načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vieš, že ťa milujem? – Estelle Maskame

Vieš, že ťa milujem?

Elektronická kniha: Vieš, že ťa milujem?
Autor: Estelle Maskame

– Eden sa ani trochu neteší na leto v Kalifornii. Má ho totiž stráviť u novej rodiny svojho otca, ktorého už tri roky nevidela. Prázdniny by mala prežiť s macochou a tromi nevlastnými bratmi – ľuďmi, ktorých vôbec nepozná ani netúži ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » COOBOO
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 360
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1023-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Eden sa ani trochu neteší na leto v Kalifornii. Má ho totiž stráviť u novej rodiny svojho otca, ktorého už tri roky nevidela. Prázdniny by mala prežiť s macochou a tromi nevlastnými bratmi – ľuďmi, ktorých vôbec nepozná ani netúži spoznať. Najväčšie komunikačné problémy nastanú s Tylerom, najstarším z bratov. Nevyzná sa v jeho divokej povahe, nemôže vystáť jeho drzý pohľad a ego vyššie než kopce v Beverly Hills. Stále však naňho niekde naráža, a čím viac spoznáva jeho svet nekonečných večierkov a hier, pri ktorých sa porušujú pravidlá, tým viac ju zaujíma. Pomaly stráca hlavu pre lásku, ktorá je zakázaná... * DIMILY je skratka vytvorená zo začiatočných písmen názvu prvého dielu trilógie Did I Mention I Love You? Autorka Estelle Maskame má obrovskú fanúšikovskú základňu a jej séria sa stala svetovým fenoménom. Vo Veľkej Británii sa zaradila do rebríčka piatich najlepších young adult kníh všetkých čias.

Zařazeno v kategoriích
Estelle Maskame - další tituly autora:
Víš, že tě miluju? Víš, že tě miluju?
 (e-book)
Víš, že mi chybíš? Víš, že mi chybíš?
Vím, že tě chci Vím, že tě chci
 (e-book)
Vím, že tě chci Vím, že tě chci
Padnout a vstát Padnout a vstát
 (e-book)
Vieš, že ťa potrebujem? Vieš, že ťa potrebujem?
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vieš, že ťa milujem?

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Estelle Maskame

Vieš, že ťa milujem? – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


ESTELLE MASKAME


Túto knihu od začiatku venujem svojim čitateom,

lebo nie je moja, ale ich.


5

Poakovanie

Ď

akujem svojim čitateom, ktorí boli so mnou od úplného začiat­

ku a sledovali, ako táto kniha vzniká. Ďakujem, že vaka nim

som si písanie nesmierne užívala a že so mnou vydržali tak dlho. Moje poakovanie patrí aj všetkým vo vydavatestve Black & White za to, že v túto knihu uverili rovnako ako ja. Navždy bu­ dem vačná Janne za to, že si želala získa pre túto knihu celý svet. Karyn akujem za všetky pripomienky a odborné rady, Laure za ustavičnú starostlivos. Svojej rodine som vačná za nekonečnú podporu a povzbudzovanie, predovšetkým mame Fenelle, ktorá ma v detstve brávala do knižnice, a tak som sa mohla zamilova do kníh. Otcovi Stuartovi akujem za to, že ma vždy povzbudzoval v mojej túžbe sta sa spisovatekou, a starému otcovi Georgeovi Westovi patrí moja vaka za to, že mi od prvého dňa veril. Heather Allenovej a Shannon Kinnearovej akujem, že počúvali, ke som im vravela o svojich nápadoch, a dovolili mi nepretržite švitori o tejto knihe bez toho, aby mi povedali, že mám sklapnú, lebo moje vzrušenie ich istotne privádzalo do šialenstva. Neilovi Drysda­ lovi som vačná, pretože mi pomohol dosta sa tam, kde momen­ tálne som. Ďakujem, akujem, akujem. Nakoniec akujem Dani­ ci Proeovej, ktorá ma učila, ke som mala jedenás rokov, za to, že bola prvý človek, ktorý mi povedal, že píšem ako skutočná spisova­ teka, a za to, že práve vaka nej som si uvedomila, že sa chcem sta spisovatekou.

5



7

1

A

k som sa niečo dozvedela z filmov a z kníh, tak je to určite to,

že Los Angeles je najúžasnejšie mesto na svete, že tam žijú

najúžasnejší udia a že sú tam najúžasnejšie pláže. Takže rov­ nako ako každé mladé dievča, ktoré kráča po tejto planéte, som sní­ vala o návšteve Zlatého štátu, čiže Kalifornie. Túžila som jedného dňa beža po Venice Beach, priloži dlane na hviezdy svojich obú­ bených celebrít na chodníku slávy, vyliez k nápisu HOLLYWOOD a rozhliadnu sa po tom prekrásnom meste.

Chcela som to urobi a chcela som navštívi aj všetky ostatné

nudné miesta, ktoré turisti jednoducho musia vidie.

So slúchadlom v uchu a s pozornosou rozdvojenou na pesničky,

ktoré mi hrajú do ucha, a na pohyblivý pás, ktorý sa predo mnou otáča, sa pokúšam nájs voné miesto, odkia by som si mohla vzia svoj kufor. udia naokolo sa posúvajú dopredu a hlasno sa rozprá­ vajú so svojimi partnermi, jačia, že okolo nich práve prechádza ich batožina, alebo kričia, že tá batožina nie je ich. Zagúam očami a zadívam sa na kufor kaki farby, ktorý sa ku mne blíži. Poznám ho poda textu pesničky, ktorú som napísala na jeho bočnú stranu, a tak schmatnem rukovä a čo najrýchlejšie ho zložím z pása.

„Som tu!“ zakričí známy hlas. Neuveritene hlboký hlas môjho

otca sa napoly stráca v piesňach, ktoré mi znejú do ucha, ale prav­ depodobne by som ho počula aj vtedy, keby som ich mala pustené úplne naplno. Jeho hlas je taký otravný, že ho nemožno ignorova.

Ke mi mama po prvý raz oznámila, že otec chce so mnou strá­ vi leto, nad absurdnosou toho nápadu sme vybuchli do smiechu. „Nemusíš sa k nemu vôbec približova,“ pripomínala mi dennoden­ ne. Tri roky sa neozval a zrazu chce so mnou strávi celé leto? Sta­ čilo by, keby mi z času na čas zatelefonoval, opýtal sa, ako sa mám, a postupne by sa vracal do môjho života. Lenže nie! Rozhodol sa zahryznú do kyslého jablka a rovno ma požiadal, aby som s ním strávila celých osem týždňov. Mama bola jednoznačne proti. Tvrdi­ la, že otec si tých osem týždňov so mnou nezaslúži. Vyhlásila, že tým nikdy nevynahradí čas, ktorý stratil. Otec sa však nedal odbi a zúfalým tónom ma presviedčal, že v Južnej Kalifornii sa mi bude páči. Netuším, prečo sa znenazdajky rozhodol znovu so mnou nad­ viaza kontakt. Dúfal, že dokáže napravi náš vzah, ktorý zničil, ke sa jedného dňa zbalil a odišiel? Pochybovala som, či je niečo také vôbec možné, no potom sa to vo mne zlomilo a zavolala som mu, že chcem prís. Samozrejme, nerozhodla som sa tak kvôli nemu. Zavážila predstava horúcich letných dní a nádherných pláží a šancí, že sa zamilujem do najlepšieho modela firmy Abercrombie & Fitch s opálenou pokožkou a vypracovanými brušnými svalmi. Okrem toho som mala aj iný dôvod, prečo som sa chcela dosta stovky kilometrov od Portlandu.

Preto z človeka, ktorý sa ku mne blíži, nie som ktovieako nadšená.

Za tri roky sa vea zmenilo. Pred troma rokmi som bola takmer o osem centimetrov nižšia. Pred troma rokmi otec nemal vo vla­ soch viditene šedivé pramene. Pred troma rokmi by naše stretnu­ tie nebolo takéto rozpačité.

Zo všetkých síl sa snažím usmieva. Cerím zuby, aby som mu ne­ musela vysvetova, prečo mám na tvári ustavične zamračený vý­ raz. Usmieva sa je vždy ovea jednoduchšie.

„Pozrime sa na moje malé dievčatko!“ zvolá otec, doširoka otvo­ rí oči a neveriacky pokrúti hlavou nad tým, že už nevyzerám ako v trinástich rokoch. Och, aké prekvapujúce! Šestnásroční vyzera­ jú inak ako žiaci siedmeho ročníka!

„Hej,“ uškrniem sa, zdvihnem ruku a vytiahnem si z ucha slú­ chadlo. Kábliky mi visia v ruke a zo slúchadiel stále slabo poču hudbu.

„Eden, vemi si mi chýbala,“ usmeje sa.

Myslí si, že budem skáka od radosti, že som chýbala človeku, ktorý od nás kedysi dávno odišiel? Že sa mu hodím do náručia a rovno mu všetko odpustím? Tak to v nijakom prípade nefunguje. Odpustenie nemožno očakáva, treba si ho zaslúži.

Ak s ním však mám strávi najbližších osem týždňov, pravdepo­ dobne by som sa mala pokúsi odloži nepriatestvo bokom. „Aj ty si mi chýbal.“

Otcova tvár sa rozžiari, na lícach sa mu urobia také výrazné jamky, ako ke sa krtko zavŕtava do zeme. „Daj, vezmem ti kufor,“ ponúkne sa, natiahne sa, chytí ho a položí kolieskami na zem.

Vyjdem za ním z budovy letiska. Oči mám na stopkách, ak by sa o mňa náhodou obtrela nejaká filmová hviezda alebo topmodel, lenže nikoho takého nevidím.

Ovalí ma teplý vzduch a cestou po obrovskom parkovisku mi líca zohrievajú slnečné lúče. S mojimi vlasmi sa pohráva jemnučký vá­ nok. Obloha je jasná, ak nerátam niekoko znepokojujúcich oblakov.

„Myslela som si, že tu bude teplejšie,“ poznamenám naštvaná, že v Kalifornii nie je absolútne bezvetrie, jasno a sucho bez jedinej kvapky daža, ako ukazujú vo filmoch a ako som tomu uverila. Ni­ kdy mi nenapadlo, že by v nudnom Portlande mohlo by v lete tep­ lejšie ako v Los Angeles. Je to pre mňa obrovské sklamanie a na­ vzdory tomu, aký suchopárny je Oregon, najradšej by som sa otočila a vrátila sa domov.

„Aj tak je dos horúco,“ otec pokrčí plecami, takmer ani čoby sa za počasie ospravedlňoval. Ke sa naňho pozriem kútikom oka, všimnem si na jeho tvári čoraz väčšie podráždenie, ke si márne namáha mozog v snahe vymyslie nejakú vhodnú tému na roz­ hovor. Akurát že okrem tejto nepríjemnej situácie nemáme o čom diskutova.

Ke aj so svojím kufrom zastane pri čiernom lexuse, pochybo­

vačne sa zahadím na vyleštenú karosériu. Pred rozvodom jazdili s mamou v obyčajnom volve, ktoré sa najmenej raz za mesiac poka­ zilo. Aj to v prípade, že sme mali šastie. Znamená to, že bu v no­ vom zamestnaní extrémne dobre zarába, alebo za nás vtedy skrátka nechcel utráca. Možno sme mu nestáli za to, aby na nás vyhadzo­ val peniaze.

„Je otvorené,“ kývne hlavou k autu, zatia čo otvára batožinový

priestor a hádže doň môj kufor.

Prejdem k pravej strane vozidla, zložím si batoh, ktorý mám na chrbte, otvorím dvere a nasadnem. Na rozpálenej koži na sedadle si takmer popálim nahé stehná. Kým otec vkĺzne za volant, chvíu len ticho úpiem.

„Mala si príjemný let?“ opýta sa v úsilí nadviaza rozhovor, ke naštartuje a vycúva z parkovacieho miesta.

„Dalo sa to preži.“ Cez telo si pretiahnem bezpečnostný pás a zapnem ho. Batoh si položím na kolená a civiem von oknom. Oslepuje ma slnko, takže strčím ruku do predného vrecka batoha, vyberiem slnečné okuliare a nasadím si ich. Vzdychnem.

Počujem, ako otec naprázdno preglgne a zhlboka sa nadýchne. „Ako sa má mama?“

„Skvele,“ odvetím, možno privemi dychtivo. Jednoducho chcem

zdôrazni, ako dobre sa má aj bez neho. Nie výborne, ale ani nie zle. Posledných niekoko rokov sa usiluje presvedči samu seba, že roz­ vod je skúsenos, z ktorej sa môže pouči. Rada by si myslela, že rozvod jej poskytol životnú šancu alebo ju aspoň naplnil múdrosou, no ak mám by úprimná, výsledkom nebolo nič iné ako to, že zača­ la opovrhova mužmi. „Nikdy sa nemala lepšie.“

Otec pokýva hlavou, pevne zovrie volant a vyjde z letiska na

hlavnú cestu. Je to viacprúdová dianica, po ktorej sa ženú autá jedno za druhým. Premávka je vemi hustá, ale ideme pomerne rýchlo. Okolitá krajina je otvorená doaleka, nevyčnievajú tu mra­ kodrapy ako v New Yorku ani tu nestoja rady stromov ako doma v Portlande. Potešilo ma zistenie, že tu naozaj rastú palmy. Mala som totiž podozrenie, že je to len mýtus.

Prejdeme pod množstvom ukazovateov smeru, ktoré po jed­ nom visia nad každým dianičným pruhom a ukazujú smer k oko­ litým mestám a mestským štvrtiam. Míňame ich tak rýchlo, že ich zaregistrujem iba ako rozmazanú šmuhu. Opä sa medzi nami rozhostí ticho, a tak si otec rýchlo odkašle a urobí druhý pokus o rozprúdenie rozhovoru.

„Santa Monica sa ti bude páči,“ usmeje sa na mňa. „Je to úžas­ né miesto.“

„Hej, vyhadala som si ho,“ poviem, ruku si opriem o okno a a­ lej upieram pohad na ulicu. Los Angeles zatia vôbec nevyzerá tak oslnivo ako na fotkách, ktoré som videla na internete. „Je tam také to čosi na móle, však?“

„Áno, Pacific Park.“ Oslepí ma slnečný lúč, ktorý sa odrazí od zlatej obrúčky na otcovom prste. Zastonám. Otec si to, samozrejme, všimne. „Ella sa nevie dočka, kedy a konečne spozná,“ podotkne.

„Je to vzájomné.“ To je klamstvo.

Ella, ako ma otec nedávno informoval, je jeho nová manželka. Náhrada za moju mamu. Niečo nové, niečo lepšie. Toto je čosi, čomu nerozumiem. Čo má táto ženská, táto Ella, čo moja mama nemá? Lepšie umýva riad? Robí lepšiu fašírku?

„Dúfam, že spolu budete dobre vychádza,“ vyhlási otec po chvíli aživého ticha a presunie sa do krajného pruhu. „Naozaj si želám, aby to fungovalo.“

Otec si možno želá, aby to fungovalo, no ja som sa ešte nevyrov­ nala s predstavou, že má úplne novú rodinu. Myšlienka, že mám nevlastnú matku, sa mi ani trochu nepáči. Chcem normálnu rodi­ nu, ktorú tvorí moja mama, môj otec a ja. Nijaké úpravy neprijí­ mam. Neznášam totiž zmeny.

„Koko si vravel, že má detí?“ opýtam sa pohŕdavo. Nielenže som získala nevlastnú matku, ale šastnou náhodou aj nevlastných bratov.

„Tri,“ zasyčí otec. Môj neskrývaný negativizmus mu začína liez na nervy. „Tylera, Jamieho a Chasea.“

„Fajn,“ uškrniem sa. „Koko majú rokov?“

Sústredí sa na stopku niekoko metrov pred nami, spomalí a za­ čne vysvetova. „Tyler nedávno oslávil sedemnáste narodeniny, Ja­ mie má štrnás a Chase jedenás. Skús s nimi vychádza, dcérka.“ Kútikom orieškovohnedého oka sa na mňa prosebne pozrie.

„Aha,“ zatvárim sa prekvapene. Doteraz som predpokladala, že sa stretnem s niekokými batoatami, ktoré sú sotva schopné zo­ smoli súvislú vetu. „Tak dobre.“

Po tridsiatich minútach odbočíme na kukatú cestu, pravdepo­ dobne na predmestí vekomesta. Cestu po oboch stranách lemujú vysoké stromy, ktorých hrubé kmene a pokrútené konáre poskytu­ jú tieň pred slnkom. Všetky domy sú väčšie než dom, v ktorom ži­ jem s mamou, a sú jedinečné vzhadom aj konštrukciou. Nijaké dva domy nie sú rovnaké ani tvarom, ani farbou, ani vekosou. Otcov lexus zaparkuje pred domom z bieleho kameňa.

„Tu bývaš?“ Deidre Avenue vyzerá úplne normálne, ani čoby sa nachádzala niekde v Severnej Karolíne. Los Angeles však nemá by normálne! Má by pompézne, výnimočné a úplne fantastické. Ibaže nie je.

Otec prikývne, vypne motor a sklopí tienidlo. „Vidíš tamto okno?“ ukáže na okno na druhom poschodí, presne v strede.

„Áno.“

„To je tvoja izba.“

„Aha,“ zarazím sa. Nečakala som, že počas osemtýždňového po­ bytu tu budem ma vlastnú izbu. No zdá sa, že je to pomerne veký dom, takže asi majú dos voných izieb. Potešilo ma, že nebudem spa na nafukovacom matraci uprostred obývačky. „Ďakujem, oci.“ Ke sa pokúsim vystúpi z auta, uvedomím si, že nosi krátke noha­ vice má svoje za aj proti. Za: v tomto počasí mi je v nich príjemne chladno. Proti: stehná mám prilepené ku koženému sedadlu otcov­ ho lexusu. Z auta teda určite vystupujem viac ako minútu.

Otec beží otvori batožinový priestor, vyberie z neho môj kufor a postaví ho na chodník. „Tak po alej,“ povie, vytiahne rukovä kufra a ahá ho za sebou.

Dlhým krokom prekročím parkovacie miesto a nasledujem otca po chodníku dláždenom kameňmi. Vedie k hlavným dverám. Sú mahagónové a panelové, presne také, aké mávajú v domoch boha­ tí udia. Po celý čas upieram pohad na conversky na svojich no­ hách. Dokonca zastanem, aby som očami prebehla po svojom otrasnom písme, ktoré zdobí bielu gumu naboku. Rovnako ako na kufor, aj na topánky som si čiernym perom načmárala text obúbe­ nej piesne. Pohad na tie slová mi pomáha udrža nervy pokojné aspoň dovtedy, kým prídeme k dverám.

Dom ako taký – napriek tomu, že je to odporný symbol kon­ zumnej spoločnosti – je vemi pekný. V porovnaní s domom, v ktorom som sa ráno prebudila, vyzerá ako pähviezdičkový ho­ tel. Na príjazdovej ceste stojí biely rangerover. Hrozne nevkusné, pomyslím si.

„Si nervózna?“ Pred dverami otec zastane a povzbudzujúco sa na mňa usmeje.

„Trochu,“ pripustím. Usilujem sa nemyslie na nekonečný zo­ znam vecí, ktoré by sa mohli pokazi, ale niekde hlboko vo svo­ jom vnútri cítim predovšetkým strach. Čo ak ma všetci budú ne­ návidie?

„Nemusíš by.“ Otvorí dvere a vojdeme aj s kufrom, ktorého ko­ lieska škrípu na drevenej podlahe.

Hne pri vstupe nás omámi vôňa levandule. Schodisko predo mnou vedie na poschodie a cez odchýlené dvere po svojej pravici vidím obývaciu izbu. Rovno predo mnou, za klenutým oblúkom, je kuchyňa, z ktorej vyjde žena a blíži sa ku mne.

„Eden!“ zvolá. Vezme ma do náručia, v ktorom mi trochu zava­ dzia jej obrovské poprsie, a potom o krok cúvne, aby si ma preme­ rala od hlavy až po päty. Aj ja to urobím. Má blond vlasy a je štíhla. Z akéhosi absurdného dôvodu som predpokladala, že bude vyzera podobne ako mama. Lenže otec očividne zmenil vkus. Nielen po­ kia ide o ženy, týka sa to aj životnej úrovne. „Som vemi rada, že sa s tebou konečne stretávam!“

O krok cúvnem a pokúšam sa potlači nutkanie zagúa očami alebo sa uškrnú. Keby som však prejavila takú neúctu, otec by ma určite odviezol naspä na letisko. Namiesto toho teda poviem: „Ahoj.“

„Bože, oči máš ako Dave!“ vyhŕkne. Vzhadom na to, že ovea

radšej by som mala oči ako mama, bola to najhoršia možná po­ známka. Moja mama totiž od svojej rodiny neušla.

„Mám ich tmavšie ako on,“ zašomrem otrávene.

Ella to alej nerozoberá a zmení tému rozhovoru. „Musíš sa zo­

známi aj s ostatnými. Jamie, Chase, pote dolu!“ zakričí s hlavou otočenou ku schodisku a vzápätí sa obráti znova ku mne. „Povedal ti Dave o večierku, ktorý dnes večer organizujeme?“

„O večierku?“ zopakujem ako ozvena. Na mojom zozname

s nadpisom Čo budem robi v Kalifornii rozhodne nijaké spoločenské akcie nie sú. Predovšetkým nie také, ktoré organizujú cudzí udia. „Oci?“ pozriem sa naňho so zdvihnutým obočím.

„Bude to len grilovanie s niekokými susedmi,“ vysvetlí. „Uspo­ riada staré dobré grilovanie je najlepší spôsob, ako zača leto.“ Z hĺbky duše si želám, aby prestal rozpráva.

Pravdupovediac, nemám rada ani veké skupiny udí, ani grilo­ vanie. „Super!“ hlesnem.

Vtom sa ozve hlasný dupot. Po dubovom schodisku sa k nám rú­ tia dvaja chalani, ktorí berú schody po dva.

„To je Eden?“ zašepká starší Elle do ucha, len čo sa ocitne dole, no aj tak ho počujem. Som si istá, že je to Jamie. Mladší, s doširoka otvorenými očami, je určite Chase.

„Ahojte,“ pozdravím ich, pričom pery skrútim do žiarivého úsmevu. Z toho, čo si pamätám z rozhovoru v aute, má Jamie štr­ nás. Hoci je o dva roky mladší než ja, je takmer rovnako vysoký. „Ako sa darí?“

„Super,“ odvetí Jamie. Nezaprie, že je Ellin syn. Jeho žiarivo modré oči a strapaté blond vlasy sú jasný dôkaz. „Dáš si niečo na pitie?“

„Nie, vaka,“ odmietnem. Z jeho vzpriameného postoja a úsilia o dobré spôsoby vyplýva, že na svoj vek je pomerne vyspelý. Dú­ fam, že si budeme rozumie.

„Chase, nepovieš Eden aspoň ahoj?“ vyzve Ella najmladšieho syna.

Chase sa tvári vemi zdržanlivo. Aj on zdedil Elline bezchybné gény. „Ahoj,“ zamrmle, ale do očí sa mi nepozrie. „Mami, môžem ís k Mattovi?“

„Pravdaže, zlatko, no pred siedmou musíš by doma,“ pripome­ nie mu Ella. Zaujímalo by ma, či je to typ matky, ktorá dá dieau domáce väzenie za niekoko omrviniek na koberci v obývačke, ale­ bo typ, ktorému neprekáža, ak jej potomok na dva dni zmizne. „Dnes večer budeme grilova, dúfam, že si to pamätáš.“

Chase prikývne a prešmykne sa popri mne. Otvorí dvere a za­ buchne ich za sebou tak rýchlo, že nikomu z nás nestihne poveda ani jediné slovo na rozlúčku.

„Mami, mám jej to tu ukáza?“ opýta sa Jamie sekundu po tom, čo jeho brat zmizol.

„To by bolo skvelé!“ odvetím namiesto Elly. S Jamiem to bude určite lepšie ako s otcom alebo Ellou, prípadne dokonca s oboma zároveň. Nemám dôvod trávi čas s umi, v ktorých blízkosti by som najradšej nebola. Ovea radšej zostanem so svojím novým úžasným nevlastným bratom. Tak či tak aj im táto situácia pripadá rovnako podivná ako mne.

„To je od teba milé, Jamie,“ súhlasí Ella. Určite sa potešila, že mi nemusí ukazova, kde je záchod. „Ukáž Eden jej izbu.“

Otec sa na mňa pozrie a pousmeje sa. „Keby si niečo potrebova­ la, budeme v kuchyni.“

Jamie vezme môj kufor a vlečie ho hore schodmi. Odolám nut­ kaniu pohŕdavo si odfrknú. V tomto okamihu túžim iba po opálených nohách a čerstvom vzduchu, čo rozhodne nezískam, ak sa budem zdržiava v dome s otcom.

Nasledujem Jamieho a na pol ucha začujem, ako otec zasyčí: „Kde je Tyler?“

„Neviem,“ odvetí Ella.

Ako sa od nich vzaujeme, ich hlasy slabnú, lenže ešte nie sme tak aleko, aby som nepočula otcovu odpove. „To mu dovolíš iba tak odís?“

„Áno,“ pritaká Ella. Viac nepočujem, lebo už sme naozaj mimo dosluchu.

„Tvoja izba je oproti mojej,“ informuje ma Jamie, ke vyjdeme na poschodie. „Máš najchladnejšiu miestnos. S najlepším výhadom.“

„Prepáč.“ Nahodím silený úsmev a pokúšam sa udrža ho na tvári po celý čas, čo ma Jamie vedie k jedným z piatich dverí. Ne­ môžem odola, a tak zastanem a pozriem sa nadol. Prv než Ella voj­ de do kuchyne, zazriem jej blond vlasy.

Mám pocit, že je to typ matky, ktorej neprekáža, ak človek zmizne.

2

K

eby som na opísanie svojej novej izby mala použi jediné slovo,

povedala by som: „Základná.“ Nijaké iné slovo by ju nevystihlo

lepšie. V izbe so svetlými stenami stojí poste a obyčajný bieliz­

ník. Nič viac tu nie je. A je tu neuveritene horúco.

„Ten výhad sa mi páči,“ otočím sa k Jamiemu, hoci som sa

z okna ešte nepozrela a netuším, čo z neho vlastne vidie.

Môj nevlastný brat sa rozosmeje. „Tvoj otec povedal, že si izbu môžeš zariadi poda svojho vkusu.“

Prejdem sa po miestnosti, obídem béžový koberec a otvorím vstavanú skriňu. Na posuvných dverách sú zrkadlá. Je ovea väčšia ako skriňa, ktorú mám doma. Navyše, izba má vlastnú kúpeňu. Nazriem dovnútra a spokojne nadvihnem obočie. Sprcha vyzerá, akoby ju dosia nikto nepoužil.

„Páči sa ti tu?“ opýta sa kdesi za mojím chrbtom otec. Prudko sa otočím za zvukom jeho hlasu. Otec sa na mňa široko usmeje. Netuším, kedy vošiel. „Prepáč, že je tu tak teplo. Zapnem klimati­ záciu. Vydrž pä minút.“

„To je v poriadku,“ poviem. „Izba sa mi páči.“ Je takmer dvakrát väčšia ako moja izba v Portlande, takže navzdory sparanskému za­ riadeniu sa mi nemôže nepáči.

„Si hladná?“ Začínam ma pocit, že otázky sú to jediné, v čom

môj otec vyniká. „Cestovala si celé popoludnie, určite už umieraš

od hladu. Čo si dáš?“


18

„Netráp sa,“ pokrútim hlavou. „Uvažujem, že si pôjdem zabeha. Povystiera si nohy.“ Nechcem poruši svoj každodenný bežecký rozvrh a chvíu sa prebehnú považujem za dobrý spôsob, ako pre­ skúma túto štvr.

Na otcovej starnúcej tvári sa objaví zaváhanie. Asi na dve se­ kundy sa zamračí, potom si povzdychne, akoby som ho požiadala o modré z neba.

„Oci!“ ohradím sa. Zakloním hlavu a prinútim sa jemne, ale fa­ lošne zasmia. „Mám šestnás rokov, môžem ís sama von! Len sa tu chcem trochu rozhliadnu.“

„Tak so sebou aspoň vezmi Jamieho,“ navrhne. Jamieho obočie od zvedavosti vystrelí nahor. Alebo od prekvapenia. Nie som si istá, čo to je. „Jamie?“ otočí sa k nemu otec. „Rád beháš, však? Pôj­ deš s Eden a dohliadneš, aby sa nestratila?“

Jamie na mňa žmurkne, venuje mi vševediaci až súcitný úsmev a potom súhlasí. „Jasné. Prezlečiem sa.“ Predpokladám, že rozumie, aké otravné je ma takýchto opatrných rodičov, ktorí sa k človeku správajú, ani čoby mal pä rokov.

Ke toto všetko vezmem do úvahy, pochopím, že mám za sebou skvelý štart v Santa Monice. Som tu ešte len prvý deň a trápne na­ pätie medzi otcom a mnou je už takmer neznesitené. Som tu prvý deň a hne ma núti zúčastni sa na grilovaní s davom cudzích udí. Som tu prvý deň a nemôžem si ís zabeha bez sprievodu.

Som tu prvý deň a už utujem, že som sem vôbec prišla.

„Nechote aleko,“ upozorní ma otec. Vyjde z izby a nechá otvorené dvere, hoci naňho zakričím, aby ich zavrel.

Jamie pribehne k dverám, rukou sa oprie o zárubňu a opýta sa: „Chceš ís hne teraz?“

Pokrčím plecami. „Ak ti to vyhovuje.“

Prikývne a vyjde z izby. Nezabudne za sebou zatvori dvere.

Nemienim márni čas v dome, predovšetkým ke klimatizácia pravdepodobne nefunguje, a tak položím kufor na mäkký matrac postele a otvorím ho. Nadchne ma zistenie, že všetky moje veci – od notebooku až po obúbenú spodnú bielizeň – sú v poriadku a nedot­ knuté. Zvyčajne sa mi kufre vracajú sotva s polovicou vecí, lebo za­ mestnanci letísk sa k batožine správajú otrasne. Siahnem do svojho prekvapujúco robustného kufra, ruku strčím úplne naspodok, lebo bežecké oblečenie bolo prvá vec, ktorú som si zabalila.

Hravým krokom sa vydám do svojej luxusnej kúpene, aby som sa trochu osviežila a prezliekla, lenže mobil, ktorý mám vo vrecku, sa ma práve v tom okamihu rozhodne slabým vibrovaním láskavo upozorni na to, že už je takmer vybitý. Vtedy si spomeniem, že Amelia ma prosila, aby som jej zavolala, hne ako priletím. Šortky a športovú podprsenku položím veda umývadla, sadnem si na žia­ rivo čistý poklop záchodovej misy a prekrížim si nohy. V kontak­ toch vyhadám číslo najlepšej kamarátky a o niekoko nanosekúnd sa ozve vyzváňací tón.

„Ahoj,“ povie Amelia prihlúplym hlasom, ktorý znie, akoby bola kríženec postavy z animovaného filmu a športového komentátora.

„Ahoj,“ napodobním jej tón. Zasmejem sa, ale vzápätí vzdych­ nem. „Je to tu nafigu! Najradšej by som celé leto strávila s tebou.“

„Tak sa vrá! Aj tu je to dos čudné.“

„Také čudné ako stretnutie s mojou novou nevlastnou matkou?“

„Až také čudné nie,“ pripustí Amelia. „Ako na teba pôsobí? Nie je ako zlá macocha v Popoluške, však? A čo nevlastní bratia? Už máš rozpis, kedy ich budeš musie stráži?“

Napriek tomu, že ma nevidí, pokrútim hlavou. Keby len tušila, že je to skôr naopak. „Už to nie sú malé deti.“

„Čože?“

„Sú to skôr, nuž, tínedžeri.“

„Tínedžeri?“ zopakuje neveriacky. Pred tým, ako som odcestova­ la na prázdniny, som dva týždne v kuse nariekala, ako sa bojím stretnutia so svojimi novými nevlastnými bratmi, lebo neznášam deti mladšie ako šes rokov. Ukázalo sa, že všetci traja sú ovea starší.

„Hej,“ pritakám. „Sú fajn. Jeden je trochu hanblivý, no je z nich najmladší, takže je to normálne. Druhý je trochu starší a myslím si, že si s ním budem rozumie. Nie som si istá, ale dúfam, že áno. Volá sa Jamie.“

„Myslela som si, že budeš ma troch bratov,“ začuduje sa Amelia. „Vravela si, že sú traja.“

„Tretieho som ešte nevidela,“ vysvetlím. Úplne som zabudla, že ma naozaj môžu posudzova traja noví nevlastní bratia, nie iba dva­ ja. „Asi sa s ním zoznámim neskôr. Teraz si idem zabeha s Jamiem.“

„Eden,“ osloví ma Amelia prísne, a predsa nežne. „Práve si pri­ šla. Upokoj sa. Vyzeráš skvele.“

„Nie.“ Mobil si plecom pritisnem k uchu, natiahnem ruku a vy­ zujem si topánky. „Povedali o mne ešte niečo?“ opýtam sa pomaly napriek tomu, že by som to radšej nevedela. Lenže vždy je tu ten záujem, tá zvedavos, ktorá ma zožiera. A, pravdaže, neschopnos vyrovna sa s tým. Vždy podahnem.

Na druhej strane linky sa rozhostí krátke ticho. „Nemysli na to.“

„Takže to znamená áno,“ konštatujem. Je to len šepot, taký tichý, že Amelia ma pravdepodobne nepočuje. Mobil začne opä vibrova. „Amelia, o chvíu sa mi vybije mobil. Večer budem musie ís na nejaké hlúpe grilovanie. Ak mi tam budú všetci liez na nervy, budem ti posie­ la esemesku za esemeskou, aby si mysleli, že mám kopu priateov.“

Amelia sa zasmeje. Predstavím si, ako prevracia oči dohora. Je to jej zvyk. „Jasné. Píš.“

Prv než stihnem zamumla pozdrav, telefón vypovie službu, tak­ že ho hodím k umývadlu a siahnem po oblečení. Beh je skvelý na vyčistenie hlavy. Vyčisti si hlavu je presne to, čo teraz potrebujem. Bleskurýchlo sa prezlečiem do svojho bežeckého úboru – robím to tak často, že by som to bez problémov zvládla aj počas spánku –, zbehnem na prízemie a po prvý raz vojdem do kuchyne. Privítajú ma čierne lesklé pulty, biele lesklé skrinky a čierne lesklé dlaždice na podlahe. Všetko je vemi, vemi lesklé.

„Páni!“ zhodnotím. Pozriem sa na plastovú fašu, ktorú držím v ruke, a potom na dokonale čistý drez. Takmer sa bojím napusti si v ňom vodu.

„Páči sa ti to?“ opýta sa otec a až vtedy si uvedomím, že je v ku­ chyni. Vždy sa za mnou zjaví znenazdajky, ani čoby sledoval každý môj krok.

„Tú linku ste nainštalovali iba včera, však?“

Zasmeje sa, pokrúti hlavou, prejde k drezu a otočí kohútikom. „Nech sa páči. Jamie už na teba čaká vonku. Rozcvičuje sa.“

Bojazlivo prejdem okolo ostrovčeka a nemotorne si naplním fa­ šu vodou, až začne preteka, zakrútim viečko a zmiznem odtia, skôr než má otec šancu ešte niečo poveda. Netuším, ako tých osem týždňov s ním prežijem. Naozaj.

Ke konečne vyjdem von, Jamie behá sem a tam po chodníku pred domom. „Len sa zahrievam,“ vysvetlí s úsmevom.

„Môžem sa prida?“ Ke prikývne, chlipnem si za hlt vody, za­ radím sa po jeho boku a spolu niekoko ráz obehneme okolo tráv­ nika. Potom vyrazíme pohodlnou rýchlosou na cestu po tejto krás­ nej štvrti.

Po prvý raz po vemi dlhom čase bežím bez sprievodu hudby. Mala som skrátka pocit, že by bolo voči Jamiemu neslušné, keby som si do uší strčila slúchadlá. Občas nadviažeme krátky rozhovor alebo jeden z nás povie: „Spomame.“ To je všetko. Neprekáža mi to. Slnko na nás praží tak, až sa mi zdá, že jeho lúče za poslednú hodinu zosilneli. Ulice sú tu naozaj vemi pekné a stretávame na nich množstvo miestnych obyvateov. Niektorí sú na prechádzke so psami, iní jazdia na bicykloch alebo tlačia kočíky s demi. Možno si toto mesto predsa len nakoniec obúbim.

„Nenávidíš svojho otca?“ opýta sa Jamie z ničoho nič, ke sa pomaly vraciame domov. Otázka ma tak zaskočí, že sa takmer potknem na vlastných nohách.

„Čože?“ Na viac sa nezmôžem. Pokúsim sa pozbiera svoje myš­

lienky a oči upriem na chodník pred sebou. „Je to zložité.“

„Ja ho mám rád,“ vyhŕkne alebo skôr zalapá po dychu Jamie.

Prekvapuje ma, že so mnou stále dokáže udrža tempo.

„Aha.“


22

„Áno, no mám pocit, že medzi tebou a ním to trochu škrípe.“

„Hej,“ hlesnem a začnem si hrýz pery v úsilí nájs spôsob, ako zmeni tému rozhovoru. „Pozri, ten dom oproti vyzerá úžasne.“

Jamie ma ignoruje. „Prečo to medzi vami škrípe?“

„Lebo je hrozný,“ odvetím konečne. „Takto to je. Môj otec je hrozný, lebo od nás odišiel. Je hrozný, lebo sa neozval. Je hrozný, lebo je hrozný.“

„Rozumiem.“

Náš rozhovor sa skončil. Pribehneme k domu, na trávniku si po­ naahujeme svaly a zamierime dovnútra, aby sme sa osprchovali. Otec nám nezabudne pripomenú, že o dve hodiny začneme grilo­ va. Rozlúčim sa s Jamiem a každý odídeme do svojej izby.

Som hrozne spotená a cítim sa špinavá, preto len pripojím telefón na nabíjačku a dám si perlivú sprchu. Voda je úžasná, a ja si ju užívam takmer pol hodiny. Jednoducho si sadnem a vyhrievam sa v pare. Doma mi sprchovanie ešte nikdy nepripadalo takéto príjemné.

Zvyšných devädesiat minút sa chystám na večierok. Keby som mohla, prišla by som na terasu v teplákoch. Som však presvedčená, že Elle by sa to nepáčilo, a tak sa pohrabem v kufri a vyberiem úzke nohavice a športové sako. Ležérna elegancia. To by mohlo prejs.

Oblečiem sa, vysuším si vlasy, natočím ich do splývajúcich vĺn a na­ maujem sa. Ke si na telo nanášam obúbenú vôňu, zavanie ku mne akýsi pach. Jasné, grilovanie! Zrejme sa už blíži devätnásta hodina.

Zbehnem dolu a vôňa ma zavedie do kuchyne. Dvojité sklenené dvere sú otvorené dokorán. Pochopím, že večierok už je v plnom prú­ de. Takže oprava. Neblíži sa devätnásta, už je devätnás. Z reproduk­ torov, ktoré nevidno, hrá hudba a po trávniku korzujú skupinky do­ spelých. Je tu všetko, čo tieto večierky robí takými hroznými. Chase šantí v bazéne s niekokými demi v jeho veku. Otec otáča burgery na grile, ktorý je umiestnený v kúte záhrady, a pokúša sa pri tom predvádza tanec z osemdesiatych rokov minulého storočia. Je trápny.

„Eden!“ zakričí akási žena. Otočím sa a otrávene zistím, že je to Ella. „Po za nami von!“

Keby som predstierala záchvat, možno by sa mi podarilo unik­ nú naspä do izby alebo, čo by bolo ešte lepšie, domov. „Prepáč, že meškám, ale nesledovala som čas.“

„Nie, ideš akurát,“ usmeje sa Ella. Slnečné okuliare si presunie z očí na temeno, vojde do kuchyne a vytiahne ma na trávnik. „Dú­ fam, že si hladná.“

„No, vlastne...“

„Toto sú naši susedia z domu oproti,“ preruší ma a kývne hlavou k páru v stredných rokoch, ktorý zrazu stojí pred nami. „Dawn a Philip.“

„Eden, vemi radi a spoznávame,“ spustí Dawn. Je jasné, že môj otec alebo Ella, prípadne obaja, informovali všetkých zúčastnených o mojej prítomnosti. Philip sa na mňa usmeje.

„Aj ja vás,“ odvetím. Netuším, čo ešte by som mohla doda. Vy­ rozprávate mi svoj životný príbeh? Aké sú vaše plány do budúcnosti? Napokon im venujem iba úsmev.

„Mala by sem prís aj naša dcéra,“ pokračuje Dawn. Okamžite sa ma zmocní znepokojenie. „Môže ti robi spoločnos.“

„To je skvelé,“ zamrmlem, no uhnem pohadom. Vzahy s inými dievčatami nikdy nepatrili k mojim silným stránkam. Príslušníčky môjho pohlavia mi naháňajú hrôzu. Zoznamovanie sa s novými je ešte horšie. „Rada som vás spoznala,“ poviem a usmejem sa na rozlúčku.

Rýchlo od nich a od Elly utečiem. Dúfam, že sa mi podarí vy­ hnú sa alšiemu trápnemu zoznamovaniu. Funguje to najbližších štyridsa minút. Postávam pri plote a vraštím tvár, lebo mi lezie na nervy ten hrozný pop, ktorý sa šíri z reproduktorov na opačnom konci záhrady. Cítim sa nepríjemne. Aspoňže v okamihu, ke je hotové jedlo a všetci si začnú naklada na taniere, tá hrozná hudba zanikne v hluku ich hlasov. Niekoko minút si odštipkávam zo žem­ le burgera a nakoniec celú tú vec zahodím do koša. Práve v okami­ hu, ke si pomyslím, že sa mi úspešne podarilo Elle na celý večer vyhnú, rozhodne sa predhodi ma všetkým jednotlivcom a párom a predstavi ma ako svoju novú nevlastnú dcéru.

„A tu máme Rachael!“ zvolá nadšene, zatia čo ma vlečie k al­ šej skupinke susedov.

„Rachael?“ zopakujem. Ak je to niekto, komu ma už predstavi­ la, tak si na to nespomínam. Za hodinu mi povedala toko nových mien, že som si ich nielenže nezapamätala, ale dokonca som si ich okamžite vyhodila z hlavy.

„Je to Dawnina a Philipova dcéra,“ pripomenie mi Ella. Kývne smerom za moje plece a skôr, ako sa stihnem otoči, zvolá: „Ra­ chael! Po sem!“

Uf! Zhlboka sa nadýchnem. Pokúsim sa presvedči samu seba, že je to priateské a milé dievča, a vystrúham falošný úsmev. Dievčina príde k nám a natočí sa ku mne. „Aha, hej, ahoj,“ vy­ hŕknem.

Ella nás pozoruje s rozžiarenou tvárou. „Eden, toto je Rachael.“

Hoci aj Rachael sa usmeje, vyzeráme ako trio sériových vrahov. „Ahoj!“ Rozpačito sa usmeje na Ellu.

Ella pochopí narážku. „Nechám vás osamote.“ Zasmeje sa a odí­ de sa alej nudne bavi so svojimi nudnými hosami.

„Rodičia sú hrozne trápni,“ konštatuje Rachael a na základe tohto vyhlásenia sa mi okamžite zapáči. „Trčíš tu celý čas?“

Želám si, aby som mohla poveda nie. „Nanešastie.“

Má dlhé blond vlasy, ale rozhodne to nie je prirodzená farba. Nekomentujem to, lebo sa mi nezdá, že by ma nenávidela. „Bývam oproti cez cestu, a keže tu zrejme nikoho iného nepoznáš, môže­ me spolu niekam vyrazi. Ak budeš ma chu. Naozaj, prí za mnou hocikedy, ke budeš chcie.“

Pozvanie ma prekvapí a som zaň vačná. V nijakom prípade ne­ strávim nasledujúcich osem týždňov v dome so svojím otcom a jeho novou rodinou. „To znie dobre.“ Hlas mi zoslabne, lebo moju pozor­ nos upúta čosi, čo sa deje vpredu.

Cez medzery v plote na bočnej strane domu vidím až na ulicu. Hrá tam hudba. Presnejšie povedané, reve. Počujem ju navzdory tomu trápnemu popu, ktorý duní v záhrade. Po chvíli sa objaví elegantné biele auto a šmykom zastane pri obrubníku. Znechutene sa uškrniem. Hudba prestane hra v okamihu, ke sa vypne motor.

„Kam hadíš?“ opýta sa Rachael, ibaže cez plot civiem s takým zaujatím, že nemám čas odpoveda.

Dvere na aute sa otvoria tak prudko, že takmer vyletia z pántov. Cez plot nevidím jasne, ale z auta vystúpi vysoký mladík a zabuchne za sebou dvere rovnako agresívne, ako ich otvoril. Na okamih sa za­ razí, zadíva sa na dom a potom si prehrabne vlasy. Nech už je to kto­ kovek, zdá sa, že je poriadne naštvaný. Ani čoby práve prišiel o ce­ loživotné úspory alebo mu umrel pes. Vzápätí zamieri rovno k bránke.

„Kto to, dočerta, je?“ pomedzi zuby sa opýtam Rachael, zatia čo sa k nám dotyčný približuje.

Prv než niektorá z nás stihne poveda niečo viac, dotyčný sa roz­ hodne rozrazi bránku úderom päsou. Priláka tým pozornos všet­ kých zúčastnených. Akoby chcel, aby ho všetci nenávideli. Usúdim, že je to sused, ktorým všetci opovrhujú a ktorý si sem prišiel vylia zlos, lebo nebol pozvaný na najtrápnejší večierok, ktorý sa kedy konal.

„Ospravedlňujem sa za meškanie,“ uškrnie sa ten trapko sarkas­ ticky. Pravdaže, povie to dostatočne hlasno. Zelené oči sa mu lesknú ako smaragdy. „Ušlo mi niečo okrem vraždenia zvierat?“ Vo vulgár­ nom geste zdvihne prostredník namierený na gril. Aspoň z môjho uhla pohadu to tak vyzerá. „Dúfam, že ste si na tej krave pochuti­ li.“ Potom vybuchne do smiechu. Rehoce sa, akoby znechutené vý­ razy na tvárach hostí boli najzábavnejšia vec, akú za celý rok zažil.

„Kto si dá alšie pivo?“ preruší hrobové ticho otec. Hostia si od­ kašlú a pokračujú v rozhovoroch. Ten trapko vojde do kuchyne a za­ buchne za sebou dvere tak silno, že sa ich sklenená výplň zatrasie.

Som v šoku. Netuším, čo sa práve stalo ani kto to je a prečo vošiel do kuchyne. Len čo si uvedomím, že civiem s otvorenými ústami, rýchlo ich zavriem a otočím sa k Rachael.

Zahryzne si do pery a na oči si nasadí slnečné okuliare. „Zdá sa, že si sa ešte nezoznámila so svojím nevlastným bratom.“

3

P

red tým, ako som priletela do Los Angeles, som nevedela, čo

mám čaka, ale jedným som si istá. Nečakala som, že môj ne­

vlastný brat je šialenec.

„To je ten tretí?“ vyprsknem, ke zaregistrujem, že hostia okolo mňa úplne ignorujú, čo sa práve stalo. Na rozdiel od nich tú bi­ zarnú scénu nemôžem dosta z hlavy. Čo si ten chalan o sebe myslí?

„Ehm, áno,“ prikývne Rachael a vzápätí sa rozosmeje. „Súcitím s tebou. Okrem toho pevne dúfam, že tvoja izba je čo najalej od jeho izby.“

„Prečo?“

Z ničoho nič znervóznie, akoby som práve odhalila jej najhlbšie a najtemnejšie tajomstvo, ktoré je zároveň najtrápnejšou vecou na svete. „Dokáže by neskutočne otravný, ale, prepáč, vlastne by som ti nemala nič vravie. Nie je to moja vec.“ S červenými lícami a kri­ vým úsmevom na perách rýchlo zmení tému. „Máš už nejaké plány na zajtra?“

V duchu sa ešte zaoberám jej slovami o mojej izbe. „Áno. Počka! Nie. Prepáč, vôbec neviem, prečo som povedala áno.“ Eden, si trápna!

Lenže Rachael ma našastie neodpíše ako totálneho idiota. Na­ miesto toho sa rozosmeje. „Chceš niekam vyrazi? Mohli by sme zájs napríklad na promenádu.“

„To by bolo super,“ nadšene prikývnem. Ešte vždy som trochu rozrušená, trochu zmätená a trochu naštvaná hrubým príchodom toho chmua. Nemohol ís domov prednými dverami? Bolo nevy­ hnutné, aby vôbec niečo hovoril?

„Úžasne sa tam nakupuje!“ zašteboce Rachael. Z času na čas si blond vlasy prehodí cez plece a vždy mi nimi švihne po lícach. Na­ koniec prestane tára o promenáde a vyhŕkne: „Mám vemi vea práce, takže musím beža domov. Prepáč, že nemôžem zosta dlhšie. Mama chcela, aby som sa tu zastavila cestou domov a povedala ti ahoj. Takže ahoj.“

„Ahoj,“ odvetím. Oznámi mi, že sa uvidíme zajtra, a potom

zmizne rovnako rýchlo, ako sa objavila, a nechá ma tu samu s ban­ dou pripitých dospelých. A s Chaseom.

„Eden,“ osloví ma, ke ku mne podíde. Moje meno vyslovuje pomaly, akoby ho najskôr chcel vyskúša na svojich perách. „Eden,“ zopakuje, tentoraz ovea rýchlejšie a odvážnejšie. „Kde je limoná­ da?“ Jeho kamaráti sa k nám približujú s doširoka otvorenými oča­ mi, z ktorých vyžaruje nevinnos a úzkos. Jasné, pomyslím si, lebo im naháňam obrovitánsky strach.

„Asi na stole,“ pokrčím plecami. „Opýtaj sa mamy.“

„Je vnútri,“ oznámi Chase. Jeden z kamarátov ho postrčí dopre­ du a smeje sa pritom, akoby to bola najúžasnejšia lotrovina na sve­ te. Chase do mňa s mäkkým žuchnutím narazí.

Okamžite uskočí dozadu a úplne pochopitene sa trochu hanbí. Vtom si uvedomím, že mám vlhké tielko. „Prepáč,“ hlesne. Pozrie sa do prázdneho plastového pohára, ktorý drží v ruke. Ešte pred se­ kundou bol do štvrtiny plný.

„To je v poriadku,“ upokojím ho. V skutočnosti ma to vemi po­ tešilo. Keže si musím prezliec tričko, môžem odís do svojej izby a vyhnú sa tomuto otrasnému večierku. Preto sa nenápadne vytra­ tím, presnejšie povedané, takmer šastne odtancujem do domu. Dúfam, že otec si dá dos pív a vaka tomu si nevšimne, že sa už dolu nevrátim. Zostanem vo svojej sparansky zariadenej izbe a za­ volám mame alebo zorganizujem videočet s Ameliou, prípadne si zlomím obe nohy. Všetko znie lepšie, ako zosta sama vonku.

Unavene vzdychnem – bol to nesmierne náročný deň – a vy­ dám sa ku schodisku. Len čo vystúpim na prvý schod, z obývačky začujem taký krik, že sa otriasajú steny. Keže som odjakživa hroz­ ne zvedavá a to, čo počujem, ma vemi zaujíma, ani mi nenapadne to ignorova. Preto to neignorujem a nenápadne sa presuniem k odchýleným dverám.

Môj výhad je síce trochu obmedzený, no uvidím Ellu. Práve za­ žmúrila oči, tvár si zaborila do dlaní a teraz si šúcha spánky.

„Neprišiel som vemi neskoro,“ zaznie z opačného konca miest­ nosti mužský hlas. Rozpráva drsným tónom, a tak si okamžite uve­ domím, že je to ten chmuo.

„Prišiel si o dve hodiny neskôr!“ zjačí Ella. Ke prudko otvorí oči, pre istotu radšej o krok cúvnem. Bojím sa, že si ma všimne.

Chmuo sa zasmeje. „Naozaj si myslíš, že prídem domov, aby som sa pozeral, ako grilujete?“

„Aký problém máš tentoraz? Mimochodom, teraz nehovorím o grilovaní,“ povie Ella a začne sa prechádza po béžovom koberci. „Správal si sa ako malé decko ešte predtým, než si vystúpil z auta. Čo sa deje?“

Zatne zuby a nakloní hlavu. „Nič,“ odvetí bez dychu a zaškrípe zubami.

„Myslím si, že nič to nie je.“ Ellin hlas znie prísne a naštvane, čo je na míle vzdialené sladkému tónu, ktorý použila pred necelými pätnástimi minútami, ke sa rozprávala so mnou. „Znova si ma po­ nížil pred polovicou našej štvrte.“

„Je mi to fuk.“

„Nemala som a pusti von,“ zamyslí sa Ella, tentoraz vraví ovea tichšie, ani čoby sa na seba hnevala. „Mala som a prinúti zosta, lenže nie! Samozrejme, že som to neurobila, lebo som ti chcela da trochu vonosti. No ako zvyčajne si mi ju hodil naspä do tváre.“

„Aj tak by som bol odišiel,“ zašomre a vojde do môjho zorného poa. Krúti hlavou a svojej mame sa vyslovene vysmieva. Je ku mne otočený chrbtom, takže si ho môžem aspoň spolovice poriadne pozrie. Predtým totiž okolo nás prebehol tak rýchlo, že som si ani nevšimla, ako vyzerá. „Čo s tým urobíš? Zase mi dáš domáce väzenie?“ Má hlboký a zastretý hlas. Vlasy čierne ako uho má strapaté, ale čisté. Plecia má široké a je poriadne vysoký. Od Elly je vyšší o niekoko centimetrov.

„Si nemožný!“ precedí cez zaaté zuby. V okamihu, ke to po­ vie, zaletí pohadom ponad jeho plece a zostane ním visie priamo na mne.

Zadržím dych a vyakane odskočím od dverí. V duchu sa mod­ lím, aby som sa mýlila. Možno sa iba pozrela k dverám a osobu, ktorá sa za nimi skrýva, si nevšimla. Pravdaže, moje želanie sa ukáže ako márna nádej, lebo dvere sa prudko otvoria, skôr než stihnem ujs.

„Eden?“ Ella vyjde do haly a prevŕta ma pohadom, lebo pri svo­ jom trápnom pokuse o útek som skončila rozpasnutá asi v polovici schodiska.

„Ehm.“ Nič viac sa mi nepodarí vyslovi. Keby som nebola ako paralyzovaná, od hanby by som si zaborila tvár do dlaní.

Vzápätí sa stane najhoršia možná vec, ktorá sa mohla sta. Ten trapko vystrčí hlavu z dverí a pridá sa k nám. Vtedy si ho môžem po prvý raz poriadne obzrie. Oči, ktoré sú ako dva smaragdy – prive­ mi jasné na to, aby ich bolo možné považova za obyčajné zelené, a privemi pulzujúce životom, aby sa dali považova za normálne –, do mňa zabodne tak, že mi na chrbte naskočia zimomriavky. Znova zatne zuby a drzý úsmev mu zmizne z tváre.

„Dočerta, kto je táto baba?“ opýta sa s pohadom upretým na Ellu, od ktorej čaká vysvetlenie, prečo na schodisku sedí bezradná tínedžerka, ktorá vyzerá, akoby cvičila erobik.

Ella zaváha, ani čoby uvažovala, ako má odpoveda. Nežne mu položí ruku na plece. „Tyler,“ ozve sa napokon, „toto je Eden. Davo­ va dcéra.“

Ten trapko – alebo, formálnejšie, Tyler – si odfúkne. „Davovo decko?“

Trochu sa nadvihnem a postavím sa na nohy, no môj nevlastný brat sa aj tak pozerá inde. „Ahoj,“ skúsim by milá. Už­už sa chystám poda mu ruku, ale vzápätí si uvedomím, ako hlúpo vyzerám, a tak si namiesto toho len prekrížim prsty.

Konečne sa vráti očami ku mne a začne na mňa civie. Civie a civie. Civie na mňa, akoby doteraz nikdy nevidel inú udskú by­ tos, lebo najskôr sa zatvári zmätene, potom zlostne a napokon ne­ chápavo. Ostrý pohad, ktorým si ma premeriava, je mi nepríjem­ ný, a tak na chvíu sklopím zrak k jeho obyčajným hnedým topánkam a rifliam. Ke sa potom naňho nenápadne zadívam, prá­ ve pomaly preglgne a pohad presunie na Ellu. „Davovo decko?“ zopakuje ticho, akoby tomu nemohol uveri.

Ella vzdychne. „Áno, Tyler. Povedala som ti, že príde. Nesprávaj sa ako hlupák.“

Stojí zoči­voči Elle, kútikom oka si ma však znova premeriava od hlavy až po päty. „Ktorú izbu?“

„Čože?“

„Ktorú izbu si jej pridelila?“ Je zvláštne poču ho, ako o mne roz­ práva, ani čoby som tam nebola, hoci, aspoň usudzujem poda jeho reakcie, by si zrejme želal, aby to presne tak bolo.

„Veda tvojej.“

Teatrálne zastoná, čím ostentatívne dáva najavo, aký je otrávený, že budem tak blízko pri ňom. Hne nato sa otočí a sústredí sa na mňa. Vrhne na mňa zlostný pohad. Myslí si vari, že chcem ži v tom­ to dome s touto trápnou paródiou na rodinu? Rozhodne nie.

Zamračí sa a zatvári sa, akoby chcel niečo poveda, no potom bez jediného slova štuchne Ellu do boku, takmer vrazí aj do mňa a s hlasným dupotom vybehne po schodoch.

Niekoko dlhých sekúnd, kým za sebou zabuchne dvere do svo­ jej izby, s Ellou nevydáme ani hláska. Vzhadom na to, že nechce zača rozpráva predtým, ako začuje buchnutie jeho dverí, usudzu­ jem, že k takýmto situáciám tu zrejme dochádza každý deň.

„Prepáč,“ ospravedlní sa Ella. Vyzerá vystresovane a zahanbene. Znenazdajky mi jej je úto. Možno jej dokonca rozumiem. Keby som musela dennodenne komunikova s takým hlupákom, ako je Tyler, pravdepodobne by som sa tri razy denne zrútila. „Je len... Vieš čo, pome von.“

Nie, akujem. „Nuž, vlastne... Chase na mňa vylial limonádu, preto si musím prezliec tričko.“

„Aha,“ hlesne. Pozorne preskúma vlhkú škvrnu na mojom trič­ ku a mierne sa uškrnie. „Dúfam, že sa ospravedlnil.“

Zatia čo sa Ella vracia do záhrady, vyjdem po schodoch – ten­ toraz svižne, bez toho, aby som vyzerala ako chromá – a vbehnem do svojej izby. Len čo za sebou zatvorím dvere, uahčene si vydých­ nem. Konečne som sama a nikto ma neotravuje.

Tento stav trvá presne osem sekúnd. Potom z vedajšej izby za­

čne reva hudba tak hlasno, že sa trasú steny. Rachael dúfala, že ne­ mám izbu blízko Tylerovej. Nielenže ju mám blízko, mám ju dokon­ ca hne veda. Stojím uprostred, neschopná slova, otrávená a unavená, a neveriacky zízam na protiahlú stenu. Na druhej stra­ ne je ten debilný trapko.

Asi o pä minút hudba našastie stíchne a poču iba zvuk otvá­ rajúcich sa dverí. Žeby sa môj nevlastný brat konečne upokojil? Prá­ ve táto nádej ma ahá k dverám. Pomaly ich otvorím a ocitnem sa zoči­voči divokým, ani trochu pokojným očiam.

„Ahoj,“ skúsim znova. Ak je tento človek trvalou súčasou mo­ jej novej rodiny, musím sa trochu usilova. „Si v poriadku?“

Tylerove smaragdové oči sa mi vysmievajú. „Zbohom,“ uškrnie sa. V tej istej červenej flanelovej košeli a v tých istých hnedých to­ pánkach ako pred niekokými minútami zbehne po schodoch a cez hlavné dvere vyjde von. Jeho odchod okrem mňa nikto nezaregis­ truje. Evidentne má domáce väzenie, ale zdá sa, že mu je to jedno.

Zastonám a zacúvam naspä do svojej izby. Aspoň som sa snaži­ la, čo je ovea viac, ako urobil on. Vyzlečiem si sako, tielko si pre­ tiahnem cez hlavu a po prvý raz si ahnem na svoju novú poste. Penový matrac mi obklopí telo a len čo sa mi podarí presta vníma dunenie hudby zo záhrady, sprevádzané smiechom opitých udí, za­ dívam sa na plafón a sústredím sa len na dýchanie. Dýcham, aj ke vonku zaburáca motor a auto prudko vyštartuje od obrubníka. Is­ totne je to Tyler.

Nasledujúcu hodinu telefonujem s Ameliou. Nezabudnem zdô­ razni, aké hrozné bolo grilovanie, aký trápny je môj otec a aký de­ bil je Tyler. Mame ponúknem podobné zhrnutie.

„Eden.“ O čosi neskôr, ke už som v polospánku, sa za dverami ozve otcov hlas. Otvorí dvere, skôr ako mu to dovolím, a vojde dovnútra. „Väčšina susedov už odišla,“ oznámi. Páchne spáleným mäsom a pivom. „Ideme spa. Už toho mám za celý deň dos.“

Zaželám mu dobrú noc, tvárou sa otočím k stene a hlavu zabo­ rím do vankúša. Vraví sa, že v cudzej posteli sa zaspáva bu vemi ahko, alebo, naopak, vemi, vemi ažko. Napriek tomu, že únava zmáha každučkú bunku môjho tela, začínam si uvedomova, že v mojom prípade bude pravdepodobne plati druhá možnos. Oto­ čím sa do pôvodnej polohy a dlane si pritisnem na čelo. V mojej no­ vej izbe pretrváva horúčava z dnešného dňa. Klimatizácia sa vôbec nerozbehla alebo na ňu otec zabudol. V každom prípade sa o tom ráno musím zmieni.

Skôr než konečne zaspím, asi hodinu sa prevaujem, vrtím sa a skúmam svoju vôu ži. Spím presne štyridsasedem minút. Zdá sa, že v tomto dome nič netrvá vemi dlho.

Predpokladala som, že ak ma niečo zobudí, bude to neznesite­ né teplo v mojej izbe a nie kvílenie opitých udí, ktoré dovnútra preniká cez otvorené okno. Stonanie, vzdychanie a občasné nadáv­ ky spôsobia, že nastražím uši a doširoka otvorím oči. Kolenačky po­ maly a opatrne preleziem k oknu a nenápadne vykuknem von. Čer­ stvý nočný vzduch mi príjemne ochladí tvár.

„Nie,“ povie opitý Tyler. „Nie,“ zopakuje s úplne vážnou tvárou. „Čo sa to tu, dočerta, deje?“ spýta sa tlmeným hlasom sám seba. Keže nikde nevidím jeho auto, predpokladám, že domov prišiel pešo, takže to azda nie je až taký blázon, za akého som ho považo­ vala. Šoférovanie pod vplyvom alkoholu asi považuje za idiotské aj on. „Už bola polnoc?“ Spomedzi pier mu unikne hlasný smiech.

„Hej!“ zašepkám. Posadím sa na parapetnú dosku a otvorím

okno dokorán. „Tu hore.“

Tylerovým zmäteným očiam trvá niekoko sekúnd, kým sa im

podarí vypátra môj hlas, a ke ma konečne zbadá na druhom po­ schodí, venuje mi naštvaný pohad. „Čo chceš?“

„Si v poriadku?“ Len čo tie slová opustia moje pery, uvedomím

si, že moja otázka bola zbytočná. Na prvý pohad je totiž jasné, že nie je v poriadku.

„Otvor dvere!“ prikáže mi huhňavým hlasom, kývne na mňa a tackavým krokom zájde pod striešku, kde sa mi stratí z dohadu.

Keže v snahe trochu sa ochladi som si vyzliekla všetko okrem spodnej bielizne, schmatnem prvý kus oblečenia, ktorý mi príde pod ruku, natiahnem si ho a čo najtichšie a potme zbehnem po schodoch. Cez sklenenú výplň dverí vidím obrys jeho postavy.

„Čo to stváram?“ zašepkám si popod nos, ke zápasím so zám­ kou. Ten chmuo, ktorý ma dnes akurát naštval, mi povie, aby som ho pustila dovnútra, a ja to urobím? Napriek tomu bez váhania otvorím dvere hne po tom, čo otočím kúčom.

„Prečo ti to, dočerta, trvalo tak dlho?“ zašomre Tyler a prešmyk­ ne sa popri mne. Páchne alkoholom a cigaretami.

Zatvorím dvere a zamknem ich. „Si opitý?“

„Nie,“ odfrkne. Vycerí zuby, ale jeho úsmev sa vzápätí zmení na zamračený úškrn. „Už je ráno?“

„Sú tri.“

Vyprskne od smiechu a urobí pokus o zdolanie schodov, čo za­ hŕňa sériu potknutí a zatackaní. „Kde sa tu vzali tieto schody?“ opýta sa, ke dlaňou dopadne na jeden stupienok. „Predtým tu ni­ jaké neboli.“

Ignorujem ho. „Chceš trochu vody alebo niečo iné?“

„Dones mi alšie pivo,“ odvetí. V tme vidím, že konečne vyšiel hore a zmizol vo svojej izbe, našastie bez tresnutia dverami. Keby ho teraz videla Ella, opitého a neschopného udrža sa na nohách dlhšie ako niekoko sekúnd, určite by ho chcela zavraždi.

34

Urobím to isté čo on. Opatrne vyjdem po schodoch a zatvorím

sa vo svojej izbe. Vyzlečiem sa a oblečenie bezstarostne odhodím na

podlahu. V izbe je stále neuveritená horúčava, takže namiesto

toho, aby som vliezla do postele, sadnem si k oknu. Tvár pritisnem

na chladné sklo a vdychujem nočný vzduch. Na poštovej schránke

si všimnem pokrčené plechovky od piva. Hlupák.

4

R

achael síce povedala, že sa uvidíme ráno, ale nečakala som, že

sa pri otcových dverách objaví štyri minúty po desiatej. Vstáva

cez letné prázdniny predpoludním alebo o takom čase dokonca

chodi medzi udí je absurdné. Je to proti spoločenským pravidlám, ktoré platia pre každého normálneho tínedžera. Ke zídem po schodoch, strelím po Rachael zlostným pohadom.

Otec jednou rukou drží otvorené dvere, v druhej ruke zviera hrnček s kávou a usmeje sa na mňa. „Tu ju máme!“

„Zbohom, oci,“ poviem potichu a zároveň zagúam očami. Ďalej sa na mňa žiarivo usmieva – mám pocit, akoby som znova chodila do škôlky a práve som našla svoju prvú kamarátku –, no nakoniec predsa len odíde do obývačky. „Je hrozne trápny.“

Rachael sa rozosmeje. „Môj otec tiež. Asi je pravidlo, že všetci otcovia sú takí úbožiaci.“

„Veru,“ hlesnem. Ešte napoly spím, a tak ma prekvapí, že sa mi podarí slová sformulova do súvislej vety. „Neuvedomila som si, že vyrážame tak skoro.“

Rachael vytreští oči a vystrúha tvár, z ktorej si prečítam: táto baba je poriadne hlúpa. „Je sobota. Ak chceme ís na promenádu, musíme tam by vemi skoro, lebo tam bude plno!“

Netuším, čo tá promenáda vlastne je. „Aha.“ Na sekundu (ale­

bo na štyri) sa zarazím a pozriem sa, čo má na sebe. Obliekla si roz­ košné šortky a béžovú blúzku, na oči si nasadila letecké slnečné okuliare a doplnila to obrovským množstvom šperkov. Ja mám na sebe obrovské tričko so smiešnym obrázkom lamy. „Musím sa pre­ zliec. Chceš ís alej a počka alebo...“

„Vieš čo? Ke budeš hotová, prí k nám,“ navrhne a na vysvet­ lenie dodá: „Je to tamten dom.“ Ukáže na dom oproti cez ulicu. Skôr ako odíde, zdvorilo ma požiada, aby som sa ponáhala.

Príprava mi trvá pol hodiny. Vynechám raňajky, šes minút

strávim v sprche, oblečiem sa podobne ako ona, nechám si rozpus­ tené vlasy a jemne sa namaujem. Nevymýšam nič zložité ani také, čo by trvalo dlho.

Za zvukom otcovho hlasu prídem až do kuchyne. „Idem von,“

oznámim, ke strčím hlavu do dverí.

Prestane sa rozpráva s Ellou. „Bu opatrná a nebu tam vemi

dlho. Kam ideš?“

Pokrčím plecami. „Tuším to voláte promenáda.“

„To je teda náhoda! Aj Tyler ide na promenádu,“ komentuje Ella.

Na toho trapka som až do tohto okamihu zabudla.

Otec sa k nej automaticky otočí. „Vari nemá domáce väzenie?“ opý­ ta sa pomerne drsne. Zdá sa, že aj jemu ten chalan lezie na nervy. Ne­ môžem mu to zazlieva. Tyler rozhodne nepatrí k najláskavejším uom na svete. „Prestaň mu dáva takú vonos. Mala by si trochu pritvrdi.“

„Dobre sa zabav,“ zaželá mi Ella a usmeje sa na mňa. Otcov zú­ rivý výraz ignoruje. Akoby sa k nej jeho slová nedostali.

Situácia je čoraz trápnejšia, preto odtia čo najrýchlejšie vypad­ nem. Nechcem necha Rachael dlhšie čaka. Naštva novú kama­ rátku hne na druhý deň po našom zoznámení nie je niečo, čo by som chcela urobi. Dorazím k nej sedem minút po pol jedenástej. Našastie nie je naštvaná, hoci zrejme čakala len na mňa – takto skoro totiž nikto bez dôvodu z domu nevychádza.

„Dnes bude horúco,“ usúdi Rachael, hlavou ukáže k oblohe a dlho vydýchne. Bezpochyby je ovea teplejšie ako včera, a to ešte nie je ani jedenás. „Tak fajn, pome.“ Na príjazdovej ceste pred ich domom stojí červený chrobák. Rachael vytiahne kúče a odomkne ho.

Som trochu skeptická a zdráham sa nastúpi. „Odkedy máš vo­ dičák?“

Rachael nadvihne obočie a vzdychne, lebo ju ustavične zdržia­ vam v ceste na promenádu. „Od novembra,“ odvetí. Uprene na ňu hadím. „Viem, čo si myslíš. Áno, máš pravdu. Ešte ho nemám dva­ nás mesiacov. Lenže tu to trápne nariadenie nikto nedodržiava, tak po a nastúp.“

S vedomím, že poruším zákon, ak nasadnem do auta s vodič­ kou, ktorá ešte nemá dvadsa rokov, sa usadím na sedadlo spolu­ jazdca a vemi opatrne si zapnem bezpečnostný pás. „Takže máš se­ demnás?“ tipujem. Rachael vycúva na cestu.

„Áno, po prázdninách budem štvrtáčka,“ odpovie, ale viac sa venuje ceste pred sebou, lebo ide rýchlo ako blázon. „Som rovnako stará ako Tyler. Chodíme spolu do školy. A ty?“

„Idem do tretej.“ Už len dva roky na strednej škole a potom sa mi azda podarí zbali sa a odís na univerzitu v Chicagu. To čaka­ nie je nekonečné, dokonca som už začala vypĺňa prihlášku, lebo sa tam priam zúfalo túžim dosta. Pre Chicago som sa rozhodla už v prvom ročníku strednej školy. Mama by bola ovea radšej, keby som sa prihlásila na štátnu univerzitu v Portlande, no poda mňa je Chicago v odbore psychológie na ovea vyššej úrovni. Psychológia ma totiž zaujíma odjakživa. Vemi rada sa dozvedám o uoch.

„Tretí ročník je najhorší,“ vyhlási Rachael. „Budeš ho nenávi­ die!“ Zapne rádio, ktoré sa prebudí k životu s takým rámusom, že takmer ohluchnem. Rútime sa po Deid



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.