načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov -- Poviedky - Vanda Rozenbergová

  > > > > Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov  

Elektronická kniha: Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov -- Poviedky
Autor:

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  140
Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  149 Kč
6%
naše sleva
4,7
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Premedia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 164
Jazyk: česky
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-970-6610-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, nevere a žiarlivosti, či o snoch, ktoré sa celkom obyčajne dokážu splniť, majú prekvapivé pointy a rozuzlenia.   Príbehy zaujmú rôzne typy čitateľov. Takých, ktorí sa radi pobavia nad bizarnými situáciami ukrývajúcimi sa za zdanlivou všednosťou. Aj takých, ktorí sa dokážu zamyslieť nad príbehmi o vzťahoch, problémoch a množstvom iných vecí s nimi súvisiacich. Poviedky zo zbierky Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov sa dajú prečítať veľmi rýchlo, ale s čitateľom zostávajú ešte veľmi dlho.   Vanda Rozenbergová (1971) sa trikrát dostala medzi najlepších v súťaži Poviedka, jej poviedky vychádzali v časopisoch, boli uvedené aj v Slovenskom rozhlase a Českom rozhlase. Prvý knižný výber z jej textov vychádza v ilustrovanom vydaní.

Zařazeno v kategoriích
Vanda Rozenbergová - další tituly autora:
Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov -- Poviedky Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov
Rozenbergová, Vanda
Cena: 231 Kč
Slobodu bažantom Slobodu bažantom
Rozenbergová, Vanda
Cena: 175 Kč
Moje more Moje more
Rozenbergová, Vanda
Cena: 260 Kč
Muž z jamy a deti z lásky Muž z jamy a deti z lásky
Rozenbergová, Vanda
Cena: 191 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






INAQUE.SK





Vanda Rozenbergová
VEDĽAJŠIE ÚČINKY
CHOVU DROBNÝCH
HLODAVCOV
(poviedky)
Inaque
Bratislava
2011





Copyright © Vanda Rozenbergová, 2011
Ilustrácie © Aňa Ostrihoňová, 2011
Grafický návrh obálky © Igor Slovák, 2011
Redaktor Tomáš Mrva
Grafická úprava a zalomenie L.D. Lettante
Vydala Premedia Group s. r. o.
2011
ISBN 978-80-970661-0-9





Iba raz na svete? A to je všetko?
(nápis na múre
nášho domu)










Šiesty prst
„¡Esto es un robo!
¡Manos arriba!“
Môj otec sa učí španielčinu. Dookola si púšťa americký film
o banditoch, ktorí v Mexiku vykrádajú banky a po španielsky vedia
povedať len dve vety: „Toto je lúpež!“ a „Ruky hore!“.
Moja sestra Mária žije v Bolívii. Pred mesiacom nám
zatelefonovala, že na Vianoce príde domov a privedie aj svojho bolívijského
snúbenca. Otec odvtedy zanedbáva obľúbené televízne programy
a  v kuse sa díva len na tento film. Mária odišla do Bolívie pred
troma rokmi na výmenný pobyt a postupne si tam našla
zamestnanie, byt, školu a aj muža.
„Javier predsa vie po anglicky, nemaj strach,“ povedala mi, keď
som sa pýtal, ako sa budeme zhovárať.
Otec však po anglicky nevie, tak ako nevie ani po španielsky,
ani nijako inak. Tak sa aspoň učí, ako sa v španielčine vykrádajú
banky a myslí si, že Javier ocení, ak sa mu prihovorí v jeho rodnej
reči.
„A mama? Čo mu povie naša mama?“ opýtal som sa sestry, lebo
obaja vieme, že to bude najväčší problém.
„Stačí, keď mu povie len nice to meet you,“ povedala Mária
a podľa toho som vedel, že sestra je preč naozaj dlho.
„Mária, ale teraz je november. Ak si chcela, aby sa mama
naučila teší ma po anglicky, mala si mi to povedať už v júli alebo
v auguste. To sa ona do Vianoc nenaučí.“
Naša mama má sedemdesiat rokov a  neurčité štádium
alzheimera. Nice to meet you sa do Vianoc nenaučí. Bude sa na Javiera
milo usmievať, pretože má rada spoločnosť a otec vyskočí poza jej





chrbát a veselo zvolá ¡esto es un robo! a ¡manos arriba! Potom prídem
ja, stisnem švagrovi ruku a poviem: „Nice to meet you, Javier. Ja som
ten chumaj, čo má celý život úsmev od ucha k uchu.“
Učiteľky v materskej škole nevedeli, ako mojej mame povedať,
že so mnou niečo nie je v poriadku. Naznačili jej to
prostredníctvom hraného pásma, ktoré sme nacvičili ku Dňu žien. Dostal som
úlohu zlého ježka. Bral som ostatným zvieratkám jabĺčka a oni ma
za to vyhnali z lesa. Každý herec potvrdí, že záporná postava je to
pravé. Nie pre mňa. Ja som jednoducho nemohol zahrať odpadlíka,
ktorého ostatní vyženú zo svojho spoločenstva a  o  to učiteľkám
išlo. Môj ježko sa usmieval.
Mama so mnou začala behať po lekároch, až sme skončili
u  tvárového chirurga. Spomínam si, že v  jeho čakárni bola taká
smutná pani. Chýbal jej kus nosa a  celý čas, čo sme tam sedeli,
som od nej neodvrátil zrak. Uvažujem, čo si tak mohla myslieť
o  chlapcovi, ktorý sa na nej hodinu smeje. Lekár mame
vysvetlil, že mám skrátený a nefunkčný musculus depressor anguli oris
na oboch stranách a že je to extra výnimočná vec. Nemá si robiť
starosti, lebo inak som chlapec ako víno a keď dospejem, môžem
sa dať plasticky operovať. Po tejto návšteve sa ma rodičia stokrát
denne pýtali, či ma niečo nebolí, lebo kým im nepoviem, nie je to
vidieť. Chceli vedieť, či mi naozaj neprekáža otcove cmúľanie kostí
pri obede, lebo pôsobím dojmom, že ten zvuk prosto milujem
a tiež, či ma sestra násilím nenúti skrúcať ústa do opačnej strany.
Je to pravda. Narodil som sa s úsmevom. Na pravej i na ľavej
strane tváre mi chýba jeden z mimických svalov, ktorý zabezpečuje,
že človek vyzerá ako človek, a nie ako Šťastenko. Že sa smeje, len





ak na to má dôvod a inak nie. Ale ľudia sú zvláštni. Nevyužívajú
možnosť, že sa môžu smiať, len ak sa im chce. Ja mám svoj úsmev
vrodený a ak sú medzi vrodenými úsmevmi nejaké rozdiely, potom
možno povedať, že rodové meno môjho vrodeného úsmevu je
spokojný. Ten je najhorší.
Moja o tri roky staršia sestra mi skrúcala ústa do všetkých strán,
nielen do opačnej. Keby sme vtedy boli mali k  dispozícii
sekundové lepidlo, viem, že by mi bola stiahla líca dolu a prilepila ich
o golier. Cmúľanie kostí mi bolo odporné takisto ako pach kôpru,
silónové pančucháče na maminých nohách, mlieko, keď sa mení
na tvaroh a  otcove kárované papuče, ktoré vždy ležali roz capené
priamo pred dverami, takže ak som nechcel na ne stúpiť, musel
som sa zohnúť a odložiť ich. Najviac som však neznášal
nakupovanie. Liezli mi na nervy predavačky v potravinách, v obuvi,
v papiernictve, aj v  drogérii, jednoducho predavačky ako také, lebo
kamkoľvek som s  mamou prišiel nakupovať, žmurkali na mňa,
hladkali ma po hlave a  aj tie najdrsnejšie typy zjemneli pri
pohľade na môj spokojný detský úsmev. Nevravím, že ostatné deti
neboli sympatické, ale chýbal im ten môj „rozjasňovač“.
„Nie, dnes ti želé tyčinku nekúpim,“ povedala mama
a  v  pohode mi nekúpila ani červenú malinovku, nanuk ledňáček
a  fa re- bné šnúrky do tenisiek. Spokojný so všetkým, čo mi
nekúpila, som jej ešte pomohol s nákupom. Predavačky mohli na
mne oči nechať.
„Bože, to je ale dobrý chlapec...“ šepkali si dozorkyne medzi
poloprázdnymi regálmi. Opreté o pult, v červených dederónových
zásterkách, privretými očami sledovali svoje teritórium a ja som
z nich mal nočné mory.





Žijem s priateľkou v  prenajatom byte. Najmenej dvakrát
do týždňa navštevujem   rodičov. Mama trpí nezvratnou
demenciou a otec celé dni pozerá televíziu. Nahráva si obľúbené programy
a jeho najobľúbenejšou reláciou je Pornografický týždeň, ktorý sa
vysiela každý utorok a štvrtok o 22:10. V pondelok, stredu, piatok
a cez víkend potom dookola pozerá nahrané časti. Nerobí s  tým
žiadne tajnosti. Porno herci, porno herečky, porno režiséri, porno
kameramani a porno zvukári tam rozprávajú o svojej práci. Otec
sedí v kresle oproti a cmúľa tvrdé cukríky.

Mama má Alzheimerovu chorobu a  keď som s ňou, cítim sa
ako zločinec. Niekedy celé dni pokojne sedí, pije čaj, popolieva
kvety a nič jej nechýba. Inokedy jej chýba všetko, od domu,
po spodnú bielizeň, nerozumie, prečo ešte nedoviezli uhlie, hoci
máme ústredné kúrenie a netuší, kde máme poháre. Som vinný,
kvôli tej neurčitosti, ktorej ju zamotaný svet mozgových buniek
vystavuje. Cítim sa ako idiot.
Stupeň jej ochorenia ju ešte nerobí nebezpečnou. Nemá ani
výbuchy hnevu, záchvaty strachu, neuteká z domu, ani si
neschováva chlieb s masťou pod posteľ. Ale to všetko príde. Možno už
zajtra. Ona bude plakať nad tým, že je u cudzích, lebo nás nespozná
a ja sa budem usmievať, lebo iné neviem.
Lieky, ktoré stabilizujú jej príznaky a otcova otvorená povaha
im zatiaľ stačia na zvládnutie každodenného života. Predbežne.
Do času. Sestra žije tretí rok v Bolívii, pracuje na recepcii zahraničnej
firmy a má priateľa. Ten sa volá Javier a čoskoro ho uvidíme.







Necítim svoj úsmev, ale viem, čo robí s  ľuďmi. Nepochybujú
o  tom, že som dobrák. Že ich zachránim. Že si v  Tescu
na mne smú vyskúšať pulóver pre manžela. Že im doložím
chýbajúcu drobnú mincu k  nákupu. Že im odnesiem tašky na tretie
poschodie. Pomôžem zložiť ich invalidný vozík a  napchám ho
do auta, že im postrážim detský kočík pred obchodom, že ich
prepustím v  rade na pošte a  ešte im aj vypíšem šek, lebo si zabudli
doma okuliare. Áno, bolo by oslobodzujúce, po toľkých rokoch
služby, byť majiteľom vážnej tváre.
Keď som nastúpil do prvej triedy, učiteľka sa do mňa
okamžite zaľúbila. Bol som pre ňu malý usmiaty truľko, ale len
do chvíle, kým som si do žiackej knižky nezapísal: „Zajtra 19. 6.
ideme do piči. Priniesť jednu sladkosť a džús.“
Vtedy som bol žiakom druhého ročníka základnej školy.
Pôvo dný text, ktorý sme si mali poznačiť, znel v skutočnosti takto:
„Zajtra 19.6. ideme do športovej haly. Priniesť jednu sladkosť a džús.“
Učiteľka, vidiac to nehorázne vulgárne slovo, ma odvliekla za ruku
do kabinetu, aby mi tam polhodinu dohovárala a  ešte aj
zatelefonovala rodičom. Úplne pritom ignorovala, že som obidve „i“
napísal správne.
Od dvanástich hrám na gitare. Dva roky som s  futrálom na
ch rbte chodil poctivo a rád do hudobnej. Raz som si spolu
s ostatnými zapálil pri zadnom vchode marsku a  oni sa išli roztrhať
od smiechu nad tým, ako zábavne vyzerám „s cigaretou v hube“.
Zasratí huslisti dovolili, aby mi konečne došlo, že som stratená
existencia.






Rozhodol som sa, že najlepšie bude nevychádzať z  domu.
Do školy som chodil z  donútenia, tak ako ostatní, ale inak som
nebol ochotný zájsť ani po chlieb do večierky na našej ulici.
Mama to so mnou vydržala, lebo mama je už z  podstaty taká,
vydrží všetko. A možno pritom bola aj šťastná. Moja mama bola
veľmi ženská a mala v sebe všetky tie zanedbateľné a prehlia dané
vlastnosti, ktorými sa dnes nikto neoháňa a  ženy už tobôž nie.
Skromnosť, jemnosť, ochotu rešpektovať aj nie vždy múdre
rozhodnutia svoj ho muža, chuť kedykoľvek zamiesiť na koláče a odvahu
neurobiť všetko, čo nám videla na očiach. Bola šťastná, lebo nikdy
nechcela ísť do Paríža, netúžila po zlatej retiazke a netrápila sa tým,
že má hrubé lýtka. Nevyčítala nikomu, že nikdy neletela
lietadlom a  nekomentovala životy iných. Stačilo, keď si s  nami deťmi
čí tala vonku v záhrade, alebo keď si s otcom otvorili pivo na lavičke
za domom. Tvrdila, že moja „tvárová porucha“ je na pomyselnej
stupnici ľudských anomálií rovnako bezvýznamná, ako
existencia šiesteho prsta na nohe. Keby som vtedy nebol hral toho ježka,
dote raz by vraj netušila, že som postihnutý. Nepáčilo sa jej, keď
som nadával na ľudí a  keď som sa v  puberte nahlas a ustavične
pasoval za kokota.
„Je to, ako keď sa niekto celý život zajakáva alebo má jednu nohu
kratšiu. Koktala aj Marilyn Monroe, aj Napoleon. A  pozri, kde
sú.“
„Sú mŕtvi, mama.“
„Tak vidíš.“
Rodičia mi kúpili červenú gibsonku. Veľa som počúval a veľa
som hral. Počúval som sám a hral som sám. Na vysokej – lebo
až tam som to s vetou „bože, to je dobrý chlapec“ dotiahol, som





na nástenke našiel inzerát, že The Cure Revival hľadá gitaristu.
Odvážne som sa dostavil do kultúrneho domu v prímestskej časti
a spevák Kamil s plešinou na temene, cez ktorú sa na mňa vyvalila
natupírovaná ofina, hneď navrhol, nech si spolu dáme Close to you.
„Čo sa furt vyškieraš, fešák?“ povedal, keď sme dohrali a ja som
všetkým v  skupine The Cure Revival vysvetlil, že moja tvár
zvyčajne nevyjadruje môj vnútorný pocit. Strašne sa smiali a spevák
Kamil ma poštípal do líca.
„Drží,“ povedal a potom mi vysvetlili, že hrať viem a aj ten
„kjúr“ cítim dobre, ale musím uznať, že s takým výrazom nemôžem
reprezentovať piesne plné smútku, dezilúzie a  pocitu samoty.
Povedal som, že práve preto mám tú skupinu rád.
Som dendrológ. Znalec drevín. Rozhodujem o osude stromov.
Dva dni v týždni sedím v kancelárii a inak sa pohybujem vonku.
Pracujem v  lesoch, v  parkoch a v  záhradách. „Tak, čo s  vami?“
opýtala sa ma výchovná poradkyňa v  treťom ročníku gymnázia,
keď počas svojich ordinačných hodín rozdávala dobré rady. Čím
som mal byť? Lekárom? „Prepáčte, váš muž zomrel, mrzí ma to,“
smial by som sa príbuzným do očí alebo by som im s rozkošným
lišiackym úsmevom prezradil, že majú rakovinu v  poslednom
štádiu. Sudcom? „...povedzte, kto z  rodiny vás najviac nahováral,
aby ste potiahli vrece zemiakov zo susedovej garáže?“ Možno som
mohol byť učiteľom: „Deti, peniaze za jeden váš nákup s  rodičmi
v hypermarkete by dieťaťu v Rovníkovej Guinei vystačili na zaplatenie
školskej dochádzky na jeden rok!“
Pochopiteľne, mohol som byť barmanom, programátorom, ved -
com, predavačom alebo zamestnancom telekomunikácií. Učenie
mi nerobilo žiadny problém a mohol som byť v podstate čímkoľvek.





Ale ja som sa prihlásil na lesnícku fakultu, pretože je v našom meste
a tiež preto, že označiť strom červenou a poslať ho pod pílu bolo
ľahšie ako robiť to isté s ľuďmi. Som dendrológ a páči sa mi, že je
to niečo medzi dentistom a dermatológom a nikto nevie čo.
Uvedomujem si, že som mal šťastie. Mohol som sa narodiť bez
nejakého úplne iného mimického svalu a vyzerať, že som v  jed -
nom kuse nasratý. No ja som mal šťastie a moja spokojná grimasa
priťahuje ľudí ako magnet. Ja ich za to nemám rád. Priebežne som
celé roky navštevoval tvárového chirurga, aby som vedel, kedy mi
konečne nejaký doktor zareže do tváre a urobí ma menej veselým.
Keď som mal pätnásť, povedali, že mi ešte zmohutnie čeľusť
a treba počkať. Keď som mal devätnásť, povedali, že budeme čakať
na zuby múdrosti, pretože by ma mohli znetvoriť, ak vyrastú až
po rekonštrukcii. A potom som to vypustil z hlavy.
Teraz hrám v The Bee Gees Stars, a tam sa môj výraz hodí presne.
Ich hudba je ako našľahaná zmrzlina, malinová, banánová,
karamelová, nechávam cez seba prúdiť to delikátne sladké disko, mám
oblečenú bielu košeľu s belasým pásikom, široké bedrové nohavice
a opasok s  veľkou prackou. Zbohom The Cure Revival! Zbohom
piate poschodie samoty a  betónové parkovisko samovražednej
melanchólie! Mama mala pravdu. Vyzerať šťastne bez námahy – to
sa tým ľuďom páči! Stojím s gitarou po spevákovej ľavej ruke a keď
trochu nadvihnem hornú peru a odhalím svoje bezchybné zuby,
baby pištia, ruky spínajú na prsiach a všetky sú zhrčené na mojej
strane pódia. Heňo ani Rasťo nemajú ten  úsmev, ktorý ľuďom
dvíha ruky dohora. Som to ja. Naučeným pohybom natiahnem
hlavu k mikrofónu a spustím ah ah ah ah stéjineláááááááájv.
Volali mi z televízie, že by ma radi pozvali do podvečernej talk -





show na tému Ako sa žije s úsmevom. Koho ešte pozývate, opýtal
som sa predtým, než som odmietol. Odmietol by som aj tak,
ale zaujímalo ma to. Ukázalo sa, že zavolali predvlaňajšiu miss,
tohoročnú miss, skutočného zubára a  seriálového zubára. Chcel
som vedieť, odkiaľ ma poznajú. Pravdaže, povedal im o mne Kamil
z  The Cure Revival, keď bol hosťom v  jednej z  relácií. Škoda, že
som sa nestihol informovať, aká to bola téma. Už sa vidím, ako do
ka mery odpovedám na otázku, či aj ja občas plačem. Či som kvôli
svojmu úsmevu dostával v  škole jednotky zadarmo a v  školskej
jedálni dupľu, prípadne, ako sa tvárim, ak uhrádzam nedoplatok
za elektrinu. Pochopiteľne by sa ma opýtali, či mám partnerku, čo
hovorí na moju poruchu a tiež, či uvažujem o operácii. Ak mám
byť úprimný, s  partnerkou to už nie je to, čo bývalo. A o operácii
uvažujem.
Diana predtým pracovala v Záhradníckych službách mesta
ako referentka. Dva razy za týždeň do banky a naspäť. S nohami
na stole, šanónmi za chrbtom a priemernou mzdou bola
spokojnou zamestnankyňou v štátnej správe. Teraz je úspešnou
reprezentantkou firmy s plastovými oknami. Celé dni ju vozia v polepenej
Octávii a túto jar si dala vstreknúť medzi oči svoj prvý botox. Nie
som si istý, či si pritom spomenula na moju rozďavenú tvár.
Hádame sa častejšie ako sa milujeme. Predtým to tak nebolo. Predtým
som mal pocit, že sme spolu navždy. Teraz ma na nej rozčúli
kadejaká hlúposť. Napríklad, keď si oblečie ružové tielko s  potlačou
lebky a  s  mašličkami po stranách. Rovnako neznášam, že sa
zavesí na každého, koho stretneme a dá mu pusu. Nechápem tento
nechutný zvyk – bozkávať sa s každým, koho poznám dlhšie ako
hodinu.












       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.