načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Stráž ma, mafia nezabúda - Vita Jamborová

Stráž ma, mafia nezabúda

Elektronická kniha: Stráž ma, mafia nezabúda
Autor:

Vita Jamborová je známa románmi s kriminálnou zápletkou a stále sa vyvíjajúcim dejom, ktorý vás bude držať v napätí. Inak tomu nie je ani v tejto knihe plnej dejových zvratov a ... (celý popis)
Produkt teď bohužel není dostupný.

»hlídat dostupnost
Alternativy:


hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: Mgr. Soňa Rebrová - BESTSELER
Dostupné formáty
ke stažení:
PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 224
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Vita Jamborová je známa románmi s kriminálnou zápletkou a stále sa vyvíjajúcim dejom, ktorý vás bude držať v napätí. Inak tomu nie je ani v tejto knihe plnej dejových zvratov a očakávaní ďalších udalostí.
Aké to je, keď vás prenasleduje mafia? A keď jediný na koho sa môžete spoľahnúť, je človek, ktorého ste nikdy nemali v láske?
„... Vypol telefón a hodil ho do svojej tašky.
- Čo to robíš? - nahnevala sa Valéria. - Je to môj telefón!
- Máš zákaz telefonovať, Princezná, - odvetil stručne a začal vybaľovať veci z igelitky.
- Vieš čo? Už ma štveš! - rozčúlila sa. - Nebudeš mi prikazovať, čo mám robiť!
Bohdan sa na ňu pozrel ako na malé pivo a povedal úplne pokojne:
- Kým ťa musím chrániť, budem ti rozkazovať. To si zapamätaj a viac o tom nebudeme diskutovať. Ak chceš prežiť, musíš sa naučiť rešpektovať niekoho, od koho závisí tvoj život...“

Stráž ma, mafia nezabúda , popisuje trampoty Bohdana, bývalého člena ukrajinského podsvetia, žijúceho na Slovensku. Keď mu zabijú šéfa priamo pred očami a Bohdan zistí, že ho našli nepriatelia, pred ktorými dvanásť rokov úspešne unikal, musí - hoci naozaj veľmi nerád - ochrániť šéfovu dcéru Valériu, ktorej hrozí istá smrť.
Rozmaznaná mladá žena, pre ktorú bodyguard jej otca bol vždy len kusom nábytku, bude musieť pochopiť, že jej život teraz závisí len a len od jeho dobrej vôle.
Minulosť, na ktorú by najradšej zabudol, sa vynorí nečakane a on si musí zvoliť medzi útekom a pomstou.
Teraz má Bohdan dva problémy: jeden svoj a jeden Valériin. Ich spoločná cesta na Ukrajinu je plná nástrah, naháňačiek a tiež odpovedí na otázky. A ako inak, spoločné trápenie ich zblíži. Vášnivo a nečakane.

Související tituly dle názvu:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Vita Jamborová

Stráž ma, mafia nezabúda

Copyright © by Vita Jamborová

Cover design © by Katarína Skalková

Illustration © Shutterstock

Slovak edition © by BESTSELERISBN: 978-80-89821-06-8

BESTSELER

vydavateľstvo


4 5

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

1.

Bohdan sedel na  kuchynskom parapete a  pozeral sa von z okna. Vedel, že prišiel čas odtiaľto zmiznúť, a to peknerýchlo. Nedokázal však v  sebe nájsť ani štipku adrenalínu, ktorý by mu pomohol prekonať sklamanie a zdrvujúci pocit bezmocnosti. Keď večer pred tým sedel pred televízorom a nudil sa, vôbecnetušil, že o chvíľu neskôr uvidí svoj život z inej perspektívy.

...Prepínal kanály, pekne jeden po druhom a zase znovaod začiatku: nebolo tam nič, na čo by sa chcel pozerať. Dobre, že tu dnes nebola Iva – tá bytostne neznášala z jej pohľadu bezcieľne prepínanie programov. Vstal a  išiel si zobrať obľúbené lieskové oriešky – bol si istý, že ešte jedno balenie nájde. Nechal bežať STV1, kde dávali ďalší diel Pošty pre teba.

- Ešteže sa to už končí, - zahundral si popod nos a  otvoril dvierka malého domáceho baru v skrinke nad televízorom.

Také sentimentálne záležitosti – nič pre neho. Moderátorka sa so všetkými srdečne lúčila. Bohdan si ešte stihol pomyslieť, že je to veľmi pekná baba, kým mu došiel zmysel toho, čo povedala ďalej. Jej slová prenikli hlboko do  tajného miesta v  jeho hlave, ktoré sa celkom úspešne snažil dlhší čas ignorovať a pred ktorým chránil svoj súčasný relatívne pokojný a pohodlný život:

- Ešte by sme chceli na  záver požiadať všetkých, ktorí majú akékoľvek informácie o mužovi menom Bohdan ViktorovičStarický o pomoc pri jeho hľadaní, - povedala moderátorkaa Bohdan na obrazovke uvidel svoju tvár.

Minulosť, na ktorú by najradšej zabudol, sa vynorí nečakane

a on si musí zvoliť medzi útekom a pomstou.


6 7

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

mienkach tvár jej otca Sergeja Ivanoviča Petrynenka. Hnusnej

zazobanej svine, mafiánskeho bossa mesta, z  ktorého Bohdan

pochádzal. Mafia nezabúda... Povedal to Mário Puzo? Prečo by

ho práve teraz malo zaujímať, ktorý múdry tú vetu vypotil?Potriasol hlavou, ako keby túžil čo najrýchlejšie sa zbaviťnepotrebných myšlienok a srdce mu búchalo ako ťažký unavený zvon...

Krstný otec... Dokelu, veď Petrynenko mu naozaj bol krstným

otcom. Kto ho teda dal hľadať? On sám, alebo jeho zať? Annin

muž... Prekliata minulosť, pred ktorou utekal, aby zabudol a aby

zabudli na neho.

Odložil nedopitý pohárik vodky a  pozrel sa von z  okna.

Za  ním bolo ďalšie ráno pracovného dňa: ľudia sa ponáhľali

do  roboty, deti do  školy, psy venčili svojich rozospatých majiteľov a každý z nich vedel, alebo aspoň tušil, čo mu dnešný deň

prinesie. Bohdan sa tým pochváliť nemohol – celú noc zvažoval

svoje šance na prežitie a ani raz nedostal odpoveď, ktorá by ho

aspoň čiastočne uspokojila. Aká je pravdepodobnosť, že včerajší

program nesledoval niekto, kto ho pozná?

Na Slovensku býval už dvanásť rokov, stihol tu zapustiť korene

a nebol až tak celkom neznámy v určitých kruhoch. Jediný, kto

vedel o  Bohdanovej minulosti, bol jeho šéf – Taras Kovaľčuk,

multimilionár a  majiteľ spoločnosti Sempra, ktorá sa zaoberala exportom a  importom. Bohdan mu robil osobného strážcu

a spájalo ich veľmi blízke a dôverné priateľstvo.

Pán Kovaľčuk, ako mu hovorili tí, čo nemali privilégium tykať

mu, mal päťdesiatštyri, vyzeral na päťdesiat a cítil sa na tridsať, čo

dokazovali jeho nespočetné aférky s ženami minimálneo polovičku mladšími, než bol on sám. Jeho zákonitá sa s ním rozviedla

práve pre túto záľubu a  jeho jediná dcéra mu ich rozvod nikdy

neodpustila. Šéf sa pravdaže snažil vrátiť sa do priazne svojhojediného dieťaťa. Snažil sa o to neustále a zbytočne. Valéria, tak sa

Bola to dvanásť rokov stará fotka.

– Ak o ňom niečo viete, zavolajte nám na telefónne číslo...

Zamrzol na mieste: v jednej ruke balenie lieskových orieškov,

v druhej ovládač. Nebol schopný pohnúť sa z miesta a v hlave sa

mu točila len jediná myšlienka ako nahrávkana magnetofónovej páske. Stále sa opakovala: UŽ HO MAJÚ. Celú noc strávil

v úplnej tme v obývačke a striehol s pištoľou v ruke. Strhával sa

pri každom buchnutí vchodových dverí a krokoch po schodoch...

Teraz sedel na kuchynskom parapete a nevedel, čím má začať

a či to vôbec chce. Mal tridsaťsedem a skoro tretinu svojho života

bol na  úteku. Tretinu... Teraz by to znamenalo odhodiť na  bok

všetko, čo momentálne mal – celý svoj nový život a nových ľudí,

ktorí do tohto života patrili. Opustiť prácu, ktorú robil rad a aj

tento byt, ktorý mu patril a  kde sa zmestil celý jeho skromný

majetok. Lenže - kam pôjde? Dvanásť rokov im trvalo, kým ho

našli, vlastne, zatiaľ len jeho stopu. Celé tie roky stále dúfal, že

ich pátranie raz omrzí a dajú mu pokoj – očividne dúfal márne.

Nezabudli.

Kde to vlastne počul? To príslovie, že mafia nezabúda? Mafia

alebo Sergej Ivanovič? Bol v tom vôbec nejaký rozdiel? Ani nie...

Mozog mu predostrel kaleidoskop bolestných spomienok,

ktoré sa k nemu vrátili po toľkých rokoch. Snažil sa ich odplašiť,

zahnať späť, avšak celkom zbytočne. Nepomáhala už ani fľašanajdrahšej a najkvalitnejšej vodky, ktorú mu pašoval jeden kamarát

z  Ukrajiny. Fľaša bola poloprázdna, ale účinok, ktorý si od  nej

sľuboval, sa bohužiaľ nedostavil.

Videl pred sebou Anninu tvar: jej veľké oči, plné zúfalstva –

také boli ten posledný večer, keď sa lúčili. Ústa, ktoré šepkali jeho

meno ako modlitbu a dlhé rozstrapatené vlasy.

Zakaždým, keď si tú drahú tvar vybavil, zatienila ju v jehospobr />

8 9

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

čať dvoriť jej nevlastnej dcére Anne, ktorá bola od nej len o dva roky

mladšia. Anna mala slúžiť ako zásterka, nič viacej...

Jeho spomienky prerušila vibrácia mobilu: zvonenie bolovynuté už od minulého večera. Číslo na displeji bolo možnojediným číslom na svete, ktoré Bohdan teraz, v tejto chvíli, videl rád.

- Áno, Taras, počúvam.

- No... našli ťa, - povedal hlas, ktorý patril jeho šéfovi.

- Ja viem, - odvetil.

- O polhodinu u mňa.

- Dobre...

Mobil vopchal do  zadného vrecka na  nohaviciach. Rozhliadol sa po  izbe a  vzal zo stola peňaženku a  kľúč od  auta. Ešte

raz sa sem bude musieť vrátiť po svoje veci. Vykašľať sa na milé

zbytočnosti, ktorými sa za  tie roky obklopil – zoberie si len to

najpotrebnejšie a padá. Kam – to zatiaľ netušil. Keď nastupoval

do svojho tmavomodrého Opla, hlavou mu prebleskla myšlienka,

že teraz by mohol pokojne vyletieť do  vzduchu. Bohdan otočil

kľúčom a v duchu si povedal:

- Amen...

Nestalo sa nič: motor zapriadol, ako sa patrilo na  benziniak

a auto sa po chvíľke rozbehlo. Cesta z Piešťan do Ostrova, kde

na  rozľahlom pozemku stála trojposchodová Kovaľčukova vila,

mu normálne trvala desať minút, lenže teraz ju preletel za necelých šesť. Taras na neho zrejme čakal: ani nemusel použiťdiaľkový ovládač na  bránu – otvorila sa sama a  jeho auto plynulo odbočilo z hlavnej cesty do dvora. Keď zaparkoval, obzrel sa

po rozsiahlom dvore už len zo zvyku a poponáhľal sa k domu.

Vila bola naozaj honosná, obrovská, prepychová a  presne

spĺňala všetky Kovaľčukove predstavy o reprezentácii jehospoločenského postavenia. Bohdan tu dôverne poznal každý kút, volala princezná,  si svoj život riadila podľa seba a prejavy otcovej pozornosti tolerovala bez toho, aby si doňho nechala zasahovať inak než finančne.

Bohdan však k nemu cítil hlbokú oddanosť a obdivoval ho.

- Taras... Musím ísť za ním, - povedal si. – Nič iné mi aj tak

neostáva...

Ďalšia možnosť nebola. Alebo vlastne bola, lenže to nechcel

– nechcel utekať a začínať znova v novej krajine s novými ľuďmi.

Niežeby sa nebál o svoj život – veľmi sa bál, pretože teraz by už

mal čo stratiť. Presne ako vtedy, pred dvanástimi rokmi...

Pred dvanástimi rokmi bola Petrynenkova mladá žena Natália

náramná kočka a najväčšia štetka v okrese. Že práve ju Bohdanzbalil polroka pred tým, než si vzala toho sviniara, bola obrovská smola

a ťažký životný omyl. Stalo sa.

Problém bol v tom, že Natália okrem mnohých iných milýchnerestí vlastnila jednu, ktorá vyvážila všetky ostatné: bola to nevyliečiteľná nymfomanka. Pred tým, než zakotvila v šťastnom manželskom

prístave s  Petrynenkom, robila striptérku v  miestnom lokáli, ktorý

mu zhodou okolností patril. Natálii sa nedalo odolať: bola to štíhla

plavovláska a jej pružné telo, ktoré sa každý večer rytmicky vlnilo pri

tyči, bolo ako prísľub rajských rozkoší.

Hovorí sa, že dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, lenže Bohdan sa

touto múdrosťou neriadil. Nikdy nepochopil, prečo sa Natáliarozhodla práve pre neho, ale miesto dvorného milenca jej veličenstva madam

Petrynenkovej zaujal v  podstate hneď potom, čo odzneli svadobné

fanfáry. Vtedy si myslel, aká je to veľká zábava: adrenalína Natáliino telo boli pre neho ako droga.

Chodil po  ostrí noža a  stálo mu to za  to. V  žiadnom prípade sa

však nemohli spoľahnúť na to, že si Petrynenko nevšimne toľkých

náhodných stretnutí svojho bodyguarda a  vlastnej mladomanželky.

Lenže to už Natália dostala ten diabolský nápad: Bohdan sa malzabr />

10 11

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

netýkali. Vedel o všetkom, čo robil jeho šéf. Aj videl do všetkého,

no tváril sa, že ho to vôbec nezaujíma. Zaujal k  tejto veci svoj

postoj a toho sa držal. Nikdy sa ho nespýtal čo a prečo. Vždy sa

staral len o to, aby Tarasov život bol v bezpečí. Aj teraz, keď vošiel

do priestrannej haly Tarasovej vily, sa dôkladne poobzeral okolo

seba a jeho prižmúrené sivé oči pozorne skúmali terén.

- Renáta! - počul šéfov hlas odkiaľsi z poschodia. – Prines nám

kávu sem, do mojej pracovne.

- Už idem! – doniesol sa k nemu známy ženský hlas.

Ešte než stihol vyjsť hore schodmi, počul za sebou drobnéRenátine krôčiky a klapot vysokánskych podpätkov, ktoré nosila.

- Tak už si tu? – spýtala sa s úsmevom na peknej tváričke.

Prikývol a ponáhľal sa ďalej, nevšímajúc si jej pohľad, ktorým

mu prevŕtavala chrbát.

Renáta, drobné milé blonďavé žieňa, bola Tarasova asistentka a  milenka v  jednom, čo bolo maximálne pohodlné. Ďalšou

výhodou bolo aj to, že Renáta bola jedným z  mála ľudí, ktorí

sa nebáli ťažkej a  vcelku komplikovanej povahy Tarasovej dcéry. Dokonca si tykali a  to už bolo čo povedať. Bohdan nemal

Valériu, šéfovu dcéru, rád a stránil sa jej, ako to len šlo. Zažil ju

ešte ako neznesiteľnú pubertiačku – aspoň že vtedy už bývala len

s matkou. Jej krátke a našťastie, aj veľmi vzácne návštevy, sa niesli

v znamení nervozity a stresu.

- Ahoj, - povedal Bohdan, keď vstúpil do šéfovej pracovne.

Za ním cupitala Renáta s tácňou, na ktorej stála nádhernevoňajúca horúca káva, čokoládové keksy a dva štamperlíky.

- Nech nás nik neruší, - prikázal šéf Renáte a tá poslušnekývla.

Aj to na  nej bolo celkom milé - vedela, kedy má odísť bez

zbytočných otázok.

- Sadni si, - ukázal mu Taras na kreslo, keď sa za jehoasistentkaždý výklenok, čo patrilo k jeho povinnostiam. Robiť Tarasovi

ochranku bolo niečo, čomu sa venoval rád.

Polroka zo svojho života strávil na tej najlepšej škole prebodyguardov, ktorú mu Taras mohol zaistiť. Nečudo, veď práve

tam mu vyškolili človeka, ktorý sa mal postarať o jehobezpečný a  bezstarostný život. Inštruktori boli z  Nemecka, Japonska

a  USA, vrátane jedného maníka z  Ruska, ktorý bol niečo ako

Rocky Balboa a  Terminátor v  jednom. Bola to vražedná kombinácia, ale práve s  ním si Bohdan rozumel najlepšie. Nebolo

to preto, že by ich spájala spoločná reč – to vôbec nie. Pretože

Terminátor ruštinu z nejakého dôvodu vôbec nechcel používať,

ani s  ním. Rozprával lámanou nemčinou a  niekedy mu nebolo

rozumieť, no kurz ktorý u neho Bohdan absolvoval, bol akoživotná lekcia na nezaplatenie. Nikdy sa nedozvedel, čím všetkým

ten chalan z  Ruska prešiel, keďže sa o  tom nikdy nerozprávali.

Bolo mu však jasné, že jeho vedomosti nie sú len nejaká teória.

Bohdan nebol vysoký – stosedemdesiatšesť centimetrov

z neho dlháňa nerobilo. Skôr chudý než pri tele, mal vytrénovanú

postavu a  pôsobil dojmom športovca. Pôvodne blondiak, ostrihaný na veľmi krátkeho ježka, mal rovný nos a sivé oči. Ženám

sa páčil. Či už ony opúšťali jeho alebo on opúšťal ich, nikdy to

neboli nijak zvlášť bolestivé rozchody, na to mal Bohdan talent.

Preto väčšinu jeho kamarátok tvorili bývalky a s každou z nich

výborne vychádzal.

Chlapov sa skôr stránil, než vyhľadával ich spoločnosť. Nemal žiadnych pivných bratov, dokázal sa zblížiť len s niekoľkými

kamarátmi Tarasa a  ani tým nedôveroval na  sto percent. Jeho

povinnosťou bolo byť tieňom svojho šéfa a predvídaťnepredvídateľné. Nerobilo mu to žiadne ťažkosti – vo svete pochybného

biznisu sa cítil ako ryba vo vode. Mal len jediné pravidlo a  to

dodržiaval za každých okolností: nestarať sa do vecí, ktoré sa ho


12 13

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

- Preháňaš, - povedal.

- Ani v najmenšom – a ty to veľmi dobre vieš.

Taras sa priženil do rodiny jedného z veľkých bossovnitrians

keho podsvetia a jeho švagor teraz bol jedným z nich.

- Ondrej ťa nenávidí, - povedal Bohdan niečo, čo bolokaždé

mu vrátane Tarasa jasné. – Od neho chceš pomoc a ochranku?

- Čo sa staráš?! Zober si tie nové papiere a zmizni! Mojesta

rosti prenechaj mne.

Ostalo ticho, ktoré viselo vo vzduchu ako ťažký kameň.

- To neurobím, - prerušil ticho Bohdan. – Neodídem.

- Čo si? Blázon? – spýtal sa Taras a jeho oči sa posmešnezú

žili. – Nebuď sentimentálny, to ti nepristane. Okej: uznávam, že

som to s  ochrankou až tak dobre nepremyslel. Ja si už nejako

poradím. Tebe ide o život.

- To ty si sentimentálny, nie ja, - usmial sa Bohdan prvý raz,

odkedy vošiel do domu svojho šéfa.

Taras znova nalial.

- Som tu autom, - ohradil sa Bohdan.

- No a?

Napili sa... Bola to naozaj dobrá vodka – takú mal Bohdan

rád. Šéf sa vyznal, to sa mu muselo nechať.

Taras pochádzal z Ruska, jeho matka bola Ruska a otecUkra

jinec, ktorý svojho času išiel na Sibír zarobiť nejaké peniaze pre

svoju rodinu: ženu a syna. Tam sa zoznámil s krásnou Ruskou

Natašou a  neodolal – ostal s  ňou, s  prvou ženou sa rozviedol.

Až po  niekoľkých rokoch spoločného života s  novou ženou sa

im narodil Taras. Na Ukrajinu sa jeho otec už nikdy nevrátil –

svedomie mu to nedovolilo, no o svoju prvú ženu a syna sa vždy

príkladne staral a posielal im peniaze.

V sedemdesiatom ôsmom sa Tarasovi ako študentovi Vysokej

školy ekonomickej podarilo dostať v  rámci družby do Bratisla

kou zatvorili dvere.

Otvoril dvierka baru a  vytiahol litrovú fľašu starej Stoličnej,

ktorú držal len pre zvláštne príležitosti a vzácne návštevy. Rozlial

ju do štamperlíkov a jeden podal Bohdanovi:

- Na zdravie, - povedal.

- Na zdravie, - ako echo odvetil Bohdan a kopol do seba vodku.

- Musíš zmiznúť.

Oči jeho šéfa boli tvrdé a hlas priamy, bez emócií.

- Jakub Stolička ti robí papiere – zajtra budú hotové. Pôjdeš

do Írska. Všetko som už dohodol s Paľom, nemusíš sa o ničsta

rať. Len nastúpiš na lietadlo a si mimo ich dosahu. Keď sa to tu

trochu urovná – vrátiš sa.

Bohdan bol ticho – hlava sklonená, v  ruke držal štamperlík,

chrbát zhrbený...

- Porozprávam sa s tými tvojimi tvrdohlavcami, - dodal Taras.

– Možno ťa už nechajú na pokoji nadobro.

- Sám tomu neveríš, - ozval sa Bohdan. – Keď ma naháňajú aj

po dvanástich rokoch...

- Potom musíš zmiznúť, - odvetil šéf. – Do Írska sa tak skoro

nedostanú, to sa neboj. Viem o tom len ja a Paľo, nikto viac.

- No ale čo ty? Veď nemôžeš ostať bez ochrany, - povedal

Bohdan. – Práve teraz...

- O to sa ty nestaraj, - odvetil a položil svoj štamperlík na stôl.

– Aj to je už vybavené.

- To už ako?

Taras im znova nalial po jednom:

- Požičiam si Viktora alebo Samuela.

- To nemyslíš vážne! - začudoval sa Bohdan. – Ty si zoberieš

k sebe ochranku od tvojho švagra? Čo chceš - spáchaťsamovraž

du?!

Taras sa otočil smerom k oknu.


14 15

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

- Do toho ťa nič, - povedal šéf. – Čo ťa presvedčí, aby sivyadol?

Bohdan sa zamyslel... Dvanásť relatívne pokojných rokov mu

osud predsa len doprial, aj keď sa zo začiatku zdalo, že za jeho

život by nik nedal ani deravý groš. Ak by teraz od toho všetkého

utiekol, musel by začínať odznova v krajine, s ktorou ho nespájalo

vôbec nič, len šanca na život.

- Ak ti ide o  moju bezpečnosť, - pokračoval Taras, - myslíš,

že to budeš vedieť zariadiť, keď máš čo robiť, aby si si zachránil

vlastnú kožu?

Mal pravdu a Bohdan to plne chápal. Jeho trénovanýanalyticky zmýšľajúci mozog mu ponúkal len jediné prijateľné riešenie.

- Súhlasím, - povedal. – Prijímam a časom ti všetko vrátim.

- Dobre, - kývol Taras. – Keď sa to vyrieši, môžeš si to pokojne

odpracovať.

Usmial sa a nalial tretí štamperlík:

- Na zdravie, - povedal Bohdan.

- Na tvoje, - odvetil jeho šéf.

vy na prax. Šikovný mladý študent veľmi rýchlo pochopil, že tu,

v krajine, ktorá sa tak odlišovala od jeho rodného Ruska, má viac

možností uskutočniť svoje mladícke sny.

Na fakulte sa zoznámil so svojou budúcou ženou Irenou,ktorá podľahla jeho slovanskému šarmu a po niekoľkých týždňoch

známosti si už nevedela predstaviť svoj život bez neho.Nasledujúceho polroka strávil vybavovaním potrebných povolení, aby sa

mohol s Irenou oženiť.

Ďalej sa jeho život uberal šialeným tempom smerom

k blahobytu a maximálnej spokojnosti. Až oveľa neskôr sadozvedel, že jeho svokor patrí k  nitrianskemu podsvetiu a  čo to

vlastne znamená. No dôležitosť danej skutočnosti mu došlaveľmi rýchlo. Ekonomickú fakultu Taras dokončil už v  Bratislave

a to s vyznamenaním. Irena veľmi rýchlo otehotnela a bezväčších komplikácií mu porodila nádhernú dcérku, ktorej dali meno

Valéria.

Ako rástla Valéria, tak rástla aj autorita a  prestíž jej otca.

Za  desať rokov stihol Taras vybudovať svoje vlastné impérium,

v  ktorom sa peniaze zarábali až závratnou rýchlosťou. Okrem

iného sa za ten čas stihol aj rozviesť – Irena vždy veľmi zleznášala jeho časté zálety aj  to, že už skoro nikdy nebýval doma. On

sa nechcel rozvádzať – svoju ženu ľúbil a dcéru zbožňoval, Irena

však bola nekompromisná...

- Choď za Jakubom, - povedal Taras. – Papiere súnepriestrelné, nemusíš mať žiadne obavy, veď vieš, ako pracuje. Paľo otvoril

na tvoje meno účet – o peniaze sa nestaraj.

Jakub Stolička bol jeho kontaktom na pasovom a Paľo Vondra

účtovníkom.

- Nenechám ťa tu samotného, - odvetil Bohdan. – Nie som taká

nevďačná sviňa, ako si myslíš. No a ten nápad s cudzou ochrankou

bol teda dosť uletený. Prišiel si s tou skvelou myšlienkou sám?


16 17

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

Spojenie sa prerušilo.

Valériin deň sa začal celkom obyčajne a aj jeho priebehnesľuboval nijaké vzrušujúce zážitky. Nuda – ako vždy. Lenže tá nuda

už vyzerala ako jej osobitný životný štýl, ktorý nevedela, ale ani

nechcela meniť. Načo by sa aj snažila, keď vďaka peniazom si

mohla dovoliť nudiť sa na vysokej nohe. Problém bol v tom, že

už ju nič nebavilo, neinšpirovalo, nelákalo. Vo  svojich dvadsiatich deviatich bola čiastočne osamelá a  totálne znechutená zo

života. Jej dlhoročný priateľ Rišo sa stále nevedel rozhodnúť, či

si ju vezme alebo nie. Nešiel po peniazoch jej otca, pretožepodnikal vo farmakológii a mal dosť svojich. Len si nebol istý, či sa

v tridsiatich šiestich chce na celý život zaviazať jedinej žene.

Rišo bol perfekcionista a veľký estét. Žena jeho života by mala

byť krásna, štíhla a múdra. Valéria nespĺňala len jeden bod z jeho

požiadaviek: nebola dokonale štíhla – tak akurát, aby mohla byť

sama so sebou spokojná a jej to vyhovovalo. Rišo sa ju však snažil

viesť k väčšej dokonalosti dosť zvláštnym spôsobom. Napríklad,

keď jej ukazoval na ulici pekné dievča a komentoval to slovami:

- Parádne štíhla baba, čo?

Zozačiatku to Valériu riadne rozčuľovalo a trápilo. Vtedy ešte

svojho miláčika Riška šialene ľúbila a  nevidela na  ňom jedinú

chybičku. Trápila sa, skúšala rôzne trafené diéty a chudla...Lenže o mesiac - dva sa kilečká vždy znova vrátili a všetko bolo zas

pri poznámkach na tému, ako nemá silu vôle vydržať. Nakoniec

sa rozhodla, že sa na každú diétu vykašle a pre istotu povedala,

že sa na Riška vykašle tiež, ak s tým neprestane. Prestal. Z času

na čas však zahliadla jeho túžobný pohľad, keď videl prechádzať

okolo nejakú štíhlu osemnástku.

- Tak utekaj, - hovorievala mu vždy, keď ten jeho pohľadzbadala. – Veď ťa nedržím – utekaj si lapiť tú svoju peknú ritku.

- Načo do mňa rýpeš? – pýtal sa. – Nič som nepovedal.

2.

Jakub Stolička mal papiere pripravené. V malej hnedej obálke

ležali na jeho pracovnom stole, kde všetko, aj tá najmenšia vec,

malo svoje vopred určené miesto. Všetci mu hovorili Medvedík

Čistotný, pretože jeho punktičkárstvo bolo všetkým na  smiech.

Nechápal prečo. Teraz sedel za stolom a nervózne po ňompoklopkával hánkami – čakal na Bohdana. Zazvonil mobil. Jakub sa

pozrel na číslo volajúceho, sťažka si povzdychol a stlačil príjem:

- Nie, - povedal do slúchadla. – Ešte nie... Áno, dám vámvedieť.

Položil a sústredil sa na dvere. O sedem minút neskôrdo miestnosti vstúpil Bohdan.

- Čau, - pozdravil. - Že vraj niečo pre mňa máš?

- Iste. Už je to hotové, - odvetil Jakub a  podával mu hnedú

obálku.

Bohdan ju otvoril a pozorne si prezrel obsah.

- V poriadku? – spýtal sa Jakub.

- Perfektné. Vždy som vedel, že si jednotka, - povedal a dal si

obálku do vrecka rifľovej bundy. – Tak sa maj. A ďakujem.

S Jakubom nikdy nemali bližší vzťah, preto mu len podal ruku

a bez zbytočných rečí odišiel.

- Maj sa dobre, - odvetil Jakub, keď sa dvere za  Bohdanom

zatvorili.

Načiahol sa po mobil, vytočil potrebné číslo a povedal len dve

slová:

- Bol tu...


18 19

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

voda. Ešteže Bohdan zareagoval obdivuhodne rýchlo: rozopol

svoj aj Tarasov bezpečnostný pás a pomohol mu vyplávaťna hladinu. Váh v  tom mieste nebol hlboký, no auto sa doň ponorilo

celé – a tak mu Bohdan prvýkrát zachránil život.

Istota, že všetko bolo dielo rúk jeho švagra, prišla v okamihu,

keď jeho chalani dolapili šoféra a vytĺkli z neho všetko, čo vedel.

Bohdan zariadil aj to, aby šoféra už nikdy nik nenašiel, no o také

veci sa Taras spravidla nestaral. Ondrej sa už nikdy viac o  nič

podobné nepokúsil, tak to nechali plávať, veď v rodine sa to stáva,

nie? Odvtedy Taras so švagrom nekomunikoval, ani cez telefón

nie. O spoločné záležitosti sa starali iní a im to vyhovovalo...

Paľo Vondra už dva týždne nespával tak sladko ako by si bol

želal. Vo svojich necelých štyridsiatich netrpel nespavosťou skoro

nikdy, lenže teraz na to mal naozaj dobrý dôvod. Nedávalo mu

spať jeho čierne svedomie a  vedomie toho, že pre svoj osobný

strach a pocit ohrozenia podrazil niekoho, kto mu bol blízky.

Za  tých osem rokov, počas ktorých pracoval pre spoločnosť

Sempra, si Pavol Vondra navykol na určitý životný štýl a získal aj

niekoľko nerestí, na ktoré vôbec nebol hrdý. Aké však bolo jeho

prekvapenie, keď ho pred dvomi týždňami navštívil človek, ktorý

v malej čiernej aktovke priniesol fotky a videopásky.

- Je to niečo ako film o vás, - povedal a podával mu tie veci.

– Poviem vám – je to kvalitný materiál. No ak budete rozumný,

tak...

Pavol bol rozumný, aj keď ho to rozhodnutie stálo menšížlčníkový záchvat...

Bohdan sa išiel domov pobaliť. Keď prechádzal okolo lavičky

pred panelákom, na ktorej sedeli susedky dôchodkyne, spôsobne

pozdravil. Vedel, že hneď keď vojde dovnútra, začnú sa o  ňom

baviť, ale už si na to zvykol. Stále preberajú to isté: čo má na sebe,

- To si ani nemusel, miláčik. Viem, na čo myslíš.

- Naozaj?

Tým to väčšinou haslo.

Irena Kovaľčuková patrila k ženám, ktoré poznajú tajomstvo

večnej mladosti. Ktovie, či to tajomstvo spočívalo okrem iného aj

v mladých milencoch, ktorých za tie roky po rozvode s Tarasom

mala požehnane. Vždy mala súbežne dvoch, to len tak - preistotu. Každý jeden z  nich ju zbožňoval a  obdivoval, to však Irene

nestačilo, aspoň nie nadlho. Jej myšlienky celkom a úplne patrili

bývalému manželovi. Stále Tarasa milovala aj nenávidela zároveň. Ktorý cit u nej prevládal – to netušila ani ona sama.A predsa to bola ona, kto chcel rozvod, Taras sa tomu všemožne bránil.

Deň, keď ich okresný súd v Trnave rozviedol, bol najhorším v jej

živote. Teraz, po  rokoch už spolu dokázali vychádzať a  občas

si niekam spolu zašli na  obed. Vedela, že on sa nikdy nezmení

a bude opaľovať každú sukňu, ktorá sa mu zapáči. Rozviedla sa

s  ním preto, aby sa nemusela cítiť tak mizerne zakaždým, keď

buchli dvere od auta a on vošiel dnu – previnilý a spokojný.

Irenin brat jej bývalého manžela nenávidel. Vadilo mu už len

to, že Taras sa dokázal tak rýchlo presadiť a  vybudovať si svoje

vlastné impérium. Keď sa sestra rozviedla, jeho nechuťk bývalému švagrovi sa zdvojnásobila. Nikdy však nedal nič najavo,pretože biznis, ktorý mal spoločné zázemie, mu to nedovoľoval.

Irena sama varovala Tarasa pred bratom, aby si na  neho dal

pozor a  zbytočne ho neprovokoval. Že mala jeho bývalá žena

pravdu, Taras pochopil až niekoľko rokov po ich rozvode.

Malo to vyzerať ako nehoda: jeho auto sa snažil vytlačiťz cesty čierny Renault Scénic. Aj sa mu to po  desiatich minútach

naháňačky podarilo a ich Jeep spadol z mosta do Váhuv sedemdesiatkilometrovej rýchlosti. Ten pád prežili, horšia však bola


20 21

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

vitých pokusoch vytvoriť demokraciu, ktorá by uspokojila východ,záad a v neposlednom rade aj samotných občanov. Bolo to strašneťažké, pretože každý si vtedy vykladal tento pojem po svojom. Chudoba,

zúfalstvo, mafia a  prostitúcia zažívali svoj zlatý vek. Bohdan si

z toho obdobia zapamätal ruské pesničky, plné buď zúfaléhooptimizmu, alebo rovnako zúfalej lásky. Ešte si pamätal horúce chlebíky so

syrom a kečupom, ktoré boli vtedy veľmi populárne a naozaj výborné.

Anna milovala griotku a  horúce chlebíky, ktoré najlepšie robili

v jednom bare v starej časti Ľvova. Tam ju Bohdan brával, keď mal

voľno a nemal rande so ženou svojho šéfa Petrynenka SergejaIvanoviča, Anninho otca. Fajčil Elemky a pozeral sa, ako pije griotku. Keď

zakláňala hlavu, videl jej krásny krk a žilku na ňom, podľa ktorej sa

dal zrátať rytmus úderov jej srdca.

Sám netušil, kedy sa to začalo. No raz, keď takto sedeli a počúvali

ďalšiu srdcervúcu pesničku z reproduktorov, mu to došlo – zaľúbil sa.

Cítil sa previnilo, keď pomyslel na  Natáliu a  veci, ktoré spolu robievali. O to viac sa upínal k Anne, k jej nehe. Niekedy vôbec netušil,

čo mu rozpráva, keď na ňu pozeral a kochal sa jej tvárou. Patrila mu,

bola jeho a  zbožňovala ho... Madam Petrynenková nemala oproti

Anne nijakú šancu, lenže ona to videla úplne inak...

Išiel do skrine a vytiahol z nej stredne veľkú cestovnú tašku.

Čo by si mal zobrať? Oblečenie? Veci? Znova sa obzrel a v duchu

premietal, na čo všetko si za ten čas zvykol a že teraz to tu všetko

bude musieť nechať.

- Čo už, - povedal sám sebe a  uložil peniaze aj s  vankúšom

na dno tašky.

Keď si pobalil veci na prezlečenie, rozhodol sa pridať k ním aj

stan: tenký, ľahký ale dalo sa v ňom v pohode prespať.Po chvíľke premýšľania išiel po  baterku a  zápalky. Zamlada s  chalanmi

chodil stanovať ďaleko do hôr, no a teraz sa bolo treba pripraviť ktorá baba od neho predvčerom odchádzala a odkiaľ asi tak môže mať prachy na svoje auto a život, aký vedie. Boli neškodné, nijako neohrozovali jeho a už vôbec nie jeho prácu. Napokon, veď je to možno ich jediná radosť zo života, keď si môžu tichučkopoklebetiť a prebrať, čo nové.

Bol rád, že býva v Piešťanoch, malom kúpeľnom meste.Veľkomestá z duše neznášal - už len časté cesty do Bratislavy boli pre

neho niečo ako skúška pevných nervov. Chodievali tam pracovne

niekoľkokrát do týždňa. Bohdan vo svojom živote zažil užvšeličo, ale cesta po D1 – to bol vždy hotový horor. Keď videl pred

sebou alebo za sebou auto s označením BA, vrela v ňom krv.

- Raz mi to musíš dovoliť, - hovorieval v takej chvíli svojmu

šéfovi.

- Okej, - vždy odvetil Taras, - ale musí to byť fakt sviňa.

Išlo o to, že práve šoférov s poznávacou značkou BA Bohdan

totálne neznášal. Neznášal ich aroganciu a  to, ako hazardovali

s životmi iných, už kašľať na ten ich. Neznášal to, ako na neho

žmurkali zadnými smerovkami, keď ho v  rýchlostnom pruhu

predbehli. Išlo ho roztrhnúť, keď mu nejaký frajer urobil myšičku

a nasledovné ukázal fuckera. Nemohol si pomôcť – nenávidel ich

a vždy to bol nejaký BA. Taras prisľúbil, že raz mu povolí odvetu

a Bohdan sa na to z celej duše tešil.

Dnes mu jeho byt prvý raz v živote pripadal ako miesto, kde

bolo nebezpečné ostať. Už sa tu necítil tak dobre ako predtým

a to ho dosť znervózňovalo. Išiel do spálne. V perináku malzložené malé farebné vankúše na sedenie na zemi. Vyhrabal zospodu

tmavofialový so zelenými prúžkami a automaticky ho prehmatal

– bol ťažký a tvrdý. Do tohto vankúša Bohdan vložil všetky svoje

úspory, rezervnú zbraň a staré doklady, s ktorými preddvanástimi rokmi utekal z Ukrajiny. Dvanásť rokov...

V deväťdesiatom siedmom sa Ukrajina ešte stále zmietalav kŕčobr />

22 23

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

Zdvihla sa na lakťoch a pozrela sa mu do očí:

- Žartuješ?

Neodpovedal. Nemal odvahu si potiahnuť z cigarety, ani si juodklepnúť do popolníka, ktorý mu ležal na prsiach a začal hoznervózňovať pocit, že ak to neurobí, teraz sa popáli.

- Na  to rýchlo zabudni, - oznámila mu Natália, pregúlila sa

na  chrbát a  vstávala z  postele. – Môžeš byť so mnou a  občas si to

s ňou rozdať, alebo si už nikdy v živote neškrtneš, ak vieš, o čomhovorím. Pokojne si vyber...

Zazvonil mu telefón:

- No čo, už si pobalený? - spýtal sa ho Taras.

- Skoro, - odvetil, stále ešte zabraný do svojich spomienok.

- Auto, hádam, nechávaš tu.

- Jasné, už som si aj poplakal.

- Prežiješ to? – posmieval sa, keďže tušil, čo práve Bohdan cíti.

- To chce čas, - povedal. – Ale nie: pokojne ho predaj, keď

budem preč, čo už.

- Stavíš sa u mňa, však?

- Pochopiteľne, šéf. Srdcervúcu rozlúčku s tebou si nenechám

ujsť. No a nechám u teba svoje milované autíčko.

- Dobre, - povedal Taras a bez ďalšieho slova zložil.

Jediná fotografia, ktorú Bohdan vlastnil, bola táz minuloročnej rybačky. Boli na  nej traja: on, Taras a  Paľo Vondra. Paľovi

sa pošťastil fantastický úlovok – deväťdesiatcentimetrová šťuka.

Fotoaparát vtedy dali na  samospúšť a  všetci traja sa s  výrazom

naivného detského šťastia cerili do objektívu. Vtedy si ten zrub

na Oravskej priehrade parádne užili. Bohdan sa pristihol, že sa

usmieva, a tak hodil tú jedinú fotku do svojej tašky.

Presunul sa do kúpeľne. Zhrabol z poličky všetku kozmetiku

do špeciálnej malej kapsičky a aj s holiacim strojčekom to hodil

k ostatným veciam. Prezrel celú kúpeľňu, či nezabudol na niečo

na všetko. K baterke a zápalkám pribudli lepiaca páska, náhradný

nôž a liter obľúbenej vodky. Už teraz bol rozhodnutý, že do Írska

nepôjde lietadlom. Bude stopovať – je to ten najlepšía najnenáadnejší spôsob ako opustiť štát, v ktorom ho hľadali.

Išiel k  chladničke a  vyraboval ju do  základov. Nikdy nešetril

na jedle pre seba, a tak jeho chladnička ukrývala veci akošvajčiarske paštéty, koktailové párky, ruský kaviár a iné výstrednosti. Aj

keby to všetko počas cesty nestihol zjesť, bola by škoda nechať

to tu.

Svoje auto tu nechať musel, aj keď ho to bude dosť bolieť.Teraz však mal v cestovnej taške toľko peňazí, že si mohol dovoliť

kúpiť dve také. U Tarasa sa zarábalo veľmi dobre, vrátane prémií

za záchranu života.

Strašne ho štvalo, že všetko, o čo sa celých tých dvanásť rokov

snažil, tu zostane. Budoval si svoj nový život systematickya dúfal, že to najhoršie je za ním v ďalekej Ukrajine a že tu honenájdu. Hádzal do tašky veci, ktoré možno bude na útekupotrebovať, zlostil sa sám na seba, na celý nespravodlivý svet a preklínal

Natáliu.

Ako bývalá striptérka mala krásne hebké a pružné telo. Práve sa

pomilovali a ona blažene vrnela v jeho náruči.

- Čo tvoja frajerka? – spýtala sa posmešne a zrejme čakala, že ako

vždy, povie niečo v zmysle: daj pokoj, alebo nebuď zlá.

Nieže by si dnes milovanie s ňou nevychutnal, ale cítil saprevinilo, ako taký podliak a zbabelec.

- Ty, Nata, - povedal a potiahol si z cigarety. – Chcem to ukončiť.

- Blázniš? – začudovala sa. – Práve teraz, keď nám to s tousliepkou tak perfektne klape?

Povzdychol si: bude to ťažké.

- Ja nechcem skončiť s Annou, - povedal. – Chcem, aby sme sa my

dvaja rozišli.


24 25

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

chcela. Snažil sa jej vynahradiť to, že sa s matkou rozviedli. Bol

mäkký – nikdy nevedel ako na  ňu, lenže ona vždy vedela ako

na neho a zneužívala to, ako sa dalo.

Otec ju zbožňoval a v jeho očiach Valéria nemala jedinúchybičku. Sama sa čudovala, ako je možné, že mu vôbec nevadí,

ako sa k  nemu správa. Obhajoval ju ešte aj pred matkou - ju

jedinú Valéria uznávala ako autoritu. Matka áno – tá bola tvrdá

a  neustúpila jej nikdy v  ničom, o  čom nebola presvedčená, že

je správne. Isteže, aj matka ju milovala najväčšmi na svete,lenže Irena bola žena, ktorá poznala triky svojej dcéry a nenechala

si skákať po  hlave. Jej matka, ktorá v  päťdesiatke vyzerala ako

štyridsiatnička, bola úžasná žena. Valérii vadili len jej milenci,

skoro rovnako starí ako ona sama. No čo už – možno to boli

matkine komplexy z doby, keď sa foter vláčil za každou sukňou

o polovičku mladšou než bol sám. Veď tak je tomu aj teraz. Bol to

však ich život aj keď Valérii veľmi dlho trvalo, kým to pochopila

a rezignovala na akékoľvek pripomienky.

Teraz si bola istá, že matka jej salón schváli, ešte im aj dohodí

špičkovú klientelu. No a milujúci otecko na celý ten skvelý nápad

venuje pekne okrúhlu sumičku. Zacvaká - a veľmi rád.

Po ceste k nemu sa Valéria zastavila v supermarkete po jahody.

Jej otec jahody miloval – rád si ich dával so smotanou a cukrom,

ako bol zvyknutý odmalička. Vraj ho na tú chuť naučil jeho otec,

ktorého nostalgia za rodnou Ukrajinou bola oveľa väčšia, než si

bol ochotný priznať.

Jahody boli krásne červené a voňavé. Valéria zobrala hneď dve

škatuľky, aby ocko mal radosť.

Jej vzťah k nemu by sa dal označiť ako rozporuplný. Mala ho

rada, kedysi ho priam zbožňovala. No keď ho matka vyhodila

z ich spoločného rodinného domu v Piešťanoch, niesla to ťažko. podstatné a zavrel dvere. Potom si spomenul na svoj výcvik a toho maníka z Ruska, ktorý ho učil, že základom prežitia bolo ošetriť prípadné zranenia a zaliezť, kým sa situácia nevykryštalizuje.Lekárničku mal v kúpeľni a už zo zvyku ju pravidelne dopĺňal. Bola v starej škatuli od topánok, uloženej v skrinke pod umývadlom.

Cestovná taška začala byť povážlivo ťažká. Lenže na  to, že

v  nej odnášal všetko, čo mu odteraz zostane z  jeho dvanástich

pokojných rokov života, sa dala uniesť.

Valéria Kovaľčuková mala plán. Konečne sa jej podarilo vymyslieť niečo, čo by ju mohlo zaujímať a čomu by sa celkom rada

venovala. Nová vec, na ktorú upriamila svoju pozornosť, bolkozmetický salón. Zatiaľ si nebola istá, či v Piešťanoch na Teplickej

je to to správne miesto, ale plán tu bol.

Jej najlepšia kamoška Miška rada vymýšľala bláznivé veci a 

nuda pri nej bola neznámym pojmom. Príťažlivé a  veľmi energické stvorenie robilo Valériin nudný život aspoň o niečoznesiteľnejším. Bol to jej nápad, že by mohli spolu otvoriť kozmetický

salón a  robiť biznis na  ženách, ktoré túžili po  tom, byť krásne.

Možnože Teplická nebola tým najlukratívnejším miestom, no

práve tu sa jeden taký salón dával do prenájmu. Pre začiatok by

to mohlo stačiť a Miška mala pravdu aj v tom, že o zákazníčky sa

báť nemusia. Veď veľa žien navštevovalo už ten pôvodný.

Prvou Valériinou reakciou na Miškin nápad bol smiecha krátka, avšak výstižná otázka:

- Šibe ti?

No keď sa nad tým poriadne zamyslela, už jej to také smiešne

ani neprišlo. Vlastniť lukratívny kozmetický salón by nemuselo

byť až také uletené a o tom, že bude lukratívny, nezapochybovala

ani len na  chvíľočku – veď ona už na  tom zapracuje. Bude to

bomba! Ohľadom investícií sa nijako nestrachovala – otecko jej

rád dá všetko, o čo ho požiada. Napokon, vždy jej dal všetko, čo


26 27

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

Niečo mu hovorilo, že sa správa detinsky, lenže si nemohol

pomôcť. Najradšej by jej bol naložil na zadok - jej by to veru

prospelo a Tarasovi by preukázal veľkú službu.

V duchu si vychutnával tú sladkú predstavu a vnímal jejnáhlivé kroky za chrbtom, keď vtom z ničoho nič sa celý dom otriasol,

ako keby do neho narazil obrovský vlak, idúci šialenourýchlosťou.

- Aaaaaa! – počul Valériin krik a sotva sa sám zdržal, abynezačal kričať.

Schodisko sa kývalo, zo všetkých stien padala omietka, obrazy

a  závesné kvetináče... Otočil sa a  uvidel, ako Valéria balansuje

už len na pätách, rukami sa márne snaží niečoho zachytiť: mala

v nich škatuľky s jahodami. Priskočil k nej a na poslednú chvíľu

ju chytil za ruku a pritiahol k sebe. Vyrazilo jej dych, potom sa

však pozrela na Bohdana so šialeným strachom v očiach a spýtala

sa, skôr zašepkala:

- Čo... čo sa to stalo? Zemetrasenie? Tu u nás?

Potom sa pozrela smerom k dverám, za ktorými bola pracovňa

jej otca. Bohdan ju zdrapol za  ruku a  doslova vliekol za  sebou

hore po schodoch. Keď dorazili k dverám, vykopol ich a nazrel

dnu. Hrdlo mu stiahla železná obruč zúfalstva:

- Nechoď tam, - dostal zo seba. – Počkaj tu na mňa. Ak máš

mobil, tak rýchlo volaj záchranku a polišov.

Napočudovanie, vôbec sa s ním nehádala – trhavými pohybmi

sa hrabala v malej kabelke a hľadala mobil. Len jej očiprezrádzali strach a  ešte niečo, čo možno tušila. Jahody sa rozkotúľali

po zemi.

- Počkaj tu, - zopakoval Bohdan a vošiel dnu.

Teraz to už bolo v pohode, celkom fajn, lenže jazvy na dušizostali...

Keď sa Bohdan priblížil k  domu, uvidel na  príjazdovej ceste

stáť Valériinho Forda. Len ona vedela tak zmätene parkovať, že

ani tam ani odtiaľ by sa už nedostalo žiadne auto. Zaparkoval

pri plote z opačnej strany od cesty, pretože rád nechávalúnikovú cestu voľnú. Možno aj preto vždy v Bratislave alebo v inom

veľkom meste sústavne mali problém zaparkovať - Bohdannemohol prekročiť pravidlá, ktoré mu vštepovali jeho cvičitelia zo

školy.

Už teraz banoval, že sa s tou nafúkanou babou stretne. Nemal

ju rád, nesadla mu, už keď sa videli prvýkrát. Spomenul si na

vzdorovitú sedemnástku, ktorá sa na neho škaredo pozrela, hneď

keď sa dozvedela, odkiaľ pochádza. Bohdan nerozumel po slovensky - bol stratený v novom svete a medzi novými ľuďmi. Vtedy prišiel o všetko, čo predtým dôverne poznal a mal rád. Taras,

ktorý na  rozdiel od  svojej dcéry chápal, čo Bohdan prežíval, sa

k nemu zachoval nadmieru veľkoryso: dal mu prácu a zohnalbývanie...

Slečnu Dôležitú stretol v hale.

- No nazdar, - povedala skôr sama sebe, než jemu.

- Aj ja ta rád vidím, zlatko, - bez rozpakov odvetil Bohdan. –

Tiež ideš hore?

- No a čo?

Niekedy ho jej nafúkanosť celkom zabávala, lenže terazzďaleka nebol ten správny čas na zábavu.

- Tak teda ručičky bozkávam, milostivá slečna, - povedal, keď

prechádzal okolo nej a zamieril hore po schodoch.

- To ma akože chceš predbehnúť? – spýtala sa tá drzá baba

a vykročila za ním. – Teda ani náhodou!

- Skús ma predbehnúť ty, - odvetil a bral schody po dvoch.


28 29

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

Lenže ju držal s rovnakou silou, s akou sa mu ona vzpierala,

a nepustil, kým sa nepodvolila.

- Nenávidím ťa, - zašepkala a začala plakať.

Takéto veci Bohdan nikdy nevedel zvládať a ani teraz netušil,

ako sa k nej má správať. Čo si ju pamätal, vždy bola neznesiteľná

a  rozmaznaná a  k  nemu sa správala povýšenecky. Úprimne ju

nemal rád. Lenže teraz jej otca niekto vyhodil do vzduchu a ona

bola v  podstate pri tom... Sám mal hlavu plnú hrozných predstáv a predpokladov, kto to mohol urobiť, ale ona je jeho dcéra...

Preto si dovolil trochu prejavu permanentne potláčanej ľudskosti

a privinul si ju k sebe.

- To bude dobré, - povedal hlasom, ktorý by podľa nehomohol znieť upokojujúco.

Keď prišli policajti a  obidvaja urobili výpoveď, odviedol Valériu na čerstvý vzduch. Nevedno odkiaľ sa tam zjavili reportéri

a aj ľudia zo susedstva sa prišli pozrieť, čo sa udialo v domemultimilionára, ktorý podľa všetkého mal styky s  mafiou. Bohdan

sa na  ten húf lačný po  senzácii kyslo usmial jedným kútikom

úst a odvádzal Valériu cez zadný dvor k svojmu autu, ktoré mal

vďakabohu zaparkované ďaleko od celého toho blázinca. Valéria

ho nasledovala s poslušnosťou, ktorá ho znepokojovala. Kradmo

sa na ňu pozeral a snažil sa odhadnúť, čo si myslí.

Bola rada, že jej myseľ sa momentálne nachádzala v  stave

čiastočného otupenia. Teraz nechcela rozmýšľať, nechcela rozhodovať a nechcela plakať. Vedela, že to všetko príde, keď bude

doma a bude sama. Vtom jej zišla na um matka a to, že zatiaľ

nič netuší. Striaslo ju pri predstave, že ona by mala Irene zavolať

a oznámiť jej tú hroznú vec.

- Čo je? – spýtal sa Bohdan, keď si všimol, že jej ruka, za ktorú

ju pevne držal, nečakane stuhla.

3.

Tarasova pracovňa prestala existovať. Namiesto nej tam bolo

niečo, čo mu nápadne pripomínalo kráter po páde meteoritu, ako

to videl v televízii. Centrum výbuchu pripadlo na pracovný stôl,

miesto, kde Taras sedával najradšej. Bohdan len na okamihzatvoril oči, aby si v duchu predstavil, ako jeho šéf sedí za svojím

veľkolepým stolom, popíja nejaký drink a telefonuje, alebo jezahĺbený do počítača.

Keď oči otvoril, všetko bolo inak a  bolo to strašné. Bohdan

mal vždy silný žalúdok, lenže pri predstave, kde všade jerozptýlená Tarasova DNA, sa mu urobilo nevoľno. Keby to bol niekto

iný, len nie človek v podstate jemu najbližší...

Nechcel sa pozerať, vedel, že mu nemôže pomôcť a nerád by

si ho pamätal takto. Pomaly sa otočil a spätne si uvedomil, že je

tu aj Tarasova dcéra. Obrovské vyľakané oči hľadeli na  neho s 

dôverou, ako keby vraveli: „Nepovedz to, prosím...“

- Je mi ľúto, - povedal a naozaj mu to bolo veľmi ľúto.

Vlastne nie kvôli nej – kvôli Tarasovi. Ona mu bola ukradnutá.

Veď aj tak svojho otca neznášala, pripomenul si a zahnal ajposledné výčitky, ktoré pritom cítil. Ona to zvládne...

- Volala si policajtom? - spýtal sa.

- Áno, - odvetila a jej pohľad zablúdil smerom k dverámpracovne.

- Nie, - povedal, keď uhádol, čo chcela urobiť.

- Ty mi nebudeš rozkazovať! – odvetila tvrdo a snažila saoslobodiť ruku, za ktorú ju doteraz držal. – Ihneď ma pusti!


30 31

STRÁ MA, MAFIA NEZABÚDA VITA JAMBOROVÁ

Absurdná situácia, pomyslel si Bohdan a skúsil niečovymys

lieť, len aby tu s ňou nemusel byť a nemusel ju utešovať.

- Nemáš nejakú kamarátku, ktorej by si mohla zavolať? –na

padla mu možná záchrana.

- Nechcem nikoho vidieť, - odvetila. – Nezniesla by som teraz

žiadne slova útechy.

- Tak potom... – nechápal, prečo tu chce mať práve jeho.

- Ty to nebudeš rozoberať, - povedala a nasilu sa usmiala. – Ja

viem, že ma neznášaš, ale tak dlho si bol s ním... On ti veril, no

a ja... Ja tiež. Mne stačí, že tu budeš. Aspoň do rána, - dodala. –

Prosím.

Bohdan nevedel, čo na  to povedať. Mal svojich problémov

dosť, až nad hlavu. Musel vypadnúť z mesta, z krajiny, noa pred

tým sa ešte chcel dozvedieť, kto umiestnil bombu do Tarasovej

pracovne. No keď tak o tom všetkom uvažoval, došlo mu, žepre

spať u Valérie by nebol až taký zlý nápad. Bolo 18.40: večer už je

tu a ak by s ňou vydržal až do rána – bude mať túto noc strechu

nad hlavou. Do  svojho bytu sa viac nemohol vrátiť, tam už to

nebolo bezpečné.

Konečne prekročil prah a vošiel dnu.

- Ďakujem, - povedala, keď pochopila, že neodíde a začalapo

smrkávať. – No a... zavoláš aj mojej matke?

Bohdan vošiel do  priestrannej obývačky, zariadenej v mini

malistickom štýle a vytiahol zo zadného vrecka na nohaviciach

mobil.

- Áno, - ozval sa v telefóne hlas Tarasovej bývalej ženy.

- Tu Bohdan, - povedal. – Irena... stalo sa nešťastie...

Chvíľku bol ticho, vážil slová:

– Taras je mŕtvy...

Na okamih si pomyslel, že mu spadla sieť, pretože na druhej

strane nebolo počuť nijaký zvuk. Odkašľal si.

- Matka... – zašepkala. – Ja jej to nemôžem povedať. Prosím,

nemohol by si..?

- Iste, - povzdychol. - Kam ťa mám odviezť?

- Domov.

Naštartoval auto.

- Zapni si pás, - povedal a ona poslúchla.

Znervózňovalo ho, že bola taká poslušná – nikdy ju takútone

zažil. Možno preto, pomyslel si, že predtým jej nik nezabil otca

v podstate pred očami. Ukradomky pozoroval jej tvár, ktorúce

lou cestou videl len z profilu. Ako keby skamenela.

Keď auto zastavilo v  lukratívnej časti Piešťan pred domom,

v  ktorom Valéria mala byt, čakal, čo urobí. Ona ako keby sa

prebrala, pozrela sa na  neho. Ústa sa jej triasli a  v  očiach mala

slzy. Bohdan sa zo všetkých síl snažil, aby na neho jej žiaľnepô

sobil. Pretože v sebe nosil svoj, nechcel sa zaoberať ešte ajValé

riiným. V  jednej ruke držala svoju kabelku, druhou sa snažila

odopnúť si pás. Nešlo jej to.

- Poď, - povedal, - odprevadím ťa.

Odopol jej pás.

- Ďakujem, - odvetila.

Keď vystupovala, všimla si na zadnom sedadle veľkú cestovnú

tašku.

- Ty niekam odchádzaš? – spýtala sa.

- Áno, - neochotne odpovedal. – Musím odísť. Práve som sa

s Tarasom išiel rozlúčiť, keď...

Aj keď jej bolo čudné, že Bohdan, ktorý bol tieňom jej otca už

asi dvanásť rokov, niekam odchádza, nevyjadrila sa k tomu. Bola

mu vďačná za to, že teraz nemusí byť sama. Keď vošli do jej bytu,

Bohdan zostal stáť na prahu a celým telom dával najavo, že viac

už pre ňu urobiť nemôže a v podstate sa na to ani necíti.

- Ponáhľaš sa? – spýtala sa a bolo mu jasné, čo chce počuť.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist