načítání...
menu
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu – Agnes Martin-Lugand

Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu

Elektronická kniha: Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu
Autor: Agnes Martin-Lugand

- Dá sa zlomené srdce vyliečiť? Autorka tohto bestsellera Agnes Martin-Lugand vás zavedie do drsného, no čarokrásneho Írska, kde sa odohráva príbeh prirovnávaný k obľúbenému filmu Pod ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  178
+
-
5,9
bo za nákup

hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8%hodnoceni - 63.8% 70%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2016
Počet stran: 208
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-267-0457-7
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dá sa zlomené srdce vyliečiť? Autorka tohto bestsellera Agnes Martin-Lugand vás zavedie do drsného, no čarokrásneho Írska, kde sa odohráva príbeh prirovnávaný k obľúbenému filmu Pod toskánskym slnkom.

ŠŤASTNÍ ĽUDIA ČÍTAJÚ A PIJÚ KÁVU. Tak sa volala útulná literárna kaviarnička, ktorú vlastnila mladá Parížanka Diane. Žila si svoj šťastný život s malou dcérkou a milujúcim manželom, až kým jedného dňa tragédia nezlomila jej srdce. Vzala jej nielen tých najbližších, ale aj zmysel života.
Zúfalá mladá žena sa na celé mesiace uzavrela pred svetom a márne hľadala nový zmysel života. Napokon sa rozhodla splniť sen svojho muža a odísť do Írska. Tam, na búrlivom a drsnom západnom pobreží, sa začína veľké dobrodružstvo. Do jej pochmúrneho života vstúpi záhadný fotograf Edward, a čudné veci, čo sa okolo neho dejú, konečne donútia Diane konať...


Filmové práva na knihu získala spoločnosť TWC a chystá sa filmová verzia tohto bestsellera.

Zařazeno v kategoriích
Agnes Martin-Lugand - další tituly autora:
Šťastní lidé čtou a pijou kávu Šťastní lidé čtou a pijou kávu
Šťastní lidé mají snadný život Šťastní lidé mají snadný život
 (e-book)
Šťastní lidé mají snadný život Šťastní lidé mají snadný život
 (e-book)
Tá hudba mi stále znie v hlave Tá hudba mi stále znie v hlave
Štěstí mi uniká mezi prsty Štěstí mi uniká mezi prsty
 (e-book)
Štěstí mi uniká mezi prsty Štěstí mi uniká mezi prsty
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Šťastní ľudia čítajú

a pijú kávu

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na

www.motto.sk

www.albatrosmedia.sk

Agnès Martin-Lugand

Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2016

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


AGNÈS MARTIN-LUGAND

Šťastní ľudia

čítajú a pijú kávu

AGNÈS MARTIN-LUGAND

Šťastní ľudia

čítajú a pijú kávu



Guillaume a Simon-Aderaw sú mojím životom.

Im venujem tento román.



„Rátame s tým, že po čase ho prekonáme,

a nazdávame sa, že by bolo nevhodné

a škodlivé narúšať ho.“

(Sigmund Freud o smútku,

„Smútok a melanchólia“,

Metapsychológia)



9

~1~

– Mama, prosím ťa!

– Clara, povedala som nie.

– Diane, no tak! Pusti ju so mnou!

– Colin, za čo ma máš! Ak Clara pôjde s tebou, niekde sa zatúlate, a na prázdniny odídeme o tri dni neskôr.

– Tak poď s nami, postrážiš nás!

– To určite nie. Nevidel si, čo mám ešte uro­ biť?

– Tým lepšie, ak Clara pôjde so mnou, budeš mať pokoj.

– Mama!

– Tak dobre. Choďte. Nech vás už nevidím!

S krikom bežali dolu po schodoch.

Dozvedela som sa, že šaškovali ešte aj v aute, keď do nich vrazil kamión. Povedala som si, že zomreli v  smiechu. A  že by som bola chcela byť s nimi.

Odvtedy si už rok každý deň opakujem, že som radšej mala zomrieť s nimi. No srdce mi napriek tomu bije. A udržiava ma pri živote. Na moje veľ­ ké nešťastie. Ležala som na pohovke a  pozorovala som obláči­ ky dymu z cigarety, keď sa otvorili vchodové dvere. Félix už nečakal, kým ho k  sebe pozvem. Ukázal sa len tak, takmer bez ohlásenia. Prichádzal každý deň. Čo mi to zišlo na um nechať mu druhé kľúče.

Pri jeho príchode som sa strhla a popol mi skon­ čil na pyžame. Odfúkla som ho na zem. Aby som nevidela, ako sa pustí do upratovania, odišla som do kuchyne doplniť si kofeín.

Keď som sa vrátila, v miestnosti sa nič nezme­ nilo. Všade plné popolníky; na nízkom stolíku sa kopili prázdne taniere, škatule od donesených jedál a  fľaše. Félix sedel s  prekríženými nohami a hľadel na mňa. Vidieť ho takého vážneho ma na okamih vyviedlo z miery, najviac ma však prekva­ pilo jeho oblečenie. Prečo bol v obleku? Kam sa podeli jeho neodmysliteľné deravé džínsy a vyťa­ hané tričko?

– Kam takto ideš? Na svadbu či na pohreb?

– Koľko je hodín?

– To nie je odpoveď na moju otázku. Kašlem na to, koľko je hodín. Chceš niekoho uloviť?

– Možno. Sú dve popoludní a ty sa musíš umyť a obliecť. Nemôžeš tam ísť v takomto stave.

– A kam by som mala ísť?

– Hýb sa. Čakajú nás tvoji aj Colinovi rodičia. Musíme tam byť do hodiny.

Telom mi prebehla triaška, ruky sa mi rozo­ chveli a žlč mi stúpla až kdesi do hrdla.

– To neprichádza do úvahy, na cintorín nej­ dem. Počuješ?

– Urob to pre nich,– povedal mi zmierlivo. – Poď si ich uctiť, dnes tam musíš ísť, je to práve rok, každý ťa podporí.

– Nechcem, aby ma niekto podporoval. Od­ mietam ísť na ten hlúpy spomienkový obrad. Mys­ líte si, že mám oslavovať ich smrť?

Zlyhal mi hlas a vytiekli mi v ten deň prvé slzy. Cez hmlu som videla, ako Félix vstal a podišiel ku mne. Objal ma a pritisol k sebe.

– Diane, urob to pre nich, prosím.

Prudko som ho odtisla.

– Si hluchý? Povedala som nie. Odíď! – zrevala som, keď sa chcel ku mne znovu priblížiť.

Rozbehla som sa do spálne. Hoci sa mi triasli ruky, podarilo sa mi zamknúť na dvakrát. Opretá chrbtom o dvere som sa zosunula na zem, kole­ ná som si pritisla k hrudi. V dome nastalo ticho, bolo počuť len Félixove vzdychy.

– Prídem zasa večer.

– Nechcem ťa viac vidieť.

– Aspoň sa pokús umyť, inak ťa strčím pod sprchu ja.

Jeho kroky sa vzdialili a podľa buchnutia dverí som usúdila, že napokon odišiel.

Dlhé minúty so zostala s hlavou na kolenách, potom som sa pozrela na posteľ. Štvornožky som sa k nej dotiahla, vyliezla som hore a zavŕtala sa do prikrývky. Tak ako vždy, keď som sa tam utie­ kala, chcela som nosom zacítiť Colinovu vôňu. Už vyprchala, no aj tak som nikdy nevymenila plachty. Chcela som ju ešte cítiť. Chcela som za­ budnúť na nemocničný pach, na pach smrti, kto­ rý mu prenikol do kože, keď som si naposledy pri­ tisla hlavu na jeho krk.

Chcela som spať, spánok prinášal zabudnutie. Keď som pred rokom prišla na pohotovosť v spo­ ločnosti Félixa, oznámili mi, že už je neskoro, že moja dcéra zomrela ešte v sanitke.

Lekári mi nechali iba čas na to, aby som sa vy­ vracala, a potom mi oznámili, že Colinovi zostá­ vajú už len minúty, nanajvýš zopár hodín. Ak som sa s ním chcela rozlúčiť, nesmela som strácať čas. Chcelo sa mi revať, kričať, že klamú, ale nevládala som. Bolo to ako zlý sen, želala som si, aby som sa mohla z neho prebudiť. No sestrička nás od viedla k  boxu, kde ležal môj muž. Od chvíle, ako som vošla do tej miestnosti, sa mi každé slovo i gesto za­ písali do pamäti. Colin ležal na posteli napojený na hučiace a blikajúce prístroje. Jeho telo bolo takmer nehybné, na tvári mal samú modrinu. Niekoľko minút som len ohromene stála. Félix ma sledoval, a  to mi zabránilo zložiť sa. Colin trochu nachýlil hlavu smerom ku mne, naše oči sa stretli. Našiel silu usmiať sa. Nato som podišla k nemu. Chytila som ho za ruku a on tú moju stisol.

– Musíš byť s Clarou, – vyslovil s námahou.

– Colin, Clara je...

– Je na operačnej sále, – doplnil ma Félix.

Pozrela som sa naňho. Usmial sa na Colina a vyhol sa môjmu pohľadu. Hučalo mi v ušiach, každá čiastočka môjho tela sa rozochvela, zrak sa mi zahmlil. Pocítila som, že Colin mi stisol ruku silnejšie. Hľadela som naňho, kým počúval, ako mu Félix hovorí o  Clare a  vysvetľuje mu, že sa z toho dostane. To klamstvo ma tvrdo vrátilo do reality. Colin namáhavo povedal, že nevidel ka­ mión, že spieval s Clarou. Stratila som reč. Sklo­ nila som sa k nemu, rukou som mu prešla po vla­ soch, po čele. Znovu obrátil tvár ku mne. Cez slzy som videla jeho črty rozmazane, už sa mi začínal strácať, vzlykla som. Zdvihol ruku a  priložil mi ju na líce.

– Pššš, moja láska, – povedal mi. – Upokoj sa, počula si Félixa, Clara ťa bude potrebovať.

Nedokázala som uhnúť pred jeho pohľadom plným nádeje pre našu dcéru.

– No čo ty? – dostala som zo seba.

– Na nej záleží, – povedal a  utrel mi na líci slzu.

Rozvzlykala som sa ešte väčšmi, tvár som si skryla do jeho ešte teplej dlane. Ešte bol tam. Ešte. Upriamila som sa to ešte.

– Colin, nemôžem ťa stratiť, – šepkala som.

– Nie si celkom sama, máš Claru, a  Félix sa o vás postará.

Potriasla som hlavou a neodvážila som sa naň­ ho pozrieť.

– Miláčik, všetko bude dobré, budeš statočná pre našu dcéru...

Jeho hlas odrazu pohasol. Spanikárila som a  zdvihla hlavu. Vyzeral tak vyčerpane. Vyčerpal na mňa posledné sily, tak ako vždy. Pritisla som sa k nemu, aby som ho pobozkala, reagoval s tou troškou života, čo mu ešte zostávala. Ľahla som si k nemu, pomohla som mu položiť hlavu na mňa. Kým bol v mojom náručí, nemohol ma opustiť. Colin mi naposledy zašepkal, že ma ľúbi, sotva som mu stihla odpovedať, kým ticho zaspal. Zo­ stala som tak niekoľko hodín, držala som ho pri sebe, kolísala, bozkávala, vdychovala. Moji rodi­ čia sa ma pokúšali dostať od neho, no kričala som. Colinovi rodičia prišli za svojím synom, ale ne­ dovolila som, aby sa ho dotkli. Bol iba môj. Fé­ lix svojou trpezlivosťou napokon dosiahol, že som poslúchla. Dlho ma upokojoval a pripomínal mi, že sa musím rozlúčiť s  Clarou. Moja dcéra bola jediná na tomto svete, ktorá ma mohla odlúčiť od Colina. Smrť na tom nič nezmenila. Uvoľnila som kŕčovité zovretie a pustila jeho telo. Naposle­ dy som ho pobozkala na pery a odišla som.

Ku Clare som kráčala v akejsi hmle. Zareago­ vala som až pred dverami.

– Nie, – povedala som Félixovi. – Nemôžem.

– Diane, musíš sa ísť na ňu pozrieť.

Stále som hľadela na dvere a niekoľko krokov som cúvla, potom som sa rozbehla preč po ne­ mocničnej chodbe. Odmietala som vidieť mŕtvu dcéru. Chcela som si zachovať spomienku iba na jej úsmev, na blonďavé kučery poletujúce okolo jej tváre, na jej šibalské oči, aj v to ráno, keď odiš­ la s otcom. Dnes, tak ako už celý rok, v našom byte vládlo ti­ cho. Už nijaká hudba, nijaký smiech, nijaké ne­ konečné rozhovory.

Automaticky som vykročila do Clarinej izby. Všetko tam bolo ružové. Od chvíle, ako som sa dozvedela, že budeme mať dcéru, som vyhlásila, že dekorácia sa bude odvíjať od tejto farby. Co­ lin použil pozoruhodné množstvo najrozličnej­ ších úskokov, aby som zmenila názor. Neustúpi­ la som.

Ničoho som sa nedotkla; ani jej zrolovanej pri­ krývky, ani porozhadzovaných hračiek, ani noč­ nej košele na zemi, ani jej malého kolieskového kufríka, kam si uložila bábiky na prázdniny. Chý­ bali tam dva najmilšie plyšové kusy – s  jedným odišla a s druhým som ja spávala.

Ticho som zatvorila dvere a zamierila som ku Colinovmu šatníku. Vzala som odtiaľ novú ko­ šeľu.

Keď som sa zatvorila v  kúpeľni, aby som sa osprchovala, počula som, že sa Félix vrátil. Zrkad­ lo bolo zakryté veľkým závesom, všetky poličky vyprázdnené, s výnimkou fľaštičiek Colinovej ko­ línskej. Nijaká ženská kozmetika, nijaký mejkap, krém ani bižutéria.

Nereagovala som na chladné dlaždice, bolo mi to jedno. Voda mi stekala po tele, ale nepociťo­ vala som to ako niečo príjemné. Do dlane som si napustila Clarin jahodový šampón. Sladká vôňa mi vohnala slzy do očí a  vyvolala vo mne akési morbídne uspokojenie. Môj rituál sa mohol za­ čať. Pleť som si pokropila Colinovým parfumom ako prvú ochrannú vrstvu. Pozapínala som gom­ bíky na jeho košeli – to bola druhá vrstva. Ob­ liekla som si jeho sveter s kapucňou – ako tretiu vrstvu. Mokré vlasy som si zviazala, aby si zacho­ vali jahodovú vôňu – štvrtá ochranná vrstva.

V obývačke boli pootvárané okná a zmizli z nej moje odpadky. Podľa všetkého sa niečo podobné odohrávalo aj v  kuchyni. Skôr ako som zašla za Félixom, pozatvárala som a zatemnila okná. Šero bolo mojím najlepším priateľom.

Félix si prezeral mrazničku. Oprela som sa o ve­ raje a pozorovala som ho. Oblečený bol ako vždy, pohojdával bokmi a popiskoval si.

– Mohla by som vedieť, čo ti spôsobilo takú dobrú náladu?

– Minulá noc. Počkaj, pripravím večeru a všet­ ko ti porozprávam.

Obrátil sa ku mne a hľadel mi do očí. Priblížil sa a viac ráz sa zhlboka nadýchol.

– Prestaň na mňa fučať ako pes, – povedala som mu.

– Musíš s tým prestať.

– Čo sa ti nepáči? Umyla som sa.

– To je predsa normálne.

Pobozkal ma na líce a  išiel pokračovať v  prí­ pravách.

– Odkedy vieš variť?

– Nevarím, používam mikrovlnku. Len mu­ sím ešte nájsť niečo zaujímavé pod zub. V tvojej mrazničke je to horšie ako na púšti Gobi.

– Ak si hladný, objednaj pizzu. V nijakom prí­ pade nevieš variť. Pokazíš aj zmrazené jedlo.

– Preto ste ma s Colinom desať rokov stravo­ vali. Máš vynikajúci nápad, aspoň sa ti môžem viac venovať.

Išla som sa schúliť na pohovku. Chystala som sa vypočuť si Félixovo rozprávanie o fantastickej noci. Vzápätí sa predo zjavil pohár červeného vína. Félix sa  usadil oproti a  podal mi škatuľku ciga­ riet. Hneď som si jednu zapálila.

– Pozdravujú ťa tvoji rodičia.

– Dobre, – odvetila som a vyfúkla naňho dym.

– Boja sa o teba.

– Nemusia.

– Radi by ťa prišli pozrieť.

– Nechcem. Môžeš byť šťastný, že si jediný, koho znesiem.

– Som nenahraditeľný, bezo mňa sa nezaobídeš.

– Félix!

– Výborne, ak naliehaš, vyrozprávam ti do de­ tailov včerajší večer.

– Ach, len nie tvoj sexuálny život.

– Neviem, čo chceš počuť. Či o  mojich kús­ koch alebo o tvojich rodičoch.

– OK, tak do toho, počúvam.

Félix sa nevyhýbal pikantným podrobnostiam. Život bol preňho obrovská slávnosť okorenená ne­ viazanou sexualitou a  vychutnávaním výnimoč­ ných príležitostí. Pohrúžil sa do svojich historiek a  nečakal, že mu odpoviem, iba bez prestania hovoril a hovoril. Nezastavil sa, ani keď sa ozval zvonček.

Tak sa aj poslíček dozvedel, ako ho pozval do postele akýsi dvadsaťročný študent. Ďalší z radu tých, ktorých sa Félix podujal vychovávať.

– Keby si bola videla, ako sa ten fešáčik zatvá­ ril, len­len že ma nepoprosil, aby som sa mu ve­ noval. Trápi ma to, – povedal, predstierajúc, že si utiera slzu.

– Si naozaj odporný.

– Vystríhal som ho, no čo chceš, kto spozná Félixa, nevie sa od neho odtrhnúť.

Kým ja som si zobla iba zo dva­tri kúsky, on sa pustil do jedla s nadšením. Nevyzeral však, že chce odísť. Akosi čudne stíchol, pozbieral zvyšky a zmizol v kuchyni.

– Diane, vôbec si sa ma nespýtala, aký som mal deň.

– To ma nezaujíma.

– To je už priveľa. Ako môžeš byť taká ľaho­ stajná?

– Mlč, som čokoľvek iné, len nie ľahostajná. Čo si to ku mne dovoľuješ? – skríkla som a vyskočila.

– Doriti! Pozri sa na seba! Vyzeráš ako troska. Nič nerobíš. Len fajčíš, piješ a  spíš. Váš byt sa zmenil na svätyňu. Už sa nevládzem pozerať na to, ako upadáš.

– Nikto to nemôže pochopiť.

– Ba môže, každý chápe, čo musíš prežiť. Ale zato sa nemusíš zničiť. Už to je rok, čo si ich stra­ tila, je načase žiť. Bojuj, urob to pre Colina aj pre Claru.

– Neviem bojovať a ani po tom netúžim.

– Dovoľ mi, aby som ti pomohol.

Už som to nemohla vydržať, a tak som si za­ pchala uši a zatvorila som oči. Félix ma objal a pri­ nútil ma sadnúť si. Mala som právo na jeho zadú­ šajúcu prítulnosť. Nikdy som nepochopila, prečo potreboval pritisnúť ma k sebe.

– Prečo by si si so mnou dnes večer nevyšla? – spýtal sa.

– Nič si nepochopil, – odvetila som a napriek všetkému som sa k nemu pritisla.

– Prekonaj sa, poď von. Nemôžeš tu byť stá­ le zatvorená. Poď so mnou zajtra do našej ka­ viarne.

– Kašlem ti na ňu!

– V tom prípade poďme obaja na dovolenku. Zatvorím ju. Štvrť sa niekoľko týždňov zaobíde bez našej literárnej kaviarne.

– Netúžim po dovolenke.

– Opak je pravda. Budeme sa spolu smiať, bu­ dem sa ti venovať dvadsaťštyri hodín. Potrebuješ to, aby si sa postavila na nohy.

Nevidel, ako som prevrátila oči pri pomyslení, že ho budem mať ustavične pri sebe.

– Počuj, nechaj ma, nech o tom porozmýšľam, – upokojila som ho.

– Sľubuješ?

– Áno, no teraz si chcem ľahnúť, choď už.

Hlučne ma pobozkal na líca a vytiahol si mo­ bil. Prebehol svoj pozoruhodný adresár a zavolal akémusi Stevenovi, Fredovi a  aj Alexovi. Napo­ kon sa pobral na odchod so vzrušujúcou vidinou neviazaného večierka. Vstala som, zapálila som si cigaretu a zamierila som ku vchodu. Skončil tele­ fonovanie, naposledy ma pobozkal a pošepkal mi „dovidenia zajtra, ale nie veľmi skoro, dnes večer to bude husté“. Iba som prevrátila oči. Zajtra sa kaviareň určite neotvorí načas.

Félix ma vyčerpal. Mala som ho rada, ale sta­ čilo.

V posteli som si preberala, čo povedal. Vyzera­ lo to, že je odhodlaný prinútiť ma reagovať. Muse­ la som za každú cenu nájsť spôsob, ako mu unik­ núť. Keď dostal takýto nápad, nič ho nemohlo zastaviť. Chcel, aby mi bolo lepšie, ale ja nie. Čo som mala vymyslieť?

23

~2~

Už to je týždeň, čo vymyslel plán „Vytrhnime

Dianu z depresie“. Zavalila ma kopa nápadov, je­

den bláznivejší ako druhý. Dosiahlo to vrchol, keď

Félix položil na nízky stolík katalógy cestovných

kancelárií. Správne som odhadla, čo chystá, cestu

za slnkom so všetkými náležitosťami. Nejaký klub

turistov, palmy a slnečníky, pančované koktaily na

báze rumu, žiarivé, do bronzova opálené postavy,

cvičenie vo vode a pokukovanie po telách, pre Fe­

lixa lákavé, no pre mňa zlý sen. Všetci tí výletníci

natlačení na maličkej pláži alebo večer vyfintení

a  bojujúci pri bufete, aby im sused neuchmatol

posledný kúsok salámy, či desať hodín zatvore­

ní na palube lietadla s kričiacimi deťmi, a pritom

šťastní, z toho všetkého sa mi dvíhal žalúdok.

Nevedela som to vyriešiť, zúrivo som fajčila, až ma pálilo v  hrdle. Spánok neprichádzal, pre­ nasledovala ma predstava Félixa v  plavkách, ako ma núti tancovať v nočnom podniku salsu. Nedá mi pokoj, kým neustúpim. Musím sa nejako vy­ vliecť, oklamať ho, upokojiť a zbaviť sa ho. Zostať doma bolo vylúčené. Riešením bolo odísť, defini­ tívne opustiť Paríž. Nájsť si nejaké odľahlé miesto, kam by za mnou nešiel.

Bolo nevyhnutné vyjsť do sveta, lebo skrine aj chladnička boli zúfalo prázdne. Našla som už len balíčky keksov po záruke – Clarine desiate – a  Colinove pivá. Vzala som jednu fľašu, obzrela som si ju zo všetkých strán, kým som sa odhodla­ la otvoriť ju. Vdychovala som tie výpary ako vôňu drahého vína. Vypila som dúšok a  zaplavili ma spomienky.

Náš prvý bozk chutil po pive. Koľkokrát sme

sa na tom nasmiali? V dvadsiatich sme veľmi netr­ peli romantizmom. Colin pil len tmavé pivo a ne­ mal rád blondínky, vždy sa spytoval, prečo vlast­ ne si ma vybral, za čo nevyhnutne dostával po hlave.

Pivo sa raz zamiešalo aj do výberu našej do­ volenky. Colin si chcel zájsť na niekoľko dní do Írska. No potom to zamietol pre dážď, vietor a chlad. V skutočnosti dobre vedel, ako mám rada slnko a opaľovanie, a nechcel ma nútiť, aby som na letnej dovolenke znášala chladné vetry a zimu, nechcel mi vnútiť miesto, ktoré by sa mi ne páčilo.

Fľaša mi vypadla z rúk a rozbila sa na dlažbe. Sedela som v Colinovej pracovni s atlasom pred sebou, prezerala som si mapu Írska. Ako si pod šírym nebom vybrať jeho hrob? Ktoré miesto by mi mohlo priniesť potrebný pokoj, aby som moh­ la byť zoči­voči Colinovi a Clare? Keďže som z tej krajiny nepoznala vôbec nič a  ani som nebola schopná vybrať si nejaký záchytný bod, nakoniec som zatvorila oči a naslepo položila prst na mapu.

Pootvorila som jedno oko a nakukla som. Po­ tom som otvorila druhé a odtiahla som prst, aby som rozlúštila meno. Náhoda mi vybrala tú naj­ menšiu možnú dedinu, na mape som sotva pre­ čítala drobné písmo: „Mulranny“. Vyslala som sa do Mulranny. Musela som oznámiť Félixovi, že odídem žiť do Írska. Tri dni som zbierala odvahu. Práve sme do­ večerali, prinútila som sa čosi zjesť, aby bol spo­ kojný. Sedel zničený v kresle a listoval si v kata­ lógoch.

– Félix, nechaj tie katalógy.

– Rozhodla si sa?

Vyskočil a mädlil si ruky.

– Kam ideme?

– Neviem, kam ideš ty, no ja idem žiť do Írska.

Usilovala som sa to povedať čo najprirodzenej­ šie. Félix zalapal vzduch ako ryba na suchu.

– Spamätaj sa.

– Robíš si zo mňa blázna? To nemyslíš vážne. Kto ti vnukol taký nápad?

– Predstav si, že Colin.

– A máme to, zbláznila sa. Hádam mi neozná­ miš, že sa vrátil z druhého sveta a povedal ti, kam máš odísť.

– Nemusíš byť zlý. Len by tam bol rád šiel, to je všetko. Idem tam namiesto neho.

– Ach, nie, nepôjdeš tam, – povedal Félix seba­ isto.

– A to prečo?

– Nemáš čo robiť v tom kraji...

– V akom?

– V kraji rugbistov a požieračov baranov.

– Prekážajú ti rugbisti? To mi je novina! Zvy­ čajne ich skôr obdivuješ. A  potom, myslíš si, že odísť do Thajska, vyvaľovať sa na pláži za splnu mesiaca a vrátiť sa s tetovaním „forever Brandon“ na zadku je lepšie?

– Zásah... No to sa nedá porovnávať. Si na tom zle a budeš nedosiahnuteľná.

– Prestaň. Rozhodla som sa odísť do Írska a ne­ máš mi do toho čo hovoriť.

– Nerátaj, že tam pôjdem s tebou.

Vstala som a začala som ukladať všetko, čo mi padlo pod ruku.

– Tým lepšie, pretože nie si pozvaný. Už ne­ chcem mať za pätami stopovacieho psa. Dusíš ma! – kričala som, hľadiac mu do očí.

– Uvedom si jedno, veľmi rýchlo ťa budem znovu dusiť.

Rozosmial sa, nespúšťajúc ma z očí, a pokojne si zapálil cigaretu.

– A  vieš prečo? Pretože ti nedávam viac ako dva dni. Pokorne sa vrátiš a poprosíš ma, aby som ťa odviedol na slnko.

– Nikdy v živote. Mysli si, čo chceš, no robím to, aby som sa uzdravila.

– Vybrala si si zlý spôsob, no aspoň si sa na chvíľu zdvihla ako kyvadlo.

– Nečakajú ťa priatelia?

Nemohla som zniesť jeho inkvizítorský pohľad. Vstal a pristúpil ku mne.

– Chceš, aby som šiel osláviť tvoj nový roz­ mar?

Očervenel v  tvári. Položil mi ruky na plecia a zahľadel sa mi do očí.

– Naozaj sa chceš z toho dostať?

– Pravdaže.

– Tak teda súhlasíš, že nebudeš mať v  kufri nijakú Colinovu košeľu, nijakú Clarinu hračku a nijaký parfum okrem svojho.

Chytila som sa do vlastnej pasce. Rozbolela ma hlava, brucho, ba aj koža. Nedalo sa vyhnúť jeho očiam čiernym ako uhlíky, jeho prsty mi zviera­ li plecia.

– Pravdaže sa chcem cítiť lepšie, postupne sa oddeliť od ich vecí. Chcel si, aby som to urobila, a mohol by si byť spokojný.

Neviem, akým zázrakom mi nezlyhal hlas. Fé­ lix si nahlas vzdychol.

– Si nezodpovedná, nikdy to nesplníš. Colin by nikdy nesúhlasil s takým plánom. Je dobré, že si hľadala niečo, aby si sa z toho dostala, no pro­ sím ťa, vzdaj sa toho, nájdeme niečo iné. Bojím sa, že sa zložíš.

– Neopustím sa.

– Choď spať, pohovoríme si o tom zajtra.

Zatváril sa sklamane, pobozkal ma na líce a bez slova sa pobral k východu. V posteli, schúlená pod prikrývkou a s  Clarinou plyšovou hračkou v náručí, som sa pokúšala upo­ kojiť. Félix sa mýli, Colin by ma nechal odísť samu do cudziny s jedinou podmienkou, že to sám zor­ ganizuje. Keď sme odchádzali na dovolenku, za­ bezpečil všetko od leteniek po rezervovanie hote­ la a mal na starosti aj doklady. Nikdy by mi nebol dal do rúk môj či Clarin pas, vravel, že mám hla­ vu v oblakoch. Bol by mi mohol dôverovať pri ta­ komto pláne? Určite nie.

Nikdy som nebývala sama, z  rodičovského domu som odišla k nemu. Bála som sa jednodu­ chého telefonátu, keď som mala niečo zistiť alebo reklamovať. Colin vedel urobiť všetko. Musela som si predstaviť, ako by ma viedol v prípravách. Bude na mňa hrdý. Ak by to mal byť jeden z posledných činov pred tým, ako zomriem, aspoň všetkým do­ kážem, že som schopná doviesť ho do konca. Isté veci sa nezmenili, napríklad môj spôsob ba­ lenia kufrov. Šatník bol vyprázdnený a kufre plné na prasknutie. Využijem z toho sotva štvrtinu. Už mi chýbalo len niečo na čítanie, a to som sa mu­ sela premôcť.

Ako dlho som tam nezašla? Félix omdlie za pultom, keď ma uvidí prichádzať. Za niekoľko minút som sa dostala na ulicu Vieille­du­Temple. Na moju ulicu. Kedysi som tam trávila celé dni; na terasách, v  obchodíkoch, galériách. Keď som pracovala. Predtým už sám fakt, že som tam, ma robil šťastnou.

Dnes, skrytá pod kapucňou Colinovho svetra, som míňala výklady, domácich obyvateľov i  tu­ ristov. Kráčala som po ceste, aby som sa vyhla nešťastným črepníkom so zeleňou, čo ma nútili slalomovať pomedzi ne. Všetko ma dráždilo, aj nádherná vôňa teplého chleba z  predajne, kam som chodievala.

Keď som sa blížila k našej kaviarni, spomalila som. Celý rok som tam nevkročila. Zastala som na chodníku oproti a  neodvážila som sa ta po­ zrieť. So sklonenou hlavou som strčila ruku do vrecka, potrebovala som nikotín. Niekto do mňa vrazil a  nechtiac som obrátila hlavu k  mojej li­ terárnej kaviarni. Malý drevený výklad, v  strede dvere so zvončekom z vnútornej strany, a názov, ktorý som pred šiestimi rokmi vybrala: „Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu“. To všetko mi pripome­ nulo život s Colinom a Clarou. Deň, keď sme otvárali, poznačil chaos a  zhon. Práce neboli dokončené, ešte sme nevybalili kni­ hy. Félix neprišiel, musela som sama naháňať ro­ botníkov. Colin mi každú štvrťhodinu telefono­ val, aby sa presvedčil, či budeme pripravení na otvárací večierok. Vždy som prehltla slzy a smia­ la sa ako trafená. Môj drahý spoločník, dokonale nahodený, tam strčil nos až popoludní, keď ma už chytala hystéria, lebo vonku ešte nebol upevnený vývesný štít.

– Félix, kde si bol? – skríkla som naňho.

– U kaderníka. Ty si mala urobiť to isté, – od­ vetil a znechutene mi chytil prameň vlasov.

– A kedy som tam podľa teba mala ísť? Na ve­ čer nie je nič pripravené, od rána klamem Coli­ novi, ja som vedela, že to rachne, toto miesto je nešťastné. Prečo ma len rodičia aj Colin počúvli, keď som im hovorila, že chcem mať literárnu ka­ viareň? Už ju nechcem.

Zvýšila som hlas a  začala som bezmyšlienko­ vite chodiť hore­dolu. Félix vyhodil všetkých ro­ botníkov za dvere a vrátil sa ku mne. Schytil ma a zatriasol ma ako trnku.

– Stop! Odteraz tu velím ja. Choď sa pripraviť.

– Nemám čas!

– Nepripadá do úvahy, aby sme otvárali s ma­ jiteľkou, ktorá vyzerá ako medúza.

Postrčil ma k zadným dverám vedúcim do pre­ najatej garsónky. Tam som našla nové šaty a všet­ ko potrebné, aby som sa skrášlila. Na zemi trónila obrovská kytica ruží a frézií. Prečítala som si od­ kaz od Colina. Opakoval mi, ako veľmi mi verí.

Otvárací večierok bol napokon veľmi úspešný, napriek takmer nulovému stavu našich financií. Félix vyhlásil, že zodpovedá za pokladnicu. Coli­



       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz – online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2020 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist