načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Temná krása (SK) – Mary E. Pearsonová

Temná krása (SK)

Elektronická kniha: Temná krása (SK)
Autor: Mary E. Pearsonová

- Ďalšie pokračovanie legendárnej fantasy Kroniky pozostalých. - Lia síce prežila zajatie vo Vende, no teraz sa musí vyrovnať s ešte väčším problémom. Hrozí totiž, že ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  249
+
-
8,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » COOBOO
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Počet stran: 528
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0749-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Ďalšie pokračovanie legendárnej fantasy Kroniky pozostalých.

Lia síce prežila zajatie vo Vende, no teraz sa musí vyrovnať s ešte väčším problémom. Hrozí totiž, že príde k zničeniu jej kráľovstva, a iba ona to môže zastaviť. Lia sa tak musí stať tou, ktorou nikdy nechcela byť – Prvou dcérou Morrighanu –, odhaliť zradcov a potrestať ich, prekonať nepredstaviteľné prekážky a konečne prijať to, kým skutočne je. A aby toho nebolo málo, Rafe, jej milovaný princ, sa musí ujať trónu a zdá sa, že u neho Lia už nie je na prvom mieste.

Zařazeno v kategoriích
Mary E. Pearsonová - další tituly autora:
 (e-book)
Falešný polibek Falešný polibek
Zrádné srdce Zrádné srdce
 (e-book)
Zrádné srdce Zrádné srdce
Temná krása Temná krása
 (e-book)
Zradné srdce (SK) Zradné srdce (SK)
 (e-book)
Zlodějský tanec Zlodějský tanec
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Temná krása

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.cooboo.cz

www.albatrosmedia.sk

Mary E. Pearsonová

Temná krása – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


KRONIKY POZOSTALÝCH

k

n

ih

a tre

t

i

a

 E Á

 R Á S A

MARY E. PEARSONOVÁ


Vyšlo s podporou Literárneho fondu.

Copyright © 2016 by Mary E. Pearson

Map © 2016 by Keith Thompson

Jacket art and photography © 2016 by Jonathan Barkat

Background images © Nejron Photo/Shutterstock.com, Alessandro

Guerriero/Shutterstock.com, Luis Louro/Shutterstock.com,

and CanStockPhoto

Jacket design by Rich Deas

Translation © Ján Litvák, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566 -0749-7

ISBN e-knihy 978-80-566 -0854-8 (1. zverejnenie, 2018)


Pre Rosemary Stimolovú,

ktorá plní sny



Koniec cesty. Prísľub. Nádej. Miesto spočinutia. Ibaže stále nie je na dohľad a noc je chladná.

Vyjdi z temnoty, dievča.

Vyjdi tam, kde ťa môžem vidieť.

Niečo pre teba mám. Držím ju. Krútim hlavou. Jej srdce sa mi trepoce pod dlaňou. Sľubuje oddych. Sľubuje jedlo. A ona je unavená a hladná.

Vyjdi. Vie však, že je to trik, a tak zostáva so mnou. Nemáme nič okrem temnoty. Len tá nás udrží v bezpečí.

Gaudrelina posledná vôľa



1

9

2

PRVá KAPITOLA

Temnota bola nádherná. Bozk tieňa. Nežné poláskanie mesačného svitu. Vždy bývala mojím útočiskom, miestom, kam som mohla unik­ núť, nech už som sa pri svetle hviezd zakrádala na strechu, alebo von do polnočných uličiek, kde som mohla byť s bratmi. Temnota bola mojím priateľom. Prinútila ma zabudnúť na svet, v ktorom som pre­ bývala, a pozývala ma do sna o inom.

Prepadala som sa do nej hlbšie, hľadala v nej útechu, až ma náhle prebral sladký šepot. V priezračnej temnote žiaril len kosáčik zlatého mesiaca, plával, hojdal sa, stále sa pohyboval, stále sa mi vzďaľoval. Jeho premenlivé svetlo ožarovalo lúku. Rozjarilo ma to. Videla som Walthera, ako tancuje s Gretou. Hneď za nimi sa krútila Aster v ryt­ me hudby, ktorú som počula len vzdialene, a okolo pliec jej poletova­ li dlhé vlasy. To už je Sviatok vykúpenia? Aster na mňa zavolala: Tak rýchlo, slečna, už poďte! Okolo vírili sýte farby: iskriace hviezdy sčerve­ neli; okraje mesiaca sa rozpili do čiernej oblohy ako navlhnutý cukor, temnota sa prehĺbila. Teplá. Ústretová. Nežná.

Až na to štuchnutie, ktoré sa premenilo na rytmické trasenie. Opa­ kované. Naliehavé.

Zostaň.

Ten hlas sa nevzdával. Bol chladný, jasný, ostrý.

Vydrž.

10

2

Široká tvrdá hruď, a keď sa moje oči pomaly otvorili, aj zahmlený dych, hlas, ktorý zo mňa ďalej sťahoval prikrývku a  pripomínal mi bolesť takú otupujúcu, že som takmer nemohla dýchať. Desivo jas­ né záblesky, pichanie, ktoré silnelo, a potom, keď už som to nemohla vydržať, zase ustúpilo.

Opäť temnota. Vábila ma k sebe. Už nijaký dych. Už nič.

V polovici cesty medzi dvoma svetmi sa mojím blúznením predral okamih precitnutia.

Tak takto vyzerá zomieranie.

+

LIA!

Chlácholivá temnota už zase mizla. Hrejivé teplo sa zmenilo na neznesiteľnú páľavu. Ozvali sa ďalšie hlasy. Ostré. Výkriky. Hlboké. Príliš veľa hlasov naraz.

Svätyňa. Som späť vo Svätyni. Vojaci, guvernéri... Komizar.

Pokožka mi horela, planula, pálila ma. Pokožka vlhká od horúčavy.

Lia, otvor oči. Okamžite.

Príkazy.

Našli ma.

„Lia!“

Viečka mi prudko vyleteli hore. Miestnosť sa krútila, oheň a tiene, záblesky a tváre. Obklopovali ma. Chcela som sa odtiahnuť, ale pálči­ vá bolesť mi opäť vyrazila dych. Pohľad sa mi rozmazal.

„Lia, nehýb sa...“

A potom mätež ďalších hlasov. Preberá sa. Držte ju. Nedovoľte jej, aby sa nadvihla.

Donútila som pľúca slabo vydýchnuť a oči mi zaostrili. Rozhliad­ la som sa po tvárach okolo seba. Guvernér Obraun a jeho gardisti. Takže to nebol sen. Dostihli ma. Potom mi niečia ruka jemne naklo­ nila hlavu.

Rafe.

Kľačal pri mne.

Pozrela som sa po ostatných a rozpamätala sa. Guvernér Obraun a jeho muži bojovali na našej strane. Pomohli nám ujsť. Prečo? Pre­

11

2

tože to sú Džeb a Tavish.

„Guvernér,“ zašepkala som. Bola som príliš slabá, než aby som dokázala vysloviť ešte niečo.

„Sven, vaša výsosť,“ opravil ma a  pokľakol na koleno. „Prosím, volajte ma Sven.“

To meno mi bolo povedomé. Počula som ho v tých horúčkovi­ tých zahmlených okamihoch. Rafe ho oslovoval Sven. Znova som sa rozhliadla, snažila som sa zorientovať. Ležala som na prikrývke na zemi. Zakrytá huňami, ktoré páchli od koní. Bola som prikrytá sed­ lovými huňami.

Pokúsila som sa zdvihnúť jednu ruku a telom mi znovu prenikla mučivá bolesť. Klesla som späť a celá miestnosť sa so mnou rozkrútila.

Musíme tie hroty vybrať.

Je príliš slabá.

Celá horí. Tá horúčka ju ešte viac oslabí.

Rany sa musia vyčistiť a zašiť.

Dievča som ešte nezašíval.

Telo ako telo.

Počúvala som ich dohadovanie a potom som si spomenula. Ma­ lich ma trafil. Jedným šípom do stehna a druhým do chrbta. Napo­ sledy som si vybavovala, že som na brehu rieky, Rafe ma dvíha do náručia a jeho chladné pery sa tlačia k mojim. Koľ ko času odvtedy prešlo? Kde sme teraz?

Je dosť silná. Urob to, Tavish.

Rafe vzal do dlaní moju tvár a naklonil sa ku mne. „Lia, hroty sú príliš hlboko. Musíme rozrezať rany, aby sme ich mohli vytiahnuť.“

Prikývla som.

Oči sa mu zaleskli. „Nesmieš sa hýbať. Musím ťa pridržať.“

„V poriadku,“ zašepkala som. „Som silná. Ako si povedal.“ Vo vlastnom hlase som počula slabosť, ktorá vyvracala moje slová.

Sven zažmurkal. „Kiežby som mal pre vás trochu pálenky, diev­ čička.“ Podal niečo Rafemu. „Strč jej to do úst, aby sa mala do čoho zahryznúť.“ Chápala som prečo – aby som nekričala. Je nablízku ne­ priateľ?

Rafe mi strčil do úst koženú pošvu. Na holej nohe ma pošteklil

12

2

chladný vzduch, keď Tavish odhrnul prikrývky, aby mi obnažil ranu na stehne. Došlo mi, že pod tými huňami toho na sebe veľa nemám. Vlastne iba košieľ ku. Niekto zo mňa musel zvliecť tie premáčané šaty.

Tavish zamrmlal ospravedlnenie, ale nestrácal čas. Rafe mi pri­ tisol paže k zemi a niekto ďalší mi prikľakol nohy. Do stehna sa mi zaryl nôž. Hrudník sa mi zachvel. Cez zovreté zuby mi unikli stony. Telo sa proti mojej vôli začalo zmietať a Rafe ma zovrel pevnejšie. „Pozeraj sa na mňa, Lia. Pozeraj sa stále na mňa. Čoskoro bude po všetkom.“

Zahľadela som sa do planúcej modrej farby jeho dúhoviek. Dr­ žal ma očami ako prišpendlenú. Po čele mi stekal pot. Nôž sa mi vŕtal v stehne a ja som sa už nedokázala sústrediť. Z hrdla mi unikol chrapot.

Pozeraj sa na mňa, Lia.

Nôž bodal. Krájal.

„Mám to!“ vykríkol konečne Tavish.

Dýchala som prerývane, prudko. Džeb mi osušil tvár studenou mokrou handričkou.

Výborne, princezná. Niekto, koho som nepoznala.

Šitie bolo oproti rezaniu a bodaniu hračkou. Rátala som, koľ ko­ krát sa ihla zapichla do mäsa. Štrnásťkrát.

„Teraz chrbát,“ ozval sa Tavish. „To bude trošičku horšie.“

+

Keď som sa prebudila, Rafe spal vedľa mňa. Jeho oťažená ruka mi spočívala na bruchu. Veľmi som si nepamätala, ako mi Tavish vyťa­ hoval hrot z chrbta – len jeho slová, že sa mi šíp zabodol zozadu do rebra a  to mi zrejme zachránilo život. Cítila som rezanie, pichanie, a potom bolesť takú oslepujúcu, že som už nevidela nič. Konečne ku mne Rafe ako zo stokilometrovej diaľ ky zašepkal: Je to vonku.

Uprostred kamenného kruhu neďaleko odo mňa horel ohník. Osvetľoval blízku stenu, ale zvyšok nášho prístreška zahaľovali tiene. Vyzeralo to ako nejaká veľ ká jaskyňa. Počula som fŕkanie koní. Boli tu s nami. Na druhej strane ohniska som videla Džeba, Tavisha a Or­ rina, spiacich na zvinutých prikrývkach. Vľavo odo mňa sedel opretý

13

2

chrbtom o stenu jaskyne guvernér Obraun – Sven.

Prvýkrát mi to zreteľne došlo. Toto boli Rafeho štyria muži. Tí, v ktorých príchod som neverila – guvernér, jeho osobný strážca, zbe­ rač konského trusu a staviteľ plte. Netušila som, kde sme, ale napriek všetkým mizerným vyhliadkam sme rieku nejako prekonali. Všetci sme vyviazli živí. Okrem...

V hlave mi trešťalo, ako som sa v tom zúfalo snažila zorientovať. Naša sloboda bola vykúpená životmi druhých. Kto to krviprelieva­ nie prežil a kto zomrel?

Pokúsila som sa zložiť si Rafeho ruku dolu z brucha, aby som sa mohla posadiť, ale aj najmenší pohyb mi spôsoboval oslepujúce škl­ banie v  chrbte. Sven si všimol, že sa vrtím, posadil sa vzpriamene a zašepkal: „Nepokúšajte sa vstať, vaša výsosť. Je ešte príliš skoro.“ Prikývla som. Sústredila som sa na oddychovanie, kým bolesť ne­ ustúpila.

„Ten náraz šípu vám asi zlomil rebro. A možno ste si v rieke po­ lámali aj ďalšie kosti. Oddychujte.“

„Kde sme?“ spýtala som sa.

„V jednom úkryte, kde som sa schovával pred rokmi. Potešilo ma, že sa mi ho podarilo nájsť.“

„Ako dlho som bola v bezvedomí?“

„Dva dni. Je zázrak, že ste ešte nažive.“

Spomínala som si, ako som klesala do rieky. Ako mnou voda zmietala, vynorila som sa nad hladinu, rýchlo nabrala do pľúc vzduch, a potom ma to zase stiahlo nadol. A opäť. Rukami som chniapala po balvanoch, kladách, všetko mi vždy vykĺzlo zo zovretia, a potom som si už len hmlisto vybavovala, že sa nado mnou nakláňa Rafe. Otočila som hlavu k Svenovi. „Rafe ma našiel na brehu.“

„Niesol vás dvadsať kilometrov, kým sme ho našli. Toto je prvý­ krát, čo odvtedy zaspal.“

Pozrela som sa na Rafeho. Tvár mal strhanú a doudieranú. Nad ľavým obočím sa mu ťahala krvavá rana. Rieka mu tiež dala zabrať. Sven mi vysvetlil, ako on s Džebom, Orrinom a Tavishom doplávali na plti na miesto, ktoré si vopred naplánovali. Vo vlastnoručne po­ stĺkanej ohrade tam nechali svoje kone a šesť vendských, ktorých sa

14

2

zmocnili v boji, ale väčšina ich utiekla. Pochytali ich toľ ko, koľ ko ich našli, vzali si zásoby a  sedlá ukryté v  blízkej zrúcanine, a  vybrali sa oproti prúdu rieky späť. Prehľadávali brehy a okolité lesy a pátrali po nás. Konečne našli nejaké stopy a  vydali sa po nich. Keď nás našli, vybrali sa s nami v noci k tejto skrýši.

„Keď ste naše stopy našli vy, tak...“

„Nebojte sa, výsosť. Počujete?“ Naklonil hlavu nabok.

Jaskyňou otriasol nápor vetra.

„Blizard,“ poznamenal. „Zahladí všetky stopy, ktoré by mohol niekto sledovať.“

Nebola som si istá, či je búrka požehnaním, alebo úskalím – ani nám nedovolí ísť ďalej. Spomenula som si, ako mne a mojim bratom rozprávala teta Bernette o silných snehových búrkach u nich doma, ktoré zastreli nebo aj zem a zanechali za sebou záveje také vysoké, že sa ona a jej sestry dokázali dostať von z pevnosti len cez okno z prvé­ ho poschodia. A nechávali sa voziť na saniach ťahaných psami so ši­ rokými labami.

„Aj tak sa nás pokúsia vystopovať,“ namietla som. „Len čo to bude možné.“

Prikývol.

Zabila som Komizara. Griz mi zdvihol ruku do výšky pred klan­ mi, ktoré tvorili chrbticu Vendy. Jedným dychom ma vyhlásil za krá­ ľovnú a Komizara. Klany jasali. Cesta k moci pre niekoho iného sa uvoľní, až keď všetkým ukáže moju mŕtvolu – a dokázala som si pred­ staviť, že ten niekto je Malich. Snažila som sa nemyslieť na to, čo sa stalo s Kadenom. Nesmela som svojim myšlienkam dovoliť, aby sa zatúlali týmto smerom, no aj tak som pred sebou videla jeho posled­ ný výraz, výraz bolesti a zrady. Zabil ho Malich? Alebo iný Venďan? Bojoval proti nim na mojej strane. Keď si mal vybrať medzi Komiza­ rom a mnou, nakoniec si vybral mňa. Dohnal ho k tomu pohľad na detské telíčo ležiace na snehu? Pretože pre mňa to bol rozhodujúci okamih.

Zabila som Komizara. Bolo to ľahké. Neváhala som, neľutovala som to. Napadlo niekedy mojej matke, že nie som o nič viac ako zviera? Keď som doňho zaborila nôž, necítila som nič. Ani keď som to uro­

15

2

bila opakovane, len azda slabé zašklbanie jeho mäsa a čriev. Nič, ani keď som potom zabila troch ďalších Venďanov. Alebo ich bolo päť? V tom šialenom zmätku mi ich šokované tváre splývali.

Lenže Aster už nič z toho život nevrátilo.

Keď sa teraz predo mnou vynorila jej tvárička, bolo to viac, než som dokázala zniesť.

Sven mi priložil k perám vývar, tvrdil, že potrebujem niečo do ža­ lúdka, ale ja som sa už opäť prepadala do temnoty a vďačne som sa odovzdala jej náručiu.

16

2

DRUHÁ KAPITOLA

Prebudila som sa do ticha. Zavýjanie búrky sa už pominulo.

Čelo som mala lepkavé, prilepili sa mi naň pramienky vlasov. Dú­ fala som, že pot je známkou ustupujúcej horúčky. A potom som za­ čula pridusený šepot. Opatrne som pootvorila viečka a  zažmurkala spod sklopených mihalníc. Do jaskyne prúdilo slabé denné svetlo a ja som videla svojich spoločníkov, ako sa o niečom tlmene dohadujú. Čo predo mnou zase taja?

Tavish pokrútil hlavou. „Je po búrke, pôjdu po nás. Musíme vyraziť.“

„Je príliš slabá, aby mohla ísť na koni,“ namietol ticho Rafe. „A po­ tom, most je zbúraný. Nedostanú sa cez rieku. Máme čas.“

„To je pravda, ale o kúsok nižšie sú na rieke brody. Prekročia ju tam,“ mienil Sven.

„Lenže sem to zo Svätyne trvá dobrý týždeň cesty koňmo,“ opo­ noval Džeb.

Rafe sa napil z pariacej sa šálky. „Teraz, keď je sneh, bude to trvať dvakrát tak dlho.“

„Pravdaže, aj nás sneh spomalí,“ pripomenul mu Tavish.

Orrin sa zaknísal na pätách. „Nech sa prepadnem, ak si nemyslia, že sme všetci mŕtvi. Ja by som si to myslel. Tú príšernú rieku ešte ni­ kdy nikto živý neprekonal.“

Rafe si pošúchal vzadu krk a pokrútil hlavou. „Lenže my áno. A ak

17

2

nenájdu nižšie po prúde žiadnych utopencov, dôjde im to.“

„Aj keď sa dostanú na tento breh, nebudú vedieť, kde nás hľadať,“ vyhlásil Džeb. „Mohli sme pristáť s plťou kdekoľvek. Museli by pre­ hľadať stovky kilometrov, a aj tak by nenašli nijaké stopy.“

„Zatiaľ tu nijaké nie sú,“ vyslovil Tavish varovanie.

Sven sa obrátil a  vydal sa k  ohnisku. Zatvorila som oči. Počula som ho, ako nalieva niečo z kotlíka do svojho plecháčika. Potom som vycítila, že stojí nado mnou. Zistil, že som hore? Nechala som oči za­ tvorené a po chvíli počula, ako sa vracia k ostatným.

Pokračovali v dohadovaní, zvažovali možnosti, Rafe presadzoval variant počkať, kým nebudem silnejšia. Chce kvôli mne riskovať svoj život aj životy ostatných?

Zamrmlala som, akoby som sa práve prebrala: „Dobré ráno. Rafe, pomôžeš mi vstať?“ Všetci sa ku mne dychtivo obrátili.

Rafe sa vrhol cez jaskyňu a kľakol si ku mne. Priložil mi dlaň na čelo. „Stále si rozpálená. Je príliš skoro...“

„Už sa cítim lepšie. Chcem...“ On mi však ďalej jemne pritláčal plecia k zemi.

„Chcem sa vycikať, Rafe,“ povedala som pevne. To ho zarazilo. Ostýchavo sa obzrel cez plece na ostatných. Sven pokrčil plecami, akoby netušil, ako mu má s niečím takým poradiť.

„Radšej nechcem ani pomyslieť na to potupné zaobchádzanie, ktoré som v posledných dňoch musela strpieť,“ vyhlásila som. „No teraz som hore a chcem mať pri tom súkromie.“

Rafe prikývol a opatrne mi pomohol vstať. Snažila som sa zo všet­ kých síl nedávať nič najavo. Zdvihnúť sa na nohy bol dlhý a trýznivý proces. Keď som preniesla len na okamih váhu na nohu s čerstvo za­ šitým stehnom, prešli mi ním mučivé záblesky bolesti vystreľujúcej až do slabín. Celou váhou som sa oprela o Rafeho. Hlava sa mi krú­ tila, cítila som, ako sa mi nad hornou perou perlí pot, ale vedela som, že ma všetci pozorujú a odhadujú moje sily. Vydolovala som zo seba úsmev. „Tak, už je to lepšie.“ Pritiahla som si k telu prikrývku, aby som sa im nepredvádzala len v spodnej bielizni.

„Tvoje šaty už budú suché,“ ozval sa Rafe. „Pomôžem ti obliecť si ich.“

18

2

Zahľadela som sa na svoje svadobné šaty rozložené na kameni, zošité z rôznych červených kúskov látky, ktorých odtiene sa do seba povpíjali. Ich váha ma v rieke ťahala ku dnu, takmer ma zabili. Keď som sa na ne pozerala, videla som len Komizara. Jeho dlane prechá­ dzajúce mi po pažiach na dôkaz toho, že mu patrím.

Vedela som, že ostatní vycítili môj odpor nasúkať sa do nich, len­ že nič iné na oblečenie som nemala. Unikli sme len o vlások, nestihli sme zobrať si nič okrem toho, čo sme mali na sebe.

„Mám v sedlovej taške náhradné nohavice,“ ozval sa Džeb.

Orrin naňho vyvalil oči. „Náhradné nohavice?“

Sven prevrátil oči. „No samozrejme. To sa dalo čakať.“

„Môžeme z tých šiat odpárať sukňu a urobiť z nich košeľu,“ na­ vrhol Tavish.

Zrejme boli všetci celí dychtiví zaoberať sa niečím iným ako mo­ jou naliehavou osobnou potrebou a ihneď sa do toho pustili.

„Počkajte,“ zastavila som ich. Znehybneli v polovici kroku a oto­ čili sa ku mne. „Ďakujem vám. Rafe mi povedal, že ste najlepší dalbreckí vojaci. Teraz už viem, že vôbec nepreháňal.“ Pozrela som sa na Svena. „A  je mi ľúto, že som tvojou tvárou chcela nakŕmiť prasce.“

Sven sa usmial. „Konáme len svoju povinnosť, vaša výsosť.“ A po­ tom sa uklonil.

+

Sedela som medzi Rafeho nohami a chrbtom som sa mu opierala o hrudník. Rukami ma objímal a obaja sme boli prikrytí spoločnou huňou. Chúlili sme sa pri ústí jaskyne a pozorovali sme horský masív, sledovali sme, ako slnko klesá medzi vrcholky. Nezapadalo vôbec pô­ vabne. Obloha bola zahmlená a šedivá, nad hrebeňom hôr visel po­ chmúrny rubáš mračien. Týmto smerom však ležal náš domov.

Bola som slabšia, než som si myslela. Tých pár krokov do ďalšej časti jaskyne, kde som si chcela uľaviť, ma tak vyčerpalo, že som sa musela oprieť o stenu, aby som nespadla. Urobila som, čo som mala v úmysle, ale potom som musela zavolať na Rafeho, aby mi pomohol späť. Zdvihol ma do náručia, akoby som vôbec nič nevážila, a  keď

19

2

som vyslovila želanie pozrieť sa, kde sme, odniesol ma sem. Pred sebou som videla len kilometre a kilometre bieleho plátna. Jediná noc sneženia krajinu naskrz premenila.

Keď posledný záblesk slnka zmizol, zovrelo mi hrdlo. Už som sa nemala na čo sústrediť a pred očami sa mi objavili iné obrazy. Zbada­ la som vlastnú tvár. Ako by som len mohla vidieť svoj zdesený výraz? Ale videla som ho, akoby som sa pozorovala z veľ kej výšky. Možno to bol uhol pohľadu bohov, ktorí mohli zasiahnuť. V hlave sa mi pre­ hrával každý krok, keď som sa snažila zistiť, čo som mohla – alebo mala – urobiť inak.

„Ty za to nemôžeš, Lia,“ ozval sa Rafe, akoby v mojich myšlien­ kach mohol zahliadnuť Aster. „Sven stál hore na ochodze a  všetko sledoval. Nemohla si tomu nijako zabrániť.“

Hrudník mi nadskočil. Zadúšala som v hrdle vzlyk. Nemala som ešte príležitosť smútiť nad jej smrťou. Stihla som zo seba vyraziť len pár neveriacich výkrikov, kým som preklala Komizara a  všetko sa vymklo spod kontroly.

Rafeho prsty sa pod dekou preplietli s mojimi. „Chceš sa o tom pozhovárať?“ zašepkal mi pri krku.

Nevedela som ako. V  hlave sa mi nakopilo toľ ko pocitov. Vina, hnev, dokonca aj úľava, absolútna nesmierna úľava, že som nažive, že je nažive Rafe a jeho priatelia, že som teraz v jeho náručí. Druhá šan­ ca. Lepší koniec ako ten, ktorý mi Rafe sľuboval. Lenže už s ďalším nadýchnutím ma zahltila vina, zaliala ma ako vlna práve za tie pocity, ktoré som mala predtým. Ako môžem cítiť úľavu, keď je Aster mŕtva?

Potom vo mne znova vytryskol hnev na Komizara. Je mŕtvy. Zabila som ho. S každým úderom srdca som si však želala, aby som ho moh­ la zabíjať zas a znova.

„Myseľ mi krúži dookola ako vták v komnate, Rafe,“ priznala som.

„Akoby nebolo kam odletieť, žiadne okno, ktorým môže uniknúť. Nedokážem si to v hlave usporiadať. Čo keby som...“

„Keby si urobila čo? Zostala vo Vende? Vydala sa za Komizara? Stala sa jeho náhubkom? Vykladala Aster lži, aby sa z nej stala taká istá skazená bytosť, ako boli ostatní? Ak by si vôbec zostala nažive tak dlho. Aster pracovala vo Svätyni. Toto riziko jej hrozilo dávno pred­

20

2

tým, než si sa tam vôbec objavila.“

Spomenula som si, ako mi Aster hovorila, že tu nie je nikto v bezpečí. Preto poznala tak dobre podzemné chodby. Aby mala kadiaľ rýchlo utiecť. Lenže vtedy nakoniec neutiekla, pretože dávala pozor na mňa namiesto na seba.

Dočerta, mala som to vedieť!

Mala som vedieť, že ma neposlúchne. Prikázala som jej, aby be­ žala domov, lenže Aster nestačilo niečo prikázať. Tak veľmi sa túžila na všetkom podieľať. Tak veľmi chcela urobiť iným radosť. Či už tým, že mi hrdo ukázala moje vyleštené topánky, knižku ukradnutú z pod­ zemných jaskýň, alebo že ma sprevádzala po tajných chodbách, či schovala pre mňa do nočníka nôž. Vždy chcela pomáhať. Keby niekto išiel, zapískam. Viem pískať nahlas. Takto ma prosila, aby som jej dovo­ lila zostať. Aster túžila po...

Šanci.

To jediné chcela. Uniknúť, prežiť dlhší príbeh ako ten, ktorý pre ňu bol napísaný, takisto ako som to chcela ja. Povedzte tatinkovi, že som sa snažila, slečna. Chcela šancu ovládať svoj osud. Lenže mu neunikla.

„Priniesla mi kľúč, Rafe. Dostala sa do Komizarovej komnaty a ukradla ho odtiaľ. Keby som to od nej nechcela...“

„Lia, nie si sama, kto spochybňuje svoje rozhodnutia. Robil som to isté celé kilometre, keď som ťa niesol polomŕtvu v náručí. S kaž­ dým krokom som sa pýtal, kedy som sa mal zachovať inak. Stokrát som sa pýtal sám seba, prečo som ignoroval tvoj list. Keby som ve­ noval len dve minúty tomu, aby som ti odpovedal, nič z toho sa ne­ muselo stať. Nakoniec som si tieto úvahy musel zakázať. Tráviť čas prepisovaním minulosti nikam nevedie.“

„No veď práve.“ Oprela som si zátylok o jeho hrudník. „Presne tam som sa dostala. Nikam.“

Načiahol ruku a  hánkami mi zľahka prešiel po brade. „Lia, pre­ hrali sme bitku, ale teraz musíme preskupiť sily a bojovať ďalej. Mož­ no zvoliť úplne inú stratégiu, ak bude treba. Ak sa však budeme do­ nekonečna zaoberať každým svojím minulým činom, ochromí nás to a čoskoro už nebudeme vôbec schopní konať.“

„Tak hovoria vojaci.“

21

2

„Áno. A práve to som, Lia. Vojak.“

A princ, ktorého chce teraz vendská Rada dostihnúť takisto ako princeznú, ktorá dobodala ich Komizara.

Len som dúfala, že v tej krvavej bitke zahynuli tí najhorší spome­ dzi nich. Keď už v nej padli tí najlepší.

22

2

TRETIA KAPITOLA

RAFE

Pobozkal som ju a položil opatrne na lôžko z prikrývok. Zaspala mi v  náručí uprostred vety, keď sa hádala, že späť pôjde po vlastných. Prikryl som ju a vyšiel von, kde Orrin opekal našu dnešnú večeru.

Roznecuj svoj hnev, Lia, poradil som jej. Využi ho. Pretože som vedel, že vina by ju zničila.

Orrin založil oheň pod skalným previsom, aby nebolo vidieť dym. Pre istotu. Obloha bola však šedivá a zahmlená. Aj keby niekto pozo­ roval obzor, dym by nemohol rozpoznať. Ostatní si zohrievali ruky nad žeravými uhlíkmi a Orrin otáčal ražňom.

„Ako sa cíti?“ spýtal sa Sven.

„Je slabá. Má bolesti.“

„Ale dobre to zakrýva,“ prehodil Tavish.

Jej úsmevy nikoho z nich neoklamali, mňa najmenej zo všetkých. Celé telo som mal dotlčené a poodierané z rieky, kĺby popraskané, na­ tiahnuté svaly – a to ma ešte netrafili dva šípy. Stratila veľa krvi. Nie div, že sa jej krútila hlava, keď sa zdvihla.

Orrin znalecky pokýval na pečeného jazveca, ktorého mäso zlatlo dohneda.“ Toto ju postaví na nohy. Poriadny kus mäsa a...“

„Netrpí iba telesne,“ prerušil som ho. „Ťaží ju Asterina smrť. Stále si vyčíta, čo mala urobiť inak.“

Sven si pomädlil ruky nad ohňom. „To robí každý dobrý vojak.

23

2

Analyzuje svoj postup, a potom...“

„Ja viem, Sven, ja viem!“ vyštekol som na neho. „Potom si pre­ myslí ďalší plán a pokračuje v boji. Povedal si mi to už tisíckrát. No ona nie je vojak.“

Sven si zasunul ruky do vreciek. Ostatní ma obozretne pozorovali.

„Možno nie je vojak ako my,“ ozval sa Džeb, „ale aj tak je bojov­ níčka.“

Šibol som po ňom ľadovým pohľadom. Toto som počuť nechcel. Mal som už plné zuby toho, že Lia je stále v nebezpečenstve, a ne­ chcel som privolávať ďalšie. „Idem skontrolovať kone,“ oznámil som im a vstal.

„Dobrý nápad,“ zavolal za mnou Sven.

Vedel som, že kone skontrolovať netreba. Našli sme im trs krovia, kde sa mohli napásť a boli bezpečne uviazané.

Ale aj tak je bojovníčka.

Keď som sa tých dvadsať kilometrov s jej telom v náručí ohliadal do minulosti, nemyslel som len na to, ako som odignoroval jej list. Zas a znovu som mal pred očami Griza, ako jej dvíha ruku a vyhlasu­ je ju za kráľovnú a Komizara. Videl som ten úľak v jej tvári. Spomínal som, ako vo mne v tej chvíli vzkypel hnev. Barbari z Vendy sa do nej snažili zaťať pazúry hlbšie. Aj tak už narobili dosť škody.

Nie je to ich kráľovná ani Komizar a nie je ani bojovníčka.

Čím skôr ju dostanem bezpečne do Dalbrecku, tým lepšie.

24

2

ŠTVRTÁ KAPITOLA

Jeden za druhým pokľakli a formálne sa mi predstavili. Všetci ma síce videli polonahú, dôverne sa ma dotýkali, keď mi šili rany, ale teraz im azda prvýkrát napadlo, že možno budem žiť dosť dlho nato, aby som si to pamätala.

Plukovník Sven Haverstrom z  Dalbreckej kráľovskej gardy, po­ bočník korunného princa Jaxona. Ostatní sa smiali, keď ten titul poču li. Žartovali medzi sebou a doberali si bezstarostne aj dôstoj­ níka, ktorý ich hodnosťou vysoko prevyšoval, ale Sven im to zdatne odplácal.

Poručík Džeb McCance, falworthske zvláštne jednotky.

Poručík Tavish Baird, taktik, Štvrtý pluk.

Poručík Orrin del Aransas, falworthsky prvý lukostrelecký útoč­ ný oddiel.

Zahryzla som si váhavo do kútika pier a nadvihla obočie. „A mám veriť, že toto už sú skutočné mená a profesie?“

Chvíľ ku ma rozpačito pozorovali a  potom sa rozosmiali, keď si uvedomili, že si z nich uťahujem.

„Iste,“ potvrdil vážne Sven, „ale dával by som si pozor na toho chlapíka, o ktorého sa opierate. Tvrdí, že je princ, aj keď nie je nič iné ako...“

„Tak už dosť,“ ukončil to Rafe. „Neunavujte princeznú nezmy­ selným bľabotaním.“

25

2

Usmiala som sa. Ich ľahkovážnosť sa mi pozdávala, ale cítila som pod ňou skrytú nervozitu. Akoby sa tým len snažili zamaskovať váž­ nosť našej situácie.

„Jedlo je hotové,“ ohlásil Orrin. Rafe mi pomohol usadiť sa do improvizovaného kresla, ktoré mi vyrobili z pokrovcov a sediel. Keď som sa usádzala, zohla som ranenú nohu. Stehnom mi prešla taká prudká bolesť, akoby ma opäť zasiahol šíp. Potlačila som zastonanie.

„Čo chrbát a noha?“ spýtal sa Tavish.

„Už je to lepšie,“ zaklamala som, keď som chytila dych. „Asi by si si mal k tým titulom pridať ešte poľný chirurg.“

Orrin napäto sledoval, ako jem, akoby každý hlt bol meradlom jeho kuchárskych schopností. Okrem pečeného mäsa mi uvaril aj vý­ var z kostí a kvaky. Džeb zrejme nebol jediný, kto mal v sedlovej taške poklady. Hovor sa krútil okolo jedla a zveri, ktorú tu zahliadli a kto­ rá by sa najbližšie mohla stať súčasťou nášho jedálneho lístka – jele­ ne, vačice, bobor. Neškodné témy. Nie ako tá ranná porada, ktorú sa predo mnou snažili zatajiť.

Dojedla som a zvrtla reč na naliehavejšie záležitosti. „Takže zdá sa, že máme týždňový náskok.“

Všetci prestali jesť a vymenili si pohľady. Snažili sa rýchlo odhad­ núť, koľ ko toho ráno odznelo, koľ ko som si z toho vypočula.

Rafe si chrbtom ruky utrel kútik pier. „S týmto hustým snežením dvojtýždňový.“

Sven si odkašľal. „To je pravda, vaša...“

„Lia, a tykajte mi,“ vyzvala som ich všetkých. „Dosť bolo formalít. Toto štádium už máme dávno za sebou, nemyslíte?“

Pozreli sa na Rafeho, akoby ho chceli nechať, aby rozhodol, a on prikývol. Takmer som zabudla, že je ich princ. Stojí vysoko nad nimi, aj nad plukovníkom Svenom.

Ten mi krátko kývol. „Dobre, Lia.“

„Určite dva týždne,“ vrátil sa k téme Orrin. „Neviem, čo to Rafe strčil do súkolia mosta, ale spravilo to svoje.“

„To som dostal od Lie,“ odvetil Rafe.

Ostatní sa na mňa prekvapene pozreli, akoby si mysleli, že som použila nejakú morrighanskú mágiu. Povedala som im o  učencoch

26

2

v  tuneloch pod Svätyňou, ktorí sa snažili lúštiť tajomstvo Predkov a  vytvorili tú priezračnú tekutinu, ktorú som Rafemu dala. Opísala som im aj tábor Komizarovej tajnej armády a veci, ktoré som tam vi­ dela, vrátane mohutných zlato pruhovaných koní brezalotov s nálo­ žami, ktoré uháňali ako blesk, kým ich výbuch nevyhodil do vzduchu. „Komizar chcel najprv zaútočiť na Morrighan a potom na ostatné kráľovstvá. Chcel sa ich zmocniť všetkých.“

Sven pokýval hlavou a v zásade potvrdil moje rozprávanie, keď si spomenul, ako Komizar pred guvernérmi stále hovoril o silnej armá­ de, ktorú musia ich provincie financovať. „Lenže prinajmenšom po­ lovica guvernérov mu to neverila. Mysleli si, že ten chlap len preháňa počty vojakov, aby mohol z provincií žmýkať vyššie dane.“

„Videl si to mesto?“ spýtala som sa ho. „Vôbec nepreháňal.“

„Ja nie, ale úplne to nepresvedčilo ani guvernérov, čo tam boli.“

„Zrejme sa od neho len chceli nechať podplácať, kým pristanú na zvýšenie daní. Viem, čo som videla. Nepochybujte o tom, že s tou ar­ mádou a výzbrojou, ktorá tam je, dokáže Venda ľahko rozdrviť Mor­ righan aj Dalbreck.“

„Nikto neporazí dalbreckú armádu,“ uškrnul sa Orrin.

Zabodla som do neho významný pohľad. „A predsa sa to tej mor­ righanskej armáde v našej pohnutej minulosti párkrát podarilo. Alebo sa vy v Dalbrecku neučíte dejepis?“

Orrin sa na mňa rozpačito pozrel a sklonil sa nad plecháčik s po­ lievkou.

„To už bolo dávno, Lia,“ vložil sa do toho Rafe. „Dávno pred­ tým, kým na trón nastúpil môj otec – a tvoj. Od tých čias sa toho veľa zmenilo.“

Tá narážka na vládu môjho otca mi neunikla, a napočudovanie to vo mne prebudilo iskričku vzdoru. Lenže mal pravdu. Nemala som potuchy, ako je teraz na tom dalbrecká armáda, avšak morrighanská sa v posledných rokoch zmenšovala. Teraz som si začala hovoriť, či to nebol kancelárov zámer, urobiť z nás ľahší terč. Len som si nebola istá, či by niečo také dokázal ovplyvniť sám, aj keď je strážcom pokla­ du a aj keby mu pomáhal kráľovský radca. Čo ak sa však na tom po­ dieľali aj ďalší členovia vlády?

27

2

Rafe načiahol ruku a položil mi ju na koleno, možno si uvedomil drsnosť svojej predchádzajúcej poznámky. „Na tom nezáleží,“ ozval sa. „Ak takáto armáda existuje, bez Komizarových ambícií sa rozpad­ ne. Malich nie je dosť šikovný na to, aby velil armáde, a už vôbec nie, aby si udržal lojalitu Rady. Možno už je mŕtvy.“

Predstava Malichovej arogantnej hlavy gúľajúcej sa po podlahe Svätyne ma rozveselila – len som ľutovala, že to kotúľanie som ne­ mala na svedomí sama. Hlavou mi prebleslo, kto iný by mohol na­ stúpiť na Komizarovo miesto. Chievdarovia Stavik a  Dietrik už boli mŕtvi, takisto ako Theron a Jorik. Chievdarovia Tyrick alebo Khajil? Guvernéri ako Yanos alebo Heveron? Alebo azda Iver či Trahern z Rahtanu? Títo ľudia boli najodpornejší a najagresívnejší spomedzi všetkých, čo zostali v Rade. Bola som si však istá, že žiadny z nich nemá dosť prefíkanosti alebo dôvtipu, aby si naklonil celú Radu, a už vôbec nie na to, aby sa pokúsil naplniť Komizarove závratné ambí­ cie. Lenže mohlo si moje kráľovstvo dovoliť spoliehať sa na to pri takom vysokom riziku? Tá úvaha len podporila moju neistotu. Mu­ sím Morrighan varovať pred prípadnou hrozbou, aby sa na ňu sti­ hol pripraviť.

„Dva týždne máme určite,“ poznamenal Džeb v  snahe vrátiť sa k veselšej téme a hovoriť o našom náskoku. Odtrhol ďalší kus jazvečej pečienky. „Keď sme odchádzali, vo Svätyni panoval chaos. Ak budú súperiť o moc, tak skoro sa pozdĺž rieky nevydajú.“

„Ale vydajú sa.“ Sven pozoroval Rafeho chladnými sivými očami. „Otázka nie je kedy, ale koľ ko mužov pošlú. Nejde im len o ňu. Ty si pre nich tiež cenná korisť. Korunný princ z Dalbrecku im nielen ukradol, čo patrilo im, ale nepochybne svojím predstieraním silno ra­ nil aj ich hrdosť.“

„Komizarovu hrdosť,“ pripomenul Rafe, „a ten je mŕtvy.“

„Možno.“

Neveriacky som sa na Svena pozrela a  srdce mi zovrela ľadová ruka. „Nijaké možno. Dvakrát som ho bodla a skrútla nožom. Roz­ párala som mu črevá na kusy!“

„Videla si ho umierať?“ spýtal sa Sven.

Videla som?

28

2

Odmlčala som sa a snažila sa poskladať rozumnú odpoveď. „Le­ žal na zemi a z posledných síl lapal po dychu,“ povedala som. „Ak na smrť nevykrvácal, potom ho zabil jed, ktorý vytečie z rozreza­ ných vnútorností do brucha. Je to bolestivá smrť. Niekedy pomalá, ale istá.“

Odpoveďou mi bolo ticho a  obozretné pohľady, ktoré si medzi sebou vymenili.

„Nie, nikdy predtým som nikoho do brucha nedobodala,“ doda­ la som. „Mám však troch bratov a všetci sú vojaci. Vždy mi všetko vysvetľovali na rovinu. Neexistuje spôsob, ako by také niečo mohol Komizar prežiť.“

Sven sa zhlboka napil z  plecháčika. „Teba trafil do chrbta šíp a spadla si do ľadovej rieky. Ani to nie sú najlepšie vyhliadky, a pozri, stále si tu. Keď sme utekali z terasy, Komizar tam nebol.“

„To nič neznamená.“ Počula som, ako mi v hlase zaznela panika. „Ulrix alebo nejaký iný strážca ho odniesli. Je mŕtvy.“

Rafe odložil šálku. Lyžica cinkla o stenu nádobky. „Lia má pravdu, Sven. Sám som videl, ako Ulrix odvliekol telo cez bránu. Rozoznám mŕtvolu, keď ju vidím. Komizar to má za sebou, o tom niet pochýb.“

Medzi päticou mužov zavládlo napäté ticho. Potom Sven mlčky ustúpil a prikývol.

Ani som si neuvedomila, že sa nakláňam dopredu. Oprela som sa o hune, ktoré mi Rafe naskladal pod chrbát, zmohla ma vyčerpanosť. Po chrbtici mi stekal pot.

Rafe sa načiahol a siahol mi čelo. „Už máš zasa horúčku.“

„To spôsobil ten oheň a teplá polievka,“ namietla som.

„To je jedno, musíš si oddýchnuť.“

Nehádala som sa. Poďakovala som Orrinovi za večeru a Rafe mi pomohol na lôžko. Tých pár krokov ma vyčerpalo, sotva som vláda­ la držať oči otvorené, keď ma Rafe ukladal. Toľ ko pohybu a hovoru som si už dlho neužila.

Rafe sa nado mňa naklonil, odhrnul mi z tváre vlhký pramienok vlasov a pobozkal ma na čelo. Chcel sa narovnať, ale zadržala som ho. Chcela som zistiť, čo ešte videl.

„Určite si videl Komizara mŕtveho?“

29

2

Prikývol. „Áno, nerob si starosti. Zabila si ho. Teraz odpočívaj, Lia.“

„A čo ostatní? Myslíš, že prežili? Guvernér Faiwell, Griz, Kaden?“

Pri zmienke o Kadenovi Rafe zaťal čeľusť. Nakoniec pokrútil hla­ vou. „Nie, nemyslím. Keď sme utekali, videl som, ako sa na nich vo­ jaci vrhli. Kaden a ostatní nemali kam utiecť. A bol tam Malich. Na­ posledy som Kadena videl, ako s ním bojuje. Keď sa potom Malich objavil pri rieke, môžeš asi uhádnuť, ako to s Kadenom dopadlo.“

Bolesť z toho, čo nevyslovil, na mňa doľahla. Áno, znamenalo to, že Kaden už Malichovi nemohol zabrániť...

„Skončil tak, ako si zaslúžil,“ ozval sa ticho Rafe.

„Ale pomohol nám ujsť.“

„Nie, nepomáhal nám ujsť. Bojoval, aby ti zachránil život a za to som mu vďačný, ale nechcel ti pomôcť utiecť. Nemal ani potuchy, že vieme ako.“

Vedela som, že má pravdu. Kaden aj Griz ma chceli zadržať vo Vende, aj keď každý z iného dôvodu. Pomôcť mi pri úteku nebola ich pohnútka, aby na moju ochranu zdvihli kordy proti vlastným ľuďom.

„Bol jedeným z nich, Lia. Zomrel tak, ako žil.“

Zatvorila som oči. Viečka mi od vyčerpania klesli takmer tak, že som ich nemohla udržať. Pery ma pálili od horúčosti, a keď som za­ mrmlala odpoveď, zaštípalo ma v nich. „V tom je práve tá irónia. Ne­ bol jedným z nich. Bol Morrighančan. Z urodzeného rodu. Uchýlil sa do Vendy, keď ho zradili vlastní ľudia. Tak ako mňa.“

„Čo si to povedala?“

Tak ako mňa.

Počula som, ako Rafe odchádza, a potom ďalší šepot, ale tentoraz som tomu nerozumela. Ich tlmené hlasy sa splietali s  temnotou na hodvábnu čiernu hmlu.

+

S trhnutím som sa prebrala a obzerala sa okolo, snažila sa spomenúť si, čo ma prebralo. Sen? Na nič som si však nespomínala. Rafe spal vedľa mňa, ruku ochraňujúco položenú okolo môjho pása, akoby sa bál, aby ma niekto neuniesol. Džeb sedel chrbtom opretý o  veľ ký

30

2

balvan, kord po ruke. Mal hliadku, ale viečka mu oťaželi. Ak máme dvojtýždňový náskok, prečo sa vôbec obťažovali s hliadkou? Samo­ zrejme, boli tu divoké zvieratá, ktoré by mohli našu jaskyňu pokla­ dať za vhodné útočisko. Orrin spomínal, že zahliadol stopy pantera.

Džeb asi prehrabol oheň, pretože jeho plamene šľahali vysoko. Mňa však na pleciach zamrazilo. Oheň sa zamihotal vo vetre a tiene stmavli ešte viac.

Rýchlo, slečna.

V hrudi ma zabolela ozvena Asterinho hlasu. Pomyslela som si, či ma bude sprevádzať už navždy. Oprela som sa o jednu ruku a napila sa z poľnej fľaše. Rafe zacítil môj pohyb a objal ma pevnejšie, prisu­ nul sa telom bližšie ku mne. V jeho posunku som nachádzala útechu. Akoby odmietal dovoliť, aby nás ešte niekedy niečo rozdelilo.

Sven chrápal. Orrin ležal na boku s pootvorenými ústami a z kú­ tika mu vytekal pramienok slín. Tavish bol schúlený do klbka, cez hlavu mal pretiahnutú deku, z ktorej vykúkal len prameň jeho hus­ tých čiernych vlasov. Všetci vyzerali tak pokojne, dopriali si odpoči­ nok, ktorý tak veľmi potrebovali. Aj ich telá sa museli vyhojiť z mno­ hých rán.

Chcela som sa zviesť späť na pokrývku, keď ma zase zamrazilo, tentoraz silnejšie. Chlad mi doľahol na hrudník, až som nemohla dý­ chať. Tiene hustli čím ďalej, tým viac a strach sa plazil okolo mňa ako zmija pripravená uštipnúť. Čakala som. Vedela. Bála sa. Niečo nese­ delo...

Rýchlo, slečna, poponáhľajte sa. Inak všetci zomrú.

Posadila som sa vzpriamene a zalapala po dychu.

„Nemôžeš spať?“ spýtal sa Džeb.

Pozerala som naňho a pery mi brneli od ľadového strachu.

Džeb zívol. „Slnko vyjde až tak o  hodinu,“ poznamenal ticho. „Mala by si ešte skúsiť zaspať.“

„Musíme odísť,“ povedala som nahlas. „Hneď.“

„Psst! Všetci spia,“ upozornil ma Džeb. „Nie je...“

„Vstávajte!“ zvrieskla som. „Vstávať, rýchlo! Odchádzame!“

31

2

PIATA KAPITOLA

KADEN

Nájdite ju. Nevracajte sa bez nej, živej či mŕtvej, to je jedno. Zabite ich všetkých, ale ju prineste naspäť.

V hlave mi znelo to, čo mohli byť aj Komizarove posledné slová. Chcel jej hlavu ako dôkaz. Aby raz a navždy uhasil iskru rebélie vo Vende. Povraždiť pár jasajúcich príslušníkov klanov na námestí mu nestačilo.

Obzrel som sa na vratkú lávku, po ktorej sme práve previedli kone, jedného za druhým. „Urobím to,“ povedal som Grizovi a vzal mu se­ kerku. Chcel protestovať, ale vedel, že by to bolo zbytočné. Nemo­ hol zdvihnúť ruku, aby pritom nezbledol od bolesti. Na čo by jemu stačilo desaťkrát seknúť, ak by nebol ranený, na to som ja potreboval dvojnásobný počet úderov. Nakoniec sa polená uvoľnili a reťaze klesli do vody. Zastrčil som sekeru a pomohol Grizovi na koňa. Čakala nás dlhá drsná púť, nemali sme žiadne stopy, ktorých by sme sa mohli dr­ žať. Len Grizovo tušenie a blednúcu spomienku.

Pritiahol som si plášť k telu, aby som sa ochránil pred chladom. Akí boli všetci zákerní. Mal som vedieť, že guvernér Obraun patrí k nim. Pri dohadovaní Rady sa tak ľahko podvolil a pristúpil na zvý­ šenie daní, pretože vedel, že sa ho to nikdy nebude týkať. A  princ. Prekliati klamári. Bol to princ. Prsty v rukaviciach, ktorými som zvie­ ral opraty, mi stuhli. Všetko teraz začínalo zapadať do seba. Všetky podrobnosti za celý ten čas až späť k Terravinu. Bol to cvičený vojak,

32

2

tak ako som ho podozrieval – zrejme mal za sebou ten najlepší vý­ cvik, aký mu Dalbreck mohol poskytnúť. Keď Griz priznal, že o jeho totožnosti celý čas vedel, mal som chuť ho za tú zradu zabiť. On mi však na revanš pripomenul moje zradné správanie. Nehádal som sa s  ním. Ja som zradil prísahu pred mnohými mesiacmi, keď som jej nedokázal podrezať hrdlo. Vtedy v domčeku pri hostinci, v spánku.

Prineste ju späť.

Komizar ju chcel za to, čo urobila, vidieť tak či tak mŕtvu. Za to, čo všetci urobili. Bol by však radšej, keby ju priviedli živú. Potom by ju za jej zradu nechal trpieť verejne, čo najpríšernejšie.

Nájdite ju.

A to aj urobím. Aj keby to malo byť spojené s posledným vend­ ským vydýchnutím.

íchor besnel, nebesia zúrili

a pustatina skúšala Pozostalých, kým sa na zem nevyliali posledné zvyšky temnoty. Morrighan poverila Svätých ochrancov rozprávaním príbehov, lebo aj keď skaza bola už za nimi, nemala byť zabudnutá, pretože v ich srdciach ďalej kolovala krv predkov.

Morrighanská Kniha svätého písma, II. zväzok


1

34

2

ŠIESTA KAPITOLA

RAFE

Na jej výkrik sme sa prudko prebrali, vyskočili, tasili kordy a rozhlia­ dali sa po nebezpečenstve.

Džeb nás upokojoval, že je to falošný poplach, nič sa nedeje. Len­ že Lia sa už nejako pozviechala na nohy. Mala divoký pohľad a opa­ kovala, že musíme odísť preč. Vydýchol som od úľavy a spustil kord. Mala len nočnú moru. „Lia, to bol len zlý sen. Počkaj, pomôžem ti zase sa uložiť.“

S krivkaním predo mnou cúvla. Tvárila sa zanovito, na tvári sa jej leskol pot. Načiahla ruku, aby si ma udržala od tela. „Nie! Oblečte sa a pripravte sa. Ráno vyrazíme.“

„Pozri sa na seba,“ snažil som sa ju priviesť k rozumu. „Potácaš sa ako opitá. Nemôžeš ísť na koni.“

„Môžem a pôjdem.“

„Prečo to náhlenie, princezná?“ spýtal sa Sven.

Skĺzla pohľadom odo mňa k mojim mužom. Stáli pevne rozkroče­ ní, dávali jasne najavo, že nebudú konať na základe jej nezmyselných príkazov. Vystúpila jej vari horúčka?

Liine črty stuhli. „Prosím, Rafe. Musíš mi to veriť.“

V tej chvíli som pochopil, o čom hovorí. O takzvanom dare. Aj tak som váhal. Veľa som o tom nevedel a už vôbec som tomu nero­ zumel. Čomu mám viac veriť: svojim skúsenostiam a vojenskému vý­ cviku alebo daru, ktorý mi nedokázala nijako vysvetliť?

35

2

„Čo si videla?“ spýtal som sa.

„Nejde o to, že by som niečo videla, ale počula som – Asterin hlas. Varovala ma, že sa musíme poponáhľať.“

„A neopakovala ti to predtým ustavične?“

„Najmenej desaťkrát,“ potvrdila, ale zostávala pevne stáť.

Všetok tento rozruch iba pre sen o mŕtvom dievčatku?

Po celý čas od chvíle, keď som Liu tam na brehu zdvihol do náru­ čia, som sa obzeral cez plece, pátral som po nebezpečenstve. Vedel som, že tam niekde striehne. Teraz som však musel dať túto neistú vyhliadku na jednu misku váh, a na druhú Liino uzdravovanie.

Odvrátil som sa. Snažil som sa premýšľať. Nebol som si istý, či ro­ bím správne rozhodnutie, ale otočil som sa k svojim mužom a zave­ lil: „Zbalíme sa.“

36

2

SIEDMA KAPITOLA

PAULINE

Celé mesto okrem vdov bolo zahalené do čiernej farby. Tie nosili bie­ le smútočné šály, aký som pred niekoľ kými mesiacmi nosila aj ja. Po­ sledné dni boli ako nočná mora, pre Civicu i pre mňa. Morrighan ne­ stratil len celú čatu mladých vojakov vrátane korunného princa, ale aj Prvú dcéru princeznú Arabellu, ktorá bola teraz označená za najhor­ šieho zo zradcov a vinili ju za princovu smrť. V hostincoch sa o tom ohavne klebetilo, povrávalo sa, že to najhoršie ani verejne neoznámi­ li, že vraj Lia sama zabodla kord do Waltherovej hrude.

Kráľ ochorel. Šepkalo sa, že má choré srdce. Walther bol jeho pý­ chou, ale Lia... aj keď sa tak často hádali, aj keď ho rozčuľovala, všetci vždy tvrdili, že je celá po ňom. Jej zrada ho zničila.

A čo spravila mne?

Stále som ešte Mikaela nekonfrontovala. Namiesto toho som si v posledných dňoch pripomínala všetky naše rozhovory, preosieva­ la slovo za slovom ako okruhliaky. Hľadala medzi nimi zlatý nuget pravdy.

Samozrejme, Pauline, len čo sa vrátim z poslednej patroly, usadíme sa v Ter‑ ravine. Pôjdem s tebou kamkoľvek, kde sa budeš cítiť ako doma.

Mikael, ak by som náhodou musela odísť skôr, budeš vedieť, kde ma hľadať. Prídeš tam za mnou?

Určite, láska. Nič ma od teba neoddelí. Poď so mnou, ešte naposledy, než naša čata odíde.

37

2

A potom mi bozkami zasypal hánky a zaviedol ma do opusteného mlyna na brehu rybníka. Vždy mal naporúdzi tie správne slová, robil správne veci, pozeral sa na mňa tak pevne, až som verila, že mi vidí do duše. V hrudi ma ešte teraz pálilo pri spomienke na jeho bozky. Stále som po ňom túžila. Túžila som, aby svoje slová myslel vážne. V bruchu mi rastie jeho dieťa.

Nemohla som však poprieť, že som počas tých týždňov v Terra­ vine, keď som naňho čakala, začala pociťovať nejasnú obavu. Myslela som si, že je to strach o jeho bezpečnosť, strach, aby sa mu pri pat­ role niečo nestalo, lenže teraz som si hovorila, či to nebol iný strach. Taký, že som si ho ani sama nechcela pripustiť.

Lia sa to nejako dozvedela. Musel to byť Walther, kto jej o  Mi­ kaelovi narozprával niečo hrozné, o čom bol presvedčený, že je to pravda. A ona tak málo verila v môj vzťah s Mikaelom, že mi nič ne­ povedala. Walther sa mohol mýliť.

Tak prečo za mnou Mikael do Terravinu neprišiel? Prečo za ním teraz nejdem? Čo mi bráni prezradiť mu, že som tu, uvidieť úľavu v jeho očiach? Pustila som sa do štrikovania ešte zúrivejšie.

„Myslíš, že tvoje dieťa bude mať dve hlavičky?“

Pomykala som priadzu, vypárala nadbytočný kúsok a pozrela na Gwyneth. Bola oblečená na bohoslužbu. Ja tiež. Bolo načase vyraziť. Tešila som sa na prechádzku cez mesto k cintorínu pri opátstve. Pa­ novnícky pár sa dostaviť nemohol – kráľ bol chorý a kráľovná bola pri ňom –, ale budú tam Bryn a Regan. Dlho sa nám neozvali a ja som sa bála, že sa aj oni obrátili proti sestre, ale potom Bryn poslal list. Chceli sa pozhovárať. Aj keby stál proti Lii celý Morrighan, v  tých dvoch stále zostávala iskrička dôvery k sestre. A Bryn mal ďalšie sprá­ vy, ktoré nám chcel povedať. Správy, s ktorými – ako písal – je lepšie nezdôverovať sa papieru.

Odložila som štrikovanie, a  keď sme vyšli von, premýšľala som o tom, či sa Lia ešte vôbec niekedy bude môcť bezpečne vrátiť domov.

38

2

ÔSMA KAPITOLA

Kým osedlávali kone a balili zásoby, dohadovali sa o tom, ktorou ces­ tou bude najlepšie sa vybrať. Mali sme na výber medzi cestou na juh, kde by sa dali ľahšie prekročiť hory, ktoré tam klesali. Alebo priamo na západ cez horský priesmyk, čo bola strmšia a  ťažšia cesta, bola však rýchlejšia.

„Pôjdeme na západ,“ ozvala som sa.

Tavish zmeravel a prestal nakladať na koňa. On bol za južný smer. Pozrel sa na Rafeho, na mňa akoby sa pozrieť odmietal. „Ten prie­ smyk nepoznáme a v hlbokom snehu bude prechod ešte ťažší.“

Rafe upevnil moju sedlovú tašku na koňa, na ktorom som mala ísť, a opäť skontroloval pracku, kým odpovedal: „Ale ušetrí nám to nejaké kilometre k najbližšej pevnosti. Pritom sa dostaneme priamo do Údolia obrov, kde je veľa rozvalín. Tie nám môžu poslúžiť ako prí­ strešie a úkryty.“

„Predpokladáš, že sa budeme musieť skrývať?“ namietol Tavish. „Netvrdil si vari sám, že máme dva týždne náskok?“

Všetci vrátane Rafeho sa odmlčali. Tavishov útočný tón sa nedal prepočuť. Očividne nemal vôbec vieru v môj dar. Došlo mi, že ju asi nemá nikto z nich.

„Zmena plánov, Tavish,“ predniesol rozhodne Rafe. „Máme novú informáciu.“

Zmena plánov. Takmer som videla, ako sa tie slová v Tavishovej

39

2

hlave rozsvietili. Stále sa vyhýbal môjmu pohľadu, keď prikývol. „Tak­ že na západ.“

Išli sme vo dvojiciach, v  improvizovaných plášťoch z  konských huní ukoristených vendských zvierat, aby sme sa chránili pred chla­ dom. Na čele šli Sven a Tavish, za nami Džeb a Orrin s náhradným koňom. Cítila som, ako ma Rafe pozoruje, akoby som mohla spadnúť zo sedla. Pravdupovediac, keď som sa doň posadila, myslela som, že sa mi poranené stehno roztrhne na dva kusy. Prvotná oslepujúca bolesť ustúpila, ale nahradilo ju vytrvalé pálenie. Takmer som ten plášť ne­ potrebovala, pretože mi pri každom došliapnutí konského kopyta na zem vyrazili na čelo ďalšie kvapôčky potu. Kedykoľvek sa kôň pošmy­ kol na zamrznutej zemi, stisla som zuby do masky bolesti, pretože mi slová Rýchlo, inak všetci zomrú ďalej rezonovali v mysli. Nechcela som, aby nás niečo, napríklad moje vlastné bolestné stonanie, spomalilo.

„Choď ďalej,“ oslovil ma Rafe. „Hneď sa vrátim.“ Obrátil koňa a zakričal na Svena, aby zaujal jeho miesto.

Sven sa zastavil a čakal, kým ho dohoním. „Ako to zvládaš, prin­ cezná?“ spýtal sa.

Nechcela som priznať, že chrbát aj nohu mám od bolesti v  jed­ nom ohni. „Celkom dobre. Teraz, keď mi Tavish vytiahol tie hroty, cítim sa oveľa lepšie ako predtým.“

„To rád počujem. Do bezpečia našej predsunutej pevnosti nás čaká ešte dlhá cesta.“

Tavish išiel pred nami a neobzeral sa. Sledovala som, ako nás ve­ die terénom. Každý krok v snehu bol neistý, nohy našich koní v ňom mizli až po sponky.

„Nemá veľ kú radosť z  toho, že sme vyrazili tak náhle,“ ozvala som sa.

„Možno sa mu len nepáčia okolnosti,“ odpovedal Sven. „Tavisha si v jeho pluku cenia ako výborného taktika. Včera argumentoval za rýchly odchod.“

„A Rafe to odmietol.“

„Ale jedno tvoje slovo a...“ Sven nechal koniec vety odvisnúť vo vzduchu, čo ma prinútilo v duchu sa pýtať, či aj on spochybňuje Ra­ feho rozhodnutie.

40

2

„Nešlo o moje slovo. Ani o môj názor. Bolo to niečo iné.“

„Áno, viem. No Tavish neverí ani na mágiu.“

Mágiu?

Civela som na Svena, až zacítil môj pohľad a  obrátil sa ku mne. Prižmúrila som oči. „Tak to máme niečo spoločné. Ani ja neverím na mágiu.“

Rafe na nás zamával, aby sme zastali, a s Orrinom po boku nás dohonil. Vyhlásil, že si prezrel kone a že Orrinov má dlhšie šikmejšie sponky a pružnejší chrbát.

„Vymeníte sa. Na ňom sa ti pôjde lepšie, Lia.“

Bola som za tú výmenu vďačná, aj preto, že si so mnou koňa ne­ musel vymeniť Tavish. Aj bez toho kvôli mne utrpelo jeho ego. As­ poň kvôli mne nebude trpieť aj jeho zadok.

Ďalších niekoľ ko hodín bolo nečakane oveľa príjemnejších. Rafe poznal kone dobre – aj jazdcov. Stále ma po očku sledoval.

Keď sa uistil, že sa mi sedí pohodlnejšie, rozbehol sa dopredu po­ zhovárať sa s Tavishom. Poznal aj svojich mužov a vedela som, že mu Tavishova ranná zatrpknutosť neunikla. Sven zladil krok svojho zvie­ raťa s mojím a sledovali sme dvojicu pred nami. Tavish v jednej chvíli zaklonil hlavu a zasmial sa. Dlhé husté čierne vlasy mu pritom splý­ vali na chrbát. Sven mi porozprával, že Rafe a Tavish sa stali blízkymi priateľmi už pri skladaní vojenskej prísahy a že sa spolu často zaplietli do problémov. V paláci a v meste boli skoro nerozluční. Pripomenu­ lo mi to mojich bratov a neplechy, ktoré sme spolu stvárali, a zacítila som dôverne známy osteň smútku za domovom. Posledná vidina vo Svätyni mi ukázala, že správa o Waltherovej smrti už dorazila do Ci­ vicy. Dorazili tam aj Komizarove lži o mojej zrade? Mám vôbec ešte nejaký domov, kam by som sa mohla vrátiť? Pravdepodobnejšie bolo, že Dalbreck zostal jediným kráľovstvom, kde nie je na moju hlavu vy­ písaná odmena.

Zastavili sme sa dosť dlho pred súmrakom. Našli sme jaskyňu na záveternej strane hory, ktorá nás trochu chránila pred počasím. Bola som rada, že sme sa utáborili skôr, pretože som bola na pokraji síl a vyčerpaná. Hnevalo ma, že sa tej slabosti nedokážem zbaviť silou vôle. Toto bol pre mňa nový a pokorujúci pocit, musieť sa pri každej

41

2

maličkosti spoliehať na druhých. Musela som myslieť na Aster a všet­ kých ostatných, ktorí boli celý život závislí od priazne a milosrden­ stva iných. Skutočná sila im bola odopretá, pretože tú si uzurpuje hŕstka mocných.

Trvala som na tom, že sa dovnútra dokrivkám sama, a  obzera­ la som sa po našej dnešnej nocľahárni. Rafe išiel nazbierať drevo na oheň. Keď sa Tavish postaral o kone, vyhlásil, že pôjde Rafemu po­ môcť s drevom. „Budeme ho potrebovať veľa.“

Povedal to tak významne, až som pochopila, že to adresoval mne. No nevšímala som si ho a začala som si na zemi rozbaľovať prikrývky.

„Radšej sa posuň čo najviac dozadu, princezná,“ poradil mi. „Táto jaskyňa je plytká a otvorená, nevyhrejeme ju tak dobre ako tú pred­ chádzajúcu.“

Obrátila som sa k nemu. „To chápem, Tavish, ale aspoň zostane­ me nažive.“

Počula som šuchot topánok, ako sa ku mne po tej poznámke ob­ racali aj ostatní. Potom bolo ticho. Vo vzduchu viselo napätie z oča­ kávania.

Tavish okamžite vycúval. „Nijako som to nemyslel.“

„Samozrejme, že myslel,“ namietla som a vykročila oproti nemu. „Máš schopnosti, ktoré nesmierne obdivujem, Tavish. Pomohli za­ chrániť život mne aj Rafemu a za to ti budem do smrti vďačná. No sú aj iné schopnosti ako fyzická sila. Tiché a nenápadné, ale rovnako cenné, aj keď im tak úplne nerozumieš.“

„Tak mu pomôž, aby ich pochopil.“

Otočila som sa k ústiu jaskyne. Rafe sa vrátil s náručím raždia.

Odložil ho a podišiel k nám. „Pomôž nám všetkým, aby sme ich pochopili.“

Čakali, či niečo poviem. Obrnila som sa proti známemu pocitu zlyhania, ktorý sa ma zmocňoval pri každej zmienke o  dare. Ibaže namiesto toho sa ma zmocnil nový pocit, pocit istoty a rozhodnosti. Prvýkrát v živote mi pri zmienke o dare nestiahlo žalúdok. Hanba, ktorú som vždy cítila na morrighanskom dvore, sa nedostavila. Ne­ mala som potrebu ospravedlňovať sa im za niečo, čo nedokážu – ale­ bo nechcú – pochopiť. Bolo to ich bremeno, nie moje.

42

2

Dokrivkala som sa k Rafeho kordu, ktorý ležal v pošve na podlahe jaskyne. Rýchlo som ho vytasila a podržala vo výške. „Toto je tvoja sila, Rafe. Povedz mi, je tichá alebo hlučná?“

Zmätene sa na mňa zadíval. „Je to kord, Lia.“

„Hlučná,“ navrhol Džeb. „Aspoň v bitke je to hlučná sila. A smr­ tiaca.“

Sven sa načiahol za hrotom a jemným tlakom ho sklonil k zemi, aby mu nemieril na tvár. „Môže to byť aj tiché varovanie, keď ti len visí pri boku.“

„Je to kalená oceľ,“ vyhlásil pragmaticky Tavish.

„Takže čo to je?“ spýtala som sa. „Kov? Hluk? Ticho? Smrť? Va­ rovanie? Ani vy sa na tom nezhodnete.“

„Kord môže predstavovať množstvo vecí, ale...“

„Definujete ho termínmi vo svete, ktorý je vám dôverne známy, ktorý môžete vidieť, cítiť a ohmatať. Lenže čo ak je tu svet, ktorý ho­ vorí iným spôsobom? Čo ak sú iné spôsoby, ako vidieť, počuť, cítiť? Necítili ste niekedy niečo hlboko v  sebe? Nezazreli ste to kútikom oka alebo pod viečkami? Nepočuli ste hlas, ktorý hovoril len vo va­ šej hlave? A aj keď ste si tým neboli istí, srdce sa vám hneď rozbehlo o čosi rýchlejšie? Teraz si to vynásobte desiatimi. Niektorí z nás majú možno tú schopnosť rozvinutejšiu.“

„Vidieť bez očí? Počuť bez uší? Hovoríš o mágii.“ Tavish sa ani nesnažil zamaskovať cynizmus v hlase.

Napočudovanie mi to pripomenulo seba samotnú, keď som o tom prvýkrát hovorila s Diharou. Spomenula som si na jej slová: Čo iné je mágia ako spôsoby, ktoré sme ešte nepochopili? Pokrútila som hlavou. „Nie, nie je to mágia. Je to niečo hlboko vnútri, čo je našou súčasťou rovna­ ko ako naša krv alebo koža. Tak prežili Predkovia. Keď prišli o všet­ ko ostatné, museli sa vrátiť k jazyku poznania pochovanému hlboko v nich, inak by to nezvládli. Niektorí v tom boli silnejší ako iní, a tí potom pomáhali prežiť tým slabším.“

Nedôvera v Tavishových očiach pretrvávala. „Bolo to len pár slov, čo si počula, a navyše si napoly spala,“ zahundral. „Vieš iste, že to ne­ bol len vietor?“

„Ty máš vždy istotu, keď ide o tvoje schopnosti? Vieš iste, že tebou

43

2

navrhovaná taktika bude zaberať tak, ako má? Vie Orrin vždy naisto, že jeho šíp poletí rovno? Keď niekto z vás tasí kord, viete s úplnou istotou, že ním skolíte nepriateľa? Nie, nie som si vždy istá svojím da­ rom, ale viem celkom určite, že t



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist