načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vieme odkiaľ, nevieme kam – Brigita Schmögnerová

Vieme odkiaľ, nevieme kam

Elektronická kniha: Vieme odkiaľ, nevieme kam
Autor: Brigita Schmögnerová

- Druhá najväčšia kríza kapitalizmu a bezprostredné obdobie po nej nám v ostrejšom svetle predstavili i súčasnú tvár kapitalizmu, ktorý si vyslúžil nelichotivý ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  319
+
-
10,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2018
Počet stran: 476
Rozměr: 21 cm
Vydání: Prvé vydanie
Skupina třídění: Politika
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0335-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Druhá najväčšia kríza kapitalizmu a bezprostredné obdobie po nej nám v ostrejšom svetle predstavili i súčasnú tvár kapitalizmu, ktorý si vyslúžil nelichotivý názov kasínový. Jeho dôsledky na spoločnosť pápež František lakonicky zhodnotil tak, že táto ekonomika zabíja. Jednou z jej čŕt je narastajúca oligarchizácia politiky. Neodráža sa iba v domácich korupčných škandáloch, no i v prerastaní ekonomickej a politickej moci na obidvoch stranách politického spektra. Možno si preto položiť otázku, kto nám v skutočnosti vládne, ale aj existenčnejšiu otázku: Kam smerujeme?

Brigita Schmögnerová (1947), vysokoškolská učiteľka, neskôr vedecká pracovníčka v Ekonomickom ústave SAV a vedúca oddelenia pre hospodársku politiku v Kancelárii prezidenta SR. V roku 1994 bola podpredsedníčkou vlády pre hospodársku politiku za SDĽ, v rokoch 1998 – 2002 ministerkou financií. Bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve a v rokoch 2005 – 2010 viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne. Je autorkou vedeckých publikácií, zbierky básní Svetlo sa rodí za tmy, kníh Cúvanie napred, Európsky sociálny model, Na dohľad či v nedohľadneKniha o vládnutí.

Předmětná hesla
Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vieme odkiaľ, nevieme kam



Brigita Schmögnerová

VIEME ODKIAĽ, NEVIEME KAM


© Brigita Schmögnerová, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover © Marenčin Media, 2018

Layout © Marta Blehová, 2018

747. publikácia

1. vydanie

ISBN 978-80-569-0335-3 (viaz.)

ISBN 978-80-569-0336-0 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0337-7 (ePub)


 

ÚVODOM

Po dvoch svetových vojnách mal európsky projekt zabezpečiť, aby tretia nevznikla. Túto úlohu plní už viac ako  rokov podnes. Tvrdenie, že európsky projekt zlyhal, je preto na vode. Pravdaže, túto zásluhu nemá iba on, no jeho podiel je neodškriepiteľný.

Od svojho vzniku v . rokoch projekt zjednotenej Európy nestál na mieste a nevyhol sa ani mnohým závažným chybám, či iba prešľapom. Od konca . a začiatku . rokov sa nedokázal vyhnúť neoliberálnej transformácii ako reakcii na neriadenú globalizáciu odpovedajúcu ideológii post-demokratického neoliberálneho kapitalizmu. Hlavne tento obrat mal za následok, že postupne „ľudová“ podpora Európskej únii začala klesať. Druhá najväčšia kríza „kasínového“ kapitalizmu, po ktorej nasledovala Veľká recesia, pokles dôvery v EÚ urýchlila.

Základom poklesu popularity EÚ je strata ambície presadzovať takú Európu, v ktorej budú okrem politických a občianskych dodržiavané i ekonomické a sociálne práva. Masová frustrácia z tejto neschopnosti sa skrýva za heslami ako strata národnej suverenity, strach z moslimizácie kresťanskej Európy a pod. a jej dôsledkom je nárast antieurópskych, xenofóbnych či až takmer fašistických strán a hnutí.

Riešením nemôže byť koniec európskeho projektu. Vystavovali by sme sa priveľkému nebezpečenstvu, ak už nie vojnovému, tak tomu, že demokraciu a jej výdobytky ovládnu záujmy kapitálu, resp. ekonomiky, ktorá zabíja. Klásť si otázku Kto tu vládne? je

 

preto najvyšší čas. EÚ môže vláde kapitálu v ére nančného kapitalizmu, ak bude chcieť, odolať. Žiaden z jej členov – ani ten najsilnejší – to však osamote dokázať nemôže.

Budúcnosť Slovenskej republiky, pokiaľ chce zostať demokratickou a napredovať socio-kultúrne i ekonomicky, je preto neoddeliteľná od budúcnosti Európskej únie. Nemali by sme ale zostať iba pasívnym „policy taker“, no snažiť sa byť i „policy maker“, t.j. pomôcť európsky projekt formovať. To, či prežije EÚ a v akej podobe, je teda i otázkou našej budúcnosti. Niektorými našimi doterajšími postojmi napr. ku gréckej tragédii sa však nemôžeme chváliť.

Veľká nančná kríza  – , ktorá naštartovala druhú najväčšiu ekonomickú a sociálnu krízu kapitalizmu a Veľkú recesiu, odhalila nielen hlboké nedostatky konštrukcie eurozóny, no v celom rozsahu i súčasného nančného kapitalizmu, ktorý sa začal označovať ako kasínový kapitalizmus. Nebol to iba pápež František, ktorý poukázal na jeho amorálnosť. Aj najväčší „gathering“ ekonomickej elity v Davose musel pripustiť, že niečo nie je v poriadku. Pravda, ťažko povedať, koľko v tom bolo pokrytectva. Isté je, že kríza s veľkým K otriasla neoliberálnou ideológiou, azda s výnimkou konzervatívnej ortodoxie, ktorej sa darí aj u nás.

Dve časti tejto knižky Bohatí sú zdravší (a žijú dlhšie) a Nedajme sa žmýkať (alebo ohlupovať a okrádať) chcú ilustrovať, kam až takáto ideológia a jej presadzovanie v reálnej politike môže viesť. História prvej časti druhého názvu Nedajme sa žmýkať siaha do obdobia . Dzurindovej vlády, kedy vtedajší Ľubomír Kaník, neskôr minister práce a sociálnych vecí (!) v . Dzurindovej vláde, inicioval kampaň proti daniam. Počas podávania daňových priznaní na daňových úradoch anti-daňoví aktivisti odovzdávali daňovníkom stojacim pred podateľňami kartičky s kresbou symbolizujúcou žmýkanie s rovnomenným nápisom. Hromadne ich posielali i na Ministerstvo nancií SR. Dodnes jednu takúto kartičku uschovávam.

 

Analyzovanie slovenskej politickej scény ponechávam odborníkom-politológom, ale jej dôsledkom na politiky, ktoré formujú náš každodenný život a do značnej miery i budúcnosť, sa nemožno vyhnúť. Máme takú politickú scénu, akú si zaslúžime, zvykne sa hovoriť. Krátky exkurz pod názvom Zimomriavky zo SaS nie je iba kritikou tejto strany bez členov, ale so silným voličským zázemím. Je kritikou i strany Smer-SD, ktorá nenapĺňa očakávania, ktoré sú zvyčajne spojené s vládnutím sociálno-demokratickej strany. Žiaľ, to za ostatné dve desaťročia možno povedať takmer o každej sociálno-demokratickej, socialistickej či Labour Party, keď sa dostali k moci. Začalo to Treťou cestou Tonyho Blaira.

Zrejme nikdy nie je vývoj priamočiary a o všetko – demokraciu, sociálne a iné práva treba bojovať zakaždým odznovu a nie vždy na vyššej úrovni. Niekedy sa vraciame hlboko dozadu. Hrdinov socialistickej práce vystriedali hrdinovia kapitalistickej práce, ako o nich hovorí česká investigatívna novinárka Saša Uhlová. Miera nerovností dosiahla dnes rozmery známe z . storočia. V slovenských reáliách sa vrátila emigrácia za prácou do USA, no predovšetkým do Veľkej Británie, Česka a Rakúska.

Nechápeme dostatočne ani svoje východiská, a ešte menej to, kam smerujeme. Preto názov knižky Vieme odkiaľ, nevieme kam aspoň čiastočne odráža znepokojenie, ktoré by nás malo motivovať k ostražitosti. Do knižky som prevažne zahrnula výber z komentárov publikovaných v denníku Pravda, prípadne niekoľko interview i v iných printových médiách v rokoch  až do polovice roka . Sú rozdelené do deviatich kapitol, v ktorých sa nedalo – ako to vyplýva z povahy veci – vyhnúť ich tematickému prekrývaniu.

V Bratislave . augusta 


 

Kapitola 

EÚ – NÁŠ OSUD

Časť .

PREŽIJE EÚ? A EUROZÓNA?

Globálna nančná kríza v rokoch  –  v plnom rozsahu odhalila nedostatky v architektúre eurozóny, ktoré viedli ku kríze eura. Kríza eurozóny nebola dôsledkom dlhovej krízy spôsobenej nedisciplinovanými vládami, ako sa to zámerne podsúvalo verejnosti. S výnimkou Grécka, ostatné štáty tzv. skupiny PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko) „vzorne“ plnili tzv. Maastrichtské kritériá, resp. kritériá Paktu stability a rastu a až náklady nančnej krízy ich dostali do dlhovej krízy. Programy tzv. Trojky (Európska komisia, Európska centrálna banka a Medzinárodný menový fond), v ktorých kľúčovú úlohu hrali drastické úsporné opatrenia, mali pre štáty, ktoré boli nútené s nimi súhlasiť, závažné sociálne dôsledky.

Eurozóna na krízu nebola pripravená. Dodnes má iba veľmi obmedzené mechanizmy podieľania sa na nákladoch budúcich nančných kríz (napr. Európsky mechanizmus pre stabilitu v anglickej skratke ESM). V budovaní eurozóny ako funkčnej menovej únie sa pokročilo ešte menej s výnimkou prvého piliera bankovej únie. Euro preto zostáva „ohrozeným druhom“.

 

Stres test eurozóny

V polovici septembra  sa v poľskom Vroclave konalo neformálne zasadnutie Eco nu za účasti ministrov nancií štátov Európskej únie. Hosťom bol aj ich americký rezortný kolega Timothy Geithner

. Rokovania zahŕňali konkrétne kroky smeru

júce k posilneniu právomocí Európskeho nančného stabilizačného fondu (tzv. eurovalu č. ). Ten by mal možnosť poskytovať úvery štátom v ťažkostiach a byť miestom „posledného útočiska“ bánk, ktoré sa ocitnú v ohrození. Na pokračovanie sa rokovalo o dlhovej kríze Grécka a napokon o možnostiach zavedenia tzv. dane z nančných transakcií.

Priveľa nezhôd

Od neformálneho zasadnutia sa veľa očakávať nedalo. Výsledky však prevyšovali očakávania v jednom smere. Vyjadril to minister Geithner: priveľa nezhôd medzi členmi eurozóny. Nezhody medzi štátmi označil za „katastrofálne riziko“ nielen pre EÚ, ale aj pre globálny hospodársky vývoj. Mohli by sme súhlasiť s ministrom nancií SR Ivanom Miklošom

, ktorý v interview pre CNN pove

dal, že je to prirodzené, pretože únia pozostáva z  a eurozóna zo  národných štátov, keby v stávke nebola eurozóna a v istom slova zmysle celá EÚ. Neprekážalo by to ani, keby sa tieto rozdielne názory diskutovali za zatvorenými dverami.

Kríza vodcovstva

Šéf ministrov nancií eurozóny Jean-Claude Juncker

počas

tlačovej konferencie po zasadnutí Eco nu volal po disciplinovanosti vo vyjadreniach. Nová šéa Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová krátko po svojom nástupe do funkcie rovnako upozornila, že predstavitelia eurozóny by nemali vyjadrovať svoje rozdielne názory verejne. Dôvod je známy: „trhy“ striehnu a ihneď reagujú. Naposledy opätovným zvýšením úrokových sadzieb pre Grécko.

 

V čom boli „naši“ ministri nancií jednotnejší: odmietli návrh na zvýšenie nančných zdrojov na boj proti kríze a o navŕšenie Európskeho nančného stabilizačného fondu (EFSF), ako to navrhoval Geithner. Dohodli sa na odložení rozhodnutia o uvoľnení novej tranže . pôžičky pre Grécko na október – teda na poslednú chvíľu. Rozhodnutia, ktoré určite neprispievajú k takej potrebnej stabilite trhov.

V čom sa nezhody prehĺbili? Fínska požiadavka podmieniť . záchranný balík Grécku vo výške  miliárd eur nančnou zábezpekou rozdelila štáty na za a proti – proti, pretože by si to vyžiadalo zložiť ďalšie stovky miliónov eur štátmi, ktoré prispievajú najviac.

Daň z finančných transakcií

Ministrov nancií rozdeľuje i tzv. daň za nančné transakcie. Proti sa postavil britský predstaviteľ George Osborne

zo strachu,

že ak sa nezavedie globálne, vyženie to britské banky do iných nančných centier. Michel Barnier

, eurokomisár pre interný trh,

však ubezpečil, že Európska komisia predloží formálny návrh na jej zavedenie o pár týždňov. Za rezolúciu podporujúcu daň z nančných transakcií hlasoval už začiatkom marca  Európsky parlament. Podľa odhadu by jej zavedenie v EÚ vynieslo okolo  miliárd eur. Žiaľ, toto hlasovanie nemalo záväzný charakter.

O dani z nančných transakcií sa diskutuje už trištvrte storočia. V rozličných variantoch je známa ako napr. Tobinova daň

či dokonca daň Robina Hooda. Naposledy bolo najbližšie k jej zavedeniu v čase, keď svetová nančná kríza vrcholila. Len čo sa však najväčšie nebezpečenstvo pominulo, daň sa zamietla pod stôl.

Čo by daň z nančných transakcií mala priniesť? Okrem dodatočných nančných zdrojov jej azda najdôležitejším prínosom by bolo zamedziť nadmerným nančným špekuláciám, ktoré sa spolupodieľali na vzniku nančnej a ekonomickej krízy v rokoch

 

 až  a čiastočne nesú spoluvinu i za krízu eura. Dosť dôvodov, aby sa daň konečne presadila. Ideálne globálne, pokiaľ možno v EÚ a ak sa to inak nepodarí, v rámci eurozóny. Dohodnú sa lídri eurozóny aspoň na tom? Alebo sa iba znovu ukáže – čoho sme svedkami už dlhší čas – ich neschopnosť dohodnúť sa a konať? Inými slovami, sme svedkami krízy vodcovstva.

Eurozóna vznikla ako politický projekt bez škálnej a politickej únie. Ako strecha na dome, ktorý má aké-také základy v podobe vnútorného trhu, ale chýbajú mu múry: škálna a politická únia. Na dôvažok medzi jej členmi sú priveľké rozdiely v ekonomickej výkonnosti a udržanie spoločnej meny v takomto prípade môže byť značne nákladné.

Otázkou je, či naozaj existuje dostatočná politická vôľa na udržanie eurozóny. Tá stojí pred svojím stres testom, analogickým, akým nedávno prešli európske banky. Doterajšie kroky lídrov eurozóny oneskorene a s váhaním hasia najväčší oheň. A nie je isté, či sa im to podarí. Podľa niektorých médií poprední predstavitelia v Nemecku sa už krátko po roku  začali pripravovať na bankrot Grécka.

Nové právomoci EFSF umožnia rekapitalizovať nemecké banky, ktoré by inak popadali, alebo by ich musela sanovať nemecká vláda. Nedá sa preto vylúčiť, že medzi úvahami o gréckom bankrote a novými právomocami EFSF je úzka súvislosť. Tragické pritom je, že medikamenty, ktoré ordinuje tzv. Trojka v zložení Európska komisia, Medzinárodný menový fond a Európska centrálna banka, nielenže uvrhli Grécko do recesie, ale v dôsledku toho zhoršujú jeho predpoklady na zníženie de citu a dlhu.

Ide aj o dôveru

Neprekvapuje, že takáto politika lídrov eurozóny prispieva k rastúcej nedôvere v eurozónu. Vo Vroclave protestovalo -tisíc odborárov z celej EÚ proti prepúšťaniu a znižovaniu miezd. Ešte

 

znepokojujúcejšie sú výsledky prieskumu Marshallovho fondu uskutočnené v štátoch EÚ, podľa ktorého sú o výhodách eura dnes presvedčení iba Slováci a Taliani.

Trvalé udržanie eurozóny predpokladá škálnu a politickú úniu, ako aj väčšiu solidaritu bohatších štátov s chudobnejšími. Vrcholoví predstavitelia Nemecka a Francúzska načrtli projekt tzv. ekonomickej vlády, ktorý by mohol smerovať k prvému. Kancelárka Angela Merkelová však vehementne odmieta krok k väčšej solidarite, ktorým by bolo zavedenie tzv. eurobondov.

Ako sa stavajú k európskej hospodárskej vláde ľudia? Podľa toho istého prieskumu ju podporujú iba Taliani, Španieli a Portugalci, ale  percent opýtaných v EÚ je proti. Pokiaľ lídri eurozóny nedokážu prekonať túto nedôveru – činmi a nie slovami – je osud eurozóny na vážkach.

Blýska sa na „realpolitik“?

Drastické úsporné opatrenia kancelára Weimarskej republiky Heinricha Brüninga, ktoré začiatkom . rokov minulého storočia paralyzovali hospodárstvo a viedli k masovej nezamestnanosti, vydláždili Hitlerovi cestu k moci. Politika . prezidenta USA Herberta Clarka Hoovera po krachu newyorskej burzy v roku , ktorá čiastočne kopírovala aktivity nemeckého kancelára, ani len nepribrzdila Veľkú depresiu. Až program Franklina Delana Roosevelta New Deal a v koncovke rozmach vojnového priemyslu počas . svetovej vojny zastavili špirálu hospodárskeho poklesu Spojených štátov.

Našťastie v Európe nehrozí nástup nového Hitlera ani vojnový kon ikt, no podpora projektu únie ako reakcia na spôsob manažovania krízy v eurozóne sa prepadla. Ak ešte dôvera v EÚ v roku  presahovala  percent, na jeseň  dosiahla sotva tretinu.

Prepad technokratického premiéra Maria Montiho v talianskych voľbách vo februári  a viac ako nadpolovičná podpora

 

stranám protestujúcim proti jeho úspornej politike, pokračujúce ľudové protesty v Španielsku, Portugalsku a najnovšie na Cypre, či opakujúce sa generálne štrajky v Grécku vyburcovali predsedu Európskej komisie Josého Manuela Barrosa

k vyjadreniu, že

úsporné opatrenia narazili na limit podpory verejnosti.

Barroso ako obratný politik pochopil, že riziká pokračovania jednostrannej politiky úsporných krokov sú priveľké. Žiaľ, nepriznal, že táto politika je aj z ekonomického hľadiska bezvýchodisková. Najnovšie údaje Eurostatu potvrdzujú, že drakonické opatrenia a zvyšovanie daní sú v kríze kontraproduktívne.

Cieľ znižovať zadlženosť vlády vyjadrenú ako percento dlhu z hrubého domáceho produktu sa nedarí dosahovať ani v Írsku, Španielsku a Portugalsku, v Grécku v porovnaní s minulým rokom klesla iba o pár bodov. Pritom vo všetkých štátoch južnej periférie sa za túto politiku vyberá privysoká daň v prudkom náraste nezamestnanosti, chudoby a sociálneho vylúčenia, ale aj vo frustrácii a bezvýchodiskovosti mladej generácie.

Nemecký minister nancií Wolfgang Schäuble



popiera, že

scenár „rozpočtovej zodpovednosti“, najmä jeho načasovanie a tempo, sú zodpovedné za recesiu v eurozóne a za hlboký hospodársky a sociálny prepad v štátoch, ktoré boli nútené pristúpiť na podmienky formulované „Trojkou“. „Barrosovi by už mal ktosi povedať, že problémy eurozóny nemajú nič spoločné s prísnymi rozpočtovými pravidlami,“ odkázal šéfovi Európskej komisie.

Formujúci sa blok štátov v eurozóne proti jednostranným úsporným opatreniam nebude však možné dlho ignorovať. Viaceré členské krajiny eurozóny sa uchádzajú o určité ústupky z pôvodných tvrdých podmienok na rýchlosť redukcie de citu verejných nancií, prípadne už ich dosiahli. Čoraz naliehavejšie bude treba odpovedať i na otázku, či tzv. škálna zmluva, ktorá vstúpila do platnosti k . januáru , zavádza pravidlá o vyrovnanom rozpočte a dáva do rúk Súdneho dvora EÚ mimoriadne právomoci, je najvhodnejším receptom na východiská z krízy.

 

Ako medzivládnu zmluvu by ju nebolo ľahké zmeniť, no je na zváženie návrh nemeckého analytika Björna Hackera doplniť zmluvu o Protokol pre hospodársky rast, zamestnanosť a sociálnu súdržnosť.

V septembrových parlamentných voľbách v Nemecku sa kancelárke Angele Merkelovej bude čoraz ťažšie polemizovať s rivalom zo SPD, ktorý sa zasadzuje za podporu rastu. Merkelová nechce vnášať do predvolebnej debaty ani rozpory s Parížom, a tak sa rozhodla prehliadnuť, že Francúzsko v tomto roku prekročí trojpercentný limit de citu. Až výsledky volieb  ukážu, či ide iba o dočasnú vypočítavosť nemeckých politikov, alebo o začiatok realistickejšieho prístupu k riešeniu krízy v eurozóne.

Nemecká koaličná dohoda a Európa



Takmer pol milióna členov Sociálnodemokratickej strany Nemecka vo vnútrostraníckom referende načasovanom na začiatok decembra  rozhodne, či podporí vznik veľkej koalície s konzervatívnou CDU/CSU. Skúsenosti s obdobnou veľkou koalíciou z rokov  až  naznačujú, že SPD môže byť za vstup do vlády s CDU/CSU pokutovaná a v budúcich voľbách stratí ešte viac hlasov ako teraz. Preto nebude rozhodovanie ľahké. Ako by hlasovali voliči ostatných štátov EÚ, keby mali takúto príležitosť? Čo môže od tejto koaličnej dohody čakať Európa?

Zo -stranového dokumentu pod názvom Formovanie budúcnosti Nemecka by sme najskôr hľadali odpoveď na položenú otázku v časti s názvom Silná Európa a začína sa odsekom Zodpovednosť Nemecka voči Európe. Andrew Watt z nemeckej odborovej Nadácie Hansa Böcklera píše: „Oba názvy sú krajne zavádzajúce... Navrhované politiky sa postarajú o to, že Európa zostane slabá a zodpovednosť Nemecka za ňu obmedzená.“ Inak povedané, doterajšia politika Berlína voči EÚ a eurozóne bude pokračovať. A to nie je dobrá správa.

 

Absencia veľkých zmien v európskej politike znamená, že Nemecko bude naďalej presadzovať škrty a úspory, čo sa bez akýchkoľvek pochybností v tzv. južnej periférii neosvedčilo: Grécky HDP je dnes, t.j. ku koncu roka , o  percent nižší ako v roku , miera nezamestnanosti dosahuje historicky najvyššie hodnoty. Tzv. škálna zmluva, ktorej autorstvo patrí Angele Merkelovej, dostala celú eurozónu do recesie, z ktorej sa ťažko spamätáva. Za túto politiku EÚ tvrdo platí vysokou nezamestnanosťou a podľa najnovších údajov Eurostatu až štvrtinou ľudí žijúcich na hranici chudoby. Výsledkom je mobilizácia pravicového extrémizmu.

Za svetlo na konci tunela neďakujeme škálnym pravidlám (podľa významného francúzskeho ekonóma Jeana-Paula Fitoussiho „takéto pravidlá nenájdeme v žiadnej inej demokracii na svete“), ale Európskej centrálnej banke. Jej opatrenia na základe toho, čo jej dovoľuje Európska zmluva, zachraňujú, čo sa dá. V novembri  znížila základnú úrokovú sadzbu až na , percenta a na nedávnej tlačovej konferencii jej prezident Mario Draghi uviedol, že zvažujú nové kroky na podporu európskeho hospodárstva. Jens Weidmann, člen Bankovej rady ECB a guvernér Bundesbanky, nepodporil zníženie úrokových sadzieb ani iné opatrenia „nekonvenčnej“ politiky ECB. I nemecké médiá si ťažkajú, že sporitelia na nízke úrokové sadzby doplácajú...

Po dosiahnutí dohody so sociálnymi demokratmi kancelárka Merkelová zdôraznila, že nová koalícia nepodporí „dlhovú úniu“, ktorá by pomohla znížiť vysoký dlh eurozóny. SPD v opozícii presadzovala vznik tzv. eurobondov, ktoré by umožnili nancovať dlh štátov eurozóny (aj Grécka či Portugalska) za oveľa nižšie úrokové sadzby ako dnes. No v koaličnej dohode tento návrh SPD nedokázala presadiť. Voličom, ktorí by mali prevziať určitú formu záruky, sa takéto riešenie ťažko predáva.

Pokračovanie doterajšej politiky znamená i to, že z bankovej únie sa v budúcom roku  začne realizovať iba spoločný ban

 

kový dohľad ECB. Spoločné poistenie vkladov a spoločný mechanizmus záchrany bánk sú v nedohľadne, druhý z nich azda v horizonte desiatich rokov. Železná závislosť medzi riešením bankovej krízy a daňovými poplatníkmi, ktorí ju dosiaľ hradili a ktorú banková únia mala preťať, sa dovtedy zachová. Hoci treba dodať, že časť nákladov by mali znášať aj investori a akcionári bánk, ako i to, že SPD ešte v októbri podmieňovala svoj súhlas s bankovou úniou presadením dane z nančných transakcií. A navrhovala použiť príjmy z nej na napĺňanie spoločného fondu na záchranu bánk. Koaličná dohoda hovorí o „tlaku“ na zavedenie tejto dane, no o použití príjmov z nej mlčí.

Koaličná dohoda, ako výstižne hovorí nemecký profesor Sebastian Dullien, vyslala signál, že „vaše ekonomické ťažkosti nie sú našimi ekonomickými ťažkosťami“. Solidarita Nemecka, toho Nemecka, ktoré bolo jedným z hlavných projektantov spojenej Európy, narazila na hranice.

Paradoxne, únii a eurozóne pomôže koaličná dohoda viac v tých častiach, kde to explicitne nezamýšľa. Nemecko nesie značný podiel viny za krízu eurozóny. Za jej priebeh môže zlé manažovanie zo strany Nemecka a „Trojky“ a za jej vznik, aspoň čiastočne, masívna exportná expanzia Berlína. CDU/CSU pokladá export za základný kameň nemeckej prosperity. Nadmerný export, na ktorý možno pozerať i ako na vývoz nezamestnanosti, v polovici novembra  začala konečne skúmať i Európska komisia. Chce zistiť, či vysoký prebytok nemeckého exportu nepoškodzuje „zdravie“ EÚ.

Jedným z faktorov vysokej konkurencieschopnosti Nemecka je faktické zmrazenie reálnych miezd počas dvoch desiatok rokov. SPD ako podmienku vstupu do veľkej koalície určila zavedenie minimálnej mzdy na úrovni , eura na hodinu. I keď sa toto opatrenie odsúva až do roku  a v plnom rozsahu sa uplatní od roku , nepochybne prispeje k rastu miezd a domáceho dopytu.

 

Aj niektoré iné opatrenia, ktoré SPD presadila, napr. zvýšenie penzií pre matky spĺňajúce určité kritériá, zavedenie minimálnej penzie  eur mesačne od roku , daňové stimuly pre staviteľov obytných domov, sprísnenie kontroly nájomného či väčšie investície do infraštruktúry, zvýšia domáci dopyt. Odhaduje sa, že vďaka tomu sa o jeden percentuálny bod zníži chronický prebytok nemeckého vývozu nad dovozom. To by aspoň čiastočne pomohlo Európe poznačenej dôsledkami krízy.

Neisté vyhliadky do budúcnosti



Netreba byť ani veľkým prognostikom a takmer s istotou možno predpovedať, že májové voľby  do Európskeho parlamentu vystavia nelichotivý účet EÚ a jej lídrom. Väčšinový volič sa totiž sotva nechá udobriť argumentmi, že krízu eura sa podarilo zažehnať, alebo že sa európske hospodárstvo dostáva z recesie. Občan stratil dôveru v európsky projekt. Má strach z nezamestnanosti, z toho, ako vyžije, aká budúcnosť ho čaká atď. Neistota sa stala jeho chlebom každodenným. A nikoho to neprekvapuje.

Neisté je, aký bude hospodársky rast v Európskej únii a aký bude rast v štátoch, ktoré sú pre ňu dôležitými partnermi. Zatiaľ sa pomerne pozitívne dvíha americká ekonomika. Japonsku sa podarilo prelomiť de áciu, ale jeho minister hospodárstva varuje, že ak neporastú mzdy, ekonomika sa opäť prepadne do de ácie a recesie.

Medzinárodný menový fond predpovedá Veľkej Británii v roku  solídny ,  rast hrubého domáceho produktu. Jeho motorom je však nančný sektor – londýnske City a trh s nehnuteľnosťami, teda dva faktory, ktoré v USA naštartovali nančnú krízu  – .

Neistota živí nedôveru v úniu, ktorá sa dostáva na historické maximá i v zakladajúcich štátoch Európskeho spoločenstva. Prieskum agentúry IPSOS v januári  vo Francúzsku napríklad ukázal, že dôveru v EÚ má už iba  percent opýtaných.

 

Neprekvapuje, že sociálne postavenie je deliacou čiarou medzi tými, ktorých dôvera nedosahuje ani  percent (zamestnanci), a tými Francúzmi, u ktorých dôvera k únii je najvyššia:  percent (manažéri a ostatní riadiaci pracovníci).

Ako sa budú realizovať jednotlivé piliere bankovej únie, nehovoriac o odkladanej škálnej únii, keď odpor k odovzdávaniu nových právomocí inštitúciám EÚ rastie? Nedôvera v úniu a jej inštitúcie sa vo Veľkej Británii neobmedzuje už iba na protieurópsku Nezávislú stranu Spojeného kráľovstva UKIP, ale aj na veľkú časť vládnych konzervatívcov. Podľa citovaného prieskumu agentúry IPSOS  percent opýtaných Francúzov je presvedčených, že treba posilniť rozhodovacie právomoci Francúzska na úkor EÚ. Nemyslia si to teda už len prívrženci xenofóbnej strany Národný front (FN), vedenej dnes už dynastiou Le Penovcov.

Nová euroskeptická strana Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorú založili viacerí intelektuáli, požaduje návrat k nemeckej marke. Vo voľbách r.  neprekročila päťpercentnú hranicu do Bundestagu, ale posledné prieskumy jej v blížiacich sa eurovoľbách  predpovedajú sedem percent. Jej heslo „Odvahu pre Nemecko“ sa zdá byť chytľavé i pre bavorskú CSU, ktorá sa v strachu pred chudobnými emigrantmi stáva čoraz nepriateľskejšou voči EÚ.

Krátkodobo je možné tieto odstredivé tendencie straty dôvery v EÚ a v euro prehliadať – a európski lídri si takýto prístup osvojili. Ich dlhodobé dôsledky sú však vážnym rizikom pre európsky projekt a pre národné štáty – členov EÚ. Ak aj najväčšie členské krajiny EÚ sú slabé v konfrontácii s globálnymi nančnými trhmi – a nančná kríza nás v tom bez akýchkoľvek pochybností utvrdila – ako by mohli odolávať ich tlaku, resp. tlaku nadnárodných spoločností stredne veľké a malé štáty EÚ? Politické páky v národnom štáte sú slabé, „vykĺzli z rúk národného štátu“. Východiskom nie je preto menej Európy, ale iná Európa.

Ani priaznivejšie odhady rastu HDP v únii vo volebnom roku

 

, ako predpovedá Európska centrálna banka a iné inštitúcie, ale nestačia. Už i šéa MMF Christine Lagardeová v predvečer Svetového ekonomického fóra v predposledný januárový týždeň pozvala „pánov sveta“ zhromaždených v Davose, aby „sa znepokojovali“ nad tým, že „v priveľa štátoch pro tovalo z rastu primálo ľudí, a to nie je dobrý liek na stabilitu a udržateľný rast“. Fórum v riporte Agenda sveta  zaradilo prehlbujúce sa príjmové nerovnosti medzi desať najvážnejších rizík pre sociálnu stabilitu a bezpečnosť sveta. Lagardeová i organizátori fóra však zamlčali, že práve tí, ktorí v Davose vyzvali, aby sa diskutovalo o rastúcich sociálnych rozdieloch, nesú za to zodpovednosť.

Ak teda každý piaty občan EÚ bude žiť v riziku chudoby, kým miera nezamestnanosti mladých ľudí bude presahovať  a v niektorých štátoch EÚ až  percent, pokiaľ sa budú ešte viac roztvárať nožnice medzi bohatým severom a chudobnou južnou a východnou perifériou a bude rásť miera príjmových a majetkových nerovností, nebudeme môcť hovoriť o inej Európe.

Iná Európa vyžaduje inú európsku politiku. Aj keď zatiaľ o smerovaní tejto politiky rozhodujú viac národné voľby, váha tých európskych postupne rastie. Výsledky volieb v roku  vo Francúzsku a v roku  v Nemecku nepriniesli pre Európu zmenu v európskej politike.

Je veľkou škodou, že ani od eurovolieb  nemôžeme očakávať viac, resp. iné ako nízku účasť voličov a paradoxne – posilnenie euroskeptických strán v Európskom parlamente. A to nie sú najlepšie vyhliadky pre úniu ani pre nás.

Mráz prichádza z europarlamentu



Už v polovici júla  vo Freiburgu na podujatí organizovanom think-tankom Centrum pre európsku politiku (CEP) nemecký minister nancií Wolfgang Schäuble vyjadril pochybnosti o tom, či by Francúzsko malo získať post komisára pre

 

hospodárske a nančné záležitosti. Argumentoval, že táto krajina má značné ťažkosti s de citom a od roku  je zahrnutá do procedúry nadmerného de citu. Už dvakrát predĺžili Francúzsku termín, dokedy by mal jeho de cit verejných nancií klesnúť pod tri percentá.

Návrh bývalého ministra nancií Francúzskej republiky za komisára pre hospodárske a nančné záležitosti, ktorý „je zodpovedný za zlé nančné hospodárenie“ štátu, narazil ihneď, teda ešte pred tzv. grilovaním v Európskom parlamente, na odpor viacerých poslancov za Európsku ľudovú stranu. Podľa nich Pierre Moscovici je nedôveryhodným kandidátom, ktorý spochybňoval dodržiavanie Paktu stability a rastu ako minister, a neexistuje záruka, že by ho vynucoval pre Francúzsko a prípadne iné štáty ako komisár.

„Človek nemôže pochopiť, že kandidujete na portfólio, v ktorom ste pred šiestimi mesiacmi zlyhali,“ prízvukoval Alain Lamassoure (UMP/EPP). Keď Moscovici vysvetľoval, že dodržiavanie Paktu stability má zabudované aj určité pravidlá exibility, dostal od iného európskeho poslanca otázku, či nie je schizofrenik. Na jednej strane totiž presadzuje dodržiavanie pravidiel Paktu, na druhej chce zohľadňovať i konkrétnu situáciu každého štátu.

Ako sa skončí záverečné hlasovanie v europarlamente, ktoré by sa malo konať . októbra, sa môžeme iba dohadovať



. Ak by

sa spojili hlasy Európskej ľudovej strany ( ), Aliancie liberálov a demokratov (, ) a pridala by sa k nim i niektorá menšia skupina, francúzsky nominant na komisára pre hospodárske a nančné záležitosti, zdaňovanie a colnú úniu by túto agendu nedostal. Kandidátovi na komisára zadal europarlament za domácu úlohu vypracovať odpovede na otázky, ktoré boli – na rozdiel od viacerých, ktoré odzneli priamo v rokovacej sále – našťastie seriózne. Agenda kandidáta je jednou z kľúčových v Európskej

 

komisii. A tak Moscoviciho odpovede naznačujú, aká by mohla byť budúca hospodárska, rozpočtová a daňová politika novej Európskej komisie. V čom by mohla byť iná ako tá doterajšia?

Moscovici rovnako ako dezignovaný predseda komisie Jean-Claude Juncker zdôrazňuje potrebu ekonomického rastu a zvyšovania zamestnanosti. Európske hospodárstvo „by malo kráčať na dvoch nohách: sú nimi stabilita a rast“. Dosiahnuť stabilitu je možné iba na základe mixu štruktúrnych reforiem, diferencovanou škálnou konsolidáciou priateľskou k rastu a vhodnou politikou Európskej centrálnej banky. Inými slovami, „Pakt nie je hlúpy“, ako zdôraznil Moscovici, a umožňuje napríklad posudzovať de cit štátu i na základe toho, čo je jeho príčinou. Hoci to Moscovici priamo neuviedol, ani štruktúrne reformy a nančná konsolidácia bez rastu nie sú všeliekom.

Už balík šiestich legislatívnych opatrení okrem procedúry nadmerného de citu predpokladal aj zavedenie procedúry nadmernej makroekonomickej nerovnováhy. Jej uplatnenie by mohlo postihnúť napríklad Nemecko, ktoré je dlhodobo čistým exportérom a fakticky vývozcom svojej nezamestnanosti do štátov najmä z tzv. južnej periférie EÚ, ktoré sú pre zmenu čistými dovozcami. Takáto nerovnováha bola jedným z faktorov krízy eura. Ak by sa mu proti takýmto nerovnostiam podarilo v únii účinnejšie bojovať, bola by európska ekonomika stabilnejšia.

Moscovici v domácej úlohe pre europarlament nehovoril o kontroverzných eurobondoch, no odvolajúc sa znovu na Junckera, chcel by vytvoriť podmienky, aby sa rozšírila deľba rizika medzi štátmi eurozóny napríklad aj ako prostriedok na podporu reforiem.

Ešte ďalej zašiel v písomných odpovediach o daniach. „Potreba spravodlivejšieho zdaňovania korporácií zostáva horúcou otázkou a bude v mojej agende najdôležitejšou,“ napísal. Do nej patrí boj proti daňovým podvodom a únikom, agresívnemu daňové

 

mu plánovaniu, erózii daňového základu a pod. Nielenže by chcel vrátiť do hry otázku spoločného konsolidovaného daňového základu pre dane korporácií, ale nevyhnutnou je preňho i ďalšia konvergencia daňových systémov v EÚ. „Budem sa zasadzovať za zavedenie dane z nančných transakcií, ktorá môže znížiť systémové riziká, a preto aj zredukovať pravdepodobnosť budúcich kríz,“ zaviazal sa. Sotva sa mu však podarí presvedčiť štáty o nevyhnutnosti ďalšej daňovej konvergencie, ktorá by pomohla „udržať sociálny a ekonomický model“.

Ak Moscoviciho parlamentná väčšina s protikladnými názormi, v ktorej sú nepochybne i niektorí europoslanci zo Slovenska, pri hlasovaní tohto kandidáta na komisára nepodporí, ani pokus dostať európsku hospodársku a nančnú politiku zo závozu sa nebude môcť uskutočniť.

Prečo sa zaujímať o írsky rozpočet



Solidarita nie je jednosmerná ulica, povedal štátny tajomník nemeckého ministerstva nancií. Tieto slová zazneli pri rokovaní o žiadosti Írska reštrukturalizovať záchranný úver získaný od Medzinárodného menového fondu a EÚ, ktorým sa „zelený ostrov“ vyhol hrozbe bankrotu. Podmienkou reštrukturalizácie tohto úveru je „áno“ všetkých štátov EÚ. Ak ho Írsko získa, usporí na úrokoch okolo  miliónov eur ročne. Pri rokovaní v Bundestagu vládna koalícia výmenou za súhlas žiadala írsku vládu reformovať svoju daňovú politiku, z ktorej pro tujú nadnárodné korporácie, predovšetkým rmy z USA.

Tlak EÚ na Írsko, aby skončilo s niektorými daňovými praktikami, nie je nový. Pri rokovaniach o záchrannom úvere vláda v Dubline odolala tlaku zvýšiť ,-percentnú daň pre podniky, ktorá je spomedzi všetkých štátov EÚ najnižšia. Európska organizácia na podporu súťaže ECN najnovšie žiada Írsko o ukončenie kontroverznej daňovej schémy známej ako „double Irish“. Tá

 

umožňuje rmám ako Google, Microso a pod. vyviezť nezdanený zisk z Írska do daňových rajov. EK zatiaľ vyšetruje iný druh daňového zvýhodnenia, ktoré poskytlo Írsko spoločnosti Apple, ako možnú nedovolenú štátnu pomoc.

Mnohé americké rmy využívajú Írsko, ale aj Veľkú Britániu v snahe vyhnúť sa ,  podnikovej dani v USA. Nepomáha, že prezident USA je ostrým kritikom takýchto praktík a že takéto rmy označuje za nevlastenecké.

Zdá sa však, že tentoraz je tlak taký silný, že Írsko bude musieť aspoň čiastočne ustúpiť. Dublin sa nehodlá vzdať svojej ,  dane pre podniky, ktorá je preň posvätnou. Tvrdí, že je ich „základom prosperity a stability“ a „nikdy nebude predmetom diskusie“. Pri predkladaní návrhu štátneho rozpočtu na rok  však minister nancií Michael Noonan zdôraznil, že napriek tomu, že   nadnárodných spoločností v štáte zamestnáva -tisíc ľudí, musel pod medzinárodným tlakom prijať záväzok ukončiť daňovú schému „double Irish“. Pre nové rmy bude táto schéma zrušená od . . , pre ostatné začína bežať prechodné obdobie, ktoré sa skončí v roku .

Medzinárodný tlak nepostačil na to, aby otupil odpor advokátov tejto a iných schém, ktoré umožňujú podnikať v Írsku takmer bez platenia daní, resp. platiť iba dane na bezkonkurenčne nízkej úrovni. Vyjadrenie odchádzajúceho európskeho komisára pre zdaňovanie Algirdasa Šemetu, ktorý varoval, že írsky daňový dumping je iniciátorom daňovej súťaže, ktorá podkopáva európsky ekonomický a sociálny model, označujú za nezmysel. Citujú lídra skupiny U Bona Voxa, podľa ktorého daňová súťaž priniesla Írsku jedinú prosperitu, ktorú kedy zažilo.

Daňovú konkurenciu pokladajú za rovnako dôležitú ako trhovú konkurenciu a odvolávajú sa pri tom na zakladateľa modernej politickej ekonómie Adama Smitha. Trhová konkurencia – ako jeden z prvkov trhového mechanizmu – však zabezpečuje

 

efektívne rozmiestňovanie kapitálu a je jedným zo základných faktorov bohatstva národov, ktorého príčiny vo svojom diele analyzoval Smith. Konkurencia na voľnom trhu pôsobí v prospech spoločnosti ako celku, veril. Naopak, daňová konkurencia skresľuje trhové podmienky pri investičných rozhodnutiach, je namierená proti tlaku na rast produktivity a je vo všeobecnosti výhodná pre rmy, a nie pre spoločnosť ako takú.

Bývalý český premiér a neskôr európsky komisár pre zamestnanosť, sociálne veci a rovnosť príležitostí Vladimír Špidla argumentuje – a zrejme nie je jediný –, že daňové a odvodové zaťaženie pod   HDP ohrozuje demokraciu. V Írsku je na úrovni   HDP, po daňovej reforme v SR v roku  kleslo na  a dodnes je blízko k   z HDP. O úrovni demokracie môžeme viesť polemiky. Isté však je, že nízke dane pre korporácie a vysokopríjmovú skupinu sa alebo kompenzujú zvyšovaním DPH a/alebo znamenajú škrty sociálnych výdavkov a výdavkov na služby vo verejnom záujme, na ktoré je odkázaná nízko- a strednopríjmová väčšina. Pritom i tieto výdavky sú hlavne nancované z priamych a nepriamych daní, ktoré hradia fyzické osoby, a nie z podnikových daní. V Slovenskej republike sa na daňových príjmoch podieľajú viac ako troma štvrtinami fyzické osoby a iba zvyškom podniky. V Írsku, kde je DPH  a daň podnikov ešte nižšia, je tento nepomer ešte väčší.

Nízke dane pre korporácie má Írsko od polovice . rokov. Či iba im vďačí „írsky tiger“ za dobehnutie a predbehnutie európskeho priemeru HDP na hlavu zo  v roku  na  pred vypuknutím krízy, je však otázne. Írsko je odo dňa vstupu do EÚ čistým prijímateľom európskych fondov a zostane ním do konca nového plánovacieho obdobia . Je preto isté, že bez štedrého prispievania daňových poplatníkov z ostatných členských štátov EÚ, ktorí sú čistými donormi, by nebolo tam, kde bolo pred krízou a ani tam, kde je dnes.

 

Zachráni euro politická únia?



Taliansky minister nancií Pier Carlo Padoan



avizuje, že

začiatkom septembra  sa znovu začnú diskusie o tom, ako ďalej s eurozónou. Podľa neho napäté rokovania o treťom záchrannom balíčku pre Grécko takúto otázku opätovne nastoľujú. V hre je škálna a politická únia.

Najväčšími favoritmi politickej únie sú Francúzsko a Taliansko



. Isté slovenské internetové noviny položili svojim čitateľom

otázku: Súhlasíte s návrhom prezidenta Hollanda vytvoriť vládu, spoločný rozpočet a parlament pre krajiny eurozóny? Vyše  percent odpovedalo: jednoznačne nie. Hoci v tomto prípade nemožno hovoriť o reprezentatívnom výskume verejnej mienky, pravdepodobne by podobný výsledok priniesol i prieskum na veľkej vzorke.

Taliansky minister nancií propaguje rovnaké riešenie ako francúzsky prezident. Uvedomuje si pri tom, že narazí na odpor mnohých členských štátov a najsilnejšieho z nich – Nemecka. Advokáti prechodu od bankovej únie k škálnej a politickej argumentujú teoretickou koncepciou Roberta Mundella. Iní za príklad dávajú USA, úniu štátov, v ktorých okrem centrálnej banky Federálneho rezervného systému (FED) existuje federálny rozpočet, federálne sociálne programy a pod. Tvrdia, že bez toho by dolár nebol dolárom.

Dlhoročná história dolára

História dolára je odlišná od histórie eura, no napriek tomu sa z nej možno v mnohom poučiť. Spojené štáty americké vznikli ako politická únia, eurozóna ňou dodnes nie je. Základy menovej únie v USA položila ich ústava a dolár sa stal menovou jednotkou iba štyri roky po jej rati kácii. Aby sa stal dolárom, akým je dnes, muselo ubehnúť  rokov, zdôrazňuje Hugh Rockoff z Národného úradu pre ekonomický výskum.

Míľnikov, ktoré sú pre euro poučné, je niekoľko. Po opako

 

vaných neúspešných pokusoch so založením centrálnej banky v roku  vznikol FED, ako ho viac-menej poznáme dnes. Euro je slabšie už len preto, že náprotivok FEDu, ktorým je v eurozóne Európska centrálna banka (ECB), má menšie právomoci ako americká centrálna banka, napríklad pri nancovaní vládneho dlhu, podpore rastu a zamestnanosti a pod. FED sa stal neskôr i tzv. veriteľom poslednej inštancie pre bankový sektor.

Medzi veľkou hospodárskou krízou na prelome . a . rokov minulého storočia a nedávnou nančnou a ekonomickou krízou je viac paralel. Jedna spočíva v tom, že obidve vyvolali dôležité zmeny v politikách a v inštitúciách v USA i EÚ, v Spojených štátoch oveľa väčšie ako v eurozóne. Prezident Franklin D. Roosevelt je známy tým, že presadil New Deal, megaprogram proti depresii a nezamestnanosti nancovaný FEDom. No naštartoval aj zmeny, ktoré postupne viedli k rozsiahlym transferom z federálneho rozpočtu. Vznikla federálna podpora pre nezamestnaných, zaviedla sa federálna minimálna mzda, v . rokoch federálne sociálne programy Medicare a Medicaid. Federálne výdavky postupne dosiahli vyše  percent hrubého domáceho produktu USA. V . rokoch sa v USA založil i federálny orgán na ochranu vkladov. Inými slovami, USA, ktoré vznikli najskôr ako politická únia, sa pospiatky stali bankovou, škálnou a v určitom rozsahu aj sociálnou úniou.

Čo s eurozónou po kríze

Finančná a ekonomická kríza v rokoch  a  iniciovala v Európe vznik nových regulačných orgánov, kríza eura – základy vzniku bankovej únie. Jej prvá zložka, jednotný bankový dohľad, sa zverila do rúk ECB. Otázkou je, či týchto niekoľko opatrení postačuje, aby sa kríza eura de nitívne zažehnala.

Všetky kroky smerujúce k väčšej integrácii v USA boli vynútené veľkou hospodárskou krízou alebo „iba“ nespokojnosťou zraniteľnejších štátov postihnutých hospodárskymi šokmi, ktoré sa

 

iným regiónom vyhli. Opatrenia, ktorými vlády na tieto udalosti reagovali, nasmerovali na zmierňovanie sociálnych dôsledkov. Posilňovali súdržnosť USA a tým upevňovali dolár.

Financial Times uskutočnil anketu o tom, či grécka kríza zabila sen o federálnej Európe. Približne tretina odpovedala áno, ďalšia tretina nie a posledná tretina sa nazdáva, že sa sen iba odkladá. Ak by sme sa z histórie dolára poučili, grécky šok by mal byť, naopak, výzvou pre politikov hľadať udržateľnejšie riešenia pre eurozónu. Protirečivosť záujmov v eurozóne pravdepodobne nie je väčšia ako protirečivosť záujmov amerických štátov v jednotlivých fázach ich histórie. Aj v USA bohatšie štáty koniec koncov súhlasili s redistribúciou časti ich vytvoreného dôchodku do chudobnejších štátov. A nebránili sa ani pred migrantmi za prácou z iných amerických štátov. V dlhodobejšom meradle z toho všetci pro tovali.

Pokiaľ sa za nové integračné pokusy budú vydávať iba obmedzovania národnej suverenity a bude pokračovať hádka „kto na koho dopláca“, posilňovanie európskej súdržnosti a spravodlivejšie rozdeľovanie prosperity ostane vzdialenou métou. Euro bude naďalej vystavované otrasom a útokom a sotva sa dožije  rokov.

Varovanie pred „terorom“ z Bruselu



Detský fond OSN (UNICEF) priniesol v júni  alarmujúcu správu, že tri milióny detí vo Francúzsku žijú na hranici biedy, -tisíc bez domova a -tisíc každoročne prestane chodiť do školy. Francúzsko je pritom štátom, v ktorom index sociálnej spravodlivosti, ktorý publikuje OECD, dosahuje pomerne vysoké číslo. Na porovnanie, index pre Francúzsko je ,, pre USA ,. A predsa nepochybne jeden z dôvodov, prečo v moslimskej komunite v krajine galského kohúta rastie počet islamistov, ktorí sa nechajú naverbovať tzv. islamským štátom, je ich sociálne vylúčenie, ktoré sa často začína už od raného detstva.

 

Paríž je pod tlakom Bruselu, aby znižoval štátny de cit, a po tragickom . novembri 



dúfa, že dostane výnimku, aby

mohol bojovať proti terorizmu. Najlepšou ochranou pred ním však nie je výnimočný stav ani zvyšovanie počtu policajtov a vojakov v uliciach miest. To je iba hasením ohňa. Bez riešenia sociálnych koreňov terorizmu sa jednu z jeho hlavných príčin nepodarí eliminovať. Mal by si to uvedomiť i Brusel a nezatvárať oči pred sociálnymi dôsledkami svojej politiky.

Portugalsko, iná obeť Trojky

Francúzsko nebolo podrobované tvrdej ruke Trojky (MMF, EK a ECB), ktorej dôsledky pre spoločnosť boli neraz katastrofálne. Druhým štátom južnej periférie EÚ, ktorý bol nútený po Grécku v roku  prijať záchranný balík za podmienok Trojky, sa stalo Portugalsko. Išlo o ďalší štát, ktorý sa slovami J. G. Henriquesovej ocitol v „Trojkalande“.

Podmienky záchranného balíka pre Portugalsko boli v princípe identické, aké Trojka nadiktovala Grécku. Neprekvapuje preto, že jeho dôsledky pre tento najchudobnejší štát spomedzi „starých“ členov únie boli podobné, aj keď nie natoľko drastické.

Portugalská vláda socialistu José Sócratesa, ktorá sa dohodla s Trojkou na záchrannom balíku, zaň zaplatila stratou moci. Vystriedala ju koalícia sociálno-demokratickej strany a konzervatívnej Ľudovej strany. (V Portugalsku je sociálno-demokratická strana stredopravou stranou a socialisti umiernenou ľavicou.) Stredopravá koalícia pristúpila na všetky požiadavky Trojky: na znižovanie miezd vo verejnom sektore, znižovanie dôchodkov, zvyšovanie DPH, zavedenie dodatočnej priamej dane a zaviazala sa privatizovať verejné služby. Keď Ústavný súd Portugalska v apríli  prvé dve opatrenia vyhlásil za protiústavné, predseda vlády Passos Coelho ostentatívne vyhlásil, že záväzok na znižovanie de citu dodrží a nariadil drasticky znižovať iné verejné výdavky.

 

Politika úspor funguje!

S takýmto heslom mal premiér Coelho uspieť vo voľbách. Je pravda, že keď v roku  Portugalsko skončilo program s Trojkou, po trojročnej recesii zaznamenalo mierny rast a poklesla i miera nezamestnanosti. Bez práce zostalo však okolo  percent práceschopného obyvateľstva, medzi mladými až  percent. Každý piaty človek žil na hranici chudoby. Najkatastrofálnejšie dôsledky sa však prejavili v emigrácii. Počas trojročného programu Trojky sa z desaťmiliónového národa presťahovalo do zahraničia -tisíc Portugalcov. Na rozdiel od emigračnej vlny v . rokoch do zahraničia odchádzali najmä mladí a vysoko vzdelaní ľudia. Cynicky by sme mohli poznamenať, že Portugalsko aspoň nie je lákadlom pre utečencov zo Sýrie alebo subsaharskej Afriky.

Jedenásťdňová vláda

Vo voľbách . októbra  najviac hlasov získala Coelhova strana. Výsledok mu však nestačil na to, aby mal v parlamente väčšinu. Napriek tomu ho prezident Aníbal Cavaco Silva vymenoval za premiéra. Argumentoval, že je potrebná vláda, ktorá má dôveru medzinárodných veriteľov, investorov a nančných trhov.

Nová menšinová vláda nemala dlhú životnosť. Opozícia – socialisti a sestra Syrizy Ľavý blok, komunisti a zelení sa spojili a získali väčšinu. Dohromady ich dal odpor proti pokračovaniu politiky drastických úspor. Uzavreli dohodu nepodporiť programové vyhlásenie novej vlády. Po jedenástich dňoch menšinová vláda so svojím programom neuspela a padla. Na to, či a kedy vznikne nová vláda socialistu Antónia Costu, si zatiaľ budeme musieť počkať



.

Na prekvapujúci vývoj zareagovali trhy i Angela Merkelová. Nikoho neprekvapuje, že nemecká kancelárka, ktorá je zástankyňou „trhovo-konformnej demokracie“ a „trhovej spoločnosti“,

 

zareagovala podobne ako „trhy“. Podľa nej vyhliadky radikálnej vládnej koalície zameranej proti politike úspor sú veľmi negatívne.

Znepokojenie trhov a Merkelovej je pochopiteľné. Ani „Verdun“ Alexisa Tsiprasa neodradil portugalského voliča povedať, čo si myslí. Je hádankou, ako sa zachovajú voliči Španielska v decembri . Nemecká kancelárka, Brusel a všetci ostatní zástancovia tvrdej politiky úsporných opatrení by si mali uvedomiť, že ide o omnoho viac, ako iba o rozpočet. O to, kto bude na vrchu: trhy a ich „spravodlivosť“, ktorá produkuje rastúci počet vylúčených a môže byť i živnou pôdou terorizmu, alebo sociálna spravodlivosť, ktorá je zárukou demokracie a bezpečnosti.

Európska Gorila v Bruseli?



Podľa spisu Gorila v konšpiračnom byte nančnej spoločnosti Penta sa s vtedajším ministrom hospodárstva Jirkom Malchárkom a ďalšími dohovárali „obchody“ a provízie za ne. Keby každá z asociácií či združení zastupujúcich veľký biznis a niekoľko kľúčových korporácií na Slovensku mala svoj konšpiračný byt, asi by na to stačil niekoľkoposchodový činžiak. V Bruseli by na to isté bola potrebná celá štvrť. Lobingom v Bruseli, ktorý v Európskej únii neupravuje žiaden zákon, no Európska komisia ho odobrila ako prejav demokracie, sa údajne zamestnáva viac ľudí, ako je bruselských úradníkov.

Veľká lúpež veľkého biznisu

V roku  Timothy P. Carney vo svojej knižke Veľká lúpež, s podtitulom Ako veľký biznis a „big government“ kradnú vaše peniaze, ilustruje na stovkách príkladov, ako vláda nadŕža veľkému biznisu na úkor malých a stredných podnikateľov a všetkých ostatných. Autor, žijúci v USA, je zástancom štátom neriadeného trhu, lebo, podľa neho, vláda chráni veľký biznis pred prípadnou konkurenciou malého a stredného biznisu. Preto im kladie do

 

cesty rôzne prekážky. Výsledok? Umelo udržiavané vysoké ceny, brzdenie inovácií atď. Aj keď sotva možno so všetkým súhlasiť, autor upozornil na fakt, že je to veľký biznis, ktorý s vládou udržiava dobré vzťahy a neraz diktuje vládne politiky. Veľký biznis totiž dokáže nancovať nákladnú kampaň politikov na znovuzvolenie a po ich odchode z politiky im dokáže ponúknuť lukratívne džoby. Sotva by lákalo bývalého ministra poľnohospodárstva slovenskej vlády alebo jeho kolegu z Európskej komisie napríklad uvoľnené miesto pekára na Obchodnej ulici v Bratislave či neďaleko zástavky metra Maalbeek v Bruseli.

Barroso cti komisii nepridal

Pravidlá Európskej komisie zaväzujú svojich bývalých členov, ako dlho po skončení svojej funkcie sa môžu najať do služieb biznisu. Na dodržiavane týchto pravidiel dozerá etická komisia Európskej komisie. Novým prípadom je José Manuel Barroso, bývalý dvojnásobný predseda EK, ktorého si onedlho po ukončení jeho funkcie v EK najal nančný žralok z USA Goldman Sachs. Ten istý Goldman Sachs, ktorý niesol leví podiel na nančnej a ekonomickej kríze rokov  a , na gréckej kríze a čiastočne i kríze eura. Barrosovou úlohou údajne bude minimalizovať dôsledky brexitu na svojho nového zamestnávateľa.

Rozhorčenie bruselských úradníkov bolo také veľké, že zorganizovali petíciu, ktorú podpísalo -tisíc ľudí a v ktorej žiadali, aby sa Barrosovi zastavilo vyplácanie doživotného dôchodku. Rozhorčenie sa ešte vyostrilo, keď portugalský denník Publico uverejnil, že Barroso udržiaval kontakty s vrcholovými predstaviteľmi Goldman Sachs i počas svojho predsedovania v komisii. Zápisy o stretnutiach robil iba vtedy, keď sa mu to hodilo. Odborári z Európskej komisie v liste jej aktuálnemu predsedovi Jeanovi-Claude Junckerovi napísali, že Barrosova pozícia v Goldman Sachs poskytuje „ďalšiu muníciu pre populistov a extrémnu eurofóbnu propagandu“.

 

Barroso II, teda v rokoch  až , bol pri posudzovaní svojich kolegov oveľa dôslednejší. Využil svoje právo, ktoré mu dáva Etický kódex, a donútil maltského komisára Johna Dalliho podať rezignáciu, keď bol podľa neskorších informácií krivo obvinený z korupcie v prospech švédskej tabakovej spoločnosti Swedish Match. France  totiž v roku  zverejnila dokumenty inej tabakovej spoločnosti Philip Morris, podľa ktorých tabaková loby plánovala útok proti Dallimu, ktorý neochvejne presadzoval tvrdú smernicu proti tabakovým produktom.

Malé je pekné iba na papieri

Nemožno uprieť, že Európska komisia za posledných desať rokov ohlásila viaceré iniciatívy na pomoc malým a stredným podnikom (MSP). Iná vec je, ako z toho naozaj pro tovali. Dozvedáme sa, že aj z budúcej zmluvy medzi EÚ a USA budú zvlášť pro tovať MSP. Pre ne je najdôležitejšie odstrániť regulačné prekážky, ktoré ich najviac brzdia pri vývoze do USA. No sotva možno za pokrok pokladať recipročné presadenie ústupkov v regulácii, t. j. cestu smerom k regulačnému dumpingu, bez ktorého sa ich export sotva zväčší.

Pre malé a stredné podniky je podľa nariadenia REACH nevyhnutné do . mája  registrovať predpísané chemické látky, ktoré sú v množstvách presahujúcich určenú hranicu vyrábané alebo dovážané do únie. REACH je nariadenie EÚ, ktoré sa prijalo na zlepšenie ochrany ľudského zdravia a životného prostredia pred rizikami, ktoré môžu predstavovať chemické látky. Negociácia tohto nariadenia trvala roky a lobing chemického veľkobiznisu bol jedným z najsilnejších v histórii komisie. To, čo veľký biznis ale nančne zvládne, je pre malý biznis ťažko prekonateľné. Registračné poplatky pre malé podniky môžu byť niekedy likvidačné a neprekvapuje, že sa dožadujú pomoci od štátu. Keby sa napríklad volali Duslo Šaľa, ktoré patrí do konglomerátu Agrofert českého ministra nancií a veľkopodnikateľa

 

Andreja Babiša, ani Európska komisia by nemala ťažkosti pomoc štátu odsúhlasiť



.

Hriechy a hriešnici



Na otázku, aké budú dôsledky referenda o ústavnej reforme v Taliansku začiatkom decembra , slovenský premiér na parlamentnej Hodine otázok odpovedal, že jeho taliansky kolega Matteo Renzi zodpovedá za možnú destabilizáciu, ktorá nastane v eurozóne v nasledujúcich mesiacoch. S Robertom Ficom možno súhlasiť, keď dodal, že voličov nemožno vydierať, inými slovami dať do stávky premiérske kreslo a s ním riziko predčasných volieb v prípade, ak nedosiahnem to, čo chcem. Najmä vtedy nie, keď ich možný víťaz hrozí odchodom z eurozóny.

Líder euroskeptického Hnutia piatich hviezd Beppe Grillo nebol však jediným, ktorý svojich voličov láka návratom k líre. Marine Le Penová mala analogickú agendu a za jej prípadné zvolenie do funkcie prezidentky Francúzskej republiky, hroziace roz



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist