načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Utekajme, už ide! - Ivan Pullman

Utekajme, už ide!

Elektronická kniha: Utekajme, už ide!
Autor:

Prvý výhradne elektronický zborník poviedok literárnej súťaže Cena Fantázie. Sedem fantastických poviedok, v ktorých sa najmä uteká – pred niekým, pred niečím, ale aj pred sebou ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  96
+
-
3,2
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Fantázia media
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 157
Jazyk: česky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-969-2367-0
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Prvý výhradne elektronický zborník poviedok literárnej súťaže Cena Fantázie. Sedem fantastických poviedok, v ktorých sa najmä uteká – pred niekým, pred niečím, ale aj pred sebou samým. Titulným textom, ktorý e-knihe prepožičal aj obálku, je zombie-horor odohrávajúci sa v uliciach Bratislavy a v útrobách hokejového štadióna počas MS v hokeji. E-kniha pokračuje naháňačkou v útrobách kozmickej lode so záhadne mŕtvou posádkou, lovom na čarodejnicu v magickom lese, kde však nie je celkom jasné, kto loví koho, či vlkolačím príbehom s kriminálnou zápletkou. Útek pred diktatúrou na dne morskej planéty je témou ďalšej poviedky, rovnako ako útek pred sebou samým, alebo pred okolitým svetom. Antológiu zakončuje tak trochu „olympijská“ sci-fi poviedka o behaní na športoviskách a o tom, ako sa dá pokoriť hranica fyzických možností športovca. Editor: Ivan Pullman Autori poviedok: Ján Gálik, Paulína Grendža-Donská, Gabriela Habdáková, Marek Kolcun, Roman Kulich, Lucia Lackovičová, Diana Majerová.

Zařazeno v kategoriích
Ivan Pullman - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Utekajme, už ide!

Antológia fantastických poviedok

Zostavil: Ivan Pullman

Copyright © Fantázia

Publisher © Mgr. Ivan Aľakša – FANTÁZIA, 2011

Cover illustration © Ivan Kasaj, 2011

Layout: Ivan Aľakša

Všetky práva vyhradené

ISBN 978-80-969236-7-0


Utekajme, už ide!

Antológia fantastických poviedok

Tematický zborník poviedok z literárnej súťaže

Cena Fantázie 2011.

Ďalšie informácie o súťaži a knižných zborníkoch nájdete na našich

stránkach, kde s nami môžete zároveň aj komunikovať:

www.fantazia.sk

Ďakujeme Vám, že ste si e-knihu z vydavateľstva Fantázia

zakúpili v oficiálnom predaji a veríme, že kúpenú publikáciu

nebudete ďalej rozširovať. Želáme Vám fantastické čítanie.


– 4 –

Predslov zostavovateUa zborníka

IVAN PULLMAN

Utekajme, už ide!

J

edna z najlepších slovenských komédií druhejpolovice 80-tych rokov a asi najlepšie dielo Dušana Rapoša

dokáže pobaviť aj dnes. Na malom priestore petržalského bytu ukazuje, že je pred čím utekať, aj keď návrat je

vždy príjemný. Do chvíle, kým nie je čas na ďalší únik.

No niekedy je útek otázkou prežitia. I  keď prežitie možno nakoniec nemá význam. Tak ako nám to ukazuje Lucia Lackovičová v poviedke Zombieslava. Názov zreteľnenapovedá, že utekať sa bude pred zombíkmi, zombiami, neživou háveďou. Uteká sa Bratislavou známou aj nebratislavčanom. Veď kto by nepoznal ikony ako Nový most, Sad Janka Kráľa, Inchebu (nie, nie počas Bibliotéky), nový zimný štadión...? A k tomu sa pridáva náznak politickej spovede. Nemá zmysel prezrádzať pointu. Stačí, ak vieme, že zombiemor sarozširuje, a nikto nevie, kam to povedie...

Aj pri vesmírnej tematike je pre autorov lákavá predstava utekajúcich nožičiek, pomaličky dupotajúcich a prinášajúcich strach. Nielen o ten, ale aj o určitý nadhľad s náznakmi všeliečiaceho humoru sa pokúša Marek Kolcun. Ramoon7 je o záchranároch, ktorí si chcú zarobiť. No ukoristiť náklad bezmocnej lode nie je také jednoduché, ak príčinabezmocnosti stále trvá...

Často platí, že útek je len cesta do pekla. A ak utekáme pred vlastným strachom, nepomôže nám ani Pieseň pre džina. Minuloročná finalistka Ceny Fantázie Gabriela Habdáková načrela do mixu fantasy s hororom. Neveľmi originálnumyšlienku fantasy inkvizície, teda honu na čarodejnice, obohacuje o rozmer ľudskosti a pomsty. A naznačuje, že boj by mal končiť definitívou...

– 5 –

Ivan Pullman: Utekajme, uU ide!

Masy ľudí by dnes asi najradšej opustili našu planétu a išli niekam, kde budú mať pocit užitočnosti a  možnosť rastu. More plné sĺz ale nakoniec nemusí byť také, ako hlásajúproagačné letáky. Najmä, ak niet cesty späť – aspoň nie bez obetí. Ale netreba sa vzdávať, Diana Majerová sa nebojíponúknuť návod, ako uspieť v boji proti diktatúre, ktorá vládne v podmorskom svete. No zneužiť sa dá aj naivita dobrýchcieľov, preto útek zo sveta pod vodou nemusí byť len o záchrane. Lebo budovanie svetlejších zajtrajškov je v ľuďoch geneticky zakódované...

Pes je najlepší priateľ človeka. Čo si však o tom má myslieť Muž, po ktorom štekali psy? Triler s detektívnou zápletkou od Romana Kulicha nám ukazuje, ako je to ťažké, maskovať sa za bežného človeka, ak ním nie ste. A  tak otvára otázky: Žijú medzi nami? Ovládajú nás? Čo s  nami zamýšľajú? Veď napokon aj tak utekajú ako bájny Highlander, na samotu, aj do lesa. Je čas podľahnúť paranoi? Radšej sa držmeosvedčeného: nehas, čo ťa nepáli...

A blíži sa poriadny kus pesimizmu. PaulínaGrendža-Donská nám ho podáva priam na podnose. Život nie je taký, ako si ho predstavujeme. Najmä, keď náš pohľad naň je iný,odlišný, ako nám diktuje okolie. Kto nepozná ten pocit? Ktoobčas nebojuje s veternými mlynmi, len aby si udržal psychické zdravie? Niekedy je naozaj nutné ujsť pred okolím, no samota lezie na mozog, a tak je príjemné, ak sa k nám na spoločnú púť životom pridá Mikey. Čítanie vhodné práve na Vianoce, obdobie depresií a sklamaní, ktoré je plné šťastia a nádeje, že je tu stále niekto, komu na nás záleží. A nielen preto, aby nás využil...

Na záver poďme utekať. Čo nám sily stačia. Aký je limit ľud ských možností v šprinte na sto metrov? No predsa 9,02 sekundy. Ale stačí to divákom, televíznym spoločnostiam, a  hlavne, sponzorom a  reklamným partnerom? Ján Gálik je presvedčený, že limity by existovať nemali, a tak prinášapo– 6 –

Predslov zostavovateUa zborníka

hľad do zákulisia posúvania ľudských hraníc. Utekajme, cieľ

sa blíži...

Utekajme teda od poviedok k tomu, prečo práve e-zborník. V Cene Fantázie zostávajú každý rok nezverejnené poviedky, ktoré stoja za prečítanie. Po zániku časopisu Fantázia vznikol nápad aspoň niektoré z týchto poviedok zverejniť. A tak, v časeeublikovania, keď odpadá nemalá časť nákladov na vydanie, padlo rozhodnutie, že viacerí autori si zaslúžia asoň takúto publicitu.

Tento zborník je prvou lastovičkou signalizujúcou novú sériu e-zborníkov z Ceny Fantázie. Okrem finálovej zbierky sme sa rozhodli pripraviť tri ďalšie e-zborníky, ktorépredstavia čitateľom ďalších 20 poviedok od 17-tich autorov. Dúfame, že každý z týchto zborníkov si nájde svojich čitateľov, a že sa podelia o svoj názor aj verejne. Lebo o tom je súťaž – aby autori získali spätnú väzbu, a  dozvedeli sa, čo sa čitateľom páči, a čo nie.

– 7 –

E-zborník Utekajme, uU ide!

LUCIA LACKOVIČOVÁ

Zombieslava

Rada čítam, píšem a  fantazírujem. Najradšej mám spojenie hororu

s humorom. Pri písaní príbeh prežívam spolu s postavami a teší ma,

keď si môj text nájde čitateľa. Za svoju najobľúbenejšiu hororovútému považujem zombie. Som presvedčená, že jedného dňa sa imnevyhneme.

Lucia Lackovičová

P

o  Novom moste sa tackala postava. Bolo trištvrte

na sedem. V tomto čase na danom mieste bolpodobný druh chôdze priskorý.

Mladej žene padali do tváre pramene hnedých vlasov,nema la topánku a  v  ruke zvierala kabelku s  trblietavým nápisom Guess. Krívala a chrčala.

Po moste prechádzal mladý pár. Zaregistrovali ju užzdiaľky. On tipoval klasiku, chľast, ona to podľa ženinho oblečenia

vi dela skôr na značkový fet. S patričným odporom sa čonajrých lejšie pretisli popri stene Nového mosta. Žena na chvíľu

za sta la. Stích la, akoby úplne prestala dýchať a napriamila telo

sme rom k nim. Pár zrýchlil ešte viac. Vzdialili sa bezobzerania. Ro mantickú večernú prechádzku mali nezvratnepoznačenú.

Žena sa knísavo pridŕžala zábradlia a v určitých momentoch

to vyzeralo, že už-už prepadne do  Dunaja. V  mladíkovi idúcom oproti sa prebudili ochranárske pudy a rozbehol sa k nej.

„Je vám zle?“ spýtal sa logicky a otázku niekoľkokrátzopakoval v rôznych variáciách. Žena neodpovedala. Vlasy jejzakrývali celú tvár. Cez zábradlie zazrel len jej ruky. Zazdalo

sa mu, že je na  nich krv. Žena sa stále potácala a  vydávala

neartikulované zvuky.


– 8 –

E-zborník Utekajme, uU ide!

„Zavolám sanitku. Počkajte, počkajte, držte sa, prosím vás!“ usiloval sa mladík konať skôr, než žena spraví čosi nezvratné. Zašmátral v rifliach po mobile, žena sa k nemu načahovala. Z ruky sa jej vyšmykla značková kabelka. Automaticky jej ju chcel podať a až vtedy si všimol, že členok v topánkena vysokom podpätku má žena neprirodzene vykrivený. Bol nepochybne zlomený. Pramene vlasov sa pohli a mladík na malú chvíľu zazrel ženinu tvár. Prestal hľadať mobil a  poodstúpil dozadu.

Medzitým sa pri nich vytvorila skupinka okoloidúcich,ktorí sa znechutene a prekvapene prizerali. Niektorí lenspomalili a pokračovali v ceste ďalej, iní boli zvedavejší. V hlúčiku zneli očakávateľné otázky: „Čo sa stalo? Čo jej je? Chceskočiť? Už niekto zavolal sanitku a  políciu?“ Mladík na  žiadnu z nich neodpovedal, len neustále ustupoval dozadu,do hlúčika, až v ňom celkom zmizol. Pomaly cúvajúc sa začalvzďaľovať. Ľudia si ho nevšímali.

Hlúčik vyformoval ďalších záchrancov, ktorí sa pokúšali žene pomôcť. Mladík sa otočil a  dal sa do  mierneho klusu. Postupne prešiel v beh, až v šprint. Ktosi za ním zakričal, že čo tomu dievčaťu urobil, ale bolo mu to jedno. Mal nedefinovateľne desivý pocit, akoby bol vo sne, akoby to, čo videl, nebolo reálne. Jeho vedomie nedokázalo spracovať predošlú udalosť. Cítil hrôzu.

Dobehol na koniec mosta, zbehol po schodíkoch do Sadu Janka Kráľa a  vedel, že musí utekať ďalej. Zozadu začul výkriky. Slová nepočul, ale ich význam bol jednoznačný podľa intenzity kriku. Nezastavoval sa, neskúmal, kto kričí a  o  čo presne ide. V  hlave mu zrazu vírilo množstvo nedokončených otázok. Odkiaľ sa to vzalo? Čo je s Jankou? Jev poriadku? Čo mama? Je to už rozšírené? Je už takýchto viac? Musím okamžite zavolať. Skryjem sa. Ale kam? Kam sa skryjem v Sade Janka Kráľa? Vyleziem na strom. Nie, blbosť. Aupark.

– 9 –

Lucia LackoviUová: Zombieslava

Vbehnem do Auparku. Ale čo keď..., čo ak... tam. Myšlienky

mu skákali, sledoval cestu, musel sa rozhodnúť, kadiaľ bu

de bežať. Aupark zavrhol, rozbehol sa k  nábrežiu Dunaja.

Zavolať Janke, zavolať mame, bože, čo bude s  Pegynou?

V  hlave mu to vrelo, začínal podliehať panike. Rýchlo sa

obzrel, nikoho za  sebou nevidel. Doliehali k  nemu výkriky,

aké doteraz nepočul. Ani na  futbale. Bežal smerom k  rieke.

Na loď. Pôjde na loď. Ak bude najhoršie, loď zdvihne pontón.

Bežal pomedzi stromy, zachytil sa. Neobzeral sa, lenprud

ko trhol rukou. Zabolelo ho to, ale utekal ďalej. Musí sa dostať

na niektorú z lodí. Ešte nikdy na žiadnej nebol. Ani na tej, čo

patrí Adymu Hajdu, aj keď o nej už toľko počul. Bohvie, ktorá

z nich to vlastne je. Kurva, dúfam, že tie dunajské reštaurácie

dokážu aj plávať. Letmo pozrel na ruku. Krvácala. V zornom

uhle zazrel medzi stromami muža so ženou. Ona sa vliekla,

on akoby sa pokúšal o beh. Spomalil. Ako v tranze sa pozeral

na krvácajúcu ruku. Očakával škrabanec, azda trieskuzadre

tú zo stromu, ale videl zreteľné odtlačky zubov. Krv kvapkala

na zem. V momente uvedomenia ho ruka začala až bláznivo

bolieť. Zvláštny pár, ktorý si v behu nevšimol, a ktorý práve

minul, sa tackavo blížil. Chytil si ranu, pritlačil na ňu a znova

sa rozbehol. Už nad ničím nepremýšľal, len utekal. Ruka ho

pálila, takú bolesť v  živote nezažil. Udierala mu do  mozgu,

prenikala celým telom, celou mysľou a spomaľovala ho. Musí

sa dostať k  najbližšej lodi. Zistiť, čo je s  Jankou a  mamou.

Obzrel sa, pár zaostával, nebežali za ním. Náhle pocítilprud

ký náraz. Spadol na zem, úder ani nevnímal, už predtým ho

bolesť celkom prešpikovala. Nevedel sa nadýchnuť. V ústach

sa mu hromadila krv. Nadvihol hlavu. Na hrudníku mu sedel

zakrvácaný starý pán bez výrazu a búšil doňho. Ako medveď,

bez mimiky, keď dobehne korisť. Pokúsil sa ho z posledných

síl zhodiť, ale do  ruky mu hrýzlo malé, akosi neprimerane

silné dievčatko. Mohla mať tak osem-deväť rokov. Ako Janka,

pomyslel si.

– 10 –

E-zborník Utekajme, uU ide!

•••

„Nie, ďakujem, už mám,“ zopakovala Klára približnepiatykrát a začínala byť mierne otrávená. Odmietala nechcenéletáky a vyhýbala sa neústupným dôchodkyniam, deťoma ostatným nadšencom rastlinnej ríše. V duchu začínala ľutovať, že voľné piatkové popoludnie nevyplnila hoci aj spánkom, ale rozhodla sa dať šancu flóre v bratislavskej Inchebe. Bolo tam plno a  Klára rozmýšľala, či si skutočne všetci títo ľudia zobrali dovolenku kvôli rastlinám, alebo je pre nich piatkové voľné popoludnie bežné.

Po  dvoch hodinách strávených na  výstave sa jej záujem o rast liny akéhokoľvek druhu definitívne vytratil. Priexpozícii hustého lesa s vysokými bambusmi a exotickýmidrevinami zaregistrovala štíhleho mladíka s výrazom typického gaya alebo netypického heteráka. Napriek subtílnej postave z neho sršalo sebavedomie a Klára v ňom ihneď spoznala Alexandra Rozina. Mladšieho.

„Na  dnes stačilo,“ zhodnotila Klára. Nohy ju v  lodičkách s vysokým sklonom boleli, nebol to najlepší nápad prevetrať ich práve na výstave. Pred odchodom ešte zamierilana toalety. Počas chôdze hodila letmý pohľad do zrkadla. Maskara jej urobila čierne bodky pod očami. Občas sa to stávalo. Prešla si ukazovákom jemne pod dolnými mihalnicami a vošlado poslednej kabínky. Obvykle si vyberala práve tú, ani nevedela prečo. Zamkla sa a začala trhať toaletný papier z rolky.Na verejné vecko si samozrejme nikdy nesadala. Väčšinou pri tejto aktivite akosi zvláštne čupela, váhu pritom prenieslana stehná bez toho, aby sa dotkla misy. Ale teraz bola taká uchodená a  unavená, že sa rozhodla pre pohodlnejší, hoci hygienicky rizikovejší a časovo náročnejší variant.

Zvonku k  nej doliehal hluk. Dôchodkyne sa určite pobili o  or chi deu s  najväčším počtom výhonkov, pomyslela si zne– 11 –

Lucia LackoviUová: Zombieslava

chu te ná realitou bratislavskej flóry, únavou a boľavýmichodidlami. Hluk sa však stupňoval a blížil. Klára rýchlo urobila

to, čo bolo potrebné, a nervózne sa začala zapínať. Zvuky sa

menili v  definovateľnejší krik. „Preboha, čo sa to deje?“ zašomrala, nervózne sa usilujúc zapnúť si zips. Ten sav rýchlosti zachytil do vnútra nohavíc a odmietal sa vytiahnuťhore. Klára počula buchnutie dverí okolitých kabínok a rýchle

klopkanie topánok vybiehajúcich ľudí. Začínala rozoznávať

útržky viet vo výkrikoch. „Kriste, čo to do  prdele je? Horí,

či čo?“

„Nie, nie, nechajte ma!“ ozval sa zreteľne zúfalý fistulový žen ský výkrik, ktorý prekvapivo náhle ustal. Klára tipovala, že sa to udialo hneď pred toaletou. Nasledovali ďalšie a ďalšie výkriky. Bolo v  nich zúfalstvo a  hrôza, ktoré prechádzali aj na ňu. Prestala sa zapínať, stŕpla. Napadli jej teroristi alebo že vypukol vojenský konflikt. Žeby predsa len tí Maďari? Bolo to absurdné, ale taká bola aj momentálna situácia.

Počula chrčanie, neznáme zvuky, hluk, ktorý ochromilcelú budovu. Buchot a rev vo všetkých predstaviteľnýchvariáciách. Dala dole záchodový poklop a čupla si naň. Kabelku si silno pritlačila k brade. Trasúcou sa rukou v nej nahmatávala mobil. Pod prsty jej prichádzala peňaženka, kľúče,vreckovky. „Kľud, kľud,“ hovorila si, pokúšajúc sa ustáliť trasúce sa ruky. Hluk neprestával, ale už neprichádzal z bezprostrednej vzdialenosti záchodov.

„Asi odtiaľto všetci vybehli. Ušli alebo...,“ uvažovala. „Bože, čo ak si po mňa prídu? Čo ak budú prehľadávať kabíny jednu po druhej?“ Hlavou sa jej prehnali klasické filmové scényvykopávania záchodových dverí.

„Ježiši, musím zavolať pomoc. Nie, najprv musím zavolať Miškovi. Bože, Miško! Môj Miško!“ Kláre vyhŕkli slzya znova sa roztriasla. Zhlboka sa nadýchla. Puch zo záchodov jej naplnil pľúca. Miešal sa v ňom aj akýsi sladkastý zápach.

– 12 –

E-zborník Utekajme, uU ide!

Klára konečne nahmatala v  kabelke mobil. Roztrasenými rukami stlačila jednotku. Na monitore sa zjavil nápis Miško. Telefón zvonil niekoľkokrát, až kým príjemný ženský hlas Kláre neoznámil, že volaná stanica je dočasne nedostupná a má to skúsiť neskôr.

Kláre stekali po tvári slzy. Nezdvihli jej na polícií, anina stodva nástke. Zmocňovala sa jej panika. Vytočila číslo ses try.Žila v Ban skej Bys trici, priamu pomoc od nej nečakala.

„Ahoj, Klári, ako?“

„Majka? Majka?“ Klára sa roztriasla, už ani neverila, že jej niekto zdvihne. Na malú chvíľu sa cítila zachránená. Príjemne uvoľnený hlas sestry ju na pár sekúnd dokonca presvedčil, že sa jej to celé len zdá.

„Majka, počúvaj, počúvaj, ja som teraz v Inchebe.“

„Klári, si OK?“

„Majka, počúvaj ma, prosím ťa,“ Klára na  chvíľu prestala šep kať, ale hneď sa zháčila a znova prešla v šepot.

„Majka, som v Inchebe. Niečo sa tu stalo. Musíš zavolaťpolí ciu alebo niekoho. Ja sa neviem nikam dovolať. Ani Miško mi neberie,“ pri tej predstave sa Klára znova rozplakala. „Maj ka, stalo sa tu niečo strašné. Ja neviem... niekto násnaa dol. Všetci kričia, teraz už teda ani nie, ale stále počujem zvonku výkriky. Neviem, čo to je. Som zavretá na  záchode, ale prídu si po mňa. Určite si po mňa prídu.“

Klárina sestra chvíľu neodpovedala. Spracovávala, či Klára týmto zvláštnym spôsobom žartuje, alebo či je to fakt. Akbola situácia taká, ako hovorila, nemala potuchy, čo má sestre poradiť.

„Klárka, neplač. Neplač. Počuj, si tam teraz sama? Schovaj sa, zamkni sa. Nikam nechoď, Klárka. Volám políciu.Okamži te volám pomoc. Vydrž, Klárka!“

„Majka,“ Klára sa zadúšala tíšeným plačom, „Majka, ja tu zomriem! Ja tu zomriem!“

– 13 –

Lucia LackoviUová: Zombieslava

„Nie, Klári, neboj sa. Budeš v  poriadku. Hneď volám pomoc. Vydrž. Buď tíško. Telefón si daj na  tichý režim, nech ťa nepočujú, ale maj ho pri sebe. Neboj sa. Teraz položím, dob re? Dobre, Klárka? Položím a  zavolám na  políciu, áno? Zo že niem ti pomoc, neboj sa.“ Mária sa snažila prekonaťpaniku racionálnym uvažovaním a opakovanými otázkamisestre. Darilo sa jej to. Prestala plakať a podarilo sa jej ako-tak utíšiť aj Kláru.

Zložila. Klára si dala telefón na tichý režim a pevne hozovrela do ruky. Pohľadom sledovala raz dvere, raz mobil.

Hluk v Inchebe pomaly ustával. Nič sa nedialo, ani Mária nevolala nazad. Klára sa jej pokúsila znova zavolať, ale mala obsadené. „Zrejme volá komu sa dá. Asi im to musívysvetľovať. Bohvie, či jej vôbec veria. Je to absurdné. Bože, absurdné! Ani ja by som neverila. Ktovie, či si aj ona nemyslí, že som sa zbláznila.“

Prvotná panika opadávala. Klára začínala cítiť stŕpnuté no hy. Stále ešte čupela na zavretom toaletnom poklopev toánkach so zabijáckym sklonom. V duchu tie krásne lodičky preklínala. Prozaické myšlienky na výšku podpätkov juupoko jo vali. K  strachu sa pridala zvedavosť a  chuť podniknúť čo si skôr, ako sa naplní filmové klišé z jej predstáv o ľuďoch ukrý vajúcich sa v kabínkach toaliet. Narovnala jednu nohu, dala ju na zem a pocítila v nej nepríjemné mravenčenie.

Bolo relatívne ticho. „Možno odišli. Možno by som to mala využiť. Ktovie, či teraz nezhromažďujú zadržaných,“ uvažovala Klára, rozoberajúc v hlave všetky scenáre, ktorépovažovala v danej situácii za najpravdepodobnejšie.

Narýchlo rozvíjala plán úniku. Smer dole schodmi zavrhla. Odtiaľ to celé prišlo. Rozhodla sa, že akonáhle vyjde z toaliet, pobeží na pravú stranu sály. Boli tam východy na hornúterasu, odkiaľ sa dalo zísť na zadné parkovisko. Kdesi tam stálo aj

– 14 –

E-zborník Utekajme, uU ide!

Klárine auto. Obvykle tadiaľ z výstav nechodila a vychádzala

klasicky, cez hlavný vchod, ktorý bol aj východom. To teraz

neprichádzalo do úvahy. Vedela, že musí vybehnúť čím skôr

von, nasadnúť do auta a povedať niekomu o tom, čo sa práve

udialo v Inchebe.

Zišla z WC. Prudkým trhnutím si zapla zips, ktorý pripohybe nahor prešiel aj po koži jej ľavého ukazováka. Z ranky vyšiel nepatrný náznak krvi. Ani ju to nebolelo. Zmysly mala skoncentrované na to, čo ju v najbližších chvíľach čakalo. Prst si nedbalo olízla, vyzula sa a  lodičky zobrala do  ruky, spolu s kabelkou. Pootočila zámok na dverách a čo najjemnejšie stis la kľučku. Na chvíľu prestala dýchať a vykukla spoza dverí. Na toaletách nikoho nevidela. Pootvorenými ústami takmer nečujne vydychovala. Po špičkách prebehla k východu, siahla na kľučku a zaváhala. Záchodová podlaha ju chladilana holých chodidlách. Nemala predstavu o tom, čo ju čakáza dverami. Nikto už nekričal. Bolo relatívne ticho. Ubezpečila sa, že to, čo práve robí pre vlastnú záchranu, urobiť musía takmer nečujne si sama pre seba zašepkala: „Musím bežať,rýchlo bežať k najbližšiemu východu“. Nazbierala odvahu,zhlboka vydýchla a vyšla z dámskeho WC.

Na  zemi boli kaluže rozmazanej krvi, jeden z  pôvodcov prekvapivo silného, živočíšneho zápachu, ktorý k nej užčiastočne doľahol aj na  toaletu. Nikoho nevidela. Ochromená jed no znač nou konfrontáciou s  danou situáciou na  chvíľu po za bud la, že má v  pláne utekať. Okamžite sa však spamätala a  ťapkajúc bosými, od  nervozity spotenými nohami, sa rozbehla napravo od  toaliet. V  ceste jej stála expozícia hustého pralesa, pri ktorom naposledy zazrela mladého Rozina. Zháčila sa v rozhodovaní, či to vezme cez húštinu, alebotento úsek obíde. Cestu by si tým predĺžila o pár metrov.

Vošla do imitácie pralesa a utekala krížom, smeromk výcho dom na  terasu. Vlastný dych jej búšil v  ušiach, šušťanie rast lín, ktoré rozhŕňala, jej zvyšovalo tep. Spravazaregistro– 15 –

Lucia LackoviUová: Zombieslava

vala pohyb. Skôr ako myšlienka, že útočníci ju už majú, sa

do  jej mozgu dostalo iné, omnoho prekvapivejšie zistenie.

Zom bíci sú skutoční! došlo jej pri letmom pohľadena postavu načahujúcu sa po  nej spoza výstavného bambusu. S výkrikom sa uhla a  šokovaná zrýchlila ešte viac. Rastliny jej

narážali do tváre, kamienky na výstavnom ostrovčeku juintenzívne bodali do  chodidiel. Vybehla spomedzi naaranžovaných stromov a zastala v krajnej uličke horného pavilónu.

Niekde tam mali byť bočné východy na terasu. Rozhliadla sa

dopredu aj dozadu. Boli všade. Ticho postávajúce, kývajúce

sa mŕtvoly, z ktorých odkvapkávala krv a kúsky čohosi,zrejme mäsa. Klára vbehla nazad, do stromov a čupla si za široký

kvetináč obrovského exotického ihličnanu. Bojovala s plačom, panikou a s myšlienkou, že toto zvládnuť nedokáže. Je

ich veľa. Príliš veľa.

V  hlave si narýchlo preberala, čo všetko vedela o zombíkoch z filmov. V každom, na ktorý si práve spomenula, boli trochu iní. Niekde rýchli a bystrí, inde pomalí a hlúpi,nesmrteľní, aj zomierajúci po pár týždňoch hladom. Niekde boli len nakazení a nie už mŕtvi, ale v zásade to bolo jedno. Vedela, že akonáhle to človek dostal, bol koniec.

Bohvie, ktorí sú títo. Rýchli sa jej nezdali. To už by sa na ňu vrhli. A  asi neboli ani príliš inteligentní, to už by ju našli. Bolo ich veľa. Veľmi veľa. Boli všade. Klára nemala tušenie, ako uniknúť. Húština okolo nej sa hýbala, hľadali ju. Cítia ma, pochopila a  rozhodla sa pokračovať v  pôvodom pláne. Skôr či neskôr by ju našli aj na záchode. Musím utiecť. Jedno kam. Hlavne preč z Incheby.

Vstala a  rozbehla sa smerom, kde predtým zaregistrovala najbližší východ na terasu. Modlila sa, aby nebolozamknuté. Pohybovala sa rýchlo, ale obozretne. Medzi stromami už nebežala. Cez rastliny zreteľne rozoznávala siluety a chcela sa im vyhnúť. Vyšla z  húštiny a  v  uličke sa rozbehla smerom, ktorý si predtým zvolila. Priamo pred ňou stáli dve staršie



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist