načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vojna s besmi - Juraj Červenák

Vojna s besmi

Elektronická kniha: Vojna s besmi
Autor:

Svätyni na Kančej hore konečne vládne právoplatný dedič rodu černokňažníkov. Muž s Černobohovou krvou v žilách opäť stráži svet smrteľníkov pred démonmi a zlovoľnými ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  132
+
-
4,4
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 248
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4128-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Svätyni na Kančej hore konečne vládne právoplatný dedič rodu černokňažníkov. Muž s Černobohovou krvou v žilách opäť stráži svet smrteľníkov pred démonmi a zlovoľnými mocnosťami.
Po románovej trilógii Černokňažník sa hrdina Rogan vracia v zbierke poviedok a noviel, v ktorých znovu ožíva svet staroslovanských mýtov, ale aj historických udalostí na území dnešného Slovenska, Čiech a Moravy.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Juraj Červenák

Artis Omnis

Príbehy z cyklu

Černoknažník

V

oj

n

A

B

e ms

s I


Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava: Ivana Horecká, Andrea Harmanová

6. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

© Juraj Červenák, 2012 (www.cervenak.sk)

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2012 (michalivan.net)

Typography & e-book: Artis Omnis, 2012 (www.artisomnis.sk)

ISBN 978-80-89341-47-4


raj už halilo večerné šero, keď Bojmír z kmeňa Charvátov

konečne dorazil k Jeleniemu brodu.

Bol to skúsený bojovník, čosi po štyridsiatke, s tvároustmav

nutou a zjazvenou ako povrch starého dubového štítu, čo mu visel

na sedle. Na sebe mal šupinový pancier, prostú železnú prilbicu

a plášť z líščích koží, zopnutý na pleci bronzovou sponou.Ozbro

jený bol oštepom, dlhým nožom a širočinou.

Zastavil kobylu na vysokom brehu a zadíval sa ponadTrs

tenicu na severozápad. Krajina za riekou sa nijako nelíšila od

povodia, ktorým z juhu prichádzajúci Bojmír napredoval už od

rána - kam oko dozrelo, dvíhali sa nevysoké kopce pokryté

hrubým kobercom lesa. Trstenica tvorila západnú hranicu

obávaného Hrutovského lesa. Ten sa rozprestieral napravo od

jazdca, tmavý, mĺkvy, zlovestný.

Kobyla zafŕkala. Vytušila, že pred súmrakom už nocľah

nenájdu a predstava jazdy týmito nebezpečnými končinami

potme sa jej ani zamak nepozdávala.

„Ja viem,“ potľapkal ju Bojmír po šiji. „Charvátice sú ešte

ďaleko. Ale nedá sa nič robiť, musíme pokračovať. Cesta je dobrá

a nad vŕšky čoskoro vykukne mesiac. Uvidíš, najneskôr o polnoci

zabúchame na bránu hradiska.“

3

ŽR IEDLO SKA ZY

K


S tými slovami popchol kobylu a pustil sa dolu tiahlym

svahom k rieke. Cesta bola široká a dobre vychodená. Nečudo, šlo

o chýrnu Trstenickú cestu, hlavnú spojnicu českých krajov smo

ravskými. Kupcov a pútnikov, ktorí vyrazili zo sídielPřemys

lovcov v Povltaví, viedla územím mocného kmeňa Zličanov, cez

rieku Chrudimku k hradisku Charvátice, potom pozdĺž Trstenice

na juhovýchod do rozľahlého Hrutovského lesa a jeho tieňom až

k Morave, kde sa pri Vranibore napájala na Jantárovú cestu.

Denne po nej prechádzali tucty a tucty pocestných.

Podkovy zacvendžali na kamenistom brehu. Bojmír povolil

uzdu a dovolil kobyle zastať. Nedočkavo sklonila pysk k vode.

„Stoj, kurva ti mať!“

Bojmírovi od ľaku takmer puklo srdce. Kobyle tiež; odskočila,

opísala zadkom poloblúk, zaerdžala a vzopäla sa na zadné, až

šijou udrela jazdca do hrude. Družinník len-len že nevyletel zo

sedla.

„Hóóóu!“ Stisnutím kolien prinútil zviera dosadnúť naspäť

na všetky štyri a trhnutím uzdy ho otočil čelom naspäť k svahu.

Zmútená voda striekala na všetky strany.

„Čo to má, doriti, znamenať?“ zvrieskla prikrčená postava,

ktorá sa nevedno odkiaľ zjavila uprostred cesty. „Čo za mamľasa

sa opováži bez dovolenia použiť môj brod?!“

Bojmír mal čo robiť, aby udržal strečkujúcu kobylu na mieste.

Potom sklonil zrak i hrot oštepu proti krikľúňovi.

Stvorenie malo výšku urasteného chlapa, ale zhrbená postava

s hlboko predklonenou hlavou na čudne pružnom krku pôsobila

územčistým dojmom. Odev zo surových, dratvou zošnurova

ných koží na hony smrdel zhnitými zvyškami mäsa a tuku. Na

ohybnom tele s dlhými rukami nebolo jediného chlpu či vláska.

Bojmír hneď videl dôvod - tvor mal namiesto pokožky drobné

šupiny. Jašteričia koža mala zelenkastý nádych, čo Charvátovi

prezradilo, že má pred sebou draganského samca. Vedel, že ich

ženy - lepšie povedané samice - majú šupiny so zlatistýmod

tieňom.

Potvora neprestávala kliať. V širokej papuli cvakali špicaté,

ale nezdravé zuby, ktoré mohli spôsobiť skôr otravu krvi než

vážne uhryznutie.

„Hej!“ zahatal Bojmír riavu nadávok a besnej gestikulácie.

„Prestaň mi plašiť koňa, šupinatá koža. Čo si vlastne zač?!“

4


Tvor najprv stŕpol, potom nafúkol hruď ako ropucha,

narovnal sa, že bol razom o lakeť vyšší, a zajačal ešte hlasnejšie

ako predtým:

„Ty sa pýtaš mňa, čo som zač?! Ty kravské lajno! Len tak

prídeš k môjmu brodu a bez dovolenia sa serieš rovno k vode!

Tchor drzý, bezočivý! A ešte sa budeš naduto vypytovať, čo som

zač. Kurva, doriti, jebem tvoju...“

„Pozor na jazyk, plaz jeden, inak s ním už žiadnu šupinatú

fľandru nepotešíš!“ stratil Bojmír trpezlivosť. „A prestaň

papuľovať. Stále iba môj brod, môj brod! Tento brod nikdy nikomu

nepatril, a ak áno, tak jedine Charvátom. Takže to ja by som mal

odtiaľto hnať teba, a veru svinským krokom!“

„Do prasacej riti so všetkými prašivými Charvátmi!“

zahulákal oplan. „Brod teraz patrí mne! Kto chce tadiaľto prejsť,

musí zaplatiť mýto. Takže zaplať, alebo padaj naspäť do žumpy,

z ktorej si vyliezol!“

Bojmíra už začínala svrbieť dlaň na násade oštepu. „Mýtnik,

vravíš? A čo keď nič nemám?“

„Máš koňa, hlava barania! Už dávno som sa nehostil na

konskom mäsku. Je trochu tuhé, ale tá chuť...“ Ohava odporne

zamľaskala a dlhým žabím jazykom si lačne oblizla pol tváre.

Kobyla nervózne pohodila hrivou, akoby rozumela. Bojmír sa

uškrnul. Najzlovestnejšie, ako vedel. „Namôjdušu, ty to myslíš

vážne. Máš v hlave trus? Čo keď ti nič nedám a skúsim prebrodiť

rieku? No? Čo spravíš?“

Dragan zafučal, až sa mu urobila bublina na nose. „Strašne sa

naseriem. A radím ti, kopa hnoja, neskúšaj ma nasrať, lebo potom

prídeš nielen o koňa, ale aj o gule. Zatočím s tebou tak, že budeš

skuvíňať, aby som prestal.“

Bojmír zaškrípal zubami. Nenápadne prechytil oštep k hodu.

„Len sa na seba pozri, smrad. Nemáš zbraň a si taký vycivený, že

ťa pľuvancom prerazím napoly. Som dvakrát ťažší, na koni

zvyknutom na bojovú vravu, v plnej zbroji a navyše sa ponáhľam.

Tak zalez naspäť do húštia, kým ti pekne vravím! Druhú možnosť

nedostaneš.“

„Hovno!“ odsekol dragan. „To ty máš poslednú príležitosť,

aby si...“

Bojmír sa náhle, bez varovania rozohnal oštepom. Kobyla

zaerdžala.

5


„Skurvenec!“ štekol samozvaný strážca brodu. Prikrčil sa ku

skoku a zašermoval rukami, akoby odháňal roj múch,priláka

ných jeho smradom.

Bojmír hodil.

„Tfuj!“

Slina prskla na kamení ako na rozpálenej peci. Tvor sa

vymrštil, ťahajúc za sebou dymový chvost. Oštep cvengol do

cesty. Bojmírovi spadla čeľusť. Dragan nohami dopredu preletel

kobyle nad hlavou a kopol jazdca do hrude. Charváta doslova

vystrelilo zo sedla.

Chvíľu nevedel, kde je hore a kde dole. Odpoveď mu dal až pád

na plytčinu. Voda a bahno prskli na všetky strany.

Zmätene okolo seba šmátral. Keď sa zdvihol na štyri a vyvrátil

vdýchnutú vodu, do mysle sa mu začrel draganov zlomyseľný

rehot. Zažmurkal, aby dostal vodu z očí.

„Tak čo vravíš teraz, vrece hovien?“ rehlil sa dragan apo

skakoval na brehu ako vo víťaznom tanci. „Chceš či nie, kobyla je

moja. Tfuj!“

Zase sa zablyslo, zavíril čmud. Paskudu akoby vystrelila

k zemi ohnutá breza. Bojmír ju sledoval s vypúlenými očami. Na

druhom konci oblúka bol chrbát kobyly. Tvor dopadol do sedla

a paprčou schmatol po zemi ťahanú uzdu. Nemilosrdné šklbnutie

dobre že neodlomilo zvieraťu čeľusť. Vyhodilo zadkom, no dragan

sa držal ako kliešť a očividne sa dobre zabával.

„Mykaj sa, koľko chceš, hlúpa mulica! Rád si s tebouzatancu

jem. Aspoň mi poriadne vytrávi. Na večeru budem mať riadny kus

mäsa!“

Bojmír vylial vodu z prilbice, opäť si ju nasadil, vstal a svy

cerenými zubami vyšiel na breh. Už mal tej pľuhy akurát dosť. No

sotva stúpil na suchú zem, zarazil sa a začudovane pozrel na

hrebeň, z ktorého sám pred chvíľou zostúpil do údolia.

Slnko už zmizlo za obzorom, no obloha ešte tlela Svarogovým

ohňom. Na pozadí červenkastého svetla sa na návrší černela

silueta jazdca - vysoká postava v plášti s kapucňou sa nehybne

dívala dole k rieke.

Bojmír fľochol na dragana. Ten si druhého pocestného zatiaľ

nevšimol, preháňal sa tam a späť na podráždenej kobyle a hulákal

ako zmyslov zbavený.

„Hopsa-hejsa, cvalom sa žeň, budem mať mäsa na týždeň!“

6


Tajomný jazdec začal zostupovať k brodu. Bojmír zdvihol

ruky nad hlavu a varovne na neznámeho zamával.

To bola chyba.

„Čo to, došľaka... Tfuj!“

Pružná postava vystrelila zo sedla. Smerom k Bojmírovi.

Odrazila sa od brehu pár krokov pred ním a opäť ho mocne kopla

do pŕs. Mužovi sa zatmelo pred očami. Lapanie po dychu

prerušila až kalná voda, do ktorej sa zrútil s hlasným šplechnutím.

Kobyla zbavená nechceného bremena ozlomkrky vyrazila

popri rieke.

Potvora sa bleskovo zvrtla. Jazdec pokojne zostupoval do

údolia, akoby sa ho dianie na brehu nijako netýkalo.

„Stoj, skurvysyn!“ zajačal dragan. „Som strážca brodu a ak

chceš prejsť na druhú stranu, musíš zaplatiť mýto!“

Na úpätí kopca pútnik pritiahol uzdu. Nič nevravel. Dragan

žmúril svoje hadie oči, ale v tieni pod hlboko stiahnutoukapuc

ňou nerozoznal jedinú črtu jazdcovej tváre. Nervózne prestúpil

z nohy na nohu.

„Máš nasraté v ušiach? Zaplať za prechod, inak skončíš ako

tamten milenec kôz!“ ukázal kĺbovitým palcom za seba. Bojmír

sa na plytčine práve zdvihol do sedu. Siakal pomedzi prsty,

vylieval vodu z prilbice a hrubo klial.

Jazdec mlčal. Čierny žrebec sledoval dragana veľkými

tmavými očami. Z nozdier sa občas vydralo ponuré zafŕkanie.

„Je mi to jasné, sukin syn,“ zasyčal strážca brodu jedovato.

„Si jeden z tých, čo sa ma pokúšajú nasrať. Varujem ťa - keď sa

naseriem, končia všetky žarty. Ak odmietaš zaplatiť, zvrtni sa

tvárou tam, kde máš teraz riť, a upaľuj s vetrom opreteky!“

Spod čierneho plášťa sa vynorila žilnatá ruka. Dragan sa

prudko nadýchol k pľuvnutiu. Ozvalo sa však cinknutie nechtu

o kov, niečo drobné sa zatočilo vo vzduchu a zazvonilo to na

okruhliakoch. Šupinatý tvor sa opatrne zohol. Obrátil zelený

krúžok v prstoch, srdnato zacvakal zubami a vzhliadol.

„Čo to má byť!“

„Minca,“ odvetila kapucňa chladne.

„To predsa viem, ty čierny chmuľo! Ale je to medenák! Posratý

medenák! Tu sa platí zlatom, jasné? Medenáky si nechaj pre

fľandry. Varoval som ťa, aby si ma nenasral. A teraz som naozaj

kurevsky nasratý!“ Dragan zašermoval rukami.

7


„Na tvojom mieste by som to nerobil,“ povedal čierny jazdec.

„Daj pozor, cudzinec!“ zakričal vstávajúci Bojmír.

„Tfuj!“

Spod čierneho plášťa vyletela ruka s mečom. Čepeľ preťala iba

vzduch, no medzi jazdcom a skáčucim draganom sa čudne

zablyslo. Sýto červená žiara premenila rieku na prúd tekutého

ohňa. Šupinatého akoby vo vzduchu kopla neviditeľná noha.

S vytím sa zatočil v povetrí a ťahajúc za sebou dymovú stopu ako

zápalná strela plesol doprostred rieky.

Bojmír zízal na zázračne planúci meč v jazdcovej pästi. Potom

sa odrazu rozchechtal. Obzrel sa na dragana.

Nad hladinou sa ukázala bezvlasá hlava.

„Toto ti nedarujem, pankhart! Skurvený strigôň! Tfuj!“

Tvor v gejzíre spenenej vody vzlietol z Trstenice. Pružne

doskočil na breh, rovno medzi Bojmíra a čierneho jazdca.

Zasyčal, zadupal, zakmital dlhánskym jazykom.

„Za toto zaplatíš, ty pojeb...“

Veľký mokrý kameň ho zozadu trafil do hlavy a zrazil na zem.

„Ako sa ti pozdáva toto, špina?“ Bojmír sa rýchlo prebrodil na

breh a zdvihol ďalšiu ťažkú skalu. Dragan sa metal ako v záchvate

padúcnice. Čierny jazdec skĺzol z vraníka. Došli k lotrovi takmer

súčasne. Cudzinec držal meč pripravený k úderu. Rukoväť

oddeľovala od čepele tepaná tvár démona s vycerenými tesákmi

a rubínovo žiariacimi očami.

„Počkaj, pane!“ natiahol Bojmír ruku. „Dovoľ mi skoncovať

s tým hnusákom.“

„Škoda ho zabiť,“ zaznelo z tieňa pod kapucňou.

„Škoda? Takej svine zákernej? Týmto kameňom murozlús

knem lebku a mozog rozdupem ako hrudu tvarohu!“

„Nie. Ustúp.“

Bojmír zmĺkol. Niečo v tom hlase ho primälo poslúchnuť.

Dragan sa pozviechal a zdvihol k mužovi v čiernomnenávist

ný pohľad. „Ty syn nakazenej...“

Červený záblesk čepele rozhodil po brehu ostré tiene.

Šupinatá hlava sa skotúľala na kamenie. Žabí jazyk vybehol

z papule na pol lakťa.

„Hej,“ zdvihol Bojmír obočie, „nevravel si, že ho nechceš...“

Prežrel zvyšok vety. Odseknutá hlava sa pomocou jazyka

postavila na kýpeť krku a syčivo sa rozosmiala.

8


„Čo si čakal, odroň?“ prskala krvavé sliny na cudzinca.

„Hádam si si nemyslel, že ma premôžeš kusom obyčajného

železa?!“

Bojmír od úžasu zabudol zavrieť ústa. Bezhlavé telo sa

postavilo a tackavo prikročilo k hlave. Zdvihlo ju a priložilo

k hladko preťatému krku.

„Pokojne ma rozsekaj na franforce,“ posmieval sa dragan.

„Som nezraniteľný! Každá rana sa mi ihneď zahojí, každý odťatý

úd zase prirastie. Počujete, sračky? Traste sa pred mojou

pomstou, pretože teraz s vami zatočím!“

Bojmír znepokojene pozrel na muža v kapucni. Cudzinec sa

však len chladnokrvne oprel o meč. Draganove pazúry pustili

hlavu a šupinatý vykročil k čarodejníkovi. Lenže bezvlasá gebuľa

sa s mľasknutím odlepila a spadla na breh.

„Kurva, čo sa to...“ Telo sa rýchlo zohlo po nechápavo

zamračenú hlavu a znovu si ju priložilo ku krku. Opäť však žuchla

do štrku.

„Čo si to urobil?“ zvrieskol dragan. V jeho hlase prvýkrát

prevládla panika nad zlosťou. „Čo sú to za prekliate čary? Mne

predsa obyčajná oceľ nemôže ublížiť!“

„Lenže toto nie je obyčajná oceľ.“ Oči démona na meči

zapulzovali ohnivým svitom. „Tá hlava ti už neprirastie. Budeš si

ju musieť prišiť. A ostatné kusy tela tiež, pretože ten tvoj nápad

s rozsekaním na kúsočky má čosi do seba. Budem sledovať, ako sa

snažíš poskladať. Možno tvoje ostatky rozhádžem po lese, aby ich

našli mrchožrúty. Byť pri plnom vedomí, zatiaľ čo kusy tvojho tela

sa budú rozkladať v líščích a vraních žalúdkoch... Čo povieš,

skúsime to?“

Odseknutá hlava vypleštila oči. Bezhlavé telo ju bleskovo

schmatlo a strčilo pod pazuchu.

„Sviňa! Tfuj!“

Dragan vyletel v impozantnom skoku nad rieku. Na plytčine

uprostred koryta sa v gejzíre vody odrazil a preskočil na cestu na

protiľahlom brehu. Tam sa zvrtol a pohrozil čarodejníkovi

zovretou päsťou.

„Ešte sa stretneme, bosorák!“ bliakal, posmelenývzdialenos

ťou. „Vyňuchám ťa a hnusne sa ti pomstím!“

Bojmír pozrel na čarodejníka. „Necháš ho ujsť?“

„Ani nápad,“ odvetila kapucňa nevzrušene.

9


Charvát zaletel nechápavým pohľadom za rieku.

„Stráž si zadok!“ zakričal dragan naposledy a prikrčil sa ku

skoku.

„To skôr ty, Čadrag,“ opáčil čarodejník.

Z porastu za draganom vyšiel mohutný štvornohý tieň.

Bojmír preglgol naprázdno. Aj na túto vzdialenosť videl, že vlkove

oči planú rovnakým besovským svetlom ako čarodejníkov meč.

Zviera sa napriek úctyhodným rozmerom pohybovalo celkom

nečujne - jašterí muž nemal o jeho kradmých pohyboch ani

potuchy.

„Tfuj!“

Šelma vyskočila v tom istom okamihu ako dragan. Zrazili sa

nad cestou. Hlava vypadla jašteriemu mužovi spod pazuchy.

„Kurvááá...“

Čierny prízrak strhol bezhlavé telo do húštia pri ceste. Hlava

žuchla do lopúchov.

Bojmír v duchu volal Perúna, lovca zlých duchov.

Muž s ohnivým mečom nasadol na vraníka a popchol ho cez

rieku. „Gorja!“ zavolal. Voda striekala spod kopýt. „Všetko vpo

riadku?“

Z kríkov za brodom znel dupot, praskot, stenanie. Zvuky

prehlušilo vlčie šteknutie. Bojmíra myklo. Len sa mu to marilo,

alebo v hlase šelmy naozaj začul ozvenu ľudskej reči? Slová,

prenikajúce priamo do mysle...

- Nie celkom.

„Vydrž, hneď som tam!“ potvrdil Čierny Charvátovopodozre

nie, že aj on ten tajomný hlas vníma.

Vlk vybehol naspäť na cestu. V zuboch niesol draganovu

skučiacu hlavu. Z húštia za ním sa vypotácalo telo. Šmátralo

rukami, potkýnalo sa, padalo a zase vstávalo. Vraník vyšiel na

breh a čarodejník takmer ľahostajným úderom meča zrazil telo na

zem. Nato zoskočil, zvesil zo sedla povraz a odstrkujúc od seba

besne mlátiace paprče dôkladne spútal šupinaté telo. Mykajúci sa

balík prehodil cez sedlo. Žrebec fŕkal a pohadzoval hrivou -

draganov hadí smrad mu dráždil nozdry.

- Počuj, nemôžeš urobiť niečo, aby ten pankhart konečneču

šal?

Tentoraz Bojmír počul vlkove myšlienky celkom zreteľne. Pod

kožou sa mu zahmýrili mravce.

10


Čarodejník prevzal od vlka hlavu. Skučala a strašne kliala,

akoby dragan raňajkoval všetku hrubosť a oplzlosť sveta a teraz ju

vyvrhával von.

„Stačilo,“ osopil sa na ňu mág.

„Čo chceš robiť, skurvysyn? Čo máš v pláne?“

„Vravel som si, že ťa odveziem domov.“

Dragan zavyl ešte horšie. Čarodejník hodil hlavu do vaku na

sedle - škrekot konečne zoslabol - a opäť vysadol na koňa. „Pohni

sa, Gorja, už je skoro tma.“

Bojmír sa medzitým na balvane pri ceste vyzul a vylial vodu

z čižiem. Z jednej vyskočil malý pstruh. Keď sa čarodejník a vlk

vrátili na východný breh, družinník sa vďačne uklonil.

„Som tvoj dlžník, černokňažník. Bez teba by som si s tým

šupinatým frasom neporadil. Zato vyslanec Kančej hory sa sta

kýmito potvorami potýka dnes a denne, že?“

„Poznáš ma?“ zahundral jazdec.

„Pravdaže. Si Rogan zo svätyne Krvavého ohňa. Muž,kto

rému koluje v žilách krv samotného Černoboha.“

Čierny si konečne stiahol kapucňu z hlavy. Vyziabnutú,

zjazvenú tvár lemovali havranie vlasy. V tmavých, akoby

bezodných očiach driemalo niečo zlovestné.

„A toto,“ pozrel Bojmír na vlka, „je nepochybne Goryvlad,

kedysi strážca záhrobia, dnes tvoj verný sprievodca. O vašom

víťazstve nad goričmi a Bratovrahom spred troch rokov sa u nás

doma spievajú piesne.“

„U vás doma?“

„Som Bojmír z rodu Charvátov.“

„Teda Charvátice.“

„Voľakedy áno. Teraz slúžim v Hrutove. Strážne hradisko na

juhovýchode.“

„Hrutov ešte stojí? Počul som, že tam vlani došlo k veľkému

krviprelievaniu.“

„Trstenica bola červená ako grécke víno,“ vzdychol sidru

žinník. „A toho roku zrejme zase zmení farbu. Preto ma vyslali do

Charvátic ku kniežaťu. Naliehavá žiadosť o posily. Lenže tá pľuha

mi odohnala koňa...“

„Netráp sa tým. Určite neodbehol ďaleko. Gorja ho vyňuchá

a priženie naspäť.“

Černokňažník sklonil zrak k vlkovi. Ten opätoval jeho pohľad,

11


akoby bol obyčajné zviera a nerozumel jedinému ľudskému slovu.

„Gorja?“

- No?

„Sedíš si na ušiach?“

- Nie. Ale pozri sa na mňa - vyzerám ako ovčiarsky pes, aby som

po kopcoch naháňal zabehnuté kone?

„Upaľuj.“

- Pozri ho. Takto to dopadne, keď sa jeden vzdá postavenia v ríši

bohov a zvolí si život medzi smrteľníkmi.- Goryvlad ešte raz spupne

zafučal, no potom sa s ňufákom pri zemi rozbehol za kobylou.

„Ešte raz ti ďakujem,“ povedal Bojmír, obul sa a vstal.

„Potrebuješ sa osušiť a zohriať. Poď s nami do Dragoboru. Je

bližšie ako Charvátice.“

„K draganom? To sotva. Ak o tom nevieš, my Charváti sa s tým

plemenom nemáme veľmi v láske.“

„Ver mi, dragani proti tvojej prítomnosti ani neceknú. Dáš sa

dokopy a ráno pôjdeš na oddýchnutom koni ďalej. Nestratíš veľa

času a zaobídeš sa bez zápalu pľúc. Navyše, tá záležitosť sHru

tovom ma zaujíma. Zachytil som nejaké chýry a chcem sa ťa na ne

povypytovať. Ako člen tamojšej posádky budeš vedieť, čo je

pravda a čo iba dedinské táraniny.“

Bojmír sa poškrabal v mokrých fúzoch. Ku kopcom sa sne

dočkavosťou mladej nevesty túlila tma. Premočený odev chladil

ako dotyk nebožtíka.

„Nuž hej,“ zahundral. „Napokon ťa asi poslúchnem,černo

kňažník. Ten stratený poldeň už beztak nikomu život nespasí...“

Šerom k nim priletel dupot kopýt a vyplašené erdžanie.

„Nevravel som?“ obzrel sa Rogan. „Goryvlad je ošomraný

ako stará panna, ale inak je naňho spoľahnutie. Môžeme vyraziť.“

Keď Bojmír opäť sedel na svojej kobyle a poháňal ju zača

rodejníkom a jeho strašidelným sprievodcom, znovu naňho

zaútočili pochybnosti. Spomenul si na povedačky o cene, ktorú

černokňažník žiada za svoje rady a pomoc. Stŕpol. Lenže teraz už

nemohol cúvnuť, nuž len nečujne privolal mocného Radhosta

a nechal sa pohltiť lesným tieňom.

12


Ako postupovali od Trstenice na východ, les bol s každým

krokom hustejší a temnejší. Nakoniec ich obklopila taká

čierňava, že Bojmír ledva dovidel kobyle na uši. Zviera slepo

nasledovalo mágovho vraníka, o ktorého sedlo mala priviazanú

uzdu. Černokňažník a vlk klusali po draganskom chodníku bez

jediného zaváhania či potknutia sa. Bojmír vedel, že sú v tom

čary, ale beztak sa osmelil spýtať - možno skôr preto, aby prerušil

ťaživé ticho.

„Nie, nepotrebujeme si svietiť na cestu,“ odvetil Rogan aob

zrel sa. Charvát okamžite oľutoval, že nedržal jazyk za zubami.

Čarodejníkove oči sa zmenili na štrbiny tlejúce červeným svitom.

„Rozprávaj o Hrutove, Bojmír; využime čas. Čosi som začul, ale

zaujímalo by ma, ako to všetko začalo.“

„Je to dlhý príbeh...“

„Času dosť.“

Hoci sa musel prehrabovať v nie veľmi príjemnýchspomien

kach, Bojmír bol aj tak vďačný za možnosť obrátiť myseľ inam.

„Bude to už pomaly sedem rokov, čo Hrutov stojí na ostrohu nad

Trstenicou. Zubrivoj ho dal postaviť na ochranu cesty, pretože sa

pútnici čoraz viac sťažovali na nebezpečenstvá v týchtokonči

nách a hľadali iné trasy. Hrutovský les je dobré útočisko pre

kadejakých štvancov a zbojníkov, o draganoch ani nehovoriac.

Ich útoky na kupecké sprievody nakoniec Zubrivoja dožrali, nuž

poveril vladyku Živana, svojho bratranca, aby vládol v novej

tvrdzi a dozeral na cestu. Tým sa zároveň zbavil svojhonajväčšie

ho odporcu v Charváticiach...“

„Pozor na hlavu.“

Bojmír sa skrčil v sedle. Na pleciach mu zašuchotalo lístie.

„Živan sa osvedčil,“ pokračoval. „Zbojníkmi vyzdobil konáre

stromov a špicaté koly a na ceste bol opäť pokoj. Kupcovpribúda

lo, obchod rozkvital, kniežatstvom tieklo bohatstvo. Trvalo to tri,

možno štyri roky. Za tú dobu nedošlo k žiadnemu prepadnutiu,

akurát občas niekoho zvábila bludička do húštia alebo vyhladnutí

vlci strhli osamelého pocestného... Lenže jedného dňa sa navý

chodnom okraji Hrutova zase našli vydrancované kupecké vozy

a divá zver si napchala bruchá človečinou. Niekto opäť útočil na

pútnikov, dokonca aj na početné ozbrojené sprievody. Nikdyneu

šetril ani živú dušu. Zubrivoj najprv podozrieval draganov,do

konca na nich udrel mečom a ohňom. Lenže tentoraz im krivdil.“

13


„Bol to Živan,“ predbehol Rogan. „Z vlkobijcu sa stal vlk.“

- Prečo práve toto prirovnanie?- ohradil sa Goryvlad, ňuchajúci

v temnote niekoľko konských dĺžok pred nimi.

„Veru, Živan,“ potvrdil Bojmír a zmietol si z tváre pavučinu.

„Chvíľu sa o tom iba šepkalo, ale vlani na jar ten výkal konečne

vyplával na hladinu. Hrutovskí lúpežníci zmasakrovali franských

kupcov s nákladom dobrej ocele z rýnskych vyhní. Neboli však

dôslední ako zvyčajne - jeden z Frankov vykĺzol a napriekškare

dým zraneniam docválal do Charvátic. Tam, ešte než vypustil

dušu, všetko rozpovedal kniežaťu. Pohár Zubrivojovejtrpezlivos

ti nadobro pretiekol.“

Začuli zurčanie vody. Húštiny ich konečne vypustili z objatia.

Svit hviezd, ktoré len občas žmurkli cez klenbu z lístia a konárov,

krepčil na hladine potoka.

„Opatrne,“ sykol černokňažník.

„To musí byť bystrina, čo vyteká z draganského jazera.“

„Áno. Už sme blízko.“

Zašpliechala voda, podkovy hlucho cvengli do kameňov na

dne potoka. Na druhom brehu zvrtol Rogan vraníka doprava -

chodník sa ďalej krútil pozdĺž potoka.

„Bol si pri tom, keď kniežacia družina udrela na Hrutov?“

„Bol. Neslýchané jatky. Keď sme pritiahli, brána pevnosti už

bola podopretá hrubými brvnami a palisády sa hemžililukostrel

cami. Veľa dobrých mužov na svahu pod Hrutovom ulovilaMore

na. Nakoniec sme ale dubovým kmeňom vráta rozdrvili a spom

stou na čepeliach vtrhli do hradiska. Keď Živan videl, že je po

všetkom, s hŕstkou zvyšných družinníkov skočil do sedla,pre

sekal sa von a cválal do lesov. Vyrazila za nimi výprava vedená

Milislavom, Zubrivojovým synom. Aj ja som sa štvanicezúčast

nil. Tie špiny sa však nenechali zabíjať odzadu. Nastražili pascu

a zo záseku na nás zaútočili. Okamih prekvapenia stál na ich

strane, aj dobre vybraté miesto stretu - napriek našej presile nás

takmer pobili. Až keď Milislavov oštep preklal Živana skrz

naskrz, dali sa nepriatelia na ústup. Vzali svojho umierajúceho

vladyku a zmizli v húštinách, ako keď hodíš kameň do jazera.“

„Tým to ale neskončilo,“ utrúsil Rogan.

„Nie. Inak by som teraz necválal do Charvátíc s naliehavou

žiadosťou o posily. Poslal ju Milislav; od Živanovej porážky velí

Hrutovu. Neuveríš, s kým sa chystáme bojovať.“

14


„Ale áno, uverím. Vravel som ti, že sa mi už niečo obtrelo o uši.

V lese vraj ožívajú mŕtvi. So samotným Živanom na čele sa

pripravujú na boj s Charvátmi.“

„Nie sú to len dedinské povedačky, Čierny. Na vlastné oči som

videl, ako kňažicov oštep vnikol medzi Živanove rebrá. Červená

striekala prúdom, namôjdušu. Taký zásah nemôžeš prežiť. Teda,

ty možno áno... Živan nie. Napriek tomu ti muži z hrutovskej

posádky odprisahajú, že ho videli živého, zdravého a plného sily

ako nikdy predtým. Uzdravil zázračne rýchlo - dokonca už vlani

okolo dožiniek jeho tlupa znovu rabovala a vraždila popri lese

a v osadách pri Trstenici. Navyše, Živan nie je jediný, kto zázračne

vykĺzol z Moreninho náručia. Tá jeho zberba márni všetko, čo jej

príde do cesty, ale nikdy po sebe nenechá telá. Všetky mŕtvoly

vezme so sebou.“

„A Živan ich vo svojom lesnom brlohu opäť oživuje,“ doplnil

černokňažník.

„Ver tomu, Čierny. Nie som chlap, čo zhltne každú báchorku

o lesných besoch, ježibabách v bútľavinách a škriatkoch, ktorým

treba hádzať omrvinky pod prah, aby v noci vykydali kravám

hnoj. Nevidím vyčíňanie vodníka za každým utopením. Keď má

niekto zlý sen a v noci nemôže lapiť dych, najprv sa ho spýtam, či

sa pred spaním nenadžgal slaniny s cibuľou - až potom začnem

uvažovať o kikimore. Keď ale niečo potvrdia očité svedectvá,

uverím aj na mŕtvych, čo sa vrátili z Lesa večnosti.“

„Ja tiež,“ súhlasil Rogan a sám pre seba sa uškrnul. Trpko,

neveselo.

„Ach...“ pochopil Charvát. „Veď ty sám... Vraví sa...“ Odkašľal

si. „Takže je to možné? Môže sa duša vrátiť zo záhrobia a vstúpiť

naspäť do svojho studeného tela?“

„Možné to je. Ale rozhodne to neurobíš lusknutím prstov.

Oživiť mŕtveho nie je ako uvariť odvar proti nadúvaniu.Čarodej

níkov, čo to dokážu, je hŕstka. Také čary sa bohom nepáčia. A kto

si chce pohnevať Morenu, Velesa alebo Černoboha?“

- Už sme blízko,- oznámil Goryvlad.

Bojmír narovnal plecia a zažmúril pred seba. Tma nad

chodníkom trochu zredla - spredu vnikalo do lesa kalné,rozptýle

né svetlo. Prešli ešte asi štvrť honu, keď ich zastavil šramot

a varovný sykot.

„Kto tam?“ spýtal sa neprívetivý hlas z rázsochy stromu.

15


„Ja,“ opáčil Rogan. „Nespoznávaš ma?“

„Černokňažník?“ Bojmír v hlase rozoznal odtieň rovnakého

strachu, aký krútil aj jeho črevami.

„Veziem Čadraga, ako žiadal náčelník.“

„Kto je to s tebou?“ Otázku doplnilo tiché vrznutienapínané

ho luku.

„Priateľ. Je pod mojou ochranou.“

Po krátkom váhaní zaškrabotali pazúry na kôre, šuchlo lístie

a zo stromu zoskočila neľudsky ohybná postava. Kone zafŕkali.

„Môžete prejsť,“ zasyčal tieň. „Ale budem vám dýchať na krk,

takže žiadne podozrivé pohyby.“

Rogan popchol žrebca a kobyla ho odovzdane nasledovala.

Bojmír doslova cítil, ako sa za ním obracia hrot strážcovho šípu.

Zachvenie, ktoré sa mu dralo z útrob a chcelo ním zatriasť ako

mokrým psom, však dôrazne potlačil.

V údolí medzi mladinou zarastenými rúbaniskami ležalo

jazero. Na jeho kamenistých brehoch stáli prosté, blatom

omietnuté chyže z prútia a chvojiny. Len čo osadou preletel chýr

o černokňažníkovom návrate, zavŕzgali vráta a čiernu hladinu

jazera zasypali odrazy fakieľ. Zovšadiaľ sa hrnuli jašterí ľudia.

Bojmír sa musel ovládnuť, aby nesiahol po zbrani, keď ich

obklopili pružné šupinaté telá v odevoch z koží a otrhaného

plátna, väčšinou ukradnutého alebo vymeneného za kožušiny

a parožie. Čarodejníka už poznali, ale bledého družinníka

častovali nevraživými pohľadmi hadích očí, vycierali naňho ostré

zuby, ohŕňali pričapnuté plazie nosy a nevľúdne sipeli vo svojej

nevábne znejúcej reči. Udržiavali si však úctivý odstup - najmä

vďaka Goryvladovi.

Odprevadili hostí až k dlhému zrubu. Ten na rozdiel od

ostatných obydlí nemal kruhový, ale hranatý pôdorys. Priečelím

s veľkými vyrezávanými vrátami zízal na dedinu a blízky svah,

zadná časť vyčnievala nad jazernú hladinu - tam stavbupodopie

rali hrubé koly, zapustené do dna.

Z dverí vyšiel mohutný dragan s ligotavými zlatozelenými

šupinami. Bojmírovi mimovoľne zišlo na um, že by jeho kožu

predal bohatým franským kupcom za celú hrivnu striebra.

16


Dragan, akoby počul jeho myšlienky, bodol proti Charvátovi

náčelníckym žezlom s vyrezávaným okrídleným jašterom na

konci.

„Čo je tento zač?“

„Priateľ,“ zopakoval Rogan a zosadol z koňa.

„Vyzerá ako Charvát!“

„Veď aj je.“

„Čože?“ ukázal vládca Dragoboru dva rady zožltnutých, ale

stále mocných a ostrých zubov. „U veľkej Dragy, prečo si ho sem

dotiahol? Charváti sú naši úhlavní nepriatelia, to dobre vieš. Keď

na nás nabudúce zaútočia, bezdôvodne ako vždy, tento tu ukáže

ostatným mäkkým kožiam, kadiaľ sa dať a kde udrieť na slabé

miesta v našej obrane.“

„Toho muža prepadol tvoj podarený braček,“ odsekolčerno

kňažník. „Podľa práva by mohol žiadať náhradu za utrpenú

ujmu.“

„To isto,“ sykol dragan. „Až keď charvátski vrahovia zaplatia

za všetky škody, ktoré napáchali na našich životoch a obydliach!“

„Stačilo, Sebedrag. Nie sme tu preto, aby sme rozoberali vaše

staré sváry.“

„Možno staré, ale stále nezahojené,“ opáčil náčelník, ale

výhražne zdvihnuté žezlo sklonil. „Kde je Čadrag?“

Rogan ukázal palcom cez plece. Sebedrag otočil pohľad k telu

na vraníkovom chrbte. Zvislé zreničky sa mu prudko rozšírili.

„Pri Drage, čo si to spravil?“

„Čo si žiadal.“

„Vravel som predsa, aby si ho privliekol živého! Bol to môj

brat. Iste, zošalel zo svojich kúziel a rituálov a museli sme ho

vyhnať do lesa, ale stále mu v žilách kolovala krv môjho otca.

Neprial som mu smrť...“

„Naozaj? Veď ste ho častovali oštepmi a šípmi. Mňa steza

volali preto, že prežil všetky vaše pokusy zabiť ho.“

„Aj tak som dúfal, že ho lapíš živého...“

- Tak dosť,- zavrčal Goryvlad na zdôraznenie slov,vmietnu

tých do vladykovej mysle. - Neroň tu falošné slzy, náčelník! Viem,

o čo ti ide, a nie je to bratov mizerný život. Zaujíma ťa tajomstvo jeho

nezraniteľnosti. Ktorý vojvodca by nechcel, aby jeho bojovníkov

nemohla skoliť žiadna zbraň? Navyše sa mi zdá, že nás chceš

obviniť z nedodržania dohody a jednať sa o výške odmeny. Už som

17


vás prekukol, hadí synovia, ste prešibaní a falošní, ale na nás tieto

fígle neskúšajte!

Syčivé hlasy stíchli, ako keď utne, niekoľko draganov dokonca

cúvlo. Sebedrag zízal na naježeného vlka. Jašterí ľudia vďaka

kostiam, ktoré sa sponad očí zbiehali k nosu, vyzerali stále

zamračene, ale teraz vládol na vladykovej tvári mimoriadne

ponurý výraz.

„Myslím si to isté,“ usmial sa černokňažník milo, až z neho

kvapkal jed. „Okrem toho, lov sa vydaril. Nikto predsa netvrdí, že

Čadrag otrčil paprče.“

„Čo to tu rozprávaš? Odsekol si mu hlavu. Nemôže byť

mŕtvejší.“

Rogan rozviazal vak na sedle a siahol dnu. „Sami ste sa

presvedčili, že sa mu každá rana, hoc aj smrteľná, zaraz zahojí. Tá

od môjho meča sa mu síce nezacelila, ale život mu to nevzalo.“

Dragani nechápavo zízali na Čadragovu hlavu, ktorú

černokňažník za ucho vytiahol z vreca.

„Hej!“ potriasol Rogan trofejou, až jazyk visiaci z úst vlhko

plesol. „Preber sa, oplan!“

K úžasu všetkých vôkol sa zo zubatej papule ozval hnusný

chrapot, hlava vtiahla jazyk, mľaskla a rozlepila viečka.

„Čo... Kto... A do svinskej riti!“ Akonáhle Čadrag spoznal

náčelníka, nenávistne zablýskal očami, zacvakal zubami aoči

vidne sa chystal vychrliť prúd nadávok.

„Nech ti to ani nenapadne!“ obrátil si Rogan zlostnú tvár kse

be. „Žiadne brýzganie!“

„Pri krídlach našej pramatky,“ zachripel Sebedrag. „Vravíš,

že toho odroňa nezmárnil ani tvoj čarodejný meč?“

„Nie. Musíme zistiť, odkiaľ sa tá jeho nezraniteľnosť vzala.“

„Nepoviem vám ani hovno, smradľavci!“ štekol Čadrag.

„Naozaj?“ usmial sa Rogan škaredo. „Uvidíme. Náčelník,

nepozveš nás dnu? Na toto nepotrebujeme svedkov.“

Vladyka prikývol a rozhliadol sa po kruhu zvedavcov. „Počuli

ste? Je koniec. Všetci do pelechov. A ty, Dragolja,“ zvrtol sa

k mladému strážcovi, ktorý priviedol hostí z lesa, „nepostávaj tu

a upaľuj naspäť na svoje miesto.“

Nočné zhromaždenie sa s nespokojným sykotomrozchádza

lo. Černokňažník a jeho spoločníci nasledovali vladyku do

dvorca. Bojmír si v duchu hrubo nadával za to, že sa nechalRoga

18


19

nom prehovoriť k návšteve tohto hadieho hniezda. Draganské

kúzla boli to posledné, s čím chcel mať kedy do činenia.

Hlavná palota vladykovho domu sa nachádzala na brehu

a mala podlahu z udupanej hliny. V kúte blikalo obmurované

ohnisko. Dym mizol v dymníku zo zmesi prútia a ílu.

„Nechajte nás!“ okríkol Sebedrag húf žien a detí a sácal ich

k dverám do zadnej komnaty, ktorá mala podlahu nad vodou. „To

nie je pre vaše oči a uši.“

Neprebehlo to bez reptania, ale po chvíli sa za náčelníkovou

rodinou zavreli vráta a brblanie stíchlo. Sebedrag pokynul

černokňažníkovi, že môže začať.

Rogan natiahol pravačku a rázne vystrel prsty. Z ohniska

vyskočili plamene a v dymníku zahučalo. Bojmír, hoci stál vbez

pečnej vzdialenosti, cúvol ešte o krok.

„Čo chceš robiť?“ zachripela Čadragova hlava, položená na

zemi blízko ohniska.

„Môžeš trikrát hádať,“ zahundral Rogan a zdvihol hlavu za

ucho.

„Ani to neskúšaj, psí syn! Nič vám nepoviem!“

„Uvažoval si už o tom, čo ti spôsobí oheň? Myslíš, že sa

dokážeš uzdraviť, aj keď z teba zostanú len ohorené kosti amast

ný popol? Dosť o tom pochybujem. Ale ako ťa budú požierať

plamene, vychutnáš si to až do konca. Vidím to na hotový oceán

bolesti. Vyskúšaj.“

Černokňažník vystrel ruku s hlavou nad ohnisko. Plamene

lačne oblizli kotrbu, na kýpti krku zaškvrčalo mäso. Čadragovo

vytie vyletelo cez dymník do noci. Bojmír si strčil ukazováky do

uší a ľutoval, že nemá ďalšiu ruku, aby si mohol zapchať nos -

palotu zaraz naplnil smrad spáleniny.

Sebedrag sa pohol k ohnisku - tak či onak, mučili jeho brata.

Goryvlad sediaci pri Roganovi mu však venoval pohľad svojich

čiernych očí a zľahka ohrnul pysk, ukazujúc tesáky. Vladyku to

zastavilo spoľahlivo ako reťaz na členku.

Rogan stiahol ruku späť. Z hlavy sa dymilo. Vrieskala,hrom

žila, preklínala.


„Čo vravíš? Nerozumiem. Že sa ti to páčilo? Mám tedapokra

čovať?“

„Nie!“ zaskučal Čadrag.

„Tak hovor. Kde si získal tie uzdravovacie schopnosti?“

„V lese! Už neviem, kde presne...“

Rogan opäť priblížil hlavu k plameňom.

„Prisahám!“ zrevala. „Možno by som to miesto zase našiel,

ale nedokážem ti popísať cestu. Aúúúúú! Strašne to páli!“

Černokňažník sa zľutoval a odtiahol hlavu ďalej od ohňa.

„Čo presne si tam našiel?“

Čadrag si ropuším jazykom oblizol popraskané pery. „Keď ma

môj krkavčí brat vyštval z Dragoboru, utekal som len tak naslepo.

Stále hlbšie a hlbšie do lesa, cez kopce a doliny. Na pokraji síl som

našiel potok. Spadol som doňho papuľou a dychtivo som pil.

Naraz len som pocítil, ako sa mi vracia sila...“

- Ako každému smädnému, keď konečne zvlaží hrdlo,- utrúsil

Goryvlad pochybovačne.

„Nie,“ snažila sa naňho hlava pozrieť kútikmi očí. „Bolo to

omnoho silnejšie. Najprv to štípalo, až som sa zľakol, ale potom

bolesť ustala a ja som cítil už len silu, čo mnou prestupovala.

Pochopil som, že voda je zázračná. Tak som logal ako pominutý.“

„A ďalej?“ mračil sa Rogan. „Ako si zistil, že ťa nič nezraní?“

„Keď som sa pozviechal, vykročil som proti prúdu. Ako som sa

štveral cez balvany na brehu, pošmykol som sa, tresol medzi skaly

a rozbil si kolená. Na moje prekvapenie však ihneď prestali

krvácať a rany sa zacelili, nezostala po nich ani jazvička, ani

jediná zlomená šupinka. Vytiahol som teda nôž, jedinú vec, ktorú

mi tamten podliak nechal, a porezal sa na prste. Okamžite sa

zahojil. Zakrojil som teda hlbšie, ale všetko sa opakovalo - pár

kvapiek krvi, potom bleskové uzdravenie. Vykašľal som sa na

hľadanie prameňa a vyrazil naspäť k Dragoboru. Celou cestou

som rozmýšľal o pomste...“

„Nebalamutíš ma?“ zmraštil Rogan obočie. „Naozaj to bola

voda z lesnej bystriny?“

„Prisahám. A teraz odvolaj svoje kúzlo, nech mi hlava môže

zase prirásť.“

„To si ešte rozmyslím,“ povedal černokňažník a ledabolo hodil

hlavu na spútané telo v kúte. „Chovaj sa slušne a ráno to možno

urobím.“

20


„Ty sviňa klamárska!“

„To neznie ako slušné správanie.“

- Veríš mu?- vzhliadol k čarodejníkovi Goryvlad. - Potok

s divotvornou vodou, to sa mi dáko nezdá.

„Nemyslím, že klame.“

„Vravím pravdu!“ zakvílila hlava a pomocou ohybného jazyka

sa snažila zdvihnúť na kýpeť krku.

Černokňažník sa otočil k Bojmírovi. „Črtá sa nám tuvysvetle

nie aj pre záhadu s oživenými mŕtvymi z Hrutova. Voda, ktorá tak

rýchlo lieči živých, možno dokáže kriesiť nebohých.“

Charvát len stuhnuto prikývol.

„Ožívajúci mŕtvi?“ spýtal sa Sebedrag slabým hlasom.

„Dobre si počul,“ pozrel naňho Rogan. „Nemáte tu vpos

lednej dobe nejaké nevysvetlené zmiznutia?“

„Veruže máme. Stratilo sa niekoľko draganov z menších

usadlostí v lesoch. Ale domnievali sme sa, že ich zadávila zver

alebo táto bezhlavá krysa...“

„Nikoho som nezabil!“ zavrešťal Čadrag. „Akurát som zjed

nej dediny pri Trstenici uchmatol ľudské dieťa, do guľatanacuca

né materským mliekom...“

„Čuš!“ umlčal ho Rogan. „Tvoj pomätený brat za nič nemôže,

vladyka. Podľa všetkého majú tých zmiznutých na svedomí

utečenci z Hrutova. Akiste si počul o vlaňajšej bitke o hradisko...“

„Počul, akoby nie. Správy o tom, že sa Charváti vraždia

navzájom, ma vždy potešia. Tým viac ma ale desí predstava, že by

mohli zase ožívať.“

„Bojmír ti rozpovie celý príbeh. Radím ti, počúvaj pozorne,

pretože sa to týka aj tvojho kmeňa. Vy a Charváti teraz máte

spoločného protivníka.“

„To z nás ešte nerobí spojencov,“ namietol Sebedrag.

„Ani náhodou,“ opätoval jeho nevraživý pohľad Bojmír.

„Aj tak by som ocenil,“ vkročil medzi nich Rogan, „keby sme

sa teraz vedno napili. Neviem ako vy, ale ja to naozajpotrebuje

m.“

„My všetci,“ prikývol Sebedrag a pätkou žezla buchol do

dverí. „Ženské! Prineste džbán medoviny, hneď! Tej najostrejšej!

A dačo prežrieť!“

Než sa nazdali, do paloty sa nahrnuli náčelníkove manželky

s džbánmi a podnosom s kusiskom údeného mäsa.

21


- To je ale vôňa!- zalizol sa Goryvlad.

„Rozmysli si, čo tu vezmeš do úst,“ zamrmlal Bojmír popod

fúzy.

- A to už prečo?

„Dragani si radi pochutia na človečine.“

- To predsa viem. Pýtal som sa, prečo by mi to malo vadiť?

Dragolja sa uvelebil v machom vystlatej rázsoche starého

duba a načúval zvukom lesa. Dúfal, že príchod černokňažníka

a Charváta vyčerpal nezvyčajné udalosti na dnešnej hliadke.

Noc sa zdala byť pokojná. Nebolo počuť spevy rusaliek čisku

čanie divých mužov, ba ani obyčajné vytie vlkov. Len kedy-tedy

v diaľke zahúkala sova. Dragoljove oči zatiahli blanité viečka.

Z driemot ho vytrhlo dupnutie kopyta.

Vyľakane schmatol luk a vysúkal sa z hniezda. Otupenie

spánkom bolo raz-dva preč. Pozdvihol zbraň, šíp skĺzol dozadu

po šupinatej pästi zvierajúcej luk. V duchu sa modlil k dračej

pramatke, aby zvuk spôsobil len jeleň, diviak či zubor. Vysoká

neraz dupala v okolitom húští a strážcovia pri troške šťastia nosili

ráno do osady čerstvé mäso...

Z nepreniknuteľnej čierňavy zaznelo hlasné frknutie. Srdce,

dosiaľ dusiace Dragolju v krku, pre zmenu spadlo do nohavíc.

Kôň.

Kútikom oka mrkol na signálny roh, zavesený na konári. Nie

je však na poplach priskoro?

Otáčal luk za tajomnými zvukmi. Kopyto znovu buchlo do

chodníka a v matnom svetle, predierajúcom sa korunami, zastal

jazdec.

„Ani hnúť!“ zhúkol Dragolja s nacvičenou ráznosťou, ktorá

mala prípadného votrelca vyľakať a zneistiť. „Čo si zač a čo tu

chceš?“

Jazdec sa nezľakol a nezneistel. Nehýbal sa, neodpovedal.

„Vrav, inak ťa pošlem k Morene! Kto si? Počuješ?“

Neznámy popchol koňa. Ťažké kopytá zaduneli ako kosť

búšiaca do veľkého bubna.

Dragolja pustil tetivu. Tisový luk sa vymrštil, kostený hrot

s navŕtanou dierkou varovne hvizdol. Jazdec sa bez výkriku, bez

22


jediného zvuku zrútil do papradia pri chodníku. Posledným

trhnutím napoly otočil koňa. Ten zaerdžal a odcválal po prti.

Dragan bleskovo siahol do tulca a natiahol k lícu tetivu

s druhým šípom.

Dupot stíchol v lese. Rozhostilo sa ticho.

Dragolja čakal. Telo s nohami trčiacimi na chodník ležalo bez

hnutia. Strážca opatrne uvoľnil luk. Po chvíli si zavesil tulec na

chrbát, roh okolo krku a zoskočil na zem. Bolo to vysoko,

príslušník neohrabanej ľudskej rasy by si zlomil nohu alebo

vyvrtol členok, ale jašterí muž dopadol pružne, takmer bez

otrasu. Keď sa potom narovnal, luk v jeho rukách bol opäť

pripravený strieľať.

„Hej!“ zhúkol na nehybné telo. „Žiadne triky!“

Opäť žiadna odpoveď. Dragolja sa obozretne šuchtal bližšie.

Nebol taký hlupák, aby sa skláňal k skolenému a skúšal, či ešte

dýcha. Starostlivo namieril a z bezpečnej vzdialenostiprešpiko

val telo druhým šípom. Žiadny hlas, žiadne bolestné trhnutie, len

zvuk hrotu prerážajúceho odev, pokožku a sval. Očividne jazdca

zabil už prvou strelou. Až teraz oprel luk o blízky kmeň, vytiahol

spoza opaska nôž a pristúpil k mŕtvole.

Ležala na bruchu, zamotaná v plášti. Dragolja ju prevrátil

horeznak.

Neznámy bleskovo švihol rukou. V dlani zvieral polovicu

zlomeného šípu. Dragolja vytreštil oči a nadýchol sa, novykrík

nuť už nestihol. Kostený hrot sa mu cez ucho zanoril do mozgu.

Škaredo to chruplo.

Muž odvalil chrčiaceho šupináča nabok. Zdvihol sa do kľaku,

siahol si na chrbát a vytrhol z tela aj druhý šíp. Pohŕdavo ho

odhodil a sklonil sa k dokonávajúcemu draganovi. Počkal, kým

kŕče ustanú; potreboval istotu, že duša opustila telo. Potom spod

plášťa vytiahol koženú čutoru. Pozorne ju odštopľoval a nalial do

draganových rozďavených úst trochu priezračnej tekutiny.

Pritlačil mu spodnú čeľusť k hornej a začal odriekať čudné slová,

podľa rytmu zaklínadlá.

Odozva prišla čoskoro. Stuhnutý Dragolja sa opäť mykol,

zaryl pazúry do hliny a ohavne zachripel. Neznámy sa od neho

odtiahol.

Dragan zaskučal cez zaťaté zuby a skrútil sa ako plod vmat

kinom lone. Lomcovali ním kŕče, údmi prebiehali šľahnutia

23




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist