načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Upírske denníky 6 – Temné sily - Marína Gálisová; L JSmith

Upírske denníky 6 – Temné sily

Elektronická kniha: Upírske denníky 6 – Temné sily
Autor: Marína Gálisová; L JSmith

- Elena sa ešte nestačila vyrovnať so svojou premenou a návratom do sveta živých, a už musí riešiť ďalší životný úder. Hoci ju Stefan miluje, opúšťa ju, pretože ju nechce stiahnuť ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  54
+
-
1,8
bo za nákup

hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1% 77%   celkové hodnocení
3 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9481-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Elena sa ešte nestačila vyrovnať so svojou premenou a návratom do sveta živých, a už musí riešiť ďalší životný úder. Hoci ju Stefan miluje, opúšťa ju, pretože ju nechce stiahnuť späť do sveta upírov. Nenechá ju však samotnú, vydanú napospas temným silám, ktoré ovládli mestečko Fell's Church. Odovzdáva ju do rúk svojmu bratovi Damonovi. Temné sily sú však stále mocnejšie, ovládajú mysle ľudí a vo vzduchu cítiť nebezpečenstvo. Príbeh ľúbostného trojuholníka, plný tragických zvratov a desivých scén, sa uzatvára. No kým Elena príde na koniec svojej cesty, potečie ešte veľa krvi...

Zařazeno v kategoriích
Marína Gálisová; L JSmith - další tituly autora:
 (e-book)
Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo Upírske denníky 15 – Neviditeľné zlo
 (e-book)
Upírske denníky 14 – Tajný rituál Upírske denníky 14 – Tajný rituál
 (e-book)
Upírske denníky 13 – Mesačná pieseň Upírske denníky 13 – Mesačná pieseň
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú Upírske denníky – Stefanove denníky 5: Ú
 (e-book)
Upírske denníky 12 – Fantóm Upírske denníky 12 – Fantóm
 (e-book)
Upírske denníky 7 – V moci tieňov Upírske denníky 7 – V moci tieňov
 (e-book)
Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T Upírske denníky – Stefanove denníky 4: T
 (e-book)
Upírske denníky 5 – Návrat Upírske denníky 5 – Návrat
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Upírske denníky 6

- Temné síly

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.fragment.sk

Ďalšie e-knihy v edícii:

Upírske denníky 1 – Prebudenie

Upírske denníky 2 – Súboj

Upírske denníky 3 – Zbesilosť

Upírske denníky 4 – Temnota

Upírske denníky 5 – Návrat

L. J. Smithová

Upírske denníky 6 - Temné síly – e-kniha

Copyright © Fragment 2011

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


L

.

J

.S

M

IT

HOV

Á

T

EM

N

É

S

I

L

Y


Kathryn Jane Smithovej,

mojej nebohej matke, s láskou


1

V

 prvých dňoch po návrate zo záhrobia ju Ste­

fan ukladal do postele skoro, aby sa zohriala. 

Potom s ním mohla pracovať na počítači a pí­

sať denník, do ktorého zapisovala svoje úvahy o tom, čo  sa v ten deň udialo, a on k tomu pridával vlastné dojmy.

Teraz ten denník otvorila a zúfalo sa posunula na ko­ niec.

A tam to bolo.

Najdrahšia Elena,

vedel som, že skôr alebo neskôr sa sem pozrieš. Dúfam, že to bude skôr.

Miláčik, som presvedčený, že teraz sa už o seba dokážeš postarať. Napokon, ešte som nestretol silnejšie a nezávislejšie dievča, ako si Ty.  Upírske denníky

To znamená, že prišiel čas. Prišiel čas, aby som sa pobral preč. Keby som tu zostal, znovu by som z Teba urobil upírku – a obidvaja vieme, že to sa nesmie stať.

Prosím, odpusť mi. Prosím, zabudni na mňa. Nechcem odísť, láska, ale musím.

Ak budeš potrebovať pomoc, Damon mi dal slovo, že Ťa ochráni. Nikdy by Ti neublížil, a kým je nablízku, zlo vo Fell’s Church sa na Teba neopováži siahnuť.

Môj miláčik, môj anjel, vždy Ťa budem milovať...

Stefan

P. S. Aby som Ti pomohol v skutočnom živote, nechal som Ti peniaze na ďalší rok podnájmu u pani Flowersovej. V podlahe pod druhou doskou od steny oproti posteli je okrem toho ešte dvadsaťtisíc dolárov v stodolárových bankovkách. Za ne si zariaď budúcnosť s tým, koho si vy

berieš.

Ak budeš niečo potrebovať, Damon Ti pomôže. Ak bu

deš potrebovať radu, dôveruj jeho úsudku. Láska moja,

vieš, aké je ťažké odísť? Hoci je to pre Tvoje dobro?

Elena dočítala list.

Potom zostala sedieť.

Po toľkom hľadaní napokon našla odpoveď.

Zmohla sa len na výkrik.

Ak budeš niečo potrebovať, Damon Ti pomôže... Ak

Temné sily  7

budeš potrebovať radu, dôveruj jeho úsudku... Ani sám 

Damon by si nenapísal nehanebnejšiu reklamu.

A Stefan je preč. Aj jeho šaty. Aj jeho topánky.

Opustil ju.

Nový život...

Tak ju našli Bonnie a Meredith, načisto vystrašené, 

lebo im nik nedvíhal telefón. Prvý raz, odkedy Stefan na  ich žiadosť prišiel zabiť monštrum, sa mu nevedeli dovo­ lať. No monštrum bolo mŕtve a Elena...

Elena sedela pred Stefanovým šatníkom.

„Zobral si aj topánky,“ povedala ticho, bez emócií.  „Všetko zobral. A za izbu zaplatil na rok dopredu. A vče­ ra mi kúpil jaguar.“

„Elena...“

„Nechápete?“ zvolala Elena. „Toto je moje prebude­ nie. Bonnie predpovedala, že bude prudké a náhle a že  vás budem obidve potrebovať. A Matt?“

„Jeho meno sa nespomínalo,“ chmúrne povedala Bon­ nie.

„Aj tak budeme potrebovať jeho pomoc,“ vážne mie­ nila Meredith.

„Už keď sme sa so Stefanom prvý raz dali dohroma­ dy – predtým, ako som sa stala upírkou –, vedela som,“  zašepkala Elena, „že raz príde čas, keď si vezme do hla­ vy, že ma pre moje vlastné dobro opustí.“ Udrela päsťou  po dlážke tak silno, že si mohla ublížiť. „Vedela som to,   Upírske denníky no myslela som si, že pri tom budem a vyhovorím mu to!  Je taký statočný, taký obetavý! A teraz... je preč.“

„Tebe je jedno,“ zamrmlala Meredith s očami upre tými 

na Elenu, „či zostaneš človekom, alebo sa staneš upírkou?“

„Máš pravdu, je mi to jedno! Keď môžem byť s ním, 

na ničom mi nezáleží. Keď som bola ešte napoly duch,  vedela som, že ma nemôže zmeniť. Teraz som človek  a podlieham zmene rovnako ako všetci ostatní ľudia – no  nezáleží na tom.“

„Možno  práve  to  je  prebudenie,“  znovu  zamrmlala 

Meredith.

„Alebo to, že jej nepriniesol raňajky,“ povedala ešte 

stále rozrušená Bonnie. Vyše tridsať minút hľadela do 

plameňa a pokúšala sa telepaticky skontaktovať so Stefa­

nom. „Buď nechce odpovedať, alebo nemôže,“ povedala 

a všimla si, že Meredith prudko krúti hlavou, až vtedy, 

keď už tie slová vyslovila.

„Ako to myslíš, že nemôže?“ zhíkla Elena a nadvihla 

sa na dlážke.

„Neviem! Elena, to bolí!“

„Je v nebezpečenstve? Rozmýšľaj, Bonnie! Bude pre 

mňa trpieť?“

Bonnie pozrela na Meredith, ktorá jej každým mili­

metrom svojho graciózneho tela naznačovala „nie“. Po­ tom pozrela na Elenu, ktorá sa dožadovala pravdy. Za­ vrela oči. „Nie som si istá,“ povedala.

Temné sily  9

Pomaly ich otvorila a čakala, že Elena vybuchne. No 

nič sa nestalo. Elena len sklopila viečka a stisla pery.

„Kedysi dávno som prisahala, že ho dostanem, aj ke­

by nás to malo obidvoch zabiť,“ povedala potichu. „Ak si  myslí, že môže len tak odísť – pre moje dobro alebo  z akéhokoľvek iného dôvodu –, mýli sa. Najprv pôjdem  za Damonom, keď si to Stefan tak veľmi želá. A potom  sa vyberiem za ním. Niekto mi povie, kde mám začať. 

Nechal mi dvadsaťtisíc dolárov. Použijem ich na to, aby 

som ho našla. Keď sa mi pokazí auto, pôjdem peši, a keď 

už nebudem vládať chodiť, budem sa plaziť. No nájdem 

ho.“

„A  nepôjdeš  sama,“  ubezpečila  ju  Meredith.  „Sme 

s tebou, Elena.“

„A potom, ak to spravil dobrovoľne, si to s ním vy­

bavím.“

„Ako  chceš,  Elena,“  povedala  Meredith,  ešte  stále 

chlácholivo. „Len ho najprv nájdime.“

„Jeden za všetkých a všetci za jedného!“ zvolala Bon­

nie. „Privedieme ho naspäť a oľutuje to – alebo možno 

ani nie,“ dodala náhlivo, keď Meredith znovu pokrútila  hlavou. „Elena, nie! Neplač,“ dodala sekundu predtým, 

ako sa Elena rozplakala.

***


10  Upírske denníky „Takže Damon prisahal, že sa o Elenu postará. A Damon  je posledný, kto dnes ráno videl Stefana,“ podotkol Matt,  keď ho priviedli a vysvetlili mu, čo sa stalo.

„Áno,“ pokojne prikývla Elena. „Lenže ak si myslíš,  že Damon by bol schopný niečo vykonať, aby Stefana  odo mňa oddelil, mýliš sa, Matt. Damon nie je taký, ako  sa nazdávate. Naozaj sa tej noci pokúšal zachrániť Bon­ nie. A trpel, keď ste ho znenávideli.“

„Myslím, že je to dôkaz jeho motívu,“ prehodila Me­ redith.

„Nie. Vypovedá to o jeho charaktere. Je to dôkaz, že 

Damon je citlivý a môže mať vzťah k ľudským bytos­

tiam,“ kontrovala Elena. „Okrem toho by Stefanovi ne­

ublížil, lebo... no, kvôli mne. Vie, že by tým zničil mňa.“

„Tak prečo mi neodpovedá?“ krútila hlavou Bonnie.

„Možno preto, že keď bol s nami naposledy, gánili 

sme naňho ako na démona,“ vzdychla Meredith, ktorá 

mala asi najviac zmyslu pre spravodlivosť.

„Tak mu povedz, že ho prosím o odpustenie,“ riekla 

Elena. „A že sa s ním chcem porozprávať.“

„Cítim sa ako komunikačné zariadenie,“ zamračila sa 

Bonnie,  no  do  každého  zavolania  vkladala  celé  srdce 

i dušu. Až ju to napokon vyčerpalo.

Elena musela priznať, že je to zbytočné.

„Možno dostane rozum a zavolá on teba,“ vzdychla 

Bonnie. „Zajtra.“


Temné sily  11

„Dnes v noci zostaneme s tebou,“ vyhlásila Meredith.  „Bonnie,  telefonovala  som  tvojej  sestre,  že  prespíš  u mňa. Teraz zavolám ockovi a poviem mu, že prespím  u teba. Matt, prepáč, nie si pozvaný.“

„Vďaka,“ odsekol. „Mám ísť domov peši?“

„Nie, choď mojím autom,“ navrhla Elena. „No, prosím  ťa, skoro ráno mi ho privez. Nechcem, aby to bolo nie­ komu podozrivé.“

Tej noci sa dievčatá uložili na spánok ako za stredo­ školských čias: v čistých obliečkach od pani Flowersovej  (nečudo, že sa vrhla do veľkého prania, asi to tušila, po­ myslela si Elena), odtlačili nábytok k stene a na dlážke si  rozložili spacáky. Hlavy dali dohromady a telá mierili zo  stredu ako lúče alebo spice kolesa.

Toto je prebudenie, pomyslela si Elena.

Toto je ono. Keď viem, že nemôžem byť sama. Som  rada, že sú tu Meredith a Bonnie so mnou. Ani neviem  vyjadriť, čo to pre mňa znamená.

Automaticky prešla k počítaču, chcela si niečo za­ značiť do denníka. No po prvých slovách ju znovu pre­ padol plač a bola rada, keď ju Meredith vzala za plecia  a donútila  vypiť  horúce  mlieko  s vanilkou,  škoricou  a muškátovým orieškom. Potom jej Bonnie pomohla  zahrabať sa do prikrývok a držala ju za ruku, kým ne­

zaspala.


12  Upírske denníky Matt sa vracal domov neskoro, keď už zapadalo slnko.  Preteky s tmou, pomyslel si náhle. Snažil sa nedať roz­ ptýliť  vôňou  drahého  interiéru  jaguara.  V podvedomí  však stále uvažoval. Dievčatám nechcel nič povedať, ale 

na Stefanovom rozlúčkovom liste ho čosi trápilo. Musel 

si však najskôr overiť, či ho to len nedráždi urazená hr­ dosť.

Prečo Stefan ani slovom nespomenul nikoho z nich?  Eleniných priateľov z minulosti a z prítomnosti? Človek  by si myslel, že niečo napíše aj o dievčatách, aj keby na  Matta pre bolesť, s ktorou opúšťal Elenu, zabudol.

Alebo ešte niečo? Áno, niečo tam bolo, no nevedel čo.  Pred očami sa mu mihotal len nejasný obraz, spomienka  na posledný rok školy. A na pani Hildenovú, angličti­ nárku.

Napriek úvahám šoféroval opatrne. Na dlhej jedno­ prúdovej ceste z penziónu do mestečka Fell’s Church sa  sotva mohol celkom vyhnúť Starému lesu. Mohol však  ostražito hľadieť dopredu.

Uvidel  spadnutý  strom,  len  čo  vyletel  zo  zákruty,  a dupol na brzdy, až auto so škripotom zastalo takmer 

priečne cez cestu.

Až potom sa zamyslel.

Prvou inštinktívnou reakciou bolo volať na mobil Ste­

fanovi. Ten by strom vládal zdvihnúť. Rýchlo si však uve­

domil, že to nepôjde. Tak čo teraz? Zavolá dievčatám?


Temné sily  13

Nejako sa k tomu nemohol prinútiť. Nešlo len o muž­ ské ego, ale o skutočnosť, ktorú mal pred očami. Aj keby  spojili  sily,  s tým  stromom  by  nepohli.  Bol  priveľký  a priťažký.

Padol zo Starého lesa naprieč cez cestu, akoby chcel  odrezať penzión pani Flowersovej od mestečka.

Matt opatrne stiahol okienko na svojej strane a zadí­ val sa do Starého lesa, kde má ten vyvrátený strom kore­ ne. Alebo, priznal si, ale iba mlčky, tam hľadal náznak  pohybu. Nič.

Korene nezazrel, ale strom vyzeral svieži a zdravý,  akoby  len  tak  z ničoho  nič  jedného  pekného  letného  podvečera padol na zem. Nemohol ho zraziť vietor, blesk,  neobhrýzli ho bobry. A nie sú tu drevorubači, pomyslel  si.

Aspoňže jarok napravo od cesty je plytký a koruna  stromu tam nedosiahla. Možno sa dá...

Pohyb.

Niečo sa pohlo, nie v lese, ale na strome rovno pred  ním. Niečo sa v horných konároch hmýrilo a nebol to  vietor.

Uvidel to, no stále tomu neveril. Aj to bol problém.  A druhý problém bol, že šiel v Eleninom aute, nie vo svo­ jom vraku. Takže hoci sa zúfalo pokúšal rýchlo zatvoriť  okno s pohľadom prilepeným na tú vec, čo sa oddeľovala  od stromu, hmatom nenachádzal správne tlačidlá.  Upírske denníky

No predovšetkým to bolo príliš rýchle. Také rýchle, že  to nemohlo byť skutočné.

Vzápätí s tým už Matt zápasil a odháňal to od okna.

Netušil, čo Elena ukázala Bonnie na pikniku. Lenže  ak toto nebol moloch, tak čo to mohlo byť? Matt žil od­ malička v okolí lesa a nikdy nezazrel hmyz, ktorý by sa  čo i len vzdialene podobal tomuto exempláru.

Lebo hmyz to teda určite bol. Jeho koža pripomínala  kôru stromu, to však bola len kamufláž. Keď sa šmaril  o napoly zavreté okno auta – odkiaľ ho Matt obidvoma  rukami odstrkával –, hmatom cítil chitínový pancier. Po­ tvora bola takmer taká dlhá ako jeho ruka a lietala podľa  všetkého  tak,  že  do  kruhu  švihala  chápadlami.  Jasné,  existencia takého niečoho bola nemožná. A predsa to mal  zaseknuté v okne.

Vyzeralo to skôr ako pijavica či mäkkýš než hmyz.  Jeho dlhé hadovité chápadlá pripomínali výhonky vini­ ča, ibaže boli hrubšie ako ľudský prst a na koncoch mali  veľké prísavky. Z nich trčalo niečo ostré. Zuby. Jeden  výhonok sa mu ovinul okolo krku a Matt zacítil ostrú  bolesť aj cicanie.

Mal ten šľahúň omotaný okolo šije aj štyrikrát a čudo ho  začínalo škrtiť. Jednou rukou ho nadvihol a trhal preč. To  však znamenalo, že na boj proti bezhlavému potvorstvu,  ktoré síce nemalo oči, no zrejme malo papuľu, mu zo stala  len jedna voľná ruka. Pysk, tak ako všetko ostatné, bol sy­

Temné sily  15

metrický: okrúhly, s kruhom zubov vnútri. No uprostred  toho kruhu bolo niečo, čo Matt, ktorému tam hnu soba  silou vťahovala ruku, zaregistroval s obrovskou hrôzou:  kliešte.  Také  veľké,  že  by  bez  problémov  od štikli  prst.

Bože, to nie! Zaťal ruku do päste a zúfalo mlátil do  vnútra obludy.

Ten príšerný pohľad v ňom vyvolal príval adrenalínu  a Mattovi  sa  podarilo  v náhlom  vzopätí  sily  strhnúť  z hrdla švihajúci výhonok. Prísavky ho konečne pustili.  Lenže ruku mal už po lakeť v príšere. Búšil do hnusného  tela, akoby zápasil so žralokom. Áno, pripomínalo to aj  žraloka.

Musí si vyslobodiť ruku! Naslepo páčil hmyzie čeľuste  a odlomil kus panciera. Ten mu padol do lona. Chápadlá  stále vírili dookola, trieskali do auta, hľadali cestu dnu.  V istej chvíli si tá príšera uvedomí, že stačí pritiahnuť  divo sa pohybujúce končatiny k telu a môže sa cez me­ dzeru pretiahnuť k Mattovi.

Niečo ostré podriapalo Mattovi hánky. Kliešte! Ruku  mal vnútri už takmer po plece. Hoci bojoval ako blázon,  časť mysle sa racionálne pýtala: Kde to má žalúdok? Toto  nie je možné!

Musí si tú ruku vytiahnuť, a to hneď! Inak o ňu príde,  ako keby si ju vopchal do drviča odpadu a zapol ho.

Už  si  odopol  bezpečnostný  pás  a teraz  sa  jediným  prudkým  šklbnutím  hodil  doprava,  na  sedadlo  spolu­  Upírske denníky jazdca. Cítil, že ako si vyvlieka ruku z hrozného pažerá­ ka, škriabu ho zuby. Videl dlhé krvavé pásy, ktoré mu  zostali na pokožke. To ho však netrápilo. Teraz sa musí  len vyslobodiť.

V tej chvíli našla jeho druhá ruka tlačidlo zatvárania  okna. Plesol po ňom a v rovnakom momente vyšklbol  zápästie a dlaň z neskutočnej papule. Okno sa zatvorilo.

Očakával praskot chitínového panciera a výron čier­ nej krvi, možno takej, čo ako kyselina prežerie podlahu  Eleninho nového auta, ako to urobil mimozemšťan vo  Votrelcovi.

Obluda sa však jednoducho vyparila. Zmizla. Najskôr  spriesvitnela, potom sa zmenila na čiastočky svetla, kto­ ré mu zhasínali pred očami.

Na jednej ruke mu zostali krvavé škrabance, na krku  mal opúchajúce rany a na druhej ruke obdraté hánky.  Lenže nemal čas kontrolovať svoj zdravotný stav. Musel  sa dostať preč, lebo konáre sa znovu hýbali a nechcel  vyčkávať a zisťovať, či v nich šuchoce vietor.

Mal jedinú možnosť. Kraj cesty. Jarok.

Naštartoval auto a dupol na plyn. Mieril do jarku s ná­

dejou, že nie je príliš hlboký a že mu ten strom nepre­

bodne pneumatiky.

Klesol do hĺbky, až v hrôze zasekol zuby a zahryzol si  do pery. Potom začul praskot lístia a konárov a chvíľu  akoby všetko stálo. Dupal na plyn, ako len vládal, a od­

Temné sily  17

razu sa vyslobodil. Auto sa krútilo v jarku a Matta hodi­

lo dozadu. Podarilo sa mu ovládnuť riadenie a vyšvihol 

sa na cestu akurát včas, aby neminul ostrú ľavú zákrutu.  Bol vonku.

Prudko oddychoval. Letel cez zákruty bez spomalenia 

a do Starého lesa už ani nepozrel. Napokon sa mu do očí 

vrezalo červené svetlo a on ho uvítal ako maják v hmle.

Križovatka. Mallory Road. Musel sa prinútiť zastať,  potom zahol doprava a už sa vzďaľoval od lesa. Ešte prej­ de cez niekoľko štvrtí a bude doma. V každom prípade  sa však vyhne veľkým skupinám stromov.

Obchádzka bola dlhá, a keďže priame nebezpečenstvo  pominulo, Matt začínal cítiť bolesť v ruke. Keď zastával  s jaguarom pred svojím domom, krútila sa mu hlava. Za­ parkoval pod lampou, no potom prešiel do tmy. Nechcel,  aby ho v takomto stave niekto videl.

Má zavolať dievčatám? Vystríhať ich, aby zostali dnes  v noci vnútri, lebo les je nebezpečný? To už predsa ve­ dia. Meredith by Elenu do Starého lesa nepustila, určite  nie teraz, keď sa z Eleny zase stal človek. A Bonnie by  chytila hysák, keby niekto čo i len navrhol, že treba ísť po  zotmení von. Napokon, Elena jej tie striehnuce obludy  ukázala.

Moloch. Zvláštne slovo. Zvláštny tvor. Príšerný.

Treba zohnať niekoho, kto odtiahne ten strom. Nieko­

ho, kto má na takéto práce oprávnenie. Lenže v noci nie. 


18  Upírske denníky Tou  zriedka  používanou  cestou  do  rána  nik  nepôjde  a posielať tam v noci ľudí, to by bolo ako ponúknuť ich na  podnose molochovi. Ráno zavolá políciu. Policajti to vy­ bavia.

Bola tma a viac hodín, než si myslel. Dobre, asi by  som mal zavolať dievčatám, pomyslel si. Len keby sa mi  vyčistila hlava. Škrabance ho svrbeli i pálili. Ťažko sa  mu rozmýšľalo. Dobre, ešte sa trochu nadýchnem a po­ tom...

Oprel si čelo o volant a potom ho pohltila tma. M

att sa prebudil a v hlave mal stále hmlu. 

Sedel za volantom Eleninho auta. Do­

tackal sa do domu a takmer auto zabu­

dol zamknúť. Pred zadným vchodom nahmatal vo vrec­ ku kľúče. V dome bolo tma, lebo rodičia spali. Dovliekol  sa do spálne, ani sa nevyzul a klesol na posteľ.

Keď sa prebral druhý raz, prekvapilo ho, že je už de­ väť hodín ráno a vo vrecku džínsov mu zvoní mobil.

„Me...redith?“ vytisol zo seba.

„Nedohodli sme sa, že sem skoro ráno prídeš?“

„Hej, ale... najskôr musím vymyslieť ako,“ zachripel  Matt.  V hlave  mu  dunelo  a ruku  mal  opuchnutú  do  takmer štvornásobnej veľkosti. Napriek tomu uvažoval,  ako sa dostane do penziónu okolo Starého lesa. Napokon  mozog zabral a osvietilo ho.  Upírske denníky

„Matt? Si tam?“

„Neviem. V noci... včera... Bože, ani si väčšinu z toho  nepamätám.  No  cestou  domov...  počkaj,  poviem  ti  to,  keď prídem. Najskôr musím zavolať políciu.“

„Prečo?“

„No...  počkaj...  daj  mi  hodinku,  dobre?  O hodinku  som u vás.“

Keď napokon do penziónu dorazil, bolo skôr jedenásť  než desať. No po sprche sa trochu prebral, hoci voda jeho  boľavej ruke nepomohla. Dievčatá sa naňho vrhli ako la­ vína.

„Matt, čo sa ti stalo?“

Všetko, na čo si spomenul, im porozprával. Keď mu  Elena so stisnutými perami odstránila provizórny obväz,  ktorý si okolo ruky sám omotal, ozvalo sa zhrozené hí­ kanie. Dlhé škrabance boli očividne infikované.

„Molochy sú jedovaté.“

„Áno,“ prikývla napäto Elena. „Otrávia telo aj my­ seľ.“

„A myslíš, že vedia vojsť do človeka?“ spýtala sa Me­

redith. Čosi si čarbala na stránku v zápisníku, kreslila 

tvora, ktorého Matt opísal.

„Áno.“

Na chvíľočku sa Elene a Meredith stretli oči a potom  obidve dievčatá sklopili zrak. Meredith hlesla: „A ako  vieme, že je vnútri... alebo tam nie je?“

Temné sily  21

„Mala by to vedieť zistiť Bonnie, keď je v tranze,“ po­

kojne odvetila Elena. „Možno aj ja, no nemienim na to  použiť bielu silu. Poďme za pani Flowersovou.“

Povedala to tým tónom, ktorý Meredith dávno pozna­

la a ktorý znamenal, že sa nemá škriepiť. Elena si jedno­ ducho dupla.

A pravda bola taká, že ani Mattovi sa nechcelo argu­

mentovať. Nerád sa ponosoval – odohral futbalové zápa­ sy aj so zlomenou kľúčnou kosťou či natiahnutým sva­

lom alebo vyvrtnutým členkom –, ale toto bolo iné. Mal 

pocit, že mu exploduje ruka.

Pani  Flowersová  bola  dolu  v kuchyni,  no  na  stole 

v obývačke nechala štyri poháre s ľadovým čajom.

„Hneď som tam!“ zakričala cez lietacie dvierka, ktoré 

delili kuchyňu od obývačky, kde teraz stáli jej hostia. 

„Vypite čaj, najmä nech si ho dá ten zranený mladý muž. 

Aspoň sa uvoľní.“

„Bylinkový čaj,“ šepla Bonnie, akoby prezrádzala ob­

chodné tajomstvo.

Čaj nebol zlý, hoci Matt by si bol dal radšej kolu. No 

keď si uvedomil, že je to liek, a navyše ho všetky dievča­ tá prísne pozorovali, polovicu pohára mal v sebe, kým sa  zjavila domáca pani.

Mala na sebe záhradnícky klobúk – či skôr klobúk 

ozdobený umelými kvetmi, v ktorom zvyčajne pracova­ la v záhrade. Na podnose niesla nástroje, ktoré vyzerali,   Upírske denníky že ich práve vyvarila a so záhradkárčením nemali nič  spoločné.

„Áno, presne tak,“ povedala pani Flowersová Bonnie,  ktorá stála pred Mattom. „Bývala som kedysi ošetrova­ teľkou presne ako tvoja sestra. Vtedy nebolo zvykom, aby  žena vyštudovala medicínu. No ja som navyše od detstva  čarodejnica. Občas je s tým talentom človek osamotený,  však?“

„Neboli  by  ste  osamotená,  keby  ste  bývali  bližšie  k mestu,“ usmiala sa Meredith.

„Iste, lenže to by mi ľudia stále zízali cez plot, deti by  mi ako skúšku odvahy chodili klopať na dvere alebo by  mi hádzali kamene do okien. Dospelí by na mňa gánili  v každom obchode. A ako by som si udržala neporušenú  záhradku?“

Bol to najdlhší slovný prejav, aký od nej zatiaľ počuli.  Tak ich prekvapil, že Elena sa ozvala až po chvíli: „Ne­ zdá sa mi, že by bola neporušená. Chodia sem jelene  a zajace a iné zvieratá.“

„Nuž, veď väčšina záhrady je určená pre zvieratá.“  Pani Flowersová sa blažene usmiala a tvár jej prežiarilo  vnútorné svetlo. „Majú ju rady. No nežerú bylinky, ktoré  pestujem na odreniny, rezné rany, vytknuté kĺby a po­ dobne. Azda vedia, že som čarodejnica, pretože časť zá­ hradky nechávajú pre mňa a pre občasného hosťa.“

„Prečo mi to odrazu všetko hovoríte?“ spýtala sa Ele­


Temné sily  23

na. „Koľkokrát som vás hľadala alebo vás hľadal Stefan  a mysleli sme si, že... no, to je jedno. No nebola som vždy  presvedčená o tom, či ste na našej strane.“

„Pravda je taká, že na staré kolená sa zo mňa stala 

samotárka.  No  ty  si  teraz  prišla  o mládenca,  všakže?  Ach, ľutujem, že som dnes nevstala skôr. Možno by som  s ním bola prehodila slovo. Nechal mi na kuchynskom  stole peniaze za izbu na celý rok vopred. Vždy som mala  preňho slabosť, je veľmi milý.“

Elene sa zachveli pery a Matt radšej hrdinsky zdvihol 

poranenú ruku. „Viete mi s týmto trochu pomôcť?“ opý­

tal sa.

„Ach jaj,“ vzdychla pani Flowersová. „Aké potvor­

stvo sa na teba vrhlo?“ opýtala sa pri pohľade na ška­

redé rany.

„Myslíme si, že to bol moloch,“ ticho odvetila Elena. 

„Viete o nich niečo?“

„To slovo som už, samozrejme, začula, no nič bližšie 

neviem. Kedy sa ti to stalo?“ spýtala sa Matta. „Tie rany 

mi pripadajú ako stopy po zuboch, nie po pazúroch.“

„Je to tak,“ vážne prikývol Matt a čo najlepšie molo­

cha opísal. Aj preto, aby mohol myslieť na niečo iné, lebo 

pani Flowersová už dvíhala z podnosu jagavé nástroje 

a púšťala sa do jeho opuchnutej a zapálenej ruky.

„Drž ju na tomto uteráku a veľmi ňou nepohybuj,“ po­

radila mu. „Tu sa ti už vytvorili chrasty, no rany treba   Upírske denníky znovu otvoriť, vyčistiť od hnisu a vysušiť. Bude to bolieť.  Mladé dámy, pridržte mu ruku, aby sa nemykal, dobre?“

Elena sa postavila, no vtedy už pri Mattovi stála Bon­

nie. Takmer odsotila Meredith a vzala Mattovo rameno  do svojich rúk.

Čistenie rán bolelo, ale Matt nevydal ani hláska. Do­

konca sa mu podarilo na Bonnie chabo usmiať, kým mu  z ruky vytekala krv a hnis. Rezanie skalpelom bolo ne­ príjemné, o to väčšmi sa potešil, keď prestal cítiť tlak pod  kožou. Len čo boli rany čisté a zakryté chladivým bylin­ kovým obkladom, vydýchol si.

Práve sa pokúšal poďakovať starej liečiteľke, keď si  všimol, že Bonnie naňho uprene hľadí. Pozerala mu na  krk a odrazu sa zachichotala.

„Čo je? Na čom sa smeješ?“

„Tuším ťa niečo uhryzlo!“ povedala. „Nejaký hmyz,  teda ak si sa v noci nevenoval aj takým činnostiam, ktoré  si nám zatajil.“

Matt sa začervenal a vytiahol si golier vyššie. „O všet­

kom som vám povedal a toto mi urobil moloch. Mal chá­ padlo s prísavkami a ovinul mi ho okolo krku. Chcel ma  uškrtiť!“

„Aha, už si spomínam,“ zvážnela Bonnie. „Prepáč.“

Pani  Flowersová  mala  bylinkovú  masť  na  stopy  po  chápadle – a ešte ďalšiu na odraté hánky. Matt sa po  ošetrení cítil o toľko lepšie, že venoval Bonnie, ktorá ho 

Temné sily  25

ustarostene pozorovala veľkými hnedými očami, pomer­ ne veselý pohľad.

„Viem, ako to vyzerá,“ vzdychol. „Videl som si to ráno  v zrkadle a pripomína to stopu po dievčenských zuboch.  Mimochodom, nižšie mám ešte jeden, ten si však ľahšie  zamaskujem golierom.“ Odfrkol si a siahol pod látku,  aby si naniesol na to miesto masť. Dievčatá sa zasmiali –  a napätie, ktoré všetkých gniavilo, trochu povolilo. Meredith sa vybrala po úzkom schodisku hore do mies­ tnosti, ktorú stále pokladali za Stefanovu izbu. Matt auto­ maticky vykročil za ňou. Neuvedomil si, že Elena a Bon­ nie zostali dolu, kým nebol v polovici schodiska. Potom  ho už Meredith ťahala ďalej.

„Potrebujú sa poradiť,“ povedala mu svojím typickým  pokojným tónom.

„O čom? O mne?“ Matt sťažka preglgol. „Ide o to, čo  Elena videla v Damonovi, však? O molocha. Uvažujú, či  je niečo také teraz aj vo mne.“

Meredith nezvykla chodiť okolo horúcej kaše, tak len  prikývla. No položila mu ruku na plece, keď spolu vchá­ dzali do prítmia podkrovnej izby s vysokým stropom.

Krátko potom sa k nim pridali aj Elena s Bonnie. Matt  im hneď vyčítal z očí, že to najhoršie sa stalo skutoč­ nosťou. Elena uvidela jeho smutnú tvár a rýchlo ho šla  objať. Bonnie urobila to isté, len ostýchavejšie.  Upírske denníky

„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa ho Elena. Matt prikývol.

„Jasné, je mi fajn.“ Asi ako po zápase s aligátormi, 

pomyslel si. Je lepšie objímať mäkké dievčenské telá.

„No, dospeli sme k názoru, že v tebe nie je nič, čo tam 

nepatrí. Máš čistú a silnú auru, teda teraz, keď ťa už nič 

nebolí.“

„Chvalabohu,“ vzdychol Matt a myslel to úprimne.

V tej chvíli mu zazvonil mobil. Zamračil sa na číslo  na displeji, ale zdvihol.

„Matthew Honeycutt?“ ozvalo sa.

„Áno.“

„Počkajte, prosím.“

Ozval sa iný hlas.“ Pán Honeycutt?“

„Iste, ale...“

„Tu je Rich Mossberg z kancelárie šerifa Fell’s Church.  Dnes ráno ste nám telefonicky hlásili spadnutý strom le­ žiaci uprostred cesty, čo vedie cez Starý les.“

„Iste, ale...“

„Pán Honeycutt, takéto kanadské žartíky nemáme ra­ di. Naopak, odsudzujeme ich. Oberajú našich ľudí o vzác­ ny čas. Mimochodom, je to dokonca trestný čin a hodno­ tí sa ako šírenie poplašnej správy. Keby som chcel, pán  Honeycutt, mohol by som vás oficiálne obviniť a šli by ste  pred súd. Neviem, čo sa vám na tom videlo zábavné.“

„Ja som ne... A ubezpečujem vás, že v nijakom prí­ pade to nebolo zábavné. Pozrite, minulej noci...“ Mattovi 

Temné sily  27

zlyhal hlas. Čo povie? V noci mi najskôr zaľahol cestu 

strom a potom ma skoro zožral obludný megahmyz? Čo­

si v ňom ešte dodalo, že šerifovi ľudia aj tak trávia väčši­

nu svojho vzácneho času so šiškami a s kávou na námes­

tí. No to, čo si vypočul vzápätí, mu naznačilo, že svoje 

duchaplnosti si má nechať pre seba.

„Pán Honeycutt, podľa zákonníka štátu Virgínia, zá­

kona číslo 18.2­461 sa falošné alarmovanie polície pova­

žuje za priestupok prvej kategórie. Hrozil by vám rok 

väzenia alebo dvadsaťpäťtisícová pokuta. Je to zábavné, 

pán Honeycutt?“

„Ale ja...“

„Máte dvadsaťpäťtisíc dolárov, pán Honeycutt?“

„Nie, ja...“ Matt čakal, že ho znovu prerušia, ale ne­

stalo sa. Uvedomil si, že sa dostáva na neprebádané úze­

mie. Ako tú vetu dokončí? Čo povie? Moloch odniesol 

strom – alebo sa ten strom možno odplazil sám. Absurd­

né. Napokon zo seba ledva vytisol: „Prepáčte, naozaj mi  je ľúto, že ten strom nenašli. Možno ho... možno ho nie­ kto odtiahol.“

„Aha, niekto ho odtiahol,“ vzdychol šerif. „Skôr sa od­

tiahol sám, tak ako sa nám z križovatiek strácajú doprav­ né značky. Stopky. Hovorí vám to niečo, pán Honeycutt?“

„Nie!“ Matt sa začervenal. „Ja by som nikdy nijakú do­

pravnú  značku  neukradol!“  To  sa  už  okolo  neho  hrčili  dievčatá, akoby mu vyjadrovali podporu. Bonnie rozčúle­  Upírske denníky

ne gestikulovala a z jej bojovného výrazu bolo zrejmé, že 

keby sa jej šerif dostal do rúk, škaredo by si to odskákal.

„Nuž, pán Honeycutt,“ vyhlásil šerif Mossberg, „naj­

skôr sme telefonovali k vám domov, pretože odtiaľ ste 

volali vy nám. A vaša matka nám povedala, že vás celú 

noc nevidela.“

Matt ignoroval hlas, ktorý sa v ňom ozval: A to je zlo­ čin? Radšej vysvetľoval: „To práve preto, lebo som uvia­ zol...“

„Pri strome, čo sa pohybuje sám od seba, však, pán  Honeycutt? Uhm. Nuž my sme včera v noci dostali aj iné  hlásenie a tiež sa týkalo vášho domu. Člen miestnej ob­ čianskej hliadky ohlásil podozrivé auto pred vaším do­ mom. Podľa vašej matky ste s tým svojím nedávno hava­ rovali. Je tak, pán Honeycutt?“

Matt už pochopil, kam šerif mieri, a nepáčilo sa mu  to. „Áno,“ zamrmlal a v duchu horúčkovito pátral po dô­ veryhodnom vysvetlení. „Vyhýbal som sa líške, čo mi  vbehla do cesty. A potom...“

„Lenže včera v noci pred vaším domom stál novučič­ ký jaguar. Nie pod lampou, ale ďalej, aby bol nenápad­ nejší. Nové auto, čo ešte nemá ani poznávacie značky.  Patrí azda vám, pán Honeycutt?“

„Pán Honeycutt je môj otec!“ zúfalo zvolal Matt. „Ja  som Matt. A auto patrí mojej kamarátke...“

„A akože sa tá vaša kamarátka volá?“

Temné sily  29

Matt vyvalil oči na Elenu. Naznačovala rukou, aby vyč­ kal, aj ona hľadala výhovorku. Keby povedal Elena Gil­ bertová, mohol by sa rovno zbaliť. Polícia vie len toľko,  že Elena Gilbertová je mŕtva. Elena teraz ukazovala na  veci v izbe a niečo mu naznačovala perami.

Matt zatvoril oči a povedal to: „Myslím kamarátovi.  Stefanovi Salvatoremu. On to auto daroval svojej priateľ­ ke?“ Vedel, že to vyznelo ako otázka, sotva však mohol 

veriť tomu, čo mu Elena našepkávala.

Šerif na druhom konci pravdepodobne len prevracal 

oči. „To sa ma pýtate, Matt? Takže ste sa viezli v no­

vučičkom aute kamarátovej priateľky. A akože sa volá 

ona?“

Dievčatá sa zrejme nezhodli a Matt nevedel, čo pove­

dať.  Lenže  Bonnie  potom  rozhodila  ruky  a Meredith 

ukazovala na seba.

„Meredith Sulezová,“ šepol Matt. Vedel, že hovorí vá­ havo, a tak presvedčivejšie zopakoval: „Meredith Sule­ zová.“

Elena čosi šepkala Meredith do ucha.

„A kde bolo to auto kúpené, pán Honeycutt?“

„Aha... sekundu. Ja...“ Vložil slúchadlo Meredith do  nastavenej dlane.

„Tu je Meredith Sulezová,“ prehovorila Meredith ako­ by nič, nonšalantným a nevzrušeným tónom dokonalej  dámy.  Upírske denníky

„Slečna Sulezová, počuli ste, o čom hovoríme?“

„Áno, seržant. Počula som.“

„Skutočne ste svoje auto požičali pánu Honeycuttovi?“

„Skutočne.“

„A kde je teda pán...“ Ozval sa šuchot papierov. „Ste­ fan Salvatore, pôvodný majiteľ auta?“

Jej sa aspoň nepýta, kde auto kúpili, pomyslel si Matt.  Zrejme to vie.

„Môj  priateľ  odcestoval,“  prehodila  Meredith  stále  rovnako nevzrušene. „Neviem, kedy sa vráti. A keď sa  vráti, mám mu povedať, aby sa s vami spojil?“

„Bolo by to múdre,“ odsekol šerif Mossberg. „Dnes sa 

máloktoré auto vypláca v hotovosti, najmä nie novučičký  jaguar. A rád by som sa dozvedel aj číslo vášho vodičské­ ho preukazu. Mimochodom, ešte radšej by som sa roz­ prával s pánom Salvatorem, keď sa vráti.“

„Možno to bude veľmi skoro,“ odvetila Meredith, tro­ chu pomaly, no presne podľa Eleniných pokynov. Potom  spamäti povedala číslo svojho vodičáka.

„Ďakujem,“ povedal šerif. „To je zatiaľ všet...“

„Smiem vám ešte niečo povedať? Matt Honeycutt by  v nijakom prípade nekradol dopravné značky. Je to veľ­

mi opatrný vodič a na strednej škole bol predsedom trie­

dy.  Môžete  sa  opýtať  hociktorého  učiteľa  zo  Strednej 

školy Roberta E. Leeho. Alebo aj riaditeľky, ak nie je na 

dovolenke. Všetci vám povedia to isté.“


Temné sily  31

Šerifa to zrejme nepresvedčilo. „Odkážte mu, že ho bu­ dem pozorne sledovať. Možno by sa mal zastaviť v kan­ celárii šerifa. Najlepšie už dnes alebo zajtra,“ doložil.  Potom na linke zavládlo ticho.

„Stefanova  priateľka!“  zvolal  Matt.  „Ty,  Meredith? 

A čo ak v autosalóne povedia, že to dievča je plavo­

vláska? Ako to potom vyriešite?“

„My  nijako,“  prosto  odvetila  Elena  spoza  Meredith.  „Vyrieši to Damon. Len ho musíme nájsť. Šerifa Mossber­ ga určite obšťastní niekoľkými trikmi na ovládanie mysle.  Teda, ak mu za to niečo ponúkneme. A pre mňa sa ne­ trápte,“ doložila. „Neboj sa, Matt, všetko dobre dopadne.“

„Tomu naozaj veríš?“

„Isteže.“ Elena ho objala a pobozkala na líce.

„Lenže dnes alebo zajtra mám ísť za šerifom.“

„Nepôjdeš  tam  sám!“  vyhlásila  bojovne  Bonnie. 

„A keď s tebou pôjde Damon, šerif Mossberg si ťa obľúbi 

ako vlastného syna!“

„Dobre,“ riekla Meredith, „tak čo dnes urobíme?“

„Problém je v tom,“ nahlas uvažovala Elena, „že na­

raz máme priveľa problémov. Odteraz nikto, naozaj nik­

to z nás nepôjde von sám. Je jasné, že v Starom lese síd­

lia  molochy  a že  sa  na  nás  chystajú.  Chcú  nás  zabiť. 

Prinajmenšom.“

Mattovi sa uľavilo aspoň preto, že mu niekto konečne 

uveril. Rozhovor so šerifom ním poriadne otriasol.


32  Upírske denníky

„Musíme si rozdeliť úlohy,“ vyhlásila Meredith. „Aké 

problémy budeme riešiť?“

Elena ich odpočítala na prstoch. „Jeden problém je 

Caroline. Myslím, že niekto by sa za ňou mal vybrať,  teda  aspoň  zistiť,  či  má  v sebe  jednu  z tých  potvor.  A druhý problém je Tami. A ktovie, kto ešte? Ak to, čo  posad lo Caroline, je nákazlivé, mohla to odovzdať aj iné­ mu dievčaťu. Alebo chalanovi.“

„Okej,“ prikývla Meredith. „A čo ďalej?“

„Niekto musí kontaktovať Damona. Zistíme od neho, 

čo vie o Stefanovom odchode, a pokúsime sa ho presved­ čiť, aby šiel s nami za šerifom Mossbergom.“

„Myslím, že ty by si sa mala zamerať na tú poslednú 

úlohu, pretože si jediná, s kým sa teraz Damon bude ba­

viť,“ povedala Meredith. „A Bonnie si vezmi so sebou, 

aby sa mohla postarať o...“

„Nie, ja už volať nebudem. Prosím,“ modlikala Bon­

nie. „Prepáč, Elena, nemôžem. Musím si aspoň deň od­

dýchnuť. Okrem toho, ak sa Damon chce s tebou rozprá­

vať, stačí, ak vyjdeš von. Nie do lesa, len k lesu. Zavolaj 

ho. On vie, čo sa deje. Bude vedieť, že si tam.“

„Tak dobre, s Elenou pôjdem ja,“ ozval sa Matt. „Veď 

ten šerif je najmä môj problém. Okrem toho by som rád 

videl miesto, kam padol ten strom...“

Hneď ho zastavili, akoby sa chystal do jamy levo­

vej.

Temné sily  33

„Povedal som, že by som ho rád videl,“ bránil sa Matt. 

„Netvrdím, že tam pôjdem. Viem, že je to nebezpečné 

miesto.“

„Dobre,“ prikývla Elena. „Bonnie a Meredith teda na­ vštívia Caroline a ty a ja pôjdeme za Damonom. Radšej  by som pátrala po Stefanovi, lenže na to nemáme dosť  informácií.“

„Fajn. No ešte predtým sa zastavte u Jima Brycea.  Matt sa tam môže zastaviť kedykoľvek, on Jima pozná.  Skontrolujte, ako sa má Tami,“ navrhla Meredith.

„Takže máme plány A, B aj C,“ odvetila Elena a všet­ ci sa odrazu zasmiali.

Bol jasný deň a na oblohe žiarilo horúce slnko.

Aj vďaka jeho lúčom sa všetci odrazu cítili silní. Prob­ lém so šerifom vyzeral menej nepríjemný.

Nik z nich ani netušil, že sa vrhajú do pažeráka hrôzy,  akú ešte nezakúsili. Bonnie cúvla, kým Meredith zaklopala na dvere u For­ besovcov.

Keď sa ani po dlhšej chvíli nik neozval, Meredith za­

klopala znovu.

Tentoraz Bonnie začula šepot a hlas pani Forbesovej. 

Potom v diaľke Carolinin smiech.

Napokon, keď sa už Meredith chystala zazvoniť – čo 

vo Fell’s Church predstavovalo vrchol susedskej nezdvo­


34  Upírske denníky

rilosti –, dvere sa otvorili. Bonnie medzi ne chytro strči­

la nohu, aby im ich nezabuchli pred nosom.

„Dobrý deň, pani Forbesová. My sme len...“ Meredith  sa zakoktala. „No, radi by sme sa spýtali, či sa už Ca­ roline cíti lepšie,“ dokončila zarazene. Pani Forbesová  totiž vyzerala, akoby videla ducha a celú noc pred ním  utekala.

„Nie, necíti sa lepšie. Je stále... chorá.“ Hlas jej znel  ako z veľkej diaľky a oči pozerali kamsi za Bonnino ple­ ce. Bonnie pocítila, ako jej na rukách a na šiji vstávajú  jemné chĺpky dupkom.

„V poriadku, pani Forbesová,“ prikývla Meredith. Aj  jej hlas znel duto a vzdialene.

Odrazu sa niekto spýtal: „A vy sa cítite ako?“ Bonnie  si uvedomila, že to povedala ona sama.

„Caroline... sa necíti dobre. Nikoho neprijíma,“ šepla  žena.

Bonnie zamrazilo. Najradšej by sa bola obrátila a ute­

kala od tohto domu a jeho zlovestnej aury. No v tej chví­

li sa pani Forbesová zložila. Meredith ju ledva stihla za­

chytiť.

„Zamdlela,“ vzdychla Meredith napäto.

Bonnie  chcela  odseknúť:  ,Tak  ju  polož  na  koberec 

a utekajme!‘ Žiaľ, nemohli to urobiť.

„Musíme  ju  odniesť  dnu,“  povedala  Meredith  duto. 

„Bonnie, chceš tam ísť?“

Temné sily  35

„Nie. No máme vari inú možnosť?“

Pani Forbesová, hoci bola nízka, dosť vážila. Bonnie  ju chytila a neochotne kráčala za Meredith do domu.

„Položíme ju na jej posteľ,“ povedala Meredith roztra­

seným hlasom. Ten dom ich nesmierne znepokojoval – 

akoby sa na nich valili čudné tlakové vlny.

A potom to Bonnie uvidela. Bol to len záblesk, keď 

vchádzali do obývačky. Mihlo sa to v chodbe a mohla to 

byť aj hra svetla a tieňov, no vyzeralo to ako človek. Člo­ vek, čo sa pohybuje po štyroch ako jašter. No nie po ze­ mi. Po strope. M

att klopal na dvere u Bryceovcov a vedľa 

neho stála Elena. Aby ju nespoznali, za­

maskovala sa. Zastrčila si vlasy pod čiap­

ku s logom tímu Virginia Cavaliers a nasadila si slnečné  okuliare  zo  Stefanovej  zásuvky.  Obliekla  si  Mattovu  hnedo­modrú flanelku a džínsy, z ktorých vyrástla Me­

redith. Bola presvedčená, že takto vystrojenú by ju ne­

spoznal nikto, kto niekedy videl bývalú Elenu Gilber­

tovú.

Dvere sa pomaličky otvorili a na prahu sa neukázal 

pán Bryce, ani pani Bryceová či Jim, ale Tamra. Mala na 

sebe... no, takmer nič. Obliekla si tango nohavičky, ale 

vyzerali  vyrobené  doma,  akoby  nožnicami  rozstrihla 

obyčajné nohavičky – a už sa jej rozpadávali. Na prsiach 

mala dve okrúhle ozdoby vyrobené z kartónu a priviaza­

Temné sily  37

né na niekoľkých šnúrkach s farebnými korálikmi. Na  hlave mala papierovú korunu, z ktorej tie koráliky zrej­ me zobrala. Pár z nich sa pokúsila prilepiť aj na nohavič­ ky. Výsledok presne zodpovedal realite: ako keď sa dieťa  pokúša  vyrobiť  si  kostým  tanečnice  alebo  striptérky  z Las Vegas.

Matt sa v šoku odvrátil, ale Tami sa naňho zozadu  vrhla.

„Mattko zlatko,“ zahúdla. „Ty si sa vrátil. Vedela som  to. No prečo si so sebou priviedol túto škaredú starú  štetku? Ako by sme...“

Elena urobila krok vpred, lebo Mattovi sa zatriasla  ruka. Bola presvedčená, že Matt by v živote neudrel že­ nu, vlastne ešte dieťa, no na pár vecí bol precitlivený. Na­ príklad na ňu.

Elene sa podarilo dostať medzi Matta a prekvapujúco  silnú Tamru. Pri pohľade na Tamin kostým musela po­ tlačiť úsmev. Napokon, len pred pár dňami sama vôbec  nechápala tabu spojené s ľudskou nahotou. Teraz ho chá­ pala, no nezdalo sa jej vôbec také dôležité ako kedysi.  Ľudia narobia toľko zbytočného rozruchu okolo vlastnej  normálnej pokožky, ktorá je fajn! Podľa nej neexistoval  dôvod, prečo by sa na nej mala nosiť ďalšia koža, iba ak  by bez nej bolo človeku zima alebo nepohodlne. No spo­ ločnosť tvrdí, že byť nahý je hriech. Tami sa vlastným  detským spôsobom pokúšala vyzerať hriešne.  Upírske denníky

„Nedotýkaj sa ma, ty stará štetka,“ zavrčala Tamra, 

keď ju Elena odrhla od Matta, a potom dodala ešte nie­

koľko šťavnatých výrazov.

„Tami, kde máš rodičov? Kde máš brata?“ spýtala sa 

Elena. Ignorovala obscénne slová – boli to len zvuky –, 

no videla, že Matt zatína pery.

„Ihneď sa Elene ospravedlň! Ospravedlň sa za tie re­

či!“ dožadoval sa.

„Elena je smradľavá mŕtvola s červíkmi v očných jam­ kách,“ zanôtila Tamra. „No moja kamarátka vraví, že keď  bola nažive, bola štetka. Ozajstná...“ nasledoval rad vulga­ rizmov, pri ktorých Matt zalapal po dychu, „... lacná štet­ ka. Veď vieš. Nič nie je lacnejšie ako to, čo je zadarmo.“

„Matt, nevšímaj si to,“ zašepkala Elena a zopakovala:  „Kde máš rodičov a Jima?“

Odpoveď opäť sprevádzali nadávky, no zároveň z nej  vydedukovali informáciu – či už pravdivú, alebo nie –,  že pán a pani Bryceovci odišli na niekoľkodňovú do­ volenku a že Jim je so svojou priateľkou Isobel.

„Tak potom ti musím pomôcť nájsť slušnejšie šaty,“  povedala Elena. „Najprv by si sa mala okúpať, aby si sa  zbavila tých vianočných čačiek...“

„Len to skús! Len to skús!“ Odpoveď znela ako niečo  medzi erdžaním koňa a ľudskou rečou. „Prilepila som ich  sekundovým lepidlom!“ dodala Tami a vzápätí sa hyste­ ricky rozchichotala.

Temné sily  39

„Preboha, Tamra, uvedomuješ si, že ak na to nie je rie­ didlo, možno ti tie koráliky budú musieť odoperovať?“

Odpoveďou boli vulgarizmy a k nim sa odrazu pridal  zápach. Nie zápach, pomyslela si Elena: hnusný, dusivý  smrad.

„Jaj!“ Tami sa znovu zachichotala nenormálne vyso­ kým hlasom. „Pardon, ale aspoň je to prirodzený plyn.“

Matt si odkašľal. „Elena, asi tu naozaj nemáme čo hľa­

dať. Jej rodičia tu nie sú a...“

„Boja sa ma,“ zachichotala sa Tamra. „Vy sa ma nebo­

jíte?“ Hlas jej odrazu klesol o niekoľko oktáv.

Elena pozrela Tamre do očí. „Nie, nebojím. Len mi  je ľúto dievčatka, ktoré sa ocitlo v nesprávnom čase na  nesprávnom  mieste.  No  Matt  má  asi  pravdu.  Musíme  odísť.“

Tamino správanie sa v okamihu zmenilo. „Prepáčte...  Neuvedomila  som  si,  že  mám  hostí  takéhoto  kalibru.  Matt, nechoď, prosím.“ Potom sa dôverne spýtala Eleny:  „Stojí za niečo?“

„Prosím?“

Tami kývla hlavou k Mattovi, ktorý sa jej ihneď obrá­ til chrbtom. Zdalo sa, akoby v ňom Tamin smiešny vý­ zor vzbudzoval odpor.

„On. Stojí za niečo v posteli?“

„Matt, pozri.“ Elena zdvihla tubu s lepidlom. „Asi si to  naozaj prilepila na pokožku. Musíme zavolať na neja kú   Upírske denníky detskú linku dôvery, aby ju niekto odviezol do nemoc­ nice. Či už jej rodičia o tomto správaní vedeli, alebo nie,  nemali ju tu nechať samu.“

„Ja len dúfam, že sa im nič nestalo,“ zachmúrene po­ vedal Matt, keď kráčali k autu. Tami ich nasledovala  a vykrikovala šťavnaté podrobnosti o tom, ako si „všetci  traja užívali“.

Elena naňho neisto pozrela zo svojho miesta na se­

dadle spolujazdca – vedela, že by nemala šoférovať, keď­ že nemá doklady. „Možno by sme ju najprv mali odviezť  na políciu. Bože, úbohá rodina!“

Matt dlho zamračene mlčal. „Mám pocit, že som za 

to trochu zodpovedný. Vedel som, že s ňou niečo nie je  v poriadku – mal som to vtedy povedať jej rodičom.“

„Teraz rozprávaš ako Stefan. Nie si zodpovedný za  každého, s kým sa stretneš.“

Matt na ňu vďačne pozrel a Elena pokračovala. „Po­ viem Bonnie a Meredith, aby spravili niečo, čo potvr­ dzuje, že za to nemôžeš. Poviem im, aby skontrolovali  Isobel Saitouovú, Jimovu priateľku. S tou si vôbec nebol  v kontakte, ale Tami možno áno.“

„Myslíš, že to dostala aj ona?“

„Dúfam, že to Bonnie a Meredith zistia.“ Bonnie zastala a takmer jej vypadli nohy pani Forbes­ ovej. „Ja do tej spálne nejdem.“

Temné sily  41

„Musíš.  Sama  to  nezvládnem,“  povedala  Meredith.  Potom povzbudzujúco dodala: „Počúvaj, Bonnie, ak pôj­ deš so mnou, prezradím ti tajomstvo.“

Bonnie si zahryzla do pery. Potom zavrela oči a do­ volila Meredith, aby ju viedla ďalej do domu hrôzy. Ve­ dela, kde je spálňa – napokon, odmalička sa sem chodie­ vala hrávať. Ide sa až na koniec chodby a potom doľava.

Prekvapilo ju, keď Meredith po pár krokoch prudko  zastala. „Bonnie.“

„No? Čo je?“

„Nechcem ťa vystrašiť, ale...“

Bonnie sa, samozrejme, zľakla. Vytreštila oči. „Čo? Čo  je?“ Kým Meredith stihla odpovedať, obzrela sa a uvi  ­ dela to.

Bola za ňou Caroline. No nestála. Zakrádala sa. Nie –  liezla tak ako na Stefanovej dlážke. Ako plaz. Rozstrapa­

tené bronzové vlasy jej viseli do tváre. Lakte a kolená jej 

trčali nabok v čudných uhloch.

Bonnie skríkla, no tlak domu akoby jej zatisol výkrik 

do hrdla. Dosiahla len to, že Caroline na ňu pozrela – 

predviedla pozoruhodne rýchle myknutie hlavy. Presne 

ako plaz.

„Preboha... Caroline, čo sa ti stalo s tvárou?“

Caroline mala monokel, purpurovú opuchlinu, ktorá 

časom určite sčernie. Na čeľusti mala ďalšiu napuchnutú 

purpurovú ranu.


42  Upírske denníky

Na otázku však neodpovedala, ak sa za odpoveď nedá 

považovať syčanie, ktoré vydávala pri plazení.

„Meredith, utekaj! Je hneď za mnou!“

Meredith pridala do kroku a odrazu vyzerala vystra­ šene – Bonnie to pripadalo o to horšie, že jej kamarátkou  inak nikdy nič neotriaslo. No ako postupovali dopredu  a pani Forbesová sa bezvládne knísala medzi nimi, Caro­ line podliezla svoju mamu a vkĺzla do rodičovskej spálne.

„Meredith, ja nepôjdem do...“ No už prechádzali cez  dvere. Bonnie rýchlo pozrela do každého rohu. Po Ca­

roline nebolo ani stopy. 

„Možno sa skryla v šatníku,“ povedala Meredith. „Prvá  pôjdem ja a zložím jej hlavu na posteľ. Neskôr ju poriadne  uložíme.“ Cúvla k posteli, takmer pritom so sebou strhla  Bonnie, a zložila pani Forbesovú tak, aby mala hlavu na  vankúši. „Už ju len nadvihni a polož jej nohy na posteľ.“

„Nemôžem. Nemôžem! Caroline je pod posteľou.“

„Nemôže byť pod posteľou. Je tam desaťcentimetrová  medzera,“ vyhlásila Meredith neoblomne.

„Je tam! Viem to. A ty,“ dodala ostro, „si mi sľúbila,  že mi prezradíš tajomstvo.“

„No dobre!“ Meredith s problémami hľadela pomedzi  rozstrapatené tmavé vlasy. „Včera som Alaricovi posla­ la telegram. Je na takom konci sveta, že ho viem kontak­ tovať len telegramom a môže to trvať niekoľko dní, kým  dostane moju správu. Zišlo mi na um, že budeme potre­

Temné sily  43

bovať jeho pomoc. Nerada ho žiadam, aby robil na pro­ jektoch, ktoré sa netýkajú jeho doktorátu, ale...“

„Komu záleží na jeho doktoráte? Chvalabohu!“ zvola­

la Bonnie. „Urobila si dobre!“

„Tak poď sem a zdvihni pani Forbesovej nohy na pos­

teľ. Ak sa zohneš, istotne to zvládneš.“

Pani  Forbesová  ležala  na  manželskej  posteli  šikmo  ako nejaká handrová bábika. „Caroline ma chytí.“

„Nechytí. No tak, Bonnie. Chyť pani Forbesovú za no­ hy a poriadne sa zapri...“ 

„Keď pôjdem tak blízko k posteli, chytí ma!“ 

„Prečo by to robila?“ 

„Lebo vie, čoho sa bojím! A keď som to teraz vyslovi­

la, už to vie na sto percent.“ 

„Keď ťa chytí, kopnem ju do tváre.“ 

„Nemáš takú dlhú nohu. Narazila by si do toho kovo­

vého oného...“ 

„Preboha, Bonnie! Pomôž mííííí!“ Posledné slovo sa 

premenilo na výkrik.

„Čo sa stalo?“

„Chytá ma!“

„Nie! Ona chytá mňa! Nikto nemá také dlhé ruky!“

„Ani také silné! Bonnie! Nemôžem ju striasť!“

„Ani ja!“

A potom sa všetky slová utopili vo výkrikoch.  Upírske denníky Keď Tami vyložili na polícii, jazda s Elenou po lese zná­ mom  ako  Fell’s  State  Park  pripomínala...  prechádzku  v parku.  Každú  chvíľu  zastavovali,  Elena  urobila  pár  kro kov do lesa, zastala a volala. Potom sa sklamane vrá­ tila k autu. 

„Neviem,  či  by  to  Bonnie  vedela  lepšie,“  povedala  Mattovi. „Keby sme sa premohli a vyšli v noci von...“

Matta nevdojak striaslo. „Dve noci stačili.“

„Ozaj,  nikdy  si  mi  nepovedal,  čo  sa  s tebou  dialo 

v prvú noc. Alebo aspoň nie vtedy, keď som rozumela 

slovám.“

„Takto som jazdil po okolí, lenže na opačnej strane 

Starého lesa – blízko pri Lightning­Split Oaku...“

„Uhm.“

„Potom sa uprostred cesty niečo zjavilo.“

„Líška?“

„Vo svetle reflektorov to bolo červené, ale takú líšku  som ešte nevidel. A po tejto ceste jazdím, odkedy mám  vodičák.“

„Vlk?“

„Myslíš vlkolak? Nie. Už som videl vlky vo svite me­

siaca a boli väčšie. Toto bolo niečo medzi tým.“

„Inými slovami,“ povedala Elena a prižmúrila lazu­

ritové oči, „originálne stvorenie.“

„Možno. Rozhodne to bolo iné ako moloch, ktorý sa 

mi zahryzol do ramena.“


Temné sily  45

Elena prikývla. Podľa toho, čo vedela, mohol moloch  nadobúdať rozličné podoby. No v istom zmysle to boli  súrodenci: všetci využívali silu a potrebovali jej prísun,  aby prežili. A dali sa ovládať silou vyššou, než mali sami.

Navyše to boli nezmieriteľní nepriatelia ľudí.

„Takže vieme vlastne len to, že nič nevieme.“

„Presne tak. Tam vzadu sme to zbadali. Odrazu sa to  zjavilo uprostred... hej!“

„Tam vpravo! Tam!“

„Presne tak! Presne tak to bolo!“

Ozvalo sa škrípanie pneumatík a jaguar takmer zastal.  Potom sa zvrtol doprava, nie do kanála, ale odbočil na  cestičku, ktorú by si nikto nevšimol, keby sa nedíval rov­ no na ňu.

Keď  auto  zastalo,  obidvaja  upreli  zrak  na  cestičku  a sťažka  dýchali.  Nemuseli  sa  ubezpečovať,  či  aj  ten  druhý videl, ako cez cestu prebehlo červenkasté stvore­ nie, väčšie ako líška, no menšie ako vlk.

Zadívali sa na úzku cestičku.

„Otázka za milión: Máme tam ísť?“ spýtal sa Matt.

„Nie je tu zákaz vjazdu – a na tejto strane lesa takmer  nie sú domy. Na druhej strane cesty bývajú Dunstanovci.“

„Takže ideme?“

„Ideme. Pomaly. Je neskôr,



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist