načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vlci z Aljašky - Katarína Revická

Vlci z Aljašky
-4%
sleva

Elektronická kniha: Vlci z Aljašky
Autor:

Volám sa Alex Tomasová a vždy som bola decko, ktoré nikto nechcel. Vlastní rodičia ma odkopli ako psa a v domove si ma prehadzovali ako horúci zemiak z pahreby. Neskôr sa našla rodina, ktorá ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  165 Kč 158
+
-
5,3
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Motýľ
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2012
Počet stran: 224
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
EPUB velikost (MB): 1
MOBI velikost (MB): 0.6
ISBN: 978-80-89482-70-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Volám sa Alex Tomasová a vždy som bola decko, ktoré nikto nechcel. Vlastní rodičia ma odkopli ako psa a v domove si ma prehadzovali ako horúci zemiak z pahreby. Neskôr sa našla rodina, ktorá si ma nechala. Nenávidela som ich za to, lebo mi nerozumeli. Život sa mi zdal mizerný. Iba v škole sa mi darilo. Bola som kráľovná – tá, ktorej sa všetci báli odporovať.
Všetko zmenil neplánovaný rodinný výlet na Aljašku, kde som spoznala záhadné dvojčatá – anjela menom Kris a jeho brata Sama. Nikdy som ich nemala stretnúť. Boli mojou skazou. No práve tam – na konci sveta – som zistila, kto v skutočnosti som a čo všetko dokážem. Prezradila mi to šamanka z miestneho kmeňa. A tak som sa ocitla vo vojne, ktorá trvala už tisícky rokov.
Medzitým som prežila veľkú lásku, vášeň, ale aj hnev a sklamanie. Teraz ma čaká obrovská výzva. Prekliatie aljašských vlkov sa vzťahuje aj na mňa, a preto musím odvážne čeliť svojmu osudu.

Zařazeno v kategoriích
Katarína Revická - další tituly autora:
Vlci z Aljašky Vlci z Aljašky
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vlci z Aljašky


Copyright © Katarína Revická 2012

Design © Motýľ design 2012

Cover photo © Subbotina Anna / Fotky & Foto

Slovak edition © Vydavateľstvo Motýľ 2012

ISBN: 978-80-89482-70-2


Vlci z Aljašky

Katarína Revická


-5-

Kapitola 1

Všetko sa začalo, keď som sa rozhodla (pravdaže pod tlakom), že s našimi pôjdem na Aljašku. A že strávime tieto Vianoce pokope, ako keby sa nič nedialo. Teda, aby som vás uviedla do obrazu, nie sú to celkom moji rodičia. Adoptovali si ma ešte ako dieťa. Ale napriek tomu ich považujem za svojich...

Niežeby môj život pred rozhodnutím odísť na Aljašku nebol zaujímavý, ale to, čo sa udialo potom, sa mi zdalo nanajvýš čudné, a to dokonca aj na moje pomery.

V poriadku, moja minulosť je smutná. Nebudem sa však ľutovať a nedovolím to ani nikomu inému. Neviem, kto sú moji biologickí rodičia. To znamená, že netuším, kto je moja matka. Neviem, kto bola (je) žena, čo ma nosila deväť mesiacov v brušku a potom porodila, ani kto jej to spravil. Určite to neboli svätí ľudia. Tak som sa ocitla v domove, hoci si to veľmi nepamätám, lebo som tam bola iba zopár rokov, ale potom... to už je iná káva.

Bola som zlá? Tvrdohlavá? Nevychovaná? Drzá? Neviem, ako to bolo, ale vystriedala som mnoho rodín, ktoré sa pokúšali skrotiť moje ego. A tak som sa

-6-

Katarína Revická

zakaždým ocitla naspäť v domove. Možno to bolo päťkrát, možno viac. Prestala som to počítať, keď sa mi jeden mladý pár snažil vnútiť prísnu katolícku výchovu. Musím sa priznať, že som im robila problémy náročky.

Keď som mala asi päť rokov, objavili sa oni — moji adoptívni rodičia. Na prvý pohľad vyzerali ako čudáci. Teraz som s nimi už zopár rokov a poznáme sa dobre. Niežeby ma skrotili, ale pochopili ma, a to si na nich cením najviac.

Teraz mám sedemnásť rokov, chodím ako všetky ostatné deti na strednú školu a tvárim sa, že je všetko okej...

Pred týždňom sa však stalo viac vecí naraz. Najprv toľko nasnežilo, že ma z toho skoro porazilo! Tušila som, že vyhlásia zimné prázdniny. Nadávala som celý deň. No akoby toho nebolo dosť, môj foter vyhlásil, že chce ísť na Aljašku! Vraj tam má akúsi prácu. Moja adoptívna mamička nadšene súhlasila a tešila sa, že konečne budeme všetci spolu ako rodina.

To snáď nemyslia vážne! Viem, že ma majú radi, a sčasti aj ja ich, no nikdy som k nim celkom nezapadla. Vedia, aká som a ja viem, akí sú oni. Nedali si však povedať a foter už kúpil letenky.

Premýšľala som, že spravím scénu a pôjdem na tých pár týždňov k Siréne. Je mojou oporou, odkedy som v tejto rodine. Je to moja najlepšia kamoška zo školy a je to lesbička. Aj preto si možno niektorí myslia, že som tiež lesba.

Spolu s ňou a ďalšími deckami patríme do VIP v triede. Pravdaže sme aj v školskej rade. Cezo mňa nič ne

-7-

Vlci z Aljašky

prejde, pokiaľ o tom nerozhodnem. A zvyšok našej triedy ani nepoznám, sú to nezaujímavé ksichty. Buď sú to bifľoši, alebo niktoši.

Ale trochu som odbočila od témy... Foter už stihol kúpiť lístky a odlet je o dva dni — iba jeden deň pred mojimi narodeninami! Navyše mám narodeniny tesne pred Vianocami. Ako mi to len mohli urobiť? Vedia predsa, že každý rok oslavujem narodky buď doma, alebo v nejakej sále, kde je všetko vyzdobené ako na svadbu. Spolu s mojimi najvernejšími priateľmi sa zabávame a ja som stredobodom pozornosti, tak ako vždy. A pravdaže som tam s partnerom, s ktorým práve chodím. A teraz budem oslavovať svoje veľkolepé osemnástiny niekde uprostred snehu a metelice, zavretá medzi štyrmi stenami aj s posratými fotrovcami! To mi predsa nemôžu urobiť!

Zdrvená som sa vypotácala z postele a zamierila do svojej kúpeľne na poschodí. Neskôr som to už dlhšie nevydržala a zišla dole za tou, čo si hovorí mama.

„Nejdem s vami, ani keby ste ma nútili! Mám predsa narodeniny a nemôžem ich sláviť tam, kde nikoho nepoznám!“

Pozrela sa na mňa a čosi mi podala. Pozrela som sa, čo to je, ale bol to iba tanier plný chlebíkov.

„Nie som slúžka,“ odsekla som pohŕdavo.

„Iba to polož na stôl a najedz sa. Dnes večer budeš mať svoju oslavu. Nechala som v cukrárni upiecť koláčiky a tvoji kamaráti už o všetkom vedia a súhlasia s tým.“

-8-

Katarína Revická

„Čože? Oslava? U nás doma? To si ma rovno mohla zabiť!“ skríkla som. Nemohla som tomu uveriť. Určite ich k tomu donútila so zbraňou pri hlave!

Ostentatívne som pustila chlebíčky z výšky na stôl a odpochodovala z kuchyne. Myslím, že sa rozleteli krížom-krážom po stole, no akoby mi na tom záležalo. Práve ma strápnila na celé roky! Toto neprežijem! Moje osemnástiny budem sláviť doma! A dokonca s tými, čo si hovoria rodičia. Akoby toho nebolo dosť, pozvali aj moju partiu deciek! Čo sa to s nimi deje?

Tá, čo si hovorí mama, určite celkom potratila rozum. Jej meno je Anabel a foter je Jack. A mám po nich priezvisko Tomasová. Lepšie ako nič. Mala by som plno priezvisk, keby som si ich zapisovala. Veď som prešla mnohými rodinami a keby som si nechala každé jedno priezvisko, moje meno by bolo dlhé asi na dve strany.

Ale volám sa tak, ako sa volám, a som, aká som. Tmavovláska so zelenými očami. Moje vlasy nemajú chybu, sú dlhé, krásne a vlnité, zdravé a plné lesku. Veď aj stoja kopu námahy! Ale najkrajšie sú na mne vraj oči — majú nádherný mandľový tvar a sú prenikavo zelené. Nimi vždy upútam pozornosť. A tiež svojím šarmom.

Tvár mám anjelsky krásnu, ako hovoria chlapci, a vo vnútri vraj skrývam diabla — hovorieva foter. Ten ma nemá rád a ja nemám rada jeho. Stále pre niečo hundre. Ale ja ho vždy svojimi hláškami odrovnám, on to potom rozdýchava dva dni a mama ho tíši, aby ma nevyhodil.

Len nech to skúsi, vyškriabem mu oči! Som nežná žena, no keď ma raz niekto naserie, má po chlebe! Nie

-9-

Vlci z Aljašky

však po tom chlebe, čo som práve hodila na stôl, ten nestál za nič. Rozumiete, myslím to obrazne.

Dobre, som prekliata sviňa, viem... Ale takú zo mňa spra vil osud. Možno keby som mala vlastnú matku a otca, ktorí by ma neodkopli ako šteňa, čo nechcú pod stromčekom, mohla som byť celkom iná. Teraz som ako dva póly. Všetci ma buď zbožňujú, alebo nenávidia. Ale aspoň niečo.

Vrazila som do dverí a zabuchla ich za sebou. Čo teraz?!

Sadla som si na posteľ a chcelo sa mi plakať. Nezničím si však kvôli tomu perfektný mejkap! Nie som predsa šialená!

Otvorila som radšej svoj šatník a vyhádzala von všetko, čo som v ňom mala. Aj tak sa budem zajtra baliť. Vybrala som svoje najlepšie veci, obliekla sa a prudko otvorila dvere.

Zbehla som dole a našla mamu — teda tú, čo sa o mňa stará — ako upratuje neporiadok po chlebíčkoch. Nemyslela som si, že to bude až také zlé.

Ups, to bude zase večer! Foter sa bude tváriť ako debil a želať mi — „všetko naj, zlatko“ — ale v duchu si bude myslieť — „toto ti nedarujem, veď počkaj, zajtra ti to spočítam.“

Och, do riti, všetko sa na mňa rúca! A to nehovorím iba kvôli problémom doma, trápnej domácej oslave narodenín či neslávnemu odchodu na Aljašku. V škole sa mi rúca aj môj vzťah.

Rozhodla som sa preto ísť za svojím frajerom a vyriešiť to s ním. Do oslavy zostáva kopa času, navyše bude

-10-

Katarína Revická

len taká trápna, domáca. Nemusím sa kvôli nej veľmi obťažovať.

„Kam ideš? Nepomôžeš mi s prípravami na oslavu?“ spýtala sa mama.

No jasné! Radšej som sa nadýchla, aby som nepovedala niečo, čo ma potom bude mrzieť ešte dva dni, tak ako to s tými chlebíčkami.

„Nie, musím si ísť niečo vyriešiť. Neodkladne. Prepáč, hneď som späť.“

Ocenila moju odpoveď a usmiala sa na mňa — to nenávidím. Usmieva sa, ale pritom si myslí: „Dobre, ako chceš, ale nepraj si, keď to potom poviem otcovi.“

Poznám ju už dobre a ona to vie. No aj tak som sa na to teraz vykašľala, schmatla kožuch a vykročila k autu. Stálo ako vždy na našej príjazdovej ceste pred domom. Naštartovala som a zdúchla preč.

Len čo som bola dosť ďaleko, spomalila som a snažila sa trochu upokojiť. Viem, možno to znie divne, ale keď sa vzdialim od domu, pripadám si ako celkom iný človek.

Môj súčasný priateľ sa volá Bob, ale ja ho volám zaj ko. Je to hlavný rozohrávač vo futbale, aspoň myslím. Na tom však nezáleží, hlavne, že sme obaja na vrchole. Ja som kráľovná školy a on je kráľ-rozohrávač — myslím že to patrí k sebe. Dali sme sa dohromady asi pred pol rokom a musím povedať, že padol môj osobný rekord, pretože tak dlho som ešte s nikým nebola.

Samozrejme, bokovky, ktoré som medzitým mala, nepočítam. O nich viem iba ja a zopár deciek z mojej

-11-

Vlci z Aljašky

partie. A tie zase vedia, že keby sa to donieslo až k zajkovi, stala by sa vražda. Naozajstná!

V kabelke totiž nosím nožík, keby ma napríklad prepadli. Ovládam aj bojové umenie. Veď biť do boxovacieho vreca je najlepší spôsob, ako si každý deň po škole vybiť zlosť. Nakopať niekoho do zadku je ľahké ako facka. Tie však dávam často všetkým, čo sú blízko mňa. Som teda mierumilovný človek, no len kým sa nenaseriem. A to sa stáva často.

Možno preto som najnebezpečnejšie dievča a kráľovná školy — nedotknuteľná a zvodne krásna.

A môj zajko? Na toho by si tiež nikto nedovolil zdvihnúť ruku. Jedine samovrah. A práve preto musíme držať spolu, lebo iba tak sme najsilnejší.

Do kelu, práve som minula ulicu, kde býva Bob. Musela som to obísť ešte raz. Napokon som konečne zaparkovala pred jeho domom. Keď som vypla motor, zazrela som ho v spätnom zrkadle, ako sa v trenírkach ponáhľa ku mne a otvára mi dvere. Je dokonalý.

„Ahoj, zlatko, deje sa niečo alebo si ma prišla iba pozrieť?“ V očiach mal akýsi zvláštny lesk. Dúfam, že sa do mňa nezaľúbil! To by bolo na hovno.

„Ahoj, zajko, doma som už nemohla dýchať. Anabel mi dnes chystá oslavu narodenín, hoci ich mám až napozajtra!“ sťažovala som sa.

Očividne už o tom vedel, pretože sa vôbec netváril prekvapene. To bolo zlé znamenie.

„Áno, Anabel mi volala ešte v pondelok, vraj v sobotu cestujete na pár týždňov na Aljašku.“

-12-

Katarína Revická

Čože? Tak on to vedel skôr ako ja?

Ten odporný fotrík musel mať odchod už vopred naplánovaný! Prišlo mi zle. Vyšla som z auta a nechala sa odprevadiť do zajkovho domu. Hoci to nebol dom, ale skôr domček, cítila som sa v ňom lepšie ako v našej vile.

„Takže v pondelok, hovoríš? Mne to Anabel povedala iba včera večer a nespala som preto celú noc. Čo nevidíš, aké mám hrozne opuchnuté oči?“

Pozrel sa na mňa a pobozkal ma na čelo. Bolo to trochu trápne, keďže v obývačke mal mamu.

„Nie, nevidím. Si prekrásna ako vždy,“ usmial sa.

Nemohla som mu odolať. Pozdravili sme jeho matku a išli hore do jeho izby. Bola síce malá, ale útulnejšia ako tá moja. Po zemi boli rozhádzané nejaké veci, no bolo vidieť, že sa tu žije.

„Prepáč, mám tu neporiadok. Hneď to upracem. Nerátal som s tým, že prídeš,“ usmial sa na mňa a začal zbierať rozhádzané handry.

„Nechaj to tak, zlatko, mne to neprekáža,“ mávla som rukou, čo bolo u mňa nezvyčajné a on to vedel. Skúmavo sa na mňa pozrel.

„Deje sa niečo? Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek.“

No určite! Aj to, že som ťa za posledný mesiac podviedla aspoň desaťkrát? Asi ťažko.

„Nie, nič. Len som zo všetkého unavená... Myslela som si, že nejako zvládnem tieto prázdniny, keď budem najmä s tebou a nie s našimi. Ale to, čo pre mňa nachystali, je zrada! Chcú ma vytiahnuť do nejakej prekliatej

-13-

Vlci z Aljašky

diery, kde nebude možno ani elektrina a pitná voda. Čo len budem robiť?“

Rozplakala som sa. Sadol si vedľa mňa a utešoval ma.

„Neboj sa, zlatko, na Aljaške som už raz bol — v malom mestečku Nome. Bolo to najkrajšie, čo som kedy videl. Je tam všetko ako tu, ale keď vystúpiš von z lietadla, pohľad na hory ťa úplne dostane. Zamiluješ si to tam, uvidíš! Verím, že to zvládneš aj s tvojimi... hm... rodičmi.“

To bola reč do bitky! Hneď som si utrela oči a pozrela do zrkadla, ktoré som nosila stále so sebou v kabelke, no nebol to pekný pohľad. Vlastne to bolo strašné. Oči som mala uplakané a líca mi horeli červeňou. Čo to do pekla robím?! Plačem na pleci frajerovi. Hneď som sa pozbierala. To predsa nie som ja!

Kruhy pod očami som zamaskovala malou vrstvou krycieho krému a čiernou ceruzkou. Bob sa medzitým obliekol a vybrali sme sa na obed do reštaurácie. Išli sme mojím autom. Keď pôjdem naspäť, len ho hodím domov. Zaparkovala som na mieste pre vozičkárov a zamkla auto. Bob ani slovkom nekomentoval moje parkovacie miesto, asi ma nechcel ešte viac nahnevať. Mne to však bolo srdečne jedno. Auto je napísané na fotra, nech si to rieši on!

Sadli sme si do luxusného boxu a objednali si. Občas sem zájdem, hoci najradšej mám tie nezdravé bufety s mastným jedlom. Áno, viem, že to nie je najlepšie pre moju krásnu postavu, ale neviem si tie dobroty odpu stiť. Hoci pred mojím zajkom by som si nikdy nedovolila jesť niečo podobné. Objednala som si teda niečo... hm... zdravé. Kým sme čakali na jedlo, uvažovala som.

-14-

Katarína Revická

Myslím, že Bob ma má rád, ale mám aj ja rada jeho inak než ostatných chlapcov? Ako sa niekto dokáže zamilovať? Čo to vlastne znamená? A ako sa cíti človek, keď niekoho miluje? Možno je to len taký pocit, ktorý mávam, keď sa spolu milujeme. Je to pocit bezpečia a šťastia. No potom príde krutá realita a všetko pekné je odrazu fuč. Do čerta, som hladná, kde je ten chudák s tým jedlom?

„Dnes si nejaká divná, Alex, deje sa niečo?“ Ach, to nie je možné, ako to vie?! Mimochodom, moje meno je Alex a tí, čo ma nenávidia, ma volajú zelenooká. Čo to hovoril Bob? Krucinál, opäť som mimo... No je pravda, že v posledných dňoch sa necítim dobre. Len dúfam, že nie som tehotná!

„Som iba na ner v y, to je všetko,“ precedila som. „A ne - viem, či to zvládnem. Myslím tú oslavu dnes večer a potom na zajtrajšie balenie a odlet... Nechcem tam ísť,“ začala som zase fňukať. Stáva sa zo mňa usoplená tínedžerka, ktorú ovládajú hormóny. Och, doparoma! Kedy sa to stalo?

„Myslím, že si zbytočne lámeš hlavu. Snaž sa brať všetko iba z pozitívnej stránky a hlavne nemyslieť na to, čoho sa obávaš. A uvidíš, ako ti to pôjde. Ukáž, čo v tebe naozaj je a prečo si očarila aj mňa. Si silná osobnosť a nikdy neprehrávaš!“ Tieto slová som si musela zapísať hlboko do mysle.

„Áno, máš úplnú pravdu,“ vzdychla som a odpila si z martini. Dúfam, že dnes dostanem pokutu aj za rýchlosť... To by sa mi páčilo, nahnevať fotra ešte viac.

-15-

Vlci z Aljašky

Objavil sa čašník a priniesol jedlo. Vyzeralo dobre, a tak som sa doňho okamžite pustila, pričom mi v hlave krúžili všelijaké plány na útek. Napokon som však usúdila, že zajko má úplnú pravdu.

S Bobom sme ešte rozobrali zopár školských záležitostí. Už sa nevracal k téme Vianoce na Aljaške, čo som mimoriadne ocenila.

Cestou späť som ho odviezla domov, ako som sľúbila, a nenormálne pomaly som sa vliekla k nášmu domu. Uvedomila som si, že sa už stmievalo, čo znamenalo, že istotne už je doma aj Jack. Do pekla, naňho mám teraz najmenšiu chuť. Keď som už bola na našej príjazdovej ceste, všimla som si, že tam Jackovo auto ešte nie je, a tak som si od úľavy vydýchla.

Keď som otvorila dvere a zasvietila v chodbičke, vtedy mi to došlo. Čo to má znamenať?! Kde je Anabel? Nekoná sa oslava dnes? Kde sú všetci? Čakala som, že na mňa všetci vyskočia a začnú spievať, ale nič sa nedialo. Prešla som do kuchyne a nikoho som nenašla.

„Halóóó?“ zvolala som, ale nikto mi neodpovedal. Juchuuuu! Takmer som zvýskla od radosti, že žiadna oslava nebude, no vtom mi udrel do očí veľký odkaz na chladničke.

Alex, oslava sa koná v kultúrnom dome o ôsmej. Čaká

me ťa tam všetci. Maj sa, zlatko. Ak neprídeš do ôsmej,

volám ti na mobil.

Pozrela som sa na hodiny v kuchyni a zhíkla — bolo pol ôsmej! Ale veď ešte nemám večerný mejkap a nie

-16-

Katarína Revická

som ani prezlečená! Nevadí, musím si švihnúť. Nalíčila som sa, prezliekla a vtedy mi zazvonil mobil.

„Kriste, veď už idem!“ zvrieskla som, keď som ho zdvi hla.

„Tak po prvé, nie som Kristus, po druhé, nebuď sprostá a po tretie, už ťa čakáme. Kde si?!“ precedil foter.

„Som na ceste, práve som naštartovala auto. Hneď som tam.“ V klamaní som profesionál. Oklamem aj psychológa.

„Tak si švihni, Anabel už bledne.“

Ocenila som, že ju nenazval mojou matkou, a tak som nepovedala nič, iba som zložila. Chcela som byť k nemu tentoraz milá. Rýchlo som si ešte prečesala vlasy a schmatla kabelku. V tom momente sa mi vysypal celý jej obsah na dlážku.

„To snáď nie je možné!“ kričala som a zbierala najnutnejšie veci — špirálu, mejkap, očné tiene, zrkadlo, hrebeň. Vyrútila som sa dole schodmi a bežala von k autu. Celá nervózna som naštartovala a ponáhľala sa na večierok. Pridala som plyn a uháňala odušu. Skoro ma porazilo, keď za mnou zasvietili červeno-modré svetlá a zahučala siréna.

„To si robia zo mňa žarty!“ Zastavila som na krajnici a čakala na policajta. Potom som stiahla okienko a prísne sa naňho pozrela. Trochu zaspätkoval, lebo viem, čo uvidel. Nenormálne krásnu babu, navyše vytočenú na smrť.

„Viete o tom, že ste práve išli takmer 80 kilometrov za hodinu?“ opýtal sa ako správny debil. Odpovedala som tak, ako som sa práve v tej chvíli cítila — nahnevane.

-17-

Vlci z Aljašky

„Áno, viem, pane.“ Moja odpoveď ho ešte viac rozčúlila.

„Prosím si vaše doklady, slečna.“ Takže už som slečna! Prehrabávala som sa v kabelke a skoro som sa posrala.

„No doboha!“ zvrieskla som, až podskočil.

„Pred chvíľkou som si vymenila kabelku a všetky doklady som nechala doma vo svojej izbe. Krucinál, tak som sa ponáhľala!“

Bol to síce mladý fízel, ale odrazu akoby si zložil masku a prehovoril ako dospelý.

„Môžem vás požiadať, aby ste vystúpili z auta?“ To mi ešte chýbalo.

„Pravdaže.“ Pokúsila som sa o úsmev, ale už som to tak dobabrala, že pokuta sa fotrovi nevyhne. Keď som vystúpila, v ruke mal to, s čím sa meria alkohol. Po chrbte mi prešiel mráz.

Hneď som sa priznala: „Pila som alkohol...“

„Ako prosím?“ Policajt na mňa vyvalil oči.

„Pane, pozrite sa, práve sa ponáhľam na svoju narodeninovú oslavu a už na mňa čaká plná sála ľudí,“ povedala som úprimne a dívala sa mu priamo do tváre.

„Mne je jedno, kam máte namierené, ale keďže nemáte doklady a tvrdíte, že ste pili alkohol...“ odmlčal sa. Keď to povedal takto, bolo to, akoby som bola najhorší zločinec.

„Zavrú ma?“ zhíkla som. Postrehol moju tvár a myslím, že som práve stratila farbu.

„Slečna, pozrite sa na to z môjho uhla pohľadu.“ Preglgla som.

-18-

Katarína Revická

„Nemôžete mi dať iba nejakú pokutu a v dobrom sa rozídeme? Čakajú na mňa a keby som im teraz zavolala... Do šľaka, ani telefón nemám,“ zistila som, keď som ho skúsila nájsť vo vrecku, kde ho stále nosím. Viem presne, kde je. Na posteli. Hodila som ho tam hneď po rozhovore s fotrom.

Utrela som si pot z tváre, hoci bolo pod nulou. Neviem, ako dlho to ešte vydržím, aby som nevybuchla. Prosím, len nech ma nezbalí do auta.

„Slečna, ak nafúkate, budem nútený odobrať vám vodičský preukaz a dať vám pokutu.“ Nech si berie, čo chce, ale teraz sa ponáhľam. Zdrapla som mu ten prístroj z ruky a fúkala, ako mi ukázal.

Na moje prekvapenie sa usmial. „Je to v poriadku.“ Keď tak nad tým uvažujem, vypila som len jeden drink a hneď na to som jedla.

„A čo sa týka tých dokladov, nabudúce si dajte pozor,“ upozornil ma, poprial mi príjemný zvyšok dňa a odkráčal. Ostala som tam stáť ako socha. Úplne ma dostal. Keby bolo na mne, napárala by som si takú pokutu, že by fotra načisto porazilo. A nezabudla by som na odobratie vodičského preukazu aspoň na dva roky.

Nasadla som do auta a znovu sa rozplakala. Do čerta aj s ksichtom! Sedela som v aute a ronila slzy, keď mi ktosi zaklopal na okno. Až som zmeravela od strachu. Utrela som si oči a uvidela som Boba. Neviem, ako vedel, kde som, ale v tom momente mi to bolo jedno. Objal ma a vytiahol z auta von. Stále snežilo. Sem-tam mi sadla vločka na tvár a pridala sa k slzám.

-19-

Vlci z Aljašky

„Čo sa ti stalo, zlatko?“ Hladkal ma po tvári a utešoval. Presne toto som naozaj potrebovala. Kútikom oka som cez uslzené oči uvidela fotra s Anabel, ako na mňa hľadia od Bobovho auta. Nikdy by som nepovedala, že by sa o mňa mohli báť, ale mama fakt vyzerala ustarane. Pohľad na nich bol priam bolestný.

„No tak, čo sa stalo, Alex? Zbláznim sa z toho,“ fotrík bol naozaj vynervovaný.

„Nestalo sa vôbec nič.“

Môj hlas znel silnejšie, ako som sa cítila. Pomaly som sa však upokojila.

„Prepáčte mi, že meškám, ale zastavil ma policajt a nemala som doklady. Zabudla som ich doma, keď som sa ponáhľala na oslavu.

Bob si povzdychol. „Asi som ti mal povedať, že oslava je o ôsmej a nie u teba doma, nedopadlo by to takto.“

„A čo vlastne chcel ten policajt?“ spýtal sa foter. Zagánila som naňho a zopakovala som to ešte raz.

„Nemala som doklady, ale predstavte si, nedal mi ani len pokutu! Nechápem.“

Alkohol som pre istotu nespomenula. Pozrela som sa do zajkových očí. Usmial sa a vtedy mi došlo, že mu na mne naozaj záleží a všetko ostatné je úplne zbytočné riešiť. Hneď som sa cítila lepšie.

„Tak čo, ideme na tú oslavu?“

„Naozaj tam chceš ísť?“ spýtal sa.

„Stopercentne,“ odpovedala som. Veď bude so mnou celý čas, a preto sa dnes večer nemám čoho báť. Čo bude zajtra a pozajtra, budem riešiť neskôr. Teraz si vy

-20-

Katarína Revická

chutnám oslavu a budem sa tváriť ako kráľovná, ktorou naozaj som! Teda, aspoň myslím...

Nasadli sme do áut. Bob šoféroval to moje a ja som sedela vpredu pri ňom. Bobovo auto šoféroval foter a vedľa neho sedela Anabel. Keď som videla, ako sa o mňa báli, možno to s nimi na tej Aljaške nebude až také zlé. Inak sa asi zbláznim.

DOSŤ!

Dnes mám oslavu narodenín a nemusím sa ničím trápiť! Kašlem na všetko ostatné.

Sála nebola ničím výnimočná. Ale keď sme vošli dnu, hneď sa spustil radostný krik a spŕška sladkých cukríkov. Potešila som sa, že tam bolo toľko ľudí. A zachmúrila som sa, keď som zistila, že je tam skoro celá škola.

Kristepane, to fotrovcom už naozaj preskočilo? Neverila som vlastným očiam. Napokon všetko dobre dopadlo. Na to, aká som bola vystresovaná a na pokraji síl, som sa celkom dobre zabávala. Aspoň navonok to tak vyzeralo. No v mojom vnútri sa odohrávalo čosi úplne iné.

Keď bolo po všetkom, so všetkými som sa poctivo rozlúčila. Veď pravdepodobne väčšinu z tých deciek uvidím až po vianočných prázdninách, a to mi naháňalo pekelný strach. Prázdniny trvajú tri týždne, a to je nad moje sily!

Myslím, že som sa pomaly zosypávala už vtedy.

Keď sme dorazili domov, nikto nič nepovedal. Rodičia ma asi nechceli ešte viac znervózňovať a ja som to

-21-

Vlci z Aljašky

ocenila. Zavrela som sa do svojej izby a chcela kričať a plakať ako malá, ale uvedomila som si, že už napozajtra mám osemnásť. Ako dospelá som sa však vôbec necítila.

Keď som sa odlíčila, zistila som, že moja tvár je nezdravo bledá. Zdobili ju fialové kruhy pod očami a vedela som, že ak ani túto noc nezaspím, zajtra to bude ešte horšie. Na moje prekvapenie som však zaspala až prirýchlo.

Ráno som sa zobudila celkom svieža a takmer som zvýskla od radosti. Potom som si uvedomila, čo ma dnes čaká, a hneď ma tá radosť prešla. Radšej som sa teda umyla a obliekla do čierneho. Dnes mám smútok. Dnes zomieram. A preberiem sa k životu až o tri týždne.

Zbehla som dole do kuchyne, kde ma už na stole čakali raňajky. Praženica s čerstvým chlebíkom bola fajn. A po včerajšej torte nalačno mi padla viac ako dobre.

O chvíľu však pricupkala Anabel a zabila: „Alex, už si zbalená? Nezabudni, že večer odchádzame.“

„Ako to, že dnes večer?!“ snažila som sa zakryť prvotný šok, ale myslím, že aj tak sa mi to nepodarilo.

„Och, moja, zajtra ráno tam už budeme! Odlietame dnes o pol desiatej večer. Nevravela som ti to?“

Pokrútila som hlavou a rýchlo sa vzdialila, aby som nestihla byť hnusná. Veď ona v podstate za nič nemôže, to všetko Jack. Zabiť ho je málo!

Vletela som zase do svojej izby a tresla dverami, aby to vyzeralo, že som viac naštvaná, ako som v skutočnosti bola. V podstate to bolo jedno.

-22-

Katarína Revická

Otvorila som veľký kufor a znova som sa rozľútostila. Dobrá nálada bola preč. Uvedomovala som si, že doma som na vrchole, a keď prídem na Aljašku, budem nikto. Budem vzduch.

Už som však neplakala, len som si rýchlo utrela oči a starostlivo ukladala veci, ktoré si zoberiem so sebou. Myslela som si, že by bolo fajn zobrať si so sebou to najlepšie oblečenie, aby som bola IN aj na tom severnom póle — alebo je to nejaký iný? To je jedno, zemepis neznášam, rovnako ako matiku... V podstate neznášam všetky predmety, ale všetkými skúškami sa viem vždy preplaziť ako had.

V šatníku som strávila naozaj dlhý čas, kým som si vybrala to najlepšie a najteplejšie oblečenie. Človek nikdy nevie, možno sa na obzore objaví ďalší zajko...

Panebože, som ja ale hlúpa! Toho môjho Boba mám asi fakt rada, a to nie je dobré znamenie. Zamyslela som sa, čo asi robí práve teraz, a tak som mu poslala esemesku: Si v poriadku?

Spočiatku som bola nervózna, lebo neodpovedal. No asi po minúte telefón zabzučal a čítala som: Som okej, a čo ty? Ako po včerajšku? Dnes už asi neprídeš, čo? Tak sa mi maj. Mám ťa rád.

To bolo od neho naozaj milé.

Hneď som mu zase odpísala: Prídem aj hneď, ak s tým súhlasíš, zase mám depku.

Už som sa nebála, že nenapíše, a kým som čakala na odpoveď, chystala som ďalšie veci, tentoraz obuv.

Mobil o chvíľu zapípal: Som doma sám, tak príď.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist