načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Strieborná cesta – Stina Jackson

Strieborná cesta

Elektronická kniha: Strieborná cesta
Autor: Stina Jackson

– Pred tromi rokmi sa stratila Lelleho dcéra v odľahlej časti severného Švédska. Lelle strávil tri nasledujúce letá jazdiac po Striebornej ceste pod polnočným slnkom, zúfalo hľadajúc stratenú dcéru, seba samého a spasenie. Medzitým do mesta ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: slovensky
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  219
+
-
7,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Lindeni
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2020
Počet stran: 280
Jazyk: slovensky
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-1633-8
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Pred tromi rokmi sa stratila Lelleho dcéra v odľahlej časti severného Švédska. Lelle strávil tri nasledujúce letá jazdiac po Striebornej ceste pod polnočným slnkom, zúfalo hľadajúc stratenú dcéru, seba samého a spasenie. Medzitým do mesta prichádza sedemnásťročná Meja s nádejou na nový začiatok. Je v rovnakom veku, ako bola Lelleho dcéra, dievča na prahu dospelosti. Aj na Meju striehnu na tomto izolovanom mieste temné nebezpečenstvá. Keď pomaly prichádza jeseň, životné osudy Meje a Lelleho sa pretnú takým desivým a tragickým spôsobom, aký si ani jeden z nich nevedel predstaviť.

Zařazeno v kategoriích
Stina Jackson - další tituly autora:
Stříbrná cesta Stříbrná cesta
 (Audioknihy Na Cd Mp3)
Stříbrná cesta - audioknihovna Stříbrná cesta
 (audio-kniha)
Stříbrná cesta Stříbrná cesta
 (audio-kniha)
Stříbrná cesta Stříbrná cesta
 (e-book)
Stříbrná cesta Stříbrná cesta
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Strieborná cesta

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.lindeni.sk

www.albatrosmedia.sk

Stina Jackson

Strieborná cesta – e‑kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2020

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


STRIEBORNÁ CESTA



STINA JACKSON

STRIEBORNÁ

CESTA



Robertovi



I. ČASŤ

I. ČASŤ



11

Svetlo. To bodavé, dotieravé svetlo ho vyčerpávalo. Za

lialo lesy a jazerá tým svojím vyzývavým prísľubom no

vého života. Do žíl mu vnieslo nepokoj a pripravilo ho

o spánok. Začal sa budiť už v máji, vtedy svitanie preni

kalo dovnútra všetkými škárami a štrbinkami. Zima mle

la z posledného a spod rozmŕzajúcej zeme sa ozývalo zur

čanie vody. Hory postupne zhadzovali svoj zimný kabát,

rieky a potoky sa rozžblnkotali a hladina vôd pomaly stú

pala. Onedlho noc vystrieda jasný deň a vnesie život všet

kému, čo doteraz driemalo pod stuchnutým lístím. V teple

rozkvitnú púčiky a lesom sa znovu začne ozývať hladné

volanie mláďat. Polnočné slnko vyženie ľudí von zo svo

jich skrýš a naplní ich túžbou. Opäť sa budú smiať, milovať

a kántriť navzájom. Stávalo sa, že ľudia oslepení slnkom

jednoducho zmizli. Nechcel však veriť, že by boli mŕtvi.



13

Lelle fajčil, len keď ju hľadal. Zjavovala sa mu na sedadle spolujazdca vždy, keď si znovu zapálil. Premerala si ho ponad rám okuliarov a uškrnula sa:

„Myslela som, že si prestal.“

„Prestal som, toto sa nepočíta.“

Všimol si, ako pokrútila hlavou a úsmev odhalil špicaté horné zuby, za ktoré sa tak hanbila. Jej prítomnosť pociťoval najsilnejšie, keď za jasných letných nocí brázdil cesty. Myslel na jej slnkom zaliate blond vlasy, pehavý nos, v poslednom čase maskovaný make-upom a bystré oči, ktorým, aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo, sotvačo uniklo. Našťastie sa podobala viac na Anette, on krásu do vienka nezdedil. Bola pekná a nemyslel si to iba preto, lebo bola jeho dcérou. Ľudia sa za ňou odjakživa otáčali. Už ako dieťa dokázala na tvárach aj tých najviac životom zmorených ľudí vyčariť úsmev. Teraz sa už za ňou nikto nevykrúcal. Už sú to tri roky, čo bez stopy zmizla.

Cigarety mu došli ešte pred Jörnom. Lina bola preč a on zabudol, kde sa vlastne nachádza. Oči síce upieral na vozovku, no duchom bol niekde inde. Po štátnej komunikácii, ktorú ľudovo nazývali Strieborná cesta, už šiel toľkokrát, že ju ovládal naspamäť. Poznal každú zákrutu aj to, na ktorých miestach si soby a losy dierami v ochrannom


14

plote krátia cestu asfaltkou. Presne vedel, kde sa za dažďa hromadí voda i na ktorých miestach sa z jazier zakráda zradná hmla. V minulosti touto cestou prepravovali striebro z pohoria Nasafjället do Botnického zálivu. Z hôr sa kľukatila smerom k pobrežiu ako rieka a prepájala Glimmerträsk s ostatnými vnútrozemskými dedinkami. A hoci tie jej zákruty a zatáčky uprostred hlbokých lesov už nemohol ani vystáť, vedel, že je mu navždy súdená. Práve táto cesta mu vzala dcéru, v týchto končinách mu zmizla.

O tom, že po nociach jazdí sem a tam a hľadá Linu, nevedel nikto. Nevedeli ani to, že fajčí jednu od druhej a s rukou na operadle spolujazdca vedie s dcérou rozhovory. Akoby tam skutočne sedela, akoby sa nič nestalo. Odkedy ho Anette opustila, nemal nikoho. Zmiznutie dcéry mu dávala za vinu. Práve on Linu v to ráno odviezol na zastávku a musel za to niesť následky.

Do Skellefteå dorazil okolo tretej. Zastavil sa na benzínke, kde natankoval a kúpil si kávu. Napriek pokročilej hodine bol ryšavý chlapec za pokladňou čulý a svieži. Mladík určite nemal viac ako devätnásť – dvadsať. Presne toľko by teraz mala Lina, aj keď dospelú si ju ani nevedel predstaviť. Napriek zlému svedomiu si kúpil ďalšiu škatuľku Marlboro Lights. Zrak mu pri pokladni padol na tubu s repelentom. Lelle zašmátral po kreditke. Všetko mu pripomínalo Linu. V to posledné ráno sa natrela asi tak tonou repelentu. Vlastne to bolo jediné, čo mu utkvelo v pamäti. Po tom, ako ju vysadil na autobusovej zastávke, musel v aute vyvetrať. Nespomínal si, o čom sa rozprávali, akú mala náladu ani čo jedli na raňajky. Udalosti, ktoré nasledovali potom, vyplnili kapacitu jeho mysle. Ostalo v nej už len trochu miesta na repelent. Večer, keď prišla polícia, im to aj spomenul. Na Anette bolo vidno, ako sa zaňho hanbí. Aj to si dobre pamätal.


15

Otvoril novú škatuľku a cigaretu nechal v ústach visieť, až kým nevyšiel na hlavnú cestu. Tentoraz sa vydal na sever. Cesta domov mu vždy ubehla rýchlejšie, asi to bolo sklamaním. Linino strieborné srdiečko sa hojdalo na spätnom zrkadle a odrážalo slnečné lúče. Znovu sa usadila vedľa neho, svetlé pramienky vlasov jej viseli do tváre ako záclona.

„Oci, uvedomuješ si, že si za pár hodín vyfajčil dvadsaťjeden cigariet?“

Lelle si odklepol a dym vyfúkol oknom.

„Fakt až toľko?“

Lina prevrátila oči, akoby sa snažila privolať vyššie mocnosti.

„Vieš, že každá cigareta ti skracuje život o deväť minút? Takže dnes večer si sa pripravil o stoosemdesiatdeväť minút.“

„Čert to ber, aj tak nemám prečo žiť.“

Pozrela naňho vyčítavým pohľadom.

„Musíš ma nájsť. Jedine ty to dokážeš.“

*

Meja ležala s rukami na bruchu. Snažila sa ignorovať hlasné škvŕkanie v žalúdku a nechutné zvuky, derúce sa do izby škárami v drevenej podlahe. Ťažké dýchanie Silje

a jej nového chlapa, vŕzganie posteľného rámu a psí šte

kot. Začula, ako naňho muž zhučal, aby si ľahol.

Bola hlboká noc, no do malej podkrovnej izby prenikali intenzívne slnečné lúče. Zlatisté pruhy sa plazili po zájdených stenách a osvetľovali žilky na jej privretých viečkach. Meja nevedela zaspať. Kľakla si k nízkemu oknu a odhrnula z neho pavučinu. Široko-ďaleko nič, len belasé nebo a modrastý les. Vykukla von a v diaľke ju zaujal


16

úzky pás pokojnej hladiny tmavého jazera. Pripadala si

ako unesená princezná v rozprávke. Uväznená v bezúteš

nej veži uprostred nekonečných lesov, odsúdená na večné

časy načúvať sexuálnym radovánkam macochy o podla

žie nižšie. S tým rozdielom, že Silje bola jej vlastná mama.

Obe boli v Norrlande, severnej časti Švédska, po prvý raz

a obidve trápili pochybnosti. Počas niekoľkohodinovej cesty

vlakom sa stihli pohádať aj poplakať si. Nakoniec zostali ti

cho sedieť, zatiaľ čo za oknami hustol les a vzdialenosť medzi

stanicami sa čoraz viac predlžovala. Silje prisahala, že toto

je posledný raz, čo sa sťahujú. Jej nový nápadník sa volal

Torbjörn a v dedine Glimmerträsk vlastnil statok. Zozná

mili sa na internete a niekoľkokrát si telefonovali. Hovoril

strohým norrlandským nárečím, podľa fotiek mal fúzy, hru

bý krk, a keď sa usmieval, oči sa mu zúžili do malých štrbi

niek. Na jednej fotografii držal v rukách harmoniku, na inej

sa zase zohýnal nad dierou v ľade a hrdo ukazoval nejakú

červenkastú rybu. Torbjörn bol podľa Silje skutočný chlap,

čo si dokázal poradiť aj v tých najtvrdších podmienkach.

Hlavnú budovu ich cieľovej stanice predstavovala dreve

ná búda učupená v tieni borovíc. Čakáreň bola zamknutá.

Okrem nich na zastávke nikto iný nevystúpil a keď vlak

zmizol v lesnej zákrute, ostali obe rozpačito stáť na mies

te. Pod nohami sa im ešte hodnú chvíľu triasla zem. Silje

si zapálila cigaretu a začala ťahať cestovný kufor po po

praskanom betóne nástupišťa. Meja chvíľu ticho načúvala

šumeniu stromov a kvíleniu miliónov novo vyliahnutých

komárov. Chcelo sa jej kričať. Nemala chuť ísť za matkou,

ale zostať stáť na mieste sa neodvážila. Na opačnej strane

koľajníc sa k jasnému nebu dvíhal les ako zelenočierny zá


17

ves a medzi konármi stromov sa mihali tiene. Aj keď naokolo nebolo ani človiečika, ovládol ju nepríjemný pocit, akoby ich niekto sledoval. Stovky anonymných očí, presne ako v meste.

Silje sa medzitým stihla doterigať na ľudoprázdne parkovisko, kde už čakal hrdzavý ford. O kapotu sa opieral muž v tmavej šiltovke, kvôli ktorej mu nebolo vidieť do tváre. Keď ich zbadal, narovnal sa a jeho úsmev odhalil na ďasne nalepený tabak snus. Torbjörn bol v skutočnosti mohutnejší. Pohyboval sa trochu ťarbavo a rozpačito, akoby nemal kontrolu nad vlastným telom. Silje šmarila kufor na zem a hodila sa mu okolo krku, akoby bol nejaká bója hojdajúca sa na hladine v mori stromov. Meja postávala obďaleč a so sklopeným zrakom skúmala prasklinu v asfalte, z ktorej sa dralo na povrch pár púpavových listov.

Podľa mľaskavého zvuku usúdila, že sa bozkávajú.

„Toto je Meja, moja dcéra.“

Silje si utrela ústa a ukázala na Meju. Torbjörn si ju

premeral spod šilta a stroho utrúsil niečo v zmysle, že ju

víta. Meja nespúšťala pohľad zo zeme dúfajúc, že tým dá dostatočne najavo svoj nesúhlas s danou situáciou. V aute to smrdelo po mokrej psej srsti. Na zadnom sedadle ležala prehodená stará kožušina a z operadla sedadla vytŕčali žlté chuchvalce výplne. Meja si sadla úplne na kraj a snažila sa dýchať ústami. Silje tvrdila, že Torbjörn je finančne zaistený, ale súdiac podľa auta, očividne zveličovala. Cestu na statok lemoval len nekonečný borovicový les, sem-tam ho vystriedali rúbaniská a jazierka, ktoré sa medzi stromami ligotali ako slzy.

Keď dorazili do Glimmerträsku, zovrelo jej hrdlo. Torbjörn vpredu chytil Silje za stehno a ruku dal preč len vtedy,


18

keď chcel vypichnúť kľúčové miesta v dedine: potraviny, škola, pizzeria, pošta, banka. Zdalo sa, že je na to všetko nehorázne pyšný. Rozľahlé usadlosti ležali ďaleko od seba a čím ďalej išli, tým sa vzdialenosť medzi pozemkami zväčšovala. Medzi nimi sa rozpínali lesy, polia a ohradené pastviny, tu a tam bolo počuť psí štekot. Silje sa na prednom sedadle rozplývala: „Pozri, Meja, aká nádhera! Vyzerá to tu ako v rozprávke!“

Torbjörn jej odvetil, aby sa ešte neradovala, lebo ešte nič nevidela. Meja premýšľala, čo tým asi chcel povedať. Cesta pred nimi sa čoraz viac zužovala, les sa približoval k autu a vnútri nastalo nepríjemné ticho. Meji sa pri pohľade na vysoké borovice za oknom krútila hlava.

Torbjörnov dom stál uprostred čistiny a pôsobil spustnutým dojmom. Dvojposchodová stavba možno kedysi vyzerala honosne, no teraz sa červený náter zo stien lúpal a zdalo sa, že ju čoskoro pohltí mokrá zem. Keď vystúpili z auta, štekotom ich privítal strapatý pes priviazaný na reťazi. Inak bolo naokolo ticho, prerušované len vetrom, čo kmásal šišky borovíc.

„Tak, a sme doma,“ predniesol Torbjörn a ukázal okolo seba.

„Aký je tu pokoj,“ povedala Silje, no bolo vidieť, že už je nohami späť na zemi.

Torbjörn odniesol kufre dovnútra a postavil ich na dlážku čiernu od špiny. Miestnosť by potrebovala vyvetrať, smrdelo to tam dymom a prepáleným olejom. Zovšadiaľ na nich nemo civel starý ošumelý nábytok: čalúnená sedačka z minulého storočia, hnedé pruhované tapety ozdobené zvieracími rohmi a nožmi v zahnutých pošvách. Meja ešte toľko nožov pokope nikdy nevidela. Snažila sa zachytiť pohľad matky, no nepodarilo sa jej to. Silje mala nasadený


19

ten dobre známy úsmev, ktorý znamenal, že je pripravená

vydržať a v žiadnom prípade si nemieni priznať chybu.

Vzdychy na prízemí utíchli a zvonka sa ozývalo len čviri

kanie vtákov. Podobný spev nikdy predtým nepočula, znel

hystericky a nepríjemne. Môžeš sa zložiť hore v podkro

ví, ukázal Torbjörn na schodisko vedúce na povalu. Steny

v miestnosti sa nad posteľou zvažovali a zdalo sa jej, že ju

pozorujú stovky očiek v drevenom obložení. Vlastná izba.

Dovtedy sa pred hádkami, zúfalstvom a zvukmi náruži

vých tiel mohla skryť len do dlaní. No zdá sa, že je úplne

jedno, ako ďaleko sa odsťahujú, tie zvuky si ju vždy nájdu.

*

Lelle si uvedomil únavu, až keď auto skĺzlo na krajnicu

a gumy zaštrkotali. Stiahol okno a prefackal sa, až ho

zaštípali líca. Sedadlo spolujazdca bolo prázdne, Lina

zmizla. Tie jeho nočné výlety by mu iste zatrhla. Zapálil

si ďalšiu cigaretu, aby sa udržal pri vedomí.

Keď dorazil do Glimmerträsku, tvár sa mu od faciek

ešte stále červenala. Pri autobusovej zastávke spomalil

a zaparkoval. Podozrievavo si premeriaval anonymnú

sklenenú búdku, ozdobenú čiernymi grafitmi a vtáčím tru

som. Bolo nadránom a prvý autobus ešte neodišiel. Vystú

pil z auta a zamieril k drevenej lavičke, doničenej povyrý

vanými nápismi. Na zemi sa povaľovali obaly od sladkostí

a staré žuvačky, v mlákach sa odrážalo nočné slnko. Lelle

si ani nespomínal, že by pršalo. Párkrát zastávku obišiel

a zastal na rovnakom mieste, kde naposledy videl Linu,

keď ju vtedy vysadil. Ramenom sa oprel o špinavé sklo

presne ako ona, trochu nonšalantne a sebaisto. Prvá letná


20

brigáda – sadenie borovíc v Arjeplogu. Nejaké peniaze sa pred začiatkom školského roka zídu, o nič nejde.

To kvôli nemu prišla na zastávku priskoro. Nechcel, aby zmeškala autobus a prišla neskoro do práce hneď v prvý deň. Lina sa nesťažovala, bolo teplé júnové ráno a vtáky spievali. Stála tam sama a v Lelleho leteckých okuliaroch, ktoré si Lina nasadila, sa odrážalo slnko. Vymodlikala si ich, aj keď jej boli veľké. Už si nepamätal, či mu zakývala, alebo dokonca poslala pusu na rozlúčku, ako mala vo zvyku. Mladý policajt mal úplne rovnaké okuliare. Vošiel do predsiene, posunul si ich na čelo a pozrel na Lelleho a Anette: „Vaša dcéra dnes ráno do autobusu nenastúpila.“

„Nezmysel,“ povedal Lelle. „Vysadil som ju predsa na zastávke.“

Policajt pokrútil hlavou, až mu okuliare skĺzli dolu.

„Vaša dcéra nenastúpila, hovorili sme s vodičom aj pasažiermi. Nikto ju nevidel.“

Už vtedy naňho divne pozerali, cítil to. Polícia aj Anette. Vyčítavými pohľadmi doňho vypaľovali diery a energia ho opúšťala. Koniec koncov bol to on, kto ju videl naposledy, on ju odviezol na zastávku, všetko bola jeho vina. Dookola mu kládli tie isté mizerné otázky. Chceli vedieť presné časy aj akú náladu mala Lina v to ráno. Čo doma? Hádali sa často?

Nakoniec ho prešla trpezlivosť. Schytil kuchynskú stoličku a celou silou sa zahnal na jedného z policajtov. Ten poondiaty slaboch vybehol z domu a zavolal posily. Ešte teraz si vybavuje, ako mu pritisli tvár ku chladivej dlažbe, keď mu nasadzovali putá. Anette sa rozplakala, keď ho odvádzali preč, no nezastala sa ho. Ani vtedy, ani teraz. Ich jediné dieťa zmizlo a ona to nemá na koho zvaliť.


21

Lelle naštartoval a vyrazil, zastávku zanechal v spätnom zrkadle. Už sú to tri roky, čo tam stála s úsmevom na perách, a on je stále posledný, kto ju videl.

*

Meja by hore v podkroví zostala celú večnosť, ale hlad jej zvieral žalúdok. Kamkoľvek sa presťahovali, neunikla mu. Pootvorila dvere a rukou sa chytila za brucho, aby utíšila škvŕkanie. Našľapovala na úzkych schodoch na špičky, no dosky pod ňou aj tak vŕzgali, takže zakrádať sa bolo márne. V kuchyni vládlo šero a dvere do Torbjörnovej spálne boli zavreté. Pes polihoval v predsieni a keď okolo neho prešla, zastrihal ušami. Len čo otvorila vchodové dvere, vyskočil a prešmykol sa jej medzi nohami, skôr než stihla zareagovať. Označkoval ríbezľový krík a potom začal v nepokosenej tráve ňuchať po zemi.

„Prečo si ju vypustila?“

Meja si až teraz všimla Silje sediacu na rozloženej plážovej stoličke pri stene. Mala na sebe akúsi flanelovú košeľu a pofajčievala. Neučesaná hriva a unavené oči prezrádzali nedostatok spánku.

„Nechcela som, ušiel mi.“

„Je to suka, volá sa Jolly,“ odvetila Silje.

„Jolly?“

„Mhm.“

Sučka na meno pohotovo zareagovala a pribehla na terasu. Ľahla si, nespúšťajúc z nich oči. Vyplazený jazyk na tmavom dreve pripomínal kravatu. Silje sa natiahla a ponúkla jej cigaretu. Meja ukázala na začervenanú kožu okolo matkinho krku.

„Čo sa ti stalo?“


22

Silje sa uškrnula.

„Nehraj sa na hlúpu.“

Meja si vzala cigaretu, aj keď radšej by niečo zjedla. Dúfala, že podrobnosti si Silje nechá pre seba. S privretými očami sa zadívala na les a zdalo sa jej, že sa v ňom čosi mihlo. Tam určite v živote nevkročí. Potiahla si z cigarety a znovu ju prepadol ten nepríjemný pocit úzkosti.

„Ty tu fakt chceš zostať?“

Silje si prehodila nohu cez bočné operadlo stoličky a spod košele jej vykukli čierne nohavičky. Nervózne pokývala nohou.

„Musíme sa o to pokúsiť.“

„Prečo?“

„Lebo nemáme na výber.“

Silje uhýbala pohľadom. Po včerajšej eufórii ani stopy, oči potemneli, ale hlas znel rozhodne.

„Torbjörn má peniaze, dom a stálu prácu. Bude nám tu dobre, už sa nemusíme báť, či budeme mať na nájom.“

„Život v dedinskej barabizni nie je žiadna výhra.“

Silje náhle očervenela. Ruku si položila na kľúčnu kosť, akoby to chcela zakryť.

„Ja už nevládzem. Už ma nebaví trieť biedu. Potrebujem chlapa, ktorý sa o nás postará, a Torbjörn to dokáže.“

„Si si tým istá?“

„Čím?“

„Že to dokáže.“

Silje sa pousmiala.

„To zariadim, nič sa neboj.“

Meja špičkou topánky zahasila nedofajčenú cigaretu.

„Je tu niečo na jedenie?“

Silje si zhlboka potiahla a takmer úprimne sa usmiala.

„Toľko jedla, ako v tejto barabizni, si ešte nevidela.“


23

*

Lelle sa zobudil na to, ako mu vo vrecku vibruje mobil. Posadil sa na ležadle vedľa orgovánu a priložil si telefón k uchu. Bolelo ho celé telo.

„Lelle, spíš?“

„Blázniš?“ zaklamal. „Pracoval som v záhrade.“

„Čo jahody, už dozrievajú?“

Lelle vrhol rýchly pohľad na záhon zarastený burinou.

„Ešte nie, ale čoskoro začnú.“

Anette na druhom konci zavzdychala do telefónu: „Zdieľala som na facebooku udalosť ohľadom nedeľňajšieho spomienkového pochodu.“

„Akého pochodu?“

„K tretiemu výročiu predsa. Dúfam, že si nezabudol.“

Vstal, pričom ležadlo zavŕzgalo. Zakrútila sa mu hlava, až sa musel chytiť zábradlia terasy.

„Jasné, že som nezabudol!“

„Kúpili sme s Thomasom sviečky a mamin šijací krúžok nám potlačil tričká. Začneme asi pred kostolom a vydáme sa smerom k autobusovej zastávke. Možno by si si mohol pripraviť nejaký príhovor.“

„Nemusím si nič pripravovať, mám to v hlave.“

Anette znela unavene. „Mali by sme držať spolu, kvôli Line,“ povedala.

Lelle si pomasíroval spánky. „A nechceš, aby sme sa všetci traja držali za ruky? Ty, ja a Thomas?“

Počul, ako si zhlboka vzdychla. „Uvidíme sa v nedeľu. Ty, Lelle?“

„No?“

„Dúfam, že už v noci nemátožíš.“

Prevrátil oči.


24

„Tak teda v nedeľu,“ odvetil a zložil.

Bolo pol dvanástej predpoludním. Po nočnom výlete si na ležadle pospal len štyri hodiny, čo však bolo viac než zvyčajne. Telo mal doštípané od komárov a keď sa poškrabal, za nechtami mu zostala krv. Vošiel do kuchyne, postavil na kávu a tvár si opláchol v umývadle. Takmer počul Anettine výčitky, keď sa utrel do kuchynskej utierky. Tie sú určené na porcelán, nie na tvoju zarastenú tvár. A pátranie prenechaj polícii, to nie je tvoja robota. Anette naňho zaútočila päsťami a kričala, že všetko je to jeho chyba. Mal ju bezpečne odprevadiť na autobus, to kvôli nemu jej dievčatko zmizlo. Udierala a škrabala ho, až kým ju nechytil za ruky a nepritiahol si ju k sebe. Svaly povolili a nakoniec sa mu poddala. V ten deň, čo Lina zmizla, spolu spali naposledy.

Anette hľadala podporu u psychológov, známych a novinárov. A u kolegu Thomasa, ktorý ju privítal s otvorenou náručou a tuhou erekciou. Bol dobrým poslucháčom a skvelým milencom. Problémy zaháňala tabletkami na upokojenie a liekmi na spanie, ktoré jej otupili pohľad a rozviazali jazyk. Založila na facebooku stránku venovanú Line, prostredníctvom ktorej organizovala stretnutia a rozhovory s novinármi. Lellemu z toho bolo zle. Detaily z ich rodinného života sa prepierali na verejnosti. On si chcel spomienky na Linu nechať len pre seba.

Nerozprával sa o tom s nikým. Všetok čas venoval hľadaniu, nezáležalo mu na ničom inom. Toho leta začal po nociach brázdiť Striebornú cestu: nakukol do každej smetnej nádoby, prehrabal každučký kontajner, blúdil odstavenými banskými šachtami a brodil sa vlhkými močariskami. Doma strávil hodiny na diskusných fórach na internete, kde úplne cudzí ľudia teoretizovali o zmiz


25

nutí jeho dcéry. Pripomínalo to odpornú veľkú pavučinu: ušla z domu, bola zavraždená, uniesli ju, rozštvrtili, stratila sa, utopila, zrazilo ju auto, urobili z nej prostitútku. Celá kopa otrasných scenárov, na ktoré nechcel ani pomyslieť, no nedokázal prestať čítať. Každý deň vyvolával na políciu, aby im vykričal, že si svoju prácu nerobia poriadne. Nejedol a nespal. Po dlhých dňoch hľadania sa domov vracal špinavý, s dodriapanou tvárou a bez vysvetlenia. Anette sa už aj tak prestala pýtať. Po tom, čo ho opustila a nasťahovala sa k Thomasovi, mu asi aj odľahlo. Odteraz sa mohol naplno venovať pátraniu po Line. To bolo jediné, čo mu ostalo.

Lelle si sadol k počítaču so šálkou kávy. Zo šetriča obrazovky sa naňho usmievala Lina. Vzduch v miestnosti bol ťažký, mal by vyvetrať. Spoza zatiahnutých záclon kde-tu do izby prenikali slnečné lúče a vo svetle tancovali čiastočky prachu. Na parapete sa chúlila zvädnutá kvetina. Všetko naokolo svedčilo o tom, ako mu život uniká pomedzi prsty. Prihlásil sa na facebookovú stránku, kde našiel pozvánku na spomienkový pochod za Linu. Sto traja ľudia dali „páči sa mi to“ a šesťdesiatštyri sa ich plánovalo zúčastniť. Jedna z jej kamarátok napísala: Lina, chýbaš nám, nikdy nestratíme nádej, a vetu ukončila výkričníkmi a plačúcimi smajlíkmi. To sa páčilo päťdesiatim trom ľuďom. Jednou z nich bola Anette Gustafssonová. Lelle sa v duchu pýtal, či si vôbec niekedy zmení priezvisko. Preklikával sa ďalej básničkami, fotkami a naštvanými príspevkami. Niekto tam vonku dobre vie, čo sa Line stalo. Je načase, aby si sa priznal! Nahnevané červené smajlíky. Deväťdesiattri lajkov, dvadsať komentárov. Odhlásil sa, facebook ho len deprimoval.

„Prečo sa neangažuješ na sociálnych sieťach?“ dožadovala sa Anette.


26

„To sa mám angažovať vo virtuálnom fňukaní?“

„Ide predsa o Linu.“

„Neviem, či si si všimla, ale ja sa snažím Linu nájsť, nie ju oplakávať.“

Lelle si odpil z kávy a prihlásil sa na diskusné fórum flashback. Ku príspevku o Lininom zmiznutí nepribudli žiadne nové komentáre. Posledný bol z decembra minulého roka od užívateľa so pseudonymom „Hľadač pravdy“.

Polícia by sa mala zamerať na šoférov kamiónov, ktorí v to ráno prechádzali Striebornou cestou. Medzi kamionistami je veľa sériových vrahov, stačí sa pozrieť na Kanadu a USA. Ľudia tam na diaľniciach miznú v jednom kuse.

Z tisícdvadsaťštyri komentárov o Lininom zmiznutí sa zdalo, že väčšina anonymných prispievateľov sa zhoduje na jednom: Line muselo zastaviť nejaké auto a uniesť ju, skôr než prišiel autobus. Presne to isté si myslela polícia. Lelle obvolal všetky špedičné spoločnosti a zisťoval, kto sa v čase zmiznutia nachádzal v okolí. S niektorými šoférmi si dokonca vypil kávu a prehľadal im kabínu. Polícii dal i pár mien, no nič podozrivé nenašli, nikto nič nevidel. Nepáčilo sa im, že sa do toho mieša. Toto je severné Švédsko, nie Severná Amerika. Strieborná cesta nie je žiadna diaľnica hmýriaca sa sériovými vrahmi.

Vstal a vyhrnul si rukávy na zafajčenej košeli. Zahľadel sa na mapu severného Norrlandu visiacu na stene, z ktorej vytŕčali skupinky farebných špendlíkových hlavičiek. Zo zásuvky vytiahol ďalší špendlík a označil miesto, kde bol minulú noc. Nevzdá sa, pokiaľ neprehľadá každý milimeter, každú lesnú cestu, každé jedno odpočívadlo i posledné posraté rúbanisko v okolí. Zakrvaveným nechtom blúdil po mape, hľadajúc ďalší cieľ cesty. Do mobilu si vyťukal súradnice a vzal kľúče. Už premárnil priveľa času.


27

*

Siljeine oči nadobudli ten pomätený výraz. Zrazu bolo možné všetko a barabizňa uprostred lesa jej akoby z ničoho nič dokázala poskytnúť odpovede na všetky otázky. Hlas stúpol o niekoľko oktáv, znel jasnejšie a melodickejšie. Hovorila rýchlejšie, až sa potkýnala o vlastné slová. Akoby na všetko, čo chcela povedať, nebolo ani času. Zdalo sa, že Torbjörnovi sa to páči. Počúval ju ticho a spokojne, zatiaľ čo si Silje mlela svoje. Ospevovala jeho rodičovský statok a štebotala, ako ho má rada. Rozplývala sa nad všetkým, od vzorovaného linolea po kvetované závesy v kuchyni. Nehovoriac o všeobjímajúcej prírode, o niečom takom mohla celý život len snívať. Teatrálne povyťahovala štetce, rozložila stojan a zaprisahala sa, že pri tom nevšednom nočnom svetle namaľuje svoje najlepšie diela. Tu bude jej duša konečne môcť slobodne tvoriť. Plná elánu bola zrazu prítulnejšia, rozdávala bozky a pohladenia na všetky strany. Meji z tej energie na chrbte naskočila husia koža, pretože po mánii zvyčajne nasledovalo ďalšie obdobie pekla.

Už druhý večer vyhodila tabletky do koša. Poloprázdny plát liekov sa na Meju vyškieral spopod zemiakových šupiek a kávovej usadeniny. Silné tabletky neškodných pastelových farieb, malý chemický zázrak, schopný oddialiť šialenstvo aj smútok, pomáhajúci ľuďom čeliť životu.

„Prečo si vyhodila lieky?“

„Už ich nepotrebujem.“

„A to ti povedal kto? Pýtala si sa lekára?“

„Nikoho sa pýtať nemusím. Je mi dobre. Som tu vo svojom živle. Konečne môžem byť sama sebou. Tu ma depka nedostihne.“

„Počúvaš sa vôbec?“


28

Silje sa zasmiala zvonivým hlasom.

„Ty si stále len robíš starosti, Meja. Musíš sa vedieť aj trochu uvoľniť.“ Meja za dlhých letných nocí zvykla myslievať na svoj nevybalený batoh. Mohla by jej potiahnuť nejaké peniaze a sadnúť na vlak smerom na juh. Kým si nájde prácu, môže spať u známych. V najhoršom prípade poprosí o pomoc sociálku. Tí Silje už dobre poznajú, presne vedia, aká dokáže byť deštruktívna. Aj tak by nemala to srdce opustiť ju. Musí na ňu dávať pozor, aj keď jej tie prázdne reči už začínajú liezť na nervy.

Taký čerstvý vzduch inde nenájdeš!

Počuješ to ticho?

Nepočula. Naopak, zvuky vychádzajúce z lesa dokázali prekričať aj jej vlastné myšlienky. Najhoršie to bolo v noci. Komáre pišťali, vtáky škriekali a skuvíňajúci vietor lomcoval konármi stromov. A tie zvuky zo spálne na prízemí. Výkriky, vzdychanie a afektované stony. Najviac bolo, samozrejme, počuť Silje, Torbjörn toho veľa nenahovoril. Do kuchyne sa odvážila, až keď obaja stíchli a domom sa ozývalo už len Torbjörnovo chrápanie. Podopíjala zvyšky matkinho vína, to jediné zvuky prehlušilo.

*

Lelle v lete už vôbec nespal. Vinil z toho neúnavné slnko nad obzorom, ktoré si čiernymi roletami vždy našlo cestu dovnútra. Hromžil na vtáky, pretože si ani cez noc nedali pokoj, a komáre, ktoré doňho začali dobiedzať v momente, keď si ľahol. Skutočný dôvod, prečo nemohol zažmúriť oka, však úspešne ignoroval.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.