načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Tigrie srdce – Princ džungle - Robin Dix

Tigrie srdce – Princ džungle

Elektronická kniha: Tigrie srdce – Princ džungle
Autor:

Mladý biely tiger Rádža je predurčený, aby v budúcnosti vládol celej džungli. Vždy však existovali temné sily, ktoré sa usilovali pripraviť ho o život. Jeho najväčším nepriateľom je ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  199
+
-
6,6
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 208
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-564-0364-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Mladý biely tiger Rádža je predurčený, aby v budúcnosti vládol celej džungli. Vždy však existovali temné sily, ktoré sa usilovali pripraviť ho o život. Jeho najväčším nepriateľom je terajší vládca pralesa Železný pazúr. Vďaka proroctvu má oprávnené obavy o svoju moc a pre jej udržanie neváha spraviť čokoľvek. Keď Železný pazúr objaví Rádžu, mladému tigrovi nezostáva nič iné, ako utiecť. So svojím verným spoločníkom gekónom Biruom sa vydáva na ostrov Tieňových bojovníkov, kde by mala byť dokončená jeho premena na veľkého lovca. Cesta je však dlhá a džungľa plná nástrah a nebezpečenstiev...

Zařazeno v kategoriích
Robin Dix - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Tigrie srdce

Princ džungle

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Robin Dix

Tigrie srdce – Princ džungle – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


3

Robin Dix

Ilustrácie Fabian Erlinghäuser


4

Tyger Tyger, burning bright,

In the forests of the night;

What immortal hand or eye,

Dare frame thy fearful symmetry?

Tiger, tiger, žeravou žiarou

horíš lesnou tmou.

Kto mal v rukách večnú moc

stvoriť tú strašnú súmernosť?

William Blake


5

Prológ

Veľký drak bol tu.

Tak ako každý rok priletel z východu a rozprestrel krídla

nad krajinou. Jeho dych rozdúchaval vetry a búrky, jehobu

rácajúce volanie otriasalo oblohou. Z temného hrtana šľahali

ohnivé blesky a ako vždy ho nasledoval tieň dažďa. Valil sa

z čiernej, v tejto chvíli bleskami osvetľovanej oblohy akovo

dopád a potoky premieňal na rieky, rieky na veľtoky. More


6

ďaleko na východe bičovalo útesy, pevná zem sa menila na

mäkké bahno. Svet akoby sa rozpadal – tak ako každý rok,

keď sa objavil Veľký drak menom Monzún.

Život a smrť sa v tomto období ocitajú hneď vedľa seba,

hovorievali zvieratá v džungli. Boli to dni neistoty a obnovy,

nádejí a obáv. Všetky tvory, od najmenšieho hmyzu až po veľ­

ké a mocné dravce, sa Veľkého draka obávali a preukazovali

mu rešpekt, pretože bol praotcom života, počiatkom i koncom

všetkého, čo v džungli existovalo. Každý sa pred ním triasol

a hľadal útočisko na miestach, ktoré sľubovali istotu: na vyso­

kých skalách i v temných jaskyniach, v pralesných húštinách

či v spleti mangrovníkov. Nijaké miesto však neposkytovalo

bezpečnejšie útočisko než Astana, starý kráľovský palác, ktorý

sa vypínal na skalnatej plošine uprostred džungle.

Týčilo sa tu päť prastarých veží obklopených palmami,ktoré sa ohýbali v prudkom vetre. Ich obrovské kamenné tváre

pozerali von, do dažďom bičovanej noci, čelili bleskom, vetru

i hromom, tak ako už celé veky od čias Takrambutiov, nahých

dvojnožcov.

V starom paláci prebýval kráľ Bielochvost so svojoudružinou. Navzdory Veľkému drakovi, ktorý vonku zúril a vyčíňal,

mal veru dôvod na radosť. Pod prastarými klenbami Astany,

v miestnosti, ktorej deravý strop podopierali kamenné slony,

uzrel svetlo sveta nový život.

„Musím povedať, že sa mimoriadne vydaril, vaševeličenstvo!“ Biru, prvý radca kráľovského dvora, vzrušenepobehoval po holých kamenných doskách. Tyrkysové telíčko gekóna

pokropené oranžovými škvrnkami v slabom svetle takmer

nebolo vidieť. O to viac bolo počuť jeho prenikavý hlas. „Ej,

veru sa vydaril!“ zvolal a pripojil nadšené: „Geko­geko­geko!

Ten bielučký kožúšok! Tie veľké ušká! A k tomu tie labky!Musíte byť neuveriteľne pyšný, veličenstvo!“

Bielochvost, kráľ tigrov a vládca džungle, mlčal, ale pohľad, ktorým jeho modré oči spočívali na novorodencovi,prezrádzal všetko.

Kráľ Bielochvost si dávno prial syna, dediča, ktorému by raz mohol odovzdať vládu nad džungľou, ale jeho želaniezostávalo dlho nevyplnené. Až dnes, v tento úžasný deň, jeho družka Cinta porodila syna, tigríča s kožúškom rovnako snehobielym, ako mal on, jeho otec.

Pohľad, ktorý Bielochvost venoval Cinte, bol plný náklonnosti a vďačnosti. Kráľovná ležala na chladnom kameni, vyčerpaná po útrapách pôrodu, ale naplnená láskou k novonarodenému mláďatku. Nežne ho oňuchávala a oblizovala mu srsť, ešte vlhkú a rozstrapatenú.

„Vaše veličenstvo!“ náhle povedal Biru. „To je príšerné, geko­geko! Váš syn je... on je slepý! Veľkému drakovi sa za­ páčilo poslať ho na svet bez očí!“

„Ale nie, Biru!“ potichu ho opravila kráľovná Cinta. „Všetky tigrie mláďatá prichádzajú na svet slepé. To si nevedel?“

„Na­naozaj?“ Gekón neveriacky krútil hlavou.

„Áno, samozrejme,“ uistila ho kráľovná. „V prvých dňoch po narodení tigríčatá ani nevidia, ani nepočujú. Len čuch už majú dobre vyvinutý. Rádža si po celý život bude pamätať, čo cítil v tejto chvíli.“8

„Naozaj?“ Gekón, ešte vždy nie celkom presvedčený, pozrel

dolu na seba a uvažoval, či je jeho pach vhodný pre kráľovské

spomienky. Až potom si uvedomil, že kráľovná Cinta práve na­

zvala novorodenca menom. „Rádža?“ spýtal sa.

Cinta prikývla. „To je meno, ktoré pre svojho syna a dediča

zvolil kráľ.“

Biru zvedavo pozrel na Bielochvosta, ktorý bez pohnutiasedel a obzeral si svojho syna. Bielochvost bol zo všetkých tigrov v džungli najsilnejší – nielen vďaka svojim labám a če ľustiam,

ktoré už zahnali veľa nepriateľov na útek, ale aj vďa ka bielej

srsti s čiernymi pruhmi, ktorej vďačil za svoje meno. Žiadne zo

zvierat, ktoré obývali dažďový prales, nikdy nevidelo sneh ani

ľad, oboje tu poznali len zo starých príbehov; ale keď sa Veľký

drak vo svojej múdrosti rozhodol obdariť tigra bielou srsťou,

spájala sa s tým veľká moc a mimoriadna zodpovednosť.

„To je úžasné meno, veličenstvo,“ povedal Biru. „Čoznamená?“

„V jazyku Takrambutiov,“ hlbokým hlasom odvetil kráľBielochvost, „znamená kráľ.“

„Potom ste nemohli vybrať lepšie meno,“ nadchol sa gekón

a pobehol po kameni k tigríčaťu, ktoré ležalo na chrbte anaťahovalo maličké labky, zatiaľ čo mu matka čistila srsť na brušku.

„Malý princ Rádža,“ oslovil ho dojatý Biru, „si taký malý,

ešte ani nevidíš – a predsa už si vyvolený, aby si raz vládol

dažďovému pralesu. A ja ti prisahám, že budem vždy stáť po

tvojom boku a budem ti slúžiť, ako som slúžil tvojmu otcovi...“

„Veličenstvo!“

Nečakaný výkrik prinútil všetkých otočiť sa.


9

Nevyšiel z hrdla tigra, ale leoparda. Na prahu pôrodnej miest nosti sa objavil čierny panter. Bolo ho vidieť len vďaka tomu, že tmavú noc v tej chvíli prežiaril ohnivý blesk. Nooslnivé svetlo, ktoré sa predralo dovnútra stropnými otvormi, neod halilo v tme len pantera. Ukázalo i krv, ktorá dočervena zafarbila kamennú dlážku pod ním a leskla sa aj na jehočiernej srsti.

„Senjata!“ zdesene zvolala kráľovná Cinta, keď sa panter sklátil na zem.

Kráľ Bielochvost bol jedným skokom pri ňom. Skôr než sa k ranenému priblížil, čuch mu prezradil, čo sa stalo.

„Pre­prepadnutie, výsosť,“ s námahou sa vydralopanterovi z hrdla. „Železný pazúr a jeho banda...“

Železný pazúr!

Bielochvostove rysy skameneli.

Koľko ráz sa ten bezohľadný lupič votrel do jeho ríše... azakaždým ho zahnal na útek. Ak sa Železný pazúr a jeho banda vrahov objavili v paláci práve v túto noc, mohlo to znamenať len jedno...

„On... chce... to dieťa,“ riekol Senjata z posledných síl,potom stratil vedomie.

Kráľ sklonil hlavu a strčil doňho ňufákom, ale jeho osobný strážca sa ani nepohol. Bielochvost zavetril. Teraz, keď vedel, že Železný pazúr je blízko, nedokázal pochopiť, že si tenzáach predtým nevšimol – vzduch v paláci bol prestúpenýhnilobným pachom zradcu a jeho zbabelej zberby! Muselo to

spôsobiť narodenie malého Rádžu, že Bielochvost pre pýchu

a otcovské šťastie na okamih zabudol na všetko okolo.


1010

Osudová chyba!

Kráľ sa vzpriamil, takže pod bielou srsťou bolo vidieť jeho

napnuté svaly. Potom zaklonil hlavu a spupne zavrčal. Bolo to

varovanie – varovanie pre tých, ktorí sa pod rúškom tmy

vkradli do Astany a odvážili sa zákerne zaútočiť.

„Cinta!“ otočil sa ku kráľovnej. „Zostaň s Rádžom, nech sa

stane čokoľvek!“

„Ale ja...“

„Nech sa stane čokoľvek!“ ostro zopakoval Bielochvost

a pre nikavo sa na ňu zahľadel. Ich pohľady sa stretli aporozumeli si aj bez ďalších slov.

Rádža bol budúcnosť.

Čokoľvek sa stane, on musí prežiť.

Nič iné nebolo dôležité.

„Biru, ty zostaň s kráľovnou,“ prikázal Bielochvost a práve

chcel odísť, keď sa na oblohe opäť zablyslo a zahrmelo tak

hlasno a prenikavo, že starý palác akoby sa otriasol vzákladoch. Z temnoty za vchodom vstúpila do jasného mihotavého

svetla akási postava.

Tiger.

Vekom sa blížil kráľovi, ale nebol taký svalnatý a chýbal mu

hrdý postoj aj majestátne držanie tela. Jeho srsť nebola biela,

mala farbu hnisu so zvláštne hranatou kresbou hrdzavých

pruhov na chrbte. Hlavu mal úzku a posiatu jazvami. V očiach mu blčal žltý oheň, ktorý prezrádzal túžbu po zabíjaní. Desivú hrôzu však vyvolával predmet, ktorý mal na ľavej prednej labe – vražedný železný pazúr, ktorému vďačil za svojelovecké meno.

„Železný pazúr,“ zavrčal kráľ Bielochvost, sklopil uši avztýčil hlavu. Chvostom švihal sem a tam, jeho rešpekt budiaca postava sa prikrčila a pripravila na skok.

„Veličenstvo,“ ironicky odvetil votrelec a odkryl tesáky v akomsi úškrne. „Ďakujem za privítanie, brat môj. Navyše v takú neskorú hodinu a za búrlivej noci, ako je táto.“

„Nemáš tu čo robiť,“ chladným hlasom odvetil Bielochvost. „Okamžite zmizni!“

„A ak nezmiznem?“ opýtal sa Železný pazúr znudenýmhlasom a akoby mimochodom zdvihol pred seba labu s pazúrom. Z oceľovej čepele sa rinula krv. Nepochybne Senjatova azrejme aj ďalších.

„Tentoraz si zašiel priďaleko,“ povedal kráľ. „Narušil si mier džungle a hranice mojej ríše!“

„Mier džungle! Hranice tvojej ríše!“ Železný pazúrpredstieral zívnutie. Pritom vyplazil jazyk, akoby sa nudil. „Počuj, úprimne – nelezie niekedy aj tebe samému tá tvoja dôležitosť na nervy? Veľký kráľ Bielochvost! U teba musí byť vždy všetko také vážne a významné...“

„Zatiaľ čo pre teba nemá význam nič,“ opáčil Bielochvost a vykročil k nemu. Opatrnosť bola namieste. Železný pazúr

bol preslávený svojou ľstivosťou – ktokoľvek, kto urobil tú

chybu, že ho podcenil, zaplatil za to životom. „Čo už si veľa ráz

dokázal.“

„Takto by som to nepovedal.“ Žlté oči Železného pazúra sa

rozšírili. „Napríklad tvoj trón pre mňa rozhodne význam má,

braček.“

„Mal si príležitosť a tú si premárnil,“ odvrkol Bielochvost


12

a nepohol ani brvou. „Teraz si zober tú svoju zberbu a zmizni

z môjho paláca! Alebo bude tento deň tvojím posledným.“

„Ty sa mi chceš vyhrážať?“ Aj Železný pazúr napol telo

a labu s pazúrom natiahol trochu dopredu. Oboch tigrov delil

od seba jediný skok. „Mal by som ti zrejme niečo prezradiť,

môj milý Bielochvost. Už som ťa porazil. Všetci tvoji prívrženci

sú mŕtvi, rovnako ako tvoja stráž. Zostal si len ty a tvojarodina. Tvoj čas sa naplnil. Ešte dnes v noci nastúpim na trón ja.

Takže s tým poďme skoncovať.“

„Ty? Kráľom?“ Bielochvostove črty sa stiahli odporom. „Si zradca, Železný pazúr, zlodej a vrah – ale kráľ? Nikdy!“

„Stavíme sa?“ Železný pazúr sa uškrnul.

„Len cez moju mŕtvolu,“ odvetil Bielochvost.

„To sa dá zariadiť.“ Tiger s oceľovým pazúrom sa znova uškrnul a Bielochvost mal na okamih dojem, akoby sa mu čosi zablyslo v očiach.

„Bielochvost!“ zvolala v tej chvíli kráľovná a gekón Biru zdesene zasyčal.

Bielochvost sa otočil a uvidel, ako sa otvorom v stropeniečo spúšťa nadol.

Štíhle šupinaté telo.

Kobra!

Čierny, kľukatými čiarami pokrytý had sa leskol v padajúcom daždi, široká hlava s jedovými zubami sa naťahovala dopredu. Jeho jazyk sa ustavične mihal vpred a vzad, hľadajúc obeť.

„Rádža!“

Kráľ Bielochvost nedokázal myslieť na nič iné, len na svojho novorodeného syna. Odskočil dozadu a ochraňujúco sa posta­ vil medzi svoju rodinu a hada, ktorého hlava samedzitým spustila k zemi. Zvyšok tenkého tela sa šikovne kĺzal dolu po kamennom múre.

„Bahaya,“ pohŕdavo zavrčal kráľ Bielochvost. „Mal som

vedieť, že Železný pazúr nebude mať odvahu postaviť sa mi

sám! Samozrejme, zaobstaral si pomoc – u najzákernejšej

travičky v džungli!“

„Môjmu jedu je jedno, koho zabíja,“ zasyčala kobra a ďalej sa

kĺzala nadol. „Nezastaví sa ani pred korunovanými

hlavami, mladými alebo starými.“

„To budeš ľutovať,“ zavrčal Bielochvost.

„No tak, braček,“ pohŕdavo sa ozval Železný

pazúr a bez zábran vstúpil do kráľovskej pôrodnej sály.

„Nemôžeš si nechať tie svoje hlúpe vyhrážky pre seba? Aj

najostrejší pazúr sa časom otupí,“ vyhlásil a zdvihol ľavú labu.

„Samozrejme, okrem tohto môjho!“

„Budete to ľutovať,“ trval na svojom kráľ.

Jeho pohľad nepokojne poletoval sem a tam medzi bratom

a kobrou kráľovskou. Obaja boli od neho rovnako ďaleko anedalo sa odhadnúť, kto z nich zaútočí ako prvý.

„Hádam si nezabudol, čo nás učil otec?“ spýtal sa Železný

pazúr. „Dobrý bojovník vie, kedy je porazený. Vzdať sa a pod­

riadiť sa silnejšiemu protivníkovi je známka múdrosti, nieslabosti.“

„Tak do toho, podriaď sa,“ nevzrušene odvetil Bielochvost.

Predné laby roztiahol šikmo pred seba, aby zabral čo najviac

miesta do šírky a zahatal útočníkom cestu. Hlavu držal nízko

nad zemou, uši mal sklopené a tesáky odhalené.

Železný pazúr sa hrdelne zasmial. „To si celý ty,nerozumieš znameniam doby. Ale nádej zostáva, prinajmenšom pre

tvoju rodinu.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Ja nie som ako tí, ktorí tento chrám kedysi obývali anavzájom sa tu vraždili, Bielochvost. Ja som lovec, rovnako ako

ty, a dbám na zákony nášho druhu.“

Kráľ si odfrkol. „Odkedy?“

„Postav sa mi na odpor a zomrieš nielen ty, ale aj kráľovná

a váš syn. Podrob sa mi a aspoň tvoja rodina zostane nažive.“

„Vari naozaj nečakáš, že tomuto uverím?“

„Nemyslím si, že máš na výber, drahý braček,“ vysmieval sa Železný pazúr. „Nech zaútočíš na kohokoľvek z nás, obochnaraz zabiť nemôžeš. Kráľovná Cinta zomrie a s ňou aj jej novo­ narodené mláďa, slepé a bezmocné. Ako si ho to pome noval? Rádža? To znamená kráľ, mám pravdu?“ Železný pazúr skrivil zjazvenú tvár do výrazu zle predstieraného súcitu. „Obávam sa, že z toho nič nebude.“

Bielochvost zúrivo zaprskal.

Pohľadom znova preskakoval sem a tam medzi Železným pazúrom a kobrou, pritom horúčkovito premýšľal, ako siporadiť s oboma naraz. No nech mu to bolo akokoľvek protisrsti, musel priznať, že Železný pazúr má pravdu. Obochútočníkov naraz sám zvládnuť nemôže.

„Klame,“ nečakane sa ozvala kráľovná Cinta, ktorá sivšimla váhanie svojho manžela. „Never mu ani slovo, Bielochvost! Zabije nás všetkých, nezáleží na tom, čo hovorí!“

„Nemáš pravdu!“ Železný pazúr zdvihol krvavý pazúr ako pri

prísahe a pozrel na brata. „Pri kostiach nášho spoločného otca

Ohňochvosta, ktorý bol vládcom Astany pred tebou, pri sahám,

že tvojej rodine neskrivím ani vlások, ak sa mi podrobíš.“

Bielochvost ďalej zmätene pozeral raz sem, raz tam. Dýchal

sípavo, srdce mu prudko tĺklo a myšlienky skákali jedna cez

druhú. Pozrel najprv na Cintu, potom na Rádžu, takéhomalého a bezmocného, a rozhodol sa.

„Naozaj prisaháš, že ušetríš moju rodinu?“ spýtal sa. „Pri

Veľkom drakovi a kostiach nášho otca?“

„Pri Veľkom drakovi a kostiach nášho otca,“ bez váhania zo­ pakoval Železný pazúr. V tom okamihu Bielochvost kútikom oka zachytil pohyb.

Kobra!

Potichu sa plazila ďalej a blížila sa k nemu. Kráľ si razom uve­ domil, že ponuka Železného pazúra bola ľsťou, klamstvom, ktorým chcel odviesť jeho pozornosť.

Toto poznanie však prišlo neskoro.

Kráľ sa strhol, ale to už kobria hlava vystrelila vpred a Bielo­ chvost pocítil ostrú bolesť v pravej zadnej labe.

Bahaya ho pohrýzla!

„Nie!“ zdesene vykríkla kráľovná Cinta a Bielochvost vedel, že je stratený. Teraz musel bojovať do posledného dychu. Azda mu hadí jed ešte ponechá dosť času, aby...

„Povedz Rádžovi, že ho mám veľmi rád,“ vyrazil zo seba, „a že ho nikdy...“

Ďalej sa nedostal. Jed pôsobil rýchlo. Bielochvost cítil, ako mu zasiahol srdce. Napriek tomu pozbieral všetkyzostávajúce sily a vrhol sa na hada. Strašným úderom laby ho zmietol

nabok a chcel pokračovať k Železnému pazúrovi, ale ten sa už

zmocnil kráľovnej a jej syna a nastavil vražedný pazúr nazasadenie smrtiacej rany.

Skôr než mu v tom Bielochvost mohol zabrániť, zahnal sa – a len vďaka Cintinej bleskovej reakcii jeho pazúr neprebodol mláďa. Kráľovná potriasla hlavou. Zovrela čeľusťami Rádžov zátylok, schmatla ho a trhla ním, takže smrtiaca čepeľ hominula a zasiahla len pravé uško, ktoré začalo silno krvácať.

Rádža ticho zamraučal, iné zranenie však nemal, a takŽelezného pazúra pochytila náramná zlosť. So strašným revom roz tvoril papuľu a znova sa chcel vrhnúť na kráľovnú a jej syna. V tej chvíli miestnosť prežiaril blesk nasledovaný silnýmzahrmením. Železný pazúr v mihotavom svetle videl, ako k nemu priskočila snehobiela postava.

„Bežte!“ z posledných síl zreval kráľ Bielochvost.

Železný pazúr, ktorý s týmto útokom už nerátal, stratil rov­ nováhu, obaja bratia sa prepletení a zahryznutí do sebazvalili na zem a kotúľali sa po holej skale, znova a znova oža­

rovaní svetlom bleskov križujúcich oblohu. Boj na život a na

smrť sprevádzalo divoké ryčanie a vrčanie. Od začiatku bolo

zrejmé, ako sa tento boj skončí, ale láska ku kráľovnej Cinte

a k synovi dodala Bielochvostovi netušené sily.

Posledné, čo kráľovná počula od svojho muža, keď sa s ich

bezmocným mláďaťom vyrútila z paláca do temnoty džungle,

bol ťahavý chrapľavý výkrik, ktorý sa odrážal od kamenných

stien pôrodnej sály a na okamih prehlušil aj hromobitie.

Potom sa rozhostilo desivé ticho.

Život a smrť mali za nocí Veľkého draka k sebe veľmi blízko.

1

Biele zuby

Uplynuli dve dračie obdobia.

„Biru?“

Volanie sa rozliehalo medzi ostrými skalami, ktoré sa týčili k oblohe a vyzerali ako obrie tesáky. Odpoveď však neprišla. Po gekónovi nebolo ani stopy.

„Biru, tak už vylez!“ netrpezlivo zavolal Rádža.

Nemal rád, keď si z neho ten drobec robil blázna. Pripadal si

vtedy neskúsený a bezmocný. A to Rádža rozhodne nechcel

byť. Uvažuj, napomenul sám seba. Čo ho učila mamička? Že sa

má spoliehať na svoje zmysly. Na svoje oči a svoj sluch, na čuch

a hmat.

Rádža sa zastavil a sústredil sa. Bolo skoré ráno, takže

vzduch bol ešte chladný a voňal toľkými vecami, že odlíšiť

jednu od druhej bolo ťažké. Zacítil hlinu a rozkladajúce sa

lístie z blízkeho lesa, listy papradia aj horkastý pach hríbov;

krátko pred ním tadiaľ musel prejsť muntžak, pretože lákavá

vôňa jeho jemného mäska ešte vždy visela vo vzduchu. Rádža

začul malú tanu, ktorá šantila v poraste, aj vtáky v korunách

stromov. Hmatové fúzy mu prezradili, že vietor sa obrátil

a k oblohe sa vzniesol kŕdeľ modrých vtákov. A niekde medzi

všetkými tými podnetmi sa zrejme nachádzala aj nepatrná

pachová stopa gekóna... Ale kde presne?

Rádža tieto hry tak hrozne neznášal!

Prečo ho matka konečne nevezme na ozajstný lov? Oveľa

radšej by prenasledoval šupinavce, než aby sa stále dokola

hral s Biruom na schovávačku. Predtým ho to celkom bavilo,

ale v poslednom čase si Rádža uvedomoval, že chce viac. Túžil

ísť von, do lesa, chcel konečne opustiť náhornú plošinu Biele

zuby a začať objavovať svet. No zatiaľ to nevyzeralo, že by sa

jeho želanie malo niekedy splniť.

„Biru!“ netrpezlivo zavrčal Rádža. „Ak sa neukážeš,zožeriem ťa na raňajky!“

Dobre vedel, že matke sa nepáči, keď hovorí také veci.

Vyhrážanie sa priateľom, že ich zožerie, patrí k veciam, ktoré

sa jednoducho nerobia, a jeho matka považovala za veľmi dô­ ležité, aby Rádža pochopil, čo sa sluší a patrí. Koniec koncov, on nebol len taký hocijaký tiger, ale princ a následník trónu, takže preňho bolo všetko, samozrejme, oveľa zložitejšie.

Odrazu sa Rádžovi zazdalo, že predsa len niečo zahliadol.

Znehybnel a započúval sa.

Tam vpredu v poraste... čosi sa plazilo cez práchnivejúci kus odumretého koreňa. Niečo veľké približne ako gekón.

Rádžu sa zmocnil víťazoslávny pocit. Teraz toho malého nafúkanca poriadne vystraší.

Jediným pohľadom odhadol vzdialenosť od trsu paprade, napol svaly a odrazil sa.

Prudkým skokom preletel oponou z lístia a isto isteočakával, že na machom obrastenom koreni nájde drobnéhotyrkysového jaštera s oranžovými bodkami.

„Mám ťa!“ vykríkol – lenže nebol to gekón.

Tvor, ktorý sa s námahou esovito zvíjal na starom koreni, nebol dokonca ani plaz. Bola to ohnivočervená stonožka,ktorá síce tiež lozila po zemi a veľkosťou sa podobala na gekóna, ale inak s ním nemala nič spoločné!

„Dokelu!“ vykríkol Rádža a už dvíhal labu, aby stonožku

odohnal z koreňa.

Nestihol to.

Odrazu sa z ktorejsi vysokej skaly niečo znieslo a pristálo to priamo pred Rádžovými prednými labami. Niečo podlhovasté a tyrkysové s oranžovými bodkami – a vyčítavo to naňho upieralo veľké oči.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Biru a hlasno zatrepotal jazykom.

„No konečne ideš!“ zavrčal Rádža a spustil labu. „Kde si sa

zasa schovával?“

„Neskúšaj to zahovoriť, mládenec!“ prísne ho zarazil gekón.

„Práve si sa chystal tresnúť túto úbožiačku!“ ukázal na stonož­

ku, z ktorej už bolo vidieť len koniec tela, lebo sa dala na útek.

„No a?“ odvrkol Rádža. „Je to len stonožka! Veď tie nevedia

ani rozprávať!“

„A preto na jej živote podľa teba nezáleží?“ vypytoval sa

gekón.

„Nie, ale...“

„Vari to úbohé stvorenie môže za to, že ho nedokážešrozoznať od jaštera?“ spovedal ho Biru ďalej.

„Nie, ja...“

„Nemal by si sa radšej postarať o zdokonalenie svojich

zmyslov? Musíš nájsť svoju tvár, Rádža! To je najdôležitejšie!“

Mladý tiger si vzdychol.

Už je to tu zasa. Tvár.

Keď Biruovi došli argumenty, vždy vyrukoval s týmto –

s tajuplnou tvárou, ktorú si musí nájsť každý lovec v džungli.

„Lovec bez tváre je ako strom bez listov,“ začal zakaždým. „Bez

svojej tváre a svojich zmyslov, Rádža, si slepý ako kus dreva

a hluchý ako kameň. Jedine ak sa naučíš používať všetkysvoje zmysly, a tým získaš svoju druhú tvár, bude z teba skutočný

lovec, naozajstný bojovník džungle!“

„A ako to vieš?“ podráždene sa spýtal Rádža. „Veď ty nie si

tiger – a nie si ani lovec, si len jašter.“

„Budem sa tváriť, že som to tvoje len nepočul, mladý muž!“

prísne odvetil radca, „Okrem toho...“


Ďalej sa nedostal, pretože Rádža naňho labou nahrnul kôpku lístia, ktorá gekóna prikryla a jednoducho pochovala.

Rádža sa kráľovsky bavil, ale jeho zadosťučinenie netrvalo dlho. Zrazu totiž zacítil povedomý pach kohosi blízkeho – a hneď mal zlé svedomie.

„Ahoj, mami,“ potichučky zamňaukal.

21


22

2

Temné znamenia

Húština sa rozostúpila a vyšla z nej Rádžova matka Cinta,

štíhla a pôvabná. V papuli niesla zajaca, ktorého ulovila, ahodila ho synovi k nohám. Inokedy by sa Rádža na takétoraňajky celý vyhladovaný vrhol, ale dnes by to asi nebol najlepší nápad. Zostal váhavo stáť, aj keď musel vynaložiť veľa úsilia, aby lahôdku okamžite nezhltol.

„Čo sa to tu deje?“ chcela vedieť Cinta.


23

„Nič, mami,“ tvrdil Rádža. Vyhol sa jej pohľadu a zadíval sa

na zem, kde sa z opadaného lístia vyhrabával Biru.

„Ako sa to vezme,“ kyslo poznamenal gekón. „Náš malý princ

sa, bohužiaľ, ešte vždy nenaučil používať okrem inštinktov aj

rozum. Jednoducho si ma pomýlil so stonožkou...“

„Žalobaba,“ zašepkal Rádža.

„... a svoj hnev si chcel vyliať na tom úbohom zvierati,“ nedal

sa Biru vyviesť z miery. A akoby chcel ukázať, že ho Rádža

nezastraší, rozhodne dodal: „Geko­geko!“

„Je to pravda?“ spýtala sa Cinta.

Rádža ďalej pozeral do zeme.

„Rádža?“

Malý tiger sa pritisol k zemi a sklonil hlavu. Chvost stiahol medzi nohy. „Áno, mami,“ priznal potichu.

Očakával, že sa naňho spustí hromobitie podobné tomu, aké rozpútaval Veľký drak, keď vyčíňal nad džungľou.

Veľký treskot sa však nekonal.

„Ach, Rádža,“ povedala matka namiesto toho a na jehozdesenie to vôbec neznelo nahnevane, skôr sklamane, čo bolo vlastne ešte horšie. „Koľko ráz som ti hovorila, že nesmieme zneužívať svoju silu proti bezbranným stvoreniam?“

„Ale keď my tigre sme proste silné,“ namietol Rádža.

„To je pravda,“ potvrdila. „Lenže táto sila neznamená právo, ale povinnosť – a to povinnosť dbať o tých, ktorí nie sú takí silní ako my.“

„Myslíš napríklad o toho zajaca?“ spýtal sa Rádža spohľadom upretým na zviera, ktoré jeho matka ulovila.

„To je niečo iné a ty to vieš,“ odporovala mu Cinta. „Keď

lovíme a zabíjame, je to pre zachovanie nášho druhu. My

všetci, ktorí žijeme v džungli, sme podriadení zákonom, ktoré

určil Veľký drak. Sme tým, pre čo sme sa zrodili, a túto úlohu

musíme v kolobehu prírody naplniť. Keď však niekomuberieme život, robíme to plní pokory a vďačnosti a prosíme Veľkého

draka, aby prijal dušu uloveného a ten sa potom mohol vrátiť

na tento svet v novom tele. To však nie je možné, ak zabíjame

z čírej svojvôle alebo dokonca v hneve. Zákony prírody samusia dodržiavať, Rádža. Odovzdal nám ich Veľký drak a my sa

nimi musíme riadiť. Rozumieš tomu?“ dodala naliehavo.

„Áno, mami,“ prikývol.

„Môj milý Rádža,“ vzdychla a sklonila sa k nemu, nežne mu oblizla kožu na krku, ako to často robievala, keď bol ešte úpl­ ne malý. „Musíš sa toho toľko naučiť. Biru má pravdu, keď je na teba prísny. Je dôležité, aby si rozvíjal svoje zmysly. Bez tváre lovca nebudeš nikdy schopný...“

„Ja viem, mami,“ uistil ju Rádža a spýtavo sa na ňu pozrel. „No ako sa mám naučiť byť lovcom, keď stále zostávam tu, pod ochranou Bielych zubov? Chcem ťa konečne sprevádzať na love a ísť s tebou do džungle!“

„Buď trpezlivý,“ odvetila a pozrela naňho nežnými očami. „Príde deň, keď pôjdeš...“

Zrazu zmĺkla.

Stála tam ako prikovaná, len fúzy sa jej jemne chveli. Naježi­ la srsť na chvoste.

„Čo sa deje, výsosť?“ chcel vedieť Biru. Aj Rádža počul, ako mu v hlase zaznela obava. „Zacítili ste niečo?“

Cinta neodpovedala.

25

Namiesto toho sa otočila, prikrčila sa a vkĺzla do papra ďo vé­

ho porastu. Rádža a Biru ju nasledovali. Rádža sa zo všet kých

síl snažil použiť svoje zmysly. Nezachytil však nič neobvyklé.

Len malé tany, tragula a niekoľko vtákov...

Všetko bolo ako inokedy.

S jednou výnimkou.

Jeho matka voňala inak. A keď Rádža pochopil prečo,naje

žili sa mu chlpy na chrbte tiež.

Šírila okolo seba pach strachu. Bála sa.

„Čo sa deje, mami?“ Chcel to vedieť. Inštinktívne vyhľadal

jej blízkosť a pritisol sa jej k nohám.

„Niečo cítim,“ odvetila šeptom. „Nebezpečenstvo.“

„Vieš to iste? Je predsa pekný deň, svieti slnko a na oblohe

poletujú vtáky...“

„Pssst,“ zahriakla ho potichu a chrapľavo dodala: „Práve to

mi robí starosti.“

Pohľad upierala nahor, na jasnomodrú oblohu, ktorá sa toho

rána klenula nad Bielymi zubami. Prelietal po nej veľký vták

podobný čiernemu tieňu – zrejme zobákorožec z lesa, ktorý

sa rozprestieral pod plošinou. Rádža už zopár kúskov zjedol,

keď mu ich matka priniesla z lovu. Mal potom síce papuľu plnú

peria, ktoré ho celý deň škriabalo v hrdle, ale chutili výborne.

Prečo bola teda matka taká nepokojná?

„Vidíš toho vtáka?“ spýtala sa a ňufákom ukázala hore na

oblohu.

„Áno. Čo je s ním?“

„Nemá tu čo robiť. Zobákorožce obvykle neopúšťajú

ochrannú zónu džungle.“26

„Možno zablúdil. To sa môže

ľahko stať, keď má taký roh nad

očami a nevidí slnko.“

Rádža sa pokúsil matkurozveseliť a pridržal si labu na čele, aby

ukázal, aké ťažké to musí mať taký zobákorožec.

Cinta však očividne nemala náladu na žarty. Ďalej

pozorovala vtáka a ten v tej chvíli zmenil smer a zamieril na

sever, kde sa týčili tualangy, včelie stromy.

„Tak predsa,“ zavrčala tigrica.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Rádža. „Čo to znamená?“

„Je po všetkom,“ nevýrazne odvetila Cinta a jej hlas znel tak osudovo, že Rádžovi napriek ohromnej horúčave, ktorá stúpala z džungle, prebehol mráz po chrbte. „Tento vták je špión. Našli nás.“

„Špión?“ nechápal Rádža, ale srdce sa mu rozbúšilorýchlejšie. „Čí špión?“

Matka naňho pozrela. Zrenice sa jej zúžili, viečka sa ani nepohli. Z tváre sa jej vytratila všetka neha.

„Železného pazúra,“ povedala stroho.

3

Ťažké rozhodnutie

Železný pazúr.

Rádža sa prikrčil. Pravé ucho, natrhnuté odo dňa jehonarodenia, ho náhle zabolelo.

Počuť meno tigra, ktorý zabil jeho otca, bolo desivé.

„A­ale ja som si myslel, že Železný pazúr je ďaleko odtiaľto, v paláci Astana!“

„Aj ja som si to myslela,“ pripustila matka. „Dúfala som, že po všetkých tých mesiacoch, ktoré odvtedy prešli, užpátranie po nás vzdal... ale zrejme to bol omyl. Čo dokazuje ten zobákorožec.“

„Ste si istá, výsosť?“ zapochyboval aj Biru. Šmýkal sa sem a tam po skale a nedalo sa prehliadnuť, aký je nervózny. „Aj keby ten vták naozaj bol špiónom Železného pazúra, nemusel si vás všimnúť...“

„To riziko nemôžeme podstúpiť,“ skľúčene odpovedala Cinta. Chvost mala zježený a švihala ním z jednej strany na druhú. Rádža ešte nikdy nevidel svoju matku takú vyvedenú z miery.

„Čo budeme robiť, mami?“ spýtal sa, hoci sa obával jejodovede.

„Musíme utiecť, Rádža. Okamžite.“

„A­ale Biele zuby sú mojím domovom,“ zajakavo namietol. Ešte ráno by bol dal čokoľvek za to, aby mohol opustiťochranu skál a spolu s matkou sa túlať džungľou. No odrazu mu toto pomyslenie naháňalo strach.

„Biele zuby už nie sú bezpečné.“ Cintin hlas znel absolútne neoblo mne.

„A­ale ja...“ chystal sa protestovať Rádža, no pochopil, že je to márne.

Od tej noci, keď Železný pazúr zavraždil jeho otca, sa s ním matka skrývala – najskôr v okolí močiarov, kde všetka tá voda a hnilobný pach zakrývali ich stopy, a neskôr, keď Že lezný

pazúr strhol moc v džungli na seba a jeho krvilačnosť sa

trochu zmiernila, pod ochranou hôr. Biele zuby sa stali Rá­

džo vým domovom, tu vyrástol, naučil sa potajomky zakrádať


29

a skákať a všeličo iné, čo mladý tiger musí vedieť. A hoci mu

matka, samozrejme, často o Železnom pazúrovi rozprávala,

tá hrozba bola ďaleko a taká neskutočná, že na ňu časom

takmer zabudol.

Až do tohto okamihu.

„Železný pazúr je tam vonku, Rádža,“ vysvetľovala mumatka naliehavo, „a chce nás zabiť. Viem, že je pre teba ťažké to

pochopiť. Ale toto nie je hra, je to trpká skutočnosť.“

„J­ja viem,“ uistil ju Rádža. Srdce mu šialene tĺklo, v ušiach

mu praskalo, len pomaličky vládu preberal opäť jeho rozum.

„Lenže ja odtiaľto nechcem odísť, mami! Nemohli by sme

Železnému pazúrovi povedať, že preňho neznamenám ni ja­

ké nebezpečenstvo? Veď ani neviem poriadne loviť! A ešte

som nenašiel svoju druhú tvár,“ dodal s pohľadom upretým

na Birua.

„Ešte nie,“ súhlasila matka. „Ale ten deň príde a Železný pazúr určite nebude čakať, až budeš dosť starý a skúsený, aby si sa mu dokázal postaviť. Chce ťa zabiť teraz, Rádža, ako zabil tvojho otca, o tom niet pochýb. A preto odtiaľto musíme odísť.“

Chystala sa vyraziť.

„To pôjdeme hneď?“ zdesene sa opýtal mladý tiger.

„Áno, nesmieme strácať čas!“

„Nemôžeme ísť ešte aspoň raz do jaskyne? Mami, prosím! Naposledy!“

„S dovolením, výsosť,“ ozval sa Biru, „to mi nepripadá ako dobrý nápad!“

„Ty sa do toho nemiešaj,“ osopil sa naňho tiger.

„Rádža!“ zahriakla ho matka. „Je mi ľúto, ale musíme ihneď vyraziť.“

„Ja som v tej jaskyni predsa vyrástol! Chcel by som ju ešte raz cítiť, ešte naposledy vnímať...“

„Geko­geko,“ vzrušene sa ozval Biru a zakmital jazykom. Cinta sa musela navzdory napätiu, ktoré pociťovala, usmiať.

„Veľmi sa podobáš na svojho otca, Rádža,“ povedala. „Poď, ale len na chvíľku.“

„Výsosť!“ odhodlane namietol Biru. Schoval sa do tieňa skalného útesu a ďalej len šepkal: „Rád by som ešte raz so všetkou rozhodnosťou podotkol, že to nepovažujem za...“

Rádža na Birua zavrčal tak ostro, že jeho radca razom zmĺkol. Urazene sa odvrátil a v okamihu odbehol po skale preč, tyrkysový blesk s oranžovými bodkami na bielompozadí.

Rádža potichučky nasledoval matku cez nízky porast alabyrint kameňov smerom k Nikdyslnku, kde sa nachádzala jaskyňa, ktorá bola celý čas ich domovom. Vo chvíli, keď ju navždy opustia, budú Rádža a jeho matka bez prístrešia a na úteku, budú musieť hľadať nové útočisko a územie, kde by mohli nerušene loviť a kde by zostali mimo dosahurozhnevaného Železného pazúra. A hoci bol Rádža ešte mladý anevedel veľa o tom, čo znamená byť tigrom, jasne si uvedomoval,

že nájsť také miesto nebude vôbec jednoduché.

Cinta stále znova a znova dvíhala zrak k oblohe a hľadala

ďalších vyzvedačov. Ale zobákorožec bol zrejme sám a Rádža

stále premýšľal o tom, že sa možno jeho matka mýlila a azda to

ani nebol špión.


31

Vtom však Cinta prudko zastala. Chvost mala vzpriamený, hlavu zaklonenú, uši natočené dopredu. Rádža ten postoj až pridobre poznal – bol to postoj bojovníka, ktorý zavetrilneriateľa.

„Mami?“ ticho sa ozval.

„Čo cítiš?“ šeptom sa spýtala.

Rádža sa sústredil, napol všetky tigrie zmysly, ako ho to matka naučila. Prichádzali k nemu najrôznejšie mätúcevnemy, ale niektoré boli oveľa silnejšie než iné.

Vzduch sa plnil nepokojom, zvieratá navôkol mali strach. A bol tu pach, ktorý Rádža nikdy predtým nezachytil. Divý a barbarský, pripomínajúci smrť a nebezpečenstvo...

„Čo je to?“ zasipel.

„To je Železný pazúr,“ stručne odvetila Cinta a potvrdila tým jeho najhoršie obavy.

„Ako je to možné? Ten je predsa ďaleko, v paláci Astana a...“

„Nie,“ prerušila ho tvrdým hlasom. „Už je tu, Rádža.“

„Čože?!“ zhíkol Biru, ktorý ich rozhovor počúval z neďalekej

skaly. Zľakol sa vlastného výkriku, a tak už tichšie zopakoval:

„Čože?“

„Mala som to vedieť,“ zavrčala Cinta a rezignovane zvesila

hlavu. „Ten zobákorožec bol iba návnada, lesť, aby nás vylákal

von. V skutočnosti nás špióni Železného pazúra objavilizrejme už dávnejšie a informovali ho. A teraz prišiel osobne, aby

sa svojho úhlavného nepriateľa zbavil raz a navždy.“

„Svoj­svojho úhlavného nepriateľa?“ zaúpel Rádža.

„Teba, syn môj,“ vysvetlila a prenikavo naňho pozrela. „Si syn

Bielochvosta, jeho najväčšieho protivníka, a preto si jediný,




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist