načítání...
nákupní košík
Košík

je prázdný
a
b

E-kniha: Špecialistka - Stephenie Meyerová

Špecialistka

Elektronická kniha: Špecialistka
Autor:

Pracovala pre tajnú vládnu jednotku ako špecialistka na vypočúvanie. Vie toho príliš veľa a pre oddelenie sa stala rizikom, ktorého sa treba zbaviť. Bez varovania sa na ňu začína lov. ... (celý popis)
Titul je skladem - ke stažení ihned
Jazyk: sk
Médium: e-kniha
Vaše cena s DPH:  289
+
-
9,6
bo za nákup

hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5%hodnoceni - 66.5% 75%   celkové hodnocení
2 hodnocení + 0 recenzí

Specifikace
Nakladatelství: » EGMONT
Dostupné formáty
ke stažení:
EPUB, MOBI, PDF
Upozornění: většina e-knih je zabezpečena proti tisku a kopírování
Médium: e-book
Rok vydání: 2017
Počet stran: 528
Jazyk: sk
ADOBE DRM: bez
ISBN: 978-80-252-4151-6
Ukázka: » zobrazit ukázku
Popis

Pracovala pre tajnú vládnu jednotku ako špecialistka na vypočúvanie. Vie toho príliš veľa a pre oddelenie sa stala rizikom, ktorého sa treba zbaviť. Bez varovania sa na ňu začína lov. Nezostal jej nikto, komu by mohla veriť... Nikde nezotrvá dlho, pohotovo mení identity. Ak si chce zachrániť život, musí splniť poslednú úlohu. Čaká ju najťažší boj jej života. Spoznáva pri tom muža, ku ktorému ju pripútajú city, a musí urobiť všetko pre to, aby obaja zostali nažive.

Zařazeno v kategoriích
Stephenie Meyerová - další tituly autora:
The Host The Host
Hostiteľ Hostiteľ
Život a smrt & Stmívání KOMPLET Život a smrt & Stmívání KOMPLET
 (e-book)
Zatmění Zatmění
 (e-book)
Nový Měsíc Nový Měsíc
Specialistka Specialistka
 
Recenze a komentáře k titulu
Zatím žádné recenze.


Ukázka / obsah
Přepis ukázky

ŠPECIALISTKA

Vyšlo tiež v tlačenej verzii.

Objednať môžete na

www.egmont.cz

www.albatrosmedia.sk

Stephenie Meyerová

Špecialistka – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2017

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná

bez písomného súhlasu majiteľov práv.


ŠPECIALISTKA


Od autorky:

Twilight sága: Súmrak

Twilight sága: Nov

Twilight sága: Zatmenie

Twilight sága: Úsvit

Hostiteľ

Krátky druhý život Bree Tannerovej

Twilight sága špeciálna edícia: Život a smrť


ŠPECIALISTKA

STEPHENIE MEYEROVÁ


Postavy a udalosti v tejto knihe sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť so skutočnými

osobami, žijúcimi alebo mŕtvymi, je čisto náhodná a autorka ju nezamýšľala.

Copyright © 2016 by Stephenie Meyer

Skenovanie, ukladanie a distribúcia tejto knihy bez predošlého súhlasu sa považuje za

krádež autorkinho duševného vlastníctva. V prípade požiadavky na použitie materiálu

z tejto knihy (iného ako na účely recenzie) sa, prosím, obráťte na adresu

permissions@ hbgusa.com. Ďakujeme vám, že podporujete autorské práva.

Original title: The Chemist

Copyright © 2016 by Stephenie Meyer

All rights reserved

Vydalo nakladateľstvo EGMONT v Prahe roku 2017 v spoločnosti Albatros Media, a. s.,

so sídlom Na Pankráci 30, 140 00 Praha 4

Číslo p ub likácie 3 17 44

Preložila Veronika Baluchová

Zodpovedná r edaktorka D arina S ládečková

Technická redaktorka Alena Mrázová

Sadzba Art D – Grafický ateliér Černý, s. r. o.

E-book konverziu urobil Art D – Grafický ateliér Černý, s. r. o.

E-book konverzia © Art D – Grafický ateliér Černý, s. r. o.

ISBN tlačenej verzie 978-80-252-4151-6

ISBN e-knihy 978-80-252-4208-7

TS 14. Prvé vydanie

www.albatrosmedia.sk

www.egmont.cz

Cena uvedená výrobcom predstavuje nezáväznú odporúčanú spotrebiteľskú cenu.


Táto kniha je venovaná

Jasonovi Bournovi a Aaronovi Crossovi

(a takisto Asyi Muchnickovej a Meghan Hibbettovej,

ktoré mi s radosťou pomáhali a podporovali moje zanietenie).



7

KAPITOLA 1

K

aždodenné procedúry sa stali rutinou pre ženu, ktorá si momentálne

hovorila Chris Taylor. Zobudila sa oveľa skôr, ako by chcela, odmon

tovala a odložila svoje zvyčajné nočné preventívne opatrenia. Bola to vážne otrava, všetko večer nainštalovať, aby to hneď ráno zase všetko musela odmontovať, ale nestálo jej za to, aby pre pohodlnosť prišla o život.

Po tejto dennodennej povinnosti si Chris sadla do svojho tuctového sedanu, ktorý už mal pekných pár rokov, ale nemal žiadne veľké poškodenia, ktoré by vzbudzovali pozornosť, a jazdila dlhé hodiny. Prešla cez tri väčšie hranice a nespočetné malé čiary na mape, a dokonca aj keď sa dostala približne do správnej vzdialenosti, zavrhla myšlienku zastaviť sa vo viacerých mestách, cez ktoré prešla. Jedno bolo príliš malé, druhé malo len dve cesty – dnu a von, tretie vyzeralo, že doň zavíta len málo návštevníkov, takže by pre ňu bolo nemožné nevytŕčať z davu napriek všetkej obyčajnosti, ktorou sa kamuflovala. Poznamenala si zopár miest, na ktoré by sa možno vrátila inokedy – obchod so zváračskými potrebami, obchod s armádnymi zvyškami a farmársky trh. Je sezóna broskýň, mala by sa nimi zásobiť.

Až neskoro popoludní dorazila na rušné miesto, kde nikdy predtým nebola. Dokonca aj v miestnej knižnici vládol čulý ruch.

Rada chodila do knižnice, ak na to mala príležitosť. Keďže sa tam nemuselo platiť členské, ťažšie sa to dalo vystopovať.

Zaparkovala na západnej strane budovy mimo záberu bezpečnostnej kamery umiestnenej nad vstupom. Všetky počítače vnútri boli obsadené

STEPHNIH MYN

a viacerí záujemcovia postávali naokolo a čakali, kým sa niektorý uvoľní, takže sa trochu porozhliadala, prezrela si oddelenie so životopismi, či tam nenájde niečo k veci. Zistila, že všetko použiteľné už prečítala. Tak sa teda rozhliadla po novinke od svojho obľúbeného autora špionážnych románov, bývalého príslušníka amerických námorných síl, a  potom si zobrala ešte zopár titulov odvedľa. Keď si šla nájsť dobré miesto, kde by mohla čakať, pocítila záchvev výčitiek. Bolo to také úbohé, kradnúť z knižnice. Ale vybaviť si tu členský preukaz neprichádzalo do úvahy z  mnohých dôvodov a  existovala aspoň malá nádej, že niečo, čo si prečíta v  tých knihách, jej dodá aspoň o kúsok väčší pocit bezpečia. Bezpečnosť vždy utíšila svedomie.

Niežeby si nebola vedomá toho, že na deväťdesiatdeväť percent je to zbytočné – bolo mimoriadne nepravdepodobné, že akékoľvek fiktívne dielo by pre ňu mohlo mať reálne využitie, ale informáciami založenými na dostupných faktoch sa už dávno prehrýzla. Z nedostatku dobrých zdrojov sa dala na skúmanie tých najhorších. Panikárila z toho oveľa viac ako zvyčajne, keď nemala čo študovať. A pri poslednom pokuse naozaj našla niečo, čo sa jej zdalo praktické. Už to začala začleňovať do svojej dennej rutiny.

Usadila sa do vyblednutého kresla v zastrčenom rohu, odkiaľ mala dobrý výhľad na boxy s počítačmi, a predstierala, že číta jednu knihu z kôpky pred sebou. Podľa spôsobu rozmiestnenia osobných vecí na stoloch viacerých používateľov počítačov – jeden si dokonca vyzul topánky – vedela, že tam zostanú ešte hodnú chvíľu. Najsľubnejšie to vyzeralo s tínedžerkou s hŕbou kníh a utrápeným výrazom na tvári. Zdalo sa, že to dievča si neobzerá, čo je nové na sociálnych sieťach – naozaj si zapisovala názvy a autorov kníh, ktoré našla vo vyhľadávači. Chris čakala s  hlavou sklonenou nad knihou, ktorú si oprela o ohyb ľavej ruky. Žiletkou ukrytou v pravej ruke úhľadne odrezala magnetický snímač pripevnený na chrbát knihy a ukryla ho do štrbiny medzi vankúšom a operadlom kresla. S predstieraným nezáujmom prešla k ďalším knihám z kôpky.

STEPHENIE MEYEROVÁ

Chris bola hotová, knihy zbavené snímačov už mala uložené v batohu, keď tínedžerka odišla hľadať ďalšie zdroje. Bez toho, aby vyskočila z kresla na rovné nohy či vyzerala, že má naponáhlo, sedela Chris na stoličke skôr, než si hociktorý z nádejných adeptov vôbec uvedomil šancu, ktorá už bola minulosťou.

Skontrolovať e-maily jej zvyčajne trvalo asi tri minúty.

Potom bude mať ďalšie štyri hodiny – ak nebude jazdiť príliš veľkými okľukami – na cestu späť do svojho dočasného domova. Potom ju opäť čaká inštalácia preventívnych opatrení, kým sa konečne dostane do postele. E-mailový deň bol vždy veľmi dlhý.

Hoci neexistovalo žiadne spojenie medzi jej súčasným životom a týmto e-mailovým kontom – žiadna opakovaná IP adresa, žiadne miesta ani mená, hneď ako si prečítala emaily a, ak si to okolnosti vyžadovali, odpovedala na ne, bola na odchode z mesta a prešla čo najväčšiu možnú vzdialenosť, ktorá ju delila od danej lokality. Pre každý prípad.

Pre každý prípad sa pre Chris stalo neúmyselnou mantrou. Viedla život v neustálej pohotovosti, ale, ako si často pripomínala, bez toho by možno nežila žiadny život.

Bolo by pekné, keby nemusela podstupovať tieto riziká, ale peniaze jej nevydržia večne. Väčšinou si našla nejakú podradnú prácu v malom rodinnom podniku, pričom uprednostňovala záznamy písané rukou, ale tento druh džobov jej poskytol peniaze iba na základné veci – jedlo a  nájom. Nikdy nie na drahšie veci, ktoré pre svoj život potrebovala, ako napríklad falošné doklady, laboratórne prístroje a rozličné chemické látky, ktoré zhromažďovala. Na internete sa preto zdržiavala málo, iba z času na čas, a robila všetko preto, aby ju táto práca nedostala do pozornosti tých, ktorí ju chceli zbaviť existencie.

Posledné dva e-mailové dni nepriniesli žiadne ovocie, takže sa potešila, keď zbadala novú správu – jej radosť trvala asi dve desatiny sekundy, kým si všimla adresu odosielateľa.

STEPHNIH MYN

l.carston.463@dpt11a.net

Len tak – jeho reálna e-mailová adresa, ktorá viedla priamo k jej bývalým zamestnávateľom. Striaslo ju, keď vzadu na krku pocítila husiu kožu, a celé telo jej zaplavil adrenalín. Zdalo sa jej, že krv v jej žilách kričí: Utekaj, utekaj, utekaj! Ešte stále bola schopná neveriacky žasnúť nad tou trúfalosťou. Vždy podceňovala ich neuveriteľnú ľahkovážnosť.

Ešte tu nemôžu byť, presviedčala samu seba v panike, očami už skenovala knižnicu a  hľadala mužov s  ramenami príliš širokými na ich tmavé obleky, s vlasmi ostrihanými nakrátko, kohokoľvek mieriaceho k nej. Cez tabuľové sklo videla svoje auto, ktoré vyzeralo nedotknuté, ale v podstate ho nestrážila.

Takže ju znova našli. Ale nijako nemohli vedieť, že sa rozhodla skontrolovať si e-maily. Robila to priam s úzkostlivou nepravidelnosťou.

Práve teraz sa rozozvučal alarm v uhladenej sivej kancelárii, alebo možno vo viacerých kanceláriách, alebo možno dokonca s blikajúcimi červenými svetlami. Samozrejme, bude nasledovať prioritný príkaz vystopovať túto IP adresu. Čochvíľa zmobilizujú všetky zložky. No hoci by nasadili aj helikoptéry – a oni tú možnosť mali, zostávalo jej zopár minút. Dosť na to, aby zistila, čo chce Carston.

Predmet znel: Unavená útekom? Bastard. Klikla na správu. Nebola dlhá. Politika sa zmenila. Potrebujeme ťa. Pomohlo by neoficiálne ospravedlnenie? Môžeme sa stretnúť? Nepýtal by som sa, ale v stávke sú životy. Veľmi veľa životov.

Vždy mala rada Carstona. Vyzeral oveľa ľudskejšie ako mnoho ďalších tmavých oblekov, ktoré zamestnávalo oddelenie. Niektorí z nich – najmä tí v uniformách – pôsobili vyslovene desivo. Čo bola pravdepodobne neprimeraná myšlienka, ak vezmeme do úvahy odvetvie, v ktorom pracovala.

Takže samozrejme poverili Carstona, aby ju kontaktoval. Vedeli, že bola osamelá a vyľakaná, a poslali za ňou starého priateľa, aby nadobudla mäkký pocit tepla a pohodlia. Stačil by zdravý rozum, a pravdepodobne

STEPHENIE MEYEROVÁ

by túto lesť prekukla bez pomoci, ale nebolo na škodu, že rovnaká lesť bola použitá v jednom z románov, ktoré ukradla.

Dovolila si jeden hlboký nádych a tridsať sekúnd sústredeného premýšľania. Sústredenie malo byť jej ďalším ťahom – dostať sa z tejto knižnice, z tohto mesta, z tohto štátu čo najskôr – premýšľala, či to bude stačiť. Základná otázka v tejto chvíli znela: Je so svojou súčasnou identitou v bezpečí alebo nastal čas opäť sa presunúť?

Toto jej sústredenie však vykoľajila vtieravá myšlienka na Carstonovu ponuku.

Čo ak...

Čo ak to skutočne bola cesta, ako by sa ich mohla zbaviť? Čo ak sa jej istota, že to bola pasca, zrodila z  paranoje a  z  čítania priveľa špiónskych románov?

Ak to bol dostatočne dôležitý džob, možno jej výmenou zaň darujú život. Nepravdepodobné.

Tak či onak, nemalo zmysel tváriť sa, že Carstonov e-mail sa stratil.

Odpovedala spôsobom, v  ktorý podľa nej dúfali, hoci načrtla len základné rysy plánu.

Unavená z mnohých vecí, Carston. Tam, kde sme sa prvýkrát stretli,

o týždeň od dneška, napoludnie. Ak s tebou niekoho uvidím,

zmiznem, bla bla bla, som si istá, že vieš, ako to chodí. Nerob

hlúposti.

V tej istej chvíli bola na nohách a odkráčala dlhými ladnými, ale rýchlymi krokmi, v čom dosiahla napriek svojim krátkym nohám dokonalosť, a vyzeralo to oveľa nenútenejšie, ako to v skutočnosti bolo. V hlave odpočítavala sekundy, keď odhadovala, ako dlho by trvalo helikoptére, kým preletí z Washingtonu D. C. až sem. Samozrejme, mohli by upovedomiť aj miestnych, ale zvyčajne to nie je ich štýl.

STEPHNIH MYN

Zvyčajne to nie je ich štýl, no aj tak... mala ničím nepodložený, ale stále naliehavejší nepríjemný pocit, že zvyčajný štýl ich možno už začína unavovať. Nepriniesol výsledky, ktoré očakávali, a  oni neboli trpezliví. Boli zvyknutí dostať, čo chcú, presne vtedy, keď to chcú. A presne tri roky už chcú, aby bola mŕtva.

Tento e-mail bol určite zmenou politiky. Ak to bola pasca.

Musela predpokladať, že bola. Tento predpoklad, tento spôsob videnia sveta bol dôvodom, prečo ešte stále dýcha a  žije. Ale jedna malá časť jej mozgu už podľahla bláznivej nádeji.

V hre, ktorú hrala, bola malá stávka, o tom vedela. Len jeden život. Len jej život.

A tento život, ktorý si uchovala napriek všetkým zdrvujúcim vyhliadkam, bol iba jeden, a  nič viac: život. To najzákladnejšie zo základného. Jedno srdce, ktoré bije, jedny pľúca, ktoré sa rozťahujú a sťahujú.

Bola nažive, áno, a tvrdo bojovala, aby to tak zostalo, ale počas najtemnejších nocí občas rozmýšľala nad tým, o čo vlastne bojuje. Bola kvalita života, ktorý si zachránila, hodna všetkého tohto úsilia? Nebolo by príjemné zavrieť oči a nemusieť ich už nikdy otvoriť? Nebola prázdna čierna ničota prijateľnejšia ako neustály strach a sústavné úsilie?

Iba jedna vec jej bránila v tom, aby odpovedala áno a nevyužila jeden z pokojných a bezbolestných koncov, ktoré mala poruke. Bola to jej nesmierna súťaživosť. Dobre jej poslúžila na medicíne, a vďaka nej ešte stále žila. Nenechá ich vyhrať. V žiadnom prípade nedopustí také jednoduché riešenie ich problému. Pravdepodobne ju skôr či neskôr dostanú, ale budú si to musieť sakra odmakať a budú za to musieť preliať krv.

Bola teraz v  aute šesť blokov od najbližšieho vjazdu na diaľnicu. Na krátkych vlasoch mala tmavú šiltovku, na nose pánske slnečné okuliare so širokým rámom, ktoré jej zakrývali väčšinu tváre, a beztvarú mikinu, ktorá ukrývala jej štíhle telo. Pre bežného pozorovateľa vyzerala asi ako chlapec v tínedžerskom veku.

STEPHENIE MEYEROVÁ

Ľudia, ktorí ju chceli vidieť mŕtvu, už stratili nejakú krv, a ona si zrazu uvedomila, že sa za volantom pri tej spomienke usmieva. Bolo to zvláštne, ako ľahko sa jej teraz zabíjali ľudia, za aké uspokojivé to považovala. Stala sa krvilačnou, čo bolo, napokon, dosť ironické. Strávila šesť rokov pod ich vedením a počas celého tohto času sa im ju nepodarilo ani zďaleka zlomiť, zmeniť ju na niekoho, kto by si svoju prácu vychutnával. Ale tri roky na úteku pred nimi zmenili mnoho.

Vedela, že by nemala pôžitok zo zabíjania nevinných. Bola si istá, že takto ďaleko nezájde. Niektorí ľudia v jej brandži – bývalej brandži – boli načisto a nadobro psychopati, ale ona si myslela, že práve preto neboli takí dobrí ako ona. Mali nesprávnu motiváciu. Nenávidieť, čo robila, jej umožnilo robiť to najlepšie.

V jej terajšom živote bolo zabíjanie o víťazstve. Nie v celej vojne, vždy len v jednej malej bitke, ale každá bola víťazstvom. Srdce niekoho iného prestalo biť a jej srdce si bilo ďalej. Niekto po nej išiel a namiesto obete našiel predátora. Hnedý pavúk samotár neviditeľný za pavučinovou pascou.

Toto z nej urobili oni. Netušila, či sú vôbec hrdí na svoj výtvor alebo či len ľutujú, že ju dostatočne rýchlo nezneškodnili.

Keď prešla zopár kilometrov po medzištátnej diaľnici, cítila sa trochu lepšie. Jej auto bolo obľúbeným modelom, na diaľnici sa spolu s ňou nachádzali tisícky rovnakých, a ukradnuté značky vymení, hneď ako nájde bezpečné miesto na zastavenie. Neexistovalo nič, čo by ju spájalo s mestom, odkiaľ práve odišla. Minula dva výjazdy a  vyšla až na tretí. Keby chceli zablokovať diaľnicu, nemali ani potuchy, kde je. Stále bola ukrytá. Zatiaľ stále v bezpečí.

Ísť priamo domov bolo v  tejto chvíli, samozrejme, vylúčené. Vracala sa už šesť hodín, krútila sa po rôznych diaľniciach a cestách a sústavne sa uisťovala, že ju nikto nesleduje. Kým sa nakoniec vrátila do svojho malého prenajatého domčeka – architektonického ekvivalentu rachotiny, bola už v polospánku. Uvažovala, či si urobí kávu, zvažovala výhody kofeíno

STEPHNIH MYN

vej vzpruhy vzhľadom na ešte jednu úlohu, ktorá ju čakala, a rozhodla sa zvládnuť ju s poslednými zvyškami energie.

Vliekla sa hore dvomi vratkými schodmi krytého vchodu, automaticky sa vyhýbala hnilobou oslabenému miestu na prvom schode vľavo, a  odomkla dvojité závory na oceľových bezpečnostných dverách, ktoré si dala namontovať počas prvého týždňa, keď sa sem nasťahovala, hoci steny – iba s drevenými kolíkmi, sadrokartónom, preglejkou a vinylovým obkladom – neposkytovali rovnakú úroveň bezpečnosti, ale štatisticky, votrelci šli najprv po dverách. Ani mreže na oknách nie sú neprekonateľnou prekážkou, ale boli dostatočné na to, aby odplašili bežného vlamača za ľahším cieľom. Kým stisla kľučku, zazvonila na zvonček. Tri rýchle stisnutia, ktoré vyzerali ako jedno súvislé zazvonenie pre kohokoľvek, kto by sa pozeral. Zvuk westminsterskej zvonkohry iba mierne stlmili tenké steny. Rýchlo vošla do dverí – a  pre každý prípad zadržala dych. Nepočula tichý zvuk drvenia rozbitého skla, takže vydýchla, keď za sebou zavrela dvere.

Celý bezpečnostný systém bol jej vlastný návrh. Profesionáli, ktorých študovala na začiatku, mali svoje vlastné metódy. Žiadna z  nich neobsahovala jej špecializovanú sadu. Ani autori rôznych románov, ktoré neraz použila ako nevierohodné manuály. Všetko ostatné, čo potrebovala vedieť, ľahko našla na YouTube. Niekoľko súčiastok zo starej práčky, doska mikroradiča objednaná cez internet, nový zvonček na dvere a  zopár rôznych nákupov, a raz-dva mala nastraženú solídnu výbušninu.

Zavrela za sebou závory a vypínačom najbližšie k dverám zažala svetlo. Vypínač bol umiestnený na paneli s  dvomi ďalšími. Stredný bol atrapa. Tretí spínač najďalej od dverí bol zapojený do rovnakého nízkonapäťového vodiča signálu ako zvonček pri dverách. Ako toto zariadenie, aj panel so spínačmi bol o desiatky rokov novší ako všetko ostatné v malej predizbe, ktorá bola obývačkou, jedálňou a kuchyňou v jednom.

Všetko vyzeralo rovnako, ako keď odchádzala: minimalistické, lacné zariadenie – nemohol by sa za ním ukryť ani dospelý muž, prázdne pulty

STEPHENIE MEYEROVÁ

a  stolová doska, žiadne ornamenty ani umelecké diela. Sterilné. Vedela, že dokonca aj s  avokádovo-horčicovou vinylovou podlahou a  škrabanou omietkou na strope to vždy vyzeralo trochu ako v laboratóriu.

Nádych laboratória tomu možno dodávala vôňa. Miestnosť bola tak úzkostlivo hygienicky čistá, že votrelec by pravdepodobne pripísal zápach čistiacim chemikáliám ako v obchode s prostriedkami do bazénov. Ale iba ak by sa dostal dovnútra bez spustenia jej bezpečnostného systému. Keby spustil systém, nemal by čas zaregistrovať toľko detailov v miestnosti.

Zvyšok domu bol iba malá spálňa a  kúpeľňa, ktoré boli umiestnené v jednej línii od predných dverí k zadnej stene, nestálo jej v ceste nič, o čo by mohla zakopnúť. Zhasla svetlo a ušetrila cestu späť.

Cez jediné dvere sa dopotácala do spálne a ako námesačná vykonala celú svoju rutinu. Cez miniatúrne žalúzie sa z červenej neónky z čerpacej stanice naproti dostalo dnu dosť svetla, takže mohla nechať zhasnuté. Najprv presunula dva dlhé páperové vankúše navrchu dvojitého matraca, ktorý zaberal väčšinu miesta v  spálni, a  vyformovala ich do približného tvaru ľudského tela. Potom vložila do vankúšových obliečok vrecúška na zips plné krvi k halloweenskym kostýmom, zazipsovala ich, krv nebola veľmi presvedčivá, ale vrecúška na zips boli nachystané pre útočníka, ktorý by rozbil okno, odtiahol žalúzie a strieľal z tohto bodu. V neónovom polosvetle by nedokázal rozoznať rozdiel. Nasledovala hlava – maska, ktorú používala, bol to ďalší artikel z halloweenskeho výpredaja, napodobenina istého politického lúzra s pomerne realistickou farbou kože. Vypchala ju, aby približne zodpovedala veľkosti jej vlastnej hlavy, a  prišila na ňu lacnú hnedú parochňu. Najdôležitejší bol tenký drôt navlečený medzi matracom a pružinou, ukrytý v nylonových vláknach. Rovnaký drôt bol prepichnutý cez vankúš, na ktorom spočívala hlava. Natiahla prikrývku, potom deku, vyformovala to všetko do určitého tvaru, potom stočila dohromady rozstrapkané konce oboch drôtov. Bolo to veľmi chatrné spojenie. Keby sa čo i  len jemne dotkla hlavy alebo o kúsok posunula vankúšové telo, drôty by sa potichučky oddelili.

STEPHNIH MYN

Postavila sa a zbežne si prezrela návnadu napoly privretými očami. Nebol to jej najlepší výtvor, ale vyzeralo to, ako keby v  posteli niekto spal. I keby si votrelec nemyslel, že je to Chris, musel by aj tak najprv zneškodniť spiace telo, kým by sa ju vydal hľadať.

Príliš unavená na obliekanie pyžama si jednoducho vyzliekla voľné rifle. To stačilo. Schmatla štvrtý vankúš a  spod postele vytiahla spací vak, na pocit objemnejší a ťažší ako inokedy. Odtiahla to všetko do malej kúpeľne, hodila do vane a dopriala si minimálnu očistu. Dnes večer sa zaobíde bez umývania tváre, postačí vyčistiť zuby.

Zbraň a plynová maska boli pod umývadlom, ukryté pod kôpkou uterákov. Natiahla si masku na hlavu a utiahla popruhy, potom pritisla dlaň na filtračný port a vdýchla nosom, aby skontrolovala utesnenie. Maska sa jej bez problémov prisala na tvár. Vždy to tak bolo, ale nikdy nedopustila, aby pre predpoklad, že to bude fungovať, či z vyčerpania preskočila bezpečnostnú rutinu. Presunula zbraň do držiaka na mydlo namontovaného na stenu nad vaňou, aby na ňu ľahko dočiahla. Nemala rada zbrane – vedela slušne strieľať v  porovnaní s  absolútne netrénovaným civilistom, ale nebola v rovnakej triede ako profesionáli. Túto možnosť však potrebovala, lebo ak jedného dňa nepriatelia prekuknú jej systém, ľudia, ktorí po ňu prídu, budú tiež v plynových maskách.

Popravde bola prekvapená, že tento trik jej chráni život už tak dlho.

S  neotvorenou nádobou na chemickú absorpciu zastrčenou pod ramienkom podprsenky sa odšuchtala dva kroky dozadu späť do spálne. Kľakla si vedľa podlahového prieduchu na pravej strane postele, ktorú nikdy nepoužila. Vetracia krycia mriežka pravdepodobne nebola až taká zaprášená, ako by mala byť, jej vrchné skrutky boli zaskrutkované iba napoly a spodné chýbali úplne, ale bola si istá, že nikto hľadiaci cez okno by si nevšimol tieto detaily a keby aj áno, nerozumel by, čo znamenajú. Sherlock Holmes bol asi jedinou osobou, pri ktorej sa neobávala, že sa ju pokúsi zbaviť života.

STEPHENIE MEYEROVÁ

Uvoľnila dve vrchné skrutky a  odobrala mriežku. Niekoľko vecí by si okamžite všimol každý, kto by nazrel do vetracieho prieduchu. Prvá: že jeho zadná stena bola utesnená, takže v podstate už nebol funkčný. Druhá: veľké biele vedro a veľký akumulátor tam dolu pravdepodobne nepatrili. Odstránila veko vedra a vzápätí zacítila rovnakú vôňu chemikálie, ktorou bola preniknutá aj predizba, vôňu takú dôverne známu, že ju sotva vnímala.

Siahla do tmy za vedrom a vytiahla najprv malé, ťažko ovládateľné zariadenie s cievkou, kovovými ramenami a tenkými drôtikmi, potom sklenenú ampulku veľkú asi ako jej palec a  nakoniec gumenú rukavicu na čistenie. Umiestnila solenoid – zariadenie, ktoré ukoristila z  nefunkčnej práčky – tak, aby boli jeho ramená napoly ponorené v bezfarebnej tekutine vo vedre. Dvakrát namáhavo zažmurkala v snahe prebrať sa, toto bola delikátna vec. Na pravú ruku si natiahla rukavicu, potom vytiahla nádobu spod ramienka podprsenky a nachystala si ju do ľavej ruky. Rukou v rukavici opatrne vložila ampulku do drážok, ktoré na tento účel vyvŕtala do kovových ramien. Ampulka sa nachádzala tesne pod hladinou kyseliny, biely prášok v jej vnútri bol inertný a neškodný. Keby sa však prúd, ktorý viedli slabo pripojené drôtiky na vrchu postele, prerušil, impulz by zaklapol solenoid a sklo by sa rozbilo. Biely prášok by sa zmenil na plyn, ktorý nebol ani inertný, ani neškodný.

Bolo to v podstate rovnaké zariadenie, ako mala v predizbe, len elektrické vedenie tu bolo jednoduchšie. Táto pasca bola nastražená, iba keď spala.

Dala si dolu rukavicu a založila naspäť kryt prieduchu, a potom sa s pocitom, ktorý nebol dostatočne povznesený na to, aby sa dal nazvať úľavou, dotackala späť do kúpeľne. Dvere, rovnako ako prieduch, mohli byť podozrivé iba pre niekoho zameraného na detaily tak ako pán Holmes – mäkké gumové vložky okolo všetkých okrajov určite neboli štandardné. Nedokázali by úplne utesniť kúpeľňu od spálne, ale dali by jej viac času.

Napoly spadla do vane, ako v spomalenom zábere sa zrútila na nafúknutý spací vak. Chvíľu jej trvalo, kým si zvykla na spánok v plynovej maske, ale teraz jej to ani nezišlo na um, keď vďačne zatvorila oči.

STEPHNIH MYN

Napchala sa do páperovo-nylonovej ulity, vrtela sa, až kým sa tvrdý štvorec jej iPadu neuložil pod spodnú časť jej chrbta. Bol pripojený cez predlžovací kábel do elektrického vedenia v predizbe. Ak napätie na tomto vedení zakolísalo, iPad zavibroval. Zo skúsenosti vedela, že to jej stačilo na to, aby sa prebrala, hoci bola taká unavená ako dnes večer. Vedela tiež, že by dokázala nádobu vo svojej ľavej ruke, pritisnutú na prsia ako dieťa stískajúce plyšového medvedíka, odpečatiť a naskrutkovať na svoje miesto na plynovej maske za menej ako tri sekundy napriek tomu, že by bola len napoly prebudená, v tme a so zadržaným dychom. Nacvičovala to toľkokrát a overila si to trikrát v núdzových situáciách, ktoré neboli len tréningom. Prežila. Jej systém fungoval.

Úplne vyčerpaná nechala svoju myseľ spracovať všetky zlé udalosti dňa, kým upadne do spánku. Pocit, že ju opäť nájdu, bol strašný – ako bolesť fantómovej končatiny: nespájala sa so žiadnou skutočnou časťou tela, no aj tak bola prítomná. Nebola spokojná ani so svojou odpoveďou na e-mail. Ten plán vymyslela až príliš impulzívne na to, aby si ním bola istá. A donútil ju konať rýchlejšie, než by sa jej páčilo.

Poznala teóriu – občas, ak sa vrhneš strmhlav na chlapíka držiaceho zbraň, môžeš ho zastihnúť nepripraveného. Útek bol vždy jej obľúbeným ťahom, ale tentoraz z  toho nevidela cestu von. Možno zajtra, keď sa jej unavený mozog zresetuje.

Obklopená svojou pavučinou zaspala.

KAPITOLA 2

K

ým sedela a čakala, kedy sa ukáže Carston, myslela na predošlé situ

ácie, keď sa ju ľudia z oddelenia pokúsili zavraždiť.

Barnaby – doktor Joseph Barnaby, jej učiteľ, posledný priateľ, ktorého mala – ju pripravil na prvý pokus. No dokonca aj so všetkou jeho predvídavosťou, plánovaním a hlboko zakorenenou paranojou jej život zachránila iba šťastná náhoda v podobe jednej šálky čiernej kávy navyše.

Nespala dobre. V  tom čase pracovala s  Barnabym už šesť rokov a  asi niekedy v polovici tohto času jej povedal o svojom podozrení. Spočiatku sa jej nechcelo veriť, že by mohol mať pravdu. Iba si robili svoju prácu podľa pokynov, a  robili ju dobre. Nemôžeš to považovať za dlhodobý stav, trval na svojom, hoci on sám bol na jednom a tom istom oddelení sedemnásť rokov. Ľudia ako my, ľudia, ktorí musia vedieť veci, ktoré nikto nechce, aby sme vedeli, sa napokon stanú nepohodlnými. Nemusíš spraviť nič nesprávne. Môžeš byť absolútne dôveryhodná. Im sa dôverovať nedá.

Toľko o práci pre dobrých chlapíkov.

Jeho podozrenia sa stali konkrétnejšími, potom sa premenili na plánovanie, ktoré sa vyvinulo do skutočnej prípravy. Barnaby bol veľkým zástancom prípravy, niežeby mu to v konečnom dôsledku veľmi pomohlo.

Napätie sa začalo stupňovať počas posledných mesiacov, keď sa blížil termín exodu, a  neprekvapivo mala problém so spánkom. V  to aprílové ráno si dala dve šálky čiernej kávy namiesto zvyčajnej jednej, aby si naštartovala mozog. Pridajte šálku navyše do močového mechúra menšieho než

STEPHNIH MYN

priemer v tele menšom než priemer, a získate doktorku bežiacu na toaletu príliš rýchlo na to, aby sa odhlásila, namiesto toho, aby sedela za stolom. A práve na toalete sa nachádzala, keď sa smrtiaci plyn dostal cez prieduchy do laboratória. Barnaby bol presne tam, kde mal byť.

Výkriky boli jeho posledným darom, jeho posledným varovaním.

Obaja si boli istí, že ak príde úder, nestane sa to v  laboratóriu. A  takýmto spôsobom. Mŕtve telá zvyčajne podnietili zopár zdvihnutých obočí a  chytrí vrahovia sa snažili tento typ dôkazov držať od seba čo najďalej. Nezaútočili by na obeť v jej vlastnej obývačke.

Mala vedieť, že sa nikdy nevypláca podceňovať aroganciu ľudí, ktorí chceli jej smrť. Netrápili sa zákonmi. Boli si až príliš blízki s ľuďmi, ktorí tieto zákony tvorili. Mala si tiež uvedomiť, ako sa dá zneužiť predpoklad, že inteligentnú osobu nemožno prekvapiť.

Ďalšie tri razy boli priamočiarejšie. Predpokladala, že profesionálni dodávatelia, keďže vždy pracovali na vlastnú päsť. Zatiaľ iba muži, hoci v  budúcnosti sa nedala vylúčiť žena. Jeden sa ju pokúsil zastreliť, druhý prebodnúť a  tretí rozmlátiť jej mozog. Žiaden z  pokusov nebol úspešný, pretože zasiahol vankúše. A následne jej útočníci zomreli.

Neviditeľný, ale mimoriadne žieravý plyn potichu zaplavil malú miestnosť – trvalo to asi dve a  pol sekundy, kým sa spojenie medzi drôtikmi prerušilo. Potom bola očakávaná dĺžka života útočníka asi päť sekúnd v závislosti od jeho výšky a hmotnosti. Nebolo to príjemných päť sekúnd.

Jej zmes nebola rovnaká ako tá, ktorú pre Barnabyho použili oni, ale nemala od nej ďaleko. Bol to najjednoduchší spôsob, aký poznala, ako zabiť niekoho tak rýchlo a tak bolestne. A na rozdiel od mnohých jej zbraní to bol obnoviteľný zdroj. Všetko, čo potrebovala, bola veľká zásoba broskýň a obchod s potrebami pre bazény. Nič, čo by si vyžadovalo obmedzený prístup, či dokonca e-mailovú adresu, ktorú by jej prenasledovatelia mohli vystopovať.

Fakt ju naštvalo, že sa im ju opäť podarilo nájsť. Bola zúrivá, odkedy sa včera prebudila, a ako hodiny plynuli a ona robila prípravy, bola čoraz zúrivejšia.

STEPHENIE MEYEROVÁ

Donútila sa pospať si a potom jazdila celú noc vo vhodnom aute, prenajatom s veľmi slabým preukazom totožnosti na istú Taylor Goldingovú, a s nedávno získanou kreditnou kartou na to isté meno. Dnes skoro ráno dorazila do mesta, v ktorom chcela byť najmenej, a to jej hnev vystupňovalo. Vrátila auto do požičovne Hertz blízko Národného letiska Ronalda Reagana, potom prešla cez ulicu do ďalšej požičovne a  prenajala si nové auto s poznávacími značkami Columbie.

Pred šiestimi mesiacmi by to urobila inak. Zbalila by si svoje veci z malého domu, ktorý si prenajímala, predala by svoje aktuálne auto na stránke Craigslist, kúpila by si nové za hotovosť od nejakej súkromnej osoby, ktorá si nevedie záznamy, a  potom by bezcieľne jazdila niekoľko dní, kým by našla vhodné, stredne veľké mestečko. V ňom by začala celý proces zostávania nažive odznova.

Ale bola tu tá hlúpa, zvrátená nádej, že Carston hovorí pravdu. Veľmi neduživá nádej. Sám by na to pravdepodobne nemal dostatočnú motiváciu. Bolo v tom čosi iné – malá, ale otravná obava, že zanedbala svoju povinnosť.

Barnaby jej zachránil život. Znova a znova. Zakaždým, keď prežila ďalší pokus o vraždu, bolo to preto, že ju varoval, že ju poučil, že ju pripravil.

Ak jej Carston klamal – o čom bola silne presvedčená – a narafičil na ňu pascu, potom všetko, čo hovoril, bolo klamstvo. Vrátane tej časti o tom, ako ju potrebujú. A keď ju nepotrebovali, znamenalo by to, že našli niekoho iného, kto robí jej prácu, niekoho rovnako dobrého, ako bola ona.

Mohli ju nahradiť už dávno, podľa všetkého mohli zavraždiť celý zástup zamestnancov, ale pochybovala o tom. Hoci malo oddelenie peniaze a prístup, jediná vec, ktorej nemali nazvyš, bol personál. Trvalo istý čas nájsť, vytvoriť a vytrénovať hodnotu, akou bol Barnaby alebo ona. Ľudia s týmto druhom zručností nerastú v skúmavkách.

Ju zachránil Barnaby. Kto zachráni to hlúpe decko, ktoré si najali namiesto nej? Nováčik, či už to bude muž, alebo žena, bude brilantný, presne

STEPHNIH MYN

ako bývala ona, ale slepý voči najdôležitejším veciam. Zabudni na službu vlasti, zabudni na záchranu nevinných životov, zabudni na najmodernejšie zariadenia a svetobornú vedu a  na neobmedzený rozpočet. Zabudni na sedemmiestne číslo na výplatnej páske. Čo tak zostať nažive? Niet pochýb, že nová osoba na jej starom mieste nemá ani potuchy, že by jej vôbec mohlo ísť o holé prežitie.

Želala si, aby existoval spôsob, ako toho človeka varovať. Hoci by s ním nemohla stráviť všetok ten čas, ktorý Barnaby venoval jej. Keby to mohol byť aspoň jediný rozhovor: Takto si vážia ľudí, ako sme my. Priprav sa na to.

Ale takú možnosť nemala. Ráno strávila ďalšími prípravami. Ubytovala sa v malom hoteli Brayscott pod menom Casey Wilsonová. Preukaz totožnosti, ktorý použila, nebol oveľa presvedčivejší ako preukaz Taylor Goldingovej, ale keď sa zapisovala, zvonili dva telefóny a  zaneprázdnená recepčná jej nevenovala veľkú pozornosť. Takto skoro boli síce k dispozícii nejaké izby, ale Casey by si musela zaplatiť deň navyše, pretože ubytovať sa dá až od tretej. Casey s tým bez námietok súhlasila. Zdalo sa, že recepčnej odľahlo. Usmiala sa a  skutočne sa na ňu po prvýkrát pozrela. Casey sa ovládla a nemyklo ňou. Nezáležalo na tom, či si toto dievča zapamätá jej tvár, Casey sa v najbližšej polhodine dostatočne preslávi.

Casey používala androgýnne mená náročky. Bola to jedna zo stratégií prebraných z  Barnabyho spisov, niečo, čo robili skutoční špióni, ale bol to aj zdravý rozum. Na to prišli aj autori špiónskych románov. Išlo o to, že keby ktosi hľadal v tomto hoteli ženu, začal by jednoznačne ženskými menami, niečo ako Jennifer alebo Cathy. Až v druhom kole by sa dostali k menám ako Casey alebo Terry alebo Drew. Všetok čas, ktorý by mala k dobru, bol fajn. Každá minúta navyše jej mohla zachrániť život.

Casey pokrútila hlavou s  pohľadom upretým na dychtivého poslíčka, ktorý vyštartoval oproti nej a išiel jej ponúknuť svoje služby, a svoj jediný kus batožiny si sama odtiahla k výťahu. Tvár držala odvrátenú od kamery nad riadiacim panelom. Keď bola v izbe, otvorila batožinu a vytiahla veľký

STEPHENIE MEYEROVÁ

kufor a zazipsovanú čiernu tašku. Okrem týchto dvoch vecí nebolo v batožine nič.

Vyzliekla si sako, vďaka ktorému jej sivý pulóver a  jednoduché čierne nohavice vyzerali profesionálne, a  zavesila ho. Sveter bol vzadu zopnutý špendlíkmi, aby jej obopínal postavu. Dala ich dole a nechala pulóver voľne splývať na jej postave, čím sa ako švihnutím čarovného prútika zmenila na kohosi menšieho, možno o  kúsok mladšieho. Zotrela si rúž a  väčšinu líčidiel z  očí, a  potom skontrolovala efekt vo veľkom zrkadle nad bielizníkom. Mladšia, zraniteľnejšia, voľný sveter vyzeral, ako keby sa v  ňom skrývala. Pomyslela si, že to bude stačiť.

Keby šla za riaditeľkou hotela, zahrala by to trochu inak, možno by si domaľovala zopár falošných modrín modrými a čiernymi očnými tieňmi, ale na vizitke položenej na stole dolu stálo William Green, takže si nemyslela, že bude potrebné venovať tomu viac času.

Nebol to dokonalý plán, a to ju trápilo. Radšej by mala aspoň týždeň na zváženie všetkých možných dôsledkov. Ale bola to tá najlepšia možnosť, akú dokázala uviesť do pohybu v čase, ktorý mala k dispozícii. Pravdepodobne to  bolo príliš komplikované, ale teraz už bolo príliš neskoro premyslieť si to odznova. Zavolala na recepciu a  poprosila prepojiť na pána Greena. Prepojili ju rýchlo.

„Tu je William Green – ako vám môžem pomôcť?“

Hlas bol srdečný a až príliš vrelý. Okamžite jej v hlave naskočil obraz muža s hustými fúzmi, pripomínajúci mroža.

„Ehm, áno, dúfam, že vás neobťažujem...“

„Nie, samozrejme, že nie, slečna Wilsonová. Som tu k vašim službám.“

„Potrebujem pomoc, ale možno to bude znieť trochu zvláštne... Je to ťažké vysvetliť.“

„Netrápte sa, slečna, som si istý, že vám budem vedieť pomôcť.“ Znel mimoriadne sebavedome. Až sa začudovala, aké druhy zvláštnych požiadaviek už asi riešil.

STEPHNIH MYN

„Ach, panebože,“ zaúpela. „Možno by to bolo jednoduchšie osobne?“ Urobila z toho otázku.

„Samozrejme, slečna Wilsonová. Môžem vám byť k dispozícii o pätnásť minút. Moja kancelária je na prvom poschodí, hneď za rohom od recepcie. Bude vám to vyhovovať?“

Rozochvene a s úľavou riekla: „Áno, tak veľmi vám ďakujem.“

Odložila tašky do skrine a zo skrýše vo veľkom kufri starostlivo napočítala bankovky, ktoré potrebovala. Vložila si ich do vreciek a počkala trinásť minút. Išla po schodoch, aby sa vyhla kamerám vo výťahu.

Keď ju pán Green zaviedol do svojej kancelárie bez okien, pobavilo ju, že obraz, ktorý sa jej vybavil v mysli, nemal tak ďaleko od pravdy. Žiadne fúzy ani žiadne vlasy okrem malého náznaku bieleho obočia, ale všetko ostatné veľmi pripomínalo mroža.

Nebolo ťažké hrať vyľakanú a v polovici príbehu o násilníckom bývalom priateľovi, ktorý jej ukradol rodinné dedičstvo, vedela, že ho dostala. Naježil sa veľmi mužským spôsobom a  vyzeral, ako keby chcel začať vykrikovať o  všetkých tých monštrách, čo udierajú slabé ženy, ale väčšinou mlčal, okrem niekoľkých uistení typu: Ts, ts, postaráme sa o vás, ste tu v dobrých rukách. Pravdepodobne by jej pomohol aj bez štedrej sumy, ktorú mu dala, ale určite to nebolo na škodu. Prisľúbil, že bude informovať ostatných členov tímu, ktorí boli súčasťou jej plánu, a ona mu vrúcne poďakovala. Zaželal jej všetko dobré a  ponúkol sa, že zavolá políciu, ak by jej to pomohlo. Casey s veľkým smútkom poznamenala, aká neúčinná bola polícia a zákazy priblíženia v minulosti. Naznačila, že si s tým poradí sama, ak bude mať pomoc veľkého, silného muža, ako je pán Green. Bol polichotený a ponáhľal sa všetko zariadiť.

Nebolo to prvýkrát, čo hrala na túto kartu. Barnaby to pôvodne navrhol, keď ich únikový plán dosiahol štádium jemného dolaďovania detailov. Spočiatku sa pri tej predstave naježila, nejakým nevysvetliteľným spôsobom dotknutá, ale Barnaby bol vždy praktický. Bola útla a pôsobila

STEPHENIE MEYEROVÁ

žensky, v hlavách mnohých ľudí by dobre figurovala ako obeť útlaku. Prečo teda nevyužiť túto domnienku vo svoj prospech? Hrať sa na obeť, aby sa ňou nestala.

Casey sa vrátila do svojej izby a prezliekla sa do vecí, ktoré mala v kufri. Pulóver vymenila za obtiahnuté tričko s výstrihom do V a pridala hrubý čierny kožený opasok so zložitým prepletaným vzorom. Všetko, čo dala zo seba dole, sa muselo zmestiť naspäť do aktovky, pretože kufor tu nechávala, už sa viac do tohto hotela nevráti.

Bola už ozbrojená, nikdy nechodila von bez toho, aby nespravila nejaké opatrenia. Ale teraz nasadila vysoko ostražitú verziu svojej osobnej ochrany a ozbrojila sa doslova po zuby, presnejšie povedané, po zub, keďže si do úst nasadila falošnú korunku plnú niečoho oveľa menej bolestivého ako kyanid, ale rovnako smrtiaceho. Bol to ten najstarší trik na svete, a to z jedného jediného dôvodu: fungoval. A niekedy posledný ťah, ktorý mal človek k dispozícii, bol dostať sa z rúk svojich nepriateľov natrvalo.

Veľká čierna taška mala navrchu ramenného popruhu dva drevené ornamenty. Vnútri mala uloženú špeciálnu bižutériu v malých vystužených krabičkách.

Každý kus bol jediný svojho druhu a nenahraditeľný. Nikdy už nebude mať príležitosť získať takéto ornamentálne nástroje, takže si na tieto cennosti dávala veľký pozor.

Tri prstene – jeden z ružového, jeden zo žltého zlata a jeden strieborný. Všetky mali malé hroty šikovne ukryté pod malými otočnými poklopmi. Farba kovu naznačovala látku, ktorá pokrývala hrot. Veľmi priamočiare, pravdepodobne sa to od nej dalo čakať.

Ďalej náušnice, s ktorými zaobchádzala vždy s mimoriadnou opatrnosťou. Neriskovala by ich nosenie počas tejto časti cesty, počká, kým bude bližšie k  cieľu. Keď ich už bude mať na sebe, bude musieť hýbať hlavou veľmi opatrne. Vyzerali ako jednoduché sklenené guľôčky, ale ich sklo bolo také tenké, že by ich mohol roztrieštiť aj vysoký tón, pretože tie malé

STEPHNIH MYN

guľôčky už boli pod tlakom zvnútra. Keby ju ktokoľvek schmatol za krk alebo za hlavu, sklo by sa s  jemným prasknutím roztrieštilo. Ona by zadržala dych – čo poľahky dokázala na minútu a pätnásť sekúnd – a podľa možností by zatvorila oči. Jej útočník by o tom nevedel, nečakal by to.

Na krk si dala veľký strieborný medailón. Bol veľmi nápadný a pritiahol by pozornosť kohokoľvek, kto vedel, kým v skutočnosti bola. Nebolo na ňom však nič smrtiace, slúžil len na odvedenie pozornosti od skutočných nebezpečenstiev. Vnútri bola fotografia pekného dievčaťa s bohatými blond vlasmi. Celé meno dievčaťa bolo rukou napísané na zadnej strane fotografie, vyzeralo to ako čosi, čo by si dala na krk matka alebo teta. Toto dievča však bolo Carstonovou jedinou vnučkou. Dúfala, že ak by už bolo príliš neskoro pre Casey, osoba, ktorá by našla jej telo, by bola skutočným policajtom, a donútilo by ju to preskúmať tento dôkaz a priviesť jej vraždu k  dverám, kam skutočne patrila. Pravdepodobne by to Carstonovi skutočne neublížilo, ale mohlo by mu to znepríjemniť život, mohol by sa cítiť ohrozený alebo sa obávať, že prezradila isté informácie niekde inde.

Vedela o utajených katastrofách a klasifikovaných hrôzach dosť na to, aby Carstonovi narobila viac než nepríjemnosti. Ale dokonca aj teraz, tri roky po svojom prvom rozsudku smrti, sa nezmierila s myšlienkou veľmi reálnej možnosti spôsobiť paniku. Neexistoval žiadny spôsob, ako predvídať potenciálne škody jej odhalení, škody, ktoré by mohli spôsobiť nevinným občanom. Takže sa uspokojila s tým, že iba donúti Carstona myslieť si, že urobila niečo také bezohľadné. Možno mu samotné obavy spôsobia aneuryzmu. Pekný malý medailónik naplnený kvapkami pomsty, aby si prehru viac vychutnala. Retiazka, na ktorej medailón visel, však bola smrtiaca. Jej pevnosť v ťahu sa rovnala leteckému káblu v pomere k jej veľkosti a bola dostatočne silná na uškrtenie človeka.

Retiazka sa zatvárala na magnet, nie na háčik, netúžila totiž po tom, aby ju niekto chytil do lasa jej vlastnou zbraňou. Drevené ozdoby na ramennom popruhu kabelky mali drážky, kde zapadali konce laniek, a keď

STEPHENIE MEYEROVÁ

bolo lanko na mieste, drevené ozdoby sa stali rúčkami. Fyzická sila nebola jej prvou voľbou, ale bola by nečakaná. Poskytovalo jej to výhodu toho, že bola pripravená.

Vnútri zložitých vzorov jej čierneho koženého opasku bolo ukrytých niekoľko striekačiek na pružine. Mohla ich vytiahnuť po jednej alebo mohla použiť mechanizmus, ktorý všetky ostré ihly obnažil naraz, keby si ju útočník pritlačil blízko na telo. Zmes rôznych látok by jeho telu nespravila dobre.

Skalpely so zalepenými okrajmi mala zastrčené vo vreckách.

Štandardné nože do topánok, jeden sa vystrčil spredu, druhý zozadu. Dve plechovky s nápisom SLZNÝ SPREJ mala v kabelke – jeden obsahoval skutočný slzný plyn, druhý niečo s trvalejšími následkami.

Pekná fľaša parfumu, ktorá uvoľňovala plyn, nie tekutinu.

Niečo, čo vyzeralo ako pomáda do vrecka.

A ešte zopár zábavných možností pre každý prípad. Plus malé veci, ktoré si doniesla pre nepravdepodobný výsledok – úspech. Žiarivo žltá stláčacia fľaša v tvare citróna, zápalky, vreckový hasiaci prístroj. A hotovosť, veľa hotovosti. Magnetickú kartičku od hotelových dverí si vložila do tašky. Ona sa už do hotela nevráti, ale ak jej plán vyjde, niekto iný áno.

Keď bola v plnej zbroji, musela sa pohybovať veľmi opatrne, ale trénovala to dosť dlho na to, aby bola pri chôdzi sebavedomá. Bolo upokojujúce vedieť, že ak by ju ktokoľvek donútil pohybovať sa menej opatrne, bolo by to horšie preňho.

Odišla z  hotela, pričom kývla recepčnej, ktorá ju ubytovala, kufrík v jednej ruke a čierna taška cez rameno. Nasadla do auta a odviezla sa do preplneného parku blízko centra. Zaparkovala na priľahlom parkovisku obchodného centra a odkráčala do parku.

Tento park poznala celkom dobre. Blízko juhovýchodného rohu boli toalety, kam práve mierila. Ako očakávala, dopoludnia v školský deň boli prázdne. Z  kufríka si vytiahla ďalšie oblečenie. Bol v  ňom aj zrolovaný

STEPHNIH MYN

batoh a  zopár ďalších vecí. Prezliekla si šaty, tie, ktoré mala predtým na sebe, zbalila do aktovky a potom ju spolu s taškou šupla do veľkého batoha.

Keď vyšla z toaliet, vyzerala inak. Zhrbene kráčala na južný koniec parku s kolenami od seba, sústredila sa na to, aby nehojdala bokmi, ktoré by ju prezradili. Hoci sa zdalo, že na ňu nik nehľadí, bolo vždy múdrejšie správať sa tak, akoby sa niekto pozeral.

Keď sa blížila obedná pauza, park sa začal plniť ľuďmi, presne ako očakávala. Nikto nevenoval pozornosť androgýnnemu tínedžerovi sediacemu na lavičke v  tieni, zúrivo esemeskujúcemu na smartfóne. Nikto neprišiel dostatočne blízko na to, aby zbadal, že telefón nie je zapnutý.

Cez ulicu od lavičky bolo Carstonovo obľúbené miesto na obed. Nebolo to miesto stretnutia, ktoré navrhla. Do termínu stretnutia chýbalo ešte päť dní.

Jej oči za pánskymi okuliarmi skenovali chodníky. Asi to nebude fungovať. Možno Carston zmenil svoje zvyky. Zvyky boli, napokon, nebezpečná vec. Tak ako predpoklad bezpečnosti.

Dôkladne si preštudovala rady, ktoré o preoblečení poskytovali faktografické opisy aj romány, a vždy sa spoliehala na zdravý rozum. Netreba si dávať platinovú blond parochňu a vysoké opätky iba preto, že je nízka bruneta. Netreba sa sústrediť na inakosť, ale na nenápadnosť. Treba myslieť na to, čo priťahuje pozornosť – ako napríklad blondíny a vysoké opätky, a vyvarovať sa toho. Hrať na svoje silné stránky. Niekedy nás to, čo považujeme za neatraktívne, môže udržať nažive.

Kedysi dávno v  normálnom živote neznášala svoje chlapčenské tvary. Teraz ich využívala. Keď si obliekla beztvarú mikinu a obnosené, o číslo väčšie džínsy, oči hľadajúce ženu po nej rýchlo skĺzli a vyhodnotili ju ako chlapca. Vlasy mala chlapčensky krátke a  ľahko si ich mohla ukryť pod šiltovku. Viacero ponožiek v trochu veľkých Reebokoch jej dodalo vzhľad priemerného tínedžera s veľkými teniskami. Keby sa niekto zbližša pozrel na jej tvár, možno by si všimol, že tu čosi nesedí. Ale prečo by sa niekto mal pozerať? Park sa plnil ľuďmi všetkých vekových kategórií. Nevytŕčala

STEPHENIE MEYEROVÁ

z davu a nikto, kto by po nej šiel, by neočakával, že ju tu nájde. Nebola v D.C. od prvého pokusu oddelenia zavraždiť ju.

To nebolo jej silnou stránkou – zanechať svoju pavučinu a vydať sa na lov. Ale bolo to prinajmenšom niečo, o čom predtým premýšľala. Väčšina toho, čo robila v  bežný deň, si vyžadovala iba malú časť jej pozornosti a inteligencie. Zvyšok jej mysle vždy analyzoval možnosti, predstavoval si rôzne scenáre. Teraz jej to dodalo trochu viac sebavedomia. Čerpala z mentálnej mapy, ktorú tvorila mnoho mesiacov.

Carston svoje zvyky nezmenil. Presne o 12.15 hod. si sadol ku kovovému stolíku pred reštauráciou. Vybral si ten, ktorý bol pod takým uhlom, aby sa mohol celý schovať v tieni slnečníka, presne ako očakávala. Carston bol kedysi ryšavý. Nemal už veľa vlasov, ale stále mal citlivú pokožku.

Čašníčka naňho zamávala, kývla smerom na notes v  ruke a  vrátila sa dovnútra. Takže mal objednané to, čo zvyčajne. Ďalší zvyk, vďaka ktorému mohol byť mŕtvy muž. Keby Casey chcela, aby bol Carston mŕtvy, mohla to zariadiť bez toho, aby vôbec vedel, že tu bola.

Postavila sa, strčila si mobil do vrecka a zavesila si batoh na jedno rameno.

Chodník stúpal hore za stromy. Carston ju nemohol vidieť. Bol čas na ďalší kostým. Jej postoj sa zmenil. Zložila si šiltovku. Dala si dole aj mikinu, pod ktorou mala tričko. Utiahla si opasok a vyhrnula si spodok džínsov, takže teraz vyzerali ako boyfriendy. Namiesto Reebokov si obula niečo medzi balerínami a športovou obuvou. Urobila to všetko nenútene, akoby jej bolo teplo, takže sa trochu vyzliekla. Vďaka počasiu to vyzeralo uveriteľne. Nezúčastnení okoloidúci mohli byť prekvapení, že pod chlapčenskými vecami sa skrýva dievča, ale pochybovala o tom, že by tento moment utkvel komukoľvek v  mysli. V  parku dnes bolo oveľa viac extrémnejších štýlov. Slnko vždy vylákalo čudákov v D.C. na svetlo sveta.

Tašku si dala znova na rameno. Keď sa nikto nepozeral, pustila batoh na zem za strom stojaci obďaleč. Keby ho niekto našiel, nebolo v ňom nič, bez čoho by neprežila.

STEPHNIH MYN

So slušnou istotou, že ju nikto nevidí, si nasadila parochňu a nakoniec si opatrne zapla náušnice.

Mohla Carstona konfrontovať aj v chlapčenskom preoblečení, ale prečo by sa mala vzdávať tajomstiev? Prečo by ho mala nechať napojiť sa na jej myšlienkové pochody? Keby si teda nejakého chlapca vôbec všimol. Možno bude čoskoro musieť byť opäť chlapcom, takže sa teraz tejto identity len tak nevzdá. Mohla ušetriť nejaký čas, keby si nechala na sebe veci z hotela, ale ak by na svojom vzhľade nespravila žiadne zmeny, obraz, ktorý zachytili bezpečnostné kamery hotelového uzavretého okruhu, by si mohli ľahko spojiť so zábermi akýchkoľvek iných verejných alebo súkromných kamier, ktoré ju zachytia teraz.

Tým, že zmene vzhľadu venovala istý čas, prerušila toľko súvislostí, koľko sa len dalo. Ak sa niekto pokúšal nájsť chlapca alebo podnikateľku či bežnú návštevníčku parku, ktorou bola teraz, musel by sledovať komplikované stopy.

V ženskom oblečení jej bolo chladnejšie. Nechala ľahký vánok vysušiť pot pod nylonovou tkaninou a potom vyšla na ulicu.

Prišla k nemu zozadu, rovnakou cestou, akou prišiel on sám pred niekoľkými minútami. Jedlo už mal na stole – kuracie s parmezánom – a vyzeral úplne pohltený jeho konzumáciou. Ale vedela, že Carston bol v predstieraní toho, že bol niekým iným, lepší ako ona.

Sadla si na stoličku naproti nemu bez veľkých fanfár. Ústa mal plné sendviča, keď zdvihol zrak.

Vedela, že je dobrý herec. Predpokladala, že prehltne svoju skutočnú reakciu a prejaví hranú emóciu ešte predtým, ako by mohla zazrieť tú prvú. Keďže vôbec nevyzeral prekvapene, predpokladala, že ho prekvapila úplne nepripraveného. Keby ju očakával, správal by sa, ako keby ho jej náhle objavenie šokovalo. Ale toto, tento nezmenený pohľad spoza stola, nerozšírené oči, metodické prežúvanie – takto to vyzeralo, keď ovládal svoje prekvapenie. Bola si istá takmer na osemdesiat percent.

STEPHENIE MEYEROVÁ

Nepovedala nič. Len jej pohľad sa stretol s  jeho bezvýrazným pohľadom, kým dožul.

„Myslím, že by bolo príliš jednoduché, keby sme sa len stretli tak, ako sme sa dohodli,“ povedal.

„Príliš jednoduché pre tvojho ostreľovača, to určite.“ Povedala to s ľahkosťou a rovnakou hlasitosťou ako on. Keby to niekto začul, myslel by si, že žartuje. Ale ostatné dve skupinky obedujúcich nahlas hovorili a smiali sa a okoloidúci počúvali hudbu cez slúchadlá na mobiloch. Nikto okrem Carstona sa nestaral, čo hovorí.

„To som nikdy nebol ja, Juliana. Istotne to vieš.“

Teraz bola na rade ona, aby sa zatvárila neprekvapene. Bolo to tak dávno, keď ju niekto oslovil jej skutočným menom, že to znelo ako meno niekoho cudzieho. Po počiatočnom šoku pocítila nepatrný záchvev spokojnosti. Bolo dobre, že jej vlastné meno znie cudzo. Znamená to, že to robí dobre.

Oči mu padli na očividnú parochňu – v skutočnosti bola dosť podobná jej skutočným vlasom, ale on si bude myslieť, že skrýva niečo veľmi odlišné. Potom sa donútil pozrieť jej opäť do očí. Ešte chvíľu čakal na jej reakciu, ale keďže mlčala, pokračoval, slová volil opatrne.

„Osoby, ehm, ktoré sa rozhodli, že by si mala... odísť... upadli do nemilosti. Treba povedať, že to nikdy nebolo populárne rozhodnutie, a nás, ktorí sme s ním nikdy nesúhlasili, už tieto osoby neovládajú.“

Mohla to byť pravda. Pravdepodobne nebola.

Odpovedal na jej skeptický pohľad. „Postihli ťa nejaké... nepríjemné udalosti v posledných deviatich mesiacoch?“

„A to som si myslela, že som v hre na schovávačku už lepšia ako ty.“

„Je koniec, Julie. Právo premohlo moc.“

„Zbožňujem šťastné konce.“ Ťažký sarkazmus.

Zaškľabil sa, zdalo sa, že je dotknutý jej poznámkou. Alebo to aspoň predstieral.

STEPHNIH MYN

„Nie také šťastné ako toto všetko,“ povedal pomaly. „Šťastný koniec by to bol vtedy, keby som ťa nekontaktoval. Zostala by si na pokoji do konca svojho života. A bol by to dlhý život, pokiaľ je to v našich silách.“

Prikývla, ako keby súhlasila, ako keby tomu verila. V  starých časoch by predpokladala, že Carston je presne taký, ako sa javí. Dlho bol tvárou dobrých chlapcov. Teraz to bolo zvláštnym spôsobom až zábavné, ako hra snažiť sa dešifrovať, čo každé jeho slovo v skutočnosti znamenalo.

Až na to, že tu bol ten tichučký hlások, ktorý sa nesmelo pýtal: Čo ak to nie je hra? Čo ak je to pravda... že by som mohla byť slobodná?

„Bola si najlepšia, Juliana.“

„Doktor Barnaby bol najlepší.“

„Viem, že to nechceš počuť, ale on nikdy nemal tvoj talent.“

„Vď a k a .“

Zdvihol obočie.

„Nie za kompliment,“ vysvetlila. „Ďakujem ti za to, že sa mi nesnažíš nahovoriť, že jeho smrť bola nehoda.“ Ešte stále veselým tónom.

„Bolo to zlé rozhodnutie, motivované podozrievavosťou a zradou. Osoba, ktorá zapredá svojho partnera, má vždy pocit, že jeho partner ho ide zapredať rovnakým spôsobom. Nečestní ľudia neveria, že existujú čestní ľudia.“

Ďalej ho počúvala s kamennou tvárou.

Nikdy počas celých troch rokov sústavne na úteku neprezradila ani jediné tajomstvo, do ktorého bola zasvätená. Ani jediný raz nedala svojim prenasledovateľom žiadny dôvod, aby si o nej mysleli, že je zradkyňa. Hoci sa ju snažili zabiť, ona zostala lojálna. A oddeleniu na tom vôbec nezáležalo.

Nezáležalo im na mnohom. Na chvíľu ju rozptýlila spomienka, ako blízko bola k tomu, čo hľadala, kam sa už mohla dostať v najpálčivejšom smere svojho výskumu, keby ju neprerušili. Ani na tomto projekte im očividne vôbec nezáležalo.

„Ale za bláznov sa teraz považujú tieto nelojálne tváre,“ pokračoval Carston. „Pretože sa nám nikdy nepodarilo nájsť nikoho takého dobrého,

STEPHENIE MEYEROVÁ

ako si ty. Dopekla, nenašli sme ani nikoho spolovice takého dobrého ako Barnaby. Žasnem nad tým, ako ľudia ľahko zabúdajú na to, že talent je obmedzená komodita.“

Čakal, zjavne v nádeji, že prehovorí, že sa niečo opýta, že prejaví aspoň náznak záujmu. Iba naňho zdvorilo hľadela, asi ako na cudzinca, ktorý si jej číslo našiel v zozname.

Vzdychol, a potom sa k nej naklonil, znenazdajky napäto. „Máme problém. Potrebujeme odpovede, ktoré nám dokážeš dať len ty. Nemáme nikoho iného, kto dokáže urobiť túto prácu. A tentoraz to nesmieme pokašľať.“

„Ty, nie my,“ povedala jednoducho.

„Viem, že si lepšia, Juliana. Záleží ti na nevinných.“

„Záležalo. Dalo by sa povedať, že táto moja časť sa stala obeťou vraždy.“

Carston sa opäť zaškľabil.

„Juliana, je mi to ľúto. Vždy mi to bolo ľúto. Snažil som sa ich zastaviť. Tak veľmi sa mi uľavilo, keď si im prekĺzla pomedzi prsty. Zakaždým, keď si im prekĺzla pomedzi prsty.“

Nemohla si pomôcť, urobilo na ňu dojem, že toto všetko priznal. Žiadne popieranie, žiadne výhovorky. Žiadne: Bola to len nešťastná náhoda v laboratóriu, ako očakávala. Žiadne: To sme neboli my, boli to štátni nepriatelia. Žiadne výmysly, len potvrdenie.

„A  teraz je to každému ľúto.“ Stíšil hlas, a  ona musela dobre načúvať, aby rozpoznala jeho slová. „Pretože ťa nemáme, a ľudia budú umierať, Juliana. Tisíce ľudí. Státisíce.“

Tentoraz čakal, kým nad tým rozmýšľala. Trvalo jej zopár minút, kým si to prebrala zo všetkých možných uhlov.

Aj ona teraz hovorila potichu, ale dala si záležať na tom, aby v jej hlase nebol žiaden záujem ani emócia. Len konštatovanie očividných faktov, aby sa konverzácia posunula ďalej. „Poznáš niekoho, kto má životne dôležité informácie.“

Carston prikývol.

STEPHNIH MYN

„Nemôžeš jeho alebo ju vziať von, pretože ostatným by došlo, že o nich vieš. Čo by urýchlilo priebeh udalostí, pri ktorých by si uprednostnil, aby nenastali.“

Ďalšie prikývnutie.

„Hovoríme o veľmi zlých veciach, je tak?“

Povzdychnutie.

Nič na oddelení nefungovalo tak dobre ako terorizmus. Najali ju ešte predtým, ako sa stihol usadiť emocionálny prach okolo diery po Dvojičkách. Zabrániť terorizmu bolo vždy hlavnou náplňou jej práce – jej najlepšie zdôvodnenie. Hrozba terorizmu sa takisto zakladala na manipulácii, prekrúcaní a skresľovaní, až napokon stratila všetku vieru v to, že v skutočnosti robí vlasteneckú prácu.

„A  o  niečom veľkom,“ povedala bez otáznika. Najväčším strašiakom bolo vždy toto – v  istom bode sa ktosi, kto úprimne nenávidel Spojené štáty, dostal k čomusi nukleárnemu. To bol ten tmavý tieň, ktorý jej profesiu ukrýval pred zrakmi sveta, ktorý ju robil takou nenahraditeľnou, bez ohľadu na to, ako veľmi si bežný občan želal, aby neexistovala.

A  ono s



Stephenie Meyerová

STEPHENIE MEYEROVÁ


23. 12. 1973

Stephenie Meyerová se narodila v USA 23. prosince 1973. Vyrůstala v Phoenixu v Arizoně (který také užila ve svých knihách) se svými pěti sourozenci a nadále v Phoenixu žije.
Vystudovala Brigham Young University, je šťastně vdaná a má tři syny (Gabo, Seth a Eli). Sama psala během normálního života matky třech ani ne desetiletých kluků, a přesto (nebo právě proto) jsou její knihy skvělé. K první knize Stmívání získala inspiraci ze snu. Píše při poslechu hudby, nejvíce jí inspiruje skupina Muse.




       
Knihkupectví Knihy.ABZ.cz - online prodej | ABZ Knihy, a.s.
ABZ knihy, a.s.
 
 
 

Knihy.ABZ.cz - knihkupectví online -  © 2004-2019 - ABZ ABZ knihy, a.s. TOPlist