načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Upírske denníky – Stefanove denníky 1: Zrodenie - Lisa J. Smith

Upírske denníky – Stefanove denníky 1: Zrodenie
-11%
sleva

Elektronická kniha: Upírske denníky – Stefanove denníky 1: Zrodenie
Autor:

Ľúbostný trojuholník, ktorý pretrvá večnosť. Ako sa to všetko začalo...Píše sa rok 1864 a v Amerike zúri vojna Severu proti Juhu. Sedemnásťročný Stefan Salvatore však zvádza ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  105 Kč 93
+
-
3,1
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 248
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 999-00-000-2891-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Ľúbostný trojuholník, ktorý pretrvá večnosť. Ako sa to všetko začalo...

Píše sa rok 1864 a v Amerike zúri vojna Severu proti Juhu. Sedemnásťročný Stefan Salvatore však zvádza vlastný boj. Je zasnúbený s dievčaťom, ktoré nemiluje, a zaľúbi sa do záhadnej Katherine. Je to zvodná krásavica, no má jedno temné tajomstvo...

Stefanove denníky vychádzajú z populárneho televízneho seriálu, ktorý inšpirovala séria románových bestsellerov. Odhaľujú, čo sa v skutočnosti stalo medzi Stefanom, Damonom a Katherine – a ako sa vlastne začal ľúbostný trojuholník Upírskych denníkov.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Upírske denníky –

Stefanove denníky 1:

Zrodenie

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Upírske denníky 1 - Prebudenie

Upírske denníky 2 – Súboj

Upírske denníky 3 – Zbesilosť

Upírske denníky 4 – Temnota

Upírske denníky 5 – Návrat

Upírske denníky 6 – Temné sily

Upríske denníky 7 – V moci tieňov

Upríske denníky 8 – Cesta z temnoty

Upríske denníky 9 – Tajomstvá

Upírske denníky 10 – Posadnutí démonmi

Upríske denníky – Stefanove denníky 2: Túžba po krvi

Upírske denníky – Stefanove denníky 3: Pomsta

L. J. Smithová

Upírske denníky – Stefanove denníky 1:

Zrodenie – e-kniha

Copyright © Fragment 2012

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Úvod

Volajú to hodina duchov. Je to chvíľa uprostred noci, keď

ľudia spia a nočné tvory počujú ich dych, cítia ich krv,

vidia ich sny. Je to chvíľa, keď svet patrí nám, keďmôžeme loviť, zabíjať a chrániť.

Je to chvíľa, keď sa najväčšmi túžim nasýtiť. Nomusím sa ovládať. Pretože len keď sa ovládam, keď lovím

len tie zvieratá, ktorých krv nikdy nerozbúri túžba,ktorých srdcia nerozbúši radosť, ktorých žiadosti nevyústia

do snov, len vtedy držím v rukách opraty svojho osudu.

Vtedy si udržiavam odstup od temnoty. Vtedy ovládam

svoju silu.

A preto práve za takej noci, keď okolo seba všade cítim

krv a viem, že by som sa v okamihu vedel napojiť na silu,

ktorej už tak dávno odolávam a budem jej odolávaťcelú večnosť, za takej noci musím písať. Keď si zapisujem

4  Stefanove denníky

vlastné dejiny, vidím roky a scény, čo na seba nadväzujú

ako koráliky na nekonečnej šnúre, udržiavam si spojenie

s tým, kým som bol vtedy, keď som bol ešte človekom a keď

jediná krv, ktorej šum som ušami i srdcom zachytil, bola

moja vlastná... D

eň, keď sa môj život zmenil, sa začal ako

ktorýkoľvek iný. V to horúce augustovépooludnie v roku 1864 panovalo také dusno, že už ani muchy nekrúžili okolo stodoly. Detislužobníctva, ktoré sa zvyčajne jašili pri hre alebo s krikompobiehali od jednej práce k druhej, stíchli. Vzduch sa ani nepohol, akoby zadržiaval dych pred dlho očakávanou búrkou. Chcel som vziať svoju kobylu Mezzanotte aniekoľko hodín stráviť v sedle, vyraziť do chladivého lesa, ktorý sa tiahol po kraji veľkostatku Veritas, sídla mojej rodiny. Do vaku som si pribalil knihu a chystal som sa na svoj malý únik.

Tak som to robieval takmer každý deň toho leta. Mal

som sedemnásť rokov a v mojej duši koloval nepokoj.

Netúžil som pridať sa k bratovi a bojovať vo vojne, ale


6  Stefanove denníky

nežiadalo sa mi ani počúvať otcove prednášky o správe

panstva. Každé popoludnie ma hnala do lesa rovnakánádej: Dúfal som, že v samote zistím, kto som a kým sa

chcem stať. Zjari som ukončil štúdium na chlapčenskej

akadémii a otec mi prikázal, aby som s nástupom nauniverzitu vo Virgínii počkal, kým sa neskončí vojna. A tak

som zostal akoby vo vzduchoprázdne. Už som nebolchlaec, no ešte som nedospel na muža. Nevedel som si rady

sám so sebou.

Najhoršie bolo, že som sa ani nemal s kýmporozprávať. Môj brat Damon bojoval s armádou generálaGrooma v Atlante, väčšina mojich kamarátov z chlapčenských

rokov sa buď chystala na zasnúbenie, alebo ich osudzahnal na vzdialené bojiská. Otec takmer nevychádzal zo

svojej pracovne.

„Bude horúčava!“ zavolal dozorca Robert od stodoly.

Stál tam a pozoroval dvoch paholkov, ako sa pokúšajú

nasadiť zubadlo jednému z koní, ktoré otec minulýtýždeň kúpil na dražbe.

„Hej,“ zamrmlal som. Aj v tom bol problém. Hoci

som potreboval s niekým hovoriť, len čo sa mi naskytol

partner do rozhovoru, nebol som s ním spokojný. Zúfalo

som túžil stretnúť niekoho, kto by mi porozumel, s kým

by som mohol debatovať o závažných témach, ako sú

knihy a život, nie iba o počasí. Robert bol celkom milý

a patril k otcovým najbližším poradcom, no mal drsné

Zrodenie  7

spôsoby, takže už desaťminútový rozhovor s ním ma

vždy vyčerpal.

„Vieš, čo je nové?“ pokračoval Robert, koňa nechal

paholkom a zamieril ku mne. V duchu som sa striasol.

Pokrútil som hlavou. „Nie, nečítam noviny. Čo porába

generál Groom?“ spýtal som sa, hoci reči o vojne mazakaždým znepokojili.

Robert si dlaňou zaclonil oči pred slnkom a pokrútil

hlavou. „Nie, nemyslím na vojnu. Hovorím o týchútokoch. Hen u Griffina prišli o päť sliepok. Všetky tam

zostali – s rozseknutými hrdlami.“

Prudko som zastal a vlasy na šiji sa mi zježili. Celé

leto sme z okolitých plantáží počúvali správy ozvláštnych útokoch na zvieratá. Väčšinou boli obeťami menšie

kusy, napríklad husi alebo sliepky, no v poslednýchtýždňoch začal ktosi – pravdepodobne Robert po nie koľkých

kalíškoch whisky – šíriť klebetu, že na naše majetkyútočia démoni. Ja som tým táraninám neveril, no pokladal

som to za ďalší znak toho, ako sa svet od môjho detstva

zmenil. Skutočne, všetko sa menilo, či už som to chcel,

alebo nie.

„Mohol ich zadrhnúť aj túlavý pes,“ netrpezlivo som

odpovedal a kývol rukou. Len som ako papagájzopakoval slová, ktoré môj otec povedal dozorcovi minulýtýždeň. Zavial vietor a kone nervózne zadupotali.

„Nuž, dúfam, že také psisko nevyňuchá teba, keď sa


8  Stefanove denníky

každý deň sám preháňaš na koni,“ prehodil Robert avybral sa smerom k pastvinám.

Vstúpil som do chladného šera stajne, kde ma ihneď

upokojil pravidelný rytmus konského dychu a fŕkania.

Zo steny som zvesil kefu a začal som prečesávať čiernu

hladkú srsť mojej Mezzanotte. Kobyla ticho, spokojne

zaerdžala.

Náhle sa s vrzgotom otvorili vráta stajne a dnu vošiel

môj otec. Bol to vysoký muž s takým ráznym krokom

a sebaistým vystupovaním, že každého, kto sa s nímstretol, poľahky zastrašil. Vrásky na tvári ešte zdôrazňovali

jeho autoritu a napriek horúčave mal na sebe žaket.

„Stefan?“ zakričal a poobzeral sa okolo seba. Hoci na

veľ kostatku Veritas býval už roky, sem vkročilmálokedy. Radšej si dával kone pripravovať a vodiť až k dverám domu.

Vynoril som sa z boxu, kde stála Mezzanotte.

Otec sa po neveľmi čistej dlážke opatrne vybral ku

mne. Prebehol po mne pohľadom a ja som sa odrazuzahanbil, že ma vidí pokrytého potom a špinou. „Syn môj,

načo máme paholkov?“ zavrčal.

„Viem,“ vzdychol som. Pochytil ma pocit, že som ho

veľmi sklamal.

„V živote človeka majú svoje miesto a čas aj zábavky

s koňmi,“ vyhlásil. „No potom prichádza okamih, keď

chlapec zanechá hry a mal by sa stať mužom.“ Otecsilbr />

Zrodenie  9

no plesol Mezzanotte po zadku a ona zafŕkala a o krok

cúvla.

Zaťal som zuby. Čakal som kázeň o tom, ako sa vmojom veku vysťahoval z Talianska do Virgínie, ako sem

prišiel s prázdnymi rukami. Potom bojoval aobchodoval, kým jednoakrový biedny pozemok nerozšíril naterajších dvesto akrov a nevybudoval veľkostatok Veritas.

Pomenoval ho latinským slovom, ktoré označuje pravdu,

pretože sa v živote naučil, že kto hľadá pravdu a bojuje

proti lžiam, nič iné v živote nepotrebuje.

Otec sa oprel o vráta stajne. „Rosalyn Cartwrightová oslávila šestnáste narodeniny. Hľadá si manžela.“

„Rosalyn Cartwrightová?“ zopakoval som. Keď sme mali dvanásť rokov, Rosalyn poslali do školy priRichmonde a veľmi dlho som ju nevidel. Pamätal som si ju ako nevýraznú dievčinku s vlasmi myšacej farby a shnedými očami. V každučkej mojej spomienke mala na sebe hnedé šaty. Nikdy sa nesmiala, nikdy nežiarila akoClementine Havefordová, nikdy rozkošnícky neflirtovala ako Amelia Hawková a nebola ani bystrá šibalka ako Sarah Brennanová. Ako tieň sa mihala v pozadí našich detských dobrodružstiev, nikdy nebola ich iniciátorkou ani veliteľkou.

„Áno. Rosalyn Cartwrightová.“ Otec mi venoval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov – kútiky úst sa muzľahka vykrivili dohora, takže kto by ho nepoznal, pomyslel  Stefanove denníky

by si, že sa posmieva. „S jej otcom som už hovoril a zdá

sa, že by to bol ideálny zväzok. Má ťa rada, Stefan.“

„Neviem, či sa s Rosalyn Cartwrightovou k sebehodíme,“ zamrmlal som. Niečo ma dusilo, akoby sa ku mne

tisli chladné múry stajne. Samozrejme, že otec s pánom

Cartwrightom to už prebrali. Pán Cartwright vlastnil

banku v meste, a ak by sa s ním otec dostal do rodiny,

mohol by poľahky ďalej rozširovať veľkostatok. A ak to

už prebrali, moje manželstvo s Rosalyn je ho tová vec.

„No pravdaže to nevieš, chlapče!“ zasmial sa otec

a plesol ma po chrbte. Mal nezvyčajne dobrú náladu,

zato tá moja s každým slovom klesala. Zatvoril som oči

a dúfal som, že je to len zlý sen. „Ani jeden mládenec

v tvojom veku nevie, čo je preňho dobré. Preto mi musíš

dôverovať. Na budúci týždeň usporiadam slávnostnúvečeru, kde oznámime vaše zásnuby. Dovtedy by si k nej

mal niekoľkokrát zájsť. Musíš ju spoznať. Buď k nej milý,

obklop ju lichôtkami, aby sa do teba zaľúbila.“ Otec ma

chytil za ruku a do dlane mi vtisol malú škatuľku.

A čo ja? Čo ak nechcem, aby sa do mňa zaľúbila?

Chcel som sa na to spýtať, no mlčal som. Škatuľku som

si zasunul do zadného vrecka nohavíc, ani som do nej

nepozrel. Potom som sa vrátil k česaniu, no drhol som

Mezzanotte kefou tak tuho, že pohoršene zafŕkala acúvla odo mňa preč.

„Som rád, že sme sa pozhovárali, synak,“ povedal


Zrodenie  11

otec. Čakal som, či si uvedomí, že hovoril takmer iba

on a že je absurdné žiadať odo mňa, aby som sa oženil

s dievčaťom, s ktorým som už roky neprehodil ani slovo.

„Otec?“ oslovil som ho s nádejou, že povie ešte niečo, že ma nejakým zázrakom oslobodí od osudu, ktorý mi pripravil.

„Myslím, že v októbri by mohla byť svadba,“ vyhlásil a potom už za sebou len zabuchol dvere.

Zúfalo som zatínal zuby. Spomínal som na detstvo, keď nás dvoch s Rosalyn pri nedeľných záhradných afarských slávnostiach neraz posadili k sebe. Nasilu nás chceli skamarátiť, no nevyšlo to, a len čo sme boli dosť starí, aby sme si vyberali priateľov na hry podľa svojej vôle, jednoducho sme sa rozišli. Teraz mal byť náš vzťah presne ako pred desiatimi rokmi: Budeme sa navzájom ignorovať a zároveň sa budeme snažiť vyhovieť rodičom. Až na to, uvedomil som si s náhlou chmúrnou istotou, že nás naveky spojí manželstvo. N

a druhý deň popoludní som sa ocitol natvrdej stoličke s nízkym operadlom a červeným

zamatovým sedadlom v salóneCartwrightovcov. Zakaždým, keď som sa pohniezdil, aby som na

nepohodlnom čalúnení našiel lepšie miesto, pocítil som

na sebe pohľady pani Cartwrightovej, jej dcéry Rosalyn

a Rosalyninej slúžky. Zízali na mňa, akoby som bolportrét v galérii alebo postava v divadelnej hre. Celý salón mi veľmi pripomínal javisko, a to je sotva miesto, kde sa človek môže uvoľniť. Alebo uvoľnene hovoriť. Počas prvých pätnástich minút návštevy sme krvopotnekonverzovali o počasí, o novom obchode v meste a o vojne.

Potom už pričasto vládli dlhé odmlky, počas ktorých

znelo len zvonenie ihlíc, keď slúžka v kúte čosi plietla.

Znovu som pozrel na Rosalyn, pátral som po hocijakej


Zrodenie  13

drobnosti, ktorú by som na nej mohol pochváliť. Mala

drobnú tváričku s jamkou na brade a malé, súmerné ušné

lalôčiky. Podľa toho kúsočka členka, ktorý vykúkal spod

lemu šiat, som usúdil, že má aj útle kosti.

Vtedy mi do nohy vystrelila ostrá bolesť a vykríkol

som. Pozrel som na dlážku, kde sa mi do nohy právezabo

rili zuby ryšavého psíka, nie väčšieho ako bežný potkan.

„Jaj, to je Penny. Penny len víta hosťa, všakže?“zahr

kútala Rosalyn a zdvihla zvieratko do náručia. Pes na

mňa stále gánil a ceril zúbky. Posunul som sa na stoličke

čo najďalej.

„Je, ehm, veľmi milá,“ povedal som, hoci som netušil,

načo je komu taký krpatý pes. Psy by mali byťspoloč

níkmi človeka na love, nie bytové doplnky k nábytku.

„Všakže?“ Rosalyn na mňa nadšene pozrela. „Je to

moja najlepšia priateľka a musím povedať, že sa jubo

jím púšťať von, keď počuť samé správy o zabitýchzvie

ratách!“

„Skutočne, Stefan, žijeme vo veľkom strachu,“prí

zvukovala pani Cartwrightová a prešla si dlaňami poži

vôtiku tmavomodrých šiat. „Prestávam rozumieťtomu

to svetu. Aby sme už my ženy ani nevychádzali domu.“

„Dúfam, že to, čo má na svedomí toľko zvieracích

životov, nezaútočí aj na nás. Bojím sa chodiť von aj za

bieleho dňa,“ rozrušene mlela Rosalyn a náhle siprud

ko pritisla Penny k prsiam. Psíček pohoršene zapišťal


14  Stefanove denníky

a zoskočil jej z kolien. „Umrela by som, keby sa mojej

Penny niečo prihodilo.“

„Určite sa jej nič nestane. Veď tie útoky sa odohrali na

farmách, nie v meste,“ neveľmi úprimne som sa jupokú

sil upokojiť.

„Stefan?“ ostro ma oslovila pani Cartwrightová.Rov

nakým tónom karhala mňa a Damona, keď sme si vkos

tole pri kázni šepkali. Pohoršene špúlila pery a tvárila

sa, akoby zhltla citrón. „Nezdá sa ti, že Rosalyn je dnes

nesmierne krásna?“

„Pravdaže,“ zaklamal som. Rosalyn mala nudnéhne

dé šaty, ktoré presne ladili s jej mdlým odtieňomtmavo

plavých vlasov. Na chudé pliecka jej padali uvoľnené

lokničky. Nevýrazné oblečenie ostro kontrastovalo soza

riadením salóna, kde bol dubový nábytok, brokátovéča

lúnenie stoličiek a tmavé orientálne koberce, čo sapre

krývali na leštenej drevenej dlážke. V opačnom kúte visel

nad mramorovou kozubovou rímsou portrét pánaCart

wrighta a oči v jeho hranatej tvári ma prebodávali prísnym

pohľadom. Zvedavo som si ten obraz obzeral. Na rozdiel

od svojej korpulentnej červenolícej manželky bol pán

Cartwright až prízračne bledý a chudý – dokoncapôso

bil trochu nebezpečne a pripomínal mi supy, ktoré sme

videli krúžiť nad bojiskom minulé leto. Keď vezmeme do

úvahy, ako vyzerali Rosalynini rodičia, nedopadla až tak

strašne.


Zrodenie  15

Rosalyn sa zapýrila. Ja som sa posunul na okrajstolič

ky a vtedy som zacítil škatuľku v zadnom vrecku. Včera

v noci, keď sa mi zaťato vyhýbal spánok, som sa na ten

prsteň pozrel. Hneď som ho spoznal. Bol to smaragdza

sadený uprostred diamantov, vyrobili ho najlepšíklenot

níci v Benátkach a moja matka ho nosila až do dňa svojej

smrti.

„No čo, Stefan? Aký je tvoj názor na ružovú?“ vytrhla

ma z myšlienok Rosalyn.

„Prepáč, čo si hovorila?“ mykol som sa.

Pani Cartwrightová na mňa podráždene zagánila.

„Hovorila som o ružovej. Môžem si na tú večeru na

budúci týždeň obliecť ružové šaty? Tvoj otec je veľmi

láskavý, že už všetko naplánoval,“ vysvetľovala miRosa

lyn. Červenala sa a nepozerala na mňa, lež na dlážku.

„Myslím, že v ružovej budeš rozkošná. A vlastnebu

deš krásna v čomkoľvek,“ potkýnal som sa cezkompli

menty, ako keď herec číta scenár. Pani Cartwrightová sa

pochvalne usmiala. Psík dobehol k nej a vyskočil na

vankúšik, čo mala vedľa seba. Pohladkala ho po srsti.

Odrazu sa salón naplnil horúčavou a dusnouvlhkos

ťou. Od sladkých, no navzájom neladiacich parfumov,

ktorými sa pani Cartwrightová aj Rosalyn štedropopo

lievali, sa mi zakrútila hlava. Pozrel som na starožitné

hodiny v rohu. Som tu len päťdesiatpäť minút, no akoby

uplynulo päťdesiatpäť rokov.


16  Stefanove denníky

Postavil som sa a kolená sa mi chveli. „PaniCartwrightová, slečna Cartwrightová, bolo mi veľkým potešením,

no nerád by som vás oberal o celé popoludnie.“

„Ďakujem,“ prikývla pani Cartwrightová a aninevstala z pohovky. „Maisy ťa odprevadí,“ povedala abradou ukázala na slúžku, ktorá medzitým zadriemala nad

pletením.

Hneď za prahom domu som si od úľavy vydýchol.

Vzduch ma chladil na spotenej pokožke a bol som rád,

že kočiša som poslal domov. Dvojmíľová prechádzka mi

pomôže vyvetrať si hlavu. Slnko už klesalo za obzor

a vo vzduchu visela ťažká vôňa kvitnúceho zemolezu

i jazmínu.

Vystúpil som do kopca a predo mnou sa otvorilvýhľad na náš veľkostatok Veritas. Cestu ku vchodovým

dverám lemovali kvitnúce ľalie a veľké antické urny.Biele stĺpy verandy v zapadajúcom slnku žiarili oranžovým

leskom, hladina ozdobného jazierka sa ako zrkadlojagala v diaľke a odrazu som začul vzdialený krik detí –hrali sa pri krídle pre služobníctvo. Toto bol môj domov.

Miloval som ho.

No nevedel som si predstaviť, že tu budem bývať sRosalyn. Strčil som si ruky do vreciek a z ohybu cesty som

zlostne odkopol kameň.

Tesne pred odbočkou na cestu k domu som prudko

zastal. Čakal tam neznámy koč. Zvedavo som hopozorobr />

Zrodenie  17

val, pretože sme zriedkakedy mávali hostí. Bielovlasý

kočiš zoskočil na zem a otvoril dvere. Z koča vystúpila

krásna bledá žena s celým vodopádom čiernych kučier.

Na sebe mala voľne povievajúce biele šaty, na úzkompá

se ovinuté marhuľovou stuhou. Na hlave mala klobúčik

rovnakej marhuľovej farby a jeho strieška minedovo

ľovala uzrieť jej oči.

Možno vycítila, že na ňu hľadím, pretože sa obrátila.

Neovládol som sa a zalapal som po dychu. Nebola len

krásna, bola nadpozemská. Aj z dvadsiatich krokov som

rozoznal, ako jej tmavé oči zaiskrili a ružové pery sazvlni

li v miernom úsmeve. Úzke prsty siahli na modrú kameu,

ktorú mala navlečenú na stužke na hrdle, a ja som to gesto

nevedomky zopakoval – v tej chvíli sa mi mihla hlavou

myšlienka, aké by to bolo, keby ma jej rúčka pohladila.

Dievčina sa zvrtla a z koča vyšla žena, ktorá bolane

pochybne jej slúžka. Začala panej upravovať sukňu.

„Zdravím!“ zavolala.

„Aj ja...“ zachrípnuto som odpovedal. Nadýchol som

sa a zacítil som omamnú vôňu, kombináciu zázvoru

a citróna.

„Ja som Katherine Pierceová. A vy ste...“ hravopo

kračovala. Akoby tušila, že mi jej krása zväzuje jazyk.

Nebol som si istý, či ma jej iniciatíva teší, alebo desí.

„Katherine,“ pomaly som zopakoval. Spomenul som

si, že otec mi rozprával o jednom známom svojhopriabr />

18  Stefanove denníky

teľa, ktorý býval v Atlante. Jeho susedia zahynuli, keď

im počas útoku generála Shermana dom ľahol popolom,

a pohromu prežila len šestnásťročná dievčina, ktorázostala na svete sama, bez príbuzných. Otec sa ponúkol, že

ju ubytuje v menšom dome, ktorý u nás pôvodne slúžil

ako kočiareň. Všetko to znelo veľmi záhadne aromanticky, a keď mi o nej otec rozprával, videl som mu na očiach,

ako rád hrá rolu záchrancu úbohej siroty.

„Áno,“ povedala a oči sa jej veselo zablysli. „A ty si...“

oslovila ma dôvernejšie.

„Stefan!“ zvolal som. „Stefan Salvatore. Giuseppeho

syn. Je mi strašne ľúto, čo sa stalo tvojej rodine,“ nabral

som odvahu na rozhovor.

„Ďakujem,“ povedala a oči jej stemneli a zvážneli.

„Som vďačná tebe a tvojmu otcovi, že ma prichýlite a že

so mnou môže bývať aj moja slúžka Emily. Neviem, čo

by sme bez vás robili.“

„Ach, to je maličkosť,“ vyhlásil som. Zrazu som bol aj

ja hrdý, že ju môžem chrániť. „Budete bývať v bývalej

kočiarni,“ povedal som. „Mám vás tam zaviesť?“

„Nájdeme ten dom sami. Ďakujem ti, StefanSalvatore,“ povedala Katherine a kráčala za kočišom, ktorý už

niesol veľký kufor k hosťovskému domu za hlavným

sídlom. Ešte raz sa obrátila a zadívala sa na mňa.„Alebo ťa mám nazvať Záchranca?“ Žmurkla a zvrtla sa na

opätku.

Zrodenie  19

Díval som sa, ako vstupuje do žiary zapadajúceho

slnka, slúžka kráča za ňou, a v tom okamihu mi bolojas

né, že môj život sa nenávratne zmenil.

21. august 1864

Nemôžem na ňu prestať myslieť. Radšej nenapíšem jej

meno – neodvážim sa. Je krásna, očarujúca, jejedinečná. V prítomnosti Rosalyn som iba Giuseppeho syn, syn

Giuseppeho Salvatoreho, hocikedy zameniteľný s Damonom. Viem, že Cartwrightovci by nedbali, keby sa

na mojom mieste ocitol on. Otec však vedel, že Damon

by na takýto zväzok neprikývol a že ja prikývnem – ako

vždy.

No len čo som uvidel ju, jej telo štíhle ako prútik, jej

červené pery, jej oči, ktoré iskria, smútia a vzrušujúzároveň... akoby som sa konečne stal sám sebou. Bol som

Stefan Salvatore, nikto iný.

Musím byť silný, musím sa k nej správať ako k sestre.


Zrodenie  21

Musím sa zaľúbiť do ženy, ktorá sa má stať mojoumanželkou.

Len sa obávam, že je už neskoro.

Rosalyn Salvatoreová. To meno som si na druhý deň stále opakoval, ochutnával som ho, keď som vychádzal z domu, pripravený splniť povinnosť a druhý raz navštíviť dievčinu, s ktorou ma čakali zásnuby. Predstavil som si, že s Rosalyn budeme bývať v bývalej kočiarni – alebo azda v nejakom menšom sídle, ktoré nám otec postaví ako svadobný dar. Že budem celý deň pracovať, v otcovej dusnej pracovni žmúriť do účtovných kníh, a ona sa bude starať o naše deti. Chcel som sa na to tešiť. No cítil som len ľadovú hrôzu, čo sa mi rozlievala po žilách.

Prešiel som po širokom chodníku a túžobne somzdvihol zrak k oknám hosťovského domu. Katherine somnezazrel, odkedy včera popoludní pricestovala. Otec za ňou

poslal Alfreda, aby ju pozval v jeho mene na večeru, ale

odmietla. Ja som celý večer vykúkal z okna, no nevidel

som v jej novom príbytku mihot sviečky. Keby somnevedel, že sa tam už nasťahovala aj so slúžkou Emily, zdalo

by sa mi, že dom zostal neobývaný. Napokon som si ľahol

a vŕtalo mi v hlave, čo Katherine robí a či nepotrebuje

útechu.

Teraz som odtrhol pohľad od zatiahnutých žalúzií na

druhom poschodí a vykročil som preč od domu. Prašná


22  Stefanove denníky

cesta bola tvrdá a popukaná – potrebovali sme poriadnu

letnú búrku. Nevial vietor, vzduch akoby bol mŕtvy. Vonku

okrem mňa nebolo ani živej duše. Ako som kráčal ďalej,

vlasy na šiji mi vstali dupkom a pochytil ma nepríjemný

pocit, že nie som sám. Do mysle sa mi vkradli Robertove

varovania – aby som sa nezatúlal priďaleko sám.

„Haló?“ zakričal som a obrátil sa.

Myklo ma. Len o niekoľko stôp za mnou stála ona.

Katherine. Opierala sa o jedného z kamennýchanjeli

kov, ktorí lemovali cestu. Nasadila si biely klobúk proti

slnku, ktorého široká strecha jej chránila slonovinovú

pokožku, a obliekla si biele šaty posiate drobnýmiru

žovými púčikmi. Jej svetlá pokožka vyzerala aj vho

rúčave chladná ako jazero za decembrového rána.

Usmiala sa na mňa a odhalila rad dokonale rovných

bielych zubov. „Dúfala som, že ma povodíš po pozemku,

no vidím, že máš iné povinnosti.“

Pri slove „povinnosti“ sa mi rozbúchalo srdce aška

tuľka s prsteňom mi vo vrecku oťažela, akoby mi tam

niek to strčil značkovacie železo. „Nie...“ zakoktal som.

„Nie, prepáč, môžem tu zostať.“

„Nezmysel,“ pokrútila hlavou. „Veď už teraz vás sot

com oberám o miesto v dome. Nebudem ťa oberať aj

o čas.“ Spýtavo nadvihla tmavé obočie.

Nikdy predtým som nehovoril s dievčaťom, z ktorého

by vyžarovala taká ležérna sebaistota. Pocítil som náhlu


Zrodenie  23

a ťažko odolateľnú túžbu strčiť ruku do vrecka, vytiahnuť

prsteň, pokľaknúť a ponúknuť ho Katherine. No potom

som si spomenul na otca a ruka sa ani nepohla.

„Smiem sa s tebou aspoň chvíľu porozprávať?“spýta

la sa Katherine a zavrtela slnečníkom.

Ako starí priatelia sme kráčali cestou. Ja som sa stále

obzeral a zišlo mi na um, prečo ona vôbec nepôsobíner

vózne, keď sa tu ocitla sama, len s mužom, bezgardedá

my. Možno sa tak správa preto, lebo prišla o rodičov a je

na svete sama. Ktovie prečo som za túto myšlienkupo

cítil vďačnosť.

Ovieval nás ľahký vetrík a ja som vdychoval jejcitró

novo-zázvorovú vôňu. Zišlo mi na um, že by som takto

mohol pokojne umrieť od šťastia, rovno tu, vedľaKathe

rine. Už to, že som bol s ňou, mi pripomenulo, že nasve

te je dosť lásky i krásy, iba mne ich osud nedopraje.

„Myslím, že ťa nazvem Mlčanlivý Stefan,“ prehodila

Katherine, keď sme kráčali cez skupinku dubov, čoohra

ničovala chotár mesta Mystic Falls a ostatné plantáže

a panstvá.

„Prepáč...“ vyhŕkol som. Zľakol som sa, či jejnepripa

dám rovnako nezaujímavý ako mne Rosalyn. „Ja len, že

v Mystic Falls nemáme často príležitosť uvítať nových

ľudí. Ťažko sa mi hovorí s niekým, kto nepozná celý môj

príbeh. A nechcem ťa nudiť. Navyše sa obávam, že po

Atlante ti to tu bude pripadať ako zapadákov.“ Len čo mi


24  Stefanove denníky

tá veta vyšla z úst, zahanbil som sa. Veď jej rodičia vAt

lante zahynuli, a ja vychvaľujem život v jej meste, akoby

si sem len prišla odpočinúť od nekonečných zábav. „No

možno sa ti v Atlante nepáčilo. A možno si rada, že si

odtiaľ mohla odísť.“

Usmiala sa na mňa. „Ďakujem, Stefan. Si milý.“ Z jej

tónu bolo jasné, že sa tou témou nechce ďalej zaoberať.

Dlhšiu chvíľu sme kráčali bez slova a ja som náročky

krátil krok, aby so mnou Katherine mohla držať tempo.

A potom, či už náhodou, alebo úmyselne, mi Katherine

zavadila rukou o predlaktie. Prsty mala aj v horúčavestu

dené ako ľad. „Len aby ti bolo jasné,“ prehovorila, „mne

vôbec nepripadáš nudný.“

Celé telo mi zachvátil požiar. Odvrátil som tvár apo

zrel som na cestu, akoby som odhadoval, kam terazza

mierime, hoci v skutočnosti mi šlo o to, aby Katherine

nevidela, ako sa červenám. Vo vrecku mi znovu oťažel

prsteň.

Po chvíli som k nej obrátil tvár, ani neviem, čo som jej

chcel povedať. Už pri mne nebola.

„Katherine?“ zvolal som. Zacláňal som si oči pred

slnkom, čakal som, že sa v kroví pri ceste ozvetrilkova

nie jej smiechu. No počul som len ozvenu vlastnéhohla

su. Zmizla.


4

V

ten deň som ku Cartwrightovcom nešiel.Namiesto toho som prepátral chodník a ešte som

prebehol tie dve míle naspäť na veľkostatok.

Bál som sa, že Katherine strhla do lesa nejakáneviditeľná ruka – azda ruka toho stvorenia, ktoré terorizovalo

okolité plantáže.

No keď som dorazil domov, našiel som ju na verande,

sedela na hojdačke a veselo sa zhovárala so slúžkou, pri

sebe mala orosený pohár s citronádou. Mala bledúpokožku a v očiach taký pokoj, akoby v živote nezrýchlila

krok. Ako to, že ma predbehla? Chcel som tam zostať

a porozprávať sa s ňou, no neurobil som to. Nechcel

som, aby ma považovala za šialenca, a to by sa stalo,

keby som vyslovil myšlienky, čo mi vírili v hlave.

V tej chvíli Katherine zdvihla zrak a zaclonila si rukou


26  Stefanove denníky

oči. „Už si sa vrátil? Tak skoro?“ zvolala, akoby juprekvapilo, že ma vidí. Tupo som prikývol, ona skĺzla zhojdačky a zmizla v dome.

Aj na druhý deň, keď som sa prinútil vybrať ku

Cartwrightovcom, sa mi do mysle stále vkrádal obraz jej

usmiatej tváre. Tá druhá návšteva bola ešte horšia ako

prvá. Pani Cartwrightová sedela vedľa mňa na pohovke

a zakaždým, keď som sa pohniezdil, jej zažiarili oči,

akoby očakávala, že každú chvíľu vytasím prsteň. Ja som

namiesto toho ledva vytisol z úst zopár otázok o Penny,

o šteniatkach, ktoré mala minulý rok v júni, a o tom, ako

Honoria Fellsová, miestna krajčírka, pokračuje v práci

na ružovej róbe pre Rosalyn. No nech som sa akokoľvek

usiloval, túžil som len nájsť výhovorku a zmiznúť –rovno za Katherine.

Napokon som zamrmlal čosi v tom zmysle, že sanechcem motať vonku po zotmení. Robert mi spomínal, že

medzitým ten záhadný zver ešte trikrát zaútočil nazvieratá – zabil aj koňa, ktorý patril Georgeovi Browerovi,

a to rovno pred lekárňou. Pani Cartwrightová šla so

mnou od domu až ku koču a vyprevádzala ma, akoby

som sa vyberal do boja, a nie na dvojmíľovú cestudomov. Takmer ma hrýzlo svedomie.

Po návrate na Veritas som však zosmutnel, leboKatherine nikde nebolo. Už som sa chystal zájsť do stajne avyčesať hrivu mojej Mezzanotte, keď som začul rozhnevané




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist