načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vôňa oceánu - Martina Miková

Vôňa oceánu

Elektronická kniha: Vôňa oceánu
Autor:

Connor je zapáleným ochrancom prírody, preto ho šokuje a rozzúri, keď počas niekoľkých týždňov objaví pozostatky nelegálne ulovených veľrýb. Netuší, že nie je sám, koho tieto ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  141
+
-
4,7
bo za nákup

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2013
Počet stran: 276
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-895-1575-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Connor je zapáleným ochrancom prírody, preto ho šokuje a rozzúri, keď počas niekoľkých týždňov objaví pozostatky nelegálne ulovených veľrýb. Netuší, že nie je sám, koho tieto vraždy zaujímajú, aspoň do chvíle, kým mu more k nohám nevyplaví ženu, ktorá miluje podmorský život rovnako ...
Merina Darxová, posledná z trojice súrodencov, bola kliatbou zmenená na sirénu a začlenila sa do podmorského sveta a spoločenstva morských panien.
Ako jediná z nich, ktorá kedysi bývala človekom, je vodkyňou Sirén vybratá, aby spolupracovala s Connorom a zastavila lov veľrýb.
K tomu jej pomôže jej anjelská švagriná Shine. Ale vzťah Connora a Meriny nezostane na pracovnej úrovni a už vôbec nie bez následkov.
Zmieri sa Connor s druhým, nadprirodzeným Merininým životom? A dokáže sa Merina vzdať milovaného oceánu, aby mohla ísť za hlasom svojho srdca?

Zařazeno v kategoriích
Martina Miková - další tituly autora:
 (e-book)
Vytie vlka Vytie vlka
 (e-book)
Volanie krvi Volanie krvi
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1

VÔŇA OCEÁNU

Grafická a technická spolupráca: Rybár Štefan, Franko Štefan Edícia: Mladá Éra Autorov nového tisícročia - / MEA 2000 o. z/ Autorské práva vyhradené ISBN 978-80-560-0139-4

2

VENOVANIE

Venujem všetkým, bez ktorých by táto

kniha nikdy nebola vznikla.

Mojej rodine za trpezlivosť, mojim

čitateľkám za podporu, nápady a úžasnú

spätnú odozvu,

a tiež šikovným ľuďom z vydavateľstva

MEA2000 o. z.

Martina Miková

3

OBSAH

Prológ............................................................................................... 4

Kapitola 1 ......................................................................................... 8

Kapitola 2 ....................................................................................... 27

Kapitola 3 ....................................................................................... 45

Kapitola 4 ....................................................................................... 64

Kapitola 5 ....................................................................................... 84

Kapitola 6 ..................................................................................... 101

Kapitola 7 ..................................................................................... 121

Kapitola 8 ..................................................................................... 141

Kapitola 9 ..................................................................................... 159

Kapitola 10 ................................................................................... 184

Kapitola 11 ................................................................................... 205

Kapitola 12 ................................................................................... 221

Kapitola 13 ................................................................................... 239

Kapitola 13 ................................................................................... 253

Epilóg ........................................................................................... 271

4

Prológ

„Merina, pozor!“

Zároveň so Zuriho zdeseným výkrikom vo svojej mysli sa

citlivé senzory na jej pokožke zbláznili. Cítila, ako sa prúd

vody náhle zmenil a bleskovým pohybom vyrazila nadol.

„Je za tebou!“

„Nerob si starosti, Zuri. Zbavím sa ho raz dva.“ –

myšlienku podfarbila bezstarostným tónom.

Keby mohla používať vodou zaplavené hlasivky, zasmiala

by sa, aby Zuriho upokojila. Cítila, ako sa voda okolo nej

prudko rozvírila a opäť zmenila smer práve

vo chvíli, keď obrovské vražedné čeľuste sklapli

naprázdno len centimeter od nej, práve na mieste, kde bola

ešte pred sekundou. Prudko sa zvrtla aby zistila, kde sa

žralok nachádza.

5

Asi dva metre od nej sa mihlo obrovské, svetlosivé telo.

Aj v tejto chvíli dokázala obdivovať dokonale

aerodynamické línie morského predátora.

„Vyzerá nádherne, však?“

„Pohni sa, inak sa budeš čoskoro kochať tým, ako vyzerá z

vnútra...“ – zahundral jej v hlave Zuri.

Merina ho zbadala, ako rýchlosťou blesku pláva k nej,

kryjúc sa za skalným útesom na dne oceánu. Venovala mu

rýchly úsmev a znova sa sústredila na žraloka. V tejto

chvíli vyzeral takmer mierumilovne. Plával okolo nej

v stále menších a menších kruhoch, akoby tancoval.

Merina však vedela, že je to tanec smrti. Keď sa kruhy

zúžia na minimum, zaútočí.

„Merina!“ – Zuriho hlas v jej hlave zaznel takmer

zúfalo.

„Dobre, dobre. Už idem.“

Zvrtla sa a vyrazila ako strela. Žralok okamžite zmenil

smer, zanechal svoje pôvabné krúženie a zavesil sa jej

za chvost. Tentoraz Merina nezmenila smer, nekľučkovala.

6

Žraloky kľučkovali práve tak dobre a rýchlo ako ona.

A boli inteligentnejšie, ako si mohol ktokoľvek myslieť.

Učili sa nesmierne rýchlo. Ak ho pred minútou zmiatla

náhlou zmenou smeru, teraz ho tým už neprekvapí.

„Jaskyne. Schovaj sa v jaskyniach.“ – radil jej Zuri.

Bezstarostne sa uškrnula.

„Bez problémov. Zuri, upokoj sa. Nie je to môj prvý

žralok.“

„Veď práve. Po tvojich skúsenostiach by som čakal,

že konečne dostaneš trochu rozumu. Žiaľ, zatiaľ

čakám zbytočne.“ – zašomral a Merina sa šťastne

usmiala.

Nebolo nič krajšie, ako skúšať svoje možnosti. Nech to

bolo akékoľvek čudné, pri takýchto naháňačkách sa vždy

dostala do stavu absolútnej eufórie. Napriek radosti z

riskovania, v skutočnosti sa nechcela dať zožrať, ako jej to

Zuri často vyčítal. Mala rada život. Nie, ona milovala

život, hlavne život v hlbinách. V jej plánoch vôbec

nefiguroval koniec v žraločom žalúdku.

7

Zazrela uzučký vchod do podmorských jaskýň a zamierila

k nemu. Žralok znova začal okolo nej krúžiť. Bez váhania

vkĺzla do úzkej tmavej štrbiny, pričom sa jej skalnaté

steny zľahka obtreli o boky. Zuri so svojimi širokými

ramenami by sa sem nikdy nenapratal.

„Fajn. Som bezpečne skrytá v tuneli úzkom ako rakva,

takže sa nemôžem ani otočiť. Spokojný?“

Zuriho myšlienkami niesol jednoznačne ironický podtón.

„Super. Jeden rád počuje, že jeho manželku zatiaľ nič

nezožralo.“

8

Kapitola 1

„Koľko ich už tento mesiac bolo?“

„Toto je štvrtá.“

Connor Mitchell zaťatou päsťou zúrivo tresol po stole, až

hromada máp, grafov a prospektov nadskočila a Lionell

nevdojak ustúpil. Connorove smaragdovozelené oči

hádzali blesky a prestrašený Lionell by prisahal, že sa mu

dávno nestrihané plavé vlasy na šiji zježili ako

rozzúrenému psovi.

„Štyri!“

Lionell prikývol a opäť strategicky cúvol o krok pred

najedovaným Connorom. Ešte tri také kroky a bude

prilepený chrbtom ku dverám, čo sa mu videlo najlepším

miestom. Napokon, keď sa Connor takto rozzúril, Lionell

nebol jediný, čo sa prejavil ako zbabelec. Všetci sa mu

pratali z očí, kapitánom počínajúc a kuchárom končiac.

9

Keď bol takýto, nebola s ním reč. Connor urobil dva kroky

k Lionellovi a ten vyplašene cúvol. Jeho šéf iba zavrčal.

„Dofrasa, nemienim ti odtrhnúť hlavu, Lion!

Tebe nie.“ – potom sa otočil svojmu asistentovi

chrbtom a chvíľku uvažoval.

Lionell nevidel, ako sa Connor tvári, takže ho prekvapil

o poznanie tichší, pokojnejší hlas, keď znova prehovoril.

„Pozriem sa na ňu. Povedz kapitánovi, aby zastavil.“

„Nie je to pekný pohľad.“ – odvážil sa Lionell.

Vedel, ako ťažko jeho šéf znáša tieto zabitia. On to

nazýval vraždami. Connor sa obrátil opäť k nemu a

Lionell nevdojak znova cúvol pred bleskami v zelených

očiach.

„Len povedz kapitánovi, že má zastaviť.“ – zopakoval

úsečne.

Keď použil takýto tón, odporoval by mu iba blázon.

A možno ani blázon nie. Lionell opustil malú kajutu tak

rýchlo, akoby mu horelo za pätami. O chvíľku Connor

pocítil, že loď zastavuje.

10

Zhlboka sa nadýchol a vyšiel hore piatimi schodmi von.

Do nosa mu udrel čistý, slaný vzduch. Pohľadom prebehol

po ľudoprázdnej palube. Nikde ani nohy, akoby sa plavil

po nekonečnom oceáne sám. Aha, takže Lionell už stihol

všetkých varovať, že veľký zlý vlk má chuť niekoho

zožrať. Kyslo sa uškrnul a podišiel k nabielo natretému

zábradliu, aby sa pozrel do vody.

V prvej chvíli nevidel nič. Až o niekoľko sekúnd, keď sa

jeho zrak prispôsobil neustále sa vlniacej hladine, uvidel v

rytme vĺn stúpať a klesať to, čo hľadal. Ružovo biely

predmet veľkosti nafukovacieho člna. Na jeho povrchu sa

hemžili čajky a ďalšie mraky krúžili tesne nad ním.

Connor cítil, ako sa mu obracia žalúdok. Ten predmet,

ktorý teraz slúžil ako potrava morským vtákom, bývalo

pred pár dňami veľrybie mláďa. Nádherný živý tvor,

mierumilovný a prekrásny. Teraz je to len rozkladajúci sa

kus ružového mäsa. Zovrel päste, keď si všimol jedinú

vec, ktorá v tej mäteži mäsa zarážala svojím rovným

tvarom. Harpúna.

11

Keby Connor mal na dosah ruky toho, kto tú hnusnú vec

vystrelil na veľrybu, bol by vážne v ohrození života.

Zatínal päste takou silou, až sa mu nechty zaryli hlboko do

pokožky.

„Lionell, naklusaj sem!“ – zreval.

Za chrbtom sa mu ozvali rýchle kroky. Asistent teda

striehol niekde v úzadí, nádejal sa, že ho Connor možno

nezavolá, ale bol pripravený pre prípad, že by sa tak stalo.

„Áno?“

„Zavolaj pobrežnú stráž. Oznám im, že tí vrahovia zabili

už štvrtú veľrybu tento mesiac. Spýtaj sa, čo s tým

do boha chcú robiť?! A tiež sa skontaktuj s Arlette

Delaneyovou. Dostaň ju k telefónu za každú cenu. Chcem

ju mať na linke do desiatich minút. A povedz kapitánovi,

aby šiel bližšie. Chcem vziať nejaké vzorky.

„Dobre.“ – Lionell odfrčal celý šťastný, že búrka

tentoraz nezasiahla jeho.

Tentoraz si to vyžerie niekto iný. Najskôr pobrežná stráž,

usúdil spokojne.

12

Najskôr zašiel za kapitánom. Vysoký, chudý chlap okolo

päťdesiatky spýtavo nadvihol obočie. Lionell pokrčil

plecami.

„Chce vziať nejaké vzorky. Máte ísť bližšie.“

Kapitán prikývol a okamžite zamieril s loďou bližšie

k zdochline. Lionell zamieril ku Connorovej kajute a našiel

mobil. Vytočil známe číslo.

„Dobrý deň. Dajte mi prosím k telefónu slečnu

Delaneyovú.. Volá Connor Mitchell. Áno. Počkám.“ –

Lionell položil telefón na Connorovu posteľ a vyšiel

z kajuty.

Connor ešte stále sledoval, ako sa blížia k veľrybím

zvyškom a netváril sa o nič prístupnejšie, ako pred piatimi

minútami.

„Na linke máš Arlette Delaneyovú. Telefón som nechal

na posteli.“

Connor prikývol a pobral sa do svojej kajuty. Lionell

vzdychol a duševne sa pripravil na rozhovor s pobrežnou

strážou. V náplni jeho práce bolo aspoň tri krát do týždňa

zavolať pobrežnú stráž a vynadať im.

13

Nikdy neprestal žasnúť nad tým, že Connor si vždy našiel

novú zámienku, prečo do nich vŕtať. Nikdy sa nevytasil dva

krát s tým istým dôvodom. Jeho vynachádzavosť

v tomto smere bola priam fenomenálna. Raz to boli

plávajúce plechovice v lagúne. Inokedy olejové škvrny

na mieste, kde noc predtým kotvila milionárska jachta.

Akási hnusná , ale chránená ryba, udusená v igelitovej

taške. Lionell sa uškrnul, keď si spomenul, ako sa veliteľ

pobrežnej stráže tváril, keď mu Connor tašku aj s jej

nevábne páchnucim obsahom tresol na fajnový písací stôl.

Za tie dva roky, čo pre Connora pracoval, bolo takých

zámienok bez počet. Tentoraz to bola mŕtva, nie,

zavraždená veľryba. Lionell pokrčil plecami a pobral

sa vynadať pobrežnej stráži menom Connora Mitchella.

Connor vzal telefón do ruky práve v okamihu, keď

na druhom konci zaznel ženský hlas.

„Connor?“

„Arlette, mala by si sem okamžite prísť.“ – začal, no

šéfka jeho sekcie Hnutia mu okamžite skočila do reči.

14

„Je mi ľúto Connor, práve sa chystám na konferenciu

o globálnom otepľovaní v St. Louis a potom mám

prednášku o toxicite pesticídov na miestnej univerzite.

Proste sa nemôžem odtrhnúť.“

„Arlette, nejaký hajzel tu harpúnou zabil veľrybu!!!“ –

zreval.

Arlette na chvíľku onemela a potom jej hlas zaznel nežnejšie.

„Connor, to mi je ľúto. Pošlem tam okamžite našich ľudí.

Akú veľkú akciu chceš?“

Zavrčal.

„Dočerta Arlette, tu nepomôže nijaká sprostá demonštrácia!

To nie sú občania, ktorí dodržiavajú zákon. Tých sviniarov

treba chytiť, odsúdiť a zatvoriť! Kriste, toto je v týchto

vodách už štvrtá veľryba za jediný mesiac!“

Arlettin hlas zaznel opatrne.

„Máš nejaké dôkazy? Vzorky, alebo...“

„Len z posledného prípadu. Práve sa pozerám na to, čo z tej

veľryby zostalo. Myslím, že dostanem aj harpúnu.“

15

„A ostatné prípady?“

Connor si unavene pretrel prstami čelo.

„V jednom prípade už nebolo čo vziať. Zvyšky boli

na franforce a nedalo sa dokázať, že to spravili veľrybári. Vo

zvyšných dvoch prípadoch to našiel Nasch Atkins, ale bolo

také zlé počasie, že sa nemohli k telám dostať.“

Arlettin hlas zaznel opäť veselo. Connor by ju takmer

podozrieval, že sa teší z jeho neúspechu.

„To nič, Connor. Urobíme okolo toho veľké haló. Ešte dnes

dám príkaz zohnať čo najviac našich ľudí. Bude to veľká

akcia. Aktivisti budú pochodovať, vykrikovať heslá, mávať

transparentmi. Zabezpečím aj televíziu a novinárov.“

Neveriacky zízal na telefón.

„Ty si ma nepočúvala? Teraz nepotrebujeme zmeniť zákon.

Potrebujeme lode a chlapov s puškami, ktorí budú hľadať

tých vrahov.“

Arlettin hlas bol náhle chladný ako snehová búrka na

severnom póle. .

„Čiže partu dobrodruhov, ktorí sa budú celé týždne premávať

po mori a každý večer sa oslopú do bezvedomia?

16

To chceš? Skupinku príživníkov, ktorí si urobia

prázdniny na lodi na náš účet? Máš predstavu, koľko by taký

špás stál?“

Connor bez slova položil. Keď Arlette začala o peniazoch,

nemalo význam s ňou hovoriť. Znova mu napadlo, prečo sa

práve ona rozhodla angažovať v Hnutí. Vlastne vôbec

nemala rada prírodu. Museli byť za tým peniaze. Veľa

peňazí. Tie mala rada.

Connor začínal v Hnutí ako aktivista. Ešte študoval, no

už sa s obrovským zápalom priväzoval železnými reťazami o

stromy, ktoré boli určené na vypílenie. Polieval nóbl dámam

drahé norkové kožuchy zvieracou krvou, kúpenou na bitúnku

za mestom. Pochodoval, mával transparentom, vykrikoval

heslá, čiže robil presne to, čo mu teraz Arlette ponúkala.

Vtedy si myslel, že to niečo zmení.

Keď vyštudoval, zostal verný Hnutiu. Potrebovali morského

biológa a on sa okamžite prihlásil. To miesto dostal, pretože

na vrchnej stoličke sedela sladká malá rusovláska

s plastikami zdokonalenou tvárou, ktorá milovala peniaze.

17

A on bol ochotný robiť túto prácu za nepatrný príjem. Arlette

mu na to povedala, že je blázon. Vtedy jej neveril. Dnes však

už o tom nebol taký presvedčený. Nie, keď sa díval na

pozostatky odporného masakru a nemohol tomu zabrániť.

Nedokázal ani zaručiť, že sa to nestane niekedy

v budúcnosti.

Pretože Arlette neurobí nič. Hnutie je pre ňu len odrazový

mostík. Ide po niečom väčšom, no Hnutie pre ochranu a

obnovu prírody, to vyzerá v profesijnom životopise

pôsobivo. V takýchto chvíľach si dobre uvedomoval, na čom

stroskotal ich krátky vzťah. Ona chcela ísť vyššie. Jemu bolo

dobre tam, kde bol.

Connor si vzdychol. Dočerta s Arlette. Táto práca mu

začínala liezť na mozog. Možno by si mal konečne vziať

voľno. Za päť rokov, čo pracoval pre Hnutie, nemal voľno

ani jediný deň. Mal by vypnúť. Vytvoriť si trochu odstup

od problémov, ktoré očividne nedokáže riešiť. Dva týždne

dovolenky a potom sa znovu môže pustiť do márneho boja.

Presne tak. Len čo vezme vzorky, zmizne z lode, zájde

domov a dá si poriadnu sprchu, aby zmyl všetku tú soľ.

18

Potom si dá namiesto rýchleho občerstvenia večeru

v normálnej reštaurácii s niektorou kamarátkou. Tory by bola

fajn spoločnosť. A potom, keď ju odvezie domov, mohol by

sa ísť prejsť po pláži. Nočný oceán počas prílivu poskytoval

divadlo, ktoré sa mu nikdy nezunovalo.

Connor stisol pery a zavolal na Lionella, aby mu oznámil

svoje rozhodnutie.

---- ... ---

Zuri sledoval, ako sa Merinino hladké, štíhle telo pretiahlo

úzkou škárou. Žralok bol už dávno preč a Merina konečne

mohla opustiť svoj tesný úkryt.

„Ešte nie som tvoja manželka.“ – pomyslela si a

šibalsky sa na neho usmiala.

„O desať prílivov budeš. Myslím, že to mi dáva právo

nazývať ťa tak.“ – ohradil sa Zuri a priplával bližšie.

Šibla chvostom, rozvírila vodu a jej jemný tlak odsunul

Zuriho o meter ďalej.

19

„Tak vyčkaj tých desať prílivov.“

Zuri stisol svetlomodré pery.

„Niekedy mám pocit, že vlastne ani nechceš, aby sa to stalo.“

Merina sa ospravedlňujúco usmiala a hravo ho potiahla

za chvost.

„Samozrejme, že chcem. Nedáme si dať preteky? K tamtej

skale a späť.“

Zuri prevrátil očami a usmial sa.

„Veľmi priehľadné. Prestaň sa hrať, Merina. Hovorím

vážne.“

„Tak fajn. Počúvam ťa.“

Merina začala plávať do kruhu okolo Zuriho, napodobňujúc

dokonale vyvážené pohyby žraloka. Bezstarostne šibala

belasým chvostom, čo ešte zdôraznilo pôvab a ladnosť jej

pohybov. Tmavomodré vlasy za ňou vírili akoby vo vetre,

vzdúvali sa okolo nej ako hodvábna plachta vo víchrici. Zuri

ju očarene pozoroval.

„Si tá najkrajšia siréna, akú som kedy videl.“

Ľahostajne mykla plecom.

20

„Keď myslíš.“

Zuriho pohľad opäť stvrdol. Zlostne priplával až k nej a

zdrapil ju za ruku, aby jej zabránil ďalej krúžiť. Vôbec sa

nebránila, zvedavo na neho blysla očami.

„Držíš si ma od tela. Chcem vedieť, prečo?“

Merina sa mu vrtko vyšmykla a zamierila bližšie k hladine.

Pritom sa prívetivo obtrela o jeho lesklé šupiny.

„Už som ti povedala. Nechcem mať deti. Nie teraz.“

Zuri zaťal zuby.

„Čo je na tom zlé?“

„Nič. Len... ešte je priskoro. Mám len osemdesiat. Moja

matka mama sedemsto, keď sme sa narodili.“

Zuri odfrkol. Nad stratou Sofie morský národ ešte vždy žialil.

Ale to množné číslo v Merininých slovách neznášal.

Znamenalo to, že Merina sa ešte stále nedokázala odpútať od

upíra a vlkolaka, ktorí žili nad vodou a odpornou hrou osudu

vzišli z rovnakého lona, ako ona sama.

„Už by si konečne mohla zabudnúť na ten druhý svet.“

„Sú to moji bratia, Zuri. Milujem ich.“

21

Zuri potlačil znechutené myšlienky. Nebolo by dobré, zle

zmýšľať o rodine Darxovcov, nie teraz, keď sa Merinin vlčí

brat oženil s novou správkyňou.

„O desať prílivov to budú tvoji švagrovia.“

Zuri sa strhol.

„Ako môžeš o nich takto hovoriť!? Sú to vlkolak a upír,

preboha! Aj ich ženy sú odporné, až hrôza! Upírka a

polovičný človek! Fuj!“

Merina sa ublížene odtiahla a kúsok odplávala.

„Sú to moji bratia. To mi úplne stačí. Claire je dušou rodiny

a Shine je nežná a obetavá, ako nikto iný na svete. Milujem

ich všetkých. A takýmito slovami mi ubližuješ.“

Zuri kajúcne priplával k nej a dotkol sa jej ramena. Sykla a

vystrčila jedovaté ostne. Cúvol.

„Merina, no tak. Ospravedlňujem sa. Nemal som to povedať.

Tvojich bratov a tú upírku v živote neuvidím, takže mi to

môže byť jedno. A Shine je aspoň lepšia ako Azazel.

Nepletie sa do vecí, ktoré fungujú.“ – pokúsil sa napraviť

svoj výbuch.

Merina sa potešene usmiala.

22

„Ospravedlnenie prijímam. Tak čo bude s tými pretekmi?“

Zuri sa zaškeril.

!Ty si jedno veľké, bezstarostné dieťa.“

„Zasa ťa štve, že som rýchlejšia.“ – dráždila ho.

Zuri porazenecky vzdychol, potom sa uškrnul.

„Dám ti náskok dve dĺžky.“

Merina vyrazila ako hladký, lesklý šíp. Zuri sa nijako extra

nesnažil vyhrať, namiesto toho sa kochal pohľadom na

dokonalú súhru jej svalov, keď plávala vpred. Bola skutočne

nádherná. Ale to zďaleka nebol dôvod, prečo sa chceli vziať.

Bolo to Neptunino želanie. A Zuri ani Merina nemohli

Neptunii nič odmietnuť. Na rozdiel od ľudských mýtov,

Neptún nebol bohom mora. Nebolo to meno, ale titul, ktorý

patril vodcovi sirén. Neptuniou bola v súčasnosti Desirée,

Zuriho sesternica.

Spomedzi všetkých obyvateľov nadprirodzenej sféry jedine

sirény žili v usporiadanom spoločenstve a mali svojho vodcu.

Zodpovedali sa Neptunii a ona sa zodpovedala Shine

Darxovej.

23

Zuri si spomenul, ako Azazel vždy osobne navštevoval

sirény, ktoré chcel skontrolovať. Neuznával Neptuninu

moc a vysmieval sa jej. Shine Darxová to nerobila. Nevidela

dôvod meniť veci, ktoré fungujú a keď sa niečo chcela

dozvedieť, alebo prišla na kontrolu, obracala sa

na Neptuniu. Akceptovala ich spoločenské zriadenie a

radovým sirénam sa takmer nemiešala do života. Väčšina

členov podmorského národa ju za to mala radšej než Azazela

a boli jej dokonca ochotní odpustiť aj to, že je napoly

človekom. Zuri medzi nich nepatril.

Z úvah ho vyrušilo, že Merina prudko zastala. Tak prudko, až

do nej vrazil.

„Čo sa stalo?“

Merinina myseľ mlčala, ale Zuri zbadal záchvev paniky

v jej očiach ešte predtým, ako sa odrazu chytila za hruď a

začala sa dusiť vodou. Chvíľku mu trvalo, kým si spomenul

na Merininu kliatbu.

„Dočerta! To je zasa spln?!“

Zuri okamžite chytil Merinu za ruky a začal ju ťahať

k hladine.

24

Kútikom oka zbadal, ako jej nádherný tmavomodrý chvost

stráca lesk a zhnusene sa odtiahol, keď sa šupiny odrazu

zmenili na zlatistú pokožku. O pár sekúnd sa morská panna

zmenila na ľudskú ženu.

Merina si nič z toho nevšímala. Všetku jej pozornosť

zamestnalo úsilie nadýchnuť sa.

Zuri ju konečne dostal na hladinu a ona sa vymrštila z vody

ako delfín, rozkašľala sa a prudko lapala po dychu. Obzrela

sa po Zurim. Zazrela ho vo vode niekoľko metrov od nej.

„Ktorým smerom je najbližšia pevnina?!“ – spýtala sa.

Zuriho oči hádzali divé blesky, zdvihol ruku, mlčky jej

ukázal smer a rýchlo zmizol pod hladinou. Merina usúdila, že

sa stratil, aby ovládol svoju túžbu utopiť ju. Teraz bola

človekom a bol zázrak, že ju Zuri vôbec vyniesol na hladinu

namiesto toho, aby ju zmárnil.

Keď sa pľúca konečne upokojili, zachvela sa. Keď sa voda

dotýkala jej ľudskej pokožky, zdala sa byť ľadovo studená.

Vzdychla a pustila sa plávať, aby sa zahriala a aby sa dostala

na súš. Musela sa zachichotať, hoci na jej situácii nebolo

vôbec nič smiešneho.

25

Cedric to vždy predpovedal. Presne o tomto kuvikal celé

desaťročia. Večne zabúdala na spln a jej bratia sa vždy

hrozili toho, že raz sa premení tak hlboko, že sa nestihne

dostať na hladinu.

Merina mala napriek tomu pocit, že jej krivdili. Kým sa ich

stretnutia obmedzovali len na jednu noc v mesiaci, dosť

poctivo to sledovala. Potom si však Cedric zobral Shine a na

jej príkaz prestali voči sebe cítiť nenávisť, takže sa mohli

stretnúť kedykoľvek a kdekoľvek. Spln v jej živote prestal

mať predošlý význam. V duchu si však vynadala za to, že už

dávno Shine nepožiadala, aby ju nadobro zbavila ľudskej

podoby. Už jej to zišlo na um snáď tisíc krát, no život

v hlbinách ponúkal toľko rozptýlení, že na to zakaždým

zabudla.

„Dobre mi tak.“ – hundrala v duchu, kým plávala

k neviditeľnej súši.

Cedric má pravdu. Je príliš bezstarostná. Mala by sa už

konečne poučiť. Veď o desať prílivov z nej bude vydatá

žena. O tri hodiny mala už všetky končatiny stŕpnuté a

drgľovala ňou zima.

26

Súš sa objavila na dohľad, takže z posledných síl

doplávala na plytčinu a vlna ju vyhodila na breh. Chvíľku len

tak ležala a lapala po dychu. Vychutnávala si úľavu

z nehybnosti. Potom sa posadila, aby zistila, kde vlastne je.

A keď sa poobzerala okolo seba, stretla sa s pohľadom

smaragdovo zelených očí, ktoré na ňu zízali s výrazom

ohromenia.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist