načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

Srdcu nerozkážeš - Keď príde láska - Veronika Kabátová Zora Sadloňová

Elektronická kniha: Srdcu nerozkážeš - Keď príde láska
Autor:

Príbehy prvých lások pokračujú. Katka má sedemnásť a je už tretiačka na gymnáziu. Jej študentský život je plný netradičných zážitkov zo školy aj z autoškoly, ktorú začala ...


Titul je skladem - ke stažení ihned
Vaše cena s DPH:  76
Jazyk: sk

Médium: e-kniha
+
-
ks
Doporučená cena:  81 Kč
6%
naše sleva
2,5
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Počet stran: 122
Rozměr: 20 cm
Vydání: 1. vyd.
Název originálu: Když přijde láska
Jazyk: sk
Médium: e-book
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-808-9068-1
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Príbehy prvých lások pokračujú. Katka má sedemnásť a je už tretiačka na gymnáziu. Jej študentský život je plný netradičných zážitkov zo školy aj z autoškoly, ktorú začala navštevovať. Veľa času trávi s priateľmi, ale veľmi jej chýba láska. V jej živote sa znenazdajky objaví nový chalan – Juraj. Že by to bol práve on, na koho už tak dlho čaká? Všetko sa začína vyjasňovať na školskom výlete do Írska. Táto cesta je plná dobrodružstiev. Katka sa zoznamuje nielen s novým mestom a pokúša sa preklenúť jazykovú bariéru, ale zistí, aké to je, keď sa človek ocitne uprostred Anglicka bez dopravného prostriedku, ktorý cestou zhorí aj so všetkou batožinou. Nečakané problémy však len posilnia puto medzi ňou a Jurajom a láska je na svete.

Zařazeno v kategoriích
Veronika Kabátová Zora Sadloňová - další tituly autora:
Srdcu nerozkážeš - Nová láska na obzore Srdcu nerozkážeš
Sadloňová, Veronika Kabátová Zora
Cena: 76 Kč
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky






Srdcu nerozkážeš –
Keď príde láska
Aj v tlačenej verzii.
Objednať si môžete na stránke
www.fragment.sk
Ďalšie e-knihy v edícii:
Srdcu nerozkážeš – Ten chalan je môj!
Srdcu nerozkážeš – Nová láska na obzore
Veronika Kabátová
Srdcu nerozkážeš – Keď príde láska – e-kniha
Copyright © Fragment 2011
Všetky práva sú vyhradené.
Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať
bez písomného súhlasu majiteľov práv.





Obsah
1 / Silvester . . . . . . . . . . . . . . . 4
2 / Keď sa plnia sľuby . . . . . 23
3 / Prískokom vpred! . . . . . . 30
4 / Straty a nálezy. . . . . . . . . 47
5 / Milk and toast
and honey. . . . . . . . . . . . . 57
6 / More. . . . . . . . . . . . . . . . . 93
7 / Horím, horíš,
horíme . . . . . . . . . . . . . . 111





/ 4 /
„ P
ozóóór... teraz!“ skríkol Lukáš.
„Desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť,“ začali sme pomaly
odratúvať. „... štyri, tri, dva, jeden, uáááááá!“ a skáčeme od radosti a
kričíme, až sa hory otriasajú. Nuž čo, veď sme v horách, či vlastne v
lese!!! Všetci sme u Petra a oslavujeme Nový rok. Peter býva v podstate
hneď pri lese. Jeho rodičia odcestovali do hôr, a tak pozval celú našu
slávnu partiu z tretej A, aby sme spolu privítali Nový rok. A vítame ho,
ako sa patrí. Sme tu dvanásti: Zuzka s Radom – s prestávkami chodia
spolu už od prvého ročníka, ale Rado nie je z našej triedy, Martina –
moja najlepšia kamarátka, Renáta – bývalá gymnastka – vlani chvíľu
chodila s Martinom, Kristína – Lukášova nevlastná sestra, a Lenka –
tichá a nevýrazná Kristínina kamoška. A z chalanov Peter – domáci
pán, Adam – ten nechýba na nijakej akcii, je to výborný bavič, Stano
– aj ten je všade, no že by bol bohvieaký bavič, to sa nedá povedať,
Martin – ktorý dnes oslavuje prvé výročie vyrazenia predného zuba
(na minulej oslave Nového roka to trochu prehnal...), a Lukáš – hlavný
dodávateľ alkoholu na rôzne žúrky, lebo jeho oco vlastní veľkosklad či
čo, takže môžeme uňho nakupovať pijatiku za omnoho nižšie ceny. No
a, samozrejme, JA – Katka Dvořáková, študentka tretieho ročníka na
gymnáziu, momentálne už dva roky bez chlapca (to znamená,
absolútne voľná)! No nie je to tá najlepšia vizitka, ale nič s tým nenarobíte.
Dosť bolo sentimentu, je tu nový rok a s ním aj nové nádeje!
„Pripravte si poháriky, priatelia!“ zakričí Martin a spolu s Adamom
otvára šampanské. Chlapci začínajú nalievať. A prelievajú, takže sme
všetci celí dolepení.
„Šťastný nový rok!“ obráti sa ku mne Martina, štrngneme si,
nasleduje objatie a bozk na líce. A tak sa všetci vystriedame – štrngnúť,
1 /
Silvester





/ 5 /
zaželať si všetko dobré, objať sa a pobozkať – a gratulácie sa trochu
pretiahli, a tak sme nestihli vybehnúť za dom, aby sme videli začiatok
ohňostroja. (Teda vybehnúť – oslavujeme už od šiestej, takže poniektorí
sú radi, keď za ten dom vôbec dôjdu.) Krotili sme sa, veď odpadnúť
pred polnocou by bolo trápne.
„To je krásne,“ zasnívala som sa pri pohľade na oblohu plnú fa
rebných ornamentov. Vždy som dojatá (a keď mám trochu v hlave, tak to
prežívam o dvesto percent intenzívnejšie).
„Ty si ešte nevidela ohňostroj?“ spýtal sa Adam, s ktorým sme
ruka v ruke dobehli na koniec záhrady ako prví. A Adam nielenže
cestou schytil mňa, ale aj fľašku, kde zostalo asi trištvrte šampusu.
„Si odporný!“ usmiala som sa a drgla doňho, až sa zapotácal.
„No, keď sa nad ním toľko rozplývaš...“ namietol, pustil mi ruku
a chytil ma okolo pása.
„Veď je to predsa také krásne, nie? Alebo tebe sa to nepáči?“ po
zrela som sa naňho. „A daj mi trochu glgnúť, súkromník...“ požiadala
som o trošku alkoholu, ale vlastne som ani nemusela prosiť.
„Ahóóój!“ priletela za nami Naty a zavesila sa nám obom okolo
kr ku. Má iba tielko a vzhľadom na to, že je asi mínus dvanásť stupňov,
tak to nie je práve to najvhodnejšie oblečenie. Ja mám aspoň mikinu.
(Inak Naty je Renáta – Renáta však znie veľmi neosobne, tak sme to
skrátili. A znie to celkom dobre, pravda?!)
„Čože to tu máme?“ ihneď sa spýtal.
„Podľa toho, čo máš na mysli. Máme tu ohňostroj, tam máme
susedov, potom sú tu ešte bublinky...“ začal vymenúvať Adam. „A potom
tu máme jeden zvoniaci telefón...“ siahol do vrecka v mojej mikine
a po dal mi mobil. Tak zaujato som sledovala ohňostroj, že som ho ani
nepočula.
„Vďaka,“ usmiala som sa naňho a na chvíľku som sa vzdialila.
„Ahoj, mami!“ povedala som do telefónu.
„Ahoj, miláčik, tak ja ti želám šťastný nový rok a nech ti v ňom
všetko vyjde,“ kričala mama do telefónu, lebo sú spolu s ockom a
nejakými známymi na silvestrovskej zábave a je tam dosť veselo.
„Aj ja ti želám krásny celý nový rok a veľa šťastia. Ako sa máte?“
vyzvedala som, lebo som začula, ako tam ocko niečo vykrikuje a
mama sa smeje.





/ 6 /
„Veľmi dobre, je to tu skvelé... Len ocko sa nám trochu opil,“
smiala sa.
„Never mamke!“ začula som jeho hlas, lebo zobral mame telefón
a obhajoval sa.
„Jasné,“ zachichotala som sa. „To je teda veľmi vtipné pozorovať
(alebo skôr počúvať), ako sú rodičia podgurážení.
„A čo vy, všetko v poriadku?“ vyzvedala mama, keď si opäť
vybojo vala telefón.
„Hej, hej, je to výborné! Práve sa pozeráme na ohňostroj. Tak sa
teda zabávajte a pápá zajtra,“ rozlúčila som sa.
„Tak ahoj,“ pozdravila. Telefón som si vopchala naspäť do vrecka
a vrátila sa k ostatným na našu pozorovateľňu. Už to nie je iba
pozorovateľňa, lebo niekto objavil, že sneh, ktorého je tento rok po
žehnane, sa krásne lepí a začala sa polnočná guľovačka na život a na
smrť.
„Tu máš!“ trafil ma Peťo rovno do tváre, skôr ako som sa stihla
spamätať. Chvíľu som stála ako omráčená, ale potom som sa za ním
rozbehla a cestou som hodila jednu guľu do Martina, ktorý ešte nestačil
zaregistrovať, že vypukla snehová vojna. Potom som to schytala od
Sta na. Vôbec som si ho nevšimla, lebo sa šikovne skrýval za Martinou...
No jednoducho triafa každý do každého a poriadne sa vybláznime.
Nakoniec všetci vyzeráme ako snehuliaci (aj keď Martina vedie – to
pitie jej už stúplo do hlavy, a prv než sa stihla zohnúť po ďalšiu guľu,
tak ich schytala päť).
„Mňa to už nebaví, poďte domov,“ ponosovala sa.
„A mne začína byť zima. Idem s tebou,“ pridala sa k nej Naty,
chytili sa za ruky a zamierili k domu.
„Počkajte na nás!“ zakričali Martin s Lukášom a rozbehli sa za
nimi. Tie dve sa však rozhodli, že im ujdú, a tak sa nám naskytlo
dokonalé divadlo. To je lepšie ako kino! Martinine nohy idú každá na inú
stranu, vlečie sa za Naty ako kus handry; lietajúci Luky vyzerá tiež
úžasne vtipne (lieta doslova a do písmena – máva rukami a
vyskakuje).
„A zase som ťa dostal,“ jasal Peter, ktorý ma v nestráženej chvíli,
keď som pozorovala tých bláznov, trafil asi z dvoch metrov do chrbta.
To však netušil, že po celý čas držím v rukách už poriadne tvrdú guľu.





/ 7 /
Prudko som sa obrátila a hodila ju doňho. A to by bolo, keby som ho
z dvoch metrov netrafila.
„Odplata!“ zakričala som a bežala som skryť sa za Adama.
„Tak to si uhádla, moja milá, skrývať sa za mňa...“ zaprotestoval,
ale márne. Držím sa jeho bundy ako kliešť.
„Toto nebude zadarmo,“ pohrozil mi, ale nezostalo mu nič iné, len sa
pridať na moju stranu a bojovať, keď sa nechcel zmeniť na sne hu liaka.
Ešte chvíľku sme sa takto bláznili, ale potom nás už fakt začali
oziabať ruky (aspoň ja mám ruky ako kus ľadu, že si ich nemôžem
strčiť ani do vreciek).
„Ja už idem...“ zodvihla som zo zeme fľašu a zamierila na se
verovýchod, späť do domu. Táram, absolútne netuším, ktorým je to
smerom. A už vôbec to nemienim zisťovať...
„Kam si sa vybrala s tou fľašou?“ rozbehol sa za mnou Adam so
Stanom a Kristínou v pätách.
Len čo sme dorazili k Peťovmu domu (jednoducho domov), zmizla
som v kúpeľni, kde som si pod prúdom studenej vody rozmrazovala
ruky.
„Ručičky moje, no tak, vydržte, bude to dobré,“ prihováram sa
sama sebe a pozerám sa na seba v zrkadle. Tá guľovačka mi dala zabrať.
Vlasy mám zvlnené, rozstrapatené a napoly mokré... Ešteže už
nemám tie krátke, to by bolo besné! Na zédeeške som mala vlasy pod
plecia a od prírody svetloplavej farby. V prvom ročníku som sa dala
ostrihať a zafarbila som si ich na ryšavo. Po roku sa mi to zunovalo
a vlasy mám znovu svetlohnedé a po plecia. A som spokojná. Nemám
s tým toľko roboty. Schytila som prvý hrebeň, čo som našla, vyčesala
som sa (v predklone, už sa mi začína pomaly krútiť hlava, to nie je
dobré), hrebeň som umyla a vrátila na miesto... Potom si vlasy už iba
prehrabnem a je to o. k. A na rad prišlo rozmazané oko... Nie je to také
zlé, hneď som s tým hotová a môžem znovu vyraziť do víru hlas ných
novoročných osláv.
Len čo som vyšla z kúpeľne, začula som tóny pesničky z Pomády.
Héééj!! To je naša najobľúbenejšia! Tú si musíme pustiť na každej
akcii. Utekám a cestou si vyzliekam mikinu. Vbehnem do obývačky,
ktorá sa medzitým zmenila na tanečný parket. Nabehla som medzi
ostatných a zapojila som sa do spoločných tanečných kreácií (už ako





/ 8 /
druháci sme si vymysleli špeciálne figúry na jednotlivé pesničky
a veľmi radi si ich osviežujeme). Čo mi pripomenie, že sa tiež
potrebujem osviežiť... Len čo dohral posledný tón z Pomády, odtan covala
som do kuchyne, ktorá je spojená s obývačkou, a otvorila som
chladničku. Našla som džús z červeného pomaranča, opláchla som prvý
pohár, ktorý mi prišiel pod ruku a naliala som si. Mňam, toto mi
fantasticky uhasí smäd!
„Ale, ale, čo to tu vidím?!“ za chrbtom sa mi ozval Lukáš. „Hádam
sa nám tu nenalievaš nealkoholickými nápojmi?“ privoňal k poháru,
a len čo zistil, že mám len džús, žaloval to ostatným. „Ona pije džús!“
„Ten je proti smädu! Nie, neber mi ho!“ bránim sa. Len čo to
Lukáš dopovedal, ostatní pribehli so slovami: „No to hádam nie!“ Peťo,
Naty a Stano sa zhodli na tom, že si na ten nový rok musíme
bezpodmienečne ešte raz pripiť. Pripojila som sa (vlastne mi naliali bez
pýtania), ale našťastie mám iba malý pohár. Ako vraví jedno múdre
príslovie – alkohol v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve! To
však neplatí na Martinu. Tá tých malých dávok mala zrejme priveľa,
a tak ju Naty pre istotu uložila v Petrovej izbe, lebo bola vraj hrozne
ospanlivá a začínalo jej byť zle. Vedľa postele jej dali vedro, pohár
čistej vody a uterák – pre ňu sa oslava skončila. Naty však tvrdila, ako
jej Martina sväto-sväte sľubovala, že istotne ešte medzi nás príde. Keď
som sa na ňu šla pozrieť, spala ako drevo. A vedro bolo našťastie
prázdne. Chvíľu som sedela na kraji postele, ale potom som ju prikryla
a vrátila sa medzi ostatných.
Sadla som si na gauč, vzala si zo stola misku s čipsami a mobil
(svoj mobil) a čítala som si prijaté správy. Prvá je od Aly – to je moja
kamoška ešte zo základnej školy. Praje mi šťastný nový rok, nech sa
mi darí a tak – klasika. Odpoviem jej v rovnakom duchu, vezmem si
zopár lupienkov a otvorím ďalšiu. Od Tomáša, môjho bývalého
chalana. Chodili sme spolu v prvej triede, ale potom sme sa rozišli. On sa
asi pol roka tváril urazene, ale teraz si na mňa raz za päť mesiacov
spomenie a vyzvedá, či s niekým chodím, alebo či by som sa nechcela
k nemu vrátiť. Tak trochu mi hrá na city a pripomína mi, ako nám bolo
spolu dobre... Lenže ja nechcem. Už sa to raz skončilo. Hrozne žiarlil
a tým ma obmedzoval. A tak mu raz za päť-šesť mesiacov odpoviem,
že sa mi to nevidí ako dobrý nápad. Niekedy napíšem, že práve
za/ 9 /
čínam nový vzťah (hoci to, BOHUŽIAĽ, nie je ani trochu pravda),
a ino kedy, že ma už nebaví mu to večne opakovať. A keďže je táto
esemeska znovu ladená trochu ako žiadosť o novú šancu, tak mu zaželám
veľa lásky v novom roku. Lásky, ktorú mu ja už dať nemôžem (a vlastne
ani nechcem).
„Ako sa to tváriš?“ priskočila ku mne na gauč Naty a polovička
misky s lupienkami sa mi vysypala do lona. Super!
„Ále, odpovedám na esemesky,“ poinformovala som ju a pozbierala
som čipsy.
„Niečo dôležité?“ vyzvedala.
„Nie, nič,“ pokrútila som hlavou a pretrela si oči, lebo ma už ťahá
do postele.
„Ále, ále, tak takto to nepôjde. Poď si vypiť, lebo mi tu zaspíš!“
roz kázala. A ja ihneď vstanem, lebo inak by som začala rozmýšľať
o ve ciach, na ktoré nechcem myslieť, a bude to horšie ako lepšie.
Hodila som mobil na stôl a vzala si z tašky škatuľku cigariet.
„Pôjdeš so mnou?“ spýtala som sa Naty.
„Že váhaš!“ súhlasila nadšene. „Ale najprv si na to vypijeme, nie?“
chytila ma za ruku a viedla do kuchyne. Tam som prevzala iniciatívu
ja, naliala nám jednu vynikajúcu pijatiku (a džús to nie je) a podala
Naty pohárik.
„Tak, na čo si pripijeme?“ spýtala som sa.
„Hmmmmmm... Tak, hoci na nás?“ navrhla. Je to síce otrepané,
ale prečo nie?
„Na nás a na to, aby každý deň bol takýto super!“ doplnila som ju
so zvýšeným hlasom, lebo vedľa bola dosť hlučná spoločnosť. A keď si
pripíjame, mali by sme sa počuť, pravda?!
„Hej, presne! Tak...“ významne zdvihla pohárik, štrngli sme si
(pochopiteľne, zoči-voči) a potom sme to do seba šupli. Musím sa priznať,
že aj keď už dávno nie som nijaký amatér, neviem to do seba naliať na
ex bez kašľania. Tá hlúpa záklopka v hrdle sa mi vždy zatvorí.
„Uf!“ vydýchla som si, čo Naty neuveriteľne pobavilo.
„Tváriš sa, akoby ťa mučili!“ zasmiala sa.
„No, veď je to pravda!“ smejem sa s ňou. „Tak a teraz mám chuť na
tú cigaretku,“ dodala som.
„No dobre, skočím ešte na záchod a potom pôjdeme.“





/ 10 /
„Fajn,“ prikývla som a šla za ostatnými na náš improvizovaný
parket.
„... Neděkujem, vypadněte, vážně toho bylo dost!“ kričím slová
pesničky spolu s Kodymom (Robertom Kodymom) a ostatnými
(spolužiakmi). Je to veľmi príjemné raz za čas si zavrieskať na plné hrdlo.
Na parkete sú Krista, Lenka, Peťo, Adam a Lukáš. No a ja. Zuzka s
Radom sa niekam vyparili (asi si chceli zaželať šťastný nový rok niekde
osamote a pekne v pokoji). Martina už asi hodinu spí a Stano niekam
zmizol hneď po polnoci. To však nikoho neprekvapuje. On má zase tie
svoje dni (a je horší ako my baby). My máme tie naše nálady raz za
mesiac, on ich má dva razy do týždňa!!! Nikto nevie, kedy to naňho
prí de, nikto nevie, kedy ho to pustí. A nikto to už ani nerieši.
„Zlatý tele slibujete, dáte ohlodanou kost...“ spievame a žmurkáme
na seba s Lukym, zatiaľ čo na tanečnom parkete až neuveriteľne
vyvádzame. Krista je už slušne nacenganá a v našom crazy dance vyniká –
usiluje sa za každú cenu uplatniť brušné tance, ktoré ju naučila teta (čo
brušné tance vyučuje), a spolu s Wanastovkami to vyzerá poriadne
bláznivo. A tak tancujeme okolo rozbláznenej Kristíny. Vždy bola trochu
strelená, ale s pribúdajúcimi rokmi je čoraz strelenejšia. Je s ňou aspoň
zábava.
„Daj tam niečo iné...“ zakričal Lukáš na Martina, ktorý sa pre
hraboval v kope (megakope) cédečiek pri veži.
„A čo?“
„Niečo, čo ti prvé príde pod ruku...“ kývol rukou Luky, kým skúmal
Lenkin prívesok na retiazke. Martin si s tým hlavu nelámal a dal tam
Robbieho a jeho slaďák Angels. No, tak aby som radšej šla, kým sa im
tu rozplačem. Zvrtla som sa a šla som sa pozrieť na našu výstavu
alkoholu. Je tu toho veľmi veľa. Alebo skôr bolo... No celkom sme to
roztočili. Nuž čo, raz za rok... Vybrala som si jednu peknú žltooranžovú
fľašu, a len čo som si glgla, Adam ma chytil okolo pása.
„Kto nám to tu maškrtí?“ zobral mi z ruky fľašu a tiež si dal. Ten
chalan je všade!
„Iba testujem kvalitu... Robím to, samozrejme, len na zdravie vás
ostatných,“ odvetila som pohotovo.
„Takže zdravie?! Tak to musím otestovať aj ja,“ rozosmiala som ho
a znovu sa napil. Ponúkol mi ešte raz, no pokrútila som hlavou.





/ 11 /
„Smiem prosiť?“ spýtal sa, keď už pomaly mierime na parket.
„Tak pros...“ posmelila som ho a našpúlila pery.
„No toto, tak ona by sa dala prosiť!“ zvolal a pretočil ma. Otoč ka
je asi to jediné, čo sa na tanečnej poriadne naučil (ako sám tvrdí).
Chytila som ho okolo krku, on mňa okolo pása a začali sme tancovať.
Odrazu niekto dostal skvelý nápad – zhasnúť, a tak sem prúdi len
svetlo z kuchyne od drezu. Ideálne. A toto je úžasná pesnička. Robbieho
sí ce dáko nezbožňujem, ale túto skladbu si vždy rada vypočujem.
A keď akurát nesedím sama na gauči, tak to jednoducho nemá chybu.
Netancujem iba ja s Adamom, objavila sa aj Zuzka s Radom. No
a Naty, ktorá sa vrátila zo záchoda, ukoristil Martin a teraz si niečo
šepkajú.
„S tebou aj tak tancujem najradšej,“ pošepol mi Adam do vlasov
a ľavou rukou ma pohladkal po chrbte. Trochu som sa k nemu pritúlila
(no čo, sme spolužiaci a kamaráti), čo ho evidentne povzbudilo, a tak
tou rukou šmátralkou zablúdil nižšie. A potom mi strčil ruku do
zadného vrecka na rifliach, vytiahol škatuľku cigariet, prestal tancovať
a s obrovskými otáznikmi v očiach sa na mňa pozrel. Pokrčila som iba
plecami a on škatuľku vrátil tam, kde ju našiel. Ruku tam už nechal
tiež. (No čo, viem, čo robím. Mám to pod kontrolou.) Po chvíli mu to
predsa nedá.
„Myslel som si, že nefajčíš.“ Musím trochu zakloniť hlavu, aby
som naňho videla, lebo je o dosť vyšší ako ja a ešte keď stojí takto
blízko, akoby som stála pod rozhľadňou.
„Veď nie...“ pozriem sa mu do očí. Trochu síce klamem, ale ani nie
veľmi. Normálne fakt nefajčím, ale keď je nejaká akcia, tak v poslednom
čase väčšinou neodolám pokušeniu. Nerobila by som z toho problém,
lebo si dám väčšinou iba dve, tri a potom zase dva mesiace nič.
„A nedáme si teda jednu?“ pošepkal mi o chvíľu. A to ma riadne
prekvapilo, lebo jeho som fajčiť ešte nikdy nevidela.
„Myslela som si, že nefajčíš...“ použila som jeho slová.
„Veď ani nie,“ usmial sa.
„Tak ideme?“ mrkla som naňho a zahryzla si do spodnej pery. Ani
mi neodpovedal, chytil ma za ruku a ťahal pred dom.
„Bŕŕŕ, to je kosa...“ striasol sa Adam, len čo sme vyliezli na terasku
pod pergolou. „Tebe nie je zima?“ pozrel sa na mňa.





/ 12 /
„Ani trochu,“ povedala som hrdinsky, hoci mi stoja všetky chlpy
na rukách.
„Nevrav...“ neverí mi. A celkom oprávnene. Mám iba bedrové
džínsy a tielko.
„Fakt nie, mňa zohrieva mladosť,“ odvetila som s úsmevom.
„Hej, mladosť! Potom dobre,“ poznamenal trochu ironicky, lebo
on už má tri týždne osemnásť. To ja si musím ešte štyri mesiace počkať.
Tiež sa mi to blíži...
Adam sa načiahol ku mne do vrecka po škatuľku, ale plesla som ho
po ruke. Nie tak rýchlo, kamoško.
„Ja sama, ak dovolíš,“ dívam sa mu do očí, a keďže stojí tesne pri
mne, úplne cítim, ako z neho sála teplo. Ten pohľad však dlho nevydržím
a prekĺznem mu popod ruku opretú o stenu.
„Ja si radšej skočím po tú mikinu. Ono to s tou mladosťou nie je
ta ké horúce,“ ospravedlním sa a bežím po schodoch na poschodie do
obývačky po mikinu. Keď otvorím dvere, zistím, že situácia sa takmer
nezmenila – polotma, pomalá hudba a tancujúce páry. Iba Naty s
Martinom si už nešepkajú a k tancu sa pridali ešte Luky s Lenkou. Svoju
mikinu nikde nevidím, tak schmatnem prvú vec, ktorá mi príde pod
ruku. Vonku na svetle zistím, že to je sveter niektorého z chalanov.
Vidím ho však prvý raz, tak neviem odhadnúť, komu patrí. Naty, ktorá
ma ce lý čas pozoruje, zakývam, keď zatváram dvere a bežím dole.
Cestou sa zastavím ešte na záchode. Predsa mám už dlhšie nut kanie...
Adam je veľmi zvláštny človek. Poznám ho už dva a pol roka, ale
ešte vždy je pre mňa záhadou. Sú ľudia, v ktorých čítam ako v knihe,
ale on medzi nich ani omylom nepatrí. A asi nikdy ani nebude. Je to
sympatický chlapec, s ktorým sa človek nikdy nenudí, lebo má vždy
čo povedať. Ustavične vtipkuje, ale z ničoho nič sa zmení a tvári sa
vážne, rieši prinajmenšom otázky života a smrti. O chvíľku je to však
opäť Adam, ktorý si strieľa z každého, koho stretne. V podstate nikto
nemá šancu vyznať sa v ňom. A najmä, nikto nikdy nevie, čo si
myslí.
Otvorila som dvere na terasu, ale Adam tam už nie je. Že by sa šiel
poprechádzať? Alebo je v záhrade za rohom? Oblečiem si ten niečí
sveter a iba v teniskách sa vyberiem do záhrady za dom. Usilujem sa
ísť v stopách, ktoré sme vyšliapali, keď sme sa boli pozrieť na ohňostroj,





/ 13 /
lebo v štyridsaťcentimetrovom snehu sa mi brodiť veľmi nechce. A
celkom sa mi darí, keď si uvedomím, že som toho dosť popila...
„Tak tu ste!“ zvolala som, keď som na konci záhrady na kopci
zbadala dve postavy. Tá druhá je Peter.
„Teda, vy dvaja ste na mňa s tou cigoškou nepočkali, čo? To sa
robí?“ hne vám sa naoko, lebo obidvaja majú už viac ako polovicu
vyfaj če nú.
„Ježiš, prepáč, ale ja si dám s tebou pokojne ešte jednu,“ ponúkne
sa Peťo a zatlačí tú nedofajčenú. Musel prísť chvíľku po tom, čo som
odišla. A odlákal mi spoločníka tanečníka. Adam pre istotu mlčí, iba
si ma pozorne premeriava.
„Nie, to nemusíš. Šetri si pľúca!“ plesla som ho po hrudi. „Ja si
vysta čím aj sama,“ dodala som, kým Adam mi podal cigaretu.
„Mňa sa tak rýchlo nezbavíš. S tebou som si ešte nikdy nedal cigu.
Nesmieš ma odmietnuť,“ rozhodol sa.
„Že si to ty...“ podala som mu zo škatuľky, mojej škatuľky, ktorú
mo mentálne držal Adam, tiež jednu. A keďže je prilenivý na to, aby
hľa dal zapaľovač, dovolí mi pripáliť si od neho. Cítim, ako ma pozoruje,
a tak zdvihnem oči a ten pohľad mu opätujem. Dívame sa navzájom
do očí asi z desaťcentimetrovej vzdialenosti a atmosféra by sa dala
krájať. Len čo sa mi cigareta rozhorí, sklopím oči a vzdialim sa.
„Nevrátime sa?“ navrhne Peter, ktorý sa trasie od zimy.
„Ja by som tu ešte zostala, mne sa tu páči. Je tu super výhľad na
mes to...“ poznamenala som bez toho, že by som sa naňho pozrela.
Opie ram sa o plot (a Adama) a pozorujem osvetlené mesto pod nami,
žltý sneh, užívam si túto mrazivú silvestrovskú noc. A aby bola idylka
stopercentná, nebo nad nami je posiate hviezdami. Chytá ma z toho
depresia. Keď človek pozoruje takúto nádheru, odrazu si uvedomí, čo
všetko má a čo mu chýba, čo potrebuje. Zhlboka som sa nadýchla, aby
som to vstrebala, nasala do seba. Mlčíme všetci traja (čo je u Peťa
výkon – tomu sa väčšinou ústa nezastavia po celý deň, prípadne
i v noci). Stojíme vedľa seba, fajčíme a musí byť na nás dokonalý
pohľad. To božie ticho preruší až Lenka.
„Pééééééter, telefóóóóóón!!! Ma-mič-ka!!!“ zakričala z okna.
„Dočerta,“ zanadával Peter a uhasil cigaretu. „Povedz, že už
letím!!!“ zavolal a rozbehol sa k domu.





/ 14 /
„To by som teda nechcel, aby ma jednostaj kontrolovala,“ prehodil
Adam po chvíli.
„Prehnane ho kontroluje?“ spýtala som sa.
„Veď mu stále vyvoláva, to je strašné,“ odvetil a nadýchol sa toho
zdravého vzduchu.
„Náhodou sa jej nečudujem. Len sa presviedča, či jej barak ešte
sto jí,“ obhajujem ju.
„Ale to nie je iba dnes. Volá mu stále. Sedíme v krčme, volá. Po
ško le ideme na biliard, volá mu. A dnes mu volá hádam už piaty raz.
Keby som ja mal takú mamku – večne za zadkom...“ zavrčal pri tej
pred sta ve.
„Asi mu to neprekáža,“ pouvažovala som. Aj keď o tom silne
pochybujem. Komu by to neprekážalo... Čo je veľa, to je veľa, a ak ho
fakt stále takto kontroluje...
„To by som nepovedal... Pozri, aký je z toho odviazaný,“ hodil
hlavou niekam za seba. Obrátila som sa smerom do záhrady a obzerám sa.
Ten sneh sme pri tej guľovačke poriadne rozryli. Vyzerá to, akoby tu
vyvádzalo stádo divých svíň, a nie takmer dospelých stredo ško lákov!
„Jéj!“ skríkla som, keď som si v rohu záhrady všimla, že obďaleč
je ešte obrovský pás neporušeného čerstvo napadaného snehu. To
človeka láka, aby sa doň zvalil a spravil anjelika. Ten sneh ma priam
volá! Rozbehla som sa tam, obrátila som sa chrbtom k tomu čistému
snehu (to znamená čelom k Adamovi) a s vystretými nohami som sa
zvalila. Zbožňujem ten zvuk zmrznutého vŕzgajúceho snehu. Áno,
vážení, keď ide o sneh, správam sa ako malé dieťa, až sa musím sama
na sebe smiať. Aj Adam sa na mne baví, keď sa zvalím na chrbát a so
smiechom začnem kývať nohami a rukami. Keďže je sneh hlboký,
musím sa trepať z celej sily. A po dnešku mi to dá dosť zabrať, tak si dám
pracovnú pauzu. Uf. Ležím v snehu a unavene odfukujem, od hlavy
po päty som zabalená v snehu a spokojná. Odrazu mi výhľad na jasnú
nočnú oblohu zatieni Adamova hlava.
„Žiješ?“ zasmial sa.
„Ja hej, ale neviem, či aj moje telo. Akosi ma prestalo poslúchať,“
ponosujem sa pobavene na svoje nehybné, unavené končatiny.
„Zle si si ho vychovala,“ povedal a premeral si ma pohľadom od
vlasov až po špičky nôh.





/ 15 /
„Asi,“ pripustila som trochu vážnejšie.
„Chceš pomôcť?“ ponúkol mi pomocnú ruku. Hm, to sú veci.
Unavene som natiahla obidve ruky do vzduchu, on ma za ne chytil a
zodvihol. Respektíve, pokúsil sa ma zodvihnúť. Bohužiaľ, ja ne vy víjam
nijakú aktivitu, takže ma ledva posadil.
„Musíš sa trochu snažiť, nie?“ vzdychol, keď som si ľahla späť.
„Tak znovu, švihaj... Veď tu prechladneš. Podaj mi ruky.“ Poslúchla
som a opäť som odovzdane natiahla ruky... Bože, asi som fakt dosť
pila, lebo cítim, ako mi tuhnú nohy. Keď Adam zaberie, stratí rovnováhu
a spadne rovno na mňa. Teda konkrétne obkročmo na mňa. A keď sa
na mňa zvalil, rozosmiali sme sa. Chvíľu sa tak pozeráme navzájom
do očí, ale zrazu zvážnieme.
„Pokazil si mi anjela,“ oznámila som mu a chcela som do tej vety
vložiť čo najviac serióznosti, ktorú som v sebe dokázala v takomto
stave nájsť.
„Ja viem,“ prikývol s úplne kamennou tvárou. „A ty si mi premočila
sveter,“ dodal.
„Aha, to je tvoj? Nevedela som, čí je, tak som si ho tam...“ začala
som vysvetľovať a rozhadzovať rukou, ktorú on ešte vždy drží, po tom,
ako sa ma pokúšal nie akurát úspešne zodvihnúť. Na nijaké moje
vysvetľovanie zjavne nie je vôbec zvedavý. Prekonal tých niekoľko
cen timetrov, čo delí (alebo skôr delilo) naše tváre a začne ma bozkávať.
No, on začne, ale ja sa, samozrejme, hneď pridám. A prečo nie? Nie je
to nič vážne. To iba tak zo zábavy.
„Smrdíš ako popolník,“ začala som sa po chvíli smiať, aby som
tro chu zľahčila situáciu. Pozrel sa na mňa a v posmešnom úsmeve
zdvi hol jeden kútik úst.
„A ty tiež,“ využil Adam nahrávku na smeč a ďalej nerušene po
kračujeme tam, kde sme prestali. Odrazu ma však premkla hrozná zi ma.
Štve ma to, lebo toto ma neskutočne baví, ale... Predsa však na tej zemi
už chvíľu ležím a mám na sebe iba rifle, tielko a Adamov sve ter.
Pravda, zohrieva ma tá moja mladosť a alkohol a momentálne aj Adam,
ale napriek tomu to nestačí. Pri týchto zmiešaných pocitoch si ešte
uvedomujem, že som asi opitá. Nie na mol, ale opitá. Za nor málnych
okolností by som toto asi nerobila, ale dnes si s tým hlavu ne lámem. Je
to fajn, páči sa nám to obidvom a s alkoholom som stratila všetky





/ 16 /
zábrany. Adam je už tiež dosť chytený... A matne si uvedomujem, že
pil rozhodne viac ako ja. Vidieť mu to aj na očiach. Nemá taký ostrý
pohľad. Jednoducho horko-ťažko zaostruje.
„Počkaj,“ šepla som, len čo sa mi trochu uvoľnili ústa. „Je mi
hrozná zima,“ povedala som a musím naozaj vyzerať premrznuto, lebo ma
ihneď zdvihne zo zeme (odrazu to ide) a s rukou okolo mojich pliec
mieri k domu. Chytím ho okolo pása a usilujem sa ísť vo vyšliapaných
stopách – niežeby mi to nejako výrazne pomohlo.
Ideme mlčky a márne sa snažím vymyslieť tému na rozhovor.
Zbytočne. Prídeme na terasu pred vchodové dvere, strasiem zo seba všetok
sneh (samozrejme, držím sa pri tom stĺpa), potom mi Adam galantne
otvorí dvere a vojdeme dnu. Čupnem si na schody, vyzujem sa z tých
ľadových topánok a z poličky vezmem prvé papuče, čo mi prídu pod
ruku. Ešte predtým si vyzujem ponožky, aby mi k nohám prúdilo
teplo. Nemôžem sa ich ani dotknúť. Mám pocit, že keď trochu silnejšie
klepnem zmrznutými prstami na rukách po zmrznutých prstoch na
no hách, tak mi určite odpadnú.
Adam si sadol vedľa mňa, tiež sa vyzul a potom si ľahol na schody
a privrel oči. Čo blázni?
„Nespi, preber sa...“ poštipla som ho do boku. Otvoril jedno oko,
ale hneď ho aj zavrel.
„No tak, na schodoch sa nespí...“ potiahla som ho za ruku. Zbytočná
námaha.
„Cestou po schodoch, po schodoch, poznávam poschodia, poznám
po schodoch, po zvukoch, čo sme to za ľudia...“ zanôtila som pesničku
Richarda Müllera, ktorú som kedysi zbožňovala. Tie schody mi ju
bohvieprečo pripomenuli.
„Mohla by si sa tým živiť,“ smial sa mi Adam. Pozrime sa, aspoň
dá ky prejav života.
„Tak vstaň, tu nemôžeš ležať,“ prehovárala som ho, lebo keby si
niek to hore zabudol rozsvietiť a šiel by dole, stúpol by mu rovno na hlavu.
„Ty si to vôbec nepochopila,“ posťažoval sa a ležal ďalej. Čo,
prosím? Posunula som sa, ale je to márne.
„Čo som zase nepochopila?“ požiadala som ho o vysvetlenie.
„Ty nevieš, ako sa budia princezné?“ Ahá, tak odtiaľ fúka vietor...
Oprela som sa rukou o jeho prsia a sklonila som sa tesne nad neho.





/ 17 /
„Ale tu nijaká princezná nespí,“ hlesla som. Vydierač jeden...
Takto ma vydierať... A just nie!
„Vstávať!!!“ povedala som trochu hlasnejšie a zľahka som mu
preplieskala líca. Ďalej som nečakala, zdvihla som sa a vyšla hore. Nech
si tam teda leží, keď nechce ísť.
Hore som zo seba zhodila mokrý sveter, rozprestrela ho na gauč
a šla rovno do kúpeľne pod ľadovú vodu. Tam je, žiaľ, obsadené, tak
musím do kuchyne do drezu. To sa človek nachodí, keď má kúpeľňu
na inom poschodí...
Po relatívnom rozmrazení rúk som sa vrátila do obývačky. Zuzka
s Radom zase niekam zmizli – nechápem, načo sem vôbec chodili,
keď tu v podstate s nami ani neboli, furt niekam zaliezli a s nami si
hádam iba pripili. Peťo si vzal od Lukyho Lenku a pokúša sa do nej
na liať niečo tvrdšie ako červené s kolou, čo tu celý večer cuckala,
a s Lu kym teraz tancuje jeho nevlastná sestrička Krista. Naty s
Martinom už opustili parket a niečo si šuškajú (opäť) na gauči a v obývačke
je omnoho väčšia tma ako predtým, lebo vo svetle nad drezom praskla
jedna z dvoch žiaroviek. Vyzlečiem si tie mokré džín sy, uvelebím sa
v kresle a zabalím sa do rozloženej deky. Potrebujem sa poriadne
zohriať, najmä tie ľadové nohy. Pomalá a už relatívne tichšia hudba,
ktorá hrá, ma začne uspávať. Tomu vravím pohoda... Len keby mi tak
neškvŕkalo v bruchu. Ťažko povedať, či je to hlad, alebo ten alkohol.
„Chceš vedieť, ako sa budia princezné?“ prebral ma z môjho
mikrospánku Adam.
„Hmmmm...“ zamrmlala som neprítomne. Prečo ma budí? Tak
krásne som si driemala...
„Poď tancovať, princezná,“ zašepkal mi do druhého ucha. Pred
chvíľou ležal polomŕtvy na schodoch a odrazu by tancoval. Ale prečo nie.
Nechcem byť medzi prvými, čo odpadnú... Opatrne vstanem (ešte vždy
zabalená v deke) a so stále zatvorenými očami sa opriem o Adama.
„Tú deku tu necháme, nie?“ začal ma rozbaľovať. Ja sa však svojho
teplučka nemienim vzdať, a tak ju okolo seba držím pevne omotanú...
„Nenecháme,“ zašomrala som.
„Čože?“ sklonil sa ku mne.
„Nenecháme,“ zopakovala som a chcela trochu jasnejšie
artikulovať.





/ 18 /
„Tak teda nenecháme... A môžem sa pri tebe tiež trošku zohriať?“
líškal sa mi, lišiak jeden.
„Čo s tebou?“ pípla som asi nie dosť zrozumiteľne, lebo Adam sa
iba usmial a povedal niečo v tom zmysle, že mi vôbec nerozumie.
Rozpažila som – takže som sa rozbalila z deky – a objala Adama, a oboch
nás znovu zabalila...
„Kde si si nechala nohavice?“ čudoval sa Adam, keď nahmatal iba
moje nohavičky (a tielko, samozrejme).
„Hmmm,“ skončila som diskusiu. Nechce sa mi rozprávať. Chce sa
mi iba tancovať. Moja odpoveď Adama veľmi rozveselila a zároveň
splnila účel, lebo ho odradila od ďalších otázok. A tak iba pod dekou
tancujeme a Adam ma hladká horúcimi rukami po holom chrbte...
Najradšej by som začala priasť ako mačička...

„Uááá!“ zobudila som sa, zívla a otvorila oči. Najprv som iba
zmätene zažmurkala, kým som si uvedomila, že ležím v izbe Petrovej
sestry. Jasné, Silvester! Došlo mi do dvoch sekúnd. Síce netuším, ako
som sa sem dostala... Čomu však vôbec nerozumiem, je niečia ruka
okolo môjho pásu. Obrátila som sa a zistila som, že jej majiteľom je
Adam. Adam, s ním som vlastne v noci tancovala. Odhrnula som
perinu a sadla som si...
„Preboha,“ zhrozila som sa a ihneď som si ľahla naspäť a znovu sa
prikryla. Prečo mám na sebe len nohavičky??? IBA NOHAVIČKY?!
Ten pohyb zdvihnúť-ľahnúť bol na mňa veľmi prudký... Asi sa po
vraciam. Nie asi, budem vracať! Dočerta!!!
„Uf...“ vydýchla som si ticho, len čo som pri posteli zbadala vedro.
Rýchlo som si sadla a netrvalo to ani desať sekúnd a cítim, že keď
skončím, budem celkom naruby... Vraciam len žalúdočnú kyselinu
(fúúúj) a je mi z nej poriadne zle... A tiež z toho smradu vo vedre.
Plast, kadejaké saponáty...
„Tebe to včera nestačilo?“ zobudil sa Adam.
„Čože?“ spýtam sa s hlavou vo vedre (takže to pekne zaduní), len
čo sa moje brušné svalstvo trochu uvoľní.
„Čudujem sa, že máš ešte čo vracať.“





/ 19 /
„Ako to, že sa čuduješ?“ dožadujem sa vysvetlenia. „Veď včera
som nevracala,“ zdôvodňujem svoju nechápavosť ešte vždy s hlavou
v tom vedre, ale prestávam si tým byť taká istá.
„Potom teda neviem, čo nazývaš vracaním,“ prehodí a obráti sa mi
chrbtom. Môj žalúdok vyzerá, že sa momentálne upokojil, tak vezmem
vedro a chcem ísť do kúpeľne vypláchnuť si tú kyslosť z úst a niečoho
sa napiť. Niečoho stopercentne nealkoholického...
„Požičiam si tričko, hej?“ spýtala som sa Adama a natiahla sa za
je ho tričkom, ktoré leží najbližšie k posteli. Nahá tu pobehovať ne
musím. Au, moja hlava... Chytím si čelo (aby sa mi tá hlava ne od trh la)
a predkloním sa.
„Myslíš to povracané?“ ozval sa za mnou. To zastaví môj pomalý
pohyb.
„Ako povracané?“ nechápem.
„To, čo si mi včera povracala,“ pripomenie mi. Dočerta...
„JA?!“ čudujem sa ďalej. Panebože, zdá sa, že mám tak trochu
okno... Tak teda trochu väčšie okno. Vstanem a s námahou sa
dovlečiem na druhý koniec miestnosti, oblečiem si svoje tielko, ktoré
vy ze rá čisté, a prezriem si to Adamovo tričko. Keby som pred chví ľou
absolútne nevyprázdnila svoj žalúdok, asi by som sa povracala.
Naozaj som mu ovracala tričko... Čo sa dialo?!
Otvorila som okno, zhlboka som sa niekoľko ráz nadýchla čistého
ľadového vzduchu – nádhera – a potom som schytila vedro a šla do
kúpeľne – cez obývačku (to všetko, pochopiteľne, slimačím tempom
a pokiaľ možno bez trhavých pohybov...)
„Ále, ktože sa nám to vyspal?“ pozdravil ma ako prvý Peťo, čo sedí
spolu s ostatnými pri stole a raňajkuje.
„Už ti je lepšie?“ pripojila sa k nemu Naty a tvárila sa dosť súcitne.
„Ty si včera vyvádzala,“ neodpustil si Luky a začal sa rehotať a
spolu s Martinom predvádzať niektoré nelichotivé momenty (ako
napríklad vracanie...). Hlava vymetená, spomeň si! Najradšej by som bola
nenápadná, ale takto aspoň mlčím a s vedrom a v polopredklone
s kyslým úsmevom sa pomaly presúvam do kúpeľne.
„Naty, môžeš?“ kývla som na ňu od dverí, aby šla so mnou. Ihneď
vstala, chytila ma za ruku a držala ma cestou po schodoch. „Po scho­
doch, po schodoch...“ spomenula som si na včerajšok a zaškerila sa.





/ 20 /
„Čo je?“ začudovala sa Renáta.
„Ale nič. Prosím ťa, povedz mi, čo sa včera dialo,“ požiadala som
ju, sadla si na kraj vane (to chladí!) a umývala si nad umývadlom tvár.
„Čo by sa dialo... trochu si sa nám opila, to je všetko,“ zhodnotila
s úsmevom a chytila ma okolo pliec. Neviem, prečo je z toho všetkým
do smiechu.
„Povedala si trochu? Tak prečo sa na nič nepamätám,“ zastonala
som. „A prečo má Adam také doriadené tričko???“ oprela som si
nešťastne hlavu o predlaktie. To sa mi hádam sníva... O chvíľu sa zobudím
a budem doma, vo svojej postieľke...
„Strašne sa hanbím,“ poviem práve vo chvíli, keď do kúpeľne príde
Martina. Pozrie sa na mňa a ani nemusí nič vravieť, lebo okamžite
viem, čo si myslí. Je vo výhode. Kedykoľvek to preženie s pitím, tak
zaspí. To by to do nej musel niekto naliať naraz. Hoci je otázne, či je
to výhoda...
„Čo si to vyvádzala, ty trdlo jedno?“ spýtala sa Martina, keď Naty
odišla. Iba pokrútim hlavou a pokrčím plecami...
„Teba niekde nechať bez dozoru, čo?“ posmieva sa mi. Znovu.
„To už nie je vtipné! Fakt sa pamätám iba na to, ako som vonku
fajčila...“
„Zase?“ skočila mi do reči.
„Áno. A potom ešte viem, že sme s Adamom tancovali, a potom,
ako som sa ráno zobudila...“ lovila som v pamäti.
„Už som počula, ako ste tancovali.“ Tón, akým to povedala, ma
cel kom zmiatol. Prečo tak ironicky zdôraznila to tancovali? To nás
niekto videl v tej záhrade? Je fakt, že z okna tam dovidieť určite... Ale
pre čo z toho robia vedu?
„Čo vieš? Respektíve, čo viete a ja nie?“ spýtala som sa na rovinu.
Kým vypadnem z tejto kúpeľne, rada by som sa dozvedela čo najviac,
nech sa na to môžem pripraviť...
„Ja neviem, nejako sme to veľmi nerozoberali. Iba niekto vravel, že
ťa Adam celkom slušne opil a je dosť čudné, že on sám si to ustriehol,“
povedala. Takže, v podstate neprezradila veľa.
„A tiež, že to bolo povážlivo rozpálené,“ dodala po chvíľke. Na
okamih som prestala dýchať a zakryla som si rukou oči. Ó, panebože!
Čo všetko som vyvádzala? A čo vyvádzal on?





/ 21 /
„Čo si mám pod tým predstaviť?“ zaujímam sa s obavou, keď dám
ruku dole. Martina ma pozoruje a potom ma pohladká po vlasoch.
„Ty sa vážne na nič nepamätáš?“ Koľko ráz jej to mám opakovať?!
No nie! Keby som sa pamätala, tak by som sa určite nepýtala...
„Vraj ste sa tam dosť k sebe mali, ako ste tancovali pod tou dekou,“
naznačí mi a ja rozmýšľam, či chcem vedieť viac. Uvedomujem si, že
som bola pod dekou a potom som do nej zabalila nás oboch. Takže
pán ma ešte trochu priopil...
„A ako som sa dostala do postele?“ spýtala som sa neisto a trochu
sa bála odpovede.
„Chalani ťa tam odniesli, keď si vyvrátila večeru a celkom si
stuhla.“ Uf. Takže dobrovoľne som tam iba s ním nešla. Dobre. Hneď mi
je lepšie. (Trepem, je mi stále rovnako mizerne a neviem, či viac
fyzicky, alebo duševne... Hlava sa mi ide rozletieť, v bruchu mi škvŕka
a navyše ešte usilovne rozmýšľam o včerajšku.)
„Koľko je, prosím ťa, hodín?“ spýtala som sa Martinky.
„Okolo pol jednej.“
„Čože? Toľko?! Veď o chvíľku príde po mňa ocko! Vravel medzi
druhou a treťou! Dočerta!“ zdesila som sa. Zbadala som sa v zrkadle
a ten pohľad za veľa nestál. Rozmazané oči, rozstrapatené vlasy a
navy še biela ako stena...
„Marti, priniesla by si mi, prosím, plecniak a džínsy? Tie by mali
byť v obývačke,“ poprosila som ju, lebo sa mi tam nechce premávať.
„A plecniak?“
„Ten tam bude tiež, alebo počkaj, skôr u Peťa v izbe. Ďakujem,“
na smerovala som ju.
Len čo sa za ňou zatvorili dvere, napustila som si do umývadla
teplú vodu a začala si umývať tvár.
Ako na Nový rok, tak po celý rok... Och, panebože, čo ma to čaká...
Končím s alkoholom! Už ho nechcem ani vidieť, ani cítiť!!! Oddnes
abstinujem!!!

„Ahoj, tak ako ste sa mali? Ako ste to oslávili?“ začal ocko s vý
sluchom, len čo som nasadla do auta a hodila si veci na zadné seda dlo.





/ 22 /
„Perfektne, ako vždy,“ povedala som nadšene, hoci mám mo
mentálne dosť zmiešané pocity a svoj stav by som rozhodne nehodnotila
slovom „perfektne“. No určite mu nebudem rozprávať, ako som
Adamovi ovracala tričko a podobné veci. Náhodou to, čo si pamätám,
bolo fajn. Dobrá oslava. Aj keď sú veci, ktoré by som už teraz
nerobila...
„A opil sa niekto?“ spýtal sa.
„Jasné, že sa opil! Ja, ako vždy!“ odpovedala som pravdivo, ale
snažila som sa, aby to vyznelo ironicky – niečo ako dobrý vtip. Aby sa
nemohol niekedy sťažovať, že som mu klamala. Síce neviem, ako by
sa toto mohol dozvedieť, budem mať však lepší pocit...
„Takže budeš zase po celý rok naliata v liehu? Dúfal som, že aspoň
tento rok vynecháš,“ žartoval na rozdiel odo mňa ocko. Keby ma bol
videl!
„Kdeže, veď ma poznáš.“
„No dobre, dobre, čo už s tebou,“ vzdychol a preradil, aby mohol
predbehnúť nákladiak s hnojom. Nechápem, prečo ľudia na Nový rok
o tretej popoludní musia niekam voziť hnoj...
„Aký otec, taká dcéra,“ ubezpečila som ho. „A dvojročnú re
klamačnú lehotu si premárnil,“ dodala som ešte, keby sa snažil čo koľ vek
namietať. Iba sa zasmial, ale nepovedal nič. Po chvíľke ticha som sa
spýtala na priebeh ich večera. Tak tým som sa poistila, že na ten náš sa
už nebude vypytovať.





/ 23 /
a
ch jaj. To je nuda. Sedím v škole a máme seminár z dejepisu. Je
nás tu dnes päť a pol, lebo zopár žiakov si pravdepodobne
predĺžilo prázdniny a niektorí sú chorí. A navyše sa dnes dejepisárka
rozhodla preberať pomocné historické vedy, čo bude nuda na piatu.
Koho by to aj bavilo. Je tretieho januára, vonku zima ako v psinci
a ne chce sa mi na nič sústrediť. Ale ani trochu. Pololežím na jednej zo
zad ných lavíc a za oknom pozorujem padajúce vločky. O ničom
neroz mýšľam. Dnes som lenivá na všetko. Na matike sa ma profesorka
Hin drová snažila pri tabuli donútiť, aby som si trochu rozprúdila krv
v hla ve, ale potom ma poslala celá nazúrená späť do lavice. Celá trieda
po tom kvôli mne absolvovala prednášku o tom, ako o týždeň budeme
písať štvrťročnú písomku a že sme sa na to cez vianočné prázdniny ani
nepozreli a že sme celkom neschopní a že nám donekonečna omieľa,
nech za pra cujeme, inak vysvedčenie dopadne tragicky (čo aj tak
dopad ne), a zno vu začala s rozprávkou o maturite a o tom, ako sa po tom
budeme zlostiť, keď sa nedostaneme na vysoké školy, a tak ďa lej a tak
ďalej. Ešte to tak! Študovať ďalších päť rokov matiku na vy sokej!!! To
si radšej za peniaze na prihlášku kúpim nejaké tričko!
„... Dnes začneme preberať novú látku. Budú to pomocné historické
vedy. Takže si otvorte zošity...“ začala s výkladom dejepisárka. Oce
ňujem jej úsilie, ale dnes si asi nebudem písať poznámky. Aj tak by som
to nestíhala a písala si len každé pätnáste slovo...
„Medzi pomocné historické vedy zaraďujeme heraldiku,
paleografiu, numizmatiku, chronológiu... Katka, vy si nepíšete poznámky?“
zaregistrovala moju ľahostajnosť.
„Ja... Mne dopísalo pero,“ zaklamala som pohotovo. Nad touto
od po veďou iba pokrútila neveriacky hlavou.
2 /
Keď sa
plnia sľuby





/ 24 /
„Prosím vás, požičajte jej niekto pero,“ prerušila svoj výklad.
Obrátila sa ku mne Lenka, ktorá sedí predo mnou, a podala mi pero.
„Vďaka,“ povedala som ako slušne vychované dievča. Ja si
nechcem písať poznámky... Búúú...
„Čím som to skončila? Chronológiou. Takže ďalej tam patrí kar -
tografia, diplomatika...“ diktovala ďalej. Ja si síce píšem, ale o chvíľu
ma to prestane baviť. Otočím zošit zozadu (nenápadne, aby si to
nevšim la) a začnem si kresliť. Podchvíľou sa na ňu pozriem, aby som
nevzbudila podozrenie...
V taške by som mala mať bonbóny. Počkám, kým dodiktuje, a
potom sa začnem prehrabovať v taške. Hurá! Mám ich! Malinové,
mňam!!! Tie mi ešte zostali od menín (dvadsiaty piaty november).
Dievčatá mi spolu nakúpili veľmi veľa bonbónov a ja som ich nestihla
ani zjesť, ani vytiahnuť z tašky... Bordelárka ako hrom, čo už.
„Nezájdeme si namiesto občianskej na kávu? Mňa to tu dnes
hrozne nebaví,“ poslala som lístoček Naty a Kristíne, ktoré sedia v lavici
predo mnou.
„Krista nemôže, budú ju skúšať, ale ja určite,“ odpoveď mi príde
do pol minúty. Super. Tak už iba tridsaťtri minút...
„Heraldika je jedna z najdôležitejších pomocných historických
vied – zaoberá sa dejinami, vývojom a tvorbou znakov, erbov, ale tiež
zá stav, odznakov, rádov...“ rozpráva nadšene dejepisárka. „... Tu vám
po šlem vývoj znaku jedného šľachtického rodu... Prezrite si ho a
skúste uhádnuť, čo je to za erb? Dajte ho kolovať.“
Čo robí asi Nene (Ala)? Prvého sme sa minuli, lebo len čo som
prišla domov a prezliekla sa (a tajne dala v izbičke do vedra namáčať
Adamovo tričko), odišli sme k babke a dedovi zaželať veľa šťastia v
novom roku. V skutočnosti to znamená trochu objímania a dojedania
vianoč ných sladkostí, čo so žalúdkom, ako je môj, veľmi dobre nejde.
Pochopiteľne to nezostalo bez povšimnutia – babka je horšia ako de tektív.
Tá si všimne všetko. Ihneď sa začala vypytovať, prečo nejem.
Vyhovorila som sa, že som sa na obed nejako prejedla.
„Hej, prejedla, opilci majú ťažké rána, čo?“ neodpustila si mami na.
„Ale veď Katka predsa nepije,“ bránila ma babka. Ešte vždy ma
berie ako dievčatko, čo vysedáva doma a usilovne študuje, pleje burinu
v záhradke, umýva riad a nehnevá rodičov.





Toto je pouze náhled elektronické knihy. Zakoupení její
plné verze je možné v elektronickém obchodě
společnosti eReading.






       

internetové knihkupectví ABZ - online prodej knih


Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2017 - ABZ ABZ knihy, a.s.