načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P - Vladislav Gális L JSmith

  > > > > Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P  

Elektronická kniha: Upírske denníky – Stefanove denníky 3: P
Autor:

Stefan opustil New Orelans a odišiel do New Yorku. Sľúbil si, že sa už nikdy nebude živiť ľudskou krvou. Keď už si ale myslí, že konečne opustil svoju minulosť, zistí, že pred bratom ...
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  101
+
-
Doporučená cena:  108 Kč
6%
naše sleva
3,4
bo za nákup

hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2%hodnoceni - 69.2% 80%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9583-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Stefan opustil New Orelans a odišiel do New Yorku. Sľúbil si, že sa už nikdy nebude živiť ľudskou krvou. Keď už si ale myslí, že konečne opustil svoju minulosť, zistí, že pred bratom nikdy nemôže uniknúť. Damon má pre oboch upírskych bratov veľké plány, či sa to Stefanovi páči, alebo nie...3. diel napínavej série Upírske denníky - Stefanove denníky.

Zařazeno v kategoriích
Vladislav Gális L JSmith - další tituly autora:
Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
JSmith, Vladislav Gális L
Cena: 50 Kč
Upírske denníky – Stefanove denníky 2: T Upírske denníky – Stefanove denníky 2: T
JSmith, Vladislav Gális L
Cena: 101 Kč
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
JSmith, Vladislav Gális L
Cena: 50 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Upírske denníky –
Stefanove denníky 3
Pomsta
Aj v tlačenej verzii.
Objednať si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Upírske denníky 1 – Prebudenie
Upírske denníky 2 – Súboj
Upírske denníky 3 – Zbesilosť
Upírske denníky 4 – Temnota
Upírske denníky 5 – Návrat
Upírske denníky 6 – Temné sily
Upírske denníky 7 – V moci tieňov
Upírske denníky 8 – Cesta z temnoty
Upírske denníky 9 – Tajomstvá
Upírske denníky 10 – Posadnutí démonmi
Upírske denníky – Stefanove denníky 1: Zrodenie
Upírske denníky – Stefanove denníky 2: – Túžba po krvi
L. J. Smithová
Upírske denníky – Stefanove denníky 3: Pomsta – e-kniha
Copyright © Fragment 2012
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv.





Úvod
Všetko sa zmenilo. Moje telo, moje túžby, môj apetít.
Moja duša.
Počas svojich krátkych sedemnástich rokov som bol
svedkom väčšieho počtu tragédií, než by bolo zdravé –
a priveľa z nich som sám spôsobil. Nesiem v sebe spo­
mienku na svoju i bratovu smrť. Máta ma zvuk nášho
posledného výdychu v machmi obrastených lesoch okolo
mesta Mystic Falls vo Virgínii, máta ma obraz nehyb­
ného otcovho tela na dlážke pracovne v našom nádher­
nom sídle Veritas. Stále cítim dym z vypáleného kostola,
v ktorom zhoreli upíri z nášho mesta. A takmer cítim na
jazyku krv, ktorú som vypil, aj životy, ktoré som ukra­
dol z čistého hladu a z ľahostajnosti, čo ma posadla po
premene. Najjasnejšie vidím zvedavého snívajúceho
chlap ca, ktorým som kedysi bol. A keby mi teraz ešte





4  Stefanove denníky
bilo srdce, puklo by pri pohľade na skazené stvorenie,
ktorým som sa stal.
No hoci sa molekuly môjho bytia zmenili na nepozna­
nie, svet sa krúti ďalej. Deti rastú, ich okrúhle tváričky
sa časom predlžujú. Mladí milenci si vymieňajú tajné
úsmevy, keď sa zdanlivo nevinne rozprávajú o počasí.
Rodičia spia, keď mesiac drží stráž, a zobúdzajú sa, keď
ich zo spánku vytrhnú slnečné lúče. Jedia, pracujú, mi­
lujú. A ich srdcia stále pulzujú rytmickými údermi, pra­
videlnými, hlasnými, hypnotickými. Ich krv ma láka
rovnako ako kobru zvuk píšťalky krotiteľa.
Kedysi som ohŕňal nosom nad únavnosťou ľudského
života, bol som presvedčený, že vďaka Sile, ktorú ako
upír mám, som niečo viac. Katherine ma na svojom prí­
klade naučila, že čas upírov nezväzuje, a tak som sa od
neho mohol odpútať, žiť z okamihu na okamih, bez stra­
chu z následkov uspokojovať jednu telesnú vášeň za
druhou. V New Orleanse som bol opitý svojou novou
Silou, svojou neobmedzenou výkonnosťou a rýchlosťou.
Ničil som životy ľudí, akoby nič neznamenali. Po kaž­
dej teplej kvapke krvi som sa cítil živý, silný, odvážny
a mocný.
Bolo to omámenie, zaslepila ma túžba po krvi. Toľkých
som zabil – a tak ľahostajne! Ani si nepamätám tváre
svojich obetí. Okrem jednej.
Okrem Callie.





Pomsta  5
Jej ohnivočervené vlasy, jej krásne zelené oči, jej jem­
né líca, ako si neraz zastala s rukami vbok... Každý de­
tail vidím až bolestne jasne.
A potom Callie zasadil posledný úder Damon, môj
brat a kedysi aj najlepší priateľ.
Keď som Damona premenil na upíra, vzal som mu
ľudský život, a preto mi on vzal to jediné, čo ešte mohol –
moju novú lásku. Vďaka Callie som si pripomenul, aké je
to byť človekom a čo to znamená vážiť si život. Jej smrť
ma ťaží na svedomí.
Teraz je moja sila bremenom, ustavičný smäd po krvi
prekliatím, prísľub nesmrteľnosti strašným krížom. Upí­
ri sú netvory, sú to vrahovia. Už nikdy sa nesmiem poza­
budnúť. Nesmiem dopustiť, aby vo mne zvíťazil netvor.
Vždy ponesiem vinu za to, čo som spôsobil bratovi – že
som rozhodol zaňho –, no zároveň sa musím vyhnúť tem­
nému chodníku, po ktorom on teraz nadšene kráča. Vy­
žíva sa v násilí a vo voľnosti svojho nového života. A ja ho
ľutujem.
Pred odchodom z New Orleansu som zápasil s démo­
nom, ktorým sa stal môj brat Damon. Teraz, keď som sa
presunul na sever, preč od všetkých, čo ma poznali buď
ako človeka alebo ako upíra, zápasím s jediným démo­
nom – s vlastným hladom.





1
N
eďaleko od seba som si vybral jeden tep srd ­
ca, jeden život.
Ostatné zvuky mesta ustúpili do úzadia,
keď ma oslovil tento sladký nápev. Ona. Odtúlala sa od
priateľov a opustila vychodené cestičky.
Slnko práve zapadlo nad Central Parkom, kam som sa
uchýlil, keď som pred štrnástimi dlhými dňami prices­
toval do New Yorku. Farby na tomto úseku divej prírody
zasadenej doprostred mesta v šere zoslabli, posúvali sa
k sebe, tiene splývali s vecami. Oranžová a tmavomodrá
farba oblohy sa premenili na atramentovočiernu a bla­
tistá zem na zamatovookrovú.
Svet okolo mňa bol väčšinou nehybný, zastal v tom
krátkom nádychu, ktorý prichádza na konci dňa, keď
nastáva výmena stráží. Ľudia a ich denní spoločníci za­





Pomsta  7
mykajú dvere a nočné tvory, ako som ja, práve vtedy
vychádzajú na lov.
S prsteňom, ktorý mi dala Katherine, môžem byť aj na
dennom svetle ako normálny živý človek. No ako je zvy­
kom od počiatku vekov, pre upírov je jednoduchšie loviť
počas neurčitých hodín, keď sa deň pomaly premieňa na
noc. Súmrak totiž spoľahlivo zmätie tých, čo nie sú ob­
darení zrakom a sluchom nočného dravca.
Tep srdca, ktorý som sledoval, znel odrazu tichšie...
Jeho majiteľka sa vzďaľovala. Ihneď som vyrazil, pri­
nútil som telo k rýchlejšiemu pohybu, chodidlá som led­
va dvíhal zo zeme. Bol som slabý z nedostatku potravy
a nevládal som tak dobre loviť. Okrem toho som tieto
lesy nepoznal. Rastliny tu boli rovnako cudzie ako ľudia
na dláždených uliciach päťsto metrov odtiaľto.
No aj presídlený lovec zostáva lovcom. Preskočil som
zakrpatený kríček a vyhol som sa ľadovému potoku bez
pstruhov, ktoré som tak rád pozoroval ako dieťa, kým sa
mi noha nepošmykla na kameni obrastenom machom.
Skotúľal som sa do krovia a narobil som omnoho viac
hluku, ako som mal v úmysle.
Majiteľka srdca, ktoré som prenasledoval, ten hluk za­
čula a vedela, že sa blíži smrť. Keďže bola sama a tušila
svoj osud, dala sa do behu.
Musel byť na mňa neuveriteľný pohľad: strapaté tmavé
vlasy, mŕtvolne bledá pleť. Oči sa mi podliali krvou, keď





8  Stefanove denníky
sa vo mne prebúdzal upír. V parádnych šatách, ktoré mi
dala ešte v New Orleanse moja drahá priateľka Lexi,
som uháňal cez les ako šialený. Biela hodvábna košeľa už
mala roztrhané rukávy.
Ona zrýchlila. No ja som ju nemienil stratiť.
Hlad po krvi ma tak posadol, že som sa prestal ovlá­
dať. V čeľusti mi rozkvitla sladká bolesť a vysunuli sa mi
tesáky. Keď som absolvoval tú zmenu, krv v tvári mi zo­
vrela. Zmysly mi vyostrila nadprirodzená Sila, no moju
telesnú silu sa mi podarilo takmer vyčerpať.
Skočil som. Pohyboval som sa rýchlosťou, akú nedo­
siahne človek ani zviera. Inštinktom, ktorý majú všetky
živé tvory. Táto nešťastnica cítila, že sa blíži jej smrť,
podľahla panike a hnala sa do zdanlivého bezpečia pod
stromy. Srdce jej neovládateľne bilo: buch, buch, buch,
buch, buch, buch.
Nepatrná ľudská časť, čo zostala v mojom vnútri,
možno kričala hrôzou nad tým, čo sa chystám urobiť, ale
upír vo mne potreboval krv.
Pri poslednom skoku som dolapil obeť – veľkú pažra­
vú vevericu, ktorá opustila svojich súkmeňovcov, aby si
mohla zohnať ešte viac potravy. Čas sa spomalil, keď
som dopadol, roztrhol zvieraťu krk, zaboril zuby do mä­
sa a po kvapke som do seba nasal jej život.
Veverice som jedával už ako človek, takže som mal
trošku menší pocit viny. Doma v Mystic Falls sme s bratom





Pomsta  9
často poľovali v hustých lesoch, ktoré obklopovali náš
statok. Veverice počas roka neboli ktovieakým úlovkom,
no na jeseň boli tučné a ich mäso malo orieškovú prí­
chuť. Na veveričej krvi sa však takto pochutiť nedalo –
bola ostrá a nepríjemná. Živila ma, nič viac, a takmer ani
to nie. Prinútil som sa neprestať piť. Bola to však len
dráždivá pripomienka omamnej tekutiny, aká prúdi
v ľudských žilách.
Od okamihu, keď Damon ukončil život Callie, som sa
naveky zriekol ľudskej krvi. Už nikdy nezabijem člove­
ka, nikdy nebudem piť ľudskú krv a nikdy žiadneho
člove ka nebudem milovať. Ľuďom prinášam len bolesť
a smrť aj vtedy, keď nechcem. Taký je osud upíra. Taký
je život s bratom, ktorý si predsavzal, že sa mi pomstí.
Na breste, ktorý sa mi týčil nad hlavou, zahúkala sova.
Popri nohách mi prebehla pásikavá veverica. Plecia mi
klesli a úbohú korisť som zložil na zem. Zostalo jej v tele
tak málo krvi, že rana ani nekrvácala a nohy zvieraťa už
nadobudli posmrtnú strnulosť. Potom som si utrel z tváre
červené kvapky a chlpy z kožušiny. Zamieril som hlbšie
do parku, sám so svojimi myšlienkami, kým okolo mňa
hučalo mesto s takmer miliónom ľudí.
Odkedy som sa pred dvoma týždňami odkradol z vla­
kovej stanice, prespával som uprostred parku v akejsi
jaskyni. Po uplynutí každého dňa som si urobil značku
do kusa betónu. Inak mi okamihy splývali – bezcieľne





10  Stefanove denníky
a prázdne. Neďaleko jaskyne bola oplotená oblasť, kde
stavbári zhromažďovali „užitočné“ pozostatky dediny,
ktorú zbúrali, aby uvoľnili miesto Central Parku, aj ar­
chitektonické prvky, ktoré sa chystali inštalovať – tesané
fontány, sochy bez podstavcov, arkiere, prahy, dokonca
aj náhrobné kamene.
Pretisol som sa popri holom konári – novembrový
chlad obral takmer každý strom o listy – a zavetril som.
Čochvíľa sa spustí dážď. Vedel som to vďaka tomu, že
som vyrastal v oblasti s plantážami, aj vďaka tomu, že
zmysly netvora mi neustále poskytovali tisíce rôznych
informácií o svete okolo mňa.
Potom vietor zmenil smer a priniesol vábivú sýtu vô­
ňu hrdze. A je to tu zase. Bolestná kovová chuť.
Vôňa krvi. Ľudskej krvi.
Vyšiel som na čistinu, zrýchlil sa mi dych. Hustý pach
železa bol všade, napĺňal údolie takmer hmatateľnou
hmlou. Moje oči pátrali po okolí.
Bola tu jaskyňa, kde som trávil ťažké noci, prevaľoval
som sa a vyčkával úsvit. Pred jaskyňou ležala hromada
trámov a dvier ukradnutých zo zrúcaných domov a zne­
svätených hrobiek. O niečo ďalej sa ligotali biele sochy
a fontány nainštalované v parku.
A potom som to uvidel. Pri podstavci sochy princa
spočívalo telo mladej ženy a jej biele plesové šaty sa po­
maly sfarbovali dokrvava.





2
C
ítil som, ako mi žily na tvári praskajú od prí ­
valu Sily. Tesáky sa z ďasien vynorili rýchlo
a prudko, bolestne sa predierali cez živé mä­
so. Okamžite som sa stal lovcom: udržiaval som rovno­
váhu, prsty som mal uvoľnené, pripravené drapnúť. Keď
som sa k nej priblížil, všetky zmysly sa mi ešte väčšmi
rozjatrili – oči sa rozšírili, aby zachytili každý tieň,
nozdry sa roztiahli, aby nasali pachy. Dokonca ma svrbe­
la koža, pripravená zachytiť najmenšie zmeny v pohybe
vzduchu, v teplote, v nepatrných pulzoch, ktoré vyzradia
život. Napriek môjmu sľubu bolo moje telo viac než pri­
pravené zaboriť zuby do mäkkého umierajúceho mäsa
a vysať z človeka esenciu.
Dievča bolo drobné, no nie chorľavé ani krehké. Vy­
zeralo tak na šestnásť. Hrudník sa jej kŕčovito mykal,





12  Stefanove denníky
ako sa neznáma pokúšala nadýchnuť. Vlasy mala tmavé,
no kučery nadobudli vo svetle vychádzajúceho mesiaca
zlatistý odtieň. Vo vlasoch som zazrel hodvábne kvety
a stužky, tie sa však rozviazali a spolu s vlasmi jej viali
za hlavou ako morská pena.
Pod šatami mala tmavočervenú spodničku, ktorú na­
dvihoval našuchorený biely tyl. Na miestach, kde sa
sukňa roztrhla, presvital šarlátový hodváb a pekne ladil
s krvou, čo jej presakovala z hrude na živôtik. Jednu ru­
kavičku z jelenice mala bielu, druhá bola takmer čierna
od vsiaknutej krvi, akoby sa nešťastnica pokúšala upchať
si ranu, kým nestratila vedomie.
Husté dohora vykrútené mihalnice sa jej zachveli
a pod viečkami sa pohli oči. Toto dievča sa držalo života
zubami­nechtami, zo všetkých síl sa pokúšalo zostať pri
vedomí a prežiť aj po tom, čo sa jej stalo.
Moje uši bez problémov zachytili tep jej srdca. Na­
priek jej sile a vôli sa spomaľoval a medzi každým úde­
rom sa dali odrátať sekundy.
Buch...
Buch...
Buch...
Buch...
Ostatný svet stíchol. Bol som tu len ja, mesiac a umie­
rajúce dievča. Dych sa jej spomaľoval. S najväčšou pravde­
podobnosťou bude o chvíľu mŕtva, a nie mojím pričinením.





Pomsta  13
Jazykom som si prešiel po zuboch. Urobil som, čo
som mohol. Ulovil som vevericu, aby som uspokojil svoj
apetít. Zúfalo som odolával volaniu svojej temnej strany,
volaniu hladu, ktorý ma pomaly ničil zvnútra. Prestal
som používať svoju upírsku Silu.
No teraz tá vôňa...
Korenistá, hrdzavá, sladká. Zakrútila sa mi od nej hla­
va. Nemohol som za to, že na túto ženu niekto zaútočil.
Ja som nespôsobil tú mláčku krvi, čo sa vytvárala okolo
jej ležiaceho tela. Len jeden hlt predsa nemôže uškodiť...
Nemôžem jej ublížiť viac, ako jej ublížil už niekto predo
mnou...
Striasol som sa, chrbticou mi prebehla príjemná bo­
lesť. Svaly sa mi samy napli a potom sa uvoľnili. Urobil
som krok bližšie. Bol som už tak blízko, že som mohol
vystrieť ruku a dotknúť sa červenej tekutiny.
Ľudská krv ma nielen nasýti. Naplní ma teplom a Si­
lou. Nič nechutí tak úchvatne ako ľudská krv a nič ne­
vyvoláva taký nádherný pocit. Stačí hlt a budem znovu
upírom, akým som bol v New Orleanse. Budem nepora­
ziteľný, rýchly ako blesk, silný. Podrobím ľudí svojej vô­
li, zapijem svoju vinu a prijmem svoju temnotu. Znovu
budem skutočným upírom.
V tom okamihu som na všetko zabudol. Prečo som
v New Yorku, čo sa stalo v New Orleanse, prečo som
opustil Mystic Falls. Callie, Katherine, Damon... Všetko





14  Stefanove denníky
zmizlo a mňa už len bezmyšlienkovite ťahalo k zdroju
mojej agónie a extázy.
Kľakol som si do trávy. Vysušené pery sa mi stiahli,
naplno sa odhalili tesáky.
Jedno obliznutie. Jedna kvapka. Jeden hlt. Tak veľmi
ho potrebujem. A v skutočnosti ju nezabijem. V skutoč­
nosti za jej smrť môže niekto iný.
Z hrude jej v rytme srdca vytekali úzke pramienky
krvi a kvapkali dole. Zohol som sa, vystrčil som jazyk...
Jedno oko sa jej zachvelo, husté mihalnice sa nadvihli
a odhalili jasné zelené oči, oči farby ďateliny a trávy.
Oči takej farby mala Callie!
V mojej poslednej spomienke Callie leží na zemi
a umiera v podobne bezbrannej polohe. Callie umrela po
bodnutí nožom do chrbta. Damon nemal ani toľko sluš­
nosti, aby jej dovolil brániť sa. Bodol ju, keď si nedávala
pozor, keď mi vyznávala lásku. A potom, skôr ako som
ju mohol nakŕmiť mojou vlastnou krvou a zachrániť ju,
Damon ma strhol nabok a úplne ju vysal. Nechal z nej
len suchú škrupinu a potom sa pokúsil zabiť mňa. Nebyť
Lexi, bolo by sa mu to podarilo.
So zmučeným výkrikom som strhol ruky z dievčaťa
a búchal som dlaňami po zemi. Túžbu po krvi som zo
svojich očí a pier zahnal na temné miesto, odkiaľ sa vy­
norila.
Trochu dlhšie trvalo, kým som sa pozbieral, potom





Pomsta  15
som dievčaťu odhrnul živôtik, aby som videl ranu. Bodli
ju nožom alebo nejakou inou malou a ostrou čepeľou.
Vražedný nástroj s takmer dokonalou presnosťou preni­
kol medzi prsníky do hrudného koša – no minul srdce.
Akoby útočník chcel, aby trpela, akoby chcel, aby poma­
ly vykrvácala a neumrela ihneď.
Útočník tu zbraň nenechal, tak som si zaboril zuby do
zápästia a rozsekol som si pokožku. Bolesť mi pomohla
sústrediť sa, bola to dobrá, čistá bolesť v porovnaní s tým,
keď mi z ďasien vychádzali tesáky.
S veľkým úsilím som jej pritisol zápästie k ústam
a stlačil som päsť. Nemal som veľa krvi nazvyš – mohlo
ma to aj zabiť. Netušil som, či to ešte vôbec dokážem,
keďže som sa živil iba krvou zvierat.
Buch­buch.
Ticho.
Buch­buch.
Ticho.
Jej srdce stále spomaľovalo.
„No tak,“ prosil som ju a od bolesti som škrípal zu­
bami. „No tak.“
Na pery jej dopadli prvé kvapky mojej krvi. Sykla,
pohniezdila sa. Pery sa zúfalo pootvorili.
Z celej sily som si stlačil zápästie, vytláčal som krv zo
žily do jej úst. Konečne sa jej dostala na jazyk a dievča
sa takmer povracalo.





16  Stefanove denníky
„Pi!“ rozkázal som jej. „Pomôže ti to. Pi!“
Obrátila hlavu. „Nie,“ zašepkala.
Nebral som ohľad na jej chabé námietky. Pritisol som
jej zápästie na ústa a tlačil som do nej krv.
Zaúpela, stále sa pokúšala neprehĺtať. Okolo nás sa
zdvihol vietor, nadvihol jej sukňu. Dážďovka sa pred stu ­
deným vzduchom noci hlbšie zaryla do mäkkej vlhkej
zeme.
A potom prestala zápasiť.
Zovrela pery na rane v zápästí a jej mäkký jazyk hľa­
dal zdroj mojej krvi. Začala sať.
Buch­buch.
Buchbuch.
Buch, buch, buch.
Jej ruka, tá v rukavičke nasiaknutej krvou, sa zachvela
a zovrela mi zápästie, ťahala si ho k tvári. Chcela viac.
Až príliš dobre som chápal jej túžbu, ale už som nemal
čo ponúknuť.
„To stačí,“ povedal som a už sa ma zmocňovala sla­
bosť. Jemne som si odtiahol ruku, hoci mrnčala. Srdce
jej bilo pravidelnejšie.
„Kto si? Kde bývaš?“ spýtal som sa.
Zafňukala a pritisla sa ku mne.
„Otvor oči!“ prikázal som.
Poslúchla a znovu odhalila oči s rovnakým odtieňom
zelenej, ako mala Callie.





Pomsta  17
„Povedz mi, kde bývaš,“ pobádal som ju a svet okolo
mňa sa krútil, keď som použil posledné kvapky svojej
Sily.
„Pri Piatej avenue,“ odvetila zasnene.
Pokúšal som sa nestrácať trpezlivosť. „Kde pri Piatej
avenue?“
„Na Sedemdesiatej tretej ulici... Na východnej Sedem­
desiatej tretej ulici číslo dva...“ zašepkala.
Zdvihol som ju. Voňavé šaty z hodvábu, gázy, čipiek
a teplé ľudské telo. Jej kučery sa dotkli mojej tváre, po­
šteklili ma na líci a na krku. Oči mala stále zavreté
a ochabnuto mi ovisla v náručí. Krv, či už jej alebo mo­
ja, kvapkala do prachu.
Zaškrípal som zubami a rozbehol som sa.





3
L
en čo som vyšiel z parku, spoza rohu vyletela
brička a za ňou policajt na koni. Vrhol som sa
naspäť do tieňov, na okamih mi ten ruch vy­
razil dych.
New Orleans mi pripadal veľký – a v porovnaní
s Mystic Falls aj bol. V malej rušnej oblasti pri rieke
Mississippi sa tisli budovy, firmy, člny. To však nebolo
nič v porovnaní s Manhattanom, kde sa alabastrové bu­
dovy týčili až do neba a po uliciach chodili ľudia z Ta­
lianska, Írska, Ruska, Nemecka – dokonca aj z Číny
a z Japonska – a predávali svoj tovar.
New York aj po súmraku pulzoval životom. Piatu ave­
nue osvecoval rad veselo syčiacich plynových lámp, kto­
ré dláždenej ulici dodávali teplý sýty ligot. Rozosmiata
dvojica sa nahla bližšie k sebe a tuhšie si pritiahla kabáty,





Pomsta  19
keď okolo zahvízdal vietor. Kolportér núkal noviny, vy­
krikoval o horiacich fabrikách a korupcii na radnici.
Srdcia bili v divej kakofónii, cválali ako o život. Odpad­
ky, parfumy, ba aj jednoduchá vôňa čistej pokožky, všet­
ky tie arómy viseli na uliciach ako šľahúne kudzu u nás
doma.
Keď som sa upokojil, s dievčaťom na rukách som sa
rozbehol do najbližších tieňov za svetlom, ktoré vrhali
plynové lampy. O čosi vyššie bol v tomto bloku hotel.
Len čo si vrátnik rozložil noviny, prešmykol som sa oko­
lo neho čo najrýchlejšie, ako mi to dovolilo moje breme­
no. Samozrejme, keby som bol na vrchole svojej Sily,
keby som sa celý čas sýtil ľudskou krvou, bez problémov
by som vrátnika ovplyvnil, aby zabudol, že niečo videl.
Ba ešte lepšie, mohol by som utekať priamo na Sedemde­
siatu tretiu ulicu a ľudské oči by videli len šmuhu.
Na Šesťdesiatej ôsmej ulici som sa skryl za vlhkým
kríkom, kým sa okolo nás nepretackal opilec. V úzkom
priestore medzi konármi ma nič nerozptyľovalo od slad­
kej vône dievčenskej krvi. Usiloval som sa nevdychovať,
preklínal som túžbu, ktorá ma nabádala rozdrapiť jej
hrdlo. Keď opilec prešiel, rozbehol som sa k Šesťdesiatej
deviatej ulici a modlil som sa, aby ma nikto nezočil a ne­
začal sa ma vypytovať na bezvedomé dievča v mojom ná­
ručí. No ako som sa náhlil, nechtiac som odkopol kameň
a ten na dlažbe zarachotil hlasnejšie ako výstrel z pušky.





20  Stefanove denníky
Opilec sa zvrtol. „Haló?“ zabľabotal.
Pritisol som sa k stene nejakej vily a v duchu som sa
modlil, aby opilec pokračoval v ceste. Muž zaváhal, ob­
zeral sa kalným pohľadom, potom sa zvalil na chodník
a začal chrápať.
Dievča opäť zaúpelo a pohniezdilo sa mi v náručí.
O chvíľu sa prebudí a uvedomí si – určite s hlasným vý­
krikom –, že je v náručí cudzieho muža. Obrnil som sa
a napočítal som do desať. Potom, akoby ma naháňali
všetci démoni v pekle, začal som šprintovať. Ani som sa
už nepokúšal jemne pridŕžať svoj náklad. Šesťdesiata de­
viata ulica, Sedemdesiata... Na líci mi pristála zatúlaná
kvapka dievčenskej krvi. Za chrbtom mi zaznela ozvena
krokov. V diaľke zaerdžal kôň.
O chvíľu sme boli na Sedemdesiatej druhej ulici. Ešte
jeden blok a budeme tam. Zložím ju pred dverami a roz­
behnem sa naspäť do...
No na východnej Sedemdesiatej tretej ulici číslo jeden
som zastal.
Dom, v ktorom som vyrastal, bol obrovský. Otec ho
postavil za peniaze, ktoré zarobil, keď prišiel do tejto
krajiny z Talianska. Sídlo Veritas malo tri podlažia, širo­
kú slnečnú verandu, ktorá sa vinula okolo celej stavby
a úzke stĺpy, čo sa týčili až k druhému podlažiu. Obsa­
hoval všetky možné luxusné prvky, ktoré boli dostupné
počas vojnovej blokády.





Pomsta  21
No tento dom – alebo skôr vila – bol ohromný. Stav­
ba z vápenca bieleho ako kosť zaberala takmer celý
blok. Blízko pri sebe osadené okná lemovali každé po­
schodie ako ostražité oči. Na každej úrovni boli tepané
železné balkóny podobné tým, čo zdobili dom, v ktorom
bývala Callie v New Orleanse, a rôzne kovové ozdôbky
ovíjal suchý hnedý vinič. Dokonca tam boli lomené štíty
v európskom štýle, ktoré sa mohli pochváliť vytesanými
chrličmi.
Aké príznačné, že dom, ku ktorému sa blížim, strážia
príšery!
Prišiel som k obrovským predným dverám z tmavého
dreva. Nadvihol som mosadzné klopadlo a trikrát som
zaklopal. Chystal som sa zvrtnúť na päte a vrátiť sa do
parku, keď sa mohutné vráta prudko roztvorili, akoby
neboli ťažšie než záhradná bránka. Stál za nimi sluha.
Bol vysoký a chudý, na sebe mal jednoduchý čierny ob­
lek. Chvíľu sme na seba hľadeli, potom vrhol pohľad na
dievča na verande.
„Pane...“ komorník zavolal na neviditeľnú postavu za
sebou, hlas mal prekvapujúco pokojný. „To je slečna
Sutherlandová...“
Ozvali sa výkriky a kroky. Vchod sa takmer okamžite
zaplnil ľuďmi a všetci vyzerali ustarostene.
„Našiel som ju v parku,“ začal som.
Ďalej som sa nedostal.





22  Stefanove denníky
Spodničky a ťažký hodváb šuchotali a von vybehol asi
poltucet kričiacich žien a mužov a všetci sa okolo dievča­
ťa zhrčili ako kŕdeľ vyplašených husí. Vôňa ľudskej krvi
zhustla, až sa mi zakrútila hlava. Bohato oblečená staršia
žena – domyslel som si, že matka – okamžite priložila
ruku na krk dcéry a nahmatala jej pulz.
„Henry! Zanes Bridget dovnútra!“ prikázala.
Komorník ju jemne zdvihol a ani sa nemykol, keď sa
mu do krémovej vesty začala vpíjať krv. Za ním nasledo­
vala gazdiná, vypočula si rozkazy od plačúcej matky,
ktorá slúžkam pridelila rôzne úlohy.
„Winfield, pošli chlapca po lekára! Nech Greta pripra­
ví horúci kúpeľ! Nech kuchár prinesie vývar a bylinkový
likér! Okamžite jej vyzlečte živôtik a rozviažte jej kor­
zet! Sarah, choď k truhlici so starým plátnom a nastrihaj
obväzy! Lydia, pošli po Margaret!“
Všetci sa po jednom vrátili dnu, okrem chlapca v krát­
kych nohaviciach a v čiapke, ktorý vybehol von a topán­
ky mu ostro klopkali, ako bežal do noci. Akoby dom
pred chvíľou vyvrhol život, rodinu a vitalitu, a teraz svo­
jich obyvateľov zase vsal do tepla a bezpečia.
Aj keby som chcel, nemohol by som ich nasledovať. Ľu­
dia musia svoju skazu pozvať dnu – či si to uvedomujú
alebo nie. Upíri bez pozvania nemôžu vstúpiť do domu, nie
je im dopriate teplo kozuba a priateľská spoločnosť, kto­
rú sľubuje dom, musia zostať vonku v noci a len sa dívať.





Pomsta  23
Obrátil som sa na odchod, už som tak či tak zostal
dlhšie, ako som mal v úmysle.
„Počkajte, mladý pán.“
Hlas bol taký sebaistý, hlboký a hlasný, že som sa po­
hol späť, akoby mi to prikázala Sila.
Vo dverách stála postava, ktorú som odhadoval na pá­
na domu a otca zachránenej dievčiny. Mal na bruchu bla­
hobytnú vrstvu tuku, vďaka ktorej sa musel zakláňať,
aby udržal rovnováhu. Oblečené mal drahé šaty z vlny
a tvídu, kvalitne ušité, no s neformálnym vzorom. Celý
jeho zjav vystihovalo slovo pohodlie – od ryšavých
bokombrád cez ligotavé čierne oči až po poloúsmev, čo
mu naťahoval ľavú stranu úst. Zdalo sa, že väčšinu života
tvrdo pracoval. Mozoľnaté ruky a červená pokožka na
krku svedčili o tom, že bohatstvo nezdedil.
Na okamih mi hlavou preblesla myšlienka: aké by bo­
lo ľahké vylákať ho sem. Ešte krok... Jeho korpulentné
telo by mi poskytlo dosť krvi, aby som hlad utíšil na nie­
koľko dní. Cítil som, ako ma čeľusť bolí od túžby, ktorá
mi vyhnala na svetlo tesáky, čo tohto muža odovzdajú
smrti.
No napriek mnohým pokušeniam, ktorým som dnes
večer čelil, som nechal tento život na pokoji.
„Práve som bol na odchode, pane. Veľmi ma teší, že je
vaša dcéra v poriadku,“ povedal som a o krok som cúvol
k tieňom.





24  Stefanove denníky
Muž mi položil na rameno mäsitú ruku a zastavil ma.
Prižmúril oči a hoci som ho mohol v okamihu zabiť, pre­
kvapila ma náhla nervozita v žalúdku. „Ako sa voláte,
chlapče?“
„Stefan,“ odvetil som. „Stefan Salvatore.“
Hneď som si uvedomil, že povedať svoje pravé meno
bolo asi hlúpe, vzhľadom na to, čoho som sa dopustil
v New Orleanse a v Mystic Falls.
„Stefan,“ zopakoval a premeral si ma pohľadom. „Ne­
žiadate odmenu?“
Potiahol som sa za manžetové gombíky, zahanbil som
sa za svoj neupravený zovňajšok. Čierne nohavice s den­
níkom v zadnom vrecku boli už ošúchané. Košeľu som
mal vykasanú a krčila sa v okolí trakov. Nemal som klo­
búk, viazanku ani vestu, navyše som bol špinavý a zrej­
me som páchol.
„Nie, pane. Som rád, že som mohol pomôcť,“ zamrm­
lal som.
Muž mlčal, akoby mu robilo ťažkosti stráviť moje slo­
vá. Zišlo mi na um, či sa pri pohľade na svoju dcéru,
zakrvavenú a krehkú, neocitol v akejsi hmle. Potom po­
krútil hlavou.
„Nezmysel!“ Zovrel mi pravé plece. „Dal by som čo­
koľvek za to, aby bola moja najmladšia v bezpečí. Poďte
ďalej. Trvám na tom! Zapálime si cigaru a nalejem vám
za záchranu môjho dievčatka.“





Pomsta  25
Ťahal ma do domu, akoby som bol tvrdohlavý pes, čo
vzdoruje. Chcel som namietať, no zmĺkol som, len čo
som vošiel do veľkej predsiene. Tmavé obloženie bolo
z čerešňového dreva. Vitrážové okná, ktoré mali osvetľo­
vať vchod počas dňa, sa ligotali dokonca aj večer, a ich
farby vo svetle plynových lámp pripomínali šperky. Na
poschodie viedlo obrovské schodisko, balustráda pôsobi­
la, akoby ju vytesali z celých kmeňov. V ľudskom živote
som si prial študovať architektúru a tento dom by som
dokázal obdivovať celé hodiny.
No skôr, ako som si stihol dokonale poobzerať vchod,
ma muž cez chodbu zaviedol do útulného salóna. Moju
pozornosť hneď upútali praskotajúce oranžové plamene
v kozube. Po miestnosti boli rozostavené kreslá s vyso­
kými operadlami a hodvábnymi vankúšikmi a steny zdo­
bila borovicovozelená tapeta. Za pohovkou bol diskrétne
umiestnený biliardový stôl a popri vysokých oknách stá­
li skrinky s knihami, glóbusmi a s rôznymi kuriozita­
mi. Môjmu otcovi, zberateľovi kníh a pekných predme­
tov, by sa táto miestnosť veľmi páčila, a mne stislo hruď,
keď som si uvedomil, že otca prekonám v životných skú­
senostiach.
„Cigaru?“ ponúkol ma domáci a vytiahol puzdro.
„Nie, vďaka, pane,“ odvetil som. Cigary boli najlepšej
kvality, s tabakom z môjho rodného štátu. Inokedy by
som jednu s radosťou prijal. No teraz, keď mi citlivé





26  Stefanove denníky
zmysly rozjatrovali aj údery vtáčieho zobáka o kôru, bo­
la predstava vdychovania oblakov čierneho dymu nezne­
siteľná.
„Hmmm. Nič to.“ Pochybovačne zdvihol husté obo­
čie. „Dúfam, že pohárik neodmietnete?“
„Nie, pane. Vďaka, pane.“
Prechádzal som sa sem a tam a z úst mi vychádzali
vhodné slová.
„To je ono.“ Z krištáľovej čaše mi nalial tekutinu mar­
huľovej farby.
„Takže ste moju dcéru našli v parku,“ povedal a ponú­
kol mi brandy. Neodolal som a ligotavý pohár som po­
zdvihol k slnečným lúčom. Bol by to krásny pohľad aj
bez mojich upírskych zmyslov. Každý zatúlaný lúč sa li­
gotal ako vážka.
Kývol som hostiteľovi, odpil som si a posadil som sa
do koženého kresla, kam mi ukázal. Po jazyku mi stekal
teplý, sladký alkohol, upokojoval ma a zároveň vyvolá­
val zvláštny nepokoj. V priebehu jedinej noci som sa
z prespávania v parku dostal k popíjaniu kvalitného al­
koholu vo vile s veľkým boháčom. Túžil som rozbehnúť
sa naspäť do temnoty, no osamelosť, ktorá prenikala ce­
lým mojím bytím, ma nútila zostať. Dva týždne som sa
s nikým nerozprával, a teraz ma pozvali do paláca plné­
ho ľudského hemženia. V miestnostiach naokolo som cí­
til minimálne tucet sluhov a členov rodiny, ich omamný





Pomsta  27
pach som rozoznával len ja a vedel som, že v kuchyni sú
dva psy.
Môj hostiteľ na mňa zvláštne pozrel, tak som sa prinú­
til sústrediť sa naňho.
„Áno, pane. Našiel som ju na čistine pri ruinách starej
Seneca Village.“
„Čo ste robili v parku takto neskoro?“ spýtal sa ma
a stále na mňa upieral pohľad.
„Prechádzal som sa,“ odvetil som vyrovnane.
Pripravil som sa na nepríjemné otázky, ktoré zhodno­
tia moje postavenie, hoci niečo už určite naznačilo aj
moje otrhané oblečenie. Na jeho mieste by som bol tulá­
kovi vtisol do ruky zopár dolárov a vypoklonkoval ho.
Napokon, v New Yorku nebola núdza o zločincov, a hoci
to nemohol vedieť a pravdepodobne si to ani nevedel
predstaviť, ja som patril k najhorším.
No jeho ďalšie slová ma prekvapili. „Mali ste smolu,
synak?“ spýtal sa a výraz tváre mu zmäkol. „Čo sa sta­
lo – vyhodili vás z otcovského domu? Škandál? Súboj?
Ocitli ste sa na zlej strane vo vojne?“
Otvoril som ústa. Ako vie, že nie som obyčajný tulák?
Akoby odhadol moje myšlienky.
„Podľa vašich topánok, synak, je jasné, že ste džentl­
men, a to bez ohľadu na vašu momentálnu situáciu,“ po­
vedal s pohľadom upretým na moju obuv. Aj ja som tam
pozrel – topánky boli obdraté a špinavé, neleštil som ich,





28  Stefanove denníky
odkedy som odišiel z Louisiany. „Majú taliansky strih
a šili ich z kvalitnej kože. V koži sa vyznám.“ Poklopkal
vlastnou topánkou, ktorá vyzerala ako z krokodílej kože.
„Tak som začínal. Som Winfield T. Sutherland, majiteľ
firmy Sutherland’s Mercantile. Niektorí moji susedia za­
robili peniaze na nafte alebo na železnici, ale ja som na­
dobudol majetok poctivo – predávam ľuďom to, čo potre­
bujú.“
Otvorili sa dvere a vošla mladá žena, ktorú som videl
na prízemí. Bola dôstojná a elegantná, chôdzu mala aris­
tokratickú a zároveň svižnú. Čepiec mala jednoduchý –
takmer ako slúžka ­, ale zdôrazňoval jej jemné črty. Vy­
zerala ako nežnejšia verzia dievčaťa, ktoré som našiel
v parku. Jej vlasy mali tlmený zlatý odtieň a kučery jej
padali prirodzene v jemných prstencoch. Mihalnice ma­
la rovnako husté, ale dlhšie, takže pekne zdôrazňovali
modré oči, v ktorých bolo len trochu sivej.
Lícne kosti mala o čosi vyššie a jej výraz bol miernejší.
Ľudský obdiv jej krásy u mňa zápasil s upírskym ob­
divom jej tela: zdravého a mladého.
„Prišiel lekár, ale mama si myslí, že už to bude v po­
riadku,“ povedala dievčina pokojne. „Rana nie je taká
hlboká, ako sa pôvodne zdalo, a veľmi rýchlo sa hojí. Je
to naozaj zázrak.“
Pohniezdil som sa v kresle. Vedel som, že zdrojom
toho „zázraku“ som bol ja.





Pomsta  29
„Moja dcéra Lydia,“ predstavil ju Winfield. „Najaris­
tokratickejšia z mojich troch grácií. Tá, ktorú ste našli, je
Bridget. Je trochu... ehm... neskrotná.“
„Sama ušla z plesu,“ povedala Lydia s núteným úsme­
vom. „Zrejme si hľadal trošku silnejšie slovo ako ne­
skrotná, ocko.“
Lydia sa mi hneď zapáčila. Nemala takú životnú ener­
giu ako Callie, ale pristala jej inteligencia a zmysel pre
humor. Dokonca sa mi zapáčil aj jej otec, a to aj napriek
svojej pompéznosti. V istom zmysle mi pripomenuli môj
domov, moju rodinu, keď som ju ešte mal.
„Preukázali ste nám veľkú službu, Stefan,“ riekol Win­
field. „A prepáčte mi indiskrétnosť, ale predpokladám, že
nemáte dom, kam by ste sa mohli vrátiť. Čo keby ste tu
prenocovali? Už je neskoro a určite ste veľmi unavený.“
Zdvihol som ruky. „Nie, to nemôžem.“
„Musíte,“ ozvala sa Lydia.
„Ja...“ Povedz nie! Uvidel som obraz zelených očí,
ktoré patrili Callie, a spomenul som si na svoj sľub žiť
mimo ľudí. No pohodlie tohto krásneho domu mi tak
veľmi pripomenulo ľudský život, ktorý som zanechal
v Mystic Falls, že som nedokázal urobiť to, čo som mal.
„Trvám na tom, chlapče.“ Winfield mi na plece položil
mäsitú ruku a viedol ma z miestnosti. „Je to najmenej, čo
pre vás môžeme urobiť na znak vďaky. Pohodlný nocľah
a výdatné raňajky.“





30  Stefanove denníky
„Je to od vás veľmi láskavé, ale...“
„Prosím,“ povedala Lydia s jemným úsmevom. „Sme
vám veľmi vďační.“
„Nemal by som...“
„Výborne!“ zatlieskal Winfield. „Dohodnuté. Dáme
vám vyčistiť a vyžehliť oblečenie.“
Sutherlandovská gazdiná ma ako koňa pred dostihmi
viedla po niekoľkých schodiskách do zadného krídla do­
mu, odkiaľ bol výhľad na východnú uličku. Namiesto
dutiny v skalách pri pováľaných náhrobných kameňoch
budem spať na obrovskej posteli s baldachýnom v izbe
s blčiacim kozubom, v dome ľudí, ktorí ma privítali ra­
dostne a rýchlo ako vlastného.
Upír vo mne zostal hladný a nervózny. Človeku vo
mne to však nebránilo tešiť sa z chuti života, ktorý som
už takmer stratil.





4
5. november 1864
Pripadá mi to dávno, no v skutočnosti od mojej preme­
ny – od chvíle, keď ma otec zabil – uplynulo málo času.
Prešiel sotva mesiac, čo sme sa s Damonom pokúsili za­
chrániť Katherine život a jej krv zachránila život nám.
Pred necelým mesiacom som bol živý človek s teplou kr­
vou, ktorý sa živil jedlami z mäsa a zeleniny, syrom a ví­
nom a ktorý spával pod páperovými prikrývkami navle­
čenými v čistučkom bielom ľane.
A predsa sa mi zdá, akoby odvtedy uplynul celý jeden
život. Možno to tak z istého pohľadu aj je.
No ako rýchlo sa zvrtlo koleso šťasteny! Po odchode
z New Orleansu som živoril ako tulák v skalnatej jasky­
ni v parku, a teraz si tu sedím pri stole pod oknom a pod





32  Stefanove denníky
nohami mám hrubý koberec. Ako rýchlo sa vraciam
k ľudským spôsobom!
Sutherlandovci sú láskaví. Výbušnú Bridget a jej trpez­
livú staršiu sestru si predstavujem ako zrkadlové obrazy
mňa a Damona. Nikdy som neocenil neškodnosť hádok
medzi Damonom a otcom, keď sa hašterili len pre kone
a dievčatá. Stále som sa bál, že jeden z nich povie alebo
urobí niečo, čo naveky zničí aj to posledné z rodiny, čo
nám zostalo.
Teraz je otec mŕtvy a ja s bratom sme... čo sme. Uve­
domujem si, aké vážne problémy môžu prísť – a aký
prostý a ľahký život som žil predtým.
Vlastne by som tu nemal byť, ani len dnes v noci. Mal
by som sa vykradnúť oknom a ujsť do svojho brlohu. Ak
sa pozabudnem v teplom živom náručí sutherlandovskej
rodiny, hoci i nakrátko, bude to klamlivé a nebezpečné.
Budem sa cítiť, akoby som patril do sveta ľudí. Oni ne­
tušia, že medzi seba prijali dravca. Stačilo by, keby som
sa prestal ovládať a vykĺzol by som teraz z izby. Keby
som sa nasýtil jedným z nich, a už by ich život ovládla
tragédia – tak ako sa to stalo mne, keď k nám prišla
Katherine.
Rodina bola pre mňa vždy najdôležitejšia a klamal by
som, keby som nepriznal, ako dobre mi robí pobudnúť
medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Čo i len na jednu jedi­
nú vypožičanú noc...





Pomsta  33
Prvý raz od svojho odchodu z New Orleansu som vstal
so slnkom, odhodlaný vytratiť sa z domu a zmiznúť
v rannej hmle, kým ma niekto príde zobudiť. Ľanovým
obliečkam, mäkkému matracu, knižnici a namaľované­
mu stropu v izbe sa však ťažko odolávalo.
Poobzeral som si fresku s vyobrazením okrídlených
anjelikov, odhrnul som hebkú prikrývku a donútil som
sa vstať z postele. Pod bledou pokožkou sa mi vlnili sva­
ly plné sily – tej telesnej i tej nadprirodzenej, no trčali
mi rebrá. Sutherlandovci mi dali vyprať šaty a poskytli
mi nočnú košeľu. Tešil som sa z dotyku ranného slnka
na tele, z tepla, ktoré čelilo chladu v miestnosti. Nikdy
neodpustím Katherine, že zo mňa spravila monštrum,
no vtedy som jej bol vďačný aspoň za lazuritový prsteň,
ktorý ma chránil pred lúčmi slnka, čo by mi inak boli
osudné.
Okno bolo pootvorené a cez štrbinku dnu prenikal
svieži vánok, ktorý sa pohrával s jemnou záclonou. Mne
už dávno prestal prekážať chlad či zima, ale zatvoril som
okno a trochu rozpačito som ho aj zamkol. Bol by som
prisahal, že v noci boli všetky okná zatvorené. Kým som
sa nad tým stihol lepšie zamyslieť, zaznel buchot srdca
a po ľahkom zaklopaní sa dvere pootvorili. Nazrela ku
mne Lydia, potom sa začervenala a odvrátila tvár od
môjho takmer nahého tela.
„Otec sa bál, že sa pokúsite o útek bez rozlúčky. Prišla





34  Stefanove denníky
som, aby ste neočarili nejakú slúžku a nenaviedli ju na
pomoc s útekom.“
„Nie som oblečený, nemôžem sa odkradnúť,“ riekol
som a zakryl som si holý hrudník rukami. „Potrebujem
nohavice.“
„Henry čochvíľa príde aj s vašimi čerstvo vyžehle­
nými nohavicami,“ povedala a spôsobne sklopila oči.
„A kým príde, napravo v chodbe je kúpeľňa. Pokojne sa
tam osviežte a zíďte na raňajky.“
Prikývol som – ocitol som sa v pasci.
„Ozaj, Stefan,“ doložila Lydia a krátko mi pozrela do
očí. „Dúfam, že nájdete aj košeľu.“ S úsmevom odbehla.
Keď som konečne zišiel na raňajky, čakal ma celý suther­
landovský klan, ešte aj zachránená Bridget, ktorá žila
a napchávala sa hriankami, akoby mesiac nejedla. Okrem
miernej bledosti nič nenaznačovalo, že predošlej noci
takmer umrela.
Každý sa ku mne s híkaním obracal – očividne som pô­
sobil celkom inak ako záchranca v roztrhanej košeli, ktoré­
ho videli predošlej noci. V čerstvo vyleštených jemných
talianskych topánkach, nohaviciach, novej čistej košeli
a v požičanom saku od Winfielda som bol džentlmen od
hlavy po päty. Dokonca som si umyl tvár a uhladil vlasy.
„Kuchár vám niečo pripravil, ak chcete,“ povedala pani
Sutherlandová a ukázala na misku s hustou bielou hmo­





Pomsta  35
tou. „Väčšinou to nejeme, ale povedali sme si, že hosť
z Juhu sa iste poteší.“
„Ďakujem, madam,“ prikývol som a posadil som sa
na prázdnu stoličku pri Bridget. Zadíval som sa na obrus,
čo halil drevený stôl. Po matkinej smrti sme si s otcom
a Damonom zvykli jedávať neformálne, v spoločnosti
zamestnancov plantáže. Raňajkovali sme neraz prostú
stravu robotníkov, kukuricu a pagáče, chlieb a sirup, sla­
ninu. To, čo mali na stole vo Winfieldovej rezidencii, by
za hanbilo aj najlepšie virgínske reštaurácie. Anglické
hrianky v košíkoch z jemného drôtu, päť druhov džemu,
dva druhy slaniny, koláčiky, sirup, ba aj čerstvo vytlače­
ná pomarančová šťava. Na tenkých tanieroch sa skvel
modrý holandský vzor a okolo nich ležali strieborné prí­
bory, aké som vídal na slávnostných večerách.
Kiežby som mal chuť do jedla ako človek! Ignoroval
som oheň v žilách, smädných po krvi, a zatváril som sa,
že sa chystám s chuťou najesť.
„To je od vás milé,“ prikývol som.
„Takže toto je záchranca mojej sestričky,“ ozvala sa
jediná žena v miestnosti, ktorú som nepoznal.
„Dovoľte, aby som vám predstavil najstaršiu z mojich
dcér,“ povedal Winfield. „Toto je Margaret. Vydala sa
ako pr vá. A dúfame, že nám ako prvá privedie na svet
vnúčatá.“
„Ocko,“ mierne ho pokarhala Margaret a potom zno­





36  Stefanove denníky
vu pozrela na mňa. „Teší ma.“ Bridget bola plná života,
takmer detsky bucľatá, Lydia bola elegantná a kultivo­
vaná. Margaret mala praktické uvažovanie a bystrosť sa
jej odrážala vo zvedavých modrých očiach. Vlasy mala
čierne a skôr rovné.
„Hovoríme o tom, prečo je moja dcéra taká zaťatá,“
vyhlásil Winfield a skrútil rozhovor k predošlej noci.
„Neviem, prečo som utiekla,“ mykla plecom Bridget
a poriadne sa napila pomarančového džúsu z pohára.
Staršie sestry na seba významne pozerali, no otec sa na­
hol bližšie a na čele sa mu zjavili ustarostené vrásky.
„Len som mala pocit, že musím odísť. A odišla som.“
„Bolo to bláznivé a nebezpečné,“ pokarhala ju matka
a zakývala obrúskom. „Mohla si umrieť!“
„Teší ma, že sa vám dnes tak darí,“ zdvorilo som od­
vetil a Bridget sa usmiala. Spomedzi zubov jej trčali
vlákna pomarančovej dužiny.
„Keď o tom hovoríte...“ Margaret zdvihla hlas a po­
klopkala lyžičkou po tanieri. „Vravíte, že ste ju našli za­
krvavenú v parku?“
„Áno, madam,“ ostražito som odpovedal a na tanier
som si položil tenký pásik slaniny. Táto sestra nebola ta­
ká diskrétna ako ostatné a nebála sa klásť otázky.
„Áno, bolo tam veľa krvi a Bridget mala roztrhnuté
šaty,“ pokračovala Margaret. „Nezdá sa vám čudné, že
na jej tele nebola rana?“





Pomsta  37
„Uhm,“ vykoktal som a v duchu som už plánoval. Čo
poviem? Že tá krv patrila niekomu inému?
„Včera večer sa mi zdalo, že vidím ranu po bodnutí
nožom,“ vyhlásila pani domu a zamyslene stisla pery.
„No bola to len zaschnutá krv a dala sa očistiť.“
Margaret ma prebodla pohľadom.
„Možno krvácala z nosa...“ zakoktal som úboho.
„Vravíte, že keď ste sa priblížili k mojej sestre, nevi­
deli ste útočníka?“ spýtala sa Margaret.
„Maggie, prestaň ho vypočúvať,“ zastavil dcéru Win­
field. „Je zázrak, že je Bridget v poriadku. Chvalabohu,
že ju Stefan našiel.“
„Áno. Samozrejme. Chvalabohu,“ povedala Margaret.
„A čo ste včera večer sám robili v parku?“
„Prechádzal som sa,“ zopakoval som to isté, čo som
včera večer povedal jej otcovi.
V jasnom rannom svetle mi prišlo zvláštne, že Win­
field sa ma večer spýtal len na meno a dôvod, prečo som
bol v parku. V týchto časoch a tesne po tom, ako jeho
dcéra takmer prišla o život, asi nebolo celkom normálne
vpustiť do domu cudzinca. No môj otec ponúkol útočisko
Katherine, keď prišla do Mystic Falls a vydávala sa za
sirotu.
Istá časť zo mňa chcela vedieť, či by celá rodina Sal­
vatoreovcov ešte žila, keby sa Katherine povypytovali na
minulosť a nechodili ako po špičkách okolo tragédie,





38  Stefanove denníky
ktorá jej vzala rodičov. Samozrejme, Katherine tak do ­
konale ovládla Damona a mňa, že by to možno bolo aj
tak jedno.
Margaret sa naklonila dopredu. Nesprávala sa zdvori­
lo ako včera večer Winfield. „Predpokladám, že nie ste
odtiaľto.“
„Som z Virgínie,“ odvetil som, keď otvorila ústa
a chystala sa vysloviť ďalšiu, bežnejšiu otázku. Bolo to
zvláštne, no mal som lepší pocit, keď som mohol tejto
rodine povedať pravdu. Okrem toho, čoskoro odídem
z ich domu aj z ich životov a nebude záležať na tom, čo
o mne vedia.
„Z akého mesta?“ pokračovala.
„Z Mystic Falls.“
„Nikdy som o ňom nepočula.“
„Je to malé mesto. Len jedna hlavná ulica a zopár
plantáží.“
Pod stolom sa ozval šuchot a domyslel som si, že Brid­
get alebo Lydia sa pokúša uštedriť Margaret poriadny
kopanec. Ak aj bol kopanec presný, Margaret nedala nič
najavo.
„Navštevovali ste nejaké školy?“ pýtala sa ďalej.
„Nie, madam. Chcel som študovať na Virgínskej uni­
verzite. Prekazila mi to vojna.“
„Vojna nie je dobrá pre nikoho,“ vyhlásil Winfield
a napichol si na vidličku kus slaniny.





Pomsta  39
„Vojna obmedzila cestovanie medzi štátmi,“ dodala
Margaret.
„Čo to s tým má spoločné?“ spýtala sa Bridget.
„Vaša sestra naznačuje, že som sem prišiel vo zvlášt­
nom čase,“ vysvetľoval som. „No nedávno mi umrel
otec...“
„Vo vojne?“ hlesla Bridget. Lydia a pani Sutherlan­
dová na ňu zagánili.
„Nepriamo,“ odvetil som. Môj otec naozaj prišiel o ži­
vot vo vojne, vo vojne proti upírom – proti mne. „Moje
mesto... zhorelo a už ma tam nič nedržalo.“
„Tak ste prišli na sever,“ povedala Lydia.
„Skúsiť šťastie v podnikaní?“ spýtal sa s nádejou
v hlase Winfield.
Bol to muž s tromi dcérami, s tromi krásnymi dcéra­
mi, ale bez syna. Nemal si s kým zafajčiť cigary a vypiť
brandy, nemal koho povzbudzovať a s kým súperiť vo sve­
te podnikania. Keď na mňa pozrel, iskra v jeho oku ma
znepokojila a zároveň pobavila. Na Manhattane sú urči­
te rodiny so synmi, z ktorých by bola vhodnejšia partia.
„Rád by som sa v živote postavil na vlastné nohy,“ od­
vetil som a odpil som si z kávy. Bez Lexi a Katherine mi
ani iné nezostávalo. A ak ešte niekedy uvidím Damona,
určite bude držať čerstvo naostrený kôl.
„Kde bývate?“ pokračovala Margaret. „Máte tu ro­
dinu?“





40  Stefanove denníky
Odkašľal som si, no skôr ako som musel vysloviť svoju
prvú veľkú lož, Bridget zaúpela.
„Maggie, toto vypočúvanie ma nudí!“
Lydii sa na perách zjavil náznak úsmevu a rýchlo ho
ukryla za obrúskom. „O čom by si sa radšej zhovárala?“
„O tebe?“ spýtala sa Margaret so zdvihnutým obočím.
„Nuž áno!“ vyhlásila Bridget a poobzerala sa okolo
stola. Oči sa jej zeleno ligotali ako Callie, ale keď sa
správala takto podráždene, už mi nepripomínala moju
stratenú lásku. „Stále neviem, prečo som ušla z toho ve­
čierka.“
Margaret prevrátila oči. Lydia pokrútila hlavou.
„Mali ste vidieť, ako sa na mňa dívali!“ vyhlásila a na
zdôraznenie zamávala nožíkom vo vzduchu. „Najhoršie
šaty mala Flora, najmä keď vezmeme do úvahy, že je čer­
stvo vydatá. A moja nová šerpa – och, nie, zničila sa mi
včera večer? Nerada by som o ňu prišla! Mama! Mala
som ju na sebe, keď ma Stefan priniesol domov? Musíme
sa vrátiť do parku a pohľadať ju!“
„Čo keby sme sa vrátili do parku a pohľadali toho, kto
sa ťa pokúsil zabiť?“ navrhla Margaret.
„Už sme sa o tom rozprávali s inšpektorom Warre­
nom. Sľúbil, že prípad dôkladne prešetrí,“ vyhlásila pani
Sutherlandová. „A ty, Bridget, musíš sľúbiť, že dnes ve­
čer neujdeš na ples k Chestersovcom, lebo inak ťa budem
musieť strážiť v tvojej izbe.“





Pomsta  41
Bridget si veľavýznamne skrížila ruky na prsiach.
„A ani ty neujdeš,“ obrátila sa pani Sutherlandová na
Lydiu. Prostredná sestra očervenela.
„Lydia sa zaľúbila do talianskeho grófa,“ prezradila
Bridget. Pri klebetení sa prestala nafukovať. „Všetci dú­
fame, že ju požiada o ruku – nebolo by to úžasné? Potom
by sme boli ako aristokrati a nie iba bohatí obchodníci.
Len si to predstavte, grófka Lydia!“
Winfield sa nervózne zasmial. „Bridget...“
Bridget zažmurkala hustými mihalnicami. „Je úžas­
né, že Lydia má vôbec nápadníka, nieto ešte grófa.
Keď sme vydali Maggie, obávala som sa, že mama
s ockom sa budú držať tradícií a nedovolia mi vydať sa,
kým nebude na poriadku Lydia, a ktovie, koľko by to
trvalo?“
„Lydia je... vyberavá,“ povedala pani Sutherlandová.
„No tak, mama,“ Bridget prevrátila oči. „Akoby pred­
tým o ňu niekto prejavil záujem. A teraz má dokonca
grófa. To naozaj... to naozaj nie je fér, keď sa nad tým
človek zamyslí. Ale keby ste mi boli spravili poriadny
debut...“
Pohniezdil som sa na stoličke, odrazu som sa cítil
trápne, no zároveň som bol rád, že som súčasťou niečoho
takéto obyčajného, ako je rodinná hádka. Bolo to prvý
raz, čo som sa ocitol v spoločnosti, odkedy som odišiel
od Lexi z New Orleansu.





42  Stefanove denníky
„Toľko je dnes v našom živote pekných cudzincov,“
povedala Margaret a znelo to napoly rozmarne a napoly
varovne. „Aká zvláštna náhoda, pán Salvatore. Možno
napokon nebudem musieť absolvovať vzdelávaciu cestu.“
„Ticho, Margaret,“ povedal Winfield.
„A aj tak nemám s kým ísť k Chestersovcom, mama,“
pokračovala Bridget, a dokonca očervenela, akoby sa
z celej sily pokúšala rozplakať. Celý čas na mňa úkosom
hľadela. „Milash so mnou po včerajšku určite nepôjde...
Niekto by ma mal zachrániť...“
Bridget uprela zelené oči na svojho otca. Winfield sa
zamračil a zamyslene si hladkal bokombrady. V tom
okamihu Bridget pôsobila mocne ako upír, lebo doká­
zala otca presvedčiť, aby vyhovel každému jej rozmaru.
Margaret si priložila ruku na čelo, akoby ju rozbolela
hlava.
„Pôjde s tebou pán Salvatore,“ povedal Winfield
a ukázal na mňa vidličkou s napichnutým pečivom. „Raz
ťa už zachránil – určite ťa ako džentlmen nenechá ani
druhý raz v núdzi.“
Všetky pohľady sa obrátili na mňa. Bridget ožila,
usmievala sa na mňa ako mačiatko, ktorému ponúkli
misku smotany.
Zarazil som sa.
„Obávam sa, že nemám vhodné oblečenie...“ začal
som nesmelo.





Pomsta  43
„To sa ľahko vyrieši,“ povedala pani Sutherlandová
s veľavýznamným úsmevom.
„Už zase,“ zašepkala Lydia, aby to nik nemohol počuť,
„je nám chudák pán Salvatore vydaný napospas. Tento­
raz ho držíme za nohavice.“





5
K
u koncu raňajok slúžky odniesli holandský
porcelán a džem. Winfield sa pobral do svo­
jej pracovne a mňa nechal v slnkom zalia­
tom salóne s dámami. Bridget, Lydia a pani Sutherlan­
dová sa usadili na brokátovú pohovku a ja som si sadol
na okraj zeleného zamatového sedadla a tváril som sa, že
hľadím na rodinný portrét, hoci v skutočnosti som roz­
mýšľal, ako najlepšie utiecť. Z posledného chabého kŕme­
nia mi zostala len matná spomienka a ťažko sa mi odolá­
valo sladkej symfónii tlčúcich sŕdc v tomto sídle.
Pri raňajkách som sa niekoľkokrát pokúšal vyslobodiť
z prítomnosti Sutherlandovcov a potom sa vyšmyknúť
cez okno alebo ujsť krídlom pre služobníctvo. No akoby
som mal svoje úmysly napísané na čele, ani na dve minú­
ty som sa nevedel striasť spoločnosti. Keď som sa vybral





Pomsta  45
na toaletu, komorník trval na tom, že ma odprevadí. Keď
som spomenul, že si chcem ísť ľahnúť do izby, pani
Sutherlandová poznamenala, že sa výborne odpočíva na
pohovke v salóne. Vedel som, že sú mi vďační, že som
priviedol Bridget, ale nevedel som si vysvetliť, prečo ma
prijali do svojho domu. Najmä vzhľadom na to, ako som
vyzeral, keď som sem prvý raz vkročil: špinavý, v otrha­
ných šatách, strapatý a zakrvavený.
„Pán Stefan,“ povedala Margaret a oprela sa o stĺp, kto­
rý oddeľoval salón od predsiene. „Ste naozaj v poriadku?“
„Áno, áno,“ odvetil som. „Prečo sa pýtate?“
„Trasiete nohou tak silno, že rachotí stolička.“
Pritisol som si ruku na koleno, aby som zastavil nohu.
„Väčšinou začínam deň prechádzkou,“ zaklamal som
a vstal som. „Keby ste ma ospravedlnili, rád by som sa
prešiel v parku.“
Margaret zdvihla dokonale klenuté obočie. „Vidím, že
v parku trávite veľa času.“
„Považujem ho za svoj druhý domov,“ povedal som
s núteným úsmevom a predstavil som si svoju jaskyňu so
zbierkou sôch. „V prírode si vždy najlepšie oddýchnem.“
„Skvelý nápad!“ zvolala pani Sutherlandová a zatlies­
kala. „Mohli by sme sa k vám pridať? Je taký krásny deň
a všetkým sa nám zíde trochu čerstvého vzduchu.“
„Mama, asi bude lepšie, ak si oddýchnem,“ vyhlásila
Bridget a položila si ruku na zdravo pôsobiace čelo.





46  Stefanove denníky
„Chceš povedať, že bude lepšie, ak zostaneš doma
a celý deň budeš prijímať návštevy, aby si im mohla roz­
právať o svojom dobrodružstve,“ opravila ju Margaret
a pokrútila hlavou. „Žiaľ, mama, aj ja sa budem musieť
ospravedlniť. Vidím, že sestre je už dobre a doma ma ča­
kajú povinnosti – a chýbam manželovi.“
„Nechápem prečo,“ zašomrala Bridget.
Lydia po mladšej sestre strelila pohľadom a zľahka ju
plesla po ruke. Pani Sutherlandová si nevšímala sester­
ské klbčenie, natriasla si ľahký plášť a prehodila si ho cez
plecia. „Poďte s nami, pán Salvatore. V trojici nám bude
veselo.“
Odolal som nutkaniu zrevať od zúfalstva. Čo mám
spraviť, aby som sa vyslobodil z pazúrov tejto rodiny?
Prinútil som sa usmiať a ponúkol som rameno pani
Sutherlandovej.
Len čo sme vyšli pred mohutné vchodové dvere, do
očí mi udrelo slnko. Malo jasný, citrónovožltý odtieň
a obloha sa skvela nado mnou dokonale belasá. Hoci bol
začiatok novembra na severe, chlad bol prekvapujúco
mierny. Keby slnko nebolo tak nízko, zdalo by sa, že je
svieže jarné ráno.
Zamierili sme na juh, potom sme prešli cez Šesťde­
siatu šiestu ulicu a bránou z tepaného železa sme vošli do
parku. Napriek udalostiam zo včerajšieho večera nebolo
na Lydii ani na pani Sutherlandovej vidieť váhanie či





Pomsta  47
strach. Zrejme sa cítili bezpečne vďaka mojej prítomnos­
ti. Zhlboka som sa nadýchol ranného vzduchu, ktorý po
tom všetkom, čo sa udialo, odrazu pôsobil úplne čisto.
Akoby vychádzajúce slnko poumývalo celý svet. Tráva
sa dvíhala a kvety sa otvárali smerom k oblohe a prijí­
mali posledné jasné lúče tohto roka. Kvapky rosy už
stihli uschnúť.
V tento krásny deň sme tu neboli sami. Park bol plný
rodín a dvojíc. Opäť ma prekvapilo, aký je sever iný. Že­
ny tu nosili jasné farby, aké sme na juhu nevideli už celé
roky – šarlátový, žltý i belasý hodváb aj zamat, drahé
európske čipky, jemné pančuchy, kožené čižmičky.
Dokonca aj príroda tu bola iná. Na severe boli stromy
okrúhle, zvláštne eliptické javory, zatiaľ čo naše bohaté
duby sa tiahli do šírky a naberali slnko do najvzdialenej­
ších končekov konárov. Borovice boli ostré a modré, nie
vysoké, jemné a veľkolepé ako tie naše, v ktorých šepkal
mierny južanský vánok.
Pani Sutherlandová a Lydia trkotali o počasí, no pre­
stal som im venovať pozornosť, lebo mi prebehla cez ces­
tu veverica. Náhle sa ma zmoc


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist