načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Verejná správa vo vývoji štátu a práva - Jozef Makar; Eduard Kačík

Verejná správa vo vývoji štátu a práva

Elektronická kniha: Verejná správa vo vývoji štátu a práva
Autor: ;

Publikácia Verejnej správy vo vývoji štátu a práva je komplexným a prehľadným vademecom, ktoré približuje spracovanie vývoja verejnej správy zasadenej do vývoja štátu a práva. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  153
+
-
5,1
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » MEA2000 o. z.
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 622
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-560-0332-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Publikácia Verejnej správy vo vývoji štátu a práva je komplexným a prehľadným vademecom, ktoré približuje spracovanie vývoja verejnej správy zasadenej do vývoja štátu a práva. Predstavuje verejnú správu, jej orgány a pôsobnosť od obdobia štátov východných despócií, starovekého Grécka a Rímskej republiky až po obdobie feudalizmu s akcentom na európske proveniencie. V osobitnej časti sa venuje jednotlivým ústavným modelom týchto štátov, politickým stranám, správnemu súdnictvu a približuje aj formy vlády demokratických štátov. Ďalej upriamuje pozornosť na organizáciu štátnej správy, štátne aparáty, podoby práva a na obyvateľstvo.

Zařazeno v kategoriích
Jozef Makar; Eduard Kačík - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

1


2

VEREJNÁ SPRÁVA VO VÝVOJI

ŠTÁTU A PRÁVA

JOZEF MAKAR

&

EDUARD KAČÍK

Bratislava 2018

Autori: Mgr. Jozef Makar

JUDr. Eduard Kačík CSc.

Recenzenti : prof. JUDr. Peter Škultéty, DrSc.

doc. JUDr. Ing. Branislav Cepek, PhD.

doc. JUDr. Jiří L. Bílý, PhD.

Korektúra: Fujas Štefan, Kitlei Karol

Edícia: MEA 2000 o. z. - Mladá Éra Autorov nového tisícročia

© Autorské práva vyhradené

ISBN 978-80-560-0333-6


3

Schválené edičnou radou Univerzity sv.Cyrila a Metoda

v Trnave a vedením Filozofickej fakulty Univerzity

sv. Cyrila a Metoda ako publikácia pre študentov vysokých škôl.

Všetky práva vyhradené.

Toto dielo, ani jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu

majiteľa práv.


4

OBSAH

Úvod ..................................................................................................................... 8

1. Predštátne obdobie vývoja rodiny a rodu .........................................................13

2. Štáty východných despócií ..............................................................................18

l.Trestnorávne zákonodarstvo v Egypte ...........................................................22

2.Trestnorávne zákonodarstvo v Mezopotámii ................................................26

3. Záver ................................................................................................................28

Staroveké Grécko .................................................................................................34

Prehľad vývoja gréckeho štátu .............................................................................40

4. Rané Grécko (8-6. storočie pred n.l.) ................................................................49

5 . Štát a právo v Sparte ......................................................................................54

6. Štát a právo v Athénach ..................................................................................60

7 Klasické Grécko ...............................................................................................68

7.5 Súdy a procesné právo...................................................................................92

8 . Helénistický štát ( 336-30 pred.n.l. ) ...............................................................95

Staroveký Rím ......................................................................................................99

8.2.3 Právo v dobe kráľovskej ............................................................................ 107

3. Rímska republika ........................................................................................... 111


5

2.4 Pramene práva za republiky ........................................................................ 143

4. Principát......................................................................................................... 156

4.1 Oktavián Augustus (Octavianus Augustus) .................................................. 156

4.2 Pramene práva za principátu Magistrátska tvorba práva ............................ 166

5. Dominát ....................................................................................................... 170

5.3. Pramene práva za dominátu ....................................................................... 178

I. O S O B Y (ius quod ad personas pertinet) ....................................................... 193

I. V E C I (ius quol ad res pertinet) ..................................................................... 211

Oddiel prvý: PRÁVA VECNÉ ......................................................................... 216

Oddiel druhý: PRÁVA OBLIGAČNÉ ...................................................................... 230

I. ZMLUVY ........................................................................................................ 239

II. Obligácie akoby zo zmluvy (obligationes quasi ex contractu) ........................ 257

III. Delikty .......................................................................................................... 259

IV. Obligácie akoby z deliktu (obligationes quasi ex maleficio) .......................... 263

Oddiel tretí : PRÁVO DEDIČSKÉ ......................................................................... 268

IV . Ž A L O B Y (ius kvot ad actiones pertinet) .................................................... 279

Správa vo vývoji feudálnych štátov .................................................................... 284

Periodizácia ....................................................................................................... 284

SPOLOČENSKÉ ZRIADENIE EURÓPSKYCH FEUDÁLNYCH ŠTÁTOV .................... 290


6

ŠTÁTNE ZRIADENIE EURÓPSKYCH FEUDÁLNYCH ŠTÁTOV................................. 324

I. Panovník ......................................................................................................... 327

II. Štátny aparát ................................................................................................ 335

LÉNNE ZRIADENIE .............................................................................................. 348

SNEMY ZA FEUDALIZMU................................................................................... 355

1 Byzanstká ríša ................................................................................................ 397

3. Poľsko .......................................................................................................... 424

3.2 Stavovská monarchia (14.-15. storočie) ....................................................... 431

3.3 Šľachtická demokracia a oligarchia ............................................................ 439

(15.-18. storočie) ................................................................................................ 439

3.4 Poľské krajiny v 19. a na začiatku 20.storočí ............................................... 452

I VZNIK FEUDÁLNEHO RUSKÉHO ŠTÁTU A JEHO VÝVOJ ................................... 459

1.2 OBDOBIE FEUDÁLNEJ ROZDROBENOSTI ..................................................... 463

1.3 OBDOBIE BUDOVANIA ............................................................................ 467

CENTRALIZOVANÉHO ŠTÁTU .............................................................................. 467

1.4 VYTVORENIE RUSKÉHO IMPÉRIA ................................................................ 470

A OBDOBIE ABSOLUTIZMU ................................................................................ 470

1.5 ROZKLAD FEUDÁLNEHO ZRIADENIA ........................................................... 472

A NARASTANIE PRVKOV KAPITALIZMU ............................................................. 472


7

2. ŠTRUKTÚRA OBYVATEĽSTVA A JEJ ORGANIZÁCIA ........................................ 476

3. Systém štátnych orgánov.............................................................................. 485

FRANCÚZSKO V OBDOBÍ FEUDALIZMU ............................................................. 499

Periodizácia vývoja ............................................................................................ 499

3.1 Systém štátnych orgánov-verejná správa ..................................................... 514

PRÁVNE ASPEKTY VÝVOJA FEUDÁLNEHO ANGLICKA ....................................... 524

3. Verejna správa .............................................................................................. 540

Pramene práva a právne pamiatky .................................................................... 553

Právo a právne pamiatky a vo feudálnom Francúzsku ....................................... 553

Formy a systém práva vo feudálnom Anglicku ................................................... 561

Všeobecná charakteristika práva v krajinách feudálneho Nemecka ................... 572

PRÁVO A PRÁVNE PAMIATKY NEMECKEJ RÍŠE ZA FEUDALIZMU ................... 585

Pramene práva a jeho vývoj vo feudálnom Poľsku ............................................. 596

Formy práva, právne pamiatky a systém práva vo feudálnom Rusku. ............... 600


8

Úvod

Pramene ku štúdiu verejnej správy vo vývoji štátu a práva

V skúmaní verejnej správy v rámci všeobecných právnych dejín má

Česko - Slovenská právna historiografia svoju bohatú tradíciu.

Je pochopiteľné, že českí právni historici sa zameriavali pri svojich

bádaniach najmä na české právne dejiny a slovenskí na slovenské

v rámci Uhorska.

Počiatky modernej právnej historiografie boli samozrejme

zamerané najmä na štúdium slovanských právnych dejín.

Pravdepodobne prvým právnym historikom, ktorý sa českými

dejinami zaoberal v širších slovanských súvislostiach, bol

Hermenegild Jireček, ktorému sa podarilo podať obraz spoločného

práva všetkých Slovanov do 10. storočia.

Zo slávnej rodiny Jirečkovcov vyšiel i Konstantin Jireček,

ktorý si získal trvalé meno v dejepisectve balkánskych národov

ako prvý vedecký pestovateľ dejín južných Slovanov a Albáncov.

Štúdiu najmä práva slovanských národov sa venoval i Karel Kadlec.


9

Jeho bádateľské snahy sa uberali jednak cestou analytického poznania

práv jednotlivých slovanských národov, jednak zhrnutím týchto

poznatkov pod spoločnou konštrukciou práva slovanského. Najviac

sa venoval právu juhoslovanskému, potom ruskému a čiastočne i

poľskému. Zaoberal sa taktiež i právnymi predpismi, s ktorými

slovanské práva bývali v úzkom kontakte a vzájomnom ovplyvňovaní -

právom uhorským a rumunským. Jeho životným dielom mal byť

(bohužiaľ nedokončený) slovník slovanského práva.

K výskumu vývoja právnych predpisov západoeurópskych štátov,

najmä k vývoju nemeckého práva, sa čiastočne uchýlil už Jaromír

Čelakovský, v podstatne väčšej miere však až Miloslav Stieber,

ktorý sa stal po profesorovi Hanelovi ordinárom dejín nemeckého

práva. Svoj vedecký záujem však čoskoro rozšíril na celú oblasť

stredoeurópskych právnych dejín. Výsledkom jeho dlhoročnej práce

bolo najmä komplexné spracovanie dejín verejného a súkromného

práva v strednej Európe.

Medzi právnych historikov, ktorí sa okrem českých právnych dejín

zaoberali vedecky i pedagogicky najmä stredoeurópskymi

právnymi dejinami, nesporne patrili i Rudolf Rauscher a T.

Saturník.

Povojnová právna historiografia bola do značnej miery v znamení

najprv pochopiteľnej neochoty zaoberať sa najmä nemeckými


10

právnymi dejinami, bez nich však nebolo možné v širších

súvislostiach skúmať právne dejiny ďalších západoeurópskych

právnych predpisov;naviac z politických a ideologických dôvodov

bola od päťdesiatych rokov zameraná jednostranne najmä

na východoeurópske právne dejiny s dominantným postavením

sovietskych právnych dejín. Právne dejiny západoeurópskych

národov, príp. USA, sa tak viac menej stali iba pedagogickou

disciplínou, kde v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch hral

nesporne svoju úlohu Josef Tureček.

Od šesťdesiatych rokov však predsa len dochádza u niektorých

právnych historikov k obnoveniu záujmu o západoeurópske

právne dejiny, a tak sa začali opäť objavovať, i keď stále značne

sporadicky, výsledky vedeckých bádaní v oblasti vývoja a iných

než východoeurópskych štátov. Je potrebné upozorniť najmä

na práce Jaromíra Kincla, Stanislava Balíka a Valentína Urfusa.

Svoje nesporne významné miesto v právnej historiografii však

získali i práce J. Klímu.

Právnohistorickú hodnotu majú i niektoré práce J. Kudrnu.

Najstarším slovanským dejinám venoval pozornosť najmä

predčasne zosnulý Vladimír Procházka, čiastočne i Hynek Bulín,

mincovnému právu v širších európskych súvislostiach Jaroslav

Pošvár.


11

Niektorým problémom z bulharských právnych dejín venoval

pozornosť Jiří Cvetler, východoeurópskym dejinám zasvätili svoje

bádanie najmä Eduard Vlček, Karel V. Malý,

Pavel Mates a Dragutin Pelikán. Niektoré právne problémy

z nemeckých dejín spracoval Karel Litsch.

Dejinám najmä amerického súdnictva a volebného práva niektorých

ďalších západných krajín venoval pozornosť Josef Blahoš.

Na české dejiny v širšom európskom kontexte zamerali svoju

pozornosť i Karel Schelle, Ladislav Vojáček a Jiří Kejř. Problémom

z dejín právnej filozofie venovali pozornosť najmä Vladimír Kubeš,

Vladimír Veverka, Jiří Klabouch, prípadne Zdeněk Kryštůfek.

Vývoj niektorých právnych inštitútov bol obsiahnutý v mnohých

učebniciach pozitívneho práva, najmä z práva občianskeho,

procesného, trestného, štátneho, medzinárodného či organizáciách

súdnictva, notárstva a advokácie.

Súčasťou právnych dejín je nesporne i právo rímske, ktoré je však

od konca minulého storočia prednášané ako samostatná

pedagogická disciplína. Hlavnými predstaviteľmi tohto odboru,

ktorý ho vyniesol nesporne na vysokú úroveň, boli Leopold

Heyrovský, Otakar Sommer, Josef Vančura a Ján Vážný. Po druhej

svetovej vojne najprv Miroslav Boháček, po ňom Jiří Cvetler,

Milan Bartošek, Jaromír Kincl a Valentín Urfus.


12

V období existencie spoločného československého štátu vytvárali

podobu a úroveň výučby romanistiky na právnických fakultách

vo veľkej miere i slovenskí právni romanisti , z ktorých je treba

upozorniť najmä na Karola Rebra a Petra Blaha.

Pedagogicky tento obor ďalej rozvíjajú resp. rozvíjali najmä

na pražskej právnickej fakulte Michal Skřejpek, na brnenskej

fakulte Jiří Bílý, Renata Veselá a Michaela Židlická,

na slovenských fakultách V. Čarvaga, J. Beňa, G. Želeskovová,

A. Jančo, E. Kačík, na Akadémii policajného zboru v Bratislave

L. Zemandlová a M. Varšová.


13

1. Predštátne obdobie vývoja rodiny a rodu

Skôr než vznikol štát, žila spoločnosť v prvotnopospolnom zriadení.

Základom výroby bolo spoločenské vlastníctvo výrobných

prostriedkov a nástrojov. Toto spoločenské vlastníctvo nebolo

dôsledkom zospoločenštenia, ale vyplývalo z nízkej úrovne

výrobných síl, zo slabosti jednotlivca a jeho neschopnosti uhájiť si

svoju existenciu bez pomoci väčšieho kolektívu.

Lov pomocou primitívnych zbraní a práca s použitím nedokonalých

nástrojov vyžadovali súčinnosť viacerých osôb, preto aj výsledky

práce patrili kolektívu, ktorý ich rozdeľoval medzi jednotlivých

svojich členov. Nízky stupeň produktivity práce nútil všetkých

práceschopných členov spoločnosti, aby sa zapojili do pracovného

procesu. Výsledky práce iba nepatrne prevyšovali množstvo nutné

pre pracovníka na reprodukciu jeho pracovnej sily. Zvyšok

postačoval ( niekedy prípadne ani celkom nepostačoval)

na uspokojenie základných životných potrieb tých členov spoločnosti,

ktorí ešte alebo už neboli schopní pracovať.

V prvotnopospolnej spoločnosti sa už na začiatku jej existencie

vytvorila určitá organizácia, pritom ani jej jednotky, ani ich orgány


14

nemali charakter jednotiek štátnej organizácie alebo štátnych

orgánov, hoci mali niektoré zhodné, resp. podobné znaky, ktorých

počet vzrastal najmä v období rozkladu prvotnopospolného

zriadenia. Jednotky prvotnopospolnej spoločnosti mali charakter

personálny na rozdiel od teritoriálneho, typické pre štátnu

organizáciu: orgány prvotnopospolnej spoločnosti nemali povahu

represívneho aparátu príznačného pre štát.

Normy, ktorými sa spravovali príslušníci prvotnopospolnej

spoločnosti, nemali charakter právnych noriem, boli iba obyčajami,

taktiež ich zachovávanie nebolo sankcionované donucovacou

štátnou mocou. Sankcionovanie noriem prvotnopospolnej

spoločnosti donucovacou štátnou mocou nielen nebolo možné,

nakoľko štát ešte neexistoval, ale nebolo ani potrebné, pretože

normy boli v prospech celej spoločnosti, nie iba jej časti. Vzhľadom

na to neboli ani vytvorené podmienky, v ktorých by bolo

vo väčšom meradle dochádzalo k porušovaniu existujúceho poriadku.

Donútenie ako také síce existovalo, neuskutočňovalo sa však

prostredníctvom osobitného, pre tento účel zriadeného aparátu

Najstaršou formou spolužitia muža a ženy je prvotná horda, resp.

prvotné stádo, kde vládne pohlavná promiskuita: pohlavné styky

nie sú obmedzené, takže sú dovolené aj medzi súrodencami a

tiež medzi rodičmi a deťmi, resp. ďalšími pokrvne príbuznými

v priamej línii.


15

V priebehu ďalšieho vývoja ide o rôzne štádiá vývoja skupinového

manželstva.

Jeho prvou formou je rodina pokrvne príbuzenská, kde sú ešte

dovolené pohlavné styky medzi súrodencami, ale sú už zakázané

medzi rodičmi a deťmi, resp. ďalšími príbuznými v priamej línii.

Ďalšou formou je tzv. rodina punaluánska (slovom „ punalua, t.j.

dôverný kruh, sa navzájom oslovovali členovia tejto rodiny,

objavenej u Havajcov), kde niekoľko mužov, zvyčajne bratov a

bratancov, si berie za manželky skupinu žien, tiež spravidla sestier

a sesterníc, ktoré však nie sú ich sestrami, resp. sesternicami.

V tejto rodine sú už zakázané pohlavné styky aj medzi

súrodencami. Rodina takéhoto typu sa pretvára v rod, na čele

ktorého stojí spočiatku žena ( materský rod, obdobie matriarchátu)

a potomstvo sa odvádza od ženy (matrilineárna filiácia), neskôr

sa dostáva na čelo muž ( otcovský rod, obdobie patriarchátu) a

potomstvo sa odvádza od muža ( patrilineárna filiácia). Vedúce

postavenie v rode priamo súvisí s postavením v spoločnosti, ktoré

je zase podmienené ekonomickým významom: spočiatku mala

práca ženy väčší význam, keďže jej výsledky boli vzhľadom na jej

charakter ( práca v domácnosti a v poľnohospodárstve) istejšie

v porovnaní s výsledkami práce muža, ktorá spočíva v love.

V súvislosti so vznikom dobytkárstva, ktorým sa zaoberali muži a


16

ktorý sa stal ekonomicky najefektívnejší, presunulo sa ťažisko

ekonomického významu na muža a k adekvátnemu posunu

jednak v širšej sfére spoločenskej, jednak v rodinnej.

V rámci matriarchálneho i patriarchálneho rodu sa vyskytovala

aj rodina párová - spolužitie dvojice, ktorá však nepredstavovala

samostatnú hospodársku jednotku a nebola príliš stabilná.

Posledným vývojovým štádiom je rodina monogamná, ktorá

sa udržala do súčasnosti ako prevládajúca forma manželského

spolužitia v celosvetovom meradle. Jej vznik je úzko spätý so

vznikom súkromného vlastníctva, ktoré viedlo k rozpadu väčších

spoločenských jednotiek. Oddelenie sa od väčšieho kolektívu malo

ďalší nezanedbateľný aspekt: zväčšenie istoty otcovstva, dôležitý

moment pri dedení.

Charakteristické znaky rodu.

1. Rod je zväzkom čisto personálnym, a nie teritoriálnym. Jeho

členovia sú navzájom príbuzní.

2. V rode nejestvuje osobitný donucovací aparát, zriadený za tým

účelom, aby mocenskými prostriedkami zabezpečoval zachovávanie

spoločenských noriem.

Rodové orgány – staršinovia – sa nelíšia od ostatných členov rodu a

pôsobia iba svojou autoritou, ktorú v rode požívajú.


17

3. Členovia rodu sú povinní navzájom si pomáhať, najmä

v nebezpečí, pomstiť krivdy spáchané na niektorom členovi rodu

a naopak, ručiť za krivdy a škody spáchané vlastnými členmi

príslušníkom iných rodov. Rod stavia každého zo svojich členov

pod spoločnú ochranu. S tým súvisí aj obyčaj krvnej pomsty, ktorá

nie je iba právom, ale aj povinnosťou rodu, člen ktorého bol

usmrtený príslušníkom iného rodu.

4. Rod je exogamný, t.j. nedovoľujú sa manželské zväzky medzi

príslušníkmi toho istého rodu.

5. Každý rod má svoje meno, ktoré zvyčajne odvodzuje od svojho

totemu – zvieraťa alebo rastliny, ktorá je predmetom kultu rodu,

pomenovaného po nej. Príslušníci rodu nesmú totemové zviera,

resp. rastlinu hubiť, alebo používať ako potravinu. Totem

umožňoval zachovávať exogamiu v prípade, že rod bol rozptýlený,

takže sa jeho príslušníci nemuseli navzájom poznať, resp. niektorý

z príslušníkov rodu v dôsledku uzavretia manželstva žil dlhší čas

v inom rode a nepoznal sa s mladšími príslušníkmi svojho

vlastného rodu.


18

2. Štáty východných despócií

Všeobecná charakteristika

Najstarší štát a právo vznikli v krajinách starovekého Východu.

Na východe, najmä v Číne, v Prednej Ázii a v Egypte, dochádza

zo všetkých častí sveta najskôr k vytvoreniu triednej spoločnosti,

štátu a práva. Pomerne rýchly vznik triednej spoločnosti a jeho

dôsledky boli podmienené rýchlym rozvojom výrobných síl:

dostatok úrodnej pôdy a pasienkov, ako aj výskyt spracovateľských

nerastov, najmä železnej rudy, napomáhal deľbe práce so všetkými

jej dôsledkami: vyššou produktivitou práce, hromadením bohatstva

v rukách príslušníkov určitých spoločenských skupín,

s prehlbujúcou sa majetkovou nerovnosťou a z nej vyplývajúcou

nejednotnosťou, až napokon protikladnosťou záujmov jednotlivých

častí spoločnosti. Vytvorili sa triedy a vytvoril sa aj štát

organizácia, bez ktorej by vykorisťujúca menšina nebola bývala

schopná vykonávať svoje panstvo nad vykorisťovanou väčšinou.

Proces formovania tried a vytvorenie štátnej organizácie urýchlili

osobitné podmienky spoločné väčšine východných krajín:

existencia veľkých riek, ktoré boli okolitému obyvateľstvu rovnako


19

užitočné ako nebezpečné: od ich vôd síce závisela úrodnosť pôdy,

no zároveň ich pravidelné záplavy spôsobovali obrovské škody.

Aby sa zabránilo škodám, bolo nutné vybudovať hrádze a aby

sa zúrodnila pôda, ktorá sa nachádzala mimo dosahu záplav, bolo

potrebné vybudovať sieť zavlažovacích zariadení. Uskutočnenie

týchto prác si vyžadovalo ako obrovské hmotné prostriedky, tak aj

najmä vzhľadom na nízky stupeň výrobnej techniky množstvo

pracovných síl. Ani jeden z týchto predpokladov nemali menšie

spoločenské jednotky-občiny. Preto bolo nevyhnutné ich

zjednotenie. A nakoľko v občinách už prebiehal rozklad rodovej

organizácie, ich spojenie sa uskutočnilo v rámci štátu. Hlavná

príčina zjednotenia občín, t.z. nutnosť vybudovať zavlažovacie

zariadenia, determinovala alebo aspoň v rozhodujúcej miere

ovplyvnila aj formou novovytvoreného štátu centralistickú

monarchiu, pretože uskutočnenie prác na zavlažovacích systémoch

bolo za vtedajších pomerov možné iba pri uplatnení princípu

centralizmu(v konkrétnych podmienkach východných štátov

byrokratického centralizmu).Tento moment sa najvýraznejšie

prejavil v centralizačných tendenciách v časoch, keď bolo potrebné

vybudovať zavlažovacie zariadenia (resp. po vojnách ich

zrekonštruovať), a naopak v separatistických snahách, len čo boli


20

zariadenia vybudované a odpadla nutnosť zjednotenia síl.

K východným štátom sa počítajú aj štáty, ktoré sa nachádzali v iných

zemepisných oblastiach, predovšetkým štátny na americkom

kontinente pred príchodom kolonizátorov štáty Aztékov, Inkov

a Mayov, ako aj najstaršie štátne organizácie v Afrike(ide najmä

o čiernu Afriku a arabský sever ,príp. severozápad, keďže Egypt

patrí k "základným východným štátom"),pretože v ich

spoločenskom, hospodárskom a štátnom zriadení sa vyskytovalo

viacero čŕt zhodných s črtami východných štátov.

Systém štátnych orgánov

Pre štáty východného typu je charakteristická prevaha despocie ako

politickej nadstavby.Na čele štátu stál panovník(kráľ, faraón, cisár)

s neobmedzenou mocou. Panovník bol nielen najvyšším vládnym

orgánom, najvyšším veliteľom vojska, ale aj jediným zákonodarným

orgánom (pre despocie je príznačné, že v nich nejestvovali

zákonodarné orgány založené na zásade účasti príslušníkov

vládnucej triedy všetkých alebo ich zástupcov).Vzhľadom na svoju

zákonodarnú funkciu panovník bol postavený nad zákomni.

Pravidlom bola apoteóza panovníka, často bol považovaný za boha

už za života a preukazovali sa mu primerané pocty.


21

Na výnimočné postavenie panovníka nasvedčuje uznávanie jeho

vrchného vlastníctva(hoci poväčšine v podstate iba formálneho)

na všetku pôdu v štáte. Charakteristickou črtou východných despócií

bol byrokratický centralizmus. Výstavba zavlažovacích zariadení

si vyžadovala ústredné financovanie, a preto aj ústredné riadenie.

Na čele štátnej správy stáli vysokí úradníci(v Egypte džati - "vezír",

v Babylone nubanda atď.)menovaní panovníkom a jemu zodpovední.

Im podliehali v hierarchickom poriadku nižší ústrední úradníci, ako

aj orgány miestnej správy. Pre východné despócie je charakteristické

spojenie administratívnej a súdnej funkcie v rukách tých istých

orgánov, a to ako na nižšom, tak aj na vyššom stupni. Napokon bolo

pre despócie príznačné udržiavanie stáleho námezdného vojska.


22

l.Trestnorávne zákonodarstvo v Egypte

1.1 Trestné právo hmotné

Egyptské zákony mali písanú podobu / hepu /, ktorá bola

zaznamenávaná na papierové zvitky alebo na zvitky kože. Uchovali

sa v kráľovskom súdnom archíve, kópie mal prvý minister a ďalšie

kópie boli uložené u jednotlivých súdnych dvorov po celom

Egypte.

Základné črty trestného práva hmotného vyjadrovala nasledovná rada do života od staroegyptského vezíra Ptahhotepa :

„ Trestaj tvrdo a nápravu určuj s prísnosťou , potom bude príkladom

zabránené špatnému činu“. 2

Z tejto rady sa odvíjal aj prvý rys trestného práva hmotného:

- za každé porušenie zákona je potrebné vinníkovi uložiť

exemplárny trest. Podľa tejto zásady bol trest zastrašujúcim

prostriedkom.

Druhým rysom bola :

- povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom. Vinník

mal svoju vinu odčiniť a zároveň mu bol uložený trest naučenia.

Napr. za krádež sa zlodejovi ukladalo nahradiť ukradnutú hodnotu

dvakrát, trikrát, stokrát, podľa závažnosti prípadu a spoločenského

postavenia poškodenej osoby. Posledné kritérium rozhodovalo aj


23

pri spáchaní trestného činu . Za spáchanie trestného činu slobodným

človekom bol miernejší trest, ako za taký istý spáchaný otrokom.

Taktiež boli rozdielne tresty za trestné činy proti majetku

súkromnému a protištátnemu. Ukladané tresty sa delili podľa

spáchaného skutku. Za prečiny boli rany palicou , za bežné krádeže

trest zaplatenie náhrady škody + úhrada súdnych nákladov, za

závažné krádeže trest odťatie ruky , za zločin odrezanie nosa

prípadne aj uší , atď. Ak mal byť vymeraný vyšší trest ako bolo

odrezanie nejakej časti tela, trestného konania sa musel zúčastniť

osobne aj vezír. Trestné činy ako vraždy, lúpeže v kráľovských

hrobkách, krádež chrámového dobytka, sudcove vedomé

nespravodlivé rozhodnutie, účastníctvo na úkladoch proti životu

kráľa a iné boli trestané trestom smrti. Trest smrti bol v obzvlášť

závažných prípadoch pritvrdený predchádzajúcim mučením, alebo

zničením mŕtveho tela. Zničením mŕtveho tela sa vlastne zabránilo

mŕtvemu vinníkovi pokračovať v posmrtnom živote na druhom

svete. Po uložení trestu smrti sa odsúdený mohol z trestu vykúpiť.

Samozrejme, že sa to týkalo len osôb z privilegovaných vrstiev

obyvateľstva, akými boli vysoko postavení dvorania. K trestom

patrili aj tresty nútených prác , ktoré boli vykonávané v sinajských

baniach. Tento trest bol niekedy ukladaný zároveň s trestom

za zločin.


24

Medzi trestnými činmi prvé miesto zaujíma vzbura proti kráľovskej

moci. Za tento skutok bol páchateľ potrestaný samozrejme trestom

smrti a keď išlo o príslušníka „vyššej vrstvy“ , ktorej sa priznávalo

právo na posmrtný život, bola to smrť „dokonalá“ t . j. telesná aj

duchovná. Rebel nemohol byť pochovaný podľa náboženských

riuálov, jeho telo muselo byť zničené, aby sa celkom vylúčila

možnosť posmrtného života podľa staroegyptských predstáv.

Mŕtvola bola preto hodená do Nílu krokodílom. Pre ilustráciu

uvádzam prípad kedy vysokopostaveným dvoranom, medzi ktorými

boli aj príslušníci kráľovskej rodiny, bol za účasť na háremovom

spiknutí proti Remessovi III / ll98-l085 pr. n. l. / zvláštnym súdom

určený trest smrti. Odsúdení zomreli na kráľov príkaz vlastnou

rukou, čiže samovraždou.

Zvlášť prísne tresty boli nariadené výnimočnými kráľovskými

dekrétmi v dobách, kedy k páchaniu trestných činov dochádzalo

vo väčšej miere z akýchkoľkovek príčin ako napr.:

- keď štátna správa pri vymáhaní všeobecnej pracovnej

povinnosti nedbala na výsady, ktoré mali niektoré pohrebištia a

chrámy, alebo,

- keď sa v dobe uvoľnenej disciplíny, príslušníci štátnej správy

a vojska začali dopúšťať takých násilností voči príslušníkom nišších

vrstiev spoločnosti , že sa táto skutočnosť prejavila v znížení


25

povinných dávok, zmenšením pracovného výkonu, atď., alebo,

keď v dobách hladu už stanovené tresty za krádeže potravín

nestačili odstrašovať vyhladované masy ľudí a sami úradníci,

ktorým štátne sýpky vyplácali plat nepravidelne v naturáliách, brali

čo „ im prišlo pod ruky“.

Takýmto dekrétom bol napr. dekrét 3. kráľa V. dynastie Neferirkaréa

/ okolo roku 2500 pr. n.l. /, kedy úradníci, ktorí vymáhali

všeobecnú pracovnú povinnosť na ľuďoch chrámu v Ebózevu,

ktorí boli zbavení pracovnej povinnosti zvláštnym kráľovským

dekrétom, boli potrestaní tým, že sami boli zaradení do čiat

pracujúcich.

V starovekom Egypte mali zavedené zoznamy zločincov a na ich

označenie zaviedli vylamovanie predného zuba. Nebolo to ideálne

riešenie, lebo prichádzali do podozrenia i mnohí nevinní ľudia,

ktorí prišli o svoje zuby za iných okolností.

Hlavnou úlohou trestného práva podľa zachovaných právnych

pamiatok bolo udržovať a posilňovať despotickýekonomicko

spoločenský poriadok a z toho dôvodu je veľmi dôležité jeho spojenie

s náboženstvom, ktoré samo o sebe bolo jedným z hlavných

prostriedkov udržania moci v zemi.


26

2.Trestnorávne zákonodarstvo v Mezopotámii

2.1 Trestné právo hmotné

V období prvotnopospolnej spoločnosti sa mohol poškodený

príslušník kmeňa pomstiť nielen škodcovi, ale aj ktorémukoľvek

príslušníkovi kmeňa. V Mezopotámii štátna moc nepripúšťala, aby

právo potrestať vinníka vykonával sám poškodený.

Vývoj trestného práva v Mezopotámii dosiahol vrchol najmä

za vlády kráľa Chammurapiho. Despotický charakter svojej vlády

vyjadruje vo svojom kódexe:

„Bohovia Anom a Enlil ma povolali, Chammurapiho, slávneho a

bohabojného bojovníka ... Ja , Chammurapi, som pastier, vyvolený

bohom Anlilom..., kráľovský potomok, stvorený bohom Sineom...,

zvrchovaný kráľ kráľov, brat boha Zababy..., božský kráľ kráľov...

Marduk ma povolal vládnuť ľuďom a darovať zemi blahobyt.“

Jeho najpreslávenejšou právnou pamiatkou nielen Mezopotámie,

ale aj celého staroveku je zákonník kráľa Chammurapiho, vyrytý

archaickým klinovým písmom na čadičovom stĺpe vysokom viac

ako 2 m. Zrejme nadväzuje na predchádzajúcu Chammurapiho

zákonodarskú činnosť. V hornej časti stĺpu je vyobrazený kráľ

Chammurapi, stojaci v slávnostnej póze pred bohom Šamašom,


27

ktorý sedí na tróne. Celá ostatná časť je popísaná klinovým

písmom. Po prológu nasleduje 282 článkov, z nich časť bola

vyhladená elamským panovníkom Šutruk- Nachchuntim, ktorý

odviezol tento pamätník ako vojenskú korisť do Sus. Túto časť

textu bolo možné doplniť podľa nájdených kópií zákonníka, ktoré

starobabylónski pisári a sudcovia používali pre účely vyučovania

a v súdnej praxi.

Kódex Chammurapiho bol ďalším rozvinutím a kodifikáciou

starosumerských zákonov, ktoré mali značný vplyv na babylónske

zákonodarstvo. Zákoník Chammu-rapiho je systematickejší ako

sumerské zbierky súdnych rozhodnutí a je možné z neho už jasne

vycítiť pokus zákonodarcu zjednotiť do skupín články s príbuzným

obsahom. I napriek tomu však nemôže byť ešte uznaný za zákonník

v plnom slova zmysle a je teda skôr zbierkou jednotlivých

jurisdických rozhodnutí. Niektorí autori súdia, že cieľom zostaviteľov

zákonníka nebola fixácia všetkých v praxi používaných právnych

pravidiel, ale zápis najmä tých ustanovení, ktoré sa časom stali nejako

spornými či nejasnými, alebo tie, ktoré vzhľadom ku zmeneným

spoločenským podmienkam museli byť reformovaní.

Tým vysvetľuje neúplnosť a medzerovitosť zákonníka. Druhým

dôvodom neúplnosti zákonníka je jeho kasuitický charakter. Zákonník

má tri časti „ 1. Úvod, 2. Vlastný zákonník / 282 článkov /,


28

3. Záver

V úvode sa poukazuje na to , že sa zákonník vydáva za tým účelom,

aby bola zavedená spravodlivosť v zemi. Ďalej kráľ vymenováva

svoje tituly, honosí sa svojou vznešenosťou a zdôrazňuje

dobrodinstvo, ktoré zemi preukázal. Stredná hlavná časť zákonníka

obsahuje výpočet článkov, ktoré sa týkajú trestného práva, súdneho

konania, porušenia práva vlastníckeho / krádež a lúpež / a práv

vojakov. Jednotlivé články pojednávajú o držobnom práve

na nehnuteľnosti, o obchode, práve zástavnom, rodinnom,

o sebazmrzačení, o práci staviteľských majstrov o staviteľoch lodí,

o najímaní pracovných síl a otroctve. Nájdeme tu však aj normy

z oblasti práva správneho. V záverečnej časti kráľ vypočítava svoje

zásluhy o ľud, privoláva strašné prekliatia na tých , ktorí ho nebudú

zachovávať alebo sa odváži ho zrušiť. Chammurapi vychádza z

delenia obyvateľstva do troch právnych kategórií. Do prvej kategórie

patrí tzv. avilum , slobodní plnoprávni obyvatelia ríše. Tí používajú

najrôznejšie výsady. Ani v rámci tejto skupiny však nie je rovnosť,

delí sa podľa majetku a hodností na vyššie a na nižšie podskupiny.

Do druhej kategórie patria muškenum, slobodní obyvatelia, ktorých

majetok je v určitej závislosti na štáte, resp. na chrámoch.


29

Niektorí autori predpokladajú, že sa jedná o majetok, ktorý bol týmto

osobám panovníkom , alebo chrámom zverený. Rozhodne sa jednalo

o osoby, ktoré mohli používať otrockú pracovnú silu.

Do tretej kategórie patrili otroci. Zaradenie osoby do príslušnej

kategórie malo vplyv na stanovenie sankcie.

Trestné normy Chammurapiho zákonníka sú z veľkej časti

postavené na princípe odvety. Veľmi často sa používa trest smrti a

to často v zaostrenej podobe ako napríklad upálenie, utopenie,

zamurovanie, narazenie na kôl atď. Z ďalších, často používaných

trestov sú tresty zmrzačujúce, zotročujúce, vyhnanie z občiny atď.

Trestnorávne aspekty tohoto zákonníka sa hlavne zhmotno

právneho hľadiska riadili nasledovnými zásadami:

1. Zásadou krvnej pomsty

Krvná pomsta mala svoje dozvuky v prípadoch ublíženia na tele

a pri usmrtení za podmienky, že páchateľ i postihnutý boli

plnoprávnymi občanmi. Zásada krvnej pomsty sa realizovala

vo viacerých prípadoch :

- veriteľ bol potrestaný usmrtením vlastného syna, ak krutým

zaobchádzaním pripravil o život syna dlžníka, ktorý u neho

odpracovával otcov dlh (§ ll6).

- staviteľ, ktorý postavil dom tak nedbalo, že po jeho obývaní

usmrtil v troskách syna majiteľa domu, bol potrestaný usmrtením

vlastného syna (§ 230) atď.


30

2. Zásadou odvety „oko za oko, zub za zub“

Táto zásada sa realizovala prostredníctvom symbolickej odvety

pri trestných činoch proti životu, zdraviu a slobode . Zásadu bolo

možné aplikovať pri treste uťatie ruky po udretí otca synom (§ l95).

Pri týchto trestných činoch sa však táto zásada nerealizovala plošne,

ale len v prípadoch keď poškodený je avíl, ak však poškodeným bol

muškenum, tak páchateľ dostal miernejší trest.

3. Zásadou individuálnej zodpovednosti páchateľ trestného činu

V niektorých ustanoveniach je uvedená zásada porušená zásadou

kolektívnej zodpovednosti. Týkalo sa to hlavne lúpeže spáchanej

nevypátraným páchateľom, kedy za spôsobenú škodu ručila občina

(§ 23).

I keď významnou v Chammurapiho zákonodarnej iniciatíve bola

aplikácia princípu viny, vyskytovali sa aj ustanovenia, kde sa

prihliadalo aj na úmysel páchateľa. Tak napr. ten, kto v bitke

druhého zranil a prísahou potvrdil, že to nemal v úmysle, platil len

náklady za liečenie (§ 206). Ak bolo však zranenie smrteľné,

zaplatil odškodné v rozsahu, aký prináležal mŕtvemu vo vzťahu

k jeho spoločenskému postaveniu (§ 207).

Spoločenské postavenie jednotlivých subjektov či to už páchateľa,

alebo poškodeného v procese rozhodovania o trestnom čine bolo

rozhodujúce nielen z hľadiska trestnej zodpovednosti , ale aj


31

pri výmere trestov. Otrok , ktorý udrel plnoprávneho občana, bol

potrestaný odťatím ucha (§ 206). Ak však páchateľom takéhoto

skutku bol plnoprávny občan, tak jeho trestom bolo zaplatenie

1 mince striebra. V prípade, že plnoprávny občan udrel osobu

vyššie postavenú ako bol on, dostal ako trest 60 rán volským

chvostom pred verejným zhromaždením (§§ 202, 203).

Inštitút vylúčenie trestnosti za spáchaný skutok prichádzal do úvahy,

ak bol tento spáchaný z núdze. Uplatňovaný bol napr. manželkou,

ktorej muž sa dostal do zajatia. V tom prípade mohla manželka žiť

s iným mužom a dokonca mu porodiť deti, bez toho, aby bola za to

potrestaná. Obligatórnou podmienkou bolo, že jej manžel nezanechal

existenčné prostriedky (§ l34).

Jednotlivé trestné činy boli zaraďované do nasledovných skupín :

1. Trestné činy proti štátu a spoločenskému zriadeniu

Tieto trestné činy boli trestané samotným panovníkom a z toho

dôvodu neboli upravené vyslovene v jednotlivých ustanoveniach

zákona. K týmto trestným činom však môžeme zaradiť aj zneužitie

úradnej moci, predovšetkým sudcovskej (§5). Sudcovský úrad bol

privilegovaným postavením, mal však aj privilegium onerosum.

To znamenalo, že sudca, ktorý zmenil svoje rozhodnutie prijaté

spornými stranami v súdnom protokole s pečaťou, bol zbavený

súdneho úradu a odsúdený k zaplateniu dvanásťnásobku


32

hodnoty sporu. Zneužitia moci sa dopúšťali aj vojenské osoby.

Podľa §34 je potrestaný smrťou vojenský veliteľ, ktorý sa dopustil

na vojakovi krádeže, alebo sprenevery darov od panovníka,

alebo, ktorý ich prenajal tretej osobe. Vojaci podliehali tvrdej

disciplíne, o čom svedčí aj § 33, na základe ktorého veliteľ útvaru,

v ktorom sa nachádzali zbehovia, bol potrestaný smrťou. Rovnako

bol potrestaný vojak podľa § 26, ktorý neuposlúchol povolávací

rozkaz a namiesto seba poslal do vojska žoldniera. Jeho majetok

pripadol tomu, ktorý tento prípad oznámil. Tieto opatrenia slúžili

k posilneniu myšlienky štátnej bezpečnosti a prosperity.

2. Trestné činy proti životu, zdraviu a slobode človeka

V týchto trestných činoch vystupuje do popredia postavenie osoby

či už poškodenej, alebo páchateľa v spoločenskom rebríčku. Zatiaľ

čo pri útoku na život a zdravie plnoprávneho príslušníka avíla je

použitá zásada odvety , v prípade rovnakého trestného činu

smerujúceho proti neplnoprávnemu príslušníkovi skupín

muškénum je možné použiť len peňažný trest. Ešte miernejší

trest sa použije vtedy, ak je poškodený otrok t. j. vardum, vtedy

sa majiteľovi otroka poskytuje len peňažná náhrada za stratu

pracovnej sily, ku ktorej došlo v dôsledku spáchania trestného činu.

K najbežnejším trestným činom patrí prerazenie údu, vyrazenie


33

zuba, odrezanie nosa. Pri spáchaní týchto skutkov sa uplatňovala

zásada odvety. Pri trestnom čine spôsobenia potratu bol páchateľ

potrestaný peňažnou pokutou (§ 209) na rozdiel od usmrtenia

tehotnej ženy, kedy sa postupo-valo podľa zásady odvety

t.j. uloženie trestu smrti (§ 210). Obyčajná vražda medzi týmito

trestnými činmi nie je zastúpená. Chammurapiho zákonník

sa zaoberá len lúpežnou vraždou (§24) a úkladnou vraždou (§l53).

Úkladnej vraždy sa mala dopustiť manželka, ktorá aby mohla

žiť s iným mužom, zavraždila svojho muža. Za tento skutok jej

hrozil trest smrti nabodnutím na kôl.

Ako trestný čin proti slobode bol kvalifikovaný únos nedospelej

osoby (§l4). Tento trestný čin bol považovaný za zásah do sféry

osoby, pod ktorú unesený patril, takže išlo vlastne o súbeh

s trestným činom proti majetku , lebo táto osoba bola pripravená

o pracovnú silu.


34

Staroveké Grécko

1. Grécke polis

Meno Gréci pochádza z označenia dórskeho kmeňa v Épeiru Graici,

latinsky Graeci. Taliani preniesli meno na všetkých Grékov. Oni

samy sa nazývali Hellénés a svoju krajinu Hellas, latinsky Graecia.

Boli to Indoeurópania, ktorí sa asi okolo roku 1900 pr.n.l. dostali

niekoľkými prúdmi na Balkánsky poloostrov. Posledné ich tzv.

dórske sťahovanie sa datuje do doby okolo roku 200 pr.n.l.

Grékovia, rozdeľujúci sa na tri kmene (Aiolovia, Ionovia, Dórovia),

osídlili kolonizáciou tiež ostrovy Egejského mora a pobrežie Malej

Ázie, Čiernomoria, Južného Talianska a Sicílie. Doba, ktorá má

z hľadiska vývoja štátu a práva v tamojšom Grécku význam, je

obdobím rozpadu patriarchálnej rodovej spoločnosti, vytvárania a

rozvoja otrokárskych mestských štátov.

A práve v tomto procese išlo Grécko inou cestou ako veľké

otrokárske ríše Predného východu. Vzhľadom k veľkému významu

klasickej gréckej kultúry pre neskoršiu európsku kultúru bude

účelné uviesť hlavné faktory, ktoré na tento proces v Grécku

pôsobili.


35

Dôležitú úlohu tu zohralo prírodné prostredie. Egejská oblasť,

v ktorej sa grécke kmene usídľovali, tvorilo jednak veľké množstvo

ostrovov a ostrovčekov, jednak samotná pevnina bola veľmi členitá

a hornatá, takže miesta vhodné pre osídlenie boli väčšinou pomerne

malé a navzájom izolované. Tieto prírodné podmienky v dobe, keď

nebol rozvinutý vnútorný trh a takisto ani pozemná a námorná

doprava, vytvárali tendenciu k sebestačnosti jednotlivých

spoločenských jednotiek a neboli vhodné pre vytváranie veľkých

štátnych celkov.

Ďalšie faktory nachádzame v kultúrnej oblasti. Náboženstvo

v Grécku bolo silno polyteistické, poznalo veľké množstvo bohov

a polobohov. Popri obecne uznávaných bohoch olympských mali

jednotlivé oblasti svoje vlastné božstvá, dokonca aj jednotlivci

si mohli vyberať bohov, ktorých uctievali. Avšak celková náboženská

kultúra bola spoločná pre všetkých Grékov. Preukazujú to aj spoločné

náboženské centrá, rôzne orientované. Najvýznamnejšie z nich boli

Delfy, zameranénáboženskooliticky (veštiareň), Olympia,

orientovaná na kult fyzickej zdatnosti a krásy, a Epidarus, zameraný

na zdravie. V poňatí náboženstva sa prejavovala myšlienková sloboda

Helady. Nevznikla tu cirkev, zvláštny kňazský stav, neplatili tu žiadne

dogmy.


36

Gréci nechápali najvyššiu autoritu ako vôľu určitého boha, ale

ako poriadok božský, existujúci, ktorý bol formulovaný ako poriadok

prírody. Tento poriadok bol nezávislý na politickej organizácii a

zaväzoval aj samotných bohov. V istom zmysle sa dá povedať, že

bohovia, príroda, spoločnosť a rozum splývali Grékom v jedno.

Náboženstvo tak prispievalo k upevňovaniu kultúrnej spolupatričnosti,

ale nepodceňovalo vytváranie centralizovanej moci, pretože tu nebol

všemocný boh, a preto lebo v Grécku nebola civilná moc nábožensky

legitimovaná.

Významným činiteľom bolo silne vyvinuté vedomie jazykovej a

kultúrnej spolupatričnosti Starogrékov. Obzvlášť bolo posilnené

v dobe, keď dochádzalo k intenzívnejším stykom s okolitými

krajinami a ich obyvateľmi, kedy sa zakoreňoval princíp helénstva.

Gréci si uvedomovali, že aj keď patria k rôznym kmeňom, aj keď

hovoria rôznymi dialektmi a majú odlišné náboženské predstavy,

predsa tvoria etnickú jednotu. Vedome sa odlišovali od všetkých,

ktorí hovorili nezrozumiteľným jazykom, ktorých súhrnne označovali

ako barbarov.

Grécka kultúra naväzovala na mínojsko-mykénsku kultúru a na

kultúry Predného východu. Gréci neprijímali civilizačné podnety

pasívne, ale samostatne ich originálnym spôsobom spracovávali


37

a vytvorili už v archaickom období vysoké hodnoty a základ

pre vlastnú osobitú grécku kultúru. Prispela k tomu aj skutočnosť,

že Hellas bola zemou myšlienkovej slobody, v ktorej sa mohla

slobodne rozvíjať ľudská individualita a v ktorej mohli byť bez zábran

kladené aj otázky narušujúce tradičné predstavy o usporiadaní prírody

a spoločnosti. Súhrn týchto faktorov dal vzniknúť úplne novému typu

usporiadania spoločnosti, ktorej základ tvorila pospolitosť občanov.

Je označovaný ako polis.

Výraz polis (pl. poleas) má viac významov. Označoval tak dedinu,

ako aj opevnené mesto, neskôr aj miesto, kde občania vykonávali

svoje občianske práva. Najčastejšie je termín polis používaný

pre označenie typu mestského štátu v antickom Grécku.

Pre pochopenie právnych a štátoprávnych pomerov sa musíme

oslobodiť od vžitých obsahov termínov spojených s moderným

štátom a s jeho fungovaním. Je potrebné si uvedomiť, že polis

zahŕňala iba slobodných občanov. Pôvodní obyvatelia, cudzinci a

otroci žili na území polis, ale netvorili ju. Ďalej je dôležité, že tu

nevznikla zvláštna vrstva spojená s riadením štátu - byrokracia.

Na rozdiel od nás, Gréci nechápali štát (polis) predovšetkým ako

územie alebo štátne orgány, ale skôr ako spoločenskú jednotu

vytvorenú jeho občanmi.


38

Základným znakom polis bola priama účasť občanov na vláde, jej

podstatou bolo úsilie o skoordinovanie záujmov celku a záujmov

jednotlivca v harmonický poriadok. Spoločenské usporiadanie

vychádzalo z filozofického názoru, že jednotlivec sám o sebe

nemôže naplniť určenie, pre ktoré je na svete, to môže len ako člen

polis, ako občan. Mestský štát má pre občana v Grécku omnoho

väčší význam ako neskoršie formy štátu pre ich občanov. Podiel

gréckeho občana na verejnom živote je omnoho intenzívnejší.

Jeho práva, obzvlášť tam, kde prevládala demokratická forma

vlády, v Athénach, boli značné. Rovnako ako práva zasahovať

do verejných záležitostí boli rozsiahle aj povinnosti voči štátu.

Bola to nielen povinnosť vojenskej služby a platenie daní, ale

aj povinnosť zverenú moc skutočne vykonávať, povinnosť účasti

na verejnom živote. Grécky človek bol zoón politikon, tvor

spoločenský. Štát svojich občanov vychovával, organizoval

vzdelávanie, kultúru a všemožne dbal, aby občania tieto kultúrne

aktivity využíval. To, že sa grécky človek cítil pripútaný k celku,

k štátu, k priamej účasti v jeho živote, to umožnilo rozvinúť jeho

tvorčie sily.

Hlavný prínos staroveku vo vede, v umení, v politike je spätý

s gréckou polis. Politické zriadenie v gréckych mestských štátoch

bolo rôzne. Niektoré boli tyranidy, iné aristokracie, či demokracie.


39

Základné vládne formy predstavujú dva najvýznamnejšie grécke

štáty - Athény, ktoré dospeli k otrokárskej demokracii, a Sparta,

ktorá je predstaviteľkou otrokárskej aristokracie.

Staroveké Grécko vnímame ako plejádu samostatných mestských

obcí. Integračným momentom bola myšlienka panhelénstva.

Vedomie jazykovej a kultúrnej spolupatričnosti, ktorá ich delila

od barbarov.


40

Prehľad vývoja gréckeho štátu

Mykénske Grécko (asi od 1500-1200 pr. n.l.)

Hlavným kultúrnym strediskom bolo mesto Mykény v Argolide,

vo východnej časti Peloponézskeho polostrova. Mykénska kultúra

je pokračovaním egejsko-krétskej kultúry na pôde vlastného

Grécka. Je to rozkvet doby bronzovej. Štát už nie je východnou

despotiou, napriek tomu je bližšie otrokárskym štátom na východe

ako neskoršiemu obrazu spoločnosti v Grécku.

Homérske Grécko (1200-800 pr. n.l.)

Príchodom najmladšieho Gréckeho kmeňa Dórov došlo k zničeniu

štátov mykénskeho Grécka. Homérskou sa nazýva táto doba preto,

lebo prameňom jej poznania sú, vedľa archeologických nálezov,

Homérove eposy - Ilias a Odyssea. Spoločenské útvary sú

v mnohých rysoch proti spoločnosti mykénskej primitívnejšie.

Forma štátu je akési patriarchálne kráľovstvo (kmeňový vodcovia).

Rané (archaické) Grécko (800-500 pr. n.l.)

Spoločnosť prechádzala od rodových a kmeňových vzťahov k

otrokárskej spoločnosti a štátu. Aristokracia sa zmocnila vlád a

zverovala kodifikáciu práva jednotlivcom, napr. Lykurgove zákony

v Sparte, Drakontove zákony, Solónove reformy, Kleisthenove


41

reformy. Dochádza k utváraniu antického mestského štátu, polis.

Tento štátny útvar sa líšil od väčšiny najstarších mestských štátov

na východe. Existoval v dvoch formách: otrokárska demokracia

v Athénach a otrokárska aristokracia v Sparte.

Klasické Grécko (500-338 pr. n.l.)

Vytvárali sa možnosti pre rozkvet kultúry, ktorá ovplyvnila

zásadným spôsobom ďalšie európske civilizácie. Po roku 500 je

typickou predstaviteľkou otrokárskej demokracie Athénska

republika. K nastoleniu demokracie došlo roku 509, k plnému

rozvoju dospela až asi od polovice 5. storočia. Toto obdobie končí

Korintským kongresom po bitke u Chaironeie. Roku 338/337

Athény, spolu s inými gréckymi štátmi stratili definitívne svoju

suverenitu v prospech macedónskej hegemónie.

Helénistický štát (336-30 pr. n.l.)

Grécko stratilo politickú nezávislosť, stalo sa súčasťou ríše

Alexandra Macedónskeho, po jeho smrti sa táto rozpadla na

helénistické monarchie, z ktorých najdlhšie trvanie mal štát

Ptolemaiovcov v Egypte, do roku 30. pr.n.l.

V helénistickom období sa stala grécka kultúra kosmopolitná, nastal

veľký rozkvet vied a umenia, ktorý nadväzoval na obdobie klasiky.


42

Mykénske Grécko

Mykénska doba (1500-1200 pr. n.l.) sa nazýva podľa hlavného

kultúrneho strediska tej doby, mesta Mykén. Jej poznanie umožňujú

archeologické pamiatky, ktoré sa zachovali. Najvýznamnejšie

pochádzajú z peloponézskych stredísk tejto kultúry: Mykén,

Tirynthu a Pylu. Mykénske obdobie znamená rozkvet doby

bronzovej. Z bronzu sa vyrábali pracovné nástroje, zbrane, nádoby,

ozdoby. Železo sa používalo len zriedka. Hlavným odvetvím

vo výrobe bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Remeslo sa už

oddelilo od poľnohospodárstva a stalo sa samostatným odvetvím.

Veľkú úlohu v poznaní mykénskej spoločnosti mali tabuľkové

nálezy (viac ako 3000 tabuliek z Knossu a Pylu). Kľúč k ich

rozlúšteniu našiel v päťdesiatych rokoch Michael Mentris.

To umožnilo poznať vtedajšiu štruktúru spoločenského usporiadania

a vzťahov.

2.1 Organizácia spoločnosti

V mykénskej dobe už nebola spoločnosť usporiadaná ako

primitívne rodové občiny, ale ako štáty s byrokratickým aparátom,

súkromným vlastníctvom pôdy a otrokárstvom. Pri prechode k

mykénskemu typu štátu sa stali z niekdajších kmeňových vládcov -

patriarchálnych "kráľov" - vladári, ktorí za pomoci kmeňovej

aristokracie a kňazov (veľké chrámové hospodárstva) ovládali ľud.


43

2.2 Spoločenské a právne vzťahy

V mykénskej spoločnosti existovalo dvojaké vlastníctvo pôdy:

súkromné a spoločné /vlastníkom je obec, ľud/. Časť pôdy dávali

vlastníci do nájmu. Spoločnú pôdu dávala obec do užívania

jednotlivcom. Súkromné vlastníctvo movitých vecí je potvrdené

okrem iného nálezmi nádob označených pečaťou so značkou

vlastníka. Okrem nájmu sa už v mykénskej spoločnosti objavili trh

a zmena. Cena na trhu nebola ešte vyjadrená razenými peniazmi,

ale určitým množstvom iného platidla (nemincovaného kovu,

vypracovaných koží a pod.). Šlo teda prevažne o hospodárstvo

naturálne, prevládala výmena vecí za veci, obchod je skôr vonkajší,

s cudzinou.

Vedľa vládnucej vrstvy existovalo v mykénskej dobe slobodné

poľnohospodárske obyvateľstvo, ktorého majetkové a sociálne

rozvrstvenie už bolo značné. Ďalej sú to remeselníci, a hlavne

otroci, a to v oveľa väčšom merítku, ako poznáme z Homéra.

Z prameňov plynie, že väčšina otrokov patrila chrámom. Otroci boli

v súkromnom vlastníctve a predmetom obchodu. Ich kúpa a predaj

sú výslovne dosvedčené. Ide však o patriarchálne otrokárstvo,

bližšie najstarším otrokárskym štátom na Východe, ako neskorším

otrokárskym spoločnostiam v Grécku.


44

Väčšina hospodárskych úkonov zakladala právne vzťahy na strane

súkromníkov aj štátu. Subjektom práv boli nielen osoby fyzické,

ale aj ľud, ktorého menom jednali úradníci. Právnu subjektivitu

mali aj chrámy, resp. kultové jednotky, ktoré zohrávali dôležitú

úlohu hospodársku. Za ne jednali kňazi a kňažky. Z tejto doby je

doložené darovanie, hlavne k uctievaniu božstiev, ďalej delikt,

lúpež na pastvinách.

3. Homérske Grécko /1200-800 pred n.l./

Z Homérových eposov je zrejmé, že v tejto dobe už v Grécku

prebiehal postupný rozklad rodovej spoločnosti. Napriek tomu rody

ďalej existovali a vzťahy vnútri rodu mali stále základný význam.

Genos (rod) bol spoločenstvom, ktorého členovia odvodzovali svoj

pôvod od spoločného predka. Viac rodov tvorilo rodové spoločenstvá

frátriá. Tri frátrie tvorili jedno zo štyroch kmeňov (fýlon). Tieto

zložky epos pozná len ako vojenské jednotky, ale dá sa predpokladať,

že tomuto vojenskému deleniu zodpovedalo aj deleniepoliticko

správne. Hlavný zmysel fýl bol kultový, spoločné uctievanie bohov

obeťami. Hospodársky hlavným prameňom obživy bolo pastierstvo a

poľnohospodárstvo. Dobytok, hlavne hovädzí, bol meradlom hodnoty

a sčasti aj platidlom.


45

3.1 Spoločenská štruktúra

V homérskom Grécku sa spoločnosť veľmi vzdialila od primitívnej

ekonomickej a sociálnej rovnosti. Proces majetkovej diferenciácie

urýchľovali vojny. Pomáhali hromadiť materiálne hodnoty v rukách

hornej spoločenskej vrstvy a hlavne chrámov a poskytovali im aj

bezplatnú silu, otrokov. Najzámožnejšiu spoločenskú vrstvu

predstavovali bazilovia. V eposoch sú tak označovaní nielen drobní

kmeňoví vládcovia, ale šľachta vôbec. Ekonomickú základňu

bazilov tvorilo vlastníctvo najlepších pozemkov, obrovských stád

hovädzieho dobytka



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist