načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Tma (SK) - Bernard Minier

Tma (SK)

Elektronická kniha: Tma (SK)
Autor:

Neznesiteľné napätie, skvelý príbeh a originálne riešenia sú zárukou nevšedného čitateľského zážitku. Tretí diel detektívnej série s komisárom Servazom. Na Štedrý deň ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  309
+
-
10,3
bo za nákup

hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6%hodnoceni - 74.6% 90%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 589
Rozměr: 22 cm
Úprava: tran
Vydání: 1. slovenské vydanie
Spolupracovali: z francúzskeho originálu N&rsquo
éteins pas la lumière ... preložila Mária Gálová
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-750-5500-2
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis / resumé

Třetí román ze série francouzských thrillerů, v nichž vystupuje kriminalista Martin Servaz. Tentokrát se kdosi neznámý snaží zničit rozhlasovou moderátorku.

Popis nakladatele

Neznesiteľné napätie, skvelý príbeh a originálne riešenia sú zárukou nevšedného čitateľského zážitku. Tretí diel detektívnej série s komisárom Servazom. Na Štedrý deň objaví rozhlasová moderátorka v schránke list od ženy, ktorá sa chystá spáchať samovraždu. Na druhý deň ráno zavolá do rádia neznámy muž a obviní ju z toho, že nič nepodnikla na jej záchranu. Čoskoro sa obvinenia, urážky a dokonca hrozby znásobia, akoby sa niekto usiloval prevziať kontrolu nad jej životom...

Zařazeno v kategoriích
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Tma

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.xyz.sk

www.albatrosmedia.sk

Bernerd Minier

Tma – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


OBSAH

PROLÓG .....................................................................................7

PRVÉ DEJSTVO .......................................................................24

1 Zdvihnúť oponu .................................................................25

2 Partitúra ..............................................................................37

3 Zbor .....................................................................................47

4 Barytón ...............................................................................61

5 Concertato ..........................................................................69

6 Sólista ..................................................................................80

7 Vibráto ................................................................................84

8 Melodráma .......................................................................102

9 Medzihra ...........................................................................110

10 Soprán ...............................................................................114

11 Crescendo .........................................................................130

12 Lekcia z temnôt ................................................................155

13 Opera buffa .......................................................................170

14 Koloratúra .........................................................................184

15 Duo....................................................................................203

16 Recitatív ............................................................................213

17 Figurant ............................................................................223

18 Verizmus ...........................................................................230

19 Tenor .................................................................................240

20 Opereta .............................................................................268

21 Ensemble ...........................................................................277

22 Lakmé ...............................................................................289

23 Leitmotív ...........................................................................298

24 Hlasy .................................................................................313


25 Kontrapunkt .....................................................................321

26 Argument ..........................................................................333

27 Diva ...................................................................................353

28 Intermezzo ........................................................................363

29 Libreto ...............................................................................365

30 Opera seria .......................................................................384

31 Veľká opera .......................................................................395

32 Pokrikovanie .....................................................................407

DRUHÉ DEJSTVO .................................................................410

33 Kráľovná noci ...................................................................411

34 Lyrická dráma ...................................................................414

35 Opakovanie .......................................................................437

36 Balkóny .............................................................................453

37 Rekvizity ...........................................................................472

38 Scénické výstupy ..............................................................480

39 Jama ...................................................................................492

TRETIE DEJSTVO .................................................................508

40 Aria da capo .....................................................................509

41 „Sola, perduta, abbandonata“ ..........................................521

42 Finále.................................................................................546

EPILÓG ...................................................................................571

Poďakovanie a hlavné pramene .............................................588


BERNARD MINIER

TMA



PROLÓG



9

Bielovežský prales na hranici Poľska s Bieloruskom

KRÁČAL HLBOKO V LESE. V snehu a metelici. Od zimydrkotal zubami. Na obočie a na mihalnice sa mu lepili ľadovékryštáliky. Sneh sa mu vo vrstvách držal na prešívanej vetrovke a na vlhkej vlnenej čiapke, dokonca aj Rex len ťažko napredoval, pri každom skoku sa takmer celý ponoril do hlbokého snehu. Zviera pravidelne štekalo, zrejme mu dávalo najavo svoj nesúhlas, a ozvena ten štekot opakovala. Občas pes zastal a otriasol sa, akoby vychádzal z vody, a  z  jeho plavej a  čiernej srsti sa uvoľnil oblak prachového snehu a  ľadových kryštálikov. Jeho tenké, no svalnaté nohy zanechávali hlboké stopy na bielej pláni a bruchom sa ponáral do snehu, takže za ním ostávala stopa ako po plastových sánkach.

Začalo sa stmievať. Zdvihol sa vietor. Kde to bola? Kde bola chatrč? Zastal a nadýchol sa. Mlel z posledného, chrčal, podvetrovkou a  svetrom mu po  chrbte stekal pot. Les naňho pôsobil ako niečo živé – konáre oťažené snehom vo vetre vŕzgali, kôra od mrazu sucho praskala, severák mu chvíľami neznesiteľnehučal do uší, doliehal k nemu ľahký žblnkot blízkeho potoka, ktorý ešte celkom nezamrzol. A potom to mäkké vŕzganie, opakujúce sa pod jeho krokmi, keď musel vysoko zdvíhať kolená, aby vyviazol zo snehového zajatia. A chlad. Panebože, ako bolo zima! Nikdy v živote mu nebolo tak zima.

BERNARD MINIER

10

Cez sivý súmrak a  vločky snehu, čo ho pichali do  očí, čosi pred sebou zbadal. Odraz kovu, dve zježené obruče... Pasca... A v jej kovovom zovretí akási tmavá masa.

Na niekoľko sekúnd mu prišlo akosi čudne zle: to, čo sa tam nachádzalo, sa nepodobalo na  nijaké živé stvorenie. To bolo ohlodané, roztrhané na  kusy. Sneh okolo pasce bol pokropený krvou zmiešanou s  chlpmi. Boli tam aj drobné kosti a  ružové vnútornosti pokryté tenkou vrstvou srieňa.

Ešte pozoroval pascu, keď ním ako hrdzavá čepeľ prenikol rev. Nespomínal si, že by bol niekedy počul taký krik, takýdesivý, bolestný, plný neľudského utrpenia. Taký zvuk ani nemohla vydať ľudská bytosť. Vychádzalo to z hĺbky lesa rovno pred ním. Neďaleko... V  žilách mu stuhla krv, keď večerný vzduch znovu preťal ten rev, na tele sa mu zježili všetky chlpy. Potom ten krik zanikol v súmraku, odniesol ho severák.

Na chvíľu akoby opäť zavládlo ticho. Potom sa ozvalirôznorodejšie a vzdialenejšie revy: sprava aj zľava, zovšadiaľ –prichádzali z tmavého lesa. Vlci... Telom mu prebehla triaška od šije až po končeky prstov na nohách. Dal sa kráčať, ešte ráznejšie dvíhal kolená, so zúfalou odhodlanosťou zamieril tam, odkiaľ zaznieval rev. A  zbadal ju. Chatrč. Tmavú, schúlenú siluetu na  konci prírodnej aleje medzi stromami. Posledné zľadovatené metre takmer bežal. Rex asi niečo zacítil, lebo vyskočil a začal štekať.

– Rex, počkaj! Sem, Rex! REX!

Nemecký ovčiak sa však už prešmykol dnu cez pootvorené dvere, zablokované v  tejto pozícii kopou naviateho snehu. Na čistinke panovalo nepríjemné ticho. Odrazu sa z hĺbky lesa ozvalo mocnejšie zavytie a odpovedal mu celý koncert jačavého

TMA

11

štekania: hrdelné revy nasledovali jeden za druhým. Priblížil sa.

Nešikovne prekročil závej a vošiel dnu. Prekvapil ho akýsi mäkký

svit vychádzajúci z búrkovej lampy, čo osvetľovala priestor.

Obrátil hlavu a  stuhol. Akoby mu do  mozgu vpichli ľadovú ihlu.

Zatvoril oči. Znovu ich otvoril.

To nie je možné. To nemôže byť pravda. Asi snívam. Musí to byť sen.

Uvidel Mariannu. Ležala nahá na  stole uprostred chatrče. Telo mala ešte teplé, doslova sa z neho v ľadovom vzduchuparilo. Pomyslel si, že Hirtmann nemôže byť ďaleko. Na  okamih ho pokúšalo vrhnúť sa za ním. Všimol si, že sa celý trasie, že je na  okraji čiernej priepasti, že buď zamdlie, alebo zošalie. Urobil krok. Potom druhý. Prinútil sa pozerať. Mariannino telo bolo očividne rozrezané a otvorené od jamky na krku až k slabinám, a to zaživa, lebo veľa krvácalo. Trup bol po bokoch zakrvavený a  hrubé dosky stola boli nasiaknuté hustou krvou, z  ktorej sa tiež ešte parilo. Kat roztiahol kožu a  otvoril hrudný kôš. Vnútorné orgány vyzerali nedotknuté s výnimkou jedného... Srdca... Hirtmann ho vybral a položil Marianne do lona. Srdce bolo ešte teplejšie ako všetko ostatné, Servaz videl, ako z neho v ľadovom vzduchu chatrče stúpa biela para. Čudoval sa, že z  toho nie je zhnusený, že mu nie je na vracanie. Čosi tam nesedelo. Predtakým výjavom mu predsa malo načisto prevrátiť žalúdok. Mal plakať. Revať. Zmocnila sa ho akási čudná otupenosť. Vtom Rex zavrčal a vyceril zuby. Pozrel sa na zviera. Nemecký ovčiak mal zježenú srsť a  hľadel von cez odchýlené dvere. Vyzeral hrozivo a vydesene.

BERNARD MINIER

12

Zmrazilo ho.

Podišiel k dverám. A pozrel sa von.

Boli tam. Na čistine. Okolo chatrče. Narátal ich osem. Osem

vlkov. Vychudnutých a vyhladovaných.

Marianne...

Musí ju odniesť k autu. Spomenul si na zbraň, ktorú nechal v príručnej skrinke. Rex stále vrčal. Vytušil, že zviera jevystrašené, a pohladil ho po hlave. Pocítil, ako sa mu svaly pod srsťou chvejú.

– Dobrý psík, – povedal so stiahnutým hrdlom, čupol sia objal Rexa.

Pes sa naňho pozrel svojimi zlatými očami tak nežnea oddane, že ho zaliali slzy. Teplý psí bok sa k nemu pritisol a Servazvedel, že je len jedna možnosť, ako z toho vyviaznuť. No bola to to najsmutnejšie a najťažšie rozhodnutie, aké kedy pred ním stálo.

Vrátil sa k  stolu, vzal srdce a  vložil ho Marianne do  hrude. Prehltol a zatvoril oči, keď bral nahé krvavé telo do náručia. Bolo ľahšie, ako očakával.

– Ideme, Rex! – zavelil a zamieril k dverám.

Pes nesúhlasne zachrčal, ale nasledoval svojho pána sospusteným chvostom, zvesenými ušami a  schúleným zadkom, pričom stále vrčal.

Vlci čakali. V polkruhu.

Oči im svietili ako žeravé uhlíky. Rex naježil srsť. A  znovu vyceril zuby. Vlci odpovedali ešte mocnejším revom –s rozďavenými papuľami, z pyskov im trčali hrozivé tesáky. Rex na nich zaštekal. Jeden proti ôsmim. Domáce zviera proti šelmám.Nemal najmenšiu šancu.

TMA

13

– Choď, Rex! – napriek tomu mu rozkázal. – Choď! ÚTOČ!

Po lícach mu stekali slzy, spodná pera sa mu triasla, v duchu kričal: Nie! Nechoď! Nerob to, neposlúchni ma! Pes opakovane zaštekal, ale nepohol sa. Bol vycvičený poslúchnuť, ale tentorozkaz priveľmi protirečil jeho inštinktu prežitia.

– Útok, Rex! Útok!

Rozkaz prichádzal od  milovaného pána, ktorému by nijaká ľudská bytosť nemohla preukázať toľko lásky, vernostia rešpektu.

– PANEBOŽE, ÚTOK!

Teraz zviera vycítilo z pánovho hlasu zlosť. A bolo v tom aj čosi iné. Pes mu chcel pomôcť. Dokázať mu svoju prítulnosť a oddanosť. Napriek strachu.

Zaútočil.

Zo začiatku sa zdalo, že má navrch. Jeden vlk – určite vodca svorky – sa naňho vrhol, Rex sa mu šikovne vyhol a  schmatol ho za hrdlo. Vlk zreval od bolesti. Ostatní v snehu opatrne cúvli o krok. Dve zvieratá stáli oproti sebe. Aj Rex sa zmenil na divú, zúrivú, krvilačnú šelmu.

Servaz nemohol viac čakať.

Obrátil sa a  vykročil. Vlci si ho už nevšímali. Nateraz. Šiel po  aleji medzi stromami, po  tvári mu stekali slzy, ako niesol Mariannu v  náručí a  vetrovka mu nasiakla od  jej krvi. Zozadu k nemu doľahol prvý bolestivý rev psa a silnejšie vrčanie svorky. Stuhol. Rex znovu zreval. Nezvyčajne ostro, bolestne, vydesene. Rex volal o pomoc. Zaťal zuby a pridal do kroku. Ešte tristometrov...

Do búrlivej noci zaznelo posledné zrevanie.

BERNARD MINIER

14

Rex bol mŕtvy – pochopil to podľa ticha, čo nasledovalo.Spytoval sa, či sa vlci uspokoja s týmto víťazstvom, alebo sa pustia za ním. Odpoveď prišla veľmi rýchlo. Za pätami sa mu ozvalštekot. Prinajmenšom časť svorky sa vo víchrici vydala na  ďalšiu poľovačku. A teraz bol korisťou on.

Auto...

Stálo na  ceste vo vzdialenosti asi sto metrov. Karosériu už pokryla vrstva snehu. Ešte zrýchlil, pľúca mu horeli, opantal ho strach. Vrčanie sa priblížilo. Zvrtol sa. Vlci ho dostihli. Štyria z ôsmich... Upierali naňho žlté oči svietiace ako jantár, vyčkávali. K autu sa nikdy nedostane. Je priďaleko. Mariannino telov náručí mu oťažievalo.

Je mŕtva. Nemôžeš pre ňu nič urobiť. No ty sa môžeš zachrániť...

Nie! Jeho mozog odmietal takú myšlienku. Už obetovalsvojho psa. A ona bola ešte teplá, cítil to na hrudi. Jej teplá krv mu vsakovala do vetrovky. Pozrel sa hore. Snehové vločky naňhopadali ako hviezdy, akoby sa obloha naňho spúšťala, akoby ho celý vesmír šiel pohltiť. Zreval od zúrivosti a zúfalstva. Šelmy to však nedojalo. Vychudnutí vlci nechceli čakať, tej osamotenej koristi sa nemuseli obávať. Cítili jej strach a  najmä krv, čo tiekla z  tej druhej koristi. Dvojnásobné hodovanie. Boli priveľmivyhladovaní a vydráždení. Pohli sa.

Zmiznite! Practe sa! ZMIZNITE, SVINE! Nevedel, či to reval naozaj, alebo len v mysli.

Zachráň sa! Teraz! Pre ňu nemôžeš nič urobiť! Zachráň sa!

Tentoraz počúvol vnútorný hlas. Pustil Mariannine nohy, chodidlá sa jej dotkli snehu. Ruku jej ponoril do hrude. Prstami v rukaviciach stisol ešte teplé srdce, pevné a pružné. Vytiahol ho

TMA

15

z otvorenej rany. Vsunul ho do vrecka vetrovky na hrudi, oproti

svojmu srdcu. Cítil, ako mu krv vsakuje do  trička. Potom pustil

telo do snehu. Nahé a bledé sa zošuchlo do bieleho koberca. Cúvol

o  tri kroky. Pomaly. Vlci sa ihneď naň vrhli. Obrátil sa a  ušiel.

Dostal sa k  autu. Bolo odomknuté, no chvíľu si myslel, že dvere

primr zli. Krvavými prstami z  celej sily potiahol kľučku. Takmer

sa prevalil do snehu, keď sa so škripotom otvorili. Dopadolna sedadlo vodiča. Ruka sa mu triasla, keď v červenej lepkavejrukavici vyťahoval kľúč, takmer mu vypadol medzi sedadlá. Pozrel sa

do spätného zrkadla. Odrazu si uvedomil, že vzadu ktosi sedí.Vedel, že šalie. Nie, to nie je možné! Ona však otvorila ústa.

– Martin! – oslovila ho.

– MARTIN! MARTIN!

Zachvel sa a otvoril oči.

Sedel v  starom opotrebovanom kresle a  Rex mu lízal pravú dlaň, čo mu visela z operadla.

– Strať sa! – povedal akýsi hlas psovi. – Choď otravovaťniekoho iného. Martin, si v poriadku?

Rex odchádzal kývajúc chvostom. Pohľadať si iného na  hru. Mohol si vyberať, patril tu každému a nikomu, bol tu pánom.Servaz sa otriasol, ako to urobil pes v  jeho sne. Zahľadel sa na obrazovku pred sebou. Bežala tam reportáž o  francúzskej kozmickej budúcnosti. Spoznal obrovskú planisféru Vesmírneho mesta na východ od Toulouse, ktorá v noci osvetľovala namodro obvod kontinentov. Potom uvidel budovy Národného inštitútu letectva a vesmíru na druhej strane kopca nad mestom pri Jolimonte.

Servaz bol v obývačke sám, pravda, okrem Elisy. Uvedomil si, že pred televíziou zaspal, premohlo ho teplo v byte a letargiavleBERNARD MINIER

16

čúceho sa zimného popoludnia. Preniesol pohľad na balkónové

okno, za ktorým celé dopoludnie svietilo slnko na bielu krajinu.

Počas tých zopár ideálnych hodín, medzi vôňou kávyvznášajúcou sa na chodbách, smiechom zamestnancov a žiarivoubielobou vonku sa trochu vrátil k svojej detskej duši.

Potom, po obede v spoločnej jedálni, sa slnko skryloza mraky, zdvihol sa chladný vietor, za sklom sa rozkývali holé konáre a teplomer vonku zrazu ukazoval pokles z +5 °C na –1 °C.Policajt sa v zlej nálade uložil do kresla pred televízor s vypnutým zvukom a premohol ho spánok s mátožnými snami.

– Prisnilo sa vám niečo zlé, – povedala Elise. – Kričali ste.

Pozrel sa na ňu. Zachvel sa, ešte bol omámený. Videl tenzasnežený les, chatrč, vlkov... A Mariannu... Tá nočná mora nebola jediná... Zostávala mu ešte nejaká nádej? Odpoveď: žiadna.

– Naozaj ste v poriadku?

Štyridsiatnička Elise mala okrúhle usmievavé oči, aj keď sa usilovala vyzerať ustarostene. Iba ju si v tom centre vážil.A jedine ona zasa zniesla jeho. Ostatní boli niekdajší policajti, ktorí prišli na liečenie a potom sa z nich stali akýsi domáci; volali sa skratkou PALS: policajní asistenti lekárskej starostlivosti.K ostatným obyvateľom centra sa správali so zmesou pochopenia, priateľstva a súcitu, čo Servazovi pripomínalo niečo mľandravé. Jeho ani nemali radi. Odmietal hrať ich hru. Zbratať sa. Ľutovať svoj osud. Spolupracovať...

Na rozdiel od nich Elise od neho nič nečakala.

A  nikdy nepracovala v  polícii. Rozhodla sa rozviesť s  mužom, ktorý ju roky ponižoval, mlátil a vyhrážal sa jej, keď sa ten razdoustil chyby a po akejsi hádke ju uprostred noci nechal samu vonku

TMA

17

aj so synom a sám odišiel preč v aute. Po rozvode ju ustavičneprenasledoval telefonátmi, čakával ju pri východe z  práce alebo pred

obchodom, prosil, aby sa vrátila, vyhrážal sa, že unesie syna alebo

ich oboch zabije a potom spácha samovraždu. Raz juna parkovisku odstrčil tak silno, že hlavou buchla do nárazníka auta a stratila

vedomie. Pred očami syna. Sudca potom nariadil jej ochranua zakázal bývalému manželovi priblížiť sa k nim. To ho však neodradilo.

Muž mal už skúsenosti s justíciou a vedel, že taký príkaz samálokedy dodržiava. Zúfalá Elise si napokon našla zamestnaniev tomto penzióne pre policajtov, kde si ju všetci rýchlo obľúbili. Neskôr

sa niektorým zdôverila so svojimi problémami a bývalý manžel sa

zrazu ocitol zoči-voči policajtom, ktorí ho z  malicherných dôvodov pravidelne navštevovali, ráno, na obed i večer mu telefonovali

do práce, priateľsky ho chodievali pozdraviť, aspoň dvakrátdo týždňa zaparkovali pred ním svoje auto, oslovovali ho na ulici a predsusedmi pre nič za nič, tykali mu a niekedy si doňho aj trochu buchli,

určite oveľa menej ako on do Elisy. Vyhrážal sa im, že ich zažaluje

pre obťažovanie, ale neurobil to; naopak, on prestal prenasledovať

Elisu a ich dieťa. Bývalý manžel tak zmizol z jej života a veľmirýchlo sa stala ženou, akou bývala, kým ho spoznala: energickou,s nákazlivým smiechom a plnou života.

– Volala vaša dcéra.

Servaz na ňu hľadel a zdvihol jedno obočie.

– Keďže ste spali, nechcela vás rušiť, – dodala. – A povedala,

že sa čoskoro zastaví.

Ovládačom vypol televíziu. Vstal. Pozrel sa na obnosenýpulóver, na lakťoch a zápästiach vydraný. Spomenul si, že na druhý

deň sú Vianoce.

BERNARD MINIER

18

– Mohli by ste to využiť a oholiť sa, – podpichla ho.

Chvíľu mlčal.

– A čo keď to neurobím?

– Tak len potvrdíte, čo si tu o vás myslí takmer každý.

Obočie mu zostalo zdvihnuté.

– A čo si teda myslia?

– Že ste neznesiteľný odľud.

– Aj vy si to myslíte?

Pokrčila plecami.

– Ako kedy...

Zasmiala sa a  aj on jej odpovedal smiechom, no keď odišla, Servazovi smiech uviazol v  hrdle. Niežeby sa staral o  to, čo si o ňom myslia iní, ale nechcel, aby ho Margot videla v takom stave. Keď ho naposledy pred vyše tromi mesiacmi navštívila, všimol si v jej očiach zmätok a smútok.

Prešiel vstupnou halou a  vystupoval po  schodišti. Izbu mal celkom hore pod strechou. Sotva deväť štvorcových metrov,posteľ taká úzka ako Odysseovo lôžko, keď sa tajne vrátil domov na  Itaku, skriňa, stôl, zopár políc s  knihami: Platón, Cicerón, Titus-Lívius, Ovídius, Seneca... Sparťanská výbava. No výhľad na polia a lesy bol aj v zime nádherný.

Vyzliekol si starý sveter a spodné tričko, vzal si čistú košeľu a sveter, prešívanú vetrovku, šál a rukavice, potom zišielpo schodoch do vstupnej haly a zamieril k zadnému vchodu, odkiaľ sa vychádzalo na šíru neporušenú pláň.

Kráčal v  tichu po  bielej pláni k  lesíku. Vdychoval chladný vlhký vzduch. Na  snehu neboli nijaké stopy. Nikto tadiaľ nerešiel.

TMA

19

Pod stromami so zasneženými kmeňmi bola kamennálavička. Rukavicou z  nej odhrnul sneh a  sadol si. Pod zadkom cítil vlhký chlad.

Havrany držali stráž na  oblohe, ktorá mala takmer rovnakú farbu ako zvyšok krajiny.

Jeho myšlienky boli čierne ako perie havranov. Zaklonilhlavu a  zhlboka sa nadýchol,   do  pamäti sa mu znova zapísal jej úsmev. Ako trvalý zápis na sietnici. Minulý mesiac prestal brať antidepresíva bez porady s lekárom a odrazu dostal strach, aby ho zasa nepohltila tma.

Možno sa prenáhlil...

Vedel, že jeho choroba by ho mohla zabiť, že jednoducho bojoval, aby prežil. Bojoval s  úzkosťami vážnej depresie a  čím viac bojoval, tým viac sa okolo neho sťahovali zlovestné putá ako slučka. S obavami sa spytoval, ako dlho bude mať ešte silu vzdorovať takému ničivému utrpeniu.

A takému radikálnemu.

Pred polrokom mu prišiel domov balík poslaný cez UPS. Odosielateľom bol istý M. Osoba s bydliskom v Przewloke kdesi na východe Poľska v lesoch pri hraniciach s Bieloruskom.V kartónovej škatuli bol ďalší obsah, tentoraz v izotermickom obale, a  Servazovi sa zrýchlil pulz, keď kuchynským nožom prerezal voskovú pečať. Už si nespomínal, čo očakával v balíčku,vzhľadom na  jeho rozmery možno odrezaný prst či ruku. No to, čo tam našiel, bolo oveľa horšie... Bol to lesklý červený kusčerstvého mäsa v tvare hrušky. Srdce... Zrejme ľudské. A priložený bol text, nie v poľštine, ale vo francúzštine:

BERNARD MINIER

20

Martin, zlomila ti srdce. Povedal som si, že po  tomto sa budeš cítiť oslobodený. Pravdaže, zo začiatku budeš trpieť. No už junebudeš musieť hľadať a dúfať. Pamätaj na to.

S pozdravom

J. H.

Posledná nádej. Vytrvalá, neistá.

Že to je len veľmi zlý, hrozný žart: srdce niekoho iného.Policajné laboratórium skúmalo príbuznosť na základe DNA Huga, Marianninho syna. Odborníci vydali verdikt a Servazovi sa jeho presvedčenie rozkolísalo. Adresa označovala osamotený dom v Bielovežskom pralese. V jednom z posledných európskychpôvodných pralesov, poslednej stope obrovského hercynského lesa, ktorý na začiatku nášho letopočtu pokrýval celý severeurópskeho kontinentu. Vzorky DNA potvrdili, že Hirtmann tam býval. Aj viacero žien zmiznutých v posledných rokoch z rôznychkrajín Európy. Medzi nimi Marianne... Servaz sa dozvedel, že výraz Osoba znamená v poľštine to, čo vo francúzštine „personne“. Aj Hirtmann si teda prečítal svojho Homéra.

Tam sa však stopa končila...

O mesiac neskôr Servaza vypísali z práce a poslali do centra pre depresívnych policajtov, kde ho nútili každý deň dve hodiny športovať a  plniť si bežné povinnosti, napríklad zametať suché lístie. Prácam sa podriadil, odmietal však zúčastňovať sana seansách, kde sa bolo treba zdôverovať. Vyhýbal sa aj stretnutiam s inými obyvateľmi centra: keď tam prišli, takmer všetci bolialkoholici, či už to spôsobili ich zážitky alebo zdedené sklony.Policajti, ktorí sa dlhé roky stretávali so zlom, sa napokon zrútili.

TMA

21

Už mali dosť toho, že im nadávali do špicľov, tajných, udavačov,

lumpov, že ich deti na školskom dvore napádali, lebo mali otcov

policajtov, že ich ženy od nich odišli, lebo toho mali dosť, že ich

celý život iní nenávideli, kým tí skutoční špinavci sa rozvaľovali

na terasách kaviarní či v ich posteliach... Väčšina z tých, čo tam

boli, si už aspoň raz vložila hlaveň zbrane do úst.

Depresia okrem iného spôsobí to, že človek nie je schopný vykonávať nejakú úlohu. Servazov šéf Stehlin rýchlo usúdil, že Martin už nedokáže správne vykonávať svoje povolanie. Ten sám by to bol mohol potvrdiť, keby sa ho boli na to spýtali: už ho vôbec nezaujímali vrahovia, násilníci a rozliční zločinci.A nezaujímalo ho ani všetko ostatné: chuť potravín, správy v televízii, stav sveta – dokonca ani jeho latinskí autori.

Ani Mahlerova hudba...

Tento posledný príznak sa mu zdal najdôležitejší. Dostal sa už na  vrchol? Nebolo to isté. Od  istého času akoby nastal pomalý odmäk, v pochmúrnej a izolovanej krajine jeho životazačali vyrážať prvé zelené výhonky a  v  žilách mu začínala prúdiť krv. Od  istého času pociťoval aj akési znechutenie pri pomyslení na  nevybavený spis na  svojom stole. Spýtal sa na  to Espérandieua, svojho zástupcu a jediného skutočného priateľa. Tvár mladého muža sa rozžiarila: „No toto!“ Aj Servaz sa usmial. Hoci Vincent počúval bláznivý rock, čítal mangy a nadchýnal sa pre také plytké veci ako handry, videohry a záležitosti high-tech, bol to niekto, koho si Servaz vypočul a rešpektoval. Vincent tedavysvetlil Martinovi posledný vývoj dvoch zvlášť citlivých prípadov, na  ktorých pracovali spolu a  ktoré ešte stále neboli vyriešené. A úsmev sa mu rozšíril ako malému chlapcovi, ktorému sapoBERNARD MINIER

darilo čosi vyviesť, keď v šéfových očiach zbadal náznak ľútosti,

že nie je pri tom.

Na ceste svojho života

ocitol som sa v tmavom lese,

lebo som nenašiel priamu cestu.

– Čože? – zamračil sa Espérandieu.

– Dante, – poznamenal Servaz.

– Hmm... Ozaj, Asselin odišiel.

Komisár Asselin. Viedol oddelenie kriminálnych prípadov.

– Aký je jeho nástupca?

Espérandieu sa zaškeril. Servaz uvidel les osvetlený jarným slnkom. Zem bola ešte zamrznutá. Bol stratený hlboko v  lese a  chlad mu prenikol až do  kostí napriek vlažným lúčom slnka medzi konármi. Zahnal ten obraz. Bol to len sen. Čoskoro z toho lesa vyjde. A nielen vo sne.

PRVÉ DEJSTVO

Nech tvoja duša podstúpi nekonečné muky.

Madame Butterfly

1

Zdvihnúť oponu

Píšem tieto slová. Posledné. A pritom viem, že je koniec:tentoraz nie je možné vrátiť sa.

Budeš mi zazlievať, že ti to robím na Štedrý večer. Viem, že to v najvyššej miere zasiahne tvoj prekliaty zmysel pre konvencie. Ty a tvoje mizerné spôsoby. A to som verila tvojim klamstvám, tvojim sľubom. Čím viac slov, tým menej pravdy: taký je dnešný svet.

Vedz, že to naozaj urobím. Aspoň to nie je balamutenie. Trochu sa ti teraz trasie ruka? Potíš sa?

A  možno sa pri čítaní týchto slov naopak usmievaš. Stojíš za tým všetkým ty? Alebo tá tvoja štetka? To vy ste mi poslalivšetky tie výtvory? A zvyšok: tiež vy? Na tom nezáleží. V istej chvíli by som bola dala neviemčo za to, aby som sa dozvedela, kto ma môže do takej miery nenávidieť, zúfalo som chcela zistiť, ako som mohla vyvolať toľko nenávisti. Vravela som si, že to muselo vychádzať zo mňa. No už si to nevravím.

Myslím, že šaliem. Idem sa naozaj zblázniť. V každom prípade tentoraz už nemám sily. Tentoraz je koniec. Zastavujem. Stop. Nech to bol ktokoľvek, vyhral. Už sa to nedozviem. Už nespím. Stop.

BERNARD MINIER

26

Nikdy sa nevydám, nikdy nebudem mať deti: to som siprečítala v akomsi románe. Doriti. Teraz chápem, čo tým chcelapovedať. Určite sú veci, ktoré ľutujem. Život môže byť niekedy až veľmi fajn, nepochybne preto, aby nás potom o to väčšmi zranil... Ty a ja, možno by sa to bolo časom urovnalo. A možno nie... To je jedno. Viem, že by si bol na mňa rýchlo zabudol, že by si ma bol odložil do obchodu s nepríjemnými spomienkami, aké si nechcemepripomínať. Tej tvojej štetke povieš s kajúcnym výrazom: „Bolabláznivá, depresívna; nepochopil som, do akej miery.“ A potom prejdete veľmi rýchlo k niečomu inému. Budete sa smiať a bozkávať. No ja na to kašlem: môžeš zdochnúť. Najprv to však urobím ja.

AJ TAK TI ŽELÁM VESELÉ VIANOCE.

Christine sa pozrela na zadnú stranu obálky: nijakýodosielateľ. Ani známka. Ani jej meno Christine Steinmeyerová. Niekto ten list vložil rovno do jej schránky. Musel to byť omyl...Nepochybne omyl: ten list nebol určený jej. Predstavila si radschránok na  stene, rukou napísané menovky; osoba, ktorá vhodila obálku do otvoru schránky, sa musela pomýliť, to je všetko.

Ten list je určený niekomu inému... niekomu v tejto budove.

No vzápätí jej hlavou prebehla myšlienka, ktorá ju omráčila: mohla by to byť naozaj pravda...? Panebože! Pri tej predstave sa zatackala. Znovu sa pozrela na zložený, rukou písaný lístok: ak je to tak, nutne treba niekoho upozorniť... Áno, ale koho? Pomyslela si na osobu, ktorá to napísala – v akom stave sa muselanachádzať alebo čo v  tej chvíli robila –, a  stiahlo jej žalúdok. Znovu si čítala posledné riadky, pomaličky, skúmala každé slovo:„MôTMA

27

žeš zdochnúť. Najprv to však urobím ja. Niet pochýb: bol to list

od niekoho, kto si chce vziať život.

Doriti...

Na Štedrý deň sa niekto v tom meste či v jeho okolí chystal skončiť svoj život – alebo to už možno aj urobil... A vedela o tom iba Christine. Nemohla však tomu nijako zabrániť, pretožeosoba, ktorá si mala ten list v ten deň prečítať (bolo to nepochybne aj volanie o pomoc), si ho neprečíta.

Podvrh. Je to len podvrh...

Znovu si prečítala prvé riadky. Hľadala v nich stopy, čo bydosvedčili, že to je vymyslené. No kto by si dal námahu, aby vyrobil takýto podvrh na Štedrý deň? Mohol byť chorý? Vedela, ženiektorí ľudia neznášajú toto ročné obdobie, lebo vtedy sa cítia ešte osamotenejší, no preto by si nemuseli vymýšľať takúto frašku; navyše atmosféra toho listu pôsobila naozaj pochmúrne a obsah naznačoval, že ten, komu bol určený, pozná isté podrobnosti.

Keby tam bolo aspoň nejaké meno alebo čosi podobné,mohla by zaklopať na  každé dvere a  spýtať sa, či toho alebo tú neoznajú.

Čas plynul a vstupná hala sa ponárala do tmy, len z uliceprenikalo svetlo cez kované presklené mreže dverí. Strhla sa.Pozrela sa na dvere, akoby sa v nich mohol zrazu ukázať ten či tá, kto hodil obálku do schránky. Na chodníku oproti v predajnidomáceho pečiva ozdobovali výklad, cez vločky zbadala Santove sane. V prítmí haly sa zachvela. Nespôsobil to iba list: tma bola pre ňu asi taká hrozivá ako ostrie britvy.

V tej chvíli pocítila, že jej vo vrecku vibruje mobil.

– Kde trčíš?

BERNARD MINIER

28

ZABUCHLA ZA SEBOU ŤAŽKÉ PRESKLENÉ DVERE. Na chodníku jej vietor nadvihol šál. Vločky jej máčali líca.Znovu začalo snežiť. Cestu už pokryla tenká vrstva snehu. Obzerala sa po ulici a zbadala, že Gérald na ňu bliká reflektormi.

Otvorila dvere na  strane spolujazdca a  ovalila ju skladba Jubilee Street a  Nick Cave, príjemná vôňa kože,  nového plastu a  pánskej kolínskej. Spustila sa na  sedadlo veľkého bieleho crossoveru, ale dvere nechala pootvorené. Gérald sa k nej obrátil so špeciálnym vianočným úsmevom na  perách a  keď sa k  nej sklonil, aby ju pobozkal, na brade ju pohladil sivý hodvábny šál a  zároveň pocítila teplo a  príjemnú vôňu vychádzajúcu z  jeho vlneného saka. Kdesi v bruchu pocítila bodnutie, akopripomenutie návyku, dávky heroínu.

– Pripravená čeliť zdvorilostným frázam? – spýtal sa a namieril na ňu svoj telefón.

Stlačil fotografovanie.

– Čo to robíš?

– Vidíš, fotím ťa.

Jeho hlas ju zohrial ako jemný hlt írskej kávy, ale nedokázala sa úprimne usmiať.

– Najprv si pozri toto.

Zasvietila a podala mu list aj obálku.

– Christine, už meškáme...

Príjemný, ale rozhodný tón: nežnosť aj autorita v jednom – to ju na ňom od prvého stretnutia upútalo, oveľa viac ako fyzický vzhľad.

– Len si to pozri.

TMA

29

– KDE SI TO NAŠLA?

Povedal to takmer obviňujúco – akoby bola zodpovedná za to, že ten odkaz našla práve...

– ... v mojej schránke.

Aj v prítmí mu rozoznala v očiach za okuliarmi silnéprekvaenie. A podráždenie: Gérald nemal rád nečakané prekvapenia.

– Tak čo? – chcela vedieť. – Čo si o tom myslíš?

Pokrčil plecami.

– Určite to je podvrh. Čo iné by to malo byť?

– Ja si to nemyslím. Vyzerá to skôr pravdivo.

Vzdychol si, popravil si okuliare na  nose a  v  slabom svetle stropnej lampy sa znovu pozrel na lístok, čo držal v koženýchrukaviciach. Pred reflektormi bolo vidieť padajúce snehové vločky; popri nich prešlo s ohlušujúcim šušťaním auto. Christine sazdalo, že sa nachádza v batyskafe, v tmavom a chladnom priestore obkolesená snehom. Cez Géraldovo plece znovu čítala ten list. Slová sa jej ukladali do mozgu ako snehové vločky.

– V tom prípade to bude omyl, – uzavrel. – Tento list bolurčený niekomu inému.

– Presne tak.

Znovu sa na ňu pozrel.

– Tak dobre. Počúvaj, tú záhadu vyriešime neskôr. Mojirodičia nás už istotne čakajú.

Áno, áno, pravdaže: tvoji rodičia... Vianoce... Čo na  tom, že

dnes večer sa jedna žena pokúsi spáchať samovraždu?

– Gérald, uvedomuješ si, čo ten list znamená...?

Spustil ruky v rukaviciach z volantu a položil jej ichna stehná.


BERNARD MINIER

30

– Myslím si, že áno, – povedal veľmi vážne, no s istouľútosťou. – Čo... čo máme podľa teba urobiť?

– Neviem. Nemáš nejaký nápad? Nemôžeme predsa nechať to

tak a nič neurobiť...

– Počúvaj. (Znova ten vyčítavý tón, ktorý akoby vravel: To len

ty picháš do osieho hniezda, Christine.) Drahá, máme stretnutie

u mojich rodičov: uvidíš ich po prvý raz a už hodinu meškáme.

Ten list je možno pravý – a možno nie... Budeme sa ním zaoberať

tam, sľubujem ti to, ale už musíme ísť.

Hovoril to pokojne, rozumne. Až priveľmi rozumne: ten tón

používal, keď mu protirečila, čo sa v poslednom čase stávaločoraz častejšie. A znamenalo to: Uvedom si, že sa fantastickyovládam. Potriasla hlavou.

– Sú iba dve možnosti: buď to je volanie o pomoc, ktorénebude vypočuté, lebo osoba, ktorej bolo určené, si honeprečítala, alebo niekto dnes večer naozaj spácha samovraždu.A v obidvoch prípadoch o tom viem iba ja.

– Čože?

– Dobre si počul: treba to oznámiť polícii.

Prevrátil oči.

– Ale veď ten list nie je podpísaný! A  nie je na  ňom nijaká

adresa! Ak aj pôjdeme na  políciu, čo s  ním podľa teba urobia?

A koľko času to zaberie! Zničíme si náš Štedrý večer!

– Náš Štedrý večer? Ja ti hovorím, že tu ide o život!

Cítila, že sa ho zmocňuje zúfalstvo. Zafučal ako prepichnutá

pneumatika.

– Čo vlastne chceš, ČO MÁME UROBIŤ? – zvolal. –Nijako nemôžeme zistiť, o čo ide, Christine! NIJAKO! A napokon


TMA

31

je celkom dobre možné, že tá osoba blufuje. Keď chce niekto

so všetkým skončiť, nestrčí list do schránky, ale nechá odkaz

u  seba alebo na  sebe. Určite to je len nejaký výplod človeka,

ktorý je na Vianoce sám a chce na seba pritiahnuť pozornosť.

Tá žena volá o  pomoc, ale to ešte neznamená, že prejde aj

k činu.

– Tak ty chceš, aby sme sa tvárili, že sa nič nestalo? Aby sme prežívali Vianoce, akoby som nikdy nebola našla ten list?

Videla, že Géraldovi sa za  okuliarmi zablysli oči. Potom sa pozrel cez predné sklo, kde sa usádzali snehové vločky do priehľadnej vrstvy, akoby dúfal, že mu niekto prídena pomoc.

– Panebože, Christine, ja o tom nič neviem! Máš sa po prvý raz stretnúť s  mojimi rodičmi! Vieš si predstaviť, ako to bude vyzerať, keď prídeme o tri hodiny neskôr?

– Pripomínaš mi tých blbcov, ktorí hovoria, keď ich vlakzastane, lebo sa niekto hodil podeň: „A to sa nemohol ísť zmárniť inde?“

– Pokladáš ma za blbca?

Významne zvýšil hlas. Ukradomky sa naňho pozrela. Bolbledý a aj z perí sa mu vytratila všetka farba.

Doriti, zašla priďaleko... Zdvihla ruku na zmierenie.

– Nie, nie. Pravdaže nie. Prepáč mi to. Som... som zúfalá. No aj tak sa predsa nemôžeme tváriť, že sa nič nestalo, čo povieš?

Unavene vzdychol. Rozmýšľal. Koženými rukavicami zvieral volant. Nečakane si pomyslela, že v tom aute je priveľa kože.

Znovu vzdychol.

– Koľko bytov je v tomto dome?

BERNARD MINIER

32

– Desať. Na každom poschodí dva.

– Navrhujem ti teda, aby sme zaklopali na každé dvere,ukázali im list a spýtali sa, či netušia, o koho ide.

Skúmavo sa naňho pozrela.

– Si si istý?

– Áno. V každom prípade tu je možnosť, že polovica z nich odišla na Vianoce preč, a tým sa počet zmenší.

– A čo tvoji rodičia?

– Zavolám im a vysvetlím, o čo ide, a že prídeme neskôr.Pochopia to. A môžeme ešte zúžiť rozsah pátrania: ten list je jasne adresovaný mužovi. Nevieš, koľkí tu žijú sami?

Áno, vedela to. Dom bol starý a  predchádzajúci majiteľ ho podelil na malé byty – jednoizbové a dvojizbové, aby získal čím viac. Boli tam iba dva veľké rodinné byty práve na poschodiach nad ňou.

– Dvaja, – odvetila.

– V  tom prípade nám stačí len zopár minút. Ak sú vôbec doma a neodišli na sviatky inam.

Uvedomila si, že má pravdu. Mala na to pomyslieť skôr.

– Pre istotu zazvoníme aj pri iných dverách, – dodal. –Nezaberie to veľa času. A potom pôjdeme.

– A čo ak nezistíme nič? – chcela vedieť.

Pozrel sa na ňu pohľadom, v ktorom bolo napísané: Poz or, aby si to neprehnala.

– Policajtom zavolám od rodičov, spýtam sa ich, čo trebapodniknúť. Christine, viac nemôžeme urobiť. A pre takýto podfuk si nepokazím Štedrý večer.

– Ďakujem, – povedala.

TMA

33

Pokrčil plecami, pozrel sa do spätného zrkadla, potomotvoril dvere a  vyšiel do  chladnej noci. Zostal po ňom závan tepla a mužskej vône.

24. DECEMBER, 21:21. V Toulouse husto snežilo. Nočnáobloha bola zamračená, na  čoraz belších chodníkoch sa hmýrili siluety ľudí a presvitali vianočné dekorácie. Preladila na inústanicu. Jej kolegovia z Rádia 5 pôsobili tak vzrušene, akoby mali oznámiť koniec sveta či tretiu svetovú vojnu. Sneh sa podkolesami áut menil na kašu meňavo sfarbenú od výfukových plynov. Dolu pri Jolimonte sa SUV trochu kĺzalo, potom prešloPompidouovým mostom a popri oblúku knižnice Médiathèque. Okolo nich to všetko trúbilo, škerilo sa, vrelo. Akási zmes nabitánedočkavosťou a všeobecným vzrušením. Aj v Géraldovi to vrelo, hoci to nedával najavo: meškali dve hodiny.

Znovu si pomyslela na list. Na osobu, ktorá ho napísala.

Pravdaže to nič neprinieslo: osamelí muži odišli na  sviatky preč. Aj dvojice. V dome zostali len dve rodiny, z toho jedna so štyrmi deťmi: drobce boli rovnako vzrušené ako zvyšokobyvateľstva a vystrájali tak hlučne, že Gérald musel zvýšiť hlasa strčiť list pod nos rodičom. Zo začiatku muž ani žena nepochopili nič z toho, čo im rozprával. Keď im konečne svitlo v hlavenačisto zamestnanej vianočnými prípravami, Christine zachytila v očiach ženy záblesk podozrenia voči manželovi. No jehoohromenie sa zdalo úprimné. Druhá rodina bol mladý pár s jedným dieťaťom. Pôsobili jednotne a dôverne a na okamih si pomyslela, či raz tak budú vyzerať aj ona so Géraldom. List ich naozajšokoval. „Panebože, aké hrozné!“ zvolala mladá žena zjavne tehotná.

BERNARD MINIER

34

Christine si už myslela, že sa tá žena rozplače. Potom mlčky zišli

so Géraldom dolu.

Tajne sa naňho pozrela. Šoféroval so zaťatými zubami.Odkedy vyrazili, nepovedal ani slovo. A na čele mal takmer bolestnú vrásku, ktorú mu tam niekedy vídala.

– Urobili sme, čo bolo treba, – vyhlásila.

Neodpovedal. Ani neprikývol. Na okamih sa naňho hnevala, že ju obviňuje. Veď to chcel urobiť on, či nie? Nemali sa skôr trápiť pre tú osobu, ktorú sa im nepodarilo zachrániť?Rozmýšľala, či je na príčine to, alebo či jej neprotirečí tým viac, čím sa ich vzťah stáva vážnejším. Nakoniec všetko zahladil úsmevom a dobrým slovom, no bolo zjavné, že od istého času sa jehosprávanie zmenilo. A ona vedela odkedy. Odvtedy, ako padlo slovo manželstvo.

Vianoce. Doriti. Náš prvý Štedrý večer. Dnes večer jeho rodičia a zajtra moji. Obľúbia si ho? A obľúbi si on ich? Nemala by si ho privádzať do  takéhoto stavu: Géralda má každý rád. Jeho kolegovia, študenti, priatelia, jeho opravár, dokonca tvoj pes... Čo si si povedala po  prvý raz na  tej recepcii v  Kapitole? Spomínaš si? Boli tam oveľa krajšie, zazobanejšie, štíhlejšie a určite ajskvelejšie, no oslovil teba a  dokonca aj keď si ho odmietla, nevzdal sa. To pre teba zdvihol nos od  pohára plného ľadu, rumu a  veľkých štvrtiek zeleného citróna – caipirinha, akoby sa prebudil z dlhého sna. A potom povedal: „Váš hlas mi je povedomý... Kde som ho už počul?“ A  počúval ťa, hoci si trochu dlho hovorila o  svojej práci v Rádiu 5. Naozaj počúval... Chcela si byť zábavná, duchovná, ale nakoniec si takou vlastne nebola. On však pokladal všetko, čo si hovorila, za strašne zábavné a zaujímavé.

TMA

35

Géralda mal zrejme každý rád – ale jej rodičia neboli ako každý iný. Boli to Guy a Claire Dorianovci. Dorianovciz televízie. Majú si vás teda obľúbiť ľudia, ktorí sa rozprávali s Arthurom Rubinsteinom, Chagallom, Sartrom, Tinom Rossim,Gainsbourgom a Birkinovou, okrem iných...

Celkom správne, pridal sa akýsi hlas, ktorý sa za tie rokynaučila potláčať a zároveň aj počúvať. Otec ho nebude anizbožňovať, ani nenávidieť: bude mu to jednoducho jedno. Otec je človek, ktorého zaujíma jediné: on sám. Nie je len tak byť jednýmz priekopníkov televízie – čo trávil všetok čas pred malou obrazovkou a potom sa naňho zabudlo. Otec je človek, ktorý sa permanentne ponára do nostalgie a spomienok, utápa svoj splín v alkohole a ani sa to nepokúša zakryť. No dobre – a ďalej? Otec je slobodný a ak mu to vyhovuje, môže si zbabrať poslednú priamu linku svojej existencie. Ja mu však nedovolím, aby zbabral aj tú moju.

– V poriadku? – spýtal sa Gérald.

V hlase mu zaznel slabý náznak ľútosti. Prikývla.

– Chápem, že si sa cítila zle pre ten list...

Pozrela sa naňho. Znovu prikývla. Pomyslela si: Pravdaže nie, nič nechápeš. Spomalili, na autobuse si všimla veľký plagát. Reklamu na  Dolce & Gabbana. Už ju videla inde v  meste. Päť mladých silných mužov okolo ženy ležiacej na  piesku. Svalnaté, lesklé, žiarivé telá. Krásne. Hypersexi. Zjavné sexuálnenapätie. Muži s  odhalenou hornou polovicou tela, jeden držal ženu na zemi za zápästia. Bránila sa. Márne. Nejednoznačným gestom odmietnutia. Celý vtip tejto ultra provokujúcej scény – ak savôBERNARD MINIER

bec dá hovoriť o vtipe, spočíval v tom, že bolo ťažké povedať, či

tá žena súhlasí alebo nie. Na  druhej strane bolo z  obrazu úplne zrejmé, čo tá žena podstúpi. Jasná provokácia pre otupených

konzumentov, pomyslela si. Christine kdesi čítala, že dvajaFrancúzi z  troch nedokážu rozoznať reklamu využívajúcu sexistické stereotypy. Verejný priestor je kŕmený ženskými telami: ženy

na plagátoch – ženy ako náradie... Christine si pozvalado vysielania riaditeľku jedného združenia pre ženy v tiesni. Sedem dní

v týždni dostávala telefonáty od bitých žien, od manželiek, ktoré

sa nesmeli rozprávať so susedmi a  ešte menej s  inými mužmi

okrem manžela, ktoré boli terorizované za presolenú čipripálenú večeru, ktoré mali na tele modriny a stopy po zlomeninách,

ktoré nemali prístup k účtu ani k lekárovi, a ktoré, keď napokon

našli odvahu a prišli do združenia, mali prázdny a uštvanýpohľad.

Raz, ešte v detstve, bola svedkom takej scény... Preto pokladala za  potrebné pozývať do  svojho vysielania silné ženy, ženy ako príklady: podnikateľky, umelkyne, političky, bojovníčky. A preto nikdy nedopustí, aby jej muž diktoval, ako sa má správať.

Si si tým istá?

Gérald si ju už nevšímal. Hľadel rovno pred seba ponorený do  myšlienok, o  ktorých nič nevedela. Kto bol autorom listu? Musí sa to dozvedieť.37

2

Partitúra

SNÍVALO SA JEJ o jednej žene. Nepríjemný sen. Žena stála

vo svetle mesiaca uprostred aleje z  tmavých tisov, čo sa podobala vchodu do cintorína. Ďalej bolo vidieť akýsi portál z dvoch

kamenných pilierov. Snežilo a noc bola veľmi chladná, no žena

mala na sebe len ľahkú nočnú košeľu na ramienkach a odhalené

plecia. Christine chcela vykročiť k  cintorínu, ale žena jej prehradila cestu: Nič ste neurobili, povedala, nechali ste ma padnúť.

– Pokúšala som sa, – mrmlala vo sne. – Prisahám, že som sa

pokúšala. Nechajte ma teraz prejsť.

No ako sa žena obracala, aby ju sledovala, hlava sa jejneskutočne otáčala a oči sa jej zaplnili atramentom. Na oblohe začal

krúžiť obrovský kŕdeľ čiernych vtákov a  strašne vrieskali, kým

žena sa začala odporne hystericky smiať, na čo sa Christinezobudila. Srde jej bilo ako splašený kôň.

List...

Ľutovala, že ho nechala v crossoveri: chcela si ho ešte razprečítať. Zvážiť. Pokúsiť sa uhádnuť, kto ho napísal. A s akým cieľom.

Na nočnom stolíku matne svietila lampa, slabé svetlo saodrážalo na  strope. Cez odchýlené dvere lampa z  chodby osvetľovala

BERNARD MINIER

38

dlážku v  izbe. Vystrčila nohu spod prikrývky a  pocítila chlad.

V izbe bolo ako v ľadovni. Noc bola ešte schovaná za roletami,

no zvonku už cez okná prenikal ruch – áut, skútrov a dodávok

s tovarom. Pozrela sa na rádiobudík. 7:41... Doriti! Nezobudila sa!

Odstrčila prikrývku a obzrela si prázdnu miestnosť, ktorá mohla

byť aj hotelovou izbou. Miesto na spanie, nič iné. Napriek tomu

ju tento byt, keď doň pred rokom po prvý raz vstúpila, očaril.Vysoké stropy a mramorový kozub v obývačke. Rovnako milovala

aj túto štvrť, utajenú aj rozvetvenú, so stredovekými uličkami,

s  reštauráciami, bistrami, bio obchodíkom, práčovňou, vínnou

pivnicou a talianskymi potravinami. Pravdaže, cena bola vysoká.

Ale neľutovala. Vždy keď sa zobudila v tejto izbe, povedala si, že

to bolo jej najlepšie rozhodnutie za posledné roky.

Na parketách zacupkali Iggyho labky, vyskočil na prikrývku, prišiel k nej a oblizol ju na líce. Iggy bol obyčajný bastards karamelovou a bielou srsťou, so špicatými ušami a s veľkýmiokrúhlymi hnedými očami, pripomínajúcimi jednu rockovú hviezdu – po  ktorej mal meno. Zaklonil hlavu a  sledoval ju; usmiala sa, naježila mu srsť a vstala.

Navliekla si starý kašmírový rolák a  hrubé vlnené ponožky a šla za ním do kuchyne a zároveň obývačky.

– Počkajte trošku, pán Chlpáč, – oslovila ho, keď pchal svoj panovačný ňufáčik do misky, kým mu tam sypala potravuz konzervy.

Miestnosť bola prázdna s výnimkou starej koženej pohovky, nízkeho stolíka z Ikey a plazmovej obrazovky na podstavci vedľa kozuba. Zariadený bol iba kuchynský kút. Uprostred trónilosamotený trenažér, vedľa boli položené činky. Christine večer rada

TMA

39

cvičila a pri tom pozerala televíziu. Aj teraz šlo ranné vysielanie,

zvuk bol vypnutý. Podobne to bolo v noci, Christine nechávala

televízor zapnutý. Na zemi pri kozube sa hromadili kopy kníh,

novín a  časopisov. Christine bola vychytenou moderátorkou

v  súkromnom Rádiu 5; mala na  starosti vysielanie od deviatej

do jedenástej každý deň okrem soboty – keď bolo voprednahraté – a nedele. Christinine rána bol koktail informácií, hudby, hier

a humoru – časom bolo informácií čoraz menej a humoru čoraz

viac. Najneskôr o hodinu mala byť v štúdiu na vianočnévysielanie. Bude v ňom náležitá hudba – John a Joko zaspievajú Happy

Xmas (War is Over) a Julian Casablancas I wish It was Christmas

Today; niečo spontánne na zasmiatie, potom privíta psychológa,

ktorý spomenie, aké je toto obdobie ťažké pre osamelých. Trochu

rozcítenia, ale nie priveľa: boli Vianoce a treba zostaťv slávnostnom duchu.

Uvažovala, či by to nebola príležitosť povedať niekomuo liste. Priatelila sa s Berkowitzom. Chodil do vysielania razdo týždňa, najčastejšie v  stredu, s  výnimkou tohto týždňa, keď jeho 24-hodinovú kroniku preložili na Vianoce. Lebo bol dobrý. Lebo mal vo vysielaní úspech.

Áno, Berkowitz jej povie svoj názor na autentickosť toholistu. Možno aj bude vedieť, čo urobiť...

No možno by jej vyčítal, že vlastne nič neurobila – že pridlho čakala. Napokon ani Gérald, ani ona to neoznámili na  polícii. Ona sa neodvážila ďalej kaziť večer. Géraldovi rodičia sa zjavne usilovali, aby bolo všetko dokonalé. Nijako sa nevyjadrilik dvojhodinovému meškaniu. Géraldov otec bol staršia verzia syna, model, ktorý sa v  nasledujúcej generácii ešte vylepšil, no chaBERNARD MINIER

40

rakteristické nadčasové princípy boli prítomné už v pôvodnom

koncepte: elegancia, robustnosť, sebakontrola, teplé gaštanové

oči, priamy objímajúci pohľad, nenápadne zvodcovskýtemperament. Skvelý, no prísny duch. Necitlivý voči jemnosti, ľahkosti.

S nepríjemnou tendenciou prisudzovať ženám úlohu sprevádzať

mužov.

Materinské gény si zrejme ťažšie prerážali cestudo synátorovej DNA, no Christine sa spytovala, či to, že matka sa nikdyneodvážila protirečiť jeho otcovi, že sa vždy pridala k jeho názoru, nevysvetľovalo Géraldove problémy s  prijatím protichodného názoru najmä od budúcej ženy.

Zahrnuli ju darčekmi. Dotykový tablet. „Dock“ umožňujúci napojiť jej telefón na  reproduktory bez počítača (tušila, že tieto darčeky pochádzali od  budúceho svokra, rovnako zaujatého technikou a vedou ako syn), pulóver (Géraldova matka). A zdalo sa, že ich nadchýna všetko, čo povedala. Iba Géraldove oči (viac ráz ho pristihla, ako sa na  ňu pozerá, keď rozprávala) vyzerali o čosi kritickejšie.

Určite pre ten spor v aute... Mohla si trochu stíšiť...

Iggy sa hlučne kŕmil z misky a ona prešla za americkúkuchyňu, naliala si šálku kávy, pohár džúsu mango-marakuja a natrela si nízkotučné maslo na dva knäckebroty. Namočila ich do kávy a  sadla si na  kovovú barovú stoličku, keď sa v  jej vnútri znova ozval hlas: Ak si myslíš, že tvoji rodičia ti veci uľahčia, tak sinačisto slepá. Ty nikdy nebudeš ako Madeleine, Chris. Nikdy...

Odrazu jej stiahlo žalúdok...

Detstvo: netrvá dlho, ale nikdy sa z neho neuzdravíme,pokračoval hlas. Zranené dieťa je stále tu, v nás, či nie, Christine?


TMA

41

To, ktoré sa bojí, keď sa stmieva... to, ktoré vidí, čo nemalovi

dieť...

Na  dlaždiciach pri nohách jej vybuchol pohár s  džúsom, až

sa strhla.

Zišla zo svojho bidla, aby pozbierala sklo. Do palca sa jejza

pichol drobný úlomok žiariaci ako diamant a  pocítila prudkú

bolesť. Doriti! Prst jej začal krvácať. Krv sa miešala s rozliatym

džúsom ako šťava z granátového jablka v koktaile. Cítila, ako sa

jej rozbúchalo srdce. V  ústach jej vyschlo. Na  čelo jej vystúpil

pot... Dýchaj... Neznášala pohľad na  krv. Dýchaj... Berkowitz

jej poradil cvičenie na  brušné dýchanie. Zatvorila oči, spustila

bránicu a nadýchla sa do brucha a hrudníka čo najviac, potom

pomaly vydýchla. Postavila sa a trasúcou sa rukou si odtrhlaku

chynskú utierku, nahrubo si obalila prst nepozerajúc sa naň.Po

tom schytila špongiu a naslepo utrela škvrnu na zemi.

Odvážila sa pozrieť. No hneď to oľutovala.

Hrubý obväz už bol nasiaknutý krvou. Prehltla. Našťastiero

bíš v rádiu, nie v televízii.

Nástenné hodiny.

Osem hodín tri minúty. Hýb sa!

Skočila do  kúpeľne. Stiahla si pulóver a  ponožky. Na  strope

blikala lampa: žiarovka čoskoro skončí. Každý okamih tmypo

cítila ako silné škrabnutie na koži, každé zablikanie ako triesku

do  tela. Fóbie, ozval sa jej zúfalý vnútorný hlas. Nielen z  krvi,

ale aj z čierneho, tmavého, ostrého, z ihiel, injekcií, bolesti...Ke

nofóbia. Nyktofóbia. Algofóbia... Každá má názov. A  najväčší

strach: že sa zblázni. Z tých všetkých strachov. Aj to malo meno:

psychofóbia – strach z duševných ochorení... Podarilo sa jejzvládbr />

BERNARD MINIER

42

nuť ich, udržať v  rozumných hraniciach terapiami a uvoľňujúcimi liekmi, ale nikdy sa jej nepodarilo úplne sa ich zbaviť. Boli

tam niekde prítomné a  pripravené vynoriť sa. Zaťala zuby. To,

čo uvidela, pretínané svetelným klamom, sa jej veľmi nepáčilo:

tridsaťročnú ženu. Gaštanovohnedé vlasy s  plavým prameňom

pri tvári a za ušami krátke. Zelené oči. Nepochybne pekné. No

črty časom stvrdli. A v kútiku očí malé, nenápadné vrásky. Telo

však bolo rovnaké ako pred desiatimi rokmi: úzke boky a plochá

hruď. Spomenula si na jednu herečku zo švédskeho filmu: tvár

zbrázdená vráskami, no keď sa pred kamerou vyzliekla a ukázala

nahá, jej oveľa mladšie, pevné telo s okrúhlymi krivkami akoby

patrilo niekomu inému.

Vošla pod sprchu a palec si držala mimo prúdu vody. Teplá voda uvoľnila jej napäté svaly. Spomenula si na list. Na ženu, čo ho napísala. Kde je? Čo robí v  tejto chvíli? Stiahlo jej brucho. O desať minút naposledy pohladila Iggyho a s ešte vlhkýmivlasmi zamkýnala dvere.

– Dobrý deň, Christine, – pozdravila ju Michèle, susedka z chodby.

Obrátila sa k malej, výnimočne drobnej žene – musela vážiť menej ako päťdesiat kíl, ktorá stála v tieni a hrdila sa na svoj vek pridlhými sivými vlasmi. Christine vedela, že je na  dôchodku po  štátnej službe a  čosi v  jej správaní, dikcii a  pohľade na  svet jej hovorilo, že to možno bolo školstvo. Odkedy bola Michèle na  dôchodku, trávila dni bojom v  združeniach za  ľudí bez dokladov alebo za právo na bývanie a zúčastňovala sa na všetkých manifestáciách odsudzujúcich nedostatočne ľavicovú politiku vedenia mesta. Christine bola presvedčená, že ona i jej priatelia

TMA

43

za  chrbtom kritizovali jej vysielania, kde poskytovala priestor

odborárom aj zamestnávateľom, predstaviteľom mestaa dokonca aj miestnej pravici (jej samej sa to nepáčilo), keďže nájsťseriózne subjekty bolo čoraz ťažšie.

– O čom budete dnes hovoriť? – pýtala sa susedkaprekvapujúco silným hlasom.

– O Vianociach, – odvetila Christine. – Aj o samote, ktorú istí ľudia teraz pociťujú. Inak príjemné Vianoce.

Ihneď oľutovala ten ospravedlňujúci záver. Susedka na ňunevľúdne zazrela.

– V tom prípade ste mali zájsť medzi osadníkov na UliciProfesseur-Jammes. Tam by ste videli, aké sú Vianoce pre rodiny, čo nemajú strechu nad hlavou ani nijakú budúcnosť v tejto krajine...

Daj sa vypchať, pomyslela si. Jej pygmejská susedka malamaličké ústa, no podľa nej z nich toho vychádzalo priveľa.

– Raz vás pozvem, nebojte sa, – zakončila a  hnala sa dolu schodmi nečakajúc na výťah. – A budete sa môcť slobodnevyjadriť, sľubujem.

Studený vzduch vonku jej urobil dobre. Teplomer ukazoval okolo –5 °C a takmer sa natiahla na klzkom chodníku. Vzduch bol nasýtený výfukovými plynmi a  iným znečistením. Na strechách parkujúcich áut, na  okeniciach a  smetných nádobách sa držal sneh, on tam však bol, na chodníku oproti, na svojom mieste. Uprostred kartónov. Aj v takom čase radšej spal na ulici, akoby mal ísť do útulku. Upieral na ňu svoje bledé prenikavé oči ako dve okná na  tvári, ktorá sa podobala na  cestnú mapu: život na ulici zanechal všade čitateľné znaky – vpadnuté oči, jazvy, nervózne tiky, alkoholické trasenie, chýbajúce zuby, prepadnuté

BERNARD MINIER

44

líca, predávkovanie či hlad, koža poznačená slnkom a nečasom,

rozličné nečistoty. Vynáral sa z  niekoľkých okrútených prikrývok. Brada, po  bokoch biela a  uprostred čierna, pôsobila ako

srsť nejakého starého zvieraťa. Koľko mal rokov? Ťažko povedať.

Medzi päťdesiatpäť a šesťdesiat... Niekoľko mesiacov spával pod

krytým vstupom do domu oproti. Matne si pamätala, že sa tam

zjavil na jar. Keď mala čas, zniesla mu teplú kávu. Alebopolievku. V to ráno nie. No aj tak prešla cez cestu s mincou v ruke, aj

s vlhkými vlasmi.

– Dobrý deň, – pozdravil. – Dnes nie je najteplejšie. Dajte si pozor, aby ste sa nešmykli.

Načiahol ruku a  z  čiernej rukavice bez prstov sa vynorili takmer rovnako čierne prsty. Pod ním bola najmenej dvadsaťcentimetrová vrstva kartónov a plastových vreciek. Na chodníku sa usádzal sneh.

– Cho



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist