načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Traja do tanga - Dominika Würll

Traja do tanga

Elektronická kniha: Traja do tanga
Autor:

Táňa má všetko. Skvelého manžela, zdravé deti a krásny život. No, nemá lásku svojho života, Maja, ktorého musela opustiť a nevidela ho už pätnásť rokov. Má pocit, že len ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

ukázka z knihy ukázka

Titul je dostupný ve formě:
elektronická forma tištěná forma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Marenčin PT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 208
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-569-0245-5
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Táňa má všetko. Skvelého manžela, zdravé deti a krásny život. No, nemá lásku svojho života, Maja, ktorého musela opustiť a nevidela ho už pätnásť rokov. Má pocit, že len prežíva. Má všetko a zároveň nič. Raz sa však všetko zmení, Majo sa znovu objaví v jej živote. Má to jeden háčik. Nie je sám, po jeho boku sa objaví žena, s ktorou Táňa nemôže bojovať. Je to jej sestra. Ako sa zachová? Stane sa z nej mrcha a zvedie Maja? Ako sa zmenia ich životy a kto všetko bude pre ich zakázanú lásku trpieť? Dominika Würll (1991, Prešov). Vždy si ide za svojím. Nepozná slovo nie. Miluje svoju rodinu, manžela, dcéru Sárku, knihy, herca Sylvestra Stalloneho, hokej a filmy so šťastným koncom. Býva na východnom Slovensku, kde je šťastná.

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Akákoľvek podobnosť reality s príbehom je čisto

náhodná, a možno nie...



DOMINIKA

traja do tanga

WÜRL



Príbeh o nevere, sexe a láske, lebo bez nej by to nešlo.


© Dominika Würl, 2018

© Marenčin PT, spol. s r. o., Bratislava, 2018

Jelenia 6, 811 05 Bratislava

marencin@marencin.sk www.marencin.sk

Cover © Marenčin Media, 2018

Design © Marta Blehová, 2018

Jazyková úprava Sylvia Sachs

705. publikácia, 1. vydanie

ISBN 978-80-569-0245-5 (brož.)

ISBN 978-80-569-0246-2 (ePDF)

ISBN 978-80-569-0247-9 (ePub)


Prológ

(september 1999)

– Nenávidím ťa, – zašepkala som z miesta spolujazdca tak, aby ma počula.

– Ešte sa mi poďakuješ, – ani sa na mňaneozrela.

– Ako to môžeš povedať?! Bolo to tvojevnúča a ty... ty si ho zabila, – po tvári mi stekali slzy bezmocnosti. Aj tak už bolo neskoro, ale cítila som, že jej to musím povedať.

– Bol to iba zhluk buniek, nie dieťa. A nerev, s tým úbožiakom a deckom na krku by si celý život iba žobrala a ja by som sa na to musela pozerať.

Ostala som ticho.

Načo niečo vravieť?

Keď si niečo moja matka vzala do hlavy, tak jej to z nej nik nemohol dostať. Bolaprísna a bezcitná, tieto dve slová ju vystihovali asi najviac. Ešte aj náš otec bol popri nej ako malé chutné kuriatko. Ona bola harpya, môj život mala naplánovaný do poslednej bodky, aMajo do toho plánu nijako nezapadal. Od vzťahu s ním má stále odhovárala a dokonca sa mi

  vyhrážala, že ak ho neopustím, tak to budem ľutovať... a stále dookola. No ja som homilovala, neviem, ako chcela donútiť moje srdce a môj mozog, aby prestali Maja vnímať ako tohonajlepšieho muža na svete. Nedalo sa to, veď láske nerozkážeš.

Končili sme spolu gymnázium a ja som sa pred týždňom dozvedela, že som tehotná. Tušila som, ba vedela, že mama nebudenadšená, ale to, že ma pošle na potrat, tak to som nečakala.

Bolo mi zle.

Alebo, lepšie povedané, prišlo mi zle z nej.

To všetko ona.

Ešte teraz som cítila ten prístroj v sebe a ten zvuk... naň tak ľahko nezabudnem.

Nemôžem si pomôcť, ale vedela som toprirovnať iba k jednej veci... akoby ste mixovali ovocie. Moje dieťa rozomleli ako na nejaký kokteil. Srdiečko mu dobilo a ono umrelo, tak ako moja nádej, že budem niekedy šťastná.

Po tomto určite nie.

– Rozídeš sa s ním a v našom dome ho viac nechcem vidieť, rozumieš? A ani s tebou ho už viac nechcem vidieť. A ja sa to dozviem, mňa neoklameš.

Stále sa venovala šoférovaniu a ani na mňa nepozrela.

– Ako povieš, mama, – to posledné slovo som povedala s obrovským odporom.

– O tom potrate sa nesmie nikto dozvedieť, ani Lujza a ani otec, pochopila si? – odbočila na príjazdovú cestu k nášmu domu.

 

K honosnému sídlu, ktoré bolo zvnútraúplne zhnité.

Mama zaparkovala a podala mi servítku.

– Utri si slzy a choď rovno do svojej izby, vyspi sa na to a uvidíš, ráno mi dáš za pravdu, že to inak nešlo. Ešte sa mi poďakuješ, –zopakovala.

Nech si hovorila, čo chcela, mýlila sa. Nikdy jej to neodpustím, nezabudnem a už vôbec sa jej za toto nepoďakujem, práve naopak, len som sa utvrdila v tom, že horšia beštia na svete neexistuje.

Majo mi stále vravel, že moja mama nie je celkom v poriadku, ako ma kontrolovala adoslova dala sledovať na každom kroku, no ja som sa iba smiala a povedala mu, že preháňa.

No teraz som pochopila, že mal pravdu.

Diabol má na tejto zemi konkurenciu – a to som ešte nevedela akú.

 

1. kapitola

Táňa (december 2014)

Zasa Vianoce.

Už mi tie výklady, pútače a rôzne reklamy šli na nervy. Podnikatelia a obchodné reťazce sa snažili iba zarobiť, a pritom nám, poctivozarábajúcim, sa pokúšali vyprázdniť peňaženky. U mňa zatiaľ mali smolu, ja som na nákupynemala čas, aj keď viem, že si ho už musím nájsť.

Nerobila som to kvôli sebe, ale kvôli mojim deťom. Ak som ich nechcela sklamať, musela som si nasadiť masku večne sa usmievajúcej osoby, aby nič nevytušili. Nepokazím impredsa radosť z najkrajších sviatkov v roku.

Sadla som si za svoj pracovný stôl a chystala si papiere pre šéfa. Bude výplatný termín, takže všetky výplatné pásky som musela mať hotové.

Pracovala som ako účtovníčka v malejfirme, ktorá sa zaoberala výrobou a montážou plastových okien. V kolektíve som bola jediná žena, ale to mi skôr vyhovovalo ako prekážalo. A okrem toho som do práce nechodila s nechuťou, lebo presne to by ma čakalo, ak by som nastúpila k mame do rodinného podniku.

 

A keď sa mame nepodarilo zamestnať mňa,

tak si ulovila môjho manžela Ondreja, ktorého

chcela mať pod palcom a pod kontrolou. Už to,

že som si našla prácu inde ako pod jejdozorom, ju priviedlo do nevýslovného šialenstva,

že ma nemá pod kontrolou. A mňa to tešilo,

že jej robím napriek, lebo s tým nemohla nič

spraviť.

Matka šéfovala malej exekučnej firme, tak sa tá rma volala o ciálne, neo ciálne to bolo zdieračstvo na druhú. Ako som už spomínala, bola diablom v ľudskej koži, ktorý zdieral ľudí z kože, doslova.

Ale najhoršie na tom bolo to, že môjhomanžela si omotala okolo prsta, mala ho rada a na moje prekvapenie aj on ju, padli si do oka, aj keď Ondrej bol úplne iný ako ona. Hlavne na začiatku nášho vzťahu bol milý, pozorný a mal ma rád. Možno aj teraz, len ja som to užnevidela a ani necítila. Matka si ho pretvárala na svoj obraz a pomaly sa jej to darilo. Neviem, možno v ňom videla môjho otca, ktorý bol tiež dobrákom od kosti, aj keď celý život ho komandovala a spravila z neho to, čo spravila.

Umrel pred piatimi rokmi na infarkt amožno by ho aj poriadne oplakala, keby ho týždeň pred smrťou nenachytala v posteli s nejakou ženskou. Ani som sa mu nečudovala, že mal s niekým pomer, popri mojej matke, ktorá ho iba komandovala, mal strašný život.

Ukážková rodina.

– Táni, už máš tie výplatné pásky? – zrazu sa nado mnou skláňal môj šéf.

 

– Uf, ako som sa zľakla, ideš ako duch.

On sa len zasmial popod svoje mrožie fúzy.

– Nemáš čisté svedomie, srdénko?

– Keď nie ja, tak už potom nikto, – podávala som mu papiere.

– Ďakujem, ááá, Táni, nezabudni, že v piatok máme to vianočné posedenie, – upozornil ma, už na ceste k svojej kancelárii.

– Neviem, či prídem. Ešte nemám ničnapečené, ani upratané... a darčeky? Tak tie radšej ani nespomínam.

No on sa tváril, že ma nepočuje.

– Bez debaty, je to povinné a pre každého!

Vedela som, že to myslí dobre, chce, aby som sa uvoľnila, lenže ja som nemala čas a ani chuť.

Každý rok som sa tomu hladko vyhla, ale tento rok to asi nepôjde. A možno to nebude až taká katastrofa, Ondro ostane s deťmi a ja sa trocha odreagujem.

– Ránko, – zakričal na mňa Lukáš odkávovaru.

– Ahoj, urob aj mne, dnes nejako nie som vo svojej koži, asi sa potrebujem prebrať, –povedala som mu.

– Malú s mliekom? – opýtal sa úplnezbytočne, keďže mi tú kávu pripravoval už štyri roky.

Čo sa týka tejto práce, my s Lukášom sme dinosaury, lebo sme tu najdlhšie, nastúpili sme hneď ako firma vznikla. Lukášov otec bol náš šéf a Lukáš môj bývalý spolužiak z gymka, on mi dohodil túto prácu.

– Čo máš vianočnú depku? – podával mi kávu.

 

– Ďakujem. Hej, niečo také. Ešte ani darčeky nemám.

– A čo z toho robíš takú vedu? Veď dievčatá sú už veľké, objednaj niečo z internetu a je to. Nemusíš ani nikam chodiť.

– Didi má desať a Petra dvanásť, nie sú ažtaké veľké, – povedala som.

– No bóže, sú to dievčatá, kúp nejakéšminky, handry alebo Barbie a je to.

– Nejaký si múdry. Ty už darčeky máš?

– O to sa stará Lenka.

– Jasné, inú odpoveď som ani nečakala, –odila som si z kávy.

– Na večierok ideš? – zmenil tému.

– Myslíš na to vianočné posedenie? Neviem, ale práve mi tvoj otec oznámil, že je to povinné, takže asi musím ísť, aj keď sa mi veľmi nechce.

– Neblázni, musíš prísť! Minulý rok sizmeškala Lacov striptíz.

– Ďakujem, zaobídem sa aj bez toho, –povedala som a žmurkla na Laca, ktorý práveprišiel.

– Počul som svoje meno? – ozval sa odo dverí.

– Hej, práve sme rozmýšľali, či si si kúpilnejaké nové spodné prádlo na piatok, – smial sa Lukáš a snažil sa udržať na nohách, aj keď Laco po ňom hádzal, čo mu prišlo pod ruku.

Typickí muži.

* * *

Domov som prišla ovešaná ako vianočný

  stromček, a to doslovne. Len čo som prekročila prah dverí, na schodoch som počula dupot.

Dievčatá.

Tašky aj s ich obsahom som rýchlo šupla do skrine, ktorú sme mali na chodbe. Nemusiavidieť, že som bola nakupovať za Ježiška.

Nie sú hlúpe, ale aj tak ich chcem prekvapiť.

– Mamííí, – vyrútili sa na mňa obe.

Vedela som, že je problém.

– Petra sa zasa zamyká v izbe! – žalovala Didi.

– A ona ma stále otravuje, – Petra namierila svoj ukazovák na svoju mladšiu sestru.

Prekrikovali sa jedna cez druhú a mne šla prasknúť hlava.

– Kde je otec? – opýtala som sa.

– S niekým telefonuje v pracovni, –odpovedala mi Petra.

– Dobre, obe choďte do svojich izieb, prídem vám skontrolovať úlohy a beda, ak nebudete mať všetko hotové, – pohrozila som im.

Unavene som sa vyzula a prešla dopracovne. Takmer hneď som ho zbadala, stál ku mne chrbtom a naozaj s niekým telefonoval.

– ... pozrite sa, pán XY, musíte to vyrovnať do konca mesiaca, lebo inak prídete o strechu nad hlavou. Nie, nevyhrážam sa vám, len vás upozorňujem, aké to bude mať následky, keď nebudete platiť...

Odišla som odo dverí, prišlo mi nevoľno.

Ondrej nebol zlý človek, práve naopak, bol vtipný dobrák a neskutočný fešák. Nie až taký ako Majo, ale s ním som sa musela rozísť, takže

 

aj Ondro bol dobrý, a tak som prijala jehoponuku na rande.

Cítila som sa s ním dobre, bol ku mnepozorný a páčil sa celej rodine. Jeho mamafarmaceutka a otec lekár, no mohla som si nájsť lepšiu partiu?

Nemohla, tak sme sa vzali. Nebolo tomanželstvo plné vášní a lásky. Prvotné opantanie vyprchalo príliš skoro. Ani som sa nestihlanadýchnuť, láska zmizla a už ostal len papier, kde stálo, že som jeho žena, a deti.

Šla som do kuchyne uvariť večeru.

Veď jesť sa predsa musí.

– Už si doma? – počula som za svojímchrbtom.

– Nie, to len môj duch sa chystá uvariťvečeru, – odsekla som.

– Zlý deň? – pokúsil sa o konverzáciu.

Pozrela som sa naňho. Za tých trinásťrokov, čo sme manželia, sa skoro vôbec nezmenil. Plavé vlasy bez jedinej šediny mal zastrihnuté do účesu poslednej módy, postava bola bez známky tuku, mohol by sa pokojneporovnávať s nejakým športovcom, no aj tak už vo mne nevyvolával také pocity ako na začiatku nášho vzťahu.

Jeho modré oči sa na mňa upierali a čakali na odpoveď.

– Nie, Ondro, mala som normálny deň. Klasika, práca, mám jej toľko, že neviem, kde mi hlava stojí. Blížia sa Vianoce, nemámupratané, nič napečené a dnes som ako-tak zvládla nakúpiť nejaké darčeky. Prídem domov, že si

  konečne oddýchnem, no tu, čuduj sa svete,treba navariť večeru, aby mali deti čo jesť, – srachotom som položila hrniec na sporák.

– Teraz som prišiel, – povedal sucho, akoby sa tým malo všetko vyriešiť.

– Aj ja, a ako vidíš, už makám, aby ste mali čo jesť, – odsekla som mu.

– Vieš, že nemusíš pracovať, uživil by som nás.

Klasika, túto vetu som z jeho úst počula snáď miliónkrát.

– Ondro, nebavme sa o tom, lebo vidím, že aj tak nič nechápeš. Nejde o to, čo ja nemusím, ale o to, čo by si ty mal.

– A nepomáham ti dosť? Viem upratať ajnavariť. Ktorý muž by toto spravil? Len ja, večný debil, s ktorým si ty stále nespokojná. Asi si kúpim to tričko od Kristíny Farkašovej snápisom: „Miláčik, čo by som ešte mohol urobiť zle?“ – otočil sa mi chrbtom a odišiel.

Clivela som za ním a nechápala jeho výstup. To ja by som mala so všetkým trepnúť a odísť, a nie on. Tvári sa ako spasiteľ sveta, a pritom ho nežiadam o veľa, len aby mi viac pomáhal. Ja nie som robot, aby som všetko zvládala a potom sa ešte všade dookola usmievala.

Ako sa mohol môj život takto zmeniť? Stále som si predstavovala, že budem žiť so skvelým chlapom, ktorého budem milovať a aj on mňa. Že budeme mať pekné a zdravé deti a že naše manželstvo bude pre mňa uspokojivé. Lenže nie je to tak. Ako som spomínala, láska rýchlo zmizla, a kým som sa stihla spamätať, už som

 

mala na prste obrúčku a kňaz vravel: „Čo Boh

spojil, človek nech nerozdeľuje.”

Ondreja moja matka zbožňovala azbožňuje ho aj teraz, ak by som ho nepoznala, tak by som si aj myslela, že spolu niečo majú, lenže nemajú. V tomto bol ku mne férový, pravidlo „matku svojej ženy do postele neťahaj“ byneorušil.

Už od začiatku bolo o mojom životerozhodnuté, nemala som ani čas rozmýšľať, či to, ako to povedal Ondro, že naše stretnutie bolonapísané vo hviezdach, bola naozaj pravda. To, že sa stretneme, že budeme mať spolu deti a budeme žiť spolu naveky.

To slovo ma desilo najviac.

Je „naveky“ na dlhú dobu?

To sa pýtam už niekoľko mesiacov.

– Mami, vraj nemáš variť, ocino objednal pizzu, – prišla mi oznámiť Petra, mimochodom jeho verná kópia.

Super, zas to vyriešil bez námahy. Anihundrať som nemohla, lebo nemám na čo.

– Úlohy hotové? – opýtala som sa jej, len čo som si sadla a vychutnávala si pocit, keď sa moje nohy dostali do stavu alfa.

– Uhm.

– A čo nové v škole?

– Nič, od piatku máme prázdniny, –povedala s plnými ústami banánu.

– Už od piatku, – zhrozene som si dala tvár do dlaní.

Neznášala som prázdniny, akékoľvek, lebo deti som nemala kde nechať. Tá staršia by sa

  aj zaobišla bez rodičov, ale Didi bola maznáčik a doslova lipla na spoločnosti, čo Petreprekážalo.

– A bola tu aj babka, – povedala akobymimochodom.

– A čo chcela? – nechcela som to povedať až takýmto tónom, ale vykĺzlo mi to.

– Že v piatok príde teta Lujza a chystá pre nás večeru, tak sa máme zastaviť.

No tak to je skvelé, ešteže teraz na tenvečierok musím ísť.

– No poď, ideme za Didi, dokiaľ dôjde naša večera.

* * *

– Ideme v piatok k tvojej mame na večeru? – opýtal sa ma Ondro, keď sme sa chystali spať.

– Ja nemôžem, máme v práci vianočnývečierok a účasť je povinná. Dokonca som to dostala príkazom, keďže som minulý rokvynechala.

– Tvoja mama nebude nadšená, – upozornil ma.

– Tak to musí prežiť. A ak nie, tak... lepšie pre mňa, – dodala som potichu.

Nebavilo ma stále na ňu brať ohľad.

– Stále nechápem, prečo vy dve máte taký vzťah...

– Myslíš vzťah nahovno? Tak to sa opýtaj jej, veď ty s ňou vychádzaš ukážkovo, – ľahla som si a otočila sa mu chrbtom.

Zozadu sa ku mne pritúlil.

 

– Čo si taká?

– Nemám náladu.

– A ako by som ti ju mohol zmeniť? – rukou začal blúdiť po mojom tele.

Vedel, ako na mňa, dokonale poznal moje telo, ktoré sa teraz pod jeho dotykmi začalo prebúdzať, veď spalo niekoľkomesačnýmspánkom.

– Chcem spať, – povedala somnepresvedčivo.

– Tvoje prsia vravia niečo iné, – šepkal mi do ucha.

To som fakt nemohla poprieť, lebo tie svine bradavky stáli ako vojaci v pozore. Jeho ústa prešli na môj krk a zimomriavky som mala všade, a keď vravím všade, tak myslím VŠADE.

– Potrebuješ to presne tak ako ja.

Nepopieram.

– Viem, že ma chceš.

Ani to nepopieram.

– Pozri, ako veľmi po mne túžiš, – rukouvošiel medzi moje nohy, – dokonale pripravená.

Bola som.

No bóže, tak na chvíľu prestanem trucovať, veď sa nič nestane, aj zajtra je deň, tak nech si to dnes moje telo užije.

Rukou som zozadu našla jeho mužnosť.

– Lebo ty pripravený nie si, – povedala som ironicky.

On sa rozosmial a otočil ma tvárou k sebe.

– Vedel som, že takému šarmantnémuchlaovi neodoláš.

– Buď už ticho, lebo si to ešte rozmyslím.

 

Prstom do mňa vnikal a mnou prešlaneopísateľná vlna rozkoše.

Zastonala som.

Viem, chcela som byť hrdinka, ale nedalo sa.

– Rozmyslíš? Naozaj? – znova do mňavnikol.

– Ondro, – zašepkala som jeho meno ako v tranze.

– Tak sa mi to páči, – povedal a nežne ma pobozkal.

Vedela som, že vrchol je už na dosah, tak som sa nechala unášať.

 

2. kapitola

Cítila som sa tam ako totálna krava.

Dvadsať chlapov a jedna žena, ako to asi môže dopadnúť? No, dobre určite nie.

Vôbec som nechápala, o čom sa bavia.

Hokej, futbal, mala som z toho mišmaš. Potom, po pár drinkoch, prišiel na rad sex, tomu som síce rozumela, ale počúvať sa mi to nechcelo.

V reštaurácii sme mali rezervovaný malýsalónik a všetko jedlo a pitie šlo na šéfovo triko, takže chlapi pivom a vodkou vôbec nešetrili. Ja som si dala len víno, ale už som tooľutovala, mala som radšej prísť autom a dávno som mohla byť doma.

No takto som odkázaná na Ondra, ktorého som aj s deťmi vyslala k mame, a tá – ako on predpokladal – nebola nadšená, že som dala prednosť cudzím ľuďom z práce pred ňou.

Už som sa začala pohrávať s myšlienkou, že si zavolám taxík a tých pár eur obetujem, keď sa ma do rozhovoru snažil zapojiť šéf.

– A ty, srdénko, čo si tak ticho?

– Neviem, ale asi sa nechcem hrať na blbú, že viem, ako Slovan stojí v tabuľke, – povedala som ospravedlňujúco.

 

– Tánička, ty sa s nami nudíš? – opýtal sa Laco.

– To zato, že málo pijete, – ozvalo sa zozadu.

– Výnimočné máš pravdu, Ďuro, – povedal šéf Marek a posunul môj pohár viac ku mne.

Vedela som, čo to znamená.

Vzala som ho do rúk a vypila na ex. Víno v ňom bolo úplne teplé ako moč, veď na stole v tom pohári stálo asi hodinu.

Šéf mi dolial.

– No vidíš, a ani to nebolelo.

– Hej, len aby ma to nebolelo zajtra, –podotkla som.

– Ale čoby, len sa ešte napi a uvidíš, že hneď sa budeš mať o čom s nami baviť, – žmurkol na mňa Lukáš.

– Chcete ma opiť? Aby som tohto roku na tomto stole stála ja, a nie Laco? – opýtala som sa podozrievavo.

– Určite nie, aj keď bolo by oveľa krajšievidieť pre zmenu iný zadok ako tú jeho chlpatú...

– Ani nepokračuj, – zastavila som Lukáša a aj druhý pohár som vypila na ex.

Nejako mi už bolo horúco.

– Pozrime sa na ňu, ako sa rozbehla.

A naozaj.

Po nejakom tom deci či dvoch... no dobre, možno aj nejaký ten liter by nabehol, sa mi snimi kecalo lepšie. Rozumela som ich témam adokonca som sa do rozhovoru začala aj zapájať.

– Chlapi, mali by ste ženy opíjať častejšie a ony by potom vo vás videli aj Brada Pitta, – povedala som s ťažkým jazykom.

 

– Myslíš, že vyzerám ako Brad Pitt? – opýtal sa ma šéf.

Ja som so smiechom prikývla.

– Bože, veď ona je úplne na mol, – ozval sa Lukáš a všetci sa rozosmiali, dokonca aj ja, lebo mi to prišlo vtipné.

Domov som prišla taxíkom okolo polnoci, chlapci ma doň nejako naložili, ale vyjsť som musela sama. Nejakým zázrakom sa mi to aj podarilo, matne si spomínam, že som bola aj v sprche a potom som sa v župane dotrepala do postele. A až tam nastalo peklo.

Kolotoč v mojej hlave sa nedal zastaviť, aj keď som sa veľmi snažila, aby sa môj svetprestal točiť. V tej chvíli som preklínala všetkých mojich kolegov, s ktorými som si potykala, a hlavne seba, že som bola taká hlúpa a nechala sa opiť.

Rozum síce vypol, ale moja hlava a hlavne žalúdok sa z toho budú spamätávať ešteniekoľko dní.

– Vidím, že bolo dobre, – poznamenal Ondro, keď som sa zvalila na posteľ.

– Momentálne sa dobre necítim, –artikulovala som dosť slušne.

– Donesiem ti vedro? – ponúkol sa.

Možno som mu fakt ako manželovi v poslednej dobe krivdila.

– Nie, to určite nebude potrebné, tak by som neklesla.

Nie, Tánička, až tak by si neklesla, no klesla si ešte hlbšie, keď si „tyčku“ hodila rovno na koberec v spálni.

 

* * *

Nechcela som otvoriť oči, nechcela som sa zobudiť. Jednak pre ten pocit hanby z toho, čo som v noci vyviedla, a jednak pre ten sen.

Snívalo sa mi o ŇOM.

Síce som sa spomienku na neho snažila už niekoľko rokov potlačiť a zamknúť na milión zámkov, ale v spánku som bola bezmocná a moja myseľ bola zraniteľná a ľahkonapadnuteľná tými myšlienkami, ktoré som sizakazovala.

Tak ma ten nepovolaný navštevoval v snoch.

Majo.

V snoch som cítila každý jeho dotyk, každý jeho bozk, dokonca som cítila jeho vôňu, ktorú som si už ani nemohla pamätať. Vlastne som ani len netušila, ako dnes vyzerá, ale vo sne som bola šťastná, skutočne šťastná, lebo som bola s ním.

Zbytočne som si svoje utrpeniepredlžovala, vedela som, že iba snívam, a predsa som sa nechcela zobudiť. Snažila som sa lásku k nemu potlačiť, ale prišla som na klišé, že srdcunerozkážeš. A fakt je to pravda, keď si zmyslí preniekoho biť, tak jeho rytmus nezmeníte.

Po potrate som sa s ním rozišla, pýtal saprečo, stále za mnou chodil, nešlo mu to do hlavy, nechápal a nevzdával sa, ale po čase... prestal. Vzdal to, aj keď som si veľmi priala, aby madonútil povedať mu pravdu.

Že ho milujem.

Potrebujem.

 

A nemôžem bez neho žiť, ale musím.

Len nemôžem s ním byť, lebo všetko jezložité.

Nechal ma na pokoji, a možno ma ajznenávidel, ale to sa už nedozviem, lebo po skončení gymnázia odišiel z mesta a už som ho viacnevidela. Akoby sa po ňom zľahla zem... a možno to tak bolo aj dobré, aspoň sme sa už netrápili, aj keď ja sa trápim stále. Nikdy to neprestane bolieť.

Po jeho odchode som stretla Ondreja, ktorý bol dobrou náhradou, ale škoda, že ibanáhradou, alebo skôr záplatou na moje deravé srdce.

– Už ti je lepšie? – opýtal sa môj starostlivý manžel, keď si všimol, že už som hore.

– Asi áno, – znova som privrela oči, ale vduchu som cítila, že sa mu musím ospravedlniť, – prepáč, – dodala som po chvíli.

– To je v poriadku. Dostatočným trestom pre teba bude, keď sa postavíš a tvoja hlava bude chcieť explodovať. Na stolíku máš tabletu proti bolesti, zapi ju a bude dobre.

Štvalo ma, že sa tak o mňa stará, a hlavne ma štvalo, že som si uvedomovala, čo mám. A že by som s ním mohla byť dokonale šťastná, ak by som chcela, stačilo by, aby som prestala byť zatrpknutá a opätovala mu to, čo on dáva mne.

– Ďakujem, – znova som zašepkala, ach, tá hanba.

– Aj nabudúce.

– Tak to určite nie, s alkoholom somnadobro skončila!

On sa len zasmial.

 

– Koľkokrát som to povedal ja.

– Lenže ja to myslím vážne, – pomaly som sa posadila, – pozri, ako vyzerám.

– A čuduješ sa? Udržať krok s chlapmi jenemožné, a ty si myslíš, že piť alkohol je ako med lízať, – znova sa zasmial.

– Ha! Ha! Si vtipný.

– Ja viem, – a šiel do kúpeľne.

Je sobota, o dva dni sú Vianoce a ja nemám ešte všetko poriešené. Dnes, či sa mi chce alebo nie, sa musím do toho pustiť.

Na pečenie mám čas aj zajtra, baby zariahnem do upratovania, aj keď viem, že ja by som si to spravila pedantnejšie, ale musím brať, čo sa mi ponúka. Ony upracú a ja pôjdem do obchodu. Bude to na čistú samovraždu, všade kopec ľudí, ale ja to dám, verím si.

– Ako bolo u mamy? – opýtala som sa Ondra, keď sa vrátil z kúpeľne.

– Fajn, tvoja sestra schudla dobrých desať kíl, vyzerá k svetu a neuveríš, konečne siniekoho našla!

Moja sestra Lujza bola odo mňa staršia o dva roky. Z domu odišla hneď ako mohla, keď skončila školu zameranú na podnikanie, zbalila si jednu tašku a odišla do Rakúska.

Mama sa jej smiala, že do týždňa je späť, ale ona tam ostala dodnes. Pracuje tam pre jednu známu firmu a dobre sa jej darí. Kariérnepostupovala extrémne rýchlo, no nemala čas na súkromný život, ale to sa očividne zmenilo.

– A koho? Veď je stará ako korytnačka, –povedala som unavene.

 

– Nepreháňaj, má tridsaťšesť, keď je onastará, tak čo potom ja, čo mám tesne predštyridsiatkou?

– Dobre, nechajme to tak, – nechcela som sa s ním naťahovať, – tak koho si našla? – nedalo mi.

– Neviem, vraj s ním dnes k nám príde na návštevu, aby nám ho predstavila.

– Čože? A to si mi chcel kedy povedať? Veď už teraz nič nestíham, – vyrútila som sa zpostele.

Mal pravdu, hlava mi šla vybuchnúť.

– Veď ti to vravím teraz, – ohradil sanecháavo, – a okrem toho, prídu až večer, tak čo stresuješ?

Ja som ho už však nepočúvala, rýchlo som sa umyla a obliekla.

Hodiny na stene ukazovali desať hodín.

– Dievčatá sú už hore?

– Nie, včera išli neskoro spať a navyše sú prázdniny.

Zadívala som sa na neho pohľadom, nazáklade ktorého by mal pochopiť, že odporovať mi nie je dobrý nápad.

– Ja som tiež šla spať neskoro a už somhore. Choď ich zobudiť, budete mať totiž za úlohu upratať celý tento dom, kým sa ja vrátim.

– Rozkaz, šéfe, – zasalutoval mi.

– Vtipné, idem nakupovať, o chvíľu som späť.

– Tak to ti teda verím, máme čas tak dovečera, kým sa vrátiš.

 

Na to som nereagovala. Rýchlosťou blesku som niečo prehryzla a šla k autu.

Vonku nasnežilo, žeby to boli po dlhom čase prvé Vianoce so snehom?

Možno tento deň nebude až taký zlý.

A možno niekedy uvažujeme míľovými krokmi dopredu.

* * *

Nákup som nahádzala do auta a v hlave si rekapitulovala, či mám všetko. A ak som aj niečo zabudla, tak to mám na háku, medzi tých šialencov sa určite nevrátim, ľudia dva dni pred Vianocami sú ako divá zver.

Ešte zájdem do malej vinárne, ktorá sanachádza neďaleko od nášho domu, a vyberiem nejaké dobré vínko na večer. Aj keď predstava dobrého vínka mi v žalúdku obracia ten suchý rožok, ktorý som narýchlo zjedla, ale návšteva predsa niečo piť musí. Ja si nedám, ani keby bolo zo zlata.

Zaparkovala som pred vinárňou a vošla dnu, majiteľa, Petra, som osobne poznala, bol toveľmi milý pán už v zrelšom veku a víno bolojeho život. Práve obsluhoval nejakého zákazníka.

– ... ak chcete ríbezľové, tak vám odporúčam Pereg, má neskutočnú chuť a zároveň je jemne sladké. Určite tým nikoho neurazíte, – radil.

– Ďakujem, vezmem si dve fľaše.

Prešla po mne husia koža.

Srdce sa mi zastavilo a nohy ísť ďalej. Ostala som stáť ako socha v Dome voskových gurín

 

a možno by som sa aj začala roztápať, kebynebolo vonku tak chladno.

Zaplatil a chystal sa odísť.

Keď sa otočil, konečne ma zbadal.

V hlave som si to predstavovala hádamtisíckrát, ale to, čo sa dialo v mojom vnútri, sa nedalo opísať. Mohla by som vravieť, že som mala motýle v bruchu a čas sa zrazu zastavil, ale ani z jednej milióntiny by to nevystihovalo ten emocionálny výbuch, ktorý nastal v mojom vnútri.

Predstavte si scénu z filmu Osobný strážca, ako lietadlo zastaví a ona sa vrhá k nemu, aby mu dala aspoň posledný bozk, a teraz si tovynásobte krát sto – a tak som sa cítila ja.

Spoznal ma, veď po tých troch rokoch, čo sme boli spolu, predsa nemohol zabudnúť na moju tvár, aj keď sa zmenila.

– Ahoj, – spamätala som sa ako prvá.

– Ahoj, – usmial sa.

Dočerta aj s jeho úsmevom!

– Čo tu robíš?

– Nakupujem, – ukázal na tašku.

Hádam si myslí, že som slepá?!

Pristúpila som k nemu bližšie.

Zmenil sa.

Zmužnel v ramenách, jeho čierne vlasy už neboli úplne čierne, ale na sluchách sa objavil tón šedej farby, ani kaderník by neodviedoltakú skvelú prácu, ale oči, tie hnedo-zelené oči, a hlavne ten pohľad, ostali nezmenené.

– Myslím, čo robíš v meste... – ozrejmila som svoju otázku.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist