načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Víchor: Spolu sme slobodní - Carola Wimmerová

Víchor: Spolu sme slobodní

Elektronická kniha: Víchor: Spolu sme slobodní
Autor: Carola Wimmerová

- Pútavý príbeh napísaný podľa filmovej predlohy – pre všetkých milovníkov koní! Mika je poriadne naštvaná. Triedny učiteľ ju nechal prepadnúť, čo pre ňu znamená jediné – ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  139
+
-
4,6
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2019
Počet stran: 160
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1064-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Pútavý príbeh napísaný podľa filmovej predlohy – pre všetkých milovníkov koní! Mika je poriadne naštvaná. Triedny učiteľ ju nechal prepadnúť, čo pre ňu znamená jediné – miesto vytúženého letného tábora, kam sa chystala s kamarátkou, sa bude celé prázdniny učiť! A to na vidieku, v žrebčinci svojej doposiaľ nepoznanej babičky. Mike však ani nenapadne, aby celé leto strávila s nosom zaboreným v knižkách a pod dohľadom len o kúsok staršieho Sama. V najtmavšom kúte konských stajní objaví divokého a plachého žrebca Víchra – a s prekvapením zistí, že rozumie reči koní! Lenže neskrotného koňa sa chystajú utratiť…

Zařazeno v kategoriích
Carola Wimmerová - další tituly autora:
Rychlý jako vítr Rychlý jako vítr
 (e-book)
Rychlý jako vítr Rychlý jako vítr
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Víchor

Spolu sme slobodní

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Carola Wimmerová

Víchor: Spolu sme slobodní – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2019

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Carola Wimmerová

Víchor

Spolu sme slobodní



5

Prológ

Kôň nepokojne prešľapoval na mieste.

Potreboval voľnosť. Slnečný jas. Čerstvý vzduch. Lenže bol uväznený v  zaprášenom tmavom boxe medzi úzkymi stenami.

V zúfalstve sa vyrútil smerom k dverám.

Blížili sa kroky.

k k k

„A  on je jej priamy potomok?“ spýtala sa Mária Kaltenbachová, keď vošla do stajne.

„Je to Hallin pravnuk,“ odpovedal pán Fink. „Rozhodne po  nej zdedil zopár daností. Ale pre­ dávam ho veľmi nerád,“ pokračoval. „Hoci je ne­ vypočítateľný a doteraz s ním boli iba problémy.“

Mária Kaltenbachová to však videla inak. „Ach, to sa hovorilo aj o Halle,“ odvetila nenútene. „Viem, čo robí m.“

„To dúfam. Dám priviezť príves,“ povedal Friedrich Fink a opustil stajňu.

Mária Kaltenbachová otvorila závoru a  vošla do  boxu. Mala vyše šesťdesiat a  bola skúsenou jazdkyňou. Počas svojho dlhého života už vlastnila mnoho koní. Považovala za veľké šťastie, že starý Fink napokon prijal jej ponuku a predá jej Víchra. Nepoznala veľa koní, čo by mali v rodokmeni takú talentovanú parkúrovú kobylu, takú legendu, ako bola Halla. Veď ona toho žrebca naučí, ako ju po­ slúchať.

Keď k nemu vykročila, bojazlivo ustúpil a zad­ nou časťou tela prudko vrazil do steny.

Mária Kaltenbachová sa nenechala oklamať. „Pôjdeme, neboj sa,“ povedala.

Ale žrebec zaerdžal a postavil sa na zadné nohy. Potom vyrazil vpred. Máriu Kaltenbachovú hodilo o  stenu. Vykríkla od  bolesti. Konské kopyto silno zaprašťalo na kamennej podlahe.

Mária Kaltenbachová pevne chytila žrebca za hrivu. No Víchor ju strhol so sebou. Niekoľko­ krát ňou tresol o stenu, až kým bezmocne nespadla na zem.

Už ho nevládala udržať. Kôň cválal cez stajňu oproti svetlu, v ústrety slobode.

7

1. kapitola

Cválali po letnej lúke k obzoru, nezastavili sa ani

na chvíľu. Krajina okolo nich sa mihala takou ob­

rovskou rýchlosťou, až jej to vyrážalo dych. Srna,

čo sa pásla neďaleko, sa preľakla, zajac trielil preč.

Cestu im preťal potok. Jedným skokom ho preko­

nali – a potom ich čakalo už iba šíre modré nebo...

a dovtedy nepoznaný pocit nekonečného šťastia...

Mika otvorila oči. Modrá obloha zmizla. Namiesto

nekonečných diaľav sa pozerala na  unavené tváre ľudí v  metre. S  rachotom míňali sivú betónovú stenu. Nič, len pustá realita. Mika si s povzdychom stiahla čiapku viac do čela. Azda by ten pekný sen mohol pokračovať... Rýchlo zavrela oči.

„Hej! Zobuď sa!“ ozval sa hlas jej najlepšej pria­ teľky. „Od zajtra môžeš snívať, koľko sa ti zachce. Máme prázdniny!“

O chvíľu sa už Fanny tlačila vedľa Miky na úz­ kom sedadle. Fanny bola Mikina najbližšia dôver­ níčka, zábavná a  nenapraviteľná šibalka. Mika si bez nej svoj život nevedela predstaviť. Na  leto si naplánovali prázdninový tábor.

„Presne. Sloboda, už ideme!“ povedala Mika. No jej hlas znel všelijako, len nie presvedčivo. Pred prázdninami sa totiž ešte rozdávajú vysvedčenia. Mika nepatrila k  najusilovnejším žiačkam. Práve naopak. Vynikala nekonečnou lenivosťou. Hrozilo, že prepadne.

„Neboj sa,“ povedala Fanny a  chytila Miku okolo pliec. Vedela, na  čo jej kamarátka myslí. „Síce tesne, ale prejdeš... Vyrátala som to!“

Mika prikývla.

„A povedal, že to s tebou vyzerá dobre,“ dodala Fa n ny.

Aj Mika si vyrátala priemery známok. Áno, situácia naozaj nevyzerala zle. Usmiala sa. „Máš pravdu,“ pripustila a  hodila starosti za  hlavu. Všetko dobre dopadne.

V  tej chvíli si Fanny všimla zopár ohnivočerve­ ných pramienkov, ktoré Mike vykúkali spod čiapky. Zľakla sa a rýchlo ju kamarátke strhla. Mikine kedysi krásne plavé vlasy svietili ohnivočervenou farbou! Fanny vytreštila oči. „Čo je to?!“

Mika čakala presne takúto reakciu. Ale bolo jej jedno, čo si Fanny myslí. Dôležité je, že jej sa nová farba vlasov páči! Metro zastavilo a  Mika schmatla svoju čiapku. „Zmena štýlu!“ povedala bez ďalšieho vysvetlenia a skočila na nástupište.

„Štýl na  spôsob paviánieho zadku?“ zavolala za  ňou Fanny. Potom si neveriacky povzdychla, pre­ hodila cez plece tašku a pobrala sa za Mikou.

No Mika sa už zamiešala do davu, mala naponá­ hlo. Čo najskôr sa chcela dostať na  čerstvý vzduch. Konečne pod šírym nebom! Rozložila kolobežku  – a už jej nebolo. Fanny sa za ňou náhlila po svojich.

Mika sa už takmer dostala ku škole, keď zrazu vedľa nej nebezpečne zaškrípali brzdy. Od  strachu zbledla. Tesne pred sebou zbadala kapotu nablýs­ kaného Fordu Mustang. Kabriolet patril pánu Les­ singovi, jej triednemu učiteľovi, ktorý chcel práve odbočiť na parkovisko pre učiteľov. Určite zaň vysolil niekoľko učiteľských platov.

„Mika! Dávaj pozor!“ vyhrešil ju.

Mika sa spamätala. „Čože?“ vyjachtala. To há­ dam ani nie je pravda! Veď ju mohol zabiť! A toho nafúkanca trápi akurát jeho sprosté auto!

Dala si ruky v bok a už sa chystala, že mu rozhor­ čene prehovorí do duše, keď vtom dorazila fučiaca Fanny. Postavila sa pred Miku, akoby ju chcela brá­ niť, a  upokojujúcim gestom ukázala pánu Lessin­ govi, že má prednosť. „Nech sa páči, až po vás!“

Pán Lessing sa na okamih usmial a potom dupol na  plyn. Fanny sa karhavo pozrela na  kamarátku. Mika pochopila: teraz nie je vhodný čas na hádky! V tom mala Fanny určite pravdu.

k k k

Keď sa pán Lessing na  poslednej hodine prechá­ dzal po  triede a  rozdával vysvedčenia, Mike ply­ nul čas nekonečne pomaly. Lenže triedny učiteľ sa nikam neponáhľal. Každému žiakovi, ktorému dal vysvedčenie, povedal zopár povzbudivých alebo kritických slov a až úplne nakoniec sa dostal k la­ vici, kde sedela Fanny s Mikou.

„Veľmi pekne. Len tak ďalej,“ pochválil triedny Fanny a  podal jej vysvedčenie. Potom sa otočil k Mike, ktorá sa naňho túžobne pozerala.

Pán Lessing zvýšil hlas. „Mika, Mika, Mika... Ho­ vorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu, ale v tvo­ jom prípade dopadlo na iný svetadiel.“

Potom Mike podal vysvedčenie s  veľavravným výrazom. Zrejme jej chcel dať najavo, že má vážne obav y.

Mike to došlo: naozaj prepadla. Napriek všetkým výpočtom a prísľubom.

„Ale, ale... Veď ste povedali, že to so mnou nevy­ zerá najhoršie,“ zajachtala.

Pán Lessing sa usmial ako hyena pred kŕmením. „Hovorí sa tomu právo na  zmenu názoru,“ povedal s hlbokým zadosťučinením v hlase.

Mika by bola od hnevu najradšej vybuchla. Taká nehanebná zrada! Čo má teraz robiť? Aj Fanny sa tvárila bezmocne. Zdalo sa, že odpadne.

Mĺkve zúfalstvo prerušil zvonček, ktorý  ukončil školský rok. Všetci spolužiaci sa hrnuli von, v ústrety bezstarostným letným prázdninám.

Aj pán Lessing si vzal tašku a svižným krokom vyšiel z triedy. Mika a Fanny sa vytackali za ním. Sklamane si sadli na schody.

Mika sa cítila ako úbožiačka, ktorej niet pomoci.

Fanny vzala Mikino vysvedčenie a pozorne si ho prezrela. „A predsa! Trojka z náboženstva!“ zvolala napokon povzbudivo a pustila papier z ruky.

Mika sa už spamätala z počiatočného šoku. „Keby som aspoň niečo vedela...“ povedala smutne.

„Vieš toho predsa dosť!“ snažila sa ju utešiť Fanny.

Mika ju pozorne počúvala. „Čo také?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

Fanny sa zamyslela. „Nuž...“

„No? “

„Hmmm... Hm...“ habkala Fanny a  zo všetkých síl sa snažila nájsť odpoveď.

Mika sklonila hlavu. „Ďakujem. Už sa cítim oveľa lepšie,“ zamrmlala odovzdane.

„Nuž, nedokážem ti odpovedať okamžite,“ ospra­ vedlnila sa Fanny.

Mika si sťažka vzdychla. Naozaj prepadla. Také čosi sa doteraz v ich rodine nestalo. Jej rodičia boli géniovia. Uznávaní profesori fyziky, ktorých pozý­ vali na odborné semináre a medzinárodné konferen­ cie. Mikine prázdniny chceli využiť na to, aby mohli cestovať a  prednášať na  kongresoch. Už týždne sa u nich o ničom inom nerozprávalo.

Mika kútikom oka opatrne pozrela na Fanny. „Na letný tábor môžem zabudnúť,“ povedala.

Fanny sa vydesila. „ČOŽE?! Nie! Ani náhodou! Tešíme sa naň už celé mesiace!“

Mika nešťastne hľadela do zeme. Horšie to už ani nemohlo dopadnúť, pomyslela si. Zrazu jej do nosa udrel zvláštny závan. Pričuchla. Necítiť tu náho­ dou... nejaký oheň?

Mika sa preľakla. Vo Fanniných rukách zbadala svoje horiace vysvedčenie. Jej kamarátka ho jedno­ ducho podpálila!

Fanny ani brvou nepohla. „Aká smola. V kabi­ nete vypukol požiar, takže vysvedčenia budú tento rok rozdávať až po prázdninách,“ zahlásila sucho.

Mika sa rýchlo načiahla za vysvedčením – lenže Fanny ho už stihla vyhodiť z okna. Horiaci papier sa pomaly vznášal vo vzduchu a  vzďaľoval sa im z dohľadu.

„Zbláznila si sa?!“ vyhŕkla Mika zdesene.

Fanny sa na  ňu pohoršene pozrela. „Čože?!“ skríkla. „Ja aspoň dokážem nájsť nejaké riešenie! A teraz sa idem pobaliť – s tebou alebo bez teba!“ Nahnevane sa od kamarátky odtiahla. Ešte to tak chýbalo!

„Fanny!“ ozvala sa Mika prekvapene. Teraz sa cítila úplne opustená.

Unavená a zúfalá Mika sa vliekla dolu po scho­ doch. Ale keď vyšla zo školy, hneď ožila. To há­ dam nie je pravda! Mika nemohla uveriť vlastným očiam: predsa len o  svoje prekliate vysvedčenie neprišla. Vlastne sa stal presný opak. Jemný vánok ho odfúkol na zadné sedadlo nablýskaného starého kabrioletu, stojaceho na  parkovisku pre učiteľov, a horiaci zdrap podpálil stoh papierov, čo na ňom ležal.

Mika napäto sledovala, ako pán Lessing volá o pomoc a beží k svojmu dymiacemu autu.

Zavrela oči – môže to byť vari ešte horšie?

15

2. kapitola

Keď Mika kráčala domov, srdce jej divo búšilo.

Najlepšie bude hrať mŕtveho chrobáka, hodiť si

na hlavu deku – skrátka, tváriť sa, že tam nie je!

Sotva však stihla prekĺznuť do  svojej izby, za­

zvonil zvonček. Mikina mama, Elizabet Schwar­

zová, s  úsmevom otvorila vchodové dvere. Stáli

tam dvaja nevľúdni policajti v  uniformách. Jeden

z nich bez slova zdvihol priehľadné vrecko, v kto­

rom bolo vidieť zuhoľnatený kúsok vysvedčenia. Mika Schw... zreteľne stálo na  zvyšku papiera. Úsmev na Elizabetinej tvári zamrzol.

Potom nasledoval dlhý rozhovor za  zatvore­ nými dverami obývačky. Keď policajti konečne odišli, mama ľadovým hlasom zavolala dcéru do izby. Mika sa ešte nikdy necítila taká bezradná. Ofučane si sadla na pohovku.

„Založenie požiaru je vážny varovný signál. Najmä u problémových žiakov,“ zopakovala Mikina mama policajtove slová a rozčúlene pritom rozha­ dzovala rukami. „Problémová žiačka! Moja dcéra!“

Mikin otec Philip sa snažil svoju ženu utíšiť. „Eli, veď ten učiteľ sa zachoval ústretovo. Mika môže ísť na reparát a my zaplatíme škody, takže sa vyhneme prípadnému súdnemu konaniu...“ pove­ dal jej upokojujúco.

„Bola to nehoda!“ postavila sa Mika.

„Sadni si. Tam,“ prikázala jej mama chladne.

Mika sa sklamane posadila a sklonila hlavu. Čo má teraz robiť? V  žiadnom prípade nechcela zva­ liť vinu na Fanny. A ani najlepšia výhovorka by jej nepomohla, lebo rodičia ju vôbec nepočúvali. Keby sa aspoň občas rozprávali aj s ňou, nielen o nej!

„Účasť na  konferencii nemôžeme odrieknuť, pretože budeš hlavná rečníčka, Elizabet,“ povedal Mikin otec.

Elizabet nervózne pobehovala po  izbe. „No prázdninový tábor určite nie je miesto, kde sa môže sústredene a  zodpovedne učiť na  reparát,“ rozmýšľala nahlas.

To hádam ani nie je pravda! Teraz sa rozprá­ vajú, akoby som s nimi ani nesedela v jednej miest­ nosti, hnevala sa v duchu Mika. „Ale sľúbili ste mi, že s Fanny...“ snažila sa brániť.

„Ty už radšej mlč!“ zahriakla ju mama, ktorou lomcoval hnev.

To už bolo priveľa! Mika vyskočila a  vybehla z  obývačky. Pri odchode tresla dverami, až sa za­ triasli steny.

Elizabet vyčerpane klesla na pohovku. „Čo bu­ deme robiť?“ spýtala sa. V jej hlase zaznievalo zú­ falstvo.

Mikin otec dostal nápad. Ale neodvážil sa ho vysloviť. „Vedel by som o  niečom,“ povedal po chvíli váhavo.

Elizabet sa naňho spýtavo pozrela. Potom jej začalo svitať.  Odmietavo pokrútila hlavou. „Nie, to neprichádza do úvahy,“ povedala rozhodne.

Zrazu počuli z  Mikinej izby zlostný výkrik, sprevádzaný hlasným buchotom. Znelo to, ako keď predmety padajú na  zem. Mika, ktorá sa chvela od  sklamania, hádzala krížom cez celú miestnosť výbavu, čo si už pobalila na  cestu  – potápačské okuliare, plutvy, bedmintonové rakety.

„Ešte nad tým porozmýšľaj,“ poprosil Mikin otec svoju ženu.

Z Mikinej izby sa znova ozval buchot.

Elizabet vzala zo stola pohár červeného vína a  na jeden hlt ho dopila. Nekonečne dlho civela do prázdna. Potom prikývla.

Philip sa postavil a  zamieril do  Mikinej izby. Opatrne otvoril dvere. Mika sedela s  červenými očami na  posteli, schúlená do  klbka. Všade okolo nej bol neporiadok.

„Už sme sa rozhodli,“ povedal otec. „Prázdniny stráviš u starej mamy.“

Mika sa naňho pozrela. „Na cintoríne?“

Otec sa jemne usmial a s povzdychom pokrútil hlavou. „Máš ešte jednu starú mamu,“ povedal.

Mika sa dívala na  otca s  vytreštenými očami. Pretože o tejto druhej starej mame nikdy v živote nepočula.

3. kapitola

Hneď na  druhý deň rodičia odviezli Miku na  vlak. Mama ju na  rozlúčku silno objala. V  očiach mala strach a pochybnosti, ale svoje rozhodnutie nezmenila.

Rozlúčka s  otcom prebehla srdečnejšie. Na  prvý pohľad bolo jasné, že len nerád posiela  dcéru preč z domu. Prv než Mika nastúpila do vlaku, podal jej tašku s knihami, aby sa počas cesty nenudila.

Keď Mika našla miesto na sedenie, hneď preskú­ mala obsah tašky. Názov prvej knihy, ktorú vzala do rúk, znel: Hlavolamy z kvantovej mechaniky.

Mika si vzdychla. Potom sa oprela o sedadlo a za­ čala premýšľať. Kam vlastne cestuje? Nikto jej nechcel povedať nič konkrétne. Ak by mala usudzovať podľa výrazu maminej tváre, povedala by, že mieri rovno do trestaneckého tábora obohnaného ostnatým drô­ tom. Určite sú tam aj zvieratá. Žeby prasacia farma?

Mika sa dívala z  okna. Vlak prechádzal nížina­ tou krajinou okolo borovicových lesov. Po  niekoľ­ kých nudných hodinách začali pribúdať kopce. Mika musela raz prestúpiť, no potom konečne dorazila do  cieľa  – na  provinčnú železničnú stanicu, pono­ renú do vidieckej harmónie.

Keď vyliezla z  vlaku, stála tam iba jedna krava, ktorá ju pozdravila: „Múúú.“

„Len jedna jediná krava,“ povedala Mika a  ob­ zrela sa okolo seba. Široko­ďaleko nebolo ani živej duše, všade len rozľahlé polia. Mika vybrala z tašky mobil a odfotila si ničotu s kravou – alebo skôr kravu s  ničotou. Vtom si všimla, že sa k  nej blíži traktor. Za  volantom sedel sympatický chlapec, len o  čosi starší od nej.

„Ahoj, volám sa Sam. A  ty si tá podpaľačka z  Frankfurtu, však?“ spýtal sa namiesto privítania a zastavil traktor. Na tvári mal široký úškrn.

„Môžeš ma oslovovať aj Mika,“ odvetilo dievča.

Sam si Miku zvedavo premeral  – so strapatými vlasmi, vyšúchanými rifľami a  červenými teniskami ani zďaleka nepripomínala vidiecke dievčatá. Aspoň nie dievčatá v Samovom najbližšom okolí.

„Vnučka pani Kaltenbachovej,“ povedal napokon a vzápätí dodal: „Teba som si teda predstavoval úplne i na k.“

„A  ja som si zas prázdniny predstavovala úplne inak,“ povzdychla si Mika.

Sam zoskočil z traktora a zdvihol Mikin plecniak. Pri pohľade na jej kolobežku dodal: „Na toto tu mô­ žeš rovno zabudnúť.“ A ukázal na štrkovitú cestu.

„To sa ešte uvidí,“ odpovedala Mika a čo najnenú­ tenejšie sa začala štverať na traktor.

Keď ho Sam znova naštartoval, hlasno zaburácal. Mika sa tak preľakla, až ňou trhlo. Potom zadrnčal motor. Sam vystrúhal spokojnú grimasu.

„Ako vidím, používate najmodernejšiu techniku,“ poznamenala Mika.

O chvíľu sa traktor pohol, akoby jej chcel ukázať, že sa nemýli. Mika sa ešte stihla chytiť, aby nevypadla. Potom sa s hrmotom vybrali po štrkovitej ceste.

Mika vzala do  ruky mobil, aby poslala Fanny fotku kravy. VITAJTE NA KONCI SVETA, vyťukala. Ale potom stratila signál. Nervózne otáčala telefón na všetky strany. Napokon zasvietili dve paličky. Sig­ nál sa obnovil a správa sa odoslala.

Keď sa Mika opäť rozhliadla, práve prechádzali popri maringotke obrastenej brečtanom. Bola pre­ stavaná na záhradný domček, ktorý stál na nepoko­ senej čistine. Kto môže bývať v  takej chatrči? Mika sa začudovane pozerala na zvláštne obydlie. Len dú­ fala, že to tu nie je bežné ubytovanie!

Vtedy traktor dorazil k  veľkej aleji, ktorú obklo­ povali lúky a pasienky. Prešli okolo obrovského bal­ vana. Stálo na ňom: Statok Kaltenbachovcov.

Mika sa zmätene dívala okolo seba. Traktor vošiel cez bránu na  priestranný dvor, kde stál statkársky dom, konské stajne a jazdiareň.

„Máte tu kone?“ spýtala sa prekvapene.

„Ako si na to prišla?“ zasmial sa Sam.

V  rovnakej chvíli sa ozval rachot. V  jazdiarni spadli na  zem prekážky. Mika sa otočila a  uvidela bieleho koňa, ktorý s  povievajúcou hrivou cválal k prekážke.

Mika zrazu stratila reč. Sústredene všetko sledo­ vala  – kopytá, ktoré bubnovali na  piesku, paru, čo koňovi stúpala z  nozdier. V  jeho pohybe sa snúbila sila s  ladnosťou. Nakoniec skočil. S  nevídanou ele­ ganciou preletel cez prekážku. Ale prekážka sa zako­ lísala – a zase spadla.

Mika stála s otvorenými ústami, kým nezačula rázny hlas.

„Nie, nie, nie! Robí si s tebou, čo chce. Stehná spolu, ruky dole, tu nie sme na rybačke,“ ozývalo sa jazdiarňou.

Jazdkyňa, len trochu staršia od  Miky, viedla svojho koňa do  širokého oblúka. Kôň sa leskol od  potu a  pri každom skoku hlasno fŕkal.

Uprostred jazdeckej dráhy stála Mária Kalten­ bachová, Mikina stará mama. Panovačne sa otáčala v smere pohybu koňa ako principál cirkusu.

Mika si pri zábradlí všimla skupinku mladších diev­ čat, ktoré nadšene sledovali tréning. Nepochybne by si najradšej vymenili miesto s dievčaťom sediacim na bie­ lom tátošovi.

Opäť sa pozrela na jazdkyňu. Sršala z nej cieľavedo­ mosť. „Skúsim to ešte raz!“ povedala zaťato. „Jednodu­ cho nedvíha nohy...“

Mária Kaltenbachová pokrútila hlavou a  hneď ju prerušila: „Nie on! Ty!“

Vtedy Sam zatrúbil a  zastavil traktor. Všetky hlavy sa otočili ich smerom. Mika sa pod paľbou pohľadov ne­ cítila príjemne. Rýchlo zoskočila z traktora. Stará mama jej šla v ústrety. Mika si všimla, že pri chôdzi sa opiera o  paličku a  výrazne kríva. Zastala za  zábradlím, nie­ koľko metrov od Miky. Srdečné objatie podľa všetkého nebolo na programe.

„Takže ty si Mika,“ začala stará mama a  preme­ rala si ju od hlavy po päty. „Poriadna šibalka... podľa toho, čo som počula,“ pokračovala po chvíli. „A vy­ rástla si.“

„No, zmenšiť som sa asi nemohla,“ vykĺzlo Mike.

Stará mama nadvihla obočie. Zrejme nebola zvyknutá na taký tón!

Po nekonečne dlhej sekunde sa usmiala. Mikina odpoveď ju zjavne pobavila. „Presne,“ povedala.

V tom okamihu sa vedľa nich objavila mladá jazd­ kyňa na  valachovi. „Mám ešte raz skúsiť skok cez oxer?“ spýtala sa netrpezlivo.

„Nie, Michelle, nadnes to stačilo,“ rozhodla Mikina stará mama. Potom poprosila Sama, aby Mike ukázal izbu, kde bude bývať.

„O chvíľu sa uvidíme pri večeri,“ povedala a oto­ čila sa k vnučke. „Snaž sa dovtedy nič nepodpáliť.“

Mika sa zatvárila kyslo.

„A  možno sa budeš chcieť na  večeru prezliecť,“ dodala stará mama pri pohľade na Mikino oblečenie.

Mika sa na  seba bezradne pozrela. „Akože pre­ zliecť?“ spýtala sa.

Keď opäť zdvihla zrak, rovno pred ňou stál pekný biely valach, ktorý sa na  ňu zvedavo díval spod dl­ hých mihalníc. Sedela na  ňom Michelle, obklopená mladými nádejnými jazdkyňami.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist