načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Tretia strieborná kniha snov - Kerstin Gierová

Tretia strieborná kniha snov
-4%
sleva

Elektronická kniha: Tretia strieborná kniha snov
Autor:

Grandiózne finále úspešnej trilógie od Kerstin GierovejChodba so svojimi rôznofarebnými dverami a slabým svetlom by mohla pôsobiť veselo a pokojne, no nebolo to tak. V tom tichu akoby čosi ... (celý popis)


hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF, EPUB, MOBI
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 9788075442604
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Grandiózne finále úspešnej trilógie od Kerstin GierovejChodba so svojimi rôznofarebnými dverami a slabým svetlom by mohla pôsobiť veselo a pokojne, no nebolo to tak. V tom tichu akoby čosi číhalo. Nedalo sa však zistiť, odkiaľ to svetlo prichádza. Napriek tomu som mala toto miesto rada a aj predstavu, že za každými dverami sníva jedna duša a všetci ľudia na svete sú navzájom prepojení v tomto labyrinte. Bolo to magické miesto, tajomné a nebezpečné…

Související tituly dle názvu:
Tretia strieborná kniha snov Tretia strieborná kniha snov
Gierová Kerstin
Cena: 199 Kč
Druhá strieborná kniha snov Druhá strieborná kniha snov
Gierová Kerstin
Cena: 199 Kč
Prvá strieborná kniha snov Prvá strieborná kniha snov
Gierová Kerstin
Cena: 199 Kč
Čierna a strieborná Čierna a strieborná
Giordano Paolo
Cena: 210 Kč
Brána snov 1 Brána snov 1
Novotná Rozália
Cena: 86 Kč
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

2

Tretia strieborná

kniha snov

Vyšlo také v tištěné verzi

Objednat můžete na

www.cooboo.cz

www.albatrosmedia.cz

Kerstin Gierová

Tretia strieborná kniha snov – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všechna práva vyhrazena.

Žádná část této publikace nesmí být rozšiřována

bez písemného souhlasu majitelů práv.


3

zlom_monster_high_zlom_monster high 27.7.11 14:00 Stránka 1

Tretia striebor ná

kniha snov

Kerstin Gierová


4


5

Pre všetkých snívajúcich tam vonku.


6

Veď všetko, čo vidíme, je snom vo sne, inším nie.

Edgar Allan Poe


7

„Porozprávajme sa o  vašom démonovi. Počuli ste tento

týždeň jeho hlas?“ Oprel sa dozadu, ruky si zložil predbru

chom a s očakávaním sa na ňu pozrel. Venovala mu pohľad

svojich nezvyčajných tyrkysových očí, ktoré ho odzačiat

ku fascinovali. Ako vlastne všetko na nej. Anabel Scottová

bola nepochybne tou najatraktívnejšou pacientkou, akú

kedy liečil, ale to ani zďaleka nebolo všetko. Najviac hoza

ujala skutočnosť, že aj po toľkých hodinách terapie ju ešte

stále nedokázal prekuknúť. Neustále sa jej darilo znova ho

niečím prekvapiť a vyviesť ho z miery a to neznášal. Vždy

ho rozčuľovalo, keď mu dávala pocítiť, že ho máomotané

ho okolo prsta, pričom on bol diplomovaný odborný lebr />

8

kár a ona iba osemnásťročné a značne psychicky narušené

dievča.

Ale dnes to prebiehalo celkom dobre. Dnes to mal pod kontrolou.

„On nie je môj démon,“ odpovedala a  sklopila oči. Jej mihalnice boli také dlhé, až jej vrhali tiene na líca. „A nie, nič som nepočula. Ani som nič necítila.“

„Takže, to by bolo – nechajte ma chvíľku počítať –šestnásť týždňov, počas ktorých ste démona ani nevideli, ani necítili, je to tak?“ Naschvál nasadil trochu namyslený tón, vedel, že ju tým vyprovokuje.

„Áno,“ odvetila.

Ten nesmelý hlas sa mu páčil. Dovolil si malý úsmev. „S čím podľa vás súvisí, že vaše halucinácie zmizli?“

„Možno...“ zahryzla si do spodnej pery.

„Áno? Hovorte hlasnejšie.“

Vzdychla si a z čela si odhrnula jednu z lesklých zlatých kučier. „Možno to súvisí s tými tabletkami,“ priznala.

„Veľmi dobre ste to odhadli.“ Nahol sa, aby si niečozaísal, a. K., ds. V., hr. verk., skratky, ktoré si v tomtookamihu sám vymyslel. Lebo vedel, že to číta hore nohami, a  teraz sa pýta, že čo to, preboha, znamená. Len s námahou potlačil víťazoslávny úsmev. Áno, bezpochyby v ňom vzbudila sadistické sklony a áno, už dávno sa prestalsprávať profesionálne. No bolo mu to jedno. Anabel bola iná ako ostatné pacientky. Bolo preňho dôležité, aby konečne uznala jeho kompetentnosť. Napokon, veď on je Dr. Otto Anderson a raz sa stane primárom na psychiatrii. Naoddelení, na ktorom dievča strávi pravdepodobne celý zvyšok svojho života. „Tabletky sú nevyhnutné na liečenie polymorfnej schizofrénie, akú máte vy,“ pokračoval. Znova sa oprel a užíval si jej pohľad. „No pri terapiách sme urobili ešte viac. Odkryli sme vaše traumy z detstvaa analyzovali sme príčiny vašich preludov.“ To bolo veľmi prehnané. Od otca dievčaťa sa dozvedel, že svoje prvé tri roky prežilo v  pochybnej sekte, ktorá praktizovala rituály čiernej mágie, ale Anabel si nič z  toho nepamätala. Aj jeho pokusy preniknúť k  tým spomienkam pomocou hypnózy – metódy, ktorú použil bez povolenia – sa skončili neúspešne. V skutočnosti boli rovnako ďaleko ako na začiatku terapie. Nebol si ani istý, či Anabeline psychotické poruchy naozaj pramenia z jej detstva, nebol si istý vôbec ničím, čo satýkalo jej. Ale to je jedno – hlavne, že v ňom vidí skúseného lekára, ktorý vie nazrieť do jej vnútra a vďaka ktorému sa o sebe veľa dozvedela. „Konečne ste pripravená akceptovať, že váš démon existoval len vo vašej fantázii.“

„Nevolajte ho stále tak.“ Odsunula stoličku a vstala.

„Anabel!“ zvolal prísne. Práve to tak dobre prebiehalo. „Naše sedenie sa ešte neskončilo.“

„Ale áno, skončilo, doktorko,“ odvetila. „Čoskoro mi zazvoní budík. Mám dnes stretnutie so študijnou poradkyňou a na to v žiadnom prípade nesmiem prísť neskoro. Budete sa smiať, ale zvažujem štúdium medicíny, aby som sa neskôr mohla špecializovať na forenznú psychiatriu.“

„Netárajte hlúposti, Anabel!“ Zmocnil sa ho zvláštnypocit. Niečo tu nie je v poriadku. S ňou. S ním. S toutomiestnosťou. A prečo zrazu vo vzduchu zacítil konvalinkovú vôňu parfumu svojej matky? Roztržito siahol po pere. Študijná poradkyňa – taká hlúposť. Nachádzali sa na uzavretomoddelení a Anabel bez jeho povolenia nemohla ísť nikam, ani do parku. „Okamžite si znova sadnite. Poznáte pravidlá. Ja rozhodujem, kedy sa končia naše sedenia, nikto iný.“

Anabel sa súcitne usmiala. „Vy úbožiak. Ešte stále neviete, že vaše pravidlá tu už nie sú ničím iným, len – ako to nazývate? – preludmi?“

Cítil, ako zalapal po dychu. Je tu niečo, nejakámyšlienka, spomienka, celkom hlboko v ňom, ktorú musívydolovať na povrch. Lebo je dôležitá. Životne dôležitá. Alejednoducho sa mu nepodarilo preniknúť až tam.

„Nehľaďte tak šokovane.“ Anabel už bola pri dverách a potichu sa zasmiala. „Naozaj musím ísť, ale budúcitýždeň vás prídem opäť navštíviť. Sľubujem. Nech sa vámdovtedy sníva niečo pekné.“

Prv než stihol zareagovať, zabuchla za sebou dverea počul, ako sa jej kroky vzďaľujú po chodbe. Tá potvora presne vedela, že neukáže svoju slabinu a  nerozbehne sa za ňou, aby všetci videli, že nemá svoju pacientku pod kontrolou. Toto však bolo poslednýkrát, čo si nechal skákať po hlave, ďalšie sedenie už proti jeho vôli neukončí. Nabudúce sizavolá na pomoc ošetrovateľov, možno ju dá priviazať – ešte má niekoľko možností, ktoré nevyčerpal.

Keď zavrel Anabeline záznamy a odložil ich do zásuvky, ešte stále mal v nose jemnú konvalinkovú vôňu, ktorá mu pripomínala jeho matku. Na kratučký okamih sa mu zazdalo, že počul, ako matka zavzlykala jeho meno.

No oboje potom zmizlo a všetko bolo ako vždy. 12

1.

Ako dezert sme mali tapiokový puding, ale ten som vlastne

ani nepotrebovala, chuť som si pokazila už predtým.Postarala sa o to tá záležitosť s Rasmusom.

„Nebudeš ho jesť, Liv?“ Grayson ukázal na môj bezfarebný a  sklovitý puding, ktorý sa v  miske natriasal sem a  tam. Svoju vlastnú porciu hrčkovitého slizu s ananásovým kompótom už Grayson zhltol.

Prisunula som mu misku. „Nie, pokojne si ho zober. Opäť ďalšia britská tradícia, ktorej čaro som, bohužiaľ,neobjavila.“

„Ignorantka,“ povedal Grayson s plnými ústamia Henry sa zasmial.

Bol utorok na začiatku marca, slnko prenikalo doškolskej jedálne cez špinavé okná siahajúce až po strop. Nastenách a tvárach vyčarovalo jemné pásiky a ponorilo všetko do teplého svetla. Dokonca som si namýšľala, že vovzduchu cítim vôňu jari, ale možno to súviselo len s  veľkou kyticou narcisov na učiteľskom stole, ku ktorému si práve sadala moja francúzštinárka, pani Lawrenceová. Zdalo sa, že spala ešte horšie ako ja.

Jar teda bola vo vzduchu, Grayson, Henry a  ja sme si obsadili náš obľúbený slnečný stôl v  rohu vedľa východu a  predtým som sa dozvedela, že zajtrajší test z  dejepisu odpadá. Skrátka, mohla by som sa super uvoľniť, keby ma netrápila tá spomínaná vec s Rasmusom.

„Tapiokový puding vie byť aj lepší.“ Henry, ktorý si obozretne žiaden dezert nezobral, sa na mňa usmial a  na chvíľu som zabudla na naše problémy a  úsmev som mu opätovala. Možno bude napokon všetko v pohode. Ako to vždy vraví Lottie? „Neexistujú problémy, iba výzvy.“

Presne tak. Aký nudný by bol náš život bez výziev!Pritom nebolo vôbec nutné si k ostatným výzvam, ktorým už aj tak musím čeliť, nabaliť ešte ďalšiu. Bohužiaľ, presne to som urobila.

Stalo sa to predvčerom večer a ešte stále som netušila, ako mám z toho vykľučkovať.

Henry a Grayson sa u nás doma učili na písomkuz matematiky a  keď boli hotoví, Henry si pri odchode urobil malú obchádzku cez moju izbu, aby mi poprial dobrú noc.

Bolo neskoro, v  dome dávno zavládol pokoj, dokonca si Grayson mylne myslel, že Henry je už na ceste domov.

Bola som fakt prekvapená, že vidím Henryho, nielen kvôli neskorej nočnej hodine, ale aj preto, lebo sa nám ešte nepodarilo nanovo definovať náš vzťah a  oficiálne zmeniť „nešťastný rozchod“ na „šťastné zmierenie“. V  posledných týždňoch sme sa síce mlčky opäť začali držať za rukya párkrát sme sa už aj pobozkali, preto mohli všetci nadobudnúť dojem, že je všetko ako predtým alebo aspoň na dobrejceste k tomu – no nebolo to tak. Udalosti posledných mesiacov a veci, ktoré mi Grayson porozprával o Henryho ľúbostnom živote, na mne zanechali stopy, a to vo formepretrvávajúceho komplexu menejcennosti vzhľadom na moju sexuálnu neskúsenosť (alebo ako povedala moja mama „zaostalosť“).

Ak by som nebola taká šťastná, že sa opäť zbližujeme, možno by som si dala tú námahu a rozanalyzovala tiemátajúce pocity ukryté pod šťastím a zamilovanosťou. A keby som to bola urobila, možno by sa tá vec s Rasmusom ani vôbec nestala.

Takto som však zaskočila samu seba.

Keď Henry vopchal hlavu do dverí, práve som sachystala založiť si na zuby nový strojček. Zubár alias Charles Spencer zistil, že v spánku zrejme škrípem zubami (čo som mu hneď aj uverila), a strojček by mal zabrániť, aby som si v noci obrusovala zubnú sklovinu. Či pomáha, to neviem posúdiť, v  prvom rade podporuje vylučovanie slín, preto som ho pomenovala „blbá slintačka“.

Keď som zbadala Henryho, nechala som tú vec nenáadne zmiznúť medzi matracom a  rámom postele. Už aj to bolo dosť hrozné, že môj vrchný diel pyžama nepasoval k spodnému a ani nejako skvele nevyzeral, hoci Henrytvrdil, že károvaný flanel považuje za veľmi sexi. Čo viedlo k tomu, že som ho pobozkala, takpovediac za odmenu za milý kompliment a  po tom bozku nasledoval ďalší, ktorý teraz trval trochu dlhšie a napokon (medzitým som trošku stratila pojem o čase a priestore) sme ležali v mojej posteli a navzájom si šepkali veci, ktoré zneli ako vety z textovgýčových piesní a v tomto okamihu mi napriek tomunepriadali ani trochu gýčové.

Náš vzťah teda jednoznačne smeroval k statusu „šťastne zamilovaní“ a  ja som bola naklonená veriť Henrymu, že v károvanom flaneli vyzerám veľmi sexi.

Potom však zrazu prestal, odhrnul mi z  čela prameň vlasov a povedal, že sa nemusím báť.

„Báť čoho?“ opýtala som sa ešte trochu omámená zo všetkých tých bozkov. Potrebovala som pár sekúnd na to, aby som si uvedomila, že toto sa deje v  skutočnom živote a nie ako obvykle v sne, kde nás nikto nemohol vyrušiť. Asi preto to bol intenzívnejší pocit ako inokedy.

Henry sa oprel o lakeť. „Veď vieš. Báť toho, že to pôjde prirýchlo. Že by som od teba mohol chcieť priveľa. Alebo ťa tlačiť do niečoho, na čo nie si pripravená. Na tvoj prvý raz máme naozaj kopu času.“

A vtom sa to stalo. Dnes, v jasnom jarnom svetlev školskej jedálni si to už neviem vysvetliť, pričom... vysvetliť by som to ešte vedela, ale to tú celú vec nezlepšovalo. V každom prípade boli na vine Henryho slová. Ten prekliaty prvý raz.

Bolo to znamenie, ktoré zaktivizovalo môj komplex menejcennosti a ten so sebou priviedol aj svoju priateľku: urazenú hrdosť. Obaja boli pevne presvedčení, že pre moju neskúsenosť ma Henry akosi ľutuje, a  Henryho pohľady rozhodne niekedy vyzerali akosi ľútostivo.

Teraz napríklad.

„Och. Ty si myslíš, že som ešte nikdy... so žiadnym chlapcom nespala?“ Posadila som sa a pevnejšie som sazamotala do prikrývky. „Ach tak, chápem.“ Pousmiala som sa. „Tú celú vec s panenstvom pri vašej hre s démonom si bral fakt vážne, však?“

„Ehm, áno.“ Aj Henry sa posadil.

„Ale to som povedala iba preto, aby som sa jej mohla zúčastniť.“ Urazená hrdosť mi kládla na jazyk slová, ktoré ma neskôr udivovali rovnako ako Henryho. Obrovský komplex menejcennosti jej nadšene tlieskal.

Zmätok, ktorý sa zjavil na Henryho tvári, a  spôsob, akým nadvihol obočie, sa mi vyslovene páčili, po ľútosti nebolo ani stopy.

„Nikdy sme sa o tom naozaj nerozprávali,“ začala som tárať a takmer som zabudla, že klamem dve na tri, takpresvedčivo znel môj hlas. „Samozrejme, nemala som toľko frajerov ako ty frajeriek, ale bol tu... jeden chlapec,s ktorým som chodila. V Pretórii.“

Keďže Henry nič nevravel, len na mňa s  očakávaním hľadel, pokračovala som: „Nebola to veľká láska aleboniečo podobné a boli sme spolu iba tri mesiace, ale sex s ním bol...“ Na tomto mieste urazená hrdosť zrazu povedala „zbohom“ (tá potvora!) a znova som sa musela spoľahnúť iba na seba.

A okamžite som sa silno znenávidela. Prečo som tourobila? Namiesto toho, aby som túto príležitosť využila na úprimný rozhovor, všetko som ešte zhoršila. Najprv som očervenela ako paprika, lebo som nebola schopná začatú vetu dokončiť. Sex s ním bol... haló? Až teraz somzbadala, ako intenzívne sa mi Henry pozerá do očí. „... celkom okej,“ zamrmlala som z posledných síl.

„Okej,“ zopakoval Henry ťahavo. „A  ako... sa volal... ten týpek?“

Hej, ako sa vlastne volal, ty sprostá urazená hrdosť? Také niečo si človek musí dopredu premyslieť! Čím dlhšie pred klamstvom človek váha, tým je horší klamár, to vie každé malé dieťa.

„Rasmus,“ dodala som rýchlo. Lebo to bolo prvé meno, ktoré mi napadlo, keď som pomyslela na Južnú Afriku. A  pretože som bola napriek všetkému ešte stále dobrou klamárkou.

Rasmus bol astmatický čaučau našich susedov, s ktorým som chodila na prechádzky. Za sto juhoafrických randov za hodinu som sa prechádzala s  ním, mopslíkom Sirom Havkáčom a našou sučkou Buttercup.

„Rasmus,“ zopakoval Henry a  ja som si s  úľavou vydýchla. Znelo to celkom dobre. Vymyslení expriatelia môžu mať aj horšie mená. Sir Havkáč, napríklad.

Henry na tomto mieste prekvapujúco zmenil tému, hoci som sa vnútorne pripravovala na výsluch. Presnejšie povedané, vôbec nezmenil tému, ale začal ma znovabozkávať. Akoby mi chcel dokázať, že to vie omnoho lepšie ako Rasmus. Ale aj keby Rasmus skutočne existoval, jemu by sa rozhodne nevyrovnal – žiaden Rasmus na tomtosvete sa nevie bozkávať lepšie ako Henry, o to sa stavím.

To bolo pred dvomi dňami a  odvtedy sme môjho vymysleného expriateľa viac nespomenuli. Môj komplex menejcennosti mal síce kratučký moment víťazstva, alez dlhodobého hľadiska nebolo toto klamstvo o Rasmusovi dobrým riešením. A preto som musela počas tohto utorkovéhoobeda aj bez tapiokového pudingu bojovať s  kŕčmi v  žalúdku, hoci sa Henry na mňa usmieval.

Grayson medzitým zhltol moju porciu a lačno saobzeral po jedálni, akoby čakal na dobrú vílu, ktorá by priletela k nášmu stolu a naservírovala mu ďalšie misky s pudingom.

Namiesto dobrej víly sa okolo nás prehnala iba Emily, pričom vrhla na Graysona pohľad, na ktorý rozhodnepotrebovala zbrojný pas. Pritom takmer zvalcovala úbohého pána Vanhagena, ktorý sa však zachránil odvážnym skokom smerom k  učiteľskému stolu, zatiaľ čo Emily pokračovala k  okienku na výdaj jedla, kde už stála Graysonova sestra Florence a čakala na ňu.

Emily bola už niekoľko týždňov Graysonovou expriateľkou a predponu „ex“ znášala veľmi zle. Obdivovala som Graysonov stoický pokoj, s  akým pristupoval k  Emily. Aj teraz sa len uškrnul. „Myslel som si, že dnešnú dávkupohŕdavých pohľadov som dostal už na angličtine.“

„Myslím, že tú dávku zvýšila.“ Henry sa predklonil, aby mal lepší výhľad na Florence a  Emily. „Samozrejme, neovládam čítanie z pier ako profesionáli, ale som si celkom istý, že práve rozpráva tvojej sestre, čo sa ti v noci snívalo. Počkaj... zajačik? Fakt?“

Keďže doberať si Graysona bolo ešte vždy zábavné, hneď som sa zapojila: „Och, taký mäkučký zajačikovský sen? Čo len tá Emily o tebe prezrádza?“

Grayson položil lyžičku do misky a venoval nám slabý úsmev. „Koľkokrát vám mám ešte vysvetľovať, že samýlite? Emily nevie nič o chodbe snov. Okrem toho by nikdy nešpehovala iných ľudí v  snoch. Na to je príliš rozumná a realistická.“

Skôr k nej pasovalo „bez fantázie“, ale to som nemohla dodať, lebo Grayson pokračoval ďalej: „Nechápem, prečo s tým stále začínate. Veď sa už týždne nič nestalo. Skončilo sa to raz a navždy.“

Ako vždy, keď to povedal – hovoril to dosť často, asi aby o  tom presvedčil sám seba –, si jedna moja časť (tá dobromyseľná, túžiaca po harmónii) želala, aby mal pravdu. A aj to tak bolo: v chodbách snov v posledných týždňoch nevládlo nič iné, len pokojné ticho.

„Arthur dostal príučku. Nechá nás na pokoji,“ povedal Grayson dôrazne a tie dobromyseľné hlasy v mojomvnútri s  ním horlivo súhlasili: Presne tak! Človek nemusí hneď myslieť na to najhoršie! A ľudia sa menia. V každom saskrýva niečo dobré. Dokonca aj v Arthurovi.

„No jasné, Grayson.“ Henry uštipačne zvraštil čelo. „A ten dobrák ti určite už dávno odpustil, že si sa k nemu vlámal a zmlátil ho v spánku.“

Arthur nesedel od nás vôbec ďaleko, rovno za učiteľským stolom, pri ktorom pán Vanhagen živo debatoval s riaditeľkou Cookovou, kým nevyspatá pani Lawrenceová budila dojem, že jej hlava každú chvíľu spadne dopolievky. Arthur sa práve zasmial na niečom, čo povedal Gabriel, a  ukázal svoje dokonalé zuby. Po zraneniach, ktoré mu spôsobil Grayson, už nebolo ani stopy, jeho tvár vyzerala rovnako anjelsky ako predtým. Pôsobil očividne uvoľnene a  sebaisto. Okamžite som oľutovala, že som sa tým smerom pozrela. Pohľad naňho ma nanovo rozčúlil. A tiež skutočnosť, že ostatní, ktorí s ním sedeli pri jednom stole, nič netušia.

„Možno je na mňa stále naštvaný,“ pripustil Grayson. „Ale je dosť inteligentný na to, aby vedel, kedy sa musí vzdať.“ Energicky začal ukladať svoje rozličné taniere a misky. „Nikto by nemárnil čas premýšľaním o tom, keby ste konečne prestali prechádzať cez svoje snové dvere,ktoré by vlastne nemali vôbec existovať.“ Očividne ho hnevali naše pochybovačné pohľady, lebo sa odvrátil, ale sovzdorovito vystrčenou bradou dodal: „Všetko je v  najlepšom poriadku.“

Tie dobromyseľné, po harmónii túžiace hlasy v mojom vnútri teraz definitívne utíchli.

„No jasné, všetko je okej.“ Zamračila som sa naGraysona. „Až na niekoľko maličkostí ako fakt, že Arthur nám prisahal večnú pomstu po tom, čo sa mu nepodarilo zabiť moju malú sestru. Alebo že krvilačná Anabelspôsobila svojmu psychiatrovi desivý nepretržitý spánok a  znova voľne pobehuje. Alebo že tvoja totálne rozumnáa morálne bezchybná expriateľka sa po nociach vkráda do tvojich snov. Ale ako som povedala, veď to sú len maličkosti.Všetko je v najlepšom poriadku.“

„Ale to vôbec nie je pravda.“ Hoci som privymenúvaní spomenula len zlomok našich problémov, Grayson si z  nich vybral iba relatívne neškodné slovo „expriateľka“. „Ak by to aj naozaj bola Emily, koho ste videli na chodbe snov, hoci je to nepravdepodobné, bola to jednorazová záležitosť.“ Tresol použité lyžice na tácku k miskám.„Odhliadnuc od toho, že sa zaručene nezaujíma o moje sny – moje nové bezpečnostné opatrenia by vôbec nemohlaprekonať. Mimochodom, ani vy nie,“ dodal nahnevane.

„Ejha, bude teraz Hrôzostrašný Freddy chcieť, aby sme vyhláskovali tapiokový puding odzadu?“ chystala som sa povedať, ale dostala som sa iba po „Freddy“, lebo v  tom okamihu pani Lawrenceová vyskočila a vyliezla naučiteľský stôl.

A  čoskoro sme si mali uvedomiť, že sme tu po celý čas sedeli ako ľudia, ktorí piknikujú na okraji sopky. Vedia síce, že sopka môže každú chvíľu vybuchnúť, a rozprávajúa hádajú sa o tom, aké je to strašne nebezpečné, ale až keď sa pod nimi trasie zem a  láva strieka do výšky, pochopia, že je to naozaj vážne. A že prepásli okamih, keď sa mohli zachrániť.

Keďže pani Lawrenceová prevrhla viacero pohárov, hneď si získala úplnú pozornosť všetkých prítomných. Niekoľko učiteľov vyskočilo, lebo im na oblečenie kvapkal džús alebo voda, riaditeľka Cooková duchaprítomne odpratala do bezpečia vázu s narcismi a žiaci okolo nás si začali šepkať.

Pani Lawrenceová mala okolo štyridsiatky a jej úzka tvár, tmavé vlasy a dlhý útly krk mi vždy pripomínali francúzsku herečku s  dlhočiznou ofinou, Sophie Neviemakú. S obľubou nosila svetlé blúzky, kostýmy od chanela a topánky na vysokých opätkoch, v  ktorých vedela neskutočne rýchlo kráčať. Vlasy mala veľmi elegantne a  napriek tomu ležérne vypnuté nahor a dokázala sa neuveriteľne prísne dívať, ak si niekto neurobil domácu úlohu. Celkovo zodpovedala klišéovitým predstavám o  učiteľkách francúzštiny a  mali sme pocit, že riaditeľka Cooková s  ňou nerobila pohovor, ale rovno ju vytiahla z nejakého filmového nakrúcania.

No táto predstava teraz veľmi utrpela. PaniLawrenceová stála na učiteľskom stole medzi všetkými týmipoužitými miskami a prevrhnutými pohármi, absolútne sinevšímala zhon okolo seba a dramaticky roztiahla ruky.

V  prvom momente som si myslela, že chce predniesť reč ako vo filme Spolok mŕtvych básnikov a zarecitovaťbáseň od Whitmana, čo by bolo veľmi čudné vzhľadom na predmet, ktorý učila, ale bohužiaľ som sa mýlila.

„Ako možno viete, lebo to stálo na blogu tejanonymnej fľandry Top Secret, mala som počas posledných dvoch školských rokov aféru s Gilesom Vanhagenom,“ povedala svojím zvučným hlasom, pri ktorom sme sa netriasli len my. Pán Vanhagen, ktorý sa práve pokúšal servítkou poutierať obsah prevrhnutých pohárov, zmeravel a z tváre mu zmizla všetka farba.

V miestnosti vládlo absolútne ticho.

„Aféru,“ zopakovala pani Lawrenceová a  pohŕdavo spustila kútiky úst. „Nemôžem vystáť to slovo. Robí všetko takým úbohým, malým a znevažuje to, čo mi pripadalo čisté, úžasné, sladké. Bola som zamilovaná, šťastnáa presvedčená, že sme pre seba stvorení.“

Neskôr mi prišlo pozoruhodné, že v  miestnosti plnej pubertiakov, ktorí nie sú práve známi svojou citlivosťou, sa nikto nechichotal a nesmial a ani nevytiahol svoj mobil, aby tento pamätný okamih zachytil, ale videla som ibašokované, prekvapené tváre. A nikto sa ani nepohol.V dôstojnej inštitúcii, akou je Frognalská akadémia pre chlapcov a dievčatá, zaručene ešte nikdy nevideli učiteľa na stole. Ak tu vôbec niekomu preskočilo, tak potom určite ibaabsolútne civilizovane za zatvorenými dverami.

„Verila som mu, keď mi prisahal, že opustí svoju ženu,“ pokračovala pani Lawrenceová a trasúcim sa prstomukázala na pána Vanhagena, ktorý očividne práve premýšľal nad tým, či by nebolo múdrejšie sa ukryť pod stôl alebo šprintovať smerom k východu.

„Pritom som to mala vedieť lepšie!“ Pani Lawrenceová sa otočila na opätku, pričom prevrhla ďalší pohár.„Dievčatá, mužom nesmiete nikdy veriť, počujete? Ide im len o to, aby vám ukradli srdce a potom po ňom podupali!“ Pozrela sa dookola. „Mám vám to dokázať?“ zvolala. „Mám vám ukázať, čo urobil s mojím srdcom?“

Bezpochyby to bola rečnícka otázka, na ktorú nečakala odpoveď, pričom odvážne znejúce nie alebo presnemierený zásah do jej hlavy by možno mohol zabrániť katastrofe, ktorá sa nezadržateľne blížila. Ale na to sme boli všetcipríliš ohromení.

Pomaly, veľmi pomaly rozopínala pani Lawrenceová svoj kabátik od chanela, nechala si ho skĺznuť po pleciach a padnúť do šalátu pána Danielsa. Potom si jeden podruhom rozopínala gombíky na blúzke.

„Dobre sa prizrite!“ volala pri tom. „Ukážem vám, kde mi z hrude vytrhol srdce.“

Všimla som si, že som zatajila dych. Všetci zatajili dych. Ešte dva gombíky a uvidíme, akej farby je podprsenka pani Lawrenceovej.

Riaditeľka Cooková ako jediná našla silu, aby sa pohla. Opatrne položila vázu s kvetmi na zem a vystrela ruku. „Christabel, moja milá! Prosím vás, zíďte z toho stola.“

Pani Lawrenceová na riaditeľku podráždene civela. „Moje srdce,“ zamrmlala. „Veď im to musím ukázať.“

„Áno, ja viem!“ povedala riaditeľka Cooková a  hlas sa jej trochu triasol. „Poďte! Pôjdeme do mojej kancelárie.“

„Kam...“ Pani Lawrenceová dala ruky dolu a  pozrela sa nadol na seba. Opätok ľavej topánky parkoval v hlbokom tanieri pána Vanhagena, a keď ho vytiahla, kvapkala z neho hrášková polievka. „Čo sa stalo? Ako som sadostala... Prečo...“ V tvári sa jej zrkadlilo čisté zdesenie a začala sa trochu potácať. Ako niekto, kto sa zrazu preberiez hlbokého spánku a nevie, kde je.

„Všetko je v poriadku, Christabel!“ uistila ju riaditeľka Cooková. „Len musíte zísť z toho stola. Andrew, mohli by ste jej podať ruku?“

„Prečo... kto...“ Pani Lawrenceová sa v panike obzerala po miestnosti, jej pohľad bezcieľne blúdil po našich tvárach.

Presne ako Mia, keď bola námesačná, preblesklo mi hlavou a  ako sa mi dvíhala žalúdočná kyselina, tak mi aj svitlo. Pani Lawrenceovej nepreskočilo bez príčiny, tento výstup bol metodický. A bol zinscenovaný výlučne pre nás. Niekto použil pani Lawrenceovú ako bábku len preto, aby nám niečo dokázal.

Totiž, že je omnoho silnejší ako my. A  viac než len o krok pred nami.

„Toto je sen, však?“ hlesla pani Lawrenceová. „To sa mi musí snívať.“

„Bohužiaľ nie,“ zašepkalo jedno dievča za mnou a  ja som si bola istá, že všetci v miestnosti súcitia s toukoktajúcou a tackajúcou sa ženou rovnako ako ja.

Všetci. Okrem jedného.

Kým pán Daniels a ešte stále na smrť bledý pánVanhagen pomáhali pani Lawrenceovej zo stola a paniCooková ju objala okolo pliec, obrátila som pomaly hlavu a pozrela som sa na Arthura. Zjavne čakal len na to, lebo sa nevyhol môjmu pohľadu tak ako zvyčajne a upieral na mňa svoje jasnomodré oči. Tak dlho, kým naňho neciveli aj Henry a Grayson. Nepochybne dospeli k tomu istému záveru ako ja.

Arthur sa usmial. Nebol to síce víťazoslávny úsmev, ale akosi odporne spokojný.

Kým sa žiaci naokolo preberali zo šoku a  zmeravenia a začali prúdiť von z jedálne, Arthur naznačil malúpoklonu naším smerom.

„A  to bol iba začiatok, ľudia,“ zašepkal, keď sa o niekoľko sekúnd neskôr popri nás v  tlačenici tisol dopredu. „Skúste to po mne zopakovať, ak to dokážete.“

2.

Henry sa spamätal ako prvý. „Toľko teda k Arthurovi a jeho

polepšenej duši.“

„Dočerta,“ povedal Grayson a  skryl si tvár do  dlaní. Celá jedáleň opäť bzučala ako roj včiel.

„Ako sa mu to podarilo?“ opýtala som sa a  zdesenie v mojom hlase mi nahnalo ešte väčší strach. „Ako mohol pani Lawrenceovú v  sne zmanipulovať tak, že uprostred dňa vylezie na stôl a len tak si zničí život?“ Civela som na chaos okolo učiteľského stola.

Henry pokrčil plecami. „Obzvlášť odporný typ hypnózy, predpokladám. Potreboval iba jej osobný predmet a musel nájsť jej dvere.“

„Hej, to znie fakt jednoducho,“ povedal Grayson ironicky.

„Ale prečo práve úbohá pani Lawrenceová? Čo...“ Na chvíľku som zmĺkla, lebo sa okolo nás práve tlačilk východu Emilin brat Sam. Od tej záležitosti s  pánom Snugglesom mi zvykol potichu povedať „Hanbi sa“, keď išiel okolo, a najnovšie to vravel aj Graysonovi, ale dnes vyzeral príliš otrasený, aby na to myslel. Čakala som, kým nás nebude môcť počuť, a opýtala som sa ešte raz: „Prečo paniLawrenceová? Čo urobila Arthurovi?“

„Nič, pokiaľ viem.“ Grayson bol rovnako bezradný ako ja. „Arthur už dva roky nechodí na francúzštinu.“

„Myslím si, že nešlo o  nič osobné,“ povedal Henry. Na rozdiel od Graysona nebol skľúčený, ale akosi obživol. „Pravdepodobne si pani Lawrenceovú jednoducho náhodne vybral ako ukážku. Pre nás.“ Pozrel sa na hodinky. „Poď, Grayson, musíme ísť s  pani Zabrinskou diskutovať o kubofuturizme v ruskej avantgarde.“

Grayson si s hlbokým povzdychom zobral bundu.„Dočerta, ešte stále mám zimomriavky na celom tele. Nikdy by som si nemyslel, že sa raz budem Arthura tak báť. Ale teraz mám ten pocit, že v porovnaní s ním chodia všetci ostatní zloduchovia sveta iba do škôlky.“

„Pozri sa na to pozitívne,“ povedal Henry a povzbudzujúco potľapkal Graysona po pleci. „Teraz aspoň vieme, prečo vládol v posledných týždňoch taký pokoj. Vymýšľal spôsob, ako prevziať vládu nad svetom.“

Hoci to posledné bolo myslené ako žart, ani Grayson, ani ja sme sa na tom nemohli zasmiať.

„Keď vie Arthur ľuďmi takto manipulovať v spánku, že v skutočnom živote urobia, čo chce, potom to nie je s tou vládou nad svetom vôbec pritiahnuté za vlasy,“ zamrmlala som. „A to ani nemôžeme nikoho varovať – na psychiatrii by sme skončili rýchlejšie, než by sme stihli povedať snové dvere.“

„No.“ Henry sa uškrnul. „Aké nepríjemné, že smejediní, kto ho môže zastaviť.“

„Ale nemáme ani potuchy ako,“ doplnila som potichu.

„My... musíme predsa niečo urobiť.“ Pár sekúndvyzeral Grayson veľmi odhodlane. „Stretnime sa dnes večer po tréningu u nás doma. Potrebujeme plán.“ Kým si obliekal bundu, zjavne mu niečo napadlo, lebo odhodlanosť mu z  tváre zmizla a  uvoľnila miesto čistému zúfalstvu. „Ten darebák! Naozaj si vybral skvelý čas. Ako máme zachrániť svet a pritom súčasne zvládnuť naše záverečné skúšky?“

Henry sa krátko zasmial. „Aj on má ten istý problém. Nemyslím si, že sa Arthur kvôli vláde nad svetom vykašle na maturitu.“

V tom má hádam pravdu. Aj keď pre nadvládu nadsvetom nie je maturita nevyhnutne potrebná.

Počas oboch hodín po obedňajšej prestávke neexistovala iná téma ako nervové zrútenie pani Lawrenceovej a  jej nedokončený striptíz. Údajne ju riaditeľka Cooková zaviezla rovno na kliniku a  pravdepodobne ju tak skoro neuvidíme. Odpadli aj hodiny pána Vanhagena. Možno sa tiež nervovo zrútil, ako predpokladala moja priateľkaPersephona. Alebo išiel domov k  svojej žene a  hľadá si novú prácu. Človek ani nevedel, koho má viac ľutovať.

Keď som po konci vyučovania išla domov so svojou malou sestrou Miou, už sa o  tejto udalosti rozprávalo aj medzi žiakmi nižších ročníkov.

Mia chcela, samozrejme, vedieť podrobnosti. „Je to pravda, že sa váľala v  hráškovej polievke a  potom zanechávala slizké stopy po celej škole?“ opýtala sa, len čo sme opustili školský dvor.

Práve som chcela odpovedať, keď ma zozadu niektoobjal. Automaticky som zovrela päste a zdvihla ruky.

„Prosím, žiadne kung-fu. To som len ja!“ Henry ma pustil a vliekol sa popri nás. Očividne mal ešte stáleneprimerane dobrú náladu. Ale možno som to iba zleinterpretovala. „Ahoj, Mia! Pekný účes.“

„Lottie to volá Sissino hniezdo.“ Mia sa dotkla zapletenej korunky na svojom temene. „S Liv to voláme Sissin kompost.“

„Veľmi praktické, keď človek nevie, kam by si položilvajíčko na raňajky,“ povedal Henry, prestal ma objímať okolo pliec a  namiesto toho ma chytil za ruku. „Pôjdem kúsok s vami, dobre? Prečo vlastne nejdete autobusom?“

„Lebo tak pekne svieti slnko.“ Mia sa zahľadela na naše prepletené ruky a  zamračila sa. Prv než by stihla otvoriť ústa a opýtať sa niečo trápne („Chodíte opäť spolu či nie? A  ak nie, prečo sa držíte za ruky?“), som náhlivo dodala: „A pretože autobusom vždy cestuje jeden chlapec z Miinej triedy, ktorý ju volá Striebrovlasá princezná. Gil Walker. Píše jej ľúbostné listy. S vlastnými rýmovanými básňami.“

„To je hrozné.“ Henry sa zasmial a ja som sa nútilanehľadieť na vrásky v kútikoch jeho úst a nemyslieť na to, aký je to pocit bozkávať ich.

„Veru je.“ Našťastie to Miu dočasne rozptýlilo.„Konečne niekto, kto to nepovažuje za sladké a  dojemné. Lottie, mama a Liv mi chcú totiž nahovoriť, že musím nájsťohľaduplné slová, aby som chlapca neurazila.“

„Takže mu celkom ohľaduplne oznámila, nech siláskavo nájde inú princeznú na zvelebovanie.“

„S malým dodatkom, že inak mu tie básne strčím tam, kde nesvieti slnko,“ vyprskla Mia a  kopkala si pred sebou kamienok na chodníku sem a tam. „To ho však, bohužiaľ, ani trošku nevystrašilo, ale hneď inšpirovalo k novej básni.“

Fakt. Dokonca aj ja som musela uznať, že ma užcestovanie autobusom vôbec neteší, keď niekto rovno za nami nahlas hľadá rýmy na hviezdy v belasých očiach a trblietavý strojček.

„S  Miou sme už uvažovali o  tom, že aj my napíšeme báseň o ňom, s názvom Walker, ten stalker,“ povedala som.

Henrymu sa ešte stále od smiechu robili vrásky. „Ach jaj, tá láska!“ hlesol s teatrálnym povzdychom. „Donúti nás robiť čudné veci. Mimochodom, Mia, spomínaš si naJužnú Afriku a na istého Rasmusa?“

Zábava sa bleskurýchle skončila.

„Rasmusa?“ zopakovala Mia.

Preboha. Len to nie! Od ľaku som zmeravela a zastala. Teda takto to bolo s klamstvami, raz človeka nemilosrdne dobehnú. Teraz Henry zistí nielen to, že som si expriateľa vymyslela, ale aj to, že Rasmus bol pes. A potom by bola ľútosť v jeho očiach dokonca viac než opodstatnená.

„Rasmusa? Myslíš Rasmusa od Wakefieldovcov?“opýtala sa Mia.

Ešte vždy som stála na chodníku ako prikovanáa pokúšala sa jej telepaticky naznačiť, že má držať jazyk zazubami. Nanešťastie to nefungovalo.

Mia a Henry na mňa trochu iritovane hľadeli.

„Ehm... hej, toho Rasmusa od Wakefieldovcov.Rasmusa Wakefielda,“ povedala som a  v  panike som ukázala do jednej predzáhradky. „Ach, pozrite, aké pekné narcisy.“

Môj úbohý pokus o  rozptýlenie zostal bez efektu. Bez toho, aby ma počkali, sa Mia s  Henrym znova obrátili a kráčali ďalej. Bezradne som na nich civela.

„Aký bol ten Rasmus?“ počula som sa pýtať Henryho.

„Prečo to chceš vedieť?“ spýtala sa Mia podozrievavo.

„Ach, len tak. Mala si ho rada?“

Konečne sa mi podarilo opäť sa pohnúť.

„Rasmusa? No jasné,“ povedala Mia. „Bol celkom milý. Trošku dotieravý, možno. Taký majetnícky. Wakefieldovci ho totálne rozmaznali.“

Och, nie! Prosím, nie. Ďalej bude rozprávať o  jeho modrom jazyku.

„Dotieravý a majetnícky vravíš?“ Henry sa na mňakrátko pozrel a nadvihol obočie.

„Veď ma počkajte!“ Vopchala som sa medzi nich.

„Liv ho vždy volala malý slintoš, však, Livvy? Au.“

Môj zásah lakťom prišiel so sekundovým oneskorením. S malým umelým úsmevom som sa zakvačila do Miea Henryho. „Tak som ho nevolala. Nemá niekto z vás mentolku?“

Nefungovalo to. Mia sa vyžívala v spomienkacha Henry... no, jeho výraz tváre bolo ako zvyčajne ťažké odhadnúť.

„Ale áno, Livvy. Dávala si mu bláznivé prezývky,nespomínaš už si? Butter vždy strašne žiarlila, hrýzla ho do nôh, keď si ho škrabkala po bruchu...“

Ale teraz už dosť! „Nemohli by sme sa rozprávaťo niečom inom?“ zvolala som, asi trošku ostro. O  čosi tichšie som dodala: „Nechceš teda vedieť, ako to bolo s  pani Lawrenceovou, Mia? Henry a ja sme boli pri tom live.“

Tentoraz to zafungovalo. Konečne mi Mia venovala pozornosť a téma expriateľ, resp. expes bola aspoň nateraz uzavretá. Hoci som sa obávala, že sa k nej Henry pri prvej príležitosti vráti.

Mia s napätím počúvala, ako pani Lawrenceová vyliezla na stôl a rečnila. A ako nám takmer ukázala miesto na tele, odkiaľ jej pán Vanhagen vytrhol srdce. S  Henrym sme sa pri rozprávaní striedali a Mia súcitne vzdychala.

„Strašné, že sa človek môže zblázniť z nešťastnej lásky,“ povedala, keď sme jej opísali, ako riaditeľka Cooková vyviedla úplne zlomenú pani Lawrenceovú z  jedálne. „Nervové zrútenie pred toľkými ľuďmi – veď z toho sa človek už nikdy nespamätá.“

„To nebolo žiadne nervové zrútenie,“ namietol Henry. „Ani sa nezbláznila z nešťastnej lásky a nebola aninadrogovaná. Bola v podobnom stave ako ty, keď si bolanámesačná a chcela si vyskočiť z okna.“

Preľaknuto som sa naňho pozrela. Hádam nezačne teraz tu uprostred cesty odkrývať pravdu o  Arthurovi a  snoch? „Nemusíš tu náhodou odbočiť?“ opýtala som sa trochu nevľúdne. Na túto vec sme vôbec nemali rovnaký názor: Henry si myslel, že Miu treba do nášho tajomstva zasvätiť už len preto, aby sa mohla sama chrániť, Grayson a ja sme boli proti. Mala iba trinásť rokov a už sa toskončilo. Miino podvedomie medzitým podniklo dostatočné ochranné opatrenia (jej snové dvere boli zabezpečené ako americká vojenská základňa Fort Knox) a  Arthur mal už dávno v hľadáčiku iné ciele. Miu by iba zbytočne vystrašilo a zmiatlo, keby vedela, že sa dostal do jej snov a donútil ju, aby ako námesačná robila veci, ktoré ju mohli stáť život.

„Ako si to myslel?“ Mia civela na Henryho.

On sa opäť pozrel na mňa a vzdychol si, keď si všimol môj meravý výraz. „To sa musíš spýtať svojej sestry. Fakt tu musím odbočiť. Ale rád som si s vami pokecal.“ Pobozkal ma na líce. „Uvidíme sa dnes večer.“

„Naozaj si myslí, že pani Lawrenceová bola námesačná?“ spýtala sa Mia, zatiaľ čo som ja hľadela za Henrym. Vlasy mu ako vždy divoko odstávali na všetky strany.Predtým som si myslela, že si ich upravuje každé ráno všetkými desiatimi prstami, kým nevyzerajú tak ležérne, alemedzitým som už vedela, že má na hlave najmenej štrnásť vlasových vírov, ktoré mu šetria prácu. Každý jeden vír som našla a hladkala a...

„Naozaj hrozné, čo dokáže láska urobiť s ľuďmi,“povedala Mia.

„Hej. Úbohá pani Lawrenceová,“ dodala som rýchlo.

„Nehovorím o  pani Lawrenceovej.“ Mia vyskočila na múrik a  balansovala smerom vpred. „Čo sa deje s  tebou a Henrym? Chodíte opäť spolu alebo nie?“

„Hej. Dá sa povedať,“ zamrmlala som a odľahlo mi, že sme zmenili tému. „Teda, explicitne sme sa o  tom nerozrávali. Je tu ešte pár vecí, ktoré si musíme vysvetliť.A potom som si ja hlúpa... ehm...“

Mia si vzdychla a zoskočila dolu na chodník. „Čo siurobila?“

„... vymyslela expriateľa. S ktorým som sa vyspala.“

Mia na mňa zboku ohúrene civela. „Prečo?“

„Aby si Henry nemyslel, že je prvý.“ Takto vyslovené to znelo ešte horšie, ako som si myslela.

„Prečo?“ zopakovala Mia otázku.

„Lebo... lebo...“ zastonala som. „Ani ja presne neviem prečo. Jednoducho sa to stalo. Akoby som to nebola ja, ale nejaká zákerná bábka ako bruchovravec, ktorá jednoducho začala tárať. A  teraz si Henry myslí, že som v  Južnej Afrike mala priateľa. A sex.“

„Naozaj sa nechcem dookola pýtať prečo, ale nemôžem si pomôcť.“

„No... vždy hľadel na mňa tak ľútostivo... a  potom sa stala tá... ach, to by si nepochopila.“

„Určite nie. Prosím ťa, milý Bože, nech sa nikdynezamilujem a nerobím hlúposti, o ktorých sama neviem, prečo ich robím.“ Mia sa do mňa zavesila. „No hej, ale s Henrym aspoň nie je nuda. Už som zvedavá, ako sa z toho vykrútiš.“

Hej. Ja tiež. „Ešte jedna vec. Ak sa Henry znova opýta na Rasmusa, nepovedz, že vždy tak čudne dychčal alebo niečo podobné...“

Mia zastala a uškrnula sa od ucha k uchu. „Och, až teraz tomu rozumiem. Preto sa Henry tak veľmi zaujímal o  tú bucľatú guľku od Wakefieldovcov.“ Zvonivo sa rozosmiala. „Svojho expriateľa si pomenovala Rasmus.“

„Bolo to jednoducho prvé meno, ktoré mi napadlo.“ Postupne pripadala aj mne celá tá vec smiešna.

„Preboha, Livvy, to si môžeš vymyslieť iba ty,“ lapala Mia po dychu. „Rasmus Wakefield. Ešte dobre, že somneovedala, že vždy ocikal každú lampu.“

„Alebo že po daždi príšerne smrdel.“

„Že vždy zavýjal, keď si hrala na gitare.“

„Že sa raz zasekol vo vchode pre mačky.“

Keď sa objavil vjazd do nášho dvora, ešte stále sme sa tackali od smiechu a takmer sme sa zrazili s neoholeným mladým týpkom, ktorý po chodníku balansoval s  dvomi sťahovacími škatuľami, stojacou lampou a saxofónom.

„Sťahujete sa sem?“ opýtala sa Mia a ukázala na susedný dom.

Týpek prikývol, čo nebolo vôbec jednoduché, lebomedzi hornou škatuľou a bradou zvieral dve knihy, ktoré mu takmer vykĺzli. „Och, dobre.“ Mia sa naňho veselo usmiala. „Ľudia, ktorí tam bývali doteraz, boli strašne nudní. Žena každý deň zametala vjazd a hádala sa s drozdami.“

„Moja mama sa bojí drozdov.“ Týpek si vzdychola pritom sa mu spod brady vyšmykli knihy.

„Ups,“ hlesla Mia.

Knihy som zachytila prv, než stihli spadnúť na zem. Išlo o ťažkú hrubú knihu s názvom Procesné právoa ošúchané malé vydanie Hotel New Hampshire od Johna Irwinga. Očividne študent práva s dobrým literárnym vkusom.

„Pozrime sa, stratený syn sa vracia domov.“ Vedľa nás zabrzdila Florence na svojom bicykli. Ako vždy vyzerala úchvatne, ani trošku zmorene po dlhom dni v škole.Hnedé kučery mala zopnuté do chvosta, z  ktorého sa uvoľnil jeden lesklý pramienok a  padal jej do tváre ako ozdoba. Keď človek sledoval jej očarujúci úsmev, žiariace oči, milé jamky, nemohol uveriť, že by mohla povedať alebo urobiť niečo protivné. Ale zdanie klame. V poslednom čase bola dokonca mimoriadne zle naladená. „Už som počula, že ťa tvoja priateľka vyhodila z  bytu,“ povedala neoholenému týpkovi. „Tvoja mama si myslí, že je to tá najhoršiapotvora, aká kedy žila. Ty tiež?“

„Druhá najhoršia, hneď za Poison Ivy, najjedovatejšou rastlinou na svete.“ Týpek sa tiež zasmial a ukázal pritom svoje pekné zuby. Že som mu podávala knihy, si aninevšimol. „Ahoj, Flo. Ty si ale vyrástla.“

Florence si založila prameň za ucho. „No, čas nezastal, Matti. Na jeseň začnem študovať. Mal by si si dať pozor, aby som neskončila právo skôr ako ty. Počula som, že si zbabral zopár skúšok. Tvoja mama vraví, že kvôlinešťastnej láske a tej potvore.“

„Expotvore...“ Hocikto iný by sa asi rozpačito vykrúcal, no Matti nevyzeral, že by sa ho to nepríjemne dotklo, naopak, stál tu spokojný aj so stojacou lampou podpazuchou, a to napriek tomu, že sa sťahuje naspäť k mamičke.

„Buď rád, že si sa jej konečne zbavil, Matti.“ Florence ho prehnane súcitne potľapkala po ramene, vďaka čomu sa lampa začala kolísať. „Všade totiž vykladá samé hlúpe klamstvá. Že ste sa rozišli, lebo si mal niečo s  jej najlepšou priateľkou. A so sestrou jej najlepšej priateľky. A že sa radšej vláčiš po kluboch, ako sa učíš. A že si posledné štyri mesiace neplatil svoju časť nájomného kvôli dlhom zaabsurdne drahého veterána s kapotou, ktorá je štyrikrátdlhšia ako kufor.“ Ukázala na červené auto, ktoré parkovalo vedľa chodníka a skutočne malo akúsi dlhú kapotu. „Aká nehorázna klamárka.“

„To nie je žiadny veterán, ale Morgan Plus 8, rok výroby 2012,“ vysvetlil Matti pobavene. „Kamošov otec hopredával za takú smiešne nízku cenu, že len idiot by ho nekúpil. Za trest musím teraz niekoľko mesiacov bývať u  rodičov a každý deň si nechať variť obľúbené jedlá. Ale aj toprežijem. Pri takých milých susedoch.“ Zažmurkal na Florence. „Mama si určite odložila ľúbostné listy, ktoré si minapísala. Možno by sme si ich mali raz spolu prečítať.“

Teraz si musela dať Florence trošku námahy, aby si na tvári udržala súcitný úsmev. „To som mala dvanásť,“ povedala a tisla bicykel ďalej. Jej chvost zúrivo nadskakoval.

Matti sa za ňou uškrnul. „Príde mi to ako včera,“ odvetil, kým Florence aj s  bicyklom zmizla v  našom dvore. Potom sa obrátil k Mii a ku mne. „A vy ste?“

Dve dievčatá, ktoré počúvali s otvorenými ústami.

„Florencine budúce nevlastné sestry,“ povedala Mia ochotne. „Ja som Mia a toto je Liv. Aj ona predtým nosila strojček.“

„Rád vás poznávam, Mia a Liv. Ja som Matt. Ten týpek, ktorý bude počas  nasledujúcich mesiacov zametať vjazd a loviť drozdy.“

„Dobré vedieť.“ Položila som Procesné právo na hornú škatuľu a  Matt knihu pevne zovrel bradou a  vykročil k domu.

„Ďakujem. Určite sa čoskoro znova uvidíme,“ povedal cez plece.

Obdivuhodné, ako dlho udržal škatule a stojacu lampu, nehovoriac o saxofóne, ktorý sa už nebezpečne nakláňal.

Mii zjavne ešte niečo napadlo. „Naozaj si tvoja mama odložila Florencine ľúbostné listy?“ zavolala za ním. „A ak áno, predal by si mi ich?“

Matt sa zasmial. „Prečo nie? Zíde sa mi každá penny.“

„Nepozeraj sa tak vyčítavo,“ povedala Mia, keď smekonečne zahli na príjazdovú cestu k spencerovskému domu. „Chcem ich iba pre prípad núdze.“

„Pre tvoju kariéru vydieračky?“

„Radšej vydieračky ako zlodejky. Dobre som videla, že si mu ukradla knihu. Prečo vlastne?“

„Ups.“ Vytiahla som spod saka Mattovu knihua s predstieraným údivom som si ju prezerala. „Hej, naozaj. Hotel New Hampshire. Chcela som si ju jednoducho ešte raz prečítať.“ To bolo klamstvo – na polici sme mali vlastný exemplár, dokonca podpísaný a s osobným venovaním pre mamu. V skutočnosti mi spontánne napadlo, že by mohlo byť užitočné vziať Mattovi osobný predmet. Človek nikdy nevie, či ho možno nebude potrebovať. A čo môže byť osobnejším predmetom ako viackrát prečítaná, očividne obľúbená kniha? 3. marec J’ai tremblé tu as tremblé il/elle a tremblé nous avons tremblé vous avez tremblé ils/elles ont tremblé Och, áno, ako často sme sa triasli na hodinách paniLawrenceovej, keď od nás chcela vyčasovať sloveso. A  beda, ak niekto prišiel neskoro. Prvý rok sme si mysleli, že jej prísne „L’exactitude est la politesse des rois“ znamená „Presná ako politička!“ a vzťahuje sa nielen sa meškanie, ale aj na školskú uniformu. (V skutočnosti to znamená „Presnosť je

Špeci kecy blog Frognalskej akadémie s najnovšími

klebetami, najlepšími fámami a horúcimi škandálmi

našej školy

O MNE:

Moje meno je Top Secret – som medzi vami a poznám

všetky vaše tajomstvá

UPDATE ACTIVITY

ŠPECI KECY

H blog I


výsadou kráľov“, to len pre tých, ktorí si vybrali španielčinu

a  vždy sa sťažujú, že je môj blog pre nich príliš náročný.)

Ale s tým je teraz koniec. Pravdepodobne sa už nikdyžia

den študent nebude potiť na hodinách francúzštiny pani

Lawrenceovej. Posledná lekcia, ktorú nám udelila, bola asi:

„Nikdy sa nezapleť so ženatým mužom.“ Veľmi užitočné.

Možno dokonca užitočnejšie ako časovanie nepravidel

ných slovies. Hoci si nikto z nás nevie predstaviť, ako by si

nejaká žena mohla niečo začať s  pánom Vanhagenom –

a to ani keby nebol ženatý. Alebo áno?

Tak či onak – to, čo sa dnes stalo v jedálni, je strašné, také

strašné, že by som neuverejnila ani žiadnu fotku, ak by

som nejakú mala. To pani Lawrenceovej dlhujem, hoci

ma nazvala anonymnou fľandrou. Táto anonymná fľandra

vám teraz niečo povie, pani Lawrenceová: Aj tak ste boli

pre pána Vanhagena pridobrá. A  určite sa z  toho dosta

nete, psychofarmaká vraj dokážu skutočné zázraky.A kto

vie – možno sa raz vrátite na Frognalskú? Alebo na klinike

stretnete lásku svojho života a budete šťastná inde.Mys

lím si, že si to zaslúžite. Chaque chose en son temps. (To si

láskavo vyhľadajte, vy ignoranti francúzštiny, nie som vaša

tlmočníčka, ale len anonymná školská fľandra.)

Mimochodom, školská fľandra: vzhľadom na dnešnúdrá

mu v  školskej jedálni sa ostatné novinky dostali do úza

dia. Preto tu spomeniem len tú najzaujímavejšiu: presne

v  tomto okamihu sa Jasper Grant nachádza na trajekte

medzi Calais a  Doverom. Hoci mal až do konca trimestra

zostať vo svojom francúzskom zapadákove, musel ho tam

dnes jeho otec vyzdvihnúť. Pre očividné porušenia škol

ského poriadku ho vyhodili zo školy a jeho hosťovskárodibr />

na sa ho chcela čo najrýchlejšie zbaviť. Teraz môžeme len

hádať, čo také zlé urobil. Ale dobré na tom je: od zajtra sa

ho na to môžeme opýtať sami.

Ja sa na to veľmi teším – Jasper mi fakt chýbal.

Uvidíme sa.

Vaša Top Secret

specikecyblog.wordpress.com


45

3.

„V  júni? Vari tohto roku?“ Pani Spencerová staršia alias

Graysonova a  Florencina babka alias Obluda v  okrovom

alias žena, ktorá svoje bentley zásadne parkuje cez dveparkovacie miesta, alebo skrátene „Okrobluda“ ohromenecivela na mamu. „Ale veď to sa vôbec nedá zvládnuť.“

„Do svadby zostáva presne tri a pol mesiaca.“ Mamasedela za kuchynským stolom vedľa hŕby testov, ktoré musela opraviť, ale kým neprišla Okrobluda, mala vyložené nohy a tvár nastavila popoludňajšiemu slnku. Dobre naladená sa usmiala. „My tu na to ideme celkom zľahka.“

„My?“ Florence ohrnula nosom. „Mňa teda z toho MY, prosím, vynechajte.“ Hoci považovala Lottinu prítomnosť v  tejto domácnosti oficiálne za nadbytočnú, poobede sa vždy motala po kuchyni a pustila sa do Lottiných koláčov. Dnes sme mali miniatúrne jablkovo-škoricové mafiny, ktoré chutili rovnako dobre, ako voňali. Keď Florence do jedného zahryzla, na okamih sa proti svojej vôli zatvárila blažene. Keďže si však všimla, že ju s  Lottie pozorujeme, povedala rýchlo a čo najmenej nadšene: „Grayson a ja vám v žiadnom prípade s plánovaním pomôcť nemôžeme,pretože máme čo robiť s maturitou. A v júni je aj koncoročný ples. Možno by ste to naozaj mali zvážiť a termín presunúť. Na jeseň. Alebo na nasledujúcu jar.“

„Hej, alebo na rok 2046, potom môžete rovno naraz osláviť aj vaše osemdesiate narodeniny.“ Mia si uchmatla tri mafiny a  chvíľku ich skúmala, či sa jej vojdú naraz do úst. Vošli sa.

„Žiaden strach – tu nie je veľa čo plánovať.“ Mama nám všetkým venovala nenútený úsmev. „Jednoducho budeme spontánne improvizovať. Také oslavy sú predsa vždy tie najlepšie.“

„Ale...“ Zdalo sa, že Okrobluda zalapala po dychu. „Je to svadba, žiadne detské narodeniny! Treba viac než iba zopár balónov. Už len zoznam hostí... normálni ľudia majú už dávno na leto nejaké plány.“

„Hej, dúfam, že aj prateta Gertruda,“ zamrmlala Mia.

„Ale to nič. Kto má čas, ten príde, a  kto nie, tak ten nepríde,“ povedala mama. „Veď to nemá byť žiadna veľká udalosť, iba malá, príjemná nekomplikovaná oslava...“

„Ale Lottie si smie obliecť svoj slávnostný dirndl.“ Mia sa uškrnula.

„A  určite upečiem tortu.“ Lottie žiarila. „Trojposchodovú.“

„To bude super,“ povedala mama nadšene.

Okrobluda zastonala. „Všetky do úvahy prichádzajúce miestnosti sú, samozrejme, už dávno na jún obsadené –naokon budete musieť oslavovať v záhrade.“ Pousmiala sa, aby zdôraznila ironický podtón, ale mama si to vôbec nevšimla.

„To je dobrý nápad,“ prikývla uznanlivo.

„To je katastrofa,“ odvetila Okrobluda.

„Nie, ak zabránime starej mame, pratete Gertrude a pratete Virginii, aby vystúpili ako The Supremes,“povedala som a  vtom Okrobluda zbledla. Myšlienka, že aj my máme rodinu, jej očividne ešte nenapadla.

„Och, ako sa teším, že spoznám ďalších z vás.“ Florence prevrátila oči. Bola síce Graysonovým dvojčaťom, alepriateľská bola rovnako ako jej stará mama, ktorej na čelezačala pulzovať žila.

„Malá záhradná párty! Tú si môže človek zorganizovať, ak si berie niktoša. Bez rodiny a záväzkov.“ Nervóznezačala chodiť hore-dolu po kuchyni. „Na rozdiel od teba sa môj syn nemôže povzniesť nad tradície a princípy, ktoré dlhuje svojmu spoločenskému postaveniu. Ty o nich očividne ani netušíš.“

„A tebe z uší stúpa dym,“ povedala mama pobavene.

„Nezmysel,“ riekla Okrobluda, ale mama mala pravdu: z Okrobludiných uší jednoznačne stúpali malé bieleobláčiky sprevádzané zvukmi lokomotívy. A v tomto okamihu som pochopila, že sa mi toto všetko iba sníva. No tento rozhovor sa presne takto udial aj dnes poobede v kuchyni. Ibaže Okrobludine uši nedymili a v stene vedľa chladničky sa nenachádzali žiadne zelené dvere. Tie som si však teraz všimla.

Snová Okrobluda sledovala môj pohľad. „Umeleckéremeslá sa mi nikdy veľmi nepáčili, je to prílišvyumelkované. A  tá gýčová jašterička ako kľučka, to je vrcholne nevkusné... ach, preboha!“

Kľučka sa pohla. Jemné čierne a červené šupiny saleskli na svetle, kým sa jašterička naťahovala, vystrela chvost a otvorila oči.

„Nie si ani trošku gýčová,“ povedala som, ako vždyunesená z jej krásy. Keď som svoje snové dvere uvidelaprvýkrát, bola jašterička ešte z mosadze a omnoho menšia ako teraz. Odhliadnuc od príležitostného priateľskéhožmurknutia sa predtým nikdy nehýbala, no teraz liezla sem a tam po dverách a ochotne slúžila ako kľučka iba vtedy, keď som naozaj chcela vyjsť von. Jej oči boli žiarivo tyrkysovomodré a – na rozdiel od jej sestry na druhej strane dverí –hľadeli vždy priateľsky. Ešte vždy som nenašla meno, ktoré by k nej pasovalo: mystické, zvučné a napriek tomu akosipríjemne dôverné. Napokon, bol to výtvor môjho podvedomia, a teda časť zo mňa. Presne ako jej syčiaci náprotivok so špicatými zubami na druhej strane dverí.

„Príliš pestré,“ povedala Okrobluda. „A absolútnenerealistické. Proporcie vôbec nesedia.“

Okrobludu som pohybom ruky vyhodila ze svojho sna. Už to bolo dosť zlé, že k  nám chodila príliš často v reálnom svete, pričom očividne uprednostňovala dni ako ten dnešný, keď bol Ernest na pracovnej ceste a  mama mala v škole voľno. Mia a ja sme to považovali za čistéšikanovanie, ale mama a Lottie s ich tvrdohlavou vierou v to dobré v človeku tvrdili, že úbohá stará dáma sa len chcezúčastňovať na rodinnom živote a byť užitočná.

Tak určite. A zem je plochá doska.

Končekom prsta som opatrne prešla po jašteričkiných šupinkách. Na moju radosť začala priasť ako Spot, náš kocúr. Nereálne, ale istým spôsobom nádherné.

„Pomenuj ju Liz,“ navrhla Mia. Ona, Lottie a mama sa postavili vedľa mňa, aby obdivovali jašteričku. Florence zrejme zmizla s  Okrobludou. „Zdá sa mi, že vyzerá ako Lizzy.“

„Nie, to je príliš... suché,“ povedala Lottie. „MožnoSalamandria. Alebo Nyx ako bohyňa noci.“

„Barcelona by sa hodilo.“ Keď mama videla naše podráždené pohľady, dodala: „Veď viete, kvôli tej známej jašterici od Gaudího, ktorá... ach, zabudnite na to, vy ignorantky kultúry.“

V snoch ma často trochu vydesilo, keď mojepodvedomie vykúzlilo informácie z hĺbky môjho mozgu, o ktorých som predpokladala, že som o nich nikdy nepočula. Zajtra si hneď ráno vygooglim slová „Gaudí“ a „Barcelona“.A dúfam, že nenájdem žiadnu jaštericu.

Niekto zaklopal zvonku na moje dvere.

Jašterička sa poslušne zvinula do kľučky, zatiaľ čo jej náprotivok na  druhej strane dverí nahol hlavu k  poštovej schránke a zasyčal: „To je Henry.“

„Tak tomu vravím inovatívny priezor,“ povedala mama.

„Tú by si mohla nazvať Mata Hari,“ navrhla Lottie.

Predklonila som sa. „Čo dnes večer voňalov Graysonovej izbe?“ opýtala som sa cez poštovú schránku.

„Voňavka, ktorá Graysonovi spadla na zem a jehokoberec už asi navždy bude voňať ako jeho starý otec,“ odvetil Henry na druhej strane. „Stavím sa, že sa mu dnes v noci o ňom bude snívať.“

Otvorila som dvere. Henry sa jednou rukou opieral o zárubňu a škeril sa na mňa.

„Ahoj, syrárka. Smiem vojsť?“

„Neviem. Je uprostred noci,“ povedala soms predstieranou koketnosťou. „Moja mama by to nikdy nedovolila.“

„Hlúposť,“ vyhŕkla mama za mnou.

Henry vopchal hlavu do kuchyne. „Ach, príjemný rodinný sen. A ako krásne tu voňajú... čerstvo upečenékoláče... a  škorica... Neskutočné, ako intenzívne tvoje sny v poslednom čase voňajú.“

Ešte neuveriteľnejšie bolo, že mohol zacítiť, o čom sa mi sníva. To bolo také bláznivé, že som si zakázala ďalej nad tým uvažovať. Lebo vždy, keď som to urobila, zmocnil sa ma strach, strach z toho, že nakoniec nebude pre túto celú vec so snami existovať žiadne logické a vedeckydokázateľné vysvetlenie. Čo by potom znamenalo...

„A to je kto?“ prerušil Henry moje dumanie.

Pod stolom sa zrazu objavil dosť tučný čaučau a hľadel na nás s naklonenou hlavou. Rasmus, ako živý.

„Tak hľadí, vždy keď chce nejakú pochúťku,“ povedala Mia a škodoradostne sa zachichotala. „No, kde je náš malý R...“

„Au.“ Henry si šúchal rameno. Vytisla som ho nachodbu, prekĺzla za ním a zabuchla som za nami dvere –predtým než Mia dokončí to slovo.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist