E-kniha: Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch - Alexandre Dumas

Alexandre Dumas

Traj amuške tieri po dva dsia tich rokoch

Zfrancúzskeho originálu Alexandre Dumas,Vingt ans après,

preložil Vladimír Dudáš, verše preložil Pavel Bunčák.

Zodpovedná redaktorka Oľga Vyhlidalová

Grafická úprava anávrh obálky Anna Golianová

Ilustrácie shutterstock

Vydalo vydavateľstvoD.Orys, s.r.o., Bratislava vroku 2017

ako svoju 2. elektronickúpublikáciu. Prvé elektronickévydanie.

Všetky práva vyhradené.

ISBN 978-80-972531-2-7(epub)

ISBN 978-80-972531-3-4(mobi)

ISBN 978-80-972531-4-1(pdf)

Slovak edition ©D.Orys, 2017

Translation ©Vladimír Dudáš (dedičia), 2016, Pavel Bunčák (dedičia)/LITA,

2016

I. Richelieuov prízrak

Vjedn ej miestno sti Kar din álskeh opaláca, ktorú už pozn áme, za stol om srohm izpozlá ten éh ostri ebra, za kopou pap ierov akníh, se del akýsi muž shlavo uvdlaniach.

Za ním bo lveľký, do če rve na rozp álený kozub, vkt orom sa ho riace po lená zošmykova li poširo kých pozl átených po dsta vcoch. Plameň zo za du oža roval nádher né šaty za my sle néh omuža ,spr ed uhoza se osve tľoval stojan so svi ečk am i.

Pri poh ľad ena červen úreve renduaboh até čipky, pri po hľade na bl ed éčelo zvr ašte né od prem ýšľ ania, pri pohľade na pustot upr acovn e, tich opredsi eníaodm er aný krok stráží na ch odbe sa člo veku mohlo zda ť,že vmiest nos ti ešte stál esídli tie ňkar di ná la Riche lie ua.

Žiaľ ,vskut očno sti to bol naoza južlen tieň tohto veľkého muža. Osl ab ené Fr ancú zsko, zne uznan ákráľova právomoc, siln íaodbo jníveľm oži, ne pr iate ľ, ktor ýpr ekr oči lhr anice, to vše tko sve dči lo otom, že Rich eli eu auž niet .

Čo však naj lepši edokazo va lo, že červená rever enda už nie je rever en dou st aré ho ka rdinála,boli ni elen ch odby bez dvo ran ov anádv ori aplné strá ží, ako sm euž poveda li; bol to výsme ch, kto rý zuli ce vn ika lcez okná do miestnosti, výsmech ce lého mest a, spri ahnuté hopro ti min ist rovi .Aboli to výstrely ,

kt oré sa pod chví ľou opako val ivdiaľ ke, no na šťastie leteli

na verí mb oh a, be zaké hoko ľve kcieľ a, len pr eto, aby ukázali

ga rde, Švaj či ar om, muške tiero mivo jakom okolo Kr áľovského

pa láca ,ktor éh onázov sám zm en il naKar dinálsky palác, že aj

ľudmá zbr ane .

Tým Richel ieuo vým prízra kom bol Mazarin.

Len že Maza rinbol sá macíti lsa sla bý.

„Cudzi ne c,“ šep kal si, „Tal ian !To je ich zbabel éheslo! Pod

týmt ohe slo mzavra ždil i, obe sili arozšt vrt iliCo nciniho, akeby

so mimdovo lilur obi ť, čo chcú ,zavraždi li,obesili arozštvrtili by

aj mňa, hoci jasom im neu robil nikd ynič zlé okrem toho, že

znich trochu žm ýkam pe niaze .Hlu páci! Neuv edomujú si, že ich

ne priat eľ om ni eje Ta lia n, čo ho vo rí mi zer ne po francúzsky, ale

skô rtí,čo ve di ahovor iť krá sne slová čist ým adobrým

pa rížskym prízvukom .“

„Ver u, ver u, “pokr ačova lmin iste rsjemným úsmevom, ktorý tentora zna bledých per ách pô sob il veľm icudzo, „áno, váš kr ik mi hovor í, že osud ob ľúben co vje neistý. Ak to však viete, mali by ste ve di eť aj to,že vô be cni eso mobyčaj ným obľúbencom, aoni ma ne zlo mi a, ako bysi to žela li. Nepozorujú,že pri večnom výkr iku: ,Pr eč sMaza rin om !ʻ ich nútim, aby radšej kričali :,Nech ži je pán de Bea ufortʻ alebo ,Nech ži je pán Pr incʻ al eb o,Nech ži je parla me nt!ʻ. Nu žapán de Bea uf ort je vo Vin cen ne s, pán Prin cpô jdednes-za jtra za ním aparl am ent... “

Vtomokam ihu kardi ná lovúsme vnadobudol nenávistný výra z.

„Nu ždobr e, parl ame nt... uvi díme ,čo urobíme sparla me nt om ;má me Or leá nsa aMontargisa. Och ,dopr aj em im čas atí,čo za ča li kriča ť:,Pre čsMazarino m!ʻ budú nakoniec kričať: ,Prečso všetkými ,prečsjed ným po druho m!ʻ.Ri ch elieu, kto rého nená vid el i, kým žil, aokto rom stále hovori a, odkedy je mŕt vy, bo lme nej ako ja, lebo ho ni ekoľko ráz vyhnali aon sám sa ešt eväčšm ibál, že hovyžen ú. Mňa kráľovná ni kdy ne vyžen ie,aak bude mmu sie ťustúpiť ľudu, ustúpi so mnou, ak uj de m,ujdeaj on a, apotom uvid íme,čo urobi arebeli bez svojej krá ľovne jabez svo jho krá ľa.Och ,keby som len ne bol cud zi ncom ,keb ysom len bo lFra ncúzom, keby som len bol šľa cht ico m! “

Si tuáci abo la na ozaj ťažká aten to deň ju ešte viac skomp likova l. Maza rin ,večn ehna nýšpinavým lakomstvom, ni čil ľudí da ňam iaľud,kto rému sa usil ovali všte piť trpezli vosť hl ukom do sia hn utých víťa zstie v, sa presvedči l, že vavríny nie sú mä som na ob živu, auždá vno zača lreptať.

Al eto ešte neb olo vše tko, lebo ak reptá len ľud, kr áľovský dvo rob klo pe ný meštia nstvo mašľachtou to nepočuj e. Mazar in bo lvšak taký ne opa trný ,že sa pustil aj pr oti úradníctvu. Pr edal dva násť dekr ét ov kr áľo vske jrady, apretože hodnostár izaplatili za svoj eho dno sti pr iveľ aarozm no žením odvanásť nových kol egov cen aúradu kle sla ,sta rí ho dnostári sa spoji li, pr isahali, že užne str piarozm no žo van ie hodn ostí aodol aj úakém ukoľvek pr enasl ed ova ni ukr áľo vské ho dvo ra.Sľúbili si navzájom, že ak by niekt or ýzni ch pri tejto vzb ur eprišiel ohodnosť, zl oži asa avypl at ia mutoľ ko, ko ľko za ňuza platil.

Aterazsa pozr ime, čo sa natých to dvoch stranách zomlelo:

Si edm eho jan uára sa zh roma ždil ovyše sede msto pa rížskych ob chodníko v, kto rí sa vzbúr ili proti novému popl atku, čo sa ma lvyrú bi ťma jite ľomdo mo v. Toto zhromažde nie vysl alo de sať čle nnú depu táci uza vojvo dom Orleánskym ,ktor ýsa po dľasvoj ho st aré ho zvyku hn al za popular itou. Vojvo da Orl eánsky ich prijal ,aoni vyh lásili, že sú rozh od nutí neplatiť tentopo pl at ok, aj keb ysa mali brániťso zbr aňou vruke proti kr áľ ovským vyko návateľo m, kto rí by ho pri šli vyberať. Vojvoda Orl eánsky ich veľ mi po ko jnevyp oču l, dal im nádej ,že sa to ne jako zm ierni, pr isľ úbil im, že sa otom po zh ová raskráľovnou apr epust il ich so zvyčajn ým slovo mpr incov: „Uvi díme.“

Devi at eh oza se pri šli za kar din álom štátni radcovi a. Jeden znich ,kto rý ho vori lza vše tkých, začal tak ráz ne aodvážne, že sá mkar di ná lsa nad tým za čud oval, al epr epu stil ich tiež so slo vami ,že sa uvidí.

Aab y„sa uvid elo“, bo la zvo laná rad aaposlali po hlavn ého intendan ta fina nci íEmeryh o.

Ľud Em er yho nenávid el predovše tkým preto, že bol hl avným intendan tomfinanci í, aka ždý hlavn ýintendan tfinancií musí byť vnemi losti ,apot om ,mu sím eprizn ať, aj pr eto, že si tak trochu sá mzap ríčin il,aby ho ne ná vid el.

Eme ry bo lsynom lyonské hoban kár aPar ticel liho, ktorý si po ba nkro te zm eni lme no na Eme ry. Kar di nál Richelieu vňom vyb adal ve ľké finan čníc ke vlo hy, predst avi lho kráľovi Ľudovítovi XI II.ako pána Emer yho, apreto že hochce ldať vymen ovať za intendan ta fina nci í, hovoril oňomlensam édobr éveci.

„Výb or ne ,“ po vedal kráľ ,„so mrád, že na miesto, ktor ési

vyžadu je če stné ho muž a, na vrh uj ete pána Em eryh o. Donieslo

sa mi ,že tam tlačíte toho naničh odn íka Par ticell iho, obával som

sa ,že bud et esi lou-m oco uch cie ť, aby som ho pri jal.“

„Sire,“ odve tilkard iná l, „vaše veli čenstvo môže byť pokojné, Pa rticel li, okt or om ráčite ho vor iť, bol obesený.“

„Á,otolepši e! “zvola lkráľ .„Pre ni čza ni čmanevolajú Ľu doví tSpr avo dli vý.“

Apo dpí sal nomi náci upá na Emer yho.

Išlo otoh oist ého pán aEme ryho ,ktorý sa stal hl avným intenda ntomfinanci í.

Posl al ipo ňho vministrovo mme ne ,aon pri behol celý bl edý avydesen ý, vra viac, že nanáme stí du Palai smutakmer za vraždi lisyna: da vmuvyčíta lluxus jeho manželky, ktorá mala ap artmá npot iahnutý červe ným za matom so zl atými strapcami. Bo la to dcé ra Nicolasa LeCa mu sa, kráľ ovho tajomníka vroku 16 17, kto rý pr iši el do Par íža sdvad siati milibrami aktorý si vym ien il ren tu štyr idsať tisíc lib ierročne, aďalších deväť miliónov rozdel ilmedzi svoje de ti.

Eme ryh osyn atakm er udusil i. Je den zo vzbúr encov totiž na vrhol ,ab yho st íska li dovte dy, kým nevr áti zl ato, ktoré pr ehltol .Ra da vten deň ne rozho dla oničom, preto že táto ud alosť pr ílišzau jal amyse ľhlavn éhointendanta, aby moh ol slob odn emysl ieť .

Na dr uhý de ňnapad li aj prvé ho pr ezidenta Math ieua Mo lého, kto rého odva hasa vraj vo vše tkých záležitosti ach, ako ho vori lkar di nál Retz, vyr ovn al aodvahe vo jvo du de Beaufort apána pr inca de Con dé, ted amužo vpovažovanýchza na jstat očn ej ších Fra ncúzo v. Ľu dsa mu vyhráža l,pripisujúc mu všet ko zlo akr ivdy. Prvý prezi de ntvšak odpovedal so svoj ím zvyčajn ým poko jom ,bezvzr uše ni aastr achu ;vraj ak vzbúrenci ne uposl úch nu krá ľovu vô ľu,dánanáme stiach postaviť ši benice aihneď ob esi ťtých najv äčších buričov. Na to mu za se vzbúr enci odp oveda li, že si neže lajú nič viac, než vidieť stav ať šibe nice ,na kto rých by odvi sli zlí sudco vi a, čo si kupujú pr iazeň krá ľovskéh odvor aza ce nu utrp en ia ľudu.

Ato ni eje všet ko: jed ená steh o,ke ďkráľov ná išla na omšu do Not re-Dam e, kam ch od ieval apravi delne každú sobo tu, čakal ojupr ichr áme asi dve sto žie n, ktor évykri kovali adomá hal isa spr avod livo sti. Nap oko n, nemal ini jaký zl ý úm yse l, chce li si pred ňou len po kľa knúť apokúsi ťsa privi es ťju ksú cit u. Ga rdaim vtomvšak za br ánila akráľo vná prešla popr i ni ch na mysl en eapovýš en eaaninevypočula ich kri kapr osby.

Po po ludn ízn ovu za sa da la rad aarozhodla, že kr áľova au torita sa musí udr žať .Na zá kla de toho zvolali par lament na dr uhý deň ,nadvaná ste ho .

Vde ň, vpo dve čer kto réhoza čín ame aj tento nový pr íbeh, krá ľ–vte dy desa ťročn ýapráve pochorobe –pod zám ienkou, že pôjd edo No tre-Da me poďa kova ťza uzdravenie, zvolal ga rdu, Švaj čia rovamuške tie rov adal ich rozostavi ťokolo Kr áľ ovské ho pa láca ,po ob och stra nách nábrežia na Pont-N euf apoom ši sa po bral dopar lam en tu, kde zimprovizovaného trón uni el en že pot vrdi lsvoj epred ošlé edi kty, ale ešte vydal päť či šes ťnových. Je den bo lničive jší ako druhý –ako povedal kar di nál de Ret z. Doko nca ajpr vý prezident, ktor ýbol pr edtý m za kráľo vský dvor, sa ve ľmi sm elo postavi lproti mani er om uvá dza ťkr áľ ado pa rla me ntu tak, aby svojou prítomnosťou pr ekv api lčl eno vazn ás iln il slo bo du hl asovania.

Pr oti no vým popl atko msa naj ostre jšie postavil ipr ezi dent

Bl ancm esni laradca Bro ussel.

Povydan íedi kto vsa kr áľ vrá til doKráľo vského paláca. Na

ce st ebol ove ľa ľudí: vede li, že sa vraci azparlamentu ,nevedeli

vša k, či tambol kvôli tom u, ab yľudu preukáza lspravodlivosť,

ale boaby hoznovu utláča l, pre to sa neo zval ani jeden radostný

výkr ik, ktor ýbymublah ože lalkuzd raveni u. Naopak, všetky

tvár ebo li poch múr ne azn ep oko jené; niekt oréakoby sa

do konca vyhr áža li.

Nap riek tomu, že sa krá ľvrá til, vo jaci ostali na svojich

mie stach: vše obecn evl ád la obava ,aby po tom, ako sa ľud

do zvie výsle do kzasad nutia pa rla me nt u, nevypukla vzbura.

Anaoza j, len čo sa po ul icia ch rozni esl o, že kráľ namiesto toho,

ab yda ne zní žil ,ešte ich zvýšil, ihn eďsa vytvo rili hlúčiky

aozv al isa moh ut né výkri ky: „Pre čsMaza rino m! Nech žij e

Bro usse l! Nech žij eBl ancm esn il!“

Akeď tieto hlúči ky ch celi rozo hn aťavýkriky um lčať, ako to

už vpodo bn ých prípado ch býva, hl účiky sa zv äčši li avýkri ky

zd vojná sob ili. Kráľ ovská ašva jčiar ska garda dostali rozkaz, aby

st áli pe vne na svoj ich mie stach aokrem toho, ab yhliadkovali

na ulici ach Sai nt -De nis aSa int-M artin, kde hlúčiky vyzerali

na jpočet nej ši eanajp obú rene jšie .Práve vt edy vKráľovskom

pa láci ohl ási li zá stup cu cech uku pcov.

Ihneď houvi edl i: prich ád zal ozn ámi ť, že ak sa okamži te

ne skoncu je stými ne pria teľským iprej avm i,ce lý Paríž bude

odve hod inyvzbra ni.

Rad ilisa, čo by sa ma lo uro biť, ke ďvoši el por učík gardy

Co mm inges vroztrha nej uniform easo skr vavenou tvár ou. Keď

ho kráľo vná uvi del a, užasn uto vykríkl aapýta la sa ho, čo sa

st alo.

Stalo sa, ako topre dvída lzástu pca cechu kupcov: pri

po hľade na pr ísl ušníkov ga rdysa mysle občanov rozbúril i, ľudia

sa zmocn ilizvon ov avyzvá ňa li napoplach. Commi nges sa

drža lsta točne, zatkol muža ,oktor om predpokladal,že je

jedným zhlavných bur ičo v, anavýst rahu vydal rozkaz, aby ho

ob esil ina trahoi rske jkri žova tke. Vo jaci ho ted avli ekl ina určené mie sto. Pr itržni ci však na ni ch za útoči li kam eňmi aha lapa rtňa mi .Rebe lto vyu žil aušiel ,do st al sa do Uli ce Lo mba rďa ňo vavbe hol dodomu, nakt or om vojaci vzápätí vyvalil idve re.

Bol oto úplnezb ytočné ná silie ,vinn íka nem ohli náj sť.

Co mm inges ne chal pr ed dom om nauli ci hli adku asjednotk ou

sa vrát il doKr áľo vského pa láca, aby oznámi lkráľovnej, čo sa

sta lo. Ce loucesto unaňh oľud ia vykr ikovali avyhrážali sa mu,

ni ekoľko vo jakov bolo zra ne ných ko pijami ahalapartňami,jem u

sam ému kam eň rozra zil obočie .

Com mi ng esovo rozpr áva ni epotvrd ilo mienku zástu pcu cechu kup cov. Vážne jvzb ure sa užnedalo čel iť. Okolo štvr tej po polu dn ísa vo jsko sú stre dil oku Kráľovské mupalácu; jedna hl iadk amal asvoje stan ovište pri br áne des Ser gents, druhá pri Qu inze- Vi ngt sanap oko ntre tianakopci Saint- Roch. Nádvori a apríze mi abol ipl né Šva jči aro vamušketier ov ačakalo sa.

Ta kto to teda vyzera lo,ke ďsme uviedli čitateľov do pr acovne ka rdinála Ma za rin a,ktor ábývala kedysi pracovňou kar di nál adeRi chelie u. Vide li sme ,vakom duševnom rozpol ožen ípočú va lrep tanie ľudu ,ktoré doliehalo až knemu, aozve ny výst relov, pre nika júce dojeho miestnosti .

Od razu zdvi hol hl avu ,troch uzvra štil obočie ako človek, kto rý sa onie čom rozhod ol, uprelzrak naveľké pondusovky,kto résa chystal iod bi ťdesiatu hodin u,zo sto la vza lpíšť alku zpozl át ené ho str ieb ra adva razy zapískal.

Dver eskryt évčal ún enísa nehlučne otvoril i, do miestnos ti po tichu vo šie lmuž včie rnomapostavil sa za kreslo.

„Bernoui n, “po vedal ka rdi nálaan isa neobráti l, „ktorí mu ške tier ima jú strá žvpa láci? “

„Či er ni muške tieri ,mo nsig nor.“

„Ktor ást ot ina?“

„Trévi llova .“

„Je vpr ed sie ni neja ký dô stojn ík ztej stoti ny?“

„Poručík dʼArtagnan .“

„Tuším cel kom scho pn ý, nie ?“

„Áno, mo nsi gnor. “

„Da jtemi mušket ierske šaty apomô žte mi obliecť sa.“

Ko mor ník, ako pred ch víľo uvo šiel ,takisto potichu vyšiel, avzáp ätí sa vr át il so žia da ným oblečením .

Ka rdi nál ,ml čanl ivý azam yslen ý, si začal vyzli ekať obr adný šat zo sch ôdzky vparla me nte aobliekal si vojenský kabátec so široký mi ruká vmi. Vďa ka niekda jším výpravám do Tal ianska sa

vňomcí tilcel kom nen úten e. Keď už bol úpl ne oblečený,

po vedal :

„Zavo lajtemipán adʼArta gn ana .“

Ko mor ník vyšiel tento razpro stre dn ými dver am i, stále

mlčanl ivý, nem ý, ako bybo llennej aký tieň.

Ke ďka rdinál ost al sá m, díval sa do zrkadla sur čitým

usp okoj en ím.Bol ešte ml ad ý, mal so tva št yri dsa ťšesť rokov,

ele gant nú ni žšiu posta vu ,svi ežu apeknú pleť, ohnivý po hľad,

ve ľký, ale pr ed sa súme rnýno s, širo ké vznešen éčelo,

ga št an ové, trocha zvlne né vlasy, fúzy čer nejš ie než vlasy

astál est ar ost livo vykrúten éže lie zkom ,čo mupri dávalo na

pô vabe .

Pot om si pr et iah ol cez plece reme ňna upevnenie zbrane asamo ľúb osi pozr el na ruky. Ma lich neo byčajne krásne, aaj sa one naj väčšm ista ral. Od hod il ve ľké jeleni cové rukavice, kt oré už ma lnat iah nuté na ruká ch apat rilikuniforme, avzal si ob yčajn éhod váb ne.

Vtomokam ihu sa otvo rili dve re:

„Pándʼ Ar tag nan, “oh lási lkomo rník.

Dôst oj ní kvstú pil .

Mal asi štyr idsať roko v, bol nízky, dobre urastený, pochud ší, so živým aoduš evnený mpo hľ ad om ,čier nymi fúzm i ašedi vej úci mi vl asmi ,ako to býva, ak má človek ve ľmidobrý ale bove ľmizlý život, ato najmä, akjevýr azný brunet.

DʼA rtag na nurob il zo štyri kro ky vpracovni, ktorú poznal, pre tože vne juž raz ked ysi za kar dinál aRi cheli eua bo l,akeď vid el, že vpr acovn ije lenmu šketie rzjeho st otiny, zastal; na prvý po hľ ad vňom spoz na lkar din ála.

Zo sta lstáť vposto ji úctivo m, ale dô stojnom, ako sa patrí na sp rávne ho chl ap azdo bré ho rod u,ktor ýmalvživote pr íleži tosť byť vstyku sve ľkými pán mi.

Kar di ná lnaň ho upr el pá tra vý pohľa d, starostl ivo si ho prezrel apo ch víľ ke tich asa spýta l:

„Vyst epán dʼ Ar tag nan ?“

„Áno, ja, monsig nor,“ odve til dôsto jník.

Kar di ná lchvíľ ku pozor ova lintelig entnú tvár, ktorej výraz

ut ajoval roky askúse nosť ,dʼArta gn an však túto skúšku vydržal,

ve ďke dysi hopozor ovali oči ove ľa preni kave jšie.

„Pane ,“ po ved al kardin ál, „pô jdete so mno u, alebo skôr ja

pô jdem sva mi .“

„K slu žbá m, mo nsig no r,“ od vetil dʼArtagnan.

„Chcel byso moso bne pre zrie ťhlia dky okolo Kráľovského

pa láca .Mysl íte, že mi hro zí nejaké nebezpeč enstvo?“

„Nebe zpe čenst vo, mo nsi gn or ?“ sp ýtal sa dʼ Ar tagnan

za čudova ne. „Aaké ?“

„Hovor ísa, že sa ľud búri.“

„Uni for mukr áľ ovských mu šketie rovsi každý veľmi váži,

mo ns ignor, akeb yto ne bola pr avd a, so štyrm imužmi si trúfa m

rozohna ťaspo ňsto vku ch rapú ňov.“

„Ve ďst evid eli ,čo sa sta lo Co mmi ngesovi.“

„PándeCo mmi nges patríku ga rde, ani ekmušketierom,“ na mi etol dʼArtag nan .

„Zna me ná to teda,“ pokračo va lka rdinál súsm evom, „že mu ške tier isú lep ší vo jaci ako ga rda?“

„Každý si sa moľ úbo ch vá li svo juuniformu, monsignor.“

„Okr em mňa ,pane,“ usmia lsa Mazarin, „lebo, ako vidíte, zrie kol so msa svojej aoblie kol si vašu.“

„Do hr om a, monsi gno r,“ po ve daldʼ Artagnan, „koľká skro mno sť! Poki aľ ideomňa ,vyh lasu jem, že keby som mal un iform uva šej emin enci e, usp oko jilby som sa sňou azaviazal by som sa ,že nijakú inú nosiť ne budem .“

„He j, ale na dnešnú ve če rnú prech ádzku by nebola asi veľmi be zpečná .Ber nouin ,môj kl ob úk.“

Ko mor ník sa vrát il, pr ini eso lklo bú kod unifor my so šir okým okr aj om. Ka rdinál si hogavali ersky nasadil aobráti lsa kdʼArt ag nan ovi :

„Dú fam, že mát evšetky ko ne vstajniach ose dlané?“

„Áno, mo nsi gnor. “

„Tak poďm e. “

„Koľko mu žov si mon sig nor že lá?“

„Poveda li st e, že so štyrmi ch lap mi si trúfa te rozohnať sto chr apúň ov. Keďže ich mô žem estre tnúť asi dvesto, vezmi te ich ose m.“

„Ako si mons igno rže lá.“

„Pôjdem za vami ,“ poved alkard inál ,„alebo ni e, radšej pô jdem etadi aľt o. Posvi eť te nám, Be rnoui n.“

Ko mor ník vzal sviečku ,ka rdinál vyb ral zpísacieho stola malý zlat ýkľú č, akeď otvo ril dver enataj né schodi sko, ochvíľu sa oci tlina nád vor íKráľovské ho pa láca.

II. Nočná obchôdzka

Ode sať mi nú tkráča la ma lá sku pinka po ul ici desBonsEn fants za diva deln ou sá lou, kto rú dal postaviť kardinál Richel ieu, aby sa tam moh la hraťMir ame,akd epo tom ka rdinál Mazar in,vä čší mi lovník hud bynežliter at úry, dal hrať prvé op ery,kt or ésa rozšíril ipo cel omFrancúzsku.

Mest ovyzer alo veľmi vzru šen é;pouliciach sa motali po četn ésku pi nky ane ch si dʼArta gnan vr ave l,čo chcel, keď vo jaci pr ech ád zali okolo ,ľudia sa zastavoval iavrhali na ni ch po smešn éazl ost né poh ľad ysved čia ce otom ,že mešťania vtej to ch víl izam enil iobyča jnú zho vieva vosť za bojovnejši e úmys ly. Za vše knim doľa hol ajlomo zzo št vr te Les Halles. Od uli ce Sa int-De ni ssa ozýva li výstre ly zpuši ek achvíľami vyzváňa lni ekt orý zvon, rozko lísan ýlentak zrozmaru davu.

DʼA rtag na nkr áčal bezstaro stne ako človek, na ktor ého po dobné hl úp osti nema jú nija ký vp lyv. Keďsa dajaká skupina zh ŕkl aup rostr ed ul ice, be zvýstr ah ypop ohnal koňa, atí, čo sa zh romaždi li, či už to boli vzb úre nci, al eb onie, akoby vedeli, ským majúdoči neni a; rozostú pi li sa anechal ihl iadku pokojne pre jsť .Kar di ná lobd ivova ltúto ch ladn okr vnosť –pripisoval ju zvyku byť vnebe zpečenstve –akdôst ojníkov i, pod ktorého ve leni esa vtej to chvíli po sta vil, prechovával akúsi úctu, akú pre cho váva isa motná op atrn osť kbezstar ostnej od vahe.

Keď sa blížil ikhl iad ke pri br án edes Sergents, st ráž zvol ala: Kt otam ?DʼAr tag nan od po ved al. Heslom bolo slovo „Louis“ aod po veďo u„Ro croy“ .Po výme ne hesl aiodpovede sa

dʼA rtag na nsp ýta l, či tej to hl iad ke ve lí pán de Com minges.

Stráž mu uká zala dôsto jníka ,kto rý stál obď al eč arozpr ával sa sjazd com na ko ni.

„Tam jepá ndeCom mi ng es,“ pove dal dʼArtagnan, keď sa vr át il ku ka rdinál ovi.

Kar di ná lknim popcho lkoň a, za tiaľ čo dʼArtagnan sa diskr étne st iahol .Nopodľ atoh o,ako obaj adôstojníci hneď zlo žili klo búky ,pochopi l, že jeho em inenci uhneď spoznal i.

„Bravo ,Gu itaut ,“ po ve da lka rdi ná ljazdcovi, „vidím ,že aj na priek svoj im še sťdesia tim štyrom rokom ste stále rovnako bd elý aodd an ý. Čo rozprá va te tomu ml adí kovi?“

„Monsi gn or, vra vel som mu, že žij eme vo zvl áštnych ča soch ,“ odpo vedal Guita ut, „a že dn ešný deň sa veľmi podobal dň uzrokov ligy, oktor ej so mpoču lveľ ahovoriť vo svojej mla dosti .Vi et e, že vulici ach Sa int-Denis aSai nt-M ar tinsa ne hovor ilooni čom inom, len osta van íbarikád? “

„A čo vám odpo veda lCo mmin ges, milý Guitaut?“

„Mo nsi gn or,“ odvetil Co mmin ges, „vravel som mu, že na vytvor eni eligy chýb alenjed no,aleto sa mi pr áve zdá dosť po dstat né –taký vojvo dadeGu ise ;nič sa však neopakuje dva kr át. “

„To ni e, al eako sa ho vo rí, vra jvytvor ia frond u,“ povedal Gu itau t.

„Čo jeto tá fron da? “sp ýta lsa Maza rin.

„Mo nsi gn or, taknazýva jú svo ju str anu .“

„A od kia ľpoch ádza tennázo v? “

„Tuším ,že pred ni eko ľkými dňami radca Bachaum ont vpaláci poved al ,že všetci pod neco vatelia vzb úr sa podobajú žiakom ,kto rí po parížskych prie ko pách strieľajú zpraku (fronde ),alenčo zb adajú zá stu pcu pa rížskeho vr chného sud cu, hneď sa rozpŕ chn uazn ovu sa zbehnú, sotva popri nich pr eši el. Vzb úr en ci sa oka mžite ch ytili toh oslo va tak ako ,gu euso via ʻvBr usel i, anazvali sa fro ndérm i. Dnes avčer a, všet ko bo lo vznam en ífron dy: ch leb y, klo búky, rukavice, rukáv ni ky, vej ár ea–po čú vajte .“

Kd esi sa otvor ilookn o, obja vil sa vňom chlap aspi eval:

Vi et or fro ndy

za du lvdeň nový;

mysl ím, že hrom ží

pro ti Mazarino vi.

Vi eto rfron dy

za du lvdeň nový!

„Bezoči vec!“ zam rml al Gu itau t.

„Pane, ch cete ,aby som tomu dareb ákovi vpál il guľku do hl avy aodna uči lho spie va ťtakfalošne?“ spýtal sa Commi nges, kto rý bo lpo zr ane ní mr zutý aneže lal si ni činé, len sa pomstiť, hr ču od pl at iť po riad no ujazvo u.

Si ahol ruko udo kožen ých vr ecie kna sedle strýkovho koňa.

„Ni e, nie!“ vykrí kol Ma zar in. „Di avo lo,drahý pr iateľ, vše tko by

ste poka zil i. Nao pak, vše tko sa vyvíja zázračne dobre! Poznám

vaši ch Fr ancú zov, ako ke by so mich bol sám stvor il od pr vého

až doposl edn ého :spie va jú abud úplatiť. Za ligy, ktorú pr ed

chví ľko uspom ínal Gu itau t, sa spi evala len omša, apr eto to išlo

ve ľmi zl e. Po ďte, Gui taut, ove ríme si, či sa aj pri Qui nze-Vingts

st ráži takdobr eako pri brá nedes Se rgent s.“

Pokyn ul Comm ing esovi ruko uavrá tilsa kdʼ Ar tagnanovi, kt orý sa zn ovu postavil na čelo svoj ej skupi nky. Be zprostredne za ním kr áča li Guitaut aka rdi ná l, po tom zvyšok družiny.

„Samo zre jme, zabud ol so m, že idelen openi aze,“ za mrmlal Co mm inges ahľadel za ním,ako odchádza.

Pokr ačo val iďalej ulicou Sa int-Ho no ré akde-tu rozrážali hlú čik yľudí .Všade sa ho vori lo lenonových ediktoch, každý ľutoval ml ad ého kr áľa, kto rý pri vád za svoj ľud namizi nu, aani otomne vie .Ce lú vinu vá ľal ina Mazar ina ahovorilo sa aj otom,že sa ob rátianavojvo duOrle ánskeho ana pána Princa, ve lebi liBl ancm esn ila aBrou sse la.

DʼA rtag na nprech ád za lpome dzi tieto skupiny bezstarostne, ako by onajeho kôň bo li zo že leza. Mazar inaGuitaut sa po tichu rozpr ával iamušketie ri, ktor ímedzi časom už spoznali ka rdinál a, tich okráčal iza nimi.

Došl ido ulice Sa int-Th oma s-d u- Louvr e, kde bola hli adka pri Qu inze -Vi ng ts. Gu itaut za vola ldôstoj níka, kt orý prišiel po dať hlá sen ie.

„Tak čo? “spýt al sa Gu itau t.

„Ech ,pán ka pit án, natejto stra neje vše tko vpori adku, ibaže, tuší m, vpal áci sa čosi de je.“

Ukáza lna ná dher ný pal ác, stoja ci tam,kde malo neskor šie byť di vadl oVa ud evil le.

„V tomt opal áci? “pre kvap il sa Gu itaut. „Veď je to pal ác de Ra mbo ui llet .“

„Nevi em ,či jetopalá cdeRamb ouil let,“ pokr ačoval dôstoj ník, „al evi del so mtam vch ádza ťve ľa po dozr ivých ľudí.“

„Ale veď sú tobásn ici,“ rozosmi al sa Guitaut.

„Gu itau t,“ozval sa Ma zari n, „nech cel iby ste hovoriť otých

pá noch troch uúcti vejši e? Ne viete ,že aj jasom bol vml adosti

bá sniko maže so mpísal ve rše ako pán de Benserade?“

„Vy, mo nsi gn or? “

„Áno, ja. Mámvám nie čo za recitova ť?“

„Mne je tojed no, mon sig no r, ne rozumi em po tal iansky.“

„Áno, al erozumi et epo fran cúzsky, môj dobrý astatočný

Gu itaut ,“ po kra čoval Mazar in apria teľ sky mupoložil ruku na

ple ce, „aakýkoľ vek rozka zvtej reči do st aneš ,ten splníš.“

„Splním,mo nsi gnor, ako so mto už aj ur obil ,za predpokl adu,

že hodost an em od kr áľo vne j.“

„Ach ,áno !“ po vedal Ma za rin azah ryzol si do pery. „Viem, že ste jej úpl ne od daný.“

„Vy še dvad sať roko vso mkap itán omjejgardy.“

„Poďme ďal ej ,pán dʼArta gn an ,“ sú ril kar dinál, „na tejto str ane je vše tko vporia dku .“

DʼA rtag nan nepoved alan islo vo, postavil sa na čel oskup iny so slepo uposl ušno sťo u,kto rá je charakte risti cko uvlastnosťou sta rého vo jaka.

Po Richel ieuo vej aVil led ovej ulici zamieril kpahorku SaintRoch, kd ebol atreti ahlia dka .Bo lo tonajodľ ahlejši e anaj osam ote ne jšie sta novište ,leb osa takmer dotýka lo och rann ých hr adi eb atie to ko nči ny nebo litaké zaľudnené.

„Ktojevel iteľ om tejto hlia dky? “sp ýt al sa kardinál.

„Vil lequ ier,“ odpoved alGuita ut.

„Do čer ta,“ zak lia lMa za rin ,„zh ovára jte sa sním sám, vi ete, že sa hn evám eodvte dy ,čo ste ma li zatknú ťvoj vo du de Be aufo rt aontvrdi l, že tá če sť prislú cha jemu ako kapi tánovi krá ľovskej gar dy. “

„To vie mveľm idobr easto rázsom mu poved al, že sa mýli, leb okr áľ munem oho ldať tenrozka z. Veďvtom čase nemal an ištyr iroky. “

„Áno, Gu itaut ,al eja som mumo ho ldať ten rozkaz, ja som však da lpr ed nosť vám .“

Gu itau tneo dpo veda l, po pcho lkoň a,zahl ási lheslo hl iadke adal si zavol ať pán adeVille qu ier.

Vill eq ui er vyši el von.

„Ach ,toste vy, Guita ut!“ pove dal nam osúrene, ako zvykol. „Čo tu, dopar om a, chce te?“

„Priši el so msa vás sp ýtať ,či nemáte na tejto strane ni č no vé?“

„A čo by ma lo byť ?Ľudi avykriku jú:,Nech žije kráľ!ʻ a,Pr eč sMaza rino m! ʻ, tovša knie je nič nové, po nejakom čase sme si už naten kri kzvykl i.“

„A vy impr itak ávate ?“ sm ial sa Guitaut.

„Na mo jdušu ,že nieke dy má mna to pori adnu chuť! Guitaut,

myslím, že maj úúpln úpravd u. Sradosťou by som dal svoj

pä ťročn ýžol d, kt orý aj taknikto ne vypl áca, za to, aby kráľ bol

opäť roko vsta rší .“

„Na oza j? Ačo by sa stal o, keb ybo lkráľ opäť rokov star ší?“

„Od oka mi hu ,keď bybo lpl no letý, vydával by rozkazy sám

abol oby väčší mpo teše ním poslúchať vnuka Henri cha IV. než

syn aPi et ra Mazar ini ho. Pre kr áľa ,do par oma, by som sa

srozko šo udalzab iť, ale keb ysom mal padnúť pre Mazarina,

čo sa dnes takmer stalo vá šmu syn ovcovi ,niettoho raja, čo by

ma upoko jil.“

„Dobr e, dobr e, pán de Ville qu ier,“ povedal Mazar in. „Buď te po kojn ý, zmi en im sa kráľo vi ova še jod danosti .“

Pot om sa ob rát il kspri evo du apo kračo val:

„Páni ,všetko jevporia dku ,vráť me sa .“

„Pozri meže, “pozn ame na lVil leq uier, „bol tu Mazar in! Tým lepšie, už dávn osom ma lchu ťpove dať mupriamo doočí, čo si oňo mmyslí m. Guitaut, vy ste mida li pr íleži tosť, aaj keď ste ne mal icel kom dobrý úmyse l, ďa kujem vám .“

Prudko sa zvrt ol avrátil sa na strážnicu, pop isku júcsi mel ódi ufrond y.

Maza rinsa vraca lzamysle ný. To, čo po čul od Comm ingesa, Gu itaut aaod Vil lequ iera ,holen utvrdzoval ovmyšl ienke, že vprípad evá žnych udal ostí by nem al na svoje jstr ane nikoh o okre mkr áľo vne j. Atá sa takčasto zriekala svojich priateľov, že jejpod por asa po čase zda la min istro vi —na pri ekopatr eniam , kt oré by ur obi l–veľm ine istá ave ľmi riskantná.

Poča stejtonočn ej prech ád zky ka rdinál takmer celú hodinu po zoro val Com mi ngesa, Guita uta aVillequier aasúčasne skú mal ijedn ého muža. Mu ža, ktor ého sa nedotklo vyhrážanie ľuduakto rý an iokom ne mih olpri Mazar ino vých vtipoch, ikeby sá mbo lich ter čom. Muža ,kto rý sa mu zdal zvláštnou bytos ťou, ako stvo renou pre udal osti, čo sa vyvíj al i,anajmä pre tie, čo ešt elen mal ipr ísť.

Nap oko n, dʼ Ar tagnan ovo men omunebol ocel kom neznáme,

aho ci Mazar inprišiel do Fra ncú zska len vroku 1634 či 1635, to

zn amen ásede male bo osem roko vpo udal ostiach ,oktorých

sm eho vor ilivpred chádza júco mpríbehu, kardinálovi sa zdal o,

že poču lvyslo viť tomeno ako men omuža, ktorý za istých

oko lno stí up ozo rni lna se ba ako vzor odvahy, šikovnosti

aod da no sti .

Tá to myšli en ka ho nato ľko za ujal a, že sa rozhodol be zodkl ad ne si ju obj asn iť.Inform ácie odʼ Ar tagnanovi nem ohol vša kži ad ať pr iamo od neh osa mé ho .Poniek oľkých slovách ka rdinál zi sti l,že po ručík muške tie rov je Gaskonec, aTaliani aGaskon ci sa veľm idob re po zna jú aprí lišna seba podobaj ú, ab yni ečo ose be jed en druhé mu povedal i.Atak, keď prišl i kochra nné mu múru oko lo zá hr ad yKr áľovské ho paláca, kar di nál zakl op al na bráni čku, po ďakoval sa dʼ Ar tagnanovi aká za lmu po čkať nanád vo rí. Po tomkývol naGuitauta, aby šiel za ní m. Ob aja zosa dli zko ňa, odovzdali uzdu sluhovi, ktorý ot vo rilbr áni čku, astre tli sa vzá hrad e.

„Dr ah ýGui tau t,“oslo vil hoka rdi nál, opieraj úc sa orameno sta rého ka pi tán aga rdy, „pre dch víľo uste mi povedal i, že ste už takmer dva dsa ťroko vvsl užb ách kráľo vnej?“

„Áno, to jepravda,“ odve til Gui taut.

„Nu ž, dr ahý Gu itaut,“ pokra čo va lka rdinál, „všim ol som si ,že okr em stat očn ost i, kto rá je nesp orná, aokrem ver nosti ,ktor ú ste ner az doká zal i, má te obd ivu hodnú pamäť .“

„Vy ste si tovši mli ,mon sig no r?“spýtal sa kapi tán gar dy. „Do paro ma ,tým ho ršie pr emň a.“

„Ako to?“

„Jed nou zo zákl adný ch dvora nových vlastností jeur čite ved ieť zabú da ť.“

„Gu itaut ,veď vy ni este dvo ran ,vy ste chrabrý voj ak, jeden ztých kapi táno v, kto rých zosta lo zčias Henricha IV. už len ni ekoľko ,al eani tých čosko ro,bohu žiaľ, neb ude .“

„Tisíc hr me ných, mo nsign or, vza li ste ma so seb ou, aby ste mi odre cit oval icel ýho rosko p? “

„To ted ani e,“ za smia lsa Maza rin ,„vzal som vás so sebou, ab yso msa vás spýtal ,či ste si všimli nášho poručíka mu ške tier ov. “

„Pána dʼ Ar tagnana? “

„Áno.“

„Ne po trebu jemsi ho všímať ,mon signor, poznám ho už dl ho .“

„Čo jeto za človeka ?“

„Nu ž,“ poved al Guitau tpre kva pe ný touto otázkou, „je to Ga skon ec! “

„To už vi em ,ale chce lso msa vá sspýtať, či je to človek, kto rém umožn odôve rovať .“

„PándeTrévill esi honesm ier ne váži apán de Trévil le, ako viet e, je veľ kým krá ľovn iným pria teľ om.“

„Rá dby so mvedel ,či jeto člo ve k, ktorý sa osvedčil .“

„Aksom spr ávne po ch op il, idevá moto, či je chrabr ývojak,

aakje to tak, myslím, že vá mmô žem odpovedať kladne. Pr i

ob liehan íLa Ro chell e, vSu ze apri Pér pignane urobi l, ako som

po čul, via c, než bol ajehopovin nosť .“

„Gu itaut ,vi ete, že myúb oh ímin istri nepotrebujemevždy len

st atočn ých mužo v. Potr eb ujem eajľudí obrat ných. Nezaplietol

sa pán dʼ Ar tagn an za či as ka rdiná la do nejakej intri gy, zktorej

sa pod ľa ver ej nej mien ky ve ľmi šiko vn edost al?“

„Monsi gn or, “Gui tau tpo ch op il, že kardinál ho chce pri nútiť rozp rávať ,„otomviem len toľko ,koľko sa vaša eminencia moh la dozve di eť zvere jne jmie nky. Sám som sa nikdy ne zami eša ldo ni jakých intríg ,aaksa miniekedy dostal o dô vern edo uší ni ečo, čosa týka intrí giných ľudí, je to výlučne moj etajomst vo amonsi gn or podistým uzn á, že je lepšie, keď ho zach ovám tým, ktor ísa mi sním zveri li.“

Maza rinpo kýval hl avou apo ved al:

„Ach ,nam oj ver u, šťa stn ísú min istri, ktor ísa dozvedia vše tko ,čo ch cú vedie ť.“

„Monsi gn or, “pokr ačova lGui taut, „to preto ,že neváži a vše tkých ľudí narovna kých váh ach ,al eže sa vedia obr átiť na bo jovn íko v, ak ide ovoj nu ,anaintrigánov, keď ide ointrigy. Ob ráť te sa na ne jakéh ointri gána zčias, okt orých ho voríte, ado sta ne te zneho, čo len bu dete chci eť, pr irod zene, ak za plat íte.“

„Dopa roma ,“ od vetil Ma zari nsúškľabkom, ktorý mu un ikol za každ ým, ke ďsa rečzvrtla vtomto zm ysle na peniaze, „zap latí me ...akni et inej mo žno sti...“

„Monsi gn or si vážn eželá ,ab ysom mu menoval člove ka, kt orý bybol zap letený do ka žd éh oúkl adu tých čias?“

„Per Ba cco!“ pove dal Maza rin .„Už ho di nu nechcem od vás nič iné, ale vy máte tvr dú hlavu.“

„Vi em ojedn om amôže mvá mza neho ručiť, pravda, ak vô bec bude ch cieť hovori ť.“

„To už nech aj te na mň a.“

„Monsi gn or, ni ejevžd yľah ké prin útiťľudí hovori ťotom, očom nech cú. “

„Pch ,pod ar ísa to, ke ďječlo vek trp ezl ivý. Tak teda, tým mužom je...“

„Gr óf deRoch ef ort.“

„Gr óf deRoch ef ort? “

„Bohu žia ľ, asi pr ed štyrmi či piatim irokm izm izol aneviem, čo sa sním st al o. “

„Ja to vi em ,Guit aut,“ odve til Ma zar in.

„Prečo sa po tomvaša excel en cia sť ažuje, že nične vi e?“

„Vysi myslí te,že Roch efo rt...“ vravel Mazarin.

„Bolkar di ná lovým zap reda nco m, monsignor, upozorňujem vás, že tobud est áť veľ a. Kard inál bol št edrý ksvoji mľuď om .“

„He j, hej ,Gui taut, “odvetil Ma za rin ,„bol to veľký človek, ale tejt ochyb ysa nevyva rova l. Ďaku jem, Guitaut, využijem vašu radu, ato hn eď dne sveče r.“

Pr irozh ovor epri šli oba ja nanádvo rie Kr áľovského paláca , kar di nál kývol Guita uto vi napozd rav, akeď zbadal dôstojníka pr echád zaj úce ho sa sem atam, po dišiel knemu.

„Poďte, pán dʼA rtagn an,“ pove dal Mazarin piskľavým hl asom ,„mám pr evá srozkaz.“

DʼA rtag nan sa ukl on il, vykro čil za kardinálom po taj nom schodi sku aochví ľu sa zno va dostali do praco vne. Kardinál si sad ol za st ôl ,vza lku sčistéh opap iera anapísal naň pár riad kov .

DʼA rtag nan st ál nezú častn en e,pokojne čakal ako stroj vunifo rme, kto rý po slú cha príka zy iných.

Ka rdi nál zl oži llist, dal naňsvo ju pečať apovedal:

„PándʼArtag nan, tento list zan esiete doBastil yapr ived iet e oso bu, okto rú vňom ži ad am. Vezm ite si koč aeskortu adáv aj te na väzňa ob rovský po zo r.“

DʼA rtag nan vzal list, pr ilo žil ruku ku kl obúku, prudko sa zvrtol na opä tkoch ,ako by to urobi lna jobratnejší ser žant-cviči teľ, vyšiel zpr aco vne aoch víľu bol opočuť jeho rázny ajednotvá rnyhlas:

„Esko rtušt yro ch mu žo v, ko čamô jhokoňa!“

Opä ťminút už na dlažbe ná dvori ahrkotali kol esá koča azn eli ko nské podko vy.

III. Dvaja bývalí nepriatelia

DʼA rtag na nprišiel doBastil y, ke ďhodiny odbíjali pol deviatej, ada lsa oh lásiť uvel iteľ a.

Veliteľom Bast ilybo lešte odčia sbývaléh okardinála pán du Tre mbla y, br at po vestn ého kap ucí naJosepha, obávaného Richel ieuo vho ob ľúbe nca, ktor éh ovo lal iSi vá eminencia.

Keď ma rša lBasso mpie rre ,kto rý bo lvBasti le uväznený ce lých dvan ásť roko v, po ču lsvoji ch dr uhov, ako snívajú oslobode avra via: „Dos tanem sa na sl obodu vtedy avtedy,“ od pove dal im:„Aja, milípán i, sa dost anem von, keď odíde pán du Tremb lay,“ čí mchcel pove da ť,že po kardi nálovej smrti musí ne vyhnu tne opust iť svoj emi esto vBast ileaj pán du Tremblay aže na toisté miesto dosa dneBassom pi err e.

Je ho pr or oct vo sa skuto čne takme rvypl nilo, lenže iným sp ôsobo m, ne žsi Bassom pie rre mysl el, pret ože keď kardinál zo mr el, po kra čoval ovšetko ako dop osi aľ .Pándu Tr em bl aytotiž ne odišie laBassompi er re sa ne do stal von.

Pán du Tr em bla ybo lteda ešte stá le veliteľom Basti ly, keď tamdʼA rtag nan priši el, aby sp lnil min ist rov rozkaz. Veli teľ ho pri jalnesm iernezd vori lo, ake ďže sa pr áve chysta lvečerať, po zval aj dʼArtagna na.

„S na jvä čším pot eše ním,“ odve til dʼ Artagnan, „ale ak sa ne mýl im,na ob álke jena písa né ,Sú rne ʻ.“

„Máte pravdu, “pove da lpá nduTre mblay. „Hej,major, nec h

pri vedú do lu čísl o256.“

Každ ý, kt ovošiel doBa stily, pr esta lbyť človekom, stal sa

čí slom .

DʼA rtag na novi pr ešiel mr áz poch rbte, keď zaškríp ali kľúče. Ne zoskoči lzko ňa ahľ ad elna mre že, na neo byčajne silné okn á, na hr ub émúry, kto ré nevi de lni kdy inak ,než zdruhej st rany och rannýc hprie ko p, aktor ému pred nejakými dva dsia timi rokm inahá ňal ihro zn ýst rach.

Za zne lzvon.

„Musím odí sť,“ po veda lpán du Tr emblay, „vol aj úma, aby so mpo dp ísal vä zňov pr ep úšť ací list. Dovidenia, pán dʼA rtag na n.“

„Nech ma diab ol za hu bí, ak bud em opätovať tvoj pozdr av !“

za hund raldʼ Ar tagn an, sp revá dzajú csvoj erúhanie tým

na jpôvab nej ším úsmevom. „Stačí ostať päť mi nút na nádvor í

aochor iem .Vi dí m, že by so mrad še jumr el na slame, čo sa

pr avdep od obn eaj sta ne ,ne žby so mbral de sať tisíc libier ak o

vel iteľ Bast ily.“

So tva dokon čil tento mon ológ,ob javil sa väzeň. Keď ho dʼ Ar tagn an zba dal ,strh olsa, al evzápätí vsebe pr ekvapenie po tlači l.Väze ňnasad ol do ko ča ,zd alo sa, že dʼ Ar tagnana ne spozna l.

„Páni ,“ po ved al dʼArta gna nštyro mmušketierom,„odpor účal i mi, aby so mne obyča jnesta rostli vo strážil väzňa, apretože koč ne má nadvi er kach zá mky, sad ne msi knemu. Pán de Li lle bo nne ,buďt etaký láska vý, ve zmite môj hoko ňa za uzdu ave ďt ehovedľ ase ba .“

DʼA rtag nan zo skočil zkoň a,uzdu podal mušket ierovi , na st úpi ldo koča ,sad ol si kvä zň ovi ahlasom ,vktorom neb olo mo žné post rehnú ťanina jme nšie vzrušenie, povedal:

„Do Kráľovské ho pal áca ,aklu som .“

Ko čsa vzá pät ípo hol adʼArtag na nvyužil tmu pod klenbou, po pod ktor úpr echá dzal i, amocn eväzňa objal.

„Ro che for t!“zvola l. „Ste to vy? Na ozaj ste to vy? Nemýl im sa? “

„Dʼ Ar tagn an! “zvola lza razen ýRo ch efort.

„Ach ,môj úbo hý pria teľ,“ po kra čova ldʼ Ar tagnan, „nevi del som vás hád am päť roko v, ataksom si mysl el ,že ste už dávno po dzem ou .“

„Na mo jdušu ,nevidím ve ľký rozd ielmedzi človekom mŕtvym apoc hova ným zaži va,“ pove dal Ro chefort, „a ja som po chovan ýzaži va, aleb oktomu nemám ďal eko.“

„A za čo ste vBa stile ?“

„Má mvám povedať pravd u? “

„Áno.“

„Nu ž, ani nevie m. “

„Ro che for t, vy mi ned ôver uje te? “

„To ni e, na moju šľa ch tickú če sť, ale nie jemožné, aby som

tu bol za to,čo midáva jú za vin u.“

„A aká jetovin a?“

„Do pu sti lsom sa vra jno čne jlúpe že .“

„Vy že ste sa dopustili nočne jlúpe že? Žar tujete, Rochefort?“

„Ch áp em .To si žiad abližšie vysvetlenie,však?“

„Prizn áva m, že áno.“

„Nu ž, počú vajt e, čo sa sta lo:Ra zpo pr ehýrenom večer e

uRein ar da vTu ileri ách ,kde bo li vo jvoda dʼHarcourt, Fontrail les,

de Ri eux aďal ší, vo jvo dadʼHa rcou rt navrhol ,aby sme išli na

Po nt-Ne uf stŕ ha ťplášte. Ako iste vie te, tento druh zábavy

za viedo ldo módy pán vo jvo da Orle ánsky.“

„Roche fort,zb lázn ili ste sa, vo va šo mve ku?“

„Nie,ale bol som op itý, apr eto že táto zába va sa mi zdal a aká si prízem ná ,navrh ol som ryti ero vi de Rieux, aby sme boli divá km i, anie he rcam i. Aab ysme videli cel épredsta venie zprve jlóže ,vyd ria pali sme sa na bronzovéh okoňa. Vďaka ost rohám ,ktor énám poslú žili ako str mene, sm evzápätí sedeli ko ňovi na chr bt e, cíti li sme sa ohro mne avi deli sme vynikajúco. Ku mpá ni tak ši kovne strh li zo päť pl ášťo v, že sa postihnutí ne opováži li ani len ceknú ť. Vto makýsi hlupák nestr pel tento ža rt ako osta tní, začal kriča ť: ,Strá že!ʻ apr ivolal na nás patrol u luko str el cov. Voj voda dʼ Ha rcou rt, Fo ntrailles aostat ní ušli! De Rie ux chce luj sť za ni mi. Zdr žiava lsom ho pr esviedčaním,že ná sur čit enevyň uchaj ú. Ne po slú ch ol ,stúpil na ostrohu, ostroha sa vša kodl om ila, onspa do lnaze m, zl omi lsi noh uanamiesto toho,ab yču šal ,za čal kriča ť, akob yho na nože br al i. Chcel som sko čiť za ní m, ale už bolo ne skor o:padol som lukostrelcom rovn odo ná ručia ,tí ma odvied li doChČ tel etu, kde som pokojne za spal, presvedč ený, že nadruhý deň sa od tiaľ dostanem. Ale pre šiel de ň, dr uh ý, pr ešie ltýžd eň, anič. Napísal som ka rdinál ovi .Ešt evten deňprišl ipo mňa aodviedli ma do Ba stily. Atamsom už päť rokov. Mysl íte, že jeto za to, že som sp áchal svä tokr áde ž, keď som sa vydri apa lnakoňa Henr icha IV.?“

„Ale kde že, mi lý Roch efo rt, má te pravdu, to nemôže byť za to,pr avdep od obn esa to vša kdo zviete. “

„Ach ,hej ,už som sa ajzab udo lspýtať, kam ma vl astne ve diet e? “

„Kuka rdinál ovi. “

„A čo chce ?“

„Nevi em ,ani som neved el, poko hoidem .“

„To ni eje možné. Vy, ajeh oobľ úb enec!“

„Ja aob ľúben ec! “zvo laldʼArta gn an. „Ach, úbohý pán gróf, so mga skon ský kade tešte viac, než som bol vtedy, keď som vá sst retolpr iMeu ngu, pa mä táte, atobude pomaly dvadsať roko v!“

Potejtove te si hl bo ko vzdych ol.

„A predsa pr ichá dza te srozka zo m!“

„Lebo som bol náh odo uvpredsi en iakardi nál sa obr átil na mňa ,ako by sa bol obr átil nahocikoho iného; stál esom po ručíko mmu šketie rov, akdo bre rátam ,už cel ých dva dsa ťjede nrokov.“

„Ma zar in jeteda st ále Ma zar inom.“

„Via cako ino kedy, mô jmil ý! Po vráva sa, že sa ožen il skráľovn ou. “

„Ože ni l?“

„Akni ejejejman že lom, takurči tebude jej mil encom.“

„Od ol ávať Bu ckingh am ovi apod ľahnú ťMaza rino vi !“

„Také sú žen y!“ pove da lmú dr odʼArtagnan.

„Žen yhe j, ale kr áľov né !“

„Paneb ože ,ve ďkrá ľovn ésú vtomto ohľade dvakrát žen ami .“

„A pá nde Be auf ort je ešte stá le vo väze ní?“

„Stál e, pr ečo sa pýtate ?“

„Ach ,moh ol bymaodtiaľ to do stať ,preto že mi je naklonený.“

„Má te pr avd epod obn ebližši ekslo bod eako on adosta net e ho odt iaľvy .“

„Tak ted avoj na...“

„Bude. “

„SoŠp an ielskom ?“

„Ni e, sPar ížom .“

„Čo tým chcet epove dať ?“

„Počuj ete tie výst rel y?“

„Áno. No ačo?“

„To sa mešt iaci zab ávajú ,čaka jú napríležitosť.“

„Mysl íte, že by sa sme štiakm ida lo niečo robiť?“

„Pravd aže, sľu bujú, že hej ,akeb ymali vodcu, ktor ýby do káza lzje dn oti ťvše tky sku piny...“

„Ško da, že ni esom naslo bo de.“

„Ech ,dop ar om a, len ne zúfa jte. Ak povás Mazar in posi el a, zna mená to, že vás určite potreb uj e, aak vás potrebuje, bl ah ože lámvám .Mň aužroky nikto nepotrebuje,avi díte, kde som .“

„Tak sa tedasť ažujte ,da jte namo ju radu!“

„Počuj te, Rochef ort. Uro bme do hod u...“

„Akú ?“

„Vie te,že sm edobr ípria tel ia.“

„Do pa roma ,veď no sím stop yná šh opriateľstva: tri jazvy po

me či!...“

„Akznovu zí skate pr iazeň ,nezab ud nite na mňa!“

„Na Roch efo rtovu česť ,ale žia da mod vás to isté. “

„Súhl así m, tu jemoj aruka .“

„Takže pri prvej príležito sti ,kto rá sa vám na skytne, zm ieňte sa omne ...“

„Zm ieni m, avy? “

„Ja takist o.“

„Ešt edačo ,treba sa zmi en iť ajovašich pr iateľo ch?“

„O akých ?“

„Nopredsa oAt hosovi, Por thosovi aAram isovi, vari ste už na nich zabu dl i?“

„Takm er. “

„Čosa sni mist alo? “

„Anine vie m. “

„Naoza j?“

„Ach ,bože mô j, áno ,rozišli sme sa, ako viete .Ži jú, ato je vše tko ,čo vá mmôže mpove dať .Lenzavše saonich aj ne priam oni ečo dozvi em .Ale nech ma čer tve zm e,ak viem, vkt oro mkúte sveta sa potu lujú. Nie ,Rochefo rt, čestné sl ovo, ne mám užiné ho pri ateľa nežvá s.“

„A ten slá vny muž... ako sa vo lá tenchlapík, ktor ého som uro bil ser žan tompie mon tské hopluku?“

„Plan che t?“

„Áno, sl ávny Pl anch et. Čo sa sním stal o?“

„Vyžen il cu krá reň na Ulici Lomb arďanov, ten chlapík mal vžd yrád sl ad kost i. Sta lsa tedaparížskym me štiakom asveľkou pravdepo dobn osť ou vyvol áva vtej to chvíli vzburu. Uv idíte, že tenši bal bude kon šel om skôr, ako sa ja stanem ka pitáno m. “

„Lentrochu odvahy, milý dʼArtag na n!Ak ječlovek skol esom na jnižši e, sta čí hooto čiť adosta ne sa hor e. Možno sa váš osud zm ení ešt edne sveče r.“

„Možno !“ poveda ldʼArtag nan aza stavi lkoč.

„Čotorobít e? “spýtal sa Roch efort.

„Užsm etakm er na mie ste ane chcem, aby ma vi deli

vyst up ova ťzko ča .Nepo zná me sa.“

„Máte pravdu. Zb oh om.“

„Dovi den ia anezabu dn ite nasvo jsľub.“

DʼA rtag na nzn ovu vysad olna koň aazaradil sa na čelo

eskorty .Opä ťminú tpri šli nanád vori eKr áľovského paláca.

DʼA rtag na nodvie do lvä zň ahlavn ým schodiskomapr eši el

sním cez predsi eň ach od bu .Ke ďsa ocit li predo dverm i

Mazar inovej pracovne ake ďsa dʼArtagnan chcel dať ohlásiť,

Roche fort ho ch ytil za plece asúsmevom povedal:

„Dʼ Ar tagn an, musím sa vám prizn ať ,nad čím som rozmýšľal cel ou ce sto u, keď so mvid el sku pi nky mešťanov, popr iktorých sme pr echá dza li akto ré sa splanú cimi očami dívali na vás ana vaši ch štyr och muške tie rov.“

„Lentopove dzt e, “povzb udil hodʼArtagnan.

„Stači lo milenzakriča ťnapom oc aboli by vás ivašu dr užinu roztr hal ina kúsky aja byso mbol naslobo de.“

„A pr ečo st etoneur ob ili ?“ sp ýtal sa dʼArtagnan.

„Ale choďt e! “odvetil Roch efort. „Ve ďsme si pri sahali pr iateľst vo! Ech ,keby maeskorto val niekto iný, nepovi em ...“

DʼA rtag nan sklo nil hl avu .

,Že bybol Rochef ort lepší než ja?ʻspýtal sa vduchu. Vzápätí sa dal oh lásiť umini str a.

„Ne ch vstúp ipán de Roch efo rt,“ bolo počuť Mazar inov ne trpezli vý hlas, len čo mu oh lásili ich mená, „a požiadajte pán a dʼ Ar tagn an a, ab ypo čkal :ešte má me čosi spol uvyba vi ť.“

Ti eto slo vá dʼ Art agn ana cel ko mpotešili. Ak opovedal, už dá vno honikt onepo tre bo va latoto Mazar inovo vytrvalé na liehan ie sa muzd alo dobrým zn amením.

Na Ro chef or ta pô so bi la Ma za rin ova vytr val osť tak, že sa mal na pozo re.Vo šiel do praco vne .Mazarin sedel pr istole oblečený ako obyča jne, ted avhab ite ,kto rý sa podobal kňazské murúchu tých čias, ažnato, že mal fia lové pančuch yafial ový plášť.

Dver esa zn ova zavr eli .Ro ch efo rt pozrel potajomky na Ma zari na aoči sa mu str etli smi nistrovým pohľadom.

Min ist er bol st ále rovn aký, star ostlivo učesaný, ohol ený, na voňan ýavďa ka svo jejko ketn osti vyzeral mladší, než vskuto čnost ibo l. SRo ch efo rtom to bolo celkom naopak, za päť rokov vzácn ypriate ľpá nadeRich elieu veľmi zostarol: či er ne vlasy muob el el iabronzo vú farbupleti zameni la bledosť, zre jme zvyčer pa nia. Ke ďho Ma zari nvidel ,nebadateľne po krúti lhl avo u, ako bychce lpo ve da ť: „Tento muž sa miuž ne zdá sch opn ýveľ kých ve cí.“

Po ch ví ľke ticha ,kto rá sa zd al aRo chefor tovi celou

večnosť ou, Maza rin vytia ho lzo zvä zku otvorený list apovedal:

„Na šie lsom tulist ,vkto romžia da te slobodu, pán de

Roche fort.Vy ste tedavo väze ní? “

Roch efo rt sa zachve l.

„Mysl el so m, že vaša emin encia to vie lepši enež ktokoľv ek iný, “pove dal .

„Ja? Vôbe cnie! VBastile jemn oh oväzňov, kt orí sú tam ešte od čias pána deRiche lieu ,aja ne poznám ani ich mená.“

„Och ,al eja, tojenie čo iné, mo nsi gnor. Vy ste vedeli moje men o, leb omana rozkaz va ‰ej emine nci epr evi ezl izo Ch âtele tu do Ba sti ly.“

„Myslí te? “

„Somotompre sved če ný.“

„Áno, na oza jsi spomín am, neod mie tli ste vtedy podniknúť pre kráľ ovn úce stu do Bru se lu? “

„Ach ,ach, “po vedal Ro che for t,„to jeteda tá pravá príčina? Už päť rokov po nej pátram .So mja al ehl upá k, že som na to ne priši el !“

„Neho vor ím,že to bo ldô vod ,pre čo vás vza lidoväzeni a. Ro zume jmesi, javám lendáva motá zku ,atoje vše tko: Ne odm ietliste var iísť doBru selu vsl užbách kráľovnej, zatiaľ čo vsl užb ách ne bohéh okard inál ast etam išl i?“

„Práve preto, že som tambol vslužbách nebohého ka rdinál a, nem ohol so msa tamvrá tiť vsl užbá ch kr áľovnej. VBr usel isom bo lza hro zných oko lnost í.Poč as Cha laiso vho sp risahan ia.Bol som tam práve pret o, aby som sa zmocnil Ch alaiso vej ko rešponden cie sarcivoj vodom ,auž vtedy, keby ma boli sp ozn al i, boli by maroztrha li. Ako ste ch celi ,aby som sa tam ešte vrá til! Bol byso mkrá ľovnú zahu bil ,anie jej

po slúži l.“

„Nuž vi dí te,drah ýpán de Roch efort, ako sa tienaj lepši e úmys ly zle vysvet ľujú. Kr áľo vn ávo vašom odmi etnutí videla len

ob yčajn éodm iet nutie ajejve liče nstvo kr áľovn ása veľa na vás

sť ažoval aza či as nebo héh oka rdinála! “

Roch ef or tsa pohŕd avo usmia l.

„Práve preto, že som veľm ido br eslúžil kardi nálovi de

Richel ieu pr ot ikráľ ovnej, ma li ste, monsignor, pochopiť, že po

jehosmr ti bysom vá mdob re slúži lprot icel ému svetu.“

„Pánde Ro chef ort ,janie som ako pán de Ri cheli eu, kto rý túžil po vše mo húcno sti ,“ pove da lMa zar in, „ja som obyčajný min iste r, kt or ýnepotre buj eslu žob níkov, lebo sám je kr áľ ovn iným slu žobníkom. Nu ž, jejvel ičenstvo jeveľmi po pudli vé: asi sa dozved elo, že ste ho odmi etl i, považoval o tentováš čin za vypo veda nie vo jny, apretože vedelo, aký ste vyn ikaj úci ,atým aj nebe zpe čn ýčl ovek, nar iadi lo mi, aby som vá sdal za vri eť. Vid íte, drah ýde Ro chefort ,takto ste sa dostali do Basti ly. “

„Mo nsi gn or, ak som sa dosta ldo Bastily nejakým ne dopa trení m...“

„Áno, án o,“ prikývol Maza rin ,„všetko sa istotne dá ur ovnať. St ečlo vek, kto rý poch opí určité ve ci alen čo ich poch opí, oka mžit eich aj bude pre sa dzo va ť.“

„To bol názo rpána ka rdinála de Richel ieu amôj obdiv ktom u mu žovi rasti eešte via c, ke ďže ,ako ste mi povedal i, taksúdite aj vy .“

„Má te pr avd u, “pove dal Ma za rin ,„pán kardinál bol veľkým po litiko m, vtombola jeh opredn osť predo mnou, leb ojasom cel kom obyča jnýčl ove k, kto rý nep ozná nijaké okol ky. Mne jena škodu, že som francúzsky úpr imn ý. “

Roch efo rt si zahr yzol dopery, abysa nezasmi al .

„Do stá vam sa teda kveci .Po treb uj emdobr ých pr iateľov ave rných sl užob níko v. Keď vr avím, že ich potrebujem, zna mená to, že ich potr eb uj ekrá ľovná. Plním len rozkazy krá ľovne j, ch ápe te? Ner ob ím ako pán kardinál de Ri cheli eu, kto rý sa riad il len svo jim irozmar mi. Nikdy nebudem taký veľ ký človek ako on ,ale za to, pán de Ro chefort, so mdobr ýčl ovek adúfam ,že vám tobude mmô cť dokázať.“

Roch efo rt pozna lten to podlíza vý hlas, ch víľam ipr ifar bený akýmsi si pe ním ,kt oré prip omín al ovretenicu.

„Somocho tnývám veri ť, mo nsig nor,“ povedal ,„hoci ,pokiaľ ide omňa ,mám má lo dôkazo vodobrotivosti ,oakej hovorí vaša emi ne nci a. Mo nsig nor, neza bú dajte,“ pokračoval Roche fort,ke ďsi všimo lgesto ,kto ré sa minister pokúšal po tlači ť, „neza bú dajte ,žeužpäťrokov sedím vBasti le aže nič tak nep opl et ie myšlie nky, ako ke ďčlovek posudzuj eveci cez väzenské mreže. “

„Ach ,pán de Roche for t, užso mvá mpovedal, že jaskutočne ne môžem za to, že ste vo vä ze ní. Kr áľovná... hnev ženy apanovn íčky, čo chce te?Al ehne vpominie, ako pri šiel, apotom už natonem yslí ...“

„Mo nsi gn or, chápem, že kr áľo vn ánato už nepomysl í, lebo

pr eži la päť rokov vKrá ľovskom paláci vo víre sl ávností, medzi

dvo ranm i.Al eja,čo so mcel ýtenča sstr ávil vBastil e...“

„Božem ôj ,milý de Ro che fort, na zd ávate sa, že vKr áľovskom

pa láci sa žij eveselo ?Ale kd eže !Aj my sme zaži li veľké

tram poty ,ve rtemi .No nevravm eužotom. Ja som vyl oži lkarty.

St esnam i, pá nde Ro ch efo rt?“

„Abyste rozu mel i, mo nsi gn or, nič lepšie si nemôžem želať,

ale ničo mu ner ozum iem. VBa sti le sa dá rozprávať opolitike len

svo jakm iaža lárni kmi anem áte anitušeni a, ako málo tí ľudia

ve dia otom ,čo sa de je. Ja so mstá le odd aný pánu de

Ba ssomp ierre... Patr íešte kse de mnásti mveľmožom?“

„Zom rel ,jeto veľ ká str ata .Bo lto muž oddan ýkráľovnej aod da ných ľudí jemálo.“

„Dopa roma ,to si myslím!“ odve til Roch efo rt.„Akeď ich máte, po šlet eich do Basti ly.“

„Ale čo doka zuje ich od da nosť ?“sp ýtal sa Mazar in.

„Čin,“ po ved al Ro chefo rt.

„Ach ,áno ,čin !“ od vetil min ister za myslene. „Ale kde náj sť mužov či nu ?“

Roch ef or tpokr út il hl avou .

„Je ich dosť, mo nsig no r, len vy zl ehľadáte.“

„Ja že zle hľ adá m? Čo tým ch cete pove dať ,mil ýpán de Ro chef or t? Po učt ema, prosím. Asi st esa veľa naučili vdôv er nom st yku snebo hým ka rdinál om. Ach ,to bol naozaj ve ľký mu ž!“

„Nena hn evá sa mon sign or, ke ďmu dám mravné po naučeni e? “

„Nikd y! Vi et edobr e, že mn emo žno povedať všetko. Chcem, ab yma ľudi ama li radi, anie,aby sa mabál i.“

„Tak do br e, mon sign or, vce le mám do steny kl incom vyr yté prí slovi e.“

„Aké ?“ sp ýtal sa Ma za rin .

„Tot o, monsi gno r: Aký pán ...“

„Pozná m: ...taký sluh a.“

„Nie:...taký slu žob ník. Tro ch uhopozmenil ipr áve tí oddaní ľudia, okto rých som vá mpredch víľ ou hovor il, urobili to pre svo je zvl ášt ne us pokoj eni e.“

„Dobr e, dobr e! Ačo zn ame náto príslovie?“

„Že pá ndeRi chel ieu si ve del náj sť desiatky oddaných slu žobn íko v.“

„On ,čo bol terčom kde jakej dýky? On, čo celý život od ráž al úd ery,kt or ésa naneho sypa li? “

„Od razil ich, ho ci bo li pru dké. Bolo to preto, že popri si lných ne priat eľ och ma laj sil ných pria teľo v. “

„Veď pr áve toh osa domá ham!“

„Pozna lsom ľudí, “pokračo va lRoch efort, keď usúdil ,že

na diši el ča sdodr žať slovo ,kto ré dal dʼ Ar tagnanovi, „poznal som

ľudí,kto rí svo jouobra tnosť ou stokrát zm iatl ikardinálov dôvtip,

kto rí svo joustat očno sť ou po razili jeho gardu ajeho špehov,

ľudí,ktor íbe zpe ňazí, be zpo dpory, bez úveru zachr ánil ikor unu

kor unova ne jhl avy aprin útil ikard inál ažiadať omilosť.“

„Ale tí ľudi a, okt orých ho vor íte ,“ po vedal Ma zari navduchu sa usm ieval nad tým, že Ro che for tmi eri práve tam ,kam ho chcel do sta ť, „neboli odd aní ka rdin álovi ,keď boj ovali proti ne mu.“

„To ni e, bo lo by sa im dosta lo lepše jodm eny. Nešťastie však bo lo vtom ,že boli od danítejiste jkráľ ovnej ,pre ktorú vy práve tera zhľadát eslu žobn íkov.“

„Ako to,že otom vše tko mvie te? “

„Pret ože tí ľudia boli vtom ča se mo jim inep riat eľmi ,pretože bo joval ipr ot imn e, pr eto že so mrobil všetko ,čo by immohl o ub líži ť, pr eto že oni mi to zasa stato čne vra cali .Pretože jeden znich, skt or ým som sa mimo ria dnedostal do kr íža, ma asi tak pr ed si ed mi m