načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú - Vladislav Gális; L JSmith

Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú

Elektronická kniha: Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
Autor: Vladislav Gális; L JSmith

- V Londýne sa šíria správy o surových vraždách mladých dievčat. Podozrenie polície padá na Damona, pretože jeho udanie je súčasťou pomsty starého upíra Samuela, skutočného vraha. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  54
+
-
1,8
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9682-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V Londýne sa šíria správy o surových vraždách mladých dievčat. Podozrenie polície padá na Damona, pretože jeho udanie je súčasťou pomsty starého upíra Samuela, skutočného vraha. Ide o trest za smrť upírky Katherine, dávnej lásky oboch bratov Salvatoreovcov. Damon a Stefan stoja pred silou a krutosťou, akú dosiaľ nepoznali. Žiaden úkryt už pre nich nie je bezpečný…

Zařazeno v kategoriích
Vladislav Gális; L JSmith - další tituly autora:
 (e-book)
Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo
 (e-book)
Upírske denníky 14 – Tajný rituál Upírske denníky 14 – Tajný rituál
 (e-book)
Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí Podzemie – Osudné tajomstvá v Podzemí
 (e-book)
Podzemie – Voľný pád v Podzemí Podzemie – Voľný pád v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky 7 – V moci tieňov Upírske denníky 7 – V moci tieňov
 (e-book)
Podzemie – Súboj v Podzemí Podzemie – Súboj v Podzemí
 (e-book)
Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí Podzemie – Špirála hrôzy v Podzemí
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
 (e-book)
Upírske denníky 5 – Návrat Upírske denníky 5 – Návrat
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Upírske denníky –

Stefanove denníky 5

Úkryt

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Upírske denníky 1 – Prebudenie

Upírske denníky 2 – Súboj

Upírske denníky 3 – Zbesilosť

Upírske denníky 4 – Temnota

Upírske denníky 5 – Návrat

Upírske denníky 6 – Temné sily

Upírske denníky 7 – V moci tieňov

Upírske denníky 8 – Cesta z temnoty

Upírske denníky 9 – Tajomstvá

Upírske denníky 10 – Posadnutí démonmi

Upríske denníky 11 – Znovuzrodenie

Upírske denníky 12 - Fantóm

Upríske denníky – Stefanove denníky 1: Zrodenie

Upírske denníky – Stefanove denníky 2: Túžba po krvi

Upírske denníky – Stefanove denníky 3: Pomsta

Upírske denníky – Stefanove denníky 4: Tiene minulosti

L. J. Smithová

Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Úkryt – e-kniha

Copyright © Fragment 2012

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Predslov

Kým človek žije, krv mu prúdi, valí sa žilami, plná adre­ nalínu, strachu, túžby žiť – toho všetkého, vďaka čomu je človekom. Tomuto šumu sa nič nevyrovná, kedysi som ho horlivo počúval a tešil som sa na lov. No tep, ktorý sa mi teraz ozýval v ušiach, nebol hlasom ľudského srdca. Chýbal mu ten nepokoj, vďaka ktorému je krv neodola­ teľná. Patril mne... a môjmu bratovi.

Znovu sme sa ocitli na pokraji smrti. Náhlili sme sa späť do Londýna.

Londýn, ktorý som videl, bol mestom podvodov a skazy, kde vyhasínali nevinné životy a krv tiekla ulicami ako vo­ da. A my dvaja s Damonom sme tie hrôzy chceli zastaviť. Len som dúfal, že za to nezaplatíme privysokú cenu.

Pred niekoľkými hodinami na mňa zaútočil zákerný a pomstychtivý upír Samuel a nechal ma napospas istej

4  Stefanove denníky

smrti. Zachránil ma Damon. Bolo to ako zázrak. Do za­

pálenej chalupy vbehol môj brat a odvliekol ma do bez­

pečia tesne pred tým, ako ju pohltili plamene.

Žiaľ, už dávno som prestal veriť v zázraky. Aký zá­

zrak? Jednoducho som mal šťastie. Potreboval som ho ako

ešte nikdy. Nestačilo spoliehať sa na inštinkt. Inštinkty

ma už veľakrát zradili a zakaždým pri tom niekto zo­

mrel. Vedel som, že ak ma zradia znovu, tentoraz za­

hyniem ja. Mohol som sa len vrhnúť do zápasu so zlom

a dúfať, že ma šťastie aspoň teraz neopustí.

D

o ticha vo vlaku prenikol hvizd a vytrhol 

ma z úvah. Prudko som sa posadil. Sedeli 

sme v prvej triede, obklopení všemožným  pohodlím. Na stolíku medzi dvoma mäkkými lavicami  čalúnenými červeným zamatom spočíval tanier a na ňom  nedotknuté sendviče. Za oknom bežal kraj plný života, 

bohatej zelene a polí s čriedami pasúceho sa dobytka. 

Pokoj a krása môjho okolia ostro kontrastovali s hrôzou  a zmätkom, čo mi rozbúrili myseľ.

Oproti mne sedela Cora, na kolenách mala otvorenú 

malú Bibliu v koženej väzbe. Zadívala sa z okna. Ani  nežmurkla, tak napäto pozorovala svet, akoby od neho  čakala odpovede na otázky, ktoré som jej nedokázal dať  ja. Cora, nevinné dievča, ktoré bez vlastného pričinenia  uviazlo vo svete upírov. Práve sa stala svedkom príšernej   Stefanove denníky sestrinej premeny na jednu z tých démonických, krvilač­ ných bytostí, ktorých sa sama tak bála.

Len pred týždňom som si ešte žil ako v bavlnke alebo 

aspoň tak príjemne, ako som vo svojej situácii mohol dú­ fať. Prosté potešenia, aké môže aj upír čerpať z pohľadu  na zlatistý západ slnka a z posedenia pri nedeľnom stole,  mi vynahrádzali vedomie, že som stále v moci svojich  pudov. Všetko plynulo pokojne. Po rokoch na úteku pred  nepriateľmi a výčitkami svedomia som viac ani nemohol  žiadať.

Pred týždňom som bol zamestnancom u Abbottovcov,  spravoval som ich vidiecke panstvo a mojou najväčšou  starosťou bolo, či netreba opraviť plot okolo pastviny.

Pred  týždňom  som  sedel  v červenom  zamatovom  kresle v salóne, s pohárom brandy v jednej ruke a so Sha­ kespearom v druhej. Hoci som sa občas musel napiť ve­ veričej alebo vrabčej krvi, môj nos si vychutnával vôňu  pečeného mäsa, ktoré pomaly pripravovala gazdiná, pa­ ni Duckworthová.

Pred týždňom som sa díval na malého Olivera Abbotta,  ktorý so starším bratom Lukom za pätami vbehol do do­

mu. Obaja boli ufúľaní až hrôza, no ich matka Gertrude 

ich nevyhrešila, len sa zohla a zdvihla jeden z oranžových 

javorových listov, čo na topánkach doniesli dnu.

„Krása! Ach, aká je jeseň očarujúca!“ zvolala nara­ dostene a obzerala si list, akoby to bol vzácny klenot.

Úkryt  7

Pichlo ma pri srdci. Teraz bolo všetko inak. Oliverovo  telíčko ležalo pochované pod listami a jeho krv prúdila  v žilách nenásytného upíra Samuela. Gertrude prežila  a s ňou aj ostatní Abbottovci – otec George, syn Luke  a najmladšia dcérka Emma. Ani som si však radšej ne­ predstavoval des, ktorý určite pociťovali. Samuel ich pre­ svedčil, že Oliverovým vrahom som ja. Urobil to, aby si  so mnou vyrovnal účty, o ktorých som dovtedy vôbec ne­ tušil, a stále som si nebol istý, ako sa to vlastne zbehlo.

Tuho som zažmúril oči. Damon pred chvíľou odišiel  z vozňa, pravdepodobne sa chystal občerstviť u niektoré­ ho pasažiera. Neschvaľoval som bratovo pevné presved­ čenie, že jedine ľudská krv je dosť výživná pre upíra,  tentoraz mi však ticho, čo po ňom zostalo, tíšilo nervy.  Pred niekoľkými hodinami sme ušli z toho prekliateho  statku a ja som sa len postupne začínal uvoľňovať. Spus­ til som plecia, srdce mi v hrudnom koši bilo o niečo pra­ videlnejšie. Sme v bezpečí, pomyslel som si. Zatiaľ. No  vedel som, že v Londýne to bude celkom iné.

Cora stále držala na kolenách otvorenú Bibliu. Už ju  pred ňou niekto čítal a veru ju bral do rúk často, pretože  obálka bola ošúchaná a stránky plné škvŕn. Žiaľ, vedel  som, že Biblia jej nepomôže. Ani jej, ani nám ostatným  v tomto vlaku zatratencov.

Uličkou  sa  k nám  približovali  kroky.  Opäť  sa  mi  zrýchlil pulz a posadil som sa, pripravený na obranu, ak   Stefanove denníky sa spoza rohu vynorí niekto so zlými úmyslami. Možno  to bude Samuel alebo Henry, či iný poskok zla, s ktorým  som sa ešte nestretol. Cítil som, že aj Cora stuhla. Od  strachu vytreštila oči. Uvidel som ruku, ako odhŕňa zá­ ves, ruku s ozdobným lazuritovým prsteňom. Taký istý  som mal na prste ja a z pľúc sa mi vydral hlboký vzdych.  Vracal sa Damon, oči mal podliate krvou.

„Len sa pozri!“ zamával mi pred nosom novinami.

Vzal som mu ich z ruky a zadíval som sa na nadpis.  OČITÝ SVEDOK IDENTIFIKOVAL JACKA ROZ­ PAROVAČA. Pod palcovými titulkami žiarila kresba –  a na nej Damon. Rýchlo som preletel očami prvé riadky.  Zverským vrahom je muž, ktorý sa pohybuje v najvyšších kruhoch. Známeho svetáka Damona DeSangue iden ti fi­ kovali ako vraha z Miller’s Courtu.

Vlak hrmotal smerom k Londýnu, k mestu, ktoré te­ raz Damona považovalo za Jacka Rozparovača. Boli sme  ako myši, ktoré v plechovke nesú priamo do papule hada.

„Smiem sa pozrieť?“ spýtala sa Cora a vystrela ruku.

Damon ju ignoroval. „Aspoň ma mohli lichotivejšie na­ kresliť. Vôbec ma nevystihli,“ zavrčal a posadil sa ku mne.  Zlostne pokrkval noviny. Videl som, že sa mu trasú ruky,  slabo, tak slabo, že by to ľudské oko nerozoznalo. Nie, toto 

nebol sebavedomý Damon, akého som tak dobre poznal.

Cora si prelistovala noviny, ktoré ležali pri našich ne­

dotknutých raňajkách.


Úkryt  9

„Do Londýna zostáva len niekoľko míľ,“ veľavýznam­ ne som pozrel na Damona. „Keď tam prídeme, čo urobí­ me?“ Predsa len, mohli nás zatknúť hneď po príchode na  Paddington Station.

„Hmm,“ zatiahol Damon a hodil skrčené noviny na  podlahu, kde ich pre istotu ešte podupal. „Počul som, že  Britské múzeum vystavuje veľmi kvalitné zbierky. Ešte  som ho nemal príležitosť navštíviť.“

„Damon, hovorím vážne. Hľadá ťa polícia, a keď ťa  nájde...“ striasol som sa.

„Viem, že hovoríš vážne. A čo mám robiť? Naveky sa  skrývať, lebo mi niekto hodil na krk zločin, ktorý som  nespáchal? Samuel za to zaplatí. Okrem toho, policajtov  sa nebojím. Uvidíš, že mám ešte zopár tromfov v rukáve.“

„Aj tu ste,“ povedala Cora a zdvihla titulnú stranu no­

vín London Gazette. Pri článku tentoraz nebola ilustrá­ cia, ale titulok výrečne hlásal: JACK ROZPAROVAČ JE  ZNÁMY, STÁLE VŠAK UNIKÁ.

Damon jej vytrhol noviny a rýchlo si prečítal, čo sa  v nich píše. Obrátil sa ku mne. „Ha! Tlač zo mňa spravi­ la šľachtica. V poriadku, pretože teraz vyzerám ako chu­ dák, takže ma sotva niekto spozná.“ Neznelo to veľmi  presvedčivo, no Damon si uhladil vlasy a zaklonil hlavu,  akoby sa len opaľoval na pláži.

Musel som uznať, že na jeho slovách niečo je. Už  nepripomínal  leva  londýnskych  salónov.  V otrhanej   Stefanove denníky špinavej košeli, s červenými unavenými očami a so str­ niskom na brade vyzeral ako obyčajný niktoš. No zosta­ li  mu husté tmavé vlasy, ktoré mu padali na výrazné  obočie, zostali mu pekne krojené ústa skrivené v ironic­ kom úškrne. Skrátka, neprestal vyzerať ako Damon.

Pristihol ma, že ho pozorujem, a zdvihol obočie. „Viem, 

že si nad niečím lámeš hlavu,“ zamrmlal. „Tak von s tým!“

„Myslím si, že by sme nemali ísť do Londýna.“ Dôvo­

dy boli predsa jasné. Po Damonovi v tom meste vyhlási­ li pátranie a stal sa z neho štvanec bez priateľov. Netušili  sme,  koľko  ďalších  upírov  stojí  na  Samuelovej  strane.  Určite jeho brat Henry, ale to nemuselo byť všetko. Kto­ vie, kam siaha Samuelov vplyv? Ak sa mu podarilo na­ močiť Damona do zločinov, iste má priateľov na vyso­ kých miestach.

„Máme sa vyhnúť Londýnu?“ vyštekol Damon. „A čo 

nám zostáva? Ukrývať sa v lese a čakať, kým nás lapia? 

Nie,  môj  milý,  chcem  pomstu.  Vari  si  už  zabudol  na 

svoju priateľku Violet?“ dodal, lebo vedel, že práve kvôli 

nej musím bojovať proti Samuelovi.

Pozrel som na Coru, ktorá sa zúfalo prehŕňala v novi­

nách, akoby tam niekde mohla nájsť mapu, čo nás zave­

die do bezpečia. Modré oči sa jej rozšírili od strachu 

a mne zišlo na um, že po tej hroznej noci sa ešte obdivu­

hodne ovláda. Pred úsvitom, keď sme sa skrývali v lese 

a čakali, kým nás prestanú hľadať, bola veľmi statočná. 

Úkryt  11

Pritom len chvíľu predtým videla, ako sa jej sestra zme­

ni la na démona. Nevedel som si ani predstaviť, čo teraz 

prežíva.

„Chcem ju zachrániť. Ver mi,“ povedal som s nádejou, 

že si Cora uvedomí moju úprimnosť. „No potrebujeme  dobrý plán. Nevieme, čo všetko je proti nám.“

Už v tej chvíli mi bolo jasné, že s Damonom sa ne­

zhodneme. Keď Damon niečo chcel, či už šlo o lásku,  o šampanské alebo o krv, chcel to hneď. A to isté platilo  o pomste.

Kútikom oka som zazrel, že Cora zaťala zuby. „Musí­

me ísť do Londýna. Keby som sa nepokúsila zachrániť  sestru, naveky by som si to vyčítala,“ povedala rozhodne  Cora,  poskladala  noviny  a ukázala  na  ďalší  obrázok.  Mykol som sa, lebo som očakával, že znovu uvidím 

Damonovu tvár. Namiesto neho tam však gánil Samuel, 

s bradou vysoko zdvihnutou a s rukou vo vzduchu. Mával 

davom ako obľúbený politik.

„Ukážte mi to,“ zavrčal Damon a zdrapil noviny, kým 

sa Cora spamätala.

„Samuel Mortimer, kandidát na člena londýnskej mest­

skej rady, sľubuje, že ulice nášho hlavného mesta budú 

bezpečné. Mortimer vyhlásil pred jasajúcim davom: ‚Ak 

budem  musieť,  holými  rukami  toho  Rozparovača  zabi­

jem.‘“ Damon dočítal a odfrkol si: „Pchá, to chcem vidieť.“

Zamračil som sa. Samuel Mortimer? Priezvisko od­


12  Stefanove denníky vodené  od  francúzskeho  výrazu  mort,  ktorý  označuje  mŕtveho? Pravdaže, ako inak? Dosiaľ som si to neuvedo­ mil ani ja, ani Damon, ktorý sa hrdo predstavoval ako  gróf DeSangue. Krvavý gróf. To meno Samuelovi prav­ depodobne prezradilo, čo je Damon zač.

Pokrútil som hlavou. Čo všetko nám ešte uniklo? Vari 

som aj ja padol do Samuelovej pasce? Veď som tiež istý  čas veril, že Damon je Rozparovač.

„Prosím, sľúbte mi, že kým Violet nebude v bezpečí, 

nič nepodniknete,“ šepla Cora. „Potom ho zabite. Len  nedovoľte, aby sa pritom niečo stalo mojej sestre...“

Nechcel som Core sľubovať niečo, čo som nemohol 

zaručiť. Ani som si nebol istý, či spolu s Damonom to­

ho špinavca Samuela porazíme, no vedel som jedno: 

Damon si nedá ujsť žiadnu príležitosť, aby sa o to aspoň 

pokúsil. Chcel som ju poprosiť, aby od nás ušla čo naj­

ďalej. Choď do Paríža, dievča, zmeň si meno a zabudni 

na minulosť. No načo by som to hovoril? Neposlúchla 

by ma. Violet bola jej sestra a Cora s ňou bola zviazaná 

príbuzenským putom, aké spájalo aj mňa a Damona.

Tak som len bez slova prikývol a zdalo sa, že to jej 

stačí. Pošúchal som si unavené oči. Mal som zúfalý po­

cit, že som opitý alebo že sa mi sníva hrozný sen. Všet­

ko, čo sa za posledných dvadsaťštyri hodín odohralo, 

nadobudlo zahmlené obrysy, akoby som si to iba vysní­

val, nie prežil. Žiaľ, bola to skutočnosť.


Úkryt  13

Lúky a polia za oknami sa postupne premieňali na  sivasté plochy. Či sa mi to páčilo, či nie, blížili sme sa  k mestu.  V diaľke  som  zazrel  letiaci  kŕdeľ  vrabcov,  operence mierili opačným smerom ako my, na vidiek,  k moru...

„Nebojte  sa,  nájdeme  Violet,“  duto  som  povedal.  Dúfal som, že Violet naučím prežívať na zvieracej krvi,  potláčať divé nutkanie, žiť s neprestajným hladom. Že  ju skrátka naučím to, čo mňa naučila Lexi. A veril som,  že už nie je neskoro.

Záves sa pohol a dnu strčil hlavu sivovlasý sprievodca.  Nič netušiac vošiel do kupé. Nadvihol čapicu, láskavo sa  usmial na Coru. Ktovie, zišlo mi na um, koho mu pripo­ míname? Troch súrodencov na výlete? Dvoch milencov,  na ktorých dáva pozor zodpovednejší starší muž? Utešilo  ma vedomie, že ani v najvýstrednejších predstavách by  neuhádol, kto v skutočnosti sme.

„Najbližšia zastávka je Londýn!“ oznámil a podozrie­

vavo fľochol na Damonovu krvavú košeľu. Toto nebol  sprievodca, ktorého sme ovplyvnili a prinútili pustiť nás  do kupé v prvej triede. Podľa toho, ako stisol pery, mi  bolo jasné, že o sekundu si od nás vypýta lístky.

Damon sa k nemu obrátil a pomaly zdvihol obočie.  „Ďakujem,“ ticho prehovoril. Na tvári sa mu zamihotal  úsmev a myseľ sa mu vliala do mysle toho muža. O chvíľu  bol starý sprievodca celkom v jeho moci.  Stefanove denníky

Díval som sa na tú premenu a obdivoval som brata, 

ako ľahko si podrobuje ľudské myšlienky, hoci je zrane­

ný a vyhladovaný. Keď som sa o niečo podobné pokúšal 

ja, často mi po tej námahe zostala boľavá hlava a v ústach 

kyslá pachuť. Damon zrejme nijaké vedľajšie účinky ne­

pociťoval.

„Odteraz nás necháte na pokoji. Lístky sme vám už  ukázali. A nezabudnite, nikdy ste nás nevideli,“ vyhlásil 

Damon pokojne a uhladene.

Cora sa zvedavo prizerala, ako sprievodca visí na kaž­ dom slove z Damonových úst. Chcela niečo povedať, ale  rýchlo som pokrútil hlavou, aby nenarušila prúd energie. 

No ona len pošepla Damonovi: „Povedzte mu, nech vám 

odovzdá svoju čiapku.“

Damon na ňu prekvapene pozrel. „Potrebujem vašu  čiapku,“ vyhlásil rovnako autoritatívne ako predtým.

„Isteže, pane. Ako si želáte.“ Sprievodca mu ju odo­ vzdal.

„Aj kabát,“ dodala významne Cora.

„Aj kabát,“ poslušne zopakoval Damon. Div mi oči ne­ vypadli z jamôk, pretože to vyzeralo, akoby Cora ovplyv­ ňovala môjho brata.

„V poriadku,“ prikývol starec, vyzliekol si zaprášený  sivý kabát a uložil ho na sedadlo k Damonovi. V košeli  sa vyšuchtal z kupé a nechal za sebou spadnúť záves.

„To bol dobrý nápad,“ pochválil som ju. Ešte som 

Úkryt  15

nestretol človeka, ktorý by sa tak málo desil spoločnosti  upírov. Teda okrem Callie. Rýchlo som pokrútil hlavou 

a zahnal som spomienku na dievčinu, ktorú som kedysi  miloval. Callie bola minulosť a nám teraz mohli pomôcť 

len plány pre prítomnosť a do budúcnosti.

„Inak to nepôjde. Jeho tvár je v každých novinách 

a aspoň sme od neho nemuseli žiadať nič horšie.“ Cora  sa striasla a ja som vedel, na čo myslí – na chvíle, keď  si z nej Samuel urobil svoju otrokyňu. „Damon, len čo  vystúpime z vlaku, nasaďte si čiapku a oblečte si ten  kabát. Ak vás budú okoloidúci považovať za železni­ čiara, nik vám nebude venovať pozornosť. Nie je to do­ konalé maskovanie, ale bude musieť stačiť.“ Cora spo­ kojne prikývla.

„Vďaka,“ zamrmlal Damon, keď si vyskúšal čapicu. 

Padala mu takmer na nos, no presne preto mu ideálne  ukrývala polovicu tváre. „Dámy vždy vedia, aký odev sa  kam hodí.“

Cora mykla perami, akoby sa bránila úsmevu. Keď ju 

mal v moci Samuel, stretávala sa s Damonom. Zrejme si  už zvykla na jeho čierny a neraz sarkastický humor.

„Viem, kam pôjdeme,“ pokračovala. „Aspoň načas tam 

budeme v bezpečí.“

„Naozaj? Budeme vám zaviazaní, slečna, ak sa s nami 

o tú informáciu podelíte,“ prehnane zdvorilo sa k nej obrá­

til Damon.  Stefanove denníky

Cora sa nahla dopredu, oprela sa lakťami o kolená,  a ja som si opäť všimol, že má ruky postriekané krvou,  odkedy mi ošetrovala rany.

„Keď vystúpime, pôjdete za mnou,“ hovorila čo naj­

tichšie. Ukradomky pozerala na dvere. „Nemôžem vám  vopred prezradiť, kam to bude. Nechcem, aby nás niekto  začul. Opatrnosti nikdy nie je dosť. Je to tak?“ vzdorovi­ to pozrela na Damona, či má niečo proti tomu.

„Výstižné,“  pritakal  Damon.  Mňa  osobne  tešilo,  že  Cora je nielen uvážlivá, ale dokáže aj donútiť môjho bra­ ta, aby poslúchal. Možno je naivná, možno toho veľa ne­ zažila, ale má nervy zo železa.

Cora rázne prikývla a znovu sa zadívala z okna. Zatiaľ  som si ju prezeral. Na rukách zaschnutá krv, na modrých  bavlnených šatách tiež. Z diaľky to mohlo vyzerať, akoby  mala šaty so vzorkou ruží.

Trikrát ostro hvizdla píšťala a vedeli sme, že o niekoľ­

ko minút sme v stanici.

„Nezabudnite si kabát,“ pripomenula Cora Damonovi.

Damon len pokrčil plecami a natiahol si sivý zvrch­ ník zo železničiarskej uniformy. Vyzeral ako v uniforme  armády Konfederácie, ktorú nosil pred dvoma desaťro­ čiami.

„Výborne,“ pochválila ho Cora. „Stefan, vy pôjdete  posledný a dáte pozor, aby nás nikto nesledoval a nikto  na nás nezízal.“

Úkryt  17

„Samozrejme,“ ostýchavo som prikývol. Pôvodne som 

očakával, že ju budeme chrániť my, ale teraz ona chráni­ la nás. Ak sa máme spoľahnúť na človeka, čo nám to pri­

nesie? Bezpečie alebo na tom budeme ešte horšie ako 

predtým? Je vari Cora tým talizmanom, ktorý potrebuje­

me? Nech už to malo dopadnúť akokoľvek, rozhodol som 

sa jej dôverovať. V

lak o chvíľu s hukotom vošiel do stanice, za­

nechávajúc za sebou oblak čierneho dymu.

Všetci traja sme rýchlo a nenápadne vy­

stúpili a predrali sme sa cez hustý dav na nástupišti.  Cestou k východu som si všimol troch policajtov, ktorí  stáli uprostred stanice. Jeden sa ku mne obrátil, prebe­

hol po mne pohľadom, no potom upriamil pozornosť na 

ďalšie tváre v dave. Uvoľnil som sa. Nikto nás nepodo­

zrieva.

Okolie stanice sa veľmi líšilo od elegantných budov, 

aké mal rád Damon. Nebolo tu ani stopy po zlatej farbe 

a lesklom mramore. Tu sa stavby na seba tisli, slepo na 

nás civeli zadebnenými oknami a na okolí nebolo ani ži­

vej duše. Vzduch bol ťažký, nasiaknutý pachom mesta.

Obloha sa zaťahovala. „Zdá sa, že bude pršať,“ povedal 


Úkryt  19

som. Vzápätí som pokrútil hlavou, samému sa mi hnusil  tento pokus o nezáväzný rozhovor. Vyznelo to, ako keď  sa farmár prihovára susedovi.

Stefan, prostáčik Stefan... zazvonil mi v uchu sladký,  no ironický hlas. Zahnal som myšlienku na Katherine.

„Asi máš pravdu,“ zatiahol nenútene Damon, akoby  bol stále vo Virgínii a mal more času.

„Chlapci, budete tu stáť večne alebo pôjdete za mnou?“  spýtala sa Cora a útlymi rukami si podoprela boky.

S Damonom sme na seba pozreli a prikývli. „Ak ste  pripravená, tak aj my,“ povedal Damon.

Cora sa rýchlo pozbierala a vybrala sa po kľukatých  uličkách západného Londýna ku kalnej, pomaly plynúcej  Temži. Kedysi som si Temžu predstavoval ako majestát­ nu rieku, čo ústi do Atlantiku a spája Londýn so svetom.  Teraz pôsobila mútne a zlovestne. Kráčal som niekoľko  krokov za Corou, striehol som, či sa neobjaví Samuel,  roz horčení občania alebo polícia. Vždy keď som zazrel  štíhly ženský chrbát, na ktorý splývali tmavé kučery,  rýchlo som odvrátil pohľad. Hoci som mal plnú hlavu  problémov, stále ma mátala Katherine.

Pokračovali sme v ceste k mostu pre chodcov, už sa  pred nami týčili známe časti Londýna. Videl som kupolu  Katedrály svätého Pavla a o čosi ďalej štíhly Big Ben.  Pri rieke stáli sklady. Tam Samuel väznil Coru, tam sa   začala Violetina premena na upírku. Londýn bol mestom   Stefanove denníky kon trastov – vznešené chrámové veže akoby nemali nič  spoločné s pekelným podsvetím, v ktorom sme uviazli.

Čoskoro sme sa ocitli na Strande, na ulici, ktorá patrí  k obchodným tepnám mesta. Všimol som si zopár ner­ vóznych pohľadov. Neprekvapilo ma to. V zakrvavených,  špinavých šatách sme vyzerali horšie ako žobráci, čo sa  potulovali po námestiach.

„O chvíľu sme tam,“ chlácholila nás Cora, ktorá tiež 

vycítila zvedavé pohľady okoloidúcich. Prihladila si šaty,  vystrela chrbát a bez obzerania vykročila po moste.

„Dobre, že ju tu máme,“ poznamenal Damon, keď ma  dobehol.

„Áno,“ prisvedčil som. Výnimočne sme boli s bratom  na jednej lodi.

Prešli sme na druhý breh a Cora odbočila ku kamen­ ným schodom, čo viedli až k rieke. Pod mostom nebolo  nič,  len  obrovská  diera  v zemi  zahádzaná  doskami  a železnými tyčami. Určite to bolo stavenisko, budúca  stanica metra. Spomenul som si, ako mi George Abbott  rozprával, že v Londýne budujú sieť podzemných vlako­ vých tunelov, ktoré raz spoja celé mesto. Podľa toho, ako  vyzeral tento otvor v zemi, sa však stavitelia až tak nepo­

náhľali. Pôsobilo to tu opustene.

Šiel som za Corou ako poslušné šteniatko. Na stĺpe 

bola pribitá tabuľa s nápisom ZÁKAZ VSTUPU a jama 

bola  obohnaná  ostnatým  drôtom.  Nejaký  robotník  sa 

Úkryt  21

pokúsil otvor zakryť hrubou plachtou, ale videl som, že  spod nej trčí úzky drevený rebrík. Cora zastala neďaleko  od neho.

„Nie je to hotel Cumberland, však, braček?“ spýtal sa  Damon sucho.

Cora ignorovala Damonovu poznámku. „Dolu sa dá  dostať tadiaľto,“ povedala a preliezla cez plot.

„Je  to  bezpečné?“  spýtal  som  sa  skepticky.  Odkiaľ  Cora vie, ako sa dá dostať do rozostavaného metra?

„Samozrejme, že je. S Violet sme tam prenocovali,  tak že ak je to dosť bezpečné pre dve ženy, upír by sa ne­ musel triasť od strachu,“ výsmešne odvetila Cora.

„Vy ste tam dole spali samy?“

Cora pokrčila plecami. „Nemali sme peniaze. Sľúbili  sme, že zaplatíme majiteľovi penziónu, len čo si nájdeme  prácu, ale on nás vykopol. Vedela som, že nie je rozumné  spať na ulici, tak sme celú noc chodili po meste. Začali  sme pri Desiatich zvonoch a dostali sme sa až sem. Krá­ čali sme popri rieke a rozprávali sme si rôzne historky,  aby nám rýchlejšie ušiel čas. Len čo svitlo, dopriali sme  si oddych. No jednu noc už Violet od vyčerpania takmer  nevidela a našli sme toto tu,“ vysvetľovala a ukázala na  tunel. „Keď nemáte priateľov a všade striehnu len nepria­ telia, lepšia skrýša neexistuje.“ Veľavýznamne pozrela  na Damona, odtiahla plachtu z otvoru a vyliezla na reb­ rík. Vzápätí zmizla v tme a Damon ju rýchlo nasledoval.  Stefanove denníky

„Počkajte na mňa!“ zvolal som, ale nikto mi neodpo­

vedal. Len čo som stúpil na prvý vratký šteblík, zdola  som začul hrozivé žuchnutie.

„Cora?“ zvolal som zúfalo a rýchlo som zostupoval do 

jamy. „Damon?“

„Tu som!“ povedala Cora. „Nič sa mi nestalo. Len si 

treba dať pozor...“

Vystrel som nohu, očakával som, že ju položím na 

ďalší šteblík. Ten tam však nebol a ja som vzápätí pristál  na chrbte.

„... na chýbajúci posledný šteblík,“ oznámil mi Corin 

hlas.

„Nič mi nie je!“ povedal som, chvatne som sa postavil 

a oprášil som sa. Oči si mi privykali na tmu. Nachádzali 

sme sa v rozľahlom tuneli, z ktorého do všetkých strán  odbočovali ďalšie chodby. Odkiaľsi kvapkala voda. Zda­

lo sa mi, že niekde v diaľke počujem aj tiché dýchanie, 

no nebol som si istý, či sa so mnou nezahráva predsta­

vivosť.

V tme sa zaligotali Damonove oči. „Často si ma posie­

lal do pekla. Tuším sme sa v ňom práve ocitli, čo povieš, 

braček?“

„Podľa mňa je to ideálny úkryt. No ak sa vám nepá­

či, môžete odísť. Sestru nájdem aj sama. Som zvyknutá, 

že sa nemôžem na nikoho spoliehať,“ chladne povedala 

Cora.

Úkryt  23

„Nikam nejdem,“ ozval som sa. Nemienil som Coru  opustiť. Musím sa postarať, aby sa jej nič nestalo. Jej ses­

tru som sklamal, ale ju nesklamem.

„Stefan je dobrák od kosti, ochotne vám pomôže,“ sar­

kasticky vyhlásil Damon. „Teraz ma, prosím, ospravedlň­

te. Bol to náročný deň a musím si odpočinúť.“ Vybral sa 

hlbšie do tunela.

„Nechcete ísť aj vy? Ja si poradím,“ povedala Cora 

a priblížila sa ku mne. 

„Nie, zostanem s vami,“ vyhlásil som.

„Dobre, tak vás varujem. Teraz nie som najpríjemnej­ šia spoločníčka.“ Prešla zopár krokov k rímse, ktorá bo­ la vyhĺbená do zeminy. Vyliezla na ňu a začala kývať  no hami. Vyzerala skôr ako dievča, čo za letného večera  sedí na hojdačke, než ako žena obklopená upírmi, ktorá  sa skrýva päť metrov pod zemou.

„Cora,“ začal som. Chcel som jej povedať, ako veľa  pre mňa jej sestra znamenala. „Hoci som Violet poznal  len niekoľko dní, považoval som ju za sestru a...“

Cora vzdychla. „Som unavená a vy určite tiež. Mohli  by sme vynechať dlhé reči?“

„Samozrejme,“ prikývol som. Usadil som sa na dlážke  z udupanej hliny. Asi bude najlepšie mlčať. Vždy keď som  sa dostal príliš blízko k ľuďom, stalo sa niečo strašné.  Stalo sa to s Callie. Stalo sa to s Violet. Dokonca aj s ma­ lým  Oliverom.  Niečo  také  som  už  nemohol  dopustiť.   Stefanove denníky A predsa som túžil akýmkoľvek spôsobom utešiť Coru.  Určite je vystrašená. Ak bude tie hrozné emócie držať  v sebe, napokon ju premôžu. Poznal som to až príliš  dobre.

Tak tuho som zažmúril oči, až som videl hviezdičky. 

Keby tu bola Lexi, ponúkla by mi šálku kozej krvi. Keby  tu bola Lexi, sotva by som sa ocitol v takejto šlamastike.

Prestaň! prikázal som si. Sebaľútosť nič nevyrieši. 

Potreboval som sa vyspať. No vždy keď som v posled­

nom čase zavrel oči, myšlienky mi krúžili okolo pod­

staty všetkých mojich problémov: ako som sa stal tým, 

kým teraz som. Pokúšal som sa rozmotať zložitú spleť  myšlienok a citov, no vyrušil ma obraz jednej belostnej  tváre. Katherine. Jej veľké nežné srnčie oči. Jej pery, 

ktoré sa roztvárajú, sú pripravené...

Začul som šramot a rýchlo som otvoril oči. Vedľa mňa 

bol potkan, v tme mu planuli oči ako koráliky. Inštink­ tívne  som  načiahol  ruku,  zlomil  som  zvieratku  väzy  a rýchlymi, mocnými hltmi som pil jeho krv. Bola hnus­ ná ako stuchnutá voda, no lepšia ako nič. Akákoľvek krv  ma stále neodolateľne vábila, oslovovala primitívnu časť  mojej osobnosti, ktorú som sa pokúšal potlačiť.

Uvedomil som si, kde sa nachádzam a že neďaleko 

odo mňa je Cora, až keď mi už zvieracia krv stekala dolu  hrdlom. Odtrhol som si od úst mŕtveho potkana a naklo­ nil som sa k nej. Dýchala pravidelne. Určite spí. Odľahlo 

Úkryt  25

mi, že nevidela moju pravú tvár, a tak som si znovu ľahol  a pokúšal som sa nájsť si na zemi pohodlnú polohu.

Potom sa v tme ozval hlas.

„Dúfam, že vám večera chutila,“ povedala Cora. No  neznelo to vystrašene. Skôr čiastočne zvedavo a čiastočne  znepokojene.

V ústach som pocítil pachuť hanby zmiešanú s hor­ kosťou potkanej krvi. Túžil som jej povedať, že ma to  mrzí, že som nechcel, aby to videla. „Dobrú noc,“ pre ho­ dila Cora, akoby som len pred spaním vypil pohár te­ plého mlieka.

Počúval  som  ozvenu  jej  hlasu  v prázdnom  tuneli.  „Dobrú noc,“ zašepkal som napokon.

Odmlčala sa. A

ž do rána som počúval škrabot, ktorý vy ­

dávali hlodavce, a nekonečné kvapkanie vo­

dy. Londýn sa zdal nesmierne ďaleko, hoci 

v sku točnosti bol len niekoľko metrov nad nami. No aj  napriek nepríjemným zvukom sa mi časom podarilo  upadnúť do hlbokého spánku.

Potom sa ma však zmocnilo známe napätie – para­

noické presvedčenie, že ma niekto pozoruje. Otvoril som 

najskôr jedno, potom druhé oko. Pohľad mi opätovalo  iné oko – svetlomodré. Náhle, celkom prebratý, som cú­ vol a uvedomil som si, že sa nachádzam len na piaď od  Cory.

„Čo to robíte?“ okríkol som ju a prešiel som si jazy­ kom po zuboch. Našťastie boli krátke a rovné. Postavil  som sa a kĺby mi bolestivo zavŕzgali. Niežeby som bol za 

Úkryt  27

tie dve desaťročia zostarol, lenže rok života v pohodlí  u Abbottovcov ma obral o telesnú zdatnosť. Odvykol som  si od spania na tvrdej zemi.

Cora posmutnela. „Prepáčte,“ šepla, posadila sa a pri­ tiahla si kolená k brade. Uhladila si sukňu. „Strašne sa  bojím.“ Červené vlasy mala na jednej strane hlavy roz­ strapatené a pod očami som jej uvidel tmavé kruhy.  Žltkastá pokožka, popraskané pery... zvláštne, že odra­ zu pôsobila tak zraniteľne, keď bola večer taká silná.  Bolo mi jasné, že potrebuje priateľa. Veď som bol na  tom rovnako.

„To nič,“ povedal som už miernejšie. „Občas neverím 

ani sám sebe.“

„Ak neveríte ani sám sebe, môže vám veriť niekto 

iný?“ opýtala sa Cora a prevŕtala ma veľavýznamným  pohľadom. „Okrem toho, nezdá sa mi, že by som ešte  niekedy mohla byť v bezpečí,“ doložila ľútostivo.

Medzi nami sa rozhostilo ťaživé ticho. Okrem cupotu  drobných labiek a kvapkajúcej vody som počul symfó­ niu ľudských zvukov – z tunela zaznievalo kašľanie,  naťa hovanie svalov a šliach, buchot sŕdc, ktoré do žíl  pumpovali krv. V našom najbližšom okolí nespal nikto  a ja som vedel, že Cora vzdialenejších susedov nepoču­ je tak ako ja. V podzemí sme však neboli sami. Zišlo  mi na um, či to nie je dôvod, pre ktorý Damon tak chvat­ ne odišiel.  Stefanove denníky

„Šiel sa nasýtiť, však?“ šepla Cora, akoby mi čítala 

myšlienky.

„Pravdepodobne áno.“ Zviezol som sa na zem a prach 

okolo mňa sa postupne usadil. V tmavom tuneli sa neda­ lo zistiť, či je noc, alebo deň. Teraz na tom aj tak veľmi  nezáležalo. Kým nedáme dokopy plán, nemôžeme sa ni­ kam hnúť.

„Včera v noci ste videli, ako som pil krv.“ Nevyslovil 

som to ako otázku.

Cora prikývla. „Začula som praskot kostí, tak som 

otvorila oči. Nebolo to také strašné. Vlastne o nič horšie,  ako keď niektorí chlapi v krčme chlípali polievku. Ste­ fan, nevystrašili ste ma,“ doložila.

„A Damon vás nedesí?“

Cora pokrútila hlavou a v očiach sa jej rozlial zasne­

ný výraz. „Nie. Možno je to chyba, ale naozaj sa ho ne­

bojím. Damon ma skôr... čo je opakom strachu?“ Cora si 

zahryzla do pery.

„Nuž, myslím, že útecha.“ Nešlo mi do hlavy, ako sme 

sa dostali k tejto téme.

„Útecha? To nie.“ Na bledej tvári sa jej zjavil slabý 

úsmev. „Myslím, že útechu môžem čerpať skôr od vás, 

hoci ste nepriateľom hlodavcov. Damon je iný. Je veľmi 

bystrý. Pri ňom musím byť v strehu a myslieť. Mám do­

jem, že keby som poľavila v pozornosti, vypomstilo by 

sa mi to. Bez neho by som nebola vymyslela ani ten 

Úkryt  29

úskok so sprievodcovskou uniformou. Zišiel mi na um,  len keď som pozorovala Damona.“

„Bol to dobrý nápad.“ Pomyslel som si, že bystrá je 

skôr ona ako Damon. Napokon, kto nás doviedol do toh­ to podzemného tunela?

„Nuž, tak vám ďakujem. Len dúfam, že dostanem aj 

ďalšie,“ usmiala sa. Potom sa odvrátila. „Myslíte, že Vio­ let pije ľudskú krv?“

„Áno.“ Nemal som dôvod niečo pred ňou zakrývať. 

Ak  je  Violet  v Samuelovej  spoločnosti,  určite  sa  sýti  z ľudských žíl. Len neviem z čích – majú nejakého omá­ meného otroka, ktorý im poskytuje životodarnú tekuti­ nu, alebo sa k obetiam Jacka Rozparovača onedlho pripí­ še ďalšia?

„Aké to je?“ šepla, hoci nik iný nás nemohol počuť.

„Je to...“ zháčil som sa. Aké to vlastne je? Celé desať­

ročia som sa na pitie ľudskej krvi pokúšal zabudnúť. No 

len čo mi položila tú otázku, spomenul som si na ten 

teplý a lahodný mok. Samozrejme, najradšej by som jej 

bol zhnusene odvetil, že je to strašné, že Violet krv ľudí 

istotne nechutí, že len čo ju nájdeme a vyslobodíme zo 

Samuelových pazúrov, ochotne sa jej vzdá. Nuž, nebola 

by to pravda.

„Nedá sa to ani len predstaviť. Dá sa to iba vyskúšať. 

Je to niečo ako prežiť noc v daždi a potom vojsť do miest­

nosti ožiarenej a vyhriatej od ohňa.“ Nemal som potuchy,   Stefanove denníky odkiaľ sa v mojej predstavivosti vzalo to prirovnanie, no  bolo pozoruhodne výstižné. Ľudská krv mi dodávala po­ cit tepla, života a úplnosti, aký som pri sporých dúškoch  zvieracej krvi nikdy nezakúsil.

„Tak prečo ste ju prestali vyhľadávať?“ spýtala sa ma 

Cora.

Pokrčil som plecami. „Mnohí z nás sa jej nevzdajú 

nikdy. Kto si však odoprie ľudskú krv, môže sa tešiť istým  príjemným dôsledkom. Napríklad ja stále cítim tak, ako  keď som bol človek. Niekedy sa hlad po krvi stáva takým  mocným, že upír nesmie pri jej požívaní myslieť na ná­ sledky. Keď ju nepijem, necítim sa ako zvrhlá obluda,  nestrácam sa v temnote. Toto tiež musím vysvetliť vašej 

sestre. No zatiaľ sa môžete utešovať vedomím, že necíti 

bolesť a nehladuje.“

Cora  neveriaco  pokrútila  hlavou.  „Neviem  si  pred­

staviť, že by ublížila živému tvorovi,“ vzdychla. „Raz sa 

nám do chalupy dostala poľná myš a mama sa ju roz­

hodla zabiť. Violet mala vtedy asi osem rokov, a tak pla­

kala, že mama myšku napokon pustila na slobodu. Violet 

jej dokonca vykladala pred chalupu omrvinky, aby sa to 

myšie chúďa mohlo najesť.“ Core sa zlomil hlas a zakry­

la si tvár. „Chcem ju nájsť!“ zakvílila.

„Tu nie je, to je isté.“ Damon vykročil z tmy a utieral 

si ústa. Stále mal na sebe zakrvavené oblečenie z predo­ šlej noci, no tmavé kruhy, ktoré som mu predtým videl 

Úkryt  31

pod očami, zmizli. V danej situácii bol vlastne neuve­

riteľný krásavec. Cora spustila ruky do lona a obrátila  k nemu užasnutý pohľad.

„Už ste si našli raňajky?“ napäto sa opýtala a ruka jej 

nevedomky vyletela ku krku. Predstavil som si Samuela,  ako sa skláňa nad jej hladkou pokožkou. Ktovie, ako čas­ to ju pohrýzol a pil? Možno to spôsobila len moja pre­ dráždená predstavivosť, no zdalo sa mi, že vidím drobné  ružové jazvičky, malé a okrúhle ako špendlíkové hlavič­ ky, na polceste medzi uchom a plecom nešťastnej dievči­ ny. Striasol som sa.

Damon nasadil nevyspytateľný výraz. „Áno, už som 

raňajkoval,“ prosto odvetil. „Najskôr som len skontrolo­ val, či sme v tuneli v bezpečí. A už sme. Tu dole je zopár  ľudí, ale určite nám dajú pokoj. Sú to samí úbožiaci  a dosť ľahko som si medzi nimi našiel vhodnú nádobu.“

„Takže to ste robili v noci? A ja som si myslela, že sa 

vrátite s nejakým dômyselným plánom. Nuž, vy ste sa  museli napchávať,“ karhala ho Cora. „Len dúfam, že ste  od niektorého z tých zavšivených vandrákov dostali ne­

jakú hnusnú chorobu. To by bola spravodlivá odplata.“

„Sotva, slečna Cora,“ uškrnul sa Damon. „No nepre­

kvapilo by ma, keby ochorel Stefan. Určite vám už pove­

dal, že k životu mu stačia zajace v lese, no aha, ako do­ padol. Je na rovnakom mieste ako ja, trčí v podzemí  a očakáva útok upíra, ktorý už veľmi potrebuje, aby mu   Stefanove denníky niekto vysvetlil, kde je jeho miesto. Mimochodom, upír  sa môže sýtiť ľudskou krvou, a predsa mu môže na ľu­ ďoch záležať,“ dôrazne doložil Damon.

Zaťal som zuby a pozrel som na Coru. Pohľadom som 

ju vyzýval, aby obhajovala moje názory a rozhodnutia.  Aby pripomenula Damonovi, že ešte nedávno aj ona po­

skytovala upírom obživu – nedobrovoľne. No ona sa len 

sklamane zamračila.

Vzdialil som sa od Damona, lebo som vedel, že hádka 

a bitka by boli tým najhorším riešením. Po tom, čo mi 

včera zachránil život, sme uzavreli prímerie, ale bolo 

stále krehké a zo skúsenosti som vedel, že stačí jediné 

zlostné slovo a budú z nás znovu nepriatelia.

Pomasíroval som si spánky. V tuneli to páchlo ako vo 

vlhkej, zatuchnutej hrobke. „Potrebujem ísť na vzduch. 

Cora?“ spýtavo som na ňu pozrel a ponúkol som jej ra­

meno. Vedel som, že Damon sa s nami nemôže vybrať 

von, keďže jeho tvár pozerá zo stránok všetkých londýn­

skych novín.

„Prajem vám dobrú zábavu. Myslím, že ja sa budem 

ďalej venovať miestnym tulákom,“ zahlásil Damon a ve­

noval mi krivý úsmev. Veľmi dobre si uvedomoval, že ho 

tu nechávam s radosťou.

Cora na nás pozrela a potom prikročila ku mne. Pri 

rebríku som jej podoprel dlaňami nohu a ona sa vyšvihla 

hore. Liezol som za ňou, no zdvorilo som odvracal zrak, 

Úkryt  33

aby som jej nehľadel pod sukne. Za denného svetla bol  rebrík omnoho menej hrozivý ako v noci.

Vyšli sme na stavenisko, ešte stále opustené. Z noha­

víc som vytiahol hodinky. Všimol som si na nich zárez  a ten mi pripomenul chvíľu, keď ma Samuel hodil o múr  mojej chalupy. Hodinky však tikali. Na rozdiel od svojho  pôvodného majiteľa, pána Sutherlanda, boli zrejme ne­ zničiteľné.

Pol desiatej. Mesto okolo nás už čulo šumelo. Kráčali 

sme po schodoch, čo sa špirálovito vinuli od brehu rieky,  a ja som si všimol, ako muži v oblekoch behajú dnu a von  z ohromných kamenných budov, ktoré sa týčili okolo nás.  Dláždené ulice boli plné chodcov a mne do pleca vrazil  muž s balíkom novín. Vôbec sa však neobrátil, kráčal  ďalej. Nik si nás nevšímal, a to bolo dobre.

S obrovskou úľavou som si vydýchol. Akoby bol tunel  ešte prilial olej do ohňa mojich hrôz, akoby mi naho­ váral, že nevyhnutne skončím zle. Áno, mne aj bratovi  hrozilo vážne nebezpečenstvo, ale Londýn sa od mojej  poslednej návštevy vôbec nezmenil. Koče a vozy racho­ tili po kamennej dlažbe, predavači núkali kvety, oriešky,  noviny, muži galantne vodili dámy po chodníkoch. Všet­

ko bolo ako predtým, a predsa...

„Prečítajte si všetko o najnovšej vražde!“

Prudko som sa obrátil. Na rohu stál chudý chlapec 

a vykrikoval správy z novín, vnucoval ich okoloidúcim, 


34  Stefanove denníky akoby bez nich nemohli žiť. Zakaždým, keď zvreskol  slová „o najnovšej vražde“, hlas mu vzrušene preskočil.

Stiahol sa mi žalúdok. S Corou sme si vymenili pohľa­

dy. „Mal by som si tie noviny kúpiť,“ povedal som a už  som sa hrabal v rozodratých vreckách. Ledva som našiel  dve pence zachytené v záhyboch látky. Na úteku som si  zatiaľ nespomenul, že potrebujeme aj peniaze. A teraz  boli peniaze ďalšou výhodou, ktorú mal oproti nám Sa­ muel.  Jeho  prístup  k bohatstvu  mu  umožňoval  riadiť  londýnsku policajnú mašinériu. A my budeme musieť len 

klamať, presviedčať, ovplyvňovať a potajme sa zakrádať 

mestom.

Zaplatil som kamelotovi a zložené noviny som si strčil 

pod pazuchu. Nemal som odvahu hneď si ich prečítať. 

Najskôr som sa musel dostať do súkromia, z dosahu da­

vov, ale aj čo najďalej od tunela.

Prešli sme na tienistú stranu ulice.

„Viete, kam idete?“ vyrušil ma zrazu zo zamyslenia 

Corin hlas.

„Myslel som, že do parku. Je to dobré miesto na... 

rozhovor.“ Podozrievavo som sa obzeral, či nás niekto 

nesleduje. No nezdalo sa, že by nám ktorýkoľvek z chod­

cov venoval pozornosť.

„Dobre,“ prikývla Cora. „No aj ja sa potrebujem na­

raňajkovať. Nesadneme si sem?“ Ukázala na červenú plá­ tennú striešku pred pekárňou.

Úkryt  35

„Pravdaže!“ Zaclonil som si oči pred slnkom a bol 

som rád, že sme sa ocitli v pokojnejšej, bohatšej časti  Londýna. Kľukaté ulice lemovali honosné domy, bresty  vrhali na dlažbu chladivý tieň. V diaľke som rozoznal 

jeden zo zelených pahorkov v Regent’s Parku.

Otvoril som dvere pekárne a ovalila ma vôňa pečú­

ceho sa chleba. Obrátil sa mi žalúdok. Vždy keď som 

potreboval piť krv, z ľudského jedla som mával miernu 

nevoľnosť.

„Moji  milí,  ako  vám  poslúžim?“  Za  pultom  stála 

nízka zavalitá žena a vítala nás láskavým úsmevom. 

Ruky mala veľké ako lopaty a ja som si na okamih 

predstavil, ako by mi chutila jej teplá, sladká krv. V ža­

lúdku mi zaškvŕkalo. Uprel som pohľad do jej tmavých 

zreníc.

„Prosíme si vrecko čerstvých žemlí. A bochník chle­

ba. Vlastne rovno dva bochníky,“ povedal som. Čím me­

nej budem musieť ovplyvňovať ľudí, tým lepšie. Ak nám 

dá dosť jedla, aby s ním Cora vydržala niekoľko dní, bu­ dem mať o starosť menej.

Žena prikývla, akoby cítila prenikanie mojej žiadosti 

do svojho mozgu. Už sa mi poddávala.

„A ešte jahodový koláčik,“ ozvala sa Cora.

Zopakoval som jej prosbu. Pekárka sa pustila nakladať 

tovar do vrecka a napokon mi ho podala. Z bochníka na  vrchu stúpala para.  Stefanove denníky

„Ďakujem,“ prikývol som a rýchlo sme opustili peká­

reň, kým nezačne spochybňovať múdrosť obchodu, ktorý  práve uzavrela.

Čím bližšie sme boli k parku, tým väčšmi mi okolie 

pripomínalo jeden impresionistický obraz, ktorý bol veľ­ mi obľúbený v Paríži. Z diaľky vyzerali stromy husté  a svieže, no zblízka som už rozoznal oranžové aj zhned­

nuté listy, čo sa onedlho znesú na zem. Z pošliapanej trá­ vy kde­tu trčali blatisté holé miesta.

„Dáte  si  na  raňajky  jahodový  koláčik  alebo  radšej 

rožtek?“ spýtal som sa.

„Radšej rožtek. Koláčik si nechám na neskôr,“ odve­

tila Cora, keď sme pomedzi dva impozantné mramorové 

stĺpy vstúpili do parku.

„Nech sa páči.“ Do dlane som jej vložil ešte teplé pe­

čivo. „Prepáčte, že nemáme džem.“

„Neprekáža mi to,“ usmiala sa a rozlomila rožtek. Na 

zem dopadlo niekoľko omrviniek a hneď sa na ne zlietlo 

päť vrabcov.

Kráčali sme hlbšie do parkových zákutí, míňalo nás 

čoraz menej chodcov a pestúnok so svojimi zverencami. 

Na biely, štrkom vysypaný chodník dopadali svetelné 

flia čiky, ako slnko prenikalo cez stromy. Každú chvíľu 

zlietol z výšky dubový list. Nebol som si istý, čo ma sem 

priviedlo. Bolo to posledné miesto, kde by som mohol 

nájsť Violet, ktorá sa musela skrývať pred slnkom, pretože 

Úkryt  37

nemala prsteň s lazuritom ako ja alebo Damon. Ľutoval  som,  že  nedokážem  vycítiť,  kde  sa  dievča  nachádza.  Ke dysi, keď sme vyrastali na statku Veritas, vždy som  inštinktívne vedel, kde je Damon. Lenže Damon bol  z mojej krvi a puto medzi nami bolo jedinečné. Tak ako  puto medzi Corou a Violet, ktoré ju držalo medzi upír­ mi a nútilo ju pomáhať sestre.

Náhle sa Cora mykla a obzrela. „Pozrite, tam!“ Uká­ zala tým smerom.

Vystrel som sa, pripravený, že uvidím policajta, ktorý  sa vrhá smerom k nám, alebo, čo by bolo ešte horšie,  Samuela. Cora však ukazovala na žirafu, ktorá sa plav­ ným krokom prechádzala vo svojej ohrade.

Cora  zatlieskala  ako  malé  dieťa.  „S Violet  sme  ta­ diaľto chodievali, keď sme mali voľno. Volali sme to  lacná zoo. Z druhej strany sa platí vstupné, no načo by  človek vynakladal peniaze, ak sa môže pozrieť zozadu  a zadarmo?“ Cora sa vypla na špičky a zaclonila si rukou  oči. Zadíval som sa tam, kam pozerala ona, a uvidel som  dve ťavy, ako sa kŕmia zo žľabu. Pristúpil som k diev­ čine, jej nevinná zvedavosť ma očarila.

„Ktoré zviera ste si obľúbili?“ spýtal som sa jej. Bola  to  príjemná  chvíľa  na  slniečku,  výnimočne  bez  obáv,  chvíľa takmer normálneho rozhovoru.

Cora sa oprela o kovové zábradlie. „Mne sa najväčšmi  páčia zebry, ale Violet považovala za krajšie papagáje.   Stefanove denníky Sú také pestrofarebné...“ Cora zosmutnela. „Niekedy sa  ukážu, ale dnes ich nevidieť,“ dodala sklamane. Pozrela  na mňa a odhryzla si z rožteka.

Spomenul som si, s akým nadšením si Violet vybrala 

smaragdovozelené šaty v Harrodse, ako žiarila na tých  večierkoch, ktoré sme spolu navštívili...

„Violet chcela byť odjakživa herečkou. Aj ja,“ pove­

dala Cora a odvrátila sa od zvierat. Pozrela na svoje špi­ navé biele topánky. „No myslím, že ona mohla dosiah­ nuť úspech. Ja som sa chcela stretávať so zaujímavými  ľuďmi a niekoľko rokov si užívať dobrodružstvá. No ne­

túžila som až tak veľmi po javisku. Violet sa chcela uka­

zovať, chcela, aby si ju všetci všimli. Chcela byť výni­

močná.“

„Aj bola,“ dodal som po chvíli mlčania.

„Nuž, stále je. Ale inak,“ smutne vzdychla Cora.

„Urobil  som,  čo  bolo  v mojich  silách,  aby  som  ju 

ochránil...“

„Viem.“ Cora sa dotkla náhrdelníka s príveskom, kde 

bol ukrytý železník. Stále ho nosila. „Dali ste jej toto.“

„Pretože to chráni...“

„Chráni to pred upírmi,“ doložila za mňa Cora. „Damon 

mi to vysvetlil. Ja len...“ Hlas jej zlyhal a radšej siahla do  vrecka po ďalší rožtek. Bolo mi jasné, že Cora si mnohé 

myšlienky radšej necháva pre seba a schováva si ich za 

vysoký múr. Chápal som ju. Občas mi zdravý rozum za­

Úkryt  39

chraňovalo len to, že som sa mohol uchýliť do vlastnej  mysle.

„Nájdeme ju. Postarám sa o to,“ povedal som napo­

kon, no len čo som tie slová začul, bolo mi jasné, že to  nestačí.

„Naozaj?“ Cora sa na mňa prosebne zadívala. „Stále 

mi to sľubujete a viem, že to myslíte dobre, no zdá sa, že  vás a vášho brata zamestnávajú skôr vzájomné hádky.“  Odhodila zvyšné omrvinky na zem smerom k osamote­ nému holubovi, ktorý cupital po chodníku. Holub sa zľa­ kol, no potom sa s radosťou pustil do tejto nebeskej man­ ny. „Ak budem musieť, zachránim ju aj sama. Ona sa mi 

tiež pokúšala pomôcť. Sme sestry a sestry si pomáhajú,“ 

doložila rozochveným hlasom, ktorý kontrastoval s jej  hrdým pohľadom a vzdorovito vysunutou bradou.

„Viem,“ prikývol som. „No určite na to nebudete sa­ ma. Pomôžem vám.“

Cora sa zhlboka nadýchla a uprene sa mi zadívala do  očí. „Verím vám a verím aj Damonovi. No keď ste spo­

lu...“ Mlčky pokrútila hlavou.

„S bratom máme trochu... ehm, zložitý vzťah. Sama 

ste si to všimli. No obaja sme na tej istej strane. Už spolu 

nebojujeme.“

Cora mykla ústami, slabo sa usmiala. „To je dobre.“  Prešli sme popri zadnej strane zoologickej záhrady a ocit­ li sme sa v menej upravenej časti parku. Na trávniku sa   Stefanove denníky váľali odpadky, chodníky boli rozbité a kráčalo po nich  menej dobre oblečených párov. Prešli sme popri sku­ pinke detí, tie sa však nezabávali s drahými drevenými  hračkami, ale naháňali a bili sa s palicami.

Pred mojím zrakom sa dvaja chlapci, možno len päť­  či šesťroční, pustili do šarvátky. Zo škrabancov im onedl­

ho vytekala krv a mne zišlo na um, či nás náhodou Cora 

nevidí presne takto: ako dvoch rozhádaných šarvancov, 

ktorí sa nevedia zmieriť, aj keď sú ich spory zbytočné.

V tej chvíli sa za nami ozval akýsi ruch. Prebehol po­

pri nás tmavovlasý muž a zrýchlil tak, ako to nedokázal 

nijaký človek. Prenasledovali ho piati policajti a cestou 

bezohľadne strkali do okoloidúcich.

Chytil som Coru za ruku. Pozrela na mňa s obavou, 

lebo presne vedela, čo tá naháňačka znamená.

V parku je Damon.

„Pozor!“

„Je to vrah!“

„Zastavte ho!“

Na pery sa mi vydralo jediné slovo, vyvolal ho pohľad 

na Damona mihajúceho sa parkom. Utekajme!


4

R

ozparovač!“ zvolal policajt, ktorý sem zde­

sene pribehol.

„Rozparovač?“ Zbehol sa dav a počul 

som, ako niekto zopakoval policajtov výkrik. Pridal sa  ďalší a čoskoro sa v parku rozliehala kakofónia vystraše­

ných hlasov. Ľudia pobehovali sem a tam, ako keď stádo  oviec zbadá, že medzi ne prenikol vlk.

„Vidím ho!“ zvolal ďalší policajt, zamával obuškom 

a rozbehol sa k stromom. Zdesene som ho pozoroval. 

Damon bol rýchly, lenže teraz bol deň. Aj jeden človek 

by ho spomalil a chytil.

Vedel som, že ak má mať Damon dosť času na útek, 

musím odpútať pozornosť jeho prenasledovateľov. „Pomoc! 

Polícia! Pomoc!“ zvolal som a v hlave sa mi už rodil ná­

pad. Chytil som Coru za driek a pritiahol som ju k sebe.


42  Stefanove denníky

„Tvárte sa, že ste omdleli,“ zašepkal som. „Pomoc!“  zakričal som ešte hlasnejšie.

Bežiaci policajt spomalil a obrátil sa k nám. V očiach  sa mu zračilo podozrenie.

„Moja  sestra  omdlela!“  zvolal  som  preskakujúcim  hlasom, aby to vyznelo čo najdôveryhodnejšie. Aj Cora  sa vžila do úlohy, ochabla mi v náručí.

Zastali ďalší dvaja policajti a od úľavy som vzdychol.  Každá sekunda pomôže Damonovi ujsť. Prečo vyšiel z tu­ nela? Vedel, že je na titulných stránkach novín. Vedel, že  všetci hovoria o Jackovi Rozparovačovi. Prečo vždy po­ kúša osud?

„Chlapci, choďte, ja sa o nich postarám,“ povedal po­ licajt a zamieril ku mne. Ostatní policajti sa rozbehli za  Damonom, ale už stratili aspoň tridsať sekúnd. To stači­ lo, aby Damon unikol.

„Rýchlo, prosím!“ hystericky som súril policajta, kto­

rý stúpal do kopca k nám. Cítil som, ako sa Cora chveje, 

a bolo mi jasné, že sa smeje z mojich neveľmi oslnivých 

hereckých výkonov. „Prosím, pomôžte nám!“

Policajt sa sklonil ku Core a ona znehybnela. „Asi sa 

len zľakla,“ povedal a hrubými prstami jej nadvihol vieč­

ka. V tom okamihu Cora omámene pohla hlavou.

„Čo sa so mnou stalo?“ Malátne si ovievala tvár. „Začu  la 

som, že je tu Rozparovač, a potom... no, asi som nezvládla 

tú hrôzu.“ Cora veľkými očami zažmurkala na policajta.


Úkryt  43

„Áno, slečna, omdleli ste,“ vyhlásil prísne policajt, vy­ tiahol  vreckovku  a utrel  si  spotenú  okrúhlu  tvár.  Mal  krátko pred päťdesiatkou a zdalo sa, že by radšej naháňal  Rozparovača, ako sa naťahoval s hysterickou mladou že­ nou. „Nemali by ste tu byť, aj keď je s vami brat. Po slobo­ de behá vrah!“

„Ďakujem 



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist