načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Trinásťroční - Zuzana Štelbaská

Trinásťroční

Elektronická kniha: Trinásťroční
Autor:

Päť postáv, päť hrdinov, ktorých zdanlivo nič nespája – okrem toho, že majú trinásť rokov. Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola, každý z nich žije v inom meste, v inom čase a ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4%hodnoceni - 58.4% 60%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 152
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-754-4287-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Päť postáv, päť hrdinov, ktorých zdanlivo nič nespája – okrem toho, že majú trinásť rokov. Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola, každý z nich žije v inom meste, v inom čase a rieši iný problém: závislosť na sociálnych sieťach, emigrácia rodičov a neuveriteľný návrat do otcovho rodného mesta, únik pred mamou, ktorá túži začať nový život, či hľadanie zmyslu života, ktorý bohatá rodina nezaručí... Tínedžeri nájdu v tejto skvelej knižke slovenských poviedok príbehy, v ktorých nájdu nielen seba, ale aj humor a tajomstvo, a ich rodičia možno skúsia porozumieť svetu svojich detí, na ktorý už asi dávno zabudli.

Zařazeno v kategoriích
Zuzana Štelbaská - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Trinásťroční 

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.sk

www.albatrosmedia.sk

Zuzana Štelbaská

Trinásťroční – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.




5

Darina

31. 12. 2026

Búda pod Ostredkom

„Načo sa tam mám trepať!?“ osopila sa rozospatáDa

rina na rodičov. Sedela na posteli a neveriacky sapo

zerala na hodinky. Na displeji bolo 5:05.

„Na Silvestra. Na to sa tam máš trepať,“ chechtal

sa jej mladší brat Jano. Vyzeral ako koráb narozbú

renom mori, pri chôdzi sa mu prebytočné kilá okolo

pása prevaľovali zo strany na stranu. Špeciálnelekárbr />

6

Trinásťroční

ske pásky pripevnené okolo ruky a nohy mukontro

lovali hladiny cukrov a  tukov v  tele, tiež merali tlak

a  dohliadali, aby sa neprejedal. Boli to na pohľad

sofistikované zariadenia, ale fungovali mimoriadne

zákerne. Stačilo, aby si len pomyslel na čokoládu,

a pásky okamžite vysielali signál do čipu medzi jeho

lopatky. Po krátkom zapípaní mu uštedril elektrošok.

Druhý stupeň bol naprogramovaný tak, že čip rea

goval, keď už nejakú sladkosť zjedol. Jano sa radšej

k tomuto stupňu neprepracoval, nechcel vedieť, čo by

nasledovalo.

„O  desať minút odchádzame. Je mi jedno, či ste

pripravení. Naložíme vás do auta tak či tak!“ ziapala

mama z kuchyne. Bolo ju určite počuť až k susedom.

Darina bývala s  rodičmi a  bratom v  novej modernej

bytovke v  dvojpodlažnom byte vybavenom všetkou

možnou aj nemožnou technikou. Dom z najmoder

nejších odľahčených stavebných materiálov bol síce

efektný, takmer dokonalý, ale mal jednu chybu – jeho

múry dostatočne nezachytávali zvuky. Tie prenikali

stenami v  zmenených podobách a  vytvárali zvláštne

akustické javy. V praxi to znamenalo, že keď sinaprí

klad niekto zo susedov grgol, Darina to vo svojej izbe


7

Darina

počula ako dutý gong. A  keď mama kričala, susedia

mali zaraz v byte staromódnu zvonkohru.

„Odteraz máš všetko na starosti ty, Cicero. Dobre sa mi tu o  to postaraj,“ lúčil sa otec s  ÚBR-tom, čiže s Ústredným Bytovým Robotom, čo bol vlastne zabudovaný počítač, ktorý všetko v  byte reguloval. Svetlo, stroje na upratovanie, spotrebu vody...Niekedy aj proti vôli obyvateľov. Keď, dajme tomu, Cicero zaznamenal, že v jeden deň išla práčka trikráta umývačka riadu dvakrát, nedovolil nikomu napustiť si vaňu. Aby šetril vodu. Takže keď Jano prišiel v  taký deň zo školy vyváľaný v  blate, čo bola obľúbená zábava jeho spolužiakov, mohol sa len osprchovať, aj to iba nastavených päť minút. To ani zďaleka nestačilo na očistu každej faldy na jeho bruchu a Darinamusela v  izbe znášať spuchnutý bahnový smrad až do ďalšieho dňa.

Mimochodom – detská izba. I napriek tomu, žebývali vo veľkom dvojpodlažnom byte, Darina malaspoločnú izbu s  Janom, pretože otec chcel mať pracovňu a  jedna miestnosť bola vyhradená iba preňho. Čo na tom, že bol stavbyvedúci a  pracoval iba v  teréne. Vyhlásil, že potrebuje priestor pre seba, mama hovyobTrinásťroční

jímala a  vyhnala deti do jednej cimry, kde si svorne

súrodenecky liezli na nervy.

„Vysmradni sa do kúpeľne, tchor jeden,“ nežneoslovila brata, ktorý sa spotil pri zatváraní svojho kufra. Zložila si rukavice aj  mohutné čierne okuliare, ktoré boli nevyhnutnou súčasťou jej druhej reality nasociálnej sieti, zvanej Oxacul, ktorej sa stala súčasťou ako každý človek na planéte v  deň svojich trinástich narodenín. Prezliekla sa do športového, rozhádzanépyžamo a  posteľ nechala tak. Vedela, že Cicero sa bude nudiť, kým budú preč, a  všetko ustelie aspoň trikrát. Jedine vankúš si schovala do skrine, pretože ten odľud robotický zvykol jej a bratov vankúš vymeniť. Mama tvrdila, že je to nezmysel, ale Darina vedela svoje. Bratov smrad rozoznala na päť metrov. V návode napoužívanie ÚBR-ta síce písali, že robot sa časom naučí detailne vyhovieť potrebám všetkých členov domácnosti, alevýrobca už nedodal, že jeho umelá inteligencia je na takej úrovni, že rozozná nielen to, kto má čo rád, ale aj kto čo nenávidí, a bude robiť prieky.

Malo to svoje výhody. Tým, že všetko oňuchávala, či jej to Cicero nepovymieňal, cibrila si čuchové bunky. Už-už sa blížila k  úplnej čuchovo-zmyslovej dokonaDarina

losti, ale to Darina ešte netušila. Nateraz ju zaujímalo

jediné: či sú veci, ktorých sa dotýka, jej.

„Deťúrence, ako ste na tom?“ vošiel do izby rozžiarený otec. Mädlil si ruky a  s  iskrou v  oku sledoval dvoch nešťastníkov. Jano sedel na kufri, nijako sa mu nedarilo zavrieť ho, a ofučaná Darina mala už zasenasadené Oxaculy a venovala sa svojmu paralelnémuneživému životu. Firma prevádzkujúca sieť Oxacul pred pár dňami dovolila, aby sa ľudia mohli na ňuprihlasovať aj pod vymyslenými menami.  Darina sa nevedela dočkať, kedy si zmení identitu. Už dlho tam bola pre ňu nuda. Všetkých poznala, mala pocit, že každé video už videla, že každú hru už hrala. Ale zmenenéidentity, tie by mohli vniesť do jej života trochu vzrušenia! Chvíľu potrvá, kým zistí, kto je kto, nehovoriac o tom, že sa nevedela dočkať, či s menom si bude môcťzmeniť aj vzhľad. Nateraz sa dali upravovať len jej vlastné podobizne. Ale Darina si želala byť staršia, mať plnšie pery a  hrubšie obočie, dlhšie vlasy a  mierne vypuklý nos. V zrkadle mala všetko presne naopak.

„Pomôž mi, ocko, prosím ťa,“ naťahoval sa Jano s kufrom.

„Ukáž,“ oco chytil obrí kufor, ktorý bol ľahší, než

Trinásťroční

čakal, vyšmykol sa mu z  rúk a  zletel dolu schodmi.

Cestou sa otvoril a povypadávali z neho kocky zostavebnice, ktorú si tam Jano celú napchal a keďže to bola

stavebnica antigravitačná, vzápätí sa kocky poodrážali

od kovového nábytku a ostali voľne visieť vo vzduchu.

V kufri zostali iba jedny náhradné spodky a jednotielko – celá Janova garderóba. „No nič, popros Cicera,

nech ti s tým pomôže,“ poklepal ho usmievajúci sa oco

po ramene a Jano sa s fučaním zlial dolu schodmi.

„Hééééééééj!“ zvrieskla Darina, keď sa jej obraz pred očami odrazu vypol. „Ty zákerná tučná guľa, okamžite to zapni!“ zložila si Oxaculy, aby vynadala bratovi, ale nosom narazila rovno do otcovho nosa.

„Čau, kráska,“ povedal jej zblízka a pobozkal ju.

„Ja nikam nejdem. Zapni mi to,“ odtiahla sa.

„Keď nemáš nič zbalené, tvoja chyba. Oblečieš si, čo tam bude,“ oco sa neprestával usmievať. Vzal jejOxaculy a odložil ich na kraj postele.

„Na to zabudni!“ vybehla Darina z izby a zamkla sa v  kúpeľni. Sadla si na vyhrievanú záchodovú dosku. Po sekunde z nej vyskočila a začala nadávať ÚBR-tovi. „Cicero, už zase máš nastavenú vyššiu teplotu! Tádoska ma páli, pretože nerozoznáš, kto na nej sedí! HoDarina

rúcu platňu pod zadkom má rád môj maslovitý brat.

Mne stačí príjemných dvadsať stupňov, tak si to už

láskavo zapamätaj!“ pišťala. Vzápätí si spomenula, že

to Cicero určite zase urobil naschvál. Nenávidela ho.

Ale nenávidela aj všetko ostatné. Chcela len svojeOxaculy, v ktorých bol život životom. Tam si vedela všetko

zariadiť tak, aby bola šťastná. Nie ako toto prežívanie,

kde jej všetci a všetko liezlo na nervy.

Našťastie mala ešte Oxaculok. Záchranný náramok pre  prípad, že nemohla mať Oxaculy na očiach. Zaznamenával všetky aktivity, ktoré sa tam diali počas jej neprítomnosti. Keď Oxaculok stisla ukazovákom a palcom, aktivoval sa hologram, ktorý jej zasvietil nad zápästím. Mal príjemné pastelové farby a  ovládal sa ukazovákom druhej ruky. Oxaculok bol nepremokavý, ohňovzdorný, nedal sa roztrhnúť ani rozbiť, nikdy sa neošúchal a dokázal meniť vzhľad tak, aby sa hodil ku každému oblečeniu. Mohol byť navlečený na ruke už natrvalo, nikdy ho nebolo treba dávať dolu. Ostával s človekom až do smrti,  najnovšie si ho ľudia želali aj do hrobu. Nevedeli sa s ním jednoducho rozlúčiť.

„Ešteže ťa mám,“ hladila Darina Oxaculok,pobozkala ho a pritúlila si ho k lícu, keď sa naštartoval.

Trinásťroční

To už sa oco začal dobýjať do kúpeľne. Vôbec saneýtal, či môže vojsť, jednoducho nakázal Cicerovi, aby odblokoval zámku a  dvere vyvalil. Schmatol jačiacu Darinu, ktorá kopala nohami, a vliekol ju preč.V poslednej chvíli sa načiahla po svoje Oxaculy a schmatla aj náhradný zdroj zo skrinky. Škatuľka veľkosti mušle zaklapla na určené miesto na Oxaculoch, navliekla si ich na hlavu, natiahla si k nim rukavice a stíchla.Oxaculy sa naštartovali. Teraz mala všetko a nech si s ňou robia, čo chcú.

Rodičia naložili deti do auta, zabezpečili dom, zobrali len lekárničku a vyrazili na cestu. Všetko ostatné, čo zvyčajne brávali na výlety, ostalo tentoraz doma: 3D tlačiareň, keby niečo zabudli; robotický chirurg, keby si niekto niečo zlomil; rozkladací elektrovoz, keby bolo treba niekam ísť; elektrický nosič batožín; prenosné čítačky zdravotného stavu; monitory na denné správy; plánovač aktivít; aplikáciu s  témami na rozhovor; čip s  nápadmi a  k  tomu všetkému solárne nabíjačky.

„Oci? A prežijeme to?“ spýtal sa zadychčane Jano.

„Kto neprežije, nech mi nejde na oči!“ dviholvarovný prst oco a doširoka sa usmial.

Darina

„Oci? A kam to vlastne ideme?“ vyzvedal Jano ďalej.

Oco sa rozhovoril a  keby Darina nemala na hlave tú veľkú vec, videla by, ako sa Janovi od údesu zúžili zrenice a padla sánka.

Ale Darina ich nevnímala. Oxaculy síce išliv úspornom mode, ale aj tak to bola oveľa väčšia zábava akos rodičmi. Ak to nebude s aktivitami preháňať, záložný zdroj jej vydrží celý týždeň. Rodičovský plán jej teda mohol byť ukradnutý. Jediné, čo na fungovanie Oxaculov potrebovala, bol internetový signál. A ten bol v roku 2026 už úplne všade. Prvého januára 2027 to dokonca budú tri roky, čo sa net dostal až na Mesiac.

Dôvodov, prečo Darina omnoho radšej trávila čas s Oxaculmi na hlave než v realite, bolo málo. Presnejšie, boli dva. Prvý: v Oxacule sa nemohlo nič stať. Druhý: Darina zabudla žiť.

Jeden deň v Oxacule vyzeral pre niekohoprimitívne, ale Darinu vnútorne tešil a uspokojoval.

Každé ráno sa dlho venovala svojej tvári. V Oxacule si mohla výzor upraviť rôznymi efektmi. Svojobľúbený, ktorý používala najčastejšie, sa volal Darina Glow. Po jeho aplikácii vyzerala, akoby žiarila. Ona všakžiarila naozaj, z kontúr tváre jej vychádzali neprirodzené

Trinásťroční

lúče svetla, ale ju to robilo šťastnou. Keď bolaspokojná s tvárou, pustila sa do oblečenia. V Oxacule neboli

žiadne obmedzenia na  oblečenie. Mohla si čokoľvek

vybrať v obchoďákoch, ktoré boli omnoho väčšie ako

tie v skutočnom svete a vôbec sa v nich neplatilo.Každý si vzal, čo chcel, a tovar sa nikdy neminul. Naopak,

každý týždeň prichádzali nové kolekcie. Mohla mať, čo

len chcela. Jediné, čo systém užívateľom do 18 rokov

zakazoval, bolo vyzývavé erotické oblečenie, ktoré ju

beztak nelákalo.

Nakupovaniu v Oxacule Darina absolútne prepadla, vyčlenila si naň minimálne dve hodiny denne. Bola to jedna z mála činností, ktorým sa tam venovala. Keď sa jej v hlave zrodil čo len náznak nápadu, týkal sanavrhovania oblečenia. Každý kúsok, čo ponúkali obchody v Oxacule, bol generovaný automaticky, nenavrhol ho človek, ale systém. Preto by raz chcela skúsiť navrhnúť niečo ona sama. Ale nedalo sa. Všetko bolo preužívateľov vopred vymyslené. Aby sa nemohlo nič stať.

Opustila svoj úhľadne vyzdobený dievčenskývirtuálny byt, v ktorom zatiaľ bývala sama. Programdovoľoval svojim účastníkom spoločné bývanie od štrnástich rokov. To už bude zanedlho. Dovtedy má čas, aby sa na

Darina

to pripravila. Vybrala sa do krásneho nákupnéhocentra, kde vždy niekoho stretla a mohla ho osloviť. Stačilo

naňho dvakrát ťuknúť rukou a  dali sa do rozhovoru.

Ten bol zvyčajne úplne neškodný. Niečo ako...

„Ahoj, máš sa?“

„Ahoj, mám sa super. Nakupujem! Čo robíš ty?“

„Aj ja nakupujem. Rada nakupuješ?“

„Strašne rada! Nakupovanie ma veľmi baví.“

„Aj mňa.“

„Dík za super pokec.“

„Maj sa!“

„Ahoj!“

Darina bola šťastná. Nič sa nemohlo stať. Všetci boli milí, každá tvár mala navolenú iba jedinú emóciu – šťastie. Tu sa nedalo stúpiť vedľa. Všetko v  Oxacule bolo dokonalé. Keď toto Darina nemala, bola mimo, nevedela, čo má robiť.

Auto zastavilo. Deťmi heglo a  Darine sa Oxaculy bolestivo zosunuli na koreň nosa.

„Už sme tu,“ mädlil si oco ruky.

„Darina, daj to už dole,“ poklopala ju po hlave mama. „Jano, skús sa dostať von sám.“

„Podaj mi mäkké páčidlo, prosím ťa,“ zafufňal Jano.

Trinásťroční

„Nemáme tu nič. Vôbec nič, deti. Máme len seba,“ zatlieskal oco rukami a tváril sa úžasne natešene.

„Počkám, kým naštartujete elektrovoz. Vonku je kosa, počkám, kým sa nahreje, mám ešte desať minút,“ pomrvila sa Darina na sedadle a  zabuchla za sebou dvere.

„Dobrý deň, vitajte. Prišli ste práve včas. Vyrazíme hneď, aby sme došli ešte za svetla,“ ozval sa spoza ich chrbtov mladý mužský hlas. „Som Peter, dúfam, že sa vám bude u nás páčiť,“ potriasol si ruku s ocom, mamou a  Janom. Silným potiahnutím ho vyslobodil z  auta a  Jano padol dolu tvárou do hlbokého snehu. Zapadol doň ako štupeľ do vane. Nevedel sa obrátiť ani posadiť. Ostal nehybne ležať a  čakal, čo sa stane. Predstavil si, že neleží v snehu, ale v šľahačke. Čipmedzi lopatkami vzápätí vydal pípavý signál a Janoschytal elektrošok. Ale aspoň si ho konečne všimli. Peter obkopal okolo neho lopatou jarok, prevalil ho na bok a pomohol mu vstať.

„Darina, tú vec si nemôžeš zobrať zo sebou,“ mama jej zaťukala po Oxaculoch, ale Darina sa len odtiahla a dala si hlasnejšie sprievodnú hudbu. Systém užpresne poznal jej obľúbené skladby a automatickygeneroDarina

val hudbu, ktorá jej lahodila. Napĺňalo ju to pocitom

výnimočnosti. Vôbec si nevšimla, že skladby sú stále

tie isté, menia sa len elektronické aranžmány, striedajú

sa tóniny a  rytmus. Vôbec si neuvedomovala, že dookola počúvala tie isté odrhovačky, jej otupené zmysly

to nerozoznali. Navyše práve začala audiočetovať so

spolužiačkou:

„Čauko, Dayra, už si to videla? Včera, keď som šla domkov z  obchoďáku, na ulici pri fontáne stála nová budova.“

„Ahojček, Lila, to faaakt? Nový obchoďák???“

„Ne, ne, ne, láska, nebol to obchoďák.“

„Váu! Čo to bude, ak nie obchoďák?“

„Neviem! Ale je tam napísané: Škola.“

„No teda, moja! Fakt škola?“

„Fakt škola.“

„A nevieš, čo tam bude?“

„Ty, ja vôbec netuším!“

„Čo to máš dnes na sebe, feši?“

„Práve som to kúpila. Kde si, cica? Dajme stretko. Pozývam ťa na Mochito lajt.“

„Dobre, mojka. Ja som tu. A  pôjdeme sa pozrieť aj na tú novú budovu.“

Trinásťroční

„Kde tu?“

„Čo kde?“

„No kde si, že tu?“

„Bóóóže, Lila, klikni na mňa a daj transfer. Kedy sa to už naučíš používať?!“

Darina nemusela rozprávať nahlas. Systém sa dal nastaviť na mlčiaci režim, keď bol četujúci v  realite s niekým v miestnosti alebo na verejnom mieste.Stačilo len nemo otvárať ústa. Systém vedel odčítať z pier a  v  Oxacule sa aj nevydaný hlas preniesol do virtuálneho sveta a všetci účastníci ho v svojich slúchadlách počuli.

„Nechajte ju,“ usmial sa Peter, keď pochopil, že snaha rodičov vytrhnúť Darinu z virtuálneho sveta je márna. „Už som také prípady videl. Vyriešim to, len najskôr pomôžte synovi.“ Jano sa naťahoval zadverami terénneho pásového vozidla, do ktorého mali všetci nastúpiť. Už ho od vozidla delilo len posledných desať centimetrov, ale brucho mu zabraňovalo otvoriť dvere a  úspešne sa vyterigať na sedadlo. Otec ho silou-mocou vtlačil dnu, nevedel, ako má uchopiť syna,prebytočný tukový obal mu zakaždým vykĺzol z dlaní, akoby dnu vpratával obrovský nafúknutý balón. Janovi saneDarina

podarilo dosadnúť na sedadlo. Prekotil sa na podlahu

a  zostal tam zakliesnený. Otec mu  ešte nasúkal nohy

dnu, aby sa dali zavrieť dvere. V tejto nepohodlnejpolohe celou cestou zízal do stropu a na chrbte cítil každú

nerovnosť zľadovatenej cesty, po ktorej sa viezli.

S Darinou si Peter poradil jednoducho, zobral ju do náručia a  preložil z  auta do tereňáku. Pocítila závan zimy a  zneistela. Zaznamenal to aj  systém v Oxacule a  okamžite vygeneroval cukráreň, v  ktorej čašníčka práve otvorila chladničku s  koláčmi. Darine zrazu pripadal chlad veľmi príjemný a virtuálne šťastie sa jej vrátilo.

Cesta trvala asi pol hodiny. Jano zadriemal na podlahe, oco s  mamou sedeli vedľa šoféra a  držali sa za ruky. Pozorovali zasneženú krajinu a oco saneprestával usmievať. Darina ďalej pokojne nakupovalav Oxacule a  chystala sa s  Lilou obzrieť si  novú budovu pri fontáne.

Peter poklepal oca po kolene, aby ho na niečoupozornil. Priložil si ukazovák k  ústam, naťukal čosi do monitora na riadiacej doske a  vypol motor. Hlučný motor terénneho vozidla razom stíchol a s príjemným šušťaním sa ďalej kĺzali po čerstvom prašane. Stroj šiel

Trinásťroční

hladko, bez jediného trhnutia.  Mama s  ocom si vychutnávali dosiaľ nepoznané blaho tichej jazdy saní.

Zotrvačnosťou sa takto viezli asi pol minúty po mierne naklonenom svahu.

Janovi sa snívalo, že sa kĺže po bielej smotanovejželatíne, posypanej jemným vanilkovým cukrom, načo schytal elektrošok, vďaka čomu podskočil a  konečne sa posadil do normálnej polohy. Vydriapal sa na sedadlo vedľa sestry a doširoka rozďavil oči i ústa. Nikdy nič podobné, ako mu poskytol pohľad z okna, doteraz nevidel.

Stroj sa kĺzal dolinou, nad ktorou sa čneli vysočizné zelené stromy a skaly, vedľa cesty tiekol potok, značne zamrznutý, no v  dravých úsekoch voda prerazila ľad a veselo cezeň klokotala. Všade boli záľahy snehu.Oblohu zastieral sivý opar a  pod ním bol nacapený žltý kruh. Na slnko sa dalo pozerať len tak, bez okuliarov. Ešte nikdy ho takto nevideli.

„Koľko to asi tak muselo stáť,“ zašepkal Jano. Podobné zážitkové krajiny, kam chodievali na dovolenky, boli umelo vytvárané v obrovských halách, aby sa ľudia cítili bezpečne. Pravidelne cez prázdniny chodili najmä k jazerám. Bolo to veľmi výhodné, pretože deti

Darina

sa tam nemohli utopiť, v tráve nebol hmyz a slnkonemohlo nikoho spáliť. Najviac hál zážitkových krajín

bolo s  kúpaliskami, potom s  robotickými zvieratami

a  atrakciami pre malé deti, dôchodcovia najčastejšie

navštevovali haly s pasívnymi pohybovými aktivitami,

ale existovalo aj niekoľko simulátorov lesa, samozrejme, bez zvierat, zato s  podrobným GPS pre zberačov

umelo nasadených plodov a  tiež zopár lyžiarskych

stredísk. V  Amerike už stavali prvú morskú halu, až

teraz totiž vynašli konštrukciu, ktorá unesie strechu

s rozmermi niekoľko desiatok kilometrov štvorcových.

Pomocou nových technológií a špičkových materiálov

sa podarilo už i to.

„Chcete im to povedať vy, alebo to mám urobiť ja?“ opýtal sa Peter rodičov, keď sa terénne vozidlo zastavilo pred skalnatou stenou. Po jej pravej strane viedol príkry chodník smerujúci strminou kamsi do kopca.

„Poviem to ja,“ usmial sa oco a  pomädlil si ruky. Otočil sa dozadu k deťom. Jano na neho vytriešťalteľacie oči a Darina nečujne mlela ústami. Práve sis Lilou obzerali novú budovu v Oxacule, ktorá sa objavila vedľa fontány a mala na sebe nápis Škola. Obe dievčatá živo diskutovali o tom, na čo tá budova asi bude slúžiť.

Trinásťroční

„Darina,“ poklopala jej mama po hlave ostrýmikĺbmi prstov a stiahla jej Oxaculy.

„Teraz nie, počkaj,“ vyprskla Darina a  chcela si ich nasadiť späť, no otec bol rýchlejší. Zadržal jej ruky a  nadýchol sa, že niečo povie. Nečakal, že Darina sa začne brániť. „Neber mi to! Neber mi to! Neber mi tooo!“ lomcovala s Oxaculami a oco mal čo robiť, aby ich udržal. Dcéra sa však nevzdávala. Naklonila sadoredu, aby získala lepšiu pozíciu, natiahla saa pomedzi otcove ruky zdrapila svoje Oxaculy ešte pevnejšie. Otca to nahnevalo, vykrútil Darinine ruky ajs Oxaculami a donútil ju pustiť ich. Darina však vstala, pišťala, driapala nechtami, aby Oxaculy získala späť. Vtedy už zasiahla aj mama. Darinu zatlačila späť na sedadlo, lenže dievčaťu sa podarilo omotať si pás z  Oxacúl na ruku a s víťazným „Ha!“ si ich mocne pritiahlo k sebe. Peter otvoril dvere na Darininej strane, mocnými ramenami ju schytil a  vyhodil z  auta do snehu. Darina ostala sedieť bez pohnutia a nenávistne sa pozerala do očí svojho premožiteľa.

Keď Peter videl, ako sa Darina zviecha zo snehu,pričom zatínala zuby od zlosti, ustúpil k vozidlu a rukou dal pokyn otcovi, aby mu podal Oxaculy. Vybral z nich



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist