načítání...


menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Tajomná lekáreň – Anna Ruhe

Tajomná lekáreň

Elektronická kniha: Tajomná lekáreň
Autor: Anna Ruhe

– V starej vile to zvláštne vonia – mnohými vôňami súčasne. To si Luci všimne vo svojom novom domove ako prvé. Nedokáže však zistiť, odkiaľ tie neobyčajné pachy prichádzajú. Ani kľúč, ktorý nájde pod drevenou doskou v schodisku, nepasuje do ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  189
+
-
6,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » FRAGMENT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2020
Počet stran: 256
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 999-00-020-7803-3
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

V starej vile to zvláštne vonia – mnohými vôňami súčasne. To si Luci všimne vo svojom novom domove ako prvé. Nedokáže však zistiť, odkiaľ tie neobyčajné pachy prichádzajú. Ani kľúč, ktorý nájde pod drevenou doskou v schodisku, nepasuje do žiadnej zámky. Existuje vo vile tajná izba? Luci sa pustí do pátrania spolu so svojím malým bratom Bennom a chlapcom od susedov Matsom. Keď sa im podarí preniknúť do skrytej časti vily, nemôžu uveriť vlastným očiam...

Zařazeno v kategoriích
Anna Ruhe - další tituly autora:
 (e-book)
Tajomná lekáreň Tajomná lekáreň
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Tajomná lekáreň

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.fragment.sk

www.albatrosmedia.sk

Anna Ruhe

Tajomná lekáreň – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2020

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.



Title of the original German edition: Die Duftapotheke – Ein Geheimnis liegt in der Luft

by Anna Ruhe, illustrated by Claudia Carls

© 2018 by Arena Verlag GmbH, 97074 Würzburg, Germany

Lic.: Agentur Dr. Ivana Beil, Schollstr. 1, D – 69469 Weinheim

Translation © Silvia Ivanidesová, 2020

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-1787-8

ISBN e-knihy 978-80-566-1837-0 (1. zveřejnění, 2020) (epub)

ISBN e-knihy 978-80-566-1838-7 (1. zveřejnění, 2020) (mobi)

ISBN e-knihy 978-80-566-1836-3 (1. zveřejnění, 2020) (ePDF)


Ilustrácie Claudia Carls


Pre Luka & Mila

... vždy a všetko

Anna Ruhe sa narodila v Berlíne. Po pobyte v Anglic

ku študovala komunikačný dizajn a ilustráciu a nie

koľko rokov pracovala ako grafická dizajnérka vo

veľkých i malých grafických štúdiách. Napínavé prí

behy sa v jej hlave rodili odjakživa, s písaním však

začala po narodení svojich dvoch detí. Žije s rodinou

v Berlíne.

Claudia Carls sa v detstve nevedela rozhodnúť, či

chce byť spisovateľkou, alebo umelkyňou, až kým sa

táto dilema napokon nevyriešila rozhodnutím ísť

študovať knižnú ilustráciu. Vyštudovaná dizajnérka

žije a pracuje v Hamburgu a tvorí obrázkové knižky,

knihy pre deti a mládež, populárno-náučné publiká

cie a plagáty.


„Oči sú kľúčom k duši,

ale nos je bránou.

Daan de Bruijn, majiteľ Voňavej lekárne, 1825 – 1898


Exp

e

d

n

á

k

n

ih

a

Obl

as

ť

A

m

a

z

o

nk

y

pr

esná

zeme

pi

sn

á

d

ĺž

ka

a

ší

rka

pr

ís

n

e

t

a

jn

á

Záznam

zo 6. augusta 1869


Ráno bolo

hm

lis

a

náš poc

ho

d

c

ez

nesch

od

t

er

én

vy

čerpáv

aj

úc

i,

Záznam

zo 6. augusta 1869

n

o žiadna z

m

oj

ic

h

cie

st ma do

te

ra

z

n

epotešila v

ia

c.

V

še

tka

náma

ha

p

osledných

d

s

a

vy

pla

tila. U

ro

bi

l

so

m živo

tn

ý o

bj

av

! M

á neu

ve

ri

te

ľn

ý

dosah a ne

s

a

s

ni

čím

poro

vn

.

a

ta

jomne

jší

ak

o

no

čn

é nebo na

d

na

m

i.

N

eustále

z

ne

ho

st

úp

a intenz

ív

na

v

ôň

a,

k

to

rá prip

om

ín

a

st

ov

ky vecí sú

ča

sn

e.

M

ôj obj

av

spo

chy

bn

í v

še

tko

, čo

sme

s

i o

vôňa

ch d

ote

raz

m

ysl

eli

.

J

ednoduc

ho

zm

ení

sv

et.

I

de o ligota

k

us

h

or

niny, tem

ne

í



99

1

P

rvý budíček bola tá zvláštna vôňa. Ten

inten zívny pach mi pripadal dosť nezvyčaj­ ný. Vychád zal nielen z nábytku a tmavého dreveného obloženia, ale odvšadiaľ.

Druhý budíček bol môj malý brat, ktorý na mňa reval zdola.

„Luci! Pooď!“

Energicky som si vytiahla paplón vyššie. Jednodu­ cho som nebola pripra­ vená na to, čo ma čakalo. Okrem toho bolo na vstávanie ešte príliš skoro, hoci vonku už opreteky švito­ rili vtáky a moju izbu zaplavilo 10 jasné svetlo. To však súviselo najmä s hlúpou babičkov­ skou záclonkou, ktorá zakrývala iba spodnú polovicu okna. Keď som včera po našom príchode zbadala tú oha­ vu, ako prvé mi napadlo, že sa jej musím zbaviť. Veď ne­ mám stodvadsať rokov ako tá háčkovaná handra na tyči. Lenže potom som si pomyslela, že keď tam tá záclona napriek svojmu výzoru visela sto rokov, mala by dostať aspoň férovú šancu.

Hociktoré iné dievča by o nej takto vôbec neuvažova­ lo a jednoducho by požadovalo nové závesy. No mama mi vštepovala príliš veľ ký rešpekt pred všetkým starým. Niekedy vyslovovala také smiešne vety ako: „Použité veci sú plné príbehov.“ Pritom ju vôbec nezaujímalo, či niekto chce tie príbehy počuť, alebo nie. Všetko staré bolo automaticky cenné. A bodka. Túto zásadu v našej rodine radšej nikto nespochybňoval. Iba ak by chcel mať problémy s mamou. A ja som o problémy nestála.

„Luuuciii! Raňajkyyy!“

Benno bol vytrvalý ako vždy.

Vzdychla som si. Môj brat považoval naše sťahovanie za obrovské dobrodružstvo. Páčila sa mu aj táto stará vila, záhra da a celé to staromódne haraburdie. Všetko bolo preňho neskutočne vzrušujúce.

Isteže, veď mal iba päť rokov.

Naposledy som prebehla pohľadom po prasklinách v štukovom strope a zošmykla som sa z postele. Svoju 11 prvú noc vo vile Evii som mala za sebou. A podľa všet­ kého ma čakajú ďalšie stovky.

Vkĺzla som do riflí a trička a schádzala som dolu scho­ diskom. Každý jeden schod zavŕzgal a krok za krokom ohlasoval môj príchod.

Aj tu dolu to páchlo rovnako zvláštne. Po viacerých ve­ ciach súčasne. Nebolo to nepríjemné, ale rozhodne čud­ né. A táto zmes vôní sa vznášala predo mnou i za mnou. Visela všade, ako keď sa niekto príliš nastrieka parfu­ mom, ktorý potom za sebou nechá a uzamkne v malom priestore, napríklad vo výťahu. Hádam sa neprilepí aj na mňa a nebude chtiac­nechtiac ohlasovať v budúcnosti môj príchod už z diaľ ky.

Našťastie som zacítila aj pár dobre známych pachov ako vôňu horúcej hrianky, roztápajúceho sa masla a kávy, a tak som sa na prízemí pretisla popri sťahovacích škatu­ liach do kuchyne. Všetci ostatní členovia mojej rodiny sedeli už dávno za stolom. Benno práve olizoval lekvár zo svojej hrianky a hojdal sa na stoličke.

„Čistý lekvár sa neráta ako raňajky!“ upozornil ho ocko. Znelo to, akoby to dnes nevyslovil po prvý raz.

„Dobré ráno.“

„Bré ránko, pokladík!“ Mama chlipkala kávu a listovala si v novinách.

Všetko bolo ako vždy. Uchmatla som si hrianku, čo naj­ hrubšie ju natrela lekvárom a sadla som si vedľa Benna.12

„Spala si dobre?“ Mama na mňa vrhla jeden zo svojich po hľadov, ktoré dokázali roztopiť aj ľad. Obvykle sa jej to podarilo. Ale dnes nie.

„Dalo sa to vydržať,“ zahundrala som a zahryzla som do hrianky.

Ockov pravý kútik sa nadvihol. „Veru tak, prvá noc je vždy najťažšia. U nás v spálni prefukuje ako na nejakom štíte. Šiju mám celkom drevenú.“ Energicky si šúchal plece. K tomu vystrúhal sebaľútostivú grimasu, akoby sa chystal umrieť. Celý ocko. Každú situáciu sa pokúšal zachrániť vtipom. Ale dnes u mňa nepochodil.

„Mohli sme ostať doma,“ vyhŕkla som. „Alebo sa aspoň nasťahovať do normálneho domu. Napríklad do takého s elektrickým kúrením!“

Mama sa neveriacky zasmiala. „Ako prosím? Vila Evia je sen! Môžeme byť radi, že sme ju získali tak lacno. Všet­ ky ostatné dievčatá by pukli od závisti!“

„Áno, ale iba vtedy, ak sa naše chatrné múzeum ešte predtým nerozpadne a nepochová nás všetkých pod se­ bou.“ Zhlbo ka som sa nadýchla. „A keď im porozprávam, že si musím hodinu vopred zakúriť v peci v kúpeľni, aby mi z kohútika tiekla aspoň ako­tak teplá voda, potom všetky rozhod ne puknú od závisti.“

„Luci!“ Mama odložila noviny a zagánila na mňa. „Pred­ hriať si vodu zvládli ľudia aj v minulosti. Mala by si byť rada, že vila Evia nie je beztvárna novostavba! Je stará, 13 a preto jej krása vyráža dych. Napokon, kto má dnes v kúpeľni starodávnu pec?“

„Veď práve! Nikto!“

Prevrátila som oči. Moja mama pracovala ako reštau­ rátorka, čo znamenalo, že zbožňovala všetko zaprášené alebo pokazené. Najšťastnejšia bola vtedy, keď mohla nejakej starej veci vrátiť zašlý lesk. Preto sme ju niekedy nazývali doktorka z blšáku, ale ju nenaštvalo ani to. Oble­ čenie, ktoré som na mame vídala najčastejšie, bol pra­ covný plášť umazaný od farby a sadry. V ňom sedá vala, kľačala alebo ležala v nejakých kostoloch na sta vebných lešeniach a domaľovávala nástenné maľby, ktoré ne do­ kázal rozoznať nikto okrem nej. Vo vile Evii sa síce nena­ chádzali na stenách žiadne maľby, zato však hromady prastarých rároh, ktoré – musím priznať – nevyhnutne potrebovali jej pomoc.

Sledovala som Benna, ktorý využil príležitosť: lekvár zmizol v jeho ústach a hrianka kdesi pod stolom. Teraz vstal a vybral sa hľadať svoje lego. Musela som si odpustiť úškrn, aby som ho neprezradila.

„Bohužiaľ, pekár má v sobotu otvorené iba pred po lud­ ním.“ Mama dopila posledný glg zo svojej šálky a pozrela sa na mňa. „Na zajtra nutne potrebujeme ešte jeden chlieb. Viem, že si iba teraz vstala, ale musíme toho toľ ko...“

„Áno, áno, pôjdem. Žiadny problém.“ Od minulého ro­ ka patrilo k mojim úlohám chodiť cez víkend do pekárne.14

„Ďakujem, pokladík môj,“ zaštebotala mama. „Pekáreň je poniže pri križovatke.“

„Dobre.“ Rýchlo som odložila svoj tanier do drezu. Vlastne som sa tešila, že mám dôvod vyjsť von.

Pri čistení zubov som chvíľ ku uvažovala nad tým, ako by som svoje vlasy donútila k nejakému účesu. No dnes som pre svoje spľasnuté vlasy nemala žiadne nápady. Tak som si urobila jednoduchý vrkoč. Po prvé, nebu­ dem ním prehnane pútať pozornosť a po druhé, šlo to rýchlo.

Na chodbe som si vzala peniaze, ktoré mi tam mama pripravila, vhupla som do tenisiek a zabuchla za sebou dvere s hlasným: „Hneď som späť!“

Štyri schody našej verandy som zoskočila a rozbehla som sa po Levanduľovej ulici smerom k pekárni. Zá­ hradné ploty naľavo a napravo mi siahali iba po kolená, čo bolo pre mestské dieťa ako ja fakt nezvyčajné.

K pekárovi to naozaj nebolo ďaleko. Tabuľku s namaľo­ vaným croissantom som rozoznala už z diaľ ky. Na konci Levanduľovej ulice som otvorila dvere do obchodíka a cenganie mosadzného zvončeka nado mnou ma na oka­ mih vyľakalo. Úzka miestnosť bola zariadená staromódne a tlačilo sa tu mnoho ľudí. Skutočný tradičný obchodík! Náš nový pekár sa mi ihneď zapáčil a postavila som sa na koniec radu. Úžasne tu voňali teplé žemle, vanilka a ško­ ricové osie hniezda.15

Predo mnou stáli dvaja chlapci a jeden z nich sa ku mne otočil. Bol takmer o hlavu vyšší ako ja a určite aspoň o dve triedy starší. Skôr ako som stihla odvrátiť pohľad, nadvihol jedno obočie. Okamžite ma zaplavila horú­ čava. Teraz sa navyše začal aj uškŕňať. Hádam hneď ne­ očer veniem! To mi totiž išlo skvele, ak mi bolo niečo nepríjemné.

„Ahoj,“ pozdravil ma. „Si tu nová?“

A šup! Moje telo sa začalo meniť na zápalku. Zmeravela som a hlava nabrala odtieň ako paprika.

„Ehm... včera sme sa nasťahovali do vily Evie,“ odvetila som, aby som aspoň niečo povedala. „Do toho starého domu s...“

„To fakt? Ty bývaš vo vile Evii?“ Chalan vytreštil oči a štuchol tmavovlasého chlapca vedľa seba do boku. Po­ tom sa zaškeril ešte väčšmi. „Hej, Mats, čo na to povieš? Býva vedľa nás, v tvojej obľúbenej strašidelnej vile!“

Strašidelnej vile? Nuž, začína sa to skvele. Ešte tu nie som ani deň a už sa všetci bavia na tom, že bývam vo vile Evii. Zhlboka som sa nadýchla a stisla som pery.

Mats, chlapec s tmavými vlnitými vlasmi, iba nahneva­ ne skrivil ústa. „Drž zobák, Leon!“

Blondiak sa zasmial a potľapkal Matsa po pleci. „Nepo­ čúvaj ho,“ pokračoval a opäť sa otočil ku mne. „Môj brat je vilou Eviou totálne posadnutý. Určite ťa bude ne­ ustále navštevovať a vždy bude chcieť od teba pre hliadku 16 domu.“ Nahol sa o kúsok bližšie a zašepkal: „Aby odha­ lil veľké tajomstvo.“

„Prestaň, si otravný!“ Aj Mats očervenel. Ale uňho išlo skôr o zlosť ako o rozpaky. Na zlomok sekundy na mňa Mats vrhol pohľad, ktorý som si nedokázala celkom presne vysvetliť. Potom sa jednoducho otočil k žene za pultom. „Ehm, dobrý deň. Šesť žemlí, dva croissanty a je­ den chlieb, prosím.“

Leon sa na mňa ďalej vyškieral. „A? Máš aj nejaké meno, dievča z vily Evie?“

„Áno. Mám,“ utrúsila som a nadvihla bradu, lebo som sa stále cítila nepríjemne.

V tom istom okamihu Mats zaplatil a vtisol Leonovi do ruky jedno vrecko. Pokynul hlavou mojím smerom a vyšiel spolu s bratom z obchodu. Rýchlo som si vypý­ tala jeden chlieb a štyri rožky a tvárila sa, že som Leono­ vo „Tak čau, dievča s menom!“ nepočula.

Cestou späť som svoje tempo zdvojnásobila. Zastala som až pred naším domom. Premýšľala som, čo tým chcel Leon povedať, že jeho brat je posadnutý vilou Eviou. Ktorý chlapec by mohol byť posadnutý starým domom, prosím pekne? A čo myslel tým „strašidelná vila“? Poma­ ly som otvorila záhradnú bránku a pozrela som sa nahor na múry.

Zvonku vyzerala vila Evia ako ozdobený minizámok ponorený do cukrovej polevy. Aspoň vtedy, keď stál 17 človek dosť ďaleko a napoly prižmúril oči. Mama včera pri našom príchode neustále opakovala slovo „očaru­ júce“ a ukazovala na cifrované liatinové zábradlie, neko­ nečné okenné priečky a pestré sklenené tabule.

Keď však stál človek rovno pred vilou, najneskôr vtedy mu došlo: tá búda sa čoskoro zrúti. Fasáda sa drobila vo všetkých kútoch, okná sa ledva dali zavrieť, farba sa olu­ povala, hrozne čudne to tu páchlo a po všetkých stenách a sklách sa nahor ťahal divý brečtan. Ale to najhoršie bola lokalita, kde vila stála. Celých šesť hodín sme sa nudili v aute, kým sme sem konečne dorazili – niekde pánu bohu za chrbtom, tesne pred hranicou s Holandskom. Ako päť­ ročná by som také sťahovanie považovala za veselé, ale v trinástich? Rozhodne nie!

Pomaly som stúpala na verandu pred vchodovými dve­ rami. Keby sa ocko neposekal s riaditeľom svojej školy, potom by nemusel hľadať voľné miesto pre učiteľa hudby a nikdy by nenavrhol, aby sme sa presťahovali. A neocitla by som sa na Levanduľovej ulici 33 v akomsi zapadákove.

Často som si predstavovala, aké by to bolo, keby som mala tajné superschopnosti, pomocou ktorých by som mohla všetko zmeniť. Pár vecí by sa totiž rozhodne našlo. Po prvé, premenila by som sa na niekoho, kto neočerve­ nie pri každej príležitosti ako paprika. Už nikdy by som nejachtala, keď sa so mnou niekto pustí do reči, a necítila by som sa trápne.18

Predovšetkým by som však naspäť pričarovala svoj sta­ rý domov.

Bohužiaľ, čarovať som nevedela a superschopnosti som tiež nemala žiadne. Odteraz nebude môj život iba nudný, ale aj totálne osamelý.

Naskočila mi husia koža, keď som pomyslela na to, že budem chodiť do školy, kde učí môj otec. Horšie to už byť nemohlo. Rýchlo som tieto myšlienky odsunula na­ bok. Najprv budú letné prázdniny, takže nepôjde hneď do tuhého. Ak opäť nestretnem Leona.

Siahla som po svojom mobile, ale odvčera sa nič ne­ zmenilo: žiadny internet. Takže som svojej najlepšej ka­ marátke Mone stále nemohla poslať pár fotiek tejto roz­ padajúcej sa búdy a dúfať v jej súcit. Vzdychla som si. Keby Mona nebývala v Berlíne, vzdialenom stovky kilo­ metrov, nebolo by to až také zlé. Čo budem bez nej ro­ biť? Mohla by som jej zavolať? No ona určite ešte leží v posteli. Keď Mona nešla do školy a nemusela vstávať, rozhodne sa s tým neponáhľala. Navyše odcestovala so svojimi rodičmi do Talianska ako každý rok. Utešovala som sa tým, že by ma ten telefonát aj tak vyšiel draho, a mobil som znova odložila.

Snažila som sa zahnať svoje myšlienky a pozrela som sa na Benna, ktorý si v predzáhradke kopal loptu sem a tam. Takže som najprv odložila tašku s pečivom vedľa dvier, sadla som si na schody našej verandy a sledovala som ho.19

Nado mnou sa vo vetre s hrmotom kývala smaltovaná tabuľ ka. Pribité písmená sa dali len ťažko rozlúštiť.

Oči sú kľúčom k duši, ale nos je bránou, prečítala som s námahou.

Nos? Má to byť narážka na všetky tie zvláštne pachy v dome? V bruchu sa mi šíril čudný pocit. Zrazu som si nebola istá, či mi to pripadá vtipné, alebo predsa len tro­ chu strašidelné.

Kam sme sa to prisťahovali?

2020

2

Ešte kým som premýšľala o výroku z tabuľ ky,

vedľa mňa čosi zahrkotalo. Otočila som hlavu na­

bok a v predzáhradke som zbadala Hanne van

Veldenovú.

„Prajem ti čarokrásne dobré ráno!“ Zakývala mi

záhradnými nožnicami v ruke.

„Dobré ráno,“ odvetila som a prinútila som

sa k úsmevu. No Hanne sa už opäť

venovala svojim kríkom ruží a od­

strihávala zoschnuté kvety.

Hanne van Veldenová bola de­

dička vily Evie a naša spolubývajúca.

No hej, takmer. Predala mojim rodi­

čom väčšiu časť domu. Nechala si iba

bývalý byt pre služobníctvo v bočnej

časti prízemia. V ňom bývala 21 údajne celú večnosť, lebo vila jej pripadala pre ňu samu priveľká a nemala chuť sa o ňu starať.

Hanne bola „trochu prešibaná, ale láskavá dáma“. To mi počas nasťahovania pošepkal do ucha ocko. S vejúcou kvetovanou blúzkou, kopou perlových náhrdelníkov a náramkov vyzerala, akoby bola z iného storočia. Há­ dam nebude taká staromódna, ako vyzerá, a nebude pri každej príležitosti hundrať. „Staré dámy z prízemných bytov nemajú pochopenie pre žarty,“ – to bol ďalší ockov výrok. Ale Hanne ma našťastie nechala na pokoji.

Benno zmizol s loptou za domom, tak som vstala a roz­ behla som sa za ním. Pod mojimi podrážkami škrípal štrk. Zažmurkala som a prešla pohľadom po vyblednu­ tých tehlových múroch k streche. Škridly zarástol mach a bleskozvod sa nebezpečne kýval na štíte domu.

Za mnou na mačacích hlavách pred vilou Eviou zrazu zabrzdilo a zatrúbilo auto. Obrátila som sa a na sekundu som dúfala, že sa na mňa hneď vrhne Mona. Z tmavej limuzíny však vystúpila staršia žena. Sklamane som sa odvrátila. To musí byť Hannina návšteva.

„Čo tu vytrubujete? Máte na to dôvod?“ Hanne znela dosť rozčúlene. Okej, takže tie dve neboli priateľ ky.

Zostala som stáť a presunula som pohľad na auto. Žena nešoférovala. Vpredu za volantom sedel muž. Fíha! Mal na sebe tmavý oblek a dokonca rukavice, no žena to so svojím oblečením prehnala ešte väčšmi. Bola minimálne 22 dvadsaťkrát staromódnejšia ako Hanne! Mala oblečené fialové zamatové šaty siahajúce až po zem, ktoré vyzerali, akoby patrili zámockej panej, čo zomrela pred sto rokmi. Konal sa tu dnes niekde karneval?

„Isteže mám na to dôvod!“

Prestrojená dáma smerovala k našej záhradnej bránič­ ke. „Hľadám pána Boera, ak dovolíte. Mohli by ste ma uňho ohlásiť?“

Čo? Ohlásiť? V duchu som sa zachichotala. Tá bola fakt divná.

Namosúrená Hanne ju mávnutím privolala dnu. „Choďte jednoducho ďalej dozadu. Willem sa motá nie­ kde v skleníku. Nájdete ho aj sama.“

„Ďakujem pekne.“ Dáma si nadvihla sukňu a otvorila našu bránku. So vztýčenou hlavou prepochodovala oko­ lo mňa a ja som premýšľala, ako dlho jej trvala príprava toho vypnutého účesu s kučierkami pod drobným klo­ búčikom.

Keď prechádzala okolo mňa, venovala mi iba krátky pohľad a mňa ovanul jej ťažký parfum. Preboha, ten veru páchol zatuchnuto! Bol odporne ťažký a zemitý. Fuj! Takú vôňu by predsa nikto na seba dobrovoľne ne­ nastriekal, či áno?

Keď som už nemohla ďalej otáčať krk, aby som ju sle­ dovala, vykradla som sa za ňou. Na trávniku za domom Benno práve držal loptu pod pazuchou a hľadel na star­23 šieho muža v zašpinených montérkach. Stál približne meter od Benna. Polovicu tváre mu zakrývala ošúchaná zamastená šiltovka. Dokázala som rozoznať iba jeho ústa a zdalo sa mi, že z nich vychádzajú nepriateľské slová. Celkom som mu nerozumela, ale pohybom ruky dal jednoznačne najavo, že Benno sa má hrať niekde inde.

„Hej, Benno, poď sem!“ Mávnutím som privolala svojho malého brata späť a vrhla som na starca nahne­ vaný pohľad.

O záhradníkovi, ktorý sa staral o skleník za vilou Eviou, som už počula. Pre nás všetkých predstavoval prísne tabu, lebo už nepatril k vile.

Ten skleník bol dosť zvláštny. Prastará sklenená bu­ dova, veľká ako rodinný dom, zaberala takmer celý po ze­ mok za vilou. Mama ju nazvala „viktoriánska nádhera“. Okej, musela som priznať, že je celkom pekný, len som nechápala, prečo je taký obrovský.

Benno kráčal vedľa mňa v zlej nálade, zatiaľ čo sa starý muž dotkol na pozdrav svojej šiltovky a takmer ponížene zaviedol dámu do skleníka.

O čom sa budú tí dvaja asi zhovárať?

Keď som sa otočila, Benno už objavil niečo nové. Niekoho, aby som bola presná. Oproti na susednom pozem­ ku sa hral s basketbalovou loptou Mats, chlapec údajne posadnutý naším domom. No super, takže tí dvaja chala­ ni naozaj bývajú vedľa nás.



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.