načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Upírske denníky 6 – Temné sily - Marína Gálisová L JSmith

  > > > > Upírske denníky 6 – Temné sily  

Elektronická kniha: Upírske denníky 6 – Temné sily
Autor:

Elena sa ešte nestačila vyrovnať so svojou premenou a návratom do sveta živých, a už musí riešiť ďalší životný úder. Hoci ju Stefan miluje, opúšťa ju, pretože ju nechce stiahnuť ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  50
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  54 Kč
7%
naše sleva
1,7
bo za nákup

hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1%hodnoceni - 65.1% 77%   celkové hodnocení
3 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9481-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Elena sa ešte nestačila vyrovnať so svojou premenou a návratom do sveta živých, a už musí riešiť ďalší životný úder. Hoci ju Stefan miluje, opúšťa ju, pretože ju nechce stiahnuť späť do sveta upírov. Nenechá ju však samotnú, vydanú napospas temným silám, ktoré ovládli mestečko Fell's Church. Odovzdáva ju do rúk svojmu bratovi Damonovi. Temné sily sú však stále mocnejšie, ovládajú mysle ľudí a vo vzduchu cítiť nebezpečenstvo. Príbeh ľúbostného trojuholníka, plný tragických zvratov a desivých scén, sa uzatvára. No kým Elena príde na koniec svojej cesty, potečie ešte veľa krvi...

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Upírske denníky 6
- Temné síly
Aj v tlačenej verzii.
Objednať si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Upírske denníky 1 – Prebudenie
Upírske denníky 2 – Súboj
Upírske denníky 3 – Zbesilosť
Upírske denníky 4 – Temnota
Upírske denníky 5 – Návrat
L. J. Smithová
Upírske denníky 6 - Temné síly – e-kniha
Copyright © Fragment 2011
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv.





L
.
J
. S
M
I T
H OV
Á

T
EM
N
É

S
I
L
Y





Kathryn Jane Smithovej,
mojej nebohej matke, s láskou





1
V
 prvých  dňoch po návrate zo záhrobia ju Ste­
fan ukladal do postele skoro, aby sa zohriala. 
Potom s ním mohla pracovať na počítači a pí­
sať denník, do ktorého zapisovala svoje úvahy o tom, čo 
sa v ten deň udialo, a on k tomu pridával vlastné dojmy.
Teraz ten denník otvorila a zúfalo sa posunula na ko­
niec.
A tam to bolo.
Najdrahšia Elena,
vedel som, že skôr alebo neskôr sa sem pozrieš. Dúfam,
že to bude skôr.
Miláčik, som presvedčený, že teraz sa už o seba
dokážeš postarať. Napokon, ešte som nestretol silnejšie a
nezávislejšie dievča, ako si Ty.





6  Upírske denníky
To znamená, že prišiel čas. Prišiel čas, aby som sa po -
bral preč. Keby som tu zostal, znovu by som z Teba urobil
upírku – a obidvaja vieme, že to sa nesmie stať.
Prosím, odpusť mi. Prosím, zabudni na mňa.
Nechcem odísť, láska, ale musím.
Ak budeš potrebovať pomoc, Damon mi dal slovo, že
Ťa ochráni. Nikdy by Ti neublížil, a kým je nablízku, zlo
vo Fell’s Church sa na Teba neopováži siahnuť.
Môj miláčik, môj anjel, vždy Ťa budem milovať...
Stefan
P. S. Aby som Ti pomohol v skutočnom živote, nechal
som Ti peniaze na ďalší rok podnájmu u pani
Flowersovej. V podlahe pod druhou doskou od steny oproti posteli
je okrem toho ešte dvadsaťtisíc dolárov v stodolárových
bankovkách. Za ne si zariaď budúcnosť s tým, koho si
vyberieš.
Ak budeš niečo potrebovať, Damon Ti pomôže. Ak
budeš potrebovať radu, dôveruj jeho úsudku. Láska moja,
vieš, aké je ťažké odísť? Hoci je to pre Tvoje dobro?
Elena dočítala list.
Potom zostala sedieť.
Po toľkom hľadaní napokon našla odpoveď.
Zmohla sa len na výkrik.
Ak budeš niečo potrebovať, Damon Ti pomôže... Ak





Temné sily  7
budeš potrebovať radu, dôveruj jeho úsudku... Ani sám 
Damon by si nenapísal nehanebnejšiu reklamu.
A Stefan je preč. Aj jeho šaty. Aj jeho topánky.
Opustil ju.
Nový život...
Tak ju našli Bonnie a Meredith, načisto vystrašené, 
lebo im nik nedvíhal telefón. Prvý raz, odkedy Stefan na 
ich žiadosť prišiel zabiť monštrum, sa mu nevedeli dovo­
lať. No monštrum bolo mŕtve a Elena...
Elena sedela pred Stefanovým šatníkom.
„Zobral si aj topánky,“ povedala ticho, bez emócií. 
„Všetko zobral. A za izbu zaplatil na rok dopredu. A vče­
ra mi kúpil jaguar.“
„Elena...“
„Nechápete?“ zvolala Elena. „Toto je moje prebude­
nie. Bonnie predpovedala, že bude prudké a náhle a že 
vás budem obidve potrebovať. A Matt?“
„Jeho meno sa nespomínalo,“ chmúrne povedala Bon­
nie.
„Aj tak budeme potrebovať jeho pomoc,“ vážne mie­
nila Meredith.
„Už keď sme sa so Stefanom prvý raz dali dohroma­
dy – predtým, ako som sa stala upírkou –, vedela som,“ 
zašepkala Elena, „že raz príde čas, keď si vezme do hla­
vy, že ma pre moje vlastné dobro opustí.“ Udrela päsťou 
po dlážke tak silno, že si mohla ublížiť. „Vedela som to, 





8  Upírske denníky
no myslela som si, že pri tom budem a vyhovorím mu to! 
Je taký statočný, taký obetavý! A teraz... je preč.“
„Tebe je jedno,“ zamrmlala Meredith s očami upre tými 
na Elenu, „či zostaneš človekom, alebo sa staneš upírkou?“
„Máš pravdu, je mi to jedno! Keď môžem byť s ním, 
na ničom mi nezáleží. Keď som bola ešte napoly duch, 
vedela som, že ma nemôže zmeniť. Teraz som človek 
a podlieham zmene rovnako ako všetci ostatní ľudia – no 
nezáleží na tom.“
„Možno práve  to  je  prebudenie,“  znovu  zamrmlala 
Meredith.
„Alebo to, že jej nepriniesol raňajky,“ povedala ešte 
stále rozrušená Bonnie. Vyše tridsať minút hľadela do 
plameňa a pokúšala sa telepaticky skontaktovať so Stefa­
nom. „Buď nechce odpovedať, alebo nemôže,“ povedala 
a všimla si, že Meredith prudko krúti hlavou, až vtedy, 
keď už tie slová vyslovila.
„Ako to myslíš, že nemôže?“ zhíkla Elena a nadvihla 
sa na dlážke.
„Neviem! Elena, to bolí!“
„Je v nebezpečenstve? Rozmýšľaj, Bonnie! Bude pre 
mňa trpieť?“
Bonnie pozrela na Meredith, ktorá jej každým mili­
metrom svojho graciózneho tela naznačovala „nie“. Po­
tom pozrela na Elenu, ktorá sa dožadovala pravdy. Za­
vrela oči. „Nie som si istá,“ povedala.





Temné sily  9
Pomaly ich otvorila a čakala, že Elena vybuchne. No 
nič sa nestalo. Elena len sklopila viečka a stisla pery.
„Kedysi dávno som prisahala, že ho dostanem, aj ke­
by nás to malo obidvoch zabiť,“ povedala potichu. „Ak si 
myslí, že môže len tak odísť – pre moje dobro alebo 
z akéhokoľvek iného dôvodu –, mýli sa. Najprv pôjdem 
za Damonom, keď si to Stefan tak veľmi želá. A potom 
sa vyberiem za ním. Niekto mi povie, kde mám začať. 
Nechal mi dvadsaťtisíc dolárov. Použijem ich na to, aby 
som ho našla. Keď sa mi pokazí auto, pôjdem peši, a keď 
už nebudem vládať chodiť, budem sa plaziť. No nájdem 
ho.“
„A nepôjdeš  sama,“  ubezpečila  ju  Meredith.  „Sme 
s tebou, Elena.“
„A potom, ak to spravil dobrovoľne, si to s ním vy­
bavím.“
„Ako chceš,  Elena,“  povedala  Meredith,  ešte  stále 
chlácholivo. „Len ho najprv nájdime.“
„Jeden za všetkých a všetci za jedného!“ zvolala Bon­
nie. „Privedieme ho naspäť a oľutuje to – alebo možno 
ani nie,“ dodala náhlivo, keď Meredith znovu pokrútila 
hlavou. „Elena, nie! Neplač,“ dodala sekundu predtým, 
ako sa Elena rozplakala.
***





10  Upírske denníky
„Takže Damon prisahal, že sa o Elenu postará. A Damon 
je posledný, kto dnes ráno videl Stefana,“ podotkol Matt, 
keď ho priviedli a vysvetlili mu, čo sa stalo.
„Áno,“ pokojne prikývla Elena. „Lenže ak si myslíš, 
že Damon by bol schopný niečo vykonať, aby Stefana 
odo mňa oddelil, mýliš sa, Matt. Damon nie je taký, ako 
sa nazdávate. Naozaj sa tej noci pokúšal zachrániť Bon­
nie. A trpel, keď ste ho znenávideli.“
„Myslím, že je to dôkaz jeho motívu,“ prehodila Me­
redith.
„Nie. Vypovedá to o jeho charaktere. Je to dôkaz, že 
Damon je citlivý a môže mať vzťah k ľudským bytos­
tiam,“ kontrovala Elena. „Okrem toho by Stefanovi ne­
ublížil, lebo... no, kvôli mne. Vie, že by tým zničil mňa.“
„Tak prečo mi neodpovedá?“ krútila hlavou Bonnie.
„Možno preto, že keď bol s nami naposledy, gánili 
sme naňho ako na démona,“ vzdychla Meredith, ktorá 
mala asi najviac zmyslu pre spravodlivosť.
„Tak mu povedz, že ho prosím o odpustenie,“ riekla 
Elena. „A že sa s ním chcem porozprávať.“
„Cítim sa ako komunikačné zariadenie,“ zamračila sa 
Bonnie, no  do  každého  zavolania  vkladala  celé  srdce 
i dušu. Až ju to napokon vyčerpalo.
Elena musela priznať, že je to zbytočné.
„Možno dostane rozum a zavolá on teba,“ vzdychla 
Bonnie. „Zajtra.“





Temné sily  11
„Dnes v noci zostaneme s tebou,“ vyhlásila Meredith. 
„Bonnie, telefonovala  som  tvojej  sestre,  že  prespíš 
u mňa. Teraz zavolám ockovi a poviem mu, že prespím 
u teba. Matt, prepáč, nie si pozvaný.“
„Vďaka,“ odsekol. „Mám ísť domov peši?“
„Nie, choď mojím autom,“ navrhla Elena. „No, prosím 
ťa, skoro ráno mi ho privez. Nechcem, aby to bolo nie­
komu podozrivé.“
Tej noci sa dievčatá uložili na spánok ako za stredo­
školských čias: v čistých obliečkach od pani Flowersovej 
(nečudo, že sa vrhla do veľkého prania, asi to tušila, po­
myslela si Elena), odtlačili nábytok k stene a na dlážke si 
rozložili spacáky. Hlavy dali dohromady a telá mierili zo 
stredu ako lúče alebo spice kolesa.
Toto je prebudenie, pomyslela si Elena.
Toto je ono. Keď viem, že nemôžem byť sama. Som 
rada, že sú tu Meredith a Bonnie so mnou. Ani neviem 
vyjadriť, čo to pre mňa znamená.
Automaticky prešla k počítaču, chcela si niečo za­
značiť do denníka. No po prvých slovách ju znovu pre­
padol plač a bola rada, keď ju Meredith vzala za plecia 
a donútila vypiť  horúce  mlieko  s vanilkou,  škoricou 
a muškátovým orieškom. Potom jej Bonnie pomohla 
zahrabať sa do prikrývok a držala ju za ruku, kým ne­
zaspala.





12  Upírske denníky
Matt sa vracal domov neskoro, keď už zapadalo slnko. 
Preteky s tmou, pomyslel si náhle. Snažil sa nedať roz­
ptýliť vôňou  drahého  interiéru  jaguara.  V podvedomí 
však stále uvažoval. Dievčatám nechcel nič povedať, ale 
na Stefanovom rozlúčkovom liste ho čosi trápilo. Musel 
si však najskôr overiť, či ho to len nedráždi urazená hr­
dosť.
Prečo Stefan ani slovom nespomenul nikoho z nich? 
Eleniných priateľov z minulosti a z prítomnosti? Človek 
by si myslel, že niečo napíše aj o dievčatách, aj keby na 
Matta pre bolesť, s ktorou opúšťal Elenu, zabudol.
Alebo ešte niečo? Áno, niečo tam bolo, no nevedel čo. 
Pred očami sa mu mihotal len nejasný obraz, spomienka 
na posledný rok školy. A na pani Hildenovú, angličti­
nárku.
Napriek úvahám šoféroval opatrne. Na dlhej jedno­
prúdovej ceste z penziónu do mestečka Fell’s Church sa 
sotva mohol celkom vyhnúť Starému lesu. Mohol však 
ostražito hľadieť dopredu.
Uvidel spadnutý  strom,  len  čo  vyletel  zo  zákruty, 
a dupol na brzdy, až auto so škripotom zastalo takmer 
priečne cez cestu.
Až potom sa zamyslel.
Prvou inštinktívnou reakciou bolo volať na mobil Ste­
fanovi. Ten by strom vládal zdvihnúť. Rýchlo si však uve­
domil, že to nepôjde. Tak čo teraz? Zavolá dievčatám?





Temné sily  13
Nejako sa k tomu nemohol prinútiť. Nešlo len o muž­
ské ego, ale o skutočnosť, ktorú mal pred očami. Aj keby 
spojili sily,  s tým  stromom  by  nepohli.  Bol  priveľký 
a priťažký.
Padol zo Starého lesa naprieč cez cestu, akoby chcel 
odrezať penzión pani Flowersovej od mestečka.
Matt opatrne stiahol okienko na svojej strane a zadí­
val sa do Starého lesa, kde má ten vyvrátený strom kore­
ne. Alebo, priznal si, ale iba mlčky, tam hľadal náznak 
pohybu. Nič.
Korene nezazrel, ale strom vyzeral svieži a zdravý, 
akoby len  tak  z ničoho  nič  jedného  pekného  letného 
podvečera padol na zem. Nemohol ho zraziť vietor, blesk, 
neobhrýzli ho bobry. A nie sú tu drevorubači, pomyslel 
si.
Aspoňže jarok napravo od cesty je plytký a koruna 
stromu tam nedosiahla. Možno sa dá...
Pohyb.
Niečo sa pohlo, nie v lese, ale na strome rovno pred 
ním. Niečo sa v horných konároch hmýrilo a nebol to 
vietor.
Uvidel to, no stále tomu neveril. Aj to bol problém. 
A druhý problém bol, že šiel v Eleninom aute, nie vo svo­
jom vraku. Takže hoci sa zúfalo pokúšal rýchlo zatvoriť 
okno s pohľadom prilepeným na tú vec, čo sa oddeľovala 
od stromu, hmatom nenachádzal správne tlačidlá.





14  Upírske denníky
No predovšetkým to bolo príliš rýchle. Také rýchle, že 
to nemohlo byť skutočné.
Vzápätí s tým už Matt zápasil a odháňal to od okna.
Netušil, čo Elena ukázala Bonnie na pikniku. Lenže 
ak toto nebol moloch, tak čo to mohlo byť? Matt žil od­
malička v okolí lesa a nikdy nezazrel hmyz, ktorý by sa 
čo i len vzdialene podobal tomuto exempláru.
Lebo hmyz to teda určite bol. Jeho koža pripomínala 
kôru stromu, to však bola len kamufláž. Keď sa šmaril 
o napoly zavreté okno auta – odkiaľ ho Matt obidvoma 
rukami odstrkával –, hmatom cítil chitínový pancier. Po­
tvora bola takmer taká dlhá ako jeho ruka a lietala podľa 
všetkého tak,  že  do  kruhu  švihala  chápadlami.  Jasné, 
existencia takého niečoho bola nemožná. A predsa to mal 
zaseknuté v okne.
Vyzeralo to skôr ako pijavica či mäkkýš než hmyz. 
Jeho dlhé hadovité chápadlá pripomínali výhonky vini­
ča, ibaže boli hrubšie ako ľudský prst a na koncoch mali 
veľké prísavky. Z nich trčalo niečo ostré. Zuby. Jeden 
výhonok sa mu ovinul okolo krku a Matt zacítil ostrú 
bolesť aj cicanie.
Mal ten šľahúň omotaný okolo šije aj štyrikrát a čudo ho 
začínalo škrtiť. Jednou rukou ho nadvihol a trhal preč. To 
však znamenalo, že na boj proti bezhlavému potvorstvu, 
ktoré síce nemalo oči, no zrejme malo papuľu, mu zo stala 
len jedna voľná ruka. Pysk, tak ako všetko ostatné, bol sy­





Temné sily  15
metrický: okrúhly, s kruhom zubov vnútri. No uprostred 
toho kruhu bolo niečo, čo Matt, ktorému tam hnu soba 
silou vťahovala ruku, zaregistroval s obrovskou hrôzou: 
kliešte. Také  veľké,  že  by  bez  problémov  od štikli  prst.
Bože, to nie! Zaťal ruku do päste a zúfalo mlátil do 
vnútra obludy.
Ten príšerný pohľad v ňom vyvolal príval adrenalínu 
a Mattovi sa  podarilo  v náhlom  vzopätí  sily  strhnúť 
z hrdla švihajúci výhonok. Prísavky ho konečne pustili. 
Lenže ruku mal už po lakeť v príšere. Búšil do hnusného 
tela, akoby zápasil so žralokom. Áno, pripomínalo to aj 
žraloka.
Musí si vyslobodiť ruku! Naslepo páčil hmyzie čeľuste 
a odlomil kus panciera. Ten mu padol do lona. Chápadlá 
stále vírili dookola, trieskali do auta, hľadali cestu dnu. 
V istej chvíli si tá príšera uvedomí, že stačí pritiahnuť 
divo sa pohybujúce končatiny k telu a môže sa cez me­
dzeru pretiahnuť k Mattovi.
Niečo ostré podriapalo Mattovi hánky. Kliešte! Ruku 
mal vnútri už takmer po plece. Hoci bojoval ako blázon, 
časť mysle sa racionálne pýtala: Kde to má žalúdok? Toto 
nie je možné!
Musí si tú ruku vytiahnuť, a to hneď! Inak o ňu príde, 
ako keby si ju vopchal do drviča odpadu a zapol ho.
Už si  odopol  bezpečnostný  pás  a teraz  sa  jediným 
prudkým šklbnutím  hodil  doprava,  na  sedadlo  spolu­





16  Upírske denníky
jazdca. Cítil, že ako si vyvlieka ruku z hrozného pažerá­
ka, škriabu ho zuby. Videl dlhé krvavé pásy, ktoré mu 
zostali na pokožke. To ho však netrápilo. Teraz sa musí 
len vyslobodiť.
V tej chvíli našla jeho druhá ruka tlačidlo zatvárania 
okna. Plesol po ňom a v rovnakom momente vyšklbol 
zápästie a dlaň z neskutočnej papule. Okno sa zatvorilo.
Očakával praskot chitínového panciera a výron čier­
nej krvi, možno takej, čo ako kyselina prežerie podlahu 
Eleninho nového auta, ako to urobil mimozemšťan vo 
Votrelcovi.
Obluda sa však jednoducho vyparila. Zmizla. Najskôr 
spriesvitnela, potom sa zmenila na čiastočky svetla, kto­
ré mu zhasínali pred očami.
Na jednej ruke mu zostali krvavé škrabance, na krku 
mal opúchajúce rany a na druhej ruke obdraté hánky. 
Lenže nemal čas kontrolovať svoj zdravotný stav. Musel 
sa dostať preč, lebo konáre sa znovu hýbali a nechcel 
vyčkávať a zisťovať, či v nich šuchoce vietor.
Mal jedinú možnosť. Kraj cesty. Jarok.
Naštartoval auto a dupol na plyn. Mieril do jarku s ná­
dejou, že nie je príliš hlboký a že mu ten strom nepre­
bodne pneumatiky.
Klesol do hĺbky, až v hrôze zasekol zuby a zahryzol si 
do pery. Potom začul praskot lístia a konárov a chvíľu 
akoby všetko stálo. Dupal na plyn, ako len vládal, a od­





Temné sily  17
razu sa vyslobodil. Auto sa krútilo v jarku a Matta hodi­
lo dozadu. Podarilo sa mu ovládnuť riadenie a vyšvihol 
sa na cestu akurát včas, aby neminul ostrú ľavú zákrutu. 
Bol vonku.
Prudko oddychoval. Letel cez zákruty bez spomalenia 
a do Starého lesa už ani nepozrel. Napokon sa mu do očí 
vrezalo červené svetlo a on ho uvítal ako maják v hmle.
Križovatka. Mallory Road. Musel sa prinútiť zastať, 
potom zahol doprava a už sa vzďaľoval od lesa. Ešte prej­
de cez niekoľko štvrtí a bude doma. V každom prípade 
sa však vyhne veľkým skupinám stromov.
Obchádzka bola dlhá, a keďže priame nebezpečenstvo 
pominulo, Matt začínal cítiť bolesť v ruke. Keď zastával 
s jaguarom pred svojím domom, krútila sa mu hlava. Za­
parkoval pod lampou, no potom prešiel do tmy. Nechcel, 
aby ho v takomto stave niekto videl.
Má zavolať dievčatám? Vystríhať ich, aby zostali dnes 
v noci vnútri, lebo les je nebezpečný? To už predsa ve­
dia. Meredith by Elenu do Starého lesa nepustila, určite 
nie teraz, keď sa z Eleny zase stal človek. A Bonnie by 
chytila hysák, keby niekto čo i len navrhol, že treba ísť po 
zotmení von. Napokon, Elena jej tie striehnuce obludy 
ukázala.
Moloch. Zvláštne slovo. Zvláštny tvor. Príšerný.
Treba zohnať niekoho, kto odtiahne ten strom. Nieko­
ho, kto má na takéto práce oprávnenie. Lenže v noci nie. 





18  Upírske denníky
Tou zriedka  používanou  cestou  do  rána  nik  nepôjde 
a posielať tam v noci ľudí, to by bolo ako ponúknuť ich na 
podnose molochovi. Ráno zavolá políciu. Policajti to vy­
bavia.
Bola tma a viac hodín, než si myslel. Dobre, asi by 
som mal zavolať dievčatám, pomyslel si. Len keby sa mi 
vyčistila hlava. Škrabance ho svrbeli i pálili. Ťažko sa 
mu rozmýšľalo. Dobre, ešte sa trochu nadýchnem a po­
tom...
Oprel si čelo o volant a potom ho pohltila tma.





2
M
att  sa prebudil a v hlave mal stále hmlu. 
Sedel za volantom Eleninho auta. Do­
tackal sa do domu a takmer auto zabu­
dol zamknúť. Pred zadným vchodom nahmatal vo vrec­
ku kľúče. V dome bolo tma, lebo rodičia spali. Dovliekol 
sa do spálne, ani sa nevyzul a klesol na posteľ.
Keď sa prebral druhý raz, prekvapilo ho, že je už de­
väť hodín ráno a vo vrecku džínsov mu zvoní mobil.
„Me...redith?“ vytisol zo seba.
„Nedohodli sme sa, že sem skoro ráno prídeš?“
„Hej, ale... najskôr musím vymyslieť ako,“ zachripel 
Matt. V hlave  mu  dunelo  a ruku  mal  opuchnutú  do 
takmer štvornásobnej veľkosti. Napriek tomu uvažoval, 
ako sa dostane do penziónu okolo Starého lesa. Napokon 
mozog zabral a osvietilo ho.





20  Upírske denníky
„Matt? Si tam?“
„Neviem. V noci... včera... Bože, ani si väčšinu z toho 
nepamätám. No  cestou  domov...  počkaj,  poviem  ti  to, 
keď prídem. Najskôr musím zavolať políciu.“
„Prečo?“
„No... počkaj...  daj  mi  hodinku,  dobre?  O hodinku 
som u vás.“
Keď napokon do penziónu dorazil, bolo skôr jedenásť 
než desať. No po sprche sa trochu prebral, hoci voda jeho 
boľavej ruke nepomohla. Dievčatá sa naňho vrhli ako la­
vína.
„Matt, čo sa ti stalo?“
Všetko, na čo si spomenul, im porozprával. Keď mu 
Elena so stisnutými perami odstránila provizórny obväz, 
ktorý si okolo ruky sám omotal, ozvalo sa zhrozené hí­
kanie. Dlhé škrabance boli očividne infikované.
„Molochy sú jedovaté.“
„Áno,“ prikývla napäto Elena. „Otrávia telo aj my­
seľ.“
„A myslíš, že vedia vojsť do človeka?“ spýtala sa Me­
redith. Čosi si čarbala na stránku v zápisníku, kreslila 
tvora, ktorého Matt opísal.
„Áno.“
Na chvíľočku sa Elene a Meredith stretli oči a potom 
obidve dievčatá sklopili zrak. Meredith hlesla: „A ako 
vieme, že je vnútri... alebo tam nie je?“





Temné sily  21
„Mala by to vedieť zistiť Bonnie, keď je v tranze,“ po­
kojne odvetila Elena. „Možno aj ja, no nemienim na to 
použiť bielu silu. Poďme za pani Flowersovou.“
Povedala to tým tónom, ktorý Meredith dávno pozna­
la a ktorý znamenal, že sa nemá škriepiť. Elena si jedno­
ducho dupla.
A pravda bola taká, že ani Mattovi sa nechcelo argu­
mentovať. Nerád sa ponosoval – odohral futbalové zápa­
sy aj so zlomenou kľúčnou kosťou či natiahnutým sva­
lom alebo vyvrtnutým členkom –, ale toto bolo iné. Mal 
pocit, že mu exploduje ruka.
Pani Flowersová  bola  dolu  v kuchyni,  no  na  stole 
v obývačke nechala štyri poháre s ľadovým čajom.
„Hneď som tam!“ zakričala cez lietacie dvierka, ktoré 
delili kuchyňu od obývačky, kde teraz stáli jej hostia. 
„Vypite čaj, najmä nech si ho dá ten zranený mladý muž. 
Aspoň sa uvoľní.“
„Bylinkový čaj,“ šepla Bonnie, akoby prezrádzala ob­
chodné tajomstvo.
Čaj nebol zlý, hoci Matt by si bol dal radšej kolu. No 
keď si uvedomil, že je to liek, a navyše ho všetky dievča­
tá prísne pozorovali, polovicu pohára mal v sebe, kým sa 
zjavila domáca pani.
Mala na sebe záhradnícky klobúk – či skôr klobúk 
ozdobený umelými kvetmi, v ktorom zvyčajne pracova­
la v záhrade. Na podnose niesla nástroje, ktoré vyzerali, 





22  Upírske denníky
že ich práve vyvarila a so záhradkárčením nemali nič 
spoločné.
„Áno, presne tak,“ povedala pani Flowersová Bonnie, 
ktorá stála pred Mattom. „Bývala som kedysi ošetrova­
teľkou presne ako tvoja sestra. Vtedy nebolo zvykom, aby 
žena vyštudovala medicínu. No ja som navyše od detstva 
čarodejnica. Občas je s tým talentom človek osamotený, 
však?“
„Neboli by  ste  osamotená,  keby  ste  bývali  bližšie 
k mestu,“ usmiala sa Meredith.
„Iste, lenže to by mi ľudia stále zízali cez plot, deti by 
mi ako skúšku odvahy chodili klopať na dvere alebo by 
mi hádzali kamene do okien. Dospelí by na mňa gánili 
v každom obchode. A ako by som si udržala neporušenú 
záhradku?“
Bol to najdlhší slovný prejav, aký od nej zatiaľ počuli. 
Tak ich prekvapil, že Elena sa ozvala až po chvíli: „Ne­
zdá sa mi, že by bola neporušená. Chodia sem jelene 
a zajace a iné zvieratá.“
„Nuž, veď väčšina záhrady je určená pre zvieratá.“ 
Pani Flowersová sa blažene usmiala a tvár jej prežiarilo 
vnútorné svetlo. „Majú ju rady. No nežerú bylinky, ktoré 
pestujem na odreniny, rezné rany, vytknuté kĺby a po­
dobne. Azda vedia, že som čarodejnica, pretože časť zá­
hradky nechávajú pre mňa a pre občasného hosťa.“
„Prečo mi to odrazu všetko hovoríte?“ spýtala sa Ele­





Temné sily  23
na. „Koľkokrát som vás hľadala alebo vás hľadal Stefan 
a mysleli sme si, že... no, to je jedno. No nebola som vždy 
presvedčená o tom, či ste na našej strane.“
„Pravda je taká, že na staré kolená sa zo mňa stala 
samotárka. No  ty  si  teraz  prišla  o mládenca,  všakže? 
Ach, ľutujem, že som dnes nevstala skôr. Možno by som 
s ním bola prehodila slovo. Nechal mi na kuchynskom 
stole peniaze za izbu na celý rok vopred. Vždy som mala 
preňho slabosť, je veľmi milý.“
Elene sa zachveli pery a Matt radšej hrdinsky zdvihol 
poranenú ruku. „Viete mi s týmto trochu pomôcť?“ opý­
tal sa.
„Ach jaj,“ vzdychla pani Flowersová. „Aké potvor­
stvo sa na teba vrhlo?“ opýtala sa pri pohľade na ška­
redé rany.
„Myslíme si, že to bol moloch,“ ticho odvetila Elena. 
„Viete o nich niečo?“
„To slovo som už, samozrejme, začula, no nič bližšie 
neviem. Kedy sa ti to stalo?“ spýtala sa Matta. „Tie rany 
mi pripadajú ako stopy po zuboch, nie po pazúroch.“
„Je to tak,“ vážne prikývol Matt a čo najlepšie molo­
cha opísal. Aj preto, aby mohol myslieť na niečo iné, lebo 
pani Flowersová už dvíhala z podnosu jagavé nástroje 
a púšťala sa do jeho opuchnutej a zapálenej ruky.
„Drž ju na tomto uteráku a veľmi ňou nepohybuj,“ po­
radila mu. „Tu sa ti už vytvorili chrasty, no rany treba 





24  Upírske denníky
znovu otvoriť, vyčistiť od hnisu a vysušiť. Bude to bolieť. 
Mladé dámy, pridržte mu ruku, aby sa nemykal, dobre?“
Elena sa postavila, no vtedy už pri Mattovi stála Bon­
nie. Takmer odsotila Meredith a vzala Mattovo rameno 
do svojich rúk.
Čistenie rán bolelo, ale Matt nevydal ani hláska. Do­
konca sa mu podarilo na Bonnie chabo usmiať, kým mu 
z ruky vytekala krv a hnis. Rezanie skalpelom bolo ne­
príjemné, o to väčšmi sa potešil, keď prestal cítiť tlak pod 
kožou. Len čo boli rany čisté a zakryté chladivým bylin­
kovým obkladom, vydýchol si.
Práve sa pokúšal poďakovať starej liečiteľke, keď si 
všimol, že Bonnie naňho uprene hľadí. Pozerala mu na 
krk a odrazu sa zachichotala.
„Čo je? Na čom sa smeješ?“
„Tuším ťa niečo uhryzlo!“ povedala. „Nejaký hmyz, 
teda ak si sa v noci nevenoval aj takým činnostiam, ktoré 
si nám zatajil.“
Matt sa začervenal a vytiahol si golier vyššie. „O všet­
kom som vám povedal a toto mi urobil moloch. Mal chá­
padlo s prísavkami a ovinul mi ho okolo krku. Chcel ma 
uškrtiť!“
„Aha, už si spomínam,“ zvážnela Bonnie. „Prepáč.“
Pani Flowersová  mala  bylinkovú  masť  na  stopy  po 
chápadle – a ešte ďalšiu na odraté hánky. Matt sa po 
ošetrení cítil o toľko lepšie, že venoval Bonnie, ktorá ho 





Temné sily  25
ustarostene pozorovala veľkými hnedými očami, pomer­
ne veselý pohľad.
„Viem, ako to vyzerá,“ vzdychol. „Videl som si to ráno 
v zrkadle a pripomína to stopu po dievčenských zuboch. 
Mimochodom, nižšie mám ešte jeden, ten si však ľahšie 
zamaskujem golierom.“ Odfrkol si a siahol pod látku, 
aby si naniesol na to miesto masť. Dievčatá sa zasmiali – 
a napätie, ktoré všetkých gniavilo, trochu povolilo.
Meredith sa vybrala po úzkom schodisku hore do mies­
tnosti, ktorú stále pokladali za Stefanovu izbu. Matt auto­
maticky vykročil za ňou. Neuvedomil si, že Elena a Bon­
nie zostali dolu, kým nebol v polovici schodiska. Potom 
ho už Meredith ťahala ďalej.
„Potrebujú sa poradiť,“ povedala mu svojím typickým 
pokojným tónom.
„O čom? O mne?“ Matt sťažka preglgol. „Ide o to, čo 
Elena videla v Damonovi, však? O molocha. Uvažujú, či 
je niečo také teraz aj vo mne.“
Meredith nezvykla chodiť okolo horúcej kaše, tak len 
prikývla. No položila mu ruku na plece, keď spolu vchá­
dzali do prítmia podkrovnej izby s vysokým stropom.
Krátko potom sa k nim pridali aj Elena s Bonnie. Matt 
im hneď vyčítal z očí, že to najhoršie sa stalo skutoč­
nosťou. Elena uvidela jeho smutnú tvár a rýchlo ho šla 
objať. Bonnie urobila to isté, len ostýchavejšie.





26  Upírske denníky
„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa ho Elena. Matt prikývol.
„Jasné, je mi fajn.“ Asi ako po zápase s aligátormi, 
pomyslel si. Je lepšie objímať mäkké dievčenské telá.
„No, dospeli sme k názoru, že v tebe nie je nič, čo tam 
nepatrí. Máš čistú a silnú auru, teda teraz, keď ťa už nič 
nebolí.“
„Chvalabohu,“ vzdychol Matt a myslel to úprimne.
V tej chvíli mu zazvonil mobil. Zamračil sa na číslo 
na displeji, ale zdvihol.
„Matthew Honeycutt?“ ozvalo sa.
„Áno.“
„Počkajte, prosím.“
Ozval sa iný hlas.“ Pán Honeycutt?“
„Iste, ale...“
„Tu je Rich Mossberg z kancelárie šerifa Fell’s Church. 
Dnes ráno ste nám telefonicky hlásili spadnutý strom le­
žiaci uprostred cesty, čo vedie cez Starý les.“
„Iste, ale...“
„Pán Honeycutt, takéto kanadské žartíky nemáme ra­
di. Naopak, odsudzujeme ich. Oberajú našich ľudí o vzác­
ny čas. Mimochodom, je to dokonca trestný čin a hodno­
tí sa ako šírenie poplašnej správy. Keby som chcel, pán 
Honeycutt, mohol by som vás oficiálne obviniť a šli by ste 
pred súd. Neviem, čo sa vám na tom videlo zábavné.“
„Ja som ne... A ubezpečujem vás, že v nijakom prí­
pade to nebolo zábavné. Pozrite, minulej noci...“ Mattovi 





Temné sily  27
zlyhal hlas. Čo povie? V noci mi najskôr zaľahol cestu 
strom a potom ma skoro zožral obludný megahmyz? Čo­
si v ňom ešte dodalo, že šerifovi ľudia aj tak trávia väčši­
nu svojho vzácneho času so šiškami a s kávou na námes­
tí. No to, čo si vypočul vzápätí, mu naznačilo, že svoje 
duchaplnosti si má nechať pre seba.
„Pán Honeycutt, podľa zákonníka štátu Virgínia, zá­
kona číslo 18.2­461 sa falošné alarmovanie polície pova­
žuje za priestupok prvej kategórie. Hrozil by vám rok 
väzenia alebo dvadsaťpäťtisícová pokuta. Je to zábavné, 
pán Honeycutt?“
„Ale ja...“
„Máte dvadsaťpäťtisíc dolárov, pán Honeycutt?“
„Nie, ja...“ Matt čakal, že ho znovu prerušia, ale ne­
stalo sa. Uvedomil si, že sa dostáva na neprebádané úze­
mie. Ako tú vetu dokončí? Čo povie? Moloch odniesol 
strom – alebo sa ten strom možno odplazil sám. Absurd­
né. Napokon zo seba ledva vytisol: „Prepáčte, naozaj mi 
je ľúto, že ten strom nenašli. Možno ho... možno ho nie­
kto odtiahol.“
„Aha, niekto ho odtiahol,“ vzdychol šerif. „Skôr sa od­
tiahol sám, tak ako sa nám z križovatiek strácajú doprav­
né značky. Stopky. Hovorí vám to niečo, pán Honeycutt?“
„Nie!“ Matt sa začervenal. „Ja by som nikdy nijakú do­
pravnú značku  neukradol!“  To  sa  už  okolo  neho  hrčili 
dievčatá, akoby mu vyjadrovali podporu. Bonnie rozčúle­





28  Upírske denníky
ne gestikulovala a z jej bojovného výrazu bolo zrejmé, že 
keby sa jej šerif dostal do rúk, škaredo by si to odskákal.
„Nuž, pán Honeycutt,“ vyhlásil šerif Mossberg, „naj­
skôr sme telefonovali k vám domov, pretože odtiaľ ste 
volali vy nám. A vaša matka nám povedala, že vás celú 
noc nevidela.“
Matt ignoroval hlas, ktorý sa v ňom ozval: A to je zlo­
čin? Radšej vysvetľoval: „To práve preto, lebo som uvia­
zol...“
„Pri strome, čo sa pohybuje sám od seba, však, pán 
Honeycutt? Uhm. Nuž my sme včera v noci dostali aj iné 
hlásenie a tiež sa týkalo vášho domu. Člen miestnej ob­
čianskej hliadky ohlásil podozrivé auto pred vaším do­
mom. Podľa vašej matky ste s tým svojím nedávno hava­
rovali. Je tak, pán Honeycutt?“
Matt už pochopil, kam šerif mieri, a nepáčilo sa mu 
to. „Áno,“ zamrmlal a v duchu horúčkovito pátral po dô­
veryhodnom vysvetlení. „Vyhýbal som sa líške, čo mi 
vbehla do cesty. A potom...“
„Lenže včera v noci pred vaším domom stál novučič­
ký jaguar. Nie pod lampou, ale ďalej, aby bol nenápad­
nejší. Nové auto, čo ešte nemá ani poznávacie značky. 
Patrí azda vám, pán Honeycutt?“
„Pán Honeycutt je môj otec!“ zúfalo zvolal Matt. „Ja 
som Matt. A auto patrí mojej kamarátke...“
„A akože sa tá vaša kamarátka volá?“





Temné sily  29
Matt vyvalil oči na Elenu. Naznačovala rukou, aby vyč­
kal, aj ona hľadala výhovorku. Keby povedal Elena Gil­
bertová, mohol by sa rovno zbaliť. Polícia vie len toľko, 
že Elena Gilbertová je mŕtva. Elena teraz ukazovala na 
veci v izbe a niečo mu naznačovala perami.
Matt zatvoril oči a povedal to: „Myslím kamarátovi. 
Stefanovi Salvatoremu. On to auto daroval svojej priateľ­
ke?“ Vedel, že to vyznelo ako otázka, sotva však mohol 
veriť tomu, čo mu Elena našepkávala.
Šerif na druhom konci pravdepodobne len prevracal 
oči. „To sa ma pýtate, Matt? Takže ste sa viezli v no­
vučičkom aute kamarátovej priateľky. A akože sa volá 
ona?“
Dievčatá sa zrejme nezhodli a Matt nevedel, čo pove­
dať. Lenže  Bonnie  potom  rozhodila  ruky  a Meredith 
ukazovala na seba.
„Meredith Sulezová,“ šepol Matt. Vedel, že hovorí vá­
havo, a tak presvedčivejšie zopakoval: „Meredith Sule­
zová.“
Elena čosi šepkala Meredith do ucha.
„A kde bolo to auto kúpené, pán Honeycutt?“
„Aha... sekundu. Ja...“ Vložil slúchadlo Meredith do 
nastavenej dlane.
„Tu je Meredith Sulezová,“ prehovorila Meredith ako­
by nič, nonšalantným a nevzrušeným tónom dokonalej 
dámy.





30  Upírske denníky
„Slečna Sulezová, počuli ste, o čom hovoríme?“
„Áno, seržant. Počula som.“
„Skutočne ste svoje auto požičali pánu Honeycuttovi?“
„Skutočne.“
„A kde je teda pán...“ Ozval sa šuchot papierov. „Ste­
fan Salvatore, pôvodný majiteľ auta?“
Jej sa aspoň nepýta, kde auto kúpili, pomyslel si Matt. 
Zrejme to vie.
„Môj priateľ  odcestoval,“  prehodila  Meredith  stále 
rovnako nevzrušene. „Neviem, kedy sa vráti. A keď sa 
vráti, mám mu povedať, aby sa s vami spojil?“
„Bolo by to múdre,“ odsekol šerif Mossberg. „Dnes sa 
máloktoré auto vypláca v hotovosti, najmä nie novučičký 
jaguar. A rád by som sa dozvedel aj číslo vášho vodičské­
ho preukazu. Mimochodom, ešte radšej by som sa roz­
prával s pánom Salvatorem, keď sa vráti.“
„Možno to bude veľmi skoro,“ odvetila Meredith, tro­
chu pomaly, no presne podľa Eleniných pokynov. Potom 
spamäti povedala číslo svojho vodičáka.
„Ďakujem,“ povedal šerif. „To je zatiaľ všet...“
„Smiem vám ešte niečo povedať? Matt Honeycutt by 
v nijakom prípade nekradol dopravné značky. Je to veľ­
mi opatrný vodič a na strednej škole bol predsedom trie­
dy. Môžete  sa  opýtať  hociktorého  učiteľa  zo  Strednej 
školy Roberta E. Leeho. Alebo aj riaditeľky, ak nie je na 
dovolenke. Všetci vám povedia to isté.“





Temné sily  31
Šerifa to zrejme nepresvedčilo. „Odkážte mu, že ho bu­
dem pozorne sledovať. Možno by sa mal zastaviť v kan­
celárii šerifa. Najlepšie už dnes alebo zajtra,“ doložil. 
Potom na linke zavládlo ticho.
„Stefanova priateľka!“  zvolal  Matt.  „Ty,  Meredith? 
A čo ak v autosalóne povedia, že to dievča je plavo­
vláska? Ako to potom vyriešite?“
„My nijako,“  prosto  odvetila  Elena  spoza  Meredith. 
„Vyrieši to Damon. Len ho musíme nájsť. Šerifa Mossber­
ga určite obšťastní niekoľkými trikmi na ovládanie mysle. 
Teda, ak mu za to niečo ponúkneme. A pre mňa sa ne­
trápte,“ doložila. „Neboj sa, Matt, všetko dobre dopadne.“
„Tomu naozaj veríš?“
„Isteže.“ Elena ho objala a pobozkala na líce.
„Lenže dnes alebo zajtra mám ísť za šerifom.“
„Nepôjdeš tam  sám!“  vyhlásila  bojovne  Bonnie. 
„A keď s tebou pôjde Damon, šerif Mossberg si ťa obľúbi 
ako vlastného syna!“
„Dobre,“ riekla Meredith, „tak čo dnes urobíme?“
„Problém je v tom,“ nahlas uvažovala Elena, „že na­
raz máme priveľa problémov. Odteraz nikto, naozaj nik­
to z nás nepôjde von sám. Je jasné, že v Starom lese síd­
lia molochy  a že  sa  na  nás  chystajú.  Chcú  nás  zabiť. 
Prinajmenšom.“
Mattovi sa uľavilo aspoň preto, že mu niekto konečne 
uveril. Rozhovor so šerifom ním poriadne otriasol.





32  Upírske denníky
„Musíme si rozdeliť úlohy,“ vyhlásila Meredith. „Aké 
problémy budeme riešiť?“
Elena ich odpočítala na prstoch. „Jeden problém je 
Caroline. Myslím, že niekto by sa za ňou mal vybrať, 
teda aspoň  zistiť,  či  má  v sebe  jednu  z tých  potvor. 
A druhý problém je Tami. A ktovie, kto ešte? Ak to, čo 
posad lo Caroline, je nákazlivé, mohla to odovzdať aj iné­
mu dievčaťu. Alebo chalanovi.“
„Okej,“ prikývla Meredith. „A čo ďalej?“
„Niekto musí kontaktovať Damona. Zistíme od neho, 
čo vie o Stefanovom odchode, a pokúsime sa ho presved­
čiť, aby šiel s nami za šerifom Mossbergom.“
„Myslím, že ty by si sa mala zamerať na tú poslednú 
úlohu, pretože si jediná, s kým sa teraz Damon bude ba­
viť,“ povedala Meredith. „A Bonnie si vezmi so sebou, 
aby sa mohla postarať o...“
„Nie, ja už volať nebudem. Prosím,“ modlikala Bon­
nie. „Prepáč, Elena, nemôžem. Musím si aspoň deň od­
dýchnuť. Okrem toho, ak sa Damon chce s tebou rozprá­
vať, stačí, ak vyjdeš von. Nie do lesa, len k lesu. Zavolaj 
ho. On vie, čo sa deje. Bude vedieť, že si tam.“
„Tak dobre, s Elenou pôjdem ja,“ ozval sa Matt. „Veď 
ten šerif je najmä môj problém. Okrem toho by som rád 
videl miesto, kam padol ten strom...“
Hneď ho zastavili, akoby sa chystal do jamy levo­
vej.





Temné sily  33
„Povedal som, že by som ho rád videl,“ bránil sa Matt. 
„Netvrdím, že tam pôjdem. Viem, že je to nebezpečné 
miesto.“
„Dobre,“ prikývla Elena. „Bonnie a Meredith teda na­
vštívia Caroline a ty a ja pôjdeme za Damonom. Radšej 
by som pátrala po Stefanovi, lenže na to nemáme dosť 
informácií.“
„Fajn. No ešte predtým sa zastavte u Jima Brycea. 
Matt sa tam môže zastaviť kedykoľvek, on Jima pozná. 
Skontrolujte, ako sa má Tami,“ navrhla Meredith.
„Takže máme plány A, B aj C,“ odvetila Elena a všet­
ci sa odrazu zasmiali.
Bol jasný deň a na oblohe žiarilo horúce slnko.
Aj vďaka jeho lúčom sa všetci odrazu cítili silní. Prob­
lém so šerifom vyzeral menej nepríjemný.
Nik z nich ani netušil, že sa vrhajú do pažeráka hrôzy, 
akú ešte nezakúsili.
Bonnie cúvla, kým Meredith zaklopala na dvere u For­
besovcov.
Keď sa ani po dlhšej chvíli nik neozval, Meredith za­
klopala znovu.
Tentoraz Bonnie začula šepot a hlas pani Forbesovej. 
Potom v diaľke Carolinin smiech.
Napokon, keď sa už Meredith chystala zazvoniť – čo 
vo Fell’s Church predstavovalo vrchol susedskej nezdvo­





34  Upírske denníky
rilosti –, dvere sa otvorili. Bonnie medzi ne chytro strči­
la nohu, aby im ich nezabuchli pred nosom.
„Dobrý deň, pani Forbesová. My sme len...“ Meredith 
sa zakoktala. „No, radi by sme sa spýtali, či sa už Ca­
roline cíti lepšie,“ dokončila zarazene. Pani Forbesová 
totiž vyzerala, akoby videla ducha a celú noc pred ním 
utekala.
„Nie, necíti sa lepšie. Je stále... chorá.“ Hlas jej znel 
ako z veľkej diaľky a oči pozerali kamsi za Bonnino ple­
ce. Bonnie pocítila, ako jej na rukách a na šiji vstávajú 
jemné chĺpky dupkom.
„V poriadku, pani Forbesová,“ prikývla Meredith. Aj 
jej hlas znel duto a vzdialene.
Odrazu sa niekto spýtal: „A vy sa cítite ako?“ Bonnie 
si uvedomila, že to povedala ona sama.
„Caroline... sa necíti dobre. Nikoho neprijíma,“ šepla 
žena.
Bonnie zamrazilo. Najradšej by sa bola obrátila a ute­
kala od tohto domu a jeho zlovestnej aury. No v tej chví­
li sa pani Forbesová zložila. Meredith ju ledva stihla za­
chytiť.
„Zamdlela,“ vzdychla Meredith napäto.
Bonnie chcela  odseknúť:  ,Tak  ju  polož  na  koberec 
a utekajme!‘ Žiaľ, nemohli to urobiť.
„Musíme ju  odniesť  dnu,“  povedala  Meredith  duto. 
„Bonnie, chceš tam ísť?“





Temné sily  35
„Nie. No máme vari inú možnosť?“
Pani Forbesová, hoci bola nízka, dosť vážila. Bonnie 
ju chytila a neochotne kráčala za Meredith do domu.
„Položíme ju na jej posteľ,“ povedala Meredith roztra­
seným hlasom. Ten dom ich nesmierne znepokojoval – 
akoby sa na nich valili čudné tlakové vlny.
A potom to Bonnie uvidela. Bol to len záblesk, keď 
vchádzali do obývačky. Mihlo sa to v chodbe a mohla to 
byť aj hra svetla a tieňov, no vyzeralo to ako človek. Člo­
vek, čo sa pohybuje po štyroch ako jašter. No nie po ze­
mi. Po strope.





3
M
att  klopal na dvere u Bryceovcov a vedľa 
neho stála Elena. Aby ju nespoznali, za­
maskovala sa. Zastrčila si vlasy pod čiap­
ku s logom tímu Virginia Cavaliers a nasadila si slnečné 
okuliare zo  Stefanovej  zásuvky.  Obliekla  si  Mattovu 
hnedo­modrú flanelku a džínsy, z ktorých vyrástla Me­
redith. Bola presvedčená, že takto vystrojenú by ju ne­
spoznal nikto, kto niekedy videl bývalú Elenu Gilber­
tovú.
Dvere sa pomaličky otvorili a na prahu sa neukázal 
pán Bryce, ani pani Bryceová či Jim, ale Tamra. Mala na 
sebe... no, takmer nič. Obliekla si tango nohavičky, ale 
vyzerali vyrobené  doma,  akoby  nožnicami  rozstrihla 
obyčajné nohavičky – a už sa jej rozpadávali. Na prsiach 
mala dve okrúhle ozdoby vyrobené z kartónu a priviaza­





Temné sily  37
né na niekoľkých šnúrkach s farebnými korálikmi. Na 
hlave mala papierovú korunu, z ktorej tie koráliky zrej­
me zobrala. Pár z nich sa pokúsila prilepiť aj na nohavič­
ky. Výsledok presne zodpovedal realite: ako keď sa dieťa 
pokúša vyrobiť  si  kostým  tanečnice  alebo  striptérky 
z Las Vegas.
Matt sa v šoku odvrátil, ale Tami sa naňho zozadu 
vrhla.
„Mattko zlatko,“ zahúdla. „Ty si sa vrátil. Vedela som 
to. No prečo si so sebou priviedol túto škaredú starú 
štetku? Ako by sme...“
Elena urobila krok vpred, lebo Mattovi sa zatriasla 
ruka. Bola presvedčená, že Matt by v živote neudrel že­
nu, vlastne ešte dieťa, no na pár vecí bol precitlivený. Na­
príklad na ňu.
Elene sa podarilo dostať medzi Matta a prekvapujúco 
silnú Tamru. Pri pohľade na Tamin kostým musela po­
tlačiť úsmev. Napokon, len pred pár dňami sama vôbec 
nechápala tabu spojené s ľudskou nahotou. Teraz ho chá­
pala, no nezdalo sa jej vôbec také dôležité ako kedysi. 
Ľudia narobia toľko zbytočného rozruchu okolo vlastnej 
normálnej pokožky, ktorá je fajn! Podľa nej neexistoval 
dôvod, prečo by sa na nej mala nosiť ďalšia koža, iba ak 
by bez nej bolo človeku zima alebo nepohodlne. No spo­
ločnosť tvrdí, že byť nahý je hriech. Tami sa vlastným 
detským spôsobom pokúšala vyzerať hriešne.





38  Upírske denníky
„Nedotýkaj sa ma, ty stará štetka,“ zavrčala Tamra, 
keď ju Elena odrhla od Matta, a potom dodala ešte nie­
koľko šťavnatých výrazov.
„Tami, kde máš rodičov? Kde máš brata?“ spýtala sa 
Elena. Ignorovala obscénne slová – boli to len zvuky –, 
no videla, že Matt zatína pery.
„Ihneď sa Elene ospravedlň! Ospravedlň sa za tie re­
či!“ dožadoval sa.
„Elena je smradľavá mŕtvola s červíkmi v očných jam­
kách,“ zanôtila Tamra. „No moja kamarátka vraví, že keď 
bola nažive, bola štetka. Ozajstná...“ nasledoval rad vulga­
rizmov, pri ktorých Matt zalapal po dychu, „... lacná štet­
ka. Veď vieš. Nič nie je lacnejšie ako to, čo je zadarmo.“
„Matt, nevšímaj si to,“ zašepkala Elena a zopakovala: 
„Kde máš rodičov a Jima?“
Odpoveď opäť sprevádzali nadávky, no zároveň z nej 
vydedukovali informáciu – či už pravdivú, alebo nie –, 
že pán a pani Bryceovci odišli na niekoľkodňovú do­
volenku a že Jim je so svojou priateľkou Isobel.
„Tak potom ti musím pomôcť nájsť slušnejšie šaty,“ 
povedala Elena. „Najprv by si sa mala okúpať, aby si sa 
zbavila tých vianočných čačiek...“
„Len to skús! Len to skús!“ Odpoveď znela ako niečo 
medzi erdžaním koňa a ľudskou rečou. „Prilepila som ich 
sekundovým lepidlom!“ dodala Tami a vzápätí sa hyste­
ricky rozchichotala.





Temné sily  39
„Preboha, Tamra, uvedomuješ si, že ak na to nie je rie­
didlo, možno ti tie koráliky budú musieť odoperovať?“
Odpoveďou boli vulgarizmy a k nim sa odrazu pridal 
zápach. Nie zápach, pomyslela si Elena: hnusný, dusivý 
smrad.
„Jaj!“ Tami sa znovu zachichotala nenormálne vyso­
kým hlasom. „Pardon, ale aspoň je to prirodzený plyn.“
Matt si odkašľal. „Elena, asi tu naozaj nemáme čo hľa­
dať. Jej rodičia tu nie sú a...“
„Boja sa ma,“ zachichotala sa Tamra. „Vy sa ma nebo­
jíte?“ Hlas jej odrazu klesol o niekoľko oktáv.
Elena pozrela Tamre do očí. „Nie, nebojím. Len mi 
je ľúto dievčatka, ktoré sa ocitlo v nesprávnom čase na 
nesprávnom mieste.  No  Matt  má  asi  pravdu.  Musíme 
odísť.“
Tamino správanie sa v okamihu zmenilo. „Prepáčte... 
Neuvedomila som  si,  že  mám  hostí  takéhoto  kalibru. 
Matt, nechoď, prosím.“ Potom sa dôverne spýtala Eleny: 
„Stojí za niečo?“
„Prosím?“
Tami kývla hlavou k Mattovi, ktorý sa jej ihneď obrá­
til chrbtom. Zdalo sa, akoby v ňom Tamin smiešny vý­
zor vzbudzoval odpor.
„On. Stojí za niečo v posteli?“
„Matt, pozri.“ Elena zdvihla tubu s lepidlom. „Asi si to 
naozaj prilepila na pokožku. Musíme zavolať na neja kú 





40  Upírske denníky
detskú linku dôvery, aby ju niekto odviezol do nemoc­
nice. Či už jej rodičia o tomto správaní vedeli, alebo nie, 
nemali ju tu nechať samu.“
„Ja len dúfam, že sa im nič nestalo,“ zachmúrene po­
vedal Matt, keď kráčali k autu. Tami ich nasledovala 
a vykrikovala šťavnaté podrobnosti o tom, ako si „všetci 
traja užívali“.
Elena naňho neisto pozrela zo svojho miesta na se­
dadle spolujazdca – vedela, že by nemala šoférovať, keď­
že nemá doklady. „Možno by sme ju najprv mali odviezť 
na políciu. Bože, úbohá rodina!“
Matt dlho zamračene mlčal. „Mám pocit, že som za 
to trochu zodpovedný. Vedel som, že s ňou niečo nie je 
v poriadku – mal som to vtedy povedať jej rodičom.“
„Teraz rozprávaš ako Stefan. Nie si zodpovedný za 
každého, s kým sa stretneš.“
Matt na ňu vďačne pozrel a Elena pokračovala. „Po­
viem Bonnie a Meredith, aby spravili niečo, čo potvr­
dzuje, že za to nemôžeš. Poviem im, aby skontrolovali 
Isobel Saitouovú, Jimovu priateľku. S tou si vôbec nebol 
v kontakte, ale Tami možno áno.“
„Myslíš, že to dostala aj ona?“
„Dúfam, že to Bonnie a Meredith zistia.“
Bonnie zastala a takmer jej vypadli nohy pani Forbes­
ovej. „Ja do tej spálne nejdem.“





Temné sily  41
„Musíš. Sama  to  nezvládnem,“  povedala  Meredith. 
Potom povzbudzujúco dodala: „Počúvaj, Bonnie, ak pôj­
deš so mnou, prezradím ti tajomstvo.“
Bonnie si zahryzla do pery. Potom zavrela oči a do­
volila Meredith, aby ju viedla ďalej do domu hrôzy. Ve­
dela, kde je spálňa – napokon, odmalička sa sem chodie­
vala hrávať. Ide sa až na koniec chodby a potom doľava.
Prekvapilo ju, keď Meredith po pár krokoch prudko 
zastala. „Bonnie.“
„No? Čo je?“
„Nechcem ťa vystrašiť, ale...“
Bonnie sa, samozrejme, zľakla. Vytreštila oči. „Čo? Čo 
je?“ Kým Meredith stihla odpovedať, obzrela sa a uvi  ­
dela to.
Bola za ňou Caroline. No nestála. Zakrádala sa. Nie – 
liezla tak ako na Stefanovej dlážke. Ako plaz. Rozstrapa­
tené bronzové vlasy jej viseli do tváre. Lakte a kolená jej 
trčali nabok v čudných uhloch.
Bonnie skríkla, no tlak domu akoby jej zatisol výkrik 
do hrdla. Dosiahla len to, že Caroline na ňu pozrela – 
predviedla pozoruhodne rýchle myknutie hlavy. Presne 
ako plaz.
„Preboha... Caroline, čo sa ti stalo s tvárou?“
Caroline mala monokel, purpurovú opuchlinu, ktorá 
časom určite sčernie. Na čeľusti mala ďalšiu napuchnutú 
purpurovú ranu.





42  Upírske denníky
Na otázku však neodpovedala, ak sa za odpoveď nedá 
považovať syčanie, ktoré vydávala pri plazení.
„Meredith, utekaj! Je hneď za mnou!“
Meredith pridala do kroku a odrazu vyzerala vystra­
šene – Bonnie to pripadalo o to horšie, že jej kamarátkou 
inak nikdy nič neotriaslo. No ako postupovali dopredu 
a pani Forbesová sa bezvládne knísala medzi nimi, Caro­
line podliezla svoju mamu a vkĺzla do rodičovskej spálne.
„Meredith, ja nepôjdem do...“ No už prechádzali cez 
dvere. Bonnie rýchlo pozrela do každého rohu. Po Ca­
roline nebolo ani stopy. 
„Možno sa skryla v šatníku,“ povedala Meredith. „Prvá 
pôjdem ja a zložím jej hlavu na posteľ. Neskôr ju poriadne 
uložíme.“ Cúvla k posteli, takmer pritom so sebou strhla 
Bonnie, a zložila pani Forbesovú tak, aby mala hlavu na 
vankúši. „Už ju len nadvihni a polož jej nohy na posteľ.“
„Nemôžem. Nemôžem! Caroline je pod posteľou.“
„Nemôže byť pod posteľou. Je tam desaťcentimetrová 
medzera,“ vyhlásila Meredith neoblomne.
„Je tam! Viem to. A ty,“ dodala ostro, „si mi sľúbila, 
že mi prezradíš tajomstvo.“
„No dobre!“ Meredith s problémami hľadela pomedzi 
rozstrapatené tmavé vlasy. „Včera som Alaricovi posla­
la telegram. Je na takom konci sveta, že ho viem kontak­
tovať len telegramom a môže to trvať niekoľko dní, kým 
dostane moju správu. Zišlo mi na um, že budeme potre­





Temné sily  43
bovať jeho pomoc. Nerada ho žiadam, aby robil na pro­
jektoch, ktoré sa netýkajú jeho doktorátu, ale...“
„Komu záleží na jeho doktoráte? Chvalabohu!“ zvola­
la Bonnie. „Urobila si dobre!“
„Tak poď sem a zdvihni pani Forbesovej nohy na pos­
teľ. Ak sa zohneš, istotne to zvládneš.“
Pani Forbesová  ležala  na  manželskej  posteli  šikmo 
ako nejaká handrová bábika. „Caroline ma chytí.“
„Nechytí. No tak, Bonnie. Chyť pani Forbesovú za no­
hy a poriadne sa zapri...“ 
„Keď pôjdem tak blízko k posteli, chytí ma!“ 
„Prečo by to robila?“ 
„Lebo vie, čoho sa bojím! A keď som to teraz vyslovi­
la, už to vie na sto percent.“ 
„Keď ťa chytí, kopnem ju do tváre.“ 
„Nemáš takú dlhú nohu. Narazila by si do toho kovo­
vého oného...“ 
„Preboha, Bonnie! Pomôž mííííí!“ Posledné slovo sa 
premenilo na výkrik.
„Čo sa stalo?“
„Chytá ma!“
„Nie! Ona chytá mňa! Nikto nemá také dlhé ruky!“
„Ani také silné! Bonnie! Nemôžem ju striasť!“
„Ani ja!“
A potom sa všetky slová utopili vo výkrikoch.





44  Upírske denníky
Keď Tami vyložili na polícii, jazda s Elenou po lese zná­
mom ako  Fell’s  State  Park  pripomínala...  prechádzku 
v parku. Každú  chvíľu  zastavovali,  Elena  urobila  pár 
kro kov do lesa, zastala a volala. Potom sa sklamane vrá­
tila k autu. 
„Neviem, či  by  to  Bonnie  vedela  lepšie,“  povedala 
Mattovi. „Keby sme sa premohli a vyšli v noci von...“
Matta nevdojak striaslo. „Dve noci stačili.“
„Ozaj, nikdy  si  mi  nepovedal,  čo  sa  s tebou  dialo 
v prvú noc. Alebo aspoň nie vtedy, keď som rozumela 
slovám.“
„Takto som jazdil po okolí, lenže na opačnej strane 
Starého lesa – blízko pri Lightning­Split Oaku...“
„Uhm.“
„Potom sa uprostred cesty niečo zjavilo.“
„Líška?“
„Vo svetle reflektorov to bolo červené, ale takú líšku 
som ešte nevidel. A po tejto ceste jazdím, odkedy mám 
vodičák.“
„Vlk?“
„Myslíš vlkolak? Nie. Už som videl vlky vo svite me­
siaca a boli väčšie. Toto bolo niečo medzi tým.“
„Inými slovami,“ povedala Elena a prižmúrila lazu­
ritové oči, „origi


       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.