načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Veselú samovraždu a šťastný nový rok! – Sophie de Villenoisy

Veselú samovraždu a šťastný nový rok!

Elektronická kniha: Veselú samovraždu a šťastný nový rok!
Autor: Sophie de Villenoisy

– Osamelú a zakríknutú Sylvie život nikdy veľmi netešil, no keď jej zomrie otec, upadne do hlbokej depresie. Vo svojich štyridsiatich piatich rokoch má dojem, že ju na tomto svete už nič pekné nečaká, a rozhodne sa, že na Vianoce vo vani ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  169
+
-
5,6
bo za nákup

hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50%hodnoceni - 50% 50%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MOTTO
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 168
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0179-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Osamelú a zakríknutú Sylvie život nikdy veľmi netešil, no keď jej zomrie otec, upadne do hlbokej depresie. Vo svojich štyridsiatich piatich rokoch má dojem, že ju na tomto svete už nič pekné nečaká, a rozhodne sa, že na Vianoce vo vani plnej voňavej peny skoncuje so životom. Na radu psychoterapeuta sa však ešte predtým púšťa do neuveriteľných dobrodružstiev, na ktoré by za normálnych okolností ani nepomyslela: kupuje si krásne a hriešne drahé šaty, nehanebne kradne a dokonca pomýšľa na milenca... Humorný príbeh o tom, že za hranicami starých návykov je život vždy plný milých prekvapení a nových začiatkov.

Zařazeno v kategoriích
Sophie de Villenoisy - další tituly autora:
Veselou sebevraždu a šťastný Nový rok! Veselou sebevraždu a šťastný Nový rok!
 (e-book)
Veselou sebevraždu a šťastný Nový rok! Veselou sebevraždu a šťastný Nový rok!
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Veselú samovraždu

a šťastný nový rok!

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.motto.sk

www.albatrosmedia.sk

Sophie De Villenoisy

Veselú samovraždu a šťastný nový rok! – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


motto


motto

Sophie de Villenoisy

Sophie de Villenoisy


© Éditions Denoël, 2016

Published by arrangement with Lester Literary Agency

Translation © Oľga Hirnerová, 2017

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0179-2

ISBN e-knihy 978-80-566-0239-3 (1. zverejnenie, 2017)


Matthieuovi, ktorý vie.

Angusovi a Chine, našim dvom zázrakom,

Valérii, ktorá sa nespozná,

Marii, mojej obľúbenej mažoretke,

ktorá ma vo všetkom podporuje.

Hervému, môjmu zosnulému bratovi, ktorý ma nikdy

neopustil.

A napokon Tatiane de Rosnay,

dobrej víle tejto knihy.

Neznámemu z nábrežia Seiny,

bez ktorého by som nikdy nenabrala odvahu

vrhnúť sa do vody.

Patrí mu vďaka.


7

Otec zomrel na svitaní. Keď mi zazvonil telefón, hneď som vedela, že volajú z nemocnice, ale neodvážila som sa zdvihnúť slúchadlo. Vlastne načo? Vedela som, čo mi povedia. „Váš otec dnes ráno umrel, odišiel, netrpel.“ A  tak som sa stala sirotou. Štyridsaťpäťročná sirota skutočne nevzbudzuje ľútosť. Ale prázdnotu cíti rovnako. Lenže v takomto veku si ma nik nebude chcieť adoptovať. Na to som už preexpirovaná, pristará. Pristará na rodenie detí a pristará na to, aby som si získala muža, tak o mne povedia.

Ak by som mala zmeniť svoj status na facebooku, uviedla by som, že odteraz som dievča nikoho. Vlastne ani žena, ani matka kohokoľvek. Som akurát tak ja. Lenže kto to je „ja“?

Kto si, Sylvie Chabertová?

Citovo založené dievča, to teda iste. V  pohrebnej službe som sa dokonale držala. Neprestajne som plakala, jachtala a  vypúšťala bubliny z  nosa. Chlap na mňa hľadel, v  malých okuliaroch a  tmavom služobnom obleku pôsobil veľmi úctyhodne a  nedával nič najavo. Preňho to bol vydarený deň. Pre otca som musela zakúpiť nové miesto, pretože matkino bolo plné. A k tomu som žiadala ďalšie.

– Keď už sme pri tom, dajte tam ešte jedno pre mňa.

Jeho profesionalizmus tu dostal jemnú trhlinu.

– Nepozerajte tak na mňa, – povedala som mu, – nemám muža, nemám deti, nemám nikoho. Som sama na to, aby som sa postarala o svoju posmrtnú budúcnosť.

– Nehovorte tak, slečna, ešte ste mladá, život je plný prekvapení.

– Neunúvajte sa,  – odpovedala som mu, čistiac si nos, – ak som si nikoho nenabalila ako dvadsaťročná, v štyridsaťpäťke či šesťdesiatke sa to nerobí.

Nepovedal ani slovo. Ako tu nevysloviť sústrasť?

Potom som vybrala z kabelky šekovú knižku. Prvý raz v živote som si venovala taký drahý darček. Iní si doprajú šperky, dovolenky na ostrovoch alebo okružnú plavbu, a ja – pohrebné miesto. Zosobnený darček, ibaže mu chýba pekný obal.

Vyšla som ustatá, zničená a ľahšia o takmer štyritisíc eur! Cena za útulok meter osemdesiat pod zemou s panoramatickým výhľadom na červíky. Radšej som si mala dožičiť plavbu na výletnej lodi Costa, ktorú by som s trochou šťastia ukončila ako utopenec niekde pri Sicílii. To by bolo sympatickejšie. Lenže na také niečo ja nemám šťastie ani šmrnc.

Mimochodom, vyzerám doslova nijako. V zrkadle vidím ženu s  hustými  hnedými a  ako srsť suchými vlasmi. Mám takú hrivu, že by si s ňou neporadila ani rakovina. Mojím nešťastím je, že som sa narodila ako hnedovláska, plochá a nahrbená, v časoch, keď sa mužom páčia plnšie blondínky s  veľkými prsami. Som odsúdená. Odsúdená, že nikdy nebudem príťažlivá. Nie som ani dosť škaredá, aby som vzbudzovala ľútosť, ani dosť chutná, aby som vyvolávala túžbu. Som prostredná, nevýrazná, priehľadná, pološpata, poločosi, hocičo, len nie vzrušujúca.

Všetko ma bolelo, bola som dolámaná ako bicykel, ktorý zrazilo smetiarske auto. Posledné týždne boli mimoriadne náročné, ustavične som chodila sem a tam medzi úradom a nemocnicou. Striedavo po sivom kovrale a  dezinfikovanom linoleu. Teraz sa to skončilo. Otca už niet. Môžem sa vrátiť k svojmu zvyčajnému životu, ako vravia moji priatelia. Návrat domov, televízny podnos, na večeru suši, potom šalát alebo polievka, jogurt a do postele!

O čom teraz budem rozprávať? Celkom mi pristala úloha oddanej dcéry, sprevádzajúcej vlastného otca dlhou chorobou. Dávalo to môjmu životu zmysel. Bolo to patetické, ale zároveň aj trochu „obdivuhodné“. Otcovi som bola oddaná telom aj dušou. Ľudia okolo mňa si robili starosti o moje zdravie, vyčerpanosť. „Oddýchneš si vôbec aspoň chvíľku? Šetri sa, mysli sem -tam aj na seba, nedaj sa celkom pohltiť starosťami o svojho otca.“

Dnes som akurát tak slobodná žena, dosť nezaujímavá, v prechode, ktorá ani svoje telo, ani dušu nikomu neoddáva. Kto sa ma opýta: „Zasúložíš si vôbec? Pôžitok je dôležitý, nesmieš sa dusiť samotou.“

Cítila som sa veľmi opustená, sama a nepochopená. A škaredá.

– Čo keby si si zohnala nejakého psíka? – navrhla mi Véronique. – Psík je oddaný a znamená hmatateľnú prítomnosť.

A prečo nie potkana? Aj v ňom je oddanosť a ozajstná prítomnosť. Čokoľvek živé by v mojom prípade znamenalo prítomnosť.

– Mohla by si skúsiť adopciu. Čo tak malého černoška? V súvislosti s rozšíreným aidsom už tak veľmi nenástoja na úplnej rodine. Zamestnal by ťa a priviedol na iné myšlienky.

– A  znamenal by prítomnosť,  – dodala som. Ale už sa nechytila.

Véronique ma vie utíšiť, na to má talent. Zbožňujem ju, ale stačí mi niekoľko hodín v  jej spoločnosti a  najradšej by som sa hodila pod vlak. Čo by, medzi nami, nebolo až také absurdné. Čoraz častejšie na to myslievam. Sedí mi to kdesi vzadu v hlave. Potešujúca myšlienka, teplučká a upokojujúca. Niežeby som šialene túžila vrhnúť sa v metre pod vlak, na to nie som dosť odvážna, som veľmi chúlostivá. Okrem toho, pri mojej večnej smole ešte by som to vedela aj prežiť! A potom, vráť sa do svojho revíru bez nôh! Nikdy som nemala a nemám bojovného ducha.

Ale ľahnúť si na posteľ po tom, ako prehltnem veľkú dávku uspávacích tabletiek... Prečo nie? Je to lákavé.

Niektoré dni mávam pocit, že som už mŕtva. Cítim vnútornú prázdnotu. Mám telo, bijúce srdce, ale duša mi odišla. Zhasila som svetlo alebo poistka vyskočila. Oči mi už nežiaria. Rak pustovník opustil svoju ulitu. Je načase skončiť s tým predstieraním života. Keď som sa dozvedela, že som zdedila päťstotisíc eur, nijako to na mňa nezapôsobilo. Mimochodom, nie je to celkom pravda. Ešte väčšmi to na mňa doľahlo. Tie peniaze predstavovali otcove celoživotné úspory, ale o  akom živote je vlastne reč? Všetky tie cesty, šťastné chvíle, ktoré si moji rodičia mohli dopriať na slnku, v púšti, v Číne, Mongolsku, Tunisku, Chorvátsku, na vzducho lodi, na chrbte ťavy alebo na snehu! Tie gastronomické menu, kytice kvetov, víkendy na vidieku alebo slávky na smotane, výborná pochúťka v slneč nú nedeľu bez dôvodu, len tak, z náhleho popudu. Ale nie, otecko radšej hromadil deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Ako taký galejník, ktorý hromadí kamenie na svoju hŕbu. Môj otec hromadil groše. Ak mám byť úprimná a povedať všetko do konca, ťažko sa mi dýchalo. Nedalo mi radovať sa z nich, nedalo mi míňať ich. Vraví sa, že peniaze nesmrdia, no nie je to pravda. Tie otcove

12

boli cítiť stuchlinou. Boli smutné a  plesnivé. Človek

pri nich nesníva, nie sú nositeľmi sľubov. Možno má

Véronique pravdu, mala by som zájsť k psychológovi.

Vyzerala, že ju ten nápad ohromne teší. Okrem toho,

aspoň mi prestane večne posielať oznamy o  opuste

ných psoch, ktoré sú jeden vychudnutejší a  vypĺznu

tejší ako druhý. Akoby som aj bez nich nemala dosť

vlastného trápenia.

13

Zobudila som sa do krásneho októbrového rána. Viem,

že táto nedeľa bude takmer ako každá nedeľa – osa

melá. Ľudia poväčšine mávajú, ako sa hovorí, „blues

nedeľného večera“. Je im smutno, pretože ich víkend

sa už končí. Radi by si naďalej hoveli v teplučku ako

práve vyliahnuté kuriatka. Nebola im dosť želaná dáv

ka bláznivého smiechu, rodinných prechádzok, láskaní

pod perinou či popíjania s priateľmi. Ja sa zasa neviem

dočkať, kedy už bude pondelok. Čo najskôr vystúpiť

z ticha. Ale dnes je pekné počasie, slnečné dni nebý

vajú v  Paríži časté, nuž sa napriek všetkému usmie

vam. Rozhodla som sa, že sa trocha prevetrám. Men

šia prechádzka po nábreží a čo tak aj kino? Keď človek

žije sám, je dôležité, aby si urobil program, nech by už

bol akokoľvek banálny. Rozhodla som sa, že cestou si

14

kúpim rožok, nechcem byť smiešna, ak budem klásť

do umývačky riadu jeden hrnček a jeden tanierik. Aby

som ju spustila, potrebujem aspoň týždeň, kým ju na

plním. A aj vtedy podvádzam, lebo ju zapínam napoly

prázdnu.

Chvíľu som sa túlala pozdĺž kanála medzi zvedav

cami a zaháľajúcimi mamičkami so spiacim drobiz

gom, zakutaným v  hlbokých kočíkoch. Na nábreží

Seiny nebolo veľa ľudí. Postála som tam pár minút

a užívala som si slnečné lúče. Trocha terapie svetlom

mi nemôže uškodiť, veď aj tak som musela nejako vy

čerpať voľný čas. Odrazu som začula krik akejsi ženy,

ktorá pritom ukazovala prstom na kanál. Nepochyb

ne to bola nejaká hysterka, ktorá stratila mobil. Lenže

podľa jej kriku som pochopila, že to bude niečo váž

nejšie. A  vtedy som uprostred kanála zbadala tmavú

siluetu. Nehybné telo plávajúce tvárou nadol. Pripo

mínalo peň unášaný prúdom, ibaže to bol človek. Nie

ktorí okolostojaci sa splašili ako sliepky. Mladá žena

revala do vetra. Okolo nej sa utvorila malá skupinka.

Videla som, že žena má v ruke telefón. K jej kriku sa

pridali ďalší. Aj ja som chcela začať kričať, ale z  úst

mi nevyšiel nijaký zvuk. Hlasivky som mala stiahnu

té. Ústa mi ostali naširoko otvorené ako rybe v  gu

ľovom akváriu. Nevedela som sa pohnúť. Cítila som

silné vnútorné napätie. Srdce mi prudko bilo, nebola

som schopná pohybu. Akoby som bola pod narkózou.

Lenže telo v kanáli bolo ozajstné. Fascinovala ma tá

nehybná silueta, ten ľudský drúčik. Vyzeral dokonale pokojný, takmer zmierený. Odrazu sa dievča bez varovania vrhlo do vody. Plávalo až ku chlapovi, dosiahlo ho na šesť záberov. Obrátilo ho, chlap nereagoval. Je mŕtvy? Pristúpila som k  malej skupinke. Akýsi muž telo zachytil a vytiahol ho na breh. Vytiahol aj tú dievčinu. Videla som, ako sa v mokrých šatách celá trasie. Bezmyšlienkovite som sa k nej priblížila a hlúpo som sa spýtala:

– Vy ste záchranárka?

– Nie, ani náhodou,  – odvetila cvakajúc zubami. – Dokonca som to robila po prvý raz!

Vyzerala, že ju to celé prekvapilo. Chlap ležal na zemi, v rytme energickej masáže vykašliaval vodu a pomaly sa preberal.

V  tej chvíli malá skupinka ľudí začala spontánne tlieskať mladej žene. „Bravo, bravo, madam! Šťastie, že ste tu boli!“ Všetci radostne oslavovali víťazstvo života. Bez zásahu tej ženy by bol chlap už mŕtvy, a to celkom blízko, len na šesť záberov od nás. Hlboko pod vplyvom tejto udalosti som si uvedomila, že som jediný človek, ktorý by najradšej zatlieskal utopencovi. Závidela som mu, že mal odvahu skočiť. Aj ja chcem zomrieť, tak ako on. Bolo to odhalenie, samozrejmosť, úľava. Chcem zomrieť. Naozaj. Nie o päť či desať rokov, ale teraz. Ohlúpnutá a grogy som sa pobrala domov. V hlave mi vrelo. Áno, chcem zomrieť, áno, urobím to, lenže sa o tom potrebujem s niekým porozprávať. S Véronique nie, pretože moja túžba po samovražde by sa ľahko mohla zmeniť na túžbu po vražde.

16

Je moja najbližšia priateľka a neviem, komu inému by

som sa s tým mohla zveriť. Túžim zomrieť, ale aby sa

mi uľavilo, musím o  tom hovoriť. Musím nájsť chá

pavé ucho, lebo celá moja bytosť kričí, že je to správne

rozhodnutie.

Keď som prišla domov, vytiahla som Zlaté strán

ky. Ako sa hľadá psychológ? Čo bude lepšie v  mo

jom prípade? Psychológ? Psychoterapeut? Psychiater?

Psychoanalytik? Odborník na správanie? Ach nie, to

je pre psy. Objavila som celú škálu terapií, nevedela

som si vybrať. Rozhodla som sa, že si vyberiem podľa

mena a adresy. Ženy vynechám. Uzrozumená s tým, že

pôjde o rozhovory zoči -voči, budem ich radšej tráviť

v  mužskej spoločnosti. Jeden býval neďaleko môjho

domu. Franck Marchand. Franck, to neznelo najhor

šie, Franck. Keď som bola malé dievčatko, bola som

zamilovaná do istého Francka. Bude to teda Francky! – Sylvie, čo môžem pre vás urobiť?

Franck mi pozeral rovno do tváre, nohy v  čiernych texaskách mal skrížené. Videla som, ako sa mu pod mierne obtiahnutým pulóvrom črtajú svaly. Iste je pyšný na svoje telo. A  veru aj môže byť. Na chlapa v jeho veku mal husté vlasy. Je pravda, že v našich časoch je vlasatý chlap vzácny tovar. Ba dokonca vymierajúci druh. Bola som hrdá, že môj terapeut má hodvábne vlasy. Vidieť, že si ich pestuje. Dúfam, že sa o mňa bude starať rovnako ako o ne. Okuliare v korytnačom ráme mu pridávali na dôveryhodnosti. Boli akousi hradbou medzi jeho sexepílom a mnou. Ľahnúť si po jeho boku bolo celkom príjemné. Presnejšie na pohovku.

– Úprimne? Veľa toho nebude.

– Dobre, tak mi povedzte, prečo ste prišli.

– V skutočnosti mám silnú motiváciu spáchať samovraždu... ale som prišla len tak, pre...

– Pre istotu?

– To je ono.

Usmial sa na mňa, akoby sme sa celkom nezáväzne bavili. Neviem, či psychoterapeuti absolvujú špeciálny výcvik, ako nehybne počúvať všemožné reči, no tento môj mi pripadal vrcholne profesionálny. Bola som na správnom mieste. Keď som sa naňho pozerala, pomyslela som si, že nepotrebujem psychiatra, ale poriadnu súlož, výdatnú, aby sa to tam celé oprášilo.

– Dávno už pomýšľate na samovraždu?

– Myslím, že tá myšlienka je vo mne odjakživa. Lenže teraz nedávno som mala čosi ako zjavenie.

– Čo rozumiete pod tým „zjavením“?

– Nie, nevidela som Pannu Máriu, ubezpečujem vás, nie som obeťou halucinácií, ale, povedzme, že išlo o akési cvaknutie zapínača. Videla som istú scénku, nebudem sa púšťať do podrobností, slovom, odrazu som si čosi veľmi jasne uvedomila a od tej chvíle cítim uľahčenie, akoby som konečne našla správne riešenie.

– Vyzeráte, že ste si sama sebou istá. A kedy to zamýšľate vykonať?

– Presný dátum som ešte neurčila, ale Vianoce by boli pravdepodobne vhodným obdobím.

– Obávate sa Vianoc?

– Odjakživa žijem sama. Som slobodná, bezdetná. Som jedináčik, pred štyrmi rokmi som stratila matku a otca pred niekoľkými týždňami. Som sama, a to ma unavuje. Vianoce skutočne nepatria medzi moje obľúbené obdobia.

– Pracujete?

– Áno, som podniková právnička.

– V poriadku. A práca sa vám páči?

– Neviem. Takú otázku som si nikdy nekládla.

– No myslíte si, že je to stimulujúca práca?

– Je odborná a potrebná, ale áno, povedzme, že mi vyhovuje.

– Máte kolegov, priateľov?

– Zopár priateľov, nie je ich veľa. Ale radia mi, aby som si adoptovala psa, takže vidíte, čo sú zač. Nechápu ma. Nik nechápe. Chcem akurát tak zomrieť.

– Všetci umrieme. Skôr či neskôr.

Bol ohromne sexi, keď nakláňal hlavu nabok. Mal biele vlasy, ale na ňom to bolo pekné. Je nespravodlivé, že medzi nami nie je priveľký vekový rozdiel, ale to, čo mňa robí starou, jemu pridáva na zvodnosti. Jeho vrásky sú milé, moje sú smutné. Jeho vlasy mu zvýrazňujú modré oči, moje iba prezrádzajú môj vek. On je svalnatý, ja málokrvná. Keby som bola muž, bola by som dobrou partiou v rozkvete. Lenže ja som iba žena.

– To hej, ale ja si chcem sama vybrať kedy a  ako. Myslím, že práve to sa mi v  predstave samovraždy páči. Ja rozhodnem. V živote som toho veľa nenarozhodovala, nuž by som chcela rozhodnúť aspoň o svojej smrti. Viem, že to môže vyznieť paradoxne, ale pre mňa to je veľké zadosťučinenie.

– V poriadku. No tak čo ak určíme dátum vašej samovraždy na dvadsiaty piaty december?

– Hm... áno, dvadsiaty piaty bude dobrý.

– A o koľkej?

– No... neviem... to je dobrá otázka. O tom som ešte nepremýšľala, možno poobede, ako ukončenie posledného chuťového zážitku.

– O štrnástej? Alebo o šestnástej hodine?

– Povedzme, medzi štrnásť tridsať a šestnásť tridsať.

– Sedí. Takže nám ostáva čosi vyše dvoch mesiacov. Navrhujem, aby ste chodili ku mne raz do týždňa a dvadsiateho piateho decembra, ak bude všetko, ako chcete, medzi štrnásť tridsať a šestnásť tridsať spáchate samovraždu. Vyhovuje vám to, Sylvie?

Hľadel na mňa celkom prirodzene a nenútene, akoby sme hovorili o  kolonoskopii, ktorú mi práve naordinoval.

– Áno, v poriadku, urobme to tak, ako vravíte. Prepáčte, ale trocha ma prekvapuje...

– Čo? – opýtal sa a zasa pohol sklonenou hlavou.

– No... nebudete ma odhovárať? A čo poskytnutie pomoci ohrozenej osobe?

– A prečo by som to robil? Cítite sa ohrozená?

– Nie, vôbec nie.

– Veď chcete zomrieť, či nie?

– Určite chcem.

– Tým je všetko povedané. Ja vám na revanš navrhujem, aby ste zatiaľ lepšie spoznali samu seba. Preto sa spolu dohovoríme na istých úkonoch, ktoré bude potrebné vykonať v čase medzi dvoma seansami. Sylvie, nemáte čo stratiť! Chcem, aby ste v priebehu nastávajúceho týždňa urobili čosi nové, nepoznané, čosi, čo je vám absolútne cudzie, čo je v  rozpore s  vašou osobnosťou. Ste hanblivá?

– Veľmi.

– Nuž tak si vymyslite nejaký experiment, ktorý bude v rozpore s vašou hanblivosťou.

– Čo vlastne chcete? Aby som sa ukazovala na verejnosti nahá?

– Ja nechcem nič, vy sama sa musíte rozhodnúť! Takže o týždeň, Sylvie.

Potom sa na mňa milo usmial a  odprevadil ma k dverám.

Ak mám byť úprimná, trocha som ostala zmätená. Také čosi som vôbec nečakala. Niežeby som očakávala niečo mimoriadne, ale toto určite nie. Nebolo to nezaujímavé. Tak teda, povedzme, že to bude na dvadsiateho piateho decembra. A ja som sa obávala, že nebudem mať na Vianoce nijaký program! Dokonca by som si mohla objednať náhrobný kameň u  môjho známeho zamestnanca pohrebného ústavu! „Tu odpočíva Sylvie Chabertová, 22. január 1970 – 25. december 2015 (medzi 14.30 a 16.30 hod.)“

Triaslo ma, len som dúfala, že neochoriem, lebo choroby naozaj neznášam!

22

Tuho som premýšľala, čím by som ohrozila svoju han

blivosť, a vtom mi zišla na um moja asistentka Laura.

Patrí k tým nezakomplexovaným ženám, ktoré celé dni

roztopašne vykladajú o svojom živote, o vetroch svoj

ho muža, o svojich bolestivých menzesoch a svokrinej

menopauze, slovom, všetko preberie. A podľa toho, čo

som pochopila, bezvýhradne uznáva kompletnú depi

láciu! Prisahá na ňu. Vraj je to výťah priamo do sied

meho neba! Medzi nami, depilácia sa mi videla ako

dobrý nápad. Keby som pred dvadsiatym piatym de

cembrom mohla mať aspoň jeden orgazmus! Nie iba

nejaký nepodarok, ale taký, o  akom sa hovorí toľko

dobrého! Chcela by som to sama posúdiť. V každom

prípade, pre mňa, ktorá som si nikdy nedala epilovať

intímne miesta, ísť a vystaviť svoju fufuňu neznámej

23

osobe, navyše kozmetičke, by bol ozajstný výkon, ho

den putovného pohára. Už aj bez toho som si mu

sela vziať pol tabletky lexaurinu pred každým vyšet

rením u  známej gynekologičky. Pritom kozmetička

celé dni odchlpuje neznáme ženy a vytláča im čierne

uhry! Mám z toho triašku. Lenže ja som dobrá žiač

ka, nuž na tú skúšku pôjdem. Nechcela by som skla

mať Franc ka, urobil na mňa predsa taký dobrý dojem.

Okrem toho má pravdu, veď nemám čo stratiť! Pokoj

ne predvediem svoju „mačičku“, ako vraví Laura.

Vraj „mačička“. Akoby tá časť mojej anatómie mala

v  sebe niečo nežné. Alebo som už naozaj frigidná

stvora? Keďže som mala trému, pred návštevou som hodila do seba na ex dva, tri poháre. Nikdy nepijem, takže som bola opitá ako čík, ale bolo mi to jedno, už som nemala čo stratiť! Toto bol môj nový lajtmotív! Keď som vchádzala do malého salóna, trocha prudšie som otvorila dvere a vo vchode som sa takmer natiahla. Všetky hlavy sa nadvihli, aby zistili, kto je tá hlupaňa, čo ich tak vyrušila. Takže čo sa týka vystupovania, nepredviedla som sa najlepšie.

Ujala sa ma Cyndie, ak mám veriť jej menovke.

– Bude to epilácia obyčajná, sexi alebo kompletka?

Musela až tak kričať? Veď tu nie sme len my dve. Alebo to patrilo tej Arabke, šľapke a či mamičke, ktorá nepochybne prišla so svojimi fúzikmi? Všetky tri sedeli jedna vedľa druhej na úzkej koženkovej lavičke ako hrášky v šupke a rytmicky si listovali v starých časopisoch Gala.

– Celková, – zajachtala som.

Uši mi horeli, srdce splašene bilo, nevedela som, či za to môže alkohol alebo hanba, ktorá sa na mňa valila v obrovských vlnách. Vzápätí ma Cyndie vyzvala, aby som si prisadla k  tým trom hráškom. Bola som v takých rozpakoch, že som sa hneď pustila do čítania článku o záchvatoch bulímie, ktoré prežívala akási vegetariánska celebrita, mne celkom neznáma. Ak mám veriť článku, oddávala sa karfiolovým orgiám. Pri pohľade na obvod jej hrudníka som si pomyslela, že bezpečne patrí do telereality, sveta, ktorý mi je absolútne cudzí. A okamžite som si povedala, že na večeru si doprajem syrovo -špenátový koláč. Vtedy som začula, ako ma Cyndie volá.

– Sylvie, ste na rade, urobte si pohodlie.

– Ako to mám urobiť, mám sa celá vyzliecť?

Moje spolusediace na lavičke sa usmiali jedna na druhú. Mám talent na hlúpe otázky.

– Nie, to hore si nechajte.

Samozrejme, že si vrch nechám! Hlava sa mi krútila, mala som pocit, že omdliem alebo sa povraciam. Od tých bulimických príbehov sa mi dvíhal žalúdok. Okrem toho na mňa útočila Cyndie so svojimi 95D. Popri nej som sa cítila zvädnutá, stará a škaredá. Horúčkovito som si stiahla nohavičky, zmotala ich v zovretej pravej dlani, pričom som si dávala pozor, aby som celkom nestratila rovnováhu. Už som sa aj tak



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.