načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vládca vlkov - Juraj Červenák

Vládca vlkov

Elektronická kniha: Vládca vlkov
Autor:

Takmer desať rokov bojoval vo vojnách, ktoré rozvrátili ríšu Avarov na rovinách medzi Dunajom a Tisou. Jazdil s družinami slovanských kniežat, bol žoldnierom Karola Veľkého, slúžil vo ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  132
+
-
4,4
bo za nákup

hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9%hodnoceni - 71.9% 85%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Artis Omnis
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 244
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-893-4113-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Takmer desať rokov bojoval vo vojnách, ktoré rozvrátili ríšu Avarov na rovinách medzi Dunajom a Tisou. Jazdil s družinami slovanských kniežat, bol žoldnierom Karola Veľkého, slúžil vo vojsku bulharského chána Kruma. Čierny Rogan. Chýrečný lukostrelec, nemilosrdný avarobijca. Každý vojvodca si prial mať ho po svojom boku. On však teraz na vlastnú päsť putuje do temných, duchmi a démonmi obývaných lesov za Hronom. Je na stope Krvavých psov, najukrutnejších avarských hrdlorezov. Vďaka stretnutiu s vedmou Mirenou a vládcom vlkov Černobohom však čoskoro zistí, že jeho osudom nie je iba pomsta za dávno mŕtvych blízkych. Aby zistil, aké sily driemu v jeho vnútri a aké poslanie zdedil po svojich neznámych predkoch, bude sa musieť vydať až do ríše Moreny, bohyne smrti.

Epos, v ktorom na pozadí skutočných historických udalostí ožíva svet slovanských hrdinov, kniežat a čarodejníkov, ale aj mágie, vrtošivých bohov a krvilačných besov. „Černokňažník“, ktorým sa Červenák presadil na poli domácej fantasy a za ktorého získal Cenu Akadémie sci-fi, fantasy a hororu v kategórii „Najlepšia česká a slovenská kniha roku“, konečne vychádza v slovenčine, navyše v novej, upravenej podobe.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Juraj Červenák

VLÁ DCA

VLKOV

Artis Omnis

Prvá kniha trilógie

Černoknažník


Vydal: Artis Omnis v edícii Margo

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Redakčná a jazyková úprava: Michal Spáda, Andrea Harmanová

1. e-book publikácia, 1. e-book vydanie

© Juraj Červenák, 2011

Cover & Illustration © Michal Ivan, 2011

Typography © Artis Omnis

ISBN 978-80-89341-22-1

EAN 9788089341221

ISBN PDF 978­80­89341­22­1


Príbehy o černokňažníkovi

a jednom ironickom vlkovi

Hoci Černokňažník: Vládca vlkov po prvýkrát vyšiel knižne

v roku 2003, myšlienka napísať „slovanskú fantasy“ mi skrsla

v hlave už niekedy v prvej polovici 90. rokov. Stalo sa tak najmä

pod vplyvom Andrzeja Sapkowského, ktorý síce príbehy

ozaklínačovi Geraltovi umiestnil do imaginárneho sveta, výdatne

ich však okorenil prvkami slovanských mýtov a útržkami

východoeurópskeho folklóru. Takisto tu boli domáci priekopníci,

ako napr. Košičan Egon Niczky. Tá téma ma napokon posadla

natoľko, že som skoncoval aj s načatou ságou o Tollranderovi,

ktorá čerpala hlavne znordických mýtov. Veď načo znovu omieľať

dookola príbehy o elfoch, trpaslíkoch, vikingských bojovníkoch

a severských bohoch, keď sa tu núkala neprebádaná ríša

slovanských legiend, besov ahrdinov?

Nasledovali roky hľadania. Nielen historickej amyto

logickej faktografie (splašiť v tej dobe niečo o slovanskom

bájosloví bola takmer nadľudská úloha), ale isamotných hrdinov.

Rogan bol pôvodne pirát z ostrova Rujana, potom družinník

akéhosi fiktívneho ruského kniežaťa, napokon sa z mojej záľuby

vtemnejších odtieňoch fantasy vykľul čarodejník. Anie hocijaký,

ale poloboh a polodémon, slúžiaci obávanému Černobohovi.

Samozrejme, každý Holmes potrebuje svojho Watsona, a tak sa

po Roganovom boku zjavil Goryvlad. Vprvej verzii had, ktorého

nosil černokňažník v brašne pri boku (ten však bol málo

mobilný), potom krkavec (ten naopak príliš) anapokon vlk. Ten

bol akurát.

Rogan, tak ako viacerí moji hrdinovia, vychádzal inšpiračne

predovšetkým zo záhadného pištoľníka Clinta Eastwooda

z westernovej trilógie Sergia Leoneho. Len namiesto koltu

používal luk,namiesto klobúka mu tvár tienila kapucňa anelovil

za odmenu mexických desperádov, ale avarských vyvrheľov. Prvá

krátka poviedka, v ktorej vystupoval, sa dokonca neskrývane

volala Pre hrsť strieborniakov (napokon sa z nej stal základ pre

podobne nazvanú druhú kapitolu románu). K takejto tajomnej

apochmúrnej postave sboľavou minulosťou sa pravdaže výborne


hodil Goryvlad s jeho ironickým nadhľadom. Dokonca až tak

veľmi, že si čitatelia toho prešibaného blcháča obľúbili viac ako

Rogana. Dá sa povedať, že sa mi ako autorovi trochu vymkol spod

kontroly - ale to je vždy fajn, keď postava ožije vlastným životom.

Jeho „glosovanie“ mi pomohlo odľahčiť fantasy pátos, ktorý

v takto postavenom príbehu samozrejme tiež nesmie chýbať.

Tieto dva prvky som sa snažil skĺbiť ato je možno jeden zdôvodov,

prečo si Rogan a Goryvlad pomerne rýchlo získali priazeň

čitateľov.

Vroku 1997 začali Ivan Aľakša aMartin Králik vydávať prvý

slovenský sci-fi/fantasy/hororový magazín Fantázia. Na jeho

stránkach dostali priestor prvé Roganove príbehy. Poviedky sa

spočiatku odohrávali v imaginárnom, pseudoslovanskom svete,

do ktorého zapadla aj novela Na piaď chlap, na lakeť brada

s hrdinom Valgorom. Potreba nasmerovať Roganove

a Goryvladove kroky do skutočného historického sveta vyvstala

až s románom. Moje znalosti histórie a slovanských reálií sa

postupne prehlbovali a rozhodol som sa ich využiť. Práve tu sa

zrodila moja vášeň pre umiestňovanie fiktívnych príbehov do

reálneho prostredia akonkrétnych dejepisných súvislostí.

Román Vládca vlkov vznikal približne od roku 2000.

Medzitým sa poviedky o Roganovi objavili v časopisoch Ikarie

a Pevnost. Novela Krvavý oheň, biely oheň mi priniesla víťazstvo

v súťaži O najlepšiu fantasy, ktorej porotcami boli Martin

Schuster a Egon Čierny. Práve Egon uvažoval o publikovaní

románu vo svojom vydavateľstve Poutník, ale prvotné úmysly sa

zrôznych dôvodov postupne rozplynuli vbezvetrí.

Medzitým som však už spolupracoval s redaktorom

a prekladateľom Robertom Pilchom, ktorého Brokilon vydal

moje romány o Conanovi. Jeho zásluhou Vládca vlkov vyšiel

včeskom preklade pod značkou pražského vydavateľstva Wales.

Kniha pre mňa takisto znamenala začiatok spolupráce

sMichalom Ivanom. Černokňažník bol jeho úplne prvou knižnou

obálkou a rozhodne to bol vydarený debut - Michal sa postupne

vypracoval na jedného z najlepších tuzemských sci-fi/fantasy

výtvarníkov. Napokon, obálka tohto nového vydania otom jasne

vypovedá.

Čitatelia sa rýchlo „chytili“. Hrdinská fantasy spojená

snašimi vlastnými koreňmi vtom čase na česko-slovenskom trhu

chýbala a Černokňažník ukázal, aký výrazný bol hlad po tejto


tematike. Nasledovali ďalšie dva diely, Radhostov meč a Krvavý

oheň. Roganovi sa zkomerčného hľadiska darilo čoraz lepšie. Po

niekoľkých dotlačiach aopakovaných vydaniach dosiahol vrámci

domácej žánrovej tvorby nadpriemernú predajnosť. Dnes je české

vydanie „štvordielnej trilógie“ (k trom románom patrí eštezbier

ka poviedok) prakticky vypredané.

Príbehy oRoganovi aGoryvladovi prešli kus cesty. Hoci som

medzitým napísal niekoľko kníh s inými hrdinami (trilógia

Bohatier, dvojdielny Bivoj, Sekera z bronzu, rúno zo zlata...),

„Rogy aGorja“ sú stále základným kameňom mojej tvorby. Sú to

skrátka starí kamaráti - začínali sme spolu, bok po boku, aťa

háme to spolu dodnes (do poviedkovej zbierky, ktorá mi vyjde

v roku 2010, práve píšem novú poviedku o nich). Séria

Černokňažník možno medzitým trochu zostarla, ale od dejovo

prepracovanejších novších kníh ju odlišuje istá „mladícka

dravosť“, dynamika a atmosféra. Tie som sa snažil zachovať, či

dokonca posilniť aj vnovej verzii.

Toto prepracované vydanie Vládcu vlkov je (prečo to

zastierať?) oniečo skrátené oproti pôvodnému českému vydaniu.

Dôvodom je práve zmienená dynamika textu. Dnes už je môj štýl

stručnejší aúdernejší, snažím sa neutápať vzbytočných opisoch,

prívlastkoch, nadutých fantasy prirovnaniach apod. Vtom tkvie

rozdiel medzi pôvodným anovým Černokňažníkom. Zrománu sa

nič zásadného nestratilo, do koša putovala len zmienená literárna

burina. Akčné scény možno nie sú až také krvavé ako predtým, ale

zato sú strhujúcejšie a napínavejšie (samozrejme, fanúšikovia

mojej staršej tvorby svoju porciu odseknutých hláv avyvrhnutých

vnútorností dostanú - len už sa nimi nebudú ťažkopádne brodiť,

ale hladko sa po nich kĺzať smerom kfinále). Ak teda čitatelia už

pôvodnú verziu románu čítali „na jeden dúšok“, tentoraz sa treba

pripraviť na skutočne divokú jazdu.

Druhým zásadnejším rozdielom je, že dnes už sú moje

znalosti histórie a slovanskej mytológie podstatne rozsiahlejšie

ako pred desiatimi rokmi, keď som na románe začal pracovať.

Všetky tieto poznatky som do novej verzie vložil. Ako zrejme

postrehnete aj zodborného dodatku, Vládca vlkov je síce fantasy

román, ale pevne ukotvený v historických základoch.


Nuž a výrazný rozdiel nájdete aj v dialógoch. Vprepracovanej verzii znejú repliky prirodzenejšie a absentujú

i výraznejšie „výkyvy v charakteroch postáv“. Skrátka a dobre,

upravil som Černokňažníka tak, aby na ňom bol badať môj

autorský vývoj za uplynulú dekádu. Je to stále ten istý príbeh, má

tú istú štruktúru, rovnaké postavy, ale je napísaný lepšie. Pevne verím, že to ocenia noví i tí „zaslúžilí“ fanúšikovia Roganových aGoryvladových dobrodružstiev.

Ďuro Červenák, 30. októbra 2009, Košice


Mnoho vojen viedol kráľ Karol Veľký,

no najväčšia bola tá s Avarmi.

Ľúte boje trvali osem rokov. Napokon sa Frankovia

tak obohatili ukoristeným avarským zlatom

a striebrom, že si to ľudská myseľ nevie ani predstaviť.

Zo zápiskov Einharda (770-840),

sekretára, radcu a životopisca Karola Veľkého


eď sa o polnoci rozbrechali psy, Ožeg bol zaraz na

nohách.

Ako skoro vždy, spal len tak na pol oka, takže zo snov vhupol

priamo do stavu úplnej bdelosti. Dlhé roky života v pohraničných

lesoch ho naučili ostražitosti.

Borko a Tesák besneli. Kdeže, toto nebola odpoveď na hlas vlka odkiaľsi z hlbín lesa, ani vyhrážanie sa vevericiam či kunám na stromoch okolo statku. Zlostný štekot mohol znamenať len jedno - bezprostredné nebezpečenstvo.

„Ožeg?“ Duha sa posadila na lôžku a sliepňala do prítmia. „Čo sa...?“

Rázne gesto ju umlčalo. Schúlila sa pod medvediu huňu avystrašene sledovala, ako si muž kľaká k ohnisku v strede izbice. Strčil do pahreby za hrsť smrekových vetvičiek a párkrát dúchol do uhlíkov. Vyskočili plamene a na stenách zatancovali tiene. Päťročná Ljubka vystrčila hlavu spod prikrývky. V závesnej kolíske sa rozplakal Vyško. Duha vyskočila z postele, vzala nemluvňa do náručia a pritisla si ho k nahým prsiam.

Psy štekali čoraz zúrivejšie. Z košiara za domom sa ozývalo

K

8

KAPITOLA PRVÁ

NOČNÝ LOVEC


vystrašené bečanie oviec. Ožeg vytrhol z polena pri ohnisku

širočinu avykročil ku dverám.

Hlasy psov sa zlomili do bolestného skučania.

Ožeg chrapľavo zaklial, odstrčil závoru a trhnutím otvoril

dvere. Poryv chladného vzduchu rozkmital plamene. Muž

preskočil zmietajúcu sa svetelnú škvrnu pred prahom a rozbehol

sa doľava, k ohrade s ovcami.

„Borko!“ zakričal. „Tesák!“

Ku košiaru mu chýbali zo tri siahy, keď o čosi zakopol.Len

len, že nespadol.

„Tesák?“ sklonil sa k tmavej kôpke a natiahol ruku tam, kde

tušil hlavu psa.

Nahmatal iba lepkavý pahýľ krku.

Okamžite pochopil, že sa trestuhodne pomýlil. Po čerstvej

baranine nezatúžil medveď ani rys; žiadne divé zviera. Tesákovu

hlavu bezpochyby oddelila od tela ostrá čepeľ. Ožeg zdesene

vzhliadol atuhšie zovrel sekeru.

„Kelgaaar!“

Divoké jačanie sa mu zarylo až do špiku kostí. Vyskočil

a bleskovo sa zvrtol.

Na dvore zabubnovali cválajúce kopytá. Temnota vypľula

čiernu siluetu jazdca, v pozdvihnutej ruke sa zaleskla oceľ.

Ožeg sa neohrabane pokúsil vykryť úder sekerou. Zakrivená,

jednostranne brúsená čepeľ zrazila širočinu nabok, zasiahla

Ožega do čela, skĺzla po sluche a odfaklila mu polovicu pravého

ucha. Prenikavá bolesť a teplo tryskajúcej krvi boli tým

posledným, čo ešte ako-tak vnímal. Spadol ako podťatý, zatiaľ čo

sa rachot kopýt azlovoľný smiech vzďaľovali smerom k domu.

Ljubka s hlasným vzlykaním vyskočila spod prikrývky,

precupotala bosými nohami po dlážke zudupanej hliny a rýchlo

sa vyškriabala na posteľ k matke. Rozochvene sa k sebe pritisli

abez dychu vytriešťali oči na dokorán otvorené dvere.

Dupot kopýt stíchol na priedomí. Zacinkal kantár, niekto

s dupnutím zoskočil na dvor. Z čierneho obdĺžnika dverí sa

vynorila postava vo vlčom plášti, hrubej suknici z klkoviny

a špicatej čiapke s vyhrnutými kožušinovými okrajmi. Z konca

šable v spustenej ruke sa skotúľala rubínová slza.

9


Duha sa schúlila do klbka atesnejšie si privinula deti. Dobre

vedela, čo je nepozvaný hosť zač. Čierne vlasy, dlhánske fúzy,

výrazné lícne kosti, široká čeľusť a územčistá, no húževnatá

postava. Avar.

Muž opatrne prekročil prah apozorne sa rozhliadol po izbici.

Napokon sa jeho úzke, akoby neustále kruto prižmúrené oči

zastavili na Duhe.

Chvíľu si ju zvedavo premeriaval, potom sa obzrel a zakričal

čosi do tmy. Namiesto odpovede sa ozvalo zlovestné chechtanie

ablížiace sa kroky.

Avar sa obrátil späť a významne sa uškrnul. Duhe upchala

hrdlo veľká hrča. Keď si muž zložil z hlavy kalpak a zamieril

k lôžku, vedela, čo bude nasledovať.

Prebral sa takmer okamžite, hoci mal dojem, že ho temné

prúdy bezvedomia unášali prázdnotou celú večnosť. Ostrá,

mozog ochromujúca bolesť ho vrátila do skutočnosti. Chvíľu sa

nedokázal sústrediť na nič iné - pravú stranu tváre mal ako v ohni.

Potom ním však preniklo vedomie toho, čo sa stalo. Bolo to ako

bodnutie ľadovou črepinou.

Hoci mal zvyšky pravého ucha zalepené krvou, najprv začal

vnímať zvuky. Obďaleč dva hlasy prekrikovali cupot drobných

kopýt a vyplašené bečanie podchvíľou zanikalo v bublavom

chrčaní. Podrezávajú moje ovce, preblesklo Ožegovi mysľou.

Slovám útočníkov nerozumel, ale ten krákavý spôsob vravy

bezpečne spoznal. Takto hovorili krkavci zjužných rovín. Prašivé

plemeno.

Keď sa obozretne prevrátil na pravý bok, zreteľnejšie k nemu

doľahli zvuky z domu. Zadúšavý nárek Ljubky a Vyškaprehlu

šovali prerývané výkriky Duhy, v pravidelnom rytme sprevádzané

hlasným mužským hekaním. Ožeg vedel, čo to znamená.Vzky

pela v ňom krv.

„Duha!“ zachripel a pokúsil sa vstať.

To bola chyba.

Jeden z mužov v košiari varovne vykríkol a svižne preskočil

ohradu. Ožeg sa už-už dvíhal do kľaku, keď ho surový kopanec

zrazil naspäť do blata. S vyrazeným dychom sa skrútil v mazľavej

10


brečke. Avar sa k nemu sklonil, čosi zavrčal a zdrapil ho za vlasy.

V pästi zvieral ovčou krvou zababraný nôž. Ožeg v duchu poprosil

predkov, aby medzi seba prijali jeho dušu.

Čosi zabzučalo vzduchom. Avar, čo zostal vkošiari, pridusene

zastenal aplesol do blata zmiešaného s ovčím hnojom.

Muž zvierajúci Ožega zaváhal, obzrel sa a zavolal na svojho

druha.

Odpoveďou mu bolo iba bečanie oviec.

Avar pustil Ožega, zvrtol sa k zrubu a prudko sa nadýchol.

Namiesto varovného výkriku však zaznel iba ohavný chrapot.

Ožeg, kolená adlane zaborené vblate, vrhol pohľad cez plece.

Za Avarom sa týčil uhľovo čierny tieň - jednou rukou pevne zvieral

obeť, druhou jej neúprosne zabáral pod ucho dlhý nôž. Rázny ťah

čepeľou rozfaklil Avarovo hrdlo ponad ohryzok skoro až

kdruhému uchu. Na Ožega pršal horúci čierny dážď.

„Bohovia...“ Štvornožky sa snažil uniknúť prízraku. Avarovo

telo mľasklo do blata. Vzápätí sa popri Ožegovi mihol pár

rýchlych nôh azastal mu cestu.

Vzhliadol avytreštil oči.

„Ticho.“ Hlas neznámeho bol až neprirodzene pokojný. Ožeg

zmeravel a zatajil dych. Muž zastokol dýku do pošvy na pravom

boku.

„Koľko ich tam je?“ kývol hlavou kdrevenici.

Ožeg zavrtel hlavou na znamenie, že nevie. Pochopil, že mu

cudzinec nemieni ublížiť, no aj tak nedokázal premôcť triašku.

„Hm. Niežeby na tom záležalo.“ Neznámy sa chopil luku,

ktorého tetiva mu doteraz križovala hruď. „O jednu mŕtvolu viac

alebo menej...“ Siahol si nad pravé rameno a vytiahol tri šípy. „Ak

ti je život milý,“ priložil jeden z nich k tetive, „nepribližuj sa

k domu.“

Ožeg sa v duchu zaprisahal, že nič také hlúpe rozhodne

neurobí. Temný muž zovrel zvyšné dve strely medzi zubami

avykročil kzrubu.

„Pri Tengriho kostiach... Držte ju! Už končím...“

Keď zlomili jej počiatočný odpor, Duha odovzdane ochabla.

Teraz však podľa Avarových zrýchľujúcich sa pohybov pobadala,

11


že sa blíži vyvrcholenie. Predstava, ako jej lono zaplavuje

prekliate avarské semeno, jej vyhnala z hrdla zhnusený výkrik.

Znovu sa vzopäla a pokúsila sa trýzniteľom vytrhnúť. Márne.

Dvaja podliaci jej zovreli členky ako vkováčskych kliešťach, tretí,

čo kľačal na lôžku za ňou, jej celou silou zvieral ruky. Štvrtý do nej

surovo vnikal.

„No tak...“ zachripel a slina z jeho úst kvicla na prsia, chvejúce

sa v trhline rozkmasnutej Duhinej halenky. „Už skoro som...

Dupnite tomu vreskľúňovi na lebku!“

Vyško ležal na podlahe pri lôžku. Keď ho vodca útočníkov

bezohľadne vytrhol matke aodhodil nabok, chlapčeka zachránila

huňa, do ktorej bol zakrútený. Jeho plač sa Duhe zarýval do

mozgu. Aj Ljubka nariekala z plného hrdla, skrčená v kúte paloty,

kam ju odhodil Avarov spakruký úder.

Zloduch, ktorý držal Duhinu ľavú nohu sa pokúsil splniť

veliteľov rozkaz, dupol do podlahy, ale nemluvňa ležalo mimo

jeho dosah. Náčelník za hlasného povzbudzovania svojich

druhov párkrát tvrdo prirazil, zdvihol sa na vystretých rukách,

zaklonil hlavu a z hrdla sa mu vydral chrčivý ston. Duha pocítila

jeho horúce vyvrcholenie. Zdvihol sa jej žalúdok.

Komnatou čosi syklo. Zlostne, úsečne, ako keď kvapka vody

frkne na rozhorúčený kameň.

Všetko sa zastavilo. Duha otvorila oči. Z Avarových úst, ešte

rozďavených vo vzdychu vrcholnej rozkoše, trčal hrot šípu. Na jej

ňadrá a tvár sa vyvalila krv. Lotor ochabol, lakte sa mu podlomili,

hlava s šípom v zátylku bezvládne klesla. Duha sa uhla v poslednej

chvíli. Ostrá špička strely ju škrabla do ucha.

Muž, ktorý jednou rukou držal Duhu za členok a druhou sa už

pripravoval na to, že vystrieda kumpána medzi jej stehnami, sa

prekvapene zvrtol. Šíp mu preklal srdce a šmaril ho o peľasť

postele. Skotúľal sa na zem ako vrece otrúb. Zomrel neslávne,

s úžasom na tvári aochabujúcim údom v dlani.

Kľačiaci Avar za Duhou sa nadvihol a siahol po meči. Viac

nestihol. Tretia strela ho zasiahla do oka, prešla mozgom i lebkou

avzáklone ho priklincovala ku stene. Ruky mu bezvládne ovisli;

po tvári crčala krv azpoklesnutej brady stekala na prsia.

„Sukin syn!“

Posledný Avar - ten, čo skúšal dupnúť na Vyška - tasil meč

asmelo sa postavil čelom k vchodu.

12


Pred dverami sa prevaľovala nepreniknuteľná, jednoliata tma.

Vyško a Ljubka sa zadúšali plačom.

„Počuješ, zbabelec?! Ukáž sa!“

Čierňava na priedomí sa pohla. Ako z hladiny smolného jazera

sa z nej vynorila vysoká temná postava a rozvážne kráčala ku

dverám. Svetlo po nej stúpalo len pozvoľna a podrobnosti

mužovho zovňajšku odhaľovalo postupne, akoby neochotne.

Vysoké čižmy pokrývala vrstva prachu a blata. Podkasané

nohavice, na vnútornej strane stehien už značne ošúchané.

Kožený kabátec s našitou kapucňou a krátkymi rukávmi,

prepásaný dvomi remeňmi.

Na opasku viseli masívna dýka a sax, stredne dlhý franský meč

so širokou čepeľou. Druhý remeň mužovi križoval hruď a držal na

chrbte tulec plný šípov. Prostý vzhľad narúšali iba bronzové cvoky

na chráničoch predlaktí a náhrdelník z baziliščích tesákov.

Strapaté čierne vlasy lemovali opálenú tvár. Bola úzka, dravčia,

s kožou akoby prilepenou priamo na lebke.

Avar pocítil, ako mu po chrbte beží mráz. Nespôsobil to však

pohľad na mužov upírsky obličaj. Vlasy sa mu zježili, keď pozrel

neznámemu do očí. Boli čierne ako jaskyne a dívali sa pohľadom

človeka, ktorý už toľkokrát hľadel Smrti do tváre, že vždy, keď

k tomu došlo, bola to ona, kto prvý sklopil zrak.

Dlháň prekročil prah. Šíp kĺzal dozadu po pästi zvierajúcej

driek luku, až sa hrot takmer dotkol ukazováka. Operenie strely sa

postrapatilo o strnisko na mužovom líci. Zbraň tichučko za

vržďala.

Avar zovrel zakrivený meč v oboch dlaniach.

„Viem, čo si zač,“ zavrčal lámanou rečou Slovanov. „Zákerná

krysa, čo zabíja od chrbta. Prečo to neskúsiš s tým železom, čo ti

visí pri boku?“

Strelec sa nehýbal. Zdalo sa, že váha, hoci šíp namierený na

zloduchovo srdce sa ani nezachvel. Duha zo seba odvalila

mŕtvolu, vrhla sa na zem kVyškovi a tíšila ho v náručí.

Lukostrelec nespúšťal pohľad z muža s mečom. Spod vlasov

na Avarovom čele sa vykotúľala kvapka potu; vohnivom svetle sa

zatrblietala ako kúsok jantáru.

„No tak,“ vyzval Avar neznámeho znovu, hoci tentokrát už

nemal v hlase toľko istoty. „Nasral si si do gatí? Bojuj so mnou ako

chlap!“

13


Jedinou zmenou na cudzincovej tvári bolo, že nepatrne zúžil

oči. „Nenapadá mi jediný dôvod, prečo,“ povedal asklonil luk.

Ale len o palec.

Tetiva zadrnčala.

Ožeg začul zaskučanie a pád tela. Prikradol sa ku dverám

a opatrne nazrel dovnútra.

Duha sedela na podlahe pri lôžku s tvárou obrátenou k stene.

Jednou rukou varovala Vyška, druhou k sebe tisla Ljubku.

Všemožne sa snažila dievčatku zabrániť v tom, aby sa pozrelo do

miestnosti.

Na krok od ohniska ležal Avar s šípom v bruchu, zatínal

nechty do zeme a šúchal pätami po udupanej hline. Dlháň sa

k nemu sklonil, schmatol ho za nohu a vlečúc ho za sebou ako

ulovené zviera rázne vykročil k dverám.

Ožeg sa mu rýchlo pratal z cesty. Ranený skučal ako zbitý pes

a nechával za sebou krvavú šmuhu. Strelec ho vyvliekol na dvor

a čupol si k nemu ako obrovský mrchožrút, ktorý sa chystá

hodovať, hoci obeť ešte nevydýchla naposledy.

„S tým šípom v črevách tu môžeš zdochýnať až do rána,

krkavec. Povedz mi, kde nájdem Burguta askrátim to.“

Vzduchom sa šíril pach výkalov, uvoľnených ochabnutými

vnútornosťami.

„Doraz... ma...“ chrčal Avar.

„Kde sú Krvaví psi?“ pritiahol si čiernovlasý jeho spotenú tvár

k svojej. „Viem, že k nim patríte. Cválali ste na severovýchod, aby

ste sa pridali k ostatným. Je tak? Kde sa skrývajú?“

Ranenému z kútikov úst tiekli sliny zmiešané s krvou atrá

viacimi šťavami.

„Hovor!“ zatriasol s ním lukostrelec.

„Kirt...“ praskali na Avarových perách slizké bubliny.

„Kirt? Čo to znamená?“

„Svätyňa... Útočisko...“

„Kde? Počuješ?“

Avar sa pokúsil muža opľuť, no chrcheľ mu stiekol po líci.

„Nikdy ho nenájdeš... Iba vyvolení...“

Dlháň zovrel v dlani šíp, trčiaci z Avarovho brucha. Pomaly

ním pokrútil. Ožeg sa striasol, akoby to bol on, koho črevá

14


namotávajú na železný hrot. Ranený zavýjal a na tvári sa mu pot

miešal so slzami.

„Ako sa tam dostanem?“ vrčal čiernovlasý. „Hovor, lebo

prisahám pri Perúnovi, že táto bolesť,“ ešte raz otočil šípom, „nie

je nič proti tej, ktorú ti spôsobím. Povedz, kde je to miesto, a ja ti

doprajem rýchlu smrť.“

Avar sa triasol ako v zimnici, slintal, po nohaviciach sa mu šíril

mokrý fľak.

„Nepoznám cestu...“ vyrazil zo seba. „Len jeden z nás...

Umar... On vedel... No teraz je mŕtvy...“ Avar sa pokúsil zasmiať,

no bol z toho len záchvat kašľa.

Strelec zaklial, prudko obrátil šíp v rane a vrazil ho hrotom do

hrudného koša. Ranený stíchol, hlava mu odkväcla, na ústa

vyrazila červená pena.

Čiernovlasý pustil šíp a vytiahol dýku. Dlhá čepeľ sa hladko

ponorila mŕtvole do krku. Avarove nohy sa zatriasli v poslednom

kŕči. Dlháň s bezvýraznou tvárou zväčšoval ranu - krájal hrdlo

ako peceň chleba, až kým ostrie nezaškrípalo o chrbticu. Ožeg sa

rýchlo odvrátil. Tlačil si ruku na ústa, ale keď začul prašťanie

lámaných krčných stavcov, vzdali to nervy i žalúdok. Rýchlo

odbehol do tmy.

Ešte kľačal a rozochvene si utieral žalúdočné šťavy z fúzov, keď

mu na pleci spočinula zakrvavená dlaň. Vyľakane sa zvrtol a padol

na zadok.

„Teraz nastrč uši a dobre si zapamätaj každé slovo,“ naklonil

sa k nemu dlháň. „Hlavy vezmem so sebou. Telá bez nich nie sú až

také nebezpečné, ale aj tak ich pochovaj hlboko. Každému z nich

prebi srdce dubovým kolom. Ruky im zviaž za chrbtom remeňom

zo surovej kože a odsekni chodidlá. Pre istotu privaľ každú

mŕtvolu ťažkým balvanom. Rozumel si?“

Ožeg trhane prikývol. „Mohol... by som ich spáliť...“

Čiernoodenec zavrtel hlavou. „To nerob. Oheň len rýchlejšie

uvoľní z tela nedobrú silu. Chceš, aby ich duchovia mátali

v okolitých lesoch? Tak vidíš. Mŕtvi musia do hliny, rozložiť sa

v hlbokom hrobe.“

V zrube sa šíp, ktorý jednému z Avarov pribil hlavu ku stene,

znenazdajky zlomil a mŕtvola sa skydla na lôžko. Duha zvrieskla

a deti sa znovu rozplakali.

15


esť hláv sa hompáľalo v rytme konských krokov a narážalo

do jazdcových nôh. Tenké remene, za ktoré boli priviazané

k hruške sedla, mali prevlečené cez ústa a diery pod bradami,

takže pri každom pohybe vedno otvárali ústa. Vyzeralo to, ako keď

sa zbor nemých pokúša spievať.

Za vraníkom poslušne kráčalo pol tucta ďalších koní. Muž na

čiernom žrebcovi sa hrbil v sedle, vysoká šľachovitá postava so zvesenou hlavou a kapucňou stiahnutou do tváre. Zdalo sa, že zadriemal, no keď tátoš hlasno zafŕkal, jazdec čulo vzhliadol a narovnal sa.

Cesta sa blížila k ľudským obydliam.

Neveľká osada vyrástla okolo zájazdného hostinca, solídnej

zrubenej budovy s vyrezávanými okenicami. Vysoká slamená

strecha na jednej strane výrazne prečnievala; stĺpy, čo ju

podopierali, boli tesané do podoby ľudských i démonických

postáv, väčšinou s viacerými tvárami. Rohy domu zdobili býčie

lebky, čo prezrádzalo, že sú základy stavby posvätené krvavou

žertvou. Tá hostincu zabezpečovala ochranu samotného Perúna

a spoľahlivo odháňala lesných besov.

Š

KAPITOLA DRUHÁ

PR E TROCHU STR IEBR A

16


Zozadu bol ku krčme pristavený prístrešok pre kone. Pred

ním sedel na kláte znudený čeľadník v hrubej plátenej halene, nie

starší ako šestnásť rokov. Jedným hrotom drevených vidiel

opretých o plece čosi čarbal do blata pred sebou. Keď začul dupot

kopýt, ľahostajne vzhliadol. Vzápätí zazrel náklad na

cudzincovom sedle a vyskočil ako nakopnutý. Vidly mľaskli do

blata.

„Čo... čo...“ vykoktal. Zdalo sa mu, že hore bradou visiace

hlavy civejú rovno naňho. Vystrašene cúvol, potkol sa o klát

a narazil chrbtom do stĺpa podopierajúceho strechu. „Ech... Čo

pre teba môžem urobiť, blahorodie?“ vyrazil zo seba konečne.

Jazdec mal meč, čo znamenalo, že nie je hocijaký tulák.

V týchto končinách boli bežnými zbraňami sekera, oštep, luk

a šíp. Kto vlastnil meč, k tomu sa bolo treba správať ako ku

kniežaťu.

Jemný ťah uzdy zastavil vraníka a ostatné kone sa poslušne

prispôsobili.

„Skús hádať,“ ozvalo sa spod kapucne.

Čeľadník sa nasilu usmial. „Odpusť mi, blahorodie. Hneď

ustajním tvoje kone, odsedlám ich a dôkladne všetky vyutieram,

napojím a nakŕmim.“

Muž zosadol a potľapkal svojho žrebca po šiji. „O čierneho sa

postaraj obzvlášť dobre. Daj mu ovos a seno. Čerstvé, žiadne

plesnivé zvyšky od vlani. Odsedlávať ho nemusíš, nezdržím sa

dlho.“

Zdalo sa, že sluha konečne našiel pevnú pôdu pod nohami.

„Ako rozkážeš, blahorodie. Som Srpoš. Vitaj U kňažnej

Dragoljuby.“

„Mhm.“ Tieň pod kapucňou zostával nepreniknuteľný.

„Podľa názvu usudzujem, že to tu vlastní gnóm.“

„Presne tak, blahorodie. Ctihodný Zdravko z rodu

Miletičovcov!“ Čeľadník nafúkol hruď ako kohút - zjavne

jestvoval dôvod, prečo by mal byť človek hrdý na to, že umeno

vaného slúži.

„A ten Zdravko - je bohatý?“

„Bohatý?“ Srpoš sa poobzeral a stlmil hlas. „To je slabé slovo,

blahorodie. Chceš mu azda navrhnúť obchod?“

„Také čosi.“ Jazdcovi síce nebolo vidieť do tváre, no Srpoš si

bol istý, že práve teraz sa figliarsky uškrnul.

17


„Ponúkaš vskutku zvláštny tovar, blahorodie,“ osmelil sa

čeľadník poznamenať, keď cudzinec zvesil zo sedla strapec hláv.

„Vynáša to?“

Muž sa knemu zvrtol. Srpoš okamžite oľutoval svoju smelosť,

okrok cúvol a viditeľne zbledol. Keď však neznámy otvoril päsť, na

dlani sa mu zaligotala strieborná minca. Zdobil ju hrdý,

vavrínovým vencom zdobený profil kráľa Karola Veľkého, ničiteľa

Avarskej ríše.

„O zisk až tak nejde, priateľu. Dôležité je, aby ti živobytie

prinášalo radosť.“

„Veru nie,“ pokrútil Zdravko Miletič hlavou, neprimerane

veľkou k drobnému, sotva šesť piadí vysokému telu. Zdobili ju

typicky červené gnómske vlasy, upravené do divoko naježeného

účesu. „Nevyplácam odmeny za hlavy zbojníkov a štvancov. Ani

avarských, ani bulharských, ani žiadnych iných.“

„Vari ti tá čvarga okrádaním pocestných na tejto trasenekazí

obchod?“ spýtal sa dlháň.

„Kazí, aveľmi,“ pripustil gnóm. „Ale uznáš sám, že nemôžem

platiť za každú odrezanú gebuľu, ktorú mi sem niekto dovlečie.

O chvíľu by sem začali loziť samotní lúpežníci, ponúkali by mi

hlavy svojich obetí adušovali sa, že sú to zabití lotri. Takže z toho

nič nebude, cudzinec. Ak si chceš zarobiť, vystopuj a zabi

ľudožrútskeho démona, čo tu naokolo šarapatí. Zaňho som sľúbil

celú striebornú hrivnu. Ale toto,“ znovu preletel pohľadom pol

tucta krvavých trofejí, vyrovnaných na stole pred ním, „môžeš

akurát tak hodiť do žumpy za krčmou.“

„Nehodím,“ opáčil neznámy pokojne. „Nechceš zaplatiť,

nevadí. Niečo však pre mňa urobíš. Nakážeš čeľadníkom, aby

každú hlavu prebili dvoma železnými klincami, priamo cez oči.

Potom ich treba zahrabať hlboko do zeme a privaliť kameňmi.“

Gnóm sa márne snažil rozoznať v tieni pod kapucňou

cudzincovu tvár. „Prečo by som to mal robiť?“

„Pretože tie hlavy nepatrili obyčajným Avarom.“

„Čo na nich bolo také zvláštne?“

„Boli to Krvaví psi.“

Zdravkovi sa skoro vykotúľali oči na stôl. I robustný

ozbrojenec, ktorý stál za jeho kreslom aprebodával čiernoodenca

nedôverčivým pohľadom, pretiahol už aj tak dosť konskú tvár.

18


„Krvaví psi?“ prežrel Zdravko nasucho.

„Počul si onich?“

„Jestvuje vôbec ucho, ktoré ešte nezachytilo chýr oprekliatom

veľkňazovi Jugurovi a jeho hrdlorezoch?“

„Pravda,“ prikývla čierna kapucňa. „Málokto sa vposledných

rokoch nestretol sich zlobou...“

„Ako sa volala tá ich modla? Tengriho nepodarené dvojča,

vládca záhrobia...“

„Kelgar.“

„Kelgar, áno. Bodaj mu odhnili kopytá.“ Zdravko zovrel

v dlani malú drevenú sošku Perúna, ktorá mu visela na kuracej

hrudi. „Nemýliš sa, cudzinec? Skutočne tieto hlavy nosili na krku

Jugurovi prisluhovači?“

Dlháň si zvesil z pleca plátený vak, rozviazal ho a vysypal na

stôl šesť psích lebiek. Všetky boli počmárané záhadnými čiernymi

znakmi. Zdravko vypúlil oči.

„Späť kmojej žiadosti,“ oprel sa čiernoodenec päsťami o stôl.

„Možno vieš, že Avari svojich predkov neuctievajú ako my. Oni sa

mŕtvych boja. Veria, že niektorí z nich po smrti vstávajú z hrobov

a po nociach chodia živým piť krv. Vieš aj, odkiaľ sa tá viera

vzala?“

„Nie, ale ty očividne poznáš odpoveď.“

„Ten strach vzišiel práve z bosoráctiev Kelgarových kňazov.

Avari tvrdia, že kto raz vstúpi do služieb temného boha, bude jeho

otrokom naveky. Jugur sa postaral, aby to platilo doslova. Každý

z Krvavých psov už ako dieťa prešiel rituálom zasvätenia

Kelgarovi. Obetovali koňa ačloveka, pila sa ich krv. Do duševy

voleného Avara Jugur zasial kúzlo, ktoré bojovníka aj po smrti

prinúti vrátiť sa na svet a ďalej slúžiť veľkňazovi astrašnej modle.“

Trpaslík vytreštenými očami zízal na hlavy. Stáli na doske

stola na hladko odrezaných kýpťoch hrdiel a očami bez lesku

civeli do prázdna. Zdravkove plecia sa pod vestou z dobre

vypracovanej kozľacej kože viditeľne chveli.

„Chceš tým povedať, že ak tie hlavy nepochováme presne

podľa tvojej rady...“ Nedokončil, strach mu priškrtil hlas v hrdle.

„Presne tak. Ich telá už spočívajú v zemi ďaleko odtiaľto.

Samotné hlavy nie sú až také nebezpečné, ale nie je to nič

príjemné, keď začnú cvakať zubami a kvílivými hlasmi sa

dožadovať ľudskej krvi...“

19


„Postaráme sa o ne!“ vyhŕkol Zdravko. „Presne, ako si

nakázal!“

„Dobre,“ narovnal sa dlháň. „Na znak vďaky ti urobím dobrú

cenu na kone.“

„Aké kone?“

„Avarské. Pol tucta skvelých tátošov z podunajských rovín.

Výhodná kúpa.“

„Nie sú pobosorované?“

„Nie. Za to ti ručím. Nepijú krv a nechrúmu ľudské koštiale.

Už som snimi na ceste zopár dní anerobili žiadne ťažkosti.“

Miletič pomaly prikývol a tieň strachu v jeho očiach zaplašili

iskričky, typické pre kupca vetriaceho dobrý obchod. „Čo tak

hrivna za tri kusy?“ nadhodil.

„Zlatá?“

„Strieborná. Ale poctivá, na palec hrubá.“

„Nie je palec ako palec.“

„Pozri sa tuto na Ždana,“ ukázal Zdravko na strážcu. „Vidíš

tie paprče, tie prstiská? Tak také hrivny sú to.“

„Aj tak ti tri kone za jeden prút nedám. Nie sú to žiadne mrciny

od pluhu. Avari sú prašivá chamraď, no v chove koní sa im nikto

nevyrovná. Hrivna za kus.“

„Chacha! Nepojedol si vlesoch divé hríby? Pol hrivny za kus.

Viac nedám.“

„Dve hrivny za tri kone, inak ich namojdušu vezmem

a predám inde. A reči o tom, že musíš živiť rodinu, na mňa ani

neskúšaj.“

Trpaslík sa poškriabal v bujarej ryšavej hrive. Chvíľu sa

mračil, potom sa však usmial ako šľachetnosť sama. „Čo tak tri

apol prúta za všetky a k tomu štedré pohostenie zadarmo? To je

moje posledné slovo. Berieš?“

Dlháň to mlčky zvažoval. Napokon spod kapucne zaznel

odovzdaný povzdych. „Niet nad chýrnu slovanskú pohostinnosť.

Dohodnuté.“

Zdravko spokojne prikývol a ukázal na voľné miesto pri stole.

„Posaď sa, lovec krkavcov. Pripijeme si na dobrý obchod. Ždan,“

oslovil ozbrojenca s konskou tvárou a ukázal na hlavy, „odprac

ten hnus. A povedz Srpošovi, nech ide do lesa vykopať jamu.“

Muž štítivo uchopil remene, na ktorých boli hlavy zavesené,

a rezko opustil miestnosť.

20


„Tak, cudzinec,“ obrátil sa gnóm k dlháňovi, „povieš mi

konečne svoje meno?“

Čiernoodenec sa posadil a stiahol si kapucňu. „Som Rogan.“

Zdravko natočil hlavu, akoby začul vzdialené volanie.

„Rogan?“ premeral si tmavookého muža. „Hádam nie Čierny

Rogan, pobočník Vojnomírov, neskoršie družinník nitravského

Radomíra...“

„To by som mohol byť ja.“

„Pri bohoch! Pútnici o tebe hovorili, že si skolil viac krkavcov

než hociktorý iný lukostrelec, čo sa zúčastnil vojny sAvarmi.“

Dlháň sa uškrnul. „Sám som to nerátal, ako by to mohli vedieť

oni?“

Zdravko sa zachechtal a pozdvihol vyrezávaný drevený

korbeľ. „Na tvoje zdravie, Čierny.“

Rogan si vzal od obsluhujúceho dievčaťa roh so silným

jačmenným pivom. „Na tvoje, Miletič.“

Hoci bol Zdravko drobný a zdanlivo vetchý, v pití sa mu jeho

spolustolovník rovnať nemohol. Niekoľkými ráznymi dúškami

vyprázdnil korbeľ, mohutne si odgrgol a pokynul dievčaťu, aby

mu dolialo.

„Možno ma do toho nič nie je,“ pokračoval, „ale čo muža

s takou skvelou povesťou a postavením zavialo do týchto

odľahlých severných končín?“

Rogan si spakruky utrel fúzy. „Moja povesť nestojí za nič

a dobré postavenie človek stratí rýchlejšie, než ho nadobudol.

Šťastena je vrtkavá milenka.“

„Vrtkavá milenka?“ prskol Zdravko. „Neverná pobehlica, keď

z kniežacieho pobočníka spravila tuláka, čo sa musí živiť

zabíjaním štvancov. Vôbec nič si neukoristil? Avarské hrinky vraj

pretekali nazbíjaným bohatstvom.“

„To je pravda. Lenže dostať svoj podiel nebolo také

jednoduché. Dokiaľ Vojnomír, Vlastibor a ďalšie kniežatá

prelievali krv za franské záujmy, Karolovi nevadilo, že jeho

spojenci vzývajú iných bohov. Keď však prišlo na delenie

avarského zlata a dobytej pôdy, zrazu mali nárok len tí, čo sa

sklonili pred krížom.“

„Kresťanstvo!“ Zdravko sa rýchlo chopil amuletu a pobozkal

ho. „Viera slabochov a pomätencov. Počul som, že aj Vojnomír

podľahol tomu nešváru.“

21


„Musel, aby získal úrodnú pôdu v Panónii, medzi Dunajom

a Blatným jazerom. Na Karolov príkaz zničil všetky staré svätyne.

Modly Perúna, Velesa, Radhosta a ďalších rozsekali a nahádzali

do Dunaja...“

„Hnev bohov na hlavu toho zapredanca!“ zvolal Zdravko

pobúrene.

„Čo narobíš, to je politika.“

„Poli... čo?“

„Ale nič. Také čudné slovo. Frankovia sa ním neustále

oháňajú. V podstate je to hra. Vládcovia navzájom jeden pred

druhým niečo predstierajú, no vskutočnosti konajú celkom inak.

Vojnomír tiež. Tvári sa ako veľký kresťan, aby mal pokoj od

Frankov, no vskutočnosti ďalej obetuje starým bohom.“

„Aspoň že tak.“

„Čo je ale dovolené veľmožom, nie je pre obyčajnýchdružinní

kov. Tí, čo sa odmietli vzdať viery otcov, upadli do nemilosti a boli

okamžite prepustení z kniežacích služieb. Pobrali sme sa na

východ a pridali sa k Bulharom. Chán Krum prisahal, že radšej

zomrie, ako by sa mal dať pokrstiť. Dva roky som bojoval pod jeho

velením, bol som pri veľkej porážke Avarov za Tisou, ale tiež som

si ktovieako neprilepšil.“

„A čo ťa zavialo sem na sever?“

„Poľovačka.“

Gnóm sa pobavene zachechtal. „Chápem. Nuž, revír si si

nevybral zle. Na ceste od Nitravy kHronu je vždy dosť práce pre

luk a meč. Keď tak nad tým uvažujem, hm, nechceš u mňa

pobudnúť dlhšie, Čierny? Vždy sa oplatí mať poruke človeka, pred

ktorým si tá háveď špiní do nohavíc.“

Rogan pokrútil hlavou. „Nemôžem zostať. Stopujem veľkú

korisť. Tí šiesti cválali na severovýchod, aby sa pripojili kpočet

nejšej skupine.“

„Viac Krvavých psov?“ zašmátral trpaslík po amulete. „Nech

nás bohovia ochraňujú!“

„Veru. Nechávajú za sebou len spáleniská a zohavené mŕtvoly.

Velí im Burgut...“

„Burgut?“ opýtal sa Ždan, ktorý sa práve vrátil do šenku.

„Počul som o ňom. Krutý zabijak.“

„Krutý?“ skrivil Rogan pery. „Najukrutnejší zo všetkých.

Náčelník Krvavých psov, Jugurova pravá ruka, prekliaty sukin

22


syn. Videl som ho zabíjať Slovanov iBulharov po tuctoch.“

„Za Tisou?“ spýtal sa Zdravko.

„Za Tisou. Na jar sme obkľúčili Vukmar, sídelný hrink

kapkana Sagutaja, poslednú baštu zdochýnajúcej avarskej ríše.

Skoro mesiac sme márne búšili na hradby toho hadieho hniezda.

Avarov chránili Jugurove čierne kúzla. Potom sa však spojili

slovanskí a bulharskí vedomci a zaklínači a v magickom súboji

upiekli veľkňaza na škvarku. Od tej chvíle bolo hradisko

odsúdené na zánik. Burgut to vedel, a tak zhromaždil Krvavých

psov, vyrazil bránou z hrinku a presekal sa z obkľúčenia. Dokopy

ich bolo len okolo troch tuctov, ale cestou sa k nim pridali ďalší

utečenci. Prebojovali sa až k Dunaju a potom vyrazili popri Hrone

na sever.“

„Nestraš. Sme od Hronu, čo by kameňom dohodil. Zjavne nás

minuli len o chlp. Netušíš, kam majú namierené?“

„Počuli ste už o mieste zvanom Kirt?“

Zdravko pokrútil hlavou a spýtavo pozrel na Ždana. Aj on to

slovo počul prvýkrát.

„Mala by to byť svätyňa,“ dodal Rogan. „Podľa všetkého

zasvätená Kelgarovi. Aj tí šiesti tam smerovali. Čosi mi vraví, že

avarskí utečenci sa tam budú zbiehať ako muchy na zdochlinu.“

Zdravko a Ždan sa mračili do svojich pohárov.

„To sú zlé správy, Čierny,“ zašomral červenovlasý mužík.

„Avari sú ako kobylky. Keď vydrancujú povodie Hronu...“

Nedokončil. Vonku sa rozľahol krik - napoly bolestný, napoly

zlostný. Na brvnovej ochodzi pred vchodom zaduneli bežiace

chodidlá a dvere sa rozleteli. Do krčmy tackavo vbehol mládenec.

Rogan okamžite spoznal Srpoša, čeľadníka zo stajne.

Bol celý od krvi.

Na polceste k stolu sa ranenému podlomili kolená a zvalil sa

na doskovú podlahu. Ždan a Zdravko vyskočili a bežali k nemu.

„Priveď žreca aj sránhojičským náčiním!“ štekol Zdravko na

obsluhujúce dievča. „Srpoš! Čo sa stalo?“

Ždan pomohol Srpošovi pozviechať sa a sadnúť si na

najbližšiu lavicu. Mladík mal škaredo poškriabané ľavé plece a na

hrdle sa mu červeneli stopy ostrých zubov. Našťastie nezasiahli

23




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist