načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov -- Poviedky - Vanda Rozenbergová

-6%
sleva

Elektronická kniha: Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov -- Poviedky
Autor:

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  149 Kč 140
+
-
4,7
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Premedia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 164
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-970-6610-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, nevere a žiarlivosti, či o snoch, ktoré sa celkom obyčajne dokážu splniť, majú prekvapivé pointy a rozuzlenia.

 

Príbehy zaujmú rôzne typy čitateľov. Takých, ktorí sa radi pobavia nad bizarnými situáciami ukrývajúcimi sa za zdanlivou všednosťou. Aj takých, ktorí sa dokážu zamyslieť nad príbehmi o vzťahoch, problémoch a množstvom iných vecí s nimi súvisiacich. Poviedky zo zbierky Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov sa dajú prečítať veľmi rýchlo, ale s čitateľom zostávajú ešte veľmi dlho.

 

Vanda Rozenbergová (1971) sa trikrát dostala medzi najlepších v súťaži Poviedka, jej poviedky vychádzali v časopisoch, boli uvedené aj v Slovenskom rozhlase a Českom rozhlase. Prvý knižný výber z jej textov vychádza v ilustrovanom vydaní.

Zařazeno v kategoriích
Vanda Rozenbergová - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky
INAQUE.SK Vanda Rozenbergová VEDĽAJŠIE ÚČINKY CHOVU DROBNÝCH HLODAVCOV (poviedky) Inaque Bratislava 2011 Copyright © Vanda Rozenbergová, 2011 Ilustrácie © Aňa Ostrihoňová, 2011 Grafický návrh obálky © Igor Slovák, 2011 Redaktor Tomáš Mrva Grafická úprava a zalomenie L.D. Lettante Vydala Premedia Group s. r. o. 2011 ISBN 978-80-970661-0-9 Iba raz na svete? A to je všetko? (nápis na múre nášho domu) Šiesty prst „¡Esto es un robo! ¡Manos arriba!“ Môj otec sa učí španielčinu. Dookola si púšťa americký film o banditoch, ktorí v Mexiku vykrádajú banky a po španielsky vedia povedať len dve vety: „Toto je lúpež!“ a „Ruky hore!“. Moja sestra Mária žije v Bolívii. Pred mesiacom nám zatelefonovala, že na Vianoce príde domov a privedie aj svojho bolívijského snúbenca. Otec odvtedy zanedbáva obľúbené televízne programy a  v kuse sa díva len na tento film. Mária odišla do Bolívie pred troma rokmi na výmenný pobyt a postupne si tam našla zamestnanie, byt, školu a aj muža. „Javier predsa vie po anglicky, nemaj strach,“ povedala mi, keď som sa pýtal, ako sa budeme zhovárať. Otec však po anglicky nevie, tak ako nevie ani po španielsky, ani nijako inak. Tak sa aspoň učí, ako sa v španielčine vykrádajú banky a myslí si, že Javier ocení, ak sa mu prihovorí v jeho rodnej reči. „A mama? Čo mu povie naša mama?“ opýtal som sa sestry, lebo obaja vieme, že to bude najväčší problém. „Stačí, keď mu povie len nice to meet you,“ povedala Mária a podľa toho som vedel, že sestra je preč naozaj dlho. „Mária, ale teraz je november. Ak si chcela, aby sa mama naučila teší ma po anglicky, mala si mi to povedať už v júli alebo v auguste. To sa ona do Vianoc nenaučí.“ Naša mama má sedemdesiat rokov a  neurčité štádium alzheimera. Nice to meet you sa do Vianoc nenaučí. Bude sa na Javiera milo usmievať, pretože má rada spoločnosť a otec vyskočí poza jej chrbát a veselo zvolá ¡esto es un robo! a ¡manos arriba! Potom prídem ja, stisnem švagrovi ruku a poviem: „Nice to meet you, Javier. Ja som ten chumaj, čo má celý život úsmev od ucha k uchu.“ Učiteľky v materskej škole nevedeli, ako mojej mame povedať, že so mnou niečo nie je v poriadku. Naznačili jej to prostredníctvom hraného pásma, ktoré sme nacvičili ku Dňu žien. Dostal som úlohu zlého ježka. Bral som ostatným zvieratkám jabĺčka a oni ma za to vyhnali z lesa. Každý herec potvrdí, že záporná postava je to pravé. Nie pre mňa. Ja som jednoducho nemohol zahrať odpadlíka, ktorého ostatní vyženú zo svojho spoločenstva a  o  to učiteľkám išlo. Môj ježko sa usmieval. Mama so mnou začala behať po lekároch, až sme skončili u  tvárového chirurga. Spomínam si, že v  jeho čakárni bola taká smutná pani. Chýbal jej kus nosa a  celý čas, čo sme tam sedeli, som od nej neodvrátil zrak. Uvažujem, čo si tak mohla myslieť o  chlapcovi, ktorý sa na nej hodinu smeje. Lekár mame vysvetlil, že mám skrátený a nefunkčný musculus depressor anguli oris na oboch stranách a že je to extra výnimočná vec. Nemá si robiť starosti, lebo inak som chlapec ako víno a keď dospejem, môžem sa dať plasticky operovať. Po tejto návšteve sa ma rodičia stokrát denne pýtali, či ma niečo nebolí, lebo kým im nepoviem, nie je to vidieť. Chceli vedieť, či mi naozaj neprekáža otcove cmúľanie kostí pri obede, lebo pôsobím dojmom, že ten zvuk prosto milujem a tiež, či ma sestra násilím nenúti skrúcať ústa do opačnej strany. Je to pravda. Narodil som sa s úsmevom. Na pravej i na ľavej strane tváre mi chýba jeden z mimických svalov, ktorý zabezpečuje, že človek vyzerá ako človek, a nie ako Šťastenko. Že sa smeje, len ak na to má dôvod a inak nie. Ale ľudia sú zvláštni. Nevyužívajú možnosť, že sa môžu smiať, len ak sa im chce. Ja mám svoj úsmev vrodený a ak sú medzi vrodenými úsmevmi nejaké rozdiely, potom možno povedať, že rodové meno môjho vrodeného úsmevu je spokojný. Ten je najhorší. Moja o tri roky staršia sestra mi skrúcala ústa do všetkých strán, nielen do opačnej. Keby sme vtedy boli mali k  dispozícii sekundové lepidlo, viem, že by mi bola stiahla líca dolu a prilepila ich o golier. Cmúľanie kostí mi bolo odporné takisto ako pach kôpru, silónové pančucháče na maminých nohách, mlieko, keď sa mení na tvaroh a  otcove kárované papuče, ktoré vždy ležali roz capené priamo pred dverami, takže ak som nechcel na ne stúpiť, musel som sa zohnúť a odložiť ich. Najviac som však neznášal nakupovanie. Liezli mi na nervy predavačky v potravinách, v obuvi, v papiernictve, aj v  drogérii, jednoducho predavačky ako také, lebo kamkoľvek som s  mamou prišiel nakupovať, žmurkali na mňa, hladkali ma po hlave a  aj tie najdrsnejšie typy zjemneli pri pohľade na môj spokojný detský úsmev. Nevravím, že ostatné deti neboli sympatické, ale chýbal im ten môj „rozjasňovač“. „Nie, dnes ti želé tyčinku nekúpim,“ povedala mama a  v  pohode mi nekúpila ani červenú malinovku, nanuk ledňáček a  fa re- bné šnúrky do tenisiek. Spokojný so všetkým, čo mi nekúpila, som jej ešte pomohol s nákupom. Predavačky mohli na mne oči nechať. „Bože, to je ale dobrý chlapec...“ šepkali si dozorkyne medzi poloprázdnymi regálmi. Opreté o pult, v červených dederónových zásterkách, privretými očami sledovali svoje teritórium a ja som z nich mal nočné mory. Žijem s priateľkou v  prenajatom byte. Najmenej dvakrát do týždňa navštevujem   rodičov. Mama trpí nezvratnou demenciou a otec celé dni pozerá televíziu. Nahráva si obľúbené programy a jeho najobľúbenejšou reláciou je Pornografický týždeň, ktorý sa vysiela každý utorok a štvrtok o 22:10. V pondelok, stredu, piatok a cez víkend potom dookola pozerá nahrané časti. Nerobí s  tým žiadne tajnosti. Porno herci, porno herečky, porno režiséri, porno kameramani a porno zvukári tam rozprávajú o svojej práci. Otec sedí v kresle oproti a cmúľa tvrdé cukríky. Mama má Alzheimerovu chorobu a  keď som s ňou, cítim sa ako zločinec. Niekedy celé dni pokojne sedí, pije čaj, popolieva kvety a nič jej nechýba. Inokedy jej chýba všetko, od domu, po spodnú bielizeň, nerozumie, prečo ešte nedoviezli uhlie, hoci máme ústredné kúrenie a netuší, kde máme poháre. Som vinný, kvôli tej neurčitosti, ktorej ju zamotaný svet mozgových buniek vystavuje. Cítim sa ako idiot. Stupeň jej ochorenia ju ešte nerobí nebezpečnou. Nemá ani výbuchy hnevu, záchvaty strachu, neuteká z domu, ani si neschováva chlieb s masťou pod posteľ. Ale to všetko príde. Možno už zajtra. Ona bude plakať nad tým, že je u cudzích, lebo nás nespozná a ja sa budem usmievať, lebo iné neviem. Lieky, ktoré stabilizujú jej príznaky a otcova otvorená povaha im zatiaľ stačia na zvládnutie každodenného života. Predbežne. Do času. Sestra žije tretí rok v Bolívii, pracuje na recepcii zahraničnej firmy a má priateľa. Ten sa volá Javier a čoskoro ho uvidíme. Necítim svoj úsmev, ale viem, čo robí s  ľuďmi. Nepochybujú o  tom, že som dobrák. Že ich zachránim. Že si v  Tescu na mne smú vyskúšať pulóver pre manžela. Že im doložím chýbajúcu drobnú mincu k  nákupu. Že im odnesiem tašky na tretie poschodie. Pomôžem zložiť ich invalidný vozík a  napchám ho do auta, že im postrážim detský kočík pred obchodom, že ich prepustím v  rade na pošte a  ešte im aj vypíšem šek, lebo si zabudli doma okuliare. Áno, bolo by oslobodzujúce, po toľkých rokoch služby, byť majiteľom vážnej tváre. Keď som nastúpil do prvej triedy, učiteľka sa do mňa okamžite zaľúbila. Bol som pre ňu malý usmiaty truľko, ale len do chvíle, kým som si do žiackej knižky nezapísal: „Zajtra 19. 6. ideme do piči. Priniesť jednu sladkosť a džús.“ Vtedy som bol žiakom druhého ročníka základnej školy. Pôvo dný text, ktorý sme si mali poznačiť, znel v skutočnosti takto: „Zajtra 19.6. ideme do športovej haly. Priniesť jednu sladkosť a džús.“ Učiteľka, vidiac to nehorázne vulgárne slovo, ma odvliekla za ruku do kabinetu, aby mi tam polhodinu dohovárala a  ešte aj zatelefonovala rodičom. Úplne pritom ignorovala, že som obidve „i“ napísal správne. Od dvanástich hrám na gitare. Dva roky som s  futrálom na ch rbte chodil poctivo a rád do hudobnej. Raz som si spolu s ostatnými zapálil pri zadnom vchode marsku a  oni sa išli roztrhať od smiechu nad tým, ako zábavne vyzerám „s cigaretou v hube“. Zasratí huslisti dovolili, aby mi konečne došlo, že som stratená existencia. Rozhodol som sa, že najlepšie bude nevychádzať z  domu. Do školy som chodil z  donútenia, tak ako ostatní, ale inak som nebol ochotný zájsť ani po chlieb do večierky na našej ulici. Mama to so mnou vydržala, lebo mama je už z  podstaty taká, vydrží všetko. A možno pritom bola aj šťastná. Moja mama bola veľmi ženská a mala v sebe všetky tie zanedbateľné a prehlia dané vlastnosti, ktorými sa dnes nikto neoháňa a  ženy už tobôž nie. Skromnosť, jemnosť, ochotu rešpektovať aj nie vždy múdre rozhodnutia svoj ho muža, chuť kedykoľvek zamiesiť na koláče a odvahu neurobiť všetko, čo nám videla na očiach. Bola šťastná, lebo nikdy nechcela ísť do Paríža, netúžila po zlatej retiazke a netrápila sa tým, že má hrubé lýtka. Nevyčítala nikomu, že nikdy neletela lietadlom a  nekomentovala životy iných. Stačilo, keď si s  nami deťmi čí tala vonku v záhrade, alebo keď si s otcom otvorili pivo na lavičke za domom. Tvrdila, že moja „tvárová porucha“ je na pomyselnej stupnici ľudských anomálií rovnako bezvýznamná, ako existencia šiesteho prsta na nohe. Keby som vtedy nebol hral toho ježka, dote raz by vraj netušila, že som postihnutý. Nepáčilo sa jej, keď som nadával na ľudí a  keď som sa v  puberte nahlas a ustavične pasoval za kokota. „Je to, ako keď sa niekto celý život zajakáva alebo má jednu nohu kratšiu. Koktala aj Marilyn Monroe, aj Napoleon. A  pozri, kde sú.“ „Sú mŕtvi, mama.“ „Tak vidíš.“ Rodičia mi kúpili červenú gibsonku. Veľa som počúval a veľa som hral. Počúval som sám a hral som sám. Na vysokej – lebo až tam som to s vetou „bože, to je dobrý chlapec“ dotiahol, som na nástenke našiel inzerát, že The Cure Revival hľadá gitaristu. Odvážne som sa dostavil do kultúrneho domu v prímestskej časti a spevák Kamil s plešinou na temene, cez ktorú sa na mňa vyvalila natupírovaná ofina, hneď navrhol, nech si spolu dáme Close to you. „Čo sa furt vyškieraš, fešák?“ povedal, keď sme dohrali a ja som všetkým v  skupine The Cure Revival vysvetlil, že moja tvár zvyčajne nevyjadruje môj vnútorný pocit. Strašne sa smiali a spevák Kamil ma poštípal do líca. „Drží,“ povedal a potom mi vysvetlili, že hrať viem a aj ten „kjúr“ cítim dobre, ale musím uznať, že s takým výrazom nemôžem reprezentovať piesne plné smútku, dezilúzie a  pocitu samoty. Povedal som, že práve preto mám tú skupinu rád. Som dendrológ. Znalec drevín. Rozhodujem o osude stromov. Dva dni v týždni sedím v kancelárii a inak sa pohybujem vonku. Pracujem v  lesoch, v  parkoch a v  záhradách. „Tak, čo s  vami?“ opýtala sa ma výchovná poradkyňa v  treťom ročníku gymnázia, keď počas svojich ordinačných hodín rozdávala dobré rady. Čím som mal byť? Lekárom? „Prepáčte, váš muž zomrel, mrzí ma to,“ smial by som sa príbuzným do očí alebo by som im s rozkošným lišiackym úsmevom prezradil, že majú rakovinu v  poslednom štádiu. Sudcom? „...povedzte, kto z  rodiny vás najviac nahováral, aby ste potiahli vrece zemiakov zo susedovej garáže?“ Možno som mohol byť učiteľom: „Deti, peniaze za jeden váš nákup s  rodičmi v hypermarkete by dieťaťu v Rovníkovej Guinei vystačili na zaplatenie školskej dochádzky na jeden rok!“ Pochopiteľne, mohol som byť barmanom, programátorom, ved - com, predavačom alebo zamestnancom telekomunikácií. Učenie mi nerobilo žiadny problém a mohol som byť v podstate čímkoľvek. Ale ja som sa prihlásil na lesnícku fakultu, pretože je v našom meste a tiež preto, že označiť strom červenou a poslať ho pod pílu bolo ľahšie ako robiť to isté s ľuďmi. Som dendrológ a páči sa mi, že je to niečo medzi dentistom a dermatológom a nikto nevie čo. Uvedomujem si, že som mal šťastie. Mohol som sa narodiť bez nejakého úplne iného mimického svalu a vyzerať, že som v  jed - nom kuse nasratý. No ja som mal šťastie a moja spokojná grimasa priťahuje ľudí ako magnet. Ja ich za to nemám rád. Priebežne som celé roky navštevoval tvárového chirurga, aby som vedel, kedy mi konečne nejaký doktor zareže do tváre a urobí ma menej veselým. Keď som mal pätnásť, povedali, že mi ešte zmohutnie čeľusť a treba počkať. Keď som mal devätnásť, povedali, že budeme čakať na zuby múdrosti, pretože by ma mohli znetvoriť, ak vyrastú až po rekonštrukcii. A potom som to vypustil z hlavy. Teraz hrám v The Bee Gees Stars, a tam sa môj výraz hodí presne. Ich hudba je ako našľahaná zmrzlina, malinová, banánová, karamelová, nechávam cez seba prúdiť to delikátne sladké disko, mám oblečenú bielu košeľu s belasým pásikom, široké bedrové nohavice a opasok s  veľkou prackou. Zbohom The Cure Revival! Zbohom piate poschodie samoty a  betónové parkovisko samovražednej melanchólie! Mama mala pravdu. Vyzerať šťastne bez námahy – to sa tým ľuďom páči! Stojím s gitarou po spevákovej ľavej ruke a keď trochu nadvihnem hornú peru a odhalím svoje bezchybné zuby, baby pištia, ruky spínajú na prsiach a všetky sú zhrčené na mojej strane pódia. Heňo ani Rasťo nemajú ten  úsmev, ktorý ľuďom dvíha ruky dohora. Som to ja. Naučeným pohybom natiahnem hlavu k mikrofónu a spustím ah ah ah ah stéjineláááááááájv. Volali mi z televízie, že by ma radi pozvali do podvečernej talk - show na tému Ako sa žije s úsmevom. Koho ešte pozývate, opýtal som sa predtým, než som odmietol. Odmietol by som aj tak, ale zaujímalo ma to. Ukázalo sa, že zavolali predvlaňajšiu miss, tohoročnú miss, skutočného zubára a  seriálového zubára. Chcel som vedieť, odkiaľ ma poznajú. Pravdaže, povedal im o mne Kamil z  The Cure Revival, keď bol hosťom v  jednej z  relácií. Škoda, že som sa nestihol informovať, aká to bola téma. Už sa vidím, ako do ka mery odpovedám na otázku, či aj ja občas plačem. Či som kvôli svojmu úsmevu dostával v  škole jednotky zadarmo a v  školskej jedálni dupľu, prípadne, ako sa tvárim, ak uhrádzam nedoplatok za elektrinu. Pochopiteľne by sa ma opýtali, či mám partnerku, čo hovorí na moju poruchu a tiež, či uvažujem o operácii. Ak mám byť úprimný, s  partnerkou to už nie je to, čo bývalo. A o operácii uvažujem. Diana predtým pracovala v Záhradníckych službách mesta ako referentka. Dva razy za týždeň do banky a naspäť. S nohami na stole, šanónmi za chrbtom a priemernou mzdou bola spokojnou zamestnankyňou v štátnej správe. Teraz je úspešnou reprezentantkou firmy s plastovými oknami. Celé dni ju vozia v polepenej Octávii a túto jar si dala vstreknúť medzi oči svoj prvý botox. Nie som si istý, či si pritom spomenula na moju rozďavenú tvár. Hádame sa častejšie ako sa milujeme. Predtým to tak nebolo. Predtým som mal pocit, že sme spolu navždy. Teraz ma na nej rozčúli kadejaká hlúposť. Napríklad, keď si oblečie ružové tielko s  potlačou lebky a  s  mašličkami po stranách. Rovnako neznášam, že sa zavesí na každého, koho stretneme a dá mu pusu. Nechápem tento nechutný zvyk – bozkávať sa s každým, koho poznám dlhšie ako hodinu.


       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.