načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Upírske denníky 7 – V moci tieňov - Marína Gálisová; L JSmith

Upírske denníky 7 – V moci tieňov

Elektronická kniha: Upírske denníky 7 – V moci tieňov
Autor: Marína Gálisová; L JSmith

- Stefana zajali a uväznili démonickí duchovia, ktorí vo Fell's Church rozpútali peklo. Elena ho chce zachrániť, a tak sa vydáva na nebezpečnú púť do Temných rozmerov. Damon putuje s ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  54
+
-
1,8
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9567-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Stefana zajali a uväznili démonickí duchovia, ktorí vo Fell's Church rozpútali peklo. Elena ho chce zachrániť, a tak sa vydáva na nebezpečnú púť do Temných rozmerov. Damon putuje s ňou, pretože on jediný pozná miesto, kde je Stefan uväznený. Elena sa nezastaví pred nijakou prekážkou, svoju lásku chce zachrániť za každú cenu. Okrem temných síl však bojuje aj s ďalším nebezpečenstvom - s utajenou túžbou po Damonovi, ktorá každý deň rastie...

Zařazeno v kategoriích
Marína Gálisová; L JSmith - další tituly autora:
 (e-book)
Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo
 (e-book)
Upírske denníky 14 – Tajný rituál Upírske denníky 14 – Tajný rituál
 (e-book)
Upírske denníky 13 – Mesačná pieseň Upírske denníky 13 – Mesačná pieseň
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
 (e-book)
Upírske denníky 12 – Fantóm Upírske denníky 12 – Fantóm
 (e-book)
Upírske denníky 9 – Tajomstvá Upírske denníky 9 – Tajomstvá
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
 (e-book)
Upírske denníky 5 – Návrat Upírske denníky 5 – Návrat
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Upírske denníky 7 –

V moci tieˇnov

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Upírske denníky 1 – Prebudenie

Upírske denníky 2 – Súboj

Upírske denníky 3 – Zbesilosť

Upírske denníky 4 – Temnota

Upírske denníky 5 – Návrat

Upírske denníky 6 – Temné sily

Upírske denníky 8 – Cesta z temnoty

Upírske denníky 9 – Tajomstvá

L. J. Smithová

Upírske denníky 7 – V moci tieňov – e-kniha

Copyright © Fragment 2012

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


1

M

ilý denníček,“ zašepkala Elena, „nie je

to strašné? Nechala som ťa v kufri

jagua ra a sú dve hodiny ráno.“ Pichla

prs tom do nohy zahalenej nočnou košeľou, akoby dr žala pero a robila bodku. Pritisla si čelo k oknu a ešte tichšie za šep kala: „V tme sa po teba bojím ísť. Bojím sa!“ Zase pichla prstom a potom so slzami na lícach váhavo zapla na mobile nahrávanie. Bolo to hlúpe mí ňanie batérie, ale nemohla si pomôcť. Potrebovala to.

„Takže som tu,“ vyslovila ticho, „na zadnom sedadle

auta. Toto bude môj dnešný záznam do denníka. Mi­ mochodom, na túto cestu sme si stanovili pravidlo – ja spávam na zadnom sedadle jaguara a Matt s Damo­

nom vonku pod širákom. Teraz je vonku taká tma, že

nikde nevidím Matta... Už šaliem... plačem a pripa­


4  Upírske denníky dám si stratená... a je mi strašne smutno za Stefa­ nom...

Musíme sa zbaviť jaguara – je príliš veľký, príliš čer­ vený, príliš ligotavý a príliš nápadný, práve keď chceme byť čo najnenápadnejší, lebo putujeme tam, kde chceme vyslobodiť Stefana. Keď predáme auto, z cenností mi zo­ stane len lazurit a diamantový prívesok, ktorý mi dal Stefan deň predtým, ako zmizol. Deň predtým... ako ma Stefan presvedčil, aby som odišla, lebo si myslel, že sa môže stať obyčajným človekom. A teraz...

Ako mám prestať myslieť na to, čo mu možno v tejto sekunde robia – nech už mu to robí ktokoľvek? Prav de­ podobne sú to kitsune, zlí líščí duchovia vo väzení zva­

nom Shi no Shi.“

Elena si utrela nos do rukáva nočnej košele.

„Ako som sa tu ocitla?“ Pokrútila hlavou a päsťou

buchla do operadla.

„Keď na to prídem, možno vymyslím plán A. Vždy mám

v zásobe plán A. A moje priateľky vždy majú v zásobe

plány B a C, aby mi pomohli.“ Elena prudko zažmurkala,

lebo myslela na Bonnie a Meredith. „Bojím sa, že ich už

nikdy neuvidím. A bojím sa o celé mesto Fell’s Church.“

Chvíľu sedela so zovretou päsťou na kolene. V hlave jej zaznel tichý hlas: „Prestaň nariekať, Elena, a mysli. Mysli. Začni od začiatku.“

Od začiatku? Čím sa to začalo? Stefanom?

V moci tieňov  5

Nie, bývala vo Fell’s Church dávno predtým, ako pri­ šiel Stefan.

Pomaly, takmer zasnene prehovorila do mobilu: „Tak­ že najprv: Kto som? Volám sa Elena Gilbertová, mám osemnásť rokov.“ Ešte pomalšie dodala: „Myslím, že mô­ žem bez márnivosti povedať, že som krásna. Keby som to nevedela, nemohla by som sa nikdy nepozrieť do zrka­ dla, nevedela by som stráviť kompliment. Nie je to nič, na čo by som mala byť hrdá – je to len čosi, čo som zdedila po mame a otcovi.

Ako vyzerám? Mám blond vlasy, ktoré mi vo vlnách padajú na plecia, a modré oči, ktoré podľa niektorých ľudí pripomínajú lazurit: sú tmavomodré so zlatými zá­ bleskmi.“ Napoly stlmila smiech. „Možno preto sa páčim upírom.“

Potom zovrela pery, zadívala sa do absolútnej čier­ ňavy vôkol seba a pokračovala vážnym hlasom.

„Mnohí chlapci ma nazvali najanjelskejším dievčaťom na svete. A ja som sa s nimi zahrávala. Len som ich vy­ užívala. Kvôli popularite, pre pobavenie a tak. Teraz som aspoň úprimná. Považujem ich za hračky alebo trofeje.“ Na okamih zmĺkla. „No je tu ešte niečo. Celý život som vedela, že niečo príde – ale nevedela som čo. Mala som pocit, akoby som hľadala čosi, čo som u chlapcov neve­ dela nájsť. Keď som sa s nimi zahrávala, nikdy sa ma to nedotýkalo... nedosiahlo mi to až do srdca... Kým nepri­  Upírske denníky šiel jeden výnimočný chlapec.“ Zmĺkla, prehltla a zopa­ kovala to: „Jeden výnimočný chlapec.

Volal sa Stefan.

A ukázalo sa, že nie je taký, ako vyzeral – normálny, hoci krásny, štvrták v strednej škole s rozstrapatenými vlasmi a očami zelenými ako smaragdy.

Ukázalo sa, že Stefan Salvatore je upír.

Skutočný upír.

Elena sa musela párkrát pridusene nadýchnuť, až po­

tom zo seba vládala vytisnúť ďalšie slová.

„A kým sa nezjavil jeho krásny starší brat Damon.“

Zahryzla si do pery a až po dlhšej chvíli dodala: „Milovala by som Stefana, keby som od začiatku vede­ la, že je upír? Áno! Áno! Áno! Zamilovala by som sa doňho tak či onak! No okolnosti sa tým predsa len zme­ nili – a zmenila som sa aj ja.“ Elena prešla prstom po vzorke na nočnej košeli. „Vieš, upíri si prejavujú lásku tak, že si navzájom dávajú krv. Problém bol v tom... že som si vymenila krv aj s Damonom. Nie celkom z vlas­ tnej vôle, ale preto, lebo ma stále prenasledoval, dňom i nocou.“

Vzdychla. „Damon hovorí, že chce zo mňa spraviť upír­ ku, že budem jeho Princezná noci. Znamená to toto: chce ma celú pre seba. Ja by som však Damonovi v ničom ne­ verila, keby mi nedal svoje slovo. To je jeho zvláštnosť, nikdy neporuší slovo.“

V moci tieňov  7

Elena pocítila, ako sa jej na perách zjavil neistý úsmev,

ale rozprávala pokojne, plynulo, na mobil takmer za­

budla.

„Dievča, čo sa zaplietlo s dvoma upírmi... to neveští nič dobré, však? Možno som si to, čo sa mi stalo, vyko­ ledovala.

Zomrela som.

Nie tak, ako keď človeku zastane srdce, oživujú ho a on sa vráti a rozpráva, že takmer vošiel do Svetla. Ja som do Svetla naozaj vošla.

Zomrela som.

A keď som sa vrátila – aké prekvapenie! Bola som upírka.

Nuž a Damon... Keď som sa prvý raz prebudila ako upírka, bol ku mne dobrý. Možno preto... preto k nemu stále niečo cítim. Nezneužil ma, keď mal na to príle­ žitosť.

No vo svojom upírskom živote som predsa niečo stih­ la. Stihla som si spomenúť na Stefana a milovať ho väč­ šmi ako predtým – keďže som pochopila, aké to preňho bolo všetko ťažké. Mohla som sledovať vlastný pohreb. Haha! Takú možnosť by mal dostať každý. Naučila som sa stále, za každých okolností nosiť lazurit, aby som ne­ zhorela a nerozpadla sa na prach. Musela som sa rozlú­ čiť so svojou štvorročnou sestričkou Margaret, navštíviť Bonnie a Meredith...“  Upírske denníky

Elena si takmer neuvedomila, že jej po tvári stekajú slzy. No potichu pokračovala.

„A potom – potom som znovu zomrela.

Zomrela som tak, ako umierajú upíri, keď na slnku nemajú lazurit. Nerozpadla som sa na prach, pretože som mala len sedemnásť rokov. No slnko ma aj tak otrá­ vilo. Ten odchod bol takmer... pokojný. Vtedy mi Stefan musel sľúbiť, že sa za akýchkoľvek okolností postará o Damona. Myslím, že Damon v duchu odprisahal, že sa postará o Stefana. Zomrela som, Stefan ma objímal, Da­ mon stál vedľa mňa a jednoducho som odplávala, ako keby som zaspávala.

Potom sa mi snívali sny, na ktoré si nespomínam, a po istom čase sa jedného dňa odrazu všetci prekvapili, lebo som sa im prihovárala cez Bonnie, ktorá je, chúďatko, na­ daná nadprirodzenými schopnosťami. Tuším som dostala za úlohu byť strážnym duchom svojho mesta Fell’s Church. Mesto bolo v ohrození. Museli proti tej hrozbe zabojovať, a keď si už mysleli, že prehrali, niečo ma vyvrhlo späť do sveta živých, aby som bojovníkom proti zlu pomohla. Keď sme tú vojnu vyhrali, zostala som s nimi, no zostali mi aj zvláštne schopnosti, ktorým nerozumiem. Aspoňže tam bol aj Stefan! Zase sme boli spolu!“

Elena si objala hrudník rukami, akoby ju objímal Ste­

fan, predstavovala si na sebe jeho ruky. Zavrela oči, až kým sa jej nespomalil dych.

V moci tieňov  9

„Čo sa týka mojich schopnosti... Je to telepatia, ktorú môžem využívať, ak je aj ten druhý telepat – takí sú všetci upíri, no ich schopnosti bývajú na rozdielnej úrov­ ni, ak si práve s vami nevymieňajú krv. Mimochodom, ešte mám krídla.

Je to pravda – mám krídla! A tie majú schopnosti, akým by nikto neuveril – jediný problém je v tom, že netuším, ako sa používajú. Jedny občas cítim, napríklad aj teraz, pokúšajú sa zo mňa predrať von, pokúšajú sa mi pohnúť perami, aby som ich pomenovala, pokúšajú sa mi pohnúť telom, aby zaujalo správny postoj. Sú to krídla ochrany a tie sa nám na tejto ceste naozaj zídu. No ani si len neviem spomenúť, ako som používala staré krídla – nieto ešte prísť na to, ako mám používať nové. Vyslovujem tieto slo­ vá, až si pripadám ako hlupaňa – ale vôbec nič sa nedeje.

Takže som zase človek – človek ako Bonnie. Bože, ke­ by som tak znovu mohla vidieť ju aj Meredith! Celý čas si však hovorím, že sa s každou minútou blížim k Stefa­ novi. Teda ak vezmeme do úvahy, že Damon stále mení smer, aby sa striasol každého, kto by sa nás pokúšal vy­ stopovať.

Prečo by nás chcel vlastne niekto vystopovať? Keď som sa vrátila z posmrtného života, nastal veľký výbuch sily, ktorý videl každý, kto na tomto svete vidí silu.

Ako mám vysvetliť silu? Je to čosi, čo má každý, ale ľudia – okrem skutočných senzibilov ako Bonnie – si to  Upírske denníky neuvedomujú. Upíri, samozrejme, silu majú a používajú ju, aby ľudí ovplyvnili. Ovplyvňujú ľudí, aby ich mali radi alebo aby si mysleli, že niečo je iné ako v skutoč­ nosti – napríklad Stefan ovplyvnil učiteľov, aby si mysle­ li, že má v poriadku záznamy, keď „prestúpil“ na Stred­ nú školu Roberta E. Leeho. Alebo silu používajú pri útoku na iných upírov, prípadne na temné bytosti – a nie­ kedy aj na ľudí.

No ja som mala na mysli výbuch sily, keď z neba zho­ dili mňa. Bol taký veľký, že to upútalo dve strašné by­ tosti z druhej strany sveta. Rozhodli sa prísť sem a po­ zrieť sa, čo spôsobilo ten výbuch a či by ho nemohli využiť pre seba.

A myslím to vážne, že boli z druhej strany sveta. Boli

to kitsune, zlí líščí duchovia z Japonska. Sú podobní ako

naši západní vlkolaci – no oveľa silnejší. Takí silní, že využili molochy, čo sú vlastne rastliny, no vyzerajú ako hmyz a môžu byť malé ako špendlíková hlavička alebo dosť veľké, aby človeku prehltli ruku. Molochy sa člove­ ku prisajú na nervy, putujú celým nervovým systémom a napokon sa človeka zmocnia zvnútra.“

Elena sa chvela a hovorila tlmeným hlasom.

„To sa stalo Damonovi. Dostal sa doňho jeden drobný moloch a zmocnil sa ho zvnútra, takže z Damona sa sta­ la len Shinichiho bábka. Zabudla som povedať, že kitsune sa volajú Shinichi a Misao. Misao je dievča. Obaja majú

V moci tieňov  11

čierne vlasy s červenými končekmi, ale Misao ich má dlhé. Údajne sú to dvojčatá, brat a sestra – no rozhodne sa tak nesprávajú.

Keď bol Damon úplne posadnutý, Shinichi jeho telo prinútil robiť... strašné veci. Prinútil ho mučiť Matta a mňa, a ešte aj teraz viem, že Matt za to niekedy túži Damona zabiť. No keby Matt videl to, čo som videla ja – celé tenké, vlhké, biele druhé telo, ktoré som musela nech­ tami vytiahnuť Damonovi z chrbtice a ako Damon na­ pokon zamdlel od bolesti –, lepšie by to pochopil. Nemôže mu vyčítať to, čo ho prinútil urobiť Shinichi. Nemôžeme. Damon bol... nevieš si predstaviť, aký iný. Bol zdrvený. Plakal. Bol...

Neočakávam, že by som ho ešte niekedy takého vide­ la. No keď raz znovu získam naspäť schopnosti mojich krídel, Shinichi bude mať veľké problémy.

Podľa mňa sme naposledy urobili chybu. Konečne sme boli schopní bojovať so Shinichim a Misao – a nezabili sme ich. Boli sme príliš morálni či príliš jemnocitní.

Bola to veľká chyba.

Lebo Damon nebol jediný, koho posadli Shinichiho molochy. Posadli dievčatá, mladé dievčatá, pätnásťročné, štrnásťročné a mladšie. Aj niekoľko chlapcov. A tie dec­ ká sa správali... no, otrasne. Ubližovali sebe aj svojim rodinám. Ako veľmi, to sme sa dozvedeli, až keď sme už uzavreli dohodu so Shinichim.  Upírske denníky

Možno bolo od nás nemorálne vyjednávať s diablom.

No nemohli sme inak – oni totiž uniesli Stefana a Da­ mon, ktorý už bol vtedy posadnutý, im pomáhal. Keď sa Damon zbavil posadnutia, chcel len to, aby nám Shinichi a Misao povedali, kde je Stefan, a aby potom naveky opustili Fell’s Church.

Za to Damon vpustil Shinichiho do svojej mysle.

Ak sú upíri posadnutí silou, kitsune sú posadnutí spo­

mienkami. Shinichi chcel Damonove spomienky z niekoľ­ kých posledných dní – z obdobia, keď bol Damon po sad­

nutý a mučil nás... a z obdobia, keď moje krídla prinútili

Damona, aby si uvedomil, čo vykonal. Myslím, že ani

Damon nechcel spomínať na to, čo vykonal, ani na to, ako

sa zmenil, keď sa musel vyrovnať s tým, čo urobil. A tak

Shinichimu dovolil, aby si tie spomienky vzal, a za to mu

Shinichi vložil do mysle miesto, kde sa na chádza Stefan.

Problém bol v tom, že sme uverili Shinichiho slovu,

že potom odíde – lenže to slovo nič neznamenalo.

Navyše odvtedy používa telepatický kanál, ktorý otvo­

ril vo svojej a v Damonovej mysli, aby si mohol vziať čo­

raz viac Damonových spomienok, a Damon sa to ani len

nedozvie.

Včera v noci nás zastavil policajt, ktorý chcel vedieť,

čo tak neskoro v noci robia traja tínedžeri v drahom aute.

Damon ho ovplyvnil, aby odišiel. No o niekoľko hodín

na toho policajta úplne zabudol.

V moci tieňov  13

Damon má z toho strach. A zo všetkého, z čoho má Damon strach – niežeby to priznal –, som na smrť vyde­ sená.

Aj ty, milý denníček, by si sa mohol spýtať, čo traja tí­ nedžeri robili uprostred ničoho v Union County, Tennes­ see – podľa poslednej tabule, čo som videla na ceste? Mali sme namierené k bráne do Temných rozmerov... kde Shinichi a Misao nechali Stefana vo väzení zvanom Shi no Shi. Shinichi dal tú informáciu do hlavy len Damo­ novi a nemôžem Damona prinútiť, aby povedal, čo je to vlastne za miesto. No Stefan tam je a ja sa k nemu dosta­ nem, aj keby ma to malo zabiť.

Aj keby som sa mala naučiť zabíjať.

Už nie som milé dievčatko z Virgínie ako kedysi.“

Elena zastala a vyfúkla dych. No potom sa objala ru­ kami a pokračovala.

„Prečo je s nami Matt? Nuž, kvôli Caroline Forbeso­ vej, ktorá bola od detstva mojou priateľkou. Až do minu­ lého roku, pretože keď Stefan prišiel do Fell’s Church, chceli sme ho obe. A Stefan nechcel Caroline. Vtedy sa z nej stala moja najhoršia nepriateľka.

Caroline bola zároveň prvým dievčaťom z Fell’s Church, do ktorého Stefan vstúpil. No k veci: Caroline istý čas chodila s Tylerom Smallwoodom. Rozmýšľam, ako dlho to trvalo a kde je teraz Tyler. Viem len toľko, že Caroline sa zavesila na Shinichiho, lebo „potrebovala  Upírske denníky manžela“. Tak to sama povedala. Tak predpokladám presne to isté, čo predpokladá Damon. Že sa jej narodia... štence. Že vrhne vlkolakov. Pretože Tyler je vlkolak.

Damon vraví, že keď sa žene narodí malý vlkolak, pre­ mení sa na vlkolaka ešte rýchlejšie ako po uhryznutí a že v istom okamihu počas tehotenstva žena získa schopnosť byť kompletný vlk alebo kompletný človek, no dovtedy sa zmätene premieňa raz na jedno, raz na druhé.

Smutné na tom je, že keď to Caroline oznámila, Shini­ chi na ňu ledva pozrel.

Caroline bola natoľko zúfalá, až obvinila Matta, že ju napadol na rande. Musela niečo vedieť o tom, čo robí Shi­ nichi, lebo tvrdila, že „rande“ s Mattom sa odohralo v ča­ se, keď naňho útočil moloch a zanechal mu na ruke stopy, ktoré vyzerali ako škrabance od dievčenských nechtov.

Polícia, samozrejme, začala Matta hľadať. V podstate som ho prinútila, aby šiel s nami. Carolinin otec je jeden z najdôležitejších ľudí vo Fell’s Church – navyše je ka­

marát okresného prokurátora v Ridgemonte a predseda

jedného z pánskych klubov, kde majú členovia dohod­ nuté tajné pozdravy a sú „piliermi miestnej komunity“.

Keby som Matta nepresvedčila, aby s nami ušiel pred Carolininými obvineniami, Forbesovci by ho zlynčovali. Horí vo mne hnev – nielen preto, lebo ľutujem Matta, ale preto, lebo Caroline všetky dievčatá podrazila. Väčšina dievčat totiž nie sú patologické klamárky a nevyslovili

V moci tieňov  15

by proti chlapcovi takéto krivé obvinenie. Tým, čo spra­ vila, nás všetky zahanbila.“

Elena zmĺkla, pozrela si na ruky, potom dodala: „Keď sa niekedy hnevám na Caroline, trasú sa hrnčeky, alebo zo stola padajú ceruzky. Damon vraví, že to spôsobuje moja aura, moja životná sila a že odkedy som sa vrátila zo záhrobia, je to iné. Predovšetkým každý, kto pije mo­ ju krv, neuveriteľne zosilnie.

Stefan bol dosť silný a líščí démoni by ho nikdy nedo­ stali do svojej pasce, keby mu nebol prešiel cez rozum Damon. Dokázali si s ním poradiť, len keď bol oslabený a obklopený železom. Železo škodí všetkým zvláštnym bytostiam, navyše upíri sa musia kŕmiť aspoň raz za deň, inak zoslabnú, a stavím sa – nie, som si istá, že prá­ ve toto proti nemu použili.

Preto nedokážem myslieť na to, v akom stave teraz Stefan asi je. No nemôžem sa poddať strachu ani hnevu, lebo by som stratila kontrolu nad svojou aurou. Damon mi ukázal, ako mám svoju auru väčšinou udržiavať vnút­ ri, aby som pôsobila ako celkom normálne dievča. Aura zostáva aj vnútri bledozlatá a krásna, ale aspoň nie je majákom pre bytosti, ako sú upíri.

Moja krv totiž dokáže spraviť ešte niečo – a to isté vlastne robí aj moja aura. Dokáže... môžem si tu hovoriť, čo chcem, však? Dnes moja aura dokáže v upíroch vyvo­ lať túžbu... takú ako v mužoch. Nielen túžbu pohryznúť  Upírske denníky ma, jasné? Túžbu bozkávať ma a robiť aj to všetko ostat­ né. Keď ma zacítia, idú za mnou. Akoby bol svet plný včiel a ja som bola jediný kvet.

A tak sa musím učiť skrývať svoju auru. Ak ju poriad­ ne nevidieť, môžem sa tváriť ako normálny človek, nie ako ten, kto zomrel a vrátil sa. No niekedy na to zabud­ nem a neskryjem ju – a strašne to bolí, keď ju musím odrazu stiahnuť!

A potom cítim – toto je môj súkromný denník, jasné? Preklínam ťa, Damon, ak si to niekedy vypočuješ. No vtedy mám pocit, že chcem, aby ma Stefan uhryzol. Uvoľňuje to tlak a to je dobre. Uhryznutie od upíra bolí, len ak proti tomu človek bojuje, alebo ak upír chce, aby bolelo. Inak je to dobrý pocit – a potom sa dotknete mys­ le upíra, ktorý to spravil, a... Bože, Stefan mi tak veľmi chýba!“

Elena sa chvela. Hoci tíšila svoju predstavivosť, stále musela myslieť na to, čo možno Stefanovi robia jeho väz­ nitelia. Zničene zaklapla mobil a padali jej naň slzy.

„Nemôžem myslieť na to, čo mu možno robia, lebo začínam šalieť. Stáva sa zo mňa roztrasený šialenec, čo túži len kričať a kričať. Každú sekundu musím bojovať, aby som na to nemyslela. Pomôže mu totiž len pokojná Elena, ktorá má plán A, B aj C. Keď ho budem bezpeč­ ne držať v náručí, potom sa môžem triasť a plakať – aj kričať.“

V moci tieňov  17

Elena sa smutne zasmiala, oprela si hlavu a mlčala.

Veď už aj tak zachrípla od vyčerpania.

„Som unavená. No aspoň mám plán A. Musím od Da­

mona vytiahnuť viac informácií o mieste, kam ideme,

o Temných rozmeroch, a všetko, čo vie o dvoch stopách,

ktoré mi Misao dala ku kľúču, čo odomkne Stefanovu

celu.

Asi... asi som to vôbec nespomenula. Kľúč, líščí kľúč,

ktorý potrebujeme na otvorenie Stefanovej cely, je zlo­

mený na dve časti a tie sú ukryté na rozličných miestach.

A keď sa mi Misao vysmievala, ako málo o tých miestach viem, poskytla mi k nim dve stopy. Vo sne by jej nezišlo na um, že by som naozaj šla do Temných rozmerov, len sa predvádzala. Stále si však na tie stopy pamätám, boli takéto: Prvá polovica je „v striebornom nástroji slávika“. A druhá polovica je „pochovaná v Bloodweddovej taneč­

nej sále“.

Musím zistiť, či o tom Damon niečo tuší. Zdá sa totiž,

že keď sa dostaneme do Temných rozmerov, budeme mu­

sieť preniknúť do domov istých ľudí a iných miest. Ak má

človek hľadať sálu, najlepšie je, keby ho pozvali na ples,

nie? To sa asi ľahšie povie, ako urobí, no urobím to. Je to

jednoduché.“

Elena rozhodne zdvihla hlavu a znehybnela, potom

zašepkala: „Veril by si tomu? Práve som pozrela na oblo­

hu a vidím prvé záblesky svitania: svetlozelené, krémovo  Upírske denníky oranžové a jemnučko belasé... tmu som prečkala vďaka rozprávaniu. Teraz je všade taký pokoj. Práve vykuklo slnko a...

Dofrasa, čo to bolo? Niečo práve rachlo na strechu au­ ta. Poriadne nahlas.“

Elena vypla na mobile nahrávanie. Bála sa, ale takýto hluk – a teraz ešte aj škrabot na streche...

Čo najrýchlejšie sa musí dostať z auta. E

lena vyskočila zo zadného sedadla jaguara

a odbehla o niekoľko metrov ďalej od auta, po­

tom sa obrátila a obzrela sa, čo to spadlo.

Spadol tam Matt. Ležal na chrbte a pokúšal sa vstať.

„Matt – božemôj! Si v poriadku? Nie si zranený?“ zvolala Elena a Matt v tej istej chvíli s úzkosťou vy­ kríkol:

„Elena – božemôj! Auto je v poriadku? Stalo sa mu niečo?“

„Matt, čo si sa zbláznil? Udrel si si hlavu?“

„Sú na ňom škrabance? Okno v streche funguje?“

„Škrabance nevidím a okno v streche je okej.“ Elena netušila, či je to naozaj tak, no bolo jej jasné, že Matt tára dve na tri. Pokúšal sa dostať dole a nezašpiniť auto blatom, no nešlo mu to ktovieako, keďže sám mal ruky  Upírske denníky a nohy od blata. A zliezť z kapoty bez použitia nôh sa ukázalo dosť zložité.

Elena sa zatiaľ chvatne obzerala. Sama už raz spadla z oblohy, to áno, lenže predtým bola šesť mesiacov mŕtva a na zem dopadla nahá – u Matta nebola splnená ani jed­ na z týchto podmienok. Zišlo jej na um prozaickejšie vy­ svetlenie.

A naozaj – vysvetlenie bolo tam, sedelo na konári žl­ todrevca a pozorovalo celú scénu so slabým zlomyseľ­ ným úsmevom.

Damon.

Bol útly a nižší ako Stefan, no vyžarovala z neho aura hrozby, ktorá tento malý nedostatok úplne vynahrádzala. Ako vždy bol dokonale oblečený: čierne džínsy od Arma­ niho, čierne tričko, čierna kožená bunda a čierne čižmy. To všetko dobre ladilo s jeho vetrom rozviatymi čierny­ mi vlasmi a čiernymi očami.

Práve teraz jeho vzhľad Elene až nepríjemne pripomí­ nal, že ona má na sebe smiešnu dlhú bielu nočnú koše­ ľu, ktorú si so sebou priniesla s predstavou, že sa pod ňou dokáže prezliecť aj pod holým nebom. Problém bol v tom, že sa tak zvyčajne prezliekala na úsvite a dnes sa pozabud­ la pri nahrávaní denníka. Odrazu jej nočná košeľa nepri­ padala ako vhodný odev na rannú škriepku s Damonom. Nebola priesvitná, mala bližšie k flanelu než k nylonu, ale rozhodne bola čipkovaná – najmä pri krku. Čipka okolo

V moci tieňov  21

pekného hrdla, to je pre upíra ako... nuž, sám Damon jej raz povedal, že je to ako červená handra pre rozzúreného býka.

Elena si skrížila ruky na hrudi. Okrem toho si dala záležať, aby slušne stiahla auru k sebe.

„Vyzeráš ako Wendy,“ prehodil Damon a jeho úsmev bol lotrovský, jasný a rozhodne pochvalný. Naklonil hla­ vu nabok a venoval jej vyzývavý pohľad.

Elena výzvu odmietla. „Aká Wendy?“ odvrkla a v tej istej chvíli si spomenula na meno dievčatka z knihy o Petrovi Panovi. Zamrzelo ju, že neodpovedala ducha­ prítomnejšie. V podobných slovných prestrelkách býva­ la dobrá – ale Damon bol lepší.

„Wendy, Wendy... predsa Darlingová,“ odvetil Damon hlasom mäkkým ako pohladenie.

Elena sa striasla. Damon sľúbil, že sa nebude pokúšať ovplyvniť ju, nebude svojimi telepatickými schopnosťa­ mi zahmlievať alebo ovládať jej myseľ. No občas mala do jem, že sa k tomu nebezpečne blíži. Áno, pomyslela si, rozhodne je to jeho vina. Ona predsa k nemu necíti vô­ bec nič... teda nič, čo by sa vymykalo z hraníc sesterskej náklonnosti. Lenže Damon sa nevzdával, bez ohľadu na to, koľkokrát ho odmietla.

Za Elenou sa ozvalo žuchnutie a tiché zjojknutie, čo nepochybne znamenalo, že Matt sa konečne dostal zo strechy auta na zem. Ihneď sa vrhol do boja.  Upírske denníky

„Ako to s Elenou hovoríš?“ osopil sa na Damona. Po­

tom sa obrátil k nej. „Wendy je zrejme meno jeho naj­

novšej priateľky. A... a ozaj, vieš, čo urobil? Vieš, ako ma

dnes ráno prebudil?“ Matt sa až triasol od zlosti.

„Zdvihol ťa do vzduchu a zhodil na strechu auta?“ tip­ la si Elena. S Mattom hovorila len ponad plece, pretože vial jemný ranný vánok, ktorý jej pritískal látku nočnej košele k telu. Radšej nechcela, aby ju teraz Damon videl odzadu.

„Nie! Vlastne áno! Nie, aj áno! Vieš, keď ma zdvihol, ani sa nenamáhal použiť ruky. Spravil takto...“ Matt za­ mával rukou, „a najskôr som padol do nejakého bahna a potom na auto. Páni, mohol som rozbiť to strešné ok­ no! A teraz som celý zablatený,“ doložil Matt a s odpo­ rom sa zadíval na svoje šaty, akoby mu to až teraz zišlo na um.

Damon sa nedal. „A vieš ty vôbec, prečo som ťa zdvi­ hol a pustil na zem? Čo presne si robil v tej chvíli, keď som ťa takto premiestnil?“

Matt sa začervenal až po korienky plavých vlasov a jeho bežne pokojné belasé oči vzplanuli.

„Držal som v ruke palicu,“ bojovne odsekol.

„Palicu. Takú palicu, aká sa dá nájsť pri ceste? Takú?“

„No, naozaj som ju zdvihol pri ceste!“ vzdoroval.

„Hej, ale potom sa s ňou stalo niečo čudné, však?“ Damon vytiahol, Elena nezaregistrovala odkiaľ, veľmi

V moci tieňov  23

dl hý a veľmi pevne vyzerajúci kôl s jedným koncom za­ strúhaným na extrémne ostrý hrot. Kôl bol očividne z tvrdého dreva, zrejme z duba.

Damon si ho zaujato a začudovane prezeral. Elena sa zvrtla k pobúrenému Mattovi.

„Matt!“ skríkla. V studenej vojne medzi tými dvoma chalanmi nastala mimoriadne ľadová chvíľa.

„Len mi tak zišlo na um,“ tvrdohlavo pokračoval Matt, „že by to mohol byť dobrý nápad. Keď už v noci spávam vonku a... čo ak by sa tu zjavil iný upír?“

Elena sa znovu zvrtla a pokúšala sa upokojiť Damona, keď Matt znovu vybuchol.

„Tak jej povedz, ako si ma v skutočnosti zobudil!“ vy­ štekol. Nedal však Damonovi šancu vyriecť ani slovo a pokračoval: „Otváral som oči, keď na mňa hodil toto!“ Matt čvachtavým krokom prešiel k Elene a niečo jej uká­ zal. Elena to od neho zmätene prevzala a obracala v ru­ kách. Vyzeralo to ako tupá ceruzka, akurát že to malo čudnú hnedočervenú farbu.

„Toto na mňa hodil a povedal: Odškrtni dvoch!“ vy­ hlásil Matt. „Zabil dvoch ľudí, a ešte sa tým chvastal!“

Elene sa ceruzka odrazu zhnusila. „Damon!“ vydese­ ne zhíkla a pokúsila sa z jeho nevyspytateľného výrazu niečo vyčítať. „Damon... to si hádam... nie...“

„Čo sa mu prosíš, Elena? Musíme teraz...“

„Ak by ste ma náhodou pustili k reči,“ ozval sa Da­


24  Upírske denníky mon, už naozaj otrávene, „pripomenul by som vám, že kým som k tej ceruzke stihol niečo podotknúť, ktosi sa ma pokúsil prišpendliť k zemi kolom, a to takmer skôr, ako sa vyhrabal z vlastného spacieho vaku. A potom by som ešte dodal, že tí dvaja neboli ľudia. Boli to upíri, obyčajní najatí gauneri, navyše posadnutí Shinichiho mo­ lochom. Zachytili našu stopu. Dostali sa až do Warrenu v Kentucky, asi sa vypytovali ľudí na naše auto. Už som hovoril, že sa ho musíme zbaviť.“

„Nie!“ zhrozene skríkol Matt. „To auto... to auto pre Elenu a Stefana veľa znamená.“

„To auto znamená veľa najmä pre teba,“ opravil ho Da­ mon. „Dovolím si pripomenúť, že som musel svoje ferra­ ri nechať v potoku, len aby sme ťa mohli vziať na túto malú výpravu s nami.“

Elena zdvihla ruku. Mala toho dosť. Áno, auto mala rada. Bolo veľké, červené, blýskavé, veselé. Navyše do ko­ nale vyjadrovalo jej i Stefanovu náladu v deň, keď jej ho kúpil, keď oslavovali začiatok nového spoločného života. Stačil jej jediný pohľad na to auto, a spomenula si, aký to bol deň, ako jej na pleciach spočívala Stefanova ruka a ako na ňu pozeral, keď k nemu zdvihla pohľad – zelené oči mu šibalsky iskrili, bol rád, že jej dáva niečo, po čom skutočne túžila.

Teraz sa zahanbila, keď si uvedomila, že sa mierne chveje a oči sa jej zalievajú slzami.

V moci tieňov  25

„Vidíš,“ povedal Matt a zazrel na Damona. „Vidíš, rozplakal si ju.“

„Ja? Ja som spomenul meno svojho drahého neprítom­

ného bračeka?“ zdvorilo sa zaujímal Damon.

„Čušte! Už aj! Obaja!“ skríkla Elena, ktorá sa ledva

ovládala. „Mimochodom, ak ti to neprekáža, túto ce­

ruzku si vezmi naspäť,“ vyhlásila a otrčila ju k Damo­

no vi.

Damon si ju vzal a Elena si poutierala ruky o nočnú košeľu. Trochu sa jej zakrútila hlava, a keď si predstavi­ la, ako ich prenasledujú upíri, striaslo ju.

A v tom, ako sa zatackala, pocítila zovretie horúcej, silnej ruky. Do ucha jej prehovoril Damonov hlas: „Po­ trebuje čerstvý vzduch a ja jej ho poskytnem.“

V tej chvíli sa ocitla v beztiažovom stave, vo vzduchu, v Damonových rukách. Stúpali čoraz vyššie.

„Damon, prosím ťa, môžeš ma zložiť?“

„Hneď teraz, miláčik? Je to dosť ďaleko...“

Ďalej sa s ním škriepila, no už jej bolo jasné, že ju nevníma. Navyše jej ranný vzduch naozaj trochu prečis­ til hlavu, hoci ju zároveň striasal chlad.

Pokúsila sa triašku zastaviť, no nešlo to. Damon po­

zrel na ňu a na jej veľké prekvapenie sa pokúsil vyzliecť

si bundu. Chytro ho zastavila. „Nie, nerob to, len šofé­

ruj... Teda prepáč, leť. Ja sa ťa budem držať.“

„A dávaj pozor na nízko letiace čajky,“ odvetil Damon  Upírske denníky vážne, no myklo mu kútikom úst. Elena musela odvrátiť tvár, lebo jej hrozilo, že vyprskne do smiechu.

„Kedy si vlastne zistil, že vieš ľudí len tak zdvihnúť a potom šmariť na strechu auta?“ zaujímala sa.

„Nedávno. Bolo to ako s lietaním – povedal som si, že to skúsim. Vieš, že mám rád výzvy.“

Hľadel na ňu s výrazom pristihnutého zbojníka, ale tie čierne oči tienili také dlhé mihalnice, až ich bolo pre chlapca škoda. Elena sa cítila ľahulinká ako páperie z púpavy, no zároveň sa jej mierne krútila hlava, akoby mala vypité.

Už však aspoň nepociťovala chlad – uvedomila si, že Damon ju obklopil svojou aurou, z ktorej vyžarovalo teplo. Nielen skutočné teplo, ale aj omámený, takmer opitý obdiv, s ktorým ju vinul k sebe, s ktorým si preme­ riaval jej oči a tvár a vlasy, čo sa jej ako zlatistý oblak vznášali okolo pliec. Elena sa začervenala a takmer za­ čula jeho myšlienku, že jej ten rumenec veľmi pristane, ružové líca v inak bledej tvári.

A presne tak ako bol rumenec nevedomou telesnou reakciou na jeho teplo a jeho obdiv, Elena pocítila aj ne­ vedomú emocionálnu reakciu – vďačnosť za to, čo Da­ mon urobil, vďačnosť za to, že ju obdivuje, a jej obdiv, samozrejme, úplne nedobrovoľný, k Damonovi. Dnes v noci jej zachránil život, ak teda vedela niečo o upíroch posadnutých Shinichiho molochmi, o upíroch, ktorí boli

V moci tieňov  27

gauneri už pred tou posadnutosťou. Nedokázala si ani predstaviť, čo by jej také tvory urobili, a ani si to predsta­ vovať nechcela. Mohla sa len tešiť, že Damon bol dosť bystrý a tiež dosť bezohľadný, aby sa o nich postaral, kým sa k nej dostali.

Okrem toho by bola slepá a úplne hlúpa, ak by nedo­ kázala oceniť skutočnosť, že Damon je neuveriteľne krás­ ny. Po tom, čo dvakrát umrela, jej to azda nezamotalo hlavu tak, ako by sa to stalo väčšine dievčat, no Damo­ nova krása sa nedala poprieť, či už sa tváril zadumane, alebo sa usmieval jedným z tých zriedkavých absolútne úprimných úsmevov, ktoré mal v zásobe asi len pre ňu.

Problém bol však v tom, že Damon bol upír a dokázal jej čítať myšlienky, najmä keď boli tak blízko a ich aury sa premiešali. A Damon si cenil, že ho Elena obdivuje, a stal sa z toho taký malý začarovaný kruh. Kým si Elena stihla uvedomiť, že sa roztápa, jej telo, ktorému dosiaľ chýbala váha, oťaželo, ako zvláčnelo v Damonovom ná­ ručí.

Druhý problém bol v tom, že Damon ju v tejto chvíli neovplyvňoval. Sám sa zamotal do toho začarovaného kruhu obdivu, vďaky a ocenenia, presne tak ako sa doň zamotala Elena. Ba vlastne sa doň zamotal ešte väčšmi, pretože sa mu vôbec nebránil, nemal proti nemu postave­ né nijaké bariéry. Elena ich mala, teraz sa však zahmlie­ vali a rozpadávali. Nedokázala jasne myslieť. Damon ju  Upírske denníky s úžasom pozoroval a výraz v jeho očiach bol Elene až pridobre známy – len si nevedela spomenúť odkiaľ.

Stratila schopnosť analyzovať. Len si vychutnávala, že ju niekto chráni, drží v náručí, ľúbi a obklopuje starostli­ vosťou tak intenzívne, až to ňou otriaslo do samej pod­ staty jej bytia.

A keď sa Elena niečomu odovzdala, odovzdala sa na sto percent. Takmer bez vedomého úsilia zaklonila hla­ vu, obnažila hrdlo a zatvorila oči.

Damon jej nežne nadvihol hlavu, podoprel ju jednou rukou a potom ju pobozkal. C

ˇ

as sa zastavil. Elena zistila, že inštinktívne

hmatká po mysli toho, kto ju tak nežne boz­

káva. Kým neumrela, kým sa nestala duchom a kým sa nevrátila na zem s aurou, ktorá odhaľovala skryté významy myšlienok iných ľudí, ich myslí aj duší, nedokázala si bozk naplno vychutnať. Bolo to ako získať nový zmysel. Keď sa dve aury takto hlboko premiešali, dve duše sa obnažili jedna pred druhou.

Nerobila to celkom vedome, no dovolila svojej aure,

aby sa rozšírila, a takmer okamžite narazila na myseľ. A prekvapilo ju, že tá myseľ pred ňou cúva. Nie, tak by to nemalo byť. Podarilo sa jej ju zachytiť skôr, ako sa scho­ vala za veľký tvrdý kameň, čosi ako balvan. Ten balvan jej pripomínal obrázok meteoritu, ktorý kedysi videla, bol zjazvený a obhorený – boli to základné mozgové  Upírske denníky funkcie – a k balvanu bol za zápästia a členky pripútaný malý chlapec.

Elena bola v šoku. Vedela, že to, čo vidí, je len me­ tafora a že by nemala príliš rýchlo súdiť, čo tá metafora znamená. Tie obrazy boli symbolmi Damonovej obna­ ženej duše, ale vo forme, ktorú jej myseľ dokázala po­ chopiť a interpretovať, ak sa na ne pozrie zo správneho uhla.

Inštinktívne však vedela, že vidí niečo dôležité. Preži­ la dych vyrážajúce potešenie a omamnú sladkosť spoje­ nia svojej duše s dušou iného. Aj teraz ju láska a obavy nútili pokúsiť sa o komunikáciu.

„Je ti zima?“ spýtala sa dieťaťa. Reťaze boli natoľko dlhé, že chlapec si mohol rukami objať pokrčené kolená. Mal na sebe otrhaný čierny odev.

Mlčky prikývol. Celú tvár akoby mu zaberali obrov­ ské tmavé oči.

„Kam patríš?“ spýtala sa Elena neisto, rozmýšľala,

ako dieťa zohriať. „Nie sem dnu?“ Ukázala na obrovský balvan.

Dieťa znovu prikývlo. „Je tam teplejšie, ale on ma tam

už nepustí.“

„On?“ Elena stále striehla na zmienku o Shinichim,

zákernom líščom duchovi. „Aký on, miláčik?“ Kľakla si a vzala dieťa do náručia. Chlapec bol studený a železo mrazivé.

V moci tieňov  31

„Damon,“ zašepkal malý otrhanec. Chlapec sa prvý

raz prestal dívať na ňu a ustráchane sa poobzeral.

„Toto spravil Damon?“ Elena najprv zvýšila hlas

a vzápätí ho stlmila, keď na ňu uprel prosebný pohľad

a zúfalo sa jej dotkol pier ako mačiatko zamatovými lab­

kami.

To všetko sú len symboly, pripomenula si Elena. Dívaš sa na Damonovu myseľ, na jeho dušu.

No je to naozaj tak? Ozval sa v nej kritický hlas. Ro­ bila si to už predtým s niekým iným a videla si jeho vnútorný svet, celé krajiny plné lásky a krásy ožiarenej svitom mesiaca, a to všetko symbolizovalo normálne, zdravé fungovanie obyčajnej a zároveň výnimočnej mys­ le. Elena si teraz nevedela spomenúť na meno majiteľa tej duše, no pamätala si na tú krásu. Vedela, že jej vlast­ ná myseľ by použila takéto symboly, keby sa niekomu odhalila.

Nie, uvedomila si odrazu a jasne: nedíva sa Damono­ vu dušu. Damonova duša je niekde vnútri toho obrovské­ ho, ťažkého balvanu. Žije vnútri tej ohavnosti a chce to tak. Vonku zostala len dávna spomienka z detstva, chla­ pec, ktorého vyhnal zo svojej duše.

„Ak ťa sem umiestnil Damon, tak potom kto si?“ spý­ tala sa Elena pomaly, overovala si svoju teóriu a uprene sa dívala na čierne oči dieťaťa, tmavé vlasy a črty, ktoré poznala, aj keď boli také mladé.  Upírske denníky

„Som... Damon,“ zašepkal chlapec bledými perami.

Možno je preňho bolestné už aj takéto odhalenie, uve­

domila si Elena. Nechcela raniť tento symbol Damo novho detstva. Chcela, aby cítil sladkosť a bezpečie, aké cítila ona. Keby bola Damonova myseľ ako dom, chcela by ho upratať a každú izbu zaplniť kvetmi a hviezdnym jasom. Keby to bola krajina, mesiac v splne by doplnila oparom, alebo by medzi oblaky doplnila dúhu. Jeho myseľ sa však ukázala ako vyhladované dieťa pripútané k balvanu, kto­ rý nemôže nik rozbiť, a ona to dieťa túžila utešiť.

Hojdala chlapčeka, šúchala mu ruky a nohy a pritíska­

la si ho k svojmu duchovnému telu.

Najprv bol napätý a ustatý. No po chvíli, keď sa mu

nič strašné nestalo, sa uvoľnil, a Elena cítila, ako sa mu

telíčko zohrialo a ospanlivo oťaželo. Zatúžila to stvore­

niatko chrániť.

O niekoľko minút jej dieťa zaspalo v náručí a Elene sa

zdalo, že mu na perách vidí nesmelý náznak úsmevu.

Túlila si jeho telíčko, jemne ho pohojdávala, usmievala

sa. Myslela na niekoho, kto ju držal v náručí, keď pla­

kala. Na niekoho, na koho... nie nezabudla, nikdy neza­

budla, ale pri kom ju od smútku bolelo hrdlo. Na niekoho

veľmi dôležitého – teraz bolo zúfalo dôležité spomenúť

si, kto to bol – a na to, že... že musí... musí nájsť...

A vtedy sa odrazu pokojná noc Damonovej mysle pre­

trhla. Pretrhol ju zvuk, svetlo a energie – a dokonca aj

V moci tieňov  33

Elena, hoci bola v otázkach sily neskúsená, vedela, že ich uvoľnila spomienka na to jediné meno.

Stefan.

Bože, zabudla naňho – na pár minút sa dala vtiahnuť do zabudnutia. Muky všetkých osamelých neskorých nocí, keď si vylievala žiaľ a strach do denníka, a potom pokoj a úte­ cha, ktoré jej ponúkol Damon, ju prinútili zabudnúť na Ste­ fana – zabudnúť na to, čím možno práve v tejto chvíli trpí.

„Nie... nie!“ Elena zápasila sama v tme. „Pusti ma... musím zistiť... nemôžem uveriť, že som zabudla...“

„Elena.“ Damonov hlas bol pokojný a jemný – alebo aspoň neemocionálny. „Ak sa budeš takto mykať, spad­ neš – a na zem je to ďaleko.“

Elena otvorila oči, spomienky a skaly a deti odleteli, rozfŕkli sa každým smerom ako púpavové semiačka. Vy­ čítavo zazrela na Damona.

„Ty... ty...“

„Áno,“ povedal Damon vyrovnane. „Zvaľ to na mňa. Prečo nie? Ja som ťa však neovplyvnil a nepohrýzol. Len som ťa pobozkal. O ostatné sa postarali tvoje sily; možno sú neovládateľné, ale aj tak sú veľmi pôsobivé. Úprimne povedané, nikdy som nemal v úmysle dať sa do toho vtiahnuť až tak hlboko.“

Hovoril takmer veselým tónom, ale Elena mala odra­ zu vnútornú víziu nariekajúceho dieťaťa, a zišlo jej na um, či je naozaj taký ľahostajný, ako pôsobí.  Upírske denníky

No to je preňho predsa typické, nie? pomyslela si trpko. Rozdáva sny, vrtochy, rozkoše, ktoré zostávajú v mysliach jeho... darkýň. Elena vedela, že dievčatá a mladé ženy, na ktoré Damon... poľoval... ho zbožňo­ vali, sťa žovali sa len na to, že ich nenavštevuje dosť často.

„Chápem,“ povedala mu Elena, keď klesli bližšie k ze­ mi. „To sa však znovu nestane. Môžem pobozkať len jed­ ného a to je Stefan.“

Damon otvoril ústa, no práve vtedy sa ozval zvuk hla­ su, ktorý bol rovnako nahnevaný a vyčítavý ako Elena a nebral ohľad na dôsledky. Elena si spomenula na ďal­ šieho človeka, na ktorého zabudla.

„DAMON, TY IDIOT, ZLOŽ JU!“

Matt.

Elena a Damon sa zakrútili a elegantne zastali rovno vedľa jaguara. Matt sa okamžite rozbehol k Elene, strhol ju a poobzeral si ju, akoby mala nehodu. Mimoriadnu pozornosť venoval jej krku. Elena si znovu uvedomila, že v prítomnosti dvoch chlapcov je oblečená v bielej čipko­ vanej nočnej košeli.

„Nič mi nie je, naozaj,“ povedala Mattovi. „Len sa mi trochu krúti hlava. O pár minút sa dám do poriad­

ku.“

Matt si od úľavy vydýchol. Možno do nej už nebol za­

milovaný tak ako kedysi, ale Elena vedela, že mu na nej


V moci tieňov  35

záleží a vždy bude. Záleží mu na nej ako na dievčati jeho priateľa Stefana aj kvôli nej samej. Vedela, že nikdy ne­ zabudne na čas, ktorý spolu strávili.

Navyše jej Matt verí. Takže keď mu teraz povedala, že jej nič nie je, uveril jej. Dokonca bol ochotný venovať Damonovi pohľad, ktorý nebol úplne nepriateľský.

A potom obaja chlapci zamierili k volantu jaguara.

„Nie,“ povedal Matt. „Ty si šoféroval včera – a pozri, čo sa stalo! Sám si hovoril, že sú nám v pätách upíri!“

„Chceš povedať, že je to moja vina? Upíri idú po sto­ pách tejto červenej opachy a to má byť moja vina?“

Matt pôsobil zaťato: mal zovretú čeľusť, opálenú tvár mu sfarbil rumenec. „Podľa mňa by sme sa mali strie­ dať. Ty si už šoféroval.“

„Nespomínam si, že by sme niekedy hovorili o strie­ daní.“ Damon to vyslovil, akoby išlo o niečo neslušné. „Keď mám auto, tak ho šoférujem.“

Elena si odkašľala. Ani jeden si ju nevšimol.

„Ak budeš šoférovať, ja do auta nenasadnem!“ pove­ dal Matt nahnevane.

„Ja doň nenasadnem, ak budeš šoférovať ty!“ zakon­ troval Damon.

Elena si odkašľala hlasnejšie a Matt si konečne spo­ menul na jej existenciu.

„Od Eleny sa nedá očakávať, že nás zavezie až tam, kam ideme,“ povedal, skôr ako tú možnosť stihla navrh­  Upírske denníky

núť. „Teda ak tam nedôjdeme už dnes,“ dodal a pozrel

ostro na Damona.

Damon pokrútil tmavou hlavou. „Nie. Pôjdeme pek­

nou cestou. A čím menej ľudí bude vedieť, kam ideme,

tým to bude pre nás bezpečnejšie. Nemôžeš prezradiť

niečo, čo nevieš.“

Elena mala pocit, akoby jej niekto priložil na krk koc­

ku ľadu. To, ako to Damon povedal...

„Lenže oni už vedia, kam ideme, nie?“ spýtala sa prak­ ticky. „Vedia, že chceme zachrániť Stefana, a vedia, kde je Stefan.“

„Áno. Vedia, že sa chceme dostať do Temných rozme­ rov. Lenže akou bránou? A kedy? Ak sa ich strasieme, môže nás zaujímať len Stefan a väzenskí dozorcovia.“

Matt sa poobzeral. „Koľko existuje brán?“

„Tisíce. Všade, kde sa pretínajú tri magické vrstevni­ ce, môže vzniknúť brána. No odkedy Európania vyhna­ li Indiánov, väčšina brán sa neudržiava tak ako za sta­ rých čias.“ Damon pokrčil plecami.

Elena bola od vzrušenia celá bez seba. „Tak čo kedy sme našli najbližšiu bránu a prešli cez ňu?“

„A cestovali až do podzemného väzenia? Pozri, ty to vôbec nechápeš. Najprv potrebuješ mňa, aby si sa dosta­ la k bráne – a ani potom to nebude príjemné.“

„Nebude to príjemné pre koho? Pre nás alebo pre te­ ba?“ spýtal sa Matt pochmúrne.

V moci tieňov  37

Damon naňho uprel nechápavý pohľad. „Keby si to

sám vyskúšal, bolo by to pre teba krátko a nevyliečiteľne nepríjemné. So mnou to bude nepríjemné, ale pôjde to. A čo sa týka toho, aké je to, keď sa tam cestuje čo i len zopár dní – napokon uvidíte sami,“ povedal Damon so zvláštnym úsmevom. „A trvalo by to oveľa dlhšie ako cez hlavnú bránu.“

„Prečo?“ dožadoval sa Matt – vždy bol pripravený

klásť otázky, na ktoré Elena nechcela počuť odpovede.

„Lebo to bude buď džungľa, kde vás budú najmenej

trápiť poldruhametrové pijavice, čo padajú zo stromov, alebo pustatina, kde vás môže zbadať každý nepriateľ – a každý je nepriateľ.“

Chvíľu bolo ticho a Elena tuho rozmýšľala. Damon sa

tváril vážne. Očividne sa mu do toho nechcelo – a Da­

mon nemal vo zvyku pre niečo sa trápiť. Rád bojoval.

A bojoval ešte radšej, keď to bolo zbytočné...

„Dobre,“ povedala Elena pomaly. „Pôjdeme podľa

tvojho plánu.“

Obaja chlapci okamžite znovu siahli na kľučku na

strane vodiča.

„Počúvajte,“ povedala Elena a ani na jedného nepo­

zrela. „Do ďalšieho mesta si jaguar odšoférujem sama.

Najprv sa v ňom prezlečiem do niečoho normálneho

a možno si dokonca pár minút pospím. Matt by mi mohol

pohľadať potok, kde sa očistím. Potom nás zaveziem do  Upírske denníky najbližšieho mesta a dáme si neskoré raňajky. A po­ tom...“

„... sa môžeme zase začať škriepiť,“ dopovedal za ňu Damon. „Do toho, miláčik. Stretneme sa v pajzli podľa tvojho výberu.“

Elena prikývla. „Určite nás nájdeš? Pokúšam sa tlmiť si auru.“

„Počúvaj, červený jaguar bude v každom zapadákove nápadný ako ufo,“ vyhlásil Damon.

„Prečo jednoducho nejde s...“ Matt zmĺkol. Hoci to bola jeho najväčšia výhrada voči Damonovi, často zabú­ dal na to, že je to upír.

„Takže najprv tam pôjdeš ako prvý a nájdeš si nejaké mladé dievča, čo si vykračuje do letnej školy,“ povedal Matt a modré oči akoby mu stmavli. „Schmatneš ju a od­ nesieš ju niekam, kde nebude počuť jej krik, potom jej zakloníš hlavu a zahryzneš sa jej do hrdla.“

Dlho bolo ticho. Potom Damon vyhlásil mierne uraze­ ným tónom: „Nie.“

„To robia takí ako ty. Mne si to spravil.“

Elena pocítila potrebu bleskovo zakročiť – pravdou. „Matt, Matt, to nespravil Damon. Bol to Shinichi. Veď to vieš.“ Jemne chytila Matta za predlaktia a obrátila ho k sebe.

Matt sa na ňu dlho ani nepozrel. Čas sa naťahoval a Elenu pochytili obavy, že naňho už nemá vplyv. No

V moci tieňov  39

potom konečne zdvihol hlavu a mohla mu pozrieť do očí.

„Dobre,“ povedal potichu. „Spravme to tak. Dobre však vieš, že bude piť ľudskú krv.“

„Od dobrovoľnej darkyne!“ zvolal Damon, ktorý mal veľmi dobrý sluch.

Matt znovu vybuchol. „Lebo z nich robíš dobrovoľné darkyne! Hypnotizuješ ich...“

„Nie, nehypnotizujem.“

„... alebo ich ovplyvňuješ, to je fuk. Ako by sa ti pá­ čilo...“

Elena za Mattovým chrbtom zúrivými gestami nazna­ čovala, aby odišiel. Damon najprv len zdvihol obočie, no potom povznesene pokrčil plecami a poslúchol, zobral na seba podobu vrany a rýchlo sa z neho stala bodka na pozadí vychádzajúceho slnka.

„Myslíš,“ povedala Elena potichu, „že by si sa mohol zbaviť toho zaostreného kusa dreva? Damon má z neho až paranoické obavy.“

Matt pozeral všetkými smermi, len nie na ňu, a napo­ kon prikývol. „Odhodím ho, keď sa pôjdem umyť,“ pove­ dal a zachmúrene pozrel na svoje zablatené nohy.

„Takže,“ dodal, „nastúp do auta a skús si trochu po­ spať. Vyzeráš, že by sa ti to zišlo.“

„Zobuď ma o dve hodiny,“ povedala Elena – a netu­ šila, ako to o dve hodiny oľutuje.

T

rasieš sa. Počkaj, urobím to sama,“ povedala

Meredith a položila Bonnie ruku na plecia.

Stáli pred domom Caroline Forbesovej.

Bonnie sa poddala, akoby sa k nej chcela privinúť, no

potom sa zastavila. Prišlo jej trápne, že sa tak viditeľne chveje počas teplého virgínskeho rána koncom júla. A že sa trasie ako malé dieťa. Pritom Meredith, ktorá bola od nej iba o pol roka staršia, dnes pôsobila ešte dospelejšie ako inokedy. Tmavé vlasy mala stiahnuté do chvosta, veľ ké oči vyzerali ešte väčšie a tvár s olivovou pokož­ kou a vý raznými peknými lícnymi kosťami vystavovala svetu všetky svoje prednosti.

Akoby bola moja opatrovateľka, znechutene si pomys­

lela Bonnie. Meredith mala navyše vysoké opätky, nie balerínky alebo tenisky ako obyčajne. Bonnie sa preto


V moci tieňov  41

v porovnaní s ňou cítila ešte nižšia a mladšia. Prstami si prehrabla červenkasté kučery a načechrala si účes, aby vyzerala aspoň o ten vzácny centimetrík vyššia.

„Nebojím sa, je mi len zima,“ vyhlásila čo najdôstoj­ nejšie.

„Viem. Niečo odtiaľ cítiš, však?“ spýtala sa Meredith a mykla hlavou smerom k domu, čo stál pred nimi.

Bonnie naň pozrela len úkosom a potom sa opäť zadí­ vala na Meredith. Odrazu sa kamarátkin dospelý výzor javil skôr upokojujúco. No kým znovu pozrela na Caro­ linin dom, vyletelo z nej: „Načo sú ti tie opätky?“

„Ach tak,“ prikývla Meredith a pozrela si na nohy. „To je praktické opatrenie. Ak sa ma tentoraz niečo pokúsi zdrapiť za členok, pozri, ako schytá.“ Dupla a ihličkový opätok na chodníku potešujúco zaťukal.

Bonnie sa takmer podarilo usmiať. „Nenavliekla si si náhodou boxer?“

„Načo? Caroline zložím aj holou rukou, ak by sa o niečo pokúsila. Už prestaň odvádzať reč od témy. Zvládnem to aj sama.“

Bonnie napokon položila svoju útlu malú rúčku na Meredithinu štíhlu ruku s dlhými prstami. Stisla tie prs­ ty. „Viem, že to zvládneš. No ja by som to mala urobiť. Ona sem pozvala menovite mňa.“

„Áno,“ prikývla Meredith a ohrnula pekne krojené pery. „Presne vie, tak ako vždy, kde má zabodnúť nôž.  Upírske denníky Poviem ti, že nech sa to skončí akokoľvek, Caroline si to zavinila sama. Najskôr sa jej pokúsime pomôcť, kvôli nej samej i kvôli sebe. A potom sa ju pokúsime presvedčiť, aby vyhľadala pomoc. A potom...“

„Potom,“ smutne riekla Bonnie, „potom už nik nevie,

čo sa stane.“ Pozrela na Carolinin dom. Vyzeral... akýsi krivý... akoby ho videla v skresľujúcom zrkadle. Okrem toho mal zlú auru: čiernu popretínanú hnusnými sivo­ zelenými čiarami. Bonnie ešte nikdy nevidela taký ener­ geticky nabitý dom.

A bola studená, tá energia, studená ako para z chlad­

ničky na mäso. Bonnie sa bála, že z nej tá sila vysaje ži­ vot, že v nej život celkom zmrazí, ak dá tej sile šancu.

Počkala, kým Meredith zazvoní pri dverách. Zvonec mal vlastnú krátku ozvenu, a keď pani Forbesová otvo­ rila, aj jej hlas akoby sa ozýval v nejakej dutine. Vnútraj­ šok domu tiež pôsobil ako palác krivých zrkadiel, aspoň Bonnie sa tak zdalo, no ešte čudnejšie bolo jeho vyžaro­ vanie. Ak by zavrela oči, mohla by si pokojne predstaviť, že sa nachádza na oveľa väčšom priestranstve, kde sa dlážka navyše mierne zvažuje.

„Prišli ste za Caroline,“ povedala pani Forbesová. Bonnie na ňu v šoku pozrela. Carolinina matka vyzerala ako starena, mala sivé vlasy a bledú zvráskavenú tvár.

„Je u seba v izbe. Zavediem vás tam,“ pokračovala pa­ ni Forbesová.

V moci tieňov  43

„Pani Forbesová, my vieme, kde...“ Meredith začala,

no rýchlo skončila, keď jej kamarátka položila ruku na

predlaktie. Tá upadnutá, scvrknutá žena už kráčala a ča­

kala, že ju budú nasledovať. Nemá takmer nijakú auru, uvedomila si Bonnie a srdce sa jej zachvelo. Caroline aj jej rodičov poznala veľmi dávno, tak ako je možné, že ich vzťah dopadol takto katastrofálne?

Nevynadám Caroline, nech už vykonala čokoľvek, po­ myslela si v duchu. Čokoľvek. Áno... aj po tom, čo urobi­ la Mattovi. Pokúsim sa pripomenúť si jej dobré stránky. Aspoň nejaké.

V tomto dome však nebolo jednoduché uvažovať, nie­ to ešte o dobrých veciach. Bonnie poznala schody, po ktorých stúpala, videla pred sebou každý stupienok. No jej ostatné zmysly kričali, že nejde hore, ale dole. Z toho desivého pocitu sa jej krútila hlava, z toho ostrého zostu­ pu, hoci zároveň videla vlastné nohy kráčať nahor.

Vo vzduchu visel čudesný ostrý pach – ako skazené vajcia. Ten smrad hniloby človek cítil aj na jazyku.

Caroline mala zatvorené dvere a pred nimi na dlážke ležal tanier s jedlom, nožom a vidličkou. Pani Forbeso­ vá pobehla k dverám, rýchlo tanier zdvihla, otvorila dve­ re oproti tým Carolininým, vložila jedlo do miestnosti a rýchlo ju zavrela.

No kým tanier zmizol z dohľadu, Bonnie sa zdalo, že v porcii na jemnom porceláne sa čosi pohlo.  Upírske denníky

„Takmer vôbec sa so mnou nerozpráva,“ ponosovala sa pani Forbesová rovnakým prázdnym tónom, akým ho­ vorila predtým. „No povedala aspoň to, že vás očakáva.“

Prebehla popri nich a nechala ich v chodbe. Zápach pokazených vajec – vlastne nie, zápach síry, uvedomila si Bonnie – bol na tom mieste veľmi silný.

Síra – áno, ten pach spoznala, pamätala si ho z minu­ loročných laboratórnych prác na chémii. No ako sa taký odporný smrad dostal do elegantného domu pani Forbe­ sovej? Bonnie sa obrátila k Meredith, že jej položí tú otázku, no Meredith už krútila hlavou. Výraz na jej tvári Bonnie dobre poznala.

Nič nehovor.

Bonnie naprázdno preglgla, utrela si zaslzené oči a pozerala na Meredith, ako stláča kľučku na Carolini­ ných dverách.

V izbe bola tma. Z chodby dopadlo trochu svetla, tak­

že rozoznali, že okná netienia iba závesy, ale zakrývajú

ich aj posteľné plachty, ktoré ktosi priklincoval na stenu.

Na posteli nik neležal.

„Poďte ďalej! A rýchlo zatvorte tie dvere!“

Bol to Carolinin hlas, jej typický snobský prízvuk.

Bonnie zaplavila vlna úľavy. Ten hlas nebol nijaký muž­

ský bas, ani nijaké zvieracie vytie. Tak hovorievala Ca­

roline, keď mala jednoducho zlú náladu.

Bonnie vstúpila do šera.

E

lena nastúpila na zadné sedadlo jaguara, na­

tiahla si pod nočnou košeľou mäkké tyrkysové

tričko a džínsy, len pre prípad, že by sa pri nich

pristavil nejaký policajt – alebo ochotný okoloidúci, kto­ rý by chcel pomôcť majiteľom auta, čo sa zrejme poka­ zilo na opustenej ceste.

No hoci jej už bolo teplo a pohodlne, spánok neprichá­

dzal.

Čo chcem? Čo práve teraz skutočne chcem? pýtala sa

sama seba. A odpoveď prišla okamžite.

Chcem vidieť Stefana. Chcem cítiť jeho objatie. Chcem

mu aspoň pozrieť do tváre – vidieť jeho zelené oči s tým

výrazom v nich, ktorý je určený iba mne. Chcem, aby mi

odpustil. Aby mi povedal, že vie, že ho ľúbim a vždy ho

budem ľúbiť.  Upírske denníky

A ešte chcem... Elena pocítila nával tepla v celom tele. Chcem, aby ma Stefan pobozkal. Chcem Stefanove boz­ ky... hrejivé, sladké, upokojujúce...

Myslela na ne, keď po druhý alebo tretí raz zatvárala oči a menila polohu, keď sa jej pod viečkami znovu na­ hromadili slzy. Kiežby mohla aspoň plakať, plakať pre Stefana. No niečo jej v tom zakaždým zabránilo, takže nevycedila ani slzu.

Bože, aká je len vyčerpaná...

Elena sa usilovala. Tuho zatvorila oči, obracala sa z boka na bok, pokúšala sa chvíľu nemyslieť na Stefana. Potrebovala spánok. V zúfalstve sa prudko prehodila na druhú stranu, aby si našla lepšie miesto – a vtedy sa všet­ ko prudko zmenilo.

Cítila pohodu. Až priveľkú. Necítila pod sebou seda­ dlo auta. Prudko sa posadila a zmeravela – sedela vo vzdu­ chu. Takmer si udrela hlavu o strop jaguara.

Páni, znovu som unikla gravitácii! pomyslela si v hrô­

ze. No kdeže, toto bolo iné ako po prvom návrate zo zá­

hrobia, keď sa vznášala svetom živých ako balón. Nebola

si istá, prečo je to iné, ale vedela, že je to tak.

Obávala sa aj pohnúť. Nevedela, prečo sa bojí, ale ne­

odvážila sa ani vystrieť ruku.

A potom to uvidela.

Uvidela samu seba so zaklonenou hlavou a zavretými

očami na zadnom sedadle auta. Rozoznávala každý detail,


V moci tieňov  47

každé pokrkvané miesto na tričku, vrkoč, čo si zaplietla zo zlatistých vlasov, no keďže nemala gumku, už sa jej rozpletal. Vyzerala, akoby nevinne spala.

Takže tak sa to skončí. Povedia o nej, že Elena Gilber­ tová jedného letného dňa pokojne umrela v spánku. Prí­ čina smrti sa nikdy nezistila...

Pretože zlomené srdce ako príčinu smrti neuznávajú, pomyslela si Elena a ešte melodramatickejším gestom ako zvyčajne sa pokúsila vrhnúť k vlastnému telu, ktoré spočívalo s jednou rukou zakrývajúcou tvár.

Nevyšlo to. Lebo len čo to skúsila, vyletela von z auta.

Áno, prešla stropom auta a nič nepocítila. Tak sa to asi stáva, keď sa živý človek stane duchom, pomyslela si. Aj tak je to však celkom iné ako naposledy. Vtedy som uvi­ dela tunel a vošla som do Svetla.

Možno nie som duch.

Elena sa náhle zaradovala. Už viem, čo sa to deje! ví­ ťazoslávne si pomyslela. Je to mimotelový zážitok!

Pozrela na svoje spiace ja a starostlivo si to telo preme­ rala pohľadom. Áno, áno! K jej telu, k jej skutočnému te­ lu, ju teraz pútalo akési vlákno. Jej duchovné ja je teda ukotvené! Nech sa vyberie kamkoľvek, nájde cestu domov.

Ísť mohla iba dvoma smermi. Buď sa mohla vrátiť do mestečka Fell’s Church. V tom prípade by sa mohla orientovať podľa slnka a okrem toho ako osoba nadaná nadprirodzenými schopnosťami (podobne ako Bonnie,  Upírske denníky ktorá mala za sebou špiritistickú fázu a prečítala o tej téme veľa kníh) by rozoznala miesto, kde sa krížia ma­ gické línie.

Samozrejme, že zostával ešte jeden smer: za Stefanom.

Damon si možno myslel, že Elena nemá potuchy, kam sa má vybrať. A jej vychádzajúce slnko akosi potichu ho­ vorilo, že Stefan sa nachádza inde, na západ od nej. No ona bola vždy presvedčená, že duše pravých milencov sú navzájom spojené... striebornou niťou, ktorá vedie od jedného srdca k druhému, alebo ružovou niťou od jedné­ ho malíčka k druhému.

A ona tú niť našla na svoju veľkú radosť takmer ihneď.

Bolo to tenučké vlákenko, striebristé ako mesačný svit, napínalo sa od srdca spiacej Eleny... áno. Keď sa ho dotkla, ticho a zreteľne zazunelo. Tak čisto spievalo o Stefanovi, hneď vedela, že ju zavedie k nemu.

Nikdy nepochybovala, ktorým smerom bude musieť ísť. Predtým bola vo F



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist