už vyšplhal na šesť. Na hanbu štátnej polície. Sarah sa

práve podarilo bravúrne zatknúť iného vraha, pričom išlo o obzvlášť zlo

žitý prípad, a tak jej nadriadeným napadlo využiť jej analytické schopnos

ti a zanietenie pri prípade, ktorý znepokojoval celé Oslo.


18

NICOLAS BEUGLET

Začala tým, že nariadila opätovnú pitvu všetkých obetí podľa presnej

ších pravidiel a podrobnejšie ako pri prvom raze. Lovsturd, ktorého v tom

čase čerstvo povýšili na šéfa Ústavu súdneho lekárstva, si spomínal, koľko

vtedy spolu s kolegami nadávali na túto dodatočnú prácu.

Keď si však opätovne čítal správy spolupracovníkov, musel uznať, že

obsahujú isté styčné body, najmä pokiaľ išlo o názvy chemických látok na

chádzajúcich sa v telách obetí. A obzvlášť jeden produkt, ktorý napokon

zavážil pri vyriešení celého prípadu.

Predsa mu však inšpektorka Geringënová, ktorú nikdy nevidel, pri

padala ako chladná žena s  odpudzujúcim výzorom. No napokon musel

pripustiť, že sa veľmi mýlil.

Keďže bol zvedavý a chcel sa o nej dozvedieť viac, vzal si do hlavy, že

ju vyprovokuje k reakcii. Keď už nič, aspoň začuje jej hlas.

„Povedzte, a nie je v Gaustade práve Janger? Nebude dvakrát nadšený,

keď vás uvidí!“

Práve to bol jeden z  dôvodov, prečo Sarah nemala dnes nijakú chuť

tam ísť. Ale ešte menšiu chuť mala pustiť sa do rozhovoru na túto tému.

Súdny lekár ju pozoroval, no nebol schopný uhádnuť, čo sa skrýva

za ľadovomodrými očami – či myslí na niečo iné, alebo ho len ignoruje.

Thobias však nebol z tých, ktorí by sa dali ľahko odradiť.

„V  každom prípade, nikdy som nemal príležitosť vám to povedať –

gratulujem k  minuloročnému prichyteniu toho blázna. Bol to bohov

sky šikovný ťah, spojiť stopy čistiacich prostriedkov nájdených na te

lách obetí s opakovanou prítomnosťou sanitky na mieste činu pár minút

pred každým únosom. Museli ste sa narobiť, dokola čítať svedectvá, kým

ste udreli klinec po hlavičke. Predpokladám, že to svedkovia nerozprá

vali ako prvé.“

Ani najmenej, mala chuť odpovedať Sarah. Pretože tá sanitka sa vo

výpovediach objavila až vtedy, keď ona sama znovu vypočúvala svedkov

a  strávila hodiny a  hodiny krížovým porovnávaním podobností, aj tých


19

VÝKRIK

najbezvýznamnejších. A takou bola aj tá sanitka, ktorú svedkovia spomí

nali len letmo, ako pozadie, nikdy ju nijako nezdôrazňovali.

„A  potom, aj zásah, povedal by som až tvrdý, ktorý ste v  ten deň viedli

uňho doma. Viem, že nemálo agentov sa dodnes nespamätalo z toho, že ste

sa rozhodli vstúpiť dnu ako prvá a podarilo sa vám Jangera zneškodniť tak

rýchlo. Nie nadarmo ste, ako sa zdá, strávili v minulosti nejaký čas v FSK.

1

„A dnes ráno ma zaujíma, čo tam nájdeme.“

V  kabíne auta zrazu po prvý raz zarezonoval Sarahin hlas. Thobias

Lovsturd, ktorý to nečakal, až nadskočil a vystrašený sa radšej na nejaký

čas odmlčal.

Sarah zle znášala, keď sa spomínala jej minulosť v  špeciálnych jed

notkách. Ich oddiel bol síce naozaj veľmi dobre vycvičený, ale na druhej

strane mu chýbal výstroj, ako aj výzbroj na to, aby dokázal čeliť teroris

tom. Smutnou ilustráciou tejto skutočnosti boli podľa nej jatky Andersa

Breivika. Tým, že na ostrov Utøya dorazili až po polhodine, lebo mali

problém s  motorom, prišlo podľa Sarah a  mnohých jej kolegov o  život

tridsať mladistvých zo sedemdesiatich siedmich obetí. Po tomto, v  jej

očiach neprípustnom zlyhaní odišla zo špeciálnych jednotiek a  vstúpila

do štátnej polície ako inšpektorka. A pritom dúfala, že analýza a postreh

jej v konečnom dôsledku pomôžu zachrániť viac životov ako neadekvátne

zásahy na poslednú chvíľu.

Keď zišli zo štvorprúdovej Ring 3 a napojili sa na oblastnú cestu, ktorá

sa vinula pomedzi jedle ohýbajúce sa pod snehom, Sarah zapla pohon

všetkých štyroch kolies a hmlové svetlá. Tu už padajúce vločky prenechali

miesto hustej vrstve hmly.

Zatiaľ čo cesta prebiehala v pochybnostiach, teplomer už ukazoval –3

stupne Celzia a  na okrajoch predného skla sa tvorili kryštáliky inovate.

Súdny lekár sa pozrel cez okno.

1

Forsvarets spesialkommando – špeciálne jednotky


NICOLAS BEUGLET

„To nie je obyčajný prípad – na mieste, ako je toto.“

Sarah si zastrčila kučeru vlasov za ucho a  pritom jej zašuchotala ne

poddajná vetrovka. Thobias si masíroval zátylok a pozorne sledoval okolie.

Až na niekoľko letných domov, ktoré sa občas objavili medzi stromami,

prechádzali zalesnenou, takmer neobývanou zónou. Cesta sa rozdvojovala a Sarah zamierila na tú, čo viedla do lesa. Svetlá auta si len s námahou razili cestu hmlou a narážali do závejov, ktoré sa týčili do polovice auta.

Z času na čas sa mihli kontúry stromu, ktorého haluze pripomínali kost

naté prsty posypané snehom.

V tichu bolo počuť len praskot kolies prechádzajúcich po zamrznutom

snehu a zrazu sa pred nimi v hmle a žiare reflektorov objavila impozantná

silueta. Najskôr rozoznali gotickú vežu z  tehál a  kovovú kupolu, z  ktorej čnela tenká vežička zvonice. Potom sa z  oparu vynorili strážne veže

a fasády jednotlivých krídel budovy zdobené cimburím, ktorých vrchná

zasnežená časť múrov sa strácala v temnote. Budova by pôsobila opustene, keby záblesky modrých majákov dvoch hliadkových vozidiel a jednej policajnej dodávky nezelektrizovali múry zariadenia.

Sarah zastala. Motor SUV vrčal pod kapotou, tlmič výfuku vykašliaval

krúžky dymu.

„Tak, a sme tu,“ ozval sa súdny lekár a Sarah v jeho hlase zaregistrovala

váhanie.

Znovu naštartovala auto a prešla cez kovanú vstupnú bránu. Sarah na

nej viac tušila ako čítala nápis, ktorý čiastočne zakrýval sneh: „Psychiatrická nemocnica Gaustad“.

21

2.

S

arah vypla motor. Auto obkľúčil mrazivý vzduch ako svorka priprave

ná vrhnúť sa na korisť.

„Dobre, poďme.“

Thobias Lovsturd vystúpil z príjemne teplého vozidla a vykročil sme

rom k vstupu do budovy, pričom nadával na treskúcu zimu.

Sarah sa najprv oprela o volant a hlbokými nádychmi sa pokúšala upo

kojiť búšiace srdce. No tento pokus mal opačný efekt, než dúfala. Hrdlo

sa jej úzkosťou zvieralo ešte viac, akoby sa nejaký neviditeľný kat vyžíval

v jej škrtení. Prečo? Prečo sem dnes musela prísť?

Na číselnej klávesnici vyťukala tajný kód a otvorila priehradku. Vnútri

sa nachádzali putá, ktoré si vložila do zadného vrecka. Za jej pištoľou

značky Heckler & Koch P30 sa skrýval maják, zelený balíček žuvačiek

a tuba liekov na potlačenie úzkosti. Chvíľu zvažovala, či si nezoberie žu

vačky a pištoľ, no napokon vybrala tabletku a priehradku zamkla.

Upravila si golier na roláku, bundu si zapla až ku krku a  vystúpila

z  auta. Pár krokov pred ňou sa snehom boril súdny lekár, ktorému pri

každom výdychu z úst unikol do tmy obláčik pary.

Sarah šla v  jeho stopách, ožarovaná stroboskopickým efektom majá

kov a niekoľkými svetlami, ktoré prenikali z okien nemocnice.

Ako opatrne kráčala po prašane, z jedného zo zhasnutých okien prvé

ho poschodia zaznel nárek.

„Och...“ vzdychol súdny lekár, keď ho Sarah dobehla. „Síce svoj život

trávim s  mŕtvymi, ale, úprimne, neviem, či by som mal guráž pracovať

v takomto blázinci. Najmä v tomto...“

22

NICOLAS BEUGLET

Počas štúdia kriminálnej psychológie sa totiž Sarah dozvedela, že za

riadenie Gaustad drží neblahý európsky rekord v počte lobotómií. V šty

ridsiatych rokoch 20. storočia tu podstúpilo tento zákrok tristo pacien

tov. V tom čase sa verilo, že pacientom so schizofréniou, epilepsiou alebo

depresiou možno pomôcť tým, že sa im z mozgu odstráni časť nervových

vláken.

Sarah si spomínala, že tento barbarský zásah sa začínal tým, že sa

špička nástroja na sekanie ľadu zabodla hore medzi očnú guľu a  viečko,

až kým nenarazila na kosť. Keď po ňom lekár udrel kladivom, prenikol

celou lebkou až do frontálneho laloka. Vtedy lekár chytil rukoväť nástroja

a  krúživým pohybom popretŕhal časť nervových zakončení. Vo väčšine

prípadov bol pacient len v lokálnej anestézii a stratil vedomie buď od bo

lesti, alebo následkom kŕčov, ktoré vyvolalo zničenie nervových vláken.

Niektorí pacienti zomreli počas operácie a tí, ktorí sa po nej prebrali,

boli odsúdení na vegetatívne prežívanie bez fantázie, zvedavosti či túžby.

No v  očiach lekárov boli vyliečení. Ich agresivita alebo krízy, ktoré im

spôsobovali toľko bolesti, prakticky zmizli. A domov púšťali osoby, ktoré

už pre spoločnosť nepredstavovali žiadne riziko.

Sarah sa neskôr dozvedela, že vtedajšia americká vláda považovala

túto operáciu za možnosť, ako skrátiť pobyt psychiatrických pacientov

v  nemocniciach, a  tým aj ušetriť finančné prostriedky. Preto lobotómiu

oficiálne podporovala.

Sarah zrýchlila krok s  nádejou, že čím skôr vstúpi do budovy, tým

skôr ju bude môcť aj opustiť. Predstihla lekára, ktorý šiel menej svižne.

Prechádzajúc popod kamenný lomený oblúk vstupnej brány mala pocit,

že prekračuje prah nejakého kostola.

Čo najviac sa snažila potlačiť strach, ktorý v nej narastal, rázne otvo

rila jednu časť dvojkrídlových vstupných vyrezávaných drevených dverí

a vošla do vstupnej haly, vysokej ako katedrála. Asi desať metrov oproti

nej sa nachádzala impozantná mahagónová recepcia a  naľavo sa do výš

23

VÝKRIK

ky dvíhalo točité schodisko. Úplne vzadu, v jednej línii s recepciou, boli

zasklené dvere, za ktorými sa mihali siluety v bielych plášťoch. Všade vo

vzduchu sa vznášala omamná vôňa čistiacich prostriedkov.

Keď návštevníci vstúpili do haly, spoza pultu vstala recepčná. Určite

len nedávno oslávila dvadsať rokov a jej úsmev, ktorý za daných okolností

nebol veľmi vhodný, prezrádzal očividný nedostatok skúseností.

Sarah prešla cez vestibul a podpätky jej čižiem klopali po vyšúchanej

šachovnicovej dlažbe z čierneho a bieleho mramoru. Chladne, ako to bolo

jej zvykom, sa preukázala odznakom inšpektorky Nórskej kriminálnej

polície.

„Dobrý deň, pani... Geran... prepáčte, Geringënová. Profesor Hans

Grund je vo svojej kancelárii, čaká vás,“ privítala ju mladá žena a gestom

naznačila, že ju odprevadí ku schodisku.

„Povedzte mu, aby zišiel dolu.“

Súdny lekár, ktorý sa k Sarah pripojil, sa na recepčnú rozpačito usmial.

„No... ja... zavolám mu,“ odpovedala recepčná, znovu si sadla a začala

vytáčať číslo.

Sarah pohľadom dokončila prehliadku vestibulu a  pochopila, že pre

nikavá vôňa čistiacich prostriedkov nie je jediným faktorom, pre ktorý

sa tam cíti nepríjemne. Nemocnica vyzerala, akoby ustrnula v minulosti.

Až natoľko, že nebyť monitora počítača, ktorý prečnieval ponad okraj re

cepčného pultu, človek by sa tu cítil ako na konci 19. storočia. Schody, tak

isto zhotovené z mahagónu, pokrývala patina, strop s klenbami sa dvíhal

podobne ako kupola kaplnky a  celú atmosféru 19. storočia umocňovala

šachovnicová podlaha.

Za sklenými dverami nachádzajúcimi sa na konci vestibulu Sarah zare

gistrovala pohyb. Personál usádzal za stoly osoby v  bledozelenom obleče

ní. Medzi nimi bola pravdepodobne aj tá, ktorú Sarah počula srdcervúco

vykríknuť, keď sa chystala vstúpiť do nemocnice. Žeby ten malý zhrbený

muž s energickými pohybmi a vyhýbavým pohľadom alebo ten mladý štíh

NICOLAS BEUGLET

ly chalan s nemotorným a trochu prispatým správaním, alebo tamtá žena?

Určite má minimálne štyridsať rokov. Sedela sama, pri prázdnom stole, za

chmúrená, s rozstrapatenými vlasmi a vpadnutými lícami. Stretli sa im pohľady, no Sarah v jej očiach nezazrela nijaké šialenstvo, len samotu a úzkosť.

Sarah cítila, že ju pália oči od potláčaných sĺz, a odvrátila pohľad tesne

pred tým, ako ju oslovil niečí hlas.

Žena na ňu chvíľu hľadela, potom sa odvrátila.

„Inšpektorka Geringënová!“

Práve sa otvorili pancierové dvere vestibulu a dnu vošiel asi štyridsať

ročný muž s  malou ryšavou briadkou. Mal na sebe bledomodrú košeľu

s čiernymi policajnými výložkami a svižne sa blížil k Sarah.

„Strážmajster Dorn. To ja som vám telefonoval,“ povedal muž, na ktorom si Sarah všimla kruhy pod očami a znepokojený výraz.

Naozaj to bol on – spoznala ho, len čo ju oslovil. Jedného dňa totiž

prišiel na komisariát so svojimi dvojčatami, lebo im chcel ukázať budovu.

Oceňovala, ako sa im vhodnými slovami snažil vysvetliť povinnosti kaž

dého z kolegov.

Sarah ho pozdravila kývnutím hlavy a čakala na ďalšie informácie. Po

licajt poznal inšpektorkinu povesť a jej mlčanie ho neprekvapovalo. Vedel tiež, že sa neobťažuje zdvorilosťami, a čakal, že pôjde rovno k veci.

Po očku si všímal aj recepčnú za pultom a  rozprával tichým hlasom.

Súdny lekár, stojaci obďaleč, pozorne načúval.

„Teda, o  5.23 ráno sme prijali telefonát od Aymerica Grosta, nočného strážnika v nemocnici. Pôsobil nervózne a hovoril zmätene. Vysvetlil nám, že jeden z pacientov nemocnice spáchal samovraždu. Nepodarilo sa

mu spojiť s  ich riaditeľom, preto na seba zobral zodpovednosť a  zavolal

k nám. Keď sme dorazili, bol zúfalý. Presviedčal nás, že sme určite prišli

zbytočne. Že pacient zomrel na následky obyčajného infarktu.“

Sarah sa zamračila.

„Prečo teda najprv hovoril o samovražde?“

25

VÝKRIK

„Totiž, bol vo videomiestnosti a  pozoroval monitory. A  zrazu uvidel,

ako sa jeden pacient chytil za krk a  krútil sa na všetky strany, až kým

sa neprestal hýbať. Snažil sa spojiť s dvomi ošetrovateľmi v službe, ktorí

nereagovali, potom s  riaditeľom, ani toho nezastihol. Tak zavolal na ko

misariát a opísal, čo videl, pričom tvrdil, že sa jeden pacient uškrtil pred

jeho očami.“

„Túto verziu potvrdili aj ošetrovatelia?“ spýtala sa Sarah.

„Áno, rozprávali mi, že ich zamestnávali nočné povinnosti, keď začuli

výkriky. Boli na druhom konci budovy. Jeden z nich práve pichal injekcie

a nemohol hneď prísť. A kým do izby, odkiaľ vychádzal hluk, dorazil ten

druhý, pacient už bol mŕtvy.“

„A hovor strážcu z videomiestnosti? Oni ho nepočuli?“ divila sa Sarah.

„Ale áno, no v tomto naliehavom prípade uprednostnili pacienta. Ne

stačilo to však, ten človek bol už po smrti.“

„Lenže to nedáva nijaký zmysel!“ vykríkol súdny lekár. „Človek sám

seba nedokáže uškrtiť. Strata vedomia nevyhnutne spôsobí uvoľnenie zo

vretia. To čo má byť za výmysel?“

Súdny lekár hľadal podporu u inšpektorky. No tá naznačila Dornovi,

aby hovoril ďalej.

„Presne to mi obaja ošetrovatelia vysvetľovali, keď som prišiel,“ po

kračoval. „Preto veľmi rýchlo vydedukovali, že pacient dostal úzkostný

záchvat, po ktorom nasledoval infarkt. No ich kolega z  videomiestnos

ti, ktorého zamestnali len pred pár dňami, spanikáril a  nepočkal na ich

zhodnotenie a  diagnostiku, ale hneď zavolal políciu, aby ohlásil samo

vraždu. Takže preto som tu.“

„V  každom prípade, ak ide podľa nich o  úzkostný záchvat, musel byť

poriadne silný. Len si to predstavte, natoľko, že človek má chuť zaškrtiť sa

vlastnými rukami?“ čudoval sa Thobias.

Dorn maskoval svoj nepokoj. No Sarah, ktorá dospela k rovnakej úva

he ako súdny lekár, čakala, že policajt odpovie.

26

NICOLAS BEUGLET

„Podotkol som niečo podobné, ale ošetrovatelia ma upozornili na fakt,

že sme v psychiatrickej nemocnici a že záchvaty šialenstva nie sú, bohu

žiaľ, zriedkavé.“

Strážmajster Dorn dokončil svoj opis v  rozpakoch. Súdny lekár si

vzdychol, akoby tým chcel naznačiť, že ho zbytočne vyrušili.

„Okej, možno som sa nechal uniesť aj ja,“ pokračoval Dorn, „no úprim

ne povedané, ak som vám volal, inšpektorka, bolo to preto, lebo boli

takí nervózni a váhaví, až som si povedal, že bude lepšie všetko preveriť.

A, viete, hoci to teraz vyznieva logicky, nepáčilo sa mi, že zmenili verziu

v čase od zavolania na komisariát po náš príchod. A potom, ešte je tu tá

značka na čele... je divná.“

Sarah uznala, že celá situácia nie je prehľadná, hoci na prvý pohľad

neobjavila nič podozrivé.

„Kde je personál z tejto noci?“

„Dvaja ošetrovatelia – Elias Lunde a Leonard Sandvik – sa nachádzajú

v oddelených miestnostiach a čakajú na váš výsluch, ak by ste ich potre

bovali. Nočný strážnik Aymeric Grost je v  ďalšej miestnosti nemocnice.

Uvidíte, je mladý a  v  Gaustade pracuje len dva týždne. Mimochodom,

technici sú už na mieste a zaisťujú stopy, ako ste žiadali. A čo sa týka ria

diteľa, tuším práve prišiel, ešte som nemal čas sa s ním stretnúť. Mrzí ma

to, asi som v telefóne znel príliš poplašene.“

Sarah sa preto naňho nehnevala. Nikdy sa nehnevala na tých, ktorí sa

rozhodli, že sa budú riadiť pochybnosťami. A keď sa nad všetkým hlbšie

zamyslela, položila si otázku, či v  konečnom dôsledku nie je lepšie byť

tu, ako sa nudiť v sestrinom náručí. Aspoň sa o tom pokúšala samu seba

presvedčiť.

Chystala sa požiadať Dorna, aby ju zaviedol k  mŕtvole, keď na ma

hagónovom schodisku zbadala vysokého muža v sivom obleku.

Po schodoch schádzal svižne, a preto sa pred nimi veľmi rýchlo objavila

podlhovastá tvár a postriebrené spánky, ktoré mu dodávali elegantný ráz.

VÝKRIK

Jeho úprimný pohľad, ktorý zvýrazňovalo husté obočie, prezrádzal muža

zvyknutého rozkazovať. Dôstojne si premeral Sarah aj súdneho lekára.

„Profesor Hans Grund, riaditeľ tohto zariadenia. Mrzí ma, že vás v konečnom dôsledku vyrušili zbytočne, no v  podstate treba mojim podriadeným pripísať k dobru, že boli presvedčení o správnosti svojho konania.“

Riaditeľ, ktorý vystrel ruku, ostal v rozpakoch, keď zistil, že Sarah ruky

z vreciek bundy nevytiahla. Bola to jedna z jej zásad. Vyhnúť sa fyzickému

kontaktu s ľuďmi, ktorých sa záležitosť týka bezprostredne alebo iba okra

jovo. Viacero psychologických štúdií dokázalo, že už letmý dotyk môže

ovplyvniť mienku jedného človeka o druhom. No hoci bola profesionálka, nebola o nič menej človekom. Pozdravila ho jemným úklonom hlavy.

Keď riaditeľ zarazil svoje gesto, Sarah si všimla, že pod nechtom na

palci pravej ruky má otvorenú ranu. Rýchlym pohľadom skontrolovala

jeho ruky, no nevšimla si, že by mal niektorý necht ohryzený. Nemal teda

vo zvyku hrýzť si kožu na prstoch. Smrť jeho pacienta v ňom iste musela

vyvolať veľmi silnú emóciu.

„Thobias Lovsturd, súdny lekár,“ ozval sa nízky muž, pričom si všimol riaditeľove rozpaky spôsobené inšpektorkinou mlčanlivosťou.

„Teší ma. A  odpusťte, ak nie som taký prívetivý, ako by som mal byť, no smrť jedného z  mojich pacientov, hoci bola prirodzená, ma vždy za

siahne.“

„Kde je telo?“ spýtala sa Sarah.

Riaditeľova tvár dostala zrazu utrápený výraz a objavili sa na nej vrásky.

„Dobre, ak to chápem správne, keď už ste tu, treba celú obhliadku dokončiť. Myslím si, že celá záležitosť vám nezaberie veľa času. Tadiaľto, prosím.“

Vďaka preukazu, ktorý nosil na krku, riaditeľ otvoril kovové dvere

naľavo, ktoré si Sarah všimla hneď, ako vstúpila do budovy. Išla tesne za ním, po nej súdny lekár a za ním Dorn. Pach éteru sa miešal s vôňou čistiacich prostriedkov. Hans Grund sa na chvíľu otočil k Sarah, no nezastal.

NICOLAS BEUGLET

„Chápem, že tento typ zariadenia vás možno vyvádza z rovnováhy, in

špektorka. Sám si spomínam, ako som si počas prvých stáží v  psychiat

rickej nemocnici kládol otázku, či je toto povolanie naozaj pre mňa. No neskôr som pochopil, že to bolo preto, lebo som mal problém pochopiť týchto ľudí. Po tom, čo som si detailne preštudoval ich chorobopisy

a mechanizmus ich choroby, pocit bizarnosti vystriedal záujem a chuť im pomôcť.“

Keby si ty vedel, aký je skutočný dôvod mojich nepríjemných pocitov,

zmĺkol by si, chcela mu odvetiť Sarah. No zostala verná svojmu sporému

jazyku. Jej mlčanie len zvýšilo riaditeľove rozpaky.

Vydali sa po dlhej chodbe s lesklou podlahou, z ktorej sa po oboch stra

nách vchádzalo do niekoľkých prázdnych miestností. Z jednej z nich, nachádzajúcej sa v prednej časti chodby, zrazu zazneli hlasné výkriky. Zdalo

sa, že riaditeľ sa neznepokojuje, no Sarah musela zrýchliť krok, aby mu sta

čila. Keď prišli pred miestnosť, odkiaľ zaznieval hluk, Hans Grund vošiel

dnu, pričom hostí poprosil, aby ho láskavo chvíľu počkali.

V  miestnosti, ktorá sa podobala na herňu, ako sa dalo súdiť podľa

mnohých pacientov sediacich pri stoloch a  hrajúcich karty, sa vzpieral

muž v  zelenej košeli, ktorého sa snažili s  veľkou námahou spacifikovať

dvaja ošetrovatelia. Kričal, že si nevezme tabletky, že odmieta, aby ho ďalej otravovali, že zakaždým má pocit, že zomiera. Riaditeľ k nemu pokojne pristúpil, akoby presne vedel, ako treba túto situáciu vyriešiť. Sarah ho pozorovala, zvedavá na jeho počínanie.

„Dobrý deň, Geralt,“ začal Hans Grund.

Muž sa zmietal na všetky strany. Ošetrovatelia boli červení od námahy

a na ich tvárach sa zračilo podráždenie. Riaditeľ im naznačil, aby ho pustili. Muž sa ešte chvíľu kýval, no potom sa upokojil. Hans Grund odsunul dve stoličky a  postavil ich vedľa seba. Jednu ponúkol pacientovi, akoby

boli priatelia. Z miesta, kde Sarah stála, nepočula, o čom sa rozprávali, no

bola prekvapená, že Hans Grund aj pacient sa po pár sekundách začali

VÝKRIK

usmievať. Rozhovor netrval viac ako minútu. Napokon riaditeľ pacientovi

podal pohár a ten prehltol tabletku. Obaja muži si podali ruky a profesor

sa vrátil na chodbu.

„Telo je trochu ďalej,“ znel celý jeho komentár.

***

Cestou dal Dorn Sarah čipovú kartu, aby sa mohla pohybovať po celej

budove, a  tiež vysielačku so slúchadlom. Liečebňa bola rozľahlá, takže

vysielačka im veľmi uľahčí komunikáciu. Sarah nemala v úmysle zdržiavať

sa tam, no z preventívnych dôvodov túto pomôcku prijala.

Keď prechádzali popred zatvorené dvere, začuli, ako niekto pomedzi

vzlyky prekvapeným hlasom volá: „Moje dieťatko?“ No otázka zostala bez

odpovede. Sarah v pomykove prehlušila nárek svojím hlasom.

„Hrozilo u obete riziko srdcového infarktu?“

„Áno... Mimochodom, sledovali sme ho. No v  jeho veku nemožno

vždy bojovať s osudom.“

„V akom veku?“

„Sedemdesiatšesť rokov.“

Dorn ich medzitým predbehol a otvoril dvere, ktoré viedli na moder

nejšiu chodbu, osvetlenú mliečnym neónovým svetlom odrážajúcim sa od PVC podlahy. Úplne na konci dlhej chodby stáli na stráži dvaja policajti.

„Z akého dôvodu bol pacient na tomto mieste?“ zaujímalo Sarah, ktorá si chcela urobiť profil obete skôr, než prídu k mŕtvole a pohľad na ňu ovplyvní jej uvažovanie.

„Pre opakované poruchy osobnosti. Blúznenie, paranoja... No nebol to takzvaný citlivý pacient. Teda v porovnaní s inými.“

„Ak možno veriť vášmu strážnikovi, snažil sa sám seba uškrtiť. To predsa vôbec nie je bežné,“ namietla Sarah.

30

NICOLAS BEUGLET

Riaditeľ si upravil uzol na kravate.

„Vskutku, uňho ma to prekvapilo. Bol skôr pokojný.“

„Žeby vedľajší účinok niektorých jeho liekov?“

„Nemožno nič vylúčiť, no nemyslím si. Už roky mal predpísané to isté

a neobjavili sa nijaké kontraindikácie, čo sa toho týkalo. V tomto ohľade

si dávame veľký pozor.“

„Zlé dávkovanie?“

Riaditeľ pokrútil hlavou.

„Inšpektorka, som predovšetkým lekár: medikácia mojich pacientov

je takpovediac moja úchylka. A  v  tomto ohľade som voči svojim ošet

rovateľom nekompromisný. Odkedy som tu, nedošlo k  nijakému omylu

v dávkovaní. Netvrdím, že sa to nemohlo stať, ale je to nanajvýš neprav

depodobné.“

Skupina prešla popred izbu, z  ktorej bolo počuť nejakého pacienta

spievať jemnú melódiu, tá sa však skončila nezvyčajne vulgárnou nadáv

kou. Thobias polohlasom zopakoval nadávku, akoby ho sila slov zastrašila.

No Sarah si všimla, že riaditeľ sa neusmieva. Naopak, zdalo sa, že ho za

mrzelo, čo práve počuli. Z vnútorného vrecka vybral notes, zaznamenal si

čas a niekoľko slov a potom ho schoval.

„Tí, čo mali dnes v noci službu, možno napriek všetkému spravili chy

bu, ku ktorej sa vám neopovážia priznať, lebo sa boja o miesto. Ako tí, čo

možno zabudli dať lieky tomuto pacientovi... obzvlášť kreatívnemu.“

Riaditeľ sa na Sarah udivene pozrel.

„Neviem, ako je to u vašich nadriadených, no ja nie som nijaký tyran.

Sme tím, som ich tréner, nie sudca. Keď majú moji zamestnanci problém,

prídu mi to povedať. Leonard a Elias by boli prišli tiež, keby sa dopustili

chyby. Nie, tvrdím, že tento muž zomrel prirodzenou smrťou, ak dovolíte.

No nechám vás, aby ste skonštatovali to isté.“

„Posledná otázka. Koľko sektorov máte v tomto zariadení?“

31

VÝKRIK

„Tri. Sektor A  je vyhradený pacientom, ktorí nie sú rizikom pre seba

samých alebo pre iných. Tí zo zóny B si vyžadujú väčšiu pozornosť a ne

môžu byť začlenení do príliš veľkých skupín. Pacienti zo zóny C sú logicky

vedení ako nebezpeční, hoci tento termín sa mi vôbec nepáči. Incident

tejto noci sa odohral v zóne A, práve sme pred ňu prišli.“

Dvaja policajti blokujúci vchod odstúpili, až keď im Sarah predložila

preukaz inšpektorky osloskej polície.

„Môžete vstúpiť, inšpektorka Geringënová,“ vyhlásil policajt, obor

s  blond vlasmi ostrihanými na ježka, ktorý mal na košeli prišpendlenú

menovku Nielsen.

Sarah priložila na elektronickú čítačku čipovú kartu. Bolo počuť zvuk

závory a vzápätí sa otvorili dvere do chodby ponorenej v šere. Nesvietil

žiadny stropný neón, jediným svetelným zdrojom bolo zvláštne modré

svetlo vyžarujúce z otvoru nachádzajúceho sa naľavo.

„Ešte len pracujú s UV svetlom,“ dodal súdny lekár a bradou naznačil

smerom k modrastému svetlu.

Riaditeľ chcel vojsť za Sarah a lekárom, no plavovlasý obor so širokými

ramenami mu zablokoval cestu.

„Prepáčte, pán riaditeľ, toto je miesto činu.“

Krídlo dverí sa zatvorilo s dutým cvaknutím.

Sarah zbadala bielu múmiu obutú v  teniskách značky Stérigène, kto

rá vychádzala z  miestnosti, odkiaľ prenikala modrá žiara. Oslnivo biela

silueta položila na vozík rúrku z plastu a nalepila naň etiketu. Potom sa

vrátila do miestnosti.

Sarah po pár krokoch rozoznala, čo sa nachádza na vozíku. Pripravené

chirurgické rukavice a  návleky na topánky. Navliekla si ich, zatiaľ čo si

súdny lekár obliekal celú kombinézu, ktorú práve vytiahol z kufríka.

Keď si Sarah upravila jednu z  rukavíc, vstúpila dovnútra. UV svetlo

v nej vždy vyvolávalo dojem, že sa nachádza v akváriu. V azúrovom prí

tmí usilovne pracovali dvaja technici v kombinézach. Prvý, v zadnej časti

32

NICOLAS BEUGLET

miestnosti, si práve čupol k posteli. Pomocou pinzety zobral niečo z dláž

ky a vložil to do fľaštičky.

Druhý v  okuliaroch s  oranžovými sklami mal krížom cez rameno

prevesený prístroj podobajúci sa malému radiátoru. Z  rúrky pripevne

nej k puzdru vychádzalo modrasté svetlo, pričom policajt ním metodicky

mieril na steny, podlahu a strop.

Žlté očíslované značky na zemi znamenali stopy. Jedna z  nich sa na

chádzala vedľa siluety opierajúcej sa o nohy postele, no jej tvár zakrývalo

šero. Sarah sa priblížila. Miestnosť bola štvorcová. Posteľ bola prirazená

k stene napravo a oproti sa nachádzal záchod s umývadlom. Bol to jediný

nábytok.

„To mi stačí,“ ozval sa tlmený hlas ženy, techničky držiacej zdroj UV

svetla. Vypla prístroj a čupla si k elektrickému káblu.

„Pozor! Zapínam!“

Svetlo zo štyroch reflektorov umiestnených v  rohoch pohltilo tmu.

A vtedy ju uvidela.

Mŕtvolu mala priamo pred sebou, opretú o  predné čelo postele, pri

čom jej nohy smerovali k východu. Jej sinavá tvár, ktorá rokmi zvráskave

la, sa nakláňala nabok. Na sebe mala len bledozelenú košeľu, nohy bosé,

vytreštené oči akoby pozerali na niečo príšerné a otvorené ústa akoby ska

meneli vo výraze hrôzy. Pery prepadnuté dovnútra odhaľovali pokazené

zuby a už napuchnutý jazyk. Pramene riedkych vlasov jej zakrývali čelo

ako mastný závoj.

Sarah potrebovala niekoľko sekúnd, kým si zvykla na tento prí

šerný obraz, a potom si čupla, aby zblízka preskúmala fialové známky

škrtenia na opuchnutom a  zvraštenom krku obete. Jasne na ňom ro

zoznávala stopy prstov. Napriek výzoru starca ten úbohý človek nič

nepredstieral.

Do miestnosti vstúpil Thobias Lovsturd, oblečený v kombinéze.

„Tak ako, pani inšpektorka, ako to vyzerá?“

VÝKRIK

Sarah ukazovákom v  rukavici odhrnula lem mastných vlasov pri

lepených na čele obete. A  pochopila, prečo strážmajster Dorn hovoril

o zvláštnej značke.

Tri jazvy dlhé asi štyri centimetre mrzačili mŕtvolne bledé čelo obe

te. Takmer splývali s  pokožkou, no ich biele okraje a  jemná nerovnosť

umožňovali rozoznať ich obrysy. Keď sa tie tri jazvy pospájali, vytvorili

nápis 488.

34

3.

H

olohlavý lekár si k nej tiež čupol a prstom v rukavici prešiel cez tie

tri číslice.

„Sú to staré jazvy. A neboli urobené profesionálne. Pochybujem, že by

si ich tento tu želal mať na čele.“

Súdny lekár zasvietil baterkou do uší a očí mŕtveho.

„V  očných guliach mu prasklo niekoľko kapilár následkom stlačenia

horných dýchacích ciest, no nie je ich veľa. Nenašiel som nijaké krvácanie

v uchu, tvár je len jemne začervenaná...“

Lekár potom ukazovákom a  palcom, ktoré pracovali ako pinzeta,

ohmatával krk pod ohryzkom.

Sarah si všimla jeho pochybovačný výraz.

„A najmä nenachádzam nič, čo by a priori svedčilo o fraktúre jazylky.

Uškrtenie skutočne nebolo príčinou smrti.“

Lekár trpezlivo a pozorne pokračoval v skúmaní jednotlivých častí tela.

„Nevidím nijakú stopu po údere ani ranu,“ konštatoval veľmi sústrede

ne Thobias. „Teda okrem modrín v  lakťovej jamke ľavej ruky, na mieste,

kde mu určite injekčne aplikovali pravidelné dávky liekov,“ spresnil lekár

a ukázal na fialové fľaky v hornej časti predlaktia mŕtveho. „No v podob

nom zariadení to nie je nijako výnimočné... Takže tak, momentálne vám

v podstate viac povedať nedokážem.“

„A teda príčina smrti podľa vás?“ opýtala sa napokon Sarah.

„Nevylučujem nič,“ odvetil lekár. „Dokonca ani náhodnú otravu. Po

toxikologickej expertíze a preskúmaní orgánov budem vedieť viac. Teda,

ak budete mať záujem.“

VÝKRIK

„Porovnajte si výsledky s technikmi a overte, či nájdené odtlačky prstov patria mŕtvemu. Potom prevezte telo do nemocnice a informujte ma o výsledkoch pitvy.“

Thobias prisvedčil prekvapenou grimasou a našpúlením úst.

„Jedna nula pre vás, odtlačky prstov, ktoré by nemuseli patriť obeti,“ vyhlásil uznanlivo. „Presne takýmito detailmi sa líšite od svojich kolegov...“

Sarah tento kompliment zaregistrovala len jedným uchom. Dúfala, že

kým bude čakať na lekárove závery, riaditeľ jej vysvetlí niečo o  tých číslach na čele mŕtveho.

Narovnala sa, poslednýkrát si do pamäti uložila miestnosť a  potom

vyšla von.

Jeden z dvoch technikov práve vyšiel z miestnosti tiež a na vozík po

ložil nejaké vrecko.

„Odtlačky prstov z tela obete ste zobrali?“ spýtala sa Sarah.

„Áno, prúžky sú tu,“ odpovedal technik a ukázal na škatuľu z plexiskla označenú štítkom „obeť“. „A papilárne čiary sú použiteľné.“

Sarah sa obrátila, že s tým oboznámi súdneho lekára, no predbehol ju.

„V poriadku, inšpektorka, počul som. Všetko, čo potrebujem, je tu...“

Sarah mu odpovedala pokynutím ruky a  odhodila rukavice do žltej

nádoby označenej logom biologického odpadu. Potom si vyzula návleky na topánky, ktoré odhodila na to isté miesto, a  naposledy sa otočila k  miestnosti s  mŕtvym. Niečo jej nedalo pokoj, no nedokázala presne

určiť čo.

Znovu sa pohľadom pristavila na sparťanskom a smutnom vybavení –

posteľ, umývadlo a záchod – a pochopila, čo jej nesedelo. Nebol tam ani

uterák, ani mydlo a na posteli nebola nijaká plachta. Akoby v tejto izbe

reálne nikto nebýval.

Vrátila sa k riaditeľovi, ktorý ju čakal za dverami. Rýchlym gestom si

nadvihol okuliare na nose a  potom rozpažil ruky, akoby chcel povedať: tak vidíte, je to presne tak, ako som vám vravel.

NICOLAS BEUGLET

„Kde sú osobné veci mŕtveho?“ spýtala sa Sarah.

„Čo máte na mysli?“

„Ja neviem, uterák, posteľná bielizeň, veci na prezlečenie, zubná kefka,

mydlo...“

„Prepáčte, že vám to pripomínam, inšpektorka, ale nenachádzate sa

v  klasickej nemocnici,“ vyhlásil riaditeľ, pričom sa na ňu díval ponad

okuliare. „To znamená, že máme povinnosť zabrániť našim pacientom

v akomkoľvek pokuse o samovraždu. Pokladám to za samozrejmosť.“

„Sektor A je vyhradený pacientom, ktorí nie sú očividným rizikom pre

seba samých alebo pre iných. A to vás citujem, povedali ste to ani nie pred piatimi minútami...“

Hans Grund si hladkal kravatu a  pokyvoval hlavou, kútikmi úst mu

šklbalo. Žeby to gesto prezrádzalo nepokoj klamára prichyteného pri čine

alebo prejav namrzenosti riaditeľa podráždeného neúctivosťou nejakej inšpektorky, ktorá márni jeho čas? V tejto chvíli však Sarah nevedela, čo

z toho je správne.

„Naozaj som to povedal,“ potvrdil riaditeľ Sarahinu pripomienku, „no

tu nie sme v psychiatrickej továrni s konfekčnými pacientmi. Keď som sa tu v Gaustade ujal funkcie, považoval som za vec profesionálnej cti upraviť pravidlá pre každý prípad, a  to s  jediným cieľom: kvôli blahu mojich pacientov. 488, tak ho tu volali, potreboval prostredie, ktoré by bolo pokojné

a  poskytovalo mu pocit bezpečia, ako tu v  krídle A, kde sa práve nachádzame a  kde pacienti nie sú agresívni. No zároveň sa nedali vylúčiť sklony k samovražde, čo som nemohol ignorovať. V jeho špecifickom prípade

som teda zvolil kompromis: sektor A, ale so zariadením izieb v sektore B.“

Hans Grund hovoril pokojnejšie, ako by bola Sarah čakala. Jeho slová

zneli inteligentne a vierohodne. O to viac, že ho pred chvíľou videla v akcii so vzdorovitým pacientom, a musela uznať, že Hans Grund prejavoval naozaj úprimný záujem o blaho svojich pacientov. No Sarahinu zvedavosť dráždili ešte ďalšie otázky.

37

VÝKRIK

„Prezývali ste ho 488, ale aké bolo jeho skutočné meno?“

Hans Grund si v rozpakoch pošúchal bradu.

„Nuž... ja... ako by som to... Neviem.“

Sarah sa tentoraz nepodarilo skryť prekvapenie.

„Áno, viem, že to znie nepravdepodobne, no vysvetlím vám prečo,“

ospravedlňoval sa riaditeľ. „Nie však tu. V mojej kancelárii, ak by vám to

neprekážalo.“

Vrátili sa späť chodbami, po ktorých prišli.

„Máte kamery aj v izbách?“ spýtala sa Sarah.

Hans Grund pokýval hlavou.

„Áno, no kamery nenahrávajú. Je to otázka etiky a rešpektu k súkromiu

pacientov vrátane osôb nášho zariadenia, ktoré sú tak trochu špecifické.“

Sarah si to zaradila k informáciám, ktoré neskôr overí.

„Prečo sa s vami nočný strážnik nemohol spojiť?“

„Bol som v lietadle. Dnes v noci som sa vrátil zo seminára psychiatrie

v USA. Mimochodom, nechcem pred vami nič skrývať – mám desynchro

nózu, ako to v našom žargóne nazývame. Nevyčítajte mi preto, ak občas

nereagujem primerane.“

Dostali sa k  chodbe lemovanej presklenými dverami, ktoré viedli na

vnútorný dvor, a potom začali vystupovať po točitom schodisku. Tentoraz

mala Sarah pocit, že prekonala časovú bariéru, ktorá ju skutočne dovied

la do 19. storočia. Parkety s patinou času dominovali celej dlhej a úzkej

klenbovej chodbe, ktorej steny boli vápnom natreté nabielo a osvetľovali

ich železné kované lustre s tienidlami v tvare tulipánov.

Riaditeľ otvoril jedny z mnohých dverí, ktoré tejto chodbe z iného sto

ročia dodávali ráz pravidelnosti.

„A sme tu. Nech sa páči.“

Sarah nedala najavo prekvapenie, keď zočila zariadenie kancelárie.

***

NICOLAS BEUGLET

Prvé prirovnanie, ktoré jej prišlo na um, bolo kráľovská kaplnka. Na kon

ci miestnosti oproti vstupu sa dvíhalo úzke okno lemované záclonami, ktoré by sa dobre hodili do divadelnej scény, a pred ním stál monumentálny pracovný stôl pripomínajúci oltár. Nad tým trónil drevený krucifix, ktorý upriamoval pohľad na krížiace sa klenby na strope.

Ľavú stenu tvorila impozantná knižnica s výklenkom uprostred, ktorý

krášlil strieborný kalich prikrytý paténou. Na pravej stene bolo čestné

miesto vyhradené obrazu, ktorého mŕtvolná bledosť hlavného námetu

pútala pozornosť. Nahý muž, otočený chrbtom, ponáral prút do tmavej rieky. Po pravej i ľavej ruke tohto rybára sedeli zlovestné postavy so zahalenou tvárou, ktoré sa strácali v nariasenej drapérii.

Posledným kúskom nábytku bola skriňa z tmavého dreva, ktorá mala

na dverách vyrezávané postavy, no z miesta, kde Sarah stála, ich nedoká

zala identifikovať.

Vo vzduchu sa vznášala vôňa vyhasnutej studenej cigary a šero nejasné

ho svitania pohlcovalo svetlo šíriace sa zo zeleného tienidla lampy na stole.

Riaditeľ prešiel krížom cez pracovňu po mäkkom koberci, na ktorom

boli vyšité mytologické postavy, s pohľadom zabodnutým do zeme, akoby rozmýšľal nad tým, čo o chvíľu povie.

„Ste veriaca, inšpektorka?“

Prekvapujúca otázka, pomyslela si Sarah. O  to viac, že sem neprišla

diskutovať o teológii. No keďže nechcela zabrzdiť jeho chuť hovoriť, ktorá by mohla viesť k  užitočnejším dôvernostiam, rozhodla sa odpovedať.

V každom prípade však svoje myšlienky sformulovala pomerne stručne.

„Myslím si, že nie je bezpečné uprednostniť vieru na úkor túžby po

slobode.“

Riaditeľ, ktorý si práve sadol za stôl, prekvapene zdvihol hlavu. Hral sa

s veľkou kockou z plexiskla na fotky.

„Museli ste o tom veľa prečítať alebo premýšľať, aby ste mohli sformu

lovať takúto odpoveď.“

39

VÝKRIK

„Iste, no radšej by som si prečítala pacientov chorobopis.“

„Ach, áno, veru. Hovoril som vám, že časový posun mi spomaľuje mo

zog... a potom, prezradím vám, táto náhla smrť ma znepokojuje viac, než

dávam najavo pred svojimi zamestnancami.“

Hans Grund vstal a  otvoril drevenú skriňu, ktorá sa nachádzala za

jeho chrbtom. Tentoraz sa Sarah podarilo identifikovať vyrezávané tva

ry na dverách. Dali sa medzi nimi rozoznať grimasami zvraštené tváre

akýchsi démonov, ktoré sa miešali s  anjelskými postavami s  úplne opač

ným výzorom.

Riaditeľ vytiahol z jednej zo zásuviek zložku a podal ju Sarah.

Sarah si ju vzala a posadila sa, hoci jej to riaditeľ neponúkol. Za ucho si

zastrčila ryšavú kučeru, ktorá jej padala do očí, a otvorila kartónový obal.

Našla v  ňom asi desať listov dokumentujúcich rozličné terapie proti

agresivite, ktorým sa pacient podroboval, a niekoľko vágnych opisov jeho

mlčanlivého správania. Nikde nebola zmienka o jeho identite ani o dôvo

de jeho prítomnosti medzi týmito múrmi.

„Môžete mi to vysvetliť?“ spýtala sa Sarah.

Riaditeľ sklopil oči a odkašľal si.

„Viete, budem k vám úprimný, neviem, kto je tento muž, a tu to nevie

nikto. Preto je jeho chorobopis taký chudobný.“

„Mohli by ste byť konkrétnejší?“

„Tohto človeka umiestnili do Gaustadu pred tridsiatimi šiestimi rok

mi pre úplnú retrog



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist