načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Kniha: Ta dala mamka, ta dala dcérku -- Slovenská svadba vo zvykoch a obyčajoch - Vojtech Majling

Ta dala mamka, ta dala dcérku -- Slovenská svadba vo zvykoch a obyčajoch
-15%
sleva

Kniha: Ta dala mamka, ta dala dcérku -- Slovenská svadba vo zvykoch a obyčajoch
Autor:

Táto unikátna publikácia je určená všetkým milovníkom slovenských ľudových tradícií, pre ktorých v nej autor zhromaždil a zdokumentoval svadobné prvky ľudovej kultúry z viac ako 100 ... (celý popis)
Titul doručujeme za 5 pracovních dní
doručujeme do Vánoc
Vaše cena s DPH:  460 Kč 391
+
-
rozbalKdy zboží dostanu
13
bo za nákup
rozbalVýhodné poštovné: 39Kč
rozbalOsobní odběr zdarma

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Computer press
Médium / forma: Tištěná kniha
Rok vydání: 2009-05-14
Počet stran: 208
Rozměr: 217 x 301 mm
Úprava: 208 stran : ilustrace (převážně barev.), portréty
Vydání: Vyd. 1.
Vazba: vázaná s laminovaným potahem
ISBN: 9788025122051
EAN: 9788025122051
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Táto unikátna publikácia je určená všetkým milovníkom slovenských ľudových tradícií, pre ktorých v nej autor zhromaždil a zdokumentoval svadobné prvky ľudovej kultúry z viac ako 100 slovenských dedín a dediniek. Vďaka tejto knihe sa môžete zoznámiť so slovenskými svadobnými zvykmi a obyčajami v priebehu celých svadobných príprav. V predsvadobnom období sa dozviete viac o tradičnom konaní ohlášok, pozývaní na svadbu a lúčení so slobodou. V hlavnej časti venovanej svadobnému dni sa dočítate o znakoch svadobného sprievodu, o priebehu samotného obradu, o podobe svadobnej hostiny a ďalších zvyklostiach. Posvadobné tradície zahrnujú obradné skladanie venca, čepčenie, očistu, krájanie svadobného koláča a nepreberné množstvo ďalších tradícií a obyčají. Kniha obsahuje: - viac ako 250 unikátnych farebných svadobných fotografií viac ako 150 prepisov pôvodných ľudových zvykoslovných textov - viac ako 50 ľudových svadobných zvykov, obyčají a obradov, ktoré autor zhromaždil počas 45 rokov v 106 slovenských dedinách Vojtech Majling (*1938 v Harmanci) Banskobystrický fotograf, zberateľ a propagátor slovenských ľudových zvykov a remesiel. Svoju púť po Slovensku s fotoaparátom, magnetofónom a poznámkovými blokmi začal roku 1965, keď sa stal dokumentátorom rozhlasovej relácie „Klenotnica ľudovej hudby“, ktorej autorom bol Dr. Ondrej Demo. Odvtedy navštívil viac ako sto slovenských dedín a osád, kde sa venoval svojej vášni: fotodokumentácii ľudových zvykov, obradov, remesiel, ľudí, muzikantov a spevákov. Jeho fotografie sú nielen oslavou ducha a srdca jednoduchého človeka, ale predovšetkým unikátnym národopisným dokumentom. (slovenská svadba vo zvykoch a obyčajoch)

Předmětná hesla
Svatba -- Slovensko
Svatební zvyky -- Slovensko
Tradice
Zvyky
Obyčeje
Kniha je zařazena v kategoriích
Vojtech Majling - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Ta dala mamka, ta dala dcérku

54

Skôr, ako si pohovoríme a predstavíme

všetky svadobné zvyky, obyčaje, obrady

a úkony, pohovorme si a predstavme si

tých, ktorí tvorili svadobnú družinu, ich

účinkovanie malo len obradový význam.

Svadobnú družinu predstavujeskupina svadobných funkcionárov, ktorí sa

aktívne podieali na dôstojnom priebehu

svadby. Do svadobnej družinypatrili: družice, družbovia, starejší, starejšia

a zváč. Oni sa zúčastňovali na všetkých

dôležitých úkonoch spätých sosvadobným dianím, zvykmi, obyčajmi aobradmi. Pri svadobnej hostine im vždy patrilo

miesto pri mladom páre. Od ostatných

svadobných hostí sa odlišovali znakmi

na odeve. Družbov a družice si vyberal

mladý pár. Niekde bolo aj zvykom, že



si družice pozývala mladucha a družbov

zas ženích.

Svadobná družina mala významnúúlohu pri svadobnej hostine, ako ajzábave. Voakedy bývali tri–štyri páry družíc

a družbov. Dnes je niekedy aj pätnás

párov. Párové usporiadanie sa dodržiava

dodnes, hlavne v svadobnom sprievode,

pri sobáši, hostine, zábave a tanci.

Družba

Svadobný funkcionár, vystupujúci ako

predstavite slobodných mládencov

a zástupca ženícha. Úlohu moholvykonáva vždy len slobodný mládenec. Na

odlíšenie svadobnej funkcie sa družba





SVADBA

SVADOBNÁ DRUŽINA

Starejšia, VeĽký Lom – HontStarejší, Krivany – Šariš


55

označoval ako „prvý, predný, starejší“.

Funkciu prvého družbu zvýrazňovali znaky

na jeho odeve. Povinnosou prvého družbu

bolo pozýva na svadbu, zariadi prevoz

výbavy (rúcha), nosenie jedál cezsvadobnú hostinu, prednášanie svadobných rečí

a vinšov. Tieto činnosti družbu sa chápali

ako „služba“, za ktorú dostával odmenu

(ručník, naturálie, peňažné zbierky). Viedol

nevestu na sobáš, tancoval s ňou obradový

rozlúčkový a svadobný tanec, skladal zhlavy veniec mladuchy, rozpletal jej vlasy,privádzal ju začepčenú a tancoval s ňou prvý

tanec, bol prítomný pri ukladaní mladého

páru na lôžko. Funkcia družbu sazachováva dodnes a býva označený družbovským

ručníkom, alebo pierkom. Dnes je hlavnou

úlohou prvého družbu sprevádzanienevesty k sobášnym obradom.

Družica

(družik a, drusk a)

Svadobná funkcionárka, vystupujúca ako

predstaviteka slobodných dievčat. Jedna

z družičiek bola vždy z okruhu blízkych

príbuzných (sestra, sesternica, dcéra krstnej



Svadba

Starejší a starejšia, Štrba – Liptov

SKH0029.indb 55SKH0029.indb 55 15.4.2009 17:45:1215.4.2009 17:45:12


Ta dala mamka, ta dala dcérku

56

matky). Od ostatných družíc sa odlišovali

odevom, alebo odevnými znakmipodobnými mladuche (napr. mala rovnakú partu,

inú farbu sukne, nosila podobnú kyticu

ako mladá). Jej povinnosou bolo odovzda

ženíchovi svadobnú košeu, svadobné

pierko a sprevádza mladého na sobáš.

Mohla prednáša vinše, sklada veniec, či

vybera peniaze. Bola účastná na dievockej

rozlúčke a pripravovala svadobné obradné

predmety. Družičky sa zachovali dodnes

a ich hlavnou úlohou je sprevádza ženícha

na sobáš.

Starejší (svat, starušina,

stárek, starosta)

Hlavný svadobný funkcionár, riadiaci

priebeh celej svadby. V časoch predzavedením cirkevného sobáša vykonávalobradné úkony, ktoré znamenali právoplatné



uzavretie manželstva. Funkciu starejšieho

vykonával ženatý muž z príbuzenstva(krstný alebo birmovný otec), niekedy sused.

No po viacerých dedinách na Slovensku

bol známy aj obecný starejší.

Bola to náročná funkcia, tak ju časom

začali vykonáva muži – profesionáli.Starejší bývali dvaja. Jeden zo strany ženícha,

nazývaný „pytač“, druhý zo stranymladuchy sa volal „oddavač“ alebo„vydavec“. Znakom starejšieho a jeho funkcie

bola palica, šatka a pierko. Starejší mal aj

dôležité úlohy právne a obradové(uzavretie dohody o svadbe, svadobnúodobierku, svedectvo pri sobáši). K zaujímavým

povinnostiam patrilo aj závereční delenie

svadobného koláča. Starejšíorganizoval svadbu, svadobnú hostinu, peňažné

zbierky, mával dozor nad mládencami

a hudobníkmi.

Starejší býval hodnotený hlavne podaznalosti a spôsobu prednášania svadobných

rečí, odobierky, vinšov. Pozvanie zastarejšieho sa po slovenských dedináchpovažovalo za prejav spoločenského uznania

a len vemi zriedka sa odmietalo. Funkcia

starejšieho sa zachováva aj dnes, hlavne

v dedinskom prostredí.







Družbovia, Ľuborča – Trenčiansko

Starejší, Poniky – PodpoĽanie

SKH0029.indb 56SKH0029.indb 56 15.4.2009 17:46:0715.4.2009 17:46:07


57

Starejšia

(širok á, svatk a, zásedk a,

poprdajná,starostina)

Svadobná funkcia vydatej ženy zpríbuzenstva mladuchy. Najčastejšie ňou bývala

krstná matka. Starejšia nemala znaksvojej funkcie. Jej úlohou bolo sprevádza

a ochraňova mladuchu. Pripravovala ju

a sprevádzala na ceste na sobáš, či na

hostine. Vykonávala rôzne magické úkony

na ochranu mladuchy pred zlom, nazabezečenie jej plodnosti, prosperity, zdravia

a šastia v manželstve.



Významné ale boli aj jej obradové úkony:

pri čepčení mladuchy zakladala čepiec,

sprevádzala ju v kostole pri vádzke,

vyvádzala ju zo sviečkového tanca. Bola

prítomná pri ukladaní mladomanželov do

postele, pripravovala nevestu na svadobnú

noc. K povinnostiam patrila aj prípravasvadobného koláča – „radostníka“,obdarúvanie nevesty a prinášanie darov. Pozvanie za

starejšiu bolo tiež prejavom spoločenskej

prestíže. Dnes už túto postavu na svadbe

nenájdeme. Družičky, Kojšov – Spiš

Svadba

SKH0029.indb 57SKH0029.indb 57 15.4.2009 17:47:1615.4.2009 17:47:16


Ta dala mamka, ta dala dcérku

58

P

ohovorili a predstavili sme sipredsvadobné zvyky, svadobnú družinu,

prišiel čas predstavi si svadobné

zvyky tak, ako sa ony zachovávali poslovenských dedinách.

Patrili k nim: príprava a obliekanie nevesty,

príchod ženícha po nevestu, predvádzanie

falošnej nevesty, odobierka od rodičov,



odchod na sobáš, sobášny sprievod,prieväz, sobáš, príchod zo sobáša, svadobná

hostina, odchod nevesty z domu do domu

svokry, skladanie venca, ukladaniemladého páru na lôžko, obrady plodnosti,čepčenie nevesty, obradový tanec začepčenej

nevesty, delenie svadobného koláča,ukončenie svadby, svadobná poézia.



SVADOBNÉ ZVYKY

Ženy stroja nevestu, Selec – Trenčiansko

SKH0029.indb 58SKH0029.indb 58 15.4.2009 17:48:0915.4.2009 17:48:09


59

Prípr ava a obliek anie

nevesty

Obliekanie nevesty bol osobitnýsvadob

ný úkon, kde bola prítomná krstná matka,

družičky a ženy z najbližšej rodiny.Svadob

né oblečenie nevesty bolo spočiatku závislé

od miestneho kroja. V svadobnom oblečení

nevesta posledný raz vystupovala akoslo

bodné dievča. Preto mala na sebe takézna

ky, ktoré ju odlišovali od vydatých žien. Bola

to predovšetkým úprava hlavy. Vravelo sa:

„Holou hlavou chodi, vrkoče nosi,vien

kom sa zdobi, bývalo výsadou panenskou.“

Dievča, ktoré na poctivos zabudlo,nesme

lo vrkoče nosi a muselo ma hlavu pokrytú

čepcom. Dievky si predelovali vlasy cez

prostriedok hlavy na tzv. „pútec–nachod

níček“ a po oboch stranách si ich hladko

pričesali. Vzadu boli vlasy zapletené do

Svadba

Stredné Plachtince – Hont

Očová – Podpoľanie


Ta dala mamka, ta dala dcérku

60

vrkočov na troje, štvoro, pätoro, devätoro

a dvanástoro. Znakom panenstva bolvenček alebo parta a aj tieto mali rôznupodobu a vekos. Pri obliekaní nevesty sa musel

dodržiava presne určený postup, preto

obliekanie nevesty mali na starosti staršie

ženy. Tieto ovládali aj nasadenie party.

Závoj mal nevestu chráni pred zlým

pohadom cudzích udí. Jedným zo znakom

nevesty bola „pôlka – plachta úrodnica“,

ktorú nosila nevesta poza chrbát, koncami

prehodenými cez rukávy. Mávala rozličné



pomenovanie: „prestieradlo, svadobnýručník či odézda“.

Krásne čižmy dostávala mladá od ženícha.

Pri svojich cestách po Slovensku som zistil,

že nevesta nebola vždy v bielom rúchu.

Biela farba je síce farbou panenstva, no

neraz sa biela kombinovala s farebneodlišnými súčiastkami. V niektorých krajoch sa

nevesta obliekala do čierneho, fialového

– do smútočných farieb. Bývali farby, ktoré

sa odporúčali, a iné, ktoré sa zasodmietali. V oblečení nevesty však vždy malo by



Važec – Liptov


61

niečo červenej farby. Táto farba mala by

proti úrekom a čarám. No stretol som sa aj

s tým, že nevesta bola oblečená dozeleného, či do farby belasej. Významnúfunkciu mal „pás“, on bol znakom manželskej

vernosti.

Vo viacerých východoslovenských obciach

som sa od tých najstarších dozvedel, že sa

tu voakedy zachovával zaujímavý zvyk.

Bol ním „očistný kúpe“ pri obliekaní

nevesty. Tento sa uskutočňovalpredovšetkým v obciach, kde sa koncom storočia

prisahovali obyvatelia z Poska.Rituálneho očistného kúpea sa zúčastňovala

nielen nevesta, ale aj mladý predobliekaním. Kúpe mal za úlohu zmy z budúcich

manželov všetko nečisté a ochráni ich od

všetkého zlého v nastavajúcom spoločnom

živote.

Bzovík – Hont

Aby neveste neprišlo z očí, obliekala si

spodný „kinteš“ alebo „oplecko“ naopak.

Do čižmy jej dávali strúčik cesnaku.Neve



sta pri obliekaní musela stá na jednom

mieste. Kým ju ženy neobliekli, nesmela sa

pohnú.

Ke nevesta nechcela ma deti, mala do

starého zámku nasypa maku a zahodi

zámok do studne. Takto to radili staršie

ženy.

Šumiac – Horehronie

Ako všade, aj tu bol vemi zaujímavý obrad

obliekanie nevesty. Mladuchu obliekali

a strojili do svadobného rúcha s venčekom

(korunkou), na parte pripevnenej nahlave, s čelenkou (obrúčkou), s pantlikami

a pátrikami (ružencom) na hrdle. Vlasy

mala upravené do vrkoča, bola oblečená

v bielom, na nohách mala čierne čižmy.

Staršie ženy, ktoré ju obliekali, ukradomky

dávali mladuche do čižmy drobné mince,

aby bola v manželstve bohatá. Pod partu

jej vkladali usušenú materinu dúšku, aby

porodila zdravé deti.

Selec – Treniansko

Tu začínajú skúsené ženy stroji mladú

nevestu včasne ráno, na svitaní. Najväčšia

pozornos je venovaná úprave hlavyneves





Cífer – Trnavsko

Dačov Lom – Hont

Svadba

SKH0029.indb 61SKH0029.indb 61 15.4.2009 17:50:5415.4.2009 17:50:54


Ta dala mamka, ta dala dcérku

62

ty. Na tylo jej položia „kolečko“ zhotovené

z kúdele a plátna a vôkol neho kostenou

ihlou pripoja vrkoč. Zozadu naň upnúzošité kvetinové stužky s brošňami. Po obvode

kolečka upevnia ešte partu obdĺžnikovým

kusom plátna, ktoré je zdobenéperličkami, ale aj úzky pásik perál „partnica“. Na

samom vrchu je uvitý darovaný venček.

Hepa – Horehronie

Aj tu bolo obliekanie nevesty vemizaujímavé. Nevesta mala na nohách„sagrinovo čižmy“ (vybíjané čižmy), sukňu mala



peknú zelenú, vpredu miesto „šurca“

mala čiernu šatku. Brusak a oplecko

mala ma v zime pod kožúškom. Nahlave mala partu. Tradovalo sa, že kožúšok

a partu nemusela ma svoje, mohli by aj

požičané. Na parte boli „prepielka“ –flitre, hore venček a pri ušiach „kytajky“ –

široké zelené, červené a žlté šnúrky. Cez

plecia mala prehodenú „pôlku“ (plátno).

Mladuchu tu obliekali družky. Nevesta

pri obliekaní musela stá v drevenom šafli

(drevená nádoba), aby aj ona bola za

chvíku taká široká.



Svadobný sprievod, Šumiac – Horehronie

SKH0029.indb 62SKH0029.indb 62 15.4.2009 17:52:2015.4.2009 17:52:20


63

Strelníky – Pohronie

Detva – Podpoľanie

Priechod – Pohronie

Svadba

Ideme si pro nevestu

SKH0029.indb 63SKH0029.indb 63 15.4.2009 17:52:5615.4.2009 17:52:56


Ta dala mamka, ta dala dcérku

64

Kluknava – Spiš

Tu, pri obliekaní nevesty, mi staršie ženy

podali do ruky lístok, kde sa nachádzali

rady starších žien neveste. Bolo tu vraj

svätou povinnosou pouči mladé dievča

o nástrahách nového života. Nuž, čo som

dostal, teraz vám to predkladám:

Ke ide nevesta na sobáš, musí si da do

čižiem niekoko kúskov cesnaku apetr

žlenovej vňate, aby odohnala zlého

ducha, ktorý prostredníctvom bosoriek je

práve teraz vemi aktívny. Toto vrajpre

to, lebo bosorka neznáša obe vône.

Pred svadbou mala da nevesta niekomu

z hostí rozlomi jablko na dve polovičky.

Jednu mala da ženíchovi, aby sa s ňou

v manželstve o všetko podelil.

V posteli, počas svadobnej noci,nema

la mladá žena poveda ani slovo, kým

ju muž neoslovil. Tým mala muža

prinúti, aby v manželstve pri každom







nedorozumení on povedal prvé slovo na

zmierenie.

Ke sa na druhý deň sahuje nevesta

do domu ženícha, nemá so sebou bra

praslicu, šijacie potreby, ani iné ženské

náradie, lebo vraj bude rodi len samé

dievčatá.

Ke chcela mladá žena ahko rodi,

musela po sobáši, ke schádzala z voza,

skoči na papierové vrecúško s múkou.

Potom deti mali prís na svet tak ahko,

ako sa roztrhlo papierové vrecko.

Cerová-Lieskové – Záhorie

Tu bývalo zvykom, že nevestu obliekali

staršie ženy v zadnej izbe. Na tomto akte

mohla by prítomná len matka, krstná matka

a niekoko starších žien z rodiny. Nuž a tak,

ako sa mladá nevesta dávno tešila nasva

dobné šaty, teraz pri ich obliekaní plakala.







Rozlúčka s rodičmi, Šumiac – Horehronie


65

Najskôr ženy obliekli neveste „niekoko

šurgátov“ (spodných bielych sukní), potom

jej obliekli tzv. „ažkú sukňu“, opásali ju

do „tilingrového fertocha“ a nakoniec jej na

predok uviazali kvetovanú stužku. Hlavu

jej ozdobili rozmarínom a naň pripli veniec.

Z neho jej na chrbát viseli tri stužky.Nakoniec ju zavili do „zavíjačky“.

Or avské Veselé – Horná Or ava

Mladuchu pomáhali oblieka staršie ženy,

ktoré boli za týmto účelom pozvané.

Začiatkom 20. storočia začínajú domáce

materiály vytláča materiály kupované.

anové plátno nahrádza štof, z ktorého bol

ušitý vrchný odev mladuchy. Najčastejšie

to bola farba červená, zelená a modrá, aby

sa odev mohol neskôr nosi na sviatočné

dni do kostola. Zo štofovej látky bola ušitá

sukňa a jubka. Pod jubkou mala mladucha

oblečenú anovú košeu, mušelínovýspod

ník, mušelínový reklík (kabátik), ktorý bol

okolo rukávov a krku zdobený čipkou. Na

nohách mala biele, hrubšie bavlnenéštrimfle (pančuchy) a obuté mala čierné kožené

poltopánky. Ke sa mladucha obúvala,

mala si pod pätu da peniaz, aby vraj ona

vládla v manželstve nad financiami.

V roku 1938 sa prvý raz objavili vOravskom Veselom biele štofové šaty, ktoré mala

oblečené Terézia Sameliaková. Táto vzácna

žena mi neskôr pomáhala so svojoudcérou Paulou Ganobčíkovou a jej manželom

spozna a nafotografova krásu detských

zvykov a krojov z tejto obce.

Menila sa aj výzdoba hlavy. Miesto venčeka

prichádza biely šlajer, ale mení sa aj účes

mladuchy. Vlasy učesané do vrkočavystriedal začiatkom 20. storočia účes„chumelka“. Bol to vlastne vrkoč stočený na vrchu

hlavy do kruhu.





Teta Sameliaková s dětmi, Oravské Veselé – Horná Orava

Svadba

SKH0029.indb 65SKH0029.indb 65 15.4.2009 17:55:2515.4.2009 17:55:25


Ta dala mamka, ta dala dcérku

66

Šumiac – Horehronie

Ešte pred sobášom prišli do ženíchovho

domu nevestina krstná a birmovnámatka, spolu s nimi tri, štyri ženy s darmi od

nevesty. Priniesli pre mladého košeu,

v ktorej mal ís na sobáš, na tanieri pierko,

alej venček a pohárik medu. Toto všetko

bolo prikryté ručníkom. Ostatné ženy niesli

krčahy s pálenkou. Dary odovzdávalimladému zaovi so slovami:

„Na počiatku sveta, ke Pán Boch stvoril

svet, stvoril prv Adama. Adamovi bolo vemi

smutno, a preto mu stvoril Evu. Tak aj títo

rodičia sa zmilovali nad svojim sinom

a zvolili mu, abi si zobral drušku života.

Vaka rodičom za ich ochotu a laskupreu kazanu k sinovi svojmu. Naša mladá vemi

miluje prirodu a šla do prirodi anazbierala kvetov a uvila venček z ovsa, anu

a zinzoenu. A poverila nás, abi sme i ho

zaňiesli. Tu ho máš.“

Po týchto slovách hne aj prišilimládencovi pierko na klobúk, neskôr na kabát.

Pierko potreli prineseným medom. Krstná

matka potom pokračovala:

„Nasiala si anu, natkala plátna avišila košeu. A tu sme i ju doniesli, tu ju

máš. Ale abi si pamôtal, že svet nie je len

v ružovom, ale niekedi aj tŕnistí, tak i

posiela aj tento ručník, že ke budeš musie

v potu tvári chlieb vihadáva, abi si mal do

čoho pot utrie.“





Rozlúčka s rodičmi, Hronsek – Pohronie




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist