načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Spirit Animals: Súmrak strážcov 4 - Horiaci príliv - Brandon Mull

Spirit Animals: Súmrak strážcov 4 - Horiaci príliv

Elektronická kniha: Spirit Animals: Súmrak strážcov 4 - Horiaci príliv
Autor:

Dorazil do Erdasu dávno predtým, než sa objavili ľudia. Zvrátený, trpezlivý a hladný spal pod povrchom sveta. Teraz sa Žerf prebúdza.  Dorazil do Erdasu dávno predtým, než sa ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  129
+
-
4,3
bo za nákup

hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%hodnoceni - 0%   celkové hodnocení
0 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » Albatros Media Slovakia
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku
Médium: e-book
Počet stran: 184
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-566-0550-9
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Dorazil do Erdasu dávno predtým, než sa objavili ľudia. Zvrátený, trpezlivý a hladný spal pod povrchom sveta. Teraz sa Žerf prebúdza.  Dorazil do Erdasu dávno predtým, než sa objavili ľudia. Zvrátený, trpezlivý a hladný spal pod povrchom sveta. Teraz sa Žerf prebúdza. Conor, Abeke, Mejlin a Rolan sa ho statočne snažia zastaviť. S podporou nových nečakaných spojencov majú veľkú šancu svoj domov zachrániť. Musia však nájsť spôsob, ako spustiť prastarú pascu, ktorá má moc vojnu nadobro ukončiť. Majú však len jediný pokus. Ak sklamú, všetko pohltí temnota.

Zařazeno v kategoriích
Brandon Mull - další tituly autora:
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

Spirit Animals

Súmrak strážcov

Horiaci príliv

Aj v tlačenej verzii.

Objednať si môžete na stránke

www.albatrosmedia.sk

Jonathan Auxier

Spirit Animals – Súmrak strážcov – Horiaci príliv– e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva sú vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie rozširovať

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


Jonathan Auxier

HORIACI

PRÍLIV




Obsah

Oceán hviezd 7

Lovec a korisť 14

Zamrznuté more 18

Roztavené zrúcaniny 24

Pasca 38

Niri 47

Väzeň 53

Dobyté mesto 56

Vzdialený hlas 64

Kovo hovorí 67

Dve veže 73

Pochod Nakazených 82

Nádoby 85

Xanthe sa vracia 94

Wyrm 100

Obeť 104

Čo sa skrýva pod povrchom 108

Do zbrane 113

Kirat 121

Bitka sa začína 131

Plamene a ľad 136

Posledné slová 149

Strata 156

Otrok a pán 164

Horiaci príliv 168

Lovec a korisť 176

7

1

Oceán hviezd

N

ebesia padali.

Začalo sa to pred siedmimi mesiacmi. Staršinaopičie

ho kmeňa sa práve chystal otvoriť posvätnú hostinu, keď

hore na oblohe čosi zazrel – malý fliačik svetla, ktorý sablí

žil k Erdasu.

Stalo sa to dávno, v čase, keď Kovo ešte ani nemal meno.

Pamätal si, že celý kmeň zdvihol oči od jedla a pozrel sa

nahor cez temnú klenbu stromov. Pritom všetkým napadla

jediná myšlienka:

Padajú nebesia.

„Čo sa deje?“ naznačila Kovova matka otázku čiernymi

gorilími rukami.

Staršina zvraštil sivé obočie a posunkom odvetil:„Ne

viem.“

Kmeň znepokojene zabručal. Stalo sa to po prvýkrát, čo

Kovo alebo ktokoľvek iný počul staršinu vyhlásiť, že niečo

nevie. Zvyčajne by také priznanie znamenalo jeho smrť –

ostatní striebrohrbáči v kmeni by naňho zaútočili, aby sami

zaujali jeho miesto. Teraz však ohromene hľadeli, podobne

ako Kovo, na úkaz na oblohe.

Kovo vedel, že ich džungľu obklopuje rozľahlý oceán

hviezd, ktoré sa pohybujú po určených dráhach. A hoci sa

obloha mihotala ako zvyčajne, horiaca bodka narušila jej

harmóniu a razila si vlastnú cestu.

Kovov kmeň sa každý večer zhromaždil, aby pozoroval

škvrnku: zakaždým vyzerala väčšia a žiarila jasnejšie.

Čoskoro ju dokázali rozoznať aj cez deň. Bolo zrejmé, že ten

padajúci kus neba mieri na zem.

Všimli si ho aj ostatné zvieratá v džungli. V kroviskách

Kovo zahliadol stáda diviakov, ktoré sa zbehli, abysledovali približujúcu sa guľu. Na východe počul nepokojnéškriekanie sokolov vykrajujúcich na oblohe široké oblúky. Hoci

sa Kovo s ostatnými zvieratami nedokázal dohovárať, vý­

znam sokolích škrekov mu neunikol: označovali miesto,

kam čoskoro dopadne planúci úlomok.

Kovo to miesto veľmi dobre poznal. Poznala ho každá

živá bytosť.

Strom.

Posvätný strom, ktorého korene siahali do všetkýchkútov sveta, z ktorého sa zrodilo každé steblo trávy, každétlčúce srdce. A teraz sa naň rútila obloha.

Kovo si spomenul, že uvažoval o tom, čo sa stane, až kus

neba napokon strom zasiahne. K podobnej udalosti nikdy

predtým nedošlo.

Striebrohrbáči sa zišli na porade. Uzniesli sa, že niekto

by sa mal vybrať na miesto, kam odleteli sokoly, abypriniebr />

9

sol správy o tej čudesnej veci. Potrebovali mladého ľudo­

opa, ktorý sa stále dokázal rýchlo pohybovať po stromoch.

Niekoho, komu mohli veriť, že sa cestou nestratí a splníúlohu. Niekoho, kto sa nenechá rozptýliť rôznymi tvormi alebo

javmi za hranicami džungle. Voľba padla na Kova.

Bola to veľká pocta. Skôr než sa Kovo vydal na cestu,staršina mu venoval pieseň, ktorá sa niesla nocou ako tánajnežnejšia melódia. Postupne sa k nemu pridávali aj ostatnípríslušníci kmeňa. Kovo ešte nikdy taký nádherný zbor nepočul.

Kovova matka sa zapojila do spevu ako posledná.Chytila Kova za ruky a pritisla svoj nos na jeho nozdry. Jej vôňu

si pamätal dodnes.

Kovo opustil bezpečie džungle a vybral sa k miestu, kam

mal kus oblohy dopadnúť. Zem predstavovala nedohľadný

kontinent, ktorý pozostával z pralesov, piesočných púští,

pohorí a zo snehových plání. Kovo si všimol, že rovnakým

smerom ako on putujú aj ďalšie divé zvieratá: lev zo saván,

chobotnica zo sírovej delty, had z vyprahnutých močiarov

a biela medvedica z horského ľadovca. Za normálnychokolností by sa ich pokúsil napadnúť alebo ony by napadli jeho,

ale teraz sa zdalo, že všetci majú rovnakú úlohu.

Napokon sa Kovo spolu s ostatnými zvieratami ocitol na

vrcholku vysokej hory pokrytej bujnou, veľmi zvláštnou

zeleňou. Zišli sa tu tisíce zvierat najrôznejších druhov, aby

sa stali svedkami nevídanej udalosti. Všade rástli nízke

stromy. Na šplhanie sa nehodili, ale zato boli obsypanéovocím. Kovo ich plody nepoznal, a tak nič nejedol.

Po dlhom putovaní konečne dorazil k stromu: stál vdutej hore a jeho kmeň siahal neuveriteľne vysoko. Mohutné husté konáre, striebristé a pevné, sa rozpínali na všetky strany. Kovo v úrodnej pôde pod sebou cítil šepotživotodarných koreňov. Vyliezol na mohutný balvan obrastený machom a sledoval padajúci úlomok oblohy. Odtiaľto mal výhľad na krajinu, ktorá sa rozprestierala tisíce míľdoširoka­doďaleka.

Kus neba už horel. Horúca guľa, ktorá vyzerala ako

druhé slnko, ťahala za sebou dlhý plamenný chvost a za

hlasného burácania sa rútila smerom k stromu. Po lese sa

rozliehalo také hrozivé dunenie, že mnohé zvieratá sa od

ľaku rozpŕchli po okolí. Aj Kovo sa bál, prekonal však strach

a zostal nehybne stáť. Srsť na pažiach sa mu od napätého

očakávania tak zježila, že sotva dokázal dýchať.

A vtedy sa to stalo.

Kovo si zaclonil oči, keď obrovský kus oblohy spadol do

koruny stromu a zavŕtal sa do hrubého kmeňa. Vzápätí sa

planúca guľa zaborila do zeme. Náraz, ktorý nasledoval,

presiahol všetko, čo si Kovo dokázal predstaviť.

V tom záblesku sa všetky stromy prehli. Pripomínali

steblá trávy zašliapnuté gorilou nohou. Rana – ak sa to tak

dá nazvať – bola taká obrovská, že Kovo na okamih ohluchol:

ničivý hukot mu takmer roztrhol lebku. Zem pod jehonohami sa zavlnila, zdvihla sa a odhodila ho nabok.

Potom sa strhla búrka.

Kova vo chvíli nárazu zaplavil taký výbuch oslňujúceho

svetla, že cez očné viečka cítil jeho žiaru. Vzápätí oblohu

zahalil oheň a vietor – a všetko naokolo vzplanulo, akoby sa

krajinou prehnal ten najničivejší blesk.

Kovo padol na zem a v ďalšom okamihu ho pohltila tma.


11

Keď sa prebral z mrákot, pripadal si ako na pokrajismr

ti. Para stúpajúca zo spálenej zeme mu priškvarila časťtvá

re a namiesto oblohy mal nad hlavou víriacu tmu, ktoráza

krývala slnko. Zaprel sa o kĺby a postavil sa na všetky štyri

končatiny. Všimol si, že sa pod ním nahromadila akásiod

porná čierna miazga, ktorá sa mu prilepila na srsť. Dvíhal

sa mu z nej žalúdok. Za nesúhlasného odporu vlastného

tela a praskajúcich kostí sa prinútil k pohybu. Premýšľal,

koľko kostí má rozdrvených.

Vzpriamil sa a zadíval sa na okolitý les. Lenže žiadny les

tam nebol. Stromy aj skaly zmizli a zem sa premenila naob

rovský dymiaci kráter.

Kovo sa pozrel na miesto, kam dopadol úlomok neba.

Strom tam neochvejne stál – s poskrúcaným kmeňom,

ktorý žeravá guľa preťala napoly.

Hoci Kovo pod zemou stále cítil klokotať jeho život,ve

del, že niečo sa zmenilo.

A nezmenil sa iba strom – Kovo sa napriek utŕženýmra

nám zrazu cítil silnejší a jeho myšlienky sa rozjasnili. Po

dymiacich zrúcaninách vyliezol na hrebeň krátera.

Skaza. Videl ju všade, kam sa pozrel. V zemi sa vytvorili

obrovské čierne praskliny. Kovo si všimol, že medzery sa

začínajú napĺňať vodou, ktorá pevninu rozdelila na viacero

častí. Schyľovalo sa k búrke. Kovo nevdojak vytušil, žezvy

šok jeho kmeňa sa pominul. Tvory zo vzdialenejších krajín

možno ten náraz prežili, ale Kovova džungľa zanikla.

Mladý ľudoop roztiahol nozdry a pevne zavrel oči. Zo

zúfalstva by sa najradšej búchal do pŕs, reval a besnil.Len

že nikto by ho nepočul. Zostal sám.


12

Otočil sa za zvukom sipivého funenia, ktoré začul za chrbtom. Medzi rozvalinami zničenej krajiny zazrel, ako sa zo zeme vynára chobot obrovitého slona – odkvapkávala z neho čierna miazga. Slon akoby zázrakom prežil.Rovnako ako on. Ozvali sa ďalšie zvuky a čoskoro sa objaviliďalšie zvieratá.

Dovedna ich bolo pätnásť.

Všetky prešli podobne ako Kovo zvláštnou premenou – boli silnejšie a väčšie než predtým. Ľudoop sa spoločne sostatnými zvieratami pomaly presunul k stromu, do stredudymiaceho krátera. Tá vec, čo spadla z neba, sa zavŕtala hlboko do zeme a zanechala po sebe brázdu nechutnej čiernej miazgy.

Niektoré zvieratá nedokázali zostúpiť nadol alebo sa báli. Lenže Kovo sa nemohol vzdať. Opičí kmeň, staršina, jeho matka ho poverili, aby priniesol svedectvo opadajúcich nebesiach, a on chcel svoju úlohu dokončiť.

Pristúpil k jazve v kmeni. Strom vyzeral tak krehko, až

sa Kovo bál, aby ho nepoškodil. Keď sa však dotkoldymiacej kôry, zacítil pod svojimi prstami život – strom vzdoroval

vlastnej záhube a pokúšal sa nanovo vyrásť.

Kus oblohy, ktorý sa zaboril do zeme, vytvoril strmú priehlbinu. Kovo sa nebál zradnej jamy. Labuť a sokolica, zostupujúce vedno s ním, sa vzdali, ale on – silný aodvážny ľudoop – pokračoval ďalej.

Nakoniec v spleti koreňov objavil dno priehlbiny. Nachádzalo sa tam o trochu viac miesta než pod klenboustromov v džungli, kde jedával jeho kmeň.

V jame bola taká tma, že Kovo sotva rozoznal vlastnú ruku. Našťastie striebristé svetlo koreňov stromupostačovalo na to, aby uvidel to, prečo sem prišiel. V útrobách zeme uviazlo čosi veľké a oválne.

Vyzeralo to ako kameň stvorený zo zvláštneho...dostatočne tvrdého materiálu, aby prevŕtal samotný svet.

Kovo zadržal dych. Pod povrchom sa niečo hýbalo.Záchvev života pripomínajúci tlkot srdca. Čosi bolo vnútri a snažilo sa prebojovať na slobodu. Kovo cúvol, uprene sa na tú vec zadíval a potom mu to došlo.

Nebol to úlomok neba.

Nebol to kameň.

Bolo to vajce.

2

Lovec a korisť

M

už v kapucni sa vo svite mesiaca pohyboval ako

tieň. Mal neuveriteľne bledú pokožku, spod ktorej

presvitali pulzujúce fialové žily, čo sa mu ako úponkynejakej rastliny vetvili na krku a spánkoch. Jeho oči vyzerali

neľudsky – popri obrovských zreničkách sa sotva dalirozlíšiť bielka. „A títo cestovatelia,“ povedal netrpezlivo so

stiahnutými perami. „Kde sú teraz?“

„Neviem, pane!“ vykríkol Hazil roztraseným hlasom.

„Zostali v dokoch len jednu noc, aby doplnili zásoby azaobstarali si čerstvú vodu.“ Hazilovi sa hovorilo ťažko,pretože visel za členky cez okraj kamenného móla. Okolo nôh

mal omotané lano zavesené na kladke, ktoré slúžilo nanakladanie a vykladanie lodí, a bezmocne sa pohojdával nad

vodou. Desať metrov pod ním sa o skaliská pozdĺž brehu

divoko trieštili biele príbojové vlny. Visel tam už dlhéhodiny a vzduch sa po západe slnka ochladil. „P­p­prosím,“

jachtal. „Som len obyčajný správca prístavu.“

„Si oveľa viac,“ povedal muž v kapucni a stiahol si jednu

z kožených rukavíc. Hazil si všimol tetovanie na chrbte jeho

ruky – obrysy duchovného zvieraťa ovládaného mužovou

vôľou. „Si posledná žijúca osoba, čo videla tých, ktorých

hľadám.“ Muž sa jedovato uškrnul. „To, či budeš ďalej žiť,

závisí výhradne od tvojej priateľky.“

Hazil natiahol krk a pozrel sa nad seba – na kladkesedela strieborná krysa a nahlodávala uzol, ktorý ho držal vo vzduchu. Krysa Poe bola jeho duchovným zvieraťom. Jeho najvernejšou kamarátkou. Až na to, že už mu nepatrila.Zahalený muž s ňou niečo urobil, nakazil ju akýmsi krútiacim sa čiernym parazitom, ktorý ich puto pretrhol... a vtedy sa Poe stala mužovým otrokom.

Hazil prehltol. Hoci bolo chladno, cítil, ako mu po hlave steká pramienok potu. Sledoval, ako Poe dychtivo obhrýza povraz vŕzgajúci pod jeho váhou. Ešte pár ďalších vláken, a poletí v ústrety smrti.

„Mali tí cestovatelia so sebou duchovné zvieratá?“opýtal sa muž v kapucni. „Sokolicu, leva a labuť?“

„Žiadne zvieratá som nevidel, pane,“ odvetil Hazil.Potom však usúdil, že najlepšie bude, ak mužovi povie, čo chce počuť, a tak rýchlo dodal: „Ale neprekvapilo by ma to! Zjavne niečo skrývali. Celá posádka mala červené plášte a ich tváre zakrývali masky. A keď platili, vytiahli z batohov strieborné piastry – menu, ktorú používajú v Zourtzi.“

Muž nespúšťal z Hazila temné oči. „A ktorým smerom sa vydali, keď vyplávali z prístavu?“

„Na juh. Rovno k Zamrznutému moru.“ Hazil pokrútil hlavou. „Varoval som ich, že v ľadových vodách stroskotajú, ale nepočúvali ma.“

Muž v kapucni prikývol. Táto správa ho potešila. Otočil

sa k niekomu za Hazilom – k jednému z členov svojejposádky – a luskol prstami. „Naložte čerstvé zásoby.Vyrážame k Zamrznutému moru. Dnes večer.“ Muž, oblečený vzelenom plášti, sa uklonil a ponáhľal sa splniť rozkazy.

Hazil pozoroval členov posádky. Ich zelené plášte ho

miatli – toto neboli tí Zelenopláštnici, ktorých poznal.

Mali bledé tváre a na ich čelách sa hmýrili odporné čierne

špirály. Vyzerali ako zvinuté červy zavŕtané pod kožou.

Možno ich muž v kapucni ovládal, podobne ako jeho Poe.

Keď sa na muža lepšie pozrel, všimol si, že aj on má na čele

špirálu. Azda aj jeho niečo ovláda? Niečo ešte silnejšie, než

je on sám?

Hazil visiaci na lane sebou trhol a potom sa pootočil,

lebo krysie zuby prehryzli ďalšie vlákno. Zavrel oči, aby sa

nemusel dívať na skalnaté pobrežie pod sebou. „Povedal

som vám, na čo ste sa pýtali! Pustíte ma?“

„Naviedol si nás správnym smerom,“ odpovedal muž

v kapucni. „A preto ťa ušetrím.“ Mľaskol jazykom a Poe

k nemu okamžite pribehla, akoby tento signál nacvičovali

odjakživa. Potom sa obrátil a vyrazil k nástupnémumostíku svojej lode.

Hazila zaplavila úľava... až kým nepochopil, žezahalený muž má v úmysle ho tam nechať visieť. „A čo ja, pane?“

vykríkol za odchádzajúcou postavou. „Nevezmete ma

so sebou? Môže trvať celé týždne, kým k tomuto odľahlému

prístavu dorazí ďalšia loď.“

„Radšej dúfaj, že to bude skôr,“ zavolal muž cez plece.

„Pane!“ zajačal Hazil. „V tom mori svoju korisť nikdynenájdete. Je to cintorín lodí. Aj keby ste vedeli, kam plávate,

nedostanete sa tam bez sprievodcu. Určite ste počulipríbehy, ktoré rozprávajú o tom, že v Zamrznutom mori sastrelka kompasu nikdy neprestane točiť – je to pravda. Skôr než

sa nazdáte, budete blúdiť po vlastných stopách. Len japoznám tie prúdy. Zachráňte mi život a vezmite ma so sebou.

Dovediem vás k tým, ktorých hľadáte!“

Muž v kapucni sa zastavil na konci móla. „Zaujímavá

ponuka,“ poznamenal. „Ale ja už sprievodcu mám.“Nadvihol lem svojej tuniky a dotkol sa tetovania na boku –odtlačok znázorňoval akúsi škvrnitú šelmu. Zablesklo sa avzáätí sa vedľa muža objavil obrovský leopard. Zviera

privrelo fialové oči a oblízalo si lesklé tesáky.

Hoci Hazil neprekypoval bohvieakou múdrosťou,rýchlo sa dovtípil, o koho ide. „To je... Uraza?“ zašepkal. „Veľká

strážkyňa.“

„Presne tak.“ Zerif si kľakol a pohladil leopardicu,pritom sa dotkol špirály na jej čele. „A patrí len mne.“ Zahľadel

sa na šelmu s roztiahnutými nozdrami. Hrozivo vrčala a jej

tesáky svietili v matnom svetle dobiela. „Tvoje službynepotrebujem,“ povedal muž v kapucni. „Uraza je lovec.Dovedie nás ku koristi. A potom jej korisť umrie.“

3

Zamrznuté more

A

beke sedela vo vraňom hniezde a dívala sa ponad

nepokojnú vodnú hladinu siahajúcu až k bielemuobzoru. Zovrela v ruke obsidiánový kamienok, z ktoréhovytesávala hrot šípu. V puzdre ich mala desiatky. Voda bola ľadová, podobne ako vzduch. No ani zďaleka sa tonevyrovnalo chladu, ktorý cítila vo svojom vnútri. Otrhaný plášť ju príliš nezohrieval, ale aj tak si ho pritiahlatesnejšie okolo pliec. Nosila odev Zelenopláštnikov. Ale naozaj k nim patrila? Zelenopláštnici mali duchovné zvieratá. Ona nemala nič.

Keď sa loď, škrípajúca fregata, ktorú pomenovaliKajúcnik, naklonila nabok, musela sa pridŕžať lán vranieho

hniezda, aby nespadla do hlbokej vody. Pod sebou počula,

ako sa posádka snaží pomocou lán narovnať loď. Stálesmerovali na juh – už niekoľko dní sa s Rollanom plavili po

neprebádanom mori, známom búrkami a lodnými vrakmi.

Aj teraz videla rozoklané úlomky ľadových krýh, ktoré z vody


19

vytŕčali ako dvojcentimetrové zuby a striehli na plávajúce

lode. Studený vietor narážal do vrcholka sťažňa. Abekepremýšľala: koľko lodí už v týchto vodách stroskotalo? A kam

vlastne plávajú? Jediné, čo sa dozvedeli, bolo, že ich vezú na

miesto nazývané „pasca“, ale viac o tom ani jeden z členov

posádky nechcel povedať.

Abeke vyrušil pri práci vrzgot povrazového rebríka. Ktosi po ňom stúpal nahor. „Nenahneváš sa, ak sa k tebe pripojím?“

Obzrela sa ponad plece. Na plošinu vranieho hniezda sa driapal Rollan. Tvár mal popraskanú od zimy – Abekevedela, že ani on nie je zvyknutý na také počasie.Neprekvailo ju, že sa k nej dostal nepozorovane, ale aj tak ju torozrušilo. Keby neprišla o Urazu, dokázala by jeho príchod vycítiť.

„Nemal by si dozerať na našich nováčikov?“ opýtala sa a pomohla mu vyliezť na plošinu. Rollan dostal za úlohu strážiť deti, ktoré nedávno privolali Veľkých strážcov –Kirata a Tashu. Pri predstave, že jej kamarát plní roluzelenopláštnického učiteľa, sa takmer rozosmiala. V porovnaní schlapcom, ktorý ju kedysi skalopevne presviedčal, že sa stará výlučne sám o seba, to bola dosť veľká zmena. Napadlo jej, že by to rozveselilo aj ich učiteľa, zosnulého Tarika.

„Prikázal som Kiratovi, aby vydrhol záchod,“ odvetil Rollan. „To utuží jeho charakter.“ Siahol do vreciek kabáta s kožušinovou podšívkou, ktorý mu dali Červenopláštnici, a vybral plátok sušeného žraločieho mäsa. „Potiahol som druhú porciu obeda. Pomyslel som si, že by si tu horemohla umrieť od hladu...“ Len čo to vyriekol, zbadal kopunedotknutého jedla pri Abekiných nohách – šlo o prídel stravy

na niekoľko dní.

Abeke sa nasilu usmiala. „Žiaľ, dary mora veľmineobľubujem.“ V skutočnosti nejedla už dva dni. Jednoduchonemala chuť do jedla. „Dvíha sa mi z nich žalúdok.“

Videla, ako Rollanovi preletel po tvári ustaraný výraz,

ktorý rýchlo vystriedal silený úsmev. „Aha, no. Aspoňzostane viac pre mňa!“ Rollan začal žuť plátok mäsa a posadil

sa vedľa Abeke. Očividne mu nedochádzalo, že chce byť

sama.

Plošina vranieho hniezda bola určená pre jednu osobu,

takže sa na ňu sotva vošli. Rollan sedel k Abeke chrbtom

a obaja hľadeli iným smerom.

„Essix si tu hore nevidela, všakže?“ opýtal sa medzihltmi žraločieho mäsa. „V posledných dňoch sa správazvláštne, lieta vo veľkých, nepravidelných kruhoch, vysoko,potom nízko, potom zasa vysoko... Cítim, že je zmätená,

akoby jej z toho vzduchu bolo nevoľno. Keby som ju tak

dobre nepoznal, povedal by som, že usrkávaČervenopláštnikom zo suda s pálenkou.“

Rollan to najskôr mienil ako žart, ale Abeke sa nezmohla

ani na chabý úsmev. „Pokúšal som sa privolať ju do stavu

spánku, keď som to však urobil, prišlo nevoľno aj mne. Dnes som vyvrátil na palubu celé raňajky. Preto mi teraz škvŕka v bruchu.“ Vzdychol si a bezmocne sa uškrnul. „Prisahám, že raz ma ten vták privedie do hrobu. Mal by som desaťkrát ľahší život, kedy som bol privolal leňocha... alebo nejakého malého, poslušného chrobáčika. Áno, chrobák by bolvýborný!“

Abeke si pritiahla kolená bližšie k telu. „Ty aspoň máš nejaké duchovné zviera,“ hlesla.

Postrehla, že Rollan za ňou sa zhlboka nadýchol. Zdalo sa, že tentoraz nemá poruke žiadnu vtipnú odpoveď. „Ako dlho sa ešte musíme plaviť k tej tajomnej základniČervenoláštnikov?“ opýtal sa vážnejšie. „Takéto desivé miesto by som si ani vo sne nevymyslel. Nenachádza sa tu život adokonca ani ryby. Len obrovské kryhy zubatého ľadu. Vporovnaní s týmto morom je Sukin ľadový palác útulné hniezdočko.“

Abeke prikývla a proti svojej vôli sa usmiala. Koľko času

uplynulo odvtedy, ako sa s Rollanom vydali donajsevernejšieho pohoria Eury, aby našli talizman Veľkej medvedice

Suky? A práve tento talizman ukradol Shane. Požierač. Ten

istý Shane, čo velil posádke lode, ktorou sa teraz plavili.

Stále nebolo jasné, či sú jeho hosťami, alebo zajatcami.

„Vážne si myslíš, že im môžeme veriť?“ opýtal sa Rollan, akoby čítal Abekine myšlienky. „Viem, že nám predtým v Nile zachránili život – dokonca viackrát. Ale predsa. Shane nás podviedol.“

Abeke sa dívala dolu na posádku. Všetci nosili dlhéčervené plášte a na tvárach mali masky, ktoré tvarompripomínali rôzne zvieratá. Masky ich síce chránili pred treskúcou zimou, ale preto ich nenosili.

Títo „Červenopláštnici“ si nimi zakrývali tvár. Každámaska mala otvory, cez ktoré hľadel pár neľudských očí. A bolo jedno, či patrili ženám, alebo mužom. Niektorí sa natoľko osmelili, že si zložili masku a odhalili škaredú, fľakatúpokožku. Fľaky im dodávali znetvorenú ľudsko­zvieraciu podobu.

Abeke netušila, čo túto podivnú premenu zapríčinilo,

ale dosť ju to znepokojovalo. Sám Shane ju v Nile privítal

žltými krokodílími očami – očami svojho strateného duchovného zvieraťa.

Možno si nič lepšie nezaslúžil. Chlapcove slzy kedysi

Abeke presvedčili, aby ho doviedla priamo na Zelený hrad,

kde ju potom zradil. Preto jej pripadalo spravodlivé, že nosil

na tvári symbol svojej falošnosti.

Myšlienky na Shana a jeho krokodíla v Abeke znovavyvolali spomienky na Urazu. Zavrela oči a vybavila siokamih, keď jej milované duchovné zviera nakazil Zerifovparazit. Keď sa Urazine fialové oči znenazdania zakalili. A čo

bolo ešte horšie – keď sa časť jej vlastného srdca a dušerovnako znenazdania rozplynula.

Len čo Zerif Urazu ovládol, prikázal jej, aby zabilaAbeke... a Uraza ho poslúchla. Nezaváhala ani na chvíľu, vrhla

sa na ňu s roztiahnutými pazúrmi. Nebyť Cabara, ktorý

útok odrazil, Abeke by už nežila. Lenže... nebola by smrť

milosrdnejšia než jej terajšie pocity?

Abeke sa so stratou svojho duchovného zvieraťadokázala len ťažko vyrovnať. Rovnako bolestne na ňudoliehalo aj nedávne zistenie, že vodcom Červenopláštnikov je

Shane – Požierač, ktorý sa kedysi rozhodol ju a jejpriateľov zničiť. Raz mu uverila a draho za to zaplatila. A teraz

sa plavila na nejaké záhadné miesto loďou, na ktorej bol

kapitánom.

Mali však inú možnosť? Zerif so svojou armádounakazených Zelenopláštnikov chcel ukoristiť ďalších Veľkých

strážcov a oni sa nemali na koho obrátiť.


23

„Neviem, či môžeme Shanovi veriť,“ odvetila napokon

Abeke. „Ale keď sa naňho pozriem... čosi mi nahovára, že

sa skutočne zmenil.“

„No, určite sa zmenil – na netvora s jašterími očami,kto

rý pripomína Požierača viac než kedykoľvek predtým.

Vskutku upokojujúca predstava,“ zahundral Rollan.

„Keby mu však šlo o našu smrť, mohol nechať Zerifa, aby

nás zabil,“ povedala Abeke. „Na niečo nás potrebuje.Otáz

ka znie: na čo?“ Zachvela sa a tesnejšie si okolo seba ovinula

plášť. „Nech už s nami mieri kamkoľvek, dúfam, že sa tam

dostaneme, skôr než zamrzneme.“

Z rozhovoru ich vyrušil slabý vtáčí škrekot. „To je Essix!“

zvolal Rollan a vyskočil na nohy. „Niečo vidí.“ Škrekot

k nim doliehal z veľkej diaľky, odkiaľsi z hĺbky mrakov.

Abeke sledovala, ako Rollan zatvára oči a prikladá si ruku

k spánku – pokúšal sa dívať zrakom sokolice. Videla ho to

robiť často, ale teraz po prvýkrát ju bodol osteň závisti. Po

chvíli Rollan cúvol dozadu a zažmurkal. Stál pred Abeke

s otvorenými ústami, akoby práve spozoroval čosi, čo sa

celkom vymykalo jeho predstavivosti.

„Čo sa deje?“ dožadovala sa Abeke vysvetlenia. „Videl si

Zem pustatín?“

„Jedna vec je istá,“ povedal Rollan a neveriacky pokrútil

hlavou. „Nezamrzneme.“


24

4

Roztavené zrúcaniny

K

eď Rollan vyrastal v Amayi, počúval príbehy

o sopkách – rozprávky o dávno zaniknutýchkráľovstvách pochovaných pod vrstvami skameneného popola.

Žiadny z týchto príbehov však nedokázal opísať, ako hrozivo

vyzerá ozajstná činná sopka. Rollan ju najprv zazrelEssixinými očami, ale trvalo to len okamih – červený rozžeravený

kráter, z ktorého sa na chladný vzduch valilo obrovskémnožstvo pary. Sokolica sa k nemu hneď potom vrátila a zjavne sa potešila, že si mohla odpočinúť na okraji sťažňa.

Trvalo takmer hodinu, kým sa posádke Kajúcnikanaskytol pohľad na čiernu dymiacu horu, ktorá sa týčila nadobzorom. Keďže Rollan ju predtým videl iba z vtáčejperspektívy, jej mohutnosť mu vyrazila dych. Sopka bola taká

obrovská, že by do seba pojala polovicu jeho rodného mesta

Concorby.

„Jednu vec musím nášmu priateľovi Shanovi uznať,“zahundral smerom k Abeke. „Vie, ako na človeka zapôsobiť.“


25

„Zem na obzore!“ zvolala Červenopláštnica s vtáčou

maskou a rozhojdala zvon na prove lode. „Posádka nahlavnú palubu!“

Rollan s Abeke zostúpili do podpalubia za Kiratom

a Tashou a zbalili si zopár vecí, čo sa im podarilo vziať

so sebou, keď v Nile unikali pred Zerifovým vojskom. Ta­

sha pevne zvierala v rukách veľkú tyč a precvičovala siobranné techniky, ktoré ju naučil Rollan. Počas posledných

týždňov sa ukázalo, že je usilovná žiačka... aj keď rýchlo

vyšlo najavo, že najviac jej vyhovuje statický boj na mieste.

Dievčina jednoducho nebola schopná urobiť desať krokov

bez toho, aby nezakopla o vlastnú nohu.

Kirat sa medzitým znova pokúšal skrotiť svojevzdorovité duchovné zviera. Hrdý, divoký Cabar podľa všetkéhotrel podobne ako Uraza morskou chorobou, pretože sa skryl pod Kiratovo lôžko, a nevyliezol odtiaľ ani vtedy, keď pred neho postavili jedlo.

„Snažím sa ti pomôcť, ty prerastená mačka!“ rozčuľoval sa Kirat a mával rukami vo vzduchu. „Ak prejdeš do stavu spánku, osobne ťa odvediem na súš. Spokojná budeš ty a spokojný budem aj ja!“

Lev namiesto súhlasu vyceril biele tesáky a nahnevane zavrčal.

Aj Kirat odhalil svoje zuby – drkotali mu od zimy. „Ak tu dole umrieš, dám si z teba ušiť pekný kožuch. Tak bude z teba aspoň nejaký úžitok.“

Rollan položil ruku na Kiratovo plece. „Nechaj ho.Vylezie, až sa sám rozhodne. Zo skúsenosti viem, žetvrdohlavému duchovnému zvieraťu nemá zmysel nič prikazovať. Sú to Veľkí strážcovia, nie sluhovia.“ Pozrel sa pritom na Essix. Sokolica sa usadila na jeho pravej paži a odmietala sa odtiaľ pohnúť. Držala sa ho tak pevne, že jej pazúry vnímal aj cez hrubú koženú rukavicu. Zrejme ju vo vzduchu niečo tak rozrušilo, že sa bála vzlietnuť. Rollan zdvihol ruku, aby ju poškriabal pod zobákom, a ona mu to napočudovaniedovolila. Ktovie, prečo sa na tomto mieste necítila dobre. Ro­ llan v každom prípade dúfal, že to čoskoro pominie. Nerád by sa totiž ocitol v boji bez Essix po svojom boku.

Keď si zbalili veci, prišiel po nich Červenopláštnik vbaranej maske, ktorého volali Tvrdohlav.

„Kráľ vyrazil napred. Vy štyria máte ísť so mnou,“povedal tónom, z ktorého bolo zrejmé, že sa mu úloha veliteľa páči. „Na prístavnom moste dávajte pozor, kam stúpate. Ak spadnete do vody, zamrznete, skôr než vás stihnemevytiahnuť.“

Úpätie sopky obklopoval hrubý prstenec ľadovca. Po jeho svahoch sa kľukatili dymiace potôčiky červenej lávy a napĺňali vzduch vlhkým sírovým pachom. Kajúcnik kotvil pri móle, ktoré vyzeralo, akoby ho vytesali z okraja ľadovca. Z ľadu boli vyrezané aj nízke chatrče a ligotavé mosty. Keď Rollan a ostatní opatrne prešli po prístavnom moste, ocitli sa na povrchu ľadovca – v skutočnosti vyzeral ako skala zo skla. Ak by teraz spadli, poriadne by sa doudierali.

„Opatrne,“ napomenul Rollan Tashu, ktorá sa hnala po plošine za ním. Sotva dopovedal, počul, ako dievčinavykríkla. Hneď pri prvom kroku na ľade sa totiž pošmykla a tvrdo dopadla na zadok – batoh s vecami letel rovno za

ňou. „Možno by sme ti mali zhotoviť sane,“ zašomral Ro­


27

llan a zohol sa, aby jej pomohol postaviť sa na nohy.„Ninani by ich mohla ťahať.“

Tasha si nevšímala jeho napriahnutú ruku. Švihlachodidlom tak prudko, že mu podtrhla nohu a on zletel na ľad

vedľa nej. Okolostojaci Červenopláštnici vybuchli dosmiechu. Rollan v prvom momente očervenel v tvári, no veľmi

rýchlo sa spamätal. „Má to aj svetlú stránku,“ povedal

s úškľabkom, keď sa dvíhal zo zeme, „aspoň viem, že si

poctivo trénovala.“

Tvrdohlav ich viedol nahor po úzkych schodochvinúcich sa pozdĺž okraja sopky. Zo schodov bol výhľad natábor, ktorý ležal pod nimi. Rollan si všimol, že všetci vtábore nosili červené plášte – až na neveľkú skupinu detí o niečo

mladších od neho. Tie mali oblečené kabáty z tulenej kože.

„Kto sú tamtí?“ opýtal sa Rollan a kývol smerom kuskuine. „Vari sa vám minula červená látka?“

„Čudujem sa, že si to neuhádol,“ povedal Tvrdohlav

s vážnou tvárou. „Sú to ďalšie obete Zerifových parazitov.

Deti ako ty, ktoré privolali Veľkých strážcov.“

Rollan sa zadíval nadol a vtom medzi ostatnými deťmi

spoznal Andu – amayského chlapca, ktorý privolal Telluna.

Kde sa tu vzal? Naposledy ho s Abeke videli na Zelenom

hrade, keď sa ho Olvan chystal poslať domov – do Amaye.

„Zerif ich všetkých vypátral a zotročil si ich duchovné

zvieratá,“ vysvetľoval Tvrdohlav. „Niektorých obral aj o ich

domovy a rodiny. Zišli sa tu, aby si vzali naspäť to, čo im

ukradol.“ Rollan odolal pokušeniu, aby sa pozrel na Abeke,

ktorá v prázdnych detských pohľadoch nepochybnerozpoznala svoju vlastnú bolesť.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2018 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist